Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. marec 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Szak/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100041
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0925100041.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcu: J. B., narodený XX. L. XXXX, štátna príslušnosť: A. D., posledný trvalý pobyt v zahraničí: B.,
U. U. Č.. XX, E., cudzinecký pas vydaný Slovenskou republikou pod číslom K., toho času umiestnený v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková č. 14, Slovenská republika, právne zast.:
JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému: Oddelenie
azylu Policajného zboru Humenné, so sídlom v Humennom, Nemocničná č. 1, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 19. decembra 2024, Č.p.: PPZ-HCP-PO12-22-008/2024-AV, o

kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 31. januára 2025, č. k.
7Saz/1/2025-34, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného z a m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov kasačného konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1.Žalobcapotom,akobolnazákladerozsudkuNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepubliky(ďalej
len „najvyšší správny súd“) z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024 bezodkladne prepustený zo
zaistenia, požiadal toho istého dňa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutím z 19. decembra 2024, Č.p.: PPZ-HCP-PO12-22-008/2024-AV bol žalobca podľa § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v rozhodnom znení (ďalej aj „zákon č. 404/2011 Z.z.“) zaistený na účel zistenia tých skutočností, na

ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak
existuje riziko jeho úteku. Zároveň v rozhodnutí podľa § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku
doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19. apríla 2025. Podľa § 88 ods. 5 menovaného
zákona rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
[k dôvodom zaistenia žalobcu žalovaný bližšie uviedol, že v prípade žalobcu išlo o jeho v poradí
druhú žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky; podanie žiadosti o udelenie azylu
považoval za účelové, s cieľom vyhnúť sa realizácii administratívneho vyhostenia, ktoré žalobcovi

bezprostredne hrozí, dostať sa do azylovej procedúry, a teda do zariadenia Migračného úradu, v ktorom
má zabezpečený relatívne voľný pohyb, ktorý by využil k svojvoľnému odchodu a opätovnému opusteniu
územia Slovenskej republiky, čo už žalobca v minulosti učinil].II.
Konanie na správnom súde

3. Rozhodnutie žalovaného z 19. decembra 2024, Č.p.: PPZ-HCP-PO12-22-008/2024-AV o zaistení
žalobca napadol správnou žalobou s návrhom, aby Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“)
preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

4. V správnej žalobe vyjadril nesúhlas s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu z
dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre jeho zaistenie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že skutočným dôvodom zaistenia žalobcu nebolo riziko z jeho úteku, ale predstava žalovaného
o tom, že žalobca podal žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť jeho administratívne
vyhostenie. Odkázal tiež na závery plynúce z rozsudku najvyššieho správneho súdu z 19. decembra
2024, sp. zn. 1Szak/4/2024, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného

zboru Košice - letisko z 18. septembra 2024, číslo PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV, ktorým bolo
rozhodnuté o predĺžení zaistenia žalobcu o 6 (šesť) mesiacov, teda do 20. marca 2025 na účel výkonu
jeho administratívneho vyhostenia a zároveň bolo nariadené jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia.
Z toho vyplýva, že žalobca bol prepustený zo zaistenia, ktoré malo zabezpečiť účel rozhodnutia o jeho
administratívnom vyhostení na základe nariadenia najvyššieho správneho súdu z dôvodu, že zaistenie

žalobcu na účel administratívneho vyhostenia sa viac nemohlo považovať za zákonný zásah do jeho
osobnej slobody. Z príslušného rozsudku najvyššieho správneho súdu tiež vyplývala zvyšujúca sa
pravdepodobnosť o nevyhostiteľnosti žalobcu. Je teda zrejmé, že po tom, čo bol žalobca prepustený
zo zaistenia, neexistoval žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné uzavrieť, že žiadosť žalobcu o
udelenie azylu je prostriedkom, ktorým sa mieni vyhnúť realizácii administratívneho vyhostenia. V závere

zdôraznil, že dňa 19. decembra 2024 bol prepustený na slobodu, pričom jeho pobyt možno v súlade s §
61a ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. považovať za oprávnený. Rovnako dal do pozornosti ten fakt, že po
prepustení dňa 19. decembra 2024 sa mohol voľne pohybovať po území Slovenskej republiky, pričom
sám z vlastnej iniciatívy a dobrovoľne sa dostavil na príslušný orgán a požiadal o udelenie azylu. Za
tohto stavu potom nemohlo existovať riziko jeho úteku.

5. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 17. januára 2025 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú,
poukázal na správanie žalobcu v konaní, ktoré predchádzalo konaniu vedenom Oddelením hraničnej
kontroly Policajného zboru Košice - letisko vo veci jeho administratívneho vyhostenia. Jedným zo
zákonných dôvodov, ktoré zakladajú domnienku rizika úteku je aj hrozba zákazu vstupu na viac ako 3

(tri) roky, pričom žalobcovi bolo Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko vydané
rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložený zákaz vstupu až na dobu 10 (desiatich) rokov.
Odkázal tiež na závery plynúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013,
podľa ktorého cit.: „ (...) konanie o žiadosti o udelenie azylu možno považovať na účely čl. 5 ods. 1 písm.
f) dohovoru za súčasť prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku. To platí o to viac, že

podľa názoru ústavného súdu možno rozumne predpokladať. že cudzinec, ktorému hrozí vyhostenie,
spravidla požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil.“ Z výroku a samotného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalobca bol zaistený podľa ustanovenia § 88a ods.
1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., teda na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho
žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho

úteku. Predmetné ustanovenie udeľuje policajtovi oprávnenie zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, čo po
preskúmaní prípadu žalobcu, bolo aj využité. K odkazu žalobcu na ustanovenie § 88a ods. 1 písm.
c/ zákona č. 404/2011 Z.z., uviedol, že tento sa týka cudzincov, ktorí sú už zaistení podľa ustanovení
§ 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ zákona (teda ako cudzinci s neoprávneným pobytom na území
Slovenskej republiky) a sú umiestnení v Útvare policajného zistenia a počas tohto zaistenia požiadajú o

udelenie azylu na území Slovenskej republiky. To však nebol prípad žalobcu, keď tento bol zo zaistenia
prepustený a vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podal na
Oddelení azylu PZ v Humennom. K poukazu žalobcu na rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn.
1Szak/4/2024 uviedol, že konanie bolo vedené úplne iným správnym orgánom (Oddelením hraničná
kontroly Policajného zboru Košice - letisko) v inom konaní, a to v konaní vo veci administratívneho

vyhostenia, teda v dobe, keď bol žalobca v diametrálne odlišnom procesnom postavení. V tomto konaní
sa žalobca nachádzal v postavení cudzinca s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky,
teda v pôsobnosti zákona č. 404/2011 Z.z. Tým, že žalobca podal vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky, sa dostal do pozície žiadateľa, a teda do pôsobnosti zákona č.480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon
č. 480/2002 Z.z.“). Na rozhodovanie žalovaného tak predchádzajúce konanie vo veci zaistenia, ani
následné rozhodnutie o jeho prepustení zo zaistenia nemalo žiaden vplyv. Žalobca bol zaistený ako

žiadateľ o udelenie azylu na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o
udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. Zmyslom konania o zaistení nie je konečné
posúdenie otázky, či má byť žalobcovi udelené správne, respektíve trestné vyhostenie alebo či má inak
nútene vycestovať z územia Slovenskej republiky, ale vytvorenie podmienok pre realizovanie hlavného
cieľa, teda zabezpečenia prítomnosti žalobcu počas azylového konania, a teda, aby tento cieľ nebol

vopred zmarený jeho útekom, respektíve skrývaním sa. Dodal, že po tom, čo bol žalobca prepustený zo
zaistenia dňa 19. decembra 2024, bol oprávnený podľa ustanovenia § 61a ods. 1 zákona č. 404/2011
Z.z.zdržiavaťsanaúzemíSlovenskejrepubliky.Zároveň,podľaustanovenia§61amenovanéhozákona
je umožnené zotrvanie na území Slovenskej republiky iba štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorí sa
tu zdržiavajú neoprávnene. To však nebol prípad žalobcu od doby, kedy na Oddelení azylu Policajného
zboru Humenné podal vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky,

nakoľko prijatím vyhlásenia sa jeho pobyt na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 22 ods.
1 zákona č. 480/2002 Z.z. stal oprávneným. Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné tak žalobcu
nezaistilo na účel výkonu administratívneho vyhostenia, nakoľko zákon č. 404/2011 Z.z. v ustanovení
§ 88a zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, takúto možnosť ani nepripúšťa. Pri hodnotení rizika úteku
žalovaný vychádzal z ustanovenia § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., pričom nikde nie je uvedené, že

pri jeho vyhodnocovaní nemá brať tieto skutočnosti v úvahu v prípadoch, že cudzinec sa sám dostaví na
útvar Policajného zboru. Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné komplexne vyhodnotilo doterajší
pobyt žalobcu a jeho správanie sa počas tejto doby a využilo oprávnenie zaistiť ho v zmysle zákona č.
404/2011 Z.z. Navrhol, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 31. januára 2025 na vedomie.

7. Správny súd v konaní podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“) preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu a dospel k záveru o dôvodnosti podanej
správnej žaloby.

8. Správny súd po preskúmaní veci mal za preukázané nesplnenie zákonných podmienok pre zaistenie
žalobcu ako žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. V tomto smere
uvádzal, že jedným z predpokladov zaistenia žalobcu podľa uvedeného ustanovenia je potreba zistenia
tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ak zároveň nie je možné

využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia týchto skutočností. Žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí nezmienil o tom, aké úkony boli v prechádzajúcom konaní (vo veci rozhodovania o prvej
žiadosti o azyl) vykonané, ktoré zo zistených informácií z predchádzajúceho konania bolo možné
použiť v súvislosti s aktuálnou žiadosťou žalobcu o udelenie azylu, aké dôvody žalobca uviedol vo
vstupnom pohovore, a tak svoje rozhodnutie ohľadom zistenia tých skutočností, na ktorých je založená

súčasná žiadosť žalobcu o udelenie azylu a dôvodnosť zaistenia žalobcu v tomto smere náležite
odôvodniť. Žalovaný vo svojom rozhodnutí len vo všeobecnej rovine uvádzal, aké úkony je po podaní
žiadosti o udelenie azylu potrebné vykonať, bez zohľadnenia skutočností známych správnym orgánom
z predchádzajúcich konaní vo vzťahu k osobe žalobcu a tak naplniť požiadavku individuálneho prístupu
a reálne posúdiť nevyhnutnosť zaistenia žalobcu. Rovnako ako nedostatočne zdôvodnené považoval

odôvodnenie žalovaného v časti o nemožnosti využiť iné menej závažné prostriedky, keď žalovaný len
zjednodušene uviedol, že napriek skutočnosti, že žalobca ako žiadateľ o udelenie azylu má ubytovanie
a všetky ďalšie potreby zabezpečené v azylovom zariadení nemôže uložiť žalobcovi povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, nakoľko tu je existencia rizika úteku, čím by bol v konečnom
dôsledku zmarený účel zaistenia. Podľa názoru správneho súdu sa žalovaný mal dôslednejšie zaoberať

touto požiadavkou, nakoľko sa žalobca sám dobrovoľne dostavil pred žalovaného a požiadal o udelenie
azylu po tom, čo bol prepustený zo zaistenia. Rovnako podľa správneho súdu sa žalovaný nedostatočne
zaoberal naplnením aj ďalšieho predpokladu zaistenia plynúcim z § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č.
404/2011 Z.z., a to rizikom úteku. Žalovaný sa podľa názoru správneho súdu touto požiadavkou zaoberal
formalisticky a ako dôvod rizika úteku uviedol, že žalobca v minulosti už podal vyhlásenie o tom, že žiada

