Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123205677
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123205677.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčíneakoodvolacísúdvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.IvanyŠlesarovej

a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne A. A. B., C. D., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/XX, F. G. H., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.
Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom Piaristická 6667, Trenčín, proti žalovanému I. J. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A. XX, K. A., právne zastúpeného JUDr. Jiřím Choutkom, advokátom
so sídlom Štúrovo námestie 121, Trenčín, IČO: 42 277 981, v konaní o zaplatenie 8.400,- EUR
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 13C/31/2023-108
zo dňa 12. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a III.
p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu vo výške 8.400,- EUR s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 8.400,- EUR od
18.10.2023 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v ostatnej časti

žalobu zamietol a výrokom III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %.

1.2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia
sumy 8.400,- EUR s 9 % úrokom z omeškania zo žalovanej sumy od 18.07.2023 do zaplatenia titulom
vydania náhrady za nemožnosť užívania spoluvlastníckeho podielu na označenej nehnuteľnosti. V
žalobe uviedla, že sporové strany sú podielovými spoluvlastníkmi každý s podielom 1 v nehnuteľností,

zapísaných na Okresnom úrade Trenčín, odbor katastra Trenčín na liste vlastníctva č. XXXX, pre kat.
úz. K. A. ako rodinný dom súp. č. XX, postavený na parc. č. XXX a pozemky
- parcely registra "C" KN parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 280 m2 a parc. č.
XXX - záhrada vo výmere 143 m2. Napriek svojmu spoluvlastníckemu podielu na vyššie uvedených
nehnuteľnostiachtietonemôževyužívaťpreuspokojeniesvojejbytovejpotreby,anibraťznichakékoľvek
úžitky. Vyššie uvedené nehnuteľnosti užíva výlučne žalovaný, ktorý sám rozhoduje o všetkých otázkach,
týkajúcich sa týchto spoločných nehnuteľností, ju o ničom neinformuje a v užívaní týchto nehnuteľností

jej dokonca aktívne bráni. Žalovaný na spoločných nehnuteľnostiach vymenil zámky, za čo bol uznaný
vinným z priestupku. Tým je jasne preukázané aktívne bránenie žalovaného v užívaní spoločných
nehnuteľností a to minimálne od 01.07.2021. Mailom zo dňa 07.07.2021 žalovaného vyzvala, aby sa
prestal na nej obohacovať a aby jej prestal brániť v užívaní spoločných vecí. Vo svojej reakcii žalovanýako dôvod tohto bránenia uviedol, že údajne aj ona (žalobkyňa) mu bráni v užívaní spoločných vecí,
čo žalobkyňa odmietla. Žalobkyňa tiež uviedla, že ho opakovane vyzvala na vydanie kľúčov aj mailom
zo dňa 28.11.2021, ktoré jej následne mailom zo dňa 29.11.2021 odmietol vydať. Uvedený stav trvá

doposiaľ. Vzhľadom k takémuto postoju žalovaného k ich spoločnému majetku, ktorým ju vylučuje z jeho
užívania, mala žalobkyňa za to, že má nárok na náhradu za nemožnosť užívania týchto nehnuteľností.
Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že náhrada za nemožnosť užívania sa pohybuje vo výške tržného
nájomného. Podľa dostupných informácii z realitných portálov sa výška tržného nájomného rodinného
domu v susedných obciach L. G., L. alebo M. pohybuje v rozmedzí od 700,- EUR do 1.200,- EUR

mesačne. Na základe uvedeného žalobkyňa požadovala od žalovaného minimálnu sumu náhrady,
pripadajúcu na jej spoluvlastnícky podiel, a to vo výške 700,- EUR /2 = 350,- EUR mesačne, a to
od 01.07.2021, kedy jej žalovaný preukázateľne znemožnil užívanie spoločnej nehnuteľností výmenou
zámkov, o čom svedčí aj vyššie uvedené potvrdenie o oznámení priestupku. Okrem toho aj v
novembri 2021 jej žalovaný opätovne oznámil na jej žiadosť o vydanie kľúčov, že kľúče jej nevydá.
Vzhľadomktýmtoskutočnostiamsiuplatnilanároknanáhraduzaobdobieod01.07.2021do30.06.2023,

t. j. 24 mesiacov, teda sumu 350,- EUR x 24 = 8.400,- EUR.

