Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 9, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/135/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7519205770
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7519205770.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcov v 1. rade A. B., nar.
X.XX.XXXX, C., D. X, 2. rade E. F. D., nar. XX.X.XXXX, G., H. XX, 3. rade A. B., nar. X.X.XXXX,
C., D. X, 4. rade I. J., nar. XX.X.XXXX, C., K. XX, a 5. rade K. J., nar. XX.X.XXXX, C., K. XX,
všetci zastúpení JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, Košice, Floriánska 16, proti žalovanej VAV
Versicherungs-Aktiengesellschaft, so sídlom Münzgasse 6, A-1030 Viedeň, Rakúsko, registračné číslo:
118015b, registračný súd: Obchodný súd Viedeň, zastúpenej JUDr. Pavlom Horovčákom, advokátom,
Košice, Hroncova 3, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku

7C/60/2019 – 232 z 26.10.2021, Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a III.

II. Žalobcom v 1. až 5. rade p r i z n á v a proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

III. Žalobcom v 1. až 5. rade p r i z n á v a proti žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol, že I. žalovaná je
povinná zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 15 000,- eur, žalobkyni 2/ sumu 10 000,- eur, žalobcovi 3/ sumu
10 000,- eur, žalobcovi 4/ sumu 20 000,- eur a žalobkyni 5/ sumu 20 000,- eur, všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. žalobcom 1/ až 5/ priznal
voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2.1.V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia 1/ až 5/ sa žalobou domáhali voči žalovaným 1/ L.
M., nar. XX.X.XXXX, bytom N. X, J., O. a 2/ VAV Versicherungs-Aktiengesellschaft, náhrady škody -
nemajetkovejujmy,ktoráimvzniklavpríčinnejsúvislostisúmrtímichblízkehorodinnéhopríslušníkaE.P.
J., zomr. XX.X.XXXX v dôsledku zranení, ktoré ako chodec utrpela pri dopravnej nehode 26.1.2018 v C.,
zapríčinenejžalovaným1/akovodičommotorovéhovozidla,ktoréhozodpovednosťzaškoduspôsobenú
prevádzkou motorového vozidla bola poistená u žalovanej 2/, a to žalobcovia 1/, 4/ a 5/ (matka a deti
zosnulej) každý vo výške 50 000,- eur a žalobcovia 2/ a 3/ (súrodenci) každý vo výške 25 000,- eur.

2.2.Konštatoval, že žalovaný v 1. rade počas konania zomrel XX.X.XXXX, preto súd konanie voči nemu
zastavil uznesením z 30.9.2021 sp. zn. 7C/60/2019-214, právoplatným 21.10.2021 podľa § 62 CSP v
spojení s § 63 ods.1 CSP a v rozsahu zastavenia konania žalobcom náhradu trov konania nepriznal.2.3.Žalovaná v 2. rade v písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu voči nej považuje v celom
rozsahu za nedôvodnú, neopodstatnenú a žiadala, aby bola voči nej zamietnutá v celom rozsahu a
voči žalobcom jej bolo priznané právo na náhradu trov konania. Vzniesla námietku nedostatku svojej

pasívnej legitimácie v spore a namietla výšku žalobcami požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy.
2.4.Žalobcovia 1/ až 5/ v replike k vyjadreniu žalovanej 2/ uviedli, že v plnom rozsahu trvajú na pasívnej
legitimácii žalovanej 2/.
2.5.Súd po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, ktorý právne posúdil podľa článku 11 bod 1.
písm. b), 12 prvá veta, 13 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 1215/2012 ( Brusel I)

a konštatoval, že ide o konanie s cudzím prvkom, keďže žalovaný má sídlo v Rakúsku, ktoré je rovnako
ako Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Právomoc súdu SR konať vo veci je daná
podľa vyššie citovaných ustanovení nariadenia Brusel I, nakoľko k poistnej udalosti došlo v obci C., v
Slovenskej republike, teda obvode Okresného súdu Košice - okolie, naviac žalobcovia 1/, 3/,4/ a 5/
majú i bydlisko v obvode tohto súdu a priama žaloba poškodených voči poistiteľovi je prípustná podľa
nižšie cit. § 15 ods.1 druhá veta z. č. 381/2001 Z. z.

2.6.Súd pri rozhodovaní vychádzal z § 11, § 13 ods.1,2,3, § 420 ods.1 OZ, § 1 ods.1, § 2 písm. c), d), f),
g), § 3 ods.2,3 druhá veta, § 4 ods. 1,2 písm. a), § 15 ods. 1 z. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení účinnom v čase
dopravnej nehody 26.1.2018 ( ďalej len z. č. 381/2001 Z. z.).
2.7.Súd sa nestotožnil s námietkou nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej v spore.

2.8.Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že zo strany vodiča motorového vozidla zn. Audi
A8, EČV P., L. M.:
- došlo k protiprávnemu konaniu (porušeniu pravidiel cestnej premávky, a to § 4 ods.1 písm. c), f) z. č.
8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení účinnom v čase dopravnej nehody 26.1.2018);
- nepriaznivému následku (usmrteniu chodkyne E. P. J. blízkej príbuznej žalobcov);

