Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: NR-6S/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200715
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:4021200715.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: A. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX C., podnikajúci pôvodne pod obchodným menom A.
A., miesto podnikania Bazovského 416/14, 949 01 Nitra, IČO: 43 371 949, právne zastúpený: Mgr.
Henrich Schindler, advokát, so sídlom Skuteckého 33, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 40 887 481,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101814734/2021 zo
dňa 27.09.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 09.09.2019 vykonal Daňový úrad Nitra (ďalej len
„správca dane“) u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby a dane z pridanej hodnoty, a to okrem

iného za zdaňovacie obdobie december 2017 (ďalej len „kontrolované zdaňovacie obdobie“). Daňová
kontrola sa začala dňa 09.10.2019.

2. Správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca
uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúr od deklarovaných dodávateľov, spoločností
AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. a Salanci – LMS s.r.o., a to v celkovej výške 7 500,00 eur.

3. Dňa 06.05.2020 sa k správcovi dane dostavil žalobca, ktorý bol predvolaný za účelom preverenia
uskutočnenia zdaniteľných plnení deklarovaných v príslušných kontrolovaných zdaňovacích obdobiach.
Žalobca však pri ústnom pojednávaní podľa § 25 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“) odoprel svoju výpoveď.

4. Dňa 10.06.2020 sa u správcu dane vykonal výsluch svedka D. B., bývalého konateľa spoločnosti

AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o., ktorý sa vyjadril, že účtovníctvo spoločnosti viedol E. D. F. (i), že
spoločnosť mala jeden účet v Tatra banke, a.s. a on ako majiteľ bol disponentom účtu, pričom E. D.
F. mal elektronický prístup a povolenie platiť len dane a odvody (ii), že so žalobcom nespolupracoval
a ani ho nepoznal (iii), a že spoločnosť AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. nevystavila pre žalobcukontrolovanéfaktúry,pričomnafaktúrachanineboljehopodpis(iv).D.B.súčasneuviedol,žespoločnosť
AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. nemala bezhotovostný príjem od žalobcu a ani nebola majiteľom účtu v
Československej obchodnej banke, a.s. Záverom D. B. zopakoval, že predložené faktúry pre žalobcu

nikdy nevystavil. D. B. predpokladal, že tieto faktúry vystavil E. D. F., keď sa dostal do ťažkostí, pretože
poznal všetky fakturačné údaje spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o., keďže jej spracovával
účtovníctvo. Zároveň predložil čestné prehlásenie od E. D. F., týkajúce sa účtovníctva a príslušných
dokladov, ktoré mali byť zničené vytopením a trestné oznámenie podané na E. D. F..

5. Dňa 11.06.2020 sa u správcu dane vykonal výsluch svedka E. G. H., konateľa spoločnosti Salanci –
LMS s.r.o., ktorý sa vyjadril, že účtovníctvo tejto spoločnosti viedol E. D. F. (i), a že žalobcu nepozná a ani
prenehospoločnosťSalanci–LMSs.r.o.faktúrynevystavila(ii).Číslavystavenýchfaktúrsanezhodovali
s číslami faktúr spoločnosti Salanci – LMS s.r.o., pečiatka na faktúrach nepatrila spoločnosti Salanci –
LMS s.r.o. a podpis nebol podpisom konateľa tejto spoločnosti.

6. Dňa 16.06.2020 sa u správcu dane vykonal výsluch E. D. F., ktorý odoprel vypovedať v zmysle § 25
ods. 2 daňového poriadku.

7. Výzvou zo dňa 02.07.2020 správca dane vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k jeho
pochybnostiam o správnosti, pravdivosti a o úplnosti dokladov predložených ku kontrole. Žalobca sa

však k tejto výzve nevyjadril. Oboznámením so zisteniami získanými v rámci výkonu daňovej kontroly
na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2016, 2017 a 2018 a na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2016, január až december 2017 a január až
december 2018 zo dňa 22.07.2020 správca dane oboznámil žalobcu so závermi daňovej kontroly a
vyzval ho, aby sa k zisteným skutočnostiam vyjadril. Žalobca sa v stanovenej lehote nevyjadril.

8. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 101372725/2020 zo dňa 31.08.2020
(ďalej len „protokol“). Ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu správca dane uviedol, že si žalobca
neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od deklarovaných dodávateľov,
spoločností AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. a Salanci – LMS s.r.o., v celkovej sume 7 500,00 eur.

9. K protokolu sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 13.10.2020, v ktorom uviedol, že správca
dane nevyhodnotil všetky predložené doklady vo vzájomných súvislostiach a neprihliadol
na všetko, čo pri výkone správy daní vyšlo najavo, žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s kontrolnými
výkazmi spoločnosti, nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie. V

dôsledku týchto skutočností mal správca dane podľa názoru žalobcu vec nesprávne právne posúdiť a
dôkazy vyhodnotiť v rozpore s daňovým poriadkom. Z odôvodnenia protokolu nebolo podľa jeho názoru
zrejmé, či správca dane dal žalobcovi za vinu účasť na konaní jeho obchodných partnerov.

