Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221204797
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7221204797.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek
JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
C. X, D., zast. JUDr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, IČO: 50
901 028, proti žalovanému: TEPELNÉ HOSPODÁRSTVO spoločnosť s ručením obmedzeným Košice,
so sídlom Komenského 7, Košice, IČO: 31 679 692, zast. GARANT PARTNER legal s.r.o., so sídlom

Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 36 856 380, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a ďalšie nároky, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 23. mája
2024 č.k. K2-12CPr/3/2021-1190

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok okrem výrokov IV. a VI. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

O d m i e t a odvolanie proti výrokom IV. a VI.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom v konaní
o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a ďalších nárokov rozhodol tak: Určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným listom doručeným žalobcovi dňa
22.4.2021 je neplatné (I.), zamietol návrh žalobcu na určenie, že pracovný pomer trvá (II.), určil, že

nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca
ďalej zamestnával (III.), nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie (IV.), žalobcovi priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (V.) a napokon žalovaného zaviazal
k povinnosti zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 140 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku (VI.).

2. Vec právne posúdil podľa § 68 ods. 1 až 3, § 70, § 77, § 81, § 38 ods. 1 a 4, § 17 ods. 2, § 74, §
237 ods. 1, 2 písm. d), 3 a 4 ZP, keď medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobca pracoval
u žalovaného ako majster elektroúdržby na základe pracovnej zmluvy zo dňa 19.2.1999 v znení jej zmien
a dodatkov na dobu neurčitú a že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi
bolo žalobcovi doručené dňa 22.4.2021. Ustálil tiež, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany žalovaného bolo vymedzené tromi skutkovými dôvodmi: 1.neoznámenie protiprávnej činnosti,

o ktorej mal žalobca dlhodobo (od februára 2019 do júla 2020) vedomosť, 2. zaslanie výzvy - list
žalobcu zo dňa 19.4.2021, ktorým obvinil z protiprávnej činnosti riaditeľa a námestníka žalovaného, 3.
dlhodobé porušenie zákazu používať pridelené služobné motorové vozidlo na súkromné účely, napriek
predchádzajúcemu upozorneniu.

3. Podajúc stručnú charakteristiku inštitútu okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že ak

dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) je závažné porušenie
pracovnej disciplíny, intenzitu porušenia pracovnej disciplíny Zákonník práce nezakotvuje a jeho právnakvalifikácia závisí od okolností konkrétneho prípadu. Súd pri rozhodovaní o platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru nie je viazaný vymedzením zo strany zamestnávateľa a je vždy úlohou
súdu, aby podľa svojho zváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám hypotézu danú v § 68 ods. 1

písm. b) Zákonníka práce vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného
porušenia pracovnej disciplíny a o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide.
Berie pritom do úvahy špecifiká v prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru. Závažné porušenie
pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a ak ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň
z nedbanlivosti. Ide o porušenie právnych povinností zo strany zamestnanca, ktoré mu vyplývajú zo

všeobecne záväzných právnych predpisov, z vnútorných predpisov zamestnávateľa, z pracovnej zmluvy
alebo kolektívnej zmluvy. Je potrebné, aby zamestnávateľ dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru uplatnil v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode zakladajúcom okamžité
skončenie pracovného pomeru dozvie a najneskôr v rámci objektívnej lehoty do jedného roka od vzniku
dôvodu. Okrem toho dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť vymedzený spôsobom,
aby bolo nepochybné, a v akom konkrétnom konaní zamestnanca alebo zamestnávateľa spočíva a tiež

aj z dôvodu, aby ho nebolo možné dodatočne meniť.

4. Súd v prvom rade dospel k záveru, že skutkové vymedzenie dôvodu, na ktorom malo spočívať tvrdené
závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom ako zamestnancom bol jasne, určite a zrozumiteľne
vyjadrenýpopisomtrochskutkovýchpodstátkonaniazostranyžalobcu,ktorýsamaldopustiťzávažného

porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa
22.4.2021.Súčasnesúdmalzato,ževovzťahukuvšetkýmjednotlivýmdôvodomokamžitéhoskončenia
pracovného pomeru bola zachovaná subjektívna 2-ročná lehota, ktorej nedodržanie namietal žalobca.

5. K prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre neoznámenie protiprávnej činnosti

žalobcom a jej dlhodobé zakrývanie, súd uvádza, že sám žalovaný toto porušenie (bod 5.2.1 písm.
j/ pracovného poriadku), ako to vyplynulo z listinného dôkazu-upozornenia na porušenie pracovnej
disciplíny zo dňa 9.4.2021 (kárne opatrenie), ktoré žalobca odmietol prevziať dňa 9.4.2021, považoval
vzhľadom na pozíciu podriadenosti žalobcu voči E. F. za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny,
preto z tohto dôvodu by mohol skončiť pracovný pomer so žalobcom len výpoveďou a nie okamžitým

skončením pracovného pomeru. Žalovaný síce argumentoval tým, že takéto konanie žalobcu mohlo
spôsobiťžalovanémuškodu,avšakpozriadenívyšetrovacejkomisieavspojenísvýsledkamijejšetrenia
bola preukázaná škoda, avšak len pokiaľ išlo o protiprávne konanie E. F. do výšky 240 eur a ani sám
žalovaný sa v súvislosti s týmto protiprávnym konaním nadriadeného žalobcu, neobrátil na orgány činné
v trestnom konaní. Aj keď žalovaný poukazoval na to, že nič nebránilo žalobcovi oznámiť protiprávne

konanie svojho nadriadeného E. F. už omnoho skôr, treba v tomto prípade, kedy žalobca vystupoval
v pozícii podriadenosti voči E. F., vziať do úvahy aj skutočnosť, že v čase, keď sa mal dozvedieť o
protiprávnom konaní svojho nadriadeného, teda vo februári 2019 až júli 2020, nemal dôchodkový vek
a mohol sa obávať o svoje pracovné miesto. Žalovaný síce tvrdil, že žalobca pristúpil k oznámeniu
protiprávnej činnosti E. F. potom, čo bol práve ním preradený na inú funkciu, teda z jeho strany išlo o

akt pomsty, avšak tak z výpovede žalobcu, ako aj svedka E. G. vyplynulo, že medzi žalobcom a jeho
priamym nadriadeným tu existoval spor už skôr v roku 2019, kedy žalobca nesúhlasil so spôsobom
odmeňovania u svojich spoluzamestnancov.

