Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201681
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201681.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B. C.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom v B., D. E. F. XX, zastúpeného právnym zástupcom Advokátskou
kanceláriou BUGRI s.r.o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti
žalovanému:Slovenskárepublika,zaktoréhopredsúdomkonáMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,
IČO: 00 151 866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 5.577,36 €, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/17/2024 – 185 zo dňa 12. 11. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/17/2024 – 185 zo dňa 12. 11. 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu vo výške 5.577,36 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O nároku na
náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich
výške (výrok II.).

Súd rozhodoval o žalobe žalobcu, podanej na súd dňa 09.04.2024, ktorou sa domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 5.577,36 Eur od žalovaného, keď uviedol, že je príslušníkom hasičského
a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva stálu službu v služobnom pomere s
ustanoveniami zákona č. 315/2001 o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“). Žalobou sa
domáhal voči štátu náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej
resp. neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom

a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti.
Žalobca uviedol, že je príslušníkom hasičského a záchranného zboru od roku XXXX, vykonáva štátnu
službu na Hasičskej stanici v G. v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z.. Služobný
čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu
služby a určenej služobnej pohotovosti. V období od apríla 2021 do februára 2024 žalobca odpracoval
spolu2.357,90hodínslužobnejpohotovosti(2.067,82hodínurčeneja290,08hodínnariadenejslužobnej
pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času a priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,90 hodín týždenne. V období od apríla 2021 do
februára 2024 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín
určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravenýna prípadný výjazd. Podrobne argumentoval, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne prebratá do
zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do ich
služobného času. Za nesprávne prebratie smernice zodpovedá žalovaný. V dôsledku nesprávneho

prebratia smernice 2003/88/ES mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože boli splnené
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu stanovené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,
ktorými sú: (1) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (2) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (3) medzi
porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,

že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Z dôvodu absencie právnej úpravy ohľadne
nároku na náhradu škody za porušenie práva únie je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia § 11
až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za porušenie práva na
ochranu zdravia ako aj za zásah do súkromia a rodinného života. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil
analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ako rozdiel peňažnej náhrady
podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny

za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady podľa § 122
ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 % hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja
a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 30 %). Ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) zákona č.
351/2001 Z. z. upravujúce odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste štátnej

služby považoval z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku, pretože hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako odpracované mimo
rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac tak žalobca určil ako
súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 %
z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od

toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % mínus 15
% predstavuje 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % mínus 30 % predstavuje 20 %). Matematicky
tabuľkovou formou nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od apríla 2021 do decembra 2021
v sume 1.328,36 € (pri počte odslúžených hodín 525,45 a hodinovej sadzbe vo výške 7,2152 € v apríli
2021, vo výške 7,3061 € v máji 2021 až novembri 2021 a vo výške 7,3667 € v decembri 2021), za

obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 1.866,41 € (pri počte odslúžených hodín 724,45
a hodinovej sadzbe vo výške 7,3667 € v januári 2022 až marci 2022, vo výške 7,6242 € v apríli 2022
až júni 2022, vo výške 7,8030 v júli 2022 až decembri 2022), za obdobie od januára 2023 do decembra
2023 v sume 2.008,76 € (pri počte odslúžených hodín 699,04 a hodinovej sadzbe vo výške 8,2758 € v
januári 2023 až auguste 2023 a vo výške 8,9333 € v septembri 2023 až decembri 2023) a za obdobie od

januára2024dofebruára2024vsume373,84€(pripočteodslúženýchhodín118,88ahodinovejsadzbe
vo výške 8,9848 € v januári 2024 až februári 2024). Na základe uvedeného sa domáhal nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
Súd na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení strán ustálil skutkový stav
tak, že žalobca pracuje od roku 2018 ako hasič v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.

z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, miestom výkonu štátnej služby
žalobcu bol v období od 04/2021 do 02/2024 okres H. (hasičská stanica G.), v období od 04/2021
do 02/2024 žalobca odpracoval spolu 2.357,90 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej
služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času (priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,90 hodín týždenne), v období od

04/2021 do 02/2024 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín
určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8
hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a
pripravený na prípadný výjazd. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom
rozsahu dôvodná. Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože

dospel k záveru, že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce
tvrdenie žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody
(nemajetkovej ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako
hasiča, na ktorom sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Sídlo zástupcužalovaného je na určenie miestnej príslušnosti súdu bez právneho významu. Súd preto dospel k záveru,
že v zmysle § 17 CSP ako aj § 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu,
pretože škoda žalobcovi mala vzniknúť v mieste výkonu služby (okres H.), pričom okres H. patrí do

územnej pôsobnosti súdu. V prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného
týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES v spornom období od apríla 2021 do februára 2024. Z dokazovania vyplynul záver, že žalobca
pracuje od roku XXXX ako hasič v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a

záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. V období od apríla 2021 do februára 2024 žalobca
odpracoval spolu 2.357,90 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti),
ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času (priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu v tomto období predstavoval 53,90 hodín týždenne). Súd dospel k záveru, že cieľ článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v
rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).

Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,
aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho
práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v

členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne
stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001

Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.
z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť
dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania

štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a)
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča v

rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na
služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon
štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča. Podľa
článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade

s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má
byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne
v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej
služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca

po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v spornom období priemerne viac ako
48 hodín týždenne (bod 10.4 odôvodnenia). Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v
smernici. Je zrejmé, že posudzované ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom

od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú

pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedysa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011
Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). U uvedeného vyplýva, že žalovaný v rámci preberania smernice

2003/88/ES po vstupe do únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje
pracovný (služobný) čas pracovníka. Argumentáciu žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne
prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie
je v rozpore so smernicou 2003/88/ES, vyhodnotil ako nedôvodnú. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo
nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je

z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto
smernica je adresovaná členským štátom. Žalovaný (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po
vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie) je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/

ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore
považuje súd za nedôvodnú. Nebolo sporné, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako
hasiča. Súd popri znení smernice 2003/88/ES pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry

súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal súdny dvor
(rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané

na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti
viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely
smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý,

kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho
vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle
práva únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič
nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice
2003/88/ES (porovnaj rozhodnutia C-397/01 až C-403/01 vo veci I., body 52 a 55, C-429/09 vo veci

J., bod 27 až 30, C-518/15 vo veci K.). Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v rozsahu, v akom
ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť
ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, predstavuje dôležité pravidlo sociálneho
práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09

vo veci J., body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm.
b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci I. bod 99, C-429/09 vo veci J., body 35 a 52). Súdny dvor
tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci I.,

bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci L., bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť

maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci J., C-52/04
vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné
započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1

zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho
pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzeniauložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto

doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021,
C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento
záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Žalovaný
nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6
smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje (vzťahuje sa len

na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b/
rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských
spoločenstvách). Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany sa týka článok 17 ods. 3
smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/
ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES). Súd dospel k záveru, že predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva únie boli v prejednávanom spore

splnené. Súd vychádzal z názoru, že tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, podľa
ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie ak: (a) porušená norma
práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy

rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo
na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie
smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože

umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín (bod
10.5 odôvodnenia). Na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani
skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17
ods. 3 písm. b) bod iii) smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu
referenčné obdobie 6 mesiacov (s poukazom na ustanovenie § 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001

Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období od apríla 2021 do februára 2024
žalobcov priemerný služobný čas každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej
a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré

je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09). V príčinnej súvislosti s porušením
práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a)
zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného

nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby
si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne (b) zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac,
ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a
prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp.

iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Argumentácia žalovaného, že medzi
porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil
svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul
primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), nie je podľa súdu dôvodná. Na postavenie žalobcu
ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo

v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho

dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon
odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto
slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich právvoči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba
zdôrazniť, že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym

účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv
požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody
vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu
by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na
jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z

ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody,
ktoré má základ v právnomporiadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez
toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek
upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno považovať
za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil

práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku na získanie
náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Súd napokon dospel
k názoru, že boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v konkrétnej
sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej

škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali
pravidlátýkajúcesaspôsobuvýpočtutejtonáhrady.Nášprávnyporiadoknemávýslovnúúpravuohľadne
práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu

neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade
zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86

písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na zistený
skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13
Občianskeho zákonníka). V rozpore s obranou žalovaného dospel súd k záveru, že žalobca preukázal
spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od apríla 2021 do februára 2024 odpracoval 2.357,90
hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do
fondu pracovného (služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období
predstavoval 53,90 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných
hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a

nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Žalovaný sa v tomto smere obmedzil len na tvrdenie, že výpočty
žalobcu (tabuľky) nepreukazujú vznik škody. Dokazovaním bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu,
konkrétne (a) do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného

nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne (b) do jeho práva na súkromie a
rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac,
ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a
prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp.

iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Zásah do osobnosti žalobcu bol tak
spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín
podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2
prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou, že (b) žiadna z odpracovaných 2.357,90
hodín v žalovanom období od apríla 2021 do februára 2024 nebola v rozpore s článkom 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES započítaná do pracovného
času žalobcu. Nie je preto dôvodný argument žalovaného, že vznik nemajetkovej ujmy prichádza do
úvahy len v prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu hranicu 48 hodín týždenne, pretože
žiadna z odslúžených hodín žalobcu mu v rozpore so smernicou 2003/88/ES nebola započítaná dopracovného času. Súd nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa §

13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa
súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti

uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,
kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc

z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný
záver,žežalobanaupustenieodneoprávnenéhozásahuanižalobanaodstránenietrvajúcichnásledkov,
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza

do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez
ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej

osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Neobstojí ani argumentácia
žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti
odpočívaťalebosavenovaťinejčinnosti,mávymedzenýpriestornaodpočinok(spánok)anevyžadujesa
jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, pretože
žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky

prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a
že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti. Žalobca je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať
sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu je permanentne

niekoľko rokov porušované. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú
aj nasadenie vlastného života, preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa
svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho
povolania. Práca žalobcu je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu
ako hasiča je náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov

zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku
nebezpečných látok a množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Preto je
nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu ako hasiča, regenerácia, súkromie a rodinný život, do ktorej bolo
porušením práva únie v prípade žalobcu zasiahnuté. Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy považoval
súd za primeranú. Hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného

pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času,
keďžeslužobnýčasbymalbyťrozvrhnutýtak,abykporušovaniuprávnedochádzalo,pričomkporušeniu
práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa
súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav).
Žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval 2.357,90 hodín služobnej pohotovosti, ktorá

mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu) v sume
2,37 € za hodinu (5.577,36 € / 2.357,90 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej
do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám,
regenerácii či odpočinku. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia
práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako

to namietal žalovaný (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej
ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov.
Ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenievýšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu
(nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry súdneho dvora. Súd sa nestotožnil ani s
námietkou žalovaného, že žalobca v podstate v skutočnosti uplatnil mzdový nárok a nie nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde o mzdový nárok žalobcu, žalobca ani len
netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany
žalobcu nemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu je v podstate mzdový nárok žalobcu.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a z dôvodu, že žalobca bol v konaní
v plnom rozsahu úspešný, priznal mu proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku, pričom uviedol, že rozsudok súdu
prvej inštancie napáda v celom rozsahu.
2.1 Namietal právne posúdenie súdu, podľa ktorého smernica nebola transponovaná správne,
poukazujúc na to, že žalovaný od počiatku túto právnu otázku namietal, podrobne odôvodnil transpozíciu

smernice aj oblasť, na ktorú sa smernica vzťahuje. Opätovne namietal pasívnu vecnú legitimáciu
žalovanéhospoukazomnato,žejenevyhnutnérozlišovaťmedziSlovenskourepublikouaMinisterstvom
vnútra Slovenskej republiky, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch
nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice“ a nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik

zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej
aplikácie smernice. Podľa žalovaného súd nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v tomto konaní.
2.2 Vo vzťahu k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že zo strany žalobcu nebolo
žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť

resp. vážnosť v spoločnosti. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha
aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa
odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti,
ale vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Žalovaný má za to, že v tomto súdnom konaní
nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav

zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. V
zmysle zásady kontradiktórnosti je však povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu
do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje. Podľa žalovaného, uvedené
riadne preukázané nebolo. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah
do práv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo

celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho
zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe
nežiada, ale naopak sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia,
bez toho aby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno
hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Vzhľadom na

uvedené sú úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho
vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou
žalobou nechce dosiahnuť zlepšenia, či úpravy svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Ak by
aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného dospel k záveru, že Smernica
bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu

hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, (keď žalobca nepreukázal, že by ujma
bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby. Súd v odôvodnení
rozsudku nekonštatoval, že u žalobcu došlo k zásahu do jeho práv, narušeniu jeho osobného alebo
rodinného života, zdravia. Súd sa zaoberal len objektívnym porušením práva, neskúmal zásah do
života žalobcu, ani skutočnosť, či takýto zásah vôbec nastal. Súd ďalej len konštatoval, že žalovaný

nevykonaldokazovaniescieľompreukázaťsúdu,žeužalobcunenastalipresahyvpočteodpracovaných
hodín. Žalovaný však v tomto smere poukázal na to, že výpočty žalobcu nie sú správne a uviedol v
čom. Základné informácie, z ktorých žalobca čerpal údaje o svojej dochádzke pochádzajú z evidencie
dochádzky služobného úradu, a ako také nemajú dôvod byť sporné. To, čo žalovaný však tvrdil je, že
žalobca tieto tabuľky vykladá účelovo, vo svoj prospech a nepoužíva pri tom správne prepočty.

Poukázal na to, že žalovaný nie je služobným úradom žalobcu, preto nemohol vypracovať evidenciu
dochádzky, prehľad plánov služieb ani iné obdobné doklady, predložené žalobcom, nakoľko tieto
vypracoval služobný úrad, t. j. Ministerstvo vnútra SR. Žalovaný však namietal spôsob prepočtu a
použitia týchto dokumentov a na tomto stále trvá. Súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy a dospeltak k nesprávnemu záveru o spôsobe výpočtu a určenia náhrady nemajetkovej ujmy a jej právneho
posúdenia. Z priebehu pojednávania, aj z obsahu rozsudku je zrejmé, že žalobca nepreukázal také
dôsledky vo svojom osobnom živote, ktoré by odôvodňovali vznik a existenciu nemajetkovej ujmy.

