Rozsudok – Poriadok vo verejných veciach ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/96/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824010217
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Tomáš

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5824010217.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Tomáša a sudcov JUDr.

Marcely Malatkej a JUDr. Vladimíra Kuráka, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.
decembra2024odvolanieobžalovanéhoA.B.aprokurátoraprotirozsudkuOkresnéhosúduNámestovo,
sp.zn. 4T/34/2024 zo dňa 25.7.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn.
4T/34/2024 zo dňa 25.7.2024 v časti – vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine

obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D.
E., D. F. XXX,

o d s u d z u j e :

Podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., účinného od 6.8.2024, na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť)
mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaraďuje obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom, sp.zn. 4T/34/2024 zo dňa 25.7.2024 uznal obžalovaného A. B.
vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na tom
skutkovom základe, že:

i napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 0T/3/2023 zo dňa 5.1.2023,
právoplatným dňa 5.1.2023, mu bol okrem iného, uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov a 8 mesiacov, ktorý v čase skutku trval, dňa 22.1.2024 v čase
o 09:29 hod. viedol po ceste I/59 v C., časť G. B., v smere od obce H. na mesto C., osobné motorové
vozidlo značky Citroen Berlingo, ev. č.: H., pričom pri rodinnom dome č. XXX v C., bol zastavený a
kontrolovaný hliadkou Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ Dolný Kubíne.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti súd obžalovanému A. B. podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. s použitím
§ 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem)
mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.Proti všetkým výrokovým častiam rozsudku podal odvolanie obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení
priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Proti výroku o treste podal odvolanie aj prokurátor,

a to v neprospech obžalovaného písomným podaním zo dňa 31.7.2024, doručeným Okresnému
súdu Námestovo dňa 1.8.2024. Zahlásené odvolanie prokurátor zdôvodnil písomným podaním zo dňa
12.9.2024, doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 13.9.2024 s poukazom na nasledovné:

S predmetným rozsudkom sa možno stotožniť, čo sa týka výroku o uznaní viny, kde toto plne

zodpovedá vykonanému dokazovaniu. Nemožno sa však stotožniť s výrokom o treste, ktorý považuje
za mierny. Druh a výmera trestu by mali okrem iného spravodlivo zohľadňovať aj spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu
obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, jeho správanie po spáchaní trestného činu.
Trest by mal byť úmerný k spáchanému trestnému činu, napĺňať jednak znaky individuálnej ako
aj generálnej prevencie a samozrejme vyjadrovať morálne odsúdenie páchateľa. U obžalovaného

absentuje akákoľvek sebareflexia. Obžalovaný si mal byť vedomý, že predchádzajúce podmienečné
odsúdenie od neho očakáva vedenie riadneho života a dodržiavanie právnych noriem. U obžalovaného
nešlo o ojedinelé vybočenie z medzí právnych noriem, o čom dosvedčuje nielen nemalý počet zápisov
v registri trestov pre rôzne druhy trestnej činnosti, ale aj priestupkové zápisy, pričom aj vo vzťahu
k predchádzajúcim uloženým trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu sa

jedná o recidívu. Obvinený má zjavný problém s dodržiavaním zákona, pričom takéto jeho opakované
úmyselné konanie a riskantné správanie, aj vo vzťahu k predchádzajúcim odsúdeniam, je absolútnou
ignoranciouprávnychpredpisov,čomáurčitevysokúvýpovednúhodnotuohľadomosobyobžalovaného.
Na nápravu obžalovaného vzhľadom na jeho doterajší život, na jeho opovážlivé opakované konanie v
rozpore s právnymi predpismi a možnosť jeho nápravy je uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

vo výmere 8 mesiacov nepostačujúci.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby Krajský súd v Žiline zrušil odvolaním
napadnutý výrok o treste a súčasne sám uložil obžalovanému prísnejší nepodmienečný trest.

Zahlásené odvolanie obžalovaný zdôvodnil prostredníctvom obhajkyne písomným podaním zo dňa

27.9.2024, doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 1.10.2024 s poukazom na nasledovné:

Nepopiera, že v čase výkonu trestu zákazu činnosti viedol motorové vozidlo, avšak jediným a výlučným
dôvodom porušenia danej povinnosti bola obava o zdravie a život jeho družky. Vzhľadom na okolnosti
prípadu je toho názoru, že daný prípad možno posudzovať ako prejav krajnej núdze resp. konanie v

skutkovom omyle, ktoré vylučujú trestnú zodpovednosť za úmyselné protiprávne konanie.
Je toho názoru, že súd v odôvodnení rozsudku nehodnotil dôkazy, vykonané na hlavnom pojednávaní
objektívnym spôsobom. Nevyhodnocoval výpovede obžalovaného a svedkov na základe nimi
popisovaného skutkového stavu. V rámci odôvodnenia uznanej viny súd predložil iba vlastné „pocity“ o
tom, čo podľa súdu mal ako obžalovaný robiť a čo neurobil, ako sa mal správať, pričom vôbec nebral

do úvahy konkrétnu situáciu a najmä dôvody, pre ktoré si „sadol za volant“. Svedčí o tom nesporne aj
prezentovaná úvaha, že ako viacnásobne trestaný človek by mal mať vedomosť zo súdnych rozhodnutí
o následkoch protiprávneho konania. Z danej citácie odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd vôbec
nevyhodnocoval dôkazy v ich súhrne, nevyhodnocoval výpovede svedkov I. J. a A. G., pričom v rámci
písomného odôvodnenia rozsudku citoval výpoveď svedka A. I. A. neúplne a skutočnosti ním uvádzané,

ktoré svedčili v jeho prospech, opomenul, čo hodnotí zo strany súdu ako účelové.
V rámci svojich vyjadrení v prípravnom konaní, vrátane svojej výpovede v pozícii obvineného, zhodne
uvádzal, že jediným dôvodom, prečo v danom čase viedol motorové vozidlo, bol zlý zdravotný stav jeho
družky. Bolo objektívne zistené, že jeho partnerka mala zdravotné problémy - žalúdočné kŕče, zvracanie,
hnačku a zhoršené dýchanie. To bol aj dôvod, prečo sa spoločne rozhodli, že pôjdu do nemocnice v

C., vzdialenej asi 7 minút cesty motorovým vozidlom od ich bydliska. Motorové vozidlo mala viesť jeho
družka, svedkyňa I. J.. On jej mal robiť iba doprovod. Jej stav sa však očividne výrazne zhoršil a keď
sama oznámila, že nie je schopná motorové vozidlo „odšoférovať“, sadol si za volant sám. Nekonal
s úmyslom poskytnúť družke adekvátnu lekársku pomoc, na čo sa v rámci písomného odôvodnenia
rozsudku odvolával súd. Je nepochybné, že tak konal s úmyslom čo najskôr sa do nemocnice dostať a

partnerke poskytnúť odbornú lekársku pomoc. Teoreticky mohol danú situáciu riešiť aj privolaním RZP,
pričom však sám vo svojej výpovedi uviedol, že s RZP má z minulosti zlé skúsenosti (čo žiaľ u nás,
vzhľadom na stav zdravotníctva, nie je nič nezvyčajné), pričom v danej chvíli, vzhľadom na situáciu,
si to ani neuvedomil. Jediné, na čo v danej chvíli myslel, bolo čo najskôr pomôcť družke a čo najskôrvyhľadať lekársku pomoc. Sama svedkyňa I. J. vypovedala, že v tej chvíli si ani ona vôbec neuvedomila,
že obžalovaný má zadržaný vodičský preukaz a je vo výkone trestu zákazu činnosti. V súvislosti s jeho
predmetným konaním súd konštatoval, že on ako viackrát trestaný človek si mal uvedomiť následky

svojho správania. Súd absolútne nebral do úvahy objektívne preukázané okolnosti. Jeho družke sa
zdravotný stav rapídne zhoršil, pričom už v minulosti, keď vykazovala obdobné príznaky, musela sa
podrobiť lekárskemu zákroku. Je úplne prirodzené ľudskej mentalite, že sa bojí o svojho blízkeho a
keď je v nebezpečenstve a hrozí mu ujma na zdraví, každý koná impulzívne s jediným cieľom - čo
najskôr dostať pacienta ku lekárovi. V danej chvíli nemyslel na zákaz činnosti, myslel iba na to, aby