- a je daná príčinná súvislosť medzi uvedeným protiprávnym konaním a nepriaznivým následkom
(znalecký posudok znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo E. P. Q. N., R.
znalecký úkon č. X/XXXX a E. F. B. č. XX/XXXX);
- zavinenie vodiča L. M. bolo konštatované právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Košice -
okolie z 22.10.2018 sp. zn. 5T/94/2018, právoplatným 21.2.2019 (L. M. inému z nedbanlivosti spôsobil

smrť a tento skutok spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti, nedal
prednosť chodcovi, ktorý cez cestu prechádzal cez priechod pre chodcov, čím spáchal prečin usmrtenia
podľa § 149 ods.1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona), a súd je rozhodnutím príslušných orgánov o
spáchaní trestného činu viazaný podľa § 193 tretia veta CSP.
2.9.Medzi stranami nebolo sporné, že v čase dopravnej nehody bola zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. Audi A8, EČV P. na území SR poistená u žalovanej
a predmetné poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na vodiča vozidla zodpovedajúceho za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa § 4 ods.1 z. č. 381/2001 Z. z.
2.10.Súd poukázal na to, že rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Mcdo 1/2016 a Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015, I. ÚS 474/2016, III. ÚS 85/2020 bola ustálená prax v riešení otázky

pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej
nehodyspôsobenejprevádzkoumotorovéhovozidlatak,žepredmetnánáhradajepredmetompoistného
krytia. Pasívna legitimácia žalovanej v spore je daná podľa § 823 OZ v spojení s § 15 ods.1 a § 4 ods.2
z. č. 381/2001 Z. z.
2.11.Súd konštatoval, že zásah do osobnostných práv žalobcov nastal momentom smrti ich dcéry, sestry

a matky E. P. J. teda XX.X.XXXX a žalobcovia si podanou žalobou uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch za neoprávnený zásah do ich súkromného a rodinného života.
2.12.V konaní bolo preukázané, že žalobcovia vytvárali so zosnulou P. J. úzky okruh rodiny s dobre
vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Je potom samozrejmé, že smrť ich dcéry, sestry a matky
bola citeľným zásahom do sféry ich súkromného a citového života a ide o nenávratný stav. Túto stratu

prekonávalisvýraznýmiapretrvávajúcimiťažkosťami,smrťblízkehočlovekaprinášamnožstvozložitých
prežívaní, bolestí, silných emócií a utrpenia, s ktorými sa človek ťažko vyrovnáva. Žalobcom vzniknutá
trauma je neodstrániteľná, umocnená bola tým, že od dopravnej nehody do smrti ich príbuznej uplynuli
cca 3 mesiace, počas ktorých bola vo veľmi vážnom zdravotnom stave a komunikácia s ňou nebola
možná. Smrťou ich blízkej príbuznej došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb a tým

k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život, za ktoré následky
nie je postačujúca morálna satisfakcia (uloženie trestu vodičovi v trestnom konaní a ospravedlnenie sa
vodiča) a nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôvodný.2.13.Vychádzajúc z § 13 ods.3 OZ a pri stanovení výšky peňažnej náhrady súd prihliadol na úzke
citové väzby žalobcov k zosnulej P. J., ktorá mala v čase úmrtia XX rokov, bola v produktívnom veku,
viedla aktívny život, poskytovala pomoc svojej ovdovenej matke, vytvárala rodinné zázemie a bola

oporou, živiteľom a najbližším príbuzným svojich dvoch detí, na okolnosti vzniku dopravnej nehody,
keď zo strany vodiča motorového vozidla L. M. nešlo o úmyselné konanie, k dopravnej nehode došlo
v zimnom období, v ranných hodinách pri zhoršenej viditeľnosti, ako aj to, že aj zosnulá P. J. mohla
zabrániť dopravnej nehode, ak by bola počkala na ostrovčeku priechodu, pokiaľ by prechádzajúce
vozidlá prešli. Na základe vyššie uvedeného súd ustálil výšku nemajetkovej ujmy, tak ako je uvedené

vo výroku I. rozsudku, považujúc ju za primeranú a dostatočnú, pričom zohľadnil aj tú skutočnosť, že
ide o odškodnenie piatich osôb. Vyššiu peňažnú náhradu, a to po 20 000,- eur súd priznal žalobcom
4/ a 5/, pretože ide o deti zosnulej, ktoré s ňou žili v spoločnej domácnosti a tvorili najužší okruh
rodiny. Náhla a nečakaná smrť matky ich postavila do novej životnej situácie, tak po psychickej ako aj
finančnej stránke, pričom žalobkyňa 5/ v čase úmrtia matky študovala ešte na strednej škole. Žalobkyni
1/, ktorá je matkou zosnulej, súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy 15 000,- eur a žalobcom 3 / a

4/, súrodencom zosnulej, náhradu nemajetkovej ujmy po 10 000,- eur. Výšku náhrady nemajetkovej
ujmy súd diferencoval zohľadniac skutočnosť, že s matkou a súrodencami zosnulá nežila v spoločnej
domácnosti, neboli na ňu odkázaní, o niečo vyššiu náhradu priznal matke zosnulej, ktorá s ňou bola
pred dopravnou nehodou v dennom kontakte, bývala vo vedľajšom dome a zosnulá jej bola po smrti
manžela oporou a poskytovala jej pomoc. V prevyšujúcej časti súd žalobu o priznanie peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy voči žalovanej zamietol ako nedôvodnú.
2.14.Pokiaľ žalovaná žiadala pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy podporným spôsobom
použiť a aplikovať zákon o finančnom odškodňovaní obetí trestných činov, v zmysle ktorého by výška
finančného zadosťučinenia nemala presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy platnej ku dňu škodovej
udalosti, súd nepovažoval tento limit za kritérium pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko

ide o odškodnenie citovej ujmy, ktorá nesúvisí s majetkovým statusom.
2.15.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1 CSP. Skutočnosť, že súd nepriznal
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 125 000,- eur, teda nemožno považovať za procesný
neúspech žalobcov, a preto súd priznal žalobcom podľa vyššie citovaného § 255 ods.1 CSP voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, tak

ako je uvedené vo výroku rozsudku.

