Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200632
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy

Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej
veci žalobcu: T. Š., nar. XX. R. XXXX, bytom P. XXXX/XX, B. M.É. L., proti žalovanému: 1/ Ústredie
práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Hurbanova 16, Žilina, 2/ Slovenská republika v zast. Ústredie
práce, sociálnych vecí a rodiny, oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného
postihnutia a posudkových činností Žilina, Hurbanova 16, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovaného zo 16. novembra 2022, Číslo: UPS/US7/SSVODPPKPC1/SOC/2022/14405, o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici z 30. novembra 2023, č.

k. ZA-35Sa/1/2022-216, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a.

II. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
1.SprávnysúdvBanskejBystrici(ďalejlen„správnysúd“)napadnutýmrozsudkomz30.novembra2023,

č. k. ZA-35Sa/1/2022-216 výrokom I. návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, výrokom
II. návrh na prerušenie konania zamietol, výrokom III. postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 16. novembra 2022, Číslo: UPS/US7/
SSVODPPKPC1/SOC/2022/14405, ktorým žalovaný ako odvolací správny orgán postupom podľa § 59
ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len
„Správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto z 29. septembra 2022, Číslo:
ZA3/PKNM/SOC/2022/49489-60. Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán znížil s účinnosťou
od 01. septembra 2022 peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím, ktorou je P. Š., nar. XX. M. XXXX, bytom P. XXXX, B. M. L., ktorý poberal T. Š.Ý., nar. XX.
R. XXXX, bytom P.G. XXXX, B. M. L. na sumu 499,50 eur mesačne, a to podľa § 18 ods. 8, ods. 12,
§ 40 ods. 7 a ods. 10, § 45 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej

len „zákon č. 447/2008 Z.z.“) a podľa § 26d Nariadenia vlády č. 102/2020 Z.z. o niektorých opatreniach
v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu
alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 v znení neskorších predpisova § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov a výrokom IV. vo zvyšnej časti žalobu odmietol.
2. Správny súd sa v prvom rade vysporiadal s návrhom žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia

podľa§258SSPtak,žetentonávrhžalobcuzamietol.Vďalšomradesazaoberalnávrhomnaprerušenie
konania a na predloženie prejudicionálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ podľa § 100 ods. 1 a ods. 3
SSP. Správny súd v bode 48 nedospel k záveru, že by bolo potrebné konanie prerušiť a predložiť
Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudicionálneho konania. Správny súd dospel k záveru, že v
časti správnej žaloby, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že nezvyšovaním príspevku na opatrovanie

došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, že sa ruší protiprávne opomenutie vo forme
nezvyšovania príspevku na opatrovanie o valorizáciu o nárast medziročnej inflácie a nedorovnávania
(valorizácie) príspevku na opatrovanie a v časti, v ktorej sa žalobca domáhal uloženia zákazu negatívne
diskriminovať, nejde o také opatrenie orgánu verejnej správy alebo iný zásah orgánu verejnej správy,
ktoré by boli preskúmateľné v rámci správneho súdneho konania pred správnym súdom. Podľa názoru
správnehosúdurozhodnutiaorgánovverejnejsprávynevychádzaliztakejprávnejúpravy,ktorábybolav

rozpore s Ústavou Slovenskej republiky alebo s právom Európskej únie. Správny súd nedospel k záveru,
že by bolo potrebné podať Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudicionálneho konania. Správny
súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal v intenciách § 18, § 39, § 40 a §
42 zákona č. 447/2008 Z.z. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti
SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej

správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
3. Správny súd mal preukázané, že otec žalobcu je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím
a žalobcovi patrí peňažný príspevok na opatrovanie. Žalobca v správnej žalobe vyjadril nesúhlas
s rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ktorými bola znížená výška peňažného príspevku na
opatrovanie, ktorého poberateľom je žalobca. Pre prehodnotenie príjmu osoby s ťažkým zdravotným

postihnutím, ktorým je opatrovaný otec žalobcu a jeho manželky podľa § 18 ods. 7 písm. a) zák.
č. 447/2008 Z.z., bolo podstatné Nariadenie vlády SR č. 102/2020 Z.z. (v znení účinnom a platnom
od 20.05.2022), v zmysle ktorého bolo stanovené prehodnotenie príjmov pri opakovaných peňažných
príspevkoch na kompenzáciu za rok 2021 na september 2022 s tým, že takto zistený príjem patrí do
konca júna 2023. Toto Nariadenie vlády SR ustanovilo niektoré opatrenia v období trvania mimoriadnej