Rovnaké závery vyvodil aj súd v rozsudku, v bode 35 odôvodnenia, teda ani súd nemal za preukázané,
že žalobcovi vznikla ujma, ktorú tvrdil, nakoľko na jej preukázanie ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.
Z tvrdení žalobcu vyplýva, že v súvislosti s výkonom práce na zmeny s nerovnomerne rozvrhnutým
pracovným časom nemôže tráviť voľný čas vždy tak, ako by si predstavoval. Žalobca nepreukázal
existenciu ujmy a ani jej existenciu v súvislosti s tým, že by mal podľa jeho tvrdení pracovať nad rámec

Smernice, ale skôr v súvislosti s prácou na zmeny (únava, nemožnosť stretávať sa ľubovoľne s priateľmi
alebo venovať sa koníčkom) v nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne
a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie považuje v celom rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý a odvolanie žalovaného
považuje v celom rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené.
K námietke žalovaného vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu transpozície Smernice
EurópskehoparlamentuaRady2003/88/ESdovnútroštátnehoprávnehoporiadku,konkrétnedozákona
č. 315/2001 Z. z., poukázal na to, že súd sa otázkou nesprávnosti transpozície predmetnej smernice

podrobne a správne zaoberal a právne závery presvedčivo zdôvodnil v ods. 10.5 – 10.8 napadnutého
rozsudku. Zaoberal sa aj žalovaným namietanou „oblasťou, na ktorú sa smernica vzťahuje“, teda zrejme
rozsahom osobnej a vecnej pôsobnosti smernice v ods. 10.9 napadnutého rozsudku. Žalovaný v tejto
časti odvolania len všeobecne konštatoval svoj nesúhlas s právnym posúdením predmetnej právnej
otázky bez špecifikácie toho, v čom konkrétne vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej

inštancie, preto sa nebude podrobnejšie k tejto námietke vyjadrovať. Poukázal na svoje vyjadrenie
v písomných podaniach v doterajšom priebehu sporu. Podľa žalobcu otázky nesprávnosti transpozície
smernice, ako aj jej pôsobnosti, sú v napadnutom rozsudku podrobne a presvedčivo odôvodnené.
Právne posúdenie súdu v napadnutom rozsudku je aj v tejto časti zákonné a správne.
K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, žalovaný len vo všeobecnej rovine konštatoval, že sa

nestotožňuje s tým, ako súd v napadnutom rozsudku posúdil jeho pasívnu vecnú legitimáciu, ktorú súd
považoval za danú a preukázanú. V tomto smere naznačil, že pasívna vecná legitimácia má zrejme
patriť samotnému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (nie teda Slovenskej republike, za ktorú
v tomto spore koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) a tvrdil, že je v tomto smere potrebné
rozlišovať medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Pokiaľ žalovaný formálne polemizuje

medzi „prebratím smernice“ a aplikáciou smernice“, je potrebné zdôrazniť, že škoda v tomto prípade
nevznikla v súvislosti s aplikáciou Smernice služobným úradom žalobcu, ale dôvodom vzniku samotnej
škody (ujmy) bola práve nesprávna transpozícia predmetnej Smernice do ZoHaZZ, ktorým sa riadi
služobný pomer a na základe ktorého žalobca vykonáva prácu a je mu (okrem iného) aj rozvrhovaný
služobný čas v Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „HaZZ“). Služobný úrad žalobcu je pritom

viazaný právnym predpisom (ZoHaZZ) a je povinný ho aplikovať. Skutočnosť, že služobný úrad aplikuje
nesprávne transponovanú Smernicu do ZoHaZZ nie je zavinené nesprávnosťou postupu služobného
úradu, ale len a výlučne tým, že žalovaný (štát - Slovenská republika), nesprávne transponoval Smernicu
do vnútroštátneho právneho poriadku. Štát je pritom priamo zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu
smernice v prípade, ak táto nesprávna aplikácia je zavinená nesprávnym prebratím smernice do

právneho poriadku členského štátu. Nebyť nesprávnej (neúplnej) transpozície Smernice do ZoHaZZ,
škoda v podobe straty času odpočinku a zásahu do mojich osobnostných práv by nevznikla, keďže
ani služobný úrad by následne neaplikoval nesprávne transponovanú Smernicu. Za škodu je teda v
tomto prípade bez akýchkoľvek pochybností právne zodpovedný štát – žalovaný, čo napokon vyplýva
aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“). Vo zvyšku odkázal

na podrobné zdôvodnenie uvedené už v žalobe, ako aj vo vyjadrení žalobcu zo dňa 24.06.2024 a na
odôvodnenie rozsudku v bode 10.8.
Vo vzťahu k námietkam žalovaného, k otázke vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, poukázal
na to, že podmienky priznania takéhoto nároku na náhradu škody definovala judikatúra Súdneho dvora.
Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti sú v tomto spore aplikované len na základe

analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti
žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) sú aplikované na základe judikatúry Súdneho
dvora. Na túto skutočnosť správne poukázal súd prvej inštancie v odseku 10.26 napadnutého rozsudku.
Poukázal opätovne na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci M. J., podľaktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie
nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku
musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska

vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Ako
Súdny dvor v predmetom rozsudku konštatoval, samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu
do základného práva na ochranu života a zdravia opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek
iného (ďalšieho) následku v tomto smere. Žalovaný však na túto právne rozhodujúcu skutočnosť pri
svojich námietkach nikdy nereflektuje a vždy len bez ďalšieho spochybňuje, že by nejaká ujma mohla