3.1.Žalovaná napadla rozsudok včas podaným odvolaním, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
písm. d), f) a h) CSP, v rozsahu výrokov I. a III.
3.2.Odvolanie odôvodnila tým, že samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je dostatočne

odôvodnené, pokiaľ ide o základné otázky predmetného súdneho sporu (o právne posúdenie otázky
vecnej pasívnej legitimácie žalovanej a odôvodnenie priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy pre
jednotlivých žalobcov) a rovnako toto odôvodnenie nie je dostatočne jednoznačné a určité a z tohto
pohľadu sa preto žalovanej javí ako obtiažne preskúmateľné.
3.3.K vecnej pasívnej legitimácii žalovanej uviedla, že súd pri posudzovaní tejto zásadnej právnej

otázky nepostupoval správne a napadnutý rozsudok v tomto smere podľa jej názoru nie je správny
a spravodlivý. Pri posudzovaní otázky pasívnej legitimácie žalovanej poukázala na skutočnosť, že
v predmetnom konaní sa žalobcovia domáhajú od žalovanej zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy,
pričom svoj uplatnený nárok vyvodzujú okrem iného z § 11 a § 13 OZ. Poukázala na § 823 OZ, v zmysle
ktorého náhradu platí poistiteľ poškodenému, poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá,

ak osobitné predpisy neustanovujú inak a aktuálne platné znenie § 4 ods.2,3,4 z.č. 381/2021 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou v platnom znení § 15
cit. zák.
3.4.Podľa jej názoru na vyššie uvedené skutočnosti v danom prípade nie je daná pasívna vecná
legitimácia žalovanej a konštatovala, že škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je žalovaná

povinná uhradiť poškodenému, nie akúkoľvek ujmu, vrátanenemajetkovej, ktorá bola spôsobená tým, že
bolo zasiahnuté do osobitných práv žalobcov. Poukázala na skutočnosť, že v zmysle aktuálne platných
právnych predpisov v Slovenskej republike, nie je majetková ujma predmetnom poistného krytia, čo
dôvodila uznesením Najvyššieho súdu SR z 20.4.2011 sp.zn. 4Cdo/168/2009 a rozsudkom Súdneho
dvora EÚ C-22/12. Tento rozsudok stanovuje, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy, spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poistného za škodu upravuje vnútroštátne právo, uplatniteľné v spore vo veci
samej. Z tohto vyjadrenia podľa nej v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by náhrada nemajetkovej
ujmy, spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, spadala do rozsahupoistného krytia povinného zmluvného poistenia v zmysle aktuálne platného a účinného Slovenského
práva. Zákon žiadnu takúto položku v rámci nárokov, ktoré poisťovateľ poškodenému poskytuje, nemá
a neuvádza. Ďalej konštatovala, že aplikácie smerníc EÚ vo vnútroštátnych poriadkoch členských štátov

Európskej únie, smernica na rozdiel od nariadení a rozhodnutí je adresovaná výlučne členským štátom
Európskej únie. Nezaväzuje a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám
a vyžaduje si transpozíciu do vnútroštátneho práva formou právneho aktu členského štátu. Forma
a právna sila aktu implementácie smernice je ponechaná na ten-ktorý členský štát. Teda smernice sú
záväzné pre členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom

voľba foriem a metód sa ponecháva na orgány členského štátu. V tejto súvislosti poukázala na článok
249 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva – teraz článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Vo vzťahu medzi súkromnými osobami nie je možná priama aplikovateľnosť smerníc EÚ a poukázala na
rozhodnutia Marshall 152/84 z 26.2.1986. Nepriama aplikácia smerníc EÚ, teda povinnosť interpretácie
národného právneho poriadku členského štátu v súlade s účelom komunitárnej úpravy má tiež svoje
hranice, limity a pravidlá, ktoré sú obsiahnuté v doterajšej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Podľa tejto

judikatúry nie je možné eurokonformný výklad chápať tak, že môže ísť o výklad contra legem štátneho
poriadku, nemôže predstavovať novelizáciu konkrétneho národného prepisu. Eurokonformný výklad je
obmedzený vnútroštátnymi právnymi zásadami, akými sú zákaz retroaktivity a zásada právnej istoty.
Z uvedeného nepochybne vyplýva, že podľa citovaného zákona súčasťou poistného krytia v súčasnej
dobeniejenemajetkováujmaupravenáv§13OZaopätovnepoukázalanarozhodnutie4Cdo/168/2009.

Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozsudok OS Trnava sp.zn. 21C/15/2011, OS Bratislava
II sp.zn. 19C/252/13, OS Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 10C/149/2012, rozsudok KS v Prešove
sp.zn. 12Co/89/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/301/2012, rozhodnutie KS v Žiline sp.zn.
9Co/176/2016. Podľa jej názoru, pokiaľ ide o eurokonformný výklad práva a jeho vzťah k ústavno-
konformnému výkladu práva, je potrebné zohľadniť článok 144 ods.2 Ústavy SR. Ak sa teda súd

nazdával, že právna norma, obsiahnutá v zákone č. 381/2001 Z.z. je v rozpore jednak s Ústavou SR
a súčasne s niektorým z prameňov európskeho práva, mal povinnosť v zmysle citovaného článku podať
návrh na Ústavný súd SR a prerušiť konanie vo veci samej. K takémuto postupu nedošlo.
3.5.Poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 426/2014-31, ktorým bola odmietnutá sťažnosť
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30.9.2013 sp.zn. 16Co/107/2013-517, v ktorom krajský

súd vyslovil názor, že pri škode na zdraví je nemajetková ujma krytá v slovenskej právnej úprave cez
ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ústavný súd SR
v tomto svojom uznesení okrem iného uviedol, že z pohľadu ústavného súdu je právny záver krajského
súdu o odškodňovaní dôsledkov poškodenia zdravia aj v súkromnom a rodinnom živote prostredníctvom
inštitútu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ústavne konformný a akceptovateľný.