svojej družke pomohol a čo najskôr jej zabezpečil adekvátnu lekársku pomoc. Keďže nemocnica bola
od jeho bydliska vzdialená iba na necelých 7 minút, jediným správnym a najmä rýchlym spôsobom
bolo pre neho odviesť družku vlastným motorovým vozidlom. Je nepochybné, že za daných okolností
uprednostnil rýchly odvoz družky pred privolaním RZP. Na jeho rozhodnutí nemôže nič zmeniť ani
konečný výsledok samotného lekárskeho vyšetrenia. Bol si vedomý zhoršujúceho sa zdravotného stavu
družky, mal o ňu strach, obaja boli v strese a nemohli vedieť, čo zhoršujúci sa zdravotný stav môže

spôsobiť. Za takýchto podmienok každý súdny človek koná tak, aby čo najrýchlejšie pacienta dopravil
vlastnými silami do nemocnice, pričom v strese a strachu určite primárne nerozoberá aj iné možnosti
v súvislosti s prípadnými trestnoprávnymi následkami. Je ľahké súdu s odstupom času konštatovať, že
si mal uvedomiť následky svojho konania a dodržať podmienky trestu zákazu činnosti. Ak by nešlo o
zdravie iného človeka, v danom prípade blízkeho človeka, matku troch detí a jeho družku, zrejme by so

záverom súdu aj mohol súhlasiť. Okolnosti, ktoré svedkovia i on popisovali, však vyústili logicky jeho
predmetným konaním. Dôvody, pre ktoré viedol motorové potvrdil v celom rozsahu aj svedok A. G. člen
policajnej hliadky, ktorá kontrolu vykonávala. Svedok tvrdil, že obžalovaný po zastavení motorového
vozidla ako dôvod svojho konania uviedol zlý zdravotný stav svojej partnerky a nutnosť lekárskeho
ošetrenia. Dôvody, ktoré uvádzal ako aj citovaní svedkovia, potvrdzujú logicky aj zistené okolnosti.

V čase zastavenia motorového vozidla sedela na sedadle spolujazdca svedkyňa I. J.. Svedkyňa je
držiteľkou vodičského preukazu, potrebné doklady mala pri sebe, nemala požitý žiaden alkohol alebo
inú návykovú látku. Za „bežných“ okolností tu neexistoval žiadny dôvod, aby za danej situácie svedkyňa
neviedla motorové vozidlo a aby robila iba doprovod vodičovi - osobe, ktorá má uložený trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá. Vykonaným dokazovaním dôvody uvádzané ním a svedkami I. J. a A.

G. neboli žiadnym spôsobom vyvrátené, prokurátor iné dôkazy súdu nepredložil a napriek tomu súd
jeho výpoveď jednostranne hodnotil ako účelovú. Ako dôkaz „účelovosti“ jeho obhajoby, súd citoval aj
výpoveď svedka A. I. A.. Je potrebné uviesť, že súd účelovo citoval iba časť výpovede a na jej základe
konštatoval, že zdravotný stav družky nebol až tak vážny, aby obžalovaný konal proti zákazu činnosti.
Svedok A. I. A., ošetrujúci lekár vypovedal, že pacientka sa po príchode sťažovala na bolesti brucha, a

ako vyplýva z predloženej lekárskej správy, uvádzala tiež zvracanie a hnačku. Podrobila sa základnému
lekárskemu vyšetreniu, bola jej odobratá krv a absolvovala sono brušnej dutiny. Záver lekára znel:
dyspeptický syndróm.
V odbornej lekárskej literatúre sa dyspeptický syndróm definuje ako súbor chronických funkčných
tráviacich ťažkostí a problémov. Má rôzne príčiny a rôznu intenzitu. Dyspeptický syndróm nie

je samostatná a presne definovaná choroba. Má funkčný základ a tým i rozdielnu individuálnu
symptomatológiu. Dyspeptické problémy môžu vzniknúť akútne i chronicky. Akútne vznikajú náhle, z
plného zdravia. Objavujú sa bolesti až kŕče v bruchu, hnačky a zápchy, bolesti žalúdka, pocity plnosti až
pocity na vracanie. Tento akútny stav si vyžaduje rýchle liečebné kroky. Na prvom mieste treba vylúčiť
organické ochorenie tráviaceho systému, napríklad nádor žalúdka alebo čreva, vylúčiť treba zápalové

ochorenie alebo vredovú chorobu. Je potrebné spoľahlivo oddiferencovať niektorú z foriem intolerancie
potravy. Diagnostika musí byť dôsledná a zodpovedná. Chyba môže vyjsť draho...
Sám svedok A. I. A., ako dlhoročný skúsený lekár uviedol, že laik (v danom prípade obžalovaný)
môže ťažko posúdiť, či citované ťažkosti sú ľahkého alebo ťažšieho charakteru, ktorý môže spočívať
napr.vakútnejpríhodebrušnej.Príznaky,ktorépacientkauvádzala,mohliviesťkakútnejpríhodebrušnej

a v prípade, že by sa táto diagnóza potvrdila, znamenalo by to potrebu okamžitého operačného zákroku,
v opačnom prípade by mohlo dôjsť k ohrozeniu života.
Pri posudzovaní splnenia podmienok krajnej núdze v zmysle ust. § 24 ods. 1,2 Tr. zák. sa musí prihliadať
na dve základné hľadiská. Na objektívne, aká bola reálna situácia ale aj na subjektívne, ako sa situácia
javila osobe konajúcej v krajnej núdzi, v danom prípade jemu. V jeho prospech je potrebné zohľadniť, že

obdobnémunebezpečenstvuužvminulostičelil,pričomvýsledkombolovýrazné zhoršeniezdravotného
stavu jeho družky, svedkyne I. J. a nutnosť lekárskeho zásahu, bol prestrašený a pod časovým stresom.
Svedkyni sa zdravotný stav z jeho pohľadu, ale aj objektívne výrazne zhoršoval, a preto situáciu logicky
vyhodnotil ako vážnu a jediné, čo v danej chvíli z jeho pohľadu mohol urobiť, bolo čo najskôr pacientkudopraviť do nemocnice. Keďže tá bola vzdialená cca 7 minút jazdy motorovým vozidlom, najrýchlejším
a najmä najúčinnejším riešením z jeho pohľadu bol osobný odvoz. Sám uviedol, že mal z minulosti
s volaním RZP zlú skúsenosť, a z tohto objektívneho dôvodu túto možnosť ani v danej chvíli nebral

do úvahy. Tak, ako vypovedal svedok A. A., obžalovaný nemohol v danej chvíli posúdiť, čí zdravotné
ťažkosti jeho družky predstavujú priamo hroziace nebezpečenstvo alebo nie.
Ak sa osoba, ktorá koná v krajnej núdzi, mylne domnieva, že je prítomné priamo hroziace
nebezpečenstvo a neskôr sa ukáže, že tomu tak nie je, ide o putatívnu krajnú núdzu, ktorú síce priamo
trestný zákon neupravuje, no definuje ju judikatúra. O tzv. zdanlivú (putatívnu) krajnú

núdzu ide vtedy, ak sa páchateľ omylom domnieva, že jestvuje nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu
chránenému Trestným zákonom, avšak v skutočnosti takéto nebezpečenstvo nejestvuje. Takýto prípad
sa posúdi podľa zásad o skutkovom omyle. ktorý vylučuje zodpovednosť páchateľa za úmyselný trestný
čin.
Je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené všetky citované zákonné podmienky na konštatovanie
existencie putatívnej krajnej núdze, a z uvedeného dôvodu mal súd konštatovať, že skutok nie je

trestným činom a v zmysle ust. § 285 písm. b) Tr. por. ho spod obžaloby oslobodiť.
Má za to, že dôvody, pre ktoré v čase výkonu trestu zákazu činnosti viedol motorové vozidlo, vykonaným
dokazovaním vyvrátené neboli. Naopak, boli potvrdené tak výpoveďou svedkov I. J.. A. G. a A. I. A..
Prokurátor nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by jednoznačným spôsobom jeho tvrdenie čo i len spochybnil.
V prípade, že by súd dospel k záveru, že neboli splnené všetky podmienky citovaného ust. § 24 Tr.

