Rozsudok – Oddĺženie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoKR/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122209956
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:5122209956.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam

Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v spore žalobcu BENCONT
COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, v konaní zast.
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01
Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368 proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom A. C. XXXX/XX, XXX XX D., v konaní zast. JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., so sídlom Pavla
Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47 445 092 o návrhu na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer,
o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina sp. zn. 2Odi/4/2022-108 zo dňa 13. marca

2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 2Odi/4/2022-108 zo dňa 13. marca 2024 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím v prvej výrokovej vete žalobu zamietol a v druhej
výrokovej vete rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou dňa 07.12.2022
sa žalobca domáhal zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného. Uviedol, že je veriteľom
žalovaného na základe zmluvy o úvere č. 3015325986 a pohľadávka bola na žalobcu postúpená na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.10.2018 uzavretej s postupcom Poštová banka
a.s.. Konkurz na majetok žalovaného bol vedený Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 9OdK/291/2019
a vyhlásený dňa 26.09.2019, žalobca svoju pohľadávku riadne prihlásil a v konkurze nebol uspokojený
ani v časti svojho nároku. Žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer, lebo neuviedol dôležitú informáciu,

aj keď vedel, alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu, lebo nebol
platobne neschopný, lebo mal snahu poškodiť svojho veriteľa a najmä zo správania žalovaného po
podaní návrhu nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností
a schopností. Podľa informácií dostupných žalobcovi žalovaný v čase vyhlásenia konkurzu disponoval
príjmom postačujúcim na hoci len čiastočnú úhradu pohľadávky žalobcu, prípadne aj ostatných veriteľov.
Žalovaný zo svojho príjmu mohol v malých mesačných dávkach vo výške 20,- až 30,- Eur upokojovať
pohľadávku žalobcu a ostatných veriteľov a tým prejaviť úprimnú snahu riešiť svoj dlh a preukázať svoj

poctivý zámer. Namiesto toho využil inštitút oddlženia a zbavil sa všetkých svojich dlhov. Pre zistenie
príjmov žalovaného v čase pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, žalobca navrhol vykonať
dopyt na Sociálnu poisťovňu za obdobie pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na
majetok žalovaného. Zároveň žalobca na preukázanie svojich tvrdení navrhol, aby súd vykonal dopyt naÚrad geodézie, kartografie a katastra za účelom poskytnutia informácie o vlastníckom práve žalovaného
ako i informácie, či žalovaný v čase pred podaním návrhu nepreviedol svoje nehnuteľnosti, alebo či po
oddlžení nenadobudol nejaké nehnuteľnosti, a to za obdobie 4 roky pred podaním návrhu na vyhlásenie

konkurzu a dva roky po oddlžení; dopyt na Policajný zbor, dopravný inšpektorát za účelom poskytnutia
informácie o tom, či žalovaný vlastnil pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu osobné motorové
vozidlo a ak áno, kedy došlo k jeho prevodu, alebo odhláseniu z evidencie; dopyt na Centrálny register
účtov za účelom poskytnutia informácie o vedení osobných účtov na meno žalovaného a následne
dopyt na bankové inštitúcie, v ktorých má žalovaný evidovaný osobný účet za účelom poskytnutia

výpisu z bankového účtu žalovaného za obdobie rok pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu,
počas konkurzu a pol roka po oddlžení. Žalobca tiež navrhol pripojiť celý konkurzný spis za účelom
oboznámenia sa so všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami a zároveň navrhol výsluch žalovanej
na preukázanie skutočností uvádzaných v podanej žalobe. V žalobe žalobca poukázal na aplikačnú
prax nepoctivého zámeru, keď poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/1/2019,
Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 8Odi/1/2018 a na dôvodovú správu k zákonu č. 377/2016 Z.z..

Žalovaný po podaní návrhu nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností napriek
tomu, že u neho nezmenili žiadne okolnosti, aj tak nevykonal v prospech žalobcu žiadne úhrady svojho
záväzku. Žalovaný je naďalej zamestnaný, jeho životné náklady sa nijakým spôsobom nezmenili. Tieto
skutočnosti vyplývajú z návrhu na vyhlásenie konkurzu a zo životopisu, ktoré žalovaný predložila k
návrhu. Žalovaný by pokračovaním v plnení svojich záväzkov dokázal svoje záväzky voči všetkým

veriteľom platiť. Využitím inštitútu oddlženia poškodil svojich veriteľov, keď po oddlžení nie je povinný
uhradiť ani časť svojich záväzkov.

3. Žalovaný považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Poukázal na to, že dôkazné bremeno
ohľadom preukázania, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer, zaťažuje výlučne veriteľa, ktorý

bol dotknutý oddlžením, a preto požiadavka žalobcu, na základe ktorej presúva dôkazné bremeno
na konajúci súd, je neoprávnená a súd nie je povinný zabezpečovať dôkazy. Voči žalovanému boli
pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu vedené exekučné konania, zároveň mimosúdne vymáhal
pohľadávkuajžalobca,atedažalovanýspĺňalpodmienkyplatobnejneschopnosti.Zdôvodunepriaznivej
finančnejsituácieakodlžníkvynaložilsnahuaúsiliektomu,abyzákonnýmspôsobomriešilsvojusituáciu

a mohol normálnym spôsobom žiť bez obáv o svoju rodinu. Poskytoval požadovanú súčinnosť, dostavil
sa do kancelárie správcu a zodpovedal na všetky dotazy týkajúce sa prebiehajúceho konkurzného
konania, niekoľkokrát so správcom komunikoval telefonicky. V návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol
všetok majetok, ktorý bol v jeho vlastníctve v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalovaný
považoval za nesprávny a v rozpore s hlavným zámerom oddlženia názor žalobcu, v zmysle ktorého

sa poctivý zámer preukazuje čiastočným uhrádzaním dlžnej sumy v medziach možností a schopností
dlžníka. Príslušná kancelária Centra právnej pomoci ako aj súdom ustanovený správca ubezpečili
žalovaného, že po vyhlásení konkurzu je pohľadávka nevymáhateľná a žalovaný ako oddlžený dlžník
nie je povinný uhrádzať už žiadnu dlžnú sumu. Samotné Centrum právnej pomoci na svojom webovom
sídle jasne uvádza: „Po vyhlásení konkurzu súdom nie je dlžník povinný ďalej uhrádzať svoje dlhy, keďže

vyhlásením konkurzu sa stali tieto dlhy nevymožiteľné okrem dlhov, od ktorých sa oddlžiť nedá ako napr.
výživné.“. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádza, že žalovaný neuviedol dôležitú informáciu, žalobca neuviedol
ani zmienku o tom, o akú informáciu ide, čo len preukazuje všeobecne formulovaný žalobný návrh,
ktorý nie je dôvodný. Nad rámec žalovaný poukazoval i na to, že samotný žalobca ani nie je vlastníkom
pohľadávky, nakoľko bola postúpená pohľadávka už premlčaná a neboli splnené podmienky pre platné

postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto žalobca nemá v konaní aktívnu
vecnú legitimáciu.

