Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. február 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200703
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:4021200703.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Peter Príbela, dátum narodenia: XX.XX.XXXX,
bytom H. XXX/XX, XXX XX T., IČO: 43 371 949, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát,
so sídlom Skuteckého 33. 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 101815629/2021 zo dňa 28.09.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. NR- 12S/8/2021- 90 zo dňa 25. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom č. k. NR- 12S/8/2021- 90 zo dňa 25.
júla 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101815629/2021 zo dňa 28.09.2021 (ďalej ako

„napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu
Nitra (ďalej ako „správca dane“) č. 100436854/2021 zo dňa 16.03.2021 (ďalej ako „rozhodnutie správcu
dane“), a ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“)
žalobcovi určený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 9.000,- eur za zdaňovacie
obdobie marec 2018. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty
môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky obmedzené v prípadoch, ak (i) zdaniteľná osoba nepreukáže splnenie
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu, alebo (iii) došlo
k zneužitiu práva. Podľa správneho súdu tak správca dane a žalovaný vydali rozhodnutia na tom
podklade, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, a teda,
že deklarovaní dodávatelia žalobcu - spoločnosť Salanci - LMS, s.r.o. a spoločnosť AUTOSERVIS

QUATRO, s.r.o. popreli autentickosť faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane
a rovnako popreli vykonanie služieb prostredníctvom týchto faktúr. V danom prípade tak neobstojí
námietka žalobcu, že boli skúmané obchodné reťazce. Správca dane a ani žalovaný neskúmali daňovýpodvod alebo zneužitie práva, ale výlučne splnenie hmotnoprávnych podmienok, a preto bola žalobná
argumentácia žalobcu v tejto časti irelevantná.
3. Podľa správneho súdu správca dane ako aj žalovaný, riadne zistili skutkový stav, vykonali rozsiahle

dokazovanie a vec správne právne posúdili. Ako spoločnosť Salanci - LMS, s.r.o., tak aj spoločnosť
AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. (resp. ich konatelia) popreli akúkoľvek spoluprácu so žalobcom, popreli
vystavenie faktúr, na podklade ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane a dokonca uviedli,
že žalobcu vôbec nepoznajú. Na preukázanie opaku, napriek výzve správcu dane na vyjadrenie sa k
zistením skutočnostiam, žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Žalobca bol vo vzťahu k daňovej

kontrole pasívny a žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok. Bol to práve
žalobca, kto bol povinný v prípade, ak si uplatnil právo na odpočítanie dane, preukázať skutočnosti,
ktorými by potvrdil kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane.
4. V rámci daňovej kontroly podľa názoru správneho súdu (i) nebola preukázaná existencia zdaniteľného
plnenia, kedy deklarovaní dodávatelia popreli dodanie služby pre žalobcu a (ii) nebolo preukázané
dodanie deklarovaným dodávateľom, kedy deklarovaní dodávatelia popreli dodanie služby pre žalobcu

a uviedli, že žalobcu ani nepoznajú. Neboli tak kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky na
odpočítanie dane. S odkazom na vyššie uvedené bola tak nedôvodná námietka žalobcu, že konatelia
dodávateľov vedeli, vedieť mohli alebo vedieť mali o priznaniach a kontrolných výkazoch.
5. Správny súd následne zdôraznil, že pokiaľ žalobca odkazoval na ním vybranú judikatúru a prezentoval
všeobecné tvrdenia, bez konkrétnej špecifikácie vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a postupu

správcu dane, resp. žalovaného, tak zo správnej žaloby nebolo zrejmé, v čom konkrétne žalobca
považuje napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie za nezákonné. Keďže žalobca v tejto
súvislosti len citoval vybrané ustanovenia právnych predpisov a judikatúru, správny súd vyhodnotil túto
časť žaloby ako všeobecnú a nekonkrétnu, a preto aj nedôvodnú.

