Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 9, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122351559
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6122351559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: A. A., narodený XX.XX.XXXX,
bytom v B., C. XX, zastúpeného JUDr. Vincentom Lechmanom, advokátom, so sídlom v Košiciach,
Štefánikova 40, proti žalovaným: 1/ A. D., narodený XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/X, zastúpený JUDr.
LadislavomHrabčákom,PhD,Ph.D.,advokátom,sosídlomvPrešove,Metodova2,2/A.D.D.,narodený
XX.XX.XXXX, bytom v B., F. XXX/XX, zastúpený JUDr. Matúšom Králikom, PhD., advokátom, so sídlom
v Košiciach, Moldavská cesta 10/B, o zaplatenie 15.504,30 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 30. júna 2023, sp. zn. K3-13C/73/2022

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 30. júna 2023, č.k. K3-13C/73/2022-248.

Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 30. júna 2023 č.k.
K3-13C/73/2022-248 žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov
konania proti žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 15.504,30 € s príslušenstvom
na tom skutkovom základe, že s matkou žalovaných G. D. mal uzavretú osobitnú zmluvu - Dohovor
zo dňa 20.11.2012 (ďalej len Dohovor), na základe ktorej jej poskytoval finančné plnenia na udržanie
jej primeranej životnej úrovne. Matka žalovaných dňa XX.XX.XXXX zomrela, svoju pohľadávku vo
výške 44.522,71 € prihlásil do dedičského konania, avšak pohľadávka nebola zaradená do súpisu
pasív dedičstva, keďže žalovaní ako dedičia zo zákona túto pohľadávku odmietli v dedičskom konaní
uznať. Predmetná pohľadávka pozostáva z úhrady nákladov spojených so životom matky žalovaných

a vykonaných úhradách v jej mene, predovšetkým úhrada nákladov SIPO, doklady (náklady spojené
s bývaním dlžníčky) v období najmenej od roku 2011 do jej smrti, pričom žalobca uplatňuje vykonané
úhrady od decembra 2012 do jej smrti v celkovej výške 11.526,32 €, úhrada poplatku za komunálne
odpady v období rokov 2015-2019 v celkovej výške 156,83 €, úhrada nákladov na materiál zateplenia
chodby domovej dôverníčke bytového domu pani C. v sume 90 €, úhrada nákladov na mobilný telefón
dlžníkavsume201,18€,úhradainýchnákladovafinančnévýpomocinaúčetdlžníčkyvsume3.764,49€
atrovyzastúpeniaspojenésuplatnenímpohľadávkyvdedičskomkonaní,ktorépredchádzalouplatneniu

pohľadávky v tomto súdnom konaní vo výške 450 €.

3. Po vykonaní dokazovania súd za nesporné skutočnosti považoval uzavretie dohody medzi žalobcom
a matkou žalovaných dňa 20.11.2012 – Dohovor, na základe ktorého sa žalobca zaviazal k poskytovaniupravidelnej finančnej výpomoci prijímateľke, nespornou skutočnosťou v konaní bolo, že jednou zo
skutočností, na základe ktorej predmetný dohovor končí platnosť, je v zmysle čl. III bod 1 tohto
dohovoru úmrtie prijímateľa. Nespornou bola aj tá skutočnosť, že jednou zo skutočností, na základe

ktorej predmetný Dohovor končí platnosť v zmysle čl. III bod 4 je aj právoplatné začatie exekúcie
na majetok prijímateľa, ktorým prijímateľom v zmysle dohovoru bola matka žalovaných. Nespornou
skutočnosťoubolaajsmrťmatkyžalovanýchdňa18.06.2019.Pozomrelejporučiteľkeprebehlodedičské
konanie, ktoré je právoplatne skončené (04.12.2020), vedené Notárskym úradom JUDr. Márie Vasiľovej
pod sp.zn. 24D/390/2019, Dnot 152/2019. Ako spornú skutočnosť súd vyhodnotil dôvodnosť žalobcom

uplatneného nároku.

4. Nakoľko žalovaní vzniesli námietku premlčania ako aj námietku neplatnosti dohovoru, súd dospel
k záveru, že Dohovor podľa obsahu slúžil na dočasné poskytnutie peňazí pre matku žalovaných, z
Dohovoru vyplývala povinnosť pre matku žalovaných žalobcovi ním poskytnuté peniaze vrátiť, a teda
medzi zmluvnými stranami bol založený záväzkovo - právny vzťah, ktorý obsahoval niektoré náležitosti

zmluvy o pôžičke, resp. zmluvy o úvere. Tento právny vzťah nemožno nevyhnutne považovať za
neplatný, pretože podľa jeho obsahu by mohlo ísť napr. o nepomenovanú inominátnu zmluvu v zmysle
ust. § 51 Občianskeho zákonníka.