10. Správca dane rozhodnutím č. 100435535/2021 zo dňa 15.03.2021 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 7 500,00
eur na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie. V odôvodnení tohto rozhodnutia
správca dane konštatoval, že na základe zistených skutočností a hodnotení dôkazov zistil, že si žalobca
neoprávnene uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške 7 500,00 eur, čím porušil § 51 ods. 1 písm.
a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“). Správca dane uviedol,
že skúmal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov, čo viedlo k reálnemu a správnemu určeniu
daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie a na podklade uvedeného vydal prvostupňové
rozhodnutie.

11. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 01.05.2021, v ktorom
uviedol, že správca dane v konaní neprihliadal na všetky potrebné dôkazy a informácie
svedčiace v jeho prospech, ktoré preukazovali podstatné okolnosti, týkajúce sa predmetu daňovej
kontroly. Žalobca konštatoval, že kladením otázok získal správca dane bez pochybnosti odpovede, ktoré
preukazovali reálne dodanie služieb a spôsob dodania služieb, keď v obsahu zápisnice sú uvedené

tvrdenia, ako sa dodanie služieb uskutočnilo, kedy došlo k dodaniu služieb a že spôsob a
predmet fakturácie korešpondoval s účtovnými dokladmi predloženými správcovi dane. Kontrolný výkaz
akodokumentobsahujúciinformácie ovymedzenýchdodávkachtovaruaslužiebnavstupe
aj výstupe predstavuje jedinečný zdroj informácií pre finančnú správu. Zároveň mal za to, že správcadane nevykonal dokazovanie tak, aby zistil skutočnosti nevyhnutné pri správe daní čo najúplnejšie a
neoveril podpisy na príjmových dokladoch, príkazoch na úhradu faktúr, vystavených
dodávateľských faktúrach, nevyhodnotil realizované platby a podané daňové priznania a rovnako sa

nevysporiadal s tvrdením, že dodanie služieb mohol realizovať dodávateľ žalobcu aj prostredníctvom
tretích osôb, ktorých účasť na obchodnej transakcii nebol kontrolovaný platiteľ oprávnený skúmať v
zmysle rozhodovacej súdnej praxe.

12. Žalobca ďalej uviedol, že všetky hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z

pridanej hodnoty boli preukázateľne splnené a konanie správcu dane bolo v rozpore s
ustálenou judikatúrou, keď odmietol uznať odpočítanie dane iba na základe nedôvodnej pochybnosti
dodania služby deklarovanými dodávateľmi, spoločnosťami AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. a Salanci –
LMS s.r.o. Takýto záver správcu dane bolo možné považovať za účelový a s cieľom poškodiť žalobcu.
Žalobca súčasne konštatoval, že správca dane sa nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou praxou.

13. V podanom odvolaní žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci konštatujúc, že
vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumelo potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru. Faktúra bola potvrdená podpisom rovnako ako
príjmový doklad o zaplatení ceny za dodanie služby. Napriek uvedenému sa však správca dane s týmito
dôkazmi nevysporiadal a nepreukázal, na ktoré doklady sa vzťahovala pochybnosť o vzniku práva na

odpočet dane.

14. Správca dane nedostatočne vykonal dokazovanie, keď sa nezaoberal ani kontrolnými výkazmi
dodávateľov žalobcu. Nebolo možné pripisovať na ťarchu žalobcu neplnenie si povinností zo strany
jeho dodávateľov. Žalobca mal dodané služby od svojich dodávateľov, kedy si týchto riadne preveril,

spoločnosti nefigurovali v zozname dlžníkov ani v zozname platiteľov dane z pridanej hodnoty, u ktorých
nastali dôvody na zrušenie registrácie pre daň z pridanej hodnoty, ktorú bol zo zákona povinný viesť
správca dane. Teda bolo nelogické pripísať nečinnosť správcu dane pri povinnosti viesť uvedený
register v neprospech žalobcu. Ten si totiž v rámci jemu dostupných zákonných prostriedkov overil
dôveryhodnosť svojho obchodného partnera a vyhodnotil ho ako dôveryhodného. Postupoval pritom

s náležitou starostlivosťou. Domnienky a pochybnosti správcu dane pri výkone daňovej kontroly boli
nedôvodné a nemali oporu v zákone a rovnako odporovali ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Správca dane nepreukázal zneužitie zásady daňovej neutrality.

