Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. apríl 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 15Saz/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725100103
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100103.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia, cestovný doklad č. XXXXXXXXX, toho času: B.
XXXX/XX, C., zast. Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Michalská 372/9, Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6,
Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-151-18/2024-Ž
zo dňa 19.12.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu
ČAS: MU-PO-151-18/2024-Ž zo dňa 19. decembra 2024, v časti výrokov 1. a 2., ktorými nebol žalobcovi:

A. B., cestovný pas Ruskej federácie č. XXXXXXXXX, udelený azyl a nebola mu poskytnutá doplnková
ochrana z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-151-18/2024-Ž zo dňa 19. decembra 2024 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“)podľa§13ods.1písm.a)zákonač.480/2002Z.z.oazyleaozmeneadoplneníniektorých
zákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenako„zákonoazyle“)žalobcovineudelilazyl,podľa§13c
ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu, podľa § 