Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123202728
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8123202728.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom XXX XX C., D. XXX a 2. E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C., D. XXX, obaja zastúpení: JUDr.
Igor Šafranko, advokát, 089 01 Svidník, Sovietskych hrdinov 163/66, p r o t i žalovanému: Slovenská
sporiteľňa, a.s., 832 37 Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00151653, zastúpený: Advokátska kancelária
Mária Grochová a partneri s.r.o., 040 01, Košice – Mestská časť Staré mesto, Bočná 10, IČO: 36863017,
o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. 0504959194, zo dňa
30.3.2009, v článku I. Základné podmienky, v bode 1., v znení: „Spracovateľský poplatok: 531,07

Eur/15.999.999 Sk, uhradený z prostriedkov Úveru
Poplatok za správu Úveru: 2,99 Eur/90Sk/mesačne“, sú neprijateľné zmluvné podmienky.

II. Žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia žalobou z 21.3.2023 sa domáhali určenia neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok,
medzi nimi aj spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru dohodnutého v článku I. v bode 1
predmetnej zmluvy o splátkovom úvere. V žalobe uviedli, že so žalovaným uzavreli 30.9.2009 zmluvu
spotrebiteľskom úvere, ktorá podľa nich obsahuje žalované zmluvné podmienky, ktoré sú neprijateľné

podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktoré súdy už vyhodnotili ako neprijateľné zmluvné
podmienky konkrétnymi rozsudkami a ako dôkaz pripojili príslušné rozsudky Krajského súdu v Prešove.
V žalobe stručne zdôvodnili len neprijateľnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatkov s tým, že sú
v rozpore s § 53 ods. 4 písm. t/ Občianskeho zákonníka a navyše povinnosť spracovať a spravovať
úvery je integrálnou súčasťou povinnosti banky.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Namietal predovšetkým jej procesnú neprípustnosť, keďže ide

o žalobu podľa § 137 písm. d/ CSP, pri ktorej sa vyžaduje všeobecne záväzný predpis umožňujúci
jej podanie ako to je upravené napr. v zákone č. 527/2002 o dobrovoľných dražbách, ktorý upravuje
možnosť podať žalobu o neplatnosť dražby v § 21 ods. 2 alebo v § 77 Zákonníka práce, ktorý umožňuje
podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru alebo pri § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka o možnosti podať žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu a pod. V prípade určenia
neprijateľných zmluvných podmienok však takáto právna úprava dovoľujúca domáhať sa tohto určenia
absentuje. Nie je ňou § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z.z., ktorý je len všeobecnou deklaráciou

práva spotrebiteľa na súdnu ochranu, obdobne ako je to pri § 4 Občianskeho zákonníka, čo však
nepostačuje na podanie žaloby napr. o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, k čomu slúži legitimujúca
právna norma v § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Žalobné oprávnenie nevyplýva ani z § 53a
ods. 1 Občianskeho zákonníka a ani z procesných noriem § 298 ods. 1, 2 CSP, ktoré slúžia len naochranu konkrétneho ohrozeného alebo porušeného práva žalobcu. Ak však ide o podmienku, ktorá
nie je prepojená na konkrétne subjektívne právo spotrebiteľa, teda nezávislú od okolnosti konkrétneho
prípadu je možné iba konanie o abstraktnej kontrole (§ 301 a násl. CSP), pri ktorom však musia byť

splnené iné zákonné podmienky. Určovacia žaloba má riešiť skutočné a nie vyfabulované ohrozenie
alebo porušenie subjektívneho práva ako to vyplýva z § 131 CSP. Žalobcovia by mali uviesť aké ich
konkrétne subjektívne práva sú zmluvnými podmienkami dotknuté a ako sa ich vlastná právna pozícia
zlepší v prípade vyhovenia žalobe. Súd by mal zistiť skutočné pohnútky žalobcov vedúcich k podaniu
žaloby a tieto hodnotiť v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany. Žalovaný poukázal aj na

nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobcov, keďže aj v spotrebiteľských sporoch platí
dispozičná a prejednacia zásada. Žalobcovia totiž vôbec neobjasnili v čom majú príslušné ustanovenia
zakladať hrubú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami. Pri jej posudzovaní je potrebné vychádzať zo
záverov vyplývajúcich z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veciach C-455/11, C-226/12, C-421/14, pričom
žalobcovia v žalobe vôbec neuviedli v čom by ich zmluvné postavenie malo byť nevýhodnejšie než podľa
vnútroštátnej právnej úpravy pri žalovaných zmluvných podmienkach.