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom nasledujúci deň po jeho prepustení z väzobného
stíhania opustil územie Slovenskej republiky a odišiel do Nemeckej spolkovej republiky a Oddelením
hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko bolo vydané rozhodnutie o administratívnom
vyhostení žalobcu a zároveň mu bol udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a naúzemie všetkých členských štátov na dobu 10 (desať) rokov. Dodal, že rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. januára 2024 bol žalobca prepustený z vydávacej väzby. V ten istý deň bol
následne predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice v súvislosti s konaním

o administratívnom vyhostení. Po predvedení bolo zistené, že žalobca má udelený trvalý pobyt na
území Ukrajiny a po zistení tejto skutočnosti žalobca požiadal o dočasné útočisko na území Slovenskej
republiky, ktorému bolo udelené a toho istého dňa bol účastník konania prepustený z predvedenia.
Žalobca nasledujúci deň odišiel z územia Slovenskej republiky do Nemeckej spolkovej republiky, kde
sa zdržiaval až do 20. marca 2024, kedy bol v zmysle Dublinského dohovoru transferovaný späť na

územie Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalobca po tom, čo mu bolo správnym orgánom
udelené dočasné útočisko a bol prepustený z predvedenia sa na území Slovenskej republiky zdržiaval
oprávnene a zároveň aj mohol opustiť územie Slovenskej republiky v zmysle udeleného dočasného
útočiska. Pričom konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bolo právoplatne ukončené
dňa 02. januára 2023 tak, že žalobcovi azyl udelený nebol a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana.
A tak v čase, keď žalobca opustil územie Slovenskej republiky (25. januára 2024 - nasledujúci deň po

jeho prepustení) a odišiel do Nemeckej spolkovej republiky nie je možné podľa názoru správneho súdu
vyhodnotiť ako existenciu rizika úteku zo strany žalobcu v tomto konaní. Podľa názoru správneho súdu
skutočnosť, že bolo Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko vydané rozhodnutie
o administratívnom vyhostení žalobcu a že mu zároveň bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej
republikyanaúzemievšetkýchčlenskýchštátovnadobu10(desiatich)rokov,bolonáležitevyhodnotené

v predchádzajúcom konaní, ktorým najvyšší správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného o zaistení
žalobcu a nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia z dôvodu neúčelnosti a neefektívnosti
postupu správneho orgánu, vrátane možnej vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu. Preto ani tento dôvod
rizika úteku zo strany žalovaného v tomto konaní, navyše bez zohľadnenia celkovej dĺžky doby zaistenia
žalobcu zo strany žalovaného bolo podľa názoru správneho súdu z hľadiska legitímnej požiadavky na

individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia žalobcu nedostatočný a nepresvedčivý, najmä,
ak bol tento záver spochybnený žalobcom a preukázaný tým, že žalobca sa sám dobrovoľne po jeho
prepustenízozaisteniadostavilkžalovanémuapožiadaloudelenieazylu.Podľanázorusprávnehosúdu
ani v tomto prípade nebol dôvod rizika úteku žalobcu zo strany žalovaného dostatočne a presvedčivo
preukázaný. Správny súd s ohľadom na tieto skutočnosti napadnuté rozhodnutie žalovaného postupom

podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP zrušil a v zmysle § 230 ods. 2 písm. a/ SSP nariadil bezodkladné
prepustenie žalobcu zo zaistenia. Žalobcovi zároveň priznal náhradu trov konania.

III.
Konanie na kasačnom súde

9. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

10. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

11. Konkrétne uvádzal, že pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie postupoval v súlade so zákonom
č. 404/2011 Z.z., v súlade so zákonom č. 480/2002 Z.z., ako aj zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok“). V prípade žalobcu išlo
už o druhú jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a teda ide o nové konanie,

počas ktorého Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nanovo skúma všetky skutočnosti
uvádzané cudzincom, žalovaný vykonáva iba prvotné úkony so žiadateľom o udelenie azylu súvisiace s
prijímaním vyhlásenia o tom, že cudzinec žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom
neskúma a ani neposudzuje konkrétne dôvody podávanej žiadosti. Konkrétne dôvody a skutočnosti
sú posudzované až v ďalšom konaní, ktoré prebieha pred pracovníkmi Migračného úradu Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky. Ak by žalovaný aj mal k dispozícii spis z predchádzajúceho konania o
udelenie azylu, respektíve listiny z tohto spisu, z ktorých by bolo možné zistiť napríklad, aké úkony už
boli v prechádzajúcom konaní vykonané, nie je oprávnený tieto skutočnosti posudzovať a už vôbec
nie vyhodnocovať; žalovaný nie je kompetentný posudzovať, ktoré skutočnosti sú a ktoré už nie sú
využiteľné v tomto druhom konaní o udelenie azylu. Dodal, že od prvej žiadosti žalobcu teda uplynul