1.3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Dôvodil, že žalobkyňa sa sama a dobrovoľne z
predmetnej nehnuteľnosti odsťahovala dňa 13.12.2020. Od dňa svojho vysťahovania sa z
nehnuteľnosti v K. A. mala do tejto nehnuteľnosti voľný prístup a postupne si z nej odniesla

všetky svoje osobné veci a tiež veci spadajúce pod BSM. Dokonca spôsobovala škodu na nehnuteľnosti,
keď jej vytiekol na drevené schody na povalu benzín s olejom, alebo keď vykopala
kríky zo záhrady a presadila si ich na pozemok v F. G. H.. Je teda evidentné, že žalobkyni nik nebránil
nehnuteľnosť užívať, poškodzovať ju a devastovať pozemok. Žalovaný zámky na nehnuteľnosti vymenil
na základe nasledujúcich skutočností: a) žalobkyňa sa z nehnuteľnosti vysťahovala, nemala v nej žiadne

osobnéveci aodnieslaznejajväčšinuvecípodliehajúcichpodBSM,b)žalobkyňasaposvojom
návrate na Slovensko v nehnuteľnosti nezdržiavala, neobývala ju po dobu vyše šiestich mesiacov,
c) nehnuteľnosť vzhľadom k vyššie spomenutým skutočnostiam a k tomu, že sa odmietala po výzve
žalovaného podieľať na nákladoch spojených s prevádzkovaním nehnuteľnosti, splátky hypotéky, platbu
daní a poistného prestala byť obydlím žalobkyne, d) v nehnuteľnosti sa nachádzali len osobné veci

žalovaného nadobudnuté pred manželstvom a minoritná časť vecí, ktoré spadali do BSM, plus veci
žalovanéhonastávajúcejmanželkyačerstvonarodenéhosyna, sktorýmsaplánovalidodomu
nasťahovať, e) nehnuteľnosť bola nielen obydlím žalovaného, ale aj obydlím jeho nastávajúcej manželky
a 3 mesačného syna, pričom považoval ochranu ich práva na bezpečie a nedotknuteľnosť súkromia
a obydlia za omnoho závažnejšiu, ako právo žalobkyne kedykoľvek bez ohlásenia a predchádzajúcej

dohody vstupovať do nehnuteľnosti odnášať z nej veci a popritom narúšať súkromie matky s batoľaťom.
Žalobkyňa sa nikdy, či už ako manželka, alebo aj po rozvode manželstva nijakým spôsobom nepodieľala
na nákladoch spojených s vlastníctvom predmetnej nehnuteľnosti a to ani po tom, čo ju k tomu vyzval.

1.4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav.

1.5. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že sú podielovými spoluvlastníkmi (každá s 1 podielom)
nehnuteľností, zapísaných na Okresnom úrade Trenčín, odbor katastra Trenčín na liste vlastníctva č.
XXXX, pre kat. úz. K. A., ako rodinný dom súp. č. XX postavený na parc. č. XXX a pozemky - parcely
registra "C" KN parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 280 m2 a parc. č. XXX - záhrada

vo výmere 143 m2. Rovnako nebolo sporné, že v rozhodnom období od 01.07.2021 do 30.06.2023
predmetné nehnuteľnosti v celosti užíval žalovaný so svojou rodinou. Žalobkyňa dotknuté nehnuteľnosti
neužívala. Počas uvedeného obdobia žalobkyňa nedisponovala kľúčmi od spoločných nehnuteľností,
nakoľko po výmene zámkov, jej ich žalovaný odmietol odovzdať.

1.6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 123, § 136 ods. 1, § 137 ods.
1, § 139 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka.

1.7. Predmetom sporu medzi stranami bol nárok žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky dotknutých
nehnuteľností voči žalovanému uplatnený z titulu peňažného plnenia voči spoluvlastníkovi za užívanie

spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu v období od 01.07.2021 do 30.6.2023.

1.8. Súd prvej inštancie zdôraznil, že obsahom vlastníckeho práva (a teda aj spoluvlastníckeho) je
i oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Nakoľko vec môže byť aj v spoluvlastníctveviacerých osôb, je potrebné konštatovať, že spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka
na vzťahu k spoločnej veci, t. j. vyjadruje mieru účasti, aj pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci, t.
j. každý zo spoluvlastníkov je oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu.

V prípade, ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho
spoluvlastníckemu podielu bez toho, aby medzi ním a ostatnými spoluvlastníkmi bola uzavretá nájomná
alebo iná zmluva, obohatenie druhého spoluvlastníka spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu
spoluvlastníctva (než ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu) bez platenia úhrady za užívanie
tohto podielu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2616/1999).

