Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 24CoR/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1519206482
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová, st.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1519206482.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a
členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: H. T., nar.
XX.XX.XXXX, F. XXX zast. Steiner & Associates s.r.o., Plávková 2, Košice IČO: 36 864 081, proti
žalovanému: M.B.A. Financie s.r.o., Gusevova 1415/6, Bratislava, IČO: 36 754 404, zastúpenému
M.B.A. LEGAL advokátní kancelář s.r.o., Opletalova 1603/57, Praha, Česká republika, IČO: 04 329 724,

konajúca prostredníctvom organizačnej zložky M.B.A. LEGAL advokátní kancelář s.r.o., organizačná
zložka, Tallerova 4, Bratislava, IČO: 04 329 724, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cr/21/2019-144 zo dňa 23. septembra
2024 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie mení tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznáva nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 29Cr/21/2019-93 zo dňa 19.05.2022 konanie zastavil a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“). Proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca a Krajský súd v Bratislave ako

odvolací súd uznesením č. k. 24CoR/1/2024-130 zo dňa 28.02.2024 rozhodol tak, že uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V
odôvodnení uviedol, že čo sa týka výnimky z ust. § 256 CSP, túto navrhol žalobca vo svojom podaní,
ktorým vzal žalobu späť a žiadal stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať s poukazom na
ust. § 257 CSP vzhľadom na charakter konania žalovaného, ktorý namiesto riadneho uplatnenia nároku
v súdnom konaní si tento uplatnil cestou rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy,

na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani jednej zásielky rozhodcovského
súdu, o rozhodcovskom konaní ako i o rozhodcovskom rozsudku sa preto dozvedel až výkonom
exekúcie a musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom, ako i v tomto
konaní (trovy svojho právneho zastúpenia, ktoré by vynaložiť nemusel, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil
zákonným spôsobom na príslušnom súde. Žalobca tak v tomto späťvzatí žaloby ešte pred vydaním
napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie žiadal nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej

zo sporových strán, pričom súd prvej inštancie sa s týmto vôbec nezaoberal pri svojom rozhodovaní o
trovách konania a nevysporiadal sa tak so všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre priznanie nároku
na náhradu trov konania z hľadiska procesného zavinenia, ani s prípadným použitím výnimky podľa §
257 CSP.

2. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému proti

žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku
vydaného Všeobecného rozhodcovským súdom SR pod sp. zn. 1575/OB/060819 zo dňa 19.08.2019 z
dôvodu, že nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, ďalej, že žaloba, iné podania a ani rozhodcovský

rozsudok neboli žalobcovi doručené.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe o nedoručení žaloby poukázal na to, že v prílohe tohto podania
predkladá potvrdenie Všeobecného rozhodcovského súdu SR o úradnom doručovaní žaloby. Z
potvrdenia Všeobecného rozhodcovského súdu SR vyplýva, že žaloba i rozhodcovský rozsudok boli

žalobcovi doručované prostredníctvom poštového podniku - Slovenská pošta a.s. podľa § 106 ods.
1 písm. a/ CSP na adresu jeho trvalého bydliska evidovanú v Registri obyvateľov SR, t. j. F. XXX,
XXX XX J.. Uvedenú skutočnosť relevantným spôsobom preukazuje podací lístok a doručenka. Z
dôvodu neprevzatia boli tieto zásielky uložené na pošte po dobu 3 dní a následne boli vrátené
súdu z dôvodu neprevzatia v odbernej lehote. Rozhodcovskému súdu bola vrátená žaloba dňa
13.08.2019 a rozhodcovský rozsudok dňa 02.09.2019. Slovenská pošta a.s. sa pokúšala doručiť

rozhodcovský rozsudok žalovanému opakovane, dňa 27.08.2019, ale bezúspešne. Žalobca nijakým
spôsobom nespochybňoval, že by sa v období doručovania žaloby a neskôr aj rozhodcovského
rozsudku Slovenskou poštou a.s., zdržiaval na inom mieste, než na mieste trvalého pobytu
uvedeného v Registri obyvateľov SR, nevyprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že
bol v čase doručovania dlhodobo odcestovaný, dlhodobo hospitalizovaný, teda žiadnym spôsobom

nespochybňoval relevantnosť adresy trvalého pobytu. Poukázal na § 25 ods. 1 zák. č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní a tiež na Komentár k zákonu o rozhodcovskom konaní - Gyárfáš J.,
Nakladateľstvo C. H. Beck, v ktorom sa uvádza k otázke vynaloženého primeraného úsilia nasledovné:
„Vynaloženie primeraného úsilia bude potrebné hodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti. V zásade
možno od odosielateľa očakávať, že na základe verejne dostupných informácií preverí aktuálne sídlo

alebo miesto podnikania adresáta. Primeraným úsilím tak môže byť preverenie aktuálneho sídla
v obchodnom registri alebo inom verejne dostupnom registri a prípadne miesto podnikania podľa
webového sídla adresáta. Neprítomnosť príjemcu na mieste doručenia nebráni nastaniu účinkov
doručenia. Príjemca by tak mal v prípade neprítomnosti v danom mieste zabezpečiť, aby sa k nemu
doručené správy dostali. Nemožno od odosielateľa očakávať, že sa bude pokúšať o zabezpečenie

