Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124216190
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124216190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: A. B. C., PhD.
CFA, nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX F. - G. C., v konaní zast. JUDr. Andrejom
Garom, advokátom, IČO: 30 850 436, so sídlom Štefánikova 869/14, 811 05 Bratislava - Staré Mesto,
proti žalovanej: H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX F., v konaní zast.: SOUKENÍK-
ŠTRPKA, s. r. o., IČO: 36 862 711, Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, v konaní o zaplatenie 144,18 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 8. augusta
2024, č.k. 7C/37/2024-72, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách
konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 144,18 eur, spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 144,18
eur od 27.04.2024 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, výrokom II. vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok voči

žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou pôvodne na Okresný
súd Banská Bystrica domáhal voči žalovanej zaplatenia náhrady škody vo výške 144,18 eur
s príslušenstvom, ktorú odôvodnil tým, že žalobca a žalovaná vedú konanie o úpravu rodičovských práv
a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu, vedené na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.
18P/54/2019 a konanie o rozvod a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas

po rozvode, vedené na Okresnom súde Bratislava IV. pod sp. zn. 13P/91/2019. Okresný súd Prievidza
uznesením zo dňa 20.12.2021, č. k. 18P/54/2019-2309 upravil styk žalobcu s mal. dieťaťom tak, že
žalobca je oprávnený stretávať sa s maloletým každý týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od
12.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej a s účinnosťou od 01.03.2022 je žalobca oprávnený
na stretnutie s maloletým každý párny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 12.00 hod. do
17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej a každý nepárny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od
11.00 hod. do 17.00 hod. a v nedeľu od 11.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej, ktorá je

povinná maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že
žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného pred kultúrnym domom v F., I. J. I., pred kultúrnym
domom prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti. V prípade, že sa styk žalobcu
s maloletým neuskutoční v súdom určenom čase z dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa,žalovaná je povinná umožniť žalobcovi styk s maloletým v rovnakom rozsahu v náhradnom termíne. Súd
zároveň v predmetnom uznesení upravil styk žalobcu s maloletým počas vianočných sviatkov v roku
2021apočasnovoročnýchsviatkovvroku2022tak,žežalobcajeoprávnenýstretnúťsasmaloletýmdňa

26.12.2021 a dňa 2.1.2022 v čase od 12.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej. Žalobca si v
zmysle vykonateľného rozhodnutia išiel dňa 22.01.2022 prevziať maloletého a za účelom tohto stretnutia
pricestoval z miesta bydliska. Deň pred príchodom žalobca upovedomil žalovanú o svojom príchode
prostredníctvom SMS správy, čo sa zaobišlo bez náležitej odozvy žalovanej. Žalovaná žalobcovi stručne
oznámila, že maloletý odmieta realizáciu styku, žalobcovi dané skutočnosti nepreukázala a nedovolila

mu vidieť dieťa, následne zo strany žalobcu bola privolaná hliadka príslušníkov policajného zboru, ktorej
taktiež nebolo umožnené vidieť rozrušenie dieťaťa z údajnej prítomnosti otca. Žalobca si uplatnil nárok
na náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá žalovaná v dôsledku vyššie uvedeného konania, a ktorá
spočíva v zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z Bratislavy do Bojníc a späť a nákladoch na
ubytovanie. Žalovaná neposkytnutím potrebnej súčinnosti - povinnosti v zmysle súdneho rozhodnutia
porušila svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 zákona č. 401/1964 Zb. (Občiansky zákonník), čím

vedome spôsobila škodu žalovanému, nakoľko jej zámer zmariť styk žalobcu s maloletým a spôsobiť
mu tak zbytočne vynaložené náklady bol vopred daný. Predmetná cesta žalobcu z miesta bydliska -
D. E. XXXX/XX, F., do miesta styku - Kultúrne centrum F., J. I. XX, F. a späť predstavuje vzdialenosť
372 km, t. j., z F. do F. 186 km a z F. do F. 186 km, pričom žalobca si nárokuje základnú náhradu
vo výške 71,80 eur v zmysle ust. § 7 ods. 1 v spojení s ust. § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z.

o cestovných náhradách a náhradu za spotrebované pohonné látky vo výške 42,38 eur vypočítanú
v zmysle spotreby pohonných látok uvedených v technickom preukaze a údajov štatistického úradu
v týždni od 17.01.2022 do 23.01.2022. Na zabezpečenie priestorov na trávenie času s maloletým si
žalobca prenajal ubytovanie, za ktoré si uplatnil čiastku vo výške 30,- eur. Proti platobnému rozkazu
vydanému v upomínacom konaní podala žalovaná odpor, v ktorom uviedla, že vyjadrenia žalobcu

týkajúcesamareniastyku nesúvisiaspredmetomtohtokonaniaatieto žalobcauvádzaúčelovoscieľom
navodiť dojem, že matka bráni žalobcovi v styku s maloletým synom. Tvrdenia žalobcu sa nezakladajú
na pravdivých skutočnostiach, pričom nepravdivosť tvrdení žalobcu bola žalovanou riadne preukázaná
v konaní pred Okresným súdom Prievidza. Maloletý syn je pravidelne vystavovaný stresovým situáciám,
ktoré sú spôsobené práve konaním žalobcu, ktorý bez ohľadu na záujem a požiadavky maloletého

privoláva policajnú hliadku a žiada, aby žalovanú opustil na dlhšie časové obdobie, čo spôsobuje u
maloletého rozrušenie. Napriek tomu, že všetky uvedené skutočnosti sú žalobcovi známe (žalovaná ho
pravidelneinformujeažiadažalobcuorešpektovanienávrhustykuvsúladespožiadavkamimaloletého),
žalobca opakovane vytvára na maloletého tlak a vinu za správanie a odmietanie maloletého kladie na
ťarchu žalovanej. Na základe uvedeného bola presvedčená, že nemôže byť zodpovedná za vznik škody.

Žalovaná nesúhlasila s náhradou cestovných výdavkov a takisto aj s nákladmi na ubytovanie (pri styku 5
hodín nepotrebuje žalobca žiadne ubytovanie). Uplatnený úrok z omeškania považovala za nesprávny.

3. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie na dokazovaním zistený skutkový stav aplikoval
ust. §§ 415, 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „ OZ“), § 145 ods. 2, 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (ďalej len „ CSP“) a vo svetle nich dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Mal
za nesporné, že v čase, kedy sa mal realizovať styk žalobcu (ako otca) s jeho maloletým synom,
existovalo právoplatné a vykonateľné uznesenie Okresného súdu Prievidza č.k. 18P/54/2019-2309 zo
dňa 20.12.2021, ktorým bol upravený styk žalobu (otca) s maloletým B. tak, že bol oprávnený sa s
maloletým stýkať každý týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 12.00 hod. do 17.00 hod. bez

prítomnosti žalovanej a s účinnosťou od 01.03.2022 každý párny týždeň v kalendárnom roku vždy v
sobotu od 12.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej, tiež každý nepárny týždeň v kalendárnom
roku vždy v sobotu od 11.00 hod. do 17.00 hod. a v nedeľu od 11.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti
žalovanej. Týmto uznesením bolo tiež rozhodnuté, že otec si maloletého B. riadne na styk pripraveného
pred kultúrnym domom v F. na J. I. prevezme a na tom istom mieste maloletého matke

(žalovanej) vráti. V prípade, že sa styk žalobcu s maloletým neuskutoční v súdom určenom čase z
dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa, žalovaná je povinná umožniť žalobcovi styk s maloletým
v rovnakom rozsahu v náhradnom termíne. Súd zároveň v predmetnom uznesení upravil styk žalobcu
s maloletým počas vianočných sviatkov v roku 2021 a počas novoročných sviatkov v roku 2022 tak, že
žalobca je oprávnený stretnúť sa s maloletým dňa 26.12.2021 a dňa 2.1.2022 v čase od 12.00 hod. do