značný časový úsek a v čase podávania druhej žiadosti vôbec nebolo zrejmé, čím bude túto svoju druhú
žiadosť odôvodňovať, teda, či zotrvá na dôvodoch uvádzaných počas prvého konania o udelenie azylu,
respektíve uvedie úplne nové dôvody. Počas konania pred žalovaným žiadatelia vo väčšine prípadov
uvádzajú vo všeobecnosti iba obavu o svoj život, čo bol aj prípad žalobcu, konkrétne a podrobné dôvodyuvádzajú žiadatelia až v konaní pred pracovníkmi Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky,ktorísúajkompetentníapríslušníposúdiť,čiúkony,ktoréužbolivykonanévpredchádzajúcom
konaní (ak ide o opakovaného žiadateľa o udelenie azylu tak, ako je to v prípade žalobcu) sú použiteľné

aj tomto opakovanom konaní, respektíve, či ich nie je potrebné zopakovať. Žalovaný posudzoval aj
skutočnosť, že ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu žalobcu a pri určovaní lehoty zaistenia na to
v plnej miere aj prihliadal, keď nevyužil maximálnu lehotu zaistenia, teda 6 (šesť) mesiacov, ktorú mu
zákon č. 404/2011 Z.z. umožňuje, ale túto skrátil na dobu 4 (štyroch) mesiacov.

12. K poukazu správneho súdu na v minulosti žalobcovi udelené dočasné útočisko žalovaný uviedol, že
dočasné útočisko sa poskytlo žalobcovi pred vojnovým konfliktom. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 480/2002
Z.z. vyhlási poskytovanie dočasného útočiska Vláda v súlade s Rozhodnutím Rady Európskej únie a
zároveň určí začiatok, podmienky a skončenie poskytovania dočasného útočiska. Podľa ustanovenia §
30 ods. 1/ zákona č. 480/2002 Z.z., konanie o poskytnutie dočasného útočiska sa začína vyhlásením
cudzinca na policajnom útvare o tom, že žiada o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej

republiky. Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 480/2002 Z.z. odídenec sa považuje za cudzinca, ktorému
sa udelil tolerovaný pobyt. Problematika tolerovaného pobytu je upravená v § 58 zákona č. 404/2011
Z.z.; je to špecifický druh pobytu, vzhľadom na to, že poskytuje právny rámec na legalizáciu pobytu
štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych
príčin nemôže z územia Slovenskej republiky vycestovať alebo nemôže byť vyhostený (napríklad z

dôvodu vážnej choroby alebo ak existuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia). Podľa § 60
písm. e/ zákona č. 404/2011 Z.z. tolerovaný pobyt zaniká, ak štátny príslušník tretej krajiny vycestoval z
územia Slovenskej republiky. Ako z uvedeného vyplýva, tento je viazaný na pobyt na území Slovenskej
republiky a žiadateľa neoprávňuje k ďalšiemu tranzitu do inej členskej krajiny. Žalobca nespĺňal žiadnu z
podmienokumožňujúcichvoľnýpohybvrámciSchengenskéhopriestoru.Potomjezrejmé,žeajkeďbolo

žalobcovi umožnené na základe udeleného dočasného útočiska zostať na území Slovenskej republiky,
následný tranzit na územie Nemeckej spolkovej republiky a pobyt na ňom nebolo možné považovať za
neoprávnený. Podľa názoru žalovaného, tak toto správanie žalobcu nie je možné vyhodnotiť inak, ako
útek z územia Slovenskej republiky. Žalovaný v konaní o zaistení vyhodnotil toto správanie žalobcu a
v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 404/2011 Z.z., a tak posúdil, že je dôvodná existencia

rizika úteku.

13. K poukazu správneho súdu na konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu Oddelením
hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko a na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu
sp. zn. 1Szak/4/2024, ktorým súd zrušil rozhodnutie o zaistení, žalovaný uviedol, že konanie vo veci

administratívneho vyhostenia žalobcu je samostatné konanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté a je
vedené na najvyššom správnom súde pod sp. zn. 2Sak/1/2025. Najvyšší správny súd vo veci sp. zn.
1Szak/4/2024 rozhodol iba vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011
Z.z. I naďalej zotrval na názore, že žalobca do azylového konania vstúpil iba účelovo, s cieľom vyhnúť
sa realizácii jeho administratívneho vyhostenia, ktoré mu bezprostredne hrozí, a teda dostať sa do

zariadenia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorom by jeho pohyb bol
prakticky voľný.

14. Ustanovenie § 88a zákona č. 404/2011 Z.z. dáva policajtovi oprávnenie zaistiť podľa
ods. 1 písm. a/, b/, c/ a e/ žiadateľa o udelenie azylu na dobu 6 (šiestich) mesiacov, ktoré je možné

využiť bez ohľadu na skutočnosť, či žiadateľ o udelenie azylu už bol predtým zaistený podľa iného
ustanovenia § 88 zákona č. 404/2011 Z.z. Dal do pozornosti, že konanie o zaistení podľa § 88 zákona
č. 404/2011 Z.z. bolo vedené úplne iným správnym orgánom (Oddelením hraničnej kontroly Policajného
zboru Košice - letisko) v inom konaní, a to v konaní vo veci administratívneho vyhostenia, teda v dobe,
keď bol žalobca v diametrálne odlišnom procesnom postavení. V tomto konaní sa žalobca nachádzal

v postavení cudzinca s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky, teda v pôsobnosti
zákona č. 404/2011 Z.z. Tým, že žalobca podal vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky, sa dostal do pozície žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Predchádzajúce konanie vo veci zaistenia, ani následné rozhodnutie o jeho prepustení zo zaistenia
nemá žiaden vplyv na rozhodovanie žalovaného o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu.