1.9. Pri právnom posúdení nároku súd prvej inštancie poukázal na tri rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, ktoré sa danej problematike venujú, a to - 3Cdo/252/2007, sp. zn.
4Cdo/277/2009 a sp. zn. 6Cdo/184/2010. Vychádzajúc z judikatúry a odbornej literatúry prijal záver,
že spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu neužíva vec bez právneho dôvodu, a preto
jej užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie, nakoľko žiadna skutková podstata vymedzená

v § 451 Obč. zák. sa naň nevzťahuje (právne posúdenie právneho dôvodu je tak odlišné od Českej
republiky, ktorá tento nárok posudzuje ako bezdôvodné obohatenie). Právo spoluvlastníka na náhradu
za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu, ktorý zodpovedá jeho podielu, je dané zákonom a vyplýva
z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom jeho podielu.
Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania

druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa
spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či
tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem prípadu, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o
bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti) alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či

ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok
na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak
spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takom
prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v
rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne

spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako nie je významné ani prípadné užívanie
časti veci treťou osobou (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/38/2017 zo dňa 26.06.2018). Súd prvej inštancie
zdôraznil, že spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k
spoločnej veci, nejde totiž o podiel na veci reálne vymedzený, ale je len podielom ideálnym a v rámci

neho nie je možné preto oddeliť čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel
druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov. Ak teda existujúce pomery neumožňujú
niektorému zo spoluvlastníkov realizáciu jeho vlastníckeho práva užívať vec v rozsahu svojho podielu,
náleží mu (ak sa samozrejme nedohodli inak) zodpovedajúca náhrada (ako náhrada za obmedzenie
jeho vlastníckeho práva, ktorá o. i. vyplýva aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd).

1.10. Súd prvej inštancie konštatoval, že aj keby v tomto smere prisvedčil argumentácii žalovaného
o tom, že právo na nedotknuteľnosť obydlia má prednosť pred vlastníckym právom, neznamená to, že
ochrana sa poskytne iba ústavnému právu na nedotknuteľnosť obydlia, pričom druhé - v tomto prípade
vlastnícke právo zostane bez ochrany. Ak by teda prisvedčil argumentácii žalovanej strany o tom, že

ústavné právo na nedotknuteľnosť obydlia je tou skutočnosťou, pre ktorú nemôže druhý z podielových
spoluvlastníkov (hoci aj rovnocenný) spoločnú vec užívať, nemá to za následok ako sa nesprávne
domnievažalovanýto,žežalovanýniejepovinnýzaobmedzenievlastníckehoprávaposkytnúťdruhému
podielovému spoluvlastníkovi peňažnú náhradu. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 22Cdo/863/2004 tento sa zaoberal kolíziou ústavných práv (nedotknuteľnosť obydlia

a vlastnícke právo) v prípade rozhodovania o spôsobe užívania spoločnej veci. Z
citovaného rozhodnutia nijakým spôsobom nevyplýva, že vlastnícke právo podielového spoluvlastníka,
ktorý nemôže spoločnú vec užívať, nepožíva žiadnu právnu ochranu resp. že jeho obmedzenie nemá
za následok vznik práva na zodpovedajúcu náhradu.

1.11. V spore o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu bolo
potrebné ustáliť, či podielový spoluvlastník v prejednávanom prípade užíval nehnuteľnosti nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu, či sa podieloví spoluvlastníci na užívaní spoločnej veci dohodli alebonie, resp. či sa dohodli na jej bezplatnom užívaní a následne ustáliť výšku náhrady
za užívanie nehnuteľnosti.

1.12. V rozhodnom období od 01.07.2021 do 30.6.2023, za ktoré si žalobkyňa voči žalovanému
uplatnila nárok na náhradu za užívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu žalovaného, dotknuté nehnuteľnosti užíval žalovaný so svojou manželkou a
dieťaťom, a to v celosti. V spornom období žalobkyňa nehnuteľnosti neužívala. Táto skutočnosť nebola
v konaní sporná.

1.13. Súd prvej inštancie sa v predmetnej veci inšpiroval aj závermi, sformulovanými českými súdmi –
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1645/2013 a sp. zn. 28Cdo 1795/2011.