15. Správca dane účelovo neprihliadol na výsledky dokazovania, dôkazy nehodnotil jednotlivo a všetky

vo vzájomných súvislostiach, čím porušil základné zásady daňového konania, v dôsledku čoho tvrdenia
správcu dane nebolo možné považovať za preukázané. Prvostupňové rozhodnutie preto nebolo
dostatočne odôvodnené a dôvody rozhodnutia v ňom uvádzané nebolo možné považovať za dostatočne
preukázané a majúce oporu v zákone. Žalobca poukázal tiež na rozsudky Súdneho dvora Európskej
únie.

16. Žalovaný rozhodnutím č. 101814734/2021 zo dňa 27.09.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný uviedol, že podľa § 51
ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o dani z pridanej hodnoty. Právo na odpočítanie dane však
nestojí len na formálnom preukazovaní splnenia zákonných podmienok, ale musí byť preukázané, že k
formálne deklarovanému zdaniteľnému plneniu skutočne došlo vo všetkých znakoch - v objekte, v čase,
ale i v subjekte. Žalobca nepreukázal, že služby mu boli označenými dodávateľmi skutočne dodané. Ak
nedošlo k dodaniu služby, nevznikla daňová povinnosť. Ak nevznikla daňová povinnosť, nemôže dôjsť

ani ku vzniku práva na odpočítanie dane a žalobca si tak právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr
ani nemohol uplatniť. Skutočnosti uvedené na faktúrach nezodpovedali reálnemu dodaniu zo strany
subjektov na nich označených ako dodávateľov. Žalovaný súhlasil s názorom správcu dane, že ak neboli
splnené podmienky na vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane a žalobca si toto právo aj napriek
tomu uplatnil, konal v rozpore so zákonom o dani z pridanej hodnoty a správca dane bol plne oprávnený

zistený rozdiel dane vyrubiť prvostupňovým rozhodnutím.

17. Žalovaný ďalej konštatoval, že ani úhrady faktúr neboli preukázané, a to ako dodávateľmi, tak ani
žalobcom. Súčasne uviedol, že žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal relevantné skutočnosti nauplatnenie práva na odpočet dane. Žalobca pochybnosti správcu dane neodstránil a opodstatnenosť
uplatneného práva na odpočet dane nepreukázal a k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení
nepodal v priebehu dokazovania nijaké vysvetlenie. Žalobca v priebehu celého dokazovania neuviedol,

akým spôsobom nadviazal obchodný vzťah s dodávateľmi, kto bola osoba oprávnená konať za
dodávateľa, akým spôsobom boli služby objednávané, v čom konkrétne dodanie služieb spočívalo, aký
bol ich časový harmonogram, kto ich vykonal, aké materiálne zabezpečenie si to vyžadovalo, akým
spôsobom boli práce odovzdané, ako konkrétne došlo k úhrade faktúr, kto hotovosť za dodávateľa
prevzalamnohéinéskutočnosti,ktorésprávcadanepožadovaldoplniť.Žalobcasanáslednenezúčastnil

výsluchu svedkov a nekládol im otázky v snahe preukázať pravdivosť svojich tvrdení, opodstatnenosť
uplatnenia svojich práv a čo najviac ozrejmiť skutkové okolnosti veci samotnej. Žalovaný tak konštatoval,
že žalobca svoje dôkazné bremeno v danom smere neuniesol a svoje dôkazné možnosti nevyčerpal.

18. K námietke ohľadom rozloženia dôkazného bremena žalovaný uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo
správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré by potvrdili reálnosť prijatých zdaniteľných plnení. Žalovaný

podotkol, že nie je možné opomenúť, že žalobca rezignoval na svoju povinnosť ozrejmiť nejasnosti
vyplývajúce z deklarovaných zdaniteľných plnení. Svoje procesné právo pred správcom dane neuplatnil
v dokazovaní ani počas daňovej kontroly a ani následne vo vyrubovacom konaní.

19. Následne sa žalovaný vyjadril k tomu, že konatelia spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. a

Salanci – LMS s.r.o. popreli vystavenie faktúr, ktoré E. D. F. uviedol v ich kontrolných výkazoch a
tieto faktúry označili za fiktívne. Rovnako popreli, že na základe týchto faktúr dodali žalobcovi služby.
Skutočnosť, že faktúry, na ktorých sú uvedení označení dodávatelia, sú zaúčtované u žalobcu a sú
uvedené v kontrolných výkazoch dodávateľov, nie je dôkaz o tom, že k realizácii deklarovaných plnení
skutočne došlo. V priebehu dokazovania nebolo preukázané, že tieto doklady boli vystavované na

základe reálne uskutočnených zdaniteľných plnení.

