Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 22CoCsp/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2221201375
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2221201375.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudcov: JUDr.

Dominika Horváthová a JUDr. Peter Duman v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX, XXX XX C., 2. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., obaja žalobcovia zastúpení:
JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, so sídlom Trenčianska 57, 821 09 Bratislava, IČO: 31 782 761 proti
žalovaným: 1. Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO:
35 724 803, 2. EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724
803, zastúpený: Remedium Legal, s. r. o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, o určenie
neplatnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného

súdu Dunajská Streda č. k.: 7Csp/27/2021 – 463 zo dňa 07. novembra 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a závislých výrokoch III. a IV. p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanému v 1. rade sa n e p r i z n á v a voči žalobcom 1. a 2. nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

III. Žalovaný v 2. rade m á voči žalobcom 1. a 2. zaviazaným spoločne a nerozdielne n á r o k na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol. Vo výroku II. zrušil sa
neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7Csp/27/2021
zo dňa 25.08.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp zn. 23CoCsp/18/2023 zo dňa
09.06.2023. Výrokom III. žalovanému v 1. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom
a výrokom IV. žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom spoločne a
nerozdielne v rozsahu 100 %.

1.1 Po dokazovaní vykonanom oboznámením sa s listinnými dôkazmi (ods. 11 napadnutého rozsudku)
a právnom posúdení veci podľa ustanovení § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52
ods. 1 až 4, § 39 zákona č. 40/1946 Zb. Občiansky zákonník (v ďalšom texte „Občiansky zákonník“), § 1
ods. 3 písm. a), c), f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte „zákon o spotrebiteľských
úveroch“), § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte „zákon
o ochrane spotrebiteľa“) a § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj
C. s. p.) zistil nasledovný skutkový stav:1.2 Žalobcovia 1. a 2. (v ďalšom texte „žalobcovia“) ako dlžníci dňa 21.08.2012 uzatvorili so žalovaným
v 1. rade ako bankou - veriteľom Zmluvu o poskytnutí úveru, ktorého predmetom bolo poskytnutie
hypotekárneho úveru vo výške 90 950 eur žalobcom, ktorí sa zaviazali splatiť tento úver do 28 rokov

od termínu dočerpania úveru formou anuitných splátok úveru vo výške po 473,91 eura. Úver bol
zabezpečený nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalobcov, zapísanými na liste vlastníctva č. XXXX pre
katastrálne územie C.. V zmluve bolo dojednané, že ak dlžník poruší svoje povinnosti dohodnuté
zmluvou, podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentmi, môže banka v súlade s podmienkami
od zmluvy odstúpiť, či požadovať okamžité splatenie istiny úveru a príslušenstva (čl. X ods. 8. Zmluvy).

Žalobcovia sa v roku 2020 rozhodli prerušiť úhradu mesačných splátok. Uvedené skutočnosti neboli
medzi stranami sporné. Podaním zo dňa 16.07.2019 žalovaný v 1. rade zaslal žalobcovi v 1. rade
vyjadrenie k jeho žiadosti na vysvetlenie pomeru úroku a istiny v účtovanej splátke k hypotekárnemu
úveru. Zároveň mu doručil aj plán splátok, ktorý vychádzal z predpokladu riadneho splácania úveru
a úhrady aktuálnej delikvencie v celkovej výške 618,67 eura. Zo vzorového harmonogramu splácania
vyplýva, ako sú započítané jednotlivé splátky na istinu, úroky, poplatky, bankopoistenie od 28.05.2019

až do konečnej splatnosti úveru. Poslednou výzvou na úhradu pohľadávky zo dňa 29.01.2020 žalovaný
v 1. rade oznámil žalobcom, že ku dňu 28.01.2020 predstavuje ich dlh z omeškaných splátok čiastku
2 126,94 eura vrátane príslušenstva a zároveň ich vyzval, aby svoj dlh uhradili bezodkladne s tým,
že v opačnom prípade bude úver vyhlásený za splatný. Žalobcovia svoj dlh ani dodatočne neuhradili,
žalovaný v 1. rade dňa 28.04.2020 zosplatnil úver poskytnutý žalobcom, čo im oznámil podaním zo dňa

30.04.2020. Listom zo dňa 17.09.2020 žalovaný v 1. rade oznámil žalobcom, že na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok, pohľadávku zo zmluvy o hypotekárnom úvere postúpil na žalovaného v 2. rade.
Zo špecifikácie úveru odo dňa načerpania úveru až po postúpenie pohľadávky vyplýva, že žalobcovia už
od samotného začiatku zmluvného vzťahu so žalovaným v 1. rade neplatili splátky hypotekárneho úveru
riadne a včas. Z uvedeného rozpisu vyplýva, že žalobcovia boli s úhradu splátok počnúc od 29.05.2017

neustále v omeškaní, pričom miera ich omeškania kolísala. Žalobcovia svoje omeškanie do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru nevyrovnali.