zák., vzhľadom na hore citované by bolo možné konštatovať, že došlo k tzv. „prekročeniu hraníc krajnej
núdze“. Je nesporné, že by sa daného konania dopustil v čase plynutia skúšobnej doby podmienečného
odsúdenia. Práve vzhľadom na motív a pohnútku jeho konania, vzhľadom na konštatovanie, že došlo
k prekročeniu hraníc krajnej núdze, je toho názoru, že pri ukladaní trestu by otázka „primeranosti“ bola
splnená aj uložením peňažného trestu. Za daných okolností, keď jediným dôvodom jeho konania bola

snaha čo najrýchlejšie dopraviť svoju družku do nemocnice, nakoľko jej zdravotný stav sa očividne
zhoršoval, uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by sa javilo ako neprimerane prísne. Sám
súd vo svojej rozsiahlej štúdii k účelu trestu konštatuje, že je nutné trest individualizovať, pričom trestnú
represiu je nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere.
Na základe vyššie uvádzaných skutočností navrhuje, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu

Námestovo,sp.zn.4T/34/2024zodňa25.7.2024zrušilasámrozhodoltak,žehopodľa§285písm.b)Tr.
por. spod obžaloby oslobodí, príp. pri konštatovaní o prekročení hraníc krajnej núdze a uznaní viny mu
uloží primeraný peňažný trest alebo vec vráti prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Verejné zasadnutie o odvolaniach obžalovaného A. B. a prokurátora sa na Krajskom súde v Žiline dňa

11.12.2024 konalo v neprítomnosti obžalovaného A. B. za splnenia zákonných podmienok podľa § 293
ods.7Tr.por.ObžalovanýA.B.bolriadneavčasupovedomenýotermíneverejnéhozasadnutia,vrátane
poučenia o možnosti a zákonných podmienkach vykonania verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti
(písomné upovedomenie na verejné zasadnutie a poučenie osobne prevzal dňa 5.12.2024). Obžalovaný
písomným podaním zo dňa 30.11.2024, ktoré bolo Krajskému súdu v Žiline odovzdané obhajkyňou

obžalovaného priamo na verejnom zasadnutí dňa 11.12.2024, deklaroval, že o termíne verejného
zasadnutia sa dozvedel už dňa 22.11.2024 od svojej obhajkyne a vzhľadom na pracovné povinnosti
v zahraničí výslovne požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti s poukazom na
§ 293 ods. 7 Tr. por. Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaniach obžalovaného A. B. a prokurátora
bola prítomná obhajkyňa obžalovaného A. B..

Na konanom verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom o odvolaniach obžalovaného a prokurátora
proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu sa prokurátorka v rámci konečného návrhu vyjadrila,
že pokiaľ ide o vinu, ktorá bola vyslovená v rozsudku okresného súdu, v tejto časti prokuratúra považuje
rozsudok za zákonný a správny. K námietkam obhajoby podanej v odvolaní prokuratúra dodáva, že

ide o opakovane prezentovanú obhajobu obžalovaného podávanú už v konaní pred okresným súdom,
na ktorú obhajobu okresný súd správne reflektoval a zohľadnil ju vo svojom rozhodnutí. Pokiaľ ide
o uložený trest, v tomto smere sa prokuratúra stotožňuje s písomnými dôvodmi odvolania tak, ako boli
tieto predložené na rozhodnutie odvolaciemu súdu, a teda aj naďalej navrhuje, aby krajský súd zrušil
rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám uložil obžalovanému trest odňatia slobody v polovici

zákonnej trestnej sadzby v nepodmienečnej forme. Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného, toto navrhuje
zamietnuť ako nedôvodné.Obhajkyňa obžalovaného v rámci konečného návrhu navrhla, aby krajský súd rozhodol o odvolaní
obžalovaného v zmysle ním podaného písomného odvolania. Odvolanie podané prokurátorom navrhuje
zamietnuť.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia (obžalovaný A. B. a prokurátor) podali
odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré
odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil

potom, že odvolania podané obžalovaným A. B. a prokurátorom boli podané oprávnenými osobami, proti
výrokom rozhodnutia, proti ktorým sú prípustné, v zákonom stanovenej lehote a pokiaľ ide o odvolanie
prokurátora proti výroku o treste v neprospech obžalovaného, toto krajský súd vyhodnotil ako dôvodné
a odvolanie obžalovaného A. B. ako nedôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného

trestného činu (prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák.) je
napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku
a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového
stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú
uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného

na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na
správne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho
správne skutkové zistenia. Pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným
spôsobom, postupoval dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného

presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne
a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam. V rámci
skutku je konanie obžalovaného súčasne dostatočne konkretizované tak, že toto napĺňa zákonné znaky
skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Takto v skutku popísané protiprávne
konanie obžalovaného má oporu v dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní pred okresným

súdom, ako na to v podrobnostiach a s odkazom na konkrétne vykonané dôkazy poukázal súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyložil, ako sa vyrovnal s podstatnou obhajobou obžalovaného A. B. a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský
súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu
prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje

za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu
a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A. B.
a jeho obhajkyňa rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva
zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal
a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj
k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,

odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do
situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach
v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne

záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. v celom priebehu trestného konania nepopiera to, že dňa 22.1.2024 s vozidlom
skutočne jazdil aj napriek tomu, že mu bol súdom uložený trest zákazu činnosti, svoje konanie
odôvodňuje tým, že jeho priateľka sa sťažovala na bolesti brucha a preto ju potreboval odviesť do

nemocnice, teda konal v krajnej núdzi, resp. ako uvádza v podanom odvolaní v skutkovom omyle,
odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu
obžalovaného a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané
dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba
nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. B.

spáchal žalovaný skutok prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Z vykonaných dôkazov možno
spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný A.
B. spáchal žalovaný skutok prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia v zmysle podanej obžaloby
a vylúčiť prijatie iného záveru.
Obžalovaný A. B. sa necíti byť vinným zo spáchania skutku uvedeného vo výroku napadnutého

rozsudku. Konanie kladené mu obžalobou za vinu spočívajúce v tvrdení obžaloby, že dňa 22.1.2024
jazdil na osobnom motorovom vozidle aj napriek uloženému trestu zákazu činnosti (vodiča) priznáva
a nepopiera, toto svoje konanie ale ospravedlňuje skutočnosťami, ktoré charakterizuje ako konanie
v krajnej núdzi, resp. v skutkovom omyle (putatívna krajná núdza). Aj krajský súd totožne s okresným
súdom poukazuje na sumu dôkazov, ktoré obžalovaného bez akýchkoľvek vážnejších pochybností

usvedčujú zo spáchania žalovaného skutku.

Krajský súd primárne poukazuje na výpoveď svedka H. A. G., ktorá je podporená ďalšími priamymi
a nepriamymi dôkazmi, a to aj vrátane viacerých výpovedí svedkov, ktorí boli buď priamymi svedkami
protiprávneho konania obžalovaného (svedkyňa I. J.) alebo o tomto mali sprostredkovanú vedomosť

(svedok A. I. A.), pričom tieto ďalšie dôkazy sú v dobrom logickom súlade nielen s výpoveďou svedka
H. A. G., ale aj navzájom. Krajský súd konkrétne poukazuje tiež na početné listinné dôkazy, na ktoré
poukázal aj okresný súd v odôvodnení rozsudku (lekárska správa z príjmovej chirurgickej ambulancie
HNsPC.zodňa22.1.2024,lekárskasprávazröntgenologickéhovyšetreniavHNsPC.zodňa22.1.2024,lekárske správy HNsP C. zo dňa 7.10.2021 a 8.12.2021, záznam o skutku zo dňa 22.1.2024, zápis
o dychovej skúške na alkohol, fotodokumentácia zo dňa 22.1.2024, evidencia priestupkov a odpis
z registra trestov obžalovaného).