6. K druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre doručenie výzvy - z 19.4.2021, v

ktorej mal žalobca obviniť riaditeľa E. H. a námestníka E. G. z krádeží, pričom podľa žalovaného túto
výzvu mal žalobca zverejniť, súd uvádza, že rozhodne neschvaľuje spôsob, akým žalobca v tomto liste
vyzval riaditeľa a námestníka žalovaného na zváženie zotrvať vo svojich funkciách a obvinil ich z krádeží
u žalovaného, nakoľko žalobca nebol v pozícii vyšetrovateľa ním tvrdeného konania u menovaných
osôb, avšak uvedený list bol doručený do podateľne žalovaného, teda nemal k nemu prístup akýkoľvek

zamestnanec a v konaní nevyšlo najavo, že by žalobca šíril túto výzvu medzi zamestnancami a mohol
tak poškodiť dobré meno spoločnosti. Z dokazovania vyplynulo, že predmetnú výzvu žalobca zaslal
trom zamestnancom, a to pánovi I., J., A., pričom z emailovej komunikácie predloženej žalovaným
vyplynulo, že táto výzva bola preukázateľne zaslaná žalobcom dvom zamestnancom - K. A. a ďalšiemu
zamestnancovi na adresu B.. sk, avšak až po skončení pracovného pomeru so žalobcom. Je však

potrebné na tomto mieste uviesť aj to, že žalobca síce nezvolil správny prístup (oprávnenú kritiku)
vo svojej výzve z 19.4.2021, keď chcel poukázať na podozrenie z protiprávneho konania u riaditeľa
a námestníka žalovaného, avšak na druhej strane je potrebné uviesť, že spoločnosť žalovaného nie
je spoločnosťou súkromných vlastníkov, ale spoločnosťou, kde jediným spoločníkom je A. D., tedaide o hospodárenie s verejnými financiami a takouto, hoc nevhodne zvolenou formou, žalobca zrejme
poukazoval na podozrenia u žalovaného s nakladaním s verejnými financiami. Žalovaný poukazoval v
súvislosti s útokom na majetok zamestnávateľa na judikatúru českých a slovenských súdov, avšak po

oboznámení sa s ňou súd konštatuje, že nešlo o totožný skutkový stav, ako v prejednávanom prípade.
Napríklad v uznesení NS SR sp.zn. 9Cdo/242/2021 išlo o okamžité skončenie pracovného pomeru z
dôvodu, že zamestnankyňa sa vulgárne vyjadrovala na adresu spoluzamestnancov a nadriadených, a
to verejne pred zákazníkmi.

7. K tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre opakované nedodržiavanie zákazu
používať služobné motorové vozidlo na súkromné účely, súd uvádza, že sám žalovaný prvé porušenie
povinnosti zákazu používať pridelené služobné motorové vozidlo na súkromné účely vyhodnotil u
žalobcu ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny (viď bod 28 rozsudku- email zo dňa
23.10.2020), pričom za toto porušenie bol žalobca postihnutý krátením odmien. Pokiaľ aj po následnej
kontrole bolo zistené, že žalobca nedodržuje tento zákaz, čo v konaní aj vyšlo najavo, nakoľko žalobca

v sledovanom období teda od novembra 2020 do februára 2021 napriek výzve jeho nadriadeného E.
G. nepredložil výstup z kontrol OST v podobe prevádzkového denníka, mohol takéto porušenie, na
ktoré upozornil žalobcu mailom zo dňa 1.3.2021, žalovaný považovať len za opakované menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny, a nie za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zamestnávateľ teda
nemohol prekvalifikovať to isté menej závažné porušenie pracovnej disciplíny na závažné porušenie

pracovnejdisciplíny.Napokon,neuniklopozornostisúdu(zpredloženýchkníhjázdviacerýchslužobných
vozidiel, viď bod 38. rozsudku), že napriek tomu, že odo dňa 15.1.2021, kedy bol prijatý prevádzkový
predpis pre autoprevádzku (zmena č. 8), a od ktorého dňa mohli služobné motorové vozidlá na
súkromnéúčelyvyužívaťlenčlenoviamanažmentuspoločnosti,viacerozamestnancovvrozporestýmto
rozhodnutím využívalo služobné OMV na súkromné účely. Uvedené potvrdil svedok J. D. (zamestnanec

žalovaného) vo svojej výpovedi, že dva notoricky známe prípady porušovania boli zaznamenané u
žalobcu a E. F.. Okrem žalobcu, však žalovaný u iných zamestnancov, napr. u L. J., M. N., J. B., takéto
konanie už po 15.1.2021 toleroval a nepovažoval to za porušenie pracovnej disciplíny a už vôbec nie
za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Napokon treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že žalobca
odpracoval u žalovaného 22 rokov, počas celého obdobia patril medzi spoľahlivých a zodpovedných

pracovníkov a dovtedy mu nikdy nebolo vytýkané porušenie pracovnej disciplíny.

8. Súd preto riadiac sa uvedenými úvahami dospel k záveru, že žalobca sa nedopustil závažného
porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré by s ním mohol žalovaný podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce platne okamžite skončiť pracovný pomer, preto súd určil neplatnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru výrokom I. rozsudku.

9. Vo vzťahu k výroku II. o zamietnutí žaloby na určenie, že pracovný pomer trvá, poukázal na
rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/147/2008 (R5/2009) a uviedol, že pokiaľ sa niekto domnieva, že
pracovnoprávny vzťah bol skončený v rozpore so zákonom, Zákonník práce v § 77 poskytuje takejto

osobeprostriedokochrany-možnosťdomáhaťsaneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru.Vzhľadom
na určenie súdom, že pracovný pomer bol skončený neplatne, takýto výrok súdu je nadbytočný, a preto
súd žalobu v tejto časti zamietol.

10. Žalovaný sa domáhal, aby súd v prípade, že určí neplatnosť okamžitého skončenia pracovného

pomeru, rozhodol podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, teda že od neho nemožno spravodlivo požadovať,
aby naďalej zamestnával žalobcu, nakoľko žalobca sa dopustil viacerých porušení pracovnej disciplíny,
ako opakované porušenie používať služobné OMV na súkromné účely, neoznámenie protiprávnej
činnosti, ktorej sa mal dopustiť nadriadený žalobcu a list-výzva žalobcu adresovaná žalovanému z
19.4.2021.

11. Rozhodnutie podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej (pri neplatnom skončení pracovného pomeru) zamestnával,
predstavuje výnimku z neskončenia pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení. Zákonník
práce v uvedenom ustanovení explicitne nedefinuje množinu prípadov, ktoré je potrebné kategoricky

spájať s naplnením predpokladov pre takéto určenie, naopak, pre rozhodnutie o dôvodnosti takého
návrhu zamestnávateľa ponecháva konajúcemu súdu voľnú úvahu pri hodnotení osobitostí každého
konkrétneho prípadu. Keďže možnosť súdu rozhodnúť o tom, že od zamestnávateľa nie je možné
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, predstavuje výnimku z pravidla otrvaní pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení, za predpokladu, že zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, konajúci súd je povinný prihliadať v tomto
smere na návrhovú povinnosť zamestnávateľa, na ktorého sa v tejto časti konania (hoci v konaní o

určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v pozícii žalovaného) presúva dôkazné bremeno
pri preukazovaní dôvodnosti uplatneného návrhu. Je zrejmé, že listom-výzvou z 19.4.2021 došlo k
definitívnemu naštrbeniu vzťahov medzi sporovými stranami, keď žalobca obvinil z krádeží riaditeľa E.
H. a námestníka E. G., vyzval ich, aby zvážili svoje zotrvanie v spoločnosti žalovaného. Súd zdôrazňuje,
že pracovnoprávny vzťah je vzťah založený na vzájomnej dôvere zamestnávateľa a zamestnanca. V

danom prípade, aj keď porušenie pracovných povinností zamestnanca nemalo intenzitu závažného
porušenia pracovnej disciplíny (napr. používanie služobného vozidla na súkromné účely) došlo z jeho
stranyopakovanekporušeniupracovnejdisciplíny,zároveňajjehovýzvaz19.4.2021predstavujeprejav
neúcty k svojmu zamestnávateľovi, preto podľa súdu sú dané dôvody, pre ktoré súd tomuto nároku
žalovaného vyhovel. Vzťah medzi sporovými stranami je tak vážne narušený, že by bolo nespravodlivé
vyžadovať od žalovaného ako zamestnávateľa, aby tohto žalobcu naďalej zamestnával, nakoľko by

to nesmerovalo k vytváraniu pokojného pracovného prostredia, čo je nevyhnutným predpokladom na
riadne plnenie si pracovných úloh, ako aj na spoluprácu vo vzťahu zamestnávateľ-zamestnanec. Preto
súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku (III. výrok).

