Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/167/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201128
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201128.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a sudcov Mgr.

Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: Slovenská televízia a rozhlas, so
sídlom Mlynská dolina 845 45 Bratislava, IČO: 56 398 255, proti žalovanému: Rada pre mediálne služby,
so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. RL/19/2019 zo dňa 22.05.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. RL/19/2019 zo dňa 22.05.2019 a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Stručný priebeh administratívneho konania

1. Správny orgán, v rozhodnom čase pod názvom Rada pre vysielanie a retransmisiu, aktuálne
pod názvom Rada pre mediálne služby (ďalej „žalovaný“, „správny orgán“, „rada“) na zasadnutí
konanom dňa 06.02.2019 prijal uznesenie o začatí správneho konania voči právnemu predchodcovi
žalobcu v postavení vysielateľa (ďalej „žalobca“, „vysielateľ“) vo veci možného porušenia § 16 ods.

3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.
z. o telekomunikáciách v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „zákon o vysielaní“), konkrétne
povinnosti vysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu „Správy RTVS“
vysielaného dňa 27.11.2018 v čase od cca 19.00 hod na programovej službe „Jednotka“, v súvislosti
s odvysielaním príspevkov „Spor Ukrajina-Rusko“(ďalej „príspevok 1“ ,“„dotknutý príspevok“), „Čo
znamenávyhlásenievýnimočnéhostavunaUkrajine“,„ReportážzmestaBerďansknaUkrajine“,„NATO:
Rusko bude niesť následky“ a „Séria rokovaní o situácií na Ukrajine“ (ďalej súhrnne „príspevky 2 až 5“).

Vysielateľ, ktorému bolo oznámenie o začatí správneho konania doručené dňa 26.02.2019, sa vo veci
vyjadril listom doručeným žalovanému dňa 12.03.2019.

2. Rozhodnutím č. RZK/17/2019 zo dňa 22.05.2019 žalovaný zastavil konanie v časti týkajúcej sa
príspevkov 2 až 5 a predmetom správneho konania zostalo možné porušenie povinnosti vysielateľa
zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona
o vysielaní v súvislosti s odvysielaním príspevku 1.

3. Z prepisu monitorovaného vysielania spravodajského programu „Správy RTVS“ vysielaného dňa
27.11.2018 správny orgán zistil, že v čase od 19:07:45 hod. do času 19:09:59 hod. bol odvysielaný
príspevok 1, ktorého úvodom moderátor poukázal na pokračovanie rusko–ukrajinského konfliktu, nazačiatok platnosti vojnového stavu vyhláseného na Ukrajine v oblastiach susediacich s Ruskom, na
sprísnené hraničné kontroly na hraničných priechodoch a s tým spojené problémy niektorých ruských
štátnych príslušníkov smerujúcich na Ukrajinu z Bieloruska alebo z Krymského polostrova, ako aj na

začiatok súdnych procesov s 24 zadržanými ukrajinskými námorníkmi. Po úvodnom vstupe moderátora
nasledoval vstup redaktora, v rámci ktorého bol prezentovaný záujem väčšiny štátnych aj nezávislých
médií v Rusku o krízu v Azovskom mori, konkrétne podľa ruskej tlačovej agentúry TAS o zistenia,
že na zadržaných ukrajinských lodiach boli aj príslušníci ukrajinskej vojenskej kontrarozviedky SBU.
Na konci vstupu redaktor poskytol informáciu o tom, že ruská tajná služba FSB publikovala video z

vypočúvania zadržiavaných ukrajinských námorníkov a nasledovalo tlmočené video, v rámci ktorého A.
B., veliteľ divízie ukrajinských plavidiel, uviedol, že na palube boli aj strelné zbrane a guľomety a bol si
vedomý toho, že akcie ukrajinského námorníctva v Kerčskom prielive boli provokatívne. V nasledujúcom
vstupe redaktor uviedol, že z 24 zadržaných námorníkov boli dvaja údajne členmi kontrarozviedky
SBU. Nasledovalo tlmočené video, v ktorom vtedajší prezident Ukrajiny C. C. uviedol, že návrh zákona
predpokladá zavedenie vojnového stavu iba v regióne pozdĺž hranice s Ruskom. Po vstupe redaktora

informujúceho o tom, že Kremeľ vníma incident v Azovskom mori ako provokáciu, nasledovalo tlmočené
video vyjadrenia ruského premiéra D. E. o zrejmom cieli provokatívneho konania, a to dosiahnutie
politických výhod pre C.. Vtedajší ruský premiér zároveň uviedol, že vyhlásenie vojnového stavu je
napínanie svalov, ktoré by mohlo mať za cieľ aj zrušenie prezidentských volieb. V záverečnom vstupe
moderátor uviedol, že podľa nezávislých ruských novín Novaja gazeta môže byť dôvodom útoku Ruska

na ukrajinské plavidlá to, že Ukrajina stavia vo vojenskom prístave Berďansk námornú základňu, ktorá
v budúcnosti môže predstavovať pre Rusko hrozbu v podobe priplávania vojenských lodí NATO. Novou
zimnou kampaňou ruskej armády, ktorá by mohla vytlačiť ukrajinských príslušníkov z pobrežných miest
Berďansk a Mariupoľ, by Rusko podľa komentátorov Novaja gazeta mohlo predísť potenciálnej hrozbe v
podobe budovania námornej základne. Po dotknutom príspevku vo vysielaní programu „Správy RTVS“

nasledovali príspevky 2 až 5 informujúce o následkoch vyhlásenia výnimočného stavu na Ukrajine či
medzinárodného ohlasu na vzniknutú situáciu rusko-ukrajinských vzťahov.

4. Žalovaný po posúdení zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že v dotknutom príspevku
1 boli odvysielané kritické vyjadrenia na akciu ukrajinského námorníctva v Kerčskom prielive ako i

vyhranené názory na budúce politické dianie na Ukrajine v kontexte vzniknutého konfliktu prezentované
bez sprostredkovania ukrajinského pohľadu na uvedený incident, v rozpore s povinnosťou vysielateľa
zabezpečiť objektívnosť, nestrannosť a vyváženosť spravodajského programu. V rámci odôvodnenia
vydaného rozhodnutia č. RL/19/2019 zo dňa 22.05.2019 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný
uviedol, že dotknutý príspevok bol odvysielaný v spravodajskom programe bez reflektovania postoja

Ukrajiny resp. ukrajinských predstaviteľov, hoci v čase jeho odvysielania (27.11.2018) už bol verejnosti
známy postoj ukrajinskej strany k zverejnenému kontroverznému videu z vypočúvania veliteľa
divízie ukrajinských plavidiel resp. k incidentu samotnému, pričom žalovaný poukázal na správu
spravodajského portálu idnes.cz či správy spravodajského portálu webnoviny.sk zo dňa 27.11.2018. Na
inom mieste napadnutého rozhodnutia žalovaný skonštatoval, že poskytnutie relevantného priestoru

na vyjadrenie dotknutej strane je len jedným zo spôsobov zabezpečenia vyváženého informovania
diváka s tým, že vysielateľ môže zvoliť aj inú formu a je povinnosťou žalovaného upozorniť vysielateľa
na nedostatky a poskytnúť mu návod, ako môže v budúcnosti postupovať pre dodržanie povinnosti
upravenej v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní.

