Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/103/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3523200956
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3523200956.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. B. D. XXX XX,
E. XXX, zastúpeného JUDr. Petrom Martiškom, advokátom, IČO: 54 547 938,
so sídlom Trenčín 911 01, Jilemnického 2, proti žalovanému Generali Česká pojišťovna, a.s., IČO: 45
272 956, so sídlom 110 00 Praha 1, Nové Město, Spálená 75/16, Česká republika, podnikajúci na území
Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z
iného členského štátu, IČO: 54 228 573, so sídlom

Bratislava - mestská časť Karlova Ves 841 04, Lamačská cesta 3/A, zastúpeného
SHM PARTNERS s.r.o., advokátskou kanceláriou, IČO: 47 235 616, so sídlom
Bratislava – mestská časť Ružinov 821 08, Záhradnícka 51, o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č. k. NM-11C/24/2023-118 zo dňa 7. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v záhlaví identifikovaným rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 8.000,- EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom
II. rozhodol, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok náhradu trov v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku (ods. 9. až 16.) súd prvej inštancie popísal skutkové okolnosti, zistené
z vykonaného dokazovania. Zhrnul, že v konaní bolo jednoznačne preukázané a nebolo rozporované

ani stranami sporu, že žalobca bol dňa 28.01.2021 ako spolujazdec sediaci vedľa vodiča účastníkom
dopravnej nehody s tým, že pri tejto dopravnej nehode utrpel viaceré poranenia, a to polytraumu,
pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s krvácaním pod tvrdú mozgovú blanu a pod pavúčnicu, hlavne v
ľavej mozgovej hemisfére v oblasti tentória s parézou oko hybného nervu vpravo a tvárového nervu
vpravo, zlomeninu nosových kostí zlomeninu
II.-XII. rebra vpravo s pneumothoraxom a haemothoraxom vpravo, zlomeninu hrudnej kosti, zlomeninu
priečnych výbežkov 1.-3. driekového stavca vpravo, vykĺbenie ľavej stehennej kosti z bedrového kĺbu a

zlomeninu hornej tretiny ľavej holennej kosti - píšťaly, ktoré zranenie je ťažkého charakteru so zranením
životne dôležitého orgánu ľudského tela - pľúc, a došlo aj
k ohrozeniu životne dôležitého orgánu ľudského tela - mozgu, pričom si vyžiadalo hospitalizáciu vo
Fakultnej nemocnici v Trenčíne od 28.01.2021 do 25.02.2021 a liečenie po dobu 54 - 84 dní, počasktorých bol závažným spôsobom obmedzený v bežnom spôsobe života v zmysle fyzickej aktivity,
manuálnej práce a činnosti vykonávanej hlavne v stoji, v pohybe
a chôdzi, tiež psychickej aktivity. Dopravnú nehodu spôsobil F. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol v čase

vzniku dopravnej nehody poistený u právneho predchodcu žalovaného. Poistenec žalovaného bol
uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví v zmysle Trestného rozkazu Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14.02.2022. Žalobca
v priebehu konania nespochybňoval, že bol žalovaným odškodnený sumou poisteného plnenia vo výške
10.000,00 EUR dňa 14.06.2021, 12.937,00 EUR dňa 19.11.2021 ako náhrada za bolestné a sumou

5.087,00 EUR dňa 07.07.2022 ako náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia.

3.Súdprvejinštancievecprávneposúdilpodľa§11,§13ods.1,2,3Občianskehozákonníka,§4ods.1,
2, 4, § 7 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
zaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla(ďalejlen„zákonoPZP“)akonštatoval,že žalobca
sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch s odôvodnením, že v dôsledku dopravnej nehody došlo k zásahu do jeho osobnostných
práv tak, že bolo zasiahnuté do jeho súkromného, rodinného, citového života, výrazne bola znížená
jeho dôstojnosť, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatňuje proti žalovanému titulom poistného plnenia
vyplývajúceho zo zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla F. F., ktorý ako vodič osobného motorového vozidla zapríčinil dopravnú nehodu, za čo bol
právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Nové mesto nad Váhom č. k. 3T/70/2021
- 438 zo dňa 14.02.2022, právoplatným a vykonateľným dňa 15.03.2022. Odsúdený F. F. mal v čase
dopravnej nehody svoje osobné motorové vozidlo povinne zmluvne poistné u právneho predchodcu
žalovaného (ďalej len „poistenec žalovaného“). Z ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona

č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že poistený z poistenia zodpovednosti má právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody, vrátane náhrady nemajetkovej
ujmy (R 61/2018) a v zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona bol žalobca oprávnený ako poškodený
uplatniť si v predmetnom konaní svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priamo proti poisťovateľovi,
teda žalovanému. Pre účely zákona

č. 381/2001 Z. z. je potrebné pojem škoda vykladať extenzívne, a to tak, že tento pojem zahŕňa aj
nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí poškodenému v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla.
Pri výklade pojmu škoda je potrebné vychádzať i z komunitárneho práva, Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2009/106/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti tejto zodpovednosti, ktorá chápe škodu

ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, ďalej ustálenú súdnu prax (R 61/2018), judikatúru Ústavného súdu
SR (sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra 2016 a sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5. decembra 2018), tiež
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 Haasová, C-63/09 Axel Wlz, C-277/12 Drzdovs).

4. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovaného o premlčaní žalobcovho nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v zmysle zákona č.
381/2001 Z. z. voči žalovanému je právom majetkovej povahy, premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pričom premlčacia doba začína plynúť za rok
po poistnej udalosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/201/2021 zo dňa 30.11.2022).
Nakoľko k dopravnej nehode došlo 28.01.2021 a žaloba žalobcu bola podaná 12.04.2023, teda včas,

je námietka žalovaného
o premlčaní nároku nedôvodná.

5.Vsúvislostisvyplatenounáhradouzasťaženiespoločenskéhouplatneniažalobcovivovýške5.087,00
EUR,žalovanýnamietal,ženárokžalobcu-nemajetkováujmabolaužpokrytá,atovyplatenounáhradou

za sťaženie spoločenského uplatnenia. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I.
ÚS 426/2014 - 31 zo dňa 13.04.2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/115/2019
zo dňa 23.04.2020 s tým, že zákon
č. 437/2004 Z. z. odškodňuje široké spektrum zásahov do života spôsobených, medzi inými aj trvalý
zásah do psychiky poškodeného (napr. položka 254, 255 prílohy č. 1 k zákonu,

254 - vážne duševné poruchy po iných ťažkých poraneniach okrem poranenia hlavy, 255 -
vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých
psychologickýchčiniteľov a tiesnivých situácií (overenýchpríslušným psychiatrickým pracoviskom),
ako aj obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú malvo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví (§ 10 zákona) a aj prípady hodné mimoriadneho zreteľa
(§ 5 ods. 5 zákona). Súd prvej inštancie zdôraznil, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej

integrity fyzickej osoby. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z o náhrade za bolesť a
o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia ale nevyplýva, že by sa v rámci odškodňovania
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do súkromia, do rodinného života
poškodeného, do jeho dôstojnosti. Preto popri nároku vyplývajúcom z titulu ochrany osobnosti podľa §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka vystupuje ako ďalší samostatný nárok na náhradu škody podľa § 420

a nasl. Občianskeho zákonníka. Z titulu náhrady škody má poškodený nárok podľa § 444 Občianskeho
zákonníkanajednorazovéodškodneniebolestipoškodenéhoasťaženiejehospoločenskéhouplatnenia.
Ide teda o dva samostatné nároky - nárok na náhradu škody na zdraví a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy
na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej

ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý
následok neoprávneného zásadu do osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho zmyslom náhrady ujmy
vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej integrity fyzickej osoby podľa § 444 Občianskeho zákonníka,
je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo
odstraňovania jeho následkov, resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky

pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo
pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). Tvrdenie žalovaného, že
odškodnenieujmy-náhradouzasťaženiespoločenskéhouplatneniavsebezahŕňaiochranudôstojnosti
osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný
a rodinný život, podľa názoru súdu nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví.