20. Na podklade zistených skutočností dospel žalovaný k tomu, že prvostupňové rozhodnutie a
konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, bolo v súlade s požiadavkami príslušných zákonných
ustanovení. Záver správcu dane vychádzal zo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo

možné presvedčivo konštatovať, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane bez toho, aby bolo
preukázané, že toto právo si uplatnil oprávnene, po splnení hmotnoprávnych podmienok, ktoré stanovil
zákon o dani z pridanej hodnoty. V odvolaní žalobca nepodal námietky a dôkazy, ktoré by zakladali
dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu tak, ako to navrhol žalobca.

II.
Žaloba

21. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako
aj prvostupňového rozhodnutia a navrhol, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie

konanie, pričom zároveň žiadal, aby mu správny súd priznal právo na náhradu trov konania.

22. Žalobca namietal, že rozhodnutia finančných orgánov boli nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
a pre nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
a že rozhodnutia finančných orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca tiež

namietal že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.

23. Žalobca poukázal na to, že žalovaný neprihliadol na jeho námietku ohľadom nesprávne
vyhodnoteného skutkového stavu veci, kedy správca dane neprihliadal na všetko, čo vykonaným
dokazovaním vyšlo najavo. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, bolo v

rozpore s obsahom administratívneho spisu z daňovej kontroly. Žalobca tiež poukázal na to, že konateľ
spoločnosti Salanci - LMS s.r.o. a konateľ spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. o predkladaných
daňových priznaniach a kontrolných výkazoch vedeli, vedieť mohli alebo vedieť mali. Ak mali dodávatelia
žalobcu vedomosť o nezrovnalostiach, mali podať dodatočné daňové priznanie, čo sa však nestalo.
Vzhľadom k uvedenému je čiastkové spochybnenie vlastných vybraných faktúr a v konečnom dôsledku

aj spochybňovanie naplnenia zákonných podmienok pre priznanie nároku na odpočet dane zo strany
žalovaného irelevantné. S danou námietkou sa žalovaný odmietol zaoberať.24. Aj keď žalobca riadne preukázal dodanie predmetných služieb ako po formálnej, tak aj vecnej
stránke, žalovaný na uvedené skutočnosti, svedčiace v jeho prospech neprihliadal, pričom v rozpore so
základnými zásadami správy daní nevykonal všetky potrebné kroky na to, aby zistil skutkový stav čo

najúplnejšie, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil.

23. Konštatovanie žalovaného, že čísla účtov uvedených na faktúrach neboli čísla bankových účtov
spoločností Salanci - LMS s.r.o. a AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o., bolo irelevantné, pretože nebolo
povinnosťou žalobcu skúmať skutočnosť, či účty uvedené na dodávateľskej faktúre boli účtami

dodávateľa. Bolo bežnou praxou, že na faktúre boli pri rôznych úverových produktoch uvedené iné účty
ako účty dodávateľa. Žalovaný neozrejmil, prečo predmetnú námietku žalobcu považoval za irelevantnú.

25. Následne žalobca v žalobe odcitoval príslušné ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty a
daňového poriadku a poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora
Európskej únie, ktoré je možné aplikovať aj na predmetný prípad, pretože správca dane, ako aj žalovaný

spochybnili jednak vierohodnosť dokladov, a jednak svoje rozhodnutia postavili na nezrovnalostiach,
ktoré žalobca odstránil a vysvetlil.

26. Žalobca tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatočné odôvodnenie, a to aj vo
vzťahu k tomu, že licenciu k programu, v ktorom boli vystavené faktúry spoločnosti Salanci - LMS s.r.o.,

zakúpila fyzická osoba, konkrétne E. D. F..

III.
Vyjadrenie žalovaného

27. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 27.04.2022 majúc za to, že žaloba nebola dôvodná.

28. Žalobca v žalobe prezentoval najmä svoj nesúhlas so závermi finančných orgánov, avšak v danom
smere neuviedol nijaký relevantný dôkaz, ktorý by mal vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia alebo
výrok prvostupňového rozhodnutia. Žalobca prezentoval svoj vlastný subjektívny názor na to, ako

mali byť zistené skutočnosti v priebehu dokazovania vyhodnotené a úplne ignoroval zrejmé fakty.
Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom všetky zistené skutočnosti, spôsob ich zistenia
avyhodnoteniedôkazovuviedolvodôvodnenísvojhorozhodnutia.Zistenéskutočnostipritomvychádzali
z obsahu administratívneho spisu.

29.Uplatneniuprávanaodpočítaniedanepredchádzabezpodmienečnésplneniezákonnýchpodmienok
formálnej a hmotnoprávnej povahy, ktorých nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Žalobca nepreukázal, že mu boli služby
označenými dodávateľmi skutočne dodané. Ak nedošlo k dodaniu služby, nevznikla daňová povinnosť.
Ak nevznikla daňová povinnosť, nemohlo dôjsť ani ku vzniku práva na odpočítanie dane a žalobca si

tak právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr ani nemohol uplatniť.