Aj krajský súd si je vedomý existencie dôkazov v prospech obžalovaného. V tejto súvislosti pokiaľ ide
o výpoveď svedkyne I. J., tu je potrebné prihliadať na skutočnosť, že sa jedná o družku obžalovaného
s pozitívnou väzbou na obžalovaného ako svojho druha. Pokiaľ ide o výpovede svedka A. I. A., ktorý
bol dňa 22.1.2024 ošetrujúcim, lekárom svedkyne I. J., ktorý vypovedal okrem špecifického zdravotného
stavu, teda o výsledkoch vyšetrenia I. J. dňa 22.1.2024 v závere výpovede aj v rovine všeobecnej

(teoretickej) k otázke akútnej príhody brušnej, tu je potrebné mať na zreteli, že výpoveď tohto svedka
má tak rovinu špecifickú, viažucu sa ku konkrétnostiam skutku, opretú o exaktné, objektívne dôkazy
(výsledky lekárskych vyšetrení) a aj rovinu všeobecnú v podobe odpovede na všeobecnú otázku
obhajkyne, viažucu sa k subjektívnemu tvrdeniu svedkyne J. a obžalovaného B. (obaja tvrdiac, že
menovanej bolo zle, bolelo ju brucho, zvracala a mala hnačku), ktoré neboli podporené žiadnym iným
(objektívnym) dôkazom, napr. v podobe lekárskej správy a pod. Ak svedkovia H. G. a A. A. na jednej

strane v podstate zhodne a pritom nezávisle na sebe tvrdia, že u I. J. nešlo o žiadne ani len viditeľné
príznaky akútneho ohrozenia jej života, či zdravia, čomu nasvedčuje aj ich pracovný (štandardný bez
potreby zvýraznenia priorít k I. J. na úkor iných osôb, či činností) prístup k riešeniu danej situácie
s menovanou, ktoré výpovede svedkov majú oporu v lekárskych správach HNsP V C. zo dňa 22.1.2024,
na druhej strane tvrdenia obžalovaného B. a svedkyne J. o akútnom ohrození života, či zdravia I. J.,

resp. domnienke obžalovaného (i menovanej svedkyne), že táto je ohrozená na živote a zdraví, nemajú
oporu v žiadnom dôkaze vykonanom na hlavnom pojednávaní.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne protiprávne konanie
obžalovanéhosprávneprávnekvalifikovalakoprečinmareniavýkonuúradnéhorozhodnutiapodľa§348

ods. 1 písm. d) Tr. zák., nakoľko obžalovaný maril výkon rozhodnutia súdu tým, že vykonával činnosť,
na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu o zákaze činnosti. Obžalovaný konal v priamom úmysle podľa
§ 15 písm. a) Tr. zák., nakoľko chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť záujem chránený
týmto zákonom.

V súvislosti s právnou kvalifikáciou protiprávneho konania obžalovaného krajský súd na okraj
poznamenáva nasledovné:
Objektom trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. je záujem
na riadnom výkone rozhodnutí súdov alebo iných orgánov verejnej moci.
Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v niektorej forme konania páchateľa, ktoré sú taxatívne

uvedené v písm. a) až i), ktoré spočíva v marení alebo podstatnom sťažovaní výkonu niektorých
rozhodnutí súdov alebo iných orgánov verejnej moci.
V prípade špecifikovanom v § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., ide o zákaz výkonu určitej činnosti, ktorý je
uložený buď rozhodnutím súdu (§ 61), alebo rozhodnutím príslušného orgánu v správnom konaní (napr.
priestupkovom konaní podľa zákona o priestupkoch).

Marením sa rozumie, že rozhodnutie, ktoré má byť v čase činu vykonané, fakticky v dôsledku konania
páchateľa nie je vykonané.
Rozhodnutím súdu sú akékoľvek rozhodnutia deklarujúce práva alebo ukladajúce povinnosti, o marenie
ktorých pôjde spôsobom predpokladaným v § 348 Tr. zák.
Subjektom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek (všeobecný subjekt), na koho sa vzťahuje jedna

z tam (§ 348 Tr. zák.) uvedených povinnosti spravidla vo forme rozhodnutia súdu.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie (§ 15).
V nadväznosti už aj na odvolacie argumenty obžalovaného, ktoré sú v prevažnej miere v podstate
opakovaním v celom priebehu trestného konania prezentovanej obhajoby (obrany) obžalovaného,
krajský súd na okraj uvedeného v rovine teoreticko právnej poznamenáva aj nasledovné:

Podľa § 24 ods. 1 Tr. zák. čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace
záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.
Podstata krajnej núdze spočíva v odvracaní nebezpečenstva na záujem chránený Trestným zákonom
(chránený záujem) na úkor iného záujmu chráneného Trestným zákonom (obetovaný záujem).
Nebezpečenstvo teda hrozí chránenému záujmu priamo a nedá sa odstrániť inak ako obetovaním iného

záujmu. Záujmy obetované v krajnej núdzi sú tiež záujmami chránenými Trestným zákonom. Krajnú
núdzu možno v zásade použiť na ochranu všetkých záujmov chránených Trestným zákonom (spadajúce
pod všeobecný objekt Trestného zákona). Použitie krajnej núdze je časté najmä pri ochrane života
a zdravia.Nebezpečenstvo, na odvrátenie ktorého možno použiť krajnú núdzu, je moment, alebo stav, ktorý
obsahujeznačnúmožnosťporuchyhroziacejzáujmuchránenémuTrestnýmzákonom.Nebezpečenstvo,
proti ktorému je prípustná krajná núdza, môžu spôsobiť i fyziologické procesy v ľudskom tele, akými sú

rôzne choroby, úrazy, alebo nedostatok uspokojenia niektorej základnej fyziologickej potreby, ak tento
nedostatok priamo ohrozuje život alebo zdravie (napr. nedostatok vzduchu a pod. R 4532/1932).
Konanie v krajnej núdzi nie je možné, keď možnosť poruchy ešte hrozí vo vzdialenejšej budúcnosti napr.
zdravotný stav osoby ešte nevykazuje známky potreby akútnej lekárskej pomoci (NR 11 Tdo 417/2009).
Podľa§24ods.2Tr.zák.,nejdeokrajnúnúdzu,akbolomožnénebezpečenstvopriamohroziacezáujmu

chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne
závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo
hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.
Forma krajnej núdze nie je zákonom nijako určená. Osoba konajúca v krajnej núdzi si ju, za splnenia
všetkých podmienok krajnej núdze, môže zvoliť podľa potrieb konkrétneho druhu chráneného záujmu
(napr. či ide o ochranu života alebo majetku), charakteru nebezpečenstva (napr. zdravotné problémy

dieťaťa) a jeho intenzity, podľa prostriedkov, ktoré má k dispozícii (motorové vozidlo, telefón), ako aj
podľa fyzického a psychického potenciálu osoby konajúcej v krajnej núdzi.
Princíp subsidiarity krajnej núdze kladie podmienku, že konať v krajnej núdzi obetovaním záujmu
chráneného Trestným zákonom možno až vtedy, keď neexistujú iné možnosti odvrátenia priamo
hroziaceho nebezpečenstva, ktoré by neobetovali záujmy chránené Trestným zákonom, teda konať v

krajnej núdzi možno, až keď nebezpečenstvo nemožno odvrátiť inak.
Pri hodnotení, či nebezpečenstvo bolo možné odvrátiť inak, treba brať do úvahy len tie možnosti
obvineného, ktorými bolo možné nebezpečenstvo odvrátiť včas, t.j. ešte pred porušením záujmu
chráneného Trestným zákonom, ktorému nebezpečenstvo hrozilo (R 26/1972).
Pri spätnom posudzovaní, či boli splnené podmienky krajnej núdze, sa musí prihliadať tiež na objektívne

hľadisko, na reálnu situáciu, v ktorej sa konalo v krajnej núdzi, ako aj na subjektívne hľadisko, ako sa
situácia aká bola osobe konajúcej v krajnej núdzi. V prospech osoby konajúcej v krajnej núdzi treba
zohľadniť, že prevažne danému nebezpečenstvu bežne nečelí, môže ním byť zaskočená, prestrašená
a navyše môže konať pod časovým stresom.
O exces z krajnej núdze ide vtedy, keď sa osoba pokúša konať v krajnej núdzi, avšak nie sú splnené

všetky podmienky pre konanie v krajnej núdzi. V takomto prípade (ak zároveň boli naplnené znaky
skutkovej podstaty trestného činu) osoba zodpovedná za exces z krajnej núdze je zodpovedná aj
trestnoprávne. Fakt, že pôvodne mala zámer konať v krajnej núdzi, sa zohľadní iba ako poľahčujúca
okolnosť (§ 36 písm. i) Tr. zák.).
O exces z krajnej núdze ide vtedy, keď konanie nebolo vykonané v čase hroziaceho nebezpečenstva