5.1 Po citácii § 100 ods. 1 veta prvá, druhá veta, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) súd

konštatoval, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu o konci platnosti dohovoru dňom smrti dlžníčky.
Súd uviedol, že jedným z dôvodov zániku dohovoru bolo aj právoplatné začatie exekúcie na majetok
prijímateľa. Dňa 22.04.2014 prostredníctvom právneho zástupcu podal žalovaný 1/ návrh na vykonanie
exekúciedlžnejsumyvcelkovejsume3.125,48€spríslušenstvomtitulomdlžnéhovýživnéhovočimatke
ako povinnej v exekučnom konaní. V uvedený deň sa preto začalo exekučné konanie. Po citácii §

57 ods. 1 a § 61 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti súd dospel
k záveru, že Dohovor zo dňa 20.11.2012 uzavretý medzi žalobcom a matkou žalovaných zanikol dňom,
ktorým sa začala exekúcia voči matke žalovaných, t.j. doručením poverenia na vykonanie exekúcie
exekútorovi, pričom dňa 16.05.2014, teda po začatí exekúcie, vydala súdna exekútorka upovedomenie
o začatí exekúcie. Splatnosť vrátenia finančnej výpomoci nastala 15 dní odo dňa ukončenia Dohovoru.

Na základe uvedeného súd považoval nárok žalobcu za premlčaný.
5.2 Ďalej súd uviedol, že každá jedna z ostatných úhrad žalobcu vykonaných po máji 2014, teda po
zániku Dohovoru, ktorá bola vykonávaná žalobcom na účet tretích osôb za matku žalovaných, bola
vykonaná bez právneho titulu a podlieha premlčaniu samostatne. Po citácii § 454, § 107 ods. 1 OZ súd
uviedol, že vo vzťahu k náhrade za úhrady SIPO, za komunálne odpady, úhrady nákladov za mobilný

telefón a úhrady iných nákladov (vykonaných po zániku Dohovoru) mal súd za to, že ak posledná
úhrada žalobcu bola vykonaná dňa 18.06.2019, tak nasledujúci deň začala plynúť dvojročná subjektívna
premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 19.06.2021. Nárok žalobcu je vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania premlčaný a žalobca si svoj nárok neuplatnil včas.
5.3 Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v danom prípade nastupuje desaťročná premlčacia doba,

nakoľko mal za to, že bremeno dôkazu preukázať úmysel v konaní matky žalovaných bez akýchkoľvek
pochybností ležal na strane žalobcu, ktorý ho tvrdil. Súd mal za to, že žalobca úmyselné obohatenie
matky žalovaných len tvrdil, v konaní ho však nepreukázal. Naopak, z podania žalobcu, jeho výpovede
ako aj z obsahu Dohovoru vysvitlo, že žalobca o exekúcii na majetok matky žalovaných vedomosť
mal. Žalovaní v danom smere poukázali na to, že ak by žalobca mal skutočne vedomosť o tom, že

exekúcia neprebieha, tak na takéto konanie, t.j. platby priamo veriteľom ich matky, by dôvod nemal.
Žalovaní poukázali aj na to, že táto exekúcia bola zapísaná aj na LV, na ktorom je zapísaný byt č. X
na C. XX H. B.. Súd mal aj z výsluchu žalobcu preukázané, že o predmetnej exekúcii vedel. Nakoľko
žalobcanepreukázalúmyselnastranematkyžalovaných,súdpovažovalnámietkupremlčaniavznesenú
žalovanými za dôvodnú.

6. Vo vzťahu k obrane žalobcu o tom, že súd používa rozpornú argumentáciu o prenesení dôkazného
bremena, súd uviedol, že v zmysle čl. 8 CSP sú strany sporu povinné nielen označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci, ale svoje tvrdenia aj podoprieť dôkazmi. Žiaden dôkaz nemá
predpísanú zákonnú silu. V situácii non liquet (keď súd z predložených dôkazov nemôže urobiť záver o

pravdivosti alebo nepravdivosti skutkových tvrdení sporových strán), musí súd rozhodnúť podľa pravidiel
regulujúcich objektívne dôkazné bremeno. Objektívne dôkazné bremeno vyjadruje, kto nesie riziko
dôkaznej núdze, resp. na ťarchu ktorej sporovej strany súd rozhodne, ak situácia non liquet nastane. Súd
poukázal na to, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencietýchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu
takýchto skutočností tvrdí.

7. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa matka žalovaných úmyselne bezdôvodne obohatila, súd
uviedol, že spor nebol o tom, že by matka žalovaných nevedela o tom, že žalobca vykonáva za ňu
finančné plnenia a hradí jej náklady, naopak, matka žalovaných bola zmluvnou stranou Dohovoru, a
preto vedela, že žalobca ako poskytovateľ jej ako prijímateľovi poskytuje finančnú výpomoc v zmysle
Dohovoru, na základe čoho jej ako dlžníčke vzniká voči žalobcovi dlh, s ktorou skutočnosťou bola

uzrozumená. V danom smere súd poukázal aj na výpoveď žalobcu na pojednávaní, ktorý na otázku, či
matka žalovaných mala vedomosť o tom, že za ňu žalobca vykonáva úhrady uviedol, že „samozrejme
mala vedomosť“. A ďalej uviedol, že sa dohodli, že ak sa dostane k peniazom, následne sa navzájom
vysporiadajú. Aj keď žalobca predložil manuál k pochopeniu súvislostí a kľúč k finančným informáciám,
aj z jeho výsluchu nevyplynuli žiadne skutočnosti o tom, že by sa matka žalovaných obohacovala na
úkor žalobcu, resp. že by mala vedomosť o tom, dokonca skutočnosti o jej úmyselnom obohacovaní