5. Potrebu zabezpečenia vyváženia spravodajského programu zo stany vysielateľa videl žalovaný
v súvislosti s odvysielaním kritickej informácie o tom, že ruská strana vnímala incident v Azovskom
mori zo strany Ukrajiny ako provokáciu ako i s odvysielaním videozáznamu zobrazujúceho vyjadrenie
zadržaného ukrajinského námorníka (str. 9 posledný odsek napadnutého rozhodnutia).

6. Odvysielanie stanoviska ukrajinského prezidenta o ozrejmení územného rozsahu vojnového stavu
na Ukrajine žalovaný nepovažoval za informácie vyvažujúce kritické skutočnosti a vyhranené názory,
ktoré podľa žalovaného v príspevku 1 zazneli. Rovnako tak zabezpečenie vyváženosti, objektívnosti a
nestrannosti podľa žalovaného nezabezpečilo ani odvysielanie vyjadrenia generálneho tajomníka NATO
týkajúce sa odsúdenia aktu zadržania ukrajinských námorníkov zo strany Ruska, ktoré bolo súčasťou

jedného z nasledujúcich príspevkov. Príspevky 2 až 5, časovo aj tematicky nadväzujúce na dotknutý
príspevok 1, podľa žalovaného neobsahovali ani žiadne iné vyvažujúce informácie či sprostredkovanie
vyvažujúcich stanovísk.7. Žalovaný sa nestotožnil s účelom zákonnej povinnosti vymedzenej v § 16 ods. 3 písm. b) zákona
č. 308/2000 v podobe vymedzenej nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej „ústavný
súd“) sp. zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18.12.2014 (ďalej „nález II. ÚS 307/2014“), na ktorého právne

závery a zároveň na potrebu ich aplikácie aj v prejednávanom prípade poukázal vysielateľ. Pochybnosti
žalovaného o opodstatnenosti záverov uvádzaného nálezu a ich aplikácie v danom prípade vychádzali
primárne z úpravy Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii (ďalej „dohovor“), ktorý v čl. 7 ods.
3 stanovuje povinnosť vysielateľa zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a
udalosti a podporovali slobodné utváranie názorov. K obmedzeniu slobody prejavu vysielateľa možno

pristúpiť len v nevyhnutných prípadoch, podľa názoru žalovaného nad rámec limitujúcich záverov
ústavného súdu v náleze II. ÚS 307/2014 aj v súvislosti s právom verejnosti na informácie, kedy
je potrebné individuálne skúmať aktuálne spoločenské dianie ako aj význam a dôležitosť podávanej
informácie z pohľadu verejného záujmu.

8. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že potreba určitého obmedzenia slobody

prejavu vysielateľa v danom prípade vyplynula z čl. 26 ods. 4 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava
Slovenskej republiky (ďalej „ústava SR“) v spojení s § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, kedy sa
podľa úvahy žalovaného dostalo do konfliktu právo na slobodu prejavu vysielateľa s právom verejnosti
byť náležite informovaný ako aj s verejným záujmom. V konkrétnostiach posudzovaného prípadu
žalovaný dospel k záveru, že informácie o bezpečnostnej situácii na Ukrajine a vývoj sporu s Ruskom

sú informáciami vo verejnom záujme, pričom právo verejnosti na informácie je legitímnym prostriedkom
na obmedzenie slobody prejavu vysielateľa. Odvysielaný príspevok neposkytoval podľa žalovaného
objektívne a nestranné informácie v dôsledku absentujúceho stanoviska predstaviteľov Ukrajiny k
odvysielaným kritickým vyjadreniam a vyhraneným názorom na akciu ukrajinského námorníctva v
Kerčskom prielive, pričom divák nemal možnosť utvoriť si na prezentovanú tému vlastný názor, založený

na pluralitných a vyvážených informáciách.

9. Žalovaný pri konštatovaní porušenia povinnosti vysielateľa upravenej v § 16 ods. 3 písm. b) zákona
o vysielaní uložil vysielateľovi podľa § 64 ods. 1 písm. a) predmetného zákona sankciu vo forme
upozornenia na porušenie zákona. Pri určovaní druhu sankcie žalovaný poukázal na primeranosť a

sledovaný cieľ zabezpečenia objektívnych a nestranných informácií, pričom kládol dôraz na výchovnú
zložku uloženej sankcie.

II.

Správna žaloba (žalobné body)

10. Žalobca sa správnou žalobou vo veciach správneho trestania zo dňa 09.08.2019 domáhal
preskúmania napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za vydané na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom namietal aj jeho

nepreskúmateľnosť.

11. Žalobca sa nestotožnil s úvahami správneho orgánu, ktorý z bloku logicky usporiadaných a po
sebe nasledujúcich príspevkov (príspevky 1 až 5) vyňal krátke vyjadrenia z príspevku 1 a konštatoval
porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní. Jednotlivá informácia obsiahnutá vo vyjadrení

zajatého ukrajinského námorníka mala podľa žalobcu vo vzťahu k hlavnej informačnej línii celého
spravodajského bloku (príspevky 1 až 5) iba sekundárny (doplňujúci charakter), pričom divák na základe
tejto jednej vyňatej informácie nemohol dospieť k záveru, resp. vytvoriť si dojem o zaujatosti či inklinácii
vysielateľa k niektorej zo strán informáciami pokrývaného konfliktu. Ako aplikovateľné na prejednávanú
vec, vzhľadom na obdobnú situáciu, poukázal žalobca na závery vyplývajúce z nálezu II. ÚS 307/2014,

podľa ktorých odvysielané a namietané informácie neboli predmetom opakovaného či dlhodobého
šírenia a vzhľadom na ich obsah, formu, jednorazovosť a intenzitu neboli schopné ovplyvniť diváka
spôsobom nedostatočného či zavádzajúceho obrazu o okolnostiach pokrývanej spravodajskej témy.
Jednotlivé informácie zaznievajúce v dotknutom príspevku považoval žalobca za pravdivé, dopĺňajúce
primárnu tému príspevkov tvoriacich ucelený spravodajský blok.

12. Za irelevantnú považoval žalobca argumentáciu žalovaného týkajúcu sa odkazovania na ďalšie
informácie či reakcie a postoje zúčastnených strán dostupné v čase vysielania dotknutého príspevku,
pričom poukázal na tvorbu spravodajských príspevkov pripravovaných v predstihu či tvorenýchredaktormi prítomnými v zahraničí, ako aj na dynamiku tohto procesu. Zabezpečenie vyváženosti
a objektivity vysielania podľa názoru žalobcu neznamená nevyhnutne povinnosť vysielateľa odvysielať
reakciu zúčastnenej strany na každú informáciu či poskytnuté vyjadrenie, čím by sa vytvoril „nekonečný

kolotoč“ vyjadrení k vyjadreniam.

