Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. marec 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 19Saz/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101866
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Kurucová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101866.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu: A.

B., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C., posledné miesto trvalého pobytu v krajine pôvodu:
D. XXX, C., v čase podania žaloby: E. F. G., Slovenská republika, bez platného dokladu totožnosti,
zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 173 160 14, proti
žalovanému:MinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,Migračnýúrad,sosídlomPivonková6,Bratislava,
o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného H.: B./XXXX-X zo dňa 04.12.2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

Migračného úradu, H.: B./XXXX-X zo dňa 04.12.2024, ktorým bola žiadosť žalobcu: A. B., narodený
XX.XX.XXXX, bez platného dokladu totožnosti, o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná, zrušuje a
vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie

1. Rozhodnutím H.: B./XXXX-X zo dňa 04.12.2024 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný

zamietol žiadosť žalobcu ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“)
s uvedením, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade žiadateľa príslušná na konanie o udelenie
azyle Česká republika. Žalovaný napadnutým rozhodnutím tiež rozhodol, že v súlade s čl. 29 ods. 1
Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z

členských štátov (ďalej len „nariadenie č. 604/2013“) sa odovzdanie žalobcu uskutoční najneskôr do
šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo
revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok.
2. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca požiadal dňa 22.07.2024 o udelenie
azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z obavy o svoj život,
pretože na C. pretrváva vojnový konflikt. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov žalobcu nebola
zistená zhoda v systéme Eurodac. So žiadateľom bol dňa 31.07.2024 vykonaný pohovor, v ktorom

uviedol, že mal v Česku pracovné víza od roku 2002 do 2008 a následne tam získal trvalý pobyt.
Do roku 2022 pracoval v Česku a následne vycestoval do Maďarska a dňa 30.11.2023 pricestoval na
Slovensko. Podľa čl. 2 Kapitoly I nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2004 z 30.01.2014, ktorým sa mení
nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady(ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného
za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov
(ďalej len „nariadenie č. 114/2014“) a čl. 12 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 žalovaný zaslal dožiadanie

o prevzatie českému partnerskému úradu. Dňa 27.11.2024 Česko písomne akceptovalo prevzatie
žiadateľa podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 604/2013 a zároveň v súlade s čl. 4 nariadenia
č. 114/2014, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Príslušný orgán Českej republiky
ako členského štátu Európskej únie (ďalej len „EÚ“) potvrdilo svoju zodpovednosť za prijatie žalobcu
(cudzinca)späťavyjadrilosúhlassjehoodovzdanímnasvojeúzemiezaúčelomposúdeniajehožiadosti

podľa čl. 31 smernice Európskeho parlamentu a rady 2013/32/EÚ z 26.06.2013 o spoločných konaniach
o poskytnutí a odnímaní medzinárodnej ochrany (ďalej len „smernica č. 2013/32/EÚ“). Žalobca sa dňa
04.12.2024 v priestoroch dublinského strediska migračného úradu oboznámil so spisovým materiálom.
Dublinské stredisko pred vydaním napadnutého rozhodnutia posúdilo informácie získané z verejne
dostupných zdrojov, týkajúce sa azylového konania a prijímacích podmienok v Českej republike a možnú
preukázateľnú existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v krajine zodpovednej

za prevzatie štátneho príslušníka tretej krajiny. V tejto súvislosti poukázal na to, že Česko je členským
štátom EÚ, je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd a že členské štáty sa navzájom
považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. S odkazom na verejné prístupné
zdroje žalovaný poukázal na priebeh správneho konania o udelenie azylu v Českej republike, možnosť
súdnej ochrany a ubytovacie podmienky žiadateľov o azyl. Uviedol, že mu nie sú známe informácie,

že by osoby čelili v Českej republike problémom v prístupe k azylovému konaniu alebo neštandardným
prijímacím podmienkam po ich transfere z iných členských štátov. Keďže členský štát zodpovedný za
prijatie žalobcu späť je Česko a neexistujú dôvody domnievať sa, že v Česku by žalobcovi hrozilo
zaobchádzanie, ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“), žalovaný rozhodol o zamietnutí žalobcovej žiadosti o azyl alebo o poskytnutie

doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a o odovzdaní žalobcu na územie Českej republiky
podľa čl. 29 ods. 1 nariadenia č. 604/2013.
II. Správna žaloba
3. Správnou žalobou zo dňa 18.12.2024, doručenou správnemu súdu dňa 20.12.2024, sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia v celom rozsahu a požiadal tiež o priznanie odkladného účinku

správnej žalobe. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúčinného
právneho predpisu, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. a), c) a e) SSP).
4. Žalobca v žalobe uviedol, že po absolvovaní vojenskej služby na C. pracoval až do roku 2022 v Českej
republike. Následne vycestoval do Maďarska a na konci roka 2023 prišiel na Slovensko, kde mu bolo