situácie s ochorením COVID-19 a na ďalšie obdobie bezprostredne nasledujúce po skončení krízovej
situácie, a to aj v oblasti sociálnych vecí a rodiny na úseku kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého
zdravotného postihnutia. V dôsledku týchto opatrení nebol potom príjem pri opakovaných peňažných
príspevkoch na kompenzáciu prehodnocovaný v júli bežného roka podľa § 18 ods. 8 zák. č. 447/2008
Z.z., ale v septembri 2022. Orgán verejnej správy prvého stupňa vyzval žalobcu na predloženie

potrebných dokladov a pri prehodnocovaní výšky peňažného príjmu na účely peňažného príspevku na
opatrovanie vychádzali z potvrdenia o príjme manželky fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,
a to: z 05. septembra 2022, z ktorých vyplynula čistá mzda 4 475,56 eur a 913,33 eur, zo 06. septembra
2022 vyplynul príjem za rok 2021 vo výške 972 eur, a vychádzali aj z potvrdenia Sociálnej poisťovne
o príjme v podobe dôchodkových dávok manželky osoby s ťažkým zdravotným postihnutím vo výške

4 768,80 eur a tiež aj z potvrdenia Sociálnej poisťovne o príjme v podobe dôchodkových dávok
fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím vo výške 4 753,43 eur. Spolu tieto príjmy predstavovali
11 878,12 eur a podľa § 18 ods. 16 zák. č. 447/2008 Z.z. potom príjem fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím predstavoval 494,92 eur (5939,06:12). Suma životného minima bola v čase
prehodnocovania príjmu (september 2022) stanovená v zmysle § 2 písm. a) zák. č. 601/2003 Z.z. a

príslušného opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny na sumu 234,42 eur. Orgány verejnej
správy ďalej postupovali podľa § 40 ods. 10 zák. č. 447/2008 Z.z. a vypočítali dvojnásobok sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, čo predstavovalo 468,84 eur. Výška príjmu fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím predstavovala 494,42 eur, a teda prevyšovala dvojnásobok
sumy životného minima. Preto podľa § 40 ods. 10 zák. č. 447/2008 Z.z. došlo k zníženiu výšky

peňažného príspevku na opatrovanie, o rozdiel medzi príjmom fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím v sume 494,42 eur a dvojnásobkom sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú
osobu, čo bolo 468,84 eur s tým, že tento rozdiel predstavoval 26,08 eur. Výška peňažného príspevku na
opatrovanie bola v septembri 2022 v zmysle § 40 ods. 7 a § 42 ods. 7 zák. č. 447/2008 Z.z. a Nariadenia
vlády SR č. 213/2002 Z.z. vo výške 525,65 eur. Správny súd dospel k názoru o správnosti postupu

orgánov verejnej správy, keď od sumy peňažného príspevku na opatrovanie vo výške 525,65 eur bol
odpočítaný rozdiel 26,08 eur a peňažný príspevok tak bol znížený na sumu 499,57 eur.
4. Pokiaľ išlo o zvyšnú časť správnej žaloby, túto správny súd posúdil podľa toho, či ide o opatrenie alebo
iný zásah orgánu verejnej správy, ktoré by boli spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve.Správny súd nezistil, že by sa v zvyšnej časti správnej žaloby mohlo jednať o taký predmet, ktorý by bol
spôsobilýsúdnehoprieskumuvkonanípredsprávnymsúdompodľaSprávnehosúdnehoporiadku,preto
správnu žalobu v tejto časti podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP ako neprípustnú odmietol. Uviedol, že nešlo o

vydanie individuálneho správneho aktu odlišného od rozhodnutia o vydanie opatrenia, ktoré by správny
súd mohol preskúmať. Zároveň nedospel ani k takému záveru, že by išlo o iný zásah orgánu verejnej
správy, ktorý by bol faktickým postupom vykonaným pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým
by mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcu priamo dotknuté. Na základe
obsahu správnej žaloby a jej doplnenia žalobcom správny súd nedospel k záveru, že by bol dôvod na

postúpenie veci podľa § 43 ods. 1 CSP v spojení s § 25 SSP a nezistil ani dôvod na zastavenie konania
a postúpenie veci inému orgánu, do právomoci ktorého by patrilo riešenie veci podľa § 18 ods. 1 SSP.
5. Z uvedených dôvodov správny súd považoval námietky žalobcu za nedôvodné a správnu žalobu
podľa § 190 SSP zamietol.
6. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý nebol v konaní
úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal.