1.3 Súd prvej inštancie predovšetkým konštatoval prípustnosť uplatnenej žaloby v zmysle § 137 písm.
d) C. s. p., ktorú odvodil zo znenia § 3 ods. 1 a 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Predmetný právny

vzťah súd prvej inštancie posudzoval ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia §
52 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia svoju žalobu odôvodňovali predovšetkým tým, že zmluva
o úvere, ktorú uzatvorili so žalovaným v 1. rade neobsahoval všetky náležitosti v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch, a tiež tým, že žalovaný v 1. rade neposkytol žalobcom amortizačnú tabuľku v
zmysle tohto zákona. Súd prvej inštancie poukázal v tejto súvislosti na § 1 ods. 3 písm. a), c) a f) zákona

o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorých sa daný typ úverovej zmluvy nepovažuje za spotrebiteľský
úver, pretože ide o hypotekárny úver, kedy je pohľadávka banky zabezpečená záložným právom k
nehnuteľnosti žalobcov, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov (28 rokov) a ide o úver,
ktorého výška je vyššia než 75 000 eur (90 950 eur). Z toho dôvodu zákon o spotrebiteľských úveroch
na predmetné konanie nemožno aplikovať, pričom súd skúmal, či úverová zmluva medzi žalobcami a

žalovaným v 1. rade spĺňala všetky náležitosti v zmysle ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a 75 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Po preskúmaní úverovej zmluvy, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že spĺňa všetky podmienky vymenované v citovaných ustanoveniach, pretože v zmluve
sú riadne označené zmluvné strany (žalobcovia a žalovaný v 1. rade), výška úveru (90 950 eur), úroková
sadzba (4,45 % ročne), doba splatnosti (28 rokov), pravidlá splácania (splátka vo výške 473,91 eura

k 28. dňu každého mesiaca), riadne označenie nehnuteľnosti, ktorá zabezpečuje pohľadávku banky.
Úverová zmluva uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade bola dojednaná platne.

1.4 Žalobcovia neplatnosť zosplatnenia odôvodňovali tým, že zameškané platby uhradili, pričom banka
s nimi komunikovala nekorektne, resp. nekomunikovala vôbec, čím porušila dobré mravy. Čo sa týka

tvrdení žalobcov, že omeškané splátky uhradili, súd prvej inštancie konštatoval, že svoje tvrdenie
nepreukázali. Nebolo sporné, že žalobcovia po upozornení, že bude dlh zosplatnený, vykonali čiastočné
úhrady, neuhradili však všetky omeškané splátky pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru.
Žalobcovia dôkaz predložený žalovaným v 1. rade spochybnili, ale naopak svoje tvrdenia nedokázali
preukázať žiadnym spôsobom, pričom žalobcovia okrem bremena tvrdenia nesú aj bremeno dôkazu.

Ohľadom komunikácie banky a žalobcov sa súd prvej inštancie s tvrdením žalobcov nestotožnil, keď
samotní žalobcovia predložili súdu listinu, ktorou žalovaný v 1. rade odpovedal na ich žiadosť ohľadom
započítania splátok, kedy žalobcom doručil aj harmonogram splácania úveru. Žalobcovia v predmetnom
konaní tvrdili, že boli s takouto odpoveďou nespokojní, avšak nepreukázali, že by žalovanému v 1. radepodali novú žiadosť, ktorej nebolo vyhovené. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný v 1.
rade pred vyhlásením predčasnej splatnosti odoslal žalobcom podanie, v ktorom ich upozornil, že ak
neuhradiazameškanésplátky,budeúvervyhlásenýzapredčasnesplatný.Banka–žalovanýv1.radesa

mal podľa tvrdení žalobcov previniť aj tým, že nedodržal spoločné rámcové pravidlá prijaté Slovenskou
bankovouasociácioupririešenífinančnejnúdzeklientovpočaskoronakrízy.Napotvrdenietýchtosvojich
námietok predložili len tlačovú správu TASR, pričom nekonkretizovali, aké pravidlá mal žalovaný v 1.
rade porušiť. Okrem toho žalovaný v 1. rade poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobcovia boli už v čase
vypuknutia koronakrízy v omeškaní, a preto sa na žalobcov tieto pravidlá nemali vôbec vzťahovať.