prístupu do verejne nedostupných registrov (napr. register obyvateľstva) alebo bude inými nákladnými
metódami zisťovať, kam možno adresátovi zásielku doručiť.“ Žalovaný mal za preukázané, že obidve
písomnosti (žaloba i rozhodcovský rozsudok) boli v zmysle § 111 ods. 3 CSP žalovanému riadne
doručené. Dňom vrátenia nedoručenej zásielky na Všeobecný rozhodcovský súd SR, nastala fikcia
doručenia. Vzhľadom na to, rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 4.9.2019, povinný nesplnil

povinnosti uložené rozhodcovským rozsudkom, tento nadobudol dňa 9.9.2019 vykonateľnosť a stal sa
spôsobilým podkladom pre vedenie exekučného konania - exekučným titulom. K námietke neexistencie
právomoci rozhodcovského rozsudku žalovaný uviedol, že právo namietať nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu je prekluzívne. Poukázal na § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že
platná rozhodcovská doložka môže vzniknúť aj pasivitou žalovaného v rozhodcovskom konaní. Navrhol

preto žalobu zamietnuť.

5. Žalobca vzal žalobu späť, pričom rozporoval všetky skutočnosti tvrdené žalovaným v jeho vyjadrení a
odkazoval na obsah žaloby a jej prílohy. Vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému rozsudku, ktorého
prieskum je predmetom tohto konania, uviedol, že bola právoplatným rozhodnutím exekučného súdu

v Banskej Bystrici pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 z 02. októbra 2020 zastavená exekúcia vedená na
podklade daného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho vydal
orgán, ktorý na to nemal právomoc.
Na základe vyššie uvedeného, z dôvodu existencie právoplatného rozhodnutia o zastavení vedenej

exekúcie proti žalovanému na podklade touto žalobou napádaného rozhodcovského rozsudku, žalobca
vzal žalobu späť v celom rozsahu a navrhol konanie zastaviť. Zároveň žiadal, aby súd rozhodol o trovách
konania v zmysle ustanovenia § 257 CSP a žiadnej zo sporových strán neprizná nárok na náhradu trov
konania, vychádzajúc z charakteru konania žalovaného, kedy namiesto riadneho uplatnenia nároku v
súdnom konaní, si tento uplatnil cestou rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy,

na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani jednej zásielky rozhodcovského
súdu. Žalobca uviedol, že sa o rozhodcovskom konaní ako i o rozhodcovskom rozsudku preto dozvedel
až výkonom exekúcie a musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnomako i tomto konaní (trovy svojho právneho zastúpenia). Tie by vynaložiť nemusel, ak by žalovaný svoj
nárok uplatnil zákonným spôsobom na príslušnom súde.

6. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 256 ods. 1, § 257 CSP, § 41, §
40 ods. 1,4, § 21 ods. 2 prvej vety zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
7. S poukazom na názor odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný, skúmal dôvody späťvzatia žaloby a
zodpovednosť strán na zastavení konania. Konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť podaním zo dňa
19.04.2022 z dôvodu rozhodnutia exekučného súdu zo dňa 02.10.2020 pod sp.zn. 45Ek/1641/2019,

ktoré exekučné uznesenie žalobca pripojil až v priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa
01.07.2022, to znamená, že v čase späťvzatia žaloby žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu
v celom rozsahu späť. Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019
zo dňa 02.10.2020 v podstate vyplýva, že súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d/ Exekučného
poriadku zastavil. Vzhľadom na tento tohto dôvod späťvzatia žaloby, konštatoval, že žalobca vzal žalobu
späť bezdôvodne, keď všeobecný súd pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku

a dôvodnosti tohto nároku nie je viazaný žiadnym rozhodnutím vydaným v exekučnom konaní. Zo
žiadneho zákona takáto viazanosť pre všeobecný súd nevyplýva a žiadne rozhodnutie exekučného
súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 230 CSP). Exekučný súd pri posúdení exekučného titulu
vychádza z ustanovení zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).Avšakkauzálnepríslušnývšeobecný

súd pri posúdení dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku postupuje podľa zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní a v prvej inštancii nie je okrem tohto zákona ničím iným viazaný. Z uvedeného
teda vyplýva, že žalobca vzal žalobu späť, pričom dôvod, ktorý uviedol nemal a nemá žiaden dopad,
vplyvanidosahnaposúdeniedôvodnostižalobyanarozhodnutievovecisamej.Pretoakobolouvedené
vyššie, žalobca vzal žalobu späť bezdôvodne, a preto podľa súdu prvej inštancie nesie zodpovednosť

na zastavení konania.
8. Uviedol, že ako jeden z dôvodov pre použitie § 257 CSP žalobca uviedol, že o rozhodcovskom konaní
sa dozvedel až výkonom exekúcie. Pri hodnotení tohto dôvodu vychádzal zo spisového materiálu, ako
aj z pripojenej fotokópie rozhodcovského spisu, ktorý žalobca navrhol pripojiť. Z podacieho lístka a
z nedoručenej zásielky s doručenkou vyplýva, že rozhodcovský súd žalobu doručoval žalobcovi dňa

07.08.2019, a to na adresu jeho trvalého bydliska F. XXX, XXX XX Š., pričom nedoručená zásielka
sa vrátila rozhodcovskému súdu s poznámkou zásielka neprevzatá v odbernej lehote dňa 13.08.2019.
Z ďalšej nedoručenej zásielky s doručenkou vyplýva, že rozhodcovský súd doručoval rozhodcovský
rozsudok žalobcovi na adresu jeho trvalého bydliska F. XXX, XXX XX Š., pričom neúspešný pokus
o doručenie s výzvou na opakované dourčenie bol dňa 26.08.2019, opakované doručenie bolo dňa

27.08.2019 a nedoručená zásielka sa vrátila rozhodcovskému súdu s poznámkou zásielka neprevzatá
v odbernej lehote dňa 02.09.2019.
9. Vychádzal z ust. § 25 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z., v zmysle ktorého ak sa účastníci rozhodcovského
konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo
do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno

doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na
zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho
sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou
alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti.

10. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že rozhodcovský súd v súlade s citovaným
ustanovením zákona doručoval žalobu, s prílohami, ako aj rozhodcovský rozsudok na adresu trvalého
pobytu žalobcu. Dôvod, pre ktorý sa žalobca o týchto písomnostiach nedozvedel už v priebehu
rozhodcovského konania bol ten, že si nepreberal poštu, čo bolo jednoznačne preukázané z jednotlivých
podacích lístkov, ako aj nedoručených zásielok. Zároveň aj žalovaný poukázal na to, že žalobca

neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý si tieto zásielky nepreberal, napr. odcestovanie, hospitalizácia a
v čase doručovania sa na adrese trvalého bydliska zdržiaval. Z uvedeného teda podľa súdu prvej
inštancie vyplýva, že žalobca sa sám obral o možnosť akýmkoľvek spôsobom uplatniť svoje procesné
práva a splniť si procesné povinnosti v rozhodcovskom konaní. Ak by si preberal poštu, čo mal a
mohol, dozvedel by sa o rozhodcovskom konaní v čase, kedy rozhodcovské konanie prebiehalo. Preto

skutočnosť, že žalobca sa reálne dozvedel o rozhodcovskom konaní až počas exekúcie, pričítal na
jeho ťarchu a mal za to, že nie je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, ani nejde o výnimočný prípad.
Tvrdenie, že žalovaný namiesto uplatnenia nároku na všeobecnom súde uplatnil na rozhodcovskom
súde bez rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí anijednej zásielky rozhodcovského súdu, nepovažoval za výnimočný prípad, ani dôvod hodný osobitného
zreteľa. Poukázal na znenie ust. § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého je
oprávnenie žalovanej strany v žalobnej odpovedi namietať právomoc rozhodcovského súdu, a to z

dvoch dôvodov, z dôvodu neexistencie rozhodcovskej zmluvy a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy. Ďalej v ustanovení § 40 ods. 1 písm. a/ tohto zákona je opäť dôvodom zrušenia rozhodcovského
rozsudku neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (bod 1) a neexistencia rozhodcovskej zmluvy (bod 3).
Teda samotný zákon o rozhodcovskom konaní upravuje a počíta s možnosťou námietky neexistencie
rozhodcovskej zmluvy, preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný namiesto všeobecného súdu uplatnil nárok

v rozhodcovskom konaní bez rozhodcovskej zmluvy, nie je výnimočným prípadom. Ide totiž priamo
o jeden zo zákonných dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku, či dôvodom námietky právomoci
v žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zároveň k právomoci
rozhodcovského súdu založenej na neuzavretí rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho konania“
účastníka rozhodcovského konania, ktorý nevyužije právo namietať právomoc rozhodcovského súdu,
súd prvej inštancie uviedol, že už nemôže prejudikovať rozhodnutie vo veci samej. Avšak s poukazom na

§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní môže všeobecne konštatovať a uviesť pravidlá posúdenia nároku
na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak je dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku akýkoľvek
dôvod uvedený pod písmenom a) ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je nevyhnutým
predpokladom, aby tento dôvod bol žalovanou stranou namietnutý už v rozhodcovskom konaní v lehote
na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. Teda námietka neexistencie rozhodcovskej zmluvy (§

40 ods. 1 písm. a) bod 3) - absencia rozhodcovskej zmluvy) musí byť namietnutá najneskôr pri prvom
úkone vo veci samej v žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade,
že tento dôvod namietnutý nie je, súd na tento dôvod zrušenia rozhodcovskom rozsudku neprihliada
podľa § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a žalobu zamieta. V danej veci nebolo sporné, že
žalobca vlastným zavinením nenamietol absenciu rozhodcovskej zmluvy, keďže si neprevzal zásielku

so žalobou doručovanou mu rozhodcovským súdom.

11. K ďalšiemu dôvodu na použitie § 257 CSP, uvedenému žalobcom, že musel vynaložiť značné
prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom, ako i tomto konaní (trovy svojho právneho
zastúpenia), ktoré by nemusel vynaložiť, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil zákonným spôsobom na

príslušnom súde, tento dôvod nepovažoval za výnimočný, ani za dôvod hodný osobitného zreteľa.
Uviedol, že žalobca sa jednak nemusel nechať zastúpiť advokátom a jednak právne zastúpenie ako
také je jeho ústavné právo (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Je to pravidlo a nie výnimka, či
výnimočná okolnosť. Ak by právne zastúpenie bolo dôvodom použitia § 257 CSP, tak potom v žiadnom
konaní by súd nepriznával trovy strane sporu. Súčasne aj v prípade, ak by žalovaný proti žalobcovi

podal žalobu na všeobecný súd a žalovaný by využil svoje ústavné právo zastúpiť sa advokátom, tak
by mu trovy konania vznikli. Dodal tiež, že žalobca neuvádza, čo považoval za značené prostriedky na
ochranu svojho práva a použitie týchto prostriedkov vôbec nepreukázal. Naviac z uznesenia Okresného
súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 02.10.2020 vyplýva, že žalovanému ako
oprávnenému bola exekučným súdom uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako povinnému trovy

exekučného konania vo výške 463,48 EUR, teda trovy exekučného konania boli žalobcovi nahradené a
o tejto skutočnosti vedel už v čase, keď vzal žalobu späť a žiadal o uplatnenie § 257 CSP.
Pri posúdení použitia § 257 CSP v tejto veci zohľadnil súd prvej inštancie aj tú skutočnosť, že žaloba bola
podaná po prekluzívnej lehote, keďže súd je ex offo povinný prihliadať na preklúziu práva. Ustanovenie
§ 41 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje 60 dňovú lehotu na podanie žaloby. Nebolo sporné, že