II.
7. Proti celému rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
8. K I. výroku, ktorým správny súd zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, preventívne
namietal, že neodkladné opatrenie by malo byť dostupné aj v správnom súdnictve, aby pokrylo všetky
rozmanitosti života ako účinný prostriedok prípadnej predbežnej nápravy a zabezpečila sa tak ústavná

rovnosť účastníkov CSP a SSP. Sťažovateľ pripustil, že neodkladné opatrenie nebolo dôvodné, ale k
preskúmaniu dôvodnosti nedošlo, keďže súd ho zamietol.
9. K II. výroku podľa § 440 ods. 1 písm. e), f), g) a h) SSP, ktorým správny súd návrh na prerušenie
konania zamietol, poukázal na nesprávny postup správneho súdu, ktorý nerešpektoval judikatúru vo
veciach prerušenia konania a prejudicionálnych otázok SD EÚ, pretože správny súd na sťažovateľom

vznesené otázky neodpovedal a návrh v tejto časti zamietol, čo odôvodnil v bode 48 rozhodnutia.
Poznamenal, že bežnou výbavou súdu by malo byť zamyslenie sa nad kontextom žaloby aj v širších
súvislostiach nad znením a dopadom právnej normy, nielen pri platoch sudcov, ako napr. v prípade
Nálezu ÚS SR PL.ÚS 17/08 nesvedčí dôstojnosti a spravodlivosti súdnej moci napádať len ustanovenia
o platových pomeroch poškodených a ohrozených sudcov a ich diskriminácií, a ignorovať námietky

iných skupín alebo občanov postihnutých alebo potencionálne diskriminovaných priamo zákonom a
štátom. Fyzické osoby a právnické osoby nemajú možnosť priamo sa obrátiť na ústavný súd a napádať
priamo zákon, môžu namietať a nepriamo apelovať na súd a abstraktnú spravodlivosť. Sťažovateľ za
ustálenú judikatúru považoval aj judikáty ÚS SR a NS SR, ktoré citoval v návrhu, od ktorých sa správny
súd odklonil vo veciach obligatórneho prerušenia konania v rozpore s čl. 267 ZFEU, preto navrhol,

aby najvyšší správny súd konanie prerušil do nadobudnutia účinnosti platnej novely Ústavy Slovenskej
republiky účinnej od 01. januára 2025.
10. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní prvým výrokom rozhodnutia porušil
zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/
SSP). K prvému výroku správneho súdu, ktorým zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,

preventívne namietal, že správny súd mal po správnosti konanie v tejto časti zastaviť. Tvrdil, že
subsidiarita neodkladného opatrenia v správnom súdnictve je dovolená.
11. Podľa § 440 ods. 1 písm. e), f), g) a h) SSP namietal nesprávnosť druhého výroku rozhodnutia
správneho súdu znejúci v neprospech sťažovateľa pre nerešpektovanie judikatúry vo veciach prerušenia
konania a prejudicionálnych otázok Súdneho dvora Európskej únie, pretože správny súd neodpovedal

na vznesené otázky a námietky a návrh sťažovateľa zamietol. Správnemu súdu vytýkal, že sa nad
kontextom správnej žaloby hlbšie nezamyslel aj v súvislostiach nad znením a dopadom právnej normy.
Poznamenal, že fyzické osoby a právnické osoby nemajú možnosť sa priamo obrátiť na ústavný súd
a napádať priamo zákon. Sťažovateľ navrhol, aby najvyšší správny súd predmetné konanie prerušil do
nadobudnutia účinnosti novely Ústavy Slovenskej republiky č. 422/2020 Z.z.

12. K samotnému predmetu konania v danej veci konkrétne uviedol, že každý opatrovateľ za rovnakú
prácu by mal mať rovnaké príspevky alebo finančné odmeny. Podstatou námietok sťažovateľa bolo,
že priznaný znížený príspevok predstavuje sumu nedostatočnú, protiústavnú a diskriminačnú. Ak sa
má opatrovať osoba s ťažkým zdravotným postihnutím a iný opatrovateľ by mal za rovnakú prácu
za nápadne nevýhodných podmienok ako iné osoby s právnym nárokom na riadnu a vyššiu mzdu