1.14. V súdenej veci išlo o to, či medzi spoluvlastníkmi bola uzavretá dohoda o
bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti a ak nie, či žalovaný užíval predmetné nehnuteľnosti

nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. V konaní bolo preukázané, že žalovaný vymenil zámky
na spoločnej nehnuteľnosti, čím znemožnil žalobkyni vstup do nich (čo žalovaný potvrdil - č. l. 45). Z
jeho strany preto došlo k bráneniu v užívaní spoločných nehnuteľností druhému spoluvlastníkovi t. j.
žalobkyni, pričom žiadna zo strán netvrdila, že by bola medzi nimi uzavretá dohoda o bezodplatnom
užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobkyni

prináleží náhrada za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu. Nakoľko počas
žalovaného obdobia mal preukázanú výmenu zámkov na spoločnej nehnuteľnosti, dôvodnosť nároku na
náhradu od 01.07.2021 do 30.06.2023 bol daný. Pokiaľ strany sporu poukazovali na skutočnosti, ktoré
sa stali mimo žalovaného obdobia, najmä pred dátumom 01.07.2021 tieto vo vzťahu k prejednávanej
veci nepovažoval za relevantné, a preto dokazovanie ohľadom týchto skutočností súd prvej inštancie

nevykonal (č. l. 49-57). Takýmito nerelevantnými skutočnosťami boli aj vzťahy sporových strán navzájom
a ich vzťahy k prípadným tretím osobám, k deťom a ich vzájomné finančné nároky v súvislosti s
existenciou podielového spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam (napr. č. l. 58-65, 92-102). Z
tohto dôvodu súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalovaného na vypočutie svedka - súčasnej manželky
žalovaného ohľadom skutočností, týkajúcich sa týrania žalobkyne a ich spoločných detí. Pokiaľ žalovaný

poukazoval na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 114/2013-11, tento súd prvej inštancie
nepovažoval vo vzťahu k prejednávanej veci za relevantný.

1.15. Pokiaľ ide o výšku peňažnej (primeranej) náhrady za užívanie spoločnej veci nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu (čiže o užívanie na základe spoluvlastníckeho práva), súd prvej inštancie

vyslovil názor, že pre posúdenie výšky náhrady pre toho spoluvlastníka, ktorý bol z
užívania spoločnej veci vylúčený, nie je rozhodujúce to, o čo sa ten zo spoluvlastníkov, ktorý užíval
spoločnú vec nad rámec svojho podielu, obohatil, ale podstatná je ujma, ktorý vznikla spoluvlastníkovi,
ktorý spoločnú vec neužíval. V takýchto prípadoch sa väčšinou vychádza z ceny obvyklého
nájomného v danom mieste a čase za užívanie obdobných nehnuteľností, ktoré by inak povinná osoba

musela z platnej nájomnej zmluvy za užívanie platiť. Nakoľko v prejednávanom
prípade si žalobkyňa ako výšku náhrady za užívanie spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho
podielu žalovaného uplatnila len výšku obvyklého nájomného (hoci jej ujma mohla byť vyššia a zahŕňať
aj iné položky), pričom výška bezdôvodného obohatenia sa žalovaného sa rovná práve výške obvyklého
nájomného (ktoré v predmetnom prípade uhrádzať nemusel), súd prvej inštancie v predmetnom konaní

počas celého uplatňovaného konania vychádzal iba z výšky obvyklého nájomného. Žalobkyňa v žalobe
stanovila výšku obvyklého nájomného za porovnateľné nehnuteľnosti podľa predložených realitných
ponúk prenájmov porovnateľných nehnuteľností sumou 700,- EUR za mesiac, keď preukázala, že
výška tržného nájomného porovnateľných rodinných domov v susedných obciach (L. G., L. N. M.) sa
pohybuje v rozmedzí 700-1.200,- EUR mesačne. Žalobkyňa stanovila výšku náhrady pripadajúcu na

jej spoluvlastnícky podiel na dolnej hranici takto zistených hodnôt obvyklého nájomného a požadovala
sumu 350,- EUR mesačne (1/2-ica zo 700). Uplatnenú výšku žalovaný nerozporoval.

1.16. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného na zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie
nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 01.07.2021 do 30.06.2023,

t.j. v rozsahu 24 mesiacov v uplatnenej výške t.j. v rozsahu 8.400,- EUR.

1.17. Žalobkyňa požadovala aj priznanie úroku z omeškania zo žalovanej sumy od 18.07.2023 (deň
podania návrhu) vo výške 9 %. Nakoľko žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaného mimo súdnehokonania v tejto veci, kvalifikovane vyzvala na zaplatenie peňažnej náhrady, nárok na úroky z omeškania
za náhradu za užívanie nehnuteľností nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu možno priznať
iba odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému (žalovanému bola žaloba doručená

dňa 16.10.2023) t. j. od 18.10.2023 do zaplatenia. V ostatnej časti uplatneného časového obdobia
považoval súd prvej inštancie nárok na úroky z omeškania za nedôvodný, a preto ho zamietol. Výška
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania bola v období
od 20.09.2023 dodnes vo výške 4,50 %, preto maximálna výška úroku z omeškania je v posudzovanom
spore vo výške 9,50 % podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej

republikyč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníkavplatnom
znení. Nakoľko žalobkyňa požadovala nižší úrok, súd prvej inštancie viazaný jej návrhom, priznal k
žalovanej istine aj úrok z omeškania v požadovanej výške 9 %.