12. Výrok, ktorým súd nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, odôvodnil

postupom podľa § 166 ods. 2 CSP, keďže o náhrade mzdy je možné rozhodnúť až po právoplatnosti
rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru.

13. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, keď žalobcovi,
ktorý mal v konaní plný úspech priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania

v plnom rozsahu. Zároveň nevzhliadol žiaden dôvod na aplikáciu § 257 CSP.

14. O povinnosti žalovaného zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za žalobu vo výške 140 eur súd
rozhodol podľa ust. § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov podľa ktorého, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu

vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca,
ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Nakoľko žalobca je v konaní o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru ex lege oslobodený od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. d)
citovaného zákona a súd vyhovel jeho žalobe, súd zaviazal žalovaného, ktorý bol v spore neúspešný
a nie je oslobodený od súdneho poplatku zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 140 eur podľa

položky 1b) Sadzobníka tvoriaceho prílohu k zákonu o súdnych poplatkoch, a to v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

15. Proti rozsudku v rozsahu jeho výroku III. podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP. Nestotožnil sa s napadnutým výrokom a odôvodnením

namietaného výroku III. zo strany súdu prvej inštancie. Poprel tvrdenie, že by listom – výzvou zo
dňa 19.4.2021 obvinil z krádeži riaditeľa E. H. a námestníka E. G. a žalobca takéto obvinenie na
adresu menovaných nikdy neuviedol. Uviedol, že žalovaným bol až do roku 2019, kedy sa žalobca
oprávnene zastal svojich podriadených, aby neprišli o príplatky, hodnotený zo strany žalovaného ako
dobrý zamestnanec, avšak následne po tom bol zo strany jeho nadriadených opakovane na ňom

vyvíjaný tlak, aby u žalovaného skončil pracovný pomer. Žalobca v konaní preukázal, že po tom, ako
poukázal na protiprávne konanie svojho nadriadeného, žalovaný nepostupoval tak, aby podnet riadne
prešetril, naopak postupoval tak, aby sa vec ututlala. Zriadená vyšetrovacia komisia pri vyšetrovaní
účelovo postupovala tak, aby zistená výška škody spôsobenej E. F. nepresiahla sumu 266 eur. Keď
sa E. F. priznal k protiprávnemu konaniu v časti, komisia ďalej nezisťovala skutočný rozsah škody ním

spôsobenej. Vyšetrovacia komisia zistila, že E. F. spôsobil len škodu vo výške 240 eur odcudzením
materiálu, aj keď sa pred komisiou priznal, že mu na dome protiprávne vykonávali práve zamestnanci
žalovaného, a to počas ich pracovnej doby. Preto je nepochybné, že aj týmto konaním E. F. žalovanému
spôsobil škodu, o výške ktorej žalobca informoval predsedu vyšetrovacej komisie emailom. O záveroch
vyšetrovacej komisie žalobca ako oznamovateľ nebol informovaný a domnieval sa, že jeho nadriadený

E. F. za svoje konanie nebude nijak postihnutý a to bolo aj dôvodom, prečo sa žalobca odhodlal k výzve,
ktorú adresoval riaditeľovi žalovaného. O tom, že s E. F. bol skončený pracovný pomer, sa žalobca
dozvedel až po odoslaní výzvy. Motívom konania žalobcu bol šikanózny postup zo strany nadriadených
po tom, ako poukázal na konanie majúce znaky protiprávneho konania. Z predloženej komunikácie sosvojimi nadriadenými vyplýva, že po tom, ako bol upozornený na používanie motorového vozidla uviedol,
že ho prestane používať vtedy, ak tak budú robiť aj ostatní zamestnanci žalovaného. Žalobca pritom
v konaní predložil listinné dôkazy na preukázanie toho, že minimálne ďalší 14 zamestnanci rovnako

ako žalobca používali služobné motorové vozidlá pri ceste na obed. Žalovaný takéto konanie považoval
u žalobcu za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, avšak iní zamestnanci za to isté konanie neboli ani
len napomenutí. Žalobca od výzvy očakával, že žalovaný na základe jeho podnetov zriadi vyšetrovaciu
komisiu a vykoná šetrenie tak, ako v prípade E. F. a keď sa podozrenia preukážu, prijme potrebné
opatrenia alebo vec postúpi OČTK. Keďže mal iba určité podozrenie a nedisponoval dôkazmi, aby sa

mohol obrátiť na OČTK, obrátil sa na nadriadených. V konaní bolo nepochybne preukázané, že sa
žalobca nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, ale porušenia pracovnej disciplíny nižšej
intenzity,atopodľajehonázoruniejedôvodnaurčenie,ženemožnoodžalovanéhoakozamestnávateľa
spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie
považoval list – výzvu za dôvod, ktorým došlo k definitívnemu narušeniu vzťahov medzi sporovými
stranami a to tak vážne, že by bolo nespravodlivé vyžadovať od žalovaného ako zamestnávateľa, aby

tohto naďalej zamestnával. Žalobca je teda sankcionovaný stratou zamestnania aj napriek neplatnému
skončeniu pracovného pomeru, len za to, že oznámil svoje podozrenia z protiprávneho konania okrem
priameho nadriadeného E. F. aj na vedenie žalovaného. Zo všetkých uvedených dôvodov preto navrhol,
aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a návrh žalovaného na určenie, že nemožno od
neho ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával,

zamietol.

16. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu jeho výrokov I., IV., V. a VI.
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Vo vzťahu k namietanému výroku
I. rozsudku uviedol, že sa sudca rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi namietanými žalovaným

nezaoberal buď vôbec, ignoroval ich, resp. sa k ním v procese hodnotenia dôkazov vôbec nevyjadril.
Rozhodnutie tak v danom rozsahu trpí závažnými právnymi vadami ako arbitrárnosť súdom prijatých
právnych záverov a chýba riadne právne zdôvodnenie týchto záverov, ktoré je bez akejkoľvek opory
v skutkovom stave a dôkazoch. Uvedené vady rozsudku sú príčinou jeho nepreskúmateľnosti. Vyslovil
nesúhlas k záveru súdu o tom, že prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru predstavuje

menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď súd svojvoľne bagatelizuje dôsledky dlhodobej
súčinnosti žalobcu pri krytí protiprávnej činnosti žalobcu vo vzťahu k majetku žalovaného a keď súd
sa v tejto veci vyjadril iba jednou vetou v 35 stranovom rozsudku, pokiaľ išlo o jeho bod 75. jeho
odôvodnenia, keď súd uviedol: Žalovaný síce argumentoval tým, že takéto konanie žalobcu mohlo
spôsobiťžalovanémuškodu,avšakpozriadenívyšetrovacejkomisieavspojenísvýsledkamijejšetrenia