17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej. Vyššie uvedené rozhodnutie súdu bolo teda právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím, ktoré v čase predmetného styku, t.j. dňa 22.01.2022 upravovalo právo
žalobcu ako otca maloletého dieťaťa stretávať sa s maloletým synom a na druhej strane povinnosť
žalovanej ako matky riadne maloletého na styk pripraviť a umožniť prevzatie maloletého žalobcom.Dňa 22.01.2022 sa otec maloletého v súlade s vykonateľným rozhodnutím Okresného súdu Prievidza
18P/54/2019-2309 dostavil do miesta bydliska maloletého, kde si ho mal od matky prevziať. Matka
maloletého bola podľa predmetného rozhodnutia povinná maloleté dieťa na stretnutie s otcom včas a

riadne pripraviť a stretnutie s otcom umožniť. Vzhľadom k tomu, že dňa 22.01.2022 nebol realizovaný
styk žalobcu (otca) s maloletým B. napriek tomu, že žalobca sa na miesto styku dostavil
a vzhľadom na obranu žalovanej, že tu boli dôvody, ktoré bránili realizovať súdom upravený styk
žalobcusmaloletýmdieťaťom, súdvrámcidokazovaniazisťoval,čižalovanáobjektívnemohla/nemohla
odovzdať maloletého syna žalobcovi na styk vzhľadom na preukázané/nepreukázané skutočnosti, ktoré

by styk so žalobcom vylučovali/nevylučovali a ak by sa preukázalo, že objektívne nemohla odovzdať
maloletého syna žalobcovi na styk, tiež zisťoval, či si žalovaná v negatívnom prípade splnila povinnosť
počínať si tak, aby nedošlo ku škode na strane žalobcu podľa § 415 Občianskeho zákonníka vznikom
zbytočných nákladov na jeho strane tým, že by včas žalovaného neinformovala o objektívnej prekážke
styku. Z predložených dôkazov vyplynulo, že matka si nesplnila takto uloženú povinnosť, ktorej súčasťou
o.i. bola povinnosť matky riadne maloletého pripraviť na styk so žalobcom a odovzdať ho žalobcovi,

v dôsledku čoho sa styk žalobcu s maloletým B. nezrealizoval. Povinnosť matky je nielen dieťa pripraviť
na stretnutie po fyzickej, ale aj psychickej stránke, čo znamená aktívne maloletého k stretávaniu s
otcom motivovať, a to vrátane režimového nastavenia maloletého na dodržiavanie termínov stretnutia
určených súdom, či využitia odborného psychologického poradenstva. Jej súčasťou je tiež povinnosť
zdržať sa pred maloletým akéhokoľvek konania, či vyjadrení, ktoré by mohli maloletého od stretnutia

s otcom odradiť. Z predmetného rozhodnutia okresného súdu ako aj vyjadrení účastníkov v tomto
konaní je nesporné, že medzi rodičmi maloletého prebieha v otázke starostlivosti o maloletého dlhodobý
konflikt, cez ktorý sa ani jedna strana nevie preniesť. Z vykonaného dokazovanie vyplynulo, že napriek
týmto konfliktom má otec s maloletým vytvorený pozitívny vzťah, ktorý chce naďalej rozvíjať. Súd je
toho názoru, že vzhľadom na nízky vek maloletého a na jeho v zásade pozitívny vzťah k otcovi,

bolo v silách a možnostiach matky dostatočne maloletého pripraviť na styk tak, aby sa tento mohol
riadne uskutočniť. Pokiaľ šlo o obranu žalovanej, že maloletý odmieta realizáciu styku so žalobcom,
a teda, že styk s maloletým synom sa nemohol uskutočniť pre túto skutočnosť, podľa názoru súdu
toto tvrdenie neobstojí. Neuskutočnenie styku nie je v danom prípade možné pripisovať iba odmietaniu
maloletého tak, ako sa to snaží prezentovať žalovaná. Žalovaná mala dostatočný časový priestor na to,

aby využila pomoc kolízneho opatrovníka pri motivácii maloletého dieťaťa na prípravu styku s otcom,
naviac pri Úrade, práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza pôsobí aj odborník z oblasti psychológie,
u ktorého sa matka mohla dožadovať odbornej pomoci v otázke ako riadne a včas motivovať maloleté
dieťa na styk s otcom. Matka mohla kontaktovať tiež súkromného psychológa a požiadať ho o pomoc
v otázke riadnej a včasnej prípravy maloletého dieťaťa na styk s otcom, aby dieťa pokojne prijalo a

pozitívne vnímalo skutočnosť, že je určený čas, kedy bude dieťa v starostlivosti otca. Žalobca v konaní
preukázal, že s použitím svojho osobného motorového vozidla vynaložil cestovné náklady na cestu
z F. do F. a späť, a to za účelom realizácie styku s maloletým B. v zmysle súdneho rozhodnutia.
V konaní bolo preukázané, že žalovaná bezprostredne predtým, ako sa mal styk otca s maloletým
uskutočniť, so žalobcom v dostatočnej miere nekomunikovala, nenavrhla mu alternatívne riešenie v

čase, keď sa žalobca na styk s maloletým už dostavil, napríklad mohla umožniť žalobcovi za jej účasti
stretnúť sa s maloletým pred jej domom, alebo po dohode na inom vhodnom mieste. Žalovaná žalobcovi
dopredu neoznámila, aby z určitého dôvodu za maloletým neprišiel, naviac dôvodný argument na to ani
neexistoval. Pred súdom bolo preukázané, že žalovaná styk žalobcovi s maloletým vo vyššie uvedenom
čase neumožnila vôbec a v konaní nepreukázala, že by sa oň aspoň pokúsila. Príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti žalovanou a škodou bola daná tým, že žalovaná nerešpektovala
právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie a to riadne maloletého na styk pripraviť, pričom žalovaná
bola s touto povinnosťou uzrozumená (rozhodnutie jej bolo riadne doručené). Žalobcovi tak vznikla
škoda v podobe zbytočných nákladov vynaložených v súvislosti s cestou z miesta svojho
bydliska na miesto styku s maloletým synom. Žalobca preukázal splnenie všetkých predpokladov pre

vznik zodpovednosti žalovanej za škodu mu vzniknutú zbytočným vynaložením nákladov na cestu z
miesta bydliska žalobcu do miesta bydliska maloletého a späť dňa 22.01.2022, a to výlučne
za účelom realizácie jeho stretnutia s maloletým B. na základe vykonateľného rozhodnutia súdu.
Žalovaná nepreukázala, že škodu vzniknutú žalobcovi nezavinila. Naopak, žalovaná zavinene zmarila
styk žalobcu s maloletým B. v deň 22.01.2022, keď bez objektívneho dôvodu neodovzdala maloleté

dieťa žalobcovi tvrdiac, že syn tento styk odmieta. Súd mal za to, že takýto argument žalovanej nie je
objektívnou prekážkou, ktorá by bránila uskutočneniu styku, navyše s ohľadom na vek dieťaťa, ktoré
nevie dostatočne vyjadriť svoju vôľu v otázke stretávania sa s otcom. Nešlo teda z jej strany o nesplnenie
si prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ale o porušenie povinnosti umožniťstyk žalobcu s maloletým podľa právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaná tak bola zodpovedná
za škodu podľa § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka. V konaní tiež nebolo sporné, že na túto cestu
žalobca použil svoje osobné motorové vozidlo, čo považoval súd vzhľadom na vzdialenosť, plánovaný

začiatok styku s maloletým v obedných hodinách za účelné. Tiež nebolo sporné, že v súvislosti s touto
cestou z miesta bydliska do miesta styku a späť vynaložil náklady, ktoré si žalobca vyčíslil s odkazom na
zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v žalovanej výške 71,80 eur a 42,38 eur. Vzdialenosť
z miesta bydliska žalobcu (F. – D. E.) do miesta styku žalobcu s maloletým (F., J. I. K. XX ) a späť
predstavuje vzdialenosť 372 km (186 km krát dva) s odkazom na L. . V zmysle § 7 ods. 1 v

spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách má žalobca nárok na
základnú náhradu vo výške 71,80 eur (0,193 eura x 372 km) podľa Opatrenia Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny č. 143/2019Z.z. a na náhradu za spotrebované pohonné hmoty
vo výške 42,38 eur vychádzajúc z priemerných cien pohonných látok v Slovenskej republike, podľa
Štatistického úradu Slovenskej republiky, bola cena benzínu natural 95 oktánový v týždni od 17.01.2022
do 23.01.2022 vo výške 1,499 eur/ liter. Pri spotrebe vozidla 7,6 l/100 km predstavuje výška náhrady za

spotrebované pohonné hmoty sumu: 372 km : 100km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov
x eur predstavuje po zaokrúhlení sumu 42,38 eur. Cestovné náhrady sú spolu vo výške 114,18
eur. Pokiaľ ide o spôsob vyčíslenia náhrady za účelom realizácie styku podľa zákona č.283/2002 Z. z. o
cestovných náhradách aj v týchto prípadoch, ide o ustálenú súdnu prax, ktorú reprezentuje okrem iného
aj rozhodnutie R 12/90, či rozsudok KS Košice sp. zn.20Co/9/2020 zo dňa 26.11.2020. Súd považoval