15. V závere dodal, že nemožno pričítať na ťarchu žalovaného, že v situácii, ak posudzuje žiadosť
žalobcu o udelenie azylu iný orgán, nemá inú možnosť, iba vyčkať na rozhodnutie Migračného úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a od zaistenia dňa 19. decembra 2024 do rozhodnutiasprávneho súdu dňa 31. januára 2025 uplynulo iba 43 dní. Žalovaný priebežne monitoroval stav
konania nahliadnutím do Informačného systému MIGRA, ktorý je spoločný tak pre Policajný zbor, ako aj
Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom je evidovaných celkom deväť nahliadnutí

žalovaného v období od 20. decembra 2024 do 27. januára 2025.

16. Navrhol, aby najvyšší správny súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril podaním zo 04. marca 2025 považujúc

rozsudok správneho súdu za vecne správny. Uviedol, že napriek dôvodu zaistenia uvedeného vo výroku
rozhodnutia o zaistení žalobcu, v odôvodnení svojho rozhodnutia nie je možné nájsť žiadne skutočnosti,
z ktorých by vyplývala správnosť rozhodnutia, teda jeho výroku o zaistení žalobcu, ako žiadateľa o azyl
podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. Skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia
žalovaného svedčia jednoznačne pre záver, že skutočným dôvodom zaistenia žalobcu v čase vydania
rozhodnutia, nebolo riziko jeho úteku, ale presvedčenie žalovaného o tom, že žalobca podal žiadosť o

azyl výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť jeho vyhostenie. Tiež dodal, že vo vzťahu k dôvodu zaistenia
formálne uvedeného vo výroku rozhodnutia žalovaného (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.),
žalovaný uvádzal v odôvodnení rozhodnutia len formálne a všeobecné úvahy vzťahujúce sa ku konaniu
o žiadosti o udelenie azylu, zatiaľ čo vo vzťahu k skutočným dôvodom zaistenia žalobcu, teda jeho
údajnej snahe oddialiť, alebo zmariť administratívne vyhostenie, sa vracia opakovane, a artikuluje ho v

rôznych podobách a na viacerých miestach svojho rozhodnutia. Zároveň dal do pozornosti, že najvyšší
správny súd rozsudkom z 21. februára 2025, sp. zn. 2Sak/1/2025 zmenil rozsudok správneho súdu tak,
že rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov zo 17. mája 2024,
číslo PPZ HCP-PO2-38-004/2024-Sk, ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu, a
bol mu uložený zákaz vstupu na územie členských štátov Európskej únie po dobu 10 (desiatich) rokov,

zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť
žalovaného ako nedôvodnú zamietol.

18. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanému dňa 05. marca 2025 na
vedomie.

IV.
Právny názor kasačného súdu

19. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým

postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho
vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalovaný v zákonom
stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu
s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie
je dôvodná. Senát najvyššieho správneho súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s

tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. marca 2025 (§ 137 ods. 4 v
spojení s § 452 ods. 1 SSP).

20. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý

má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti
ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

21.Podľačlánku8ods.3písm.b/smerniceEurópskehoparlamentuaRady2013/33/EÚz26.júna2013,
ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu žiadateľa možno zaistiť
iba: na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu,
ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa.

22. Podľa článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje.
23. Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.24. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel

zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

25. Podľa § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie

azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas
zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa
§ 88 ods. 4.

26.Podľa§88ods.2zákonač.404/2011Z.z.,rizikomútekuštátnehopríslušníkatretejkrajinysarozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník

tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona, ak vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky alebo členských
štátov alebo je tento úmysel zjavný z jeho konania, v minulosti sa vyhol prevozu podľa osobitného
predpisu85) alebo sa pokúsil o útek, alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Riziko
úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého

prípadu.

27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že zaistenie cudzinca (vrátane predĺženia zaistenia)
predstavuje citeľný zásah do jeho osobnej integrity, ktorej nedotknuteľnosť je zaručená tak Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Zaistenie možno
považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia troch podmienok,
a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane, vzhľadom na konkrétne okolnosti

prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie krajiny alebo v súvislosti s konaním
o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody. Z článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež z článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe zákona, t.j. z
dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, respektíve v súlade s konaním

ustanoveným zákonom, pričom týmto zákonom je podľa slovenskej recentnej právnej úpravy práve
zákon č. 404/2011 Z.z. (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2017, sp. zn.
III. ÚS 717/2016). Oprávnenia štátu v jeho imigračnej politike vychádzajú priamo zo štátnej suverenity.
Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze z 18. apríla 2013, sp. zn. II.
ÚS 557/2012 cit.: „ (...) štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich

pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych
imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí
vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a zadržanie
osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte
nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na

územie štátu“. V tomto smere možno tiež poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
z 27. novembra 2008 vo veci Rashed c/a Česká republika, číslo sťažnosti 298/07, v zmysle ktorého
zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom
ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné
zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom

a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali
ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne
jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení, mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej
musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania. Zároveň čo do uplatnenia
záruky plynúcej z článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

podľa ktorej nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, keď ide o zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, je potrebné
pripomenúť, že táto záruka nebráni tomu, aby bolo možné prijať nevyhnutné opatrenia spočívajúce
v zaistení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, pokiaľ jetaké opatrenie zákonné a vykonáva sa v podmienkach zlučiteľných s cieľom, ktorý spočíva v ochrane
jednotlivca pred svojvôľou (pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. januára
2008, Saadi v. Spojené kráľovstvo, § 64 až 74, prípadne rozsudok z 26. novembra 2015, Mahamed

Jama v. Malta, § 136 až 140).

29. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým tento súd zrušil rozhodnutie
žalovaného o zaistení žalobcu z 19. decembra 2024, Č.p.: PPZ-HCP-PO12-22-008/2024-AV a nariadil
jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalovaného sú spôsobilé vyvrátiť
závery, ku ktorým dospel správny súd v napadnutom rozsudku.