poskytnuté dočasné útočisko. V konaní predložil cestovný doklad č. E. s platnosťou do 29.05.2018.
Uviedol, že sa obáva návratu do domovskej krajiny, pretože je Rusín, čo C. neuznáva. Je tiež uvedený
v zozname na stránke Mirotvorec, v ktorom sa nachádzajú osoby, ktoré sú proti C., a preto sa bojí
uväznenia alebo zabitia. Návratu do domovskej krajiny sa obáva tiež z dôvodu, že je tam ozbrojený
konfliktaonjeprotivojne.ObávasaajvydaniadoČeskejrepublikyzdôvodu,žejehokamarátovRusínov

chceli vyhostiť na C..
5. Žalobca poukázal na postup v súvislosti s uplatnením § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, na základe
ktorého sa rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu vydáva až vtedy, keď je zodpovednosť
iného členského štátu určená. Ďalej poukázal na dve výnimky v tejto situácii. Prvou sú prípady, keď
sa Slovenská republika rozhodne postupovať podľa čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia, tzv. doložky

suverenity a ponechať si zodpovednosť z akéhokoľvek dôvodu. Druhou výnimkou upravenou v čl. 17
ods. 2 dublinského nariadenia je tzv. humanitárna doložka, podľa ktorej sa Slovenská republika môže
rozhodnúť prevziať zodpovednosť, aby mohla zadosťučiniť prednostnému princípu zachovania jednoty
a umožniť na našom území zlúčiť členov rodiny. V týchto prípadoch sa § 11 ods. 1 zákona o azyle
neaplikuje. Poukázal tiež na § 53b ods. 1 zákona o azyle, podľa ktorého je na posúdenie žiadosti

o udelenie azylu cudzinca, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, zodpovedný predovšetkým
členský štát, ktorý súhlasil s presídlením na svoje územie, na Kapitolu II, čl. 3 bod 2. a 3. dublinského
nariadenia a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Sža/11/2010 a sp. zn. 1Sža/102/2010.
6. Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov videl žalobca v tom, že sa žalovaný
v kontexte potreby individuálneho posúdenia žiadosti žalobcu nezaoberal možnosťou uplatnenia čl. 17

ods. 1 dublinského nariadenia a neodôvodnil, prečo neaplikoval doložku suverenity. Žalovaný sa tiež
žiadnym spôsobom nevysporiadal s obavami žalobcu z návratu do Českej republiky z dôvodu, že jeho
kamarátov Rusínov chceli vyhostiť na C.. Žalovaný túto možnosť neskúmal, a preto možno zistenie
skutkového stavu považovať za nedostačujúce.7. Žalobca tiež namietal, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, pretože sa žalovaný
nezaoberal skutočnosťou, že žalobcovi bolo na území Slovenskej republiky poskytnuté dočasné

útočisko, hoci táto informácia bola zrejmá z administratívneho spisu. Takýto cudzinec má špecifický
právny status, ktorý je v kontexte posudzovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu nevyhnutné
zohľadniť, čo žalovaný neurobil.
8. O priznanie odkladného účinku žalobca žiadal z dôvodu zabezpečenia dočasnej procesnej ochrany
pred okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia.

III. Vyjadrenie žalovaného
9. Vo vyjadrení zo dňa 03.01.2025 žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne
správne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol.
10. K námietke nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov žalovaný uviedol,
že z dikcie čl. 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 vyplýva, že ide o výsostné právo Slovenskej republiky
rozhodnúť, že posúdi žiadosť o udelenie azylu, aj keď jej podľa kritérií stanovených v uvedenom

nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by
žalobca žiadal o uplatnenie doložky suverenity podľa čl. 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, hoci bol
oboznámený s právom podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, ako aj o možnosti oboznámenia sa so svojim
spisovým materiálom. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sža/102/2010 nie je podľa názoru

žalovaného na túto vec aplikovateľný, keďže tento rozsudok predpokladá povinnosť žalobcu odôvodniť
svoju žiadosť o dobrovoľné prevzatie zodpovednosti a predložiť dôkazy, na podklade ktorých aplikáciu
čl. 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 žiada uplatniť.
11. Čo sa týka námietky nedostatočného zistenia skutkového stavu pre riadne posúdenie veci, žalovaný
uviedol, že v prípade žalobcu nebola jeho žiadosť posúdená v merite veci, pretože podľa kritérií

stanovených v nariadení č. 604/2013 je zodpovedných členským štátom Česká republika. Žalovaný pred
vydaním napadnutého rozhodnutia posúdil informácie získané verejne dostupných zdrojov, týkajúcich
sastavuazylovéhokonaniaaprijímacíchpodmienokvČeskejrepublike,akoajmožnosťexistencierizika
neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a dospel k záveru, že Česká republika dodržiava európske
normy pre prijímanie žiadateľov o udelenie azylu. V súvislosti so žalobcovou obavou z vyhostenia na C.

