Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/83/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417210674
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6417210674.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcov 1/ A. A.,
narodenej XX. XX. XXXX, zomrelej XX. XX. XXXX, naposledy bytom B. C. XXX/XX, XXX XX D. E., 2/ F.
G. A., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom B. C. XXX/XX, XXX XX D. E., 3/ H. A., narodenej
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom B. C. XXX/XX, XXX XX D. E., proti žalovanému I. J., narodenému
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom K. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenému JUDr. Ľubomírom
Ivanom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, o určenie, že žalobcovia nie sú povinní
vypratať byť a iné, o odvolaní žalobcov 2/ a 3/ a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Žiar nad Hronom č. k. 24C/48/2017-333 z 21. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovia 2/ a 3/ sú p o v i n n í zaplatiť žalovanému spoločne a nerozdielne náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) konanie o žalobe žalobkyne 1/ zastavil (I. výrok).

Zamietol žalobu v časti o určenie, že žalobcovia nie sú povinní vypratať byt na X. poschodí bytového
domu súp. č. XXX na ulici B. C. L. XX v meste a k. ú. D. E. (II. výrok), že žalobcovia sú oprávnení
naďalej užívať uvedený byt (III. výrok) a že výška nájomného zostáva nezmenená tak, ako to bolo určené
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/37/2009 zo dňa 06. 05. 2009 (IV. výrok).
Rovnako zamietol žalobu aj v časti o uloženie povinnosti žalovanému (a ním povereným osobám) zdržať
sa vstupovania do uvedeného bytu (V. výrok), nenakladať a zdržať sa nakladania s vecami, ktoré sú vo
vlastníctve žalobcov a ktoré sa nachádzajú v uvedenom byte (VI. výrok) a nevypratávať uvedený byt

(VII. výrok). Žalovanému nepriznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania o žalobe (VIII. výrok).
Žalobcom 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne priznal voči žalovanému v rozsahu 100 % nárok na náhradu
trov konania o vzájomnej žalobe, ktorou sa žalovaný domáhal vypratania bytu (IX. výrok). Žalobkyni 1/
nepriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe (X. výrok). Napokon zrušil
neodkladné opatrenie nariadené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/32/2018
zo dňa 20. 03. 2018 (XI. výrok).

2. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa 1/ počas konania dňa XX. XX. XXXX umrela a
tým stratila procesnú subjektivitu. Nakoľko sa konanie týkalo ochrany práv žalobcov ako nájomcov
predmetného bytu, ktorého vlastníkom je žalovaný, smrťou žalobkyne 1/ zanikli jej práva a povinnostitvoriace predmet konania a preto konanie o jej žalobe bolo potrebné zastaviť podľa § 63 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie potom poukázal na nespornosť toho, že predmetný byt bol žalobkyni 1/ pridelený
do užívania rozhodnutím A. M. D. E. zo dňa 03. 09. 1982 a spolu s ňou byt užívali a aj naďalej
užívajú ako nájomcovia žalobcovia 2/ a 3/. Žalovaný je vlastníkom tohto bytu nachádzajúceho sa
v bytovom dome, ktorý bol na základe reštitučných zákonov vrátený pôvodným vlastníkom. Od nich
žalovaný odkúpil bytový dom kúpnymi zmluvami zo dňa 06. 05. 2005 a 16. 05. 2005, pričom ako

prenajímateľ využil oprávnenie podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z. z. a výpoveďou zo dňa
16. 02. 2012 (ktorej platnosť nebola zo strany žalobcov napadnutá žalobou na súde v príslušnej
prekluzívnej lehote, pričom žalobcovia existenciu, doručenie a platnosť tejto výpovede ani nenamietali)
vypovedal nájom uvedeného bytu bez uvedenia dôvodu s výpovednou lehotou 12 mesiacov. Žalobcovia
následne požiadali o poskytnutie bytovej náhrady A. D. E., ktoré rozhodnutím zo dňa 05. 11. 2012 ich
žiadosti vyhovelo a priznalo im nárok na bytovú náhradu v zmysle zákona č. 260/2011 Z. z. Predmetné

rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 07. 2015 (v
spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.09.2017) a A. D. E. ním ako orgán verenej
správy rozhodlo o priznaní nároku žalobcov na bytovú náhradu, nie o pridelení konkrétneho náhradného
nájomného bytu. S odkazom na ust. § 3 ods. 6 zákona č. 260/2011 Z. z. potom súd prvej inštancie
skonštatoval, že v prejednávanej veci síce nájomný vzťah skončil uplynutím výpovednej lehoty, platí ale

fikcia existencie nájomného vzťahu, ktorá sa prejavuje tým, že žalobcovia až do poskytnutia bytovej
náhrady zo strany A. D. E. nie sú povinní predmetný byt vypratať, pričom v zmysle § 12 ods. 5 cit. zákona
majú povinnosť naďalej platiť žalovanému ako vlastníkovi bytu nájomné, ktoré je zákonom regulované (a
až do poskytnutia bytovej náhrady nájomcom je súčasne mesto povinné za splnenia ďalších zákonných
podmienok doplácať žalovanému ako vlastníkovi bytu rozdiel medzi trhovým a regulovaným nájomným).