za dôvodný aj žalobcom uplatnený nárok na náhradu za zaplatené ubytovanie tvrdiac, že je v záujme
maloletého, pokiaľ rodič v zimnom období (keď v daný deň styku bolo chladné počasie), si na účely
zabezpečenia príjemného prostredia na trávenie času s maloletým počas súdom stanovených 5 hodín
v rámci dňa, prenajal ubytovanie v mieste bydliska maloletého. Nakoľko faktúrou č. 20220018 žalobca
súdu preukazoval odôvodnenosť predmetného výdavku, kedy si uplatnil iba časť zo zaplatenej faktúry vo

výške 30,- eur, súd mu daný výdavok priznal ako účelný a v záujme realizácie styku otca s maloletým,
a teda ako výdavok v záujme maloletého. Súd priznal žalobcovi aj ním v konaní uplatnené úroky z
omeškania z prisúdenej istiny podľa § 517 ods.2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády. Žalobca žalovanú
prvýkrát vyzval na náhradu škody až žalobou, preto sa žalovaná dostala do omeškania v deň nasledujúci
po doručení žaloby, t.j. dňa 27.04.2022. Nakoľko si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania nad

rámec takto zákonne priznanej náhrady, súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu
trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V zmysle zásady úspechu a rozhodovacej
praxe KS TN vo veciach ako napr. sp. zn. 16Co/9/2023, 17Co/61/2023, 8Co/26/2023, 17Co/42/2023,
17Co/66/2023 atď. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania, nakoľko je na úvahe žalobcu akým

spôsobom uplatňuje svoje práva a skutočnosť, že sa domáha svojich nárokov samostatnými žalobami,
nemôžemubyťpripočítanánaškodu.Vzhľadomkuvedenémusúdpriznalrozsahnáhradytrovžalobcovi
voči žalovanej v rozsahu 100%, keďže žalobca bol neúspešný len v nepatrnej časti konania a to v časti
nepriznaných úrokov z omeškania zo sumy 5% ročne zo sumy 144,18 eur od 23.01.2022 do 26.04.2024.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti - výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách

konania v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že nárok žalobcu zamietne a prizná jej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, resp. že v napadnutej časti rozhodnutie zruší a vráti vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, existencia inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo vec a nesprávne skutkové a právne závery), vytýkala súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy vôľu
maloletého a jeho najlepší záujem pri uskutočnení styku, ktorý je potrebné skúmať aj v tomto konaní.
Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaná zavinene zmarila styk dieťaťa s otcom v rozhodný deň, keď

bez objektívneho dôvodu odmietla dieťa žalobcovi odovzdať, je jasným dôkazom nesprávneho právneho
posúdeniaveci.Žalovanápoukazujenaskutočnosť,žesúdnesprávneprávnevecposúdil,keďnevzalpri
rozhodovaní do úvahy, že opakovane upozorňovala na citové prejavy maloletého, ktoré nastanú až pri
odovzdávaní styku. V konaní bolo podľa nej preukázané, že aktívne riešila situácie, ktoré sa vyskytli pri
odovzdávaní dieťaťa, že riadne motivuje maloletého k styku so žalobcom v súlade s najlepším záujmom

maloletého. Zdôraznila, že vôľa maloletého je absolútny objektívny dôvod, pre ktorý nedošlo k realizácií
styku, pričom zároveň nedošlo k preukázaniu jej zavinenia vo forme ovplyvňovania maloletého syna,
tiež že v tomto prípade je zároveň potrebné situáciu, kedy došlo k vynaloženiu cestovných výdavkov
do miesta bydliska maloletého a nákladov na ubytovanie posudzovať ako bežné riziko, ktoré znášapoškodený, teda žalobca. Žalovaná namieta vyčíslenie nákladov žalobcu v samotnom jeho návrhu
dôvodiac, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom
vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom mohol využiť vlakové spojenie zo stanice F. – I. B. do stanice

M. a späť, čím by sa náklady žalobcu výrazne znížili. Do konania bola žalobcom predložená zmluva
o výpožičke, ktorú uzatvoril dňa 24.09.2021, z ktorej vyplýva, že motorové vozidlo, na ktorom sa do
bydliska maloletého dostavil, nie je vo vlastníctve žalobcu. Podľa názoru žalovanej žalobca neuniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu k cestovným nákladom, nakoľko v konaní nepreukázal (ani nezdokladoval)
náklady súvisiace s užívaním motorového vozidla a tieto ani nevyplynuli zo zmluvy o výpožičke zo dňa

24.09.2021.Taktiežžalovanánesúhlasíspriznanímnáhradyvýdavkovnaubytovanie,nakoľko pristyku,
ktorý trvá len 5 hodín nepotrebuje žalobca žiadne ubytovanie a vôbec nie s prespatím, keďže ďalší deň,
t.j. 23.01.2022 sa žiaden styk ani nemal uskutočniť. V danom prípade ide len o účelové konanie žalobcu.
Napadnutý rozsudok podľa žalovanej nie je v časti vykonaného dokazovania dostatočne odôvodnený.
Domnievasa,žesúdjejpredmetnýmkonanímznemožnil,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesnépráva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaná tiež tvrdila, že sú prípustné

ďalšie prostriedky procesnej obrany, či ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
a to predložením znaleckého posudku č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023, ktorý bol vypracovaný do konania
vedeného na Mestskom súde Bratislava II., sp. zn. 13P/91/2019 v právnej veci rozvodu manželov
žalobcu a žalovanej a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému
dieťaťu, ktorého prípustnosť v konaní odôvodnila skutočnosťou, že má podľa nej podstatný vplyv pre

rozhodnutie vo veci, keďže závery v ňom uvádzané jednoznačne preukazujú tvrdené skutočnosti,
ktoré uvádzala žalovaná v priebehu konania. Ďalej predložila lekársku správu z ambulancie detskej
psychológie zo dňa 02.03.2022 a záverečnú správu z vykonaného ambulantného výchovného opatrenia
za obdobie od 20.02.2024 do 20.08.2024. Podľa nej predložené dôkazy v konaní riadne preukazujú
pretrvávajúci odmietavý postoj maloletého k styku so žalobcom, teda vôľu maloletého, za ktorú nijakým

spôsobom nezodpovedá. Súd nesprávnym právnym posúdením dospel v konaní aj k rozhodnutiu o
náhrade trov konania. V danom prípade je preukázané, že trovy konania neboli účelne vynaložené, a
teda je daný osobitný dôvod pre zamietnutie nároku na náhradu trov konania napriek úspechu žalobcu
vo veci. Trovy konania, ktoré žalobcovi v konaní vznikli totiž neboli účelne vynaložené, a to najmä
s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca opakovane podáva takmer identické návrhy na vydanie

platobných rozkazov z dôvodu neuskutočnených stykov. Žalovaná je toho názoru, že konanie žalobcu
je účelovým konaním s cieľom uškodiť žalovanej a takéto konanie jasne napĺňa znaky zneužitia práva,
a teda mu nemôže byť priznaná právna ochrana. Konaním, ktorým bol podávaný celý rad rovnakých
žalôb sa zaoberal aj Ústavný súd ČR vo svojom Náleze sp. zn. sp. zn. I.ÚS 988/2012 z 25. júla 2012.
Trvala na tom, že neuskutočneniu stykov predchádzajú objektívne skutočnosti na strane maloletého.

5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. ako vecne správne
potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dôvodí
tým, že žalovaná po celý týždeň pred uskutočnením styku neodpovedala žalobcovi na žiadne SMS

správy. Žalobca tak nemal preukázanú objektívnu prekážku styku a žalovanou tvrdenú odmietavú vôľa
maloletého. Žalovaná styk žalobcu s jeho synom v predmetný deň vôbec neumožnila a v konaní ani
nebolo preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila. Podľa žalobcu žalovaná nemôže svojvoľne mariť
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená. Súd správne vyhodnotil
skutkový stav, nakoľko žalovaná mala povinnosť maloletého na stretnutie so žalobcom včas a riadne

pripraviť a stretnutie umožniť, a to bez ohľadu na jej subjektívne a nepreukázané úvahy o vôli maloletého
v čase styku so žalobcom. Poukázal na závery znaleckého posudku č. 144/2020 vypracovaného
znalkyňou M. B. J., M., ktorého žiadateľom bol Okresný súd Prievidza ku konaniu vedeného pod sp.
zn.18P/54/2019. Na rozdiel od žalovanej, žalobca preukázal všetky svoje tvrdenia, nárok čo do výšky,
účelnosti aj dôvodu, ako aj kauzálny nexus, pričom žalovaná nepreukázala ani jedno z jej tvrdení o