dal žalovaný do pozornosti údaje z Eurostatu o počte zrealizovaných nútených návratov na C., z ktorých
vyplýva, že v období od januára 2023 Česká republiky realizoval šesťkrát menej nútených návratov na
C. ako Slovenská republika.
12. K námietke rozporu skutkového stavu, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia,
s obsahom administratívnych spisov v súvislosti s § 53b ods. 1 zákona o azyle, žalovaný uviedol, že

ustanovenie § 53b zákona o azyle bolo prijaté z dôvodu prijatia prepracovaného znenia nariadenia č.
604/2013. Poukázal na čl. 18 a čl. 26 smernice Rady 2001/55/ES zo dňa 20.07.2001 o minimálnych
štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o
opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní
z toho vyplývajúcich dôsledkov (ďalej len „smernica č. 2001/55/ES“), s uvedením, že v prípade žalobcu

nejde o presídlenú osobu. Slovenská republika nevydala žalobcovi vzorový preukaz na presídlenie osôb
požívajúcich dočasnú ochranu podľa prílohy č. 4 zákona o azyle v spojení s čl. 26 ods. 5 smernice č.
2001/55/ES, a preto § 53b zákona o azyle nie je aplikovateľný na prípad žalobcu.
IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

13. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 20.01.2025 uviedol, že počas vstupného
pohovoru vyjadril svoju obavu z návratu do Českej republiky, pričom nebol v administratívnom konaní
zastúpený právnym zástupcom a nemá právnické vzdelanie, a preto svoju vôľu, aby o jeho žiadosti
o udelenie azylu rozhodovala Slovenská republika, nevedel vyjadriť ako žiadosť o uplatnenie doložky
suverenity. Poukázal tiež na to, že mu bolo na území Slovenskej republiky poskytnuté dočasné útočisko,

a teda tu mal predtým, ako požiadal o udelenie azylu tolerovaný pobyt. Žalobca uviedol, že v žalobe
netvrdil, že žalovaný mal už počas rozhodovania o tom, ktorý štát je príslušný na konanie o jeho žiadosti,
rozhodovať aj v merite veci a posudzovať ním uvádzané azylové dôvody. Mal sa však pred zamietnutím
jeho žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej zaoberať jeho obavami z návratu do Českej republiky,
o ktorých mal žalovaný vedomosť. Z administratívneho spisu však nevyplýva, že by si žalovaný do

konania zaobstaral akékoľvek takéto informácie.
14. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.02.2025 uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach uvedených
vo vyjadrení k správnej žalobe a navrhuje, aby súd žalobu zamietol. Uviedol, že trvá na vyjadrení, že
žalobca nesplnil predpoklady, aby žalovaný pristúpil k uplatneniu doložky suverenity podľa čl. 17 ods.1 nariadenia č. 604/2013 s poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1Sžak/2/2020 zo dňa 25.02.2020. Poukázal na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžo – KS 154/05) nie je povinný domýšľať

si právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom
vykonávať príslušné skutkové zistenia. Uviedol, že žalobca bol s ohľadom na nepriznanie odkladného
účinku správnej žalobe dňa 16.01.2025 transferovaný na územie Českej republiky.
V. Konanie na správnom súde
15. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo
veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“
16. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“
17. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt

cudzincov.“
18. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“
19. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“

20. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe.“
21. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a

deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného
pasu alebo iného dokladu totožnosti.“
22. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.“

23. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej
správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.“
24.SprávnysúdvBratislave(ďalejlen„správnysúd“alebo„súd“)akovecneamiestnepríslušný(§10a§
13ods.3SSP)popreskúmaníadministratívnehospisu,napadnutéhorozhodnutiaapostupužalovaného

dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie (§ 220 SSP). Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§
107 ods. 2 SSP), keďže žalobca a žalovaný výslovne uviedli, že súhlasia s rozhodnutím vo veci bez
nariadenia pojednávania. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu
a na internetovej stránke správneho súdu v lehote viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 18.03.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).
VI. Aplikovaná právna úprava
25. Podľa ustanovenia § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle
konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie
o zrušenie doplnkovej ochrany.“

26. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle „Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie
azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.“
27. Podľa ustanovenia § 53b ods. 1 zákona o azyle „Pri určení členského štátu Európskej únie
zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z
členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch

Európskej únie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté
dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na
svoje územie.“
28. Podľa bodu 19 Preambuly nariadenia č. 604/2013 „S cieľom zaručiť účinnú ochranu práv dotknutých
osôb by sa mali v súvislosti s rozhodnutiami o odovzdaní do zodpovedného členského štátu stanoviť

právne záruky a právo na účinný prostriedok nápravy predovšetkým v súlade s článkom 47 Charty
základných práv Európskej únie. S cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný
prostriedok nápravy voči takýmto rozhodnutiam zahŕňať preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia,
ako aj právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva.“29. Podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 „Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú
ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území
ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát,

a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.“
30. Podľa čl. 3 ods. 2 druhá veta nariadenia č. 604/2013 „Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do
členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno
domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte
systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v

zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania
zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť,
či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.“
31. Podľa čl. 7 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 „Kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa
použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole.“
32. Podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 „Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je

za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie.“
33. Podľa čl. 12 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 „Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých
povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo
niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne
umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí

územia členských štátov.“
34. Podľa čl. 27 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 „Žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods.
1 písm. c) alebo d) má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o
odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.“
35. Podľa čl. 29 ods. 3 nariadenia č. 604/2013 „Ak bola osoba odovzdaná chybne, alebo ak bolo

rozhodnutie o odovzdaní na základe odvolania alebo preskúmania zrušené po tom, ako sa uskutočnilo
odovzdanie, členský štát, ktorý uskutočnil odovzdanie, bezodkladne prijme túto osobu späť.“
36.Podľačl.47ChartyzákladnýchprávEurópskejúnie(ďalejlen„Charta“)„Každý,kohoprávaaslobody
zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný
prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí
mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám,
ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho
prístupu k spravodlivosti.“
VII. Právne posúdenie veci správnym súdom

37. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §
10, §13 ods. 3 a § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia posúdil neformálne správnu žalobu, neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi
podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa §
206 ods. 4 SSP, dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol vo veci bez

nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), keďže účastníci konania zhodne uviedli, že súhlasia
s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli správneho súdu a na internetovej stránke správneho súdu v lehote viac ako 5 dní pred jeho
vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.03.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).
38. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bola žalobcovi podľa § 11

ods. 1 písm. c) zákona o azyle zamietnutá žiadosť o udelenie azylu ako neprípustná. Zároveň bolo
konštatované, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade žalobcu príslušná na konanie o udelenie
azylu Česká republika, pričom v súlade s čl. 29 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 sa odovzdanie žalobcu
uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo
rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok.

39. Zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je rozhodnutím
neposudzujúcim dôvodnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu z jej vecného hľadiska, ale rozhodnutím
o určení, či je podľa nariadenia č. 604/2013 na konanie o udelenie azylu príslušný iný členský štát
Európskej únie. Takémuto rozhodnutiu predchádza tzv. dublinské konanie, ktorého úlohou je zistiť, ktorý
členský štát je príslušný na posúdenie žiadosti o azyl.

40. Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu má právo
naúčinnýopravnýprostriedokvoformeodvolaniaprotirozhodnutiuoodovzdaníalebovoformevecného
alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. Rozsah opravného prostriedku, ktorý má
žiadateľomedzinárodnúochranukdispozíciiprotirozhodnutiuojehoodovzdaní,jeupresnenývbode19Preambuly tohto nariadenia, ktoré stanovuje, že s cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva
by mal účinný prostriedok nápravy zavedený uvedeným nariadením voči rozhodnutiam o odovzdaní
zahŕňať jednak preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia, ako aj preskúmanie právnej a faktickej

situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva. Z bodu 19 Preambuly tohto nariadenia
v spojení s čl. 47 Charty okrem iného vyplýva, že jeho cieľom je uskutočniť nevyhnutné zmeny, aj pokiaľ
ide o ochranu poskytovanú žiadateľom, ktorá má byť zabezpečená najmä účinnou a úplnou súdnou
ochranou žiadateľov (m.m. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 7. júna 2016, Ghezelbash,
C-63/15, EU:C:2016:409, bod 52). S ohľadom na bod 19 Preambuly nariadenia č. 604/2013 je teda

potrebné poukázať na článok 47 Charty, ktorý vyžaduje, aby každý jednotlivec v situácii, ktorú upravuje
právo Európskej únie, mal právo na účinný opravný prostriedok a na spravodlivé, verejné prejednanie
jeho záležitosti v primeranom čase.
41. Žalovaný súdu oznámil, že žalobca bol dňa 16.01.2025 odovzdaný na územie Českej republiky.
Správny súd poukazuje na to, že žiadateľ o azyl sa môže v rámci konania o správnej žalobe vo veciach
azylu proti rozhodnutiu o svojom odovzdaní odvolávať na nesprávne uplatnenie kritéria zodpovednosti,