Výpoveď z nájmu bytu zo dňa 16. 02. 2012 teda sama osebe nezakladá povinnosť žalobcov vypratať
predmetný byt, pokiaľ nie je splnená podmienka pridelenia bytovej náhrady zo strany mesta. Nebolo
preukázané, že by si A. D. E. splnilo túto povinnosť, lebo pokiaľ mesto mienilo túto povinnosť splniť
listom zo dňa 22. 01. 2018 adresovaným žalobcom, toto opatrenie mesta ako orgánu verejnej správy
bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 10. 2019, ktorý konštatoval, že

predmetné opatrenie mesta nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy o pridelení konkrétneho bytu. A.
D. E. následne vydalo rozhodnutie zo dňa 01. 03. 2022 o pridelení bytu pre žalobcov, toto bolo ale opäť
zrušené rozsudkom Správneho súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 08. 2023 a vec bola vrátaná mestu
na ďalšie konanie a preto žalobcovia nie sú napriek výzvam žalovaného do poskytnutia bytovej náhrady
povinní sa z predmetného bytu vysťahovať. Žalobcovia teda byt neužívajú bez právneho dôvodu, čo bolo

aj dôvodom právoplatného zamietnutia žaloby žalovaného o vypratanie bytu (ktorá vec bola spojená na
spoločné konanie s týmto konaním) prvým rozsudkom v tejto veci zo dňa 07. 05. 2019.

4. Za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že nie
sú povinní byt vypratať a že sú oprávnení byt naďalej užívať, na takomto určení nemali podľa § 137 písm.

c) CSP naliehavý právny záujem, lebo otázka nevypratania bytu, resp. jeho užívania má charakter iba
otázky predbežnej nielen vo vzťahu k nimi podanej žalobe v jej časti o uloženie splnenia povinností, ale
aj vo vzťahu k už právoplatne zamietnutej žalobe žalovaného o vypratanie bytu. Okrem toho žalobcami
požadované určenie ani nevyrieši s konečnou platnosťou spornosť právneho vzťahu sporových strán.
Naliehavý právny záujem nemali žalobcovia ani na určení, že výška nájomného zostáva nezmenená

tak, ako to bolo určené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/37/2009 zo dňa 06.
05. 2009, nakoľko išlo o konanie o neplatnosť výpovede zo sporného bytu datovanej dňom 16. 08. 2006
a ani okresný ani krajský súd nerozhodovali vo výroku o výške nájomného za byt, ktoré by vtedy mala
žalobkyňa 1/ platiť žalovanému, pričom výška nájomného sa tam rovnako posudzovala len ako otázka
predbežná vo vzťahu k posúdeniu platnosti výpovede danej pre tvrdené riadne neplatenie nájomného.

Ani v prejednávanej veci na určení výšky nájomného nebol naliehavý právny záujem, lebo by išlo len
o zbytočné rozmnoženie sporov, keď výška nájomného sa s prihliadnutím na rôzne zákonné a zmluvné
okolnosti v čase mení. Primárne však je otázka výšky nájomného na mieste vtedy, ak vznikne medzi
stranami konkrétny spor o jeho zaplatenie, čo v tomto prípade nebolo, lebo žalobcovia platia nájomné
žalovanému vo výške, ktorú považujú za správnu a ak žalovaný ako prenajímateľ bude mať za to, že

vzniká na nájomnom dlh, môže sa jeho zaplatenia domáhať súdnou cestou, kedy v konaní o zaplatenie
nájomného sa bude ako predbežná otázka riešiť jej správna výška.5. Ostatné žalobné návrhy žalobcov smerujúce k uloženiu povinností žalovanému (V., VI. a VII. výrok
rozsudku) posúdil súd prvej inštancie podľa § 137 písm. a) CSP a aplikujúc ust. § 126 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) uviedol, že majú charakter negatórnej (zapieracej) žaloby,

prostredníctvom ktorej sa mohli poskytnutia súdnej ochrany domáhať aj žalobcovia ako nájomcovia bytu
(jeho detentori). Podmienkou úspechu zapieracej žaloby ale je, že zo strany rušiteľa ide o neoprávnený
zásah, ktorý trvá, pokračuje alebo už síce prestal, avšak existuje nebezpečenstvo jeho opakovania
v budúcnosti. Žalobcovia sami v tomto smere uviedli, že podanie žaloby v tejto časti bolo primárne
reakciou na výzvy žalovaného na vypratanie a opustenie bytu zo dňa 23. 10. 2017 a 09. 11. 2017