30. Žalobca podaním žiadosti o azyl na území Slovenskej republiky inicioval konanie podľa zákona
č. 480/2002 Z.z. V úniovom ponímaní možno spomenúť smernicu Európskeho parlamentu a Rady

2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú
ochranu [ďalej len „smernica č. 2013/33/EÚ“ (ktorá nahradila smernicu Rady 2003/9/ES z 27. januára
2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl)] a smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní
medzinárodnej ochrany [ďalej len „smernica č. 2013/32/EÚ“ (ktorá nahradila smernicu Rady 2005/85/

ES z 01. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní
a odnímaní postavenia utečenca)]. Podľa článku 8 ods. 1 smernice 2013/33/EÚ členské štáty nesmú
zaistiť osobu len z toho dôvodu, že podala žiadosť o medzinárodnú ochranu. Rovnako tak podľa článku
26 ods. 1 smernice 2013/32/EÚ členské štáty nezaistia žiadnu osobu výlučne preto, že je žiadateľom.
Je teda zrejmé, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý pred príslušným orgánom prejavil

svojuvôľupožiadaťomedzinárodnúochranu,mápostaveniežiadateľaomedzinárodnúochranu,pričom
členské štáty nemôžu zaistiť osobu len z toho dôvodu, že je žiadateľom o medzinárodnú ochranu,
pričom dôvody a podmienky zaistenia, ako aj záruky poskytnuté zaisteným žiadateľom musia byť v
súlade so smernicou 2013/33/EÚ (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-36/20
PPU - VL za účasti Ministerio Fiscal, body 98, 100). Okrem toho článok 8 ods. 2 smernice č. 2013/33/

EÚ stanovuje, že k zaisteniu môže dôjsť len vtedy, ak je to nevyhnutné, na základe individuálneho
posúdenia každého jednotlivého prípadu a ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie
alternatívne opatrenia. Z toho vyplýva, že vnútroštátne orgány môžu zaistiť žiadateľa o medzinárodnú
ochranu až po tom, ako v každom jednotlivom prípade overia, či je takéto zaistenie primerané na
účely, ktoré sleduje, pričom toto overenie vyžaduje najmä uistenie sa o tom, že sa zaistenie použije

len ako posledná možnosť (napríklad rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-808/18 - Komisia
c/a Maďarsko, bod 175, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-924/19 PPU a C-925/19 PPU
- Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél-alföldi Regionális Igazgatóság, bod 258, prípadne
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-18/16 - K. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie,
bod 48). Článok 8 ods. 3 smernice č. 2013/33/EÚ taxatívne vymenúva dôvody, na základe ktorých

možno zaistiť žiadateľa o azyl s tým, že každý z týchto dôvodov zodpovedá špecifickej potrebe a má
autonómny charakter (už spomínaný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-808/18 - Komisia c/
a Maďarsko, bod 168). Vo všeobecnom ponímaní, článok 8 ods. 3 smernice č. 2013/33/EÚ vychádza
z vyváženého posúdenia sledovaného cieľa všeobecného záujmu, konkrétne riadneho fungovania
spoločného európskeho azylového systému (vrátane zabráneniu prípadným sekundárnym pohybom

žiadateľov; pozri bod 12 preambuly smernice 2013/33/EÚ), ktorý umožňuje priznať medzinárodnú
ochranu žiadateľom, ktorí ju skutočne potrebujú, a zamietnuť žiadosti žiadateľov, ktorí nespĺňajú
podmienky na jej priznanie, na jednej strane, a zásahu do práva na slobodu spôsobeného opatrením
spočívajúcim v zaistení na strane druhej. Pokiaľ ide konkrétne o dôvod zaistenia uvedený v článku
8 ods. 3, písm. b/ smernice 2013/33/EÚ, tento dôvod obsahovo korešponduje s tu aplikovaným §

88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., v zmysle ktorého možno žiadateľa o azyl zaistiť iba v
prípade, že niektoré skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko úteku žiadateľa. Dôvod zaistenia plynúci z
článku 8 ods. 3 písm. b/ (a podobne aj podľa písm. a/ a c/) smernice 2013/33 sa opiera o odporúčanie
Výboru ministrov Rady Európy o opatreniach spočívajúcich v zadržaní žiadateľov o azyl zo 16. apríla

2003, ako aj o usmernenia Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov
o uplatniteľných kritériách a normách týkajúcich sa zadržiavania žiadateľov o azyl z 26. februára 1999,
pričom z ich znenia prijatého počas roka 2012 jednak vyplýva, že zaistenie je výnimočným opatrením,
a jednak, že zaistenie sa môže použiť len ako krajné riešenie v prípade, ak je preukázané, že jenevyhnutné, opodstatnené a primerané vo vzťahu k určitému legitímnemu cieľu (pozri v tomto zmysle
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 15. februára 2016, C-601/15 PPU, bod 63). Aj keď totiž riadne
fungovanie spoločného európskeho azylového systému fakticky vyžaduje, aby príslušné vnútroštátne

orgány disponovali spoľahlivými informáciami týkajúcimi sa skutočností, na ktorých je založená žiadosť
žiadateľa, uvedené ustanovenie nemôže odôvodňovať, aby sa o opatreniach spočívajúcich v zaistení
rozhodovalo bez toho, aby vnútroštátne orgány vopred overili v každom jednotlivom prípade, či sú
primerané sledovaným cieľom. Takéto overenie si vyžaduje uistenie sa o tom, že v každom jednotlivom
prípade sa zaistenie používa len ako krajné riešenie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 14.

septembra 2017, C-18/16 - K. c/a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie).