1.5 Súd prvej inštancie nevykonal výsluch žalobcov, ktorí chceli preukázať konanie žalovaného v 1.
rade v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania, pretože žalobcovia
sa nedostavili ani na jedno pojednávanie, a v prípade ich výsluchu by bolo potrebné pojednávanie
odročiť. Súčasne súd prvej inštancie poukázal na koncentráciu konania, kedy žalobcovia boli zastúpený
advokátom, a teda sa aj v spotrebiteľských veciach voči spotrebiteľom aplikuje zásada koncentrácie

konania. Súd prvej inštancie argumentoval aj tým, že bolo preukázané splnenie všetkých povinností
žalovaným v 1. rade pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru a žalobcovia vo svojich vyjadreniach
netvrdili žiadne také skutočnosti, ktoré by podľa názoru súdu mohli mať vplyv na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru. K námietke žalobcov, prečo žalovaný v 1. rade nezapočítal splátky žalobcov na istinu v
zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že je bežné, že pri bankových

obchodoch sa úvery splácajú formou anuitných splátok, z ktorej časť sa započítava na istinu, časť na
úroky a časť na poplatky, čo vyplýva aj zo vzorového harmonogramu splácania ako aj zo špecifikácie
úveru odo dňa načerpania úveru až po postúpenie pohľadávky. Naviac uvedená otázka nemá vplyv na
platnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, pretože táto skutočnosť bude mať vplyv až na samotnú
výšku pohľadávky voči žalobcom, čo sa však v tomto konaní nerieši.

1.6 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p.. Žalovaným, ktorí mali vo
veci plný úspech, vznikol nárok na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie svojho
nároku voči žalobcom. Tento nárok však súd priznal len žalovanému v 2. rade, ktorý si v konaní uplatnil
nárok na náhradu trov konania, pričom zo spisu vynaloženie týchto trov aj vyplývalo. Žalovaný v 1. rade

si však nárok na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu ani nevyplývalo, že by mu určité trovy vznikli,
preto súd žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal. O výške náhrady trov konania
súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia, z dôvodov, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.) a súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.
s. p.).

2.1 Naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov vzhľadali v tom, že ich právny zástupca počas
pojednávania zo dňa 07.11.2023 navrhol súdu vypočutie žalobcov ku skutočnostiam, ktoré sa javia byť v
procese sporné a vzhľadom na ich relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej bolo potrebné ustáliť tento
rozpor. Vzhľadom na priebeh konania a samotného pojednávania pokladajú nevypočutie žalobcov za
porušenie postupu súdu v zmysle procesnoprávnych noriem, čím bol naplnený odvolací dôvod upravený

v § 365 ods. 1 písm. b), e) C. s. p., teda súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a týmto nesprávaným procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Žalobcovia vyslovili nesúhlas s tým názorom súdu prvej inštancie, že sa v predmetnom konaní
nachádzali v dôkaznej tiesni, pretože nepredložili podklady, ktoré preukazovali skutočnosti o tom, že

zameškané mesačné splátky uhradili. Z tohto dôvodu žalobcovia navrhli svoj výsluch na pojednávaní
aj k týmto rozhodujúcim skutočnostiam. Súd tento výsluch nepripustil. Žalobcovia ešte pred začatím
civilného sporu uhradili žalovanému v 2. rade sumu vo výške 43 784,31 eura, ktoré pokryli istinu
pohľadávky vo výške 13 785,37 eura, zmluvné úroky vo výške 26 971,68 eura a úroky z omeškania
vo výške 372,61 eura a poplatky vo výške 2 654,65 eura. Súd prvej inštancie, napriek tomu, že mal

vedomosť o tom, že žalobcovia nemajú listinné podklady pre preukázanie úhrad, pristúpil k argumentácii
žalovaných, a tým nepostupoval v zmysle zákonných mantinelov, pretože predmetný spor je sporom s
ochranou slabšej strany. Žalovaný v 1. rade súdu prvej inštancie predložil prehľad o úhradách, z ktorého
obsahu nie je jednoznačné, že sa týka žalobcov a nie je možné zistiť ani dĺžku omeškania s úhradoupeňažných prostriedkov. Z uvedených dôvodov vznikla aj sporná otázka o tom, či si žalovaný v 1. rade
splnil povinnosť voči žalobcom, ktorá spočívala v predložení prehľadu o úhradách mesačných splátok
pred tým ako vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. V zmysle argumentácie súdu prvej inštancie o tom, že

ide o spotrebiteľskú zmluvu, je jednoznačný záver, že tento civilný spor je sporom s ochranou slabšej
strany. V sporoch, kde vystupuje slabšia strana sa neaplikujú ustanovenia o koncentrácii konania, je
zvýšená manudukčná povinnosť súdu a oslabený prejednací princíp. Žalobcovia poukázali na § 295
C. s. p. s tým, že súd v danom prípade nevyužil svoju aktivitu na zabezpečenie dôkazov, napriek
tomu, že relevantné podklady pre rozhodnutie navrhnuté boli. Súd sa dostatočne nevyrovnal s jeho