pričom z platnej právnej úpravy vyplýva, že podaním správnej žaloby nenastupuje ex lege odkladný
účinok napadnutého rozhodnutia, ktorý nebol v tejto veci súdom priznaný ani na základe návrhu žalobcu,
a teda prichádzala do úvahy realizácia odovzdania pred vydaním meritórneho rozhodnutia o správnej
žalobe. Ani za tejto situácie však nie je možné konštatovať, že predmet súdneho konania odpadol, keďže
podľa čl. 29 ods. 3 nariadenia č. 604/2013, ak bola osoba odovzdaná chybne, alebo ak bolo rozhodnutie

o odovzdaní na základe odvolania alebo preskúmania zrušené po tom, ako sa uskutočnilo odovzdanie,
členský štát, ktorý uskutočnil odovzdanie, bezodkladne prijme túto osobu späť. K tejto právnej otázke
zaujal stanovisko aj Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 25. januára 2018, Hasan, C-360/16,
EU:C:2018:35 (bod 37) z ktorého vyplýva, že „dotknutá osoba musí byť prijatá späť členským štátom,
ktorý vykonal odovzdanie v prípade, ak išlo o chybné vykonanie odovzdania alebo zrušenie rozhodnutia

o odovzdaní už po vykonaní odovzdania, čo nevyhnutne znamená, že zodpovednosť členského štátu,
do ktorého bolo odovzdanie vykonané, možno v niektorých prípadoch napadnúť po uskutočnení
odovzdania". Správny súd preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci.
42. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca sa dňa 22.07.2024 dostavil na Oddelenie azylu
Policajného zboru Humenné (ďalej len „OAPZHE“) za účelom podania žiadosti o udelenie azylu

na území Slovenskej republiky. Zo zápisnice OAPZHE č. PPZ-HCP-PO12-34-003/2024-AZ o podaní
vysvetleniazodňa22.07.2024vyplýva,žežalobcajeslobodnýanaSlovenskunemážiadnychrodinných
príslušníkov. V roku 2006 vycestoval z C. cez Slovensko do Českej republiky na platné vízum. V Českej
republike pracoval do roku 2022, a to do roku 2018 legálne na základe povolenia na pobyt a od
roku 2018 do roku 2022 nelegálne. V roku 2022 vycestoval do Maďarska, kde zostal do 30.11.2023,

keď pricestoval na Slovensko a požiadal o dočasné útočisko. Bol umiestnený v Humennom v tábore
a následne bol umiestnený v Rohovciach. Od mája 2024 žil v Stupave a pracoval v podniku Volkswagen
v Bratislave. Na C. nebol členom žiadnej politickej strany, trestaný nebol. Uviedol, že bol prenasledovaný
z politických a náboženských dôvodov (je pravoslávny kresťan, Rusín) a je proti vojne. O udelenie
azylu žiadal z dôvodu obavy o svoj život, pretože na C. je vojnový konflikt, nemôže sa tam vrátiť,

pretože mu hrozí trestné stíhanie. Chce ostať žiť na Slovensku, pretože tu už žije dlhšiu dobu a rozumie
slovenskému jazyku. V inej krajine o udelenie azylu nežiadal. V spise sa tiež nachádza kópia Potvrdenia
o udelení tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky (dočasné útočisko) vystaveného pre
žalobcu s udeleným povolením na tolerovaný pobyt od 30.11.2023 do 04.03.2024. Z dotazníka žiadateľa
o azyl vyhotoveného v rámci vstupného pohovoru so žiadateľom o azyl (žalobcom) dňa 31.07.2024

vyplýva, že žalobca v rámci pohovoru uviedol, že nežiadal v inej krajine o medzinárodnú ochranu, iba
na Slovensku, ide o jeho prvú žiadosť. Žalobca uviedol, že mal asi od roku 2002 do roku 2008 pracovné
víza v Českej republike, potom tam mal trvalý pobyt, Slovensko bola v tom čase pre neho len tranzitná
krajina do Čiech. O azyl žiada z dôvodu, že je Rusín, čo C. neuznáva. Ďalším dôvodom je, že je uvedený
na stránke Mirotvorec, na ktorú niekto dáva zoznam osôb, ktoré sú proti C.. Z internetu a tlače má

informácie, že ak osoby uvedené v zozname pôjdu na C., budú uväznení alebo zabití. Obáva sa tiež
návratu na C. z dôvodu prebiehajúcej vojny, že by musel nastúpiť ako vojak. Uviedol, že je proti vojne
a vláde, ktorá tam teraz vládne. Aj vláda v Čechách je aktuálne E. a viacerí cudzí C. sa mu v Čechách
vyhrážali, že je proruský a že ho zabijú. Trestné stíhanie na C. mu hrozí podľa jeho vyjadrenia len
z dôvodu, že je Rusín. Jeho príbuzní, žijúci na C. a v Čechách, však z dôvodu rusínskej národnosti