31. Najvyšší správny súd má za nesporne preukázané, že žalobca po tom, ako bol na základe
rozsudku najvyššieho správneho súdu z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024 dňa 19. decembra
2024 bezodkladne prepustený zo zaistenia (v tomto prípade bol žalobca zaistený na účely výkonu
administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.), požiadal toho istého

dňa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Listom z 19. decembra 2019 evidovaným pod
číslom PPZ-HCP-PO12-005/2024-AV žalovaný upovedomil žalobcu o začatí konania vo veci zaistenia.
Zároveň v ten istý deň so žalobcom uskutočnil ústny pohovor, o čom svedčí v administratívnom spise
založená zápisnica o vyjadrení účastníka konania z 19. decembra 2024. Žalovaný následne rozhodol
o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. majúc za to, že na dosiahnutie

účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností,
na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať,
najmä, ak existuje riziko úteku na strane žalobcu.

32. V predmetnej veci bol žalobca ako žiadateľ o udelenie azylu zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. b/

zákona č. 404/2011 Z.z., pričom z dikcie predmetného ustanovenia, aj s ohľadom na dôvody uvádzané
žalovaným v napadnutom rozhodnutí, vyplývajú základné podmienky, ktorých splnenie umožňuje
žalovanému postupovať týmto spôsobom. Po prvé musí ísť o osobu žiadateľa o azyl, po druhé zaistenie
sa vyžaduje za účelom zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žiadateľa o azyl, a ktoré
by bez zaistenia nebolo možné získať, po tretie existuje riziko úteku, po štvrté na dosiahnutie účelu

zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné (reštriktívne) prostriedky (princíp proporcionality).

33. Prvá podmienka je splnená; vo veci je nesporné, že žalobca dňa 19. decembra 2024 požiadal o azyl
na území Slovenskej republiky, a teda na účely zákona č. 480/2002 Z.z. sa považuje za žiadateľa (§ 2
písm. h/ zákona č. 480/2002 Z.z.).

34. V súvislosti s druhou podmienkou, zaistenie sa vyžaduje za účelom zistenia tých skutočností, na
ktorých je založená žiadosť žiadateľa o azyl a ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. Teda v
tomto prípade zaistenie umožňuje zabezpečiť, aby bol žiadateľ k dispozícii vnútroštátnym orgánom
(napríklad / najmä na účely jeho vypočutia). Po preskúmaní správnou žalobou napadnutého rozhodnutia

a v ňom vymedzených dôvodov, najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný tieto dôvody
nevymedzil dostatočne určito vo vzťahu k osobe žalobcu. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aké
konkrétne skutočnosti, prípadne aspoň základný rámec skutočností týkajúcich sa osoby žalobcu je
nevyhnutné získať, a prečo charakter takto získavaných a do úvahy prichádzajúcich relevantných
skutočností si vyžaduje bezpodmienečnú prítomnosť žalobcu v podobe jeho zaistenia. Pokiaľ totiž

žalovaný nevymedzil aspoň v dostatočne primeranom rozsahu penzum skutočností týkajúcich sa
osoby žalobcu, potom nemožno ani dôkladne preskúmať, či tieto skutočnosti by bolo možné získať
aj z iných (sekundárnych) zdrojov (skutočnosti známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti,
skutočnosti získané z lustrácií, z iných zdrojov bez nevyhnutnej osobnej účasti žiadateľa a pod.), teda
zo zdrojov jestvujúcich mimo výslovne osobnú sféru samotného žalobcu, a teda bez toho, aby bol

žalobca (ako originárny pôvodca - zdroj skutočností) zaistený. Možno uviesť, že špecifikám konania o
medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré je vychýlené
v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci
medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné,
to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať

jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej
žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré
vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 13. januára 2015, sp. zn. 1Sža 48/2014). Je síce pravdou, že vo vecizaistenia žalobcu koná iný orgán, než orgán priamo rozhodujúci o žiadosti žalobcu o udelenie azylu,
avšak to nič nemení na tom, že dôvody zaistenia sa musia zakladať na jasne vymedzených dôvodoch
a k zaisteniu možno pristúpiť až na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu. Z

uvedeného je potom zrejmé, že zaistenie žiadateľa o azyl sa musí zakladať na dostatočne konkrétnych
skutočnostiach. Potom vyjadrenie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že
cieľom zaistenia je zabezpečiť prítomnosť žiadateľa počas celého azylového konania, pričom táto jeho
prítomnosťjenevyhnutnázdôvodujehoďalšejpotrebnejsúčinnostiprioverovanískutočnostíadôvodov,
prečo žiada o udelenie azylu, deklarovaných pred pracovníkmi Migračného úradu Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, možno zhodnotiť ako všeobecné bez akéhokoľvek bližšieho vzťahu k osobe
žalobcu. V tomto smere najvyšší správny súd aj s ohľadom na vyššie uvádzané východiská (pozri
bod 28 a 30 tohto rozsudku) podotýka, že zaistenie predstavuje citeľný zásah do osobnej integrity
jednotlivca, je výnimočným opatrením, ktoré možno použiť len ako krajné riešenie v prípade, ak je
preukázané, že je nevyhnutné, opodstatnené a primerané vo vzťahu k určitému legitímnemu cieľu.
Možno len doplniť, že riadne vymedzenie okruhu skutočností v napadnutom rozhodnutí sa vyžadovalo

zvlášť v tomto prípade, keďže jednak z obsahu podaní založených v súdnom spise a jednak z vlastnej
rozhodovacej činnosti najvyššieho správneho súdu je zrejmé, že žalobca bol rozhodnutím z 20. marca
2024 vydaným Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko pod číslom PPZ-HCP-
PO9-3-019/2024-AV zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia, ktoré aj s ohľadom na to
nadväzujúce rozhodnutia o predĺžení zaistenia trvalo až do rozhodnutia najvyššieho správneho súdu

z 19. decembra 2024, sp. zn. 1Szak/4/2024, do 19. decembra 2024, a teda žalovaný aj v rámci toku
informácií musel mať už isté skutočnosti ohľadom osoby žalobcu k dispozícii.