povinnosťou zaobstarať a zabezpečiť aj tie dôkazy, ktoré slabšia strana nepredložila. Žalobcovia vo
svojichvyjadreniachataktiežajnapojednávaníupriamovalipozornosťnato,ženapriektomu,ženemajú
listinné dôkazy o úhradách zameškaných splátok, úrokov a úrokov z omeškania, vedia pravdivo popísať
okolnosti, ktoré sú kľúčové pre posúdenie právnej veci. Vedia zdôvodniť aj to, prečo nemôžu listinné
dôkazy súdu predložiť a ujasniť ich správanie voči žalovanému v 1. rade a že s najlepším svedomím
uhradili dlh, ktorý im vznikol. Podľa súdu prvej inštancie žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v

tom, že nepreukázali listinnými dôkazmi úhrady zameškaných súm. V zmysle čl. 15 ods. 2 C. s. p.
žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Medzi dôkazné prostriedky, ktoré sú nositeľom relevantnej
informácie pre rozhodnutie vo veci samej, v civilnom sporovom konaní sa považujú podľa § 187 ods.
2 C. s. p. najmä výsluch strany, výsluch svedka, listiny, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a
obhliadka. Za dôkaz sa považuje všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci. Z napadnutého

rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie napriek tomu, že žalobcovia v súlade s koncentráciou konania
predložili návrh na vykonanie dôkazov vo forme ich výsluchu, túto možnosť nebral do úvahy a tak
arbitrárne rozhodol o tom, že výsluch nepripustil, a to len z dôvodu nepredloženia listinných dôkazov
preukazujúcichúhradyzameškanýchsúm.Žalobcoviapretokonštatujú,žetakýtokroksúdubolvrozpore
nie len s § 295 C. s. p., ale aj s princípom voľného hodnotenia dôkazov. Súd bez ohľadu na to, že

žiaden z dôkazov nemá vymedzenú hodnotu, uprednostňoval listinné dôkazy pred výsluchom žalobcov.
Kľúčovým aspektom, v ktorom prvoinštančný súd pochybil je, že súd by mal podľa § 295 C. s. p. aktívne
hľadať a zhromažďovať dôkazy potrebné na rozhodnutie veci samej. Táto premisa vyplýva z osobitnej
povahy spotrebiteľského sporu ako sporu s ochranou slabšej strany. Zanedbanie tohto zásadného
procesného kroku môže viesť k vážnym pochybeniam, ktoré zasahujú do práva na spravodlivý proces v

zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.
Ak súd nevyvinie dostatočné úsilie na zhromažďovanie a posúdenie všetkých relevantných dôkazov,
môže to mať významné dôsledky na celkovú spravodlivosť a integritu súdneho rozhodnutia. Záver súdu
prvej inštancie, ktorý je odzrkadlený v jednotlivých výrokoch je podľa žalobcov nezákonný, nespravodlivý
a nesprávny. Súd k nemu dospel opomenutím tých procesných povinností, ktoré sú základnou podstatou

pre spory s ochranou slabšej strany a odôvodnenie tohto postupu princípmi hospodárnosti a rýchlosti
konania nepovažujú za dostačujúce, pretože je na úkor slabšej strany a porušuje jej právo na spravodlivý
proces, ktoré je v postavení základného ľudského práva.

2.2 Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec sa vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.

3. Žalovaný 2. vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov predovšetkým uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje za riadne odôvodený a vecne správny, pričom sa zároveň pridržiava svojich doterajších
vyjadrení a odvolanie žalobcov považuje za nedôvodné v celom rozsahu. Žalobcovia vo svojom

odvolaní len povrchne poukazujú na určité subjektívne skutočnosti, ktoré majú navodzovať dojem o
porušení ich práva na spravodlivý proces. Opakovane namietajú tú istú skutočnosť ohľadom odmietnutia
vykonať navrhovaný výsluch žalobcov, s ktorým sa prvoinštančný súd náležite vyrovnal v odôvodnení
svojho rozsudku. K tvrdeniu žalobcov, že súd prvej inštancie pochybil, pretože mal v zmysle. § 295
C. s. p. aktívne hľadať a zhromažďovať dôkazy potrebné na rozhodnutie veci samej žalovaný 2.