13. Žalobné námietky smerovali aj voči správnym orgánom nejednoznačne používanej terminológii
„dotknutá osoba / dotknutá strana / strana“, čo podľa žalobcu spôsobuje nejednoznačnosť a arbitrárnosť
napadnutého rozhodnutia.

14. Žalovaný v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvrdil, že príspevky 2 až 5 boli prešetrované
výlučne z pohľadu eventuality vyvažovania dotknutého príspevku 1, avšak podľa názoru žalobcu
(vysielateľa) bolo potrebné zaoberať sa posúdením programu ako celku. Okrem uvedeného pochybenia
žalobca vnímal nesprávnosť záverov žalovaného aj z dôvodu, že v príspevkoch 2 až 5 zazneli
vyjadrenia predstaviteľov medzinárodného spoločenstva, ktoré dostatočným spôsobom vyvažovali

celý blok tematicky spojených a odvysielaných príspevkov (napr. vyjadrenie vtedajšieho generálneho
tajomníka Severoatlantickej aliancie, nemeckého ministra zahraničných vecí, hovorkyne Európskej
komisie, estónskeho ministra obrany či rakúskej ministerky zahraničných vecí).

15. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu vyplýva, že preskúmavanie

eventualityporušenia§16ods.3písm.b) zákonaovysielaníbolozúženénaprítomnosťčineprítomnosť
vyjadrenia zástupcu Ukrajiny k vyjadreniu zajatého námorníka, ktoré malo v danom prípade sekundárnu
informačnú povahu.

16. Vysielateľ vnímal ako dôvod pre konštatovanie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia postup

žalovaného, ktorý de facto odignoroval závery vyplývajúce z nálezu II. ÚS 307/2014, zdanlivo
zdôvodňujúc napr. poukázaním na povinnosti vyplývajúce z čl. 7 od. 3 dohovoru, interpretujúc
požiadavku „objektívnosti a nestrannosti názorov odvysielaných v spravodajských programoch“ prísne
formalisticky. Sekundárnym javom vyplývajúcim z neaplikovania záverov vyplývajúcich z nálezu II. ÚS
307/2014 bolo zamieňané právo na prijímanie informácii podľa čl. 26 ods. 2 ústavy s právom na prístup

k informáciám podľa čl. 26 ods. 5 ústavy, čím sa stalo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zmätočné
a nepreskúmateľné.

17. Za neprípustnú považoval žalobca takú argumentáciu žalovaného týkajúcu sa druhu uloženej
sankcie, ktorou bol „zľahčovaný výsledok konania“ práve konštatovaním, že sa jedná „len“ o sankciu

v podobe upozornenia, keďže napadnuté rozhodnutie môže slúžiť ako interpretačné pravidlo pri
posudzovaní neskorších prípadov. Vo vzťahu k uloženej sankcii a jej výchovnému a prevenčnému
pôsobeniu poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 4Sž/27/2002
zo dňa 25.06.2002, z ktorého vyplýva, že popísané úlohy môže uložený druh sankcie plniť len v prípade,
že obsahuje poučenie a navádzacie postupy pre ďalšiu činnosť vysielateľa. V prípade napadnutého

rozhodnutia však žalovaný k určeniu jasných pravidiel či spôsobov eliminácie prípadného porušenia
povinnosti upravenej v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní nepristúpil.

18. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e)
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej „SSP“) zrušiť

a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie žalovaného

19. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zotrval na správnosti a zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, zotrval na dôvodoch v ňom uvedených a podanú správnu žalobu navrhol podľa § 190 SSP
ako nedôvodnú zamietnuť.

20. Žalobca ako vysielateľ v danom prípade nebol sankcionovaný za odvysielanie vyjadrenia zajatého
ukrajinského námorníka a toto ani nebolo zo strany žalovaného vytýkané, prípadne porušenie § 16 ods.
3 písm. b) zákona o vysielaní bolo v rámci príspevku 1 posudzované v súvislosti s tým, či vysielateľ
zabezpečil náležité vyváženie sprostredkovanej kritickej informácie. Skutočnosť, že sprostredkovanáinformácia mala mať vo vzťahu k hlavnej informačnej línii príspevku len doplnkový charakter podľa
žalovaného automaticky neznamenalo, že nie je potrebné, aby obsahovala informácie vyžadujúce si
náležitú objektivizáciu.

21. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa pravdivosti odvysielaných vyjadrení žalovaný uviedol, že
účelom vedeného správneho konania nebolo skúmať pravdivosť prezentovaných tvrdení. Vo vzťahu
k posudzovaniu dodržania povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní sa
tak jednalo o irelevantnú žalobnú argumentáciu. Rovnako tak v prejednávanom prípade nebola sporná

skutočnosť, kto bol dotknutou stranou odvysielaného programu a žalovanému nebolo zrejmé, akú
relevanciu pre zistený skutkový stav by malo striktné pojmové rozlišovanie medzi pojmami „dotknutá
strana“ a „dotknutá osoba“.

22. Žalovaný neakceptoval argumentáciu vysielateľa týkajúcu sa tvorby spravodajských príspevkov, keď
informácie dotknutej strany, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal, boli publikované

už deň pred odvysielaním dotknutého príspevku 1 a nemožno tak tvrdiť, že nebolo možné predmetnú
informáciu v odvysielanom príspevku reflektovať.

23. V kontraste s tvrdeniami žalobcu bol žalovaný toho názoru, že v rámci odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia poskytol návod, akým spôsobom mohol vysielateľ zabezpečiť súladnosť vysielania

spožiadavkounaobjektívnosťanestrannosťspravodajskéhoprogramuatoaplikáciou„najvhodnejšieho
a najideálnejšieho“ spôsobu – poskytnutím priestoru na vyjadrenie dotknutej strane. Žalovaný zároveň
uviedol, že nie je jeho úlohou identifikovať všetky spôsoby smerujúce k zabezpečeniu povinnosti podľa
§ 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, ako ani snahou určovať vysielateľovi spôsob či techniku, akou
má zabezpečiť plnenie zákonom stanovených povinností súvisiacich s vysielaním.

24. Požiadavka objektivity a nestrannosti názorov odvysielaných v spravodajských programoch vyplýva
z čl. 7 ods. 3 dohovoru, pričom právo verejnosti na pluralitné informácie v médiách vyplýva aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“). Pre príklad, vo veci Cetin proti Turecku ESĽP
vyslovil názor, podľa ktorého občanom ako pasívnym recipientom informácií musí byť umožnené prijímať

rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor,
pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou.
V súlade s európskym legislatívnym nastavením tak žalovaný nemôže súhlasiť s názormi uvedenými
v náleze II. ÚS 307/2014 v súvislosti s výkladom § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní.