dotknutémužalobcovi(hasičovi)vôbecvzniknúť.Žalovanýsvojenámietkyaargumentáciuoneexistencii
ujmy úplne abstrahuje od predmetných rozsudkov Súdneho dvora vo veciach M. J. a prispôsobuje ju
tomu, akoby bez ďalšieho išlo o štandardný spor o ochranu osobnosti podľa vnútroštátneho práva ako
napr. v spore z dôvodu difamačných výrokov a pod.. Žalovaný vôbec nezohľadnil dôkaznú situáciu v
danom spore a to ani to, aké skutočnosti boli ďalej preukázané vykonaním dôkazu vo forme môjho
výsluchu ako strany sporu podľa § 195 CSP. Vo forme výsluchu žalobcu uviedol, že výpoveďou žalobcu

preukázal, aké negatívne následky na jeho osobný život daný protiprávny stav mal. Súd z vykonaného
dokazovania vyvodil správne skutkové zistenia pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku a bola
ním náležite preukázaná ujma, ktorú žalovaný protiprávny stav spôsobuje. Žalobca uviedol, že ujmu,
ktorú on prekračovaním maximálnej hranice pracovného času sústavne a dlhoročne trpí, by ako zásadne
negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach pociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal

na mieste žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je žalobca na rozdiel od žalovaného
presvedčený, že nárok (čo do rozhodujúcich skutkových tvrdení o rozsahu odpracovaného priemerného
týždenného pracovného času a služobnej pohotovosti, ako aj o následkoch na jeho osobnom živote
v rámci výsluchu na pojednávaní, ergo ohľadne všetkých skutkovo relevantných okolností) nielen
odôvodnil, ale zároveň aj dôkazne preukázal. Dôkazné bremeno na priznanie žalovaného a prisúdeného

nároku žalobca uniesol.
Pokiaľ žalovaný namieta, že sa žalobou nedomáhal, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“,
túto námietku považuje za čisto formálnu a nezohľadňujúcu skutočnosti a dôvody, na ktorých je
žalovaný protiprávny stav založený. Skutočné „upustenie od neoprávneného zásahu“, na ktoré žalovaný
poukazuje, môže zabezpečiť výlučne on sám (štát) tak, že konečne prijme všetky potrebné legislatívne

a vecné opatrenia (v prvom rade značným rozšírením počtu hasičov a následnou novelizáciou ZoHaZZ),
ktorých prostredníctvom budú reálne (teda materiálne, nie len formálne) dosahované všetky ciele
sledované Smernicou vrátane započítavania služobnej pohotovosti do pracovného času a novým
rozvrhnutím služobného času hasičov tak, aby bol reálne dodržiavaný maximálne 48 hodinový týždenný
pracovný čas, nehovoriac už o dodržiavaní vnútroštátne stanovenej dĺžky týždenného služobného času

(40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ resp. 37,5 hodín týždenne podľa kolektívnych zmlúv
platných od roku 2022). Zabrániť ďalšiemu pokračovaniu v porušovaní Smernice na úkon hasičov si totiž
vyžaduje nielen legislatívnu zmenu (nie však takú formálnu a účelovú, akou bola posledná novelizácia
a doplnenie § 97 ods. 3 ZoHaZZ, ktorá podstatu problému nijako nerieši a ide len o spôsob, akým
si žalovaný mienil zlepšiť pozíciu v obdobných sporoch), ale v prvom rade značné rozšírenie počtu

zásahových hasičov (vytvorenie 4. zmeny na každej stanici a následné znovu rozvrhnutie služobného
času). Bez splnenia týchto podmienok bude daný protiprávny stav naďalej pretrvávať a domáhanie sa
„upustenia od takého zásahu“ by bolo za súčasnej situácie prakticky nereálne a vyslovene iluzórne už
len preto, že by potom nemal kto slúžiť v hasičských zmenách.
Za daného stavu zároveň nepripadá do úvahy žiadna iná žaloba, než akú žalobca v tomto spore podal,

ktorou by bolo možné dosiahnuť aspoň čiastočné odškodnenie vzniknutej ujmy vo forme finančného
odškodnenia. Veľké množstvo voľného času žalobca za žalované obdobie nenávratne stratil a táto
skutočnosť je už nezvrátiteľná a žiadnym iným spôsobom neodškodniteľná. Napadnutým rozsudkom
priznaná náhrada škody aj tak nikdy dostatočne nenahradí ujmu, ktorú žalobcovi žalovaný protiprávny
stav spôsobil. Žalobca je zároveň presvedčený, že nie je možné ani odo neho spravodlivo požadovať,

aby tento protiprávny stav naďalej znášal bez akejkoľvek náhrady za situácie, kedy tento protiprávny
stav má zásadne negatívne následky na jeho v podstate každodenný mimopracovný život.
Súd pri rozhodovaní vychádzal z nesporných tvrdení, keď žalovaný nerozporoval žalobcom predložené
dôkazy a ani výpočty žalobcu z nich vyplývajúce a skutkové tvrdenia o dĺžke žalobcom odpracovaného
(priemerného) týždenného služobného času v žalovanom období. Preto súd správne žalobcom

tvrdené a listinnými dôkazmi preukázané skutkové tvrdenia považoval za nesporné a tým aj
preukázané. Vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že v žalovanom období žalobcov priemerný týždenný
pracovný čas dosiahol najmenej 53,90 hodín týždenne je nepochybné, že počas celého žalovaného
obdobia dochádzalo k porušovaniu (prekračovaniu) či už úniovými predpismi obmedzených, ako ajvnútroštátnymi predpismi stanovených limitov pracovného (služobného) času, a to z hľadiska článku
6 písm. b) Smernice v priemere o 6 hodín týždenne a z hľadiska vnútroštátnej úpravy (37,5 hodín
podľa kolektívnych zmlúv na roky 2022-2024) až o približne 16 hodín týždenne! Nemôžu byť teda