Právo na ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychicko -
- morálnej integrity osoby. Tieto nároky sledujúc ochranu rôznych záujmov je potrebné považovať
za rovnocenné a samostatné a nie je možné vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené
predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, ako aj podmienky na náhradu škody
(viď. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. mája 2014 pod sp. zn. 7Cdo

65/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.09.2018 pod sp. zn. 5Co 168/2018 v spojení s
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2019 pod sp. zn. 8Cdo/103/2019).
Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zameral dokazovanie na to, či v dôsledku dopravnej nehody
bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu, či dopad tejto udalosti nebol zanedbateľný na
súkromný a rodinný život žalobcu, pričom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zisťoval aj

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej ako aj
u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila).

6. Čo sa týka okolností, za ktorých k porušeniu práva v danom prípade došlo, poistenec žalovaného F.
F. zapríčinil dopravnú nehodu. Aj keď bol uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví nedbanlivostným

zapríčinením, svojou ľahkovážnosťou, nebezpečným
a nezodpovedným spôsobom jazdy vedome hazardoval, počas jazdy predbiehal, pričom svedkovia
poškodení, vrátane žalobcu, ho niekoľko krát upozorňovali, aby tak nerobil. Poistenec žalovaného tak
riskantne jazdil so svojím osobným motorovým vozidlom, rýchlosť
a spôsob jazdy neprispôsobil svojím schopnostiam, poveternostným podmienkam, kedy snežilo, stavu

a povahe zasneženej vozovky, po predbiehaní vozidla idúceho pred ním, vo veľmi miernej ľavotočivej
zákrute s vozidlom prešiel do šmyku, stratil kontrolu nad vedením vozidla a prešiel do protismeru, kde sa
čelne narazil do oproti jazdiaceho nákladného motorového vozidla B. B.. V osobnom motorovom vozidle
viezol 3 spolujazdcov, pričom bezpečnostné pásy na zadnom sedadle boli nefunkčné. Už v minulosti bol
niekoľkokrát potrestaný za priestupky na úseku cestnej premávky. Dôsledkom tejto dopravnej nehody

bola v 3 prípadoch (vrátane žalobcu) spôsobená ťažká ujma na zdraví závažnejším spôsobom
a v 2 prípadoch bolo spôsobené ublíženie na zdraví. Nezodpovednou a nebezpečnou jazdou poistenec
žalovaného spôsobil vážne zranenia žalobcovi, mužovi v produktívnom veku 38 rokov, ktorý sa vracal z
práce domov k rodine, kde ho čakala manželka a 5 detí, vo veku
2 rokov, 5 rokov, 7 rokov, 10 rokov, 12 rokov. Táto udalosť mala a aj má dopad na súkromný a rodinný

život žalobcu a na jeho dôstojnosť. V konaní bolo zistené, že žalobca je človek rodinne založený. Pred
dopravnou nehodou žil svoj spokojný rodinný život s manželkou
a 5 maloletými deťmi, pracoval, doma robil mužskú robotu, pomáhal manželke s domácnosťou, s
výchovou detí, viedol deti k športu, chodil s nimi na krúžky, celá rodina chodila na výlety, sadili v záhradezeleninu a ovocie, zemiaky, žalobca chystal drevo na zimu pre rodinu, pravidelne sa stretávali so širšou
rodinou. Bol po fyzickej aj psychickej stránke oporou svojej rodine. Z výsluchov žalobcu, jeho manželky
a maloletého G. má súd za preukázané, že po dopravnej nehode sa úplne zmenil život nielen žalobcovi,

ale aj celej jeho rodine. Narušil sa jeho harmonický vzťah s manželkou, stále sa hádajú, lebo býva
nervózny, prchký, intímne sa spolu už skoro nestýkajú, je odkázaný s hygienou (do vane a z vane, na
toalete) na pomoc manželky a svojich detí, za čo sa pred deťmi hanbí. Po príchode z nemocnice domov
ho manželka prebaľovala. Čo sa týka detí, týmto sa nemôže venovať ako predtým. Po dopravnej nehode
zostal doma a deťom pomáha po príchode domov s domácimi úlohami, ale nemôže ísť s nimi na výlety,

k lekárovi, na krúžky, s barlami dlho nevydrží chodiť, pri nadmernej záťaži mu opúcha koleno. Celé dni
trávi doma alebo pod prístreškom. Po nehode nemal kto chodiť
s maloletým G. na tréningy na futbal, povzbudzovať ho na zápasy, preto s futbalom aj G. skončil. Dcéra
H., ktorá má 8 rokov, by chcela chodiť na aerobik v I. J., no nemôže, nakoľko ju tam nemá kto vodiť.
Pred nehodou slušne zarobil, mali s manželkou úspory, teraz si to s manželkou nemôžu dovoliť. Často
plače, máva úzkosti, cíti sa bezmocne. Prestal navštevovať blízku rodinu. Predali chatu, nakoľko tam

prestali chodiť. Nemôže vykonávať rôzne práce, je odkázaný na pomoc iných. Čaká ho ďalšia operácia
bedrového kĺbu, ktorý sa počas dopravnej nehody odlúpil. Prognóza zlepšenia zdravotného stavu v jeho
prípade je nepriaznivá. Keď cestuje autom, musí sa držať a sedieť vždy vpredu, aby videl na cestu,
či tam nie je nejaká prekážka, pričom vodič nemôže obiehať vozidlá jazdiace pred nimi. Rovnako tak,
keď cestuje autobusom, je pri šoférovi v uličke, musí vidieť na cestu. Prežíva neprekonateľný strach.

Súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že odškodnenia, ktoré
boli doposiaľ poskytnuté, či už za bolesť alebo za sťaženie spoločenského uplatnenia neodškodnili
citovú ujmu, ktorú žalobca utrpel v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú zavinil poistenec
žalovaného. Ujma, ktorú žalobca utrpel, je závažná, pretrvávajúca a je potrebné ju finančne odškodniť.
Došlo k výrazným zmenám

v rodinnom a osobnom živote žalobcu. Žalobca je 40. ročný muž v produktívnom veku, je ochudobnený o
prežívanie spoločných intímnych chvíľ so svojou manželkou, o prežívanie spoločných zážitkov a príhod
so svojimi deťmi a rozvíjaní ich vzájomných väzieb. Maloleté deti žalobcu sú práve vo veku 5, 8, 10, 13 a
15, kedy potrebujú otca, ktorý im nielenže pomôže so školskými povinnosťami, ale s nimi bude prežívať
ajspoločnestrávenéchvílenavýletoch,nadovolenkách,budeimpomáhaťvrozvíjaníichzáľub,krúžkov.