3.6.Ďalej žalovaná upozornila na pripravovanú novelizáciu, pričom ani jedna z doposiaľ prijatých noviel,
sa nijakým spôsobom nedotkla znenia § 4 z.č. 381/2001 Z.z.
3.7.Vzhľadom na uvedené dôvody a argumenty zastáva žalovaná názor a stanovisko, že náhrada
nemajetkovej ujmy nie je krytá zákonným poisteným, povinným zmluvným poistením, a preto nie je daná
pasívna vecná legitimácia žalovanej v súdnom konaní.

3.8.K priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázala na to, že žalovaná nesúhlasí s priznanou
výškou jednotlivých náhrad nemajetkovej ujmy pre jednotlivých žalobcov vzhľadom na okolnosti
predmetného prípadu, vzhľadom na vykonané dokazovanie a v korelácii s následkami iných podobných
dopravných nehôd, považuje priznanú výšku jednotlivých náhrad nemajetkovej ujmy za neprimerane
vysokú.

3.9.Podľa jej názoru by súd mal prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za
ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za
vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale v rovnocennej a vyváženej miere aj k požiadavke zneužívania
tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Poukázala na rozhodnutia KS Banská
Bystrica sp.zn. 14Co/339/2011, Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MCdo/10/2013, Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 1Cdo/77/2009, Najvyššieho súdu SR 2Cdo/164/2011. Zároveň, na podporu svojej argumentácie
poukázala na z.č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, konkrétne § 12 a § 14. Pri posudzovaní
otázky stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcov poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 27.4.2006 sp.zn. 4Cdo/171/2005, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že i keď
výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetnom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať

o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/37/2012,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6MCdo/15/2012 a na podporu svojej argumentácie poukázala aj na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.3.10.Z najnovšej judikatúry poukázala na rozsudok Krajského súdu v Košiciach 5Co/226/2019,
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 9Co/37/2020, medializovaný prípad „tušickej tragédie“. Podľa jej
názoru je potrebné postupovať v otázke rozhodovania o prípadnom priznaní náhrad nemajetkovej ujmy

individuálne, vo vzťahu ku každému zo žalobcov osobitne, s prihliadnutím na vykonané dokazovanie. To
však podľa názoru žalovanej sa nestalo, resp. nestalo sa to tak, aby bolo možné relevantným spôsobom
hovoriť o tom, že zo strany súdu bol individuálne posudzovaný uplatňovaný nárok každého žalobcu
osobitne.
3.11.Na základe uvedených skutočností navrhla, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd

napadnutý rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/175/2022, rozhodol rozsudkom
z 24. novembra 2022 tak, že I. potvrdil I. výrok rozsudku v časti, ktorou bola žalovaná zaviazaná zaplatiť
žalobkyni v 1. rade 1 000 eur, žalobkyni v 2. rade 500 eur, žalobcovi v 3. rade 500 eur, žalobcovi v

4. rade 11 000 eur a žalobkyni v 5. rade 11 000 eur a v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu
zamietol a II. žalobcom v 1. až 5. rade priznal proti žalovanej náhradu trov prvoinštančného konania v
plnom rozsahu a náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznal, a to na základe skutkových
zistenísúduprvejinštanciebezprostredneprednimvykonanýchdôkazov,zktorýchvychádzalprisvojom
rozhodnutí, ktoré súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil, na základe vykonaných dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam, pričom sa podľa názoru odvolacieho súdu dopustil pochybenia (len)
v časti ustálenia výšky nemajetkovej ujmy priznanej žalobcov v 1. až 5. rade, prihliadnuc pritom na
obmedzenia, pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zákonom č. 215/2006 Z. z. a 274/2017 Z. z. o
obetiach trestných činov.

5.1.Žalobcovia napadli rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 24.11.2022 sp.zn. 5Co/175/2022
dovolaním. Najvyšší súd SR v konaní 7Cdo/61/2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 24.11.2022 sp.zn. 5Co/175/2022 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
5.2.Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí, pretože

z neho nevyplýva: 1. relevantné zdôvodnenie aplikácie § 12 a § 13 z.č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov na prejednávanú vec, ktorá viedla k zmene posúdenia výšky náhrady nemajetkovej
ujmy (t.j. zdôvodnenie vlastných právnych záverov zmeny prvoinštančného rozhodnutia), 2. žiadne
vysporiadanie sa s významnou argumentáciou žalobcov z ich vyjadrenia k odvolaniu žalovanej, ktorou
osobitne prezentovali argumentáciu k možnosti a spôsobu zohľadnenia odvolacím súdom aplikovanej

právnej úpravy obsiahnutej v z. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a tam ustanovených
maximálnych limitov pre odškodnenie poskytované štátom pre obete pri určovaní primeranej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv podľa § 13 OZ, práve ktorú právnu
otázku odvolací súd považoval pri svojich záveroch vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku za podstatnú.
Argumentácia odvolacieho súdu trpí nedostatkom vlastného zdôvodnenia použitia maximálnych limitov