sa na úkor žalobcu nielen že nevyplynuli z jeho výsluchu, ale tieto žalobca explicitne ani netvrdil. Aj
z manuálu k pochopeniu súvislostí a kľúču k finančným informáciám vyplynulo, že matka žalovaných žila
vdomnienkeotom,ževzťahmedziňouažalobcombolpartnerský,resp.rodinný,zasúčasnejvedomosti
o záväzku jej vyplývajúceho z Dohovoru, ktorý uzavrela. Napokon súd v danej súvislosti poukázal na
výpoveď žalobcu na pojednávaní, v rámci ktorej na otázku, na základe čoho žalobca vyvodzuje úmysel

konania matky žalovaných, ktorá sa na jeho úkor mala obohatiť uviedol, že nevie, kde vznikol tento
dojem, pretože oni toto vôbec neriešili. Žalobca jej dobrovoľne pomáhal a ona túto pomoc prijala, nešlo
o žiadne obohatenie. Žalobca sám vyvrátil nielen ním tvrdený úmysel konania matky žalovaných, ale aj
obohatenie z jej strany. Ak posledná finančná výpomoc bola matke žalovaných realizovaná v roku 2016
(uvedená skutočnosť nebola rozporovaná) je tento nárok žalobcu poukazujúc na § 101 OZ a vznesenú

námietku premlčania žalovanými premlčaný.

8. Pri položke úhrada nákladov za materiál zateplenia chodby domovej dôverníčke bytového domu
súd dospel k záveru, že sa jedná o splnenie dlhu matky žalovaných žalobcom za matku žalovaných
a žalovaných považuje za pasívne vecne legitimovaných. Tento nárok je však vzhľadom na vznesenú

námietku premlčania žalovanými premlčaný.

9. Čo sa týka nároku na náhradu nákladov žalobcu na právneho zástupcu v dedičskom konaní po matke
žalovaných v sume 450 € súd uviedol, že žalobcovi v rámci dedičského konania nebol priznaný nárok
na náhradu trov konania, nakoľko dedičské konanie je upravené Civilným mimosporovým poriadkom,

v zmysle ktorého podľa § 52 žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

10. Súd sa zaoberal aj námietkou žalovaných, ktorou žiadali posúdiť nárok žalobcu za nárok v rozpore
s dobrými mravmi. Žalovaní poukázali na to, že žalobca žil s matkou žalovaných minimálne od

roku 2012 do jej smrti v roku 2019. Je to preukázané z vyúčtovania nákladov spojených s bytom
č. X H. B. vyhotoveným správcom a zároveň aj tým, že po smrti matky žalovaných odovzdával
predmetný byt práve žalobca. Súd poukázal na to, že žalobca svojim výsluchom vykonaným pred
súdom nevyvrátil žalovanými vyššie uvedené skutočnosti o tom, že byt matky žalovaných v rozhodnom
období spolu s matkou žalovaných užíval. Súd mal túto skutočnosť preukázanú jednoznačne z listinných

dôkazov a to, že predmetný byt bol užívaný aj žalobcom za rozhodujúce obdobie. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti potom žalobcom uplatnený nárok na náhradu nákladov v rozsahu zodpovedajúcom
nákladom súvisiacich s užívaním bytu žalobcom považoval súd za výkon práva v rozpore s
dobrými mravmi, ktorému je na mieste odoprieť ochranu. Súd konštatoval, že konanie žalobcu,
ktorý zastáva názor, že nemal povinnosť za užívanie bytu vo vlastníctve matky žalovaných platiť

nájomné zodpovedajúce rozsahu užívania bytu žalobcom na jednej strane, ale súčasne na druhej strane
považuje za oprávnený nárok domáhať sa od žalovaných vrátenia aj finančných prostriedkov, ktoré boli
spotrebované za užívanie bytu ním samotným, navyše s odôvodnením, že matka žalovaných nebola zo
zdravotných dôvodov schopná plniť všetky svoje záväzky sama, je v rozpore s pravidlami spoločenských
vzťahov predstavujúcich dobré mravy.

11. K výsluchu žalovaných, ktorý dôkaz navrhol žalobca súd uviedol, že na dotaz súdu na pojednávaní,
aby sa žalobca vyjadril, k akým skutočnostiam majú byť žalovaní v konaní vyslúchnutí, právny zástupca
žalobcu konkrétne na pojednávaní uviedol, že ku skutočnostiam, ako došlo k prebiehajúcej exekúcii,aké boli vzťahy voči matke, a teda akým spôsobom oni zabezpečovali tú skutočnosť, že matka zostala
bez pomoci rodiny, ocitla sa na hranici možného bezdomovectva resp. hranici životného minima a v
týchto okolnostiach jej pomoc ponúkol jej priateľ z detstva, a či toto konanie možno teda subsumovať

pod to, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Súd tento návrh na vykonanie dôkazu zamietol
s poukazom na to, že žalovaní podľa výpovede samotného žalobcu nežili s matkou od roku 2003, pričom
súd poukázal na to, že sa jednalo o deti matky vo veku 14 a 16 rokov, matka bola dlhodobo liečený
alkoholický pacient s tragickým koncom. Ak aj matka žalovaných žila na pokraji bezdomovectva a ocitla
sa v takej životnej situácii, bolo to následkom jej spôsobu života, nie následkom konania jej vlastných