(extenzívne exces). Exces z krajnej núdze je protiprávnym konaním.
O prípad krajnej núdze by sa nejednalo, pokiaľ by nebezpečenstvo už pominulo, alebo by hrozilo
až v budúcnosti, ale nie v bezprostrednej budúcnosti. Za priamo hroziace nebezpečenstvo treba
považovať taký stav, kde vývoj udalostí rýchlosť po poruche alebo síce tento vývoj je prerušený,
nepokračuje, ale sú splnené temer všetky podmienky potrebné na to, aby hroziaca porucha nastala,

keď na uskutočnenie zostávajúcej podmienky postačí náhoda, ktorá môže kedykoľvek bezprostredne a
s veľkou pravdepodobnosťou nastať.

S poukazom na vyššie uvedený výklad krajský súd ohľadne právnej kvalifikácie protiprávneho
konania obžalovaného tak, ako je toto popísané v skutkovej vete odvolaním napadnutého rozsudku

a ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, uzatvára, že zo strany obžalovaného sa vo vzťahu
k rešpektovaniu rozhodnutia súdu (trestného rozkazu Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 0T/3/2023 zo
dňa 5.1.2023, právoplatného 5.1.2023) o zákaze činnosti (vodiča) nepochybne jednalo o také konanie,
ktoré v žiadnom prípade nevykazovalo znaky krajnej núdze v zmysle § 24 ods. 1 Tr. zák., taktiež nešlo
ani o tzv. putatívnu krajnú núdzu (konanie v skutkovom omyle), ale jednoznačne o konanie, ktorým

obžalovaný chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone (§ 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák.) porušiť
záujem spoločnosti na riadnom výkone rozhodnutia súdu a takéto porušenie aj spôsobil (priznal, že
svozidlomjazdilajnaprieksúdomuloženémutrestuzákazučinnosti;tvrdenieoohrozeníživotaazdravia
jeho družky, resp. o domnienke, že život a zdravie jeho družky je ohrozené, nepotvrdzujú svedkovia H.
G., A. A. a ani listinné dôkazy tvorené lekárskymi správami zo dňa 22.1.2024).

Krajský súd v nadväznosti na konkrétne odvolacie argumenty obžalovaného, ktoré popri už v pôvodnom
konaní prezentovanom rozsahu sú obšírnejšie v nadväznosti na argumentáciou okresného súdu
v odvolaním napadnutom rozsudku, dodáva a v detailoch poukazuje na nasledovné:Obžalovaný už vo výpovedi v prípravnom konaní dňa 22.1.2024 (táto jeho výpoveď bola čítaná na
hlavnom pojednávaní z dôvodu odmietnutia vypovedať v konaní pred súdom) tvrdil, že družka I. J. mala

zdravotne problémy už večer dňa 21.1.2024, keď ju bolelo brucho, pričom sama to vnímala tak, že ju
to do rána prejde. Ráno jej bolo horšie, zvracala a tvrdila mu, že sa celkovo cíti zle. Rozhodli sa ísť
do nemocnice, pričom cestou k vozidlu, ktoré mala pôvodne šoférovať družka sa jej bolesti stupňovali,
boli horšie a na vedenie vozidla si netrúfala. Pre zlé skúsenosti s RZP sa rozhodol, že družku z domu
z H. do nemocnice do C. vzdialenej cca 7 minút autom odvezie osobne. Cestou ho v C. pre prekročenie

rýchlosti zastavila policajná hliadka, ktorej počas kontroly priznal, že má uložený trest zákazu činnosti,
absolvoval dychovú skúšku, po čom ho policajti obmedzili na osobnej slobode.
Výpoveď obžalovaného čiastočne korešponduje s výpoveďou svedkyne I. J., keď svedkyňa vo výpovedí
tvrdí, že večer 21.1.2024 mala kŕče, bolesti brucha, problémy s dýchaním a zvracala. Ešte večer užila
žalúdočné kvapky a Ibuprofén s tým, že jej to do rána prejde. Ráno boli príznaky ešte horšie, zvracala
a mala hnačku. Už aj v minulosti (7.10.2021) mala zápal sedacieho svalu a bolesti zuba, na čo brala

viacero liekov proti bolesti, medzi inými i Novalgin. Bola v nemocnici, kde jej zistili alergickú reakciu (z
liečiva), pričom sa to opakovalo aj dňa 8.12.2021, kedy bola i vyhádzaná kožnými fľakmi. Aj vtedy ju do
nemocnice odviezol obžalovaný, nakoľko mal o ňu strach. Dňa 22.1.2024 po zobudení mala problémy
žalúdočného charakteru, kŕče, zvracala a mala hnačky, pričom sa zľakla, či to nemá z užitých liekov ako
v roku 2021. Obžalovaný jej navrhol, že pôjdu do nemocnice kam by šoférovala sama, ale pri aute sa

jej stav zhoršil, mala intenzívnejšie kŕče, chcelo sa jej zvracať, mala dýchacie problémy a na jazdu si
netrúfala. Nakoľko rodinu má až v K. a do nemocnice v C. mali asi 7 minút, obžalovaný sa rozhodol, že ju
tam zavezie osobne. Už v C. ich zastavila policajná hliadka z dôvodu prekročenia rýchlosti. Obžalovaný
hliadke hneď oznámil, že ju vezie do nemocnice, lebo sa cíti veľmi zle. Jeden z policajtov následne
riešil obžalovaného, lebo ten mal zadržaný vodičský preukaz, druhý jej privolal RZP, ktorá ju odviezla

do nemocnice v C., pričom záchranárom cestou popísala pociťujúce príznaky. V nemocnici jej odobrali
krv, dali jej infúziu a odviezli na chirurgické oddelenie, kde jej urobili sono. Domov ju prepustili po dvoch
hodinách so záverom šetriacej diéty. Príčinu zdravotných ťažkostí u nej v nemocnici neidentifikovali.

Krajský súd konštatuje, že medzi výpoveďou obžalovaného a svedkyne J. boli podstatné rozdiely najmä

v popise zdravotného stavu I. J.. Pokiaľ obžalovaný vnímal to, že družka mala zdravotné problémy
už večer (21.1.2024) a potom aj ráno (22.1.2024), ktoré sa prejavovali bolesťami brucha, kŕčami
a zvracaním, svedkyňa popisuje ten istý stav aj tým, že mala i hnačky dokonca, že zvracala a stav
sa jej zhoršil aj pred vozidlom, čo ale obžalovaný stojac pri nej, uvedené (takto) vo svojej výpovedi
vôbec nepopisuje. Pokiaľ mala svedkyňa obavu z toho, že ide o stav podobný tomu z roku 2021, kedy

mala okrem popisovaných ťažkostí na tele i viditeľné (alergické) kožné fľaky, takéto objektívne viditeľné
(pozorovateľné) fľaky (ani iné viditeľné známky) zo dňa 22.1.2024 vôbec vo výpovedi dňa 15.2.2024
nepopisuje, pričom lieky (žalúdočné kvapky a Ibuprofén) mala pritom užiť už večer dňa 21.1.2024.
Ani obžalovaný sa vo výpovedi (dňa 22.1.2024) nevyjadril k žiadnym viditeľným znakom, ktoré by dňa
22.1.2024nateledružkyvnímalamalmaťpretopodobnúobavuzjejzdravotnéhostavuakovroku2021.