s valorizáciou o nárast medziročnej inflácie a dorovnávania (valorizácie) mzdy alebo príspevkov na
opatrovanie do výšky kvalifikovanej minimálnej mzdy. Sťažovateľ zníženú priznanú sumu 499,57 eur
mesačne za poskytované služby a právnu i faktickú zodpovednosť k osobe s ťažkým zdravotným
postihnutím považuje za protiústavnú, nedostatočnú, neadekvátnu a diskriminačnú odmenu, ktorá nieje na úrovni iných opatrovateľov vo výške kvalifikovanej minimálnej mzdy. Príspevok na opatrovanie
nenavýšenýovalorizáciuonárastmedziročnejinflácieanedorovnanýdovýškykvalifikovanejminimálnej
mzdy považoval za porušenie medzinárodnej, ústavnej a zákonnej zásady rovnakého zaobchádzania

a porušením jednotlivých článkov Charty EÚ.
13. K výroku IV., ktorým správny súd v ostatnej časti žalobu odmietol, mal sťažovateľ za to, že vady
konania I. a II. výroku sa premietli do predčasnosti a nesprávnosti III. a IV. výroku a že namietané vady
týchto výrokov sú premietnuté aj do ostatných výrokov, preto môžu mať za následok nesprávne právne
posúdenie a predčasnosť relevantnej časti rozhodnutia v tej časti, v ktorej sa dôvody prelínajú.

14. Sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok správneho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
15. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť doplnil o analýzu rozhodnutia kompetenčného senátu Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 1SKomp/31/2022, ktorá, ako uvádza, sa týkala nedostatku právomoci
správnych súdov konať o neodkladnom opatrení, s čím sťažovateľ nesúhlasil. Nesúhlasné dôvody
podrobne analyzoval v doplnení kasačnej sťažnosti. Uzavrel, že návrh na neodkladné opatrenie v

správnom súdnictve neodporuje základným ustanoveniam CSP, ani účelu správneho súdnictva.
III.
16. Kasačná sťažnosť a doplnenie kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanému na vedomie dňa 01.
februára 2024.
17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril.

V.
18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.
19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.
23. Podľa § 199 ods. 1 písm. d/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
24. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým vo výroku

III. zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovaného, ktorým ako odvolací správny orgán na základe odvolania preskúmal v súlade
s § 59 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov napadnuté
rozhodnutieÚradupráce,sociálnychvecíarodinyŽilina,pracoviskoKysuckéNovéMestoč.ZA3/PKNM/
SOC/2022/49489-60 zo dňa 29.09.2022 vo veci zníženia peňažného príspevku na opatrovanie fyzickej

osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorou je P. Š., nar. XX. M. XXXX, bytom P. XXXX, B. M.É. L.
s účinnosťou od 01. septembra 2022.
25. Podľa Článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.

26. Podľa Článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
27. Podľa Článku 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na
takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
28. Podľa Článku 39 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2

ustanoví zákon.
29. Podľa Článku 51 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods.
4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.30. Zákon č. 447/2008 Z.z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na
kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení
preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s

ťažkým, zdravotným postihnutím so sprievodcom (ďalej len "preukaz"), parkovacieho preukazu pre
fyzickú osobu, so zdravotným postihnutím (ďalej len "parkovací preukaz") a právne vzťahy na účely
posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu. (§ 1 ods. 1)
31. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z., kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného
postihnutia (ďalej len "kompenzácia") je zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého

zdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto zákona
alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu. Za kompenzáciu sa na účely tohto
zákona považuje aj osobitná starostlivosť podľa osobitného predpisu.
32.Podľa§18ods.7písm.a)zák.č.447/2008Z.z.vzneníúčinnomvrozhodnomčaseprirozhodovanío
peňažných príspevkoch na kompenzáciu na účely zisťovania príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím sa spoločne posudzujú a započítavajú príjmy u posudzovanej fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím jej príjem a príjem jej manžela alebo manželky.
33. Podľa § 18 ods. 8 zák. č. 447/2008 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase príjem na účely
poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sa zisťuje ako priemerný mesačný príjem za
kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom fyzická osoba požiadala o peňažný
príspevok na kompenzáciu. Takto zistený príjem sa prehodnocuje pri opakovaných peňažných

príspevkoch na kompenzáciu vždy v júli bežného roka a platí do konca júna nasledujúceho roka; za
obdobie, za ktoré sa príjem prehodnocuje, sa považuje kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu
roku, v ktorom sa prehodnocovanie vykonáva.
34. Podľa § 18 ods. 10 zák. č. 447/2008 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase pri zisťovaní príjmu za
kalendárny rok podľa odseku 8 sa započítavajú príjmy, ktoré fyzickej osobe patrili za obdobie január až

december kalendárneho roka podľa odseku 8 bez ohľadu na to, kedy boli vyplatené.
35. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych
veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta

nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a

rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či
sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.
36. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v
zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je

založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak
poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore
so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom
ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.
Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o

fyzickú alebo právnickú osobu, ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie
zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt
právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.
37. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu mal
preukázané, že:

- na základe žiadosti žalobcu z 31. júla 2018 o poskytnutie peňažného príspevku na opatrovanie otca P.
Š., narodeného XX. M. XXXX, prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 31. augusta 2018 vydaným
pod číslom ZA3/PKNM/SOC/2018/80482-21 vyhovel žiadosti žalobcu a s účinnosťou od 01. júla 2018priznal peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím vo výške
369,36 eur mesačne
[dňa 01. júla 2018 nadobudol účinnosť zákon č. 191/2018 Z.z. z 13. júna 2018, ktorým sa menil a doplnil

zákon č. 447/2008 Z.z. a opatrenie MPSVR SR č. 196/2018 Z.z. o úprave súm životného minima, v
zmysle ktorého bola ustanovená v § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov suma životného minima pre jednu plnoletú
fyzickú osobu 205.07 eur mesačne; v súlade s § 40 ods. 7 zákona č. 447/2008 Z.z. peňažný príspevok
na opatrovanie bol v tom čase 369,36 eur pri opatrovaní jednej fyzickej osoby s ťažkým zdravotným

postihnutím],
- Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto v súvislosti s každoročným
prehodnocovaním príjmu podľa § 18 ods. 8 a ods. 9 zákona č. 447/2008 Z.z. vyzýval žalobcu predložiť
doklady o výške príjmu opatrovanej fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a príjmu s ňou
spoločne posudzovaných osôb
[za kalendárny rok 2018 výzvou z 10. júna 2019; za rok 2019 výzvou zo 07. júla 2020; za rok 2021

výzvou zo 16. augusta 2022],
- Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto, príslušný rozhodol podľa
§ 18 ods. 8, ods. 12, § 40 ods. 7, ods. 10, § 45 ods. 3 zák. č. 447/2008 Z.z., § 26d Nariadenia vlády
SR č. 102/2020 Z.z. a § 2 písm. a) zák. č. 601/2003 Z.z. o znížení s účinnosťou od 01. septembra 2022
peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorou je Š. P.,

narodený XX. M. XXXX, bytom P. XXXX, B. M. L. na sumu 499,57 eur mesačne
[dôvod, pre ktorý úrad práce, sociálnych vecí a rodiny pristúpil k zníženiu peňažného príspevku na
opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, bolo to, že s účinnosťou od 01. júla 2022
nadobudlo účinnosť opatrenie MPSVR SR č. 227/2022 Z.z. o úprave súm životného minima, v zmysle
ktorého bola ustanovená v § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z.z. suma životného minima pre plnoletú

fyzickú osobu 234,42 eur mesačne. Podľa predložených dokladov priemerný mesačný príjem fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za rok 2021 bol o 26,08 eur vyšší ako dvojnásobok sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu],
- žalovaný tu preskúmavaným rozhodnutím zo 16. novembra 2022, Číslo: UPS/US7/SSVODPPKPCl/
SOC/2022/14405, odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 29.

septembra 2022
[prehodnotením príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za rok 2021 prvostupňový
správny orgán správne zistil, že tento príjem (494,92 eur) presahoval 2 násobok sumy životného minima
prejednuplnoletúfyzickúosobuustanovenéhoosobitnýmpredpisom (468,84eur),zuvedenéhodôvodu
zákonom stanovená výška peňažného príspevku na opatrovanie v sume 525,65 eur bola znížená o

sumu prevyšujúcu tento príjem, t.j. o sumu 26,08 eur].
38. Najvyšší správny súd po vyhodnotení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k
napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojených administratívnych
spisov konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od právnych záverov prijatých súdom
vo veci samej.

39. V prejednávanej veci nebolo sporné, že dňom 01. júla 2022 nadobudlo účinnosť Nariadenie vlády
SR č. 213/2022 Z.z. zo dňa 08. júna 2022, ktorým sa ustanovila výška peňažného príspevku na
opatrovanie.Súčinnosťouod01.júla2022podľa§40ods.7zákonač.447/2008Z.z.peňažnýpríspevok
na opatrovanie bol mesačne 525,65 eur pri opatrovaní jednej fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím. Tiež nebolo sporné, že dňa 01. júla 2022 nadobudlo účinnosť opatrenie MPSVaR SR

