Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 2S/48/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100469
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Kuruc

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0923100469.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Tomáša Kuruca a z členov senátu

JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Pavla Doriča, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. E. XXX, XXX XX D. E., právne zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates,
s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom F. XX, XXX XX G., IČO: 52 651 258, proti žalovanému: Starosta
obce D. E., so sídlom G. B. XXX, XXX XX D. E., právne zastúpený: JUDr. Martin Bašista, advokát, so
sídlom H. X, XXX XX C., IČO: 37 880 381, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia starostu
Obce D. E. č.: OCÚVS-2023/541-002 zo dňa 16.08.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č.: OCÚVS-2023/541-002 zo dňa 16.08.2023 v spojení s fiktívnym

rozhodnutím obce D. E. zo dňa 28.07.2023 a vracia vec obci D. E. na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Obec D. E. (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) neposkytla žalobcovi ako žiadateľovi

informácie, ktoré od nej žiadal v zmysle Zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
(ďalej aj ako „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) na základe žiadosti podanej prostredníctvom
e-mailu dňa 18.07.2023. Žalobca vo svojej žiadosti zo dňa 18.07.2023 žiadal o sprístupnenie
„všetkých podkladových materiálov, ktoré boli poskytnuté poslancom obecného zastupiteľstva obce
D. E. k rokovaniam obecného zastupiteľstva obce D. E., konaných v dňoch 28.12.2022; 01.03.2023;
29.03.2023; 12.04.2023; 14.06.2023; 28.06.2023." V dôsledku toho, že žalovaný žalobcovi nesprístupnil
požadované informácie a ani nevydal žiadne rozhodnutie, došlo v súlade s ustanovením § 18 ods. 3

zákonaoslobodnomprístupekinformáciámkvydaniufiktívnehorozhodnutia,ktorýmodmietlaposkytnúť
informáciu, a za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty
na vybavenie žiadosti, t. j. 31.07.2023.

2. Žalobca doručil dňa 03.08.2023 obci D. E. odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu obce D. E., v ktorom
žiadal o zrušenie fiktívneho rozhodnutia a vydania nového rozhodnutia, ktorým mu obec D. E. sprístupní
informácie, o ktoré žiadal dňa 18.07.2023 na Základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a

to v ním požadovanom rozsahu a požadovaným spôsobom. Vo svojom odvolaní poukázal na právo
na informácie, ktoré zakotvuje Ústava Slovenskej republiky ako aj listina základných práv a slobôd.
Uviedol že zákon o slobode informácií je založený na základnom princípe "čo nie je tajné, je verejné" a
z tohto dôvodu mu podľa jeho názoru informácie musia byť sprístupnené. Navrhol, aby odvolací orgánzrušil fiktívne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vydal nové rozhodnutie, ktorým jeho
žiadosti zo dňa 18.07.2023 vyhovie tak, že jeho žiadosti vyhovie a sprístupní mu požadovanú informáciu
v rozsahu a spôsobom podľa jeho žiadosti, ku dňu zaslania nového rozhodnutia.

3. Žalovaný následne rozhodnutím č. OCÚVS-2023/541-002 zo dňa 16.08.2023 odvolanie žalobcu zo
dňa 03.08.2023 proti fiktívnemu rozhodnutiu obce D. E. zamietol. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
konštatoval, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Dôvodil, že od marca 2023 bolo na Obecný úrad
obce D. E. podaných celkovo 17 žiadostí o poskytnutie informácií, pričom sa jednalo o poskytnutie

informácií v značnom rozsahu, ktoré boli žiadateľom spočiatku poskytované na základe ich žiadosti
v príslušných lehotách v súlade s právnymi predpismi. Zo sedemnástich žiadostí bolo 16 podaných
osobami združených okolo osoby bývalého starostu obce D. E. (otca žalobcu), pričom z obsahu a
formy možno konštatovať, že išlo o podávaní žiadostí v rovnakom štýle rovnakej forme s obdobným
odôvodnením a žalovaný tak konštatoval, že sa jedná o organizovanú činnosť osôb združených okolo
osoby otca žalobcu, ako bývalého starostu obce D. E.. Žalovaný ďalej konštatoval, že podávanie

týchto žiadostí neprimeraným spôsobom zaťažuje zamestnancov obecného úradu, pričom pri plnení
vybavovania predmetných žiadostí dochádza k značnému zahlcovaniu a preťažovaniu zamestnancov
obecného úradu, v dôsledku čoho dochádza ku sťaženiu, respektíve úplnému ochromeniu a obce ako
povinnej osoby pri plnení jej verejných úloh, najmä v prospech obyvateľov obce D. E.. Žalovaný ďalej
konštatoval, že s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa takmer istote, u osôb združených okolo osoby

otca žalobcu ako bývalého starostu ide o organizovanú skupinu osôb, ktorej cieľom nie je získavanie
informácií, ktoré by tieto osoby potrebovali pre svoje potreby, ale ich skutočným úmyslom je sťaženie
činnosti obecného úradu, a preto bola aj žiadosť žiadateľa, respektíve jeho odvolanie vyhodnotené ako
snaha o filibustering - obštrukčnú metódu, pri ktorej pre žiadateľa nie je dôležitý obsah žiadosti, ale
zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy. Poukázal tiež na skutočnosť, že žiadosti v zmysle

Zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa poskytujú bezplatne a tiež na to, že Obecný úrad obce
D. E. je činnosťou tejto skupiny osôb výrazne postihnuteľný a zraniteľný, čo má výrazne negatívny
vplyv na riadne vykonávanie obvyklej činnosti obecného úradu. Žalovaný tiež poukázal na to, že podľa
jeho názoru ide o zneužitie práva pričom uviedol, že poukazuje na rozhodovaciu prax a judikatúru
najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky ako aj na skutočnosť, že v individuálnych prípadoch

je možné usúdiť, že existujú dostatočné indície o tom, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny
záujem získať informáciu, keď kvalita informácie ustupuje pred rozsahom, keď žiadateľ žiada "všetko,"
pričom žiadané informácie vyžadujú aktívnu činnosť pri ich vyhľadávaní a to zahlcuje a nadmerne
zamestnáva zamestnancov obecného úradu, u ktorých to vyvoláva pocit, že sa nejedná o racionálnu
činnosť no musel splniť. Poukázal na to, že reálny záujem o informácie je v tomto prípade vnímaný

nezávisle od právneho záujmu o informácie prejaveného aktom podania žiadosti, ktorý sa podľa § 3
ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemusí preukazovať. Žalovaný ďalej argumentoval,
že pri posudzovaní odvolania žalobcu posúdil množstvo požadovaných informácií žalobcu ako člena
organizovanej skupiny kumulatívne, s prihliadnutím na frekvenciu už podaných žiadostí, pričom tieto
skutočnosti vyhodnotil ako informačný filibustering. žalovaný tiež poukázal na judikatúru Ústavného

súdu Slovenskej republiky - uznesenie III. ÚS 96/2010, z ktorého vyplývajú implicitné obmedzenia
prístupu k informáciám aj z iných právnych predpisov, pričom tieto limity sú určované aj princípom dobrej
verejnej správy, v ktorom sa tiež konštatuje, že v prípade hrozby značného sťaženia alebo úplného
ochromenia povinných osôb pri plnení ich verejných úloh je obmedzenie práva na prístup k informáciám
legitímne, pričom takáto hrozba sa dá vyvodiť z potenciálnych dopadov na schopnosť vykonávať svoje

kompetencie v prípade, že by podobné žiadosti boli povinnej osobe doručené vo väčšom množstve.
Záverom uviedol, že účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám totiž nie je paralyzovať činnosť
povinných osôb, ale zabezpečiť poskytovanie informácií primeraným spôsobom.

II.

Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania

4. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj
fiktívneho rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie
ako aj náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Namietal, že svojou žiadosťou zo

dňa 18.07.2023 žiadal žalovaného ako povinnú osobu o sprístupnenie informácií podľa Zákona
o slobodnom prístupe informáciám, v rozsahu: „Sprístupnenie všetkých podkladových materiálov, ktoré
boli poskytnuté poslancom obecného zastupiteľstva obce Veľký Slavkov k rokovaniam obecného
zastupiteľstva obce D. E. konaných v dňoch 28.12.2022; 01.03.2023; 29.03.2023; 12.04.2023;14.06.2023;28.06.2023 prostredníctvom e-mailovej adresy „D.“ vo formáte PDF. Žalobca ďalej uviedol,
že k žiadosti o sprístupnenie informácií žalovaným nedostal žiadnu odpoveď, že žalovaný nesprístupnil
žalobcovi v lehote na vybavenie žiadosti požadované informácie a ani o tom nevydal žiadne rozhodnutie.

Žalobca tiež dôvodil, že žalovaný aktuálne nezaznamenáva zasadnutia obecných zastupiteľstiev, pričom
záznamsanetvoríaniprezapisovateľazápisnice,zčohojezrejmé,žedozápisnícsadostaneibazlomok
informácií a jediným spôsobom ako obyvateľ obce môže dozvedieť viac informácií o obsahu rokovaní
obecných zastupiteľstiev je práve cez inštitút žiadostí o poskytnutie informácií. Ďalej argumentoval, že
na rokovaniach obecného zastupiteľstva sa nečítajú ani texty uznesení, ktoré nie sú nikde zverejňované,

a z toho dôvodu je pre obyvateľa obce nemožné sa dozvedieť o čom presne sa na rokovaní obecného
zastupiteľstva hlasuje, pričom citoval § 17 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám,
pričom tiež uviedol, že podľa citovaného ustanovenia došlo k vydaniu rozhodnutia o odmietnutí
žiadosti žalobcu – tzv. fiktívneho rozhodnutia. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 6Svk/19/2022 z 24.08.2022 podľa ktorého „ak povinná osoba ako prvostupňový
správny orgán v zákonom ustanovenej lehote nevybaví žiadosť o informácie a zostane nečinná (t. j.

nesprístupní informácie, ani nevydá písomné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti), predpokladá sa, že
vydala rozhodnutie, ktorým požadovanú informáciu odmietla sprístupniť. Po uplynutí zákonnej lehoty
teda automaticky vzniká tzv. fikcia zamietavého rozhodnutia, hoci riadne písomné rozhodnutie povinná
osoba nevydala.“ Žalobca tiež uviedol, že žalovaný v rozpore so zákonom nerozhodol rozhodnutím
podľa § 46 a nasl. zákona č. 71/1957 Zb. o správnom konaní (ďalej „Správny poriadok“) a citoval

tiež § 18 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám: „Ak povinná osoba žiadosti nevyhovie
hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.“ Zdôraznil, že keďže
je nesporné, že žalovaný nesprístupnil žalobcovi žiadne požadované informácie, absolútne absentuje
forma rozhodnutia obecného úradu žalovaného ako prvostupňového orgánu a povinná osoba nie
je oprávnená odmietnuť poskytnutie informácií, bez vydania písomného rozhodnutia. Podľa názoru

žalobcu, vzhľadom na neexistenciu rozhodnutia o odmietnutí poskytnúť informácie, došlo zo strany
žalovaného ku konaniu contra lege a zároveň sa žalobca dostal do stavu právnej neistoty, keďže len
rozhodnutie obsahujúce výrok, odôvodnenie a poučenie zakladá možnosť jeho preskúmania. Ďalej
konštatoval, že všetky z uvedených náležitostí musia byť v rozhodnutí dostatočne jasne a zrozumiteľne
vyčlenené,abynedošlokpochybnostiam,ktoráčasťjeautoritatívnymvýrokom,aktorálenodôvodnením

výroku, prípadne poučením o možnosti podať opravný prostriedok, pričom na podporu svojich tvrdení
citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Sžik/1/2020 - „Kasačný súd
poukazuje na to, že ,,povinný subjekt“ musí o odmietnutí (de facto o nevyhovení ) žiadosti vydať správne
rozhodnutie, s poukazom na ust. § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., ktoré by malo obsahovať
všetky náležitosti rozhodnutia v zmysle ust. § 46, resp. § 47 Správneho poriadku s odkazom na

ust. § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z..“ Žalobca ďalej uviedol, že v dôsledku nesprístupnenia
požadovaných informácií podal v zákonom stanovenej lehote dňa 01.08.2023 odvolanie proti fiktívnemu
rozhodnutiu, pričom tiež zdôraznil, že uvedené odvolanie nasledovalo v časovom slede po troch
predošlých neúspešných žiadostiach o informácie, vrátane dvoch fiktívnych rozhodnutí povinnej osoby,
v dôsledku nečinnosti povinnej osoby a jej prejavenej nevôle poskytnúť požadované informácie. Podľa

názoru žalobcu sa nejednalo sa o žiadne nadmerné zaťažovanie obecného úradu, ale o snahu domôcť
sa svojich zákonných práv v situácii, kedy povinná osoba doslova všetky žiadosti ignorovala. Žalobca
tiež uviedol, že dňa 17.08.2023 mu bolo doručené rozhodnutie o odvolaní, ktorým odvolací orgán
jeho odvolanie zamietol podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku a tak žalobcovi opätovne nesprístupnil
požadované informácie. Podľa názoru žalobcu, starosta obce ako odvolací orgán postupoval opäť

v rozpore so Správnym poriadkom, keď svojim rozhodnutím nezrušil predošlé fiktívne rozhodnutie,
iba zamietol odvolanie, pretože podľa § 59 Správneho poriadku - zamietnutie odvolania je možné v
prípadoch, kedy predošlé rozhodnutie bolo správne a v súlade so zákonom, avšak tým, že žalovaný
odvolanie zamietol, potvrdil predošlé rozhodnutie, pričom predošlé rozhodnutie už zo svojej podstaty,
nakoľko je fiktívne, nebolo v súlade so zákonom. Žalobca tiež namietal vecnú správnosť rozhodnutia,

považuje spôsob vybavenia žiadosti za nesprávny a za rozporný so Zákonom o slobode informácií,
ktorý v § 2 definuje obec ako povinnú osobu a požadované informácie, ktoré sú predmetom žiadosti
spadajú do rozsahu informačnej povinnosti povinnej osoby podľa § 3 Zákona o slobodnom prístupe k
informáciám a podľa jeho názoru zákonné dôvody na neposkytnutie vyžiadaných informácií neexistujú.
Žalobca tiež namietal, že žalovaný sa v rozhodnutí o odvolaní odvoláva na činnosť organizovanej

skupiny okolo žalobcu, ktorej cieľom je – citoval - „s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa takmer
istote....zrejme najmä sťaženie činnosti obecného úradu“. Táto domnienka žalovaného podľa názoru
žalobcu nemôže ísť na vrub zákonného práva na informácie zakotveného naprieč celým právnym
poriadkom nevynímajúc právny predpis najvyššej právnej sily, ktorou je Ústava Slovenskej republiky.Žalobca považuje takéto odôvodnenie žalovaného za fakticky len tvrdenie v rovine podozrení a hypotéz
a namieta, že odmietnutie sprístupniť požadované informácie nemožno založiť len na uvedených
dohadoch. Žalobca ďalej namietal aj skutočnosť, že žalovaný sa ako odvolací orgán v odôvodnení

rozhodnutia vôbec nevysporiadal s námietkami žalobcu podopretými konkrétnymi príkladmi z judikatúry.
Obviňovanie žalobcu zo založenia organizovanej skupiny, ktorá má nadmerne zaťažovať Obecný úrad,
dôsledkom čoho je úplné ochromenie povinnej osoby pri plnení verejných úloh je podľa názoru žalobcu
klamlivé obvinenie, majúce za hlavný cieľ odpútanie pozornosti od predmetu žiadosti a opätovné
neposkytnutie požadovaných informácií. Žalobca tiež zdôraznil, že nie je členom žiadnej organizovanej

skupiny, koná sám za seba a bola to práve neochota a nečinnosť povinnej osoby, ktorá vyvolala jeho
odvolania a následné žiadosti, pričom uviedol, že išlo o jednoduchú žiadosť, ktorá by žiadnym spôsobom
nadmerne nezaťažila pracovníkov obecného úradu, na jej vybavenie postačovalo vytvoriť krátky e-mail
a priložiť k nemu požadované dokumenty. Žalobca tiež argumentoval, že žalovaný opakovane porušuje
svoje zákonné povinnosti, odopiera poskytnutie požadovaných informácií, a tým marí verejnú kontrolu
zo strany verejnosti a zo spôsobu, akým žalovaný komunikuje pri vybavovaní žiadostí o poskytnutie