4. Žalobca ďalej v konaní poukázal na to, že každá zo strán má dôkaznú povinnosť, teda nielen
žalobca, ale aj žalovaný. Nakoľko žalobca v podanej žalobe vzniesol pochybnosti o nepoctivom zámere

žalovaného a poukázal na naplnenie skutkovej podstaty nepoctivého zámeru v zmysle § 166g ods. 2
zákona č. 7/2005 Z. z., platí zákonná domnienka o nepoctivom zámere žalovaného, ktorú musí žalovaný
vyvrátiť a preukázať svoj poctivý zámer, teda dôkazné bremeno sa presúva na žalovaného. Zdôraznil,
že na platobnú neschopnosť nie je možné nazerať len čisto z formálneho hľadiska, teda z hľadiska
naplnenia zákonných znakov platobnej neschopnosti. Aj v prípade, ak dlžník má aj 10 veriteľov, je

jedno, koľko veriteľov má a aké sú výšky ich pohľadávok, nakoľko ak žalovaný disponuje príjmom
postačujúcim aj na čiastočnú úhradu svojich záväzkov, to znamená, že má príjem na to, aby každému
veriteľovi dokázal mesačne splácať sumu vo výške 30,- Eur, nemožno hovoriť o platobnej neschopnosti.
A práve týmto by žalovaný prejavil svoj poctivý zámer, že sa nechce svojich dlhov zbaviť, ale že tietochce riešiť. Žalovaný ani nepreukázal skutočnosti ohľadom jeho výdavkov a jeho nepriaznivej situácie,
nepreukázal dôvodnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Neuviedol, aký príjem dosahoval, aké
mal presne výdavky, čím nepreukázal v predmetnom konaní svoj poctivý zámer. Pokiaľ ide o aktívnu

vecnú legitimáciu, žalobca predložil výzvu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 30.01.2017, ktorou pôvodný
veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a ktorá výzva je zároveň výzvou banky v zmysle § 92 ods. 8
zákona o bankách, nakoľko žalovaný bol do dňa postúpenia viac ako 90 dní v omeškaní.

5. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca je veriteľom dotknutým oddlžením, keďže

jeho pohľadávka vznikla pred rozhodujúcim dňom a zároveň nejde o oddlžením nedotknuté pohľadávky,
a preto je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o zrušenie oddlženia o nepoctivý
zámer. Žalovaný je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní, lebo bol oddlžený. Uznesenie
o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 185/2019 s
účinkami 26.09.2019, pričom lehota 6 rokov na podanie žaloby začala plynúť 27.09.2019. Žalobca tak
podal žalobu v zákonom stanovenej lehote.

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že medzi stranami vznikol spor o nepoctivom zámere žalovaného
ako dlžníka pri oddlžení, ktorú pochybnosť žalobca zakladal na tom, že v návrhu alebo v prílohe návrhu
alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj
keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu (§ 166g ods. 2

písm. c) zákona č. 7/2005 Z.z.), že žalovaný v čase podania návrhu nebol platobne neschopný (§ 166g
ods. 2 písm. f) zákona č. 7/2005 Z.z.), že žalovaný mal snahu poškodiť svojich veriteľov (§ 166g ods. 2
písm. h) zákona č. 7/2005 Z.z.) a že zo správania žalovaného nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú
snahu riešiť svoje dlhy v rámci svojich schopností a možností (§ 166g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.).
Dôkazné bremeno týchto skutkových tvrdení znáša žalobca, ktorý sa ich domáha. Pokiaľ preukáže, že

dlžník sa správal spôsobom, ktorý napĺňa hypotézu právnej normy, potom nastane fikcia, že na strane
žalovaného poctivý zámer absentoval a vtedy bude mať žalovaný v prípade, ak sa bude procesne brániť,
dôkaznú povinnosť ohľadom vyvrátenia fikcie nepoctivého zámeru.

7. Súd prvej inštancie konštatoval s poukazom definíciu platobnej neschopnosti fyzickej osoby podľa

§ 3 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. a aj s poukazom na § 1 vyhlášky č. 643/2005 Z. z., že objektívnou
neschopnosťou dlžníka plniť je stav, kedy dlžník nemá dostatok objektívnych prostriedkov, aby splatný
peňažný záväzok uhradil. Ide o situáciu, kedy dlžník nie je schopný splatiť pohľadávky veriteľa v
stanovenej lehote splatnosti, aj keby to chcel. Platobná neschopnosť musí byť všeobecná a musí byť
zrejmé, že plnenie je pre dlžníka nemožné. Samotná existencia príjmu žalovaného, prípadne existencia

pracovno-právneho vzťahu neznamená, že tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na
výšku pohľadávky žalobcu, iných záväzkov a existenciu finančného majetku žalovaného. Ide pritom o
komplexnéposúdeniekonkrétnejživotnejsituácie,tedanielenjednejjednotlivejpohľadávkyaschopnosti
túto pohľadávku uhrádzať. Podstatou definície platobnej neschopnosti teda nie je to, či je dlžník schopný
záväzok uhradiť v splátkach, ale či disponuje dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol

uhradiť v celosti.

8. Súd prvej inštancie zdôraznil, že voči žalovanému boli pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu
vedené exekučné konania, zároveň žalobca mimosúdne vymáhal pohľadávku od žalovaného. Samotné
tvrdenie o existencii príjmu žalovaného ešte nepreukazuje jeho existenciu platobnej schopnosti v čase

podania návrhu na oddlženie, naopak tento stav preukazuje skutočnosť, že nedisponoval žiadnym
finančným majetkom, ktorý by bol spôsobilý na úhradu celej pohľadávky žalobcu. Zo samotnej
skutočnosti čiastočnej pravidelnej úhrady záväzku voči jednému z veriteľov záver o platobnej schopnosti
dlžníka urobiť nemožno. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný neuhrádzal svoje záväzky pred
vyhlásením konkurzu účelovo v snahe umelo vytvoriť stav svojej platobnej neschopnosti. Oddlženie

je určené pre dlžníkov, ktorí napriek snahe pri svojich príjmoch nie sú schopní, či už naraz alebo
v primeranej dobe splátkovým kalendárom postupne uhradiť svoje záväzky. Pokiaľ by žalobca chcel
preukázať, že žalovaný nebol platobne neschopná, musel by tvrdiť a preukázať dostatok peňažných
prostriedkov na úhradu všetkých jeho záväzkov. Všeobecné konštatovanie, že žalovaný mal príjem, že
pohľadávka žalobcu bola splácaná zo mzdy, že táto pohľadávka mohla byť uspokojená, resp. čiastočne

uspokojená, na vyvodenie záveru o platobnej schopnosti žalovaného nestačia. Súd prvej inštancie preto
uzavrel, dôvod nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 1 písm. f) zákona č. 7/2005 Z. z. žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023, pričom vo vzťahu k poukazu žalobcu na rozhodnutiainých súdov v obdobných veciach, súd prvej inštancie uviedol, že nejde o rozhodnutia najvyšších
súdnych autorít ani o judikáty, ktoré by boli právne záväzné pre súdenú vec.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že ustanovenie § 166g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. poukazuje na
správanie dlžníka po podaní návrhu, a preto s odkazom naň nemožno posudzovať správanie dlžníka
pred podaním návrhu. Z tohto ustanovenia nevyplýva, že by sa poctivosť zámeru dlžníka po podaní
návrhu posudzovala podľa toho, či dlžník uhradil niektorú z oddlžením nedotknutých pohľadávok. Ak
by to tak bolo, inštitút oddlženia ako šanca na nový začiatok pre dlžníkov by nemal žiadny zmysel.