žalobcovi bola žaloba doručená dňa 02.09.2019, fikciou, keďže si rozhodcovský rozsudok neprevzal v
odbernej lehote. Ďalej 60. deň lehoty na podanie žaloby pripadol na 01.11.2019 piatok (deň pracovného
pokoja), preto posledný deň na podanie žaloby sa posunul na najbližší pracovný deň 4.11.2019
pondelok. Žalobca žalobu podal na súd 19.12.2019, t. j. po uplynutí prekluzívnej lehoty. S poukazom na
zmeškanieprekluzívnejlehotybysúdžalobužalobcuzamietolvcelomrozsahuavôbecbysanezaoberal

dôvodnosťou tvrdenia o neuzavretí rozhodcovskej zmluvy. Z uvedeného mal tak za jednoznačné, že sa
nejedná o výnimočný prípad ani dôvody hodné osobitného zreteľa. K tvrdeným dôvodom použitia § 257
CSP na záver súd prvej inštancie uviedol, že platí starorímska zásada - právo patrí bdelým (vigilantibus
iura scripta sunt), t. j. pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou

starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,
aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje
práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných
ustanovení vrátane využitia možnosti podania opravných prostriedkov.“ (rozhodnutie Najvyššieho súduSR sp. zn. 5 Sžf 65/2011). Teda, ak by si žalobca preberal zásielky, ktoré mu boli rozhodcovským
súdom preukázateľne doručované, dozvedel by sa o rozhodcovskom konaní a mohol by uplatniť svoje
procesné práva, vrátane práva namietnuť neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, zároveň v prípade, že

by rozhodcovský súd neprihliadol na námietku právomoci rozhodcovského súdu mohol po prevzatí
rozhodcovského rozsudku podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas, t. j. v 60 dňovej
lehote.

12. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené kritéria na použitie §

257 CSP, ani výnimočnosť prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa, o nároku na náhradu trov
konania prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP) rozhodol podľa zodpovednosti strany
sporu na zastavení konania podľa § 256 ods. 1 CSP a vzhľadom na uvedené vyššie, keďže žalobca
bez relevantného dôvodu vo vzťahu k predmetu sporu vzal žalobu späť, zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania na obidvoch inštanciách, s tým, že o výške
týchto trov sa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

13. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie podľa ustanovení § 365
ods. 1 písm. h/, § 365 ods. 1 písm. f/ a § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Za pozitívne vyhodnotil, že súd
prvej inštancie sa po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu v napádanom uznesení už pomerne
podrobne venoval otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikácie § 257 CSP k náhrade trov

konania v tomto súdnom konaní. Pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia si však prvostupňový súd vzal za
premisu neúplné skutočnosti (bez zohľadnenia celého obsahu súdneho spisu), čím aj následne dospel
k nesprávnemu právnemu posúdeniu. V prvom rade poznamenal, že žalobca v späťvzatí žaloby jasne
uviedol: „Žalobca zároveň konajúcemu súdu oznamuje, že vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému
rozsudku, ktorého prieskum je predmetom tohto konania, bola právoplatným rozhodnutím exekučného

súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 z 02. októbra 2020 zastavená exekúcia vedená
na podklade daného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho
vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc.“ Bol toho názoru, že je úplne irelevantné, že predmetné
rozhodnutie súdu žalobca v čase späťvzatia nedoložil (doložil ho až v odvolacom konaní). Nestotožnil

sa s názorom súdu prvej inštancie, že „žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu späť“,
pretože tento dôvod jasne vymedzil v späťvzatí. V čase platnosti CSP prvostupňový súd nemôže
ignorovaťvyjadreniežalobcuateraztvrdiť,žeho„nepreukázal“,pretoževsúladesprejednacouzásadou
súd musí vychádzať z tvrdenia žalobcu, ak nemá dôvodné pochybnosti o jeho hodnovernosti alebo
rozporné podklady v spise. Tvrdenie žalobcu dokonca ani len nebolo spochybnené protistranou. Takúto

argumentáciu súdu prvej inštancie označil za nebezpečnú, lebo tým oslabuje princíp dominus litis a
v zásade umožňuje súdu v sporovom konaní sa správať inkvizične, čo bolo prekonané prijatím CSP.
Uviedol, že už v žalobe vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žaloby. Podľa staršej judikatúry (napr.
NS SR 6Cdo/219/2012 a II. ÚS 300/2018) bolo judikované, že podmienkou pre zastavenie exekúcie
vedenej na podklade rozhodcovského rozsudku bola podaná žaloba na jeho zrušenie. Táto judikatúra