informácií je možné vyvodiť jeho hlavný cieľ, ktorým je nepochybne znemožnenie verejnej kontroly.
Žalovaný podľa názoru žalobcu predlžovaním procesu poskytnutia požadovaných informácií účelovo
sleduje opadnutie záujmu verejnosti o analyzovaný problém. Žalobca tiež namietal skutočnosť, že
sa snažil informácie získať aj bez administratívneho zaťaženia žalovaného a to ešte pred podaním
samotnej žiadosti o sprístupnenie informácií a niekoľkokrát kontaktoval starostu obce a zamestnancov

obecného úradu o možnosť sprístupniť požadované informácie aj osobne, avšak bez akéhokoľvek
záujmu či odpovede zo strany obce, pričom poukázal na ust. § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Podľa názoru žalobcu, k obmedzeniu práva na informácie musí existovať závažný a
ospravedlniteľný dôvod predvídaný právnym poriadkom a právo na informácie môže byť obmedzené
len z legitímnych dôvodov, pričom poukázal aj na čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 92/2017-25 z 20.12.2017. Ďalšia námietka žalobcu bola, že
žalovaný nesprístupnenie informácií žiadnym zákonom stanoveným spôsobom neodôvodnil ani sa k
žiadosti žiadnym spôsobom nevyjadril, čím došlo z jeho strany k porušeniu článku 26 ods. 5 zákona
č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Prílohou žaloby boli aj listiny - Žiadosť o sprístupnenie informácií z 18.07.2023, Odvolanie

zo dňa 01.08.2023, Rozhodnutie o odvolaní, č. j. OCÚVS-2023/541-002 zo 16.08.2023 a doručenka
rozhodnutia zo 17.08.2023.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 07.02.2023 uviedol, že uskutočnil relevantné šetrenie, preveril
podstatné skutočnosti nesprístupnenia požadovaných informácii, požiadal o vyjadrenie zamestnancov

Obecného úradu k predmetnej veci, najmä sa však oboznámil s registrom evidencii žiadosti o
sprístupnenie informácii, pričom zistil, že na Obecný úrad D. E. bolo od marca 2023 podaných
celkovo 17 žiadostí o poskytnutie informácii, pričom sa jednalo o poskytnutie informácii v značnom
rozsahu, ktoré boli žiadateľom spočiatku poskytované na základe ich žiadostí v príslušných lehotách
a v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Zo 17 žiadostí bolo 16 žiadostí podaných osobami

asociovaných okolo osoby žiadateľa, ktorým je bývalý starosta obce D. E. – otec žalobcu. Podľa
názoru žalovaného, podávanie predmetných žiadostí neprimeraným spôsobom zaťažuje zamestnancov
obecného úradu, pričom pre plnenie vybavovania predmetných žiadostí dochádza k značnému
zahlcovaniu a preťažovaniu zamestnancov obecného úradu pracovnými povinnosťami, dôsledkom čoho
je sťaženie, resp. úplné ochromenie povinnej osoby, teda Obecného úradu pri plnení si jeho verejných

úloh vykonávaných v danom čase pre tretie osoby, najmä však v prospech obyvateľov obce D. E..
Uvedené konanie zo strany žalobcu považuje žalovaný za účelové, najmä z dôvodu, že sa jedná
o organizovanú skupinu osôb združených okolo otca žalobcu ako bývalého starostu a tieto osoby
zneužívajú výrazným spôsobom právo na informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Poukázal tiež na skutočnosť, že samotný bývalý starosta obce D. E. v obdobiach od roku 2018 do

cca 28.11.2022, konal v súvisiacich záležitostiach podobným spôsobom, kde konal v úzkej spolupráci
s doc. JUDr. Jozefom Tekelim, PhD., ktorý bol v tomto období právnym zástupcom Obce D. E.. Pán
advokát poskytoval bývalému starostovi – otcovi žalobcu právnu pomoc ako sa vyhnúť nadmerným
žiadostiam o poskytnutie informácii podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám a v súčasnosti
účelovo radí tretej osobe ako ich dosiahnuť proti obci D. E.. Žalovaný považuje konanie zo strany

žalobcu a jeho otca za konanie, ktoré vykazuje známky systematického a cieľavedomého prístupu
k vytváraniu tlaku na Obecný úrad D. E. prostredníctvom opakovaného požadovania podrobných
informácií, a takéto konanie môže byť interpretované ako snaha zasahovať do normálneho fungovania
úradu a nezvyčajne ho zaťažovať prostredníctvom neoprávnených a nadmerných žiadostí o informácie.Podľa názoru žalovaného je nepochybné, že predmetné žiadosti podávané žalobcom a jeho otcom
(bývalým starostom obce D. E.) a kruhu osôb jemu združených, boli podávané s cieľom zámerne
zneužívať systém a vytvárať neprimeranú administratívnu záťaž. Žalovaný dôvodil, že predložením

piatich žiadostí zo strany žalobcu v priebehu 32 dní a jeho následným priznaním sa k tejto skutočnosti,
je takéto konanie minimálne neobvyklé, vzhľadom na krátkosť doby predkladania žiadostí, pričom
počet odoslaných podobných žiadostí bol 16 a tieto nie len vykazujú zjavné vzory podobnosti formy
a obsahu, ale aj manifestujú spojenie s osobami, ktoré sú blízke otca žalobcu ako bývalého starostu
obce D. E.. Podľa názoru žalovaného v týchto prípadoch možno hovoriť o nelegitímnosti správania

žalobcu ako žiadateľa, ktorá spočíva v tom, že subjekt uplatňuje svoje verejné subjektívne právo na
prístup k informáciám so zámerom spôsobiť ujmu (motív). Nie je pritom podstatné, či zámerom je
spôsobiť ujmu iného alebo ujmu spoločnosti (napr. sťažiť výkon verejnej správy), ide vždy o zavinené
správanie osoby. Úmysel osoby škodiť prostredníctvom výkonu svojho verejného subjektívneho práva
sa prejavuje nepriamo v excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej právnej úpravy a excesívnosť
výkonu verejného subjektívneho práva spočíva v neštandardnom správaní subjektu. Takéto správanie

je založené na prísne formálnom (doslovnom) výklade zákona, ktorý sa však vo svojom dôsledku prieči
požiadavke rozumného usporiadania spoločenských vzťahov, zmyslu právnej úpravy a ide tu o prípad,
keď osobe s plnou právnou subjektivitou je táto skutočnosť zrejmá už pri realizácii úkonu. Žalovaný ďalej
uviedol, že abnormálnosť výkonu verejného subjektívneho práva spočíva v nepotrebnom neúmernom
využívaníverejnéhosubjektívnehopráva(napr.informačnýfilibustering–t.j.zahlcovaniepovinnejosoby

žiadosťami o informácie) a poukázal na článok 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zneužitie práva v
oblasti práva na informácie je v podstate individuálnou situáciou, kedy existuje dostatočný počet indícií
v rámci správnej úvahy a úvahy súdu, naznačujúci, že účelom žiadosti o informácie nie je skutočný
záujem získať informáciu. Je nevyhnutné odlišovať tento skutočný záujem, ktorý súvisí s vážnosťou
prejavenej vôle žiadateľa. Ďalej argumentoval, že aj keď sa informácie poskytujú bez preukázania

právneho dôvodu alebo záujmu, neznamená to automaticky, že existuje vážnosť vôle žiadateľa získať
informácie. Indície, ktoré naznačujú pochybnosti o vážnosti prejavenej vôle žiadateľa, zahŕňajú žiadosť
o "všetko" s ustúpením od kvality informácií. Ďalším znakom zneužitia práva na informácie je, že
výkon tohto práva nie je sprevádzaný poplatkami. Avšak absencia poplatkovej povinnosti vyžaduje
primeraný spôsob vykonávania tohto práva. Ak niekto systematicky a neoprávnene podáva neustále