detí, ktoré ak si voči matke uplatnili výživné, išlo o ich zákonný nárok zodpovedajúci zákonnej povinnosti
rodičovplniťsivyživovaciupovinnosťkdeťomanieokonanievrozporesdobrýmimravmi.Súdpoukázal
na vnútorný rozpor vo vyjadrení žalobcu, ktorý na jednej strane tvrdil, že konanie žalovaných, ktorí matku
chceli dostať do materiálnej núdze, alebo z nej spraviť bezdomovca bolo v rozpore s dobrými mravmi,
no súčasne sám v rozpore s týmito svojimi tvrdeniami vyjadril sa v prílohe k vyjadreniu vo veci a to
Manuál k pochopeniu súvislostí, v zmysle ktorého žalobca uviedol, že celú vec komplikovali súdne spory

s D. a deťmi v BSM, kde chceli, aby podiel na dome darovala synom, jej mal ostať byt a o peniazoch
a iných majetkoch nebola reč. Podľa názoru súdu si tak žalobca oponoval sám a svojmu tvrdeniu o
konaní žalovaných v rozpore s dobrými mravmi, ak uviedol, že chceli, aby matke žalovaných ostal vo
vlastníctve byt. Uvedená skutočnosť vypovedá podľa súdu o tom, že žalovaní nechceli, aby sa matka
ocitla v stave materiálnej núdze, alebo bezdomovectva, a preto súd nepripustil navrhnutý dôkaz aj z

dôvodu, že žalovaní neboli účastníkmi záväzkového vzťahu založeného zmluvou - Dohovorom medzi
žalobcom ako veriteľom a matkou žalovaných ako dlžníčkou zo dňa 20.11.2012. Zároveň poznamenal,
že dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní nemožno zásadne považovať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Žalobca nenavrhol vykonať
výsluch žalovaných za účelom preukázania ich konania v rozpore s dobrými mravmi v nadväznosti

na posúdenie toho, či vznesená námietka premlčania žalovaných je právne akceptovateľná z dôvodu
možného rozporu s dobrými mravmi.

12. Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13.1 O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 a § 257 CSP. Posudzoval splnenie
podmienok pre aplikáciu § 257 CSP, a to z dôvodu, že žalobca poukázal na to, že sám žalovaný 2/ má
právnické vzdelanie a obidva podania právnych zástupcov boli totožné.
13.2 Súd poukázal na to, že žalovaní neiniciovali spor so žalobcom, prihliadol na to, že neúspešný
žalobca zapríčinil výsledok konania, nakoľko sám neuplatnil právo na súde včas a dôvodom vyústenia

súdneho sporu s nepriaznivým výsledkom pre žalobcu bola jeho nedostatočná bdelosť, teda za
výsledok sporu nemôžu okolnosti od vôle žalobcu nezávislé. Navyše nedôvodnosť aplikácie uvedeného
moderačného oprávnenia súd videl aj v konkrétnych okolnostiach prípadu, keď na základe skutkového
stavu bol ustálený zrejmý rozpor s normami spoločnosti na strane žalobcu, preto priznaním náhrady trov
konania súd učinil spravodlivosti zadosť. Súd poukázal aj na to, že ak podania žalovaných predkladané

v konaní boli tvorené jednou osobou s poukazom na to, že sám žalovaný 2/ je advokátom, právny
zástupca žalobcu vyjadril to ako domnienku, ktorú v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal. Okolnosť
spočívajúca v právnickom vzdelaní, resp. vykonávanie advokátskej profesie nemôže byť dôvodom pre
upretie práva dať sa v konaní zastúpiť iným právnym zástupcom. Na základe uvedeného uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania v plnom rozsahu o výške, ktorej bude rozhodnuté podľa

§ 262 ods. 2 CSP.

14.1 Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie, resp. napadnuté rozhodnutie zmenil tak,

že žalobe žalobcu vyhovie a uloží žalovaným povinnosť zaplatiť žiadanú sumu s príslušenstvom.
14.2 Žalobca zdôraznil skutočnosť, že k uzatvoreniu Dohovoru došlo najmä v dôsledku toho, že matka
žalovaných mala zlé vzťahy so svojim exmanželom a synmi - žalovanými, ktorí jej odmietali poskytovať
pomoc v jej ťaživej životnej situácii. Robili jej schválnosti, ktoré žalobca opísal v písomných podaniach
doručených súdu ako aj v účastníckej výpovedi. Bol to žalobca, ktorý sa jej podujal pomáhať nielen

finančne, ale aj prítomnosťou a stretávaním sa s ňou. Naopak žalovaní o svoju matku od roku 2013 až
do jej smrti nejavili žiaden hlbší záujem napriek tomu, že vedeli o finančnej núdzi ich matky. Navyše
žalovaný 1/ podal na matku návrh na vykonanie exekúcie. Žalobca poukázal na to, že súd vychádzal
výlučne z formálneho znenia Dohovoru a nezohľadnil vôľu a zmysel Dohovoru. Formálnym postupomtak zasiahol do práv žalobcu a odňal mu tak poskytnutie právnej ochrany. Súd absolútne nezohľadnil,
že Dohovor bol spracovaný laikom a napriek tomu pri jeho výklade postupoval výlučne formalisticky
bez zohľadnenia zmyslu a účelu Dohovoru. Ak by už len začatie exekučného konania postačovalo