1.18. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania mal za to, že úspešnejšou sporovou stranou
sa stala žalobkyňa, nakoľko žaloba bola zamietnutá iba v časti úrokov z omeškania

za 3 mesiace oproti priznanej istine 8.400,- EUR. Vzhľadom na pomer priznanej a zamietnutej časti
vyhodnotil neúspech žalobkyne ako nepatrný, a preto jej priznal plnú náhradu trov konania.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z odvolacieho dôvodu podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2. Odvolaním napadnutý rozsudok považoval za rozhodnutie v rozpore s dobými mravmi, keďže na
požiadavku žalobkyne o vydanie kľúčov žalovaný reagoval v prvom rade tak, že sa s ňou chcel
na výkone jej spoluvlastníckych práv dohodnúť, čo však odignorovala a k žiadnej dohode komunikáciu

neviedla. Po dvoch rokoch od vtedy, čo sa žalobkyňa e-mailom dožadovala vydania kľúčov podala
žalobu, pričom v tomto období nikdy neprišla danú nehnuteľnosť navštíviť a ani nenavrhovala odplatu za
neužívanie nehnuteľnosti. Ďalej je podstatné, že žalobkyňa sa sama rozhodla predmetnú nehnuteľnosť
neužívať a vydania kľúčov sa dožadovala až po tom, čo v nej bol žalovaný so svojou rodinou po návrate
z Holandska etablovaný. Žalovaný zdôrazňoval, že predmetná nehnuteľnosť nebola len jeho obydlím,

ale aj obydlím jeho manželky a maloletého syna, ktorého právo na bezpečie a stabilitu prostredia,
v ktorom sa zdržiava je definované článkom 5 písm. c) Zákona o rodine a bolo by porušované tým,
že do jeho obydlia, a teda bezpečného priestoru dieťaťa a jeho matky by neobmedzene vstupovala iná
osoba a to len na základe toho, že nehnuteľnosť vlastní, pričom sa odmieta dohodnúť na podmienkach
vstupu do nehnuteľnosti. Konanie žalobkyne bolo preto v tomto prípade možné považovať za účelové

a smerujúce k obohateniu sa žalobkyne.

2.3. Žalobkyňa o predmetnú nehnuteľnosť nedbala, poškodzovala ju, odnášala z nej vybavenie,
poškodzovala pozemok, neplatila dane, hypotéku a ani poistenie nehnuteľnosti, pričom k tomu bola
opakovane vyzývaná. Všetky dôkazy, ktorými boli tieto skutočnosti v konaní

dokazované súd prvej inštancie zamietol, čím došlo k poškodeniu práva žalovaného na spravodlivý
súdny proces. V prípade tohto rozhodnutia došlo k poškodeniu práv spoluvlastníka, ktorý sa o vec
stará v prospech nedbalého spoluvlastníka. Žalovaný bol nútený vymeniť zámky na rodinnom dome,
čo bolo následkom konania žalobkyne, ktorá majúc voľný prístup do nehnuteľnosti odniesla množstvo
hnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva, spôsobom poškodzujúcim rodinný dom

a jej konania zašlo až tak ďaleko, že na pozemku vykopala ovocné kríky, ktoré taktiež odniesla. Teda
ak mal žalovaný zabrániť ďalším „krádežiam“ a poškodzovaniu nehnuteľnosti, nezostávalo mu nič iné
a musel vymeniť zámky.

3.1. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd námietky a

dôvody uvádzané žalovaným v jeho odvolaní ako nedôvodné odmietol a napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil a zároveň žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 100 %.

3.2. Zdôraznila, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu právne relevantnú námietku, ktorá

by mohla spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku alebo odôvodniť iné rozhodnutie vo veci
samej. Všetky žalovaným uvedené námietky súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku riadne vyargumentoval a skutočnosť, že žalovaný sa s touto argumentáciou nestotožňuje, ešte
neznamená, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne.Z obsahu odvolania žalovaného nevyplývajú aké nesprávne skutkové zistenia mal súd prvej inštancie
urobiť z vykonaného dokazovania. Značnú časť rozhodných skutočnosti ani nebolo potrebné zvlášť
dokazovať, nakoľko tieto neboli medzi stranami sporné, ako správne na viacerých miestach konštatoval

aj súd prvej inštancie.