žiadosti o sprístupnenie informácií s cieľom zámerne zahlcovať orgán verejnej správy, ide o situáciu,
ktorú by sa dalo vnímať ako zneužívanie systému žiadostí o informácie a tento druh správania môže
mať vážne následky na efektívnosť verejnej správy a na schopnosť poskytovať informácie ostatným
občanom. V takom prípade by orgán verejnej správy podľa názoru žalovaného mal mať právo prijať
opatrenia na riadenie opakujúcich sa a neoprávnených žiadostí, aby ochránil svoje zdroje a zachoval

efektívnosť. Žalovaný tiež uviedol, že skutočnosť, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám určuje
poskytovanie informácií bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu, neznamená, že pri každej
žiadosti o informácie je daná aj vôľa žiadateľa informácie získať. Dôvodil, že úlohou správnych orgánov
jekonaťokreminéhoajvzáujmezachovaniaprincípudobrejverejnejsprávykčomuimsprávnyporiadok
priznáva diskrečnú právomoc, ktorej obsahom je aj spôsobilosť vyhodnotiť, či ide alebo nejde o zneužitie

práva. Správny orgán povinnej osoby musí byť spôsobilý brániť sa proti žiadostiam, ktoré sú v rozpore s
princípom dobrej verejnej správy a ktoré vo svojom obsahu vyjadrujú obštrukčné metódy vedúce k tomu,
žeorgányverejnejsprávysanevenujúsvojejprimárnejčinnosti,alevybavovaniunezmyselnýchžiadostí.
Ďalším typickým znakom je aj to, že žiadateľ požaduje rôzne druhy, typy a rôzny rozsah prevádzkových
informácií, ktoré si vyžadujú aktívnu činnosť správneho orgánu pri ich vyhľadávaní, zhromažďovaní a

spracovaní. Zneužívanie práva na prístup k informáciám sa prejavuje predovšetkým v žiadostiach, ktoré
sa charakterom svojho obsahu podobajú skôr na pokyny, ako na žiadosť. Oprávnené osoby si pod
vplyvom subjektívneho extenzívneho výkladu ustanovení Zákona o slobodnom prístupe k informáciám
spájajú právo požadovať informácie s bezhraničnou povinnosťou povinnej osoby vybaviť ich požiadavky
bez právnej kritiky. Uviedol tiež, že zneužívaním práva na informácie v najvšeobecnejšom zmysle

treba rozumieť jeho uplatnenie za účelom, ktorý zákonná úprava nesleduje, t. j. keď úkony žiadateľov
zjavne nesledujú legitímny cieľ, ale majú obštrukčný charakter. Za prejav zneužitia práva na informácie
možno považovať žiadosť o informáciu, ktorá vykazuje znaky informačného filibusteringu. Podľa názoru
žalovaného, v prípade žiadostí žalobcu, jeho otca (bývalého starostu obce D. E.) a osôb združených
okolo neho sa nesporne jedná o zneužitie práva na informácie. Poukázal tiež na to, že z judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyplýva, že súd neposkytne právnu ochranu nezmyselným
žiadostiam, ktorých cieľom nie je skutočná snaha o realizáciu práva na informácie. Argumentoval,
že zneužitie práva pri aplikácii Zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa vyznačuje rovnakými
znakmi, ktoré sú prítomné aj v prípade všetkých foriem zneužitia práva, pričom tieto znaky musia byťnaplnené súčasne - maliciózne konanie osoby spočívajúce v aktívnom správaní osoby, ktorá využíva
medzeru alebo prílišnú všeobecnosť formulácie záväzného pravidla správania sa v platnej úprave,
postupuje formálne v jeho intenciách, avšak zásadne ide o konanie excesívne t. j. vykračujúce z obsahu

všeobecne záväzného pravidla, lebo nie je súladné so zamýšľaným zámerom autora právnej normy,
t. j. podaním žiadosti o informácie osoba nesleduje získanie požadovaných informácií, konanie osoby
zapríčiňuje maliciózny následok, ktorý oslabuje spoločenský vzťah regulovaný zákonom a spôsobuje
ujmu, t. j. napríklad zahltenie povinnej osoby množstvom žiadostí o informácie a významné sťaženie
výkonu verejnej správy. Nakoľko osoba si je vedomá svojho konania, lebo ho zámerne uskutočňuje

je takéto zneužívanie práva na prístup k informáciám v praxi výhradne formou šikany a šikanózne
využitie práva na prístup k informáciám smeruje k inému cieľu, než na ktoré je ustanovenie zákona
určené, teda nesmeruje k získaniu požadovaných informácií, a preto ide o nelegitímny cieľ. Podľa názoru
žalovaného neexistuje pochybnosť o tom, že tento - ale aj iné úkony zo strany otca žalobcu ako bývalého
starostuobceD.E.súprostriedkomspôsobeniaujmynazáujmechránenomverejnýmprávomasúčasne
spôsobenie tejto ujmy je výlučným dôvodom realizácie takéto úkonu (motív). Žalovaný na podporu

svojich tvrdení citoval čo napísal otec žalobcu ako bývalý starosta obce D. E. v odvolaní doručenom obci
D. E. dňa 27.04.2023 - „Tým aj dávam odpoveď súčasnému vedeniu obce, že počet žiadostí v zmysle
Infozákona do budúcna ubudne, ak starosta obce prestane šíriť klamstvá, verejné sa ospravedlní a bude
sa venovať skutočnému rozvoju obce v prospech občanov.“ Z uvedeného podľa názoru žalovaného
jasne vyplýva, že otec starostu, ako bývalý starosta sa neoprávnene vyhráža súčasnému vedeniu obce

a rovnako stanovuje podmienky pre ukončenie systematického a neoprávneného podávania žiadostí o
sprístupnenie informácií, s cieľom zámerne zahlcovať a vyvíjať tlak na Obec D. E., správa sa šikanózne
a stanovuje si absurdné podmienky z jeho strany, ktoré by mohli viesť k ukončeniu jeho konania. Na
základe uvedených skutočností nepochybne existuje jeho vedomosť o nadmernosti a obšírnosti žiadostí
podaných jeho osobou a osôb s ním spojených. Jeho cieľom je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe

ujmy (poškodiť, sťažiť, zosmiešniť). Takéto konanie zo strany žalobcu a jeho otca negatívne dopadá na
verejný záujem na riadnom a účinnom výkone verejnej správy. Žalovaný uviedol ako príklad niektoré
žiadosti, ktoré žalobca a osoby jemu združené posielali na Obec D. E..

6. Žalovaný tiež dôvodil, že otec žalobcu a matka žalobcu podávajú žiadosti prostredníctvom toho istého

e-mailového konta, a to A., pričom matka žalobcu uvádza v záhlaví žiadostí meno otca žalobcu. Ďalším
podporným tvrdením, potvrdzujúcim organizačný charakter ich činnosti sú podľa názoru žalovaného
spoločné charakteristiky ich žiadosti, vrátane rovnakej štruktúry, formálnej úpravy a obsahu a tiež fakt,
že žalobca zaslal žalovanému e-mail, v ktorom poukázal na nedostupnosť informácií pre jeho matku.
Žalovaný zdôraznil, že bezvýhradne tvrdí, že tieto osoby sa združujú v rámci organizovanej skupiny

s úmyslom zámerne ovplyvniť alebo blokovať činnosť Obce D. E. a sú motivované neoprávneným
záujmom, s odkazom, že ide o filibustering. Poukázal na rozhodnutie rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Sžo 55/2015 zo dňa 02.02.2016, podľa odôvodnenia ktorého je vždy
dôležité posúdiť, či je žiadateľom o informácie ten istý subjekt (fyzická alebo právnická osoba), pričom
Najvyšší súd SR považoval za šikanózny výkon práva na prístup k informáciám aj situáciu, keď žalobca

ako žiadateľ bol konateľom vo viacerých obchodných spoločnostiach a tieto subjekty doručili mestu ako
povinnej osobe v dňoch 16.09.2013 a 17.09.2013 v tej istej veci štyri identické žiadosti o sprístupnenie
informácií, ktorými požadovali sprístupniť rovnaké informácie. Zo skutkových okolností prípadu podľa
súdu vyplynulo, že v konkrétnom prípade, kde napokon súd konštatoval, že motívom konania nebol
reálnyzáujemoinformácie,aleúmyselnévyvolanieštyrochsprávnychkonaní,vktorýchbolorozhodnuté