3. Žalobcovia v replike nesúhlasili s argumentáciou o procesnej neprípustnosti žaloby a tým popieraním
práva spotrebiteľa na súdnu ochranu ich ohrozených alebo porušených práv v dôsledku nedodržania
povinnosti žalovaného nepoužívať v zmluvách neprijateľné zmluvné podmienky. Uvedená žaloba
je tiež účinným prostriedkom pre dosiahnutie prevencie pred používaním nečestných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách. Oprávnenie na jej podanie vyplýva z § 298 CSP, § 53a ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a s účinnosťou od
1.1.2018 aj z § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. Iný výklad by bol v rozpore s článkami 6
ods. 1 a 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS. Poukázali tiež na rozhodnutia NS SR 6Cdo/27/2018
a 6Cdo/127/2017, podľa ktorých žaloba o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky je osobitným

druhom žaloby, ktorá má podklad v § 53 ods. 1, 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. Uviedli, že aj po zavedení abstraktnej kontroly v spotrebiteľských zmluvách
podľa § 301 a násl. CSP sa spotrebiteľ môže domáhať určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky
v individuálnom spotrebiteľskom spore, čo konštatoval aj NS SR v uznesení 6Ndc/20/2016 z 23.1.2017,
3Ndc/1/2017 zo dňa 6.3.2017, 2Co/1/2018 z 30.5.2019 a čo vyplýva aj z mnohých rozhodnutí Krajského

súdu v Prešove, ktoré konkretizovali. V ďalšej časti vyjadrenia žalobcovia doplnili zdôvodnenie žaloby
ohľadom neprijateľnosti konkrétnych žalovaných zmluvných podmienok. Pri poplatkoch poukázali na §
53 ods. 4 písm. t/ Občianskeho zákonníka a vyslovili názor, že rozsudok Súdneho dvora EÚ C-621/2017
je neaplikovateľný pre tento spor, keďže sa týkal maďarského spotrebiteľského práva. Navyše príloha
k smernici Rady 93/13/EHS predstavuje indikatívny výpočet nekalých podmienok a to na účely

minimálnej harmonizácie (článok 3 ods. 3) a teda národná právna úprava môže poskytnúť spotrebiteľom
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami vo väčšom rozsahu, čo je aj v prípade § 53 ods.
4 písm. t/ Občianskeho zákonníka. Žalobcovia nesúhlasili ani so záverom vyplývajúcim z rozsudku
Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/2019, ktorý vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-621/2017
a uviedli aj to, že predmetné poplatky boli pre nich v zmluve uvedené nejasne a nezrozumiteľne.

Konkretizovali viaceré právoplatné rozsudky, ktorými spracovateľský poplatok a poplatok za správu
úveru vo vzťahu k žalovanému boli určené ako neprijateľné zmluvné podmienky a preto vzhľadom
na princíp právnej istoty by súd mal rozhodnúť obdobne. Podľa názoru žalobcov je neoprávnená
požiadavka, aby spotrebiteľ platil za niečo čo je pre banku zákonná povinnosť. Ak poskytovateľ úveru má
riadne s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery nemôže ho poskytnúť bez jeho spracovania a banka

je povinná z hľadiska predpisov upravujúcich účtovníctvo úver aj spravovať. Žalovaný neposkytol reálne
plnenie za tieto poplatky, ktoré neboli individuálne dojednané a zo zmluvy nie je možné zistiť o aké
plnenia a akého účelu ide. Žalobcovia navyše nechápu účel delenia platby za poskytnutie úveru na úrok
a poplatok, ide podľa nich o nekalú obchodnú praktiku ako opticky znížiť percentuálne ročné vyjadrenie
ceny úveru.