Krajský súd v ďalšom konštatuje, že pre posúdenie konania obžalovaného je smerodajný práve ten
moment, v ktorom sa obžalovaný dňa 22.1.2024 (v čase okolo 9:29 hod.) rozhodol, že družku osobne
zavezie autom do nemocnice v C. vedomý si toho, že má súdom uložený trest zákazu činnosti vodiča.
Tento stav je skutkovo dôkazne dokumentovaný jedine výpoveďou obžalovaného a svedkyne J.. Nikto
iný tento nimi (navyše i rozdielne) popísaný (zdravotný) stav I. J. nevidel. Rovnako ani žiadnym iným

dôkazom (práve) tento stav nie je objektivizovaný.

Druhým momentom, ktorý dokumentuje konanie obžalovaného je vykonávaná policajná kontrola, ktorú
realizovali dvaja členovia policajnej hliadky v meste C., z ktorých jedným bol aj svedok H. G., vypočutý
v prípravnom konaní dňa 15.2.2024 (teda krátko po skutku). Zo záznamu o skutku (listinný dôkaz na č.l.

33) je zrejmé, že vodič B. bol podrobený kontrole (zastavený pre prekročenie rýchlosti v obci C.) dňa
22.1.2024 v čase o 9:33 hod. K obmedzeniu osobnej slobody A. B. došlo bezprostredne potom v čase
o 9:40 hod., a to po vykonanej kontrole, či je držiteľom vodičského oprávnenia a vykonaní dychovej
skúšky na alkohol v dychu v čase o 9:36 (č.l. 35). K tomu je treba dodať, že obžalovaný i svedkyňa J.
zhodne tvrdia, že sa do nemocnice ponáhľali z H., kde bývali, dokonca až tak, že obžalovaný ani nevolal

RZP, ale sám ju s vozidlom rýchlo odvážal, lebo cesta do nemocnice v C. mala (podľa ich vyjadrenia)
trvať iba 7 minút. Aj z týchto exaktných a objektívnych údajov krajský súd konštatuje, že obžalovaný
začal jazdu s vozidlom v H. (cca o 9:29 hod.) doslova pár minút (cca 4 minúty) pred tým, ako bol
zastavený policajnou hliadkou o 9:33 hod. (jazda z H. cez C. do C. mala podľa vyjadrenia obžalovanéhoa svedkyne J. trvať celkovo 7 minút, čo korešponduje aj s vyššie dokumentovaným stavom). K tomto
druhému momentu skutkového deja (čas 9:33 hod.) krajský súd dodáva, že toto konanie, teda jazda
obžalovaného tak (už) bola popri výpovedi obžalovaného a svedkyne J. dokumentovaná aj výpoveďou

svedka H. G. a listinnými dôkazmi (záznam o skutku, zápis o dychovej skúške a pod.).

Svedok H. G. vo výpovedi v prípravnom konaní dňa 15.2.2024 tvrdil, že dňa 22.1.2024 v čase okolo
9:30 hod. počas policajnej kontroly vykonávanej s kolegom práp. A. v C. v časti B. na ceste I/59 smerom
od H., zastavili vozidlo značky Citröen, ev. č. H., z dôvodu prekročenia rýchlosti o 13 km/hod. v obci.

Vodičom tohto vozidla bol obžalovaný A. B., jeho spolujazdkyňou bola žena sediaca na (prednom)
sedadle spolujazdca pri vodičovi. Vodič bol vyzvaný na predloženie dokladov na vedenie vozidla, ale
ten im uviedol, že vodičský preukaz nemá, lebo ho má zadržaný a predložil im len občiansky preukaz.
Vodiča ďalej vyťažili k dôvodom vedenia vozidla, pričom obžalovaný im uviedol, že chcel odviesť družku
do nemocnice, nakoľko jej je zle. V ďalšej komunikácií im obžalovaný tvrdil, že RZP, resp. inú osobu
na odvoz družky nevolal, lebo o tejto možnosti nerozmýšľal a družke bolo zle. Vo vykonávaní kontroly

vodiča spočívajúcej v lustrácií pokračoval kolega práp. A., on sa venoval pani J., ktorá mu tvrdila, že ju
bolí brucho, že je jej zle, na čo reagoval privolaním RZP, ktorá prišla a odviezla ju do nemocnice. Počas
čakania na RZP mal menovanú stále na očiach. Dodal, že po príchode RZP J. priviedol k záchranárom
a oboznámil ich so situáciou.

Krajský súd k tejto časti (dôkazmi dokumentovaného) skutkového deja konštatuje, že tak obžalovaný,
svedkyňa J. a ani svedok H. G. sa vo výpovediach vôbec nevyjadrovali, že by po 9:33 hod., kedy bol
obžalovaný v rámci policajnej kontroly zastavený, bol zdravotný stav svedkyne J. objektivizovaný určitou
viditeľnou, resp. zmyslami vnímateľnou skutočnosťou, ktorú by ako prítomní popisovali. Svedok H. G. vo
výpovedi vôbec nešpecifikuje to, že by sa obžalovaný a svedkyňa J. po zastavení vozidla správali tak,

ako by išlo o bezprostredné ohrozenie jej života, či zdravia. Obžalovaný dokonca vo výpovedi neuvádza
ani to, že by policajnej hliadke (hneď po zastavení) vysvetľoval dôvody jazdy s vozidlom počas výkonu
treste zákazu činnosti (napr. že by mal strach o zdravotný stav družky a pod.). Svedkyňa J. vo výpovedi
tvrdí, že obžalovaný policajnej hliadke počas výkonu kontroly tvrdil, že ju vezie do nemocnice lebo jej
je zle. Svedok H. G. tvrdí, že obžalovaný potom, ako sa vyjadril, že má zadržaný vodičský preukaz im

v ďalšom priebehu výkonu policajnej kontroly (dychová skúška) na ich dotaz prečo jazdí počas výkonu
trestu zákazu činnosti uviedol, že družke je zle a vezie ju do nemocnice. Na otázku, prečo nezavolal RZP,
resp.neoslovilinúosobunaodvozdružkyimodpovedal,ženadtýmnerozmýšľal.Krajskýsúdkonštatuje,
žeobžalovanýpolicajnejhliadkeprikontroleakodôvodsvojhokonaniavôbecnespomínal,žebymalmať
z minulosti zlé skúsenosti s RZP, ako toto svoje konanie odôvodňoval vo svojej výpovedi v prípravnom

konaní dňa 22.1.2024. Aj ďalší opis konania členov policajnej hliadky, keď jeden z jej členov (práp. A.)
sa venoval lustrácií obžalovaného a druhý (H. G.) privolal telefonicky RZP, čakal na jej príchod, priviedol
svedkyňu J. k záchranárom po ich príchode a oboznámil ich s danou situáciou, vôbec nenasvedčuje
tomu, že by svedkyňa J. bola v ohrození života a zdravia (ako to mal obžalovaný vnímať len pár minút
predtým ešte v H. tesne pred začatím jazdy s vozidlom). Ani zo správania obžalovaného a svedkyne

J. (napr. ich prípadné sťažnosti na postup polície, že vykonávajú kontrolu vodiča aj napriek ohrozeniu
života a zdravia svedkyne J., či samotnej výpovede obžalovaného a menovanej svedkyne, ktorí to
vo výpovediach vôbec neuvádzajú) nič také členovia policajnej hliadky neregistrovali. Obžalovaný,
svedkyňa J. a svedok H. G. rovnako neuvádzajú žiadne také skutočnosti, ktoré by dokumentovali
zdravotné problémy J. – spočívajúce vo zvracaní, kŕčoch, hnačke, aké obžalovaný a svedkyňa J. aj

keď rozdielne, predsa len opisovali ešte v situácií (vzťahujúcej sa k momentu), kedy sa obžalovaný pri
vozidle v H. rozhodol jazdiť s vozidlom.