30. V preskúmavanej právnej veci išlo o priamy obchodný vzťah medzi žalobcom a jeho priamymi
dodávateľmi a nie o „nezrovnalosti v reťazci plnenia“, na ktoré žalobca nemohol mať dosah, resp.
na ktorých sa sám nepodieľal tak, ako to žalobca nepravdivo uviedol. Správca dane a ani žalovaný

svoje rozhodnutia nezaložili na identifikovanom podvodnom konaní u dodávateľov žalobcu alebo
subdodávateľov. Bolo oprávnené od žalobcu očakávať, že bude vedieť preukázať vierohodnosť pôvodu
faktúr, a že bude vedieť špecifikovať, aké konkrétne služby a v akom rozsahu mu vlastne mali byť na
základe týchto faktúr od označených dodávateľov dodané. Žalobca bol ten, kto musel uviesť a predložiť
také dôkazy, ktoré by reálnosť obchodov preukazovali.

31. Žalovaný ďalej poukázal na mylné skutočnosti, ktoré žalobca uviedol. Žalobca neposkytol pre účely
daňovej kontroly doklady - predmetné doklady poskytol Kriminálny úrad finančnej správy, ktorý ich zaistil
v rámci výkonu svojej činnosti. Žalobca nespolupracoval so správcom dane v priebehu daňovej kontroly,
neposkytol bližšie informácie k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení a nemal záujem preukázať

opodstatnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane. Až na základe predvolania sa žalobca dostavil
na ústne pojednávanie, avšak odmietol vypovedať. Výsluchu svedkov sa nezúčastnil a nekládol im teda
ani otázky.32. Žalovaný taktiež uviedol, že spoločným menovateľom v prípade všetkých deklarovaných
zdaniteľných obchodov bol E. D. F., ktorý deklarovaným dodávateľom viedol účtovníctvo, podával
daňové priznania a kontrolné výkazy. E. D. F. taktiež pred správcom dane odmietol vypovedať.

Skutočnosť, že faktúry, na ktorých sú uvedení deklarovaní dodávatelia, boli zaúčtované u žalobcu
a boli prípadne uvedené v kontrolných výkazoch dodávateľov (aj keď nie v správnych sumách),
nebola dôkazom o tom, že k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení skutočne došlo. V
priebehu dokazovania nikdy nebolo preukázané, že tieto doklady boli vystavované na základe reálne
uskutočnených zdaniteľných plnení.

IV.
Replika

33. Žalobca v replike zo dňa 22.11.2022 zotrval na podanej žalobe a skutočnostiach ním uvádzaných.

34. Žalovaný opakovane popieral dôkazy predkladané žalobcom, na ktoré odmietal prihliadať.
Predmetné dôkazy boli žalobcom predložené počas kontroly. Správca dane však tieto dôkazy odmietol
zahrnúť do dokazovania, hoci mali výpovednú hodnotu preukazujúcu uskutočnenie zdaniteľných plnení
ako aj ich obsah a reálne dodanie týchto plnení. Argumentácia žalovaného vo vzťahu k dôvodom
neprihliadania na tieto dôkazy bola v rozpore s postupmi správcu dane, ktorými bol viazaný v zmysle

§ 3 a § 24 daňového poriadku.

35. Povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavovala správcu dane zákonnej
povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri svojom rozhodnutí vychádzať zo všetkých dôkazov,
ktoré mu boli v rámci kontroly a vo vyrubovacom konaní predložené, ktorými disponoval, a o ktorých

mal vedomosť. Návrhmi na doplnenie dokazovania sa správca dane odmietol zaoberať a v žalobou
napadnutom rozhodnutí ani žalovaný neuviedol, aké úvahy ho viedli k zamietnutiu týchto návrhov.
Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedávala správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/81/2017 zo dňa

13.09.2019 a na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo
dňa 30.06.2021.

36. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcu nevyužil.

V.
Konanie na správnom súde

37. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od

01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel
od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v
Trnave a Krajského súdu v Nitre. Vec vedená na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 6S/8/2021 bola v
súlade s platným a účinným rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave v zmysle § 51 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S Správneho súdu v Bratislave
a je na tomto súde vedená pod sp. zn. NR-6S/8/2021.

38. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10

a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej
len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v
žalobe, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania,
keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal

nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli a na webovej stránke správneho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.02.2025 (§ 137
ods. 4 SSP).VI.
Relevantné právne predpisy

39. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v
znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

40. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších

veciach ustanovených týmto zákonom.