Drvivú časť svojho života žalobca trávi vo svojom dome, kde nemôže nič sám urobiť, je odkázaný
na pomoc iných, svojej rodiny a vyhliadky zlepšenia jeho zdravotného stavu nie sú priaznivé. Pomoc
manželky a detí pri hygiene nepochybne znižuje dôstojnosť jeho prežívania. Utrpel ujmu spočívajúcu
v intenzívnych pocitoch strachu pri cestovaní, v intenzívnych pocitoch smútku, úzkosti, bezmocnosti,
keďže s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, napriek tomu, že má 40 rokov, nemôže byť svojej

manželke a deťom nápomocný tak, ako pred dopravnou nehodou. Na stretávanie so širšou rodinou
rezignoval, keďže nemôže vycestovať nikde ďalej. Zásah poistenca žalobcu mal nezanedbateľný dopad
na súkromný a rodinný život žalobcu a pokiaľ ide o osobnosť žalobcu, výrazným spôsobom bola
znížená dôstojnosť jeho života. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že náhrada
nemajetkovej ujmy patrí žalobcovi v celej uplatnenej výške. Výška peňažnej náhrady je predmetom

voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu,
ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacim
parametrom proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim

kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému
odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských
právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri

stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že
všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp. zn. I. ÚS
2844/14 (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 29. júna 2016 sp. zn. 10Co 566/2015). Súd prvej inštancie príkladmo poukazuje na rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/168/2018 zo dňa 25.09.2018, ktorým bola priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 EUR, rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/75/2022,
ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 2.000,00 EUR, pričom v tomto druhom prípade
nebol zásah trvalý. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi vo výške 8.000,00 EUR zohľadňuje
osobitosti daného prípadu a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch.Prisúdená náhrada nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v našej
krajine a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania a nie je likvidačná pre žalovaného.
Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej

zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi).

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP. Žalobe vyhovel
v celom rozsahu a preto rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu. Namietal uplatnenie odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Uviedol, že nespochybňuje dôsledky dopravnej nehody
na osobný, rodinný, pracovný a spoločenský život žalobcu, uvádzané súdom prvej inštancie, avšak

opakovane poukazuje na to, že okolnosti opisujúce obmedzenia žalobcu v jeho osobnom, rodinnom,
pracovnom a spoločenskom živote sú skutkovými okolnosťami popisujúcimi sťaženie života žalobcu v
dôsledku následkov zranení utrpených pri predmetnej nehode, teda okolnosťami popisujúcim sťaženie
spoločenského uplatnenia žalobcu v čase po ukončení liečby zranení utrpených pri nehode. Žalobca
v konaní neuviedol na preukázanie dôvodnosti ním uplatneného nároku žiadnu skutkovú okolnosť,

ktorá by nemala povahu okolnosti súvisiacej s obmedzením žalobcu v jeho osobnom, rodinnom,
pracovnom či spoločenskom živote v čase po nehode a ktorá by čo i len teoreticky mohla preukazovať
vznik nemajetkovej ujmy žalobcu a vzhľadom na jej závažnosť aj dôvodnosť poskytnutia náhrady v
peniazoch. Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje jasné pravidlá pre posúdenie vzniknutého
sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku následkov zranení utrpených pri úraze obsiahnuté v

zákone č. 437/2004 Z. z. a tiež exaktne pre pravidlá pre vyčíslenia rozsahu vzniknutého sťaženia
spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“) poškodeného ako aj následného vyčíslenia náhrady
vzniknutého SSU, vrátane možnosti prípadného navýšenia náhrad v prípadoch hodných osobitného
zreteľa. Žalobcovi bola žalovaným poskytnutá náhrada za SSU v rozsahu preukázanom žalobcom,
teda v rozsahu bodového ohodnotenia SSU lekárom. Súd prvej inštancie poskytnutie náhrady za SSU

žalobcovi nespochybnil, naopak považoval to za skutkovú okolnosť odôvodňujúcu priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Súd totižto nepovažoval žalobcovi poskytnutú náhradu nemajetkovej ujmy
za dostatočnú vzhľadom na citovú ujmu vzniknutú žalobcovi. Súd v danom prípade svojím postupom
vytvoril novú kategóriu odškodnenia, a to odškodnenie za citovú ujmu ako nadradenú kategórii náhrada
nemajetkovej ujmy a náhrada za SSU. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobcovi priznal

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že žalobcovi poskytnutá náhrada za SSU nebola
dostatočná vzhľadom na rozsah citovej ujmy vzniknutej žalobcom. Takýto postup súdu je neprípustný.
Právna úprava nepozná pojem citovej ujmy, ktorej náhrada by v sebe mala zahŕňať náhradu vzniknutej
nemajetkovej ujmy ako aj náhradu za SSU. Z tohto dôvodu nie je možné odôvodňovať nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nedostatočnosťou poskytnutej náhrady za SSU či naopak. Naplnenie zákonných

predpokladov na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a na vznik nároku na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia je potrebné preukázať osobitne, pre každý z uvedených nárokov,
pretože zákonné predpoklady pre každý z nich sú odlišné
a vychádzajú z iných skutkových predpokladov. Dôvod vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch nie je možné odôvodňovať nedostatočnosťou nároku na náhradu za SSU či naopak.

Poskytnutím náhrady za SSU je v celom rozsahu odškodnená ujma vzniknutá fyzickej osobe v
nemateriálnej oblasti v dôsledku jej obmedzenia v osobnom, rodinnom, pracovnom či spoločenskom
živote. Z tohto dôvodu nie je možné na základe rovnakých skutkových okolností následne poskytnúť
rovnakej fyzickej osobe náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako náhradu za zásah do práva tejto
fyzickej osoby na ochranu osobnosti, pretože nemateriálna ujma vzniknutá predmetnej fyzickej osobe už

bola odškodnená poskytnutím náhrady za SSU. Poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
by na základe rovnakých skutkových okolností došlo k duplicitnému odškodneniu ujmy nemateriálnej
povahy vzniknutej fyzickej osobe. Postup súdu v danej veci je nezákonným postupom súdu, ktorým
obchádza zákonnú limitáciu výšky náhrady za SSU. Aby žalobcovi
v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou mala byť poskytnutá náhrada vzniknutej nemajetkovej

ujmy v peniazoch, žalobca musí vznik riadne preukázať, skutkovými okolnosťami odlišnými od
skutkovýchokolností,ktorýmipreukazovalvznikSSU.Pokiaľžalobcauvádzavýlučneskutkovéokolnosti
opisujúce jeho obmedzenia v osobnom, rodinnom, pracovnom či spoločenskom živote v čase podopravnej nehode, znamená to, že nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku žiadnymi skutkovými
okolnosťami. Postup žalobcu, ktorý si
v konaní uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je zjavne účelový. Náhradu za SSU

považoval za nedostatočnú, preto sa pokúša dosiahnuť poskytnutie ďalšej náhrady účelovým
uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto postup žalobcu
je neprípustný, pričom žalobca nevyčerpal zákonné možnosti na dosiahnutie navýšenia poskytnutej
náhrady za SSU, pretože nevyužil možnosť podľa § 5 ods. 5 zákona
č.437/2004Z.z.požiadaťozvýšenienáhradyzaSSUo50%rozhodnutímsúdu.Poukázalnauznesenie

Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 426/2014 či uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Cdo/319/2021 zo dňa 19.07.2023 ako najvyšších súdnych autorít. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nezaoberal námietkami žalovaného, že žalobcom uvádzané skutočnosti nie sú
skutočnosťami odôvodňujúcimi vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, uviedol len, že
náhrada poskytnutá žalobcovi titulom náhrady za SSU neodškodnila citovú ujmu vzniknutú žalobcovi.
Tento záver vyslovil bez skúmania, za aké položky, za aké skutkové okolnosti obmedzujúce žalobcu

v spoločenskom uplatnení bola žalobcovi poskytnutá náhrada za SSU. Taktiež nevysvetlil, ktoré
skutočnosti, zistené dokazovaním, považoval za citovú ujmu vzniknutú žalobcovi a nevysvetlil, na
základe akých skutočností zistených dokazovaním považoval vzniknutú citovú ujmu za preukázanú.
Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom súdom
nie je likvidačná pre žalovaného, ktorý je poisťovňou, tento spôsob odôvodnenia je neprípustný a

nezákonný. Zdôraznil, že zo žiadnej právnej normy právneho poriadku nevyplýva, že poskytnutie
náhrady vzniknutej nemajetkovej ujmy v peniazoch má trestný charakter a takýto prístup nevyplýva ani
z aplikačnej praxe súdov. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné z dôvodu absencie
náležitého odôvodnenia záveru súdu o citovej ujme vzniknutej žalobcovi a jej neodškodnení náhradou
za SSU poskytnutou žalobcom. Z týchto dôvodov nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd riadil pri

odôvodnení svojho rozhodnutia, čím súd znemožnil žalovanému odôvodniť nesprávnosť úvah súdu a
nadväzujúcu nesprávnosť rozhodnutia súdu o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Súd prvej inštancie tiež dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam najmä pokiaľ ide o záver súdu o
existencii skutkových okolností preukazujúcich vznik citovej ujmy žalobcovi neodškodnenej poskytnutou
náhradou za SSU, o prípustnosti poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy na základe skutkových

okolností preukazujúcich vznik SSU žalobcu a o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej v
konaní žalobcom. Tiež vec v týchto ohľadoch nesprávne právne posúdil.

9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných písomne vyjadril tak, že navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Stotožnil sa

s rozsudkom súdu prvej inštancie a odvolanie žalovaného mal za nedôvodné. Odôvodnenie rozsudku
považuje za príkladné, súd sa vysporiadal so všetkým, čo bolo sporné a rozhodujúce. Odvolanie
žalovaného nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, vo svojom odvolaní
neuviedol žiadne podstatné námietky
a argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite

vyporiadal. Žalovaný v odvolaní uvádza, že žalobca v konaní neuviedol vo vzťahu
k dôvodnosti ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žiadnu skutkovú
okolnosť,ktorábynemalapovahuskutkovejokolnostisúvisiacejsobmedzenímžalobcuvjehoosobnom,
rodinnom, pracovnom či spoločenskom živote v čase po nehode,
a teda by čo i len teoreticky mohla preukazovať vznik nemajetkovej ujmy žalobcu a vzhľadom na jej

závažnosť aj dôvod na poskytnutie náhrady. Táto argumentácia žalovaného ostala iba
v rovine tvrdenia. Preukázané skutočnosti súd prvej inštancie uvádza napríklad v ods. 44. odôvodnenia
napadnutého rozsudku: žalobca v produktívnom veku je ochudobnený
oprežívaniespoločnýchintímnychchvíľsosvojoumanželkou,oprežívaniespoločnýchzážitkovapríhod
so svojimi deťmi a rozvíjanie ich vzájomných väzieb, zníženie dôstojnosti

v súvislosti s pomocou pri hygiene, intenzívne pocity strachu pri cestovaní, intenzívne pocity smútku,
úzkosti, bezmocnosti, ktoré je jednoznačne možné subsumovať pod ochranu osobnosti v zmysle § 11
Občianskeho zákonníka, do ktorej podľa odbornej literatúry patrí ochrana práva na súkromie, ktorá
zahŕňa širokú ochranu intímnej sféry, vnútorného myšlienkového či citového života človeka, jeho život v
súkromí, v rodine. Uvedené skutočnosti nepredstavujú zásah do telesnej integrity, ktorý sa uspokojuje

peňažnou náhradou za bolesť a za SSU a tento zásah do osobnostných práv nebol ani odškodnený
v rámci peňažnej náhrady za SSU. Vykreslenie rodinného života žalobcu pred nehodou umožňovalo v
tomto prípade priznať peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu. Žalovaný v podstate tvrdí, že pri náhrade
nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do osobnostných práv človeka nemožno odôvodňovať uplatnenýnárok skutkovou okolnosťou, ktorá nemá povahu skutkovej okolnosti súvisiacej s obmedzením žalobcu
v jeho osobnom, rodinnom, pracovnom či spoločenskom živote. Žalovaný sa
v odvolaní snaží nabudiť dojem, že poskytnutá náhrada za SSU pokrývala aj zásah do súkromia,

rodinného života a dôstojnosti žalobcu, s čím žalobca nesúhlasí a stotožňuje sa s právnym názorom
súdu prvej inštancie, že ani zo zákona nevyplýva, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a SSU mal
zohľadniť aj zásah do súkromia, rodinného života poškodeného, jeho dôstojnosti. Poukázal na dôkaz
Oznámenie o likvidácii poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.07.2022, z ktorého nevyplýva, že
by peňažná náhrada za SSU pokrývala aj zásah do osobnostných práv žalobcu, naopak, poskytnutá

peňažná náhrada pokrývala iba zásah do telesnej integrity žalobcu. Odvolacia námietka žalovaného je
nedôvodná a nemá oporu
v listinnom dôkaze predloženom v konaní samotným žalovaným. Pokiaľ žalovaný poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/319/2021, skutkový stav bol diametrálne odlišný, vo
veci súdenej najvyšším súdom žalobca ani len netvrdil také skutkové okolnosti, ktoré by dosahovali
intenzitu závažnosti ako boli v tejto veci preukázané, jednalo sa o iné, vágne a iba tvrdené skutkové

okolnosti. Žalovaný v odvolaní účelovo prekrúca odôvodnenie napadnutého rozsudku a uvádza, že
súd svojím postupom vytvoril novú kategóriu odškodnenia. Súd prvej inštancie nevytvoril žiadnu novú
kategóriu odškodnenia, z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že citovú ujmu subsumoval pod
osobnostné práva žalobcu, ktoré chránené podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a v spojitosti
s konkrétnymi preukázanými skutkovými okolnosťami vznikol žalobcovi taký zásah do osobnostných

práv,ktorýspôsobilnemajetkovúujmu,nevyhnutnúkompenzovaťfinančnounáhradou.Vdanomprípade
nesporne možno konštatovať, že predmetná ujma je závažná. Pokiaľ žalovaný uvádza, že súd sa
v odôvodnení nezaoberal jeho námietkami o tom, že skutkové okolnosti uvádzané žalobcom majú
povahu rovnakej skutkovej okolnosti súvisiacej s obmedzením žalobcu v jeho osobnom, rodinnom,
pracovnom či spoločenskom živote, ktorá bola pokrytá peňažnou náhradou za SSU, táto odvolacia

námietka je zjavne nepravdivá, pretože súd poskytol na argumentáciu žalovanému odpoveď v ods.
37. a 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolacia námietka žalovaného ohľadne nedostatku
odôvodnenia napadnutého rozsudku čo sa týka primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy je právne irelevantná, podľa názoru žalobcu majetkové pomery žalovaného nie sú rozhodujúce,
pretože žalovaný nespôsobil zásah do osobnostných práv žalobcu a je len zodpovedným subjektom

poskytujúcim peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný si v konaní uplatnil náhradu trov konania,
hoci má vlastné právne oddelenie, ktoré disponuje pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie a
trovy právneho zastúpenia spočívajúce v odmene za právne služby advokátskej kancelárie nepovažuje
žalobca za účelne vynaložené. Žiadal, aby súd v spore nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania.