na zánik Dohovoru, tak žalobca by v podstate nemohol pokračovať v pomoci matke žalovaných.
Rozsudok tak stráca aspekt poskytnutia spravodlivej ochrany založenej na materiálnom ponímaní
výkonu a uplatňovania práv. Žalobca tak považuje postup súdu za arbitrárny a nespravodlivý, ak
postupoval formalisticky, bez riadneho uplatnenia výkladu obsahu Dohovoru a zohľadnenia skutkových
okolností prípadu. Takýto postup považuje za inú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie.
14.3 Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu, že nie je možné uplatniť v danom spore 10-ročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Žalobca uvedenú skutočnosť ohľadom 10-ročnej premlčacej doby uvádzal
ako vyjadrenie k obrane žalovaných voči jeho žalobe, pričom aj po posúdení veci súdom prvej inštancie
má uvedený argument žalobcu opodstatnenie. Žalobca zotrval na tvrdení, že ak Dohovor zanikol v roku
2014, tak k premlčaniu jeho žalobného nároku nedošlo a tento si uplatnil ešte počas plynutia 10-ročnej

objektívnej premlčacej doby uplatňovanej v prípade vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia.
Uviedol, že v prípade nepriameho úmyslu sa ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím
konaním sa obohacuje, resp. môže obohatenie, ktoré mu nepatrí, získať a s týmto následkom bol pre
prípad,ženastane,uzrozumený.Umatkyžalovanýchdošloknepriamemuúmysluvznikubezdôvodného
obohatenia, minimálne u súm úhrad vykonaných žalobcom za ňu po období mája 2014, kedy malo

dôjsť podľa názoru žalovaných k zániku Dohovoru, keďže matka žalovaných o existencii exekúcie
vedenej voči nej v roku 2014 vedela a zároveň vedela aj o tom, ktoré skutočnosti uvedené v Dohovore
spôsobovali jeho zánik. Matka žalovaných vedela o realizácii úhrad zo strany žalobcu v jej prospech
aj po roku 2014, tieto úhrady aj akceptovala a bola s tým uzrozumená, teda záver súdu, že úmyselné
bezdôvodné obohatenie nebolo preukázané, je nesprávny a nepravdivý. Žalobca zastáva názor, že

v konaní preukázal skutočnosť vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, a teda nepremlčanie
nároku uplatneného na súde.
14.4 Napokon žalobca namietal zamietnutie žaloby z dôvodov, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu
nákladov v rozsahu zodpovedajúcom nákladom, súvisiacich s užívaním bytu žalobcom, považoval súd
za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Minimálne ohľadne polovice z uplatnenej sumy týchto

nákladov predstavujúcich polovičný podiel na týchto nákladoch, súvisiacich s užívaním bytu na strane
matky žalovaných, ktoré za ňu hradil žalobca, je záver súdu nesprávny. Žalobca uhrádzal sám všetky
náklady, hoci v byte žili žalobca aj matka žalovaných, nie je preto zrejmé, na základe čoho by teda mal
žalobca výlučne hradiť všetky náklady na byt, v ktorom žila aj matka žalovaných, a v čom teda spočíva
uplatňovanie týchto nákladov v celom rozsahu za rozporný s dobrými mravmi.

14.5 Žalobca poukázal na to, že práve on mal snahu pomôcť matke žalovaných do doby, kým dôjde
k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode s jej bývalým manželom a otcom
žalovaných. K vyporiadaniu BSM došlo až v priebehu dedičského konania po nebohej a už to dáva
obraz o vzťahu otca žalovaných k ich matke, keď súdne konanie o vyporiadanie BSM nebolo ukončené
do jej smrti. Žalobca poukázal na to, že žiadnym spôsobom si nedojednal s nebohou úročenie ním

poskytovaných plnení ani žiadne sankcie za nedodržanie podmienok dohovoru. Žalobca má len záujem,
aby matka žalovaných po vyporiadaní BSM, keď bude opäť disponovať majetkom značnej hodnoty, aby
mu vrátila poskytnuté financie.
14.6 Žalobca namietal, že v konaní neboli vypočutí žalovaní tak, ako to navrhoval žalobca a žalobcovi
tak súd znemožnil preukázať nepriaznivý vzťah žalovaných k nebohej a preukázať, že žalobca nekonal

v rozpore s dobrými mravmi, ale v snahe pomôcť blízkej osobe. V tomto smere je naplnený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP.

15.1 Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ho považuje za nedôvodné a navrhol
napadnutý rozsudok potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

15.2 Žalovaný 2/ uviedol, že súd postupoval pri hodnotení dôkazu Dohovoru správne, nebola dôvodná
námietka žalobcu o formalistickom ponímaní daného dôkazu a nezohľadnení vôle strán a zmyslu
Dohovoru. Zdôraznil, že Dohovor bol pripravovaný práve žalobcom, čo potvrdil samotný žalobca
na pojednávaní, a teda zachytáva vôľu žalobcu. Práve žalobca, a nie žalovaní alebo ich právna
predchodkyňa, vypracoval obsah Dohovoru, v ktorom prejavil vôľu, aby Dohovor medzi matkou