41.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

42. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

43. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

44. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

45. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

46. Podľa § 19 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

47. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

48. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnené iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

49. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

50. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov,
a to napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ktorými bol žalobcovi vyrubený

rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie, t.j. zdaňovacie obdobie
december 2017 (ďalej len „rozdiel dane“). Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných námietok
posúdiť, či finančné orgány pri vyrubení rozdielu dane postupovali v súlade s príslušnými právnymipredpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti
a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky.

51. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných
orgánov vo veci odpočítania dane, správny súd prvotne uvádza, že právo zdaniteľných osôb na
odpočítanie dane, ktorú majú zaplatiť, dane splatnej alebo už zaplatenej na vstupe z tovarov, ktoré
nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému
dane z pridanej hodnoty. I keď právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane predstavuje základnú

zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty, môže byť obmedzené, resp.
odopreté, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok
(alebo formálnych podmienok) pre priznanie práva na odpočítanie dane alebo ak došlo k daňovému
podvodu, či k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo
dňa 30.06.2022, sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022 a sp. zn. 6Sžfk/41/2021 zo dňa 30.03.2023).
Ide o rôzne právne dôvody pre obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane, ktorých

jednoznačné odlíšenie je dôležité najmä v súvislosti s rozsahom a predmetom dokazovania či inštitútom
dôkazného bremena. V rámci správneho súdneho prieskumu rozhodnutí finančných orgánov, ktorými tie
odopreli žalobcovi právo na odpočítanie dane a vyrubili mu rozdiel dane, je potom správny súd viazaný
dôvodom obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane vymedzeným finančnými orgánmi.

52.Vychádzajúczobsahurozhodnutífinančnýchorgánovmožnokonštatovať,žežalobcovibolvyrubený
rozdiel dane z dôvodu nepreukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na
odpočítanie dane z jeho strany. Správny súd preto venoval v medziach žalobných námietok osobitnú
pozornosť prieskumu záveru finančných orgánov o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok
pre priznanie práva na odpočítanie dane zo strany žalobcu.

53. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočítanie dane sa v zmysle zákona o dani
z pridanej hodnoty rozumejú: existencia zdaniteľného plnenia (i), jeho dodanie zdaniteľnou osobou (ii) a
použitie dodaných tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti (iii). Právo
na odpočítanie dane pritom vzniká príjemcovi plnenia pri kumulatívnom splnení týchto podmienok. Ak

čo i len jedna z vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane
nie je splnená, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

54. Zákonodarca prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych
podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje.

Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou,
zmluvou). Predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností
preukazuje daňový subjekt. To však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je
bezvýhradné, resp. neobmedzené. Dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje
povinnosť preukázania tvrdených skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú

mieru pravdepodobnosti. Tá bude spravidla naplnená, ak bude možné z vykonaných dôkazov urobiť
daný záver bez vážnych pochybností, pričom treba zohľadniť aj čas, ktorý uplynul od doby, kedy
preukazované skutočnosti nastali. Z hľadiska teórie dôkazného práva nemožno od daňového subjektu
požadovať predloženie takých dôkazov, ktorých predloženie je zo strany daňového subjektu objektívne
nemožné.

55. Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať daň z pridanej hodnoty, má dve povinnosti, a to (i)
povinnosť tvrdiť a (ii) povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom
uplatnení práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za splnenia zákonom stanovených podmienok
a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie, čo predstavuje dôkazné bremeno daňového subjektu.

Úlohou správcu dane (vo všeobecnosti) je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt
preukazuje relevantnými dôkazmi. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami
správcu dane. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy
nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového
subjektujednoznačnevyvracajú,pričomdôkazysprávcudanemusiamaťminimálnerovnakúvýpovednú

schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom. Je tak zrejmé,
že úlohou správcu dane pri verifikovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane je
vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či pri
predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. To znamená, že pokiaľ si daňový subjektuplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené.

56. Ak správca dane pri preverovaní písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť,
pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že
správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte,
či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov
správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu

dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie
kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Inými slovami, nepostačuje
predložiť faktúru, či dodacie listy. Ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú
pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie
ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom
rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane.

57. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné v medziach žalobných námietok posúdiť aj
preskúmavanú právnu vec majúc na pamäti, že žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane práve z dôvodu
nepreukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane z jeho
strany.

58. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za
účelom preverenia splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane.
Z vykonaného dokazovania pritom vyplýva, že deklarovaní dodávatelia, a to spoločnosti AUTOSERVIS
QUATRO, s.r.o. a Salanci – LMS s.r.o., resp. ich konatelia, popreli akúkoľvek spoluprácu so žalobcom

a tiež vystavenie faktúr, na podklade ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, ako
aj vykonanie zdaniteľných plnení uvedených v týchto faktúrach a dokonca uviedli, že žalobcu
vôbec nepoznajú. Na preukázanie opaku, napriek výzve správcu dane na vyjadrenie sa k zistením
skutočnostiam, žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy.