nemajú problémy. Pred vojnou nebol nijako, ani politicky, prenasledovaný.
43. Zákon o azyle v § 53b ods. 1 odkazuje na kritériá a mechanizmy, ktoré sú východiskové pre celý
proces určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré
sú obsiahnuté v nariadení č. 604/2013. Nariadenie č. 604/2013 má prednosť pred zákonmi Slovenskejrepublikyajepriamoaplikovateľnounormou.PriamyúčinoktohtodruhusekundárnehoprávaEÚvyplýva
z čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) (bývalý čl. 249 ods. 2 ZES), podľa
ktorého nariadenie „je priamo uplatniteľné (aplikovateľné) vo všetkých členských štátoch“. Nariadenie

teda nadobúda platnosť a aplikuje sa bez akejkoľvek recepčnej normy, ktorá by ho zavádzala do
vnútroštátneho právneho poriadku. Okrem toho samotné nariadenie č. 604/2013 v závere obsahuje
klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských
štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Súdny dvor EÚ už v rozsudku Politi
s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým

vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré
musia vnútroštátne súdy chrániť. Podľa čl. 7 nariadenia č. 604/2013 sa pri aplikácii jednotlivých kritérií
zohľadňuje ich hierarchia tak, že sa použijú v poradí, v akom sú upravené v tomto nariadení. Pokiaľ
sa členskému štátu nepodarí zistiť žiadne relevantné informácie na aplikáciu kritérií podľa nariadenia č.
604/2013, v čl. 3 ods. 2 je upravená zásada, že za posúdenie žiadosti je zodpovedný prvý členský štát,
v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná. Táto zásada sa však uplatňuje iba subsidiárne,

za predpokladu, že členský štát vyčerpal všetky možnosti určenia zodpovedného štátu podľa kritérií
upravených v kapitole III.
44. Žalobca namietal, že žalovaný neuplatnil a ani neskúmal možnosť uplatnenia tzv. diskrečnej doložky
resp. doložky suverenity podľa čl. 17 ods. 1 nariadenia 604/2013, ktorá umožňuje členskému štátu
posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, aj keď mu podľa kritérií stanovených v nariadení neprislúcha

zodpovednosť za takéto posúdenie, a v tomto smere žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné, keďže neobsahuje úvahy žalovaného pri vyhodnotení dôvodov, pre ktoré nebolo
možné použiť uvedenú doložku. K dôvodom potreby uplatnenia doložky suverenity žalobca uviedol,
že sám vyjadril vôľu pricestovať na územie Slovenskej republiky, ostal tu žiť a pracovať a ovláda aj
slovenský jazyk. Žalovaný sa v tomto kontexte tiež nezaoberal jeho obavami z návratu do Českej

republiky z dôvodu, že jeho priateľov Rusínov chceli vyhostiť na C..
45. Správny súd uvádza, že na aplikáciu čl. 17 nariadenia č. 604/2013 nie je právny nárok a je
teda na úvahe správneho orgánu, ako rozhodne. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery
Súdneho dvora EÚ vyjadrené v rozhodnutí zo dňa 23.01.2019, M.A. a i. proti The International Protection
Appeals Tribunal a i., C-661/17, EU:C:2019:53, bod 58: „Zo znenia článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin

III jasne vyplýva, že toto ustanovenie je fakultatívnej povahy, keďže ponecháva na úvahu každého
členského štátu, aby rozhodol, či pristúpi k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je
predložená,hocipodľakritériínaurčeniezodpovednéhočlenskéhoštátudefinovanýchvtomtonariadení
nie je povinný vykonať toto posúdenie. Uplatnenie tejto možnosti navyše nepodlieha nijakej osobitnej
podmienke (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Halaf, C-528/11, EU:C:2013:342, bod 36)."