4. Žalovaný právo na dupliku v stanovenej lehote nevyužil. Žalovaný bol vyzvaný súdom na podanie
dupliky v lehote 15 dní ešte dňa 26.5.2023. Túto však súdu doručil až 18.9.2023. Žalovaný vo
vyjadrení zotrval na názore o procesnej neprípustnosti tejto žaloby pre absenciu právnej normy,
ktorá by to umožňovala. Poukázal tiež na to, že zmluva bola uzavretá ešte v roku 2009, úver bol

splatený v roku 2013, teda zmluvný vzťah bol ukončený pred 10 rokmi. K žalobe ohľadom poplatkov
namietal vecnú neprípustnosť súdneho prieskumu tejto zmluvnej podmienky, keďže ide o cenové
dojednanie, čo vyplýva z článku 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS a predovšetkým § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Prieskum tejto zmluvnej podmienky by bol možný len v prípade, ak by v zmluve bolvyjadrený nie transparentne, čo však nie je tento prípad. Zmluva o spracovateľskom poplatku je
navyše v súlade s § 499 Obchodného zákonníka a pokiaľ ide o poplatky za správu úveru tie boli
s účinnosťou od 10.6.2013 zrušené novelou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a keďže pre rozsudok

je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, nie je možné úspešne sa domáhať neprijateľnosti niečoho,
čo už bolo zo zmluvy odstránené inak. V súvislosti s bankovými poplatkami žalovaný poukázal na
stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR Cpjn/203/2013, podľa
ktorého je nerozhodné či poplatok za správu úveru pokrýva aj náklady na vnútornú činnosť úverového
veriteľa, či ten poskytol dlžníkovi konkrétne protiplnenie alebo či správu úveru vykonáva prevažne vo

svojom záujme. Poplatok za správu úveru je cenou plnenia, preto sa na neho nevzťahuje požiadavka
primeranosti. Navyše aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-621/17 z 3.10.2019 vyplýva, že článok
4 ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/EHS neupravuje povinnosť podrobne špecifikovať všetky
služby poskytované ako protihodnotu a uviedol, že zmluvná podmienka týkajúca sa poplatkov, ktorá
neumožňuje určiť konkrétne služby ako protihodnotu v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou
dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu. Žalovaný rezolútne odmietol dovolávanie sa

pravej retroaktivity zo strany žalobcov ohľadom aplikácie § 53 ods. 4 písm. t/ Občianskeho zákonníka,
ktorý bol účinný až od 13.6.2014, teda po zaplatení namietaných poplatkov. Tú je potrebné považovať
za neprípustnú v právnom štáte, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/98/2010 z 29.6.2010.
Napokon citoval aj časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR 7Cdo/294/19 z 28.2.2022, ktorý
bol aj zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 12/2022.

5. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán, zmluvou o splátkovom úvere zo dňa
30.3.2009, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

6. Dňa 30.3.2009 bola uzavretá písomná zmluva o splátkovom úvere č. 0504959194 medzi žalovaným

ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi. Hneď v časti I. pod názvom „základné podmienky“ sú v bode 1
konkretizované základné podmienky úveru a to jeho výška – 56.429 Eur, úroková sadzba – 6,50% p.a.
fixná, spracovateľský poplatok – 531,07 Eur, poplatok za správu úveru 2,99 Eur mesačne a nasledujú
ďalšie zmluvné podmienky.

7. Súd vo veci už raz rozhodol rozsudkom č.k. 11Csp/24/2023-154 z 27.9.2023, ktorým vyhovel žalobe
o určenie neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok, zamietol však žalobu o určenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky ohľadom spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru. Zamietnutie
žaloby bolo zdôvodnené tým, že spomínané poplatky sú v zmluve jasne a zrozumiteľné uvedené hneď
v bode 1 I. časti zmluvy medzi základnými podmienkami úveru. Protiplnením spracovateľského poplatku

je spracovanie zmluvy a poskytnutie úveru, pričom dojednanie jednorazového poplatku pri zmluvách
o spotrebiteľskom úvere umožňuje aj aktuálna právna úprava, ktorú súd citoval. V rozsudku vychádzal
tiež zo záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ C-621/2017 z 3.10.2019, stanoviska Najvyššieho súdu ČR
a nálezu Ústavného súdu ČR, ktoré konkretizoval, ale aj rozsudku Najvyššieho súdu SR 7Cdo/249/2019
zo dňa 28.2.2022 a napokon poukázal aj na viaceré rozsudky Krajského súdu v Prešove a tiež Krajského

súdu Nitra s totožným záverom.