výlučne jej domnelej objektívnej príčine, ani jej ostatné tendenčné a nepravdivé tvrdenia vychádzajúce
z jej písomných podaní. Koncepciu „bežného rizika“ nebolo možné aplikovať na toto konanie, ktorého
predmetom je náhrada škody spôsobenej zmareným stykom zo strany žalovanej. K predloženému
znaleckému posudku č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 a lekárskej správe zo dňa 2.3.2022 uviedol, že dané
prostriedky procesnej obrany sú nezákonné a neprípustné, pričom sú vyhotovené takmer 4 roky odkedy

je súdom nariadený styk s otcom a nemajú žiadny vplyv na toto konanie, ktorého predmetom je náhrada
škody v súvislosti so zmareným stykom dňa 22.1.2022. Žalovaná nepreukázala, ako sa „snažila“
maloletého motivovať v deň zmareného styku, ktorý je predmetom tohto konania, a to ani predtým.
V širšom kontexte zdôrazňoval, že žalovaná zmarila styk maloletého v priebehu štyroch rokov 170-krát, naposledy dňa 29.09.2024. Podľa žalobcu žalovaná pred súdom prvej inštancii (ani v podanom
odvolaní) nepreukázala tvrdenia o náležitej komunikácií smerom k žalobcovi. V celom rozsahu sa
stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie v bode 15/ a 17/ odôvodnenia rozhodnutia. K právnej

otázke výpožičky vozidla a s ňou súvisiaceho priznania náhrady za opotrebovanie vozidla uviedol, že
Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí zo dňa 30.04.2023 sp. zn. 17Co/77/2023 v bode 20/ vychádzal
z nesprávne posúdeného a najmä dotvoreného skutkového stavu. Poukazuje na skutočnosť, že nie
je ani len možné očakávať a predpokladať, že by žalobca ako vypožičiavateľ, užíval vozidlo tak dlhé
obdobie bez náhrady. Je zrejmé, že objektívne dochádza k opotrebovaniu vozidla. Na týchto nákladoch

a poplatkoch sa podieľa výlučne žalobca. Spochybňovanie nárokov je nesprávne, odporujúce zistenému
skutkovému stavu, právnym predpisom a ustálenej súdnej praxe súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu. K nesúhlasu žalovanej s priznaním náhrady výdavkov za ubytovanie poukazuje na správne závery
súdu prvej inštancie v bode 18/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Zároveň k námietkam žalovanej
k priznanej náhrade trov konania poukazuje na správne odôvodnenie v bode 22/ napadnutého rozsudku.
Uviedol, že tak, ako v iných konaniach, aj v tomto konaní má žalobca za to, že v každom jednom

zmarenom styku je potrebné osobitne skúmať kauzálny nexus vo vzťahu k náhrade škody za každý
zmarený styk osobitne. Žalobca sa vyhradzuje voči tvrdeniam žalovanej o jeho šikanóznom správaní.
Anivtomtoanivžiadnominomkonaníprvoinštančnýsúd,anižalovaná,nijakýmspôsobomnepreukázali
šikanózne správanie, alebo zneužitie procesných práv žalobcu s cieľom poškodiť žalovanú. Má za to,
že jednotlivé veci týkajúce sa náhrady škody nie je možné objektívne spojiť, nakoľko je nesporné, že

v jednotlivých veciach ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce styk žalobcu s maloletým synom, ide
o rozdielne časové obdobia a rovnako v každom konaní ide o rôzne skutkové tvrdenia a vždy iný,
vymyslený príbeh žalovanej, ktorý je potrebné dôkladne posúdiť a v celom rozsahu vyvrátiť, čo nie
je možné uskutočniť hospodárne v jednom konaní. Z uvedeného tvrdenia tak jasne vyplýva právny
alibizmus žalovanej, ktorým sa snaží zabrániť styku otca s jeho maloletým synom len na základe

subjektívneho, nepodloženého a preukázane klamlivého tvrdenia žalovanej, že maloletý syn styk s
otcom odmieta. Z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný účelový postup tak, aby
žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave
rodičovských práv a povinností. Na základe uvedeného preto žalovaná v zmysle ust. § 415 a § 420 OZ
zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi svojim protiprávnym konaním, pretože žalobcu nedôvodne

obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletému.

6. Žalovaná vo svojej odvolacej replike na vyjadrenie žalobcu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu opätovne zopakovala, že konanie žalobcu je účelovým konaním, ktorého cieľom je poškodiť
žalovanú.Uvádzanéskutočnosti žalobcuvjehopísomnomvyjadreníniesúrelevantnéapravdivé,keďže

žalovaná riadne preukázala, že išlo výlučne o objektívnu skutočnosť neuskutočnenia styku žalobcu s
maloletým. Pridržiava sa svojich tvrdení v podanom odvolaní.

7. Žalobca sa v duplike na repliku žalovanej vyjadril k právnej otázke výpožičky vozidla a s
ňou súvisiaceho priznania cestovnej náhrady za opotrebovanie vozidla. Žalobca na preukázanie

opodstatnenosti svojich tvrdení predložil súdu čestné vyhlásenie požičiavateľa motorového vozidla
zo dňa 02.12.2024, z obsahu ktorého vyplýva potvrdenie dohody, na ktorú žalobca poukazoval a
preukázanie tých skutočností o nespornosti nároku žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad v súvislosti
použitím motorového vozidla. V tomto smere opakovane poukazoval na výklad zákonného inštitútu
výpožičky o vozidle, ktorý podporil právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Českých

Budějoviciach, sp. zn. 22Co 577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo
2369/2003. V ostatom zotrval na predchádzajúcich vyjadreniach. Uuviedol, že sa pridržiava všetkých
svojich doterajších tvrdení s prihliadnutím na písomné vyjadrenia.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v

spore (žalovaná), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v tej – ktorej napadnutej časti vydané
podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho
konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo vyhovujúcej časti - výroku I.
a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario),
keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávanianevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej časti - vo
výroku II., ktorým bolo konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 144,18 eur
od 23.1.2022 do 26.04.2024 zamietnuté nepreskúmaval, keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania

dotknutá nebola.

10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 144,18 eur s príslušenstvom,
vznik tohto práva na plnenie zakladajúc na zmarenom styku s maloletým v deň 22.01.2022, keď bez
objektívneho dôvodu žalovaná odmietla dieťa žalobcovi odovzdať (pred stretnutím na SMS správy

žalobcunereagovala),čímporušilapovinnosťumožniťstykžalobcusmaloletýmvzmyslevykonateľného
súdneho rozhodnutia. Žalovaná tak zodpovedá podľa jeho názoru za vznik škody, ktorá vznikla žalobcovi
a ktorá spočíva v zbytočne vynaložených nákladov v súvislosti s cestou do miesta bydliska maloletého
a späť a nákladov za ubytovanie.

11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vyhovujúcou časťou rozhodnutia zaviazal žalovanú na

nárokované plnenie žalobcovi, s výnimkou uplatneného úroku z omeškania (5 % ročne zo sumy 144,18
eur od 23.1.2022 do 26.04.2024), v ktorej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania
posúdiac, že v konaní žalobca preukázal splnenie všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti
žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta bydliska
žalobcu do F. a späť dňa 22.01.2022 a nákladov za ubytovanie, uskutočnenú žalobcom výlučne za

účelom realizácie styku s maloletým synom v zmysle súdneho rozhodnutia, keď v konaní žalovaná
nepreukázala existenciu objektívnej prekážky pre jeho uskutočnenie. Súčasne vo vzťahu k trovám
konaniažalobcovipriznalvychádzajúczjehopraktickytakmerplnéhoúspechuvsporenároknanáhradu
trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

12. Ťažisko odvolacích námietok žalovanej spočívalo v tvrdení o nesprávnych skutkových a právnych
záveroch súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti (dôvody
na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), v konkrétnosti, že styk žalobcu s
maloletým sa nezrealizoval výlučne z objektívneho dôvodu, ktorým bola v tom čase vôľa maloletého,
pretože maloletý styk s otcom odmietal sledujúc žalovanej najlepší záujem maloletého a teda podľa

jej názoru neboli správne posúdené zákonné predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, a to
zavinenie a protiprávny úkon (konanie), tiež tvrdí, že súd sa vôbec nezaoberal najlepším záujmom
maloletého dieťaťa vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti, produkujúc k tomu nové skutkové tvrdenia
a dôkazy nad rámec tých, ktoré uvádzala pred súdom prvej inštancie (uplatňujúc tak dôvod na odvolanie
uvedený v ust. § 365 ods.1 písm. g/ CSP dotváranie skutkového stavu tzv. novotami). Rovnako namieta

neunesenie dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k zbytočne vynaloženým cestovným nákladov
zo svojho bydliska do bydliska maloletého a náhradu za ubytovanie tvrdiac, že žalobca odvodzuje svoj
nárok z bezodplatného právneho úkonu, a to zo zmluvy o výpožičke. Rovnako nesúhlasí s právnym
posúdením náhrady trov konania. V konečnom dôsledku namieta porušenie práva na spravodlivý
proces a nedostatok dôvodov rozhodnutia, ktorú námietku je možné subsumovať pod odvolacie dôvody

uvedené v ust. § 365 ods.1 písm. b/, resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp.
existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia).

