Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 13, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 65C/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124201857
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Koščová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7124201857.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou Mgr. Janou Koščovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom

C. XX, D., právne zastúpenej JUDr. Miriam Jachymovou, advokátkou, so sídlom Pražská 4, Košice, proti
žalovanému: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom E. XX, D., v konaní o vypratanie nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný uvoľniť a vysťahovať sa z bytu vedenom na LV č. XXXXX okres D. F., G. D. – B.,
katastrálne územie B. H. ako byt č. XX, nachádzajúci sa na 3.I. J. J. 21 obytného domu E. XX J. D. ,
súp. č. XXX, postaveného na pozemku parcely reg. „C“ evidovanej ako parcela č. XXXX o výmere XXX
H., parc. č. XXXX o výmere XXX H. a parcely č. XXXX o výmere XXX H., vedenej ako zastavané plochy
a nádvoria do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou podanou súdu 31.1.2024 žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť uvoľniť
a vysťahovať sa z bytu zapísanom na LV č. XXXXX okres D. F., G. D. – B., k.ú. B. H., a to byt č. 11
v bytovom dome na E. XX J. D., súp. č. XXX postaveného na pozemku parcely registra „C“ evidovanej
ako parcela č. XXXX o výmere 230 m2, parc. č. XXXX o výmere 230 m2 a parc. č. XXXX o výmere 188
m2 vedené ako zastavané plochy a nádvoria, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobkyne.
Žalobu odôvodnila skutočnosťou, že je výlučnou vlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti a žalovaný

je jej otcom v súčasnej dobe užíva uvedený byt bez súhlasu žalobkyne. Odo dňa zavkladovania
vlastníckeho práva do Katastra nehnuteľností sa žalobkyňa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností,
ktorej vypratania sa domáha. Kontaktovala žalovaného s možnosťou uzatvorenia nájomnej zmluvy s čím
však žalovaný nesúhlasil a naďalej užíva byt v jej výlučnom vlastníctve bez oprávnenia.
Žalovaný napriek opätovnej žiadosti žalobkyne sa odmieta z bytu vysťahovať. Podľa vedomostí
žalobkyne žalovaný nemá žiadne zdravotné obmedzenia, ktoré by ho mohli obmedziť natoľko, aby nebol
schopný zabezpečiť si bývanie.

2. Žalovaný sa k žalobe do rozhodnutia vo veci nevyjadril.

3. Súd v súlade s ust. § 180 CSP pojednával v neprítomnosti žalovaného.

4. Podľa ust. § 123 OZ, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať,
užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

5. Podľa ust. § 126 OZ, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.6. Žalobkyňa predložila súdu predžalobnú výzvu zo dňa 30.11.2023 adresovanú žalovanému v zmysle
ktorej vyzvala žalovaného na vypratanie bytu v jej výlučnom vlastníctve najneskôr do 21.12.2023.

7. Žalovaný sa k žalobe v súdom uloženej lehote a ani do vyhlásenia rozhodnutia vo veci nevyjadril,
preto súd mal skutočnosti uvádzané žalobkyňou v žalobe za nesporné a vychádzajúc z ňou tvrdených
skutočností, že je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX K. E. XX J. D. zapísaného na LV č. XXXX, okres D.
F., G. D. – B., kat. územie B. H., pričom žalovaný užíva byt v jej výlučnom vlastníctve bez právneho titulu

v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením rozhodol o povinnosti žalovaného predmetný byt
uvoľniť a vysťahovať sa z neho.

8. Žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania a ospravedlnenie sa z pojednávania ako aj návrh na
doplnenie dokazovania bol do súdneho spisu doručený po vyhlásení rozhodnutia vo veci, preto súd na
ne prihliadať nemohol.