8. Krajský súd v Prešove rozsudkom 1CoCsp/6/2024-255 z 23.4.2024 potvrdil rozsudok súdu I. inštancie
vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a zrušil vo výroku o zamietnutí žaloby a v tejto časti vrátil vec
súdu I. inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu, že sa nijakým spôsobom nevyrovnal s argumentáciou

žalobcov, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17 sa netýka Slovenskej republiky a že
v tomto smere je potrebné brať do úvahy najmä zákon č. 483/2001 Z.z., ktorý stanovuje banke určité
povinnosti pri poskytovaní úveru a ich správe. To však nesvedčí o dôslednom prečítaní rozsudku súdu I.
inštancie, ktorý v bode 41 uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcov, že spomínaný rozsudok C-21/2017
sa týka výkladu maďarského práva, keďže uviedol, že Súdny dvor EÚ nemôže vykladať právne normy

členských štátov EÚ, ale len právne normy EÚ (v tomto prípade smernice Rady 93/13/EHS) a že jeho
výklad je záväzný pre všetky členské štáty EÚ, teda aj Slovenskú republiku. Nie je tiež pravdou, že
by žalobcovia argumentovali aj zákonom č. 483/2001 Z.z., v replike na vyjadrenie žalovaného len vo
všeobecnostipoukázalinanešpecifikovanépredpisyupravujúceúčtovníctvo,vzmyslektorýchmábanka
úver spravovať. Súd postráda relevanciu tejto argumentácie, ktorá sa zrejme vzťahuje len k poplatkom

za správu úveru, keďže to, že banka je povinná úver spravovať neznamená, že si nemohla účtovať
poplatky za jeho správu, keďže tie boli zrušené až neskôr a to zákonom č. 132/2013 Z.z. v § 37 ods.
21 a to s účinnosťou od 10.6.2013. Súd I. inštancie v tejto súvislosti poukázal na závery vyplývajúce
zo stanoviska občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR Cpjn/200/2014 zo dňa23.4.2014 ako aj nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 3725/2013 zo dňa 10.4.2014, s ktorými sa stotožnil,
ale vychádzal aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-621/2017 z 3.10.2019 a rozsudku Najvyššieho súdu
SR 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.2.2022.Pre súd I. inštancie je nepochopiteľné konštatovanie, že Najvyšší

súd SR v spomínanom rozsudku sa len okrajovo zaoberal posúdením poplatku za poskytnutie úveru
a že primárne riešil správnosť výpočtu RPMN, s čím nemožno súhlasiť, keďže v žalobe išlo o jeden zo
žalobných petitov, ktorými žalobca sa domáhal vyslovenia neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom
poplatku za spracovanie úveru. Súd I. inštancie žalobu zamietol, čo potvrdil aj Krajský súd v Nitre, voči
rozsudku podal žalobca dovolanie, ktoré zameral predovšetkým na posúdenie spomínaného poplatku

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Preto nie je možné súhlasiť s tým, že Najvyšší súd len okrajovo
sa vyjadril k spomínanému poplatku a to len v bode 21, vyjadril sa k nemu aj v bodoch 22 a 23
so záverom, ktorý súd I. inštancie citoval v predchádzajúcom rozsudku a ktorým jasne uviedol, že
poplatokzaposkytnutieúveruniejeneprijateľnouzmluvnoupodmienkou.Zjehooznačeniatotižvyplýva,
že ide o poplatok za poskytnutie úveru, teda za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre
uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov a predstavuje cenu

za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa aj zákon č. 129/2010
Z.z. a táto možnosť vyplýva aj judikatúry Súdneho dvora EÚ. Najvyšší súd poukázal aj na to, že
nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo na spotrebiteľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske dôsledky
vyplývajúce zo zmluvy, či ju uzavrie a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v zmluve
vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt.