13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľka ani netvrdila.

14. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa nedostatkov
odôvodnenia rozhodnutia v ním napadnutej - vyhovujúcej časti zaoberal tým, či postupom súdu
prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (odvolací dôvod uvedený v ust.§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

15. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/
CSP vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniťprocesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva,
ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza tiež v prípade nedostatočného

odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

16. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo

(ne)vyhovenéuplatnenémunároku,čiobrannejargumentáciinemožnovylúčiť,žerozhodnutie,zktorého
nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval,
treba považovať za nepreskúmateľné.

17. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia
v rozsahu dotknutej časti v tomto konkrétnom prípade tvorí rámcovo dostatočný podklad pre

uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia
požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP a prieskumom nebola zistená namietaná jeho
nekonzistentnosť, či vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky
súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v
súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku

súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c.
Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303
B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivý

proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.

18. Skutočnosť, že žalovaná sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých založil
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie subjektívne nestotožňuje a považuje ho za nesprávne, nemôže
sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej

inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie. Závery súdu prvej inštancie pri
posudzovaní nastolených otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia
dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Samotná polemika odvolateľky s právnymi
závermi súdu prvej inštancie, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či len kritika toho,

ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou
narušiťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozhodnutia.Zuvedenýchdôvodovtaknebolomožnékonštatovať
naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP z hľadiska namietaných
nedostatkov odôvodnenia rozhodnutia (ani dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

19. Vychádzajúc z obsahu odvolania, ďalšie odvolacie námietky žalovanej predstavujú dôvody na
odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie).

20. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazov
by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z

vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v
konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán,
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor.

21. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určenýprávny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

22. Ani vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej nevyhodnotil odvolací súd ako opodstatnené,
majúceoporuvzistenomskutkovomstaveavnáslednomprávnomposúdenívecisúdomprvejinštancie.
Preskúmanímobsahuspisuodvolacísúdzistil,žesúdprvejinštanciezdostatočnezistenéhoskutkového
stavu vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých žalobe nad rámec zamietajúcej časti

(výrok I.) vyhovel a žalovanú na zaplatenie uplatneného nároku zaviazal, založiac svoje rozhodnutie
na záveroch, že v konaní bolo preukázané kumulatívne splnenie podmienok, ktoré sú základnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu zdôrazňujúc, že v konaní bolo jednoznačne preukázané,
že žalovaná spôsobila škodu žalobcovi svojim konaním tak, že zmarila výkon súdneho rozhodnutia
upravujúceho stretávanie žalobcu s jeho mal. synom, zároveň konštatujúc, že tvrdenia žalovanej
o objektívnej nemožnosti realizácie styku neboli preukázané. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie

tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací
súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov a v
podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany
známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov. Zároveň za udržateľné odvolací súd
považuje vzhľadom na právo žalobcu podľa vlastnej úvahy domáhať sa svojich nárokov porušením

zákonnej povinnosti voči žalovanej podávaním samostatných žalôb, aj rozhodnutie v časti o trovách
konania za aplikácie ust. § 255 ods. 1 CSP.

23. Nad rámec uvedeného na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam
žalovanej odvolací súd dodáva nasledovné:

24. V sporovom konaní o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí prejednací princíp, ktorý spočíva v
tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy
pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za
zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto

smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z
príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného
práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu,
ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd
rozhodne v jej neprospech. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len

tiedôkazy,ktorétietonavrhli,bolojednaknažalobcovi,akýmspôsobomsvojnárokformulovalanaakých
skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal a na strane druhej bolo na žalovanej akú obranu a na akých
skutočnostiach založenú zvolila a tiež bolo vecou jej racionálneho posúdenia, či ňou tvrdené skutočnosti
je spôsobilá aj preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia, môže priniesť
negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa nutne musí

prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre tú-ktorú stranu, ktorá dôkazné bremeno neuniesla, k
naplneniu ktorých skutočností aj došlo v posudzovanej veci, keď žalovaná neprodukovala také tvrdenia
a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k záveru, že neporušila žiadnu právnu povinnosť v príčinnej súvislosti
so vznikom škody na strane žalobcu, čo nemohlo mať za následok iné, ako v jej neprospech vydané
rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti.

25. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody
vzniknutej v dôsledku zmarenia styku s dieťaťom, keď žalovaná ako rodič zabránila žalobcovi/nesplnila
si svoju súdnym rozhodnutím definovanú povinnosť vo vzťahu k realizácii styku žalobcu ako otca s
maloletým a to bez vopred oznámených objektívnych príčin dňa 22.01.2022.

26. Z obsahu spisovaného materiálu a vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že
maloletý B. pochádza z manželského vzťahu jeho rodičov, ktorí vedú rozvodové konanie a konanie
o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému B. na čas po rozvode a to na Okresnom súdu
Bratislava IV. pod sp. zn. 13P/91/2019 a tiež vedú konanie o úprave rodičovských práv a povinností

k maloletému B. na čas do rozvodu a to na Okresnom súdu Prievidza pod sp.zn.18P/54/2019. V
konaní nebolo medzi stranami sporné, že dňa 22.01.2022 sa stretnutie žalobcu s maloletým synom
neuskutočnilo, i keď v rozhodnom čase (v tento deň) bol styk žalobcu s maloletým upravený uznesením
Okresného súdu Prievidza zo dňa 20.12.2021 č. k. 18P/54/2019-2309, ktorým neodkladným opatrenímzmenil uznesenie Okresného súdu Prievidza č.k. 12P/54/2019-76 zo dňa 14.10.2019 dočasne, do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súdu Prievidza pod sp.zn. 18P/54/2019
v konkrétnosti tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým každý týždeň v kalendárnom roku vždy

v sobotu od 12.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej a s účinnosťou od 01.03.2022 je žalobca
oprávnený na stretnutie s maloletým každý párny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 12.00
hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej a každý nepárny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu
od 11.00 hod. do 17.00 hod. a v nedeľu od 11.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej, ktorá je
povinná maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že

žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného pred kultúrnym domom v F., I. J. I., pred kultúrnym
domom prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti. V prípade, že sa styk žalobcu
s maloletým neuskutoční v súdom určenom čase z dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa,
žalovaná je povinná umožniť žalobcovi styk s maloletým v rovnakom rozsahu v náhradnom termíne. Súd
zároveň v predmetnom uznesení upravil styk žalobcu s maloletým počas vianočných sviatkov v roku
2021 a počas novoročných sviatkov v roku 2022 tak, že žalobca je oprávnený stretnúť sa s maloletým

dňa 26.12.2021 a v 2.1.2022 v čase od 12.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej. Výrokom
II. neodkladného opatrenia vo zvyšku návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. V
konkrétnostiach posudzovanej veci medzi stranami tiež sporné nebolo (nespochybňuje to ani samotná
žalovaná v odvolaní), že žalobca sa dňa 22.01.2022 dostavil do miesta bydliska maloletého za účelom
realizácie styku. Žalobca deň predtým, teda dňa 21.01.2022 formou SMS správy oznámil žalovanej, že

si zajtra (nasledujúci deň) príde po syna o 12:00 hod. podľa neodkladného opatrenia, na čo žalovaná
nereagovala a nasledujúci deň, t.j. v deň styku kontaktoval žalovanú, že je na námestí na čo žalovaná
odpovedala, že maloletý je nachystaný, ale nechce ísť za tatkom, plače a uteká, nemôže ho dostať
do auta. Žalobca o 12:13 hod. reagoval na SMS správu žalovanej, že čaká pred domov a žiada,
aby mu odovzdala maloletého. Následne žalovaná žalobcovi oznámila, že maloletého ukľudňuje, ale

stále plače a nechce za ním ísť. Po viacerých ďalších SMS správach, v ktorých žalobca trval na
tom, aby mu žalovaná maloletého odovzdala, aby zámerne nemarila styk a rešpektovala rozhodnutie
súdu, žalovaná žalobcovi opakovane oznámila, že syna ukľudňuje a presviedča ho, aby šiel, ale
stále nechce ísť. Žalovaná na ďalšie SMS správy žalobcu žiadnym spôsobom neodpovedala, a preto
následne podal trestné oznámenie. Zo zápisnice z trestného oznámenia zo dňa 22.01.2022 vyplynulo,

že žalobca podal trestné oznámenia na žalovanú z dôvodu nerealizovania styku žalobcu s maloletým.
Nesporným v konaní bolo, že žalovaná žalobcovi dopredu neoznámila objektívnu prekážku, ktorá
by bránila uskutočneniu styku maloletého so žalobcom. Žalovaná sa v konaní bránila tvrdením, že
nezodpovedá za vznik škody v spojitosti s nákladmi na cestu a za ubytovanie, ktoré vynaložil žalobca
poukazom na ňou tvrdenú výlučnú vôľu maloletého, ktorý styk s otcom odmietal, teda škoda vznikla

bez jej zavinenia a konania. Sporným medzi stranami teda bolo posúdenie zodpovednosti žalovanej
za zbytočne vynaložené cestovné náklady a náklady za ubytovanie, ktoré mali vzniknúť žalobcovi v
deň pricestovania za maloletým za účelom realizácie styku a vzhľadom na obranu žalovanej posúdiť
existenciu takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná
zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať, teda že vznik

škody nezavinila.