9. Podľa ust. § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

10. Podľa ust. § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
Ustanovenie § 257 C.s.p. predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie. (§ 256 ods. 1). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu,

ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri
k tomu napr. R34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok: po 1. dôvody hodného zreteľa a po 2. výnimočné okolnosti.
Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto

podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2MCDo 17/2009, sp. zn. 5CDo 67/2010, sp. zn. 3MCDo 46/2012 a pod.) nemožno §
257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého ju súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne

dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokom. V aplikácii § 257 dochádza aj z aspektov

vsociálnych.Priposudzovanídôvodovhodnýchosobitnéhozreteľasúdprihliadanamajetkové,sociálne,
osobné,zárobkovéainépomeryvšetkýchstránsporu(tedanielentejstrany,ktorúbypodľavšeobecných
ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola
výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
nároku na súde a ich postoj v konaní (R24/1964). Iba konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom

nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany
bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup
možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný. Zároveň ust. § 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo
odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, 1.ÚS 2862/07).
Použitie § 257 neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková

situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrane. Toto ustanovenie má slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu
pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutia
NS SR sp. zn. 3MCDo 5/2006, 4MCDo 2/2008, 2MCDo 17/2009. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR
1.ÚS 469/2013 súd cituje: „pokiaľ ide o možnosti použitia § 150 ods. 1 O.s.p. (teraz § 257 C.s.p.), ktorý

umožňuje vo výnimočných prípadoch úspešnému účastníkovi z dôvodov hodných osobitného zreteľa
nepriznať náhradu trov konania, ústavný súd dodáva, že prax všeobecných súdov je jednotná v názore,
že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného

zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania
a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozhodnutie
NS SR sp. zn. MCDo 14/1999). Použitie uvedeného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnú povahu. Nepriznanie náhrady nákladov
konania nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom

nároku (podobne R23/1989)“.

Súd poukazuje aj na nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 98/2018 z 2.5.2018, z ktorého cituje: V zmysle dnes
už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2MCDo 17/2009, sp. zn. 5CDo
67/2010 či sp. zn. 3MCDo 46/2012), ust. § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný

skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebnépristanovenípovinnostinahradiťtrovykonaniavýnimočneprihliadnuť.Ustanovenie§257preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. V strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia, len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia

o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania (k tomu pozri nálezy ÚS ČR sp. zn. 3ÚS 292/07 či sp. zn. 1ÚS 303/12), ale ide o prvok
individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález ÚS ČR sp. zn. 3.ÚS 727/2000)... Priamo z textu
zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k názoru, že tu neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa
či vo vzťahu k tomuto druhu konania, pričom tento dôvod by mal byť daný charakterom konania, príp.
charakterom procesnej situácie a nie sú tu ani také sociálne aspekty, t.j. majetkové, sociálne, osobné,
zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, teda nielen tej strany, ktorú by zaťažovala povinnosť
nahradiť trovy konania, teda žalovaného, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným

nepriznaním náhrady trov dotknutá, t.j. žalobkyne a prihliadol aj na okolnosti, ktoré viedli strany sporu
k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní a rozhodovanie o trovách konania podľa zásady
úspechu, t.j. v zmysle ust. § 255 C.s.p. nepredstavuje neprimeranú tvrdosť zákona, ktorú by bolo
potrebné odstrániť použitím ust. § 257 C.s.p.

Na základe vyššie uvedeného teda súd nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa ani v predmetnom
spore, ani v okolnostiach na strane strán sporu, aby výnimočne náhradu trov konania úspešnej strane
sporu nepriznal.

11. Nakoľko žalobkyňa mala v konaní plný úspech vo veci súd v súlade s citovaným zákonným
ustanovením rozhodol o nároku žalobkyne na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalovanému.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Mestský súd Košice v lehote l5 dní odo dňa jeho

doručenia v zmysle ust.§ 362 ods. 1 C.s.p. v dvoch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 C.s.p. – ktorému súdu je určené, kto
ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 C.s.p.)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C.s.p.)
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, žalobca má právo podať návrh
na výkon exekúcie podľa Exekučného poriadku (§ 219 ods. 1 C.s.p.)