a je síce podľa súdu prvej inštancie pravdou, že v týchto výzvach žalovaný vychádzal z nesprávneho
právneho názoru, že žalobcovia byt užívajú bez právneho dôvodu, bolo ale preukázané, že hoci je
predmetná výpoveď z nájmu datovaná dňom 16. 02. 20212 platná, žalobcovia sú oprávnení byt užívať
až do poskytnutia bytovej náhrady zo strany mesta, k čomu zatiaľ nedošlo. Žaloba bola tiež reakciou na
to, že žalovaný vo výzvach hrozil žalobcom ich vyprataním z bytu a uskladnením ich vecí nachádzajúcich
sa v dome a v byte na ich náklady, z dokazovania však následne vyplynulo, že aktuálne už k zásahom

do nájomného, resp. užívacieho práva žalobcov zo strany žalovaného nedochádza. Rozsudkom zo dňa
07. 05. 2019 bola žaloba žalovaného o vypratanie bytu právoplatne zamietnutá a aj na pojednávaní dňa
21. 05. 2024 právny zástupca žalovaného akceptoval, že žalobcovia nie sú povinní byt opustiť až kým
im mesto neposkytne bytovú náhradu, pričom v súlade s týmto stavom žalovaný v súčasnosti nežiada,
aby žalobcovia byt vypratali, resp. nevykonáva žiadne kroky smerujúce k ich vyprataniu. S odkazom

na ust. § 217 ods. 1 CSP tak súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo zistené, že by žalovaný, resp. ním
poverené osoby v čase rozhodovania, či minimálne niekoľko rokov pred tým zasahovali do práv žalobcov
v súvislosti s užívaním predmetného bytu tým, že by do bytu vstupovali, nakladali s vecami žalobcov
nachádzajúcimi sa v byte, resp. by sa o takéto konanie pokúšali, príp. že by vykonávali úkony smerujúce
k vyprataniu bytu. Na vyhovenie žalobe v tejto časti preto nestačilo, že k rôznym zásahom zo strany

žalovaného dochádzalo v čase podania žaloby (doručením výziev na vypratanie bytu), resp. v dávnejšej
minulosti, keď žalobcovia poukazovali napr. na konanie vedené na Okresnom súde Žiar nad Hronom
pod sp. zn. 9C/224/2009, ktoré bolo reakciou na to, že žalovaný odpojil prívod elektrickej energie do
predmetného bytu. Jednalo sa o udalosti, resp. zásahy ktoré sa stali pred viac než 10 rokmi a ktoré
už v súčasnosti netrvajú a z dokazovania nevyplynulo, že by bezprostredne hrozilo ich opakovanie.

Za relevantné pre túto otázku súd prvej inštancie nepovažoval predložené splnomocnenia zo strany
žalovaného pre iné osoby z roku 2022, ktorým ich splnomocnil na vstup do predmetného bytu za účelom
riešenia havarijného stavu v súvislosti s vytopením iného bytu, resp. posúdenie a zdokumentovanie
nevyhnutných opráv v byte. Žalobcami formulované zákazy pre žalovaného do budúcna sú všeobecné
a došlo by tak k zákazu uvedených zásahov aj v prípade, ak by žalovaný ako vlastník bytu bol

napríklad i na základe rozhodnutí príslušných správnych orgánov povinný zjednať nápravu, napr. v
prípade havarijného stavu obytného domu a pod. Navyše, v zmysle § 665 ods. 1 OZ je prenajímateľ
oprávnený požadovať prístup k veci za účelom kontroly, či nájomca užíva vec riadnym spôsobom,
pričom takáto bežná kontrola predmetu nájmu a spôsobu jeho užívania je právom prenajímateľa, ktorý
je na druhej strane limitovaný vyváženosťou záujmov účastníkov, teda na druhej strane nájomcov. Nie

je však možné paušálne, všeobecne a na neurčitý čas zakázať vlastníkovi bytu vstupovať doň, ako
to žiadali žalobcovia, lebo navrhovaný výrok by úplne negoval postavenie žalovaného ako vlastníka
a prenajímateľa uvedeného bytu a znemožnil by mu výkon práv a povinností prislúchajúcich jeho
postaveniu, a to dokonca aj tých, ktoré sú zákonom stanovené na ochranu nájomcov, kedy prenajímateľ
mánapr.povinnosťodstrániťzávadybrániaceriadnemuužívaniubytu,resp.zabezpečiťpotrebnéopravy

v byte (§ 691, § 692 OZ), pričom za určitých okolností je prenajímateľ oprávnený vykonávať aj stavebné
úpravy bytu a iné podstatné zmeny v byte (§ 695 OZ). Uvedené závery platia aj pokiaľ žalobcovia žiadali
uložiť povinnosť žalovanému „nevypratávať“ predmetný byt, keď na jednej strane nebolo preukázané,
že by takéto kroky žalovaný aktuálne vykonával s tým, že oprávnenosť užívania predmetného bytu zo
strany žalobcov je časovo obmedzená do poskytnutia bytovej náhrady zo strany mesta v zmysle zákona

č. 260/2011 Z. z.

6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP.