27. Okolnosť, že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo žalovanej
povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver, že žalovaná
tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádza. Nesplnenie povinnosti uloženej uznesením Okresného

súdu Prievidza zo dňa 20.12.2021 č. k. 18P/54/2019-2309, žalovanou, je tak jednoznačne porušením
jej právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

28. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia
povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z toho možno logicky dovodiť, že ten, komu je vykonateľným

rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno
zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V
opačnom prípade, teda pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej moci nemuseli byť v zásade
kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a
rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý majú v rámci doktríny právneho štátu. Pripustenie

všeobecnej možnosti neplniť povinnosti uložené vykonateľnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci by
viedlo v konečnom dôsledku k anarchii.29. Žalovaná v zhode ako pred súdom prvej inštancie, zakladá neuskutočnenie styku žalobcu
s maloletým výlučne na vôli maloletého ako absolútne objektívneho dôvodu na strane maloletého,
ktorý styk s otcom (žalobcom) výslovne odmietol v korelácií s najlepším záujmom maloletého, ktorá

skutočnosť podľa jej názoru vylučuje zavinenie žalovanej na vzniku škody, s ktorou obranou sa v
dostatočnom rozsahu a podrobne, ako už bolo vyššie uvedené, vysporiadal už súd prvej inštancie v bode
17/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyhodnotiac ju ako nedôvodnú, s čím sa odvolací súd plne
identifikuje a v podrobnostiach pokiaľ ide o dôvody, na ktorých tento záver súd prvej inštancie založil, naň
odkazuje. Odvolací súd ani v najmenšom nespochybňuje dôležitosť vôle, či názoru maloletého dieťaťa

pri realizácii styku, avšak táto skutočnosť nezbavuje súd povinnosti zisťovať, z akého dôvodu sa styk
nerealizoval a akú mieru viny na nezrealizovaní styku má rodič povinný, ako aj rodič oprávnený. Pri
posúdení obrany žalovanej je potrebné za rozhodujúce považovať to, že žalovaná žiadnym spôsobom
nepreukázala odmietavú vôľu maloletého v čase styku, nepreukázala, že silné citové, odmietavé prejavy
maloletého až pri odovzdávaní na styk boli vzhľadom na jeho vek, rozumovú a vôľovú vyspelosť
prejavom vôle, ktorý má súd zohľadniť. Nemožno odignorovať, že v čase zmarenia styku išlo o skoro 4-

ročné dieťa, závislé na matke, ktorá ho má vo svojej osobnej starostlivosti, s ktorou má bezprostredne
blízky vzťah a tak má reálnu možnosť ovplyvňovať vzťah dieťaťa s oprávneným (otcom) i po vôľovej
stránke. Odvolací súd odmieta, aby bol v konaní zohľadnená výhradne vôla maloletého dieťaťa bez
zreteľa na všetky zistené skutočnosti. Žalovaná nemôže ponechať na výlučnej vôli dieťaťa, na jeho
rozhodnutí, či je ochotné sa s otcom stretnúť. Je potrebné, aby matka, ktorá je v danom prípade tým

rozhodujúcom elementom, od ktorého sa odvíja styk dieťaťa s jeho otcom, vyvíjala maximálne úsilie na
rešpektovanie rozhodnutia. V tomto prípade je vzhľadom na útly vek maloletého nevyhnutné korigovať
predstavy a názory maloletého dieťaťa o tom, čo je pre neho za danej situácie vhodné a čo nie. Korekcia
názoru dieťaťa má podľa odvolacieho súdu smerovať k najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý je v danej
veci potrebné vyhodnotil ako záujem dieťaťa na stretávaní sa s otcom a v potrebe udržiavania vzťahu

medzi rodičom a maloletým dieťaťom v zmysle chápania ho ako vzoru a autority, ktorý s rastúcim vekom
dieťaťa bude nadobúdať širšie rozmery. V priebehu tohto konania žalovaná síce verbalizovala ako
prioritu záujem maloletého dieťaťa a verbálne vylučovala také konania z jej strany, ktoré by smerovalo
k diskvalifikácii otca ako druhého rodiča podieľať sa na výkone rodičovských práv, ktoré však zostali
len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so žalovanou, že záujem maloletého dieťaťa je významným kritériom
pri rozhodovaní súdu vo veciach starostlivosti o maloletých, ide o právnu kategóriu z oblasti rodinného
práva. Toto kritérium bolo skúmané a hodnotené pri rozhodovaní rodinného súdu vo veci starostlivosti

súdu o maloletého, čo sa prejavilo vo výroku rozhodnutia tohto súdu, ktorému zákon priznal štatút
vykonateľnosti, preto vo svetle vyššie uvedeného nie je prípustné, aby súd v tomto konaní o náhradu
škody prehodnocoval súlad povinnosti žalovanej s najlepším záujmom maloletého ku dňu 22.01.2022.
Posúdenie žalovanej, čo je v najlepšom záujme maloletého, preto nepredstavuje okolnosť, ktorá by
vylučovala protiprávnosť konania žalovanej a dokazovalo neexistenciu zavinenia žalovanej.

31. V konečnom dôsledku odvolací súd považoval pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia
za významné, že žalovaná bezprostredne pred tým (deň pred uskutočnením styku), ako sa mal podľa
rozhodnutia súdu styk s maloletým synom uskutočniť, na SMS správy žalobcu vôbec nereagovala
(bola plne pasívna) a v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 22.01.2022, žalobcovi včas

neoznámila, že jeho styk s maloletým sa uskutočniť nemôže, resp. že dieťa na tento neprivedie,
pričom za takéto dôvody nemožno považovať odmietnutie styku so žalobcom so strany maloletého.
Takýto argument žalovanej však nie je objektívnou prekážkou, ktorá by bránila uskutočneniu styku.
Žalovaná v konaní nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo splnenie si súdom uloženej
povinnosti maloletého syna na styk s otcom (žalobcom) riadne pripraviť, teda nepreukázala, že by

vyvinula akékoľvek opatrenia smerujúce k upokojeniu maloletého, k pozitívnej motivácii maloletého
a k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk, dokonca žalobcovi vôbec nenavrhovala akékoľvek
alternatívne riešenia v čase, keď sa žalobca na styk s maloletým už dostavil (napr. aspoň za jej
účasti umožniť žalobcovi stretnúť sa s maloletým pred domom alebo na inom mieste v bydlisku
maloletého) tak, aby sa predišlo vzniku škody, teda vzniku nákladov na cestu ako škode žalobcu, ktorá

tak jednoznačne bola v príčinnej súvislosti s jej konaním/ nečinnosťou.

32. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej tak neobstoja práve z dôvodu, že nesplnila povinnosť,
ktorá jej vyplývala z vykonateľných rozhodnutí súdu. Akceptovanie ktorejkoľvek námietky žalovanejby viedlo k popretiu atribútov vykonateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci a k popretiu významu
rozhodnutí orgánov verejnej moci pre funkčnosť práva ako takého pri neexistencii takej prekážky, ktorá
by objektívne jej konanie ospravedlňovala.

33. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že povinnosť matke uložená zároveň s nastavením rozsahu
a podmienok styku spočívajúca v tom, že dieťa má v stanovených časoch otcovi riadne odovzdať na
mieste k tomu určenom a samozrejme, maloleté dieťa aj zodpovedajúcim spôsobom na tento
styk pripraviť znamená, že matka má okrem fyzickej povinnosti, povinnosť poskytnúť maloletému určitú
psychickú pomoc a prípravu na stretávanie sa s druhým rodičom, ktorú je potrebné zo strany matky

plnohodnotne rešpektovať a dodržiavať, aby tak jednak bol vytvorený základ na zlepšenie vzťahov
medzi rodičmi, budovanie vzťahu otca s maloletým dieťaťom a v konečnom dôsledku, aj z hľadiska jej
vlastnej ochrany pred dôsledkami toho, ak by bez ospravedlniteľného dôvodu styku otca s maloletým
dieťaťom naďalej bránila a tento prostredníctvom správneho smerovania maloletého dieťaťa prípadne
marila, v podobe možného diskvalifikovania sa z doteraz nastavenéhorozsahu výkonu rodičovských
práv a povinností. Treba mať na zreteli, že súd prvej inštancie v danom čase vzhliadol narušené

vzťahy medzi rodičmi (prítomné už v čase predchádzajúceho rozhodovania o dočasnej úprave výkonu
rodičovských práv a povinností a styku otca s mal. dieťaťom) naďalej pretrvávajúce do takej miery,
že ani v súčasnosti nemožno očakávať vzájomnú efektívnu spoluprácu a zhodu oboch rodičov v otázke
styku žalobcu (otca) s dieťaťom. Otec verbalizuje, že má záujem sa s maloletým stretávať a niet
dôvodu pochybovať o tom, že tu existujú vzájomné citové väzby medzi otcom a dieťaťom, ktoré chce

naďalej prehlbovať. Akékoľvek obštrukcie za strany matky (tiež v rámci prípadného vykonávacieho
konania) bez ospravedlniteľného dôvodu, ktoré by v styku otca s maloletým dieťaťom naďalej bránili
prípadne formou ovplyvňovania maloletého tento úmyselne marila totiž už vo svetle poskytnutej ochrany
záujmom mal. dieťaťa, nie sú udržateľné.

34. Uvedené však kategoricky neznamená, že nemôžu existovať okolnosti, odôvodňujúce neslnenie
povinnosti žalovanej pripraviť a odovzdať maloletého jeho otcovi v rámci realizácie styku podľa
vykonateľného rozhodnutia súdu. Takouto okolnosťou môžu byť objektívne prekážky najmä na strane
maloletého, vyplývajúce typicky napr. z jeho zdravotného stavu. Pokiaľ teda v rozhodnom čase existuje
objektívna prekážka pre stretnutie s otcom, túto žalovaná včas otcovi oznámi, a v prípadnom súdnom

konaní tohto typu aj následne preukáže, je potom namieste konštatovať, že splnila prevenčnú povinnosť
predísť škode, ktorá by mohla vzniknúť otcovi zbytočným cestovaním za účelom realizácie styku,
k naplneniu čoho však v okolnostiach danej veci neprišlo.

35. V konečnom dôsledku neobstojí ani námietka žalovanej, že na predmetnú situáciu, t.j. vynaloženie

uvedených cestovných výdavkov, je potrebné aplikovať žalovanou tvrdený koncept ,,bežného životného
rizika“, ktoré znáša žalobca. O bežnom riziku, že môže dôjsť k zbytočnému vynaloženiu cestovných
nákladov, by bolo možné hovoriť v prípade neuskutočnenia bežného stretnutia nenariadeného súdnym
rozhodnutím, ku ktorému z rôznych dôvodov nedošlo. V danom prípade však žalovaná mala súdom
nariadenú povinnosť maloletého odovzdať žalobcovi, uskutočnenie styku sa predpokladalo a žalobcovi

nebol pred realizáciou styku oznámený žiaden objektívny dôvod zmarenia styku, keďže žalovaná v
prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 22.01.2022, žalobcovi včas neoznámila, že jeho styk s
maloletým sa uskutočniť nemôže, resp. že dieťa na tento neprivedie, a dokonca žalobcovi neumožnila
ani minimálny osobný ani sprostredkovaný vizuálny kontakt s maloletým dieťaťom, ktorá skutočnosť
preukázateľne vyplýva zo zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 22.01.2022.

36. Vo vzťahu k predmetnému nároku žalobcu na náhradu škody žalovaná namieta i výšku cestovných
nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané dôvodiac tým, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za
účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom uvedené užíval
na základe zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021, ktorá je bezodplatným právnym úkonom, a preto

žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov.

37. Dôvody, pre ktoré vznik zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi bol vzhľadom na
kumulatívne splnenie zákonných predpokladov daný, rovnako ako je daný základ žalobcom uplatneného
nároku na náhradu škody vzniknutú v zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z F. do F. a späť,

sú podrobne špecifikované v bodoch 11/ až 19/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré
odvolací súd v podrobnostiach odkazuje aby ich nadbytočne nereplikoval a s ktorými, ako správnymi sa
tiež identifikuje, keď odvolacie námietky žalovanej spochybňujúce správnosť priznanej výšky náhrady
škody, t.j. zbytočne vynaložených nákladov v tomto smere, považuje sa nedôvodné. V okolnostiachdanej veci je žalobca jednoznačne osobou, ktorá má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla v
zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z F. do F. a späť, ktorú absolvoval za účelom styku s
maloletým osobným motorovým vozidlom, vyčíslenú v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods.4 zákona

č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, pretože táto právna úprava a ustálená súdna prax obsahu
žalobného nároku aj skutočne zodpovedá. Neobstojí v tomto smere ani námietka žalovanej v odvolaní,
že žalobca nie je vlastníkom predmetného osobného motorového vozidla, nakoľko podľa zákona č.
283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, v zmysle ktorého vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady
bez ohľadu na to, či je použité vlastné motorové vozidlo alebo prenajaté (porovnaj R12/1990). Bez

dopadu na tieto závery je tiež námietka žalovanej spočívajúca v tom, že žalobca pri realizácii styku
s maloletým použil motorové vozidlo, ktoré užíva na základe zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021,
ktorájebezodplatnýmprávnymúkonom,apretomuneprislúchanárok napaušálnunáhraducestovných
nákladov. Pravdou síce je, že pojmovým znakom inštitútu výpožičky je bezodplatnosť ako „...právo vec
po dohodnutú dobu bezodplatne užívať“, avšak podľa právnej teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke
neodporuje, ak bola dohodnutá určitá náhrada za opotrebenie požičanej veci. Pojmovo sa tak rozlišuje

odplata za prenechanie veci vypožičiavateľovi na užívanie v zmysle odmeny a náhrada za opotrebenie
veci v zmysle amortizácie, ktorú možno vyjadriť ako rozdiel v hodnote veci v čase prenechania
vypožičiavateľovi a v čase jej vrátenia, spôsobený jej bežným užívaním ( porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Českých Budějoviciach, sp. zn. 22Co 577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho súdu ČR, sp.
zn. 28Cdo 2369/2003). V okolnostiach posudzovanej veci odvolací súd dodal, že vzhľadom na časové

obdobie, od kedy žalobca motorové vozidlo užíva dochádza k opotrebovaniu vozidla, ktorá v sebe
zahŕňa úhradu na základné náklady a poplatky s užívaním vozidla ( napr. opravy a údržbu motorového
vozidla, opotrebenie a výmenu pneumatík, rôznych druhov filtrov, motorového oleja, svetiel, brzdovej
kvapaliny, náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta a rôzne ďalšie náklady a poplatky spojené
s technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla) a preto nie je možné predpokladať, že by

žalobca ako vypožičiavateľ užíval vozidlo tak dlhé obdobie bez náhrady. Rovnako ani obrana žalovanej
odkazom na závery produkované v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/77/2023 zo
dňa 30.04.2023, nebola spôsobilá zvrátiť závery súdu prvej inštancie týkajúce sa priznania výšky
cestovných náhrad, a to jednak z dôvodu, že odvolací súd nad rámec odvolacích námietok žalovanej k
otázke nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie prijal skutkový záver o výpožičke

vozidla,ktoránebolaťažiskovouodvolacounámietkoužalovanejnazákladektorejodvolacísúdrozhodol
v predmetnej veci.

38. Pokiaľ ide o záver súdu o žalobcom uplatnenej náhrade výdavkov za zabezpečenie ubytovania, ani
v tomto smere súd prvej inštancie nepochybil, keďže dôkazy vykonané v konaní ku dňu rozhodnutia

súdu prvej inštancie v prospech záveru v tomto smere prijatého aj skutočne aktuálne indikujú. Je
potrebné si uvedomiť, že žalobca skutkové tvrdenie o ním účelne vynaloženým výdavkov za ubytovanie
v mieste bydliska maloletého v deň zmarenia styku s maloletým preukázal, a to predložením daňového
dokladu (faktúry č. 20220018) vystavenej 05.02.2022 v celkovej sume 120,- eur, uplatňujúc si v konaní
náhradu časti zo zaplatenej faktúry vo výške 30,- eur.