bola neskôr prekonaná (IV. ÚS 484/2018), avšak v čase podania žaloby v tomto spore (rok 2019) ešte
neexistovala ustálená prax všeobecných súdov. Práve preto žalobca podal túto žalobu, lebo jeho cieľom
bolo zastaviť exekúciu na podklade nezákonného (ničotného) rozhodcovského rozsudku buď týmto,
alebo exekučným konaním, pričom podmienkou exekučného konania bola existencia tohto konania.
Okrem toho, žalobca žiadal prvoinštančný súd o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku,

na podklade ktorého bola vedená exekúcia. Táto žiadosť mala podľa neho opodstatnenie, pretože týmto
konaním mohol súd ochrániť žalobcu a dočasne postaviť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a
zabrániť tak v pokračovaní výkonu exekúcie (napokon, aj exekučný súd najprv žiadosť o zastavenie
exekúcie zamietol a v sťažnostnom konaní bol žalobca úspešný). Súd prvej inštancie však absolútne
odignoroval túto žiadosť žalobcu o odklad vykonateľnosti uvedenú v žalobe, a neposkytol mu ani

rýchlu, ani efektívnu súdnu ochranu. Týmto žalobca reagoval na tvrdenie súdu prvej inštancie, že toto
konanie nemá nič spoločné s exekučným konaním. Uviedol, že obe tieto konania boli staršou judikatúrou
previazané a podmienené, a rovnako aj prostriedky ochrany pred exekúciou sú upravené nielen v
Exekučnom poriadku, ale aj v CSP (odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku). Argumentácia
prvoinštančného súdu nereflektuje reálie životnej situácie, ktorá nastala a absentuje v nej zohľadnenie

širšieho rozmeru prípadu (prepojenie ochrany strany sporu cestou exekučného i sporového konania).
Preto nemožno tvrdiť, že exekučné konanie nemalo žiaden dopad na dôvodnosť žaloby alebo, že by
zobral žalobca žalobu späť bezdôvodne. Práve naopak, ak by žalobca nepodal túto žalobu, mohol
jeho žiadosť o zastavenie exekúcie zastaviť exekučný súd z dôvodu, že nepodal žalobu na zrušenierozhodcovského rozsudku. Na strane druhej, keď už exekučný súd zastavil exekúciu a deklaroval
rozhodcovský rozsudok označil ako ničotný akt, nemalo ďalší účel viesť toto súdne konanie.
V ďalších bodoch (body 16 až 21) súd prvej inštancie v podstate uviedol, že žalobca si sám spôsobil

tentostav,pretožesinepreberalzásielkynaadresesvojhotrvaléhobydliska.Natútoskutočnosťnaviazal
aplikáciu zákona o rozhodcovskom konaní, a síce že žalobca svojou vinou nenamietal v prvom úkone
(žalobnej odpovedi) neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, lebo si žalobu ani rozhodcovský rozsudok
neprevzal. Tiež poukázal na fakt, že žaloba bola podaná po prekluzívnej dobe. Hoci súd prvej inštancie
uviedol, že nechce prejudikovať rozhodnutie vo veci samej, minimálne 2x v odôvodnení tiež jasne

uviedol, že by žalobu zamietol (jednak pre preklúziu a tiež aj preto, že si mal žalobca preberať zásielky).
V celom odôvodnení však absentuje zohľadnenie skutočnosti, že v právnom vzťahu uzatvorenom
medzi žalobcom a žalovaným (resp. jeho predchodcom) úplne absentovala rozhodcovská doložka.
Strany sporu sa teda nikdy nedohodli na právomoci rozhodcovského súdu. Práve preto nemohol
žalobca legitímne očakávať vedenie akéhosi rozhodcovského konania proti nemu, a kde si právomoc
rozhodcovský súd dovodil iba z „aktívneho konania“ účastníkov, hoci žalobca ani jeden úkon v konaní

(ani len prevzatie zásielky) neurobil. Žalobca uviedol, že v danom období sa nezdržiaval na adrese
trvalého pobytu, avšak ide o jeho rodičovský dom, kde chodieval na víkendy k rodičom. Zo zisteného
skutkového stavu (ktorý súd prvej inštancie nezohľadnil) ďalej vyplýva, že tak žaloba, ako aj rozsudok
boli neúspešne doručené žalobcovi na adresu, ponechané v najkratšej možnej úložnej lehote 3 dni na
pošte a vrátené naspäť. Nemohol sa teda

dozvedieť o uloženej zásielke, keď táto nebola ani len štandardne 18 dní uložená na pošte. Práve
tieto dve skutočnosti považoval žalobca za kľúčové, pretože na nich je naviazaný aj výklad zákona o
rozhodcovskom konaní (vrátane jeho výkladu eratione legis) týkajúcu sa momentu plynutia preklúzie
ako aj založenia právomoci rozhodcovského súdu. To, že prvostupňový súd vôbec nezohľadnil tieto
dve špecifiká prípadu, a iba formálne a všeobecne posudzoval otázku doručovania i založenia

právomoci bez týchto faktov, spôsobilo nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý najprv nevzal
do úvahy uvádzané skutočnosti, a z ostatného obsahu spisu (doručeniu žalovaného a pod.) tak vyvodil
nesprávne skutkové závery, na ktoré následne aplikoval nesprávne právne posúdenie. Argumentácia
súdu prvej inštancie by možno bola udržateľná za situácie, kedy by mal žalobca dojednanú právomoc
rozhodcovského rozsudku v zmluve o úvere a dohode o vyplňovacom zmenkovom práve, žalobca si