3.3. Žalovaný si účelovo a zjavne chybne vo svoj prospech interpretuje práva podielového spoluvlastníka
spoločnej veci. Faktom však zostáva, že žalovaný skutočne nemá právo, vzhľadom k svojmu
spoluvlastníckemu podielu 50 %, sám rozhodovať o tom, čo sa so spoločnými nehnuteľnosťami bude

alebo nebude robiť, kto ich bude užívať a kto nie, z akých dôvodov a za akých podmienok. Žalovaný sám
potvrdil, že si toto právo rozhodovať osoboval a prisvojil (v odvolaní tvrdil, že konal z dôvodu ochrany
svojho obydlia, resp. obydlia svojho syna) a že tak konal bez súhlasu žalobkyne. Tým je základ nároku
žalobkyne jasne daný. Jednoznačne potvrdil, že nehnuteľnosti užíva on, jeho aktuálna manželka a ich
spoločné dieťa, a teda o tom rovnako nebol spor. Dôvody uvádzané žalovaným, ktorého k takémuto
konaniuviedli,aprektoréžalobkyňanemôžeužívaťspoločnúnehnuteľnosť,súpreposúdeniejej nároku

irelevantné. Rovnako pre jej užívacie právo žalobkyne je irelevantné, či žalobkyňa sa podieľa alebo
nepodieľa na úhrade nákladov spojených s užívaním tejto nehnuteľnosti, či na splátke hypotéky, keďže
jej právo slobodne užívať spoločnú nehnuteľnosť v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu je dané priamo
zákonom.

3.4. Odvolanie žalovaného bolo v podstate zamerané na to, že súd prvej inštancie mal dať prednosť
právu žalovaného na obydlie pred vlastníckym právom žalobkyne, a zrejme z tohto dôvodu náhradu
za „nadužívanie“ spoluvlastníckeho podielu žalovaným žalobkyni nepriznať. Takáto argumentácia
žalovaného však nemá nič spoločného so zisťovaním skutkového stavu v súdnom konaní.
Jedná sa zo strany žalovaného skôr o právnu polemiku stretu dvoch práv (vlastníckeho a práva na

obydlie), ktorej vyriešenie však vo svojej podstate ani nie je právne významná pre uplatnený nárok.
Avšak aj tejto argumentácii žalovaného sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí venoval a s touto
sa už vysporiadal. V odvolaní žalovaný prišiel s argumentáciou, že žalovaný
žalobkyni neumožnil užívať spoločnú nehnuteľnosť, nakoľko tým chránil obydlie jeho polročného syna.
V napadnutom rozsudku však súd prvej inštancie žalovanému v bodoch 14., 15., 16., 17. a 18., veľmi

presne, precízne a zároveň vyčerpávajúco vysvetlil, prečo nároku žalobkyne vyhovel.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 26.04.2024 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach
tak pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní a polemizoval tak so závermi súdu
prvej inštancie ako aj s vyjadrením žalobkyne v odvolacom konaní, argumentujúc už aj odvolacím
dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP tvrdiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Opakovane zdôrazňoval prednosť ústavného práva
na nedotknuteľnosť obydlia oproti právu vlastniť majetok, ako aj rozpor konania žalobkyne s dobrými
mravmi. V predmetnej nehnuteľnosti žije s manželkou a maloletým dieťaťom. Domáhal sa zohľadnenia
skutočnosti, že vo veci vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a teda úpravy vlastníckych práv
v predmetnej nehnuteľnosti, ktoré prebehlo na Okresnom súde v Trenčíne a ktoré bolo medzičasom

právoplatne skončené, nikdy neobštruoval. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu,
že pojednávanie na súde prvej inštancie prebehlo na jednom pojednávaní, ktoré trvalo 20 minút.

5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení zo dňa 15.05.2025 zotrvala na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach. Zdôraznila, že žalovaný účelovo opomína fakt, že samotnému súdnemu pojednávaniu

predchádzali písomné podania účastníkov konania, v ktorých obe strany predkladali svoje tvrdenia a
dôkazy. Je tak zrejmé, že už pred samotným pojednávaním bol súd prvej inštancie oboznámený ako
s právnou, tak skutkovou situáciou vo veci. V danom prípade žalovaný paradoxne dôkladnú prípravu
zákonnejsudkynenapojednávanieinterpretovalakoporušeniejehoprávanaspravodlivýproces.Takáto
námietka žalovaného však nemôže obstáť.