rovnakým spôsobom, a takéto konanie súd posúdil ako samoúčelné. V tomto prípade ide podľa
názoru žalovaného úmyselné vyvolanie piatich správnych konaní a to sp. zn. 2S/46/2023, 1S/43/2023,
2S/45/2023, 2S/48/2023 a 2S/47/2023. Žalovaný záverom konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že
využitie práva na informácie zo strany žalobcu smerovalo k inému cieľu, než na ktoré je ustanovenie
zákona o slobodnom prístupe k informáciám určené, t. j. nesmerovalo k získaniu požadovaných

informácií ako legitímneho cieľa, ale naopak boli tieto jeho úkony prostriedkom spôsobenia ujmy na
záujme chránenom verejným právom, o čom podľa presvedčenia žalovaného neexistuje pochybnosť, a
žalovaný považuje tvrdenia žalobcu za účelové a nesprávne. Na základe vyššie uvedeného žalovaný
žiadal súd, aby žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Žalobca vo svojej replike zo dňa 15.04.2024 zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a k vyjadreniu
žalovaného uviedol, že žalovaný namiesto vecnej argumentácie k predmetu žaloby opakovane zvolil štýl
osočovania žalobcu, jeho právneho zástupcu a odpútavania pozornosti od podstaty problému, ktorým
bezpochyby je nesplnenie jeho zákonnej povinnosti poskytnúť žalobcovi požadovane´ informácie.Uviedol, že žalovaný spracoval svoje vyjadrenie k žalobe na 11 strán, avšak poukázal na skutočnosť, že
vybavenie predmetnej žiadosti o sprístupnenie informácií by obci D. E. zabralo nepochybne menej času,
než všetky procesy, ktoré žalovaný podnikol na obranu pred sprístupnením informácií a verejnej kontroly.

Žalobca opätovne uviedol, že žalovaný nevyhotovuje záznamy z rokovania obecných zastupiteľstiev,
nikde nezverejňuje podklady k zastupiteľstvám, a na zastupiteľstvách sa nečítajú texty uznesení, a
z toho dôvodu verejnosť ani nemá možnosť vedieť o čom sa hlasuje. Tieto informácie sa verejnosť
následne dozvie až po zverejnení už prijatých a podpísaných uznesení a zápisnice, kde však pre
absenciu záznamu z rokovania je iba minimum informácií. Poukázal na viaceré verejné vyjadrenia

prednostu Obecného úradu D. E., kde opakovane tvrdil, že podklady k obecným zastupiteľstvám sú
poslancom posielané elektronicky, t. j. žalovaný nimi disponuje v elektronickej podobe a sprístupnenie
týchto informácií žalobcovi predstavuje otázku niekoľkých kliknutí pri preposlaní elektronickej pošty, kde
je absolútne vylúčené, že by táto činnosť spôsobila zahltenie orgánu verejnej správy. Nesprístupnenie
týchto informácií je podľa názoru žalobcu evidentnou snahou žalovaného zabrániť verejnej kontrole a
zároveň poukázal na to, že informácie, ktoré sú predmetom žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií

zo dňa 18.07.2023, svojou povahou nie sú informáciami, u ktorých by existovala zákonná prekážka
ich sprístupnenia v zmysle Zákona o slobodnom prístupe k informáciám (§ 8 až § 12), t. j. ktorá
by oprávňovala povinnú osobu z tohto dôvodu nesprístupniť. Ďalej argumentoval, že rovnaká alebo
podobná forma podávania infožiadostí nie je ničím výnimočná, vzhľadom na to, že niektoré obce a
inštitúcie majú na svojich stránkach zverejnený vzor podania infožiadostí a je bežnou praxou použiť ako

vzor iné podanie. Uviedol, že z jeho strany išlo o jednoduchú žiadosť o sprístupnenie informácie, bez
významnejšieho časového zaťaženia pracovníkov, stačilo napísať krátku e-mailovú správu a existujúce
požadované podklady zaslať vo forme prílohy. Konštatoval, že to strany žalovaného nebola žiadna
vôľa tejto žiadosti vyhovieť a následne v dôsledku jeho nečinnosti bolo vydané nezákonné fiktívne
rozhodnutie, a následne po odvolaní žalobcu bolo vydané dˇalšie nezákonné rozhodnutie, ktorým

nezrušil predošlé fiktívne rozhodnutie, ani sa obsahom žiadosti nezaoberal, vôbec sa nevysporiadal s
námietkami žalobcu, čím opäť porušil svoje zákonné povinnosti. Žalobca tiež reagoval na vyjadrenie
žalovaného pri použití princípu ultima ratio pričom dôvodil, že tento princíp by mal práve zabezpečiť,
že obmedzenia pri sprístupňovaní informácií sú len výnimočné a opodstatnené, a že sa sústredia len
na skutočné prípady zneužitia, pričom sa zachováva zásada maximálnej ochrany slobody informácií.

K poukázaniu žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Sžo 55/2015
zo dňa 2.februára 2016 žalobca konštatoval, že v danom prípade išlo o úplne odlišnú situáciu, pretože
zo strany žiadateľa boli podané tie isté žiadosti požadujúce sprístupnenie rovnakých informácií. Žalobca
tiež uviedol, že ostatné body vyjadrenia žalovaného sa namiesto riadneho odôvodnenia rozhodnutia,
venujú obviňovaniu rodiny žalobcu zo založenia organizovanej skupiny, ktorá má nadmerne zaťažovať

Obecný úrad D. E., dôsledkom čoho je úplné ochromenie povinnej osoby pri plnení verejných úloh,
ale to považuje žalobca za klamlivé obvinenie, majúce za cieľ odpútanie pozornosti od predmetu
žiadosti a opätovné neposkytnutie požadovaných informácií. Žiadateľ zdôraznil, že nie je členom
žiadnej „organizovanej skupiny“, koná sám za seba. Absurdnosť konania žalovaného podľa názoru
žalobcu potvrdzuje aj skutočnosť, že sám žalovaný ho odkázal na súd vo veci preskúmania rozhodnutí,

pričom žalovaný sa následne sťažuje na situáciu, že k týmto podaniam na súd aj skutočne došlo.
Dôvodil, že k podaniu správnych žalôb nemuselo dôjsť, ak by si žalovaný splnil svoje povinnosti
vyplývajúce zo zákona. Zdôraznil, že jedným zo znakov filibusteringu je požadovanie informácií, ktoré
nesúvisia s výkonom verejnej správy, resp. že nie je naplnená skutočná vôľa na strane žiadateľa
požadované informácie získať, a podľa názoru žalobcu v tomto prípade išlo o informácie, ktoré sa

týkajú výkonu právomoci obecného zastupiteľstva, kedˇže požadoval informácie, ktoré sú obsahom
materiálov predkladaných na rokovanie obecného zastupiteľstva, a tie zo svojej podstaty nemôžu byť
vylúčené z výkonu verejnej kontroly, pretože ich obsahom sú často najdôležitejšie otázky života obce,
majetkovoprávne úkony týkajúce sa nakladania s majetkom obce, ktoré ratio legis musia verejnej
kontrole podliehať. Žalobca konštatoval, že ani jeden z týchto znakov informačného filibusteringu nebol

ani sčasti v naplnený. Záverom žalobca opakovane zdôraznil, že povinná osoba nemôže odmietnuť
poskytnutie informácií bez vydania písomného rozhodnutia.

8. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 17.06.2024 zotrval na všetkých doteraz uvedených skutočnostiach
v predmetnom konaní. Uviedol, že považuje za markantný bod 25 svojho vyjadrenia k žalobe, a to, že

samotný bývalý starosta obce D. E. - otec žalobcu sa neoprávnene vyhrážal súčasnému vedeniu obce
a zároveň týmto vyjadrením, ktorý bol pripojený ako materiálny do^kaz v predchádzajúcom vyjadrení je
nesporné, že existuje vedomosť žalobcu o nadmernosti a obšírnosti žiadostí podaných jeho osobou a
oso^b s ním spojených. V zmysle tejto skutočnosti sa žalovanému sko^r javí, že práve organizovanáskupina, ktorá je združená okolo osoby – otca žalobcu ako neúspešného kandidáta na post starostu
obce D. E., volí štýl osočovania, osobných útokov. Žalovaný zdôraznil, že najma¨ s prihliadnutím na
tento do^kaz, je evidentné, že žalobca a osoby jemu združené nemajú záujem o skutočné poskytnutie

informácií v súlade so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ale sko^r využívajú obštrukčnú
meto´du z ich strany vo forme úmyselného šikano´zneho správania sa, s cieľom brániť, zdržiavať alebo
komplikovať proces, resp. činnosť Obce D. E.. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa jeho názoru opa¨ť možno
vidieť šikano´zne správanie žalobcu, kde uvádza nesprávne a neúplne tvrdenia vo vzťahu činnosti Obce
D. E., kde Obec D. E. žiadosti sprístupňovala. Následne na prelome mesiacov jún a júl 2023 v rozmedzí

presne 32 dní podal žalobca celkom 5 rozsiahlych žiadostí na Obec D. E., ktoré sú predmetom sporu v
konaniach pod sp. zn. 2S/45/2023, 2S/47/2023, 2S/48/2023, 2S/46/2023. V rovnakom časovom období
podal dve žiadosti aj otec žalobcu - A. E. C., ktoré sú predmetom v konaniach 1S/42/2023 a 1S/43/2023
(11.07.2023 a 18.07.2023), kde týmto žalovaný reaguje aj na body 7. až 9. vyjadrenia žalobcu, kde
je evidentné, že tvrdenia žalobcu sú nesprávne a opa¨tovne účelové, nakoľko orgán verejnej správy
riadne vybavoval žiadosti v zmysle Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kde v rozhodnom

období išlo o systematické zahlcovanie orgánu verejnej správy, resp. zneužívanie systému žiadosti o
informácie. Podľa názoru žalovaného je nepochybné, že práve konanie zo strany žalobcu a otca žalobcu
mo^že mať vážne následky na schopnosť poskytovať informácie aj napríklad iným občanom, s malicio
´znym zámerom voči žalovanému. V tomto prípade sa jedná o podávanie žiadostí v krátkom čase, kde
motív žalobcu a jeho otca A. E. C. je súladný v spo^sobení čo najväčšej ujmy a významného sťaženia

výkonu verejnej správy. Žalovaný podotkol, že sa jedná o prípad, kedy osoba – otec žalobcu, ako bývalý
starosta obce D. E., neúspešný kandidát na starostu obce D. E. si je evidentne vedomý svojho konania,
nakoľko ho zámerne uskutočňuje a stanovuje si podmienky, kedy toto konanie prestane. Takéto konanie
negatívne dopadá na verejný záujem a chod Obce D. E.. Žalovaný vo svojej duplike navyše uviedol, že
žaloba, ktorá je podaná pod sp. zn. 1S/42/2023 otcom žalobcu, bola podaná iba z do^vodu, že spo^sob

akým mu Obec D. E. poskytla PDF súbory nebol vyhovujúci, nakoľko ako uviedol, si ich nevedel vytlačiť.
Nesporným názorom žalovaného je, že žaloba, resp. požiadavky žalobcu a oso^b blízkych vo vzťahu
k žalovanému sú šikano´zneho charakteru, pretože v tomto prípade nejde o prvú, či ojedinelú žiadosť,
ale zjavne o cielené konanie dokonca uskutočňované systematicky na pravidelnej báze šikano´zneho
výkonu. Poukázal tiež na to, že podľa jeho názoru ide o nadmerné zahlcovanie pracovníkov obecného

úradu. Žalovaný k bodu 3. vyjadrenia žalobcu uviedol, že splnomocnenie na zastupovanie sa nachádza
v súdnom spise, kde je nesporné, že sa v plnomocenstve pre advokátsku kanceláriu sa jedná o dátum
16.01.2024, čo by v opačnom prípade ani nedávalo právny zmysel, nakoľko 16.01.2023 takáto žaloba
na súde nebola podaná, jedná sa o štylistickú chybu, resp. o jednoduchý preklep. Zdôraznil, že trvá
na svojom tvrdení, že sa jedná o organizovanú skupinu osôb a podotkol, že otec žalobcu je osobou,

ktorá vymedzila ultimátum pre žalovaného, kedy mo^že toto šikano´zne konanie z ich strany, ako sám
uviedol „ubudnúť“. Žalovaný ďalej argumentoval, že súd by mal podľa jeho názoru (okrem namietaného
vytvárania databáz), posudzovať aj ro^zne relevantné skutočnosti a právne aspekty k tomu, či má
žalobca nárok na to, aby mu bola poskytnutá ochrana v zmysle jeho žalobného návrhu, t. j. individuálny
charakter obsahu podanej žiadosti, aby odhalil prípadnú existenciu indícií preukazujúcich, že cieľom

žiadosti o informáciu nie je reálny záujem na jej získaní. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že v
danom prípade nie je predmetnom žiadosti požiadavka o poskytnutie konkrétnej individuálnej určiteľnej
informácie, ale ide o žiadosť, ktorej predmetom je poskytnutie kompletných zoznamov obsahujúcich
značný počet údajov ro^znej povahy, s poukazom na to, že informácia ako právny pojem nie je v
zákone o slobodnom prístupe k informáciám konkrétne definovaná a preto pri rozhodovaní o konkrétnej

žiadosti je pre správny orgán povinnej osoby rozhodujúce posúdenie pojmových znakov informácie
podľa obsahu žiadosti a to znakov napl´ňajúci konkrétnosť a individuálnu identitu informácie, s odkazom
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sži 9/2013, ako aj na ust. § 28 Zákona
č. 162/2015 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, podľa ktorého správny súd mo^že výnimočne
odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikano´zny charakter alebo

ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Žalovaný záverom konštatoval, že
prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie obce D. E., ktorým zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie
prvostupňového orgánu bolo dostatočne zrozumiteľné a dostatočne odo^vodnené, najma¨ na okolnosti
objektívnych faktov v danej veci.

III.
Konanie na správnom súde9. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania
predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti

rozhodnutia, tak ako to predpokladá § 135 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP, keďže žiaden z
účastníkov konania nežiadal vec prejednať na pojednávaní, rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.02.2025.

10. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo dňa 11.02.2025 oznámené na úradnej tabuli súdu

a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR

11. Správny súd dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a preto podľa § 191 ods. 1 písm. d)
a g) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP) správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie
(§ 191 ods. 4 veta prvá SSP).

IV.
Relevantná právna úprava

12. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

13. Podľa § 6 ods.1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

15. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

16. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

17. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.

18. Podľa § 2 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, osobami povinnými podľa tohto
zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné
celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto

ich rozhodovacej činnosti.

19. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k
informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje
na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz,

referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na
vytváranie názorov.

20. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba podľa § 2 ods.
3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu

majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí,3a) o úlohách alebo
odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných
na základe uzatvorenej zmluvy. Toto obmedzenie povinnosti sprístupňovať informácie sa nevzťahuje napovinné osoby podľa § 2 ods. 3, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 samostatne alebo
spoločne výlučnú priamu alebo nepriamu účasť.

21. Podľa § 3 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, informácie sa sprístupňujú bez
preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

22. Podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žiadosť o sprístupnenie informácií
povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania

žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní,
ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento
zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 18 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba poskytne
žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote,

urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

24. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie
hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v
prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

25. Podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba v lehote
na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila,
predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia
rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

26. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, proti rozhodnutiu povinnej osoby
o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia
alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej
osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

27. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej
osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Odvolací
orgán upovedomí žiadateľa o dátume, keď mu bolo odvolanie doručené. Ak ide o rozhodnutie obecného
úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej

správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

28. Podľa § 19 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, odvolací orgán rozhodne o
odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán vyhovie odvolaniu a
má požadovanú informáciu k dispozícii, rozhodnutím zmení rozhodnutie povinnej osoby a sprístupní

požadovanú informáciu v rozsahu, v akom odvolaniu vyhovie; to platí aj pre konanie o rozklade. Ak
odvolací orgán zruší rozhodnutie povinnej osoby a vráti jej vec na nové konanie, povinná osoba vybaví
žiadosť o sprístupnenie informácie v lehote podľa § 17. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne,
predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za
deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

29. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak nie je v tomto zákone ustanovené
inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. (Zákon č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“).

30. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie správneho orgánu musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci (§ 32 ods. 1) a musí obsahovať predpísané náležitosti (§ 47).

31. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie

o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
plnom rozsahu.32. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

34. Podľa § 47 ods. 4 Správneho poriadku poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je
rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán
a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom.

35. Podľa § 47 ods. 5 Správneho poriadku v písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán,
ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov
právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a
funkcie oprávnenej osoby. Ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe podľa osobitného
predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci, neobsahuje úradnú pečiatku a podpis, ale je

správnym orgánom autorizované podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej
moci. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia

36. Podľa § 124 ods. 3 SSP v znení účinnom do 30.06.2023, ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny
súd vykoná dokazovanie oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.

37. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

38. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

39. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo nedostatok dôvodov.

40. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia

alebo opatrenia vo veci samej.

41. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

V.
Právny názor správneho súdu

42. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým žalovaný rozhodoval v konečnej platnosti o žiadosti žalobcu zo dňa 18.07.2023 na
poskytnutie informácií – „všetkých podkladových materiálov, ktoré boli poskytnuté poslancom obecného
zastupiteľstva obce D. E. k rokovaniam obecného zastupiteľstva obce D. E., konaných v dňoch
28.12.2022; 01.03.2023; 29.03.2023; 12.04.2023; 14.06.2023; 28.06.2023.", v zmysle ustanovení

zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (zákon o slobode informácií).43. Zákon o slobode informácií v § 2 ods. 1 uvádza, že povinnou osobou je obec. Zákon tak obci ako
povinnej osobe ukladá hmotnoprávnu povinnosť sprístupňovať v zákone určené informácie. Zároveň
zákon priznáva v procesnej rovine povinnosť vydať rozhodnutie v prípade odmietnutia sprístupnenia

informácií obecnému úradu ako prvostupňovému orgánu a starostovi obce ako odvolaciemu orgánu (§
19 ods. 2 zákona o slobode informácií). Vzhľadom na to, že SSP v § 180 priamo určuje kto je žalovaným,
je úlohou súdu správne ustáliť kto je žalovaným. V zmysle uvedeného správny súd ustálil, že žalovaným
v tomto prípade je starosta obce, ktorý rozhodnutie vydal.

44. K podstate veci súd poukazuje na to, že postup sprístupňovania informácií je upravený v samotnom
zákone o slobode informácií. Zákon však neobsahuje a nerieši úplne všetky podrobnosti tohto postupu.
V prípade, že určitá otázka nie je v zákone o slobode informácií upravená, povinná osoba a žiadateľ sa
riadia všeobecnými predpismi o správnom konaní (Správny poriadok). Čiže podľa § 22 ods. 1 zákona o
slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona
všeobecné predpisy o správnom konaní. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje zákon o

slobode informácií, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby
k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo
záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 citovaného zákona). Osobami povinnými podľa
tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, ako aj tie právnické a fyzické osoby,
ktorýmzákonzverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzickýchosôbaleboprávnických

osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1).

45. Z predloženého administratívneho spisu nevyplýva, že by sa povinná osoba, či starosta obce boli so
žalobcom dohodli na inom spôsobe sprístupnenia informácií a je z neho zrejmé, že žiadne informácie
neboli žalobcovi sprístupnené. V prejednávanej veci po uplynutí zákonom stanovenej lehoty v zmysle §

17 ods. 1 zákona o slobode informácií vznikla fikcia zamietavého rozhodnutia správneho orgánu prvého
stupňa o nesprístupnení informácií požadovaných žalobcom žiadosťou zo dňa 18.07.2023. Inštitút
fiktívnehorozhodnutiaumožňuježiadateľovidomáhaťsanaprieknečinnostipovinnejosobysvojhopráva
a podať proti fiktívnemu rozhodnutiu odvolanie, opravný prostriedok, resp. žalobu na súd. Povinným
osobám však zákon o slobode informácií neumožňuje zostať nečinný, naopak, výslovne im v § 18 ods.

2 ukladá povinnosť vždy o nesprístupnení informácií vydať písomné rozhodnutie. Nečinnosť povinnej
osoby a spoliehanie sa na vznik fiktívneho rozhodnutia je vždy porušením zákona zo strany povinnej
osoby. Každé fiktívne rozhodnutie je nezákonné a musí byť odvolacím orgánom alebo súdom zrušené,
pretože neobsahuje odôvodnenie (je nepreskúmateľné). Zákon o slobode informácií síce predpokladá
vydaniefiktívnehorozhodnutiaakonásledoknečinnostipovinnejosoby,aletakýtopostuppovinnejosoby

nie je zákonom dovolený a je nezákonný. Povinná osoba musí vždy vydať písomné rozhodnutie podľa
§ 18 ods. 2. V prejednávanej veci povinná osoba (prvostupňový správny orgán) nevydala písomné
rozhodnutie, dopustila sa preto nezákonného postupu a porušenia práva žiadateľa. V prejednávanej
veci odvolací orgán nerozhodol v príslušnej lehote o odvolaní žalobcu.

46. Podľa názoru správneho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci nepostupovali
v intenciách citovaných právnych noriem, z ktorých dôvodov sa postupom a následne rozhodnutím
dopustili takej vady konania, ktorá má za následok nezákonnosť ich rozhodnutia. Samotný zákon síce
pripúšťa vydanie „fiktívneho“ rozhodnutia, ktorým povinná osoba odmietla poskytnúť informáciu, avšak
nezákonnosťpostupusprávnehoorgánuprvéhostupňaspočívalavtom,žeúčastníksprávnehokonania,

teda žalobca žiadateľ o poskytnutie požadovaných informácií mal právo, aby správny orgán, pokiaľ jeho
žiadosti nemienil vyhovieť, vydal rozhodnutie tak, ako to ustanovil zákonodarca v právnej norme § 18
ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré by obsahovalo náležitosti rozhodnutia podľa
§ 47 Správneho poriadku, a z ktorého odôvodnenia by sa žalobca ako žiadateľ mohol dozvedieť dôvody,
pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené. Vzhľadom k tomu, že správny orgán v danom prípade takto

nepostupoval, odňal tak žalobcovi ako žiadateľovi právo sa domáhať zákonom ustanoveným postupom
ochrany svojho práva na orgáne Slovenskej republiky zaručený v Ústave Slovenskej republiky v článku
46 ods. 1.

47. Účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 Zákona o slobodnom

prístupe k informáciám nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach
podľa tohto zákona, ale jeho účelom bolo práve naopak poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so
žiadosťou na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti. Pokiaľ žalovaný preskúmavaným rozhodnutím
na takúto nezákonnosť postupu prvostupňového správneho orgánu neprihliadol a fiktívne rozhodnutiepotvrdil, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné. Žalovaný nemôže takýmto spôsobom,
že potvrdí rozhodnutie, ktoré fakticky neobsahuje žiadne odôvodnenie odstraňovať všetky nedostatky
prvostupňového rozhodnutia. Žalobca ako žiadateľ podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám,

mal právo na vydanie rozhodnutia, ktoré by bolo riadne odôvodnené a to aj v prípade, keď správny orgán
jeho žiadosti nemienil vyhovieť. Následne by mal žalobca právo podať proti nemu opravný prostriedok,
obhajujúc dôvodnosť svojej žiadosti a súčasne napadnúť dôvody, pre ktoré správny orgán prvého
stupňa jeho žiadosti nevyhovel. Pokiaľ však správny orgán prvého stupňa vo veci žiadosti nepostupoval
v zmysle zákona a nevydal rozhodnutie, ktoré by obsahovalo zákonné náležitosti podľa § 47 Správneho

poriadku, následkom čoho platila fikcia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti podľa § 18 ods. 3 Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, žalovaný ako odvolací správny orgán nemohol tento nedostatok
napraviť potvrdením fiktívneho rozhodnutia, pretože absolútne neodôvodnené rozhodnutie je arbitrárne,
nepreskúmateľné a tiež preto, že takýmto postupom žalovaný odňal žalobcovi ako žiadateľovi právo na
dvoj inštančný postup, pretože proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu nemohol už podať riadny opravný
prostriedok, kde by mal možnosť napadnúť dôvody, pre ktoré správny orgán prvého stupňa jeho žiadosti

nevyhovel.