žalovaných a žalobcom s odkazom na čl. 3 bod 4 Dohovoru zanikol začatím exekúcie na majetok
príjemcu, t.j. matky žalovaných. Dokonca samotný žalobca v odvolaní uviedol, že nebohá matka
žalovaných o existencii exekúcie vedenej voči nej v roku 2014 vedela a zároveň vedela aj o tom, že
táto skutočnosť je jednou z viacerých uvedených v Dohovore, ktoré spôsobovali jeho zánik. Žalobcateda sám potvrdil, že obidve zmluvné strany mali v zmysle Dohovoru záujem spôsobiť jeho zánik
začatím exekúcie na majetok príjemcu. Z výpovede žalobcu je zároveň zrejmé, že matka žalovaných
žalobcovi ako jej partnerovi nič nezatajovala a informovala ho aj o prebiehajúcej exekúcii. Uvedené

vylučuje akékoľvek tvrdenie žalobcu o tom, že ich matka sa úmyselne chcela obohatiť na úkor žalobcu.
Skutočnosť, že súd na základe vykonaného dokazovania posúdil právny stav inak, ako očakával
žalobca, nie je možné považovať automaticky za nespravodlivé. Žalovaný má za to, že súd správne
posúdil aj vznesenú námietku premlčania, pričom sa obšírne zaoberal aj obranou žalobcu ohľadne 10-
ročnej objektívnej premlčacej doby. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom súdu v otázke posúdenia

úmyselného bezdôvodného obohatenia ako zákonného predpokladu pre aplikáciu ust. § 107 ods. 2
OZ vo vzťahu k premlčaniu nárokov žalobcu. Žalovaný je presvedčený, že žalobca uvádza predmetné
ustanovenie zákona len z dôvodu, že sa to žalobcovi účelne hodí, avšak samotný skutkový stav,
jednotlivé dôkazy predložené žalobcom, ako ani vyjadrenia samotného žalobcu pred súdom tomu
v skutočnosti nezodpovedajú. Žalobca žil s matkou žalovaných minimálne od roku 2012 do smrti matky
žalovaných v roku 2019. Uvedené tvrdenie potvrdzujú každoročné vyúčtovania nákladov spojených

s predmetným bytom, ako aj skutočnosť, že po smrti matky žalovaných odovzdával predmetný byt
právnemu zástupcovi žalovaného 2/ práve žalobca. Žalobca nevyvrátil skutočnosť, že za užívanie
predmetného bytu neplatil žiaden nájom. Naopak, potvrdil, že s matkou žalovaných boli v partnerskom
vzťahu a tvorili spoločnú domácnosť v spornom byte. Z uvedeného dôvodu žalovaný má za to, že súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne právne posúdil nárok žalobcu uplatnený

žalobouakonárokvrozporesdobrýmimravmi.Knámietkežalobcu,žesúdnevykonalnavrhnutédôkazy,
žalovaný 2/ po citácii § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP uviedol, že súd túto skutočnosť odôvodnil
vbode60.odôvodneniasúdnehorozhodnutia,prečonevykonalnavrhnutýdôkaz.Žalovaný2/potvrdzuje
tvrdenie žalobcu, že so svojou matkou nežil a nebol v kontakte od roku 2003. Žalovaný 2/ sa o vzťah
žalobcu s jeho matkou nikdy nezaujímal a nikdy ho nehodnotil. Žalovaný nebol zmluvnou stranou

Dohovoru uzavretého medzi žalobcom a matkou žalovaného. O existencii tohto dokumentu sa žalovaný
dozvedel až z podania žalobcu po smrti jeho matky.

16. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu podľa obsahu odvolania zaujal rovnaké stanovisko
ako žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd napadnuté

rozhodnutie potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

17. Žalobca v odvolacej replike zotrval na tvrdení, že k premlčaniu jeho žalobného nároku nedošlo
a tento si uplatnil počas plynutia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby uplatňovanej v prípade vzniku
úmyselného bezdôvodného obohatenia. Zotrval na argumentoch uvedených v podanom odvolaní.

18. Žalovaný 1/, ako aj žalovaný 2/ v odvolacej duplike zotrvali na svojich argumentoch uvedených vo
vyjadrení k odvolaniu.

19. Odvolacia duplika žalovaných bola žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu doručená dňa

20.02.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP

a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.

21. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

22. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 09.04.2024 o 9.05 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 02.04.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

23. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ CSP, t. j.
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvejinštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

24. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené žalobcom v odvolaní nie sú naplnené.

25. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani

nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

26. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho

rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť

rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

28. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval
v prejednávanej veci.

29. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu
odvolací súd uvádza nasledovné:

30. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bola argumentácia týkajúca sa nesprávneho výkladu

Dohovoru, nesprávne právne posúdenie otázky premlčania v nadväznosti na 10-ročnú objektívnu
premlčaciu dobu (úmyselné bezdôvodné obohatenie), nesprávne posúdenie nároku žalobcu ako nároku
uplatneného v rozpore s dobrými mravmi a nevykonanie dôkazu navrhnutého žalobcom (výsluch
žalovaných).

31. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie (vrátenie) finančných prostriedkov, ktoré
poskytol matke žalovaných na úhradu nákladov spojených s jej životom a vykonal úhrady v jej mene, to
všetko na základe Dohovoru, ktorý uzavreli dňa 20.11.2012 žalobca a matka žalovaných G. D..