10. Žalovaný sa ďalej vyjadril podaním zo dňa 29.07.2024 tak, že nespochybňuje, že v prípade žalobcu v
súvislosti so zraneniami utrpenými pri dopravnej nehode, došlo k vzniku dôsledkov na osobný, rodinný,
pracovný a spoločenský život žalobcu. Opakovane však poukazuje na skutočnosť, že uvedené skutkové
okolnosti (ods. 44. odôvodnenia rozsudku) sú okolnosťami popisujúcimi sťaženie života žalobcu v

dôsledku následkov zranení utrpených pri predmetnej dopravnej nehode, teda skutkovými okolnosťami
popisujúcimi SSU v čase po ukončení liečby. Prostredníctvom náhrady za SSU sa neodškodňuje len
zásah do telesnej integrity poškodeného, ako to nesprávne uvádza žalobca, ale aj vznik obmedzení
poškodeného v jeho osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote. Žalobcovi bola žalovaným
poskytnutá náhrada SSU v rozsahu preukázanom žalobcom. Žalobca nikdy bodové hodnotenie SSU ani

výšku poskytnutej náhrady nenamietal. Zotrval na tvrdení, že súd svojim nesprávnym postupom vytvoril
novú kategóriu odškodnenia - odškodnenie za citovú ujmu. Opakoval svoju argumentáciu uvádzanú už
v odvolaní, týkajúcu sa právnej úpravy práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu za
sťaženie uplatnenia. Závery v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/319/2021 zo dňa 19.07.2023
sú v celom rozsahu aplikovateľné v tejto veci, a potvrdzujú správnosť záverov žalovaného uvedených

v odvolaní. Pokiaľ žalobca poukazuje v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania žalovaného na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2003 zo dňa 09.09.2004, išlo o inú skutkovú situáciu. Zotrval
na svojom odvolaní v celom rozsahu.

11. Žalobca sa ďalej vyjadril podaním zo dňa 14.08.2024 tak, že žalovaný účelovo prekrúca odôvodnenie

súdu prvej inštancie a prezentuje iný význam odôvodnenia, než ktorý poskytol súd prvej inštancie.
Bolo preukázané, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd priznal na základe skutkových okolností
popisujúcich obmedzenia žalobcu v jeho živote, ktoré boli rozdielne od skutkových okolností, na základe
ktorých mu bola priznaná náhrada za SSU. Súd prvej inštancie jasne vymedzil, že peňažná náhradaza sťaženie neuspokojila zásah do osobnostných práv žalobcu. Závery súdu v ods. 44. majú úplne
iný význam, než aký účelovo prezentuje žalovaný v rámci odvolacieho konania. Jasne vymedzuje, že
ujma na osobnostných právach žalobcu nebola odškodnená v rámci odškodnenia za bolesť alebo za

SSU, a preto je nutné ju odškodniť. Tento záver súdu má aj oporu v listinnom dôkaze. Súd neuviedol,
že žalobcovi poskytnutá náhrada za SSU je nedostatočná na odškodnenie citovej ujmy, čo na prvý
dojem vyvoláva, akoby sa súd prostredníctvom rozsudku snažil zvýšiť peňažnú náhradu za SSU.
Súd prvej inštancie rozhodol správne, rešpektujúc právnu úpravu. Žalovaný kvalifikovaným spôsobom
nevyvrátil argumenty žalobcu o neaplikovateľnosti záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2Cdo/319/2021.

12. Žalovaný podaním zo dňa 26.08.2024 opätovne vzniesol argumentáciu, uvádzanú už
v odvolaní a predchádzajúcich podaniach a uzavrel, že je neprípustné, aby sa žalobca pokúšal
prostredníctvom inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy dosiahnuť poskytnutie náhrady, ktorá sa poskytuje
prostredníctvom inštitútu náhrady za SSU. Žalobcovi nebola poskytnutá náhrada za SSU v osobnej/

citovej oblasti výlučne z dôvodu, že lekár takéto obmedzenia žalobcu pri vypracovaní posudku nezistil.

13. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

14. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

15. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

16. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného
nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to
nevyžadoval dôležitý záujem.

17. Žalovaný v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, teda že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

18. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

19. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

20. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.21. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

22. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

23. Čo sa týka žalovaným namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku
podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť
odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať
podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko

z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (rozhodnutie
sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009
ÚstavnýsúdSRuviedol,že všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (nález
sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007).

24. Súd prvej inštancie v ods. 1., 2., 3., 6. napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa v konaní žalobca
domáha, v ods. 4., 5., 7. popísal základnú procesnú obranu žalovaného v konaní,
v ods. 8. až 16. napadnutého rozsudku podrobne popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a aké
skutkové okolnosti z nich zistil. V ods. 19. až 27. uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec
posudzoval a v ods. 28. až 48. sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými

skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentmi strán, uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako
na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej
inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal jeho argumentáciou, že žalobcom uvádzané
skutočnosti nie sú skutočnosťami odôvodňujúcimi vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy,
resp. úvahami o citovej ujme vzniknutej žalobcovi a jej neodškodnení náhradou za SSU poskytnutou

žalobcom, odvolací súd poukazuje na ods. 36. až 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých
sa súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zaoberal práve namietanou argumentáciou žalovaného
v konaní o tom, že ujma žalobcu už bola pokrytá ním vyplatenou náhradou za sťaženie SSU (a to
i vo svetle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/426/2014 zo dňa 13.04.2014 namietaného
žalovaným v odvolaní) a na ods. 41. až 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd

prvej inštancie zaoberal skutkovými okolnosťami, v ktorých vzhliadol citovú (nemajetkovú) ujmu žalobcu
súvisiacu s neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv dopravnou nehodou.

25. Odvolací súd pripomína, že za procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP nemožno
považovať to, že žalovaný sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožňuje a že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že odvolateľ nesúhlasí so skutkovými a
právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie a nestotožňuje sa s nimi,
nemôže sama osebe viesť k záveru o naplnení dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdomúspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04,
I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu
námietku žalovaného ohľadne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

26. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním strán sporu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia
dôkazovzodpovedátomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz§191CSP.Prirozhodovanísúd
prvej inštancie použil správne právne predpisy, správne ich vyložil a na daný skutkový stav aj správne

aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
odkazuje v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

27. Žalobca sa v tomto spore domáha ochrany svojej osobnosti, a to pred neoprávneným zásahom
do jeho práva na zdravie, za ktorý neoprávnený zásah žiada náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Zásah do jeho osobnostných práv mal byť uskutočnený tým, že vodič motorového vozidla, F. F. dňa
28.01.2021 porušil dôležitú povinnosť uloženú mu ako účastníkovi cestnej premávky a zároveň vodičovi
§ 3 ods. 2 písm. a) a § 16 ods. 1 v nadväznosti na § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o

cestnej premávke tým, že neprispôsobil rýchlosť a spôsob jazdy svojim schopnostiam, poveternostným
podmienkam a stavu a povahe vozovky, v dôsledku čoho vo veľmi miernej ľavotočivej zákrute, na
zasneženom povrchu vozovky, vozidlo prešlo do šmyku, následkom čoho menovaný stratil kontrolu
nad jeho priamym smerovým vedením, čím prešlo do protismernej časti vozovky, kde čelne narazilo
do oproti jazdiaceho nákladného motorového vozidla (kategória NI) B. B., ev. č. K., ktoré viedol vodič