7. Žalobcovia síce boli so svojou žalobou neúspešní a náhrada trov konania by tak patrila úspešnému

žalovanému, avšak súd prvej inštancie mu nepriznal náhradu trov konania vidiac dôvody hodné
osobitného zreteľa pre takýto postup v tom, že dôvodom podania žaloby žalobcami bola skutočnosť, že
žalovaný im koncom roku 2017 zaslal niekoľko výziev na vypratanie a opustenie predmetného bytu, v
ktorých hrozil žalobcom ich vyprataním z bytu a uskladnením ich vecí nachádzajúcich sa v dome a v bytena ich náklady. V týchto výzvach žalovaný vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že žalobcovia
byt užívajú bez právneho dôvodu, pričom v čase začatia konania aj Krajský súd v Banskej Bystrici
považoval za dôvodný návrh žalobcov na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré nariadil uznesením

sp. zn. 15Co/32/2018 zo dňa 20. 03. 2018 konštatujúc, že výzva na vypratanie bytu predstavovala
ohrozenie práv žalobcov a takéto správanie žalovaného vyvolalo v tom čase potrebu upraviť pomery
medzi stranami sporu minimálne do skončenia konania vo veci samej. Až na základe vykonaného
dokazovaniaaprávnehoposúdeniavecizostranysúdužalovanýnásledneakceptoval,žepredmetnýbyt
žalobcovia dosiaľ užívajú dôvodne a upustil od snáh o ich vysťahovanie. K zamietnutiu žaloby žalobcov

tak došlo v dôsledku správania sa žalovaného a s prihliadnutím na časový odstup od podania žaloby do
rozhodnutia súdu a teda konanie vo veci samej bolo vyvolané konaním žalovaného, ktorý neoprávnene
zasiahol, resp. hrozil neoprávneným zásahom do nájomných práv žalobcov.

8. Vo vzťahu k trovám konania ohľadne vzájomnej žaloby žalovaného o vypratanie bytu súd prvej
inštancie uviedol, že žalobcovia boli úspešní v celom rozsahu, keďže žaloba žalovaného o vypratanie

bytu bola zamietnutá a preto priznal žalobcom 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov konania v tejto časti nepriznal
z dôvodu straty jej procesnej subjektivity v priebehu konania.

9. Vzhľadom na zamietnutie žaloby žalobcov súd prvej inštancie napokon postupom podľa § 335 ods.

1 CSP zrušil neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/32/2018 zo dňa 20. 03. 2018.

10. V zákonnej lehote podali proti rozsudku odvolanie žalobcovia 2/ a 3/ požadujúc ich žalobe vyhovieť
a ponechať v platnosti uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/32/2018 zo dňa 20.

03. 2018.

11. Žalobcovia 2/ a 3/ v podanom odvolaní síce explicitne nevymedzili niektorý z odvolacích dôvodov
definovaných v § 365 ods. 1 CSP, obsahovo však z ich odvolania možno vyvodiť (§ 124 ods. 1 CSP)
odvolacie námietky smerujúce k tomu, že nesprávnym procesným postupom im bolo znemožnené

uskutočňovať procesné práva v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b)
CSP), že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 365 ods. 1 písm. c) CSP, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f) CSP) a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h) CSP).

12. Konkrétne v odvolaní poukázali na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil splnomocnenia udelené
zo strany žalovaného iným osobám za účelom vstupu do bytu. Uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 15Co/32/2018 bolo uložené žalovanému nevstupovať do bytu a nepoverovať tým ani
iné osoby, čo bolo preukázané, že žalovaný porušil, ale súd sa tým nezaoberal, rovnako ako ani

okolnosťami týkajúcimi sa poverovania neznámych osôb na vstup do bytu. Podľa žalobcov 2/ a 3/ súd
nesprávne právne posúdil okolnosť, že pokiaľ sa ich žalovaný nepokúsil vysťahovať, je to dôvodom na
zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie opomenul, že do jeho rozhodnutia platilo predmetné uznesenie
krajského súdu sp. zn. 15Co/32/2018, pričom žalovaný aj na pojednávaní prostredníctvom právneho
zástupcu na svojom konaní trval, čím bolo preukázané, že na zaslaných výzvach trvá. Podľa žalobcov

teda nie je predpoklad, že žalovaný nebude rovnako nezákonne konať aj v budúcnosti. Nesúhlasili ani
s tým, že na požadovanom určení nemali naliehavý právny záujem, nakoľko podaním žaloby sledovali
zlepšeniesvojhoprávnehopostaveniavočinezákonnémupostupužalovaného,ktorýimadresovalvýzvy
na vypratanie. Súd prvej inštancie nesprávne pripísal význam okolnosti, že od ich odpojenia od elektriny
žalovaným ubehlo 10 rokov. Súd prvej inštancie nepristupoval k obom stranám nestranne a nezaujato,

tiež sa neriadil rozhodnutím a právnym názorom vyššieho súdu a dôsledky konania sp. zn. 9C/224/2009
nesprávne zhodnotil. Vzhľadom na úmrtie žalobkyne 1/ počas konania nerozhodol uznesením, ktorým
by určil na koho prešlo jej právo, a to aj vo vzťahu k trovám konania. Súd prvej inštancie takisto zrušil
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/32/2018 o neodkladnom opatrení, ale ich
nepoučilomožnostipodaniaodvolania,neumožnilimpodľa§339CSPvyjadriťsakuvedenémupostupu

a je otázne, či vôbec mohol zrušiť uznesenie súdu vyššej inštancie. Podľa žalobcov totiž dôvody na
zrušenie neodkladného opatrenia nepominuli.13. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie aj žalovaný, ktorý napadol výrok o trovách
konania medzi ním a žalobcami (VIII. výrok) navrhujúc tento zmeniť a priznať mu plnú náhradu trov
prvoinštančného konania (resp. rozsudok v tejto časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie).