odškodnenia podľa z.č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov pri určovaní primeranej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcov ako pozostalých obete dopravnej nehody za neoprávnený zásah do ich
súkromného a rodinného života uplatnenej podľa § 13 ods.3 OZ. Nevysporiadal sa s argumentáciou
žalobcov, že uplatnený nárok vyplýva z ustanovení OZ, ktorý je základnou normou súkromného práva,
preto výška žiadaného odškodnenia nemôže byť obmedzená limitmi v zmysle zákona o obetiach

trestných činov, ktorý zákon má prvky verejnoprávnej regulácie, v rámci ktorej je to štát preberajúci
touto úpravou na seba záväzok poskytnúť odškodnenie obetiam zákonne špecifikovaných trestných
činov, pričom takýto záväzok štátu žiadnym spôsobom neobmedzuje dotknuté obete trestných činov
v uplatňovaní ich súkromnoprávnych nárokov priamo voči zodpovedným subjektom, vrátane náhrady
nemajetkovej ujmy či škody podľa príslušných ustanovení OZ, ktorú hlavnú argumentáciu žalobcov

nechal bez povšimnutia.
5.3.Vzhľadom na vytýkané vady dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vrátil vec na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

6.Po vrátení veci dovolacím súdom odvolací súd opätovne preskúmal odvolanie žalovanej v rozsahu

uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. d), f) a h) CSP a § 365 ods.1 písm. b) CSP,
ktorý vyplynul z obsahu odvolania a dospel k záveru, že žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie
je daný.7.1.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala žalovaná v zákonnej lehote,
preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods.1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a rozsudok vo výrokoch I. a III. ako vecne správny

potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožnil,
na čom nič nemení ani podané odvolanie.
7.2.Rozsudok, vo výroku II., nebol odvolaním napadnutý a tento výrok nadobudol právoplatnosť (§ 227
ods.1 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.
7.3.Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutím NS SR 7Cdo/61/2023 bol zrušený celý rozsudok krajského

súdu, teda aj v jeho potvrdenej časti, preto odvolací súd opakovane rozhodoval v celom rozsahu
odvolania žalovanej.

8.1.Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
8.2.Odvolacísúdsaneodchýlilodskutkovýchzistenísúduprvejinštancienazákladebezprostrednepred

nim vykonaných dôkazov a z týchto skutkových zistení vychádzal pri svojom rozhodnutí, ktoré súd prvej
inštancie v potrebnom rozsahu zistil, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam.

9.1.Žalovaná predmetom odvolacieho prieskumu učinila otázku jej pasívnej vecnej legitimácie s

odôvodnením, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nespadá pod nároky kryté poistením
zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú motorovým vozidlom.
9.2.Odvolací súd má za to, že názor žalovanej, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá zákonným
poistením, je v rozpore s platnou judikatúrou ako aj rozhodovacou praxou súdov a vyslovený názor je

nedôvodný.
9.3.Základom pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v tomto smere je, čo treba rozumieť pod
pojmom škoda v zmysle § 4 zák. č. 381/2001 Z. z., a tiež, či povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách, na ktorú vzniká nárok v zmysle

§ 11 a nasl. OZ.
9.4.Súd prvej inštancie pri posúdení, či je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej v predmetnom spore
prihliadol na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu a ústavného súdu, s ktorými sa aj odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje.
9.5.Odvolací súd navyše poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v obdobnej veci a dospel

k správnemu záveru, že z § 4 z. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú motorovým vozidlom je zrejmé, že v sebe zahŕňa aj nárok poškodeného na náhradu
nemajetkovej ujmy vymedzenej v § 11 a nasl. OZ, z čoho vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy je krytá
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a
teda žalovaná je pasívne vecne legitimovaná v predmetnom spore.

9.6.V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 646/2015- 30 z 16.12.2015 po
oboznámení sa s úplným znením rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 22/12 z 24. októbra 2013, ako
aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitalijs
Drozdovs/AAS „Baltikums“), rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-22/12 z 24.10.2013, v
zmysle ktorého povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej a v súvislosti s týmto rozsudkom konštatoval, že vnútroštátne
právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11
a § 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona 381/2001 Z.z.
9.7.Pojem „škoda“ v zmysle z. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný
extenzívnetak,žezahŕňaajnemajetkovú(imateriálnu)ujmupodľaustanoveníObčianskehozákonníkao

ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016).
9.8.Súdny dvor EÚ rozsudkom sp. zn. C-22/2012 vo veci Haasová z 24.10.2013 vyslovil, že
čl. 3 ods.1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členskýchštátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z
30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/EHS z 11.5.2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo
14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.
9.9.Odvolací súd vychádzajúc zo svojej doterajšej rozhodovacej praxe, podporenej uvedenými závermi
Ústavného súdu SR (ako aj ďalšími rozhodnutiami Ústavného súdu SR, II. ÚS 695/2017 z 5.12.2018, II.
ÚS 847/2016-26 z 10.11.2016), a vychádzajúc tiež z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-22/2012 vo

veci Haasová z 24.10.2013 sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie,
ktorý eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001
Z. z. odškodnil nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody a priznal náhradu
peňažnou formou podľa § 13 ods.2 a 3 OZ, nakoľko spadá do rozsahu poistného krytia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

9.10.V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016
z 31.7.2017, podľa ktorého škodou pre účely zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového je aj náhrada nemajetkovej ujmy za
zásah do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. Najvyšší súd SR skonštatoval, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne

legitimovaná.