bola preukázaná škoda, avšak len pokiaľ išlo o protiprávne konanie E. F. do výšky 240 eur a ani sám
žalovaný, sa v súvislosti s týmto protiprávnym konaním nadriadeného žalobcu, neobrátil na orgány
činné v trestnom konaní. Súd zjavne nepochopil podstatu veci. Žalobca výlučne zo sebeckého záujmu
oznámil protiprávnu činnosť svojho priameho nadriadeného E. F., o ktorej mal dlhodobo vedomosť.
Napriek tomu takúto činnosť neoznámil zamestnávateľovi včas, ale až ako akt pomsty voči E. F. za

konanie, ktoré žalobca považoval za útok do jeho osobných záujmov. Súd sa nevysporiadal s kľúčovým
dôkazom žalovaného, a to s vyhlásením žalobcu počas zasadania škodovej komisie dňa 31.3.2021,
že zatiaľ oznámil zamestnávateľovi iba 2 % zo všetkých krádeží majetku žalovaného, o ktorých má
vedomosť. Pri jednoduchej logike, ak 2 % oznámených krádeží znamenajú škodu 240 eur, potom je
predpoklad,žecelkováškodamôžebyťvovýške12.000eur, aleboajomnohovyššia.Vkaždomprípade

tu ide o princíp a takéto správanie sa zamestnanca je nepochybne dôvodom na okamžité skončenie
pracovného pomeru, keďže ide o porušenie základnej povinnosti žalobcu uloženej mu v § 81 písm.
e) Zákonníka práce. Absencia odpovede súdu na tento zásadný dôkaz spôsobuje nepreskúmateľnosť
rozsudku, signalizuje svojvôľu súdu a jednostranné posudzovanie dôkazov v prospech žalobcu. Ďalej
považoval za svojvoľné a nezodpovedajúce dôkazom názor súdu o tom, že dôvod konania žalobcu

možno ospravedlniť, keď tento bol v postavení podriadeného zamestnanca a nemal dôchodkový vek
a obával sa o svoje pracovné miesto. Takéto kritériá, t.j. vek, pracovné zaradenie a podobne však
nepredstavujú výnimku, ktorá by ospravedlňovala zamestnanca z neplnenia si základných povinností
podľa § 81 písm. e) Zákonníka práce. Motív konania bol mimoriadne dôležitým vodítkom k pochopeniu
osobnosti a modelu správania sa žalobcu a súd sa vyhol vyhodnoteniu dôkazov, ktoré žalovaný predložil

k preukázaniu motívu konania žalobcu a jeho správania sa. K tomu poukázal na vyjadrenie žalovaného
zo dňa 7.4.2022, podopreté dôkazom – žiadosť ÚPO – 15/2021 zo dňa 2.2.2021, podanie doručené
žalovanému 8.3.2021, email žalobcu zo dňa 16.2.2021, email žalobcu zo dňa 22.2.2021. K vzneseným
námietkam a ani k žiadnemu z predložených dôkazov sa súd v odôvodnení rozsudku žiadnymspôsobom nevyjadril, nevyhodnotil ich, aj z toho dôvodu je rozsudok potrebné vnímať ako svojvoľný
a nepreskúmateľný. Pokiaľ by súd preskúmal všetky žalovaným vznesené podstatné námietky a k ním
navrhované dôkazy, potom by dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom

bolo už na základe prvého dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru oprávnené a zákonné.
K druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru dal do pozornosti odvolaciemu súdu,
že dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom nebolo zverejnenie listu žalobcu
zo dňa 19.4.2021 žalobcom, na základe čoho nerozumel argumentácii súdu v bode 76. odôvodnenia
rozsudku, ktorý sa snažil riešením otázky ne/zverejnenia listu žalobcu zo dňa 19.4.2021 zľahčovať,

resp. ospravedlňovať neakceptovateľnosť spôsobu komunikácie žalobcu. Otázka ne/zverejnenia listu
žalobcu zo dňa 19.4.2021 je pre toto súdne konanie irelevantná a súd sa s ňou nemal zaoberať. Rovnako
nie je možné akceptovať postup súdu, ktorým sa prostredníctvom údajného motívu žalobcu snažil
ospravedlniť neakceptovateľný spôsob komunikácie žalobcu, keďže každé podanie sa dá napísať aj
slušným spôsobom a navyše, pokiaľ žalobca mal záujem na kontrole ohľadom hospodárenia s verejnými
financiami, mal možnosť sa obrátiť na kompetentné orgány. Žalobca takéto podnety nepodal, čo

svedčí o jeho neúprimnosti a to svedčí tiež o tom, že jediným cieľom listu z 19.4.2021 bolo uraziť
vedúcich predstaviteľov zamestnávateľa. To, že súd považoval druhý dôvod okamžitého skončenia
za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, je v hrubom rozpore s jeho závermi vyjadrenými
v bode 81. odôvodnenia rozsudku. Pokiaľ súd konštatuje, že predmetným listom – výzvou z 19.4.2021
došlo k definitívnemu naštrbeniu vzťahov medzi sporovými stranami, keďže žalobca obvinil z krádeže

riaditeľa E. H. a námestníka E. G. a vyzval ich, aby zvážili svoje trvanie v spoločnosti žalovaného.
Vzťah medzi sporovými stranami súd tak považoval za vážne narušený, z ktorého dôvodu by bolo
nespravodlivé vyžadovať od žalovaného, aby ako zamestnávateľ žalobcu naďalej zamestnával. Súd pri
rozhodovaní o návrhu žalovaného, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej
zamestnával, správanie sa žalobcu posudzoval komplexne a rovnako tak mal súd pristúpiť aj vo vzťahu

k posúdeniu obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru, pokiaľ išlo o list žalobcu zo dňa
22.4.2021. Súd ale posudzoval jednotlivé dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, ako
boli vyjadrené v danom právnom úkone izolovane a navyše s už vytýkanými vadami. Súd mal aj v tomto
prípade vyhodnotiť právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru komplexne, vo vzájomných
súvislostiachjednotlivýchuvádzanýchdôvodovaprirešpektovanízásadlogickéhoaprávnehomyslenia,

to sa ale nestalo, a z toho dôvodu jeho napadnutý rozsudok vo výroku I. a jeho odôvodnenie je
nepreskúmateľné a v podstate aj rozporné s výrokom III. rozsudku. V tejto súvislosti dal do pozornosti
tiež právny názor NS ČR vyslovený v rozhodnutí sp.zn. 21Cdo/84/2006. V predmetnom označenom
rozhodnutí Najvyšší súd ČR dospel k záveru, podľa ktorého so zamestnancom, ktorý porušil pracovnú
kázeň, možno okamžité zrušiť pracovný pomer iba vtedy, ak dosiahlo konanie zamestnanca intenzitu

porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom a odôvodňujú okolnosti prípadu záver, že so
zamestnancom nemožno rozviazať pracovný pomer výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. f/ v časti
vety pred bodkočiarkou, lebo od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
zamestnával až do uplynutia výpovednej doby. A presne o takýto prípad sa jedná aj v danom súdnom
spore. Vzhľadom na konštatovanie súdu v bode 81. rozsudku bol nepochybne daný zákonný dôvod

na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Žalovaný ako zamestnávateľ totiž stratil
akúkoľvek dôveru v žalobcu, nie je ochotný žalobcovi umožniť nakladať so svojím majetkom a správanie
žalobcu je voči vedúcim zamestnancom žalobcu arogantné a nemožno od žalovaného očakávať, že
osobustakýmtosprávanímamorálnymkreditombudezamestnávaťaplatiťjunaďalejzosvojichpeňazí.
K výroku IV. rozsudku uviedol, že ide o svojvoľné rozhodnutie súdu, keď s odkazom na § 166 ods. 2