14. Odvolanie zdôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP, ktoré podľa
neho spočívajú v tom, že s jeho výzvou na vypratanie bytu nemali žiaden súvis žalobné požiadavky
žalobcov na určenie výšky nájomného, resp. zdržanie sa vstupu do bytu a preto neobstojí tvrdenie, že

opodstatnene bránili svoje práva. Navyše upustil od akéhokoľvek protiprávneho konania voči žalobcom
a na základe toho bola žaloba zamietnutá. Dôvodom dlhého sporu bolo aj procesné správanie žalobcov.
Súd prvej inštancie teda nesprávne aplikoval § 257 CSP.

15. K odvolaniu žalobcov 2/ a 3/ následne žalovaný uviedol, že bolo vykonané náležité dokazovanie,
súd prvej inštancie správne posúdil všetky predložené dôkazy a na ich základe rozhodol správne, preto

podľa neho je odvolanie žalobcov nedôvodné.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3
CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

17. Nie je dôvodné odvolanie žalobcov 2/ a 3/ a ani odvolanie žalovaného smerujúce voči jednému
z výrokov o trovách konania.

18. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

19. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

20. Odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje ako v rovine skutkových zistení, ktoré
zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, tak aj v rovine právneho posúdenia, ktoré považuje odvolací

súd za správne. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia ani žalovaný vo svojich odvolaniach neuviedli
žiadne právne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania
prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite
a dostatočne nevysporiadal. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ktoré je zrozumiteľné a presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými

relevantnými skutkovými i právnymi otázkami, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd jasne a preskúmateľne vysvetlil, prečo zastavil
konanie o žalobe žalobkyne 1/ a z akých dôvodov nevyhovel žalobcami podanej žalobe tak pokiaľ ide
o ich určovacie žalobné požiadavky (II. až IV. výrok rozsudku), ako aj o ich žiadosti o uloženie určitých
povinností žalovanému (V. až VII. výrok rozsudku) a z akých dôvodov nepriznal žalovanému v tejto časti

konania náhradu trov konania.

21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu zo dňa 20. 05. 2021 a svoje rozhodnutie patrične zdôvodnil aj z hľadiska uvedenia
zákonných ustanovení, ktoré aplikoval (a ktoré v jeho prvom rozhodnutí chýbali), pričom odstránil aj

ostatné vytknuté nedostatky. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení nevyslovil záväzný právny názor na
aplikáciu konkrétnych zákonných ustanovení dopadajúcich na prejednávanú vec, lebo tieto v prvom
rozhodnutí súdu prvej inštancie chýbali. Nedôvodne preto žalobcovia v podanom odvolaní namietali, že
súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd len dodáva, že
ak mali žalobcovia na mysli, že napadnutý rozsudok nie je v súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu

sp. zn. 15Co/32/2018 zo dňa 20. 03. 2018 (č. l. 108 a nasl. spisu), uvedené rozhodnutie bolo (len)
o rozhodnutím o neodkladnom opatrení, ktorým sa do skončenia konania upravili v tom čase existujúce
pomery sporových strán a takým rozhodnutím nie je súd viazaný vo vzťahu k ďalšiemu priebehu konania
a jeho výsledku, t. j. pokiaľ ide o rozhodovanie v merite veci. Inými slovami, nariadené neodkladnéopatrenie ako rozhodnutie procesné reagovalo iba na vtedajšiu situáciu v prejednávanej veci, ktorej
výsledok nezávisel od toho, že bolo nariadené neodkladné opatrenie, ale od toho, či dokazovanie
preukázalo opodstatnenosť podanej žaloby.

22. Súd prvej inštancie nezanedbal ani svoju povinnosť primerane sa vysporiadať s relevantnými
námietkami žalobcov. Právom sporovej strany totiž nie je dostať odôvodnenie rozhodnutia
zodpovedajúce jej (subjektívnym) predstavám. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, či navrhovaním a hodnotením dôkazov

arovnakotakniejenutné,abynakaždý(ajnaprerozhodnutiebezvýznamný)argumentstranyboladaná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd prvej inštancie tieto princípy plne rešpektoval.

23. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387
ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza:

24. Súd prvej inštancie správne podľa § 63 ods. 1 CSP zastavil konanie o žalobe žalobkyne 1/
zomrelej v priebehu konania (I. výrok) a nepriznal jej náhradu trov konania (X. výrok). Povaha tohto
sporu spočívajúca v ochrane nájomného vzťahu nedovoľovala pokračovať v konaní o jej žalobe, keď
predmetom tohto konania neboli také práva a povinnosti, ktoré by prechádzali z nájomcu na iné osoby

podľa § 706 ods. 1 OZ. Poskytnutie ochrany nájomcovi (ako držiteľovi) je totiž viazané na jeho osobu
a preto jeho smrťou právo na takúto ochranu zaniká. Kvôli nutnosti zastavenia konania o žalobe
žalobkyne 1/ neprichádzalo do úvahy procesne rozhodovať o tom, s kým je potrebné namiesto nej
pokračovať (ako to namietali žalobcovia 2/ a 3/ v odvolaní), a to ani vo vzťahu k trovám konania.
Pohľadávka na náhradu trov konania vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu o ich prisúdení a

zomrelej žalobkyni 1/ počas sporu takáto pohľadávka nevznikla.

25. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie konštatuje, že žalobcovia na svojich určovacích
návrhoch (II. až IV. výrok rozsudku) nemali naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP. Účelom
určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je odstrániť stav ohrozenia právneho postavenia žalujúcej

strany a vniesť istotu do právneho vzťahu, ak nápravu nemožno dosiahnuť inak. Na podklade určovacej
žaloby sa má dosiahnuť pevný právny základ právneho vzťahu a tým sa má odvrátiť vznik budúcich
sporov. Určovacia žaloba má slúžiť potrebám praktického života a preto aby boli „odfiltrované“ tie žaloby,
ktoré sú nepotrebné a neužitočné, zákon zakotvil ako procesnú podmienky vecného prejednania takej
žaloby preukázanie naliehavého právneho záujmu. Ten nie je daný v prípade, ak je možné žalovať

priamo na splnenie povinnosti, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie spornosti
daného právneho vzťahu alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu
k posúdeniu, či tu právo je alebo nie je.

26. Súd prvej inštancie v súlade s uvedeným postupoval. Je zrejmé, že pokiaľ žalobcovia žiadali určiť, že

nie sú povinní vypratať sporný byt a že sú oprávnení ho naďalej užívať, tieto otázky boli ako predbežné
otázky riešené a boli už vyriešené v rámci vzájomnej žaloby podanej žalovaným o vypratanie sporného
bytu, ktorá bola právoplatne zamietnutá. Ich právne postavenie preto nie je neisté. Zamietnutím žaloby
žalovaného o vypratanie bytu bolo zodpovedané, že žalobcovia 2/ a 3/ nie sú povinní byt vypratať a sú
oprávnení ho ďalej užívať (pokiaľ samozrejme nedôjde k zmene podstatných okolností). Žalobcovia

nemali preto na uvedenom určení naliehavý právny záujem, rovnako ako tento nebol daný ani na
určení, že výška nájomného zostáva nezmenená ako bola určená rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn.
17Co/37/2009 zo dňa 06. 05. 2009. Odvolací súd v súlade so zisteniami súdu prvej inštancie opakuje,
že predmetom konania sp. zn. 17Co/37/2009 nebolo určenie výšky nájomného, ale táto otázka sa aj
tam riešila ako otázka predbežná vo vzťahu k meritu veci, ktorým bolo určenie neplatnosti výpovede

z nájmu. Už teda len z dôvodu, že rozsudkom sp. zn. 17Co/37/2009 zo dňa 06. 05. 2009 nebola určená
výškanájomného,nemoholobstáťnávrhžalobcovvpodstateznamenajúci,ževýškanájomnéhozostáva
na úrovni určenej uvedeným rozsudkom (ktorého výrokom ale nič ohľadne nájomného určené nebolo).
Zároveň aj podľa odvolacieho súdu nebolo v konaní preukázané, že by medzi žalobcami a žalovaným
existoval spor o to, koľko v súčasnosti majú za byt platiť z titulu nájmu. Preto tu nejestvovala žiadna

praktická potreba žalobcov určovať výšku nájomného, teda ani v tejto otázke neexistovala právna
neistota žalobcov, ktorú by bolo nutné odstrániť súdnym rozhodnutím. Na tom nič nemení ani podanie
žalobcov 2/ a 3/ zo dňa 10. 03. 2025, v ktorom oznamovali, že žalovaný im dňa 14. 02. 2025 vrátil platburočného nájomného za marec 2025 až február 2026 a ktoré potom zložili do notárskej úschovy (ktoré
podanie bolo navyše doručené odvolaciemu súdu dňa 13. 03. 2025, t. j. až po rozhodnutí o ich odvolaní).

27. Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie správne právne posúdil aj zvyšnú časť žalobcami
podanej žaloby (V. až VII. výrok rozsudku) ako žalobu o splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a)
CSP a z hmotnoprávneho hľadiska ako žalobu zapieraciu majúcu svoj podklad v ust. § 126 ods. 1
a 2 OZ, podľa ktorých požíva obdobnú ochranu ako vlastník veci aj jej oprávnený držiteľ – v danom
prípade žalobcovia 2/ a 3/ ako nájomcovia bytu. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že ale

podmienkou poskytnutia ochrany podľa týchto ustanovení je jednak existencia neoprávneného zásahu
a tento jednak musí trvať, pokračovať, resp. hroziť jeho opakovanie. Súd prvej inštancie dostatočne
vysvetlil prečo žaloba nebola ani v tejto časti dôvodná. Odvolací súd k tomu dodáva, že nezistil žiadne
chyby v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, ktorý sa zaoberal aj žalobcami spomínanými
splnomocneniami z roku 2022 a toto vyhodnotil, ako je to zrejmé z 32. odseku odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Správny je záver vyvodený z vykonaného dokazovania, že žiadne neoprávnené zásahy zo

strany žalovaného nie sú vykonávané a ani nehrozia, pričom je v tomto smere nerozhodné, či je to
dôsledok stavu nariadenia neodkladného opatrenia uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 15Co/32/2018
zo dňa 20. 03. 2018. Žalobcovia na pojednávaní okresného súdu dňa 21. 05. 2024 ani po výzve súdu
neuviedli nič, čo by bolo možné charakterizovať ako neoprávnený zásah zo strany žalovaného do ich
právneho postavenia nájomcov bytu. Odvolací súd zdôrazňuje, že ochranu možno poskytnúť len pred

neoprávnenými zásahmi a za také nemožno označiť výkon určitých oprávnení, ako napr. vstup vlastníka
do bytu za účelom riešenia havarijného stavu, resp. oprávnenie prenajímateľa podľa § 665 ods. 1 OZ
kontrolovať spôsob užívania prenajatej veci, atď. Čiže ani žalovanému ako prenajímateľovi bytu, resp.
ním poverený osobám nebolo možné (paušálne) uložiť povinnosť nevstupovať do bytu, lebo takéto
konanie nie je bez ďalšieho neoprávnené, ale ide o jedno zo zákonných oprávnení prenajímateľa. Súd

prvej inštancie ani tu nijak nepochybil a správne aj v tejto časti žalobu zamietol, lebo z dokazovania
nevyplynula žiadna hrozba opakovania sa neoprávnených zásahov zo strany žalovaného. Odvolací
súd len dodáva, že odpojenie od elektriny pred vyše desiatimi rokmi nemalo žiaden vecný súvis
s dôvodnosťou žalobných požiadaviek žalobcov na nevstupovanie do bytu, jeho nevypratávanie a
nenakladanie s ich vecami, ktoré povinnosti chceli žalovanému uložiť. Súd prvej inštancie správne

vyhodnotil aj dôsledky konania sp. zn. 9C/224/2009.

28. Nedôvodne žalobcovia namietali skutočnosť, že súd prvej inštancie zrušil neodkladné opatrenie
nariadené uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 15Co/32/2018 zo dňa 20. 03. 2018. Odvolací súd
poukazujenasúdomprvejinštanciesprávnepoužitéust.§335ods.1CSP,podľaktoréhojepovinnosťou

súdu prvej inštancie zrušiť neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej v prípade,
ak žalobu zamieta. Je tomu tak preto, že také neodkladné opatrenie už nemôže ďalej trvať v situácii,
kedy nárok ním dočasne chránený sa ukázal po vykonanom dokazovaní ako nedôvodný, čo vyústilo do
zamietnutia žaloby. Inak povedané, neodkladné opatrenie zohľadňujúce predbežný stav veci, založené
len na posúdení v tom čase predložených dôkazov už nemôže obstáť po riadne vykonanom dokazovaní

v merite veci, ktorého výsledok viedol k potrebe zamietnutia žaloby. Preto ak žalobcami podaná žaloba
bola nedôvodnou a musela byť zamietnutá, súd prvej inštancie nemohol postupovať inak než nariadené
neodkladné opatrenie zrušiť. Dôvody na jeho nariadenie pominuli práve zamietnutím žaloby. Bez
právneho významu bola okolnosť, že neodkladné opatrenie nariadil krajský súd, súd prvej inštancie tak
mohol a musel postupovať, nakoľko pre aplikáciu uvedeného ustanovenia je podstatné, že sa musí

zrušiť neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania bez ohľadu na to, či ho nariadil okresný alebo
krajský súd. Súd prvej inštancie nebol povinný osobitne umožňovať žalobcom vyjadriť sa k zrušeniu
neodkladného opatrenia, lebo ako vyplýva z ust. § 339 CSP túto možnosť je potrebné poskytnúť
v prípadoch postupu podľa § 334 alebo § 338 CSP a takú situáciu tu nešlo. V konečnom dôsledku,
nič žalobcom 2/ a 3/ nebránilo vyjadriť sa k tejto otázke na pojednávaní dňa 21. 05. 2024, na ktorom

sa zúčastnili. Rovnako boli žalobcovia riadne poučení aj o možnosti podania odvolania proti výroku
o zrušení neodkladného opatrenia, ako je to zrejmé z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku,
v rámci ktorého je pri poučení o opravnom prostriedku riadne uvedená možnosť podania odvolania,
pričom nebolo nutné, aby súd prvej inštancie osobitne uvádzal, že odvolanie je prípustné aj proti výroku
o zrušení neodkladného opatrenia.