32. Súd prvej inštancie preto prioritne skúmal platnosť Dohovoru, a konštatoval, že ho nemožno

nevyhnutne považovať za neplatný, pretože podľa jeho obsahu by mohlo ísť o nepomenovanú zmluvu
vzmysleust.§51OZ.Uzavrel,žepodľaobsahuDohovorslúžilnadočasnéposkytnutiepeňazížalobcom
pre matku žalovaných, a vyplynula z neho povinnosť matky žalovaných poskytnuté peniaze vrátiť. Pri
posúdení predmetu sporu preto vychádzal z obsahu uvedeného Dohovoru, a zaoberal sa najmä jeho
predmetom (čl. I. pravidelná finančná výpomoc prijímateľovi poskytovateľom, ktorá doplní straty za

náklady na prevádzku bytu a základné potreby na udržateľný životný štandard do výšky minimálne 200 €
mesačne; finančná výpomoc bude poskytovaná cez bankový prevod alebo úhradou nákupov v predajni
dokladovaných pokladničnými bločkami. Prijímateľovi tejto výpomoci bude vznikať u poskytovateľa dlh,
ktorý bude splatný po splnení podmienok na ukončenie finančnej výpomoci), jeho trvaním (podľa čl.
II Dohovoru - Trvanie dohovoru, predmet dohovoru je na dobu neurčitú a bude sa plniť do chvíle,

pokiaľ sa prijímateľ nestane výhradným vlastníkom majetku poskytujúceho dostatočné prostriedky na
vyrovnanie pohľadávky poskytovateľa), spôsobmi ukončenia jeho platnosti (podľa čl. III. Dohovor končí
platnosť z týchto príčin 1. Úmrtie prijímateľa 2. Príjem finančného vyrovnania prijímateľom v rámci
vyporiadania majetku v BSM s bývalým manželom I. D. D. 3. Po právoplatnom ukončení dedičskéhokonania majetku po rodičoch prijímateľa alebo jednom z rodičov prijímateľa schopného pokryť náklady
poskytnutej finančnej náhrady 4. Po právoplatnom začatí exekúcie na majetok prijímateľa) a termínom
na finančné vyrovnanie (podľa čl. IV. Dohovor - Finančné vyrovnanie, termín na finančné vyrovnanie je

15 dní po ukončení predmetu dohovoru).

33. Žalobca namietal, že súd vychádzal výlučne z formálneho znenia Dohovoru a nezohľadnil vôľu
a zmysel Dohovoru.

34. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri posúdení
obsahu Dohovoru vychádzal nielen z jeho gramatického výkladu, ale uplatnil aj teleologický výklad, keď
prihliadol na úmysel strán Dohovoru a takýmto spôsobom prejavenú vôľu strán Dohovoru. Skutočnosť,
že výklad Dohovoru prezentovaný súdom prvej inštancie sa nestotožňuje s výkladom obsahu Dohovoru
prezentovaným žalobcom, nezakladá dôvodnosť odvolacej námietky.

35. Vôľa strán Dohovoru ohľadne jeho predmetu, trvania, spôsobov ukončenia platnosti Dohovoru
a termínu na finančné vyrovnanie bola vyjadrená jednoznačným spôsobom nevzbudzujúcim výkladové
pochybnosti jeho prejavu, a preto uvedená odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná.

36. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku premlčania,

keďže neaplikoval 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu titulom úmyselného bezdôvodného obohatenia
matky žalovaných, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nie je opodstatnená.

37. Súd prvej inštancie nárok žalobcu vyhodnotil, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo
strany žalovaných, za premlčaný, pričom vychádzal z toho, že ak po zániku Dohovoru (máj 2014,

začatím exekúcie na majetok matky žalovaných) vykonával žalobca na účet tretích osôb platby za
matku žalovaných (§ 454 OZ), tieto platby vykonával bez právneho titulu, pričom tieto platby podliehali
premlčaniu samostatne.

38. Súd prvej inštancie vo vzťahu k náhrade za úhrady SIPO, za komunálne odpady, úhrady nákladov

za mobilný telefón a úhrady iných nákladov (vykonaných po zániku Dohovoru), uzavrel, že ak posledná
úhrada žalobcu bola vykonaná dňa 18.06.2019, tak nasledujúci deň začala plynúť 2-ročná subjektívna
premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 19.06.2021, a preto nárok žalobcu je premlčaný.

39. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením otázky premlčania a dopĺňa, že súd dospel

k záveru o premlčaní pohľadávky žalobcu vzhľadom na uplynutie subjektívnej (nie objektívnej)
premlčacej doby.

40.Podľaustanovenia§107ods.1OZ,právonavydanieplneniazbezdôvodnéhoobohateniasapremlčí
za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho

úkor obohatil.

41. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa
ustanovenia § 100 ods. 1 OZ. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená
kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna (ust. § 107 ods. 1 OZ) a dlhšia objektívna (ust. § 107

ods. 2 OZ – najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo). Ich začiatok je
upravený odlišne. Vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to
aj napriek tomu, že ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba však môže plynúť
iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.