CSP vyvodil, že rozhodovanie súdu o neplatnosti ukončenia pracovného pomeru a rozhodovanie o s tým
spojenej náhrady mzdy nie je možné považovať za veci, ktoré sa na spojenie nehodia. Rovnako nie
je splnená podmienka, že odpadli dôvody, pre ktoré súd konania spojil a z toho dôvodu vylúčil vec na
samostatné konanie. Postup súdu je súčasne v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti súdneho
konania, ako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý

považuje pracovnoprávne spory za spory, o ktorých sa má rozhodovať prioritne. Okrem toho považoval
výrok IV. rozsudku za závislý výrok na výroku I. K výroku V. o náhrade trov konania namietal, že pokiaľ
súd vychádzal z toho, že žalobca mal mať v konaní plný úspech, tento záver je svojvoľný a nezohľadňuje
výsledok súdneho konania, najmä pokiaľ ide o výroky II. a III. rozsudku. Aj v tomto prípade rozsudok
považoval za nepreskúmateľný a nezákonný. Napokon vo vzťahu k povinnosti zaplatiť na účet súdu

súdny poplatok namietal, že podmienkou uloženia takejto povinnosti žalovanému je vyhovenie žalobe
a vzhľadom na podané odvolanie preto predmetný výrok považoval za predčasný a v prípade vyhovenia
odvolacím námietkam za nezákonný. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol zmeniť výrok I. tak,
že súd žalobu v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietne, zrušiťvýroky IV. a VI. a napokon zmeniť výrok V. tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

17. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd správne zhodnotil, že žalovaný nemohol rovnaké
konanie žalobcu raz kvalifikovať ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a neskôr jeho
rovnaké konanie prekvalifikovať na závažné porušenie pracovnej disciplíny a z toho dôvodu následne
okamžite skončiť so žalobcom pracovný pomer. O účelnosti prekvalifikovania porušenia pracovnej
disciplíny žalovaného z menej závažného na závažné svedčí aj skutočnosť, že za rovnaké konanie

neboli iní zamestnanci žalovaného ani len napomenutí, že pracovnú disciplínu porušujú. Vytýkaniu
súdu, že sa nevysporiadal s vyhlásením žalobcu na zasadnutí škodovej komisie dňa 31.3.2021, že
zatiaľ oznámil zamestnávateľovi iba 2 % zo všetkých krádeží majetku žalovaného, o ktorých má
vedomosť, uviedol, že zo strany žalobcu išlo iba o zveličené gesto, ktorým chcel žalobca poukázať
na to, že má aj ďalšie podozrenia o protiprávnom konaní. Rovnako to vnímal aj žalovaný a ním
zriadená vyšetrovacia komisia, ktorá po vyhlásení žalobcu nevyvinula žiadnu aktivitu na preverenie

tohto tvrdenia okrem obvinenia žalobcu z krytia protiprávnej činnosti u žalovaného. K zverejneniu
listu žalobcu zo dňa 19.4.2021 poukázal na to, že predmetnú výzvu žalobca doručil osobne do
podateľne žalovaného, čo predstavuje rovnakú ochranu v podaní uvedených informácií vyplývajúcich
z daného listu, ako keby žalobca výzvu doručil poštou, a preto touto výzvou nemohlo dôjsť k šíreniu
v nej uvedených informácií. Žalobca priznal, že listom z 19.4.2021 zvolil nie celkom najvhodnejší

spôsob ako upozorniť na podozrenia z protiprávneho konania, čo ale bolo spôsobené jeho frustráciou
ako boli riešené, resp. nedoriešené jeho predchádzajúce podnety, a preto záver súdu o tom, že
doručením listu z 19.4.2021 sa žalobca nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, je správny.
K namietanému, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné a zmätočné zdôraznil, že súd sa vo svojom
rozhodnutí zaoberal námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi strán, ktoré mali význam pre

rozhodnutie, keď súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať sa úplne všetkými dôvodmi
a argumentami procesných strán, pokiaľ tieto nie sú pre rozhodnutie podstatné. Záverom uviedol, že
okrem absencie závažného porušenia pracovnej disciplíny zotrváva na tvrdení o tom, že žalovaný si
nesplnil povinnosť v zmysle § 74 Zákonníka práce a aj z toho dôvodu je okamžité skončenie pracovného
pomeru neplatné.

18. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd vo vzťahu k výroku III. dospel na základe skutkových
zistení a právneho záveru, podľa ktorých došlo k definitívnemu, a teda nezvratnému vážnemu
narušeniu vzťahu medzi sporovými stranami, došlo k opakovanému porušeniu pracovnej disciplíny
žalobcom, žalobca sa voči žalovanému ako zamestnávateľovi správal neúctivo a ďalšie zamestnávanie

žalovaného by nevytváralo pokojné pracovné prostredie. Z uvedených dôvodov potom súd rozhodol
o návrhu žalovaného a určil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej
zamestnával. Mal za to, že odvolanie žalobcu voči výroku III. napadnutého rozsudku neobsahuje
žiadne konkrétne vecné námietky, ktorými by odvolateľ napadol niektorý z prijatých pre vec podstatných
záverov súdu prvej inštancie. Z uvedeného mal za to, že odvolaniu žalobcu preto nie je možné

vyhovieť. Súčasne mal za to, že žalobca používa v odvolaní iba argumentáciu, ktorá obsahovo obhajuje
dôvodnosť rozhodnutia súdu o neplatnosti ukončenia pracovného pomeru; takáto argumentácia ale
voči výroku III. rozsudku nie je použiteľná. Pokiaľ žalobca vzniesol námietku, že je sankcionovaný
stratou zamestnania, pretože oznámil svoje podozrenie z protiprávneho konania okrem priameho
nadriadenéhoE.F.ajnavedeniežalovaného,žalovanýzjavnenerozumiedôvodom,prektoréhonaďalej

zamestnávateľ nemôže zamestnávať. Osobitným spôsobom sa vyjadril k motívu konania žalobcu tak,
ako k nemu podal argumentáciu vo svojom podanom odvolaní, z čoho vyvodil záver, že po vyhodnotení
predchádzajúcej komunikácie žalobcu (s odkazom na dôkazy: žiadosť UPO–15/2021 zo dňa 2.2.2021,
podania doručené žalovanému 8.3.2021, maily žalobcu zo dňa 16.2.2021 a 22.2.2021) nie je možné
mať žiadnu pochybnosť o skutočnom motíve žalobcu. Žalobca sa nesprával v súlade so základnou

povinnosťou zamestnávateľa, ktorá mu je uložená v § 81 písm. e), z), p) a navyše žalobca uprednostnil
a sledoval výlučne iba svoj vlastný záujem a prospech. Zopakoval už uvedené v odvolaní a to, že
žalobca výlučne zo sebeckého záujmu oznámil protiprávnu činnosť svojho priameho nadriadeného E.
F., o ktorej mal dlhodobo vedomosť a aj keď sa vyšetrovaním zistilo, že preukázaná škoda spôsobená E.
F. bola v sume 240 Eur, súd sa nevysporiadal s vyhlásením žalobcu počas zasadania škodovej komisie

dňa 31.3.2021, že zatiaľ oznámil zamestnávateľovi iba 2 % zo všetkých krádeží majetku žalovaného,
o ktorých mal vedomosť. V ostatnom zotrval na argumentácii vyjadrenej v ním podanom odvolaní, pokiaľ
išlo o argumentáciu týkajúcu sa neakceptovateľnosti spôsobu komunikácie žalobcu a napokon pokiaľ
išlo o jeho odkaz na závery NS ČR vyvodené v rozhodnutí sp.zn. 21Cdo/84/2006.19. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli dané.

20. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa jeho prípustnosťou.
Podmienkou prípustnosti odvolania je procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z § 359 CSP, podľa
ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté a súčasne odvolanie je
možnépodaťlenvočirozhodnutiu,vočiktorémuzákonodvolaniepripúšťa.Odvolacísúddospelkzáveru,
že odvolanie voči výroku IV., ktorým bol nárok na náhradu mzdy vylúčený na samostatné konanie,

predstavuje rozhodnutie upravujúce vedenie konania, voči ktorému nie je prípustné odvolanie podľa §
355ods.2CSPvspojenís§357CSP.Nauvedenomnemeníničanito,žeohľadnetohtovýrokusúdprvej
inštancie dal nesprávne poučenie o opravnom prostriedku. Odvolací súd nespochybňuje, že predmetný
nárok má súvis s výrokom I., avšak závislým výrokom by sa stal iba v prípade meritórneho rozhodnutia
o ňom (t.j. o náhrade mzdy); výrok IV. predstavujúci rozhodnutie o vylúčení nároku na náhradu mzdy na
samostatné konanie iba jeho poňatím do rozsudku nestratil povahu uznesenia upravujúceho vedenie

konania.

21. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že odvolanie proti výroku VI., ktorým súd žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 140 eur za žalobu o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, nie je procesne prípustné. Predmetný výrok predstavuje rozhodnutie

v zmysle Zákona o súdnych poplatkoch a iba tým, že bol poňatý do rozsudku, sa nestal výrokom
závislým. V zmysle § 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch (ak tento zákon neustanovuje inak, na
konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, okrem
§ 357 písm. a/) je zrejmé, že aj keď ide o rozhodnutie vydané sudcom, predmetný výrok má povahu
uznesenia súdu prvej inštancie, voči ktorému Civilný sporový poriadok nepripúšťa opravný prostriedok

odvolania podľa § 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie
proti výroku VI. odmietol podľa § 386 písm. c) CSP, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
odvolanie nie je prípustné. Na uvedenom nemení nič ani to, že ohľadne tohto výroku súd prvej inštancie
dal nesprávne poučenie o opravnom prostriedku.

22. Odhliadnuc od uvedeného v predchádzajúcom odseku, odvolací súd súčasne uvádza, že zo strany
súdu prvej inštancie nebol zákonný dôvod na to, aby poňal do rozsudku tiež výrok o povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 2 vety prvej zák. o súdnych poplatkoch, pretože
táto konkrétna poplatková povinnosť môže vzniknúť až potom, čo súdu bude zrejmý výsledok konania,
t.j. až po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia. Uvedený nedostatok, ktorý sa naplno prejavil práve

v dôsledku toho, že odvolací súd posúdil odvolanie žalovaného ako opodstatnené, čo znamená, že zatiaľ
nie je zrejmý výsledok konania v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, bude preto
potrebné „napraviť“ súdom prvej inštancie zvoleným postupom podľa § 12 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch.

23. Odvolaciemu súdu sa ďalej žiada uviesť, že aj keď žiadna zo strán nepodala odvolanie aj proti výroku
II., vzhľadom na predmet tohto konania, predmetný výrok, ktorým súd rozhodol o nároku žalobcu na
určenie, že pracovný pomer naďalej trvá (zamietavým spôsobom), je závislým výrokom tak, ako ho má
na mysli § 379 písm. a) CSP (vo vzťahu k odvolaním napadnutým výrokom I. a III.). Z uvedeného dôvodu
odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu aj odvolaniami nenapadnutému výroku II.

24. V ostatnom rozsahu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania strán sporu
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, pričom dospel k záveru, že odvolania

sú dôvodné.

25. Predmetom konania je určenie neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru a s tým
súvisiace ďalšie nároky, o ktorom súd rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru určil za
neplatné. Súd skutkovo ustálil, že pokiaľ išlo o skutkové vymedzenie okamžitého skončenia pracovného

pomeru, išlo o popis troch skutkových konaní zo strany žalobcu, ktorými sa podľa zamestnávateľa mal
žalobca dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny. Ide teda o prípad okamžitého skončenia
pracovného pomeru pre tvrdené porušenie pracovnej disciplíny.26. K porušeniu pracovnej disciplíny ako dôvodu pre okamžité skončenia pracovného pomeru
je potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva

v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä § 81, § 82 ZP), pracovným poriadkom,
pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie
pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca zavinené (aspoň
z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia

pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným
porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie),
je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru
(§ 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/, časť vety pred bodkočiarkou ZP). Tieto pojmy, napriek
tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje
a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk

je intenzita porušenia pracovnej disciplíny a jej hodnotenie závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje
ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postup k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita
porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky
porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.
(porovnaj rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/74/2008).

27. Iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného
zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou hypotézou, je vždy úlohou súdu,
aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou

súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade
kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto
úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu
iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného
vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako

zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie
svojho zamestnanca (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo/95/2009).

28. V konaní 5Cdo/26/2009, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní žalobkyne
v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp.zn. 14Co/2/2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, dovolací súd v prejednávanej
veci zaujal stanovisko k otázke, či prekluzívna lehota na podanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru plynie od ostatného porušenia pracovnej disciplíny alebo naopak, a to v prípade niekoľkých
(menej závažných) porušeniach pracovnej disciplíny, ktoré až vo svojom súhrne napĺňajú znaky
závažného porušenia pracovnej disciplíny. Dovolací súd pri riešení tejto právnej otázky o.i. uviedol, že:

Odvolací súd síce správne ustálil, že v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce kvalifikované
porušenia pracovnej disciplíny (závažné porušenie pracovnej disciplíny) sa nemusí naplniť jedným
(jediným) skutkom zamestnanca a že môže byť naplnené aj jeho dielčími skutkami... Pri niekoľkých
(menej závažných) porušeniach pracovnej disciplíny, ktoré až v ich súhrne napĺňajú znaky závažného
porušenia pracovnej disciplíny, plynie prekluzívna lehota, v ktorej zamestnávateľ môže okamžite skončiť

pracovný pomer so zamestnancom, od ostatného porušenia pracovnej disciplíny iba v prípade, ak medzi
jednotlivými porušeniami pracovnej disciplíny je primeraná objektívna časová a vecná súvislosť. V danej
veci o takýto sled porušení pracovnej disciplíny ale nešlo a vzhľadom na uvedené bolo potrebné plynutie
prekluzívnej lehoty posúdiť pri každom z uvedených skutkov samostatne. V tejto súvislosti dovolací
súd považoval za potrebné pripomenúť, že podľa odvolacieho súdu porušenia pracovnej disciplíny

navrhovateľkou nadobudli intenzitu závažného porušenia až vo svojom súhrne.

29. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je porušenie
pracovnej disciplíny, súd skúma jeho intenzitu, pretože relevantným bude výlučne závažné porušenie
prac disciplíny. Súčasne platí, že závažné porušenie pracovnej disciplíny sa nemusí naplniť jedným

(jediným) skutkom zamestnanca; v takomto prípade relevantným bude zistenie, že niekoľko menej
závažných porušení pracovnej disciplíny nadobudlo intenzitu závažného porušenia vo svojom súhrne.30. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd skutkovo ustálil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo vymedzené tromi skutkovými dôvodmi: 1. neoznámenie protiprávnej činnosti,
o ktorej ma žalobca dlhodobo (od februára 2019 do júla 2020) vedomosť, 2. zaslanie výzvy - list

žalobcu zo dňa 19.4.2021, ktorým obvinil z protiprávnej činnosti riaditeľa a námestníka žalovaného a 3.
dlhodobé porušenie zákazu používať pridelené služobné motorové vozidlo na súkromné účely, napriek
predchádzajúcemu upozorneniu.

31. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že súd skúmal intenzitu každého jednotlivého dôvodu okamžitého

skončenia pracovného pomeru samostatne, súčasne nie v ich súhrne. Z uvedeného vyplýva, že súd
prvej inštancie neskúmal naplnenie podmienky intenzity porušenia pracovnej disciplíny ako závažnej
aj súhrne (komplexne) vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré žalovaný dal žalobcovi okamžité skončenie
pracovného pomeru, keďže charakter intenzity porušenia pracovnej disciplíny nesprávne zúžil iba na
jednotlivé samostatné skutky tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny. Pokiaľ potom súd vzhliadol
opodstatnenosť nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože

nepovažoval vo vzťahu ku žiadnemu z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, jeho rozhodnutie v tejto časti nároku je predčasné a z toho
dôvodu súčasne nesprávne. Tým bol naplnený odvolateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP.

32. Odvolateľ namietal tiež záver súdu o menej závažnom porušení pracovnej disciplíny, pokiaľ išlo
o prvý a druhý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru.

33. Odvolací súd považuje za opodstatnenú odvolaciu námietku, v ktorej odvolateľ vytkol súdu, že vo
vzťahu k prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, jedným z dôvodov vyhodnotenia

porušenia pracovnej disciplíny ako menej závažného, bola okolnosť, že takto zamestnávateľ kvalifikoval
porušenie pracovnej disciplíny v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 9.4.2021.

34. Odvolací súd vychádza z ustálenej rozhodovacej prace súdov, podľa ktorej posúdenie, či došlo
k porušeniu prac disciplíny a v akej intenzite, je na uvážení súdu, preto pri posudzovaní stupňa

intenzityporušeniapracovnejdisciplínyniejesúdviazanýtým,akozamestnávateľvosvojompracovnom
poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. Pokiaľ je
predmetná otázka na uvážení súdu, potom súd pri jej posúdení nie je viazaný ani tým, že zamestnávateľ
pôvodne ohodnotil intenzitu konkrétneho porušenia pracovnej disciplíny na menej závažné porušenie
v upozornení na jeho porušenie.

35. Odvolateľ k vyhodnoteniu prvého dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru súdom ako
menejzávažnéhoďalej namietal,žesúdsažiadnymspôsobomnevyjadrilkargumentáciižalovaného,že
žalobca kryl a stále vedome kryje až 98 % krádeží majetku žalovaného, o ktorých má žalobca vedomosť,
keďže žalobca vo vyhlásení počas zasadania škodovej komisie dňa 31.3.2021 uviedol, že zatiaľ oznámil

zamestnávateľovi iba 2 % zo všetkých krádeží majetku žalovaného, o ktorých má vedomosť. Okrem
toho súd nechal bez povšimnutia žalovaným tvrdený motív konania žalobcu, ktorým podľa neho bolo
použitiekompromitujúcichinformáciíakonástrojnátlakuzaúčelomdosiahnutiavlastnéhocieľaazáujmu
pod hrozbou ich oznámenia v prípade ultimatívnych podmienok žalobcu, čo mal podoprieť dôkazmi:
Žiadosť ÚPO – 15/2021 zo dňa 2.2.2021, Podania doručené žalovanému 8.3.2021, Mail žalobcu zo

dňa 16.2.2021 a Mail žalobcu zo dňa 22.2.2021. Uvedený nedostatok spojil s nepreskúmateľnosťou
rozsudku v tejto časti.

36. Predmetná odvolacia námietka súvisí s právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Je
potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medziskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (viď sp.zn. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva
na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(sp.zn. I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, II. ÚS 410/06, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska
proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993).

37. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

38. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré

skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia

má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

39. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentami a dôkazmi žalovaného ako strany sporu, hoci

tieto mohli byť relevantnými v otázke zhodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny, pokiaľ išlo
o prvý výpovedný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, z jeho odôvodnenia ani nevyplýva,
či ich súd prijal, alebo odmietol, a z akého dôvodu a už samotný tento nedostatok zakladá uplatnenú
odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti v tejto časti rozsudku, ktorá spadá pod odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP.

40. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku v časti, ktorá sa týkala posúdenia
druhého dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej
inštancie správne posudzoval tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru aj v kontexte
okolnosti, akým spôsobom bola výzva zo dňa 19.4.2021 odoslaná, či bola šírená medzi zamestnancami

žalovaného a pod., a teda či mohla príp. poškodiť dobré meno spoločnosti, pretože predmetná výzva
smerovala výslovne ku konkrétnym osobám pôsobiacim u žalovaného, nie voči samotnému žalovanému
ako zamestnávateľovi žalobcu, prioritne sa preto dotýkala práv fyzických osôb, ktorým bola adresovaná,
pokiaľ išlo o ich právo na dobré meno, česť a dôstojnosť, a iba samotná okolnosť, že tieto fyzické
osoby v čase dania výzvy pôsobili v pozícii riaditeľa a námestníka žalovaného, sama o sebe, vzhľadom

na obsah predmetnej výzvy, neodôvodňovala, aby žalovaný stiahol predmetné „obvinenia a vyhrážky“
na seba. Na uvedenom závere odvolací súd zotrváva navyše aj s poukazom na to, akým spôsobom
vyhodnotil odvolanie žalobcu proti výroku III. napadnutého rozsudku.

41. K odvolaniu žalobcu, ktorým tento napadol výrok III., odvolací súd uvádza nasledovné.

42. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že výrok III. je závislým výrokom vo vzťahu k určeniu, či
okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, pretože aj keď v prípade neplatného skončenia
pracovného pomeru v zásade platí (za splnenia podmienky, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával), že pracovný pomer sa nekončí, súčasne platí výnimka
spočívajúca v rozhodnutí súdu o tom, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával.

43. V prejednávanej veci odvolací súd posúdil odvolanie žalovaného podané proti výroku I. ako
opodstatnené, v tejto časti ho zrušil a už tým bol dotknutý výrok III.

44. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd podrobil odvolací prieskum výroku III., ktorý bol napadnutý

odvolaním žalobcu a dospel k nasledovnému záveru.