35. Čo do vyhodnotenia rizika úteku žalobcu žalovaný primárne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
odkazoval na okolnosti, že žalobca už v minulosti, dňa 04. mája 2022, počas jeho umiestnenia v

Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody, požiadal o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky, a teda toto vyhlásenie urobil v čase, keď mu bol zamedzený jeho ďalší voľný pohyb
bez možnosti opustiť územie Slovenskej republiky. Tiež uviedol, že dňa 24. januára 2024 bol žalobca
prepustený z vydávacej väzby a po zistení, že bolo žalobcovi udelené dočasné útočisko, bol následne
prepustený z predvedenia, ktoré následne po prepustení z vydávacej väzby realizovalo Oddelenie

cudzineckej polície Policajného zboru Košice, pričom žalobca už nasledujúci deň odišiel z územia
Slovenskej republiky do Nemeckej spolkovej republiky. V tomto smere najvyšší správny súd uvádza,
že azylové konanie vo veci prvej žalobcom podanej žiadosti o azyl bolo právoplatne ukončené dňa 02.
januára 2023, a teda odchod žalobcu z územia Slovenskej republiky nemal žiaden vplyv na azylové
konanie, ktoré v tom čase už bolo právoplatne ukončené. Úvahu, či by žalobca bol zostal na území

Slovenskej republiky v čase prebiehajúceho (prvého) azylového konania, pokiaľ by nebol vo vydávacej
väzbe,možnohodnotiťakohypotetickúaotoviacbezvzťahuktuprejednávanejveci.Rizikoútekuzákon
č.404/2011Z.z.definujev§88ods.2tak,žepodrizikomútekuštátnehopríslušníkatretejkrajinyrozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä, ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený

pobyt podľa tohto zákona, ak vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky alebo členských
štátov alebo je tento úmysel zjavný z jeho konania, v minulosti sa vyhol prevozu podľa osobitného
predpisualebosapokúsiloútek,aleboakmuhrozíuloženiezákazuvstupunaviacakotriroky.Vovzťahu
k tu prejednávanej veci, z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, respektíve z neho nevyplýva, že by
žalovaný s ohľadom na správanie žalobcu v tomto konaní mohol nadobudnúť dôvodnú obavu z možného

úteku žalobcu, alebo z možného skrývania sa žalobcu. Riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu. Rovnako je zásadným aj ten fakt,
že žalobca po tom, ako bol na základe rozsudku najvyššieho správneho súdu z 19. decembra 2024, sp.
zn. 1Szak/4/2024 dňa 19. decembra 2024 bezodkladne prepustený zo zaistenia, sa sám dobrovoľne
dostavil pred správny orgán a požiadal toho istého dňa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Takéto správanie žalobcu nemožno bez ďalšieho vyhodnotiť ako správanie vzbudzujúce dôvodnú obavu
z jeho možného úteku, prípadne možného skrývania sa.

36. Vo vzťahu k štvrtej podmienke zaistenia, a teda, že na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné
využiť iné menej závažné prostriedky (princíp proporcionality), sa možno stotožniť so záverom, ku

ktorému dospel správny súd. V tejto (nemenej dôležitej) časti rozhodnutia žalovaného, žalovaný len
zjednodušene uviedol, že napriek skutočnosti, že žalobca ako žiadateľ o udelenie azylu má ubytovanie a
všetky ďalšie potreby zabezpečené v azylovom zariadení, nemožno uložiť žalobcovi povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, nakoľko tu je existencia rizika úteku, čím by bol v konečnomdôsledku zmarený účel zaistenia. Žalovaný sa mal dôslednejšie zaoberať touto požiadavkou, nakoľko sa
žalobca sám dobrovoľne dostavil pred žalovaného a požiadal o udelenie azylu po tom, čo bol prepustený
zo zaistenia.

37. Najvyšší správny súd považuje za potrebné tiež uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného
vyplýva, že tento na viacerých miestach svojho rozhodnutia ako dôvod zaistenia uvádzal, že žalobca
nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, o tento požiadal iba
zo špekulatívnych dôvodov, aby sa vyhol realizácii administratívneho vyhostenia, ktoré žalobcovi

bezprostredne hrozí. V tomto smere najvyšší správny súd zdôrazňuje, že žalovaný rozhodol o zaistení
žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., teda žalobcu zaistil za účelom zistenia
tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo
možné získať. V tejto súvislosti možno len doplniť, že najvyšší správny súd rozsudkom z 21. februára
2025, sp. zn. 2Sak/1/2025 zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej
a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov zo 17. mája 2024, číslo PPZ HCP-PO2-38-004/2024-

Sk, ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu, a bol mu uložený zákaz vstupu na
územie členských štátov Európskej únie po dobu 10 (desiatich) rokov, zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.

38. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne

správny. I podľa názoru najvyššieho správneho súdu za okolností, ktoré boli pre tu prejednávanú vec
príznačné, nie je možné dospieť k záveru o splnení zákonných podmienok pre vydanie rozhodnutia o
zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., z ktorého dôvodu potom najvyšší
správny súd kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol.

39. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd v súlade s § 167 ods. 1 v spojení s §
467 ods. 1 SSP, nakoľko žalobca bol v kasačnom konaní plne úspešný.

40. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.