25. Podľa žalovaného boli dostatočne zistené dôvody pre uloženie sankcie v podobe upozornenia
na porušenie zákona, keď žalobca odvysielal kritické vyjadrenia na incident v Kerčskom prielive a na
budúce politické dianie na Ukrajine v kontexte predmetného incidentu, ako aj vyhranené názory na akciu
ukrajinského námorníctva v Azovskom mori bez toho, aby sprostredkoval stanovisko dotknutej strany –
predstaviteľov Ukrajiny. Takýmto spôsobom vysielateľ nepodal divákom potrebné informácie na to, aby

si mohli na preberanú problematiku vytvoriť vlastný názor, založený na pluralitných informáciách.

IV.
Ďalšie podania účastníkov konania

26. Žalobca v rámci repliky zo dňa 05.11.2019 ako aj žalovaný v rámci dupliky zo dňa 24.10.2023 zotrvali
na svojej predchádzajúcej argumentácii. Žalovaný na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa nálezu II.
ÚS 307/2014 poukázal na viacero rozhodnutí ESĽP (rozhodnutia vo veci Manole a spol. proti Moldavsku
zo dňa 17.09.2009, ATV Zrt. proti Maďarsku zo dňa 28.04.2020, Animal Defenders International

proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 22.04.2013 a NIT S.R.L. proti Moldavsku zo dňa 05.04.2022),
vzmyslektorýchopatreniaazásahydoslobodyprejavuvysielateľovnaúčelyzabezpečeniavyváženosti,
nezaujatosti, nestrannosti a rozmanitosti informovania sledujú legitímny cieľ ochrany práv iných v zmysle
čl. 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej „dohovor o ĽP“).

V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom27. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý
začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods.

1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná
právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/167/2019 bola na základe
uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023

v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená na konanie a rozhodovanie do senátu 4S Správneho
súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-6S/167/2019. Na základe dodatku č. 4/2024 k Rozvrhu
práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024 senát 4S koná a rozhoduje
v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto rozsudku.

28. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný správny súd

(§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie vrátane postupu žalovaného
v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel
k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná, keď je napadnuté rozhodnutie žalovaného zaťažené
vadou nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP ako aj vadou čiastočnej
nepreskúmateľnosti podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

29. Správny súd vo veci nariadil a následne vykonal dňa 15.01.2025 pojednávanie, keďže bola splnená
podmienka jeho nariadenia podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP (žiadosť aspoň jedného z účastníkov
konania o nariadenie pojednávania). Účastníci konania boli na pojednávanie riadnym spôsobom
predvolaní v súlade s § 108 ods. 2 a 3 SSP, pričom na nariadenom pojednávaní sa zúčastnila zástupkyňa

žalobcu ako aj poverený zamestnanec žalovaného. Pojednávanie vo veci bolo odročené a k verejnému
vyhláseniu rozsudku vo veci došlo dňa 29.01.2025 za prítomnosti zástupcov účastníkov konania.

30.Podľa§493ezák.č.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokvzneníúčinnomod01.07.2023,konania
začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna

2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

31. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.

32. Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru o ĽP, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu
zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a
bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

33. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru o ĽP, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť,
môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon,
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti
alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo

morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci.

34. Podľa čl. 7 ods. 3 dohovoru, prevádzkovateľ vysielania je povinný zabezpečiť, aby spravodajské
relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné utváranie názorov.

35. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

36. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,
obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie

bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore
rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

37. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy SR, cenzúra sa zakazuje.38.Podľačl.26ods.4ÚstavySR,sloboduprejavuaprávovyhľadávaťašíriťinformáciemožnoobmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti.

39. Podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť
a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory a hodnotiace
komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.

40. Podľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

41. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorý na strane žalobcu v postavení
vysielateľa skonštatoval porušenie povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských

programov v rozpore s § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, na základe čoho pristúpil žalovaný
k uloženiu sankcie – upozorneniu na porušenie zákona.

42. Správny súd nemal preukázanú existenciu akýchkoľvek pochybností o spravodajskom charaktere
programu „Správy RTVS“ vysielaného dňa 27.11.2018 v čase od cca 19.00 hod. na programovej službe

„Jednotka“, podliehajúc kontrolnej činnosti žalovaného pri plnení zákonom stanovených povinností,
špecificky povinností určených vysielateľom v súvislosti s vysielaním spravodajského programu. Medzi
elementárne povinnosti vysielateľa podľa v rozhodnom čase účinného zákona o vysielaní patrila aj
povinnosť zabezpečenia objektívnosti a nestrannosti spravodajského programu.

43. Zákon o vysielaní neobsahoval definičnú úpravu pojmov „objektívnosti“ a „nestrannosti“, ktoré ako
kritériá spravodajského programu podliehali povinnosti vysielateľa ich dodržiavania. Proces ustálenia
všeobecne akceptovateľných obsahových atribútov uvádzaných pojmov tak primárne prebiehal v rámci
vedených administratívnych konaní priamo prostredníctvom procesu aplikácie práva, ako aj v
rámci správnych súdnych konaní či rozhodovacej činnosti ústavného súdu a ESĽP. Zároveň platí, že

obsah pojmov „objektívnosti“ a „nestrannosti“ bol nevyhnutne podmienený individuálnymi okolnosťami
zisteného skutkového stavu, na ktorý sa právna úprava zákona o vysielaní aplikovala.

44. Správny súd v súvislosti s uvádzanými pojmami „objektívnosti“ a „nestrannosti“ poukazuje na
argumentáciu ústavného súdu SR obsiahnutú v odsekoch 54. až 59. nálezu II. ÚS 307/2014

(v argumentačnej rovine aj v spojení s pojmom „pluralita“) z ktorej vyplýva, že „predmetné pojmy
v spojení s právom každého na prijímanie informácií, resp. so slobodou prejavu sú v modernej
spoločnosti štandardne späté s povinnosťami štátu, konkrétne (i) povinnosťou štátu objektívne (v zmysle
overiteľne a pravdivo) informovať o svojej činnosti [v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky sa tento postulát premieta do čl. 26 ods. 5 a zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v
znení neskorších predpisov] a (ii) povinnosťou zabezpečiť prostredníctvom prijatia vhodnej legislatívy
pluralitný mediálny trh v zmysle možnosti pôsobenia viacerých vysielateľov (médií) na mediálnom trhu,
trh duálny, kde okrem verejnoprávneho vysielateľa pôsobia i súkromné komerčné subjekty.“ (odsek 54.
nálezu)...„Pojmy „objektívnosť“ a „nestrannosť“ zostávajú neurčitým právnym pojmom a ich význam