žiadne pochybnosti o tom, že k porušovaniu limitov pracovného (služobného) času dochádzalo v
celom žalovanom období a táto skutočnosť bola v konaní nesporne preukázaná. Žalovaný sa v závere
článku III. odvoláva na bod 35 odôvodnenia rozsudku a s poukazom naň tvrdí, že „ani súd nemal za
preukázané, že žalobcovi vznikla ujma, ktorú tvrdil“. Žiadne takéto tvrdenie sa však v napadnutom
rozsudku nenachádza a rozsudok ani nemá bod či odsek 35, na ktorý žalovaný poukazuje. Je tak zrejmé,

že žalovaný v tomto smere v skutočnosti ani nereaguje ani napadnutý rozsudok a pravdepodobne ide
o reakciu na rozsudok v úplne inom spore, čo napokon potvrdzuje aj nesprávna identifikácia rozsudku,
ktorý navrhuje zrušiť, aj keď následne v záverečnom návrhu žiada rozsudok zmeniť.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca v predmetnom podaní

neuvádza žiadne nové skutočnosti ani argumentáciu. Žalovaný zotrváva na svojej predchádzajúcej
argumentácii v plnom rozsahu a taktiež na podanom odvolaní.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného následne písomne nevyjadril.

6. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
- ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie vo postupom
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalovaného, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj

konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní
vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,

pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Súd vec správne právne posúdil. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol
žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie (vo veci samej), nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384
ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované

v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať
dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384
ods. 1, 2 a 3 v spojení s ust. § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie
dôvody uvedené v podanom odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel

k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady
konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

10. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, a zároveň v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného k
zásadným odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:11. K odvolacej námietke, v ktorej žalovaný namietal právne posúdenie súdu, keď súd dospel k názoru,
že smernica nebola transponovaná správne, odvolací súd uvádza, že žalovaný len všeobecne v tejto
odvolacej námietke uviedol, že s právnym posúdením súdu sa nestotožňuje, má za to, že nie je správne

a rozhodnutie má vadu, na základe ktorej by malo byť odvolacím súdom zrušené. Odvolací súd
uvádza, že táto odvolacia námietka žalovaného je uvedená len vo všeobecnej rovine bez špecifikácie
konkrétnosti v čom podľa žalovaného, spočíva nesprávne právne posúdenie a v čom má rozhodnutie
súdu prvej inštancie vadu, ktorá by mala byť dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.
Odvolací súd preskúmaním odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej sa súd zaoberal

otázkou transpozície smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do príslušných
ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z., sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal v bodoch 10.5 až 10.8
odôvodnenia rozsudku, pričom odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie, ku ktorému
súd dospel a síce, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe do Únie nezohľadnil
skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka.
Zároveň správne dospel k záveru, že žalovaný ako členský štát Európskej únie je zodpovedný za

prijatie všetkých opatrení legislatívnej a tiež faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice
a v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát, teda žalovaný, zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu
predmetnej smernice. Z týchto dôvodov správne dospel k názoru, že z dôvodu, že Smernica 2003/88/
ES je určená žalovanému, t.j. štátu, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky je pasívne

vecne legitimovaný žalovaný, t.j. štát. Aj z týchto dôvodov preto dospel k správnemu názoru, že námietka
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore je nedôvodná.

12. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď žalovaný v konaní poukázal na
potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii Smernice

sa žalovaný nepodieľal, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka nie je podľa názoru odvolacieho
súdu dôvodná. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice
do právneho poriadku Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo
nepodieľa na aplikácii Smernice, resp. ZoHaZZ vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska prejednávaného
sporu bez právneho významu. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 29 Smernice táto smernica je

adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po
vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade že štát túto povinnosť nesplní,
je štát, teda žalovaný, zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže

Smernica je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o
náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Z týchto dôvodov preto odvolací súd námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v spore považuje za nedôvodnú.

13. Odvolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 Smernice v spojení s čl. 2 Smernice

Rady 89/391/EHS zo dňa 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie Súdneho dvora C
429/09satýka„mestskéhohasiča“apretohoniejemožnépovažovaťzasmerodajné,resp.,žeSmernica
sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností
a rozvrh služobného času, keď činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité

osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri
právnom posúdení veci aj v znení Smernice správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry
Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal
(viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 7. júla 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so
závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet

dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6
písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či súzamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým
môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým

rizikám; na účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov
toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný
právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre
zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže
mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či

niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo
vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú
ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu
ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp.
služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje

(v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného
času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi), dôležité pravidlo
sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu
a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi
(rozsudok C-429/09 vo veci J. body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah

pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny
dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti

v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že

žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.
j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice. Námietka žalovaného, že
Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich

odmeňovania nevzťahuje, je preto z vyššie uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje
na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností
a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť

tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce
nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti
pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

14. Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

odvolací súd uvádza, že zo žaloby žalobcu, ako aj odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je
nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že
u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z
dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia

Smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v
zmysle Smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám,

resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku
žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané
do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných
hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenierovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej
služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) citovaného zákona.

15. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.
Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo

zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdjevsúladesnázoromsúduprvejinštancie
toho názoru, že v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ Smernice
priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48

hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ Smernice nebolo do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl.
2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej

inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, že opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný
týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín, na čo poukázal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným
spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného

týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09).
Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom
ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u
žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia

v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život
v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v
zmysle Smernice, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal
o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

16. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal s existenciou vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu vo vzťahu k žalovanému, a to konkrétne v bodoch odôvodnenia
10.19 až 10.26, s ktorým odôvodnením sa aj odvolací súd stotožňuje.

17.Odvolacísúduvádza,žežalobcasažaloboudomáhalzaplatenianemajetkovejujmyvsume5.577,36
Eur, ktorú vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od apríla 2021 do
februára 2024, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa
§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122
ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou

žalobcu v spojení s listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa,
preukázal, tak ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý
je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných,
rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré

mu neboli započítané do služobného času (čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice),nedomáhal sa
nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Súd
prvej inštancie v bode 10.4 rozsudku konštatoval, že na základe dokladov predložených žalobcom
vyplynulo, že pri určovaní nariadenia pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo
k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom

období, keď v spornom období žalobca odpracoval spolu 2357,90 hodín služobnej pohotovosti (určenej
a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času
(priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,90 hodín týždenne), s
ktorým zisteným skutkovým stavom s prihliadnutím na žalobcom predložené doklady sa odvolací súdstotožňuje.Odvolacísúdpreskúmanímvecidospelkzáveru,vzhodesozistenímsúduprvejinštancie,že
k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom
období opakovane dochádzalo, avšak zároveň poukazuje na to, že výšku nemajetkovej ujmy žalobca

neodvodzoval od počtu hodín, ktoré prekročili maximálny limit 48 hodín priemerného pracovného týždňa
užalobcu,aleodpočtuhodín,ktoréžalobcovinapriektomu,žetietohodinyvrámcislužobnejpohotovosti
bol prítomný na pracovisku neboli započítané do fondu pracovného času, ktorú skutočnosť žalovaný v
konaní žiadnym spôsobom nespochybnil. Odvolací súd uvádza, že žalobca v dôsledku takého rozvrhu
pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom únie, prišiel o čas, ktorý by inak (za situácie, že by

nemal nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku) venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení
tohto času podľa vlastného uváženia. V danej veci žalobcom predložené dôkazy ako aj výpočty o
počte ním odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaným
riadne spochybnené neboli, keď sa vyjadroval len k spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy a zároveň z
podaného odvolania žalovaného je nepochybné, že tento nerozporoval doklady, ktoré boli žalobcom

v konaní pred súdom prvej inštancie ako dôkazy predložené, namieta len ich interpretáciu, preto súd
prvej inštancie z nich správne pri aplikácii § 151 ods. 1 CSP vychádzal. Odvolací súd poukazuje na
to, že súd je pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere,
že má posúdiť primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 žalobca utrpel, pričom spôsob určenia

ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu. Súd však
musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak jednotlivé okolnosti
ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo zákona je
na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom
stave. Odvolací súd je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že nerešpektovaním článku 6 písm.

b/ Smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu a za situácie, že hodiny služobnej pohotovosti
neboli žalobcovi v rozsahu 2216,74 hodín započítané do služobného času (čl. 2 ods. 1 Smernice č.
2003/88/ES), došlo k zásadu do práv žalobcu na vedenie jeho súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah má nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do práv jednotlivca,

keď ide o nezvratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času, ktorý žalobca (berúc do
úvahy náplň jeho zamestnania) potrebuje aj na regeneráciu pracovných síl, by samotné konštatovanie
porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením. Z týchto dôvodov je preto dôvodné poskytnúť
žalobcovi primeranú finančnú náhradu. Podľa názoru odvolacieho súdu je legitímny aj názor žalobcu
a rovnako súdu prvej inštancie, keď výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od počtu hodín strávených

pracovnou pohotovosťou, ktorý čas nebol započítaný do pracovnej doby žalobcu, ktoré tvrdenie žalobcu,
vrátane dokladov, ktoré žalobca predložil žalovaný žiadnym spôsobom ani nespochybnil. Teda úvaha
súdu v tom smere, že výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od výšky počtu hodín pracovnej pohotovosti,
ktorá mu nebola započítaná do pracovnej doby, je v zásade legitímna. Odvolací súd uvádza, že má
vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie, ako aj súdov odvolacích, pričom táto

rozhodovacia činnosť v jednotlivých prípadoch (obdobných ako prípad v tejto veci) je rozličná, keď
niektoré rozhodnutia, či už prvostupňových súdov, resp. odvolacích súdov sa stotožňujú s výškou
nemajetkovej ujmy, ktorá je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná
do pracovného času za situácie, že zároveň nebol rešpektovaný článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/
ES (ako v tejto veci); niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú zo skutočnosti,

koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bolo
v rozhodnom období nad rozsahom 48 hodín; niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú na
základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý
sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času
v týždni. Odvolací súd teda uzatvára, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobcom uplatnenom

nároku, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy správne prihliadol na charakter a trvanie
zásahu, ktorým zásahom boli porušené aj osobnostné práva na súkromie a rodinný život garantované
článkom 19 ods. 2 Ústavy SR, ako aj článku 36 ods. 1 písm. c/, d/, e/ Ústavy SR, podľa ktorého
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c/), najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času