6. Námietku žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s odvolacou námietkou, aké konkrétne zákonné
ustanovenia žalobca porušil a nevyhodnotil v súlade s Daňovým poriadkom skutočnosť, že licencie
účtovného programu, v ktorom boli vystavené faktúry spoločnosti Salanci - LMS, s.r.o. zakúpila fyzický
osoba správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca podľa názoru správneho súdu neuviedol, v
čom konkrétne došlo k porušeniu jeho práv. Správca dane opisoval skutkový stav keď konštatoval, že

zamestnanci správcu dane nahliadli do spisu a zistili, že vlastníkom licencie k účtovnému programu
bol N. M., ktorý bol účtovníkom spoločnosti Salanci - LMS, s.r.o.. Z uvedeného konštatovania nemožno
vyvodiť nič, čo by smerovalo k porušeniu práv žalobcu.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

7. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP
a navrhol aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak,

že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby
kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
8.Sťažovateľvkasačnejsťažnostinamietal,žežalovanýsanedostatočnevysporiadalsjehonámietkami
voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, čím malo dôjsť k podstatnému porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo

veci samej. Uviedol, že v tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-610/19 vo
veci Vikingo Fővállalkozó Kft.
9. Uviedol, že správny súd dospel k záveru, že správca dane a žalovaný preukázali, že sťažovateľ
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH.
Podľa sťažovateľa však z rozhodnutí správcu dane a ani žalovaného nevyplýva, ktorú hmotnoprávnu

podmienku uplatneného práva na odpočet nepreukázal. Žalovaný vyvracal vierohodnosť pôvodu faktúr
na tom základe, že nebol identifikovaný dodávateľ, nakoľko dodávatelia sťažovateľa popierajú tieto
obchody, hoci sú zaúčtované a vedené v kontrolných výkazoch ako aj daňových priznaniach. V tejto
súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Sžfk/24/2020 zo dňa 22.07.2022 ako aj rozsudok sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022.

10. Sťažovateľ mal za to, že dokazovanie nesplnenia hmotnoprávnych podmienok zo strany správcu
dane v prevažujúcom rozsahu smerovalo k dodávateľovi a popretiu zdaniteľných plnení pre sťažovateľa
zo strany dodávateľa. S ohľadom na uvedené mu v danom prípade mohol byť odopretý odpočet DPHiba v prípade, že mu správca dane a žalovaný preukážu, že vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje
na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
11. Sťažovateľ tvrdil, že doterajšie tvrdenia správcu dane a žalovaného nie sú podľa neho porušením

hmotnoprávnych podmienok ale jedná sa o nenaplnenie formálnych podmienok, ktoré nemôžu byť
dôvodom na zamietnutie nároku na odpočet dane. Podľa názoru sťažovateľa žalovaný v konaní
nepostupoval v súlade s uvádzanou judikatúrou a nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by vyvracal dobrú
vieru sťažovateľa v tomto smere, v dôsledku čoho nesprávne vec právne posúdil. Toto nesprávne
právne posúdenie veci si bez hlbšieho skúmania osvojil podľa názoru sťažovateľa aj správny súd,

v dôsledku čoho rozhodnutie správneho súdu považoval za nedostatočne odôvodnené, zmätočné a
nespreskúmateľné.
12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 30.09.2024 uviedol, že aj napriek tomu, že
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods.
1 písm. f) SSP, tak toto porušenie zákona neidentifikoval a nevymedzil. Sťažovateľ podľa žalovaného
neoznačil procesný postup správneho súdu, ktorý považoval za tak nesprávny, že jeho dôsledkom bolo

účastníkovi konania znemožnené, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.
13. Nesprávne právne posúdenie veci považoval žalovaný v zmysle sťažovateľových námietok za
absurdnéanesprávne,pričomuviedol,žesprávnysúdsasjehonámietkamivysporiadalavšetkyoznačil
za neopodstatnené. Z kasačnej sťažnosti sťažovateľa zároveň podľa žalovaného nevyplýva, že by sa

správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Ani jeden z uplatnených sťažnostných bodov
nebol podľa žalovaného daný a samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi správneho súdu nie je
relevantným dôvodom na podanie kasačnej sťažnosti.
14. Sťažovateľ podľa žalovaného nemal nijakú potrebu spolupracovať so správcom dane v priebehu
daňovej kontroly, nepovažoval za potrebné poskytnúť bližšie informácie k realizácii deklarovaných