č. 227/2022 Z.z. o úprave súm životného minima, v zmysle ktorého bola ustanovená v § 2 písm.
a) zák. č. 601/2003 Z.z. suma životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu na 234,42 eur
mesačne. Prehodnotením príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za rok 2022 správne
orgány zistili, že tento príjem (494,92 eur) presahoval 2-násobok sumy životného minima pre
jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom (468,84 eur). Z uvedeného dôvodu

zákonom stanovená výška peňažného príspevku na opatrovanie v sume 525,65 eur bola znížená o
sumu prevyšujúcu tento príjem, t. j. o sumu 26,08 eur. Kasačný súd námietku žalobcu, ktorou porovnával
výšku peňažného príspevku na opatrovanie osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s finančnou
odmenou opatrovateľov a túto považoval za nedostatočnú, protiústavnú a diskriminačnú, vyhodnotil
za nedôvodnú. Sťažovateľ opomenul poukázať na to, že opatrovatelia poskytujú prácu na základe

pracovnej zmluvy a počas pracovnej doby poskytujú starostlivosť súčasne viacerým opatrovaným
osobám na rozdiel od žalobcu, ktorý sa v roku 2018 rozhodol požiadať o poskytnutie peňažného
príspevku na opatrovanie otca P. Š.. Kasačný súd k námietkam sťažovateľa poznamenáva, že zásady
uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v súhrne vyjadrujú podstatu základnýchpráv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované
predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky
nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97, mutatis mutandis

II. ÚS 8/97, PL. ÚS 14/98). Kasačný súd poukazuje aj na § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona a
zdôrazňuje, že na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa
vzťahuje Civilný sporový poriadok a nie Správny súdny poriadok.
40. Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázkam diskriminácie už niekoľkokrát konštatoval, že zásadu
rovnosti nemožno vykladať absolútne. Vo svojom náleze PL. ÚS 10/02 ústavný súd uvádza: „Zákonná

úprava, ktorá „zvýhodňuje“ určitú skupiny osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú,
ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto „zvýhodnenie“,
čo je jeho cieľom, a medzi takýmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením musí byť vzťah
primeranosti.“ Ďalej v náleze PL. ÚS 21/00 ústavný súd konštatuje: „za diskriminačnú úpravu však
možno považovať takú úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,
pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a

tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“ K danej problematike
zaujal stanovisko taktiež Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v prípade Evans vs. The United Kingdom
uvádza: „Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení
je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, ktorým ak sa nesleduje objektívny cieľ
alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa

má uskutočniť.“ Zákonodarca má vo všeobecnosti právo upraviť pre rôzne skupiny osôb rôzne zákonné
podmienky pre vznik nároku, resp. iné právne významné situácie, pričom oprávnené, vecne a právne
akceptovateľné dôvodu, ktoré zákonodarcu viedli k takémuto rozhodnutiu zaručujú konformitu s ústavou
a v nej zakotveným princípom rovnosti.
41. Žalobca v správnej žalobe navrhol správnemu súdu podľa čl. 267 tretej vety Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a predložiť súdnemu dvoru relevantné otázky:
1/ má sa relevantné právo EÚ, najmä čl. 1,3,5,15,20,21,25,26,31,34 a 47 Charty EÚ vykladať v tom
zmysle, že protiprávne opomenutie žalovaných vo forme nezvyšovania príspevkov na opatrovanie
opatrovateľom o valorizáciu o nárast medziročnej inflácie predstavujú porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania a najmä čl. 1,3,5,8,15,20,21,25,26,31,34 a 47 Charty EÚ v neprospech (slovenských)

opatrovateľov, ak iným subjektom (občanom) štát automaticky valorizuje príjem ?
2/ má sa relevantné právo EÚ, najmä čl. 1,3,5,8,15,20,21,25,26,31,34 a 47 Charty EÚ vykladať v tom
zmysle, že protiprávne opomenutie žalovaných, v neprospech opatrovateľov ktorých príjem nedosahuje
ani základnú výšku minimálnej mzdy, ani kvalifikovanú minimálnu 3. triedu minimálnej výšky (3.stupeň;
koeficient 1,4) predstavuje porušenie namietaných článkov?