29. Odvolací súd tiež uvádza, že pokiaľ ide o námietku žalobcov definovanú nimi tým, že súd prvej
inštancie nebol nestranný a nezaujatý, odvolací súd nič také z jeho konania ani rozhodnutia nezistil. Súd
prvejinštancievodôvodnenírozhodnutianijaknepoučovalaninedávalžalovanémuradyakopostupovať(ako na to poukazovali odvolatelia), iba na účely presvedčivejšieho odôvodnenia rozhodnutia ohľadne
absencie naliehavého právneho záujmu vysvetlil možné právne dôsledky existujúceho skutkového
a právneho stavu veci, keď uviedol, že právo žalobcov užívať byt im zanikne až po poskytnutí

bytovej náhrady zo strany mesta a vtedy bude môcť žalovaný podať žalobu o vypratanie, resp.
že žalovaný prípadný dlh na nájomnom môže uplatniť súdnou cestou a v takom konaní sa bude
riešiť výška nájomného. V tomto odvolací súd vidí jedine snahu súdu prvej inštancie nielen dôsledne
svoje rozhodnutie zdôvodniť, ale aj v dobrej viere vysvetliť existujúcu situáciu žalobcom ako osobám
bez právneho vzdelania a právneho zastúpenia, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že v 33. odseku

odôvodnenia aj im dal súd prvej inštancie do pozornosti, že v prípade protiprávneho konania žalovaného
zasahujúceho ich užívacie práva k bytu majú možnosť domáhať sa ochrany prípadne aj súdnou cestou.

30. Nedôvodným bolo aj odvolanie žalovaného smerujúce voči nepriznaniu náhrady trov konania
ohľadne žalobcami podanej žaloby. Odvolací súd konštatuje, že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od
zásadyzodpovednostizavýsledokazodpovednostizazavinenie,kedysúdvýnimočnenepriznánáhradu

trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. To znamená, že súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, hoc by ich inak mala znášať. Ide o právnu úpravu,
ktorá umožňuje súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného práva. Je to výraz skutočnosti, že zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
všetky situácie, ktoré sa v praxi môžu vyskytnúť a preto poskytuje súdu priestor na to, aby urobil za dosť

spravodlivosti aj v prípadoch, že zákonné znenie riešenia otázky trov konania smeruje k inému výsledku.
Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú inak naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré inak procesne úspešnej strane sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí
však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť

môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pod dôvody hodné
osobitného zreteľa sa spravidla zahŕňa neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu
sporu, povaha okolností sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, či zložitosť prípadu
v súvislosti s výkladom medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu, resp. nízky príjem.

31. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje v zhode so súdom prvej inštancie na to, že
síce úspech žalovaného by mu podľa § 255 ods. 1 CSP prinášal právo na náhradu trov konania voči
žalobcom, avšak toto riešenie bolo potrebné korigovať cez § 257 CSP. Podanie žaloby žalobcami bolo
reakciou na zaslanie neoprávnených výziev na vypratanie bytu zo strany žalovaného, ktorý potom
akceptujúc existujúci právny stav (nepochybne i pod vplyvom zamietnutia jeho žaloby o vypratanie bytu)

upustil od snáh o ich vysťahovanie a (aj) to potom viedlo k zamietnutiu žaloby. Odvolací súd síce súhlasí
so žalovaným, že s jeho výzvami na vypratanie nemali priamu súvislosť požiadavky žalobcov týkajúce
sa výšky nájomného alebo zdržania sa vstupu do bytu, podľa odvolacieho súdu ale nie je podstatné,
či a koľko výrokov súviselo s okolnosťami, ktoré viedli k podaniu žaloby, ale podstatné je, že konanie
ako celok bolo iniciované na podklade neoprávnenej snahy žalovaného, aby žalobcovia byt opustili.

A za toho stavu je podľa odvolacieho súdu spravodlivé, aby si žalovaný sám znášal vzniknuté trovy
konania. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že trovy konania sa navyšovali procesným konaním žalobcov, na ktoré
bolo potrebné reagovať, žalovaný toto bližšie nekonkretizoval, pričom odvolací súd zo spisu nezistil, že
by žalobcovia nejak svojimi postupmi bránili skončeniu konania, resp. že by konanie „zahlcovali“ svojimi
písomnými podaniami. Práve naopak, zo spisu nevyplýva nič, čo by poukazovalo na neštandardný,

obvyklému priebehu konania sa vymykajúci spôsob uplatňovania procesných práv zo strany žalobcov.
O náhrade trov konania teda súd prvej inštancie správne rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s
§ 257 CSP, ktoré správne aplikoval.

32. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 CSP v

spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí aplikoval zásadu zodpovednosti za
výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní
plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.