10.1.V ďalšej časti odvolania žalovaná namietala výšku priznaných náhrad, že súd priznal neprimerane
vysokú náhradu nemajetkovej ujmy.
10.2.Súd pri posudzovaní kritérií na priznanie náhrady u všetkých žalobcov súd zohľadnil tie skutočnosti,

ktoré boli pre priznanie náhrady podstatné.

11.1.Bezpochybypreurčenievýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch§13ods.3OZneustanovuje
žiadne medze pre jej priznanie, pri stanovení výšky náhrady je táto ponechaná na rozhodnutie súdu,
ktoré však sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou.

11.2.Odvolací súd v svojom prvotnom rozhodnutí poukázal na to, že danou problematikou sa zaoberal
Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27.4.2006 sp.zn. 4Cdo/171/2005, a z 31.7.2012 sp.zn. 6Cdo/37/2012, v
ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v
iných, prejednávanej veci obdobných veciach, pričom poukázal na Nález ústavného súdu zo 6.12.2006

sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17.7.2012 v prípade Winkler proti Slovenskej
republike. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 30.9.2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 dospel k záveru, že určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala
žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do

úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad z. č. 215/2006 Z.z., v zmysle
ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo
výške desaťnásobku minimálnej mzdy.

11.3.Oproti citovaným rozhodnutiam odvolaciemu súdu sú známe aj právne názory a závery dovolacieho
súdu vyslovené v uznesení 2Cdo/188/2021 z 26.10.2023, kde zaujal stanovisko, že „odvíjať rýdzo
súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá
záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity (a ktorého
výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu")), nie je presvedčivé, ani

spravodlivé.Vzhľadomkverejnoprávnemucharakteruosobitnejreguláciesanejavíakovhodnépreberať
verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o obetiach
TČnasebaštátpreberázáväzokkompenzovaťdôsledkyspôsobenétrestnoučinnosťouinýchsubjektov.
V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také spoločnéznaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na rýdzo
súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše,
záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom

a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu
v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon
o obetiach TČ nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi.
Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach TČ za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo
všeobecnosti nemožno považovať za správne.“

11.4.Týmto záverom boli prekonané závery predchádzajúcich rozhodnutí založených na nejakej limitácii,
resp. obmedzení, pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zákonom č. 215/2006 Z. z., 274/2017 Z. z. o
obetiach trestných činov a z. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Odvolací súd neprihliadal na citované zákonné ustanovenia a to aj z toho dôvodu, že tie boli pre
daný okruh rozhodnutí len orientačné.

12.1.Odvolací súd sledujúc, aby pri stanovení výšky náhrady táto nebola nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu zisťoval u všetkých žalobcov, či prvoinštančný súd zohľadnil tie skutočnosti, ktoré boli pre priznanie
náhrady podstatné a to:
a) Intenzitu a kvalitu vzájomného vzťahu, pričom hodnotil
- stupeň blízkosti, pričom najintenzívnejší zásah je konštatovaný u manžela, maloletého dieťaťa a rodiča

maloletého dieťaťa - v týchto prípadoch sa vysoká miera citového vzťahu prezumuje, nie je ju potrebné
dokazovať, preukazuje sa prípadná odchýlka od štandardnej kvality týchto vzťahov (spolužitie rodičov a
detí je základným prvkom rodinného života - Bronda proti Taliansku, rozsudok z 9.6.1998, sťažnosť č.
22430/93, bod 51; Európsky súd pre ľudské práva privileguje vzťah medzi manželmi a rodičmi a deťmi na
rozdiel od vzdialenejších príbuzenských vzťahov v tom zmysle, že existencia blízkych osobných väzieb

sa predpokladá, a bolo by prípadne na štáte, aby preukázal, že došlo k ich pretrhnutiu);
- ak je napriek príbuzenstvu kvalita vzťahu spochybnená (napr. jeden z manželov zomrel v období
prebiehajúcehorozvodovéhokonaniaalebozobjektívnychhľadískmožnopredpokladaťtrvalýnezáujem
o blízkeho rodinného príslušníka), subjektívne skutočnosti môžu viesť k zníženiu, resp. k úplnej strate
nároku na finančné zadosťučinenie (vylúčenie z okruhu aktívne legitimovaných osôb);

- vo vzťahu rodiča a dieťaťa sociálne, morálne, kultúrne a citové väzby štandardne trvajú a presahujú
dobu, po ktorú žijú v spoločnej domácnosti.
b) Vek zomrelého a pozostalých:
- nečakanosť úmrtia - vek a zdravotný stav primárne poškodeného sa zohľadňuje pri posúdení toho, ako
prekvapivé a útrapné mohlo byť náhle úmrtie pre blízke osoby (iná miera bude pri mladej zdravej osobe,

ako pri seniorovi so zdravotnými ťažkosťami);
- vek pozostalých sa v nadväznosti na kritérium intenzity vzájomného vzťahu môže premietnuť do
posúdenia, či bol primárne poškodený pre sekundárne poškodeného ústrednou osobou citového a
rodinného života, či sa tento vzťah už mal možnosť kreovať a kultivovať (pri maloletých nízkeho veku
ide skôr o stratu šance tento vzťah rozvíjať), prípadne či pozostalí sú už osobami dospelými s vlastnou

rodinou, pri ktorých možno prezumovať, že ich tragická smrť zasiahne menej intenzívne).
c) Existenčná a ekonomická závislosť na zomrelom:
- chápané širšie, ako majetkové nároky, ktoré sú spojené so stratou výživy, faktor hmotnej závislosti sa
neobmedzuje iba na výživu a ekonomické zabezpečenie pozostalého, na takúto „závislosť“ na účely
posudzovania nemajetkovej ujmy je vhodné nahliadať ako na existenčnú matériu, kedy pozostalý stráca