59. Samotný žalobca bol vo vzťahu k daňovej kontrole pasívny a žiadnym spôsobom nepreukázal
splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane. Bol to práve žalobca,
kto bol povinný v prípade, ak si uplatnil právo na odpočítanie dane, preukázať skutočnosti, ktorými by
potvrdil kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane. To
sa však nestalo a žalobca následne ani žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti správcu dane, ktoré

v rámci daňovej kontroly vyšli najavo.

60. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v rámci daňovej kontroly nebola
preukázaná existencia zdaniteľných plnení (i) a nebolo preukázané ani ich dodanie deklarovanými
dodávateľmi (ii). Deklarovaní dodávatelia nepredložili žiadne dôkazy o samotnej realizácii zdaniteľných

plnení pre žalobcu a ani žiadnym spôsobom nepreukázali, že tvrdenia uvádzané v podaných
daňových priznaniach a kontrolných výkazoch odzrkadľujú reálne vykonané zdaniteľné plnenia. Naopak,
deklarovaní dodávatelia výslovne popreli spoluprácu so žalobcom. Konateľ spoločnosti AUTOSERVIS
QUATRO,s.r.o.sadokoncavyjadril,žesafakturovanoučinnosťou(údržbouprevádzkyčerpacíchstaníc)
nezaoberal. Relevantné dôkazy, ktoré by hodnoverne preukazovali realizáciu predmetných zdaniteľných

plnení, nepredložil ani žalobca. Neboli tak kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie
práva na odpočítanie dane. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že žalobca bol sám zodpovedný
za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu.
Ak bol žalobca ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe
dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní.

61. Námietka žalobcu, že konatelia deklarovaných dodávateľov vedeli, vedieť mohli alebo vedieť mali
o daňových priznaniach a kontrolných výkazoch, nebola dôvodná. Deklarovaní dodávatelia výslovne
popreli spoluprácu so žalobcom ako aj dodanie predmetných zdaniteľných plnení, pričom opak nebol
žalobcom preukázaný. Deklarovaní dodávatelia uviedli, že nie sú majiteľmi bankových účtov uvedených

na predmetných faktúrach. Správny súd nespochybňuje, že je bežnou praxou, že na faktúre sú pri
rôznych úverových produktoch uvedené iné účty, avšak v uvedenom prípade žalobca nijako neobjasnil,
kto je skutočným majiteľom bankových účtov a v akom vzťahu je k žalobcovi. Naviac, uvedenie účtu azaplatenie faktúry je formálnou podmienkou, ktorej splnenie však pri nesplnení ďalších hmotnoprávnych
podmienok nemá vplyv na nepriznanie práva na odpočítania dane.

62. Žalobca ďalej v podanej žalobe citoval ustanovenia príslušných právnych predpisov, ním vybranú
judikatúru a prezentoval všeobecné tvrdenia, bez konkrétnej špecifikácie vo vzťahu k rozhodnutiam
finančných orgánov a postupu správcu dane, resp. žalovaného. Z tejto časti žaloby nie je zrejmé,
v čom konkrétne (teda na základe akých konkrétnych právnych a skutkových dôvodov) žalobca
považoval rozhodnutia finančných orgánov za nezákonné. Žalobná námietka však musí spĺňať určitú

mieru konkretizácie, aby správny súd mohol vôbec pristúpiť k súdnemu prieskumu. Keďže žalobca v
žalobe len citoval vybrané ustanovenia právnych predpisov a judikatúru, správny súd vyhodnotil túto
námietku ako všeobecnú a nekonkrétnu. Bolo povinnosťou žalobcu, aby vznesené námietky dostatočne
konkretizoval, a tým umožnil správnemu súdu prieskum rozhodnutí finančných orgánov v kontexte
uplatnených žalobných bodov. Ak tak žalobca nekonal, nesie bremeno neúspechu žaloby, pretože
správny súd nie je oprávnený a ani povinný vyhľadávať žalobné dôvody za žalobcu.