a spôsob aplikácie je potrebné ustáliť vždy vzhľadom na účel, ktorý v tej-ktorej spoločnosti a dobe
plnia, pričom je potrebné pamätať na ústavné garancie slobody prejavu.“ (odsek. 57 nálezu)...„Kritérium
objektívnostianestrannostimôžebyťvovšeobecnostivnímanévdemokratickejspoločnostitradičneako
obmedzenieslobodyprejavu,alebonaopak,ajakoposilnenieslobodyprejavupožiadavkouobjektívnosti
a nestrannosti vzhľadom na takpovediac oligopol držiteľov vysielacích licencií. Diskréciu, ktorú ponechal

zákonodarca rade pre vysielanie, je nutné využívať (i) triezvo tak, aby nedochádzalo k prílišnému
odradzujúcemu (chilling) efektu vysielateľov, a (ii) kontextuálne, t. j. nie príliš upäto či analyticky
– vytrhnuto z kontextu, avšak vždy (iii) ústavne aprobovateľným spôsobom s ohľadom na ústavou
garantovanú slobodu prejavu a ústavné možnosti jej obmedzenia. Spravodajstvo nesie prvky tvorivéa nemožno ho vtesnať do matematických schém.“ (odsek 59. nálezu). Na toto vymedzenie poukázal
vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. v rozhodnutiach sp. zn.
8Asan/27/2020 zo dňa 28.04.2021, sp. zn. 1Asan/25/2020 zo dňa 16.12.2021.

45. Žalovaný v postavení správneho orgánu posudzoval spravodajský program vysielateľa, tematicky
pokrývajúci zahraničné dianie, resp. vývoj rusko-ukrajinského konfliktu v súvislosti s prípadným
vyhlásením vojnového stavu na hraničných rusko-ukrajinských územiach. Aj vzhľadom na obsah
predloženého administratívneho spisu správny súd dospel k záveru o relevantnosti tvrdení žalobcu

o tom, že ako primárnu informačnú líniu celého spravodajského bloku tvoreného piatimi po sebe
nasledujúcimi príspevkami bolo možné identifikovať informovanie divákov o aktuálnom dianí rusko-
ukrajinského konfliktu trvajúceho dlhšie časové obdobie. Napokon, takto určené vnímanie ústrednej
informačnej línie bloku odvysielaných spravodajských príspevkov žalovaný ani nenamietal. Na druhej
strane však správny súd konštatuje, že v rámci úloh žalovaného ako správneho orgánu vykonávajúceho
kontrolu dodržiavania povinností vyplývajúcich zo zákona o vysielaní bolo plne na jeho úvahe,

či svoju činnosť bude smerovať nielen komplexne voči celému spravodajskému bloku, ale aj vo
vzťahu k jednotlivým príspevkom, ktoré mohli byť (a aj boli) nositeľmi konkrétnejších informačných
aspektov spravodajsky pokrývanej témy. Aj napriek detekovanému ústrednému motívu odvysielaných
spravodajských informácií, správnemu orgánu nič nebránilo v jednotlivých príspevkoch, tak ako tomu
bolo aj v prípade príspevku 1, posudzovať aj informačnú líniu vedľajšiu.

46. V prípade príspevku 1 sa jednalo o také dramaturgické zostavenie, že sa venoval incidentu,
ku ktorému došlo dňa 25.11.2018 v Kerčskom prielive. Podľa názoru správneho súdu však aj
v takom prípade, keď predmetom administratívneho konania zostalo len preskúmavanie príspevku 1
s individuálne ustáleným informačným motívom, úvahy správneho orgánu pri hodnotení (ne)splnenia

povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní bolo nevyhnutné posudzovať
v súvislostiach a nie výhradne izolovane, bez vecného či časového kontextu spravodajskej programovej
štruktúrydotknutéhovysielateľatýkajúcejsainformovaniadivákaospravodajskypokrývanejtémerusko-
ukrajinského konfliktu.

47. V rámci skúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia správny súd posúdil námietky žalobcu
smerujúce k nedostatočne zistenému skutkovému stavu ako nedôvodné. Podkladom pre rozhodnutie
žalovaného bol doslovný prepis informácii a vyjadrení, ktoré v dotknutom príspevku odvysielanom
dňa 27.11.2018 v spravodajskom programe zazneli a rovnako tak prepis na dotknutý príspevok
nadväzujúcich príspevkov 2 až 5. Predložený administratívny spis bol v danom prípade tvorený

aj CD nosičom obsahujúcim okrem iného aj videozáznam odvysielaného príspevku 1. Okolnosti
existujúceho konfliktu a napätého vzťahu medzi dotknutými stranami majúceho dlhodobý charakter,
a zároveň pravidelné pokrývanie danej problematiky vysielateľom aj v rámci spravodajského programu
„Správy RTVS“ v rozhodnom čase považoval správny súd za notorietu, vo vzťahu ku ktorej nebolo
nevyhnutné vykonávať osobitné zisťovanie skutkového stavu zo strany správneho orgánu v priebehu

administratívneho konania.

48. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd žalobnú námietku vysielateľa o nejednoznačnosti či
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu zmätočne používanej terminológie „dotknutá osoba /
dotknutá strana / strana“, čo podľa žalobcu spôsobilo samo o sebe nejednoznačnosť a arbitrárnosť

napadnutého rozhodnutia. Predmet administratívneho konania bol žalovaným riadnym spôsobom
vymedzený (skúmanie podmienok splnenia povinností vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b/
zákona o vysielaní), čomu žalovaný prispôsobil argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia. Z kontextu celého odvodenia napadnutého rozhodnutia potom vyplýva, že žalovaný
uvádzanými pojmami označoval totožnú entitu (Ukrajinu a jej predstaviteľov), pričom používanie

konkrétneho pojmu vychádzalo z potreby vyjadrenia aktuálnej úvahy žalovaného v tej-ktorej časti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

49. Napriek uvedenému správny súd, po oboznámení sa so skutkovým stavom zisteným žalovaným
pre potreby vedeného správneho konania, ako aj pri zohľadnení širšieho kontextu prejednávaného

prípadu dospel k záveru, že záver správneho orgánu o porušení povinnosti vysielateľa zabezpečiť
objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu v súvislosti s odvysielaním príspevku 1 vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia.50. Porušenie povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 psím. b) zákona o vysielaní vnímal žalovaný
v súvislosti s: 1/ odvysielanými kritickými vyjadreniami na incident v Kerčskom prielive a na budúce
politické dianie na Ukrajine v kontexte predmetného incidentu a 2/ odvysielaným videozáznamom

z vypočúvania zajatých ukrajinských námorníkov podľa názoru žalovaného prezentujúceho vyhranené
názory, pričom predstavitelia Ukrajiny ako dotknutá strana nedostali priestor na vyjadrenie, resp.
v príspevku nebolo sprostredkované stanovisko ukrajinskej strany k danej téme.