nie len niekoho, kto mu poskytuje finančnú podporu, ale aj komplexnú starostlivosť, podporu a ochranu.
d) Miera zavinenia zomrelého.
e) Poskytnutá satisfakcia v inej forme.
f) Postoj škodcu, dopad udalosti na jeho duševnú sféru (u fyzickej osoby)
- možné zohľadniť ústretový prístup a ľútosť, ospravedlnenie, a naopak popieranie a ľahostajnosť môže

mieru utrpenia pozostalých ešte prehĺbiť;
-popieranievinyškodcomvtrestnomkonaní,akoštandardnýspôsobobhajoby,byvtejtosférenemuselo
byť vnímané ako výrazný exces;
- prejavenie ľútosti, priznanie a potrestanie škodcu však na vnímanie ujmy mať vplyv nemusia, skôr je
ako faktor možné objektivizovať arogantné správanie škodcu, ktoré môže viesť k prehĺbeniu prežívanej

ujmy a k zvýšeniu náhrady nemajetkovej ujmy.
g) Miera zavinenia škodcu.
h) Majetkové pomery škodcu- v záujme sledovania reálnej možnosti uspokojenia priznaných nárokov, individuálne zohľadnenie
pomerov škodcu, pre ktorého by táto náhrada nemala byť zároveň likvidačná;
- prípadne proporcionálne zohľadnenie sankčno - preventívnej funkcie v prípadoch, kedy uložená

náhrada nemajetkovej ujmy má potenciál na škodcu týmto spôsobom pôsobiť.
12.2.Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že intenzitu vzťahu, ktorý zakladá kompenzovateľný
zásah do práva na ochranu osobnosti možno charakterizovať ako vzťah vzájomnej blízkosti a intenzity,
kedy nestrannému pozorovateľovi musí byť zrejmé, že ide o vzťah úzkej dôvery a vzájomného zdieľania
života. Predovšetkým pôjde o vzťahy v rámci kmeňovej rodiny v zdieľanej domácnosti.

13.V rozsahu uvedených hodnotiacich kritérií odvolací súd konštatuje, že
- žalobkyňa v 1. rade bola matkou nebohej (XX rokov), ktorá v čase jej smrti mala XX rokov. S nebohou
dcérou mali dobrí vzťah, boli v dennom kontakte, medzi ich domami bola len záhrada;
- žalobkyňa v 1. rade bola starobnou dôchodkyňou, ktorá nebola ekonomicky závislá na nebohej dcére;
- nebohá dcéra jej bola veľkou oporou po smrti manžela, ktorý zomrel v roku XXXX.

14.1.Žalobkyňa v 2.rade bola staršou sestrou zosnulej P. J.. Ich vzťah bol veľmi blízky, úzky, vyrastali
spolu. Od vydaja býva a pracuje v G., avšak sestru navštevovala v C. každý víkend;
14.2.Žalobca v 3. rade bol bratom zosnulej P. J.. Vyrastali spolu a žili v jednej domácnosti, kým sa
nevydala. Potom bývali v susedných domoch, boli v dennom kontakte, ich vzťah bol dobrý.

14.3.Vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie žalobcovia v 2. a 3. rade
- nežili so sestrou v spoločnej domácnosti;
- z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby žalobcovia v 2. a 3. rade boli ekonomicky závislí na
nebohej sestre výživou, ani iným ekonomickým zabezpečením a nebolo tomu tak ani opačne;
-žalobcoviav2.a3.radevčaseúmrtiasestrymalisvojevlastnérodinyajejstratupostrádaliajichrodiny;

- náhla smrť tento vzájomný vzťah a podporu náhle a nezvratne prerušila a nemožno ho už ďalej rozvíjať.

15.1.Žalobca v 4. rade bol synom zosnulej P. J., s ktorou žil v spoločnej domácnosti s nebohou matkou.
15.2.V čase keď mama zomrela, mal XX rokov, ukončenú školu a striedavo pracoval. S mamou mal
dobrý vzťah a chýba mu. So sestrou po jej smrti zostali bývať v rodinnom dome a starala sa o nich babka.

15.3.Žalobkyňa v 5. rade bola dcérou zosnulej P. J..
15.4.V čase smrti mamy mala S. T. R. O. a študovala v maturitnom ročníku strednej školy H. T. I. G., kde
štúdium ukončila maturitou v riadnom termíne. S mamou mali veľmi dobrý vzťah. Hospitalizáciu mamy v
nemocnici znášala veľmi ťažko, chodila za ňou, ale nedokázala sa na ňu pozerať. Po smrti mamy zostali
bývať s bratom v rodinnom dome, pomáhala im stará mama.

15.5.Odvolací súd konštatuje, že aj keď v čase smrti matky žalobcov v 4. a 5. rade už boli plnoletými
deťmi, ale len blízko veku dospelosti, bývali s matkou v spoločnej domácnosti a boli na nej (najmä
žalobkyňa v 5. rade) ekonomicky závislé. V danom prípade vysokú mieru citového vzťahu nie je ju
potrebné dokazovať.

16.Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd správne prihliadal na všetky uvedené kritériá.