Krajský súd už z takto, k tomuto momentu, podrobne dokumentovanému stavu veci – časti skutku
konštatuje, že tvrdenie obžalovaného o jeho konaní v krajnej núdzi, resp. v skutkovom omyle (pri tzv.

putatívnej krajnej núdzi) nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a je tvrdením síce podporeným čiastočne
výpoveďou svedkyne J., ktorú ale ako výpoveď družky obžalovaného odvolací súd vyhodnocuje ako
výpoveď nevierohodnú podanú so zjavným cieľom pomôcť svojmu druhovi, aby tento nebol za toto
konanie (navyše spáchané v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia) trestne stíhaný. Z rovnakého
dôvodu krajský súd ako nevierohodnú vyhodnocuje aj výpoveď obžalovaného, ktorá je okrem toho

v časti (ako to krajský súd uvádza v tomto rozsudku už vyššie) navyše rozporná i so samotnou
výpoveďou svedkyne J.. Uvedené úvahy odvolacieho súdu vyhodnocované už k tomuto momentu
(k tejto časti skutkového deja) korešpondujú aj s dôkazmi, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní
a dokumentujú zdravotný stav svedkyne J. dňa 22.1.2024 (napr. v nemocnici) objektívnymi dôkazmi.Krajský súd tak v ďalšom poukazuje podporne aj na výpoveď svedka A. I. A. z prípravného konania zo
dňa 11.3.2024, v ktorej svedok tvrdil, že RZP, ktorá priviezla pacientku do nemocnice privolala hliadka

polície, ktorá vykonávala kontrolu vodiča motorového vozidla, v ktorom sa pacientka viezla. Pacientka
bola RZP privezená do nemocnice s tým, že sa sťažovala na bolesti brucha. Pacientke spravil základné
vyšetrenie, odobrali jej krv a bola aj na sono brušnej dutiny. Po vykonaných vyšetreniach zdravotný
stav pacientky vyhodnotil tak, že sa nejednalo o akútny stav, a preto ju poslal domov s doporučeniami.
Uvedené dokumentoval v lekárskej správe. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu obžalovaného

krajský súd dodáva, že svedok v ďalšom vo svojej výpovedi zo dňa 11.3.2024 na všeobecnú otázku
obhajkyne (formulovanú k vylúčeniu simulácie...) vypovedá vo všeobecnej rovine, a to k diagnóze akútna
príhoda brušná, kde dodáva, že „príznaky smerujúce k tejto diagnóze, ktorá je život ohrozujúcim stavom,
laik môže ťažko posúdiť“. Svedok rovnako všeobecne dodáva, že „tieto príznaky“, o ktorých ale sám
spontánnekvecinevypovedal,lenreagovalnaotázkuobhajkyne(ktoráznela„...preprípad,žepacientka
uvádza žalúdočné ťažkosti, vracanie a hnačky...“) svedok pokračuje „mohli viesť k akútnej príhode

brušnej, ale v tomto prípade tomu tak nebolo. V prípade, keby došlo k akútnej príhode brušnej pacientka
by musela ísť na operačnú sálu, pretože inak by mohlo dôjsť k ohrozeniu života.“ Krajský súd sa
nestotožňuje ani s odvolacím argumentom obžalovaného, že okresný súd výpoveď svedka A. A. citoval
neúplne a skutočnosti svedčiace v prospech obžalovaného opomenul, čo zo strany súdu hodnotí ako
účelové. Výpoveď svedka A. A. je ako už krajský súd uvádzal vyššie podaná jednak v rovine konkrétnej

sodkazomsvedkananímdňa22.1.2024vyhotovenúlekárskusprávu,ktorátútovýpoveďsvedkadopĺňa
a taktiež aj v rovine všeobecnej, ako odpoveď svedka na teoretickú (žiadnym iným objektívnym dôkazom
opretú) otázku obhajkyne. K výpovedi svedka A. A. je tak podporným listinný dôkaz, a to lekárska správa
HNsP C. zo dňa 22.1.2024 vyhotovená v čase o 11:46 hod. K tomuto dôkazu (a súvislostiam) krajský
súd uvádza nasledovné:

K privolaniu RZP na miesto výkonu dopravnej kontroly v C. policajnou hliadku došlo v jej priebehu
(v čase cca o 9:40 hod., kedy bola obmedzená osobná sloboda A. B., teda keď došlo k rozhodnutiu
policajnej hliadky, že vodič B. nebude pokračovať v jazde s družkou do nemocnice), čo potvrdzuje
svedok H. G.. Svedok A. A. tvrdí, že po privezení pacientky I. J. RZP do HNsP C. on ako ošetrujúci
lekár pacientku vyšetril, nakoľko od RZP mal iba strohú informáciu, že pacientka sa sťažovala na

bolestibrucha.Pacientkunepreberalvživotohrozujúcomstave,nakoľkozdravotnýstavpacientkynemal
k tomuto momentu kvalifikovane zistený. Svedok tvrdí, že ako lekár s 52-ročnou lekárskou praxou by
v prípade zistenia (posúdenia), že pacientka má akútnu príhodu brušnú, túto by odoslal na operačnú
sálu, pretože tento stav (t.j. akútna príhoda brušná) by mohol ohroziť život pacienta. Svedok A. A. tak
ale nepostupoval a po dovezení pacientky I. J., túto vyšetril (primárne zistil, čo mu o svojom stave

tvrdí, to nakoniec poznamenal ako prvé v úvode svojej správy) a následne u nej vykonali odber krvi
a realizovali sono brucha. Sono brucha bolo na dožiadanie A. A. (teda po jeho zvážení, že je potrebné)
realizované na inom oddelení nemocnice s ním (predbežne v sprievodnom lístku) určenou diagnózou
– R10.4 iná bližšie neurčená bolesť brucha (č.l. 40), kde v čase o 10:37 hod. A. L. A. v lekárskej
správe uvádza, že röntgenologickým vyšetrením pacientky J. bol zistený záver – USG nález v norme.

Po návrate pacientky J. k A. A., ten v čase o 11:46 hod. vyhotovil lekársku správu (č.l. 39) v ktorej
okrem iného (hneď v úvode) uviedol, že „udáva bolesť brucha v epigastriu, dnes raz zvracala, včera
ju prehnalo... Palpačná citlivosť v strednom epigastriu, bez hmatnej patologickej rezistencie. Známky
peritoneálneho dráždenia neprítomné, rezistenciu nehmatám. ...Sono brucha bez patologických zmien.
Záver - Dyspeptický syndróm. T.č. známky APB neprítomné. Dop. Šetriaca diéta, pri nelepšení kontrola

u privat. lekára“.
Z takto výpoveďou svedka A. A. a lekárskymi správami (č.l. 39 a 40) zistený skutkový stav, krajský súd
vyhodnocuje ako stav, v ktorom svedkyňa I. J. nebola v žiadnom ohrození života a zdravia. Jediným
argumentom o údajnej „bolesti brucha v epigastriu, zvracaní dnes a včerajšom prehnaní“ je záznam,
ktorý A. A. uviedol v správe podľa vyjadrenia (ktoré lekár nerozporuje, ale píše čo hovorí) pacientky J.

(krajský súd dodáva, že svedkyňa J. vo výpovedi dňa 15.2.2024 tvrdila, že dňa 22.1.2024 mala i hnačky,
pričom toto ošetrujúcemu lekárovi A. A. dňa 22.1.2024 ani len neuvádzala). Uvedené tvrdenia pacientky
J. (u ošetrujúceho lekára) sa žiadnym iným spôsobom objektívne ani len nepotvrdilo. Ošetrujúci lekár
A. A. v ďalšom v správe uvádza tzv. palpačnú (rozumej na dotyk) citlivosť v strednom epigastriu,
ktorá skutočnosť je rovnako subjektívne pacientom (pri stláčaní dotknutého miesta lekárom) vnímaná

a ošetrujúcim lekárom v správe (jednoducho bez medicínskeho komentu) zapísaná. Tak ošetrujúci lekár
A. A. v správe v čase o 11:46 hod. a ani sono vyšetrenie vykonané A. A. (v čase o 10:37 hod.), objektívne
nepreukázali, že by pacientkou J. subjektívne uvádzané informácie o jej zdravotnom stave mali svoju
(právnu, či medicínsku) relevanciu, o čom svedčí i záverečné konštatovanie ošetrujúceho lekára A. A.- známky APB (rozumej akútnej poruchy brušnej) neprítomné, šetriaca diéta. Na subjektívne podané
informácie - argumenty pacientky J. („...dnes zvracala, včera ju prehnalo“), ošetrujúci lekár nereagoval
ani len žiadnou medikamentóznou liečbou, či podaním akejkoľvek látky (napr. infúzie, ktorej podanie

svedkyňa J. uvádza vo svojej výpovedi), o čom svedčí nielen výpoveď svedka A. A., ale aj lekárske
správy, (v ktorých sa žiaden taký úkon, resp. reakcia na vyšetrenie pacientky nešpecifikuje). Výkladu
pojmu dispeptický syndróm, ktorý (subjektívne) podáva obžalovaný v podanom odvolaní, nezodpovedá
postoj a záver ošetrujúceho lekára A. A., ktorý pacientku v čase o 11:46 hod,. prepúšťa bez ďalšieho
domovsdoporučenímnašetriacudiétu.Povedanéinak,anivtomtomomenteneboloztaktovykonaných

dôkazov preukázané, že by svedkyňa I. J. bola v život ohrozujúcom stave.