Poctivý zámer dlžníka nemožno posudzovať podľa toho, či dlžník uhradil alebo neuhradil niektorý z jeho
nevymáhateľných dlhov, keďže takýto výklad by išiel proti podstate inštitútu oddlženia. O nepoctivom
zámere žalovaného nesvedčí ani skutočnosť, že návrh na vyhlásenie konkurzu podal bezprostredne po
tom, ako mal nejaký príjem. Žalovaný podaním návrhu využil iba zákonom mu danú možnosť a samotné
ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. takéto konanie ako nepoctivý zámer dlžníka nedefinuje. Súd prvej
inštancie nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný nemal podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ale

návrh na určenie splátkového kalendára, keďže ide o dva možné spôsoby riešenia úpadku fyzických
osôb, pričom voľba je na dlžníkovi.

10. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že nepoctivý zámer sa neprezumuje. Nepoctivý zámer vždy
preukazuje žalobca a nie je povinnosťou dlžníka ako žalovaného na základe ničím nepodložených

domnienok a tvrdení žalobcu v konaní o zrušenie oddlženia preukazovať svoj poctivý zámer a dôvodnosť
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Pokiaľ žalobca žiadal vykonať dokazovanie dopytom na Úrad
geodézie, kartografie a katastra, na Policajný zbor, dopravný inšpektorát, na Centrálny registrov účtov
a následne aj dopyt na bankové inštitúcie, tak žalobca neuviedol a nezdôvodnil, ktoré svoje skutkové
tvrdenie chce týmto dokazovaním preukázať. V konaní pre zrušenie oddlženia pre poctivý zámer

nie je daný relevantný dôvod na takéto rozsiahle skúmanie a šetrenie majetkových pomerov dlžníka
bez náležitého zdôvodnenia takéhoto návrhu žalobcom. Majetkové pomery dlžníka skúma správca v
konkurznom konaní, za ktorým účelom vykoná potrebné šetrenie s odbornou starostlivosťou a ďalšie
šetrenia, ktoré môžu mať vplyv na posúdenie poctivého zámeru dlžníka, vykoná ich správca na podnet
veriteľapotom,čoveriteľuhradízálohunatrovytakétošetrenia.Súdprvejinštanciepretonávrhyžalobcu

na dokazovanie zamietol. Rovnako zo strany žalobcu neboli špecifikované a uvedené, aké skutočnosti
sa majú vykonať navrhovaným dôkazom, a to pripojením konkurzného spisu a výsluchom žalovaného,
pretosúdprvejinštancieajtietonávrhynadokazovaniezamietol,keďbolopovinnosťoužalobcupredložiť
skutkové tvrdenia, ku ktorým navrhuje vykonať dokazovanie.

11. Súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom
existenciu zákonných dôvodov na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, a preto žalobu zamietol.

12. Súd prvej inštancie žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie alebo alternatívne, aby rozhodnutie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a

žalobcovi prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14. Žalobca v odvolaní uviedol, že v rámci konkurzného konania na majetok žalovaného neboli
prešetrované a neboli vykonané lustrácie bankových účtov žalovaného a v rámci konkurzného konania
správca ďalej neskúmal príjem žalovaného za obdobie pred podaním a v čase podania návrhu na

vyhlásenie konkurzu, a teda je zrejmé, že majetkové pomery žalovaného neboli v konkurznom konaní
dôkladne prešetrené, keď v rámci konkurzného konania sa prešetruje hnuteľný a nehnuteľný majetok
dlžníka a nie jeho finančný majetok a príjmy, ktoré sú podstatným a významným faktorom pri skúmaní
platobnej schopnosti/neschopnosti dlžníka. Dlžník nemusí mať žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetoka napriek tomu môže dosahovať príjmy nadštandardné, z ktorých môže aj naďalej plniť svoje záväzky,
len by musel prejaviť úprimnú snahu o vyriešenie jeho dlhov, čo v danom prípade žalovaný nespravil.
Žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval na výzvu žalobcu pred podaním žaloby, teda neprejavil

úprimnú snahu o vyriešenie jeho dlhov. Z vykonaného dopytu zo Sociálnej poisťovne vyplynul riadny
a nemalý príjem žalovaného, ktorý dosahoval pred podaním a v čase podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu. Z uvedeného príjmu žalovaný mohol naďalej uspokojovať pohľadávky jeho veriteľov vrátane
žalobcu. Stačilo, ak by žalovaný oslovil svojich veriteľov s tým, že by ich oboznámil s jeho majetkovou
situáciou a dohodol si s nimi splátky jemu vyhovujúce. Žalovaný však namiesto prejavenia snahy o

vyriešenie jeho dlhov, zneužil inštitút oddlženia. Takémuto dlžníkovi nie je možno priznať súdnu ochranu.
Žalovaný neuviedol aké príjmy dosahoval v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, aké výdavky
v tom čase mal a neuviedol žiadne relevantné okolnosti odôvodňujúce podanie návrhu na vyhlásenie
konkurzu na jeho majetok. Žalovaný teda žiadnym spôsobom nepreukázal opodstatnenosť podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu, teda také objektívne dôvody, resp. takú nepriaznivú životnú a majetkovú
situáciu, ktorá by žalovanému znemožňovala uskutočňovať hoci aj čiastočné úhrady jeho dlhov.

15. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že na platobnú neschopnosť nie je možné nazerať len z čisto
formálneho hľadiska, teda z hľadiska naplnenia zákonných znakov v zmysle § 3 ods. 2 zákona č.
7/2005 Z. z., nakoľko splnenie týchto znakov si môže dlžník sám svojím možným účelovým konaním
spôsobiť tým, že prestane splácať svoje záväzky, aby naplnil zákonom požadovanú lehotu omeškania

po dobe splatnosti, ako i vedenie exekučného konania. Žalobca nepopiera inštitút oddlženia, ale tento
má slúžiť tým dlžníkom, ktorý sa bez svojej viny ocitli v situácii, kedy nevedia a nie je v ich objektívnych
možnostiach si zabezpečiť ani len základné životné potreby. Ak však dlžník disponuje príjmom, z ktorého
vie zabezpečiť svoje základné životné potreby a ešte mu ostávajú nejaké finančné prostriedky, takýto
dlžník má svoju povinnosť postarať sa aj o uspokojenie pohľadávok svojich veriteľov v zmysle zásady

pacta sunt servanda. V zmysle aktuálnej rozhodovacej praxe súdov sa súdy zjednotili v tom, že ak je
dlžník riadne zamestnaný a dosahuje pravidelný príjem je jeho prvoradou úlohou zabezpečiť úhradu
jeho záväzkov a plniť si svoje dlhy. V opačnom prípade sa jedná o zneužitie inštitútu oddlženia a
nepoctivý zámer dlžníka. Od novely zákona o konkurze a reštrukturalizácii neúmerne vzrástol počet
oddlžení a oddlžení sú aj tí dlžníci, ktorí dosahujú nemalé príjmy a mzdy a ktorí majú majetkové

možnosti a schopnosti naďalej čiastočne uspokojovať svoje záväzky. Totiž je možné, ak by dlžník
napr. rozdelil sumu vo výške 200,- Eur mesačne alebo aj menej medzi svojich veriteľov, takýto dlžník
by mohol splatiť svoje záväzky buď v polovici alebo v celosti do pár rokov, a preto takéhoto dlžníka
nemožno označiť za platobne neschopného, ale za dlžníka, ktorý prejavil snahu o vyriešenie jeho dlhov.
Na základe preukázania príjmu a výdavkov dlžníka je možné posúdiť jeho platobnú schopnosť, na

ktorú skutočnosť sa snaží žalobca ako veriteľ poukázať. Podľa názoru žalobcu bolo v majetkových
možnostiach žalovaného čiastočne uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov. Vykonaným dokazovaním
bol preukázaný pravidelný a nemalý príjem žalovaného, na základe ktorej skutočnosti žalovaný nebol
v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok platobne neschopný. V tomto smere
žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 570/2016, na závery rozsudku

Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/4/2022 zo dňa 23.11.2022, aj na závery rozsudku Mestského
súdu Bratislava III sp. zn. B1-31Odi/9/2022 zo dňa 13.12.2023, na základe ktorých žalobca poukazoval
na to, že žalovaný neprejavil snahu o vyriešenie jeho dlhov, napriek tomu, že mal príjem, z ktorého
mohol čiastočne uspokojovať pohľadávky jeho veriteľov. Žalovaný nepreukázal svoj poctivý zámer,
nepredložil žiadne relevantné dôkazy svedčiace v jeho poctivý zámer. Žalovaný len uviedol rôzne

výklady, ktoré nie sú právne záväzné a s ktorými žalobca nesúhlasí, nakoľko každý jeden prípad
je nevyhnutné posúdiť individuálne a špecificky. Súd prvej inštancie svoj záver o zamietnutí žaloby
zdôvodnil len odkazom na unesenie dôkazného bremena, s ktorým záverom sa žalobca nestotožňuje,
nakoľko v prvom rade žalovaný vôbec nevyvrátil a účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, ďalej
žalovaný neuviedol svoje vlastné tvrdenia o jeho poctivom zámere a neuviedol ani žiadne skutočnosti

ohľadom jeho nepriaznivej životnej a majetkovej situácie, ktorá by odôvodňovala podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu a v druhom rade súd prvej inštancie nesprávne posúdil výsledky vykonaného
dokazovania, keď z lustrácie zo Sociálnej poisťovne vyplynul pravidelný mesačný a nemalý príjem
žalovaného, na základe ktorej skutočnosti nemožno žalovaného označiť za platobne neschopného.
Žalobca podotýka, že je nevyhnutné preskúmať a vziať zreteľ na to, na aký účel si žalovaný bral toľko

pôžičiek a úverov, teda či sa sám nepriviedol k formálnemu naplneniu platobnej neschopnosti, teda že
či si žalovaný úmyselne nebral pôžičky, ktoré vedel, že nebude vedieť a môcť splácať a potom sám
spôsobil zákonom požadované omeškanie, aby formálne naplnil znaky platobnej neschopnosti, pričom
platobne neschopný nemusel byť vzhľadom na jeho pravidelný a mesačný príjem. Navyše vzaté pôžičkyminul a to nie na nevyhnutné veci. Predmetnými skutočnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.
Žalobca podotýka, že účelom oddlženia nemá byť len ochrana dlžníkov, resp. poskytnutie možnosti
dlžníkom na „nový život“, ale má sa myslieť aj na veriteľov, ktorí sú postihnutí oddlžením dlžníkov a v

tomto smere žalobca poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 570/2016. Súd prvej
inštancie len veľmi stroho zdôvodnil, že žalobu zamietol pre dôkaznú núdzu žalobcu, pričom žalobca
zastáva názor, že aj z toho jedného jeho návrhu na doplnenie dokazovania, ktorý súd prvej inštancie
vykonal, vyplynula platobná schopnosť žalovaného, pričom nevykonaním ostatných návrhov žalobcu
na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie zasiahol do práv žalobcu a do práva na spravodlivý

proces. V neposlednom rade žalobca podotýka, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočným spôsobom
odôvodnené. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom neodôvodnil, len stroho
uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a k výsledkom vykonaného dokazovania sa nevyjadril,
ktorý postup nie je správny a zákonný.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako

vecne správne potvrdil. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie jasným a výstižným spôsobom vyjadril
ku všetkým argumentom, ktoré podľa názoru žalobcu mali predstavovať nepoctivý zámer. Podstatou
podaného odvolania je len polemizovanie zástupcu žalobcu, ako by podľa jeho názoru žalovaný mal
konať, aby sa nedostal do dlhov. Z vykonaného dokazovania a odôvodnenia súdneho rozhodnutia nebol
preukázaný žiadny úmysel žalovaného, čo sa týka jeho platobnej neschopnosti. Žalovaný poukázal na

to, že z dikcie § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. vyplýva, že zákonodarca umožnil podať výlučne
veriteľovi návrh na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, ak samotný veriteľ preukáže, že dlžník
nemal pri oddlžení poctivý zámer. Teda tento nepoctivý zámer sa skúma iba v prípade podania zo
strany veriteľa, ktorý pri podaní žalobného návrhu a v priebehu konania musí uniesť dôkazné bremeno.
Len vnútorné presvedčenie veriteľa ako žalobcu, polemizovanie nad tým, že dlžník mohol hoci aj len

čiastočne uhrádzať dlžnú sumu, nepreukazuje, že dlžník mal pri podaní návrhu na vyhlásenie osobného
bankrotu nepoctivý zámer. Podstatou definície platobnej neschopnosti nie je to, či je dlžník schopný
záväzok uhradiť v splátkach, ale či disponuje dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol
uhradiť v celosti. Podľa žalovaného s odkazom na ust. § 166g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. nemožno
posudzovať správanie dlžníka pred podaním návrhu, keďže toto ustanovenie poukazuje na správanie

dlžníka po podaní návrhu. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 43CoKR/17/2021-89 zo dňa 22.09.2021, voči ktorému bolo uznesením Najvyššieho súdu sp. zn.
4Obdo/7/2022 zo dňa 28.02.2022 dovolanie odmietnuté. Taktiež žalovaný poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/37/2022 zo dňa 14.06.2023 a sp. zn. 5Obdo/9/2022 zo dňa
08.04.2023 s tým, že ani z prípadnej schopnosti dlžníka čiastočne v splátkach plniť svoje záväzky

nemožnovyvodiťjehoplatobnúschopnosť.Podľažalovanéhozosprávcovskéhospisubolopreukázané,
že žalovaný vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností a
poskytoval správcovi potrebnú súčinnosť. Žalovaný poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023.

17. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že existujú viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré
potvrdili rozhodnutia okresných súdov o zrušení oddlženia dlžníkov a napriek existencii uvedených
rozhodnutí, rozhodovacia prax súdov nie je doposiaľ zjednotená a navyše rozhodnutia súdov nižšej
inštancie nie sú právne záväzné. Pokiaľ žalovaný odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Obdo/18/2022, tak podľa žalobcu predmetné rozhodnutie nedáva odpoveď, kedy možno dlžníka

považovať za platobne neschopného a kedy samotný súd konštatoval, že aj v prípade naplnenia
formálnych znakov sa musí zhodnotiť celkový skutkový stav a vykonané dokazovanie a nemožno
sa uchýliť len k naplneniu formálnych znakov platobnej neschopnosti, pričom predmetné rozhodnutie
rozoberalo platobnú schopnosť/neschopnosť len s poukazom na konkrétny skutkový stav, a to vedenie
exekúcie a platenie pohľadávky dlžníka v exekúcii. Je nevyhnutné však dodať, že každý jeden prípad je

špecifický a je potrebné zohľadniť osobitosti každého prípadu a individuality každého prípadu. Žalovaný
pritom z uvedeného rozhodnutia uviedol len určité state, pričom predmetné rozhodnutie je nevyhnutné
vykladať ako celok a nielen určité state, ktoré žalovanému vyhovujú.

18. Žalovaný odvolaciu dupliku neuplatnil.

19. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súdpojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 20.03.2025,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).

20. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

21. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal zrušenia oddlženia

žalovaného,keďOkresnýsúdŽilinauznesenímsp.zn.9OdK/291/2019zodňa19.09.2019,zverejneným
v Obchodnom vestníku 185/2019, deň vydania 26.09.2019, vyhlásil konkurz na majetok žalovanej
a oddlžil žalovaného tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze na
majetok žalovaného, a to v rozsahu, v akom nebudú v konkurze uspokojené. Žalobca nepoctivý zámer
žalovaného zakladal na tom, že žalovaný pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu neuviedol dôležitú
informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu (§

166g ods. 2 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z.), žalovaný nebol platobne neschopný (§ 166g ods. 2 písm.
f) zákona č. 7/2005 Z. z.), žalovaný mal snahu poškodiť svojich veriteľov (§ 166g ods. 2 písm. h) zákona
č. 7/2005 Z. z.) a zo správania žalovaného nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoje
dlhy v rámci svojich schopností a možností (§ 166g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.).

22. Podľa § 3 ods. 2 veta tretia a veta štvrtá zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v
znení účinnom do 16.07.2022, fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní
po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno voči dlžníkovi
vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1 písm. a),
predpokladá sa, že je platobne neschopný.

23. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti
a predlženia ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo").

24. Podľa § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať
sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do
šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o
oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich
spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

25. Podľa § 166g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po
podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností
a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať
zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia,

daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na
uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa
do spoločnosti opätovne zaradil.

26. Podľa § 166g ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak:

a) v zozname majetku ani na dopyt správcu neuviedol časť svojho majetku, aj keď o ňom vedel alebo s
prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na majetok nepatrnej hodnoty sa neprihliada,
b) v zozname veriteľov ani na dopyt správcu neuviedol veriteľa fyzickú osobu, v čoho dôsledku veriteľ
neprihlásil svoju pohľadávku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na
drobných veriteľov sa neprihliada,

c) v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo
neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o
dôležitú informáciu,
d) bez vážneho dôvodu neposkytol správcovi potrebnú súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo
vyžadovať,

e) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do
platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh,
f) v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na
okolnosti musel vedieť,g) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa
spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom,
h) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho

veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa,
i) bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní súdom určený splátkový kalendár,
j) bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní výživné pre dieťa, na ktoré vznikol nárok po rozhodujúcom
dni; tohto dôvodu sa môže dovolávať iba dieťa alebo zákonný zástupca dieťaťa,
k) bez vážneho dôvodu riadne a včas neplní povinnosť vrátiť Centru právnej pomoci hodnotu

poskytnutého preddavku na úhradu paušálnej odmeny správcu; tohto dôvodu sa môže dovolávať iba
Centrum právnej pomoci,
l) dlžník sa domáhal zbavenia dlhov napriek tomu, že na území Slovenskej republiky nemal v čase
podania návrhu centrum hlavných záujmov.

27. Odvolací súd posúdil vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z odvolacích dôvodov

uvedených a obsahovo vymedzených žalobcom v podanom odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
prvej inštancie o zamietnutí žaloby vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a v konaní na súde
prvej inštancie odvolací súd nezistil porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, nezistil inú vadu
konania a ex offo nezistil ani vady týkajúce sa procesných podmienok.

28. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na
zdôraznenie správnosti a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu dopĺňa ďalšie
dôvody, pričom vyhodnocuje iba tie námietky a argumenty, ktoré majú význam pre rozhodnutie.

29. Pre inštitút oddlženia fyzickej osoby podľa Štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii je podľa § 166g ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. charakteristické, že v konkurznom konaní
a ani v konaní o určení splátkového kalendára súd poctivý zámer dlžníka neskúma, ale poctivý zámer
dlžníkasúdskúmaibavkonaníonávrhunazrušenieoddlženiaprenepoctivýzámer,keďprávodomáhať
sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi má podľa § 166f ods. 1

zákona č. 7/2005 Z. z. veriteľ, ktorý bol oddlžením dotknutý.

30. Žalobca ako dotknutý veriteľ sa domáhal zrušenia oddlženia žalovaného z dôvodu, že žalovaný pri
podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím
na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu, žalovaný nebol platobne neschopný, žalovaný

mal snahu poškodiť svojich veriteľov a zo správania žalovaného nemožno usudzovať, že vynaložil
úprimnú snahu riešiť svoje dlhy v rámci svojich schopností a možností.

31. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia podmienok
pre zrušenie oddlženia, keď nepreukázal dostatočným spôsobom existenciu zákonných dôvodov na

zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, pričom súd prvej inštancie zdôraznil, že nepoctivý zámer
vždy preukazuje žalobca, ktorý musí uviesť konkrétne tvrdenia prečo má za to, že dlžník nemal pri
oddlžení poctivý zámer a súčasne musí tieto tvrdenia podoprieť dôkazmi a nie je povinnosťou dlžníka
ako žalovaného na základe ničím nepodložených domnienok a tvrdení žalobcu preukazovať svoj poctivý
zámer a dôvodnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu a súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že

samotné tvrdenie o existencii príjmu žalovaného ešte nepreukazuje existenciu jeho platobnej schopnosti
a súd prvej inštancie zdôraznil i to, že poctivý zámer dlžníka nemožno posudzovať podľa toho, či uhradil
alebo neuhradil niektorý z jeho nevymáhateľných dlhov, keďže takýto výklad by išiel proti podstate
inštitútu oddlženia.

32. Žalobca v odvolaní namietal, že na platobnú neschopnosť nie je možné nazerať len z čisto
formálneho hľadiska naplnenia zákonných znakov platobnej neschopnosti dlžníka v zmysle § 3 ods. 2
zákona č. 7/2005 Z. z., nakoľko splnenie týchto znakov si môže dlžník sám svojím možným účelovým
konaním spôsobiť tým, že prestane splácať svoje záväzky, pričom súdy sa zjednotili v tom, že ak je dlžník
riadne zamestnaný a dosahuje pravidelný príjem, je jeho prvoradou úlohou zabezpečiť úhradu jeho

záväzkov a plniť si svoje dlhy a v opačnom prípade sa jedná o zneužitie inštitútu oddlženia a nepoctivý
zámer dlžníka a v súdenej veci z vykonaného dopytu zo Sociálnej poisťovne vyplynul riadny a nemalý
príjem žalovaného pred podaním a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok,avšak žalovaný namiesto prejavenia snahy o vyriešenie jeho dlhov, zneužil inštitút oddlženia a takémuto
dlžníkovi nie je možné priznať súdnu ochranu.

33. Zákon č. 7/2005 Z. z. v ustanovení § 166 a nasl. upravuje inštitút oddlženia fyzických osôb, tzv.
osobné bankroty. V dôsledku zmien prijatých zákonom č. 377/2016 Z. z. s účinnosťou od 01.03.2017
oddlženia konkurzom je oprávnený domáhať sa každý platobne neschopný dlžník, ktorý je fyzickou
osobou, a to bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti (§ 166 ods. 1 zákona č. 7/2005
Z. z.). V tejto súvislosti došlo aj zmene ustanovenia § 3 zákona č. 7/2005 Z. z. definujúceho platobnú

neschopnosť a s účinnosťou od 01.03.2017 je v § 3 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. osobitne definovaná aj
platobnáneschopnosťfyzickejosoby,atotak,žefyzickáosobajeplatobneneschopná,akniejeschopná
plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak zákon č. 7/2005 Z. z. má vlastnú
definíciu platobnej neschopnosti dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, a teda ak zákonodarca sa rozhodol
platobnú neschopnosť fyzickej osoby osobitne normovať, z hľadiska naplnenia zákonných znakov a
predpokladov platobnej neschopnosti súdy sú povinné túto normu aplikovať, t. j. podľa § 3 ods. 2 zákona

č. 7/2005 Z. z. sú povinné vyhodnotiť za platobne neschopnú každú fyzickú osobu, ktorá nie je schopná
plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok, a preto nemôže obstáť odvolacia
argumentácia žalobcu, že platobná schopnosť/neschopnosť dlžníka sa musí posudzovať nie striktne
z čisto formálneho hľadiska naplnenia zákonných znakov platobnej neschopnosti dlžníka v zmysle § 3
ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z..

34. Pokiaľ potom súd prvej inštancie v ods. 28 odôvodnenia uviedol, že: „Z definície platobnej
neschopnosti fyzickej osoby podľa § 3 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. vyplývajú znaky, ktoré sú
predpokladom vzniku platobnej neschopnosti dlžníka fyzickej osoby, a to existencia aspoň jedného
peňažného záväzku po lehote splatnosti 180 dní a objektívna neschopnosť dlžníka tento záväzok

plniť. Pokiaľ ide o objektívnu neschopnosť dlžníka plniť, tak možno konštatovať, že ide o stav, kedy
dlžník nemá dostatok objektívnych prostriedkov, aby splatný peňažný záväzok uhradil. Ide o situáciu,
kedy dlžník nie je schopný splniť pohľadávky veriteľa v stanovenej lehote splatnosti, aj keby to chcel.
Platobná neschopnosť musí byť všeobecná a musí byť zrejmé, že plnenie je pre dlžníka nemožné.
Samotná existencia príjmu žalovaného, prípadne existencia pracovno-právneho vzťahu neznamená, že

tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na výšku pohľadávky žalobcu, iných záväzkov
a existenciu finančného majetku žalovaného. V danom prípade ide o komplexné posúdenie konkrétnej
životnej situácie, teda nie len jednej jednotlivej pohľadávky a schopnosti túto pohľadávku uhrádzať.“,
odvolací súd udáva, že nešlo len o názor súdu prvej inštancie, ale takýto názor k zákonným definičným
znakom a predpokladom platobnej neschopnosti fyzickej osoby už bol vyslovený aj v rozhodovacej praxi

najvyšších súdnych autorít, pričom aj súd prvej inštancie následne správne poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023. Z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu
okrem iného vyplýva: „Objektívnou neschopnosťou dlžníka plniť je pritom nutné rozumieť stav, kedy
dlžníknemádostatokobjektívnychprostriedkov,abysplatnýpeňažnýzáväzokuhradil.Výkladpojmu„nie
je schopný plniť“ možno chápať tak, že tento znak úpadku je daný vtedy, ak u dlžníka objektívne nastala

situácia, ktorá bráni uspokojiť pohľadávky veriteľov v stanovenej lehote splatnosti, aj keby to dlžník
chcel. Platobná neschopnosť musí byť všeobecná, teda musí byť zrejmé, že plnenie záväzku je pre
dlžníka nemožné. Rovnako tiež samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjmu žalovaného ešte
neznamená, že tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na výšku pohľadávky žalobcu,
iných záväzkov a existencie finančného majetku žalovaného. Ide o komplexné posúdenie konkrétnej

životnej situácie, teda nielen jednotlivej pohľadávky a schopnosti túto (hoci aj dlhodobo) uhrádzať,
použitím len matematického výpočtu bez zohľadnenia ostatných sociálnych a ekonomických súvislostí
tak, ako to zo zákona jednoznačne vyplýva.“.

35. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Obdo/37/2022 zo dňa 14.06.2023, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR pod R 13/2024, ktorého právna veta znie: „Len samotná skutočnosť, že jeden zo záväzkov
žalovaného bolo možné postupne vymôcť v exekúcii neznamená, že žalovaný v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu nebol platobne neschopný.“. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia najvyššieho súdu
vyplýva, že definícia platobnej neschopnosti vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.,

podľa ktorého fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti
aspoň jeden peňažný záväzok. Právna domnienka upravená v poslednej vete § 3 ods. 2 zákona č.
7/2005 Z. z. slúži na zjednodušenie posudzovania platobnej neschopnosti dlžníkov, nie je však definíciou
platobnej neschopnosti, ktorá je v prípade fyzickej osoby obsiahnutá v predposlednej vete § 3 ods. 2zákona č. 7/2005 Z. z.. Ďalej z tohto rozhodnutia vyplýva: „Pokiaľ neplatí, že len v prípade, ak nemožno
voči dlžníkovi vymôcť peňažný dlh exekúciou, je dlžník platobne neschopný, potom nemôže platiť ani
výrok, že ak je voči dlžníkovi možné vymôcť peňažný dlh exekúciou, dlžník nikdy nebude platobne

neschopný. Ak dovolateľka v konaní tvrdila, že len na základe toho, že bolo možné voči dlžníkovi vymôcť
jej peňažný dlh exekúciou, dlžník nemôže byť platobne neschopný, toto tvrdenie nemá oporu v právnej
úprave. ... Jeho platobnú neschopnosť preto nie je možné posudzovať oddelene, len s poukazom na
peňažnú pohľadávku žalobkyne, ale aj v súvislosti s jeho schopnosťou plniť ostatné peňažné záväzky.
Aj keď je potrebné vziať do úvahy, že možnosť tvrdenia a predkladania dôkazov dotknutým veriteľom

vo vzťahu k pohľadávkam iných veriteľom je značne obmedzená, nič to nemení na tom, že súdy nižšej
inštancie správne poukázali na tieto ďalšie záväzky žalovaného voči iným veriteľom, a teda platobnú
neschopnosť žalovaného posudzovali komplexne s hodnotením ekonomickej situácie žalovaného. Proti
žalovanému sa viedla aj ďalšia exekúcia v prospech banky. Pluralita veriteľov žalovaného a ďalšia
exekúcia svedčia v neprospech platobnej schopnosti dlžníka.“.

36. Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky ako najvyššia súdna inštancia v systéme všeobecného
súdnictva vo viacerých rozhodnutiach dospel k záveru, že samotná existencia pracovnoprávneho
vzťahu a existencia príjmu, resp. možnosť čiastočných úhrad záväzkov (aj v rámci exekúcie), sama
o sebe nepreukazuje platobnú schopnosť dlžníka v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, v
kontexte obsahového vymedzenia odvolacej argumentácie žalobcu odvolací súd nemá dôvod od tohto

názoru sa odkloniť, a preto nemôže obstáť ani odvolacia námietka žalobcu, že v zmysle aktuálnej
rozhodovacej praxe sa súdy zjednotili v tom, že ak je dlžník riadne zamestnaný a dosahuje pravidelný
príjem, je jeho prvoradou úlohou zabezpečiť úhradu jeho záväzkov a plniť si svoje dlhy a v opačnom
prípade sa jedná o zneužitie inštitútu oddlženia a nepoctivý zámer dlžníka. Navyše, pokiaľ žalobca
v konkrétnostiach poukazoval na rozhodnutia súdov, šlo o rozhodnutia súdov prvej inštancie, avšak

právnou istotou, tak ako je definovaná v článku 2 ods. 2 CSP, sa rozumie stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít a ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pričom do tohto pojmu možno

zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali a (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6.
marca2017,sp.zn.3Cdo6/2017)asprihliadnutímnačl.3základnýchprincípovCSPdopojmuustálená

rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho
súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.
októbra 2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017).

37. Pokiaľ potom žalobca v odvolaní opakovane zdôrazňoval, že vykonaným dokazovaním bol

preukázaný pravidelný a nemalý príjem žalovaného, len pre úplnosť odvolací súd udáva, že je pravdou,
že súd prvej inštancie vykonal v Sociálnej poisťovni lustráciu príjmu žalovaného za obdobie január
2019 až marec 2020, avšak dôkazy strana označuje a predkladá na podporu svojich tvrdení, keď
povinnosť strán označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia
dôkazmi, patrí v zmysle čl. 8 CSP k základným princípom civilného sporového konania. Dokazovanie

teda má preukázať to, čo strany tvrdili a nie zisťovať to, čo strany ani len netvrdili a najmä dokazovanie
vsporovomkonanínemáslúžiťnato,abysisámsúdzdôkazovstranyvyvodzovalazisťovalrozhodujúce
skutočnosti. Preto ak žalobca v konaní na súde prvej inštancie nikdy neuviedol žiadne konkrétne
a dostatočné tvrdenia o príjme žalovaného, v súlade s princípom kontradiktórnosti konania a zásadou
rovnosti strán sporu nebolo povinnosťou, ale ani právom súdu prvej inštancie, aby si z dôkazov zisťoval

a vyvodzoval iné skutočnosti a tvrdenia ako uvádzal samotný žalobca, resp. zisťoval a vyvodzoval
skutočnosti nad rámec tvrdení žalobcu. Pre úplnosť odvolací súd tiež udáva, že na preukázanie
majetkových pomerov žalovaného navrhol žalobca vykonať aj iné dôkazy (dopyt na Úrad geodézie,
kartografie a katastra, na Policajný zbor, dopravný inšpektorát, na Centrálny registrov účtov a následne
na bankové inštitúcie), avšak označením dôkazov si strana sporu plní len svoju dôkaznú povinnosť

a od dôkaznej povinnosti je potrebné odlišovať povinnosť tvrdenia a v tomto kontexte si žalobca
opäť relevantne nesplnil povinnosť tvrdenia, keď neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia, ktoré by týmito
dôkazmi podopieral, a preto odvolací súd súhlasí s postupom súdu prvej inštancie, ktorý dôkazy žalobcunevykonal z dôvodu, že žalobca neuviedol a nezdôvodnil, ktoré svoje skutkové tvrdenie chce týmto
dokazovaním preukázať.

38. Keďže veriteľ, ktorý bol oddlžením dotknutý, má v zmysle § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.
právo domáha sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi, konanie
o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer je sporovým konaním, a teda je konaním vedeným podľa
Civilného sporového poriadku, v ktorom veriteľ vystupuje v procesnom postavení žalobcu a dlžník
vystupuje v procesnom postavení žalovaného. Odvolací súd už konštatoval, že jedným zo základných

princípov civilného sporového konania je povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi tak, ako to upravuje článok 8 CSP. Všeobecne
totiž platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/2/2016 zo dňa 11.04.2017). V prípade konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer
zákonodarca v ustanovení § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. vyslovene upravil, že veriteľ, ktorý

bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia, „ak preukáže“, že dlžník nemal pri
oddlžení poctivý zámer, a teda zákonodarca osobitne ešte aj hmotným právom stanovil požiadavku,
aby dotknutý veriteľ preukázal skutočnosti navodzujúce žalované právo, t.j. uviedol tvrdenia o tom,
že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer a podoprel tieto tvrdenia dôkazmi. Názor, že dotknutý
veriteľ, t.j. žalobca musí uviesť konkrétne tvrdenia prečo má za to, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý

zámer a súčasne musí tieto tvrdenia podoprieť dôkazmi, t.j. preukázať, a teda súd v konaní najskôr
vyhodnocuje splnenie tejto procesnej povinnosti žalobcu a unesenie dôkazného bremena žalobcom a
až následne môže vyhodnocovať, či žalovaný preukázal skutočnosti vylučujúce žalované právo, bol už
vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023).