účelovo nepreberal zásielky ani v štandardnej úložnej dobe (18 dní, resp. určite nie 3 dni) a nemal
záujem o rozhodcovské konanie. Vtedy by mohla byť aj materiálne správna formalistická argumentácia
súdu uvedená v bodoch 16 až 20, kde súd aplikoval zákon o rozhodcovskom konaní len vo väzbe
na doručenky k žalobe a rozhodcovskom rozsudku a lustrácii pobytu žalobcu zo strany žalovaného. Z
vyššie opísaných súvislostí je však zrejmé, že žalobca nie svojou vinou neprevzal zásielky zo strany

súdu (ale pre krátku úložnú lehotu), s akcentom na to, že takéto rozhodcovské konanie proti svojej
osobe ani nemohol legitímne očakávať. Práve preto nemal ako napadnúť právomoc rozhodcovského
súdu, lebo prvýkrát sa o tom, že vôbec nejaké konanie proti nemu prebehlo, dozvedel až zo strany
súdneho exekútora doručením upovedomenia o začatí exekučného konania. Tiež je podľa žalobcu v
rozpore s logickým uvažovaním, ak súd prvej inštancie považuje „aktívne konanie“ účastníka aj za

také, ktorým nepreberie poštu v trojdňovej úložnej lehote (bod 18). Takýto „aktívnym konaním“ si pritom
protiprávne založil svoju právomoc rozhodcovský súd. Nie je mu zrejmé, v akom kontexte súd prvej
inštancie poukazoval na exekučné konanie a trovy advokáta priznané v exekučnom konaní. Práve
naopak, existencia trov konania v exekučnom konaní iba potvrdzuje tvrdenie žalobcu, že tento musel
vynaložiť na obranu svojho práva finančné prostriedky. Ako už uviedol, kvôli judikatúre musel iniciovať

aj toto súdne konanie. Jeho prípad je úplne odlišný od všeobecných tvrdení súdu uvádzaných v bode 19
uznesenia, nakoľko vo všeobecnosti je právom sporovej strany sa nechať zastúpiť zástupcom. Avšak v
tomto prípade tieto výdavky musel vynaložiť žalobca nie preto, aby sa bránil v riadnom konaní, ale preto,
lebo žalovaný nečestným spôsobom si uplatnil svoje právo proti žalobcovi na nepríslušnom orgáne,
ktorého právomoc si tento orgán založil nezákonným spôsobom, a prvýkrát sa žalobca dozvedel o týchto

skutočnostiach až v čase exekúcie, kedy bol nútený sa brániť súčasne v exekučnom konaní ako aj v
tomto konaní. Ak by žalovaný riadne žalobcu zažaloval na slovenskom súde, k takémuto excesu by
nedošlo a žalobca by sa nemusel domáhať obrany v exekučnom konaní a zrušeniu rozhodcovského
rozsudku v súdnom konaní - ale by sa celá záležitosť vyriešila pred relevantným príslušným súdom
Slovenskej republiky, kde by sa uplatnila k trovám konania zásada úspechu.

Súd prvej inštancie mal podľa žalobcu vykladať právne predpisy podľa ich zmyslu a účelu; v opačnom
prípade môže súd aprobovať situáciu, ktorej zákonodarca mienil zabrániť (obchádzanie zákona). Ak
sa raz žalobca prvýkrát dozvedel o existencii rozhodcovského rozsudku až z oznámenia o začatí
exekučného konania, a to preto lebo mu nikdy nebol ani jeden dokument z daného rozhodcovskéhokonania doručený a nebola zmluvne ani dohodnutá právomoc rozhodcovského súdu, nie je možné
počítať lehotu na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku odo dňa „neprevzatia“
predmetného rozhodcovského rozsudku. Nemožno v prvom rade podľa neho ani len aplikovať zákon

o rozhodcovskom konaní (ak to nebolo zmluvne dojednané), a následne ani nemožno vychádzať zo
znenia § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, lebo práve zo skutkových okolností prípadu je zrejmé,
že doručenie tak, ako ho hypotéza danej právnej normy predpokladá, nikdy nenastalo, a preto sa ani
nemohla začať počítať lehota na podanie žaloby skôr, ako od oznámenia o začatí exekučného konania.
Nemal zjednodušovať rozhodovanie a zamietať žalobu formalistickým posúdením preklúzie, keď zo

skutkových okolností vyplýva, že neboli splnené elementárne podmienky na prejednanie veci pred
rozhodcovským súdom a aplikáciu zákona o rozhodcovskom konaní, pričom takýto spôsob doručenia
rozhodne nemohol založiť právomoc rozhodcovského súdu „aktívnym konaním strán“, a teda ani na
danú situáciu aplikovať zákon o rozhodcovskom konaní.
Tvrdenie súdu prvej inštancie v bode 21 (ak by si žalobca riadne preberal zásielky, mohol by si
riadne uplatniť svoje práva), je preto čisto hypotetickým konštatovaním bez opory v dôkazoch, ktoré sú

obsahom spisu. Prevzatie zásielok včas znemožnil samotný rozhodcovský súd, ktorý uložil extrémne
krátku lehotu na prevzatie, nehovoriac už o tom, že odkiaľ si mal „domyslieť“, že žalovaný sa rozhodne
si uplatňovať svoje právo na rozhodcovskom súde, hoci v dohodách medzi žalobcom a žalovaným
neboladojednanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,ataklegitímneočakávaťzásielkyztakéhotoorgánu.
Mal za to, že v prejednávanom prípade sú naplnené všetky podmienky na to, aby súd vzhľadom na