3/ má sa relevantné právo EÚ, najmä čl. 1,3,5,8,15,20,21,25,26,31,34 a 47 Charty EÚ vykladať
v tom zmysle, že mu vnútroštátna právna úprava (zákon) odporuje, pokiaľ narúša hospodársku
súťaž v prospech žalovaných a neprospech žalobcu vo forme nezvyšovania a príspevkov na
opatrovanie o valorizáciu o nárast medziročnej inflácie a nedorovnávania príspevkov na opatrovanie
do výšky kvalifikovanej minimálnej mzdy - písm. c/ prílohy k zákonu č. 311/2001 Z.z. - pre

porušenie medzinárodnej a vnútroštátnej zásady rovnakého zaobchádzania a pre porušenie, najmä čl.
1,3,5,8,15,20,21,25,26,31,34 a 47 Charty EÚ v neprospech žalobcu?
42. Správny súd v bode 48 uviedol, že nedospel k záveru, že by bolo potrebné konanie prerušiť
a predložiť Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudicionálneho konania. Dôvodil tým, že tento
záver súvisí s tým, že nezvyšovaním príspevku na opatrovanie došlo k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania, že sa ruší protiprávne opomenutie vo forme nezvyšovania príspevku na opatrovanie
o valorizáciu o nárast medziročnej inflácie a nedorovnávania (valorizácie) príspevku na opatrovanie.
Podľa názoru správneho súdu rozhodnutia orgánov verejnej správy nevychádzali z takej právnej úpravy,
ktorá by bola v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky alebo s právom Európskej únie. Správny súd tak
nedospel k záveru, že by bolo potrebné podať Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudicionálneho

konania. Sťažovateľ v bode B kasačnej sťažnosti namietal II. výrok rozsudku správneho súdu podľa
§ 440 ods. 1 písm. e), f), g) a h) SSP pre nerešpektovanie judikatúry vo veciach prerušenia konania a
prejudicionálnych otázok SD EÚ.
43. Kasačný súd uvádza, že súd je oslobodený od povinnosti predložiť prejudicionálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskej únie len v troch situáciách: po prvé, ak položená otázka nie je relevantná, po druhé, ak

predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé)
a napokon po tretie, ak správny výklad práva Únie sa javí byť taký jasný, že neponecháva miesto
pre žiadne primerané pochybnosti (acte clair). Otázka predloženia prejudicionálnej otázky Súdnemu
dvoru môže vzísť z vlastného podnetu sudcu alebo na podnet účastníka konania, avšak sudca nie jepovinný vyhovieť návrhu účastníkov konania na predloženie prejudicionálnej otázky, ak sám považuje
predloženie otázky Súdnemu dvoru za nadbytočné, ak otázka je zjavne nesúvisiaca s právom Únie.
Súdny orgán, proti rozhodnutiu ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho

práva, nie je povinný podať prejudicionálnu otázku týkajúcu sa výkladu, ktorá je zjavne nesúvisiaca s
právom Únie.
44.Medzitietozákonyjenutnézaradiťajtuaplikovanýzákonč.447/2008Z.z.,cieľomktoréhojepodpora
sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej
účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom.

Postupom a pravidlami plynúcimi z tohto zákona sa predovšetkým kompenzujú sociálne dôsledky
ťažkého zdravotného postihnutia, teda zmierňujú sa sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia
formou poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto zákona alebo poskytovaním
sociálnych služieb podľa osobitného predpisu (zákon č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a
o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) s tým, že
za sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia je nutné v zmysle platnej legislatívy považovať

znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s
fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a
ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama.
45. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd neprerušil konanie a nepredložil vec ústavnému súdu,
kasačný súd dopĺňa, že podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP strana v konaní nemá právny nárok, aby

konajúce súdy vyhoveli jej návrhu na prerušenie konania. K záveru o potrebe prerušenia súdneho
konania musí dôjsť samotný konajúci súd, ktorý by v takomto prípade rozhodol o prerušení konania aj
bez návrhu.
46. Najvyšší správny súd tiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, ktorou namietal
nepreskúmateľnosť rozsudku správneho súdu, ako aj rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti aj

Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony

účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd
pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto

požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý
argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61). Vo svetle
takto prezentovaných záverov možno potvrdiť, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval zákonu zodpovedajúcim
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci (dajúc zreteľ na
charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho súdnictva) postačujúcim spôsobom
reflektoval na žalobkyňou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne
a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým
správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil.

47. Sťažovateľ v doplnení kasačnej sťažnosti k namietanému výroku I. rozhodnutia správneho súdu
dôvodil rozhodnutím kompetenčného senátu Najvyššieho správneho súdu SR a Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1SKomp/31/2022, na obsah ktorého podrobne poukázal a súčasne podrobne analyzoval svoje
nesúhlasné stanovisko. Kasačný súd poznamenáva, že rozhodnutím kompetenčného senátu sú súdy a
orgány verejnej moci viazané. Pokiaľ správny súd konanie podľa § 100 ods. 1 písm. c/ neprerušil, výrok

II. rozhodnutia správneho súdu je vecne správny.
48. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti navrhol konanie prerušiť do nadobudnutia účinnosti ústavného
zákonač.422/2020Z.z.z09.decembra2020,ktorýmsazmenila adoplnila ÚstavaSlovenskejrepubliky
č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Tento ústavný zákon nadobudol účinnosť 1. januára2021 okrem čl. I bodov 1 až 3, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 2023, a čl. I bodov 10, 13 a 31,
ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 2025. Sám sťažovateľ označil tento návrh na prerušenie konania
za atypický.