46. Pokiaľ žalobca v priebehu súdneho konania tvrdil, že v jeho prípade existujú dôvody, pre ktoré
žalovaný mal využiť svoje oprávnenie podľa čl. 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 (ktoré naopak, žiadne
konkrétne dôvody neustanovuje), správny súd túto námietku považoval za nedôvodnú. Uvedeným
článkom nebolo zakotvené oprávnenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu domáhať sa, aby bola jeho
žiadosť preskúmaná v krajine, v ktorej o medzinárodnú ochranu požiadal, ale možnosť členského

štátu (vzhľadom na zachovanie výsad členských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú
ochranu) ponechať si žiadateľa na svojom území a rozhodnúť tak o jeho žiadosti. Pokiaľ ide o
rozhodnutie o nevyužití oprávnenia podľa čl. 17, nie je povinnosťou správneho orgánu takýto záver
výslovne odôvodniť, najmä pokiaľ žalobca v priebehu administratívneho konania nenavrhol zvážiť jeho
uplatnenie a neuviedol ani žiadne relevantné dôvody, na základe ktorých by orgán verejnej správy mohol

zvažovať jeho uplatnenie. Na druhej strane, vyjadrenie suverenity štátu v tejto podobe neznamená
oprávnenie ne/prijímať takéto rozhodnutia podľa ľubovôle, ale, v závislosti od individuálnych okolností
konkrétneho prípadu, priestor pre hľadanie rozumných riešení. Orgán verejnej správy je pri použití
voľnej úvahy povinný rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť jeho postupu
v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná (m.m.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/12/2010). Správny orgán postupujúc v
súlade so zásadou individuálneho posudzovania žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany sa v rámci
ústavných mantinelov môže pohybovať relatívne voľne v medziach správneho uváženia a pokiaľ sa v
konaní vyskytne prvok, spochybňujúci vhodnosť odovzdania žiadateľa do inej členskej krajiny na účely
posúdenia jeho žiadosti (napr. záujem na zachovaní jednoty rodiny), musí sa s touto skutočnosťou

vysporiadať a vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k prijatému záveru o nedôvodnosti aplikácie čl. 17
nariadenia č. 604/2013 v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. V opačnom prípade, t. j. ak nevyjdú
takéto okolnosti najavo, absencia takejto úvahy nemá za následok nepreskúmateľnosť pre nedostatok
dôvodov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/2/2020 zo dňa 25.02.2020).47. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca v priebehu administratívneho konania nenavrhol uplatnenie
čl. 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013. To, že nebol právne zastúpený a sám nemá právnické vzdelanie,
nezakladávspojenísnenavrhnutímuplatneniapostupupodľačl.17nariadeniač.604/2013samoosebe

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca vo vyhlásení cudzinca zo dňa 22.07.2024 vyhlásil, že
bol poučený o práve zvoliť si právneho zástupcu a o práve obrátiť sa na Úrad vysokého komisára OSN
pre utečencov alebo na iné organizácie zaoberajúce sa starostlivosťou o azylantov. V úvode vstupného
pohovoru so žiadateľom o azyl dňa 31.07.2024 uviedol, že si právneho zástupcu nezvolil.
48. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa nezaoberal skutočnosťou, že žalobcovi bolo predtým,

ako požiadal o medzinárodnú ochranu, poskytnuté na území Slovenskej republiky dočasné útočisko.
Zadministratívnehospisuvyplýva,žežalobcoviboloskutočnenaúzemíSlovenskejrepublikyposkytnuté
dočasné útočisko. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje kópia Potvrdenia o udelení tolerovaného pobytu na
území Slovenskej republiky (dočasné útočisko) vystaveného pre žalobcu s udeleným povolením na
tolerovaný pobyt od 30.11.2023 do 04.03.2024, nachádzajúca sa v spise.
49. Žalobca tvrdil, že trvalý pobyt získal v Českej republike v roku 2008 a do konca roka 2022 sa

zdržiaval na území Českej republiky. Následne sa zdržiaval v Maďarsku a na Slovensku, kde mal
udelený tolerovaný pobyt - dočasné útočisko v čase od 30.11.2023 do 04.03.2024. Podľa čl. 7 ods. 1 a 2
nariadenia č. 604/2013 kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v
akom sú stanovené v tejto kapitole, pričom členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto
kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o

medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Čl. 12 nariadenia č. 604/2013 upravuje kritéria určenia štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe vydávania povolení na pobyt
alebo víz. Podstatná je tiež skutočnosť, aby žiadateľ v čase po skončení platnosti povolenia na pobyt
a/alebo víz neopustil územie členských štátov.
50. V otázke posúdenia splnenia kritérií podľa čl. 12 nariadenia č. 604/2013 a ustálenia záveru

o zodpovednosti konkrétneho členského štátu za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je
potrebné žalovanému vytknúť jednak nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jednak
skutočnosť, že skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia pri určovaní zodpovedného
štátu, nemá oporu v administratívnom spise. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,
z akých dôkazov žalovaný vychádzal, keď dospel k záveru, že vo veci boli splnené podmienky podľa