L. C., ktorý v dôsledku tejto zrážky utrpel trieštivú zlomeninu jabĺčka kolena vpravo s posunom, ktoré
zranenie si vyžiadalo hospitalizáciu od 28.01.2021 do 01.02.2021 a následne z dôvodu naloženej ortézy
na pravej dolnej končatine bol do 18.03.2021 obmedzený v bežnom spôsobe života v zmysle mobility,
čiastočne v celkovej hygiene, príprave a zaobstaraní si stravy, spolujazdkyňa L. C. - I. D. utrpela
pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy, ľahšieho charakteru bez prejavov vegetatívnej symptomatológie,

tržnú zmliaždenú ranu na tvári vľavo, pomliaždenie mäkkých tkanív ľavej strany hrudníka, bez úrazových
zmien na kostnom skelete a pomliaždenie mäkkých tkanív pravého predkolenia s odreninami kože, ktoré
zranenie si vyžiadalo lekárske ošetrenie
a vyšetrenie a následné liečenie po dobu 10-14 dní, počas ktorých bola obmedzená v bežnom spôsobe
života v zmysle fyzickej aktivity, manuálnej práce a činnosti, pohybu a chôdze, vo vozidle M. N., ev. č.

K. došlo k zraneniu spolujazdca B. B., ktorý utrpel polytraumu, pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s
parézou oko hybného nervu vpravo, pomliaždenie pľúc bez známok pneumothoraxu a haernothoraxu,
zlomeninu III.-VII. rebra vľavo, pomliaždenie mäkkých tkanív brucha, vykĺbenie ľavej stehennej kosti
z bedrového kĺbu s odlomením časti hlavice stehennej kosti, ktoré zranenie je ťažkého charakteru
so zranením životne dôležitého orgánu ľudského tela - pľúc, pričom si vyžiadalo hospitalizáciu od

28.01.2021 do 03.02.2021 a liečenie po dobu 54 - 84 dní, počas ktorých bol závažným spôsobom
obmedzený v bežnom spôsobe živote v zmysle fyzickej aktivity, manuálnej práce
a činnosti vykonávanej v stoji, pohybe a chôdzi, tiež psychickej aktivity - zapájania zmyslových orgánov
- zraku do činnosti, spolujazdca – žalobcu A. B., ktorý utrpel polytraumu, pomliaždenie mäkkých tkanív
hlavy s krvácaním pod tvrdú mozgovú blanu a pod pavúčnicu, hlavne v ľavej mozgovej hemisfére v

oblasti tentória s parézou oko hybného nervu vpravo
a tvárového nervu vpravo, zlomeninu nosových kostí zlomeninu II.-XII. rebra vpravo
s pneumothoraxom a haemothoraxom vpravo, zlomeninu hrudnej kosti, zlomeninu priečnych výbežkov
1. - 3. driekového stavca vpravo, vykĺbenie ľavej stehennej kosti z bedrového kĺbu
azlomeninuhornejtretinyľavejholennejkosti-píšťaly,ktorézraneniejeťažkéhocharakterusozranením

životnedôležitéhoorgánuľudskéhotela-pľúc,adošloajkohrozeniuživotnedôležitéhoorgánuľudského
tela - mozgu, pričom si vyžiadalo hospitalizáciu od 28.01.2021 do 25.02.2021 a liečenie po dobu 54 -
84 dní, počas ktorých bol závažným spôsobom obmedzený v bežnom spôsobe živote v zmysle fyzickej
aktivity, manuálnej práce a činnosti vykonávanej hlavne v stoji, pohybe a chôdzi, tiež psychickej aktivitya spolujazdca O. C., ktorý utrpel otras mozgu ľahkého charakteru, zlomeninu spánkovej kosti vľavo,
tržnézmliaždenúranuvčelovospánkovejoblasti,zlomeninu3.driekovéhostavca,trieštivéhocharakteru
so zúžením miechového kanála a nervových otvorov, odreniny a povrchové rany v oblasti pravého

predkolenia, s pomliaždením mäkkých tkanív predkolenia, ktoré zranenie je ťažkého charakteru, pričom
si vyžiadalo hospitalizáciu od 28.01.2021 do 10.02.2021 a liečenie po dobu 84 - 112 dní, počas ktorých
bol závažným spôsobom obmedzený v bežnom spôsobe živote
v zmysle fyzickej aktivity, manuálnej práce a činnosti a tiež psychickej aktivity,“ teda inému
z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej

povinnosti uloženej mu podľa zákona a inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú
povinnosť uloženú mu podľa zákona, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm.
a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví
podľa § 158 Trestného zákona, za čo bol trestným súdom podmienečne odsúdený na 18 mesiacov
so skúšobnou dobou v trvaní 30 mesiacov s uloženým trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
každého druhu v trvaní 18 mesiacov. Žalovaný je poisťovňa, v ktorej bolo pre prípad zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poistené motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená
škoda, vedené F. F. v čase dopravnej nehody.

28. Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca
v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná (rozsudok
Najvyššieho súdu SR publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 61/2018), ako
správne konštatoval súd prvej inštancie.

29. Súd prvej inštancie vec ďalej správne právne posúdil podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

30. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

31. Podľa § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

32. Občianskoprávnu ochranu telesnej integrity človeka (ochranu života a zdravia) zabezpečuje
predovšetkým Ústava Slovenskej republiky v čl. 15, na ktorý nadväzujú i ust.
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré spoločne predstavujú konkretizáciu čl. 7, 8, 10, 11, 13
a 14 Listiny základných práv a slobôd. V Občianskom zákonníku sa nachádza úprava osobnostných
práv ako jednotného celku, v rámci ktorého však existujú jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú

občianskoprávnu ochranu jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby.
33. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že jednotlivé prostriedky ochrany osobnosti v zmysle §
13 Občianskeho zákonníka sú relatívne samostatné, je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane,
v závislosti od intenzity neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon pripúšťa
možnosť podať návrh na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), návrh na

odstránenie následkov už vykonaných zásahov (reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia, ktoré nemá charakter peňažnej náhrady (satisfakčná žaloba). Ak by sa však morálne
zadosťučinenie nezdalo postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu
nemajetkovej ujmy i v peniazoch, čoho účelom je vyváženie a zmiernenie nemajetkovej ujmy peňažnou
formou.