(písm. d/), primeraný odpočinok po práci (písm. e/). Odvolací súd uvádza, že je potrebné prihliadnuť
na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, pričom žalobca
plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré od neho vyžadujú plné nasadenie. O to viac je dôležité,
aby mal možnosť po práci si aj odpočinúť a venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. vykonávaniuaktivít podľa vlastného uváženia, pričom takýto odpočinok nemôže dosiahnuť v prípade nariadenej
pracovnej pohotovosti, počas ktorej je povinný zdržiavať sa na pracovisku. Berúc do úvahy všetko už
vyššie uvedené, odvolací súd dospel k názoru, že úvahu okresného súdu, keď výšku nemajetkovej ujmy

odvodzoval od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času,
možno považovať za legitímnu a s prihliadnutím na rozsah zásahu, trvanie zásahu a nemožnosť žalobcu
odstrániť pretrvávajúci zásah, ktorý je spôsobený neprebratím, resp. nesprávnym prebratím únijného
práva do práva Slovenskej republiky, za čo v plnom rozsahu zodpovedá štát, t. j. žalovaný, považoval
rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady za vecne správny.

18. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo

v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z

dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny
zákon odoprel. Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu, takže je nutné zabrániť tomu, aby
ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie,
môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,
keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv

na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu,
ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí
pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely
získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom
dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem

systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto podmienky by potom
znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom poriadku únie a
povinnostičlenskýchštátovzabezpečiťjehododržiavaniebeztoho,abyjumohlipreniesťnajednotlivcov.
Článok 6 písm. b/ Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa

o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto za týchto podmienok
správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od
žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.
Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

18.1 Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu,

že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku
škody(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR)
z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo
nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods.

2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/
ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných
aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil
od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času.
Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín

týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,
ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa §
122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.Súd dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením práva únie. Odvolací súd je tiež toho názoru, že v súdenej veci boli
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie

splnené, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré
boli vypracované zamestnávateľom žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to od
apríla 2021 do februára 2024 vrátane, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný
čas presahoval hranicu 48 hodín, na čo poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v bode
11.6, pričom zároveň rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje aj prehľadnú tabuľku, z ktorej vyplýva

počet hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za každý mesiac. Zároveň je splnená aj podmienka
porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ smernice
vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie,
ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským
štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s
judikatúrou Súdneho dvora. Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie

členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo
strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho
práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na
súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR.

19. Odvolací súd uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ)
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti
a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného

náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia, a tiež definovať pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva
jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k

zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až13Občianskehozákonníka).Žalovanéhoodvolacia
námietka,žežalobcanepreukázalspôsobenúujmuniejedôvodná,pretožezvykonanéhodokazovaniav
konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období od apríla 2021 do februára
2024 vrátane odpracoval celkovo 2357,90 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do
pracovného času (v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice), a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k

prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného služobného času.

20. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky
pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa

s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzáciabeztoho,abytentoúdajnýprotiprávnystavboldobudúcnanapravený. Súdprvejinštancie
so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na
ochranu zdravia a právo na súkromie, a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k
záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.

j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát EÚ
neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, a zároveň,
aby v súlade s čl. 2 ods. 1 smernice bol do pracovného času započítaný aj čas služobnej pohotovosti, je

dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát na mieste.
Rovnako berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti

je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránenénásledky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode

s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,
pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej
skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si
po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný

a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu
uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva
Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady
priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo

obetiam trestných činov. Zároveň neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou
sporu o ochranu osobnosti, z dôvodu, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje osobitná
právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva
s tvrdením, že žalovaný nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti majúc za to, že v takomto
prípade žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, k čomu odvolací súd uvádza, že k otázke pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného sa už odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia vyjadril vyššie.

21. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie s prihliadnutím na
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného,
rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil vo veci samej a tiež aj

v závislom výroku o trovách konania. V odvolacom konaní neboli zistené nesprávne skutkové zistenia
súdom prvej inštancie z vykonaných dôkazov pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec právne
posúdil správne. Súd sa vysporiadal s podstatnými otázkami ohľadom základu uplatneného nároku, ako
aj jeho výšky.

22. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii ust. § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto
trov bude určená osobitným uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom v zmysle § 261 ods.
1, § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešnou stranou sporu žalobca,
odvolací súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100
%, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o
ich výške.

24. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).