uviedol, že predmetné ustanovenie § 295 C. s. p. síce umožňuje súdu vykonať aj dôkazy, ktoré
spotrebiteľ nenavrhol, no toto oprávnenie súdu sa v žiadnom prípade nerovná povinnosti aktívneho
vyhľadávania dôkazov, pričom k takémuto výkladu nemožno dôjsť ani extrémne extenzívnym výkladom
predmetného ustanovenia. Žalobcovia sa v zmysle svojho odvolania snažia absolútne zbaviť svojej
dôkaznej povinnosti a v podstate ju v celom rozsahu preniesť na samotný súd, pričom následne z takto

súdu uloženej povinnosti vyvodzujú, že súd svoje dôkazné bremeno neuniesol a tak porušil ich právo
na spravodlivý súdny proces. Takouto argumentáciou žalobcovia absolútne opomínajú okrem iného aj
základné princípy sporového konania a samotného Civilného sporového poriadku, teda rovnosti strán,
kontradiktórnostikonania,avzmyslevyššieuvedenéhoajnezávislostianestrannostisúdu.Jeabsurdné,aby súd zabezpečil výsluch strany, teda žalobcov, ktorý navrhujú samotní žalobcovia, no na pojednávaní
sa opakovane nezúčastňujú. Ako iniciátori tohto konania, navyše zastúpení advokátom, pritom niesli
dôkazné bremeno svojich tvrdení, pričom tejto povinnosti neboli ani ako spotrebitelia pozbavení žiadnym

zákonným ustanovením. Dôvodom, pre ktorý podľa žalobcov súd prvej inštancie zamietol žalobu
bolo nepredloženie výhradne listinných dôkazov preukazujúcich úhrady zameškaných súm. Uvedené
však z odôvodnenia samotného rozsudku vôbec nevyplýva, pretože súd svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že žalobcovia nedokázali preukázať svoje tvrdenia žiadnym spôsobom. Súd prvej inštancie vo
svojom odôvodnení uviedol aj to, že odmietol návrh na vykonanie výsluchu žalobcov s prihliadnutím na

hospodárnosť a efektívnosť konania, pretože žalobcovia sa ani na jednom z pojednávaní nezúčastnili.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd poukázal aj na koncentráciu konania, pričom žalobcovia v
tejto súvislosti v odvolaní poukazujú na ochranu spotrebiteľa a neuplatňovanie koncentrácie konania.
Žalovaný 2. však upozornil na to, že predmetné ustanovenie sa v tomto prípade nepoužije a to práve
z dôvodu, že žalobcovia sú zastúpení advokátom (§ 291 ods. 3 C. s. p.). Žalovaný 2. súčasne
konštatoval, že je na posúdení súdu, ktoré dôkazy vykoná, pričom nie je jeho povinnosťou vykonať

každý navrhnutý dôkaz. V zmysle § 195 ods. 1 C. s. p. súd môže nariadiť výsluch strany, teda nie
je to jeho povinnosťou, zároveň ak malo byť v záujme žalobcov vykonať ich výsluch, ktorý oni sami
navrhli, tak sa minimálne na niektorom z nariadených pojednávaní mali zúčastniť. V tejto súvislosti
žalovaný 2. poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/91/2019 zo
dňa 10.12.2020: ,,V civilnom sporovom konaní je súd povinný zvážiť, ktoré dôkazy je povinný vykonať,

pričom dôvodnosť návrhov strán sporu na doplnenie dokazovania posudzuje so zreteľom, či a v akom
rozsahu je potrebné doplniť doterajší stav dokazovania. Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou
sporu, resp. vykonanie iného dôkazu na zistenie skutkového stavu veci nemožno považovať za postup,
ktorým by súd strane sporu odňal možnosť konať pred súdom (R 6/2000). Platí to aj o takom dôkaze,
ktorý strana sporu zo svojho subjektívneho pohľadu považuje za dôležitý. Rozhodovanie o tom, ktoré z

navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na posúdenie súdu, a nie strany sporu (§ 185 ods.
1 C. s. p.).“ Poukázal súčasne aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 07.02.2018 PL. ÚS 11/2016-60,
publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 1/2018: „...aj keď je ochrana spotrebiteľov
neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať
vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek inštitúty s tým,

že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu
nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v
klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom.“ Podľa
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 zo dňa 29.06.2010: „(...)ochranu
spotrebiteľa nie je možné pojať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nerozvážnosti spotrebiteľa.“

3.1 Žalovaný 2. má za to, že žalobcovia v podanom odvolaní neuviedli žiadne relevantné skutočnosti,
ktoré by ho odôvodňovali, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil a žalovanému 2. priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Ďalšie vyjadrenia vo veci odvolaciemu súdu neboli doručené.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou stranou (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 365 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s.
p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

6. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že napriek tomu, že žalobcovia v úvode svojho odvolania

uvádzajú, že podávajú voči prvoinštančnému rozsudku odvolanie v celom rozsahu, v samotnom texte
svoje odvolanie smerujú len voči zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku, keď poukazujú na
naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov v súvislosti s dôkazným bremenom vo vzťahu k preukázaniu
úhrady zameškaných splátok. Žiadna časť odvolania sa netýka výroku II., ktorým súd prvej inštanciezrušil neodkladné opatrenie. S poukazom na čl. 11 ods. 1 C. s. p., v zmysle ktorého sa úkony strán
posudzujú s prihliadnutím na ich obsah a v spojení s § 379 C. s. p., podľa ktorého je odvolací súd viazaný
rozsahom odvolania, odvolací súd preskúmal správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu

zamietajúceho výroku I. a závislých výrokov III. a IV. o náhrade trov konania.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo určenie že vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru poskytnutého bankou - žalovaným v 1. rade ako veriteľom žalobcom ako dlžníkom na
základe Zmluvy o poskytnutí úveru, reg. číslo 250409 zo dňa 04.09.2012 je neplatné. Žalobu žalobcovia

odôvodnili najmä tým, že postup banky pri zaúčtovaní zaplatených mesačných splátok určených na
úhradu úveru bol neprehľadný a je možné dôvodne predpokladať, že banka – žalovaný 1. postupoval
v rozpore so zmluvou o úvere, podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti preto neboli splnené.

8. Predmetom odvolacieho konania je s prihliadnutím na rozsah a dôvody odvolania preskúmanie
správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol, pričom odvolací súd

vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, keď zistil, že nie je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie.

9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.

10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd
k záveru, že prvoinštančné rozhodnutie je vecne správne, podrobne odôvodnené pričom sa súd prvej
inštancie vyrovnal so všetkými vo veci podstatnými námietkami sporových strán. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom na zdôraznenie jeho

správnosti a za účelom vyrovnania sa s odvolacími námietkami žalobcov uvádza nasledovné:

12. Žalobcovia podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a e) C. s. p.

13. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. je naplnený vtedy, ak nesprávny

procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní
záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí
byť hodnotené v kontexte celého konania. Žalobcovia vzhľadali naplnenie uvedeného odvolacieho
dôvodu v tej skutočnosti, že súd prvej inštancie napriek ich návrhu nevykonal výsluch žalobcov. V tejto
skutočnosti súčasne žalobcovia videli aj naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.

s. p. - súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

14. Odvolacie námietky žalobcov vo svojej podstate vecne spočívali v tých tvrdeniach, že súd
prvej inštancie ich nevypočul k sporným skutočnostiam – k úhrade zameškaných splátok úveru
a s poukazom na osobitnú povahu predmetného sporu ako spotrebiteľského sporu mal súd aktívne

hľadať a zhromažďovať dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci samej.

15. K námietke o nevykonaní výsluchu žalobcov odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 185 C. s. p.,
podľaktoréhosúdrozhodne,ktoréznavrhnutýchdôkazovvykoná.Jeúlohousúduustáliť,ktoréskutkové
tvrdenia sú pre rozhodnutie o veci relevantné, ktoré z relevantných tvrdení sú sporné, ktoré považuje

za nesporné a ktoré je potrebné dokazovať. Odvolací súd tu dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo 262/2009 zo dňa 18.08.2010, ktorý konštatoval, že „súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. K procesným
právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o
ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o

tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Ak sa súd
rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné
alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup znemožňujúci procesnej strane uskutočňovaťjej procesné oprávnenia“ (porovnaj aj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/26/2017 zo dňa
06.03.2017 a 9Cdo/256/2020 zo dňa 24.10.2022).

16. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 195 ods. 1 C. s. p., v zmysle ktorého na
návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich
nemožno preukázať inak; ustanovenie § 150 ods. 2 tým nie je dotknuté. Z dikcie citovaného ustanovenia
vyplýva, že výsluch strany je len podporným dôkazom, ktorý súd vykoná len vtedy, ak tvrdenú skutočnosť
nemožno preukázať iným spôsobom. Medzi stranami nebolo sporné, že sa žalobcovia v priebehu

úverového zmluvného vzťahu so žalovaným 1. rozhodli prerušiť úhradu mesačných splátok úveru; po
upozornení žalovaným 1. že ich dlh bude zosplatnený, vykonali čiastočné úhrady. Podľa špecifikácie
úveru, predloženej žalovaným 1. (prehľadom splácania úveru žalobcami) z elektronického systému
banky k úveru č. 250409 klienta A. B. vyplýva, že žalobcovia od začiatku zmluvného vzťahu so
žalovaným 1. neplatili splátky úveru riadne a včas a od mája 2017 boli nepretržite v omeškaní. Toto
omeškanie trvalo aj v čase pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru ku dňu 28.04.2020. Súd

prvej inštancie mal preukázané, že žalovaný 1. splnil všetky zákonné povinnosti pred vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru a žalobcovia netvrdili žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na
zákonnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Dôvod nevykonania výsluchu žalobcov súd prvej
inštancie podrobne uviedol v ods. 34. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a odvolací súd sa s týmto
odôvodnením stotožňuje v plnom rozsahu. Na zdôraznenie správnosti postupu súdu prvej inštancie