6. Ďalšie písomné podania vo veci podané neboli.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1

CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363
CSP s uvedením dôvodov odvolania, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania
a jeho dôvodov.8. Odvolací súd preskúmajúc obsah spisu uzavrel, že odvolanie voči výroku II., ktorým bola
žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, nebolo podané, v tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej

inštancie právoplatnosť uplynutím lehoty na odvolanie, z ktoreho dôvodu nebol predmetom prieskumu
v odvolacom konaní.

9. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného
nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to

nevyžadoval dôležitý záujem.

10. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

15. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom

prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd
preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady
zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

16. Odvolací súd ďalej skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom
smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho
procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred
odvolacímsúdom.Vadakonaniavymedzenáv§389ods.1písm.b)CSPjevosvojejpodstateporušením

základného práva na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR
okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

17. Žalovaný v odvolacej lehote uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.

18. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.19. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré

majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne
vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil
a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa
riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu,podstatyazmyslu.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkusúduprvejinštanciezodpovedákritériám
riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.

20. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu

uzavrel, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, tento popísal v napadnutom
rozsudku a podrobne právne vyhodnotil. Napadnutý rozsudok je spracovaný v úvodnej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu. Stotožňujúc sa so zisteným skutkovým stavom, preto odvolací súd pristúpil priamo
k prejednaniu odvolacích dôvodov žalovaného, ktorými je viazaný.

21. Odvolacie námietky posudzoval odvolací súd podľa obsahu odvolania, striktne podľa ustanovenia §
365 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

22. Za podstatné odvolacie námietky žalovaného považoval odvolací súd nasledovné tvrdenia.

Žalobkyňa sa domáhala vydania kľúčov k predmetnej nehnuteľnosti len formálnym spôsobom,
odignorovala pokus žalovaného o dohodu, sama sa rozhodla v nehnuteľnosti nebývať, nenavrhla žiadnu
dohodu. V predmetnej nehnuteľnosti býva žalovaný so svojou rodinou, ide o jeho obydlie, ktoré je
v zmysle čl. 21 ods1 Ústavy SR nedotknuteľné, preto je rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v rozpore
s dobrými mravmi. Žalobkyňa o nehnuteľnosť nedbala, odnášala z nej veci, poškodzovala pozemok

tým, že vykopávala kríky, neplatila dane, hypotéku, poistenie nehnuteľnosti, hoci k tomu bola opakovane
vyzývaná. Žalovaný musel vymeniť zámky, aby zabránil tomuto jej konaniu. Súd prvej inštancie tieto
dôkazy zamietol, naviac vo veci bolo nariadené jediné pojednávanie, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté
a ktoré trvalo 20 minút, čím došlo k poškodeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

23. Uvedené odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné.

24. V prvom rade považuje odvolací súd uviesť, že takmer všetky odvolacie námietky žalovaného sú
zhodné s jeho tvrdeniami v prvoinštančnom konaní, s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočným
spôsobom vysporiadal v odôvodnení rozsudku.

25. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že medzi stranami sporu, ako podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti (každý v jednej polovici), nedošlo k dohode o spôsobe užívania
predmetnej nehnuteľnosti. V spornom období žalobkyňa do tejto nehnuteľnosti nemala prístup a ju
nemohla užívať z dôvodu, že žalovaný na nehnuteľnosti vymenil zámky, k tejto odmietol žalovanej vydať

kľúče, napriek tomu, že ho žalobkyňa k vydaniu kľúčov vyzvala. V konaní nebola sporná ani skutočnosť,
že žalovaný užíval celú nehnuteľnosť so svojou rodinou, teda užíval aj podiel žalobkyne. Žalobkyňa
si v konaní uplatnila nárok na zaplatenie 8.400.- EUR s príslušenstvom za obdobie od 01.07.2021 do
30.06.2023, t. j. 24 mesiacov, teda sumu 350,- EUR x 24 = 8.400,- EUR. Žalovaný sumu 350
EUR mesačne nerozporoval.

26. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 184/2010 uviedol, že „ak spoluvlastník neužíva
(nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, obohatenie
druhého spoluvlastníka (ostatných spoluvlastníkov) spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu
spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá jeho (ich) spoluvlastníckemu podielu“. Zdôraznil, že „nárok

spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho
nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi)
nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckehopodielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než

zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov
(okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z
rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná
vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi
nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v

rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému
spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,
nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej
časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej

časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna“.