17.1.Pri určovaní výšky náhrady je dôležité zohľadniť aj proporčnosť náhrady, ktorá by mala zodpovedať
všeobecne zdieľanej predstave o spravodlivosti. Táto sa priebežne formuje aj na základe rozhodovacej
činnosti súdov v skutkovo obdobných prípadoch, ako aj prípadoch poskytujúcich náhradu nemajetkovej

ujmy za zásahy do osobnostných práv iného charakteru, ktoré by mali navzájom z hľadiska poskytovanej
výšky odškodnenia odrážať spoločenský význam statkov, ktorým sa poskytuje ochrana.
17.2.Odvolací súd poukazuje na náhrady priznané v obdobných sporoch:
OS VT 5C/38/2012 potvrdené KS PO 20Co/183/2014, otec 15 000 eur, matka 15 000 eur, brat 5 000 eur,
OS TT 37C/178/2009 z KS TT 11Co/90/2010 otec a matka zo 6 000 eur zvýšené na 15 000 eur, NS SR

4Cdo/139/2011, otec 15 000 eur, matka 15 000 eur, súrodenec 2 000 eur, súrodenec 2 000 eur,
OS SE 10C/9/2013 potvrdené KS TT 10Co/566/2015, manžel 8 000 eur, dieťa 8 000 eur, dieťa 8 000
eur, dieťa 8 000 eur,
OS MT 5C/189/2010, manželka 6 000 eur, dieťa 6 000 eur, dieťa 6 000 eur,
OS MT 5C/312/2014, manželka 5 000 eur, dieťa 5 000 eur, dieťa 5 000 eur,

OS PD 16C/121/2012 potvrdené KS TN 17Co/736/2013, manželka 4 000 eur,
OS SE 4C/58/2010 potvrdené KS TT 10Co/137/2013, manželka 22 130 eur, dieťa 22 130 eur, dieťa
22 130 eur,OS LM 7C/256/2011 potvrdené KS ZA 8Co/264/2013 manželka 20 000 eur, dieťa 23 000 eur, matka
10 000 eur, otec 10 000 eur,
OS HU 12C/60/2011 potvrdené KS PO 17Co/212/2015, otec 20 000 eur, matka 20 000 eur,

OS RS 8C/103/2009 potvrdené KS BB 15Co/171/2012, manželka 20 000 eur, dieťa 15 000 eur, dieťa
15 000 eur, dieťa 15 000 eur,
MS Košice K2-25C/62/2017, potvrdené KS v Košiciach 5 Co/5/2024, v ktorom rodičom bolo priznaných
15 000,- eur a sestre 10 000,- eur a neteri 5 000,- eur.
17.3.U citovaných príkladov rozhodnutí je zrejmé, že náhrady priznané rodičovi dospelého dieťaťa

a pozostalým deťom sú od 5 000 eur až do 22 130 eur, pričom tieto sumy boli priznané s ohľadom na
kritéria uvedené v predchádzajúcich bodoch 12. až 15., ktoré boli v každom jednom prípade špecifické.
17.4.Súrodenocom boli priznávané sumy od 2 000,- eur do 10 000,- eur.
17.5.Určite treba uviesť, že každý z opísaných prípadov je iný, je jedinečný, no určite nemožno dospieť
k záveru, že rozdielnosť medzi jednotlivými prípadmi nemajetkovej ujmy má byť až taká veľká, práve
naopak výška priznaných nárokov by sa mala vo všeobecnosti približovať.

18.Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcov vychádzal zo skutočnosti,
že medzi blízkymi osobami existujú silné sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahudoprávanasúkromiedruhejztýchtoosôb.Takýmtoprotiprávnymzásahomtretejosobydopráva

na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma,
ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú
ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak
dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme
šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zásah do

emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011,
sp. zn. 5Cdo 265/2009).

19.Vychádzajúc z uvedených kritérií odvolací súd dospel k záveru, že výška priznaných náhrad by
nemala presahovať sumu 20 000 eur pre žalobcov v 4. a 5. rade a pre žalobkyňu v 1. rade 15 000
eur (nežili v spoločnej domácnosti a nebola odkázanosť na výživu) a pre žalobkyne v 2. a 3. rade
výška priznaných náhrad by nemala presahovať sumu 10 000 eur a to za predpokladu, že neexistuje
spoluzavinenie poškodeného.

20.V konaní spoluzavinenie poškodenej tvrdené a preukázané nebolo.

21.1.Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému

zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. V prípade smrti jedného z členov rodiny môže
pozostalá osoba utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a spoločenstva s ňou.
21.2.Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby,
následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti. V prípade,
ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník priznať náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou
a plní tiež satisfakčnú funkciu.
21.3.Vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty vzťahu s blízkou
osobou. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu osobnostného práva došlo.

21.4.Odvolací súd je si vedomý toho, že vystihnúť v potrebnej miere to, ako široko, mnohovrstevne
a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne
a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje
násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny, je veľmi náročné.
21.5.Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne

a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k
iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s
inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov
do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne.21.6.Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a
rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi, ale ide o
možnosť ako zabezpečiť všeobecne zdieľanú predstavu o spravodlivosti.

22.Odvolací súd vychádzajúc z uvedených kritérií rozhodnutie prvoinštačného súdu ako vecne správne
potvrdil, lebo súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcov vychádzal
zo skutočnosti, že medzi blízkymi osobami existujú silné sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby
vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť

k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom
tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život bola žalobcom spôsobená taká ujma,
ktorá im bráni napĺňať citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov
rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej
osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.

23.1.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
23.2.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23.3.Podľa § 453 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane

použijú na dovolacie konanie.
23.4.Podľa § 453 ods.3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

24.1.Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto náhrada trov odvolacieho konania bola
priznaná v plnom rozsahu žalobcom.
24.1.Žalobcovia mali v dovolacom konaní plný úspech, preto im bola priznaná náhrada trov dovolacieho
konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

25.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutývýrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu

koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).