Zhrnutím takto vyššie krajským súdom podrobne popísanému dôkaznému stavu odvolací súd v závere
úvah konštatuje, že okrem subjektívneho tvrdenia obžalovaného, že jeho družka I. J. sa dňa 22.1.2024
v čase cca o 9:29 hod. nachádzala v život ohrozujúcom stave, z ktorého dôvodu sa rozhodol, že v záujem
ochrany jej života a zdravia, poruší súdom uložený trest zákazu činnosti a odvezie ju do nemocnice,

nebolo žiadnym iným dôkazom kvalifikovane preukázané, že takýto stav u menovanej nastal, resp., že
by tu vôbec hrozil. Rovnako tvrdenie svedkyne J. pri jej subjektívne vyhodnotenom zdravotnom stave
(bolesti brucha, kŕče, zvracanie a hnačky v život ohrozujúcom stave) nemalo oporu v žiadnom inom
kvalifikovanom dôkaze. Z dôkazov, ktoré dokumentovali zdravotný stav I. J. o niekoľko minút po odchod
z H. (výpoveď svedka H. G., záznam o skutku), ako aj z dôkazov objektívne dokumentujúcich zdravotný

stav I. J. v nemocnici v C., krajský súd konštatuje, že I. J. nebola v čase spáchania skutku (22.1.2024
v čase cca o 9:29 hod. v život ohrozujúcom stave. Tvrdenie obžalovaného (sústredené k momentu
začatia jazdy s vozidlom) ako súčasť jeho obrany bolo podané s cieľom zbaviť sa trestnoprávnej
zodpovednosti za svoje konanie, pričom rovnako tvrdenie svedkyne J. ako družky obžalovaného malo
tomuto tvrdeniu obžalovaného iba napomôcť. Konanie obžalovaného preto krajský súd vyhodnocuje

rovnako ako okresný súd ako konanie nie v krajnej núdzi, a ani ako konanie v skutkovom omyle (tzv.
putatívna krajná núdza). Konanie obžalovaného opísané v skutkovej vete odvolaním obžalovaného
napadnutého rozsudku je i krajským súdom vyhodnotené ako konanie osoby plne trestne zodpovednej.
S odvolacími argumentmi obžalovaného (o krajnej núdzi, resp. putatívnej krajnej núdzi) sa preto krajský
súd nestotožňuje.

Krajskýsúdsarovnakonestotožňujeanisodvolacímargumentomobžalovanéhootzv.prekročeníhraníc
krajnej núdze. Naopak v danom takto vyššie krajským súdom podrobne špecifikovanom dôkaznom
stave, odvolací súd konštatuje, že v predmetnej veci v konaní obžalovaného, v žiadnom prípade nejde
ani len o teoretickú možnosť (potrebu) uvažovať o inštitúte krajnej núdze (jej pomyselných hraniciach

v danej trestnej veci) a preto ani ďalšie úvahy o prekročení týchto hraníc nie sú opodstatnené a ani
len hodné ďalších úvah, ktoré (odvolacie úvahy obžalovaného) nemajú (dôkazný) súvis s touto trestnou
vecou.

Pokiaľ ide o uloženie trestu obžalovanému za spáchanú trestnú činnosť, v tomto smere okresný súd

vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, pričom tu nebola zistená žiadna zmena oproti stavu, ktorý
tu existoval v čase rozhodovania okresného súdu (lustrum priestupkov a odpis z registra trestov).

V súvislosti s ukladaním trestu obžalovanému okresný súd správne u obžalovaného zistil jednu
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák. (obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený). Súčasne

u obžalovaného správne nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr. zák. Pri prevahe
priťažujúcich okolností obžalovanému trest odňatia slobody v konečnom dôsledku správne okresný súd
ukladal v zmysle zásad pre ukladanie trestov podľa § 34 Tr. zák.

Aj keď okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na zásady ukladania trestov

a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré bolo potrebné aplikovať pri uložení trestu obžalovanému (str.
6 a 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku), v konečnom dôsledku pri určení výmery trestu odňatia
slobody obžalovanému, sa týmito dôsledne nespravoval, čo malo za následok uloženie neprimerane
mierneho trestu obžalovanému na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 8
mesiacov. Za takto zisteného stavu potom odvolací krajský súd odvolanie prokurátora proti výroku

o treste v neprospech obžalovaného vyhodnotil ako dôvodné a postupom podľa § 321 ods. 1 písm.
e), ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok na podklade odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného
zrušil vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a následne sám postupom podľa
§ 322 ods. 3 Tr. por. uložil obžalovanému trest za spáchanú trestnú činnosť (podľa § 348 ods. 1Trestného zákona, účinného po 6.8.2024, ktorý je pre obžalovaného priaznivejší - § 2 ods. 1 Tr. zák.,
a aktuálne znenie § 38 Tr. zák.). Krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti spáchania činu
(jazda obžalovaného s vozidlom počas výkonu trestu zákazu činnosti a zjavné zneužitie osoby I. J. ako

pacientky v údajne život ohrozujúcom stave, ktorá bola RZP počas policajnej kontroly obžalovaného ako
vodiča prevezená na lekárske vyšetrenie, preukázané vykonaným dokazovaním), osobu obžalovaného
opakovane súdom potrestaného už aj pre trestnú činnosť na úseku dopravy (§ 284 Tr. zák.), navyše
spáchanie skutku obžalovaným v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, pohnútku obžalovaného,
keď obžalovaný takto konal v podstate vedomý si toho, že počas výkonu trestu zákazu činnosti nesmie

jazdiť na osobnom motorovom vozidle, je uloženie trestu odňatia slobody na takto určenej dolnej hranici
zákonom určenej trestnej sadzby (8 mesiacov) neprimerane mierne. Zohľadniac zásady ukladania
trestov a príslušné zákonné ustanovenia pre uloženie trestu obžalovanému v tejto konkrétnej trestnej
veci (ako na tieto v konkrétnostiach poukázal okresný súd na str. 6 a 7 odôvodnenia napadnutého
rozsudku), krajský súd považoval za primerané obžalovanému uložiť trest odňatia slobody vo výmere
1 (jeden) rok. Za splnenia zákonných podmienok podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného

na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,
nakoľko obžalovaný pred spáchaním skutku nebol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselnú
trestnúčinnosť.Krajskýsúdsasodvolacouargumentáciouobžalovanéhoopotrebeuloženiapeňažného
trestu obžalovanému (v prípade preukázania excesu z krajnej núdze) nestotožňuje, a to pre okolnosti,
za ktorých bol trestný čin spáchaný, jeho spáchanie v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

a osobu obžalovaného, na nápravu ktorého nemal vplyv ani doposiaľ (predchádzajúce odsúdenie)
ukladaný trest odňatia slobody. Pri stupňujúcej sa forme páchania trestnej činnosti obžalovaným, nie je
v zmysle dosiahnutia účelu trestu tomuto žiadúce aktuálne ukladať trest v miernejšej forme ako doposiaľ,
resp. ako v jeho predchádzajúcom odsúdení. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým
funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých

zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest odňatia za zákonný a spravodlivý a ktorý
je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.
V podrobnostiach odkazujúc na vyššie uvedené dôvody krajský súd na druhej strane odvolanie
obžalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a toto postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.