48. Správny súd konštatuje, že vydanie (doručeného) písomného negatívneho rozhodnutia odvolacieho
orgánu, ktorým sa potvrdzuje fiktívne negatívne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
neznamená zákonný a správny postup odvolacieho orgánu, pretože žalobca sa ako žiadateľ prvýkrát

dozvedel o dôvodoch nesprístupnenia informácií až z rozhodnutia o odvolaní. Odvolací orgán nemôže
prvostupňové fiktívne rozhodnutie potvrdiť, nakoľko je nepreskúmateľné a takýmto postupom tiež
žiadateľovi odňal právo na dvojinštančný postup v administratívnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn.6Sži/1/2010 zo dňa 16.06.2010).

49. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca neprimeraným spôsobom zaťažuje zamestnancov obecného
úradu, nakoľko od marca roku 2023 bolo na Obecný úrad obce D. E. podaných celkovo 16 žiadostí
o poskytnutie informácii v značnom rozsahu, a to osobami asociovaných okolo osoby otca žalobcu,
ktorý je bývalý starosta obce D. E. a neúspešný kandidát na funkciu starostu správny súd uvádza, že
z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca ako žiadateľ a syn bývalého starostu obce D. E. podal štyri

žiadosti – dňa 16.06.2023, dňa 04.07.2023, 07.07.2023 a 10.07.2023. Na konštatáciu zneužitia práva
musí byť prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom samotný počet podaných infožiadostí
nesmie viesť a priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí informácií
z dôvodu zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.
V tomto prípade však nie je možné konštatovať, že podaním štyroch žiadostí o poskytnutie informácií zo

strany žalobcu ako žiadateľa došlo k neprimeranému zaťaženiu zamestnancov Obecného úradu. A aj
v prípade, ak by zo strany otca žalobcu dochádzalo k zneužívaniu práva (predovšetkým s poukazom na
jeho údajné vyjadrenie, že „Tým aj dávam odpoveď súčasnému vedeniu obce, že počet žiadostí v zmysle
Infozákona do budúcna ubudne, ak starosta obce prestane šíriť klamstvá, verejné sa ospravedlní a bude
sa venovať skutočnému rozvoju obce v prospech občanov“) nie je možné automaticky konštatovať, resp.

urobiť záver, že aj žalobca (syn bývalého starostu) zneužíva právo, keď žiada o sprístupnenie informácií.

50.Súdrovnakopoukazujenaskutočnosť,žežalovanýmápovinnosťindividuálneposúdiťkaždúžiadosť
o sprístupnenie informácií a môže sprístupnenie informácie obmedziť alebo informáciu nesprístupní, ak
ju napr. zverejňuje na základe zákona (ak je napr. povinná túto informáciu zverejňovať na úradnej tabuli,

alebo ak je táto informácia napr. zverejnená na webovom sídle obce, ministerstva..). Cieľom ustanovenia
§ 11 ods. 1 písm. b) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je odbremeniť povinné osoby, ktoré
sú podľa osobitného zákona povinné určité druhy informácií zverejňovať. Pri odpovedi na otázku, ktorá
informácia je „zverejňovaná“ treba vychádzať z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o slobode informácií,
podľa ktorého „Zverejnenou informáciou je informácia, ktorú môže každý opakovane vyhľadávať a

získavať, najmä informácia publikovaná v tlači alebo vydaná na inom hmotnom nosiči dát umožňujúcom
zápis a uchovanie informácie, alebo vystavená na úradnej tabuli s možnosťou voľného prístupu, alebo
sprístupnená pomocou zariadenia umožňujúceho hromadný prístup, alebo umiestnená vo verejnej
knižnici.“ Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií má teda na mysli také
zverejňovanie informácií, keď sa informácie stávajú prístupné každému a každý ich môže opakovane

vyhľadávať a získavať. Ak žiadateľ žiada o sprístupnenie informácie, ktorá bola zverejnená na základe
osobitného zákona, povinná osoba nemôže hneď rozhodnúť o nesprístupnení informácie, ale najprv
musí podľa § 7 ods. 1 zákona o slobode informácií do 5 dní od podania žiadosti oznámiť žiadateľovi
údaje, ktoré umožňujú vyhľadanie a získanie zverejnenej informácie. Ak sa žiadateľ napriek tomudožaduje sprístupnenia informácií, povinná osoba vydá rozhodnutie o nesprístupnení informácií s tým,
že v rozhodnutí uvedie, že informácia bola zverejnená na základe osobitného zákona a žiadateľovi boli
poskytnuté údaje umožňujúce jej vyhľadanie a získanie. Ak je však informácia zverejňovaná iba po určitú

dobu, po uplynutí tejto doby nemôže povinná osoba odmietnuť jej sprístupnenie z dôvodu, že informácia
je zverejnená.

51. Súd ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít sú
typické znaky zneužitia práva napr. skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko,“

pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom. Ďalším typickým znakom je, že sú žiadané
prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a
ktorévzásadenemajúpriamusúvislosťsvymedzenýmúsekomštátnejsprávy,naktorompovinnáosoba
pôsobí. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať
orgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o
racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť. Avšak aj napriek uvedeným skutočnostiam musí

žalovaný vždy individuálne posúdiť, či nie je možné informáciu sprístupniť aspoň čiastočne.

52. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžik
5/2020 z 31. marca 2022, z ktorého vyplýva, že „odmietnutie sprístupnenia informácií s poukazom
na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio. Povinná osoba odmietajúca prístup k

informáciámzdôvoduzneužitiaprávajepovinnápreukázaťnadvšetkurozumnúpochybnosť,žežiadateľ
nemal úmysel naplniť legitímny účel zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ale spôsobiť povinnej osobe ujmu.
Veľký počet žiadostí podaných tým istým subjektom na vyvodenie záveru o zneužití práva bez ďalšieho
nepostačuje. Potrebné je prihliadať aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a kvalitu

požadovaných informácií, spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň
obťažnosti ich sprístupnenia vo väzbe na zákonné lehoty na ich vybavenie a ich spôsobilosť privodiť
povinnej osobe neprimeranú ujmu v prípade ich sprístupnenia či zmysel a hodnotu požadovaných
informáciíprežiadateľaavýkonspoločenskejkontroly.Nakonštatáciuzneužitiaprávamusíbyťprítomný
dostatočný počet indícií či dôkazov a rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí sprístupnenia informácií

musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.“

53. Z uvedených dôvodov správny súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného zo
dňa 16.08.2023 v spojení s fiktívnym rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa o nesprístupnení
informácií požadovaných žalobcom zo dňa 28.07.2023, s poukazom na citované ustanovenie § 191

ods. 1 písm. c), d) a g) SSP a vráteniu veci priamo orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie
konanie podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP, keďže vrátenie veci žalovanému by bolo vzhľadom na
fiktívne rozhodnutie nehospodárne a predĺžilo by len samotné administratívne konanie, kde je zákonom
vyžadované rýchle konanie a rozhodovanie tak, aby bol naplnený účel zákona o slobode informácií
(zákonom stanovená osem dňová lehota).

54. Obecný úrad bude po vrátený veci povinný postupovať v súlade s § 17 a § 18 Zákona o slobode
informácii a v prípade, ak žiadosti žalobcu čo i len sčasti nevyhovenie, bude povinný vydať o tom
rozhodnutie a to v súlade s § 46 a § 47 ods. 1 až 5 Správneho poriadku. Týmto právnym názorom je
orgán verejnej správy nižšieho stupňa viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

55. Súd rozhodol o trovách konania s poukazom na § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi
proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, nakoľko mal vo veci
celkový úspech.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia
správneho súdu oprávnenému subjektu, podáva sa na Správny súd v Košiciach.V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1/ SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo
konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej
sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).