zdaniteľných plnení a nemal záujem preukázať opodstatnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane.
Následnepoukázalnazisteniasprávcudaneauviedol,žeovšetkýchzistenýchskutočnostiach,spôsobe
ich zistenia a svojich pochybnostiach správca dane sťažovateľa riadne oboznámil a vyzval ho, aby sa
k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo
pravdivosť údajov riadne preukázal. Okrem iného správca dane vyzval sťažovateľa, aby preukázal

uskutočnenie prác uvedených na faktúrach, podanie informácií o aké služby konkrétne išlo a preukázal
uskutočnenie týchto služieb predložením príslušných dôkazov.
15. Záverom dodal, že je zrejmé, že sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly na svoje dôkazné bremeno
absolútne rezignoval. Existenciu materiálneho plnenia nepreukázal a nebola preukázaná ani v priebehu
dokazovania vedeného správcom dane. Uviedol, že neboli splnené základné hmotnoprávne podmienky

pre odpočítanie dane, pričom poukázal aj na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach
C-459/17 a C-460/17 SGI a Valeriáne SNC z 27.06.2018. Z uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný
súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

III. Konanie na kasačnom súde

16. Prejednávaná vec bola dňa 15.11.2024 predložená Najvyššiemu správnemu súdu ako súdu
príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde
bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn.: 4Sfk/39/2024.
17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s

§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §
444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP

bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
18. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k.: NR- 12S/8/2021- 90
zo dňa 25. júla 2024, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa žalovaný domáhal preskúmania a následne
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101815629/2021 zo dňa 28.09.2021.
19. Kasačný súd z predloženého administratívneho, ako aj súdneho spisu zistil, že správca dane vykonal

u sťažovateľa daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2018, o
výsledkuktorejbolvyhotovenýProtokolč.:101372725/2020zodňa31.08.2020.Následnevydalsprávca
dane rozhodnutie č. 100436854/2021 zo dňa 16.03.2021, ktorým vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane v
sume 9.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2018 na základe neuznaniaodpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťou Componet APE, s.r.o., v likvidácii, so sídlom
Sedmokrásková 6, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 45 417 997 - pôvodné obchodné
meno AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. a Salanci - LMS s.r.o., so sídlom Golianovo 504, 951 08 Golianovo,

IČO: 47 043 326 v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) z prijatých faktúr, ktoré
sú bližšie špecifikované v administratívnom spise.
20. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný

konštatoval, že dodávatelia dodanie služby v zmysle faktúr pre sťažovateľa popreli. Sťažovateľ
nepreukázal, že služby mu boli označenými dodávateľmi skutočne dodané. Ak nedošlo k dodaniu služby,
nevznikla daňová povinnosť. Ak nevznikla daňová povinnosť, nemôže dôjsť ani ku vzniku práva na
odpočítanie dane a sťažovateľ si tak právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr ani nemohol uplatniť.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

21. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu

verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
22.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.
23. Úlohou správneho súdu v preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,
či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo

zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého
rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred

správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
24. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
preskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie jemu predchádzajúce,
najmä z pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe
a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu.
25. Najvyšší správny súd po oboznámení sa rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému
rozsudku Správneho súdu v Bratislave konštatoval, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
26. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
27. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
28. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

29. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
30. Podľa§ 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

31. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetomsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
32. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
33. Podľa§ 3 ods. 4 Daňového poriadku správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to
neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-
zvukové záznamy.

34. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
35. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti

uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.
36. Podľa § 3 ods. 8 Daňového poriadku právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa
§ 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.

37. Podľa§ 3 ods. 9 Daňového poriadku správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo
zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
38. Podľa§ 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej
kontroly alebo daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
39. Podľa§ 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.
40. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
41. Podľa§ 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
42. Podľa§ 24 ods. 5 Daňového poriadku na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania

dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada.
43. Podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej
veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
44. Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného rozhodoval kasačný

súd rozsudkom sp. zn. 4Sfk/31/2024 zo dňa 22 januára 2025 (za zdaňovacie obdobie február 2018,
ktorým kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol). S poukazom na skutkovú totožnosť
prejednávanejveci,akoajtotožnýobsahsťažnostnýchnámietok,kasačnýsúdvzhliadoldôvodnapostup
podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP a poukazuje na rozsudok sp. zn. 4Sfk/31/2024 zo dňa 22 januára
2025, s ktorého odôvodnením sa stotožňuje, a ktorý k predmetnej veci uviedol:

„43. Účelom daňového konania je zistenie či si daňové subjekty splnili, v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi, svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového
subjektu.

44. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca
dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívnerozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však
povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z
uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom a

či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje
zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné
správne orgány povinné postupovať.
45. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, napr.
rozsudok sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 10.02.2015, z ktorého vyplýva, že aplikácia zásady voľného

hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami
získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému
postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie
zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie
relevantných zákonných ustanovení.

46. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní.

47. V tomto prípade je potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo
veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva ,,...dôkazné
bremenojenadaňovomsubjekte-žalobcovi,primárnejenevyhnutnéuniesťdôkaznébremenonastrane
dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom ustanovených

a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane
z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázal'. že nárok
si uplatňuje odôvodnene, za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový
subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na

odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený...“
48. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého ,,...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že
dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok
tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak

je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad
má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je
dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“.
49. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom
konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie

dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustáľuje zistený skutkový stav.
Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné
zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný
preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré

je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a
úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru
alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru
bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;

pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.
50. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane,
ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon
č. 222/2004 Z. z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,
ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na

základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,
že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona oúčtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie
dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014).
51. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý

podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však
použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.
52. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak,
ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav
deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade,

že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov,
avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov,
ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená,
preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na
daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili,
že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

53. Judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne,
pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom,
ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje
predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú
pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších

dôkazov.
54. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutia vo obdobných veciach vedených pod
sp. zn. 3Sžfk/40/2017, sp. zn. 4Sžfk/38/2017, sp. zn. lSžfk/1/2017, sp. zn. 6Sžfk/43/2017, sp. zn.
lSžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Kasačný
súd po preskúmaní napadnutého rozsudku uvádza, že Správny súd v Bratislave použil na vec správnu

judikatúru.
55. Kasačný súd konštatuje, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil
skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu,
ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd,
a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav,

ktorý aj samotný správny súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v
rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so
všetkými námietkami sťažovateľa.
56. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom
definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým

zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.
Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie
dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie
zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval
zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené,

nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by
obsahoval všetky formálne náležitosti.
57. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 241/07-44,
podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva,
že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná

výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto
poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred
formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického
dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho
obsahu.

58. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu dospel Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky k záveru, že správny súd vec správne právne posúdil, keď rozhodnutie žalovaného považoval
za zákonné. Jeho závery sú v súlade tak so zmyslom a účelom relevantných právnych noriem
vťahujúcich sa na prejednávanú vec, ako aj s ustálenou rozhodovacou praxou súdov.
59. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených

v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon
neustanovuje). Ak platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane, je nevyhnutné, aby zdaniteľné obchody
boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované predloženými faktúrami, teda nielen že tovar musí byť
reálne dodaný, ale zároveň musí byť preukázané, že ho dodal dodávateľ uvedený na faktúre.60. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na sťažovateľa Najvyšší správny súd
uvádza,žezákonodarcazdôvoduzabráneniaľahkejzneužiteľnostipožaduje,abyplatiteľ,ktorýnárokna
odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodaná (§ 8, § 9 zákona
č. 222/2004 Z. z.), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči
odberateľovi uplatňuje DPH.
61. Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za?

následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené
(rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19.
októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci
Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a?splnenie materiálnych
podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater

ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38).?? Zdaniteľná osoba je povinná
predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný a služby boli skutočne poskytnuté
na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich DPH, a v súvislosti s
ktorými skutočne zaplatila DPH. Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú
dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila

DPH (Ferimet, C- 281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34).
62. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik
nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne
náležitosti a bol riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve (m.m. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2014; obdobne napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019,
body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí
súdov pod R 6/2020).
63. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú

povinnosťvdaňovomkonanísplnilpredloženímfaktúrvzťahujúcichsakspornýmzdaniteľnýmplneniam,
čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane.
Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď sťažovateľ okrem faktúr nepredložil žiadny dôkaz o tom, že
deklarované obchody boli skutočne realizované tak ako tvrdil sťažovateľ.
64. V danej veci bolo sporným už splnenie druhej podmienky na odpočítanie dane, t. j. že predmetné

plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (materiálna existencia plnenia). Správcom dane bolo
po rozsiahlom vykonanom dokazovaní spochybnené, že predmet plnenia (služby) od deklarovaných
dodávateľov boli sťažovateľovi reálne dodané. Toto spochybnenie pritom bolo konštatované už v
Oboznámení so skutočnosťami zistenými v rámci výkonu daňovej kontroly zo dňa 22.07.2020, v ktorom
bol sťažovateľ s poukazom na § 46 ods. 5 Daňového poriadku informovaný o skutočnostiach zistených

pri výkone daňovej kontroly. V uvedenom oboznámení boli daňovými orgánmi uvedené konkrétne
pochybnosti, ktoré mali nasvedčovať tomu, že žiadne služby neboli sťažovateľovi ako daňovému
subjektu dodané. Obdobne aj v protokole z daňovej kontroly správca dane okrem iného konštatoval,
že po rozsiahlom dokazovaní, ktorým preveroval sťažovateľom deklarované dodanie služieb nebolo
preukázané dodanie služieb, z čoho vyvodzoval nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie

dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 až § 51 zákona o DPH. Kasačný súd zároveň pripomína, že dôkazné
bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane leží primárne na
daňovom subjekte.
65. Kasačný súd zároveň poukazuje aj na povahu fakturovaného plnenia, kedy išlo o údržbu prevádzky
čerpacích staníc a úprava okolia (BA a NR), kde bežne subjekty disponujú dokumentami preukazujúcimi

uskutočnenieslužieb,napríkladdodacímilistamialebosúpismivykonanýchprácčizápismizkontrolných
dní. Na základe vykonaného dokazovania sa dodanie sporných služieb sťažovateľovi od dodávateľov
nebolo preukázané. Podstatná je pritom tá skutočnosť, že sám sťažovateľ nevedel správcovi dane
predložiť žiadne relevantné dôkazy, ktoré by hodnoverne preukázali realizáciu deklarovaného obchodu.
66. Najvyšší správny súd sa plne stotožnil so závermi správneho súdu o nepreukázaní existencie

zdaniteľného plnenia, teda, že dodanie predmetných služieb dodávateľmi nebolo uskutočnené tak, ako
to sťažovateľ deklaroval predloženými faktúrami. Práve naopak, sťažovateľ, ako už bolo uvedené, v
priebehu daňovej kontroly správcovi dane nepredložil žiadne dôkazy o uskutočnení prác deklarovaným
dodávateľom alebo iným platiteľom dane, pričom aj samotné účtovné doklady k výkonu daňovejkontroly správca dane prevzal od Kriminálneho úradu finančnej správy (zápisnica o vykonaní úkonu
č. 102353631/2019 zo dňa 14.10.2019). Správca dane v priebehu daňovej kontroly (ako už bolo
uvedené vyššie) sťažovateľa opakovane oboznamoval so zistenými skutočnosťami, vyzýval ho na

doplnenie a objasnenie skutočností či predloženie dôkazov, pričom mu dal dostatočný časový priestor na
preukázanie svojich tvrdení. Sťažovateľ však v priebehu kontroly nespolupracoval, odmietol vypovedať
pri ústnom pojednávaní, na výzvy správcu dane nereagoval a na výsluchy svedkov, o ktorých bol
riadne oboznámený sa nedostavil, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu
daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za

relevantnéapotrebnénasvojuobhajobu.Akoužbolouvedené,dôkaznébremenobolonasťažovateľovi,
aby preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Kasačný súd preto považuje
tieto námietky sťažovateľa (s ktorými sa vysporiadal žalovaný a aj správny súd) prinajmenšom za
účelové a zavádzajúce. Sťažovateľ sa vyjadril iba ku protokolu z daňovej kontroly, no v ňom navrhol
vyhodnotiť ako dôkaz kontrolné výkazy dodávateľov, ktoré však ako aj správca dane správne podotkol,
nepredstavujú dôkaz o skutočnom poskytnutí služieb. Kasačný súd preto opakovane konštatuje, že