39. Pokiaľ žalovaná vo vzťahu k objektívnym okolnostiam vylučujúcim jej zodpovednosť za vzniknutú
škodu, avšak až v priebehu odvolacieho konania predkladá znalecký posudok č. 5/2022 zo dňa
15.01.2023 a lekársku správu z ambulantnej detskej psychológie zo dňa 02.03.2022, so zrejmým cieľom
dotvárať prostredníctvom nich skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, čo možno subsumovať pod

odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP (dotváranie skutkového stavu novotami) tak
nejde o novoty, ktoré by jednak s poukazom na už spomenutú námietku zodpovednosti za škodu boli
spôsobilé zvrátiť v neprospech žalovanej vydané rozhodnutie, naviac tieto ani nie sú spôsobilé k
tomu, aby v ich svetle bol vykonaný vecný prieskum správnosti záverov na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie, keďže žalovaná vo vzťahu k nim si nesplnila svoje zákonné povinnosti

preukázať splnenie zákonných predpokladov pre ich prípustnosť v odvolacom konaní dané ustanovením
§ 366 CSP (príkladmo preukázať nemožnosť ich predloženia v konaní pred súdom prvej inštancie), z
ktorého dôvodu nemožno konštatovať ani naplnenie dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1
písm.g/CSP.Nadrámecuvedeného,vprípadepreukázaniasplneniasizákonnýchpredpokladovpreich
prípustnosť v odvolacom konaní zo strany žalovanej by bolo nadbytočné vykonávať dôkaz znaleckým

posudkom č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023, nakoľko tento bol vypracovaný vo veci rozvodu sporových
strán a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a žalovaná ani netvrdila, že by bol vyhotovený
za účelom posúdenia, či dňa 22.01.2022 existovala objektívna prekážka vylučujúca styk žalobcu
s maloletým. Odvolací súd zároveň v odvolacom konaní neprihliadol ani na žalovanou predloženúzáverečnú správu z vykonávaného ambulantného výchovného opatrenia za obdobie od 20.02.2024 do
27.08.2024, nakoľko táto správa neobsahuje dôležité zistenia pre rozhodnutie v preskúmavanej veci.
Predmetom tohto konania je náhrada škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch v súvislosti s

cestou do miesta bydliska maloletého a späť za účelom uskutočnenia styku dňa 22.01.2022, vzhľadom
na ktorú skutočnosť predmetná správa zo dňa 27.08.2024 nevypovedá nič o vtedajšom psychickom
stave maloletého.

40. Odvolací súd následne podrobil odvolaciemu prieskumu argumentáciu žalovanej smerujúcu
voči napadnutej časti - výroku III., ktorým súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalovanej v rozsahu 100%, prostredníctvom ktorej sa táto domáha aplikácie ust. §257 CSP
poukazom na okolnosti sporu a správanie žalobcu v konaní.

41. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

42. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia sa v sporovom konaní, o ktoré ide tiež
nepochybne v posudzovanej veci, povinnosť nahradiť trovy konania primárne spravuje zásadou

úspechu v konaní čo znamená, že strana, ktorá v spore uspela, má v princípe právo na to, aby sa jej
nahradili trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd
odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona. Prelomenie uvedených zásad je možné len za
splnenia zákonných predpokladov uvedených v ust. § 257 CSP.

44. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

45. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že

tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

46. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda
v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl.
CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom,
alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach u strán sporu. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia

prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy,
keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo
ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany
povinnej, či je možnosť plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne
vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný, alebo úplný zánik práva na náhradu trov

konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať
dobrým mravom.

47. Judikatúra však tiež konštatuje, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (príkladmo
viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009), nejde o predpis, ktorý
by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Pri posudzovaní možnosti aplikácie

ust. § 257 CSP nemožno tiež v konečnom dôsledku opomenúť, že náhrada trov konania plní vo vzťahu
k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už
zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je prejavom tradičného princípu, podľa
ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu. Súčasne možno pri náhrade trovkonania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového
konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu, alebo
bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde a tiež sankčnú funkciu.

48. Porovnaním žalobného návrhu a rozhodnutia súdu možno konštatovať, že žalobca bol
v ťažiskovom rozsahu úspešný, keďže súd prvej inštancie svojim rozhodnutím jeho žalobe
v ťažiskovej časti vyhovel (s výnimkou časti nepriznaných úrokov z omeškania zo sumy 5 % ročne zo
sumy 144,18 eur od 23.01.2022 do 26.04.2024), a vo svetle zásady úspechu žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov konania v celom rozsahu, ktoré mu v súvislosti s uplatnením práva vznikli. Prelomenie
zásady úspechu je možné v princípe len prostredníctvom aplikácie ust. § 257 CSP, preto je potrebné
posúdiť, či odvolacie námietky žalovanej produkované v prospech objektívnych skutočností majúcich
pôvod v dôvodoch osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné priznať žalobcovi náhradu trov konania,
takéto rozhodnutie odôvodňujú.

49. V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožňuje na rozdiel od odvolateľky s názorom
súdu prvej inštancie, že aplikácia ust. § 257 CSP na náhradu trov prvoinštančného
konania v neprospech žalobcu je vzhľadom na okolnosti veci neudržateľnou. Nebolo sporným,
že žalobca uplatnil vo viacerých samostatných konaniach nároky voči žalovanej, ktoré majú pôvod
v nerealizovaní niekoľkých stretnutí žalobcu s jeho mal. dieťaťom s nimi spojeným vznikom nákladov

žalobcu vynaložených na cesty dobydliska mal. dieťaťa, ktoré sa odlišujú dátumomnerealizovaného
styku, dôvodmi uvádzanými na obranu žalovanou, prípadne rôznymi vykonateľnými súdnymi titulmi,
ktorými priebežne na časovej osi bolo upravované stretávanie žalobcu ako rodiča s mal. dieťaťom.
Nad rámec toho, že nie je možné určiť objektívne kritérium, na základe ktorého by bolo možné od
žalobcu spravodlivo požadovať aby spojil jednotlivé nároky na náhradu škody do jednej žaloby, teda

podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk, kedy porušovala zákonnú povinnosť
žalovaná nemožno hodnotiť ako zjavné zneužitie práva, keďže mu nemožno upierať jeho právo
podať samostatnú žalobu (zákon mu to nezakazuje), ani byť v konaní zastúpený právnym zástupcom,
významným tiež je, že napriek tomu, že bolo vedených niekoľko konaní s identickým predmetom konania
(rozdielny len čas a dátum nerealizované styku), žalovaná na svojom postoji v časovom horizonte nič

zásadné nezmenila, o čom svedčia úspechy žalobcu o týchto nárokoch (v ťažiskovej časti). Žalobca
v konaní poukazoval naviac na vydané uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 08.12.2022 č.
k.8C/34/2022-67, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí vedených na Okresnom
súde Prievidza pre neefektívnosť z dôvodu, že jednotlivé veci strán sporu, ktorých predmetom
je náhrada škody z titulu nerealizovaných stykov žalobcu s dieťaťom, sa líšia skutkovými tvrdeniami

strán sporu, exekučnými titulmi, štádiom konania a požiadavkou na vykonanie dokazovania, už z tohto
procesného postupu súdu je potrebné vyvodiť záver, že samotný súd svojim rozhodnutím o
nespojení vecí na spoločné konanie akceptoval ako správny postup žalobcu, ktorý si svoje nároky
proti žalovanej uplatnil samostatnými žalobami a vzhľadom na vývoj okolností, tento názor si osvojil aj
odvolací súd v podmienkach tejto prejednávanej veci.

50. A práve riadiac sa vyššie uvedenými princípmi s poukazom na súdenú vec, predmetom ktorej je
spor majetkovej povahy, nie spor týkajúci sa úpravy styku otca s maloletým, odvolací súd zastáva názor,
že pre uplatnenie ust. § 257 CSP nie sú za daných okolností v súdenej veci splnené podmienky.

51. Keďže teda dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej -
vyhovujúcej časti (výrok I.) je vecne správne, za súčasného záveru tiež o vecnej správnosti rozhodnutia
o trovách konania (výrok III.), podľa § 387 ods. 1 CSP toto v uvedenom rozsahu potvrdil. Žalovaná v
odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by
indikovali k odlišnému, na jej prospech vydanému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

52. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca ako úspešná strana sporu v odvolacom konaní, má
voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

53. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).