odvolací súd dodáva, že v zmysle citovaného ustanovenia § 195 C. s. p. by súd mohol vykonať dôkaz
výsluchom žalobcov k okolnostiam úhrady splátok úveru len vtedy, ak by tvrdenú skutočnosť splatenia
jednotlivých splátok nebolo možné preukázať iným dôkazom. Je pri tom na úvahe súdu, či žalobcami
navrhnutý dôkaz – ich výsluch, je relevantný na preukázanie tvrdenej skutočnosti o splácaní, resp.
splatení zameškaných splátok, a teda či je aj relevantný vo vzťahu k predmetu sporu a potrebný pre

rozhodnutie o veci. Žalobcovia v priebehu prvoinštančného konania (a aj vo svojom odvolaní) tvrdili, že
nemajú listinné dôkazy o úhradách zameškaných splátok a svoj výsluch navrhli z dôvodu „..pravdivo
popísať okolnosti, ktoré sú kľúčové pre posúdenie právnej veci. Vedia zdôvodniť aj to, prečo nemôžu
listinné dôkazy súdu predložiť a ujasniť ich správanie voči Žalovanému v 1. rade a že s najlepším
svedomím uhradili dlh, ktorý im vznikol.“ Podľa úverovej zmluvy reg. č. 250409 uzavretej dňa 21.08.2012

medzi žalovaným 1. ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi sa žalobcovia zaviazali zabezpečiť dostatok
finančných prostriedkov na svoj bežný účet vedený žalovaným 1., z ktorého mali byť uhrádzané
anuitné splátky v dohodnutej výške (čl. V bod 5. v spojení s čl. VI. body 2. a 3. zmluvy). Pokiaľ teda
žalobcoviatvrdili,ženemajúlistinnépodkladyprepreukázanieúhradzameškanýchsplátok,relevantným
dôkazom by bol napríklad výpis z účtu, príp. doklad o vklade na úverový účet, pričom je nepochybne

známe, že bankovníctvo je vedené elektronicky, takže pohyby na účtoch sú jednoducho preukázateľné.
Správne preto súd prvej inštancie vyhodnotil výsluch žalobcov ako nehospodárny, a to nielen z dôvodu
hospodárnosti a koncentrácie konania, ale aj z dôvodu, ktorý odvolací súd dodáva, že v spojitosti
s dôkazom o riadnom nesplácaní úveru, predloženým žalovaným 1. navrhovaný výsluch žalovaných
nie je spôsobilý vyvrátiť údaje z elektronického systému banky – žalovaného 1., z ktorých je zrejmé

omeškanie so splácaním splátok úveru žalobcami, nie je ani relevantným dôkazom na preukázanie
nezákonnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.

17. K námietke žalobcov o tom, že v sporoch s ochranou slabšej strany sa neaplikujú ustanovenia
o koncentrácii konania, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 291 ods. 3 C. s. p., v zmysle ktorého

ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, nepoužije sa ustanovenie § 296 C. s. p., ktoré umožňuje
spotrebiteľovi predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. I keď ide v preskúmavanej veci o spotrebiteľský
spor – teda o spor s ochranou slabšej strany, žalobcovia sú zastúpení v konaní advokátom, sudcovská
aj zákonná koncentrácia konania v zmysle ustanovení § 153 a § 154 je preto prípustná.

18. Žalobcovia vo svojom odvolaní ďalej namietali, že s poukazom na osobitnú povahu predmetného
sporu ako spotrebiteľského, mal súd aktívne hľadať a zhromažďovať dôkazy potrebné na rozhodnutie
vo veci samej, pričom poukázali na ustanovenie § 295 C. s. p.

19. Podľa čl. 8 C. s. p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.20. Podľa § 295 C. s. p. súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

21. Podľa § 150 ods. 1 C. s. p. strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

22. Podľa odbornej literatúry (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha : C.H.Beck, 2016, 1029-1031 s.)

ustanovenie § 295 C. s. p. je potrebné vnímať v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
v súvislosti so smernicou Rady 93/13/EHS s cieľom ex offo posúdiť prípadnú nekalú povahu zmluvného
dojednania v spotrebiteľskej zmluve. Teda cieľom citovaného ustanovenia je umožniť súdu posúdiť
nekalú povahu ustanovení spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu spotrebiteľa, ale aj posúdiť okolnosti
súvisiace s uzatvorením zmluvy a všetky ostatné podmienky zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje
s názorom publikovaným v citovanej odbornej literatúre, že povinnosť skutkových tvrdení spotrebiteľa (a

teda aj povinnosť podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi) je v zostávajúcom rozsahu zachovaná. Ustanovenie
§ 295 C. s. p. treba interpretovať tak, aby výsledné riešenie obstálo pred meradlom tzv. zdravého
rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
689/2014). Preto ho nemožno vykladať izolovane, ale v spojení s ostatnými ustanoveniami zákona,
zohľadňujúc úmysel zákonodarcu, zmysel právnej normy a systematiku Civilného sporového poriadku