34. V danom prípade, keď neoprávneným zásahom bolo zasiahnuté do práva žalobcu na zdravie takým
spôsobom, že pri nehode utrpel polytraumu, pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s krvácaním pod tvrdú
mozgovú blanu a pod pavúčnicu, hlavne v ľavej mozgovej hemisférev oblasti tentória s parézou oko hybného nervu vpravo a tvárového nervu vpravo, zlomeninu nosových
kostí, zlomeninu II. - XII. rebra vpravo s pneumothoraxom a haemothoraxom vpravo, zlomeninu
hrudnej kosti, zlomeninu priečnych výbežkov 1.-3. driekového stavca vpravo, vykĺbenie ľavej stehennej

kosti z bedrového kĺbu a zlomeninu hornej tretiny ľavej holennej kosti - píšťaly, ktoré zranenie je
ťažkého charakteru so zranením životne dôležitého orgánu ľudského tela - pľúc, a došlo aj k ohrozeniu
životne dôležitého orgánu ľudského tela - mozgu, pričom si vyžiadalo hospitalizáciu od 28.01.2021 do
25.02.2021 a liečenie po dobu 54 - 84 dní, počas ktorých bol závažným spôsobom obmedzený v bežnom
spôsobe života v zmysle

fyzickej aktivity, manuálnej práce a činnosti vykonávanej hlavne v stoji, pohybe a chôdzi, tiež psychickej
aktivity, ide objektívne o zásah, ktorý je nezvratný a nenapraviteľný. Nečakaným, náhlym a závažným
zranením žalobcu došlo nepochybne k zásahu takej intenzity, že morálne zadosťučinenie sa v tomto
prípade jednoznačne nejaví byť postačujúce, ako správne uzavrel súd prvej inštancie.

35. Výška priznaného peňažného zadosťučinenia je závislá na úvahe súdu, ktorý pri rozhodovaní musí

prihliadať na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

36. Pokiaľ ide o existenciu závažnej ujmy, za závažnú ujmu treba podľa judikatúry súdov SR považovať
ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej

subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase
(v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

37. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je zrejmé, že samotná dopravná nehoda, ktorá
viedla k jeho vážnym fyzickým zraneniam, mala na psychiku žalobcu negatívny vplyv. Hoci od dopravnej

nehody, uplynul už dlhší čas (viac ako 4 roky), u žalobcu naďalej pretrvávajú psychické problémy,
nepríjemné pocity, strach, úzkosti, hanba, čo preukazuje výsluch žalobcu i svedkov O. B., manželky
žalobcu a mal. G. B., jeho syna, ktorí majú so žalobcom najbližší vzťah. Popísaný psychický stav žalobcu
je podľa názoru súdu napokon pochopiteľný, vzhľadom na neodstrániteľnosť a trvalosť následkov
zásahu do práv žalobcu, ktoré sa nepochybne prejavujú vo všetkých oblastiach jeho súkromného či

pracovného života. Tieto skutočnosti napokon vo svojom odvolaní nerozporuje ani žalovaný.

38. Odvolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie pri určení výšky peňažnej náhrady správne prihliadol
nielen na následky vzniknuté v dôsledku dopravnej nehody, súvisiace najmä s pretrvávajúcimi bolesťami
a psychickými problémami žalobcu v spojitosti s následkami dopravnej nehody, ale na okolnosti tejto

dopravnej nehody, teda skutočnosť, že síce išlo
o nedbanlivostný trestný čin, ale vodič pri vedení motorového vozidla F. F. porušil viacero povinností,
zložených mu zákonom o cestnej premávke, v dôsledku čoho zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej bolo
zranených viac osôb. F. F. v osobnom motorovom vozidle viezol 3 spolujazdcov, pričom bezpečnostné
pásy na zadnom sedadle boli nefunkčné. Už v minulosti bol niekoľkokrát potrestaný za priestupky na

úseku cestnej premávky.
F. F. bol za svoj čin právoplatne odsúdený v trestnom konaní.

39. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že nebola dôvodná odvolacia námietka žalovaného, že súd
prvej inštancie v podstate dvojito hodnotil vzniknutú nemajetkovú ujmu

v režime náhrady škody na zdraví a v režime ochrany osobnosti, keď priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy odôvodnil len skutočnosťami, ktoré zakladajú nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia,
prípadne jeho zvýšenie, ale nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
40. Je pravdivá argumentácia žalovaného, že popri nároku vyplývajúcom z titulu ochrany osobnosti
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vystupuje ako ďalší samostatný právny titul na náhradu

škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z titulu tejto zodpovednosti za náhradu škody má
poškodený nárok podľa § 444 Obč. zákonníka na jednorazové odškodnenie bolesti a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia. Ide teda o dva samostatné nároky a na ich uplatnenie je preto potrebné
poskytnúť súdu také skutkové tvrdenia, aby bolo možné odlíšiť nárok na náhradu škody na zdraví a
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Súd je pritom vždy

viazaný ústavným princípom proporcionality, v zmysle ktorého odškodnenie má byť dostatočné, dôstojné
a adekvátne. Dvojitým hodnotením vzniknutej nemajetkovej ujmy na ľudskom zdraví - v režime náhrady
škodynazdravíavrežimeochranyosobnosti,nazákladetotožnýchskutkovýchtvrdení,bydochádzalok
porušeniu všeobecnej právnej zásady „non bis in idem“ ako aj už spomenutého princípu proporcionality.V rámci odškodnenia vo forme bolestného sa zohľadňujú všetky zdravotné špecifiká poškodenia zdravia
poškodeného,vrámciposudzovaniavýškynáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniasaposudzuje
celý široký komplex následkov poškodenia zdravia. Právo na náhradu škody z titulu úhrady sťaženia

spoločenského uplatnenia podľa
§ 444 Občianskeho zákonníka a právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka sú samostatné nároky fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe
rovnakých skutkových tvrdení (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 426/2014). Nemožno ale vylúčiť, že ochrana osobnosti v súvislosti s porušením práva na zdravie

bude mať tiež svoje miesto, napríklad v situáciách, v ktorých je právna úprava náhrady škody natoľko
paušálna, že ju preto nemožno považovať za vyčerpávajúco riešiacu daný problém.

41. Ako je uvedené vyššie (ods. 24), súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
v ods. 36 a 37 zaoberal problematikou rozlišovania medzi nárokmi oprávneného zo zodpovednosti za
škodu na zdraví podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a nárokmi oprávneného titulom práva

na ochranu osobnosti a po vyhodnotení vykonaného dokazovania správne konštatoval, že v danom
prípade jednoznačne došlo dňa 28.01.2021 k zásahu do osobnostných práv žalobcu na zdravie a
telesnú integritu dopravnou nehodou spôsobenou F. F., o čom svedčí trestný rozkaz, lekárske správy o
priebehu liečby zranení žalobcu, výpovede žalobcu a touto dopravnou nehodou bolo zasiahnuté do jeho
súkromného aj rodinného života, čo preukázali výpovede žalobcu a svedecké výpovede.

42. Podľa záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 1/2015, ktorý vo svojom rozhodnutí cituje i súd prvej inštancie,
ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej
osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať

na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne
vzťahuje.Zožiadnehoustanoveniazákonač.437/2004Z.z.onáhradezabolesťaonáhradezasťaženie
spoločenskéhouplatneniaaozmeneadoplnenízákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.273/1994
Z.z.
o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života
poškodeného. Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že pokiaľ ide o nárok na náhradu
škody na zdraví (konkr. nároky na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) na jednej

strane a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach,
sú to dva samostatné nároky a na ich uplatnenie je preto potrebné poskytnúť súdu také skutkové
tvrdenia, aby bolo možné odlíšiť nárok na náhradu škody na zdraví od nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej

postavenia
v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej
sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s
majetkovými dôsledkami (pozri § 16 Občianskeho zákonníka) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných

predpisov (pozri § 444 Občianskeho zákonníka). Ako uviedol súd prvej inštancie, zmyslom náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dosiahnuť
vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady
takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadne optimálne,
atýmúčinnevyvážiťazmierniťnepriaznivýnásledokneoprávnenéhozásahuaposkytnúťčonajúplnejšiu

a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom
náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444
Občianskeho zákonníka) je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením
zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá
má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho

životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského
uplatnenia).43.Podľa§2ods.2zákonač.437/2004Z.z.onáhradezabolesťaonáhradezasťaženiespoločenského
uplatnenia, sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má
preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných

a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následok").

44. Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodní, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne
nepriaznivé dôsledky pre bežné životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo pre plnenie spoločenských úloh. Ide o nárok, ktorý je uhrádzaný

jednorazovo podľa miery obmedzenia možností poškodenej osoby uplatniť sa v bežnom živote a
spoločnosti. Ide o tzv. trvalé následky, ktoré charakterizuje ustálenie zdravotného stavu, čo znamená
nemožnosť ďalšieho zlepšenia zdravotného stavu. Inými slovami, náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia možno charakterizovať ako náhradu za preukázateľne nepriaznivé následky, ktoré trvalo
a výrazným spôsobom sťažujú uplatnenie poškodeného v osobnom živote, profesijnom živote alebo
iných sférach života človeka. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného v Zbierke súdnych

rozhodnutí a stanovísk pod č. R 59/1957 sťažením spoločenského uplatnenia je potrebné rozumieť
zohyzdenie trvalejšieho charakteru, ktoré obmedzuje poškodeného v normálnej náplni života tým, že
ho vylučuje z uplatnenia v spoločnosti, v športe, v kultúrnom živote a pod. Tak je tomu aj vtedy keď sa
následky poranenia prejavujú skôr v celom počínaní a chovaní poškodeného než
v telesnom zohyzdení.

45. Z obsahu spisu, konkrétne z listiny žalovaného Oznámenie o likvidácii poistnej udalosti č.
XXXXXXXXXX zo dňa 07.07.2022 vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi bolo hodnotené SSU podľa: pol.
259a poškodenie tváre po zlomenine nosa s dislokáciou, pol. 300a obmedzenie hybnosti hrudníka
vpravo ľahké, pol. 393a obmedzenie pohyblivosti ľavého bedra ľahké, spolu 210 bodov. Tento zásah

potom v zmysle zásady ne bis in idem nemôže byť zohľadnený zároveň z titulu nemajetkovej ujmy
podľa ustanovenia § 11 a 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, či sa žalobca voči žalovanému
domáhal nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU podľa príslušných ustanovení zákona č.
437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, je pre posúdenie
veci právne irelevantná, nakoľko predmetom tohto konania nie je nárok žalobcu na náhradu SSU, resp.

na jeho mimoriadne zvýšenie.

46. Za nesporný následok dopravnej nehody, ktorý ale zároveň nemožno subsumovať pod položky
ohodnocované u žalobcu z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie považoval ten, že v dôsledku dopravnej nehody žalobca trpí psychickými

ťažkosťami, s ktorými sa preukázateľne (výpovede žalobcu
a svedkov) nedokázal doposiaľ vyrovnať. Tieto psychické následky ( a nielen priamo fyzické následky
zranení) majú podľa výpovede žalobcu a svedkov vplyv i na kvalitu rodinného života žalobcu. Výsluchmi
svedkov bolo pred súdom prvej inštancie preukázané, že minimálne po isté obdobie sa spôsob života
žalobcu zásadne zmenil. Väčšinu času trávi žalobca len vo svojom dome, je odkázaný na pomoc iných,

čo vedie k pocitom bezmocnosti, menejcennosti a hanby. Je obmedzený i pri cestovaní, pretože pri
jazde motorovým vozidlom pociťuje strach a úzkosť. Súd prvej inštancie mal pri svojom rozhodovaní
správne na pamäti, že predmetom tohto súdneho konania nie je sťaženie spoločenského uplatnenia
žalobcu v dôsledku fyzického zranenia, resp. jeho následkov, ale práve otázka psychických, vnútorných
následkov neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv. S ohľadom na to má odvolací súd za to,

že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, vyhodnotil všetky popísané dôkazy jednotlivo
i v ich vzájomnej súvislosti a vyvodil z nich logické, konzistentné a presvedčivé závery, ktoré i dôsledne
vysvetlil.

47. V danom prípade tak možno uzavrieť, že žalobca si ochranu svojich osobnostných práv neuplatňuje

na totožných skutkových tvrdeniach ako si uplatnil nárok na náhradu škody na zdraví, a preto mu nič
nebráni domáhať sa ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti.

48. Je pritom samozrejmé, že rozsah peňažnej náhrady za zásah do ochrany osobnosti nie je bezbrehý
a súd je pri svojej voľnej úvahe limitovaný vyššie uvedenými zákonnými základnými kritériami. V tejto

súvislosti treba doplniť, že rozsah peňažnej náhrady je limitovaný i základnými právnymi princípmi,
medzi ktoré možno zaradiť napr. i princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímneočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. I keď odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutia
iných súdov v obdobných veciach nemožno chápať ako presné matematické vyjadrenie, akúsi tabuľku,
určujúcupresnúsumu,akámábyťpriznanávtom-ktoromprípade,alelenakozákladnýrámecpreúvahy

súdu o primeranosti výšky finančnej náhrady, v ktorom treba zohľadniť všetky špecifiká prejednávanej
veci, súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neopomenul vyhodnotiť ani rozhodnutia súdov SR
v obdobných veciach. Z tohto hľadiska záveru súdu prvej inštancie o primeranosti priznanej výšky
peňažnej náhrady i vo vzťahu k aktuálnej súdnej praxi v obdobných veciach, niet dôvodu neprisvedčiť.
S poukazom na uvedené sa odvolaciemu súdu javí byť súdom prvej inštancie priznaná suma 8.000,-

EUR primeraná.

49. Záverom odvolací súd dodáva, že nie je pravdivá argumentácia žalovaného uvádzaná v odvolaní,
že súd prvej inštancie mal v napadnutom rozsudku vytvoriť akúsi osobitnú kategóriu nároku – citovú
ujmu- , ktorá by bola nadradená nároku na náhradu za SSU i nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
a ktorú platný právny poriadok Slovenskej republiky nepozná. Z obsahu napadnutého rozsudku je bez

akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že súd prvej inštancie používa pojem „citová ujma“ ako zjednodušené
pomenovanie celej nemateriálnej ujmy, ktorú žalobca utrpel v súvislosti s predmetnou dopravnou
nehodou v psychickej, citovej a rodinnej oblasti, a ktorý správne právne podradil pod ust. § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

50. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za
výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil.

51. Odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho konania.

52. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.
53. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

54. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

55. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov
konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu

trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku
rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.
Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci. Vo všeobecnosti platí, že
ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011,
sp. zn. 8Sžo 215/2010). Iba v prípade, ak je pomer úspechu obidvoch strán zhruba rovnaký, súd
rozhodne, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

56. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné k § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,

účinného do 30.06.2016, a teda zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a nemožno ho
pretozaťažiťprocesnouzodpovednosťouzapredvídanievýsledkukonanianazákladeúvahysúdualebo
znaleckej činnosti. Žalobca má v takom prípade právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba

z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Priznanie plnej náhrady trov konania z prisúdenej sumy je
odôvodnené interpretáciou pojmom úspech vo veci, keďže ten sa musí skúmať čo do právneho základu
a nie čo do výšky priznaného nároku.

57. V prejednávanej veci uplatnil žalobca proti žalovaným nárok na zaplatenie 8.000,- EUR titulom

nároku na ochranu osobnosti vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pričom v konaní bol plne úspešný. Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodol tak,
že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.58. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2
v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).