45. Už v samotnom kontexte uvedeného odvolacím súdom v bode 40., odvolací súd zastáva názor, že
súd prvej inštancie nesprávne spojil výzvu adresovanú konkrétne E. H. a E. G. s prejavom neúcty k
svojmu zamestnávateľovi. Predmetná výzva smerovala výslovne ku konkrétnym osobám pôsobiacim
u žalovaného, nie voči samotnému žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcu. Výzva sa preto dotýkala

práv fyzických osôb, ktorým bola adresovaná, pokiaľ išlo o ich právo na dobré meno, česť a dôstojnosť
aibasamotnáokolnosť,žetietofyzickéosobyvčasedaniavýzvypôsobilivpozíciiriaditeľaanámestníka
žalovaného, sama o sebe, vzhľadom na obsah predmetnej výzvy, neodôvodňovala, aby žalovaný stiahol
predmetné „obvinenia a vyhrážky“ na seba. Predsa aj sám súd prvej inštancie vyvodil z predmetnej
výzvy, že listom – výzvou z 19.4.2021 žalobca obvinil z krádeží riaditeľa E. H. a námestníka E. G., vyzval

ich, aby zvážili svoje zotrvanie v spoločnosti žalovaného. Potom neobstojí ani záver súdu o tom, že
výzvou zo dňa 19.4.2021 došlo k definitívnemu naštrbeniu vzťahov medzi sporovými stranami (ktorými
sú na strane jednej žalobca a na strane druhej zamestnávateľ). Súd v ďalšom poukázal na to, že na
strane žalobcu došlo opakovane k porušeniu pracovnej disciplíny, avšak uvedené bez ďalšieho podľa
názoru odvolacieho súdu nie je takou okolnosťou, pre ktorú od zamestnávateľa nemožno spravodlivo

požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Odvolací súd nespochybňuje, že každé porušenie
pracovnej disciplíny môže narušiť a naštrbiť dôveru zamestnávateľa v svojho zamestnanca, ktorý sa
porušenia pracovnej disciplíny dopustil, tiež nespochybňuje záver súdu o tom, že pracovnoprávny
vzťah je založený na vzájomnej dôvere zamestnávateľa a zamestnanca, uvedené ale nemožno
paušalizovať iba všeobecne do podoby, ako to urobil súd prvej inštancie, pretože potom by v prípade

neplatného skončenia pracovného pomeru pre každé porušenie pracovnej disciplíny zamestnávateľovi
stačilo tvrdiť, že porušením pracovnej disciplíny sa naštrbila vzájomná dôvera medzi zamestnancom
a zamestnávateľom, z čoho by zamestnávateľ odôvodňoval návrh na určenie, že nemožno od neho
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

46. Napokon, pokiaľ išlo o výrok II. napadnutého rozsudku, ktorý odvolací súd podrobil odvolaciemu
prieskumu (porovnaj bod 23. zrušujúceho uznesenia), odvolací súd uvádza, že v rozhodnutí NS SR
sp.zn. 3Cdo/147/2008 (na ktorý odkazoval súd prvej inštancie) sa dovolací súd zaoberal dovolaním
žalobcu v pracovnej veci, v ktorej sa žalobca domáhal výlučne určenia, že pracovný pomer trvá za
nespornej skutkovej okolnosti, podľa ktorej súdnym rozhodnutím nebola určená neplatnosť skončenia

pracovného pomeru. Za danej skutkovej okolnosti súd v tam prejednávanej veci dospel k záveru o tom,
že predmetná žaloba trpí nedostatkom naliehavého právneho záujmu, s ktorým záverom sa stotožnil aj
dovolací súd. Označeným rozhodnutím nešlo o vyslovený záver o nadbytočnosti nároku o určenie, že
pracovný pomer naďalej trvá za súbežne podaného návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Aj keď niet dôvodu nesúhlasiť so záverom súdu, že návrh na určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru je účinným prostriedkom ochrany v zmysle § 77 ZP, zo súdnej praxe súdov SR
možno vyvodiť, že súdy v prípade, že niekto sa domnieva, že pracovný pomer bol skončený v rozpore
so zákonom a z tohto dôvodu sa domáha určenia neplatného skončenia pracovného pomeru, súčasne
rozhodujú aj o súbežne podanom návrhu na určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, teda nerozhodujú
o ňom zamietavým spôsobom pre jeho nadbytočnosť. Navyše zo samotnej zákonnej konštrukcie §

79 ods. 1 ZP vyplýva, že aj keď v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru v zásade platí
(za splnenia podmienky, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej
zamestnával), že pracovný pomer sa nekončí, súčasne platí výnimka spočívajúca v rozhodnutí súdu
o tom, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Uplatnenie výnimky potom vylučuje, aby pracovný pomer naďalej trval. V prejednávanom prípade súd

výrokom III. rozhodol, že nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
žalobcu ako zamestnanca ďalej zamestnával, preto návrhu žalobcu (o určenie, že pracovný pomer
naďalej trvá) nebolo možné vyhovieť z tohto dôvodu, t.j. nie z dôvodu, že požadované určenie je
nadbytočné, na ktorom dôvode súd založil svoj zamietavý výrok. Odhliadnuc od uvedeného, vo vzťahuk výroku II. už tým, že odvolací súd posúdil odvolania podané proti výrokom I. a III. ako opodstatnené
a v tejto časti zrušil napadnutý rozsudok, bol dotknutý výrok II.

47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s §
391 ods. 1 CSP zrušil napadnutý rozsudok okrem výrokov IV. a VI. (voči ktorým odvolanie odmietol)
a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

48. Po vrátení veci úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o predmetnej žalobe a o

návrhu žalovaného, ktorým tento žiadal učiť, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby
žalobcu naďalej zamestnával. Súd pri svojom rozhodnutí bude viazaný právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom, podľa ktorého závažné porušenie pracovnej disciplíny sa nemusí naplniť jedným
(jediným) skutkom zamestnanca. Na základe toho potom, okrem toho, že posúdi intenzitu jednotlivých
dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru (t.j. vo vzťahu ku každému osobitne), zhodnotí
všetky tri dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru aj komplexne, t.j. v ich súhrne. Vo

vzťahu k posúdeniu intenzity porušenia pracovnej disciplíny, pokiaľ ide o prvý dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru, súd bude reflektovať tiež na všetky tie nedostatky, ktoré mu boli
odvolacímsúdomvytknuté.Súdtiežneopomenie,žehodnotenieintenzityporušeniapracovnejdisciplíny
závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho
doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných

povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či
konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (por. napr. rozhodnutie NS SR sp.zn.
5Cdo/95/2009). Podobne z rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Cdo/74/2008 vyplýva, že pri skúmaní intenzity
porušenia pracovnej disciplíny sa musí prihliadnuť k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastával, k jeho
doterajšiemu postoju pri plnení pracovných úloh, k času a situácii, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej

disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych povinností
zamestnancom, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, k tomu, či svojím
konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. Vo vzťahu k návrhu žalovaného, aby
súd rozhodol, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával,
súd bude vychádzať z názoru odvolacieho súdu vyjadrenému v bode 45. Relevantným bude posúdiť,

akým spôsobom žalovaný predmetný návrh odôvodnil a teda, či žalovaný tvrdil (súčasne preukázal)
konkrétnu okolnosť, resp. okolnosti, pre ktoré od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby žalobcu naďalej
zamestnával (v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru). Svoje rozhodnutie náležite a riadne
odôvodní preskúmateľným spôsobom. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho
konania v súlade s § 396 ods. 3 CSP.

49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).