čl. 12 ods. 4 nariadenia č. 604/2013. V administratívnom spise sa nenachádzajú podklady, z ktorých
by nepochybne vyplývalo, či žalobca mal v čase vydania napadnutého rozhodnutia v Českej republike
stále povolený trvalý pobyt alebo či došlo k zániku jeho povolenia na trvalý pobyt v Českej republike
a ak došlo k jeho zániku, či platnosť povolenia na trvalý pobyt skončila pred menej ako dvoma rokmi,
a to aj s ohľadom na vyjadrenie žalobcu v priebehu administratívneho konania, že do roku 2018

pracoval v Českej republike legálne na základe povolanie na pobyt a v rokoch 2018 až 2022 pracoval
už nelegálne. V priebehu administratívneho konania žalobca netvrdil resp. nepreukázal, že disponuje
platným dokladom totožnosti ani platným preukazom o povolení na trvalý pobyt v Českej republike.
Z administratívneho spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé, či žalobcovi
bol predĺžený tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky (dočasné útočisko) alebo tento zanikol

dňa 04.03.2024. Presné zistenie uvedených skutočností je nevyhnutné pre posúdenie splnenia kritérií
podľa čl. 12 nariadenia a určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu. Napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné a nespĺňa atribúty náležitého, a teda
zrozumiteľného a aj dostatočného odôvodnenia v takej miere, že je potrebné napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V danom prípade žalobca ani súd preskúmavajúci

napadnuté rozhodnutie žalovaného nenachádza žiadnu odpoveď na otázku, ako žalovaný posudzoval
splnenie kritérií čl. 12 nariadenia č. 604/2013 a ako došlo k určeniu zodpovednosti Českej republiky za
posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl, pričom odpoveďou na túto otázku nemôže byť len skutočnosť,
že Česká republika prevzala zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl. Na uvedenom nič nemení
ani konštatovanie, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej je rozhodnutím procesného

charakteru.
51. K námietke žalobcu, že sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s obavami
žalobcu z návratu do Českej republiky v súvislosti s možnosťou jeho vyhostenia na C., keďže
žalobca tvrdil, že jeho známych – Rusínov, chceli v Českej republike vyhostiť na C. správny súd
uvádza, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí vysporiadal aj s otázkou hrozby neľudského

a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty, keď na základe v konaní zaobstaraných
podkladov pre rozhodnutie dospel k záveru, že Česká republika dodržiava všetky európske normy
pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu a nie sú známe žiadne informácie, ktoré by
nasvedčovali, že takéto osoby čelia v Českej republike problémom v prístupe k azylovému konaniu aleboneštandardným prijímacím podmienkam. Žalovaný konštatoval, že vo vzťahu k Českej republike nebolo
na úrovni EÚ, ani zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ vydané žiadne
aktuálne záväzné rozhodnutie alebo odporúčanie pre členské štáty EÚ alebo rady Európy, ktoré by

deklarovalosystematickénedostatkyvkonanívoveciachmedzinárodnejochranyaprijímaniažiadateľov
o medzinárodnú ochranu v Česku. Stanovisko obdobného charakteru nebolo vydané ani zo strany
Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov a ani Európska Komisia neiniciovala žiaden postup voči
Českej republike a nekonštatovala porušovanie alebo systematické chyby v azylovom konaní alebo
v prijímacích podmienkach. Žalovaný k uvedeným záverom dospel na základe v konaní obstaraných

podkladov-informáciíostaveazylovéhokonaniaaprijímacíchpodmienokvČeskejrepublike,získaných
z verejných zdrojov, ktoré (podklady) považoval správny súd za dostačujúce.
52. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel správny súd k záveru o potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie podľa § 220 v spojení s § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP ako nepreskúmateľné pre
nedostatokdôvodovaprenedostačujúcezistenieskutkovéhoavecvrátiťžalovanémunaďalšiekonanie.
Žalovaný opätovne posúdi žiadosť žalobcu o azyl a ak dospeje k názoru, že žiadosť je neprípustná, nové

rozhodnutie vo vzťahu ku overeniu a splneniu podmienok na postup podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona
o azyle riadne odôvodní. Ako už správny súd naznačil, obsah administratívneho spisu indikuje, že vo
vzťahu ku možnosti konštatovať naplnenie alebo nenaplnenie podmienok podľa citovaného ustanovenia
si bude musieť žalovaný najprv zadovážiť dostatok podkladov pre posúdenie či a akých povolení na
pobyt v dotknutých členských štátoch je žalobca k času vydania rozhodnutia držiteľom a následne na

základe riadnych skutkových zistení opätovne vyhodnotiť splnenie kritérií podľa čl. 12 nariadenia č.
604/2013 a urobiť preskúmateľný záver o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti
o medzinárodnú ochranu. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v
zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
53. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s

poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní, priznal právo
na ich náhradu v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva

sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§
443 ods. 1 SSP).
Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na
kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu

je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o

dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnutérozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je

žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).