(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/131/2019 z 31. marca 2021). Najvyšší súd SR v
uznesení sp. zn. 7 Cdo 161/2019 z 29. septembra 2020 k otázke aplikácie ustanovenia § 295 C. s. p.
zaujal stanovisko, že „...z úradnej povinnosti súdu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz, ktorý spotrebiteľ
nenavrhol a zároveň ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie nevyplýva, že súd musí vykonávať ďalšie
dokazovanie až dovtedy, kým „nenájde" dôkaz podporujúci tvrdenie spotrebiteľa v spore. Takýto výklad

úradnej povinnosti súdu celkom zrejme nevyplýva z ustanovenia § 295 C. s. p. a navyše by nebol
ani ústavne konformný...“ V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 36/2018 z 13. februára 2019 Najvyšší súd SR
k danej problematike uviedol, „...skutočnosť, že súd môže v spotrebiteľských sporoch vykonať aj taký
dôkaz, ktorý spotrebiteľ nenavrhoval, neznamená zároveň povinnosť súdu vykonať každý spotrebiteľom
navrhnutý dôkaz. Aj za účinnosti novej právnej úpravy totiž naďalej platí, že o návrhu na vykonanie

dokazovania rozhoduje súd. Súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná (porovnaj aj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/233/2021 z 25. mája 2022).

23. S poukazom na citovanú odbornú literatúru a rozhodnutia najvyšších súdnych autorít odvolací
súd uzatvára, že ustanovenie § 295 C. s. p. sa týka vykonania dôkazov, ktoré spotrebiteľ nenavrhol,

pričom dokazovanie, ktoré súd ex offo môže vykonať, má smerovať k posúdeniu zmluvných podmienok
spotrebiteľskej zmluvy - čo nie je odvolaním namietaný postup prvoinštančného súdu. Podľa žalobcov
súd prvej inštancie mal aktívne hľadať a zhromažďovať dôkazy potrebné na rozhodnutie veci samej,
pričom podľa kontextu odvolania malo ísť o dôkazy smerujúce k preukázaniu úhrad omeškaných splátok
žalobcami. V tejto súvislosti odvolací súd súčasne poukazuje na citované ustanovenia čl. 8 a § 150 ods.

1 C. s. p. a zdôrazňuje, že ani v konaní v sporoch s ochranou slabšej strany nie je úlohou súdu nahrádzať
procesnú aktivitu a procesnú povinnosť strán sporu – teda ani spotrebiteľa pri predkladaní dôkazov
v súvislosti s jeho skutkovými tvrdeniami týkajúcimi sa sporu. Pokiaľ teda žalobcovia namietajú, že súd
prvej inštancie sa dostatočne nevyrovnal so svojou povinnosťou zaobstarať a zabezpečiť aj tie dôkazy,
ktoré žalobcovia nepredložili, odvolací súd konštatuje, že nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie

zaobstarať dôkazy na preukázanie predmetných tvrdení žalobcov. Takáto povinnosť z ustanovenia §
295 C. s. p. súdu nevyplýva.

24. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
týkajúce sa žalobcami v odvolaní namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené

a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ustanovenia §
220 ods. 2 C. s. p. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a právne normy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné

(zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobcovia sa s dôvodmi uvedenými vrozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú
správne. Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd konštatuje, že odvolací dôvod uplatnený
žalobcami podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. (súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), nie je daný. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnený ani
odvolací dôvod uplatnený podľa § 365 ods. 1 písm. e) C. s. p. (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností). Odvolacie námietky žalobcov sú nedôvodné,
nie je daný žiaden zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu
prvej inštancie preto odvolací súd v súlade s citovaným ustanovením § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

26. Žalobcovia boli v odvolacom konaní neúspešní, žalovaní 1. a 2. boli úspešní v celom rozsahu.

Odvolací súd preto podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. priznal žalovanému
2. plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom, keď neboli dané žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C. s. p.).
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Vo vzťahu k trovám konania žalovaného 1. odvolací súd konštatuje, že Civilný sporový poriadok
výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu
trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, resp. bola v odvolacom konaní pasívna
a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k

dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona
(analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C. s.
p. aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a
o náhrade trov konania žalovaného 1. rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,

ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C. s. p.
zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s.
p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen

nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

28. Senát odvolacieho súdu prijal toto uznesenie pomerom hlasov 3:0, jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9
posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.
2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).Dovolanie je podľa § 421 C .s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s .p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s .p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s .p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s .p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).