sťažovateľovi sa tak v priebehu konania nepodarilo žiadny relevantným spôsobom preukázať existenciu
samotného tovaru, t. j. materiálnu podmienku na priznanie práva na odpočet DPH.
67. Z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že samotní dodávatelia predmetné faktúry
nevystavili, pečiatka a podpis na faktúrach im nepatrili a taktiež popreli akúkoľvek spoluprácu so
sťažovateľom. Konateľ za spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. sa dokonca vyjadril, že sa

fakturovanou činnosťou nezaoberá, sťažovateľa nepozná a číslo účtu na faktúrach (ktoré boli okrem
iného vystavované v inom programe ako daná spoločnosť používala) spoločnosti taktiež nepatrí.
V kontrolných výkazoch síce boli zaevidované faktúry pre sťažovateľa, no nezhodovali sa na nich
ani len sumy základu dane a DPH so sumami uvedenými na faktúrach predložených sťažovateľom.
Uvedené platí aj pri dodávateľovi Salanci - LMS, s.r.o., ktorý rovnako poprel akúkoľvek spoluprácu

so sťažovateľom, pričom podotkol, že čísla faktúr (ktoré boli rovnako vyhotovené v inom programe
ako spoločnosť používa) predložené sťažovateľom sa nezhodovali ani s číselným radom faktúr, ktoré
spoločnosť používa. Obaja konatelia uvedených spoločností uviedli, že účtovníctvo v ich spoločnostiach
viedol N. M., ktorý však odmietol vo veci vypovedať. So všetkými uvedenými skutočnosťami sa správca
dane ako aj žalovaný riadne vysporiadali a dôkazy riadne vyhodnotili. Z vyššie uvedených dôvodov je

nedôvodná aj námietka sťažovateľa ohľadne nevyhodnotenia kontrolných výkazov dodávateľov, pričom
nie je možné v prejednávanej veci ani aplikovať rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
3Sžfk/24/2020 zo dňa 22.07.2022, na ktoré sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazoval.
68. So všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami bol sťažovateľ riadne oboznámený, no nijakým
spôsobom sa nepokúsil tieto pochybnosti a zistenia správcu dane objasniť, doplniť, prípadne predložiť

riadne dokumenty so všetkými stanovenými náležitosťami, ktoré by bez pochybností jasne preukazovali
plnenia sťažovateľom deklarované. Správca dane mal právo preveriť podrobne skutkový stav
deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že
považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak
nemá povinnosť sťažovateľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov,

ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená,
preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na
daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili,
že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.
69. Kasačný súd nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti

plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode. Kasačný súd prízvukuje, že nie
je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou
zložkou sťažovateľa o daňovom podvode. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie
dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa, ktorého nákup tovaru alebo dodanie služieb bolo
správcom dane spochybnené, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v

deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, príp. inou zdaniteľnou osobou (iným platiteľom
dane). Pokiaľ teda nie sú splnené ani hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, daňový
podvod sa nepreukazuje. Sťažnostné body vo vzťahu k dôkaznému bremenu sťažovateľa, k splneniu
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane sťažovateľom a k posúdeniu veci ako daňového
podvodu sú preto nedôvodné.

70. V súvislosti s dôkazným bremenom sťažovateľa kasačný súd zároveň poukazuje aj na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09),
že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnenédaňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní

uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom

dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
71. Kasačný súd záverom dodáva, že sťažovateľ nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky práva
na odpočítanie dane- konkrétne materiálnu existenciu plnenia, t. j. dodanie služby. Kasačný súd pritom
opakovane zdôrazňuje, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona o DPH sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie

nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet
stanovil. Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať
všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach.

72. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú
povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom
znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní. Vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné
a relevantné dôkazy, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom a ani v

súdnom konaní dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust.
§ 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na citované ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
V danom prípade na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je
postačujúce len ústne potvrdenie realizácie zdaniteľných obchodov sťažovateľom. Nebolo tak možné
súhlasiť ani s opakovanými odvolacími a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, keď neuviedol žiadne

také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány alebo správny súd v tomto smere už nevysporiadali.“
45. V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k
napadnutému rozsudku správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a
preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
46. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení

s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom
stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali,
preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
47. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.