27. Žalovaného argumentácia týkajúca sa odnášania vecí a vykopávania rastlín žalovanou
nie je relevantná, minimálne z dôvodu, že tieto tvrdené skutočnosti nastali pred
výmenou zámkov žalovaným, a netýkajú sa žalovaného obdobia. Sám žalovaný v podanom odvolaní

potvrdil, že počas žalovaného obdobia žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť nenavštívila. V súdenej veci
rovnako nie je relevantný dôvod, pre ktorý nedošlo k dohode medzi stranami sporu o možnom užívaní
spoločnej nehnuteľnosti. Relevantným je skutočnosť, že žalovaný v spornom období užíval
nielen svoj podiel na predmetnej nehnuteľnosti, ale aj podiel žalobkyne a to bez uzatvorenej dohody
medzi spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Čo sa týka jeho argumentácie, že žalobkyňa sa nepodieľala na

úhrade nákladov za nehnuteľnosť a hypotekárneho úveru, odvolací súd uvádza, že tieto nároky neboli
predmetom konania a žalovaný v tomto smere v konaní účinne nevzniesol kompenzačnú námietku
voči žalobkyňou uplatnenému nároku. Preto súd prvej inštancie správne nevykonával dokazovanie
vtomtosmere.Rovnakonemôžebyťdôvodprenepriznanieuplatnenéhonárokužalobkyniargumentácia
žalovaného, že neobštruoval konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetnej

nehnuteľnosti.

28. Z úradnej povinnosti preskúmal odvolací súd aj argumentáciu žalovaného z pohľadu ustanovení §
389 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Odvolací súd v závere konštatuje, že súd prvej inštancie dodržal procesný
postup v zmysle ustanovení § 156 a nasledujúcich CSP. Po podaní žaloby spolu s návrhom na vydanie

platobného rozkazu vo veci vydal platobný rozkaz, ktorý doručil žalovanému aj s prílohami a spolu
so všeobecným poučením strany sporu, okrem iného podľa ust. § 49 a nasl. CSP o možnosti podať
námietku zaujatosti, ďalej § 149, § 150 ods. 1, § 153 ods. 1, 2, § 154 CSP o dôkaznej
povinnosti atď. Odpor žalovaného doručil žalobkyni s výzvou na repliku podľa § 167 ods. 3 CSP.
Vyjadrenie žalobkyne zo dňa 05.12.2023 bolo v zmysle ust. § 167 ods. 4 CSP doručené žalovanému

s výzvou na dupliku. Dupliku žalovaného zo dňa 29.12.2023, doručil súd prvej inštancie žalobkyni spolu
snariadenýmtermínompojednávania.Nanariadenompojednávanísúdprvejinštanciedodržalprocesný
postup podľa ustanovenia § 173 a nasledujúcich CSP a vo veci rozhodol. Argumentácia žalovaného,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci z dôvodu, že pojednávanie trvalo
20 minút, preto nie je dôvodné. Naopak nemožno sudcovi prikladať na ťarchu, že postupoval súladne

s CSP, bol riadne pripravený na pojednávanie, a pri prejednaní veci na pojednávaní postupoval rýchlo
a efektívne.

29. Z obsahu spisu vyplýva, že nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Právo
na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo

v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
aprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1dohovorunepatríaniprávoúčastníkakonaniavyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).30. Na záver považuje odvolací súd uviesť, že nespochybňuje ústavné právo žalovaného na ochranu
jehoobydlia.Tovšakneznamená,ženiejeztohtodôvodupovinnýplniťnárokspoluvlastníka(žalobkyne)

na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, ktorý nárok žalobkyni
vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

31. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom
prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán

prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá
veta CSP. Odvolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c.

Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

32. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu
prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len

zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími
dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

Tentoprávnynázorzahŕňaajpožiadavkukomplexnéhoposudzovaniavšetkýchrozhodnutívšeobecných
súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Uvedený záver je zhodný so závermi vyslovenými
v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní
dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na

prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

33. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP.

34. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť
predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne
zisteného skutkového stavu. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne
skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal, ktoré by neboli predmetom jeho
posudzovania. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli

mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387
ods. 2 CSP poukazuje. Žalovaným uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania

rozhodnesúdprvejinštanciepodľa§262ods.2CSPsamostatnýmuznesením,ktorévydásúdnyúradník
za dodržania zásad podľa § 251 CSP.36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).