51. Vo vzťahu k bodu 1/ predchádzajúceho odseku žalovaný explicitne poukázal na vyjadrenie redaktora

o tom, že „ruská strana vníma incident v Azovskom mori zo strany Ukrajiny ako provokáciu“ (str.
9, posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Z prepisu odvysielaného príspevku mal
správny súd preukázané, že po tomto vyjadrení moderátora nasledovalo vyjadrenie vtedajšieho ruského
premiéra D. E., ktorý dával konanie ukrajinských vojakov, označujúc ho ako provokáciu, do kontextu
s vyhlásením vojnového stavu a hypotetickými úvahami o cieli „zrušiť prezidentské voľby“ (na Ukrajine).
V príspevku 1 sprostredkované tvrdenia, aj napriek použitiu pojmu „provokácia“ pri charakteristike

konania ukrajinských námorníkov, a teda vyvolávajúc negatívnu konotáciu takéhoto konania, podľa
názoru správneho súdu nebolo nevyhnutné v danom prípade posudzovať v konečnom vyznení
odvysielané informácie za také, ktorých odvysielaním bez reakcie dotknutej ukrajinskej strany bez
ďalšieho došlo k porušeniu povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní.

52. Správny súd sa v súvislosti s odvysielanými vyjadreniami popísanými v odseku vyššie nestotožnil
so závermi žalovaného o tom, že v rámci kontrolovaných príspevkov 2 až 5 tematicky nadväzujúcich na
primárnu informačnú líniu spravodajského bloku nedošlo k odvysielaniu žiadnych informácii či vyjadrení
„vyvažujúcich“ prezentované závery. Pre príklad, v rámci kontrolovaného spravodajského programu,
konkrétne v príspevku 4 s názvom „NATO: Rusko bude niesť následky“ odznelo vyjadrenie generálneho

tajomníka NATO o tom, že „použitie vojenskej sily voči ukrajinským lodiam a ich personálu nemá
žiadne ospravedlnenie. Preto Rusko vyzývame, aby okamžite oslobodilo ukrajinských námorníkov a ich
lode a žiadame obe strany o zdržanlivosť“. Pri predpoklade, že divák disponuje aspoň základnými
informáciami o existencii a členskej základni Organizácie Severoatlantickej zmluvy (rádovo desiatky
členských štátov), podľa názoru správneho súdu vyjadrenie vtedajšieho generálneho tajomníka malo

tendenciu byť vyvažujúcim už len z pohľadu toho, že čelný predstaviteľ dotknutej organizácie smeroval
kritiku a výzvu druhej strane vzniknutého incidentu. Príspevok 4 zároveň obsahoval aj vyjadrenie
vtedajšieho estónskeho ministra obrany v znení: „Riziko toho, že malý incident prerastie vo veľký
vojenský konflikt, je žiaľ veľké. Sankcie sú pravdepodobne najúčinnejším spôsobom, ako Rusku ukázať,
že to myslíme vážne.“ Uvedené vyjadrenia podľa názoru správneho súdu u bežného diváka mohli

vzbudzovať dojem vyváženia tvrdenia vtedajšieho ruského premiéra o „provokácii“, a to poukazom na
vnímanie incidentu aj inými svetovými predstaviteľmi v súvislostiach s prípadnými následkami pre stranu
Ruska.

53. Správny súd v kontexte úvah obsiahnutých v odseku vyššie dáva do pozornosti aj názor ústavného

súdu vyjadrený v náleze II. ÚS 307/2014, podľa ktorého „občania ako recipienti odvysielaných
informácii nie sú „šedá masa“, pričom rozhodovanie a utváranie názorov ľudí nie je závislé od jednej
spravodajskej relácie a v nej odprezentovaných názorov“. Incident zo dňa 25.11.2018 možno považovať
za súčasť v rozhodnom čase už dlhší čas trvajúceho rusko-ukrajinského konfliktu, ktorého dianie
bolo žalobcom ako vysielateľom pokrývané už aj pred časom odvysielania dotknutého príspevku 1

dňa 27.11.2018. Nejednalo sa tak o informácie spravodajského charakteru prezentované vecne či
časovo izolovane, vyznievajúce v rámci príspevku 1 zaujato či spôsobom poškodzujúcim niektorú
z dotknutých strán spôsobom, ktorý by odôvodňoval zásah do slobody prejavu žalobcu ako vysielateľa
konštatovaním porušenia povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu
s následkom uloženia sankcie. Nepochybným, bez potreby dopĺňania skutkových zistení vo veci, bol

aj v rozhodnom čase existujúci stav pokrývania obdobnej problematiky, okrem žalobcu, aj viacerými
vysielateľmi pôsobiacimi na mediálnom trhu.

54. V rámci príspevku 1 bol zároveň odvysielaný aj videozáznam z vypočúvania jedného zo zajatých
ukrajinských námorníkov - A. B., veliteľa divízie ukrajinských plavidiel. Žalovaný túto skutočnosť,

v kontexte neposkytnutia priestoru ukrajinskej strane na reakciu či neprebratie reakcie na zverejnený
videozáznam existujúcej už v čase odvysielania príspevku, považoval za dostatočný skutkový
podklad pre konštatovanie porušenia povinnosti vysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť
spravodajského programu. V danej súvislosti správny súd opätovne poukazuje na osobitosť pokrývanejspravodajskej témy, a to najmä na vecnú a časovú spojitosť incidentu zo dňa 25.11.2018, vo vzťahu ku
ktorej v rámci odvysielaného videozáznamu zaznel prívlastok o „provokatívnosti“ konania, v celkovom
vyznení rusko-ukrajinského konfliktu.

55. Aj keď je nesporné, že zakomponovanie vyjadrenia vtedajšieho veliteľa námorných síl ukrajinskej
armády F. A. do dotknutého príspevku o tom, že ruská armáda donútila ukrajinských námorníkov
k falošným výpovediam, by pôsobilo vo vzťahu k odvysielanému videozáznamu bez akýchkoľvek
pochybností „vyvažujúcejšie“, správny súd však opätovne poukazuje na následne odvysielané

vyjadrenie vtedajšieho generálneho tajomníka NATO či vtedajšieho estónskeho ministra obrany (bližšie
odsek 52. odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia), ktoré hoci nie tak bezprostredne a v takej intenzite,
ako by tomu mohlo byť v prípade vyjadrenia ukrajinského predstaviteľa, avšak stále možno považovať
za odvysielanie vyjadrení majúcich tendenciu odvysielané vyjadrenia o provokácii vyvážiť.

56. Argumentáciu o spôsobe určitého „vyvažovania“ žalobcom odvysielaných informácii a vyjadrení

relevantných pre správnym orgánom konštatované porušenie povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods.
3 písm. b) zákona o vysielaní tak, ako ich identifikoval správny orgán v odseku 9. napadnutého
rozhodnutia, správny súd uviedol len doplňujúc, nad rámec svojho primárneho právneho záveru
o absencii vyznenia dotknutého príspevku 1 v rozpore s požiadavkami objektívnosti a nestrannosti
vysielaného spravodajského programu tak, ako bol odvysielaný dňa 27.11.2018.