42. Bez právneho významu je preto posúdenie dĺžky objektívnej premlčacej doby (buď 3 roky alebo
10 rokov), nakoľko z ustáleného skutkového stavu je zrejmé, že subjektívna premlčacia doba uplynula
dňom 19.06.2021, ak vychádzame z poslednej úhrady vykonanej žalobcom dňa XX.XX.XXXX (čo je
dátum smrti matky žalovaných), pričom žaloba bola na súd doručená dňa 17.06.2022. Nakoľko došlo

k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby, došlo k premlčaniu nároku žalobcu, a to aj napriek tomu, že
by prípadne plynula objektívna premlčacia doba, či už 3-ročná alebo 10-ročná.43. Nad rámec uvedeného odvolací súd poznamenáva, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej
inštancie, že žalobca úmyselné obohatenie matky žalovaných v konaní nepreukázal.

44. Súd pri svojom závere vychádzal z obsahu podaní žalobcu, zo skutočností zistených pri jeho
výsluchu, z listinného dôkazu – Manuál k pochopeniu súvislostí a kľúč k finančným informáciám, pričom
všetky dôkazy vyhodnotil nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach, v hodnotení uvedených
dôkazov odvolací súd nezistil žiaden rozpor a záver súdu dáva logickú odpoveď na predmetnú otázku.

45. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, konkrétne, že súd prvej inštancie
nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz (nevykonal výsluch žalovaných), je potrebné uviesť, že súd nie
je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie
skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým
okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán.
Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou

neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy
stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol
navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej

inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o
skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

46. V súdnej praxi je už ustálená odpoveď na uvedenú otázku, a to tak, že posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu a nie účastníkov konania, viď bližšie napr. uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012,
sp.zn. 3Cdo/2012/2012, sp. zn. 4Cdo/125/2012, sp. zn. 5Cdo/251/2012, sp. zn. 6Cdo/36/2011, sp. zn.
7Cdo/34/2011.

47. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na

rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť
to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou

súdu a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za
procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (tu por. R
125/ 1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo
v konečnom dôsledku môže viesť až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale na

základe záverov už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu por. R
37/1993 a 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134 /2010, 6 Cdo
60/2012, 7 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 86/2012).

48. Odvolací súd nepovažoval za naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP zdôrazniac,

že súd nie je povinný vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy. Súd sám posudzuje, ktoré
dôkazy vykoná a ktoré nie, vychádzajúc z úvahy, ktoré dôkazy považuje za podstatné pre preukázanie
skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva sú významné a ktoré dôkazy nevykoná považujúc ich za
nadbytočné alebo bez významu z hľadiska hmotného práva.

49. Nevykonanie dôkazu navrhnutého žalobcom (výsluch žalovaných) súd vo svojom rozhodnutí aj
náležite a podrobne odôvodnil (bod 60).

50. Žalobca odôvodnil potrebu výsluchu žalovaných potrebou preukázať nepriaznivý vzťah žalovaných
k ich matke, ako aj na preukázanie toho, že žalobca nekonal v rozpore s dobrými mravmi, ale v snahe

pomôcť blízkej osobe.

51. Vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol,
keď poukázal na to, že žalovaní nežili s matkou od roku 2003 (žalovaný 1/ mal v tom čase 14 rokova žalovaný 2/ 16 rokov), ktorí sa nepodieľali na tom, že ich matka žila na pokraji bezdomovectva;
ak sa ich matka ocitla v takej životnej situácii, bolo to následkom jej spôsobu života, nie následkom
konaniavlastnýchdetí.Aniuplatnenienárokužalovanýmnavýživnénebolokonanímvrozporesdobrými

mravmi, ale zodpovedajúcim nárokom dieťaťa voči matke. Súd doplnil, že žalobca nenavrhol vykonať
výsluch žalovaných za účelom preukázania ich konania (vznesenie námietky premlčania) v rozpore
s dobrými mravmi.

52. Odvolací súd iba dopĺňa, že posúdenie ne/priaznivého vzťahu žalovaných k ich matke by pre toto

konanie nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti konania, a bolo by nadbytočné, keďže posúdenie
tohto vzťahu nemá vplyv na posúdenie dôvodnosti predmetu sporu.

53. Sporným v konaní nebolo to, či žalobca ne/konal v rozpore s dobrými mravmi, ak poskytol peňažné
prostriedky matke žalovaných. Súd posúdil ako konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi to, že si
časť nároku, konkrétne náhradu nákladov v rozsahu zodpovedajúcom nákladom súvisiacich s užívaním

bytu žalobcom (teda nie celé náklady za SIPO, ako mylne prezentuje žalobca) uplatnil v tomto konaní
napriek tomu, že v spornom byte býval spolu s matkou žalovaných.

54. Z dôvodu, že súd posúdil ako rozporné s dobrými mravmi uplatnenie si nároku žalobcu voči
žalovaným titulom nákladov zodpovedajúcich nákladom spojených s užívaním bytu žalobcom, nie

je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že súd minimálne polovicu z uplatnenej sumy nesprávne
právne posúdil. Odvolací súd opätovne uvádza, že rozporné konanie s dobrými mravmi sa netýkalo
všetkých nákladov za SIPO, ale iba časti pripadajúcej na žalobcu, čo jednoznačne vyplynulo z bodu 58
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

55. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto

nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešným žalovaným. Odvolací súd preto priznal žalovanému 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).