39. Nebol to preto žalovaný, kto mal preukázať, že pri oddlžení mal poctivý zámer alebo mal preukázať,
že dôvodne podal návrh na konkurz, tak ako žalobca dôvodil v odvolaní, ale tak ako správne konštatoval
aj súd prvej inštancie, bol to samotný žalobca ako veriteľ, ktorý najskôr mal tvrdiť a preukázať, že
žalovaný poctivý zámer nemal a až potom prípadne by bol súd prvej inštancie vyhodnocoval obranu

žalovaného o tom, či pri oddlžení poctivý zámer mal. Na tomto mieste odvolací súd tiež udáva,
že súhlasí so žalobcom, že v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer úlohou súdu je aj
spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia, a teda záujmy neuspokojených veriteľov, avšak žalobca
opomína, že bol to on sám, ktorý v konaní na súde prvej inštancie neposkytol také relevantné tvrdenia,
ktoré by umožňovali dospieť k záveru, že žalovaný pri oddlžení poctivý zámer nemal. Civilné sporové

konania sa totiž dôsledne riadi zásadou formálnej pravdy, čo znamená, že súdy sú pri rozhodovaní
limitované skutkovými tvrdeniami strán sporu, a preto len všeobecné a v konkrétnych okolnostiach veci
nešpecifikované tvrdenia žalobcu o tom, že zo strany dlžníkov dochádza k zneužitiu inštitútu oddlženia a
že od novely zákona o konkurze a reštrukturalizácii neúmerne vzrástol počet oddlžení, neboli spôsobilé
viesťkzáveru,žežalobcaakoveriteľpreukázal,žežalovanýakodlžníkprioddlženípoctivýzámernemal.

Rovnako pokiaľ žalobca v odvolaní konštatoval, že splnenie zákonných znakov platobnej neschopnosti
si môže dlžník navodiť sám svojím možným účelovým konaním, odvolací súd udáva, že šlo len o
domnienky a dohady žalobcu, pri ktorých si žalobca opäť nesplnil ani len povinnosť tvrdiť, t.j. relevantne
tvrdiť, a teda uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality úplne, pravdivé a dostatočné.

40. Pokiaľ žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nezaoberal, resp. nepreskúmal a nevzal
zreteľ na to, na aký účel si žalovaný bral toľko pôžičiek a úverov, odhliadnuc, že ide o novotu, na ktorej
prípustnosť v odvolaní nie sú splnené zákonné predpoklady podľa § 366 CSP, odvolací súd pre úplnosť
poukazuje na to, že opäť nešlo o ex offo povinnosť súdu prvej inštancie, keď aj pri subsumovaní tvrdení
žalobcu pod nepoctivý zámer súd môže vychádzať len z rozsahu splnenia povinnosti tvrdenia žalobcu

a žalobcom poskytnutých skutkových tvrdení.

41. Žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal aj nedostatočný spôsob odôvodnenia rozhodnutia
a hoci právo na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z práv tvoriacich právo na
spravodlivýproces,keďobsahomtohtoprávajeprávostranynatakéodôvodneniesúdnehorozhodnutia,

ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, odvolací súd musí konštatovať, že v tomto
rozsahu žalobca neumožnil odvolaciemu súdu prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobca totiž
vo svojej odvolacej argumentácii len všeobecne uvádza definíciu a obsah práva na riadne zdôvodneniesúdneho rozhodnutia, vrátane poukazu na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, avšak
prečo v konkrétnych okolnostiach súdenej veci žalobca má za to, že rozhodnutie nie je odôvodnené
a najmä ktoré konkrétne zistenia a závery pre vec potrebné nie sú odôvodnené, žalobca v odvolacej

argumentácii neuvádza. Ak žalobca mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, bolo
na mieste, aby žalobca tieto svoje tvrdenia konkretizoval a nezostal len v rovine všeobecných tvrdení
bez zohľadnenia konkrétneho skutkového a právneho stavu veci, v ktorej žalobca odvolanie podáva.
Je vždy na odvolateľovi, aby konkretizoval, z akých dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie za
nesprávne. Všeobecné a dá sa povedať do určitej miery až formulárové odvolanie nie je spôsobilé,

aby odvolací súd mohol preskúmať napadnuté rozhodnutie. Žalobca pritom bol v konaní zastúpený
advokátom vykonávajúcim advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným a odvolanie
bolo spísané právnym zástupcom žalobcu. Za obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023), a preto odvolaciemu
súdu nesvedčala povinnosť, ale ani právo, odvolaciu argumentáciu žalobcu dotvárať a vyvodzovať
si alebo zisťovať si konkrétne dôvody nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože takýto

postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s princípom kontradiktórnosti civilného sporového konania a
odporoval by princípu rovnosti strán deklarovanému.

42. Pre úplnosť však odvolací súd udáva, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na

tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie a zostali sporné (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005) a z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR tiež vyplýva, že nejde o
porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne
podľa predstáv strany konania a jej žalobe nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s
objektívnymprávom(napr.uznesenieÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS19/2019-11zodňa16.01.2019).

Odvolací súd má potom za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je arbitrárne, spĺňa náležitosti
odôvodnenia ustanovené zákonom a súd prvej inštancie právo žalobcu na spravodlivý proces neporušil.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie totiž dalo jednoznačnú a špecifickú odpoveď na argument, ktorý bol
pre vec rozhodujúci, t.j. že žalobca ako veriteľ nepreukázal existenciu zákonných dôvodov pre zrušenie
oddlženia, a preto nemohla byť žaloba žalobcu dôvodná. Súd prvej inštancie sa dostatočne podrobne

a presvedčivo vysporiadal s rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami, ktoré mali vplyv na rozhodnutie
o uplatnenom nároku a neuprel žalobcovi možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
pri podaní odvolania ako riadneho opravného prostriedku.

43. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj v rozsahu

závislej druhej výrokovej vety o náhrade trov konania, avšak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu
argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, a teda
žalobca osobitne neumožnil odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu závislej
druhej výrokovej vety. V zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov konania
súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, čo však neznamená, že v prípade

odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania, by odvolací súd mal
správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, resp. bez odvolacej argumentácie
odvolateľa, ale aj pri posudzovaní správnosti závislého výroku je odvolací súd viazaný a limitovaný
tvrdeniami a argumentmi uvedenými odvolateľom.

44. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania žalobcu dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete vo veci samej, ako aj v závislej
druhej výrokovej vete o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru
úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

46. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).