57. Správny súd aj v súvislostiach popísaných v odsekoch 50. až 55. odôvodnenia tohto rozhodnutia
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ako žalovaným vnímané vyhranené názory, tak aj odvysielaný
videozáznam zachytávajúci vyjadrenie ukrajinského vojaka boli buď priamym vyjadrením (vtedajší
premiér Ruska) resp. informáciou priamo poskytnutou (video zverejnené ruskou tajnou službou FSB)

predstaviteľmi strán konfliktu, ktorý vznikol dávno pred incidentom zo dňa 25.11.2018. V kontexte
predpokladu o schopnosti diváka vnímať poskytované informácie a utvárať si názory v širšom meradle,
nelimitujúc tieto postupy výlučne izolovane na aktuálne poskytnutú informáciou (bližšie odsek 53.
tohto súdneho rozhodnutia), v spojení so stavom dlhodobého pokrývania rusko-ukrajinského konfliktu
vysielateľom prostredníctvom spravodajského programu je správny súd toho názoru, že „problematické“

informácie a názory obsiahnuté v dotknutom príspevku neboli v okolnostiach prejednávaného prípadu
spôsobilédosiahnuťtakúintenzitujednostrannosti,nekritickostičivyhranenosti,následkomčohobybolo
dôvodné konštatovať porušenie povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní,
s následkom zásahu do ústavou garantovaného práva na slobodu prejavu upraveného v čl. 26 ods. 1
ústavy SR.

58. Nadväzne na uvedené správny súd za nesprávne považoval aj následné úvahy správneho orgánu
o tom, že odvysielaný príspevok bolo potrebné považovať za natoľko kritický a nevyvážený, na základe
čoho bolo nevyhnutné zasiahnuť do slobody prejavu vysielateľa garantovanej v čl. 26 ods. 1 ústavy SR
akoajvčl.10ods.2dohovoruoĽP,atozdôvoduverejnéhozáujmuakoajprávaverejnostinainformácie

tak, ako to žalovaný uviedol v predposlednom odseku na str. 13 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

59. Sloboda prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky) predstavuje konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti a jednu zo základných
podmienok na jej chod a individuálnu realizáciu jednotlivca. Sloboda prejavu patrí do vlastnej sféry

ľudskej slobody, ktorá je spätá predovšetkým s vnútornou oblasťou vedomia a zahŕňa atribúty tejto
ľudskej slobody, ku ktorým patrí sloboda svedomia, sloboda myslenia a sloboda zastávať, šíriť a prijímať
názory na všetky otázky spojené so životom spoločnosti. Sloboda prejavu je prakticky neoddeliteľná od
slobody myslenia. Nijaká spoločnosť, v ktorej nie sú tieto slobody rešpektované, nie je slobodná, nech
už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu. Je nutné zdôrazniť, že sloboda prejavu prináleží

aj médiám (bližšie nález II. ÚS 307/2014).

60. Pokiaľ by aj správny súd považoval odvysielaný príspevok 1 bez ďalšieho za dostatočný skutkový
základ pre konštatovanie porušenia povinnosti podľa § 16 ods. písm. b) zákona o vysielaní,
k obmedzeniu slobody prejavu vysielateľa by mohlo dôjsť výlučne v prípade nevyhnutnosti takéhoto

zásahu. Prípady nevyhnutnosti zásahu do slobody prejavu sú upravené v čl. 26 ods. 4 ústavy SR a jedná
sa o prípady ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného
zdravia a mravnosti.61. Žalovaný v prejednávanom prípade po tom, ako dospel k záveru o existencii skutkových
okolností zakladajúcich porušenie povinnosti vysielateľa na zabezpečenie objektívnosti a nestrannosti
spravodajského programu, následne dospel k záveru o nevyhnutnosti obmedzenia slobody prejavu

vysielateľa v súvislosti s legitímnym cieľom vo verejnom záujme, ktorý však v rámci napadnutého
rozhodnutiadostatočnýmspôsobomneodôvodnil.Žalovanýpouvedeníteoretickýchvýchodískmožnosti
obmedzenia slobody prejavu vysielateľa pri kumulatívnom splnení podmienok zákonného ukotvenia,
nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti a sledovania legitímneho cieľa uviedol, že
v danom prípade bolo nevyhnutné pristúpiť k zásahu do slobody prejavu vysielateľa vzhľadom na

verejný záujem a s ním súvisiace právo verejnosti na náležité informovanie. Uvedený zásah do
práva vysielateľa z dôvodu verejného záujmu následne odôvodnil s poukazom na možnosť zásahu
spravodajsky pokrývaného diania do celosvetovej bezpečnostnej a ekonomickej situácie, čím program
vyhodnotil ako odvysielaný vo verejnom záujme, kedy je právo verejnosti na informácie legitímnym
prostriedkom na obmedzenie slobody prejavu vysielateľa. Správny súd je toho názoru, že obmedzenie
slobody prejavu vysielateľa ako výsledok úvah správneho orgánu je, práve vzhľadom na charakter

takéhotozásahu,potrebnéodôvodniťspôsobomposkytujúcimadresátoviadministratívnehorozhodnutia
plnohodnotné a obsahovo po skutkovej ako aj právnej stránke dostačujúce ozrejmenie dôvodov, pre
ktoré správny orgán považoval vykonané obmedzenie za nevyhnutné, sledujúc žalovaným vykonanou
právnou úvahou posúdený cieľ. Z uvedeného dôvodu považoval správny súd odôvodenie popísanej
časti napadnutého rozhodnutia zaťažené vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.

62. V súvislosti s potrebou uvedenia precíznych úvah žalovaného nadväzujúcich na záver správneho
orgánu o porušení povinnosti vysielateľa upravenej v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní
týkajúcich sa následného riešenia „konfliktu“ medzi právom vysielateľa na slobodu prejavu na jednej
strane s verejným záujmom na strane druhej vnímal správny súd nedostatky aj vo vysporiadaní sa

žalovaného s úvahami a závermi vyplývajúcimi z nálezu Ústavného súdu SR vo veci II. ÚS 307/2014
zo dňa 18.12.2014. Predmetný nález bol žalovaným posúdený ako „mimoriadne limitujúci a popierajúci
právo verejnosti na informácie“ (str. 12 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), keď za pochybnosť
o opodstatnenosti tam uvádzaných záverov smeroval k požiadavkám objektívnosti s nestrannosti
spravodajských programov upravených v čl. 7 ods. 3 dohovoru.