výnimočné a osobitné okolnosti prípadu, a to na strane žalovaného: nekalé správanie žalovaného
spočívajúce v uplatnení práva na nepríslušnom orgáne, znemožnenie prevzatia pošty titulom extrémne
krátkejúložnejlehoty,napriektomudovodenieprávomocirozhodcovskéhoorgánu„aktívnymsprávaním“
strán rozhodcovského konania, iniciovanie exekučného konania; a na strane žalobcu: povinnosť sa
brániť kvôli konaniu žalovaného (uplatneniu veci na nepríslušnom orgáne) a podľa judikátov najvyšších

súdnych autorít tak v exekučnom konaní, ako aj podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
kedy žalobca musel vynaložiť prostriedky na advokáta tak v exekučnom i tomto konaní, na strane
prvoinštančného súdu: ktorý totálne zlyhal v efektívnosti súdnej ochrany, nepozastavil vykonateľnosť
rozhodcovského rozhodnutia, vyjadrenie žalovaného k žalobe zaslal žalobcovi až po dvoch rokoch od
jeho doručenia na súd (kedy už dávno bolo exekučné konanie zastavené) a vyjadrenie žalovaného k

prvému odvolaniu žalobcu dodnes súd žalobcovi nezaslal, a teda aj na základe takéhoto pomalého
a úplne neefektívneho postupu prvostupňového súdu žalobca stratil akúkoľvek dôveru v Mestský
súd Bratislava III a v dohľadné rozhodnutie vo veci samej v tomto konaní, a opísaným postupom
prvostupňového súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Vyššie opísané skutočnosti
a charakter tohto súdneho konania predstavujú podľa žalobcu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre

ktoré súd výnimočne neprizná nárok na náhradu trov konania stranám. Toto súdne konanie vôbec
nemuselo nastať, ak by žalovaný zažaloval žalobcu na príslušnom súde SR. Je to teda konanie na
strane žalovaného, ktorý aj v tomto súdnom konaní svojimi podaniami zaslanými s vedomým zastavenej
exekúcie, iba bezvýznamné obhajoval nečestné konanie žalovaného a ničotný akt -rozhodcovský
rozsudok, už exekučným súdom deklarovaný za ničotný v inom konaní. Uvedené tak predstavuje

naplnenie ust. § 257 CSP pre procesný postoj žalovaného a tiež opisované skutočnosti vysvetľujú
okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nárokov a ktoré teda odôvodňujú postup podľa § 257
CSP. Taktiež vydanie finálneho rozhodnutia v exekučnom konaní, ktorým bol napadnutý rozhodcovský
rozsudok deklarovaný za ničotný, predstavuje skutočnosť nie na strane žalobcu, pre ktorú však stratilo
zmysel pokračovať v tomto konaní. Žalobca teda nezavinil svojím procesným postupom, že v súvisiacom

exekučnom konaní bol tamojší súd efektívnejší a žalobca sa dostal k spravodlivému rozhodnutiu,
majúcemu podstatný vplyv aj na toto konanie, skôr ako v tejto veci stihol rozhodnúť tunajší súd. Z vyššie
uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil týmto odvolaním napádané uznesenie a
stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za
vecne správne a navrhol ho potvrdiť. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že v danom prípade je potrebné
postupovať v zmysle ust. § 257 CSP, majúc za to, že nejde o dôvod hodný osobitného zreteľa. Súhlasil s
konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalobca sa nemusel nechať zastúpiť advokátom. Poukázal na to,
že žalobcovi uhradil v exekučnom konaní 45Ek/1641/2019 trovy exekučného konania vo výške 463,48

EUR a o tejto skutočnosti vedel, keď zobral žalobu späť.15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal uznesenie súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

16. Podľa § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa
(§ 257 CSP).

17. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Súčasťou
základnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ústavyjenepochybneajrozhodovanieonáhrade
trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08, I. ÚS 198/07, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

18. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že ak dôjde k zastaveniu
sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania

skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane
žalobcu, aj na strane žalovaného.
Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá
zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri
jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto

trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje
výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ sporovej strane
možno pričítať procesné zavinenie, táto strana je povinná nahradiť druhej strane trovy konania, ktoré
by inak neboli vznikli. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez
ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vnikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma

stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní zastavenie
konania, vzniká jej povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Kritérium procesného
zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca
strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca
strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie

žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu
zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda
ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto
prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je
správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj

ustálenej judikatúre (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7MCdo 4/2010 zo 14.9.2011). Zavinenie nie je
možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a
dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01 alebo
I. ÚS 469/04).

Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá spôsobila
vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak má preukázané
dôvody uvedené v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku z

pravidla, podľa ktorého platí, že preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v civilnom sporovom konaní, v konečnom dôsledku
nesie jedna zo strán sporu. Uplatnenie tejto výnimky je možné len z dôvodov hodných osobitného
zreteľa. Použitie predmetného ustanovenia nie je prípustné kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Má slúžiť len na odstránenie neprimeranej tvrdosti alebo zjavnej

nespravodlivosti. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitné zreteľa pre nepriznanie náhrady trov
treba prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán, ich procesný postoj a okolnosti,
ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Súd pritom prihliada nielen na pomery strany, ktorá sa
dovoláva nepriznania náhrady trov, ale aj na pomery strany, ktorá bude nepriznaním náhrady trov
dotknutá.