49. Na úvod najvyšší správny súd uvádza, že systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike
je založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém
sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej
činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými
povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu

zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné
(prípadne za neho platí poistné štát - napríklad poistné na starobné poistenie). V tomto systéme sa
uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory je systém, v rámci
ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia, sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel
od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky
nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi

oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Systém sociálnej pomoci
vychádza predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám,
ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému
spočíva v sociálnej pomoci, a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo
možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie.

V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne
iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára
systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale
zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením. Sociálna pomoc
je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na

základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. V tomto prípade životné minimum ako spoločensky uznaná hranica
príjmov fyzickej osoby predstavuje kľúčový pojem, od ktorého sa odvodzuje určovanie hmotnej núdze,
ako aj poskytovanie dávky a príspevkov podľa zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ale predovšetkým aj výška peňažných príspevkov podľa zákona

č. 447/2008 Z.z.
50. Z hľadiska ústavného možno subsumovať danú problematiku pod kategóriu základných práv a
slobôd druhej kategórie, ktoré sú z hľadiska slovenského ústavného práva zaradené v Piatom oddiele,
Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky s názvom Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré
vyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho zdržanie sa (oproti základným právam a slobodám generácie

prvej), a to za účelom zabezpečenia (v kontexte prejednávaného prípadu) predovšetkým materiálnej
stránky jednotlivca. V porovnaní s prvou generáciou ľudských práv konkrétna podoba a podmienky
uplatnenia práv druhej generácie podliehajú podstatne širšej miere uváženia zákonodarcu v závislosti
od ekonomickej situácie štátu, či aktuálnej hospodárskej, sociálnej alebo kultúrnej politiky. Uvedené sa
potom zásadne prejavuje v obsahu a v rozsahu týchto práv. Z vyššie citovaného Článku 51 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.
44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V kontexte
s Článkom 39 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenievstarobeaprinespôsobilostinaprácu,akoajpristrateživiteľa(ods.1)atiež,žekaždý,kto
je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných

podmienok (ods. 2) Ústava Slovenskej republiky splnomocnila zákonodarcu, aby zákonom (zákonmi)
bližšie upravil samotnú realizáciu týchto ústavných práv. Týmito zákonmi sú najmä Zákonník práce
(zákonč.311/2001Z.z.),zákonč.461/2003Z.z.osociálnompoistení,zákonč.43/2004Z.z.ostarobnom
dôchodkovom sporení, zákon č. 650/2004 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom sporení, zákon č. 580/2004
Z.z. o zdravotnom poistení, zákon č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na

základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti, zákon č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi, zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych
službách, zákon č. 601/2003 Z.z. o životnom minime, zákony upravujúce príspevky (štátu) na podporu
starostlivosti a výchovy dieťaťa v (náhradnej) rodine. Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že
esenciálny obsah sociálnych práv nie je zaručený ústavou, ale zákonom, t. j. zákonná právna úprava

ustanovuje obsah a rozsah práva jednotlivca na sociálne zabezpečenie a zaručuje aj jeho uplatnenie.
51. Čl. 127 ústavy sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie: „Spolu so sťažnosťou podľa odseku 1 možno podať
návrh, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1, že všeobecne
záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka podanej sťažnosti,odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu. Ak senát
ústavného súdu dospeje k záveru, že tento návrh je dôvodný, konanie o sťažnosti preruší a podá návrh
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre

senátústavnéhosúduzáväzný.“Ustanovenie čl.127ods.5ústavyrozširujeoprávnenieÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd (práva a slobody upravené v II. hlave ústavy) alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, za podmienky, že o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd (doposiaľ mohol ústavný súd podľa dikcie čl. 127 posudzovať
len ústavnosť právoplatných rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej
správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodoval iný súd). Kasačný súd z dôvodu, že ustanovenie čl. 127
ods. 5 ústavy nerozširuje oprávnenia najvyššieho správneho súdu, ale rozširuje oprávnenia ústavného
súdu, návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

52. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v
kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú
sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
53. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto

konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1
SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).
54. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.