63. Z obsahu napadnutého rozhodnutia sa javí, že žalovaný pristúpil k de facto odignorovaniu právnych
záverov vyplývajúcich z uvádzaného nálezu II. ÚS 307/2014 v celej jeho argumentačnej rovine,
hoci takýto postup bližšie nezdôvodnil. Len príkladmo, odhliadnuc od úvah a záverov citovaných či
parafrázovaných aj v predchádzajúcich odsekoch tohto súdneho rozhodnutia, ústavný súd dotknutom

náleze uviedol, že „otázku, či nesplnenie požiadavky uloženej § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.
z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov zo strany vysielateľa sa dostáva do kolízie s verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd, je
potrebné skúmať vždy jednotlivo vzhľadom na konkrétnosti daného prípadu a charakter nedodržania

požiadavky na objektívne a nestranné informovanie“. Celkovo je správny súd toho názoru, že majoritná
časť úvah ústavného súdu obsiahnutých v náleze II. ÚS 307/2014 je bez akýchkoľvek pochybností pre
administratívne konanie vedené z dôvodu skúmania dodržania povinnosti vysielateľa obsiahnutej v § 16
ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní relevantná, aktuálne aplikovaná napr. aj rozhodnutí Správneho súdu
v Bratislave pod sp. zn. BA-6S/49/2018 zo dňa 12.03.2024.

64. Ak žalovaný vnímal nemožnosť akceptácie záveru Ústavného súdu o nemožnosti obmedzenia
slobody prejavu vysielateľa požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie verejnosti v rámci
ústavného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 ústavy SR, správny súd považuje za
podstatné uviesť, že uvedený záver obsiahnutý v odseku 61. odôvodnenia dotknutého nálezu tvoril len

časť úvah a záverov, ktoré boli vo vzťahu k prejednávanej právnej veci relevantné vo vzťahu k posúdeniu
riešenia „konfliktu“ ústavou garantovaného práva na slobodu prejavu v ponímaní verejného záujmu či
práva verejnosti na informácie. Žalovaný v súvislosti s vyššie vysloveným záverom ústavného súdu
v priebehu tohto súdneho konania, najmä v rámci žalobnej dupliky doručenej správnemu súdu dňa
26.10.2023, poukázal na viacero rozhodnutí ESĽP ohľadne sledovania legitímneho cieľa „ochrany práv

iných“ podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru o ĽP aj formou prípustnosti opatrení a zásahov regulátora do slobody
prejavu vysielateľov na účely zabezpečenia vyváženosti, nezaujatosti, nestrannosti a rozmanitosti
informovania. Správnemu súdu tak nie je zrejmé, prečo neboli uvedené závery, keďže sa jedná aj
o rozhodnutia časovo predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia, žalovaným „konfrontované“s dotknutým záverom ústavného súdu priamo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Bolo vhodné,
aby žalovaný svoje úvahy v tomto smere bližším a jasným spôsobom rozviedol tak, aby bolo následne
možné v tomto súdnom konaní úsudok v otázke (ne)aplikovania záverov ústavného súdu vyhodnotiť

v skutkových súvislostiach konkrétnej veci zistených v rozhodnom čase.

65. Ako dôvodnú ďalej vyhodnotil správny súd vysielateľom uvádzanú žalobnú argumentáciu týkajúcu
sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vzhľadom na následky výchovného charakteru
ukladaného druhu sankcie – upozornenia na porušenie zákona. V zmysle záverov rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 27/2002 zo dňa 25.06.2002 publikovaného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2003 pod judikatúrnym číslom
55/2003, „upozornenie podľa zákona o vysielaní je samostatným druhom sankcie, ktorá je svojím
charakterom výlučne výchovným opatrením, s cieľom prevencie. Túto úlohu môže splniť len vtedy, ak
obsahuje poučenie a navádzacie postupy pre ďalšiu činnosť. U vysielateľov totiž spravidla nemožno
očakávať, že rovnakú povinnosť porušia totožnou reláciou, či príspevkom. Upozornenie musí určitým

spôsobom určiť jasné pravidlá pre ním riešený typ programu, témy, najmä ak k porušeniu povinnosti
došlo spôsobom spracovania, či prezentácie.“ Žalovaný v postavení konajúceho správneho orgánu
na str. 14 napadnutého rozhodnutia síce poukázal na výchovnú zložku uloženej sankcie a na str. 10
poukázal aj na východiská týkajúce sa úlohy žalovaného v rozhodnutí podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona
o vysielaní skonštatovať akým spôsobom mohol vysielateľ zabezpečiť plnenie zákonnej povinnosti

a poskytnúť mu návod, ako v obdobných prípadoch do budúcna postupovať, takýto „ucelený návod“ či
jasné pravidlá však žalovaný vo vzťahu k časti odôvodnenia ukladanej sankcie neskoncipoval.

66. Len na doplnenie záverov o potrebe plnohodnotného a jasného naplnenia povinnosti určenia jasných
pravidiel ako následku výchovnej zložky uloženej sankcie správny súd dodáva, že v tomto prípade

uložená sankcia nemala na žalobcu negatívny ekonomický dopad na čo správne poukázal aj žalovaný
na str. 14. napadnutého rozhodnutia, zákon o vysielaní účinný v rozhodnom čase však v ustanovení § 64
ods. 2 upravoval obligatórne uloženie pokuty za opakované porušenie povinnosti po predchádzajúcom
upozornení.

67. Správny súd na tomto mieste opätovne dáva do pozornosti vo veci ustálený kardinálny záver
o nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu zo strany žalovaného už vo vzťahu
k porušeniu povinnosti nezabezpečenia objektívnosti a nestrannosti odvysielaného spravodajského
príspevku.. Správny súd však považoval za vhodné, pre komplexné preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvádzaných žalobcom, vyjadriť sa k všetkým

vznesenýmžalobnýmnámietkamakoajkargumentáciižalovanéhosprávnehoorgánu,atoajnadrámec
nevyhnutného odôvodnenia.

68. Súhrnom uvedeného dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného trpí
vadou nesprávneho právneho posúdenia v podstatných okolnostiach prejednávaného prípadu ako aj

vadou čiastočnej nepreskúmateľnosi napadnutého rozhodnutia. Následkom uvedeného správny súd
napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP zrušil a zároveň vec podľa
ods. 4 predmetného zákonného ustanovenia vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

69. Úlohou žalovaného, v zmysle § 191 ods. 6 SSP viazaného právnym názorom vysloveným správnym

súdom v tomto zrušujúcom rozsudku, bude opätovné posúdenie skutkových okolností prejednávaného
prípadu v súvislosti so zistením, či zo strany vysielateľa došlo v rozhodnom čase k porušeniu povinnosti
zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu, ako aj to, či boli prípadne splnené
podmienky legitimizujúce zásah do práv slobody prejavu vysielateľa nevyhnutne spôsobom zvoleným
konajúcim správnym orgánom. Zároveň bude úlohou správneho orgánu svoje nové rozhodnutie vo veci

riadnym spôsobom odôvodniť.

70. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne súdny úradník
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.

71. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od doručenia tohto

rozhodnutia /§ 443 ods. 2 v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) § 493e SSP/.

Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).