Podľa dôvodovej správy k ust. § 257 CSP aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade
trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa
o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010, 3 MCdo 46/2012), podľa
ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je
aplikovateľnákedykoľvekabezzreteľanazákladnézásadyrozhodovaniaotrováchkonania.Kdôvodom
hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej
situácii,kdesatietočastovyskytujú,atentodôvodjedanýcharakteromtohtokonaniaalebocharakterom

procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov
právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12),
ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS
727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov
medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani

fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je
lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými
slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
Pokiaľ ide o § 257 CSP ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
Princíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne formalisticky, lebo nielen petit, ale aj žalobné
tvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú, čoho sa žalobca domáha a prečo tento dôvod po podaní žaloby
odpadol a nemožno neprihliadať ani na vyjadrenie žalovaného a doložené dôkazy. Riešenie náhrady
trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP znamená judikatúrny prístup k jej riešeniu, ktorý by súd mal vždy

zohľadniť a je jeho prvoradou povinnosťou ustáliť si otázku procesného úspechu sporových strán, resp.
otázku ich procesného zavinenia ohľadom zastavenia konania.

19. Pri rozhodovaní o trovách konania sa súd prvej inštancie vyššie uvedeným neriadil, keď sa mal
riadiť len princípom procesného zavinenia zastavenia konania a nie úvahami o tom, ako by bolo vo veci

samej rozhodnuté, pokiaľ by žalobca nebol vzal žalobu späť, napr. že by bola žaloba zamietnutá pre
preklúziu a tiež rozoberaním postupu žalobcu v rozhodcovskom konaní, keď uviedol, že „k právomoci
rozhodcovského súdu založenej na neuzavretí rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho konania“
účastníka rozhodcovského konania, ktorý nevyužije právo namietať právomoc rozhodcovského súdu,
pričom v rozpore s tým sám uviedol, že už nemôže prejudikovať rozhodnutie vo veci samej. Pritom

následne konštatoval, že ak je dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku akýkoľvek dôvod uvedený
pod písmenom a) ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je nevyhnutým predpokladom, aby
tento dôvod bol žalovanou stranou namietnutý už v rozhodcovskom konaní v lehote na to ustanovenej,
inak bez zbytočného odkladu. Teda námietka neexistencie rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm.
a) bod 3) - absencia rozhodcovskej zmluvy) musí byť namietnutá najneskôr pri prvom úkone vo veci

samej v žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že tento
dôvod namietnutý nie je, súd na tento dôvod zrušenia rozhodcovskom rozsudku neprihliada podľa §
40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a žalobu zamieta. V danej veci nebolo sporné, že žalobca
vlastným zavinením nenamietol absenciu rozhodcovskej zmluvy, keďže si neprevzal zásielku so žalobou
doručovanou mu rozhodcovským súdom.“ Zmyslom využitia zásady zavinenia v prípade zastavenia

konania po späťvzatí žaloby je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu
nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez
ohľadu na meritórny výsledok sporu.

20. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť podaním zo dňa 19.04.2022 z

dôvodu rozhodnutia exekučného súdu zo dňa 02.10.2020 pod sp. zn. 45Ek/1641/2019, ktoré exekučné
uznesenie žalobca pripojil až v priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 01.07.2022, čo znamená,
že v čase späťvzatia žaloby žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu v celom rozsahu späť. Z
uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 02.10.2020 v podstate
vyplýva, že súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku zastavil. Vzhľadom na tento

tohto dôvod späťvzatia žaloby, konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť bezdôvodne, keď všeobecný
súd pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a dôvodnosti tohto nároku nie je
viazaný žiadnym rozhodnutím vydaným v exekučnom konaní.21. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo
vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a
skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.

Žalobca sa svojou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktorý bol exekučným titulom.
Žalobu vzal žalobca späť s odôvodnením, vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému rozsudku, ktorého
prieskum je predmetom tohto konania, bola právoplatným rozhodnutím exekučného súdu v Banskej
Bystrici pod sp.zn. 45Ek 1641/2019 z 2.10.2020 zastavená exekúcia vedená na podklade daného
rozhodcovského rozsudku a že exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetný

rozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho vydal orgán, ktorý na to
nemal právomoc. Žalobu vzal žalobca späť z dôvodu existencie právoplatného rozhodnutia o zastavení
vedenej exekúcie proti žalovanému na podklade touto žalobou napádaného rozhodcovského rozsudku.
Z objektívneho hľadiska tak procesné zavinenie zastavenia konania nemožno pričítať žalobcovi, keďže
sa v podstate zastavením exekučného konania, ktorého podkladom bol predmetný rozhodcovský
rozsudok, ktorého zrušenia sa žalobca v tomto konaní domáhal, dosiahol pre neho žiadaný výsledok, z

ktoréhodôvoduvzalžalobužalobcaspäť.Zavineniezastaveniakonanianemožnovzhľadomnauvedené
taktiežpričítaťanižalovanému,nakoľkosavdanomprípadeposudzujelenzavineniazastaveniakonania
a nie skutočnosť, či by bol zavinil začatie rozhodcovského konania rozhodcovským súdom bez jeho
právomoci vo veci medzi stranami sporu konať a rozhodcovský rozsudok vydať.

22. Vzhľadom k tomu, že zavinenie zastavenia konania nemožno z procesného hľadiska, ktoré jediné
bolo potrebné v danej veci skúmať, pričítať ani žalobcovi ani žalovanému, odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).