9. Súd II. inštancie však neakceptoval závery vyplývajúce z vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho
súdu SR, ale vytkol súdu I. inštancie to, že sa nezaoberal novšou európskou judikatúrou a to rozsudkom
SúdnehodvoraEÚC-224/19aC-259/19zodňa16.7.2020.Vovzťahuktomutorozsudkusúddodáva,že
ním neargumentovali ani samotní žalobcovia a to ani v odvolaní. Súdu pritom nie je známe, na základe

čoho za tejto situácie by sa mal zaoberať rozsudkom európskeho súdu, ktorý nepovažoval za relevantný
pre tento spor, s čím sa nepochybne nestotožnil súd II. inštancie, osobitne ak súd I. inštancie svoj
záver oprel o iný rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý bol vydaný len 9 mesiacov pred rozsudkom, ktorý
uprednostňujesúdII.inštancie,alevychádzalajzinýchsúdnychrozhodnutítakakotobolokonštatované
vyššie.

10. Súd II. inštancie uložil súdu I. inštancie vyrovnať sa s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-224/19
a C-259/19 zo 16.7.2020. K tomu súd uvádza, že uvedený rozsudok sa týka prejudiciálneho konania
na návrh španielskeho súdu a zaoberá sa tzv. províziou za poskytnutie úveru a to z dôvodu, že
podľa španielskeho práva je možné pri zmluve o spotrebiteľskom úvere si dohodnúť aj províziu,

ale tiež poplatky ako to vyplýva z čl. 5 ods. 1 zákona č. 2/2009, ktorým sa upravuje uzatváranie
spotrebiteľských zmlúv o úvere v Španielsku, pričom podľa citovaného ustanovenia provízie, ale aj
poplatky účtované zákazníkovi musia zodpovedať skutočne poskytnutým službám alebo nákladom,
ktoré vznikli. Predmetom sporu teda bola dohodnutá provízia za poskytnutie úveru vo výške 1%
z úveru. Keďže v slovenskej právnej úprave sa neuvádza v súvislosti s poskytnutím úverov vrátane

spotrebiteľských termín provízia, ale len poplatok prípadne odplata, súd I. inštancie spomínaný rozsudok
Súdneho dvora EÚ nepovažoval za aplikovateľný aj pre tento spor. Nepochybne iný názor má súd
II. inštancie, ktorý zároveň uložil súdu I. inštancie skúmať, či spracovateľský poplatok a poplatok
za správu úveru zodpovedá skutočne poskytnutým službám a vynaloženým nákladom. V bode 90
rozsudku uviedol, že žalovaný by mal preukázať, že uvedené poplatky boli skutočne účtované za

konkrétne a preukázateľné služby, ktoré boli žalobcom poskytnuté a že cena poplatkov je skutočne
reálna a zodpovedá hodnote poskytnutých služieb. V bode 92 navyše uviedol, že výška poplatku by
mala byť náležite verifikovaná na základe dôkazov, ktoré predloží žalovaný.

11. Spomínaným rozsudkom Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 totiž rozhodol,

že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka uvedená
v zmluve o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a finančnou inštitúciou, ktorá spotrebiteľovi ukladá
povinnosť zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou dobrej viery
vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech
spotrebiteľa, ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým

službám a vynaloženým nákladom, čo prislúcha vnútroštátnemu súdu.

12. Už v predchádzajúcom rozsudku súd sa zaoberal procesnou prípustnosťou tejto žaloby, ktorú
spochybňoval žalovaný a s týmto právnym posúdením sa stotožnil aj súd II. inštancie. Jedná sa totižožalobupodľa§137písm.d/CSP,pričomosobitnýmpredpisomumožňujúcimjejpodanieje§3ods.3,5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 53 a § 53a Občianskeho zákonníka ako aj § 298 CSP.

13. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

14. Podľa § 3 ods. 5 vety prvej citovaného zákona proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany

svojho práva.

15. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

16. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

17. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

20. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

21. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

22. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
23. Podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť

škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca
dodávateľa.

24. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred

vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.25. Podľa § 298 ods. 1 CSP súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd

uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

26. Podľa § 298 ods. 2 CSP ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu

neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

27. Zákon č. 250/2007 Z.z. bol síce zrušený zákonom č. 108/2024 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2024, avšak
podľa jeho prechodného ustanovenia § 53 ods. 1 nároky vzniknuté zo zmlúv uzavretých pred 1.7.2024
sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30.6.2024. Preto aj na posúdenie tejto žaloby sa
aplikuje zákon č. 250/2007 Z.z.

28. Žalovaná zmluvná podmienka podlieha súdnemu prieskumu v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka,
nie je z neho vylúčená v zmysle § 53 ods. 1, keďže nepredstavuje hlavný predmet plnenia a netýka
sa ani primeranosti ceny. Je nepochybné, že nebola individuálne dojednaná, keďže bola súčasťou
predtlačeného formulára zmluvy zo strany žalovaného, ktorého obsah v tejto časti žalobcovia nemohli
žiadnym spôsobom ovplyvniť. Dôkazné bremeno o opaku bolo na žalovanom, ktorý však ani netvrdil, že

by malo ísť o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.

29. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

30. V danom prípade súd II. inštancie vo svojom rozhodnutí stanovil jasný pokyn na doplnenie
dokazovania s vyslovením právneho názoru, ktorým je súd I. inštancie viazaný. Ide o tzv. kasačnú
záväznosť, ktorá znamená bezpodmienečné rešpektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa
a je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces a súvisí
s princípom právnej istoty a zákazom svojvôle pri rozhodovaní. Upustenie od tejto viazanosti je prípustné

len výnimočne v prípade zmeny skutkového zistenia, zmeny právnej úpravy alebo judikatúry. Keďže
žiadny z týchto okolností v danom prípade nenastal, súd I. inštancie je povinný rozhodnúť v zmysle
záveru spomínaného rozsudku odvolacieho súdu.

31. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 5.9.2024 po doručení rozsudku Krajského súdu v Prešove

uviedol, že poplatok za poskytnutie úveru je spojený so spracovaním žiadosti klienta o poskytnutie
úveru a vypracovaním potrebnej úverovej a súvisiacej dokumentácie, ale zároveň predstavuje aj odplatu
pre veriteľa v súlade s § 499 Obchodného zákonníka a to vylučuje možnosť súdneho prieskumu jeho
prijateľnosti v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13. V súvislosti s poplatkom za správu úveru žalovaný
poukázal aj na už spomínané stanovisko Najvyššieho súdu ČR Cpjn/203/2013, ktoré uviedol aj súd

I. inštancie v predchádzajúcom rozsudku. Žalovaný ďalej uviedol, že za uvedený poplatok žalovaný
poskytoval tieto služby: zasielanie výpisu z úverového účtu najmenej 1x ročne, sprístupnenie úverového
účtu cez elektronickú službu internetbanking, administratívne úkony spojené s vykonaním inkasa,
vystavovanie rôznych potvrdení na žiadosť dlžníka, možnosť využitia bezplatnej infolinky Sporotel
a možnosť využitia bezplatného servisu na obchodnom mieste banky.

32. Žalovaný teda vychádzajúc z právneho názoru súdu II. inštancie síce konkretizoval služby, za
ktoré boli žalobcom predmetné poplatky účtované, avšak nepreukázal, že by výška týchto poplatkov
zodpovedala poskytnutým službám a vynaloženým nákladom a teda, že by zodpovedala hodnote
poskytnutých služieb. Súdu I. inštancie preto vzhľadom na už spomínanú viazanosť právnym názorom

súdu II. inštancie neostávalo nič iné než žalobe vyhovieť aj v tejto časti a to napriek tomu, že možno
súhlasiť so žalovaným, že z dôvodu zákazu retroaktivity je nesprávne poukazovať na § 53 ods. 4 písm.
t/ Občianskeho zákonníka, ktorý do demonštratívneho zoznamu neprijateľných zmluvných podmienok
začlenil aj plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmyspotrebiteľa. Toto ustanovenie totiž bolo do Občianskeho zákonníka zakomponované s účinnosťou až
od 13.6.2014, teda takmer 5 rokov po uzavretí zmluvy. Zároveň to však neznamená, že aj bez tohto
ustanovenia by nebolo možné zmluvnú podmienku vyhodnotiť ako neprijateľnú a to podľa generálnej

klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

33. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V spore
boli v celom rozsahu úspešní žalobcovia a preto súd im priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči
neúspešnému žalovanému, nakoľko súd nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno

použiť len výnimočne.

34. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia

na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť
podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.