63. Žalobca následne poukázal na to, že v prvostupňovom rozhodnutí správca dane konštatoval, že
licencie účtovného programu, v ktorom boli vystavené predmetné faktúry spoločnosti Salanci - LMS
s.r.o., zakúpila fyzická osoba, a to E. D. F.. Podľa žalobcu žalovaný nevyhodnotil predmetnú skutočnosť
v súlade s daňovým poriadkom, pričom žalobcovi v kontexte odvolacej námietky ani nebolo zrejmé,

aké konkrétne zákonné ustanovenia mal porušiť, čo malo mať za následok nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia. Správny súd i túto žalobnú námietku posúdil ako nedôvodnú, pretože žalobca
neuviedol, v čom konkrétne došlo k porušeniu jeho práv. Ako vyplýva z prvostupňového rozhodnutia,
správcadanekonštatoval,žezamestnancisprávcudanenahliadlidospisuazistili,ževlastníkomlicencie
k účtovnému programu, v ktorom boli vystavené predmetné faktúry spoločnosti Salanci - LMS s.r.o., bol

E. D. F., ktorý bol účtovníkom tejto spoločnosti. Z uvedeného konštatovania nemožno vyvodiť nič, čo by
smerovalo k porušeniu práv žalobcu, keďže v tejto časti prvostupňového rozhodnutia nebolo zámerom
správcu dane popísať určité pochybenie žalobcu, ale len opísať zistený skutkový stav.

64. Správny súd po preskúmaní rozhodnutí finančných orgánov v medziach žalobných námietok nezistil,

že by sa finančné orgány pri svojom rozhodovaní odchýlili od relevantných zákonných ustanovení.
Finančné orgány svoje rozhodnutia založili na riadne zistenom skutkovom stave a vec po právnej
stránke správne vyhodnotili, aplikovali príslušné zákonné ustanovenia a svoje rozhodnutia dostatočne
odôvodnili. Žalovaný sa s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu vysporiadal dostatočne. Správny
súd nepovažoval postup finančných orgánov za taký, ktorým by neprípustným spôsobom zaťažoval

žalobcu požiadavkou preukazovania takých skutočností, na ktoré by nemal dosah. Jednotlivé zistenia
správcu dane týkajúce sa deklarovaných dodávateľov boli pritom logicky vedené snahou o čo
najúplnejšie zistenie skutočného stavu veci so zreteľom na preverenie dodávateľov žalobcu a s tým
spojenej existencie poskytnutia služieb, pri ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane.

65. Námietka žalobcu, že boli skúmané obchodné reťazce, nebola dôvodná. Finančné orgány
v predmetnej právnej veci neskúmali obchodné reťazce a neskúmali ani daňový podvod, či zneužitie
práva, ale výlučne splnenie hmotnoprávnych podmienok, a preto bola argumentácia žalobcu v tejto časti
irelevantná.

66. V nadväznosti na poukaz žalobcu na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uvádzané v žalobe, resp. v replike správny súd pripomína, že rozhodovacia prax tejto súdnej inštancie
zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní je rozsiahla a prešla istým vývojom. Pokiaľ
ide o aktuálne poňatie dôkazného bremena v daňovom konaní v rámci správnej súdnej praxe, správny
súd poukazuje na jej zhrnutie v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4Sfk/31/2024 zo dňa 22.01.2025, ods. 44 až 54 (vydanom v skutkovo a právne obdobnej veci tých istých
účastníkov konania, ako je tomu v preskúmavanej právnej veci).

67. V nadväznosti na poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2021 správny súd uvádza, že už zo žalobcom uvádzanej časti

tohto rozsudku je zrejmé, že sa týkal prípadu, kedy finančné orgány spochybnili subdodávateľské
spoločnosti deklarovaného dodávateľa kontrolovaného daňového subjektu. V preskúmavanej právnej
veci ale o takýto prípad nejde. V preskúmavanej právnej veci totiž finančné orgány nespochybňovali
subdodávateľské spoločnosti deklarovaných dodávateľov žalobcu. Závery Najvyššieho správneho súduSlovenskej republiky prezentované v rozsudku sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.20, na ktoré poukázal
žalobca, preto v preskúmavanej právnej veci neboli relevantné.

68. V nadväznosti na poukaz žalobcu na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci
Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020 správny súd poukazuje na zhrnutie aktuálnej
rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie, ktorá je v preskúmavanej právnej veci relevantná
vzhľadom na jej skutkové a právne okolnosti, v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sfk/31/2024 zo dňa 22.01.2025, predovšetkým v ods. 61 (vydanom v skutkovo

a právne obdobnej veci tých istých účastníkov konania, ako je tomu v preskúmavanej právnej veci).
Z administratívneho spisu nijako nevyplýva, že by finančné orgány postupovali v rozpore so závermi
prezentovanými v predmetnej relevantnej rozhodovacej praxi Súdneho dvora Európskej únie (zhrnutej
vo vyššie uvedenom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky). Z rozhodnutí
finančných orgánov nevyplýva, že by tie z vykonaného dokazovania vyvodili závery, ktoré by boli
v rozpore so závermi prezentovanými v predmetnej relevantnej rozhodovacej praxi Súdneho dvora

Európskej únie (zhrnutej vo vyššie uvedenom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky).

69. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných
námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa §

190 SSP zamietol.

70. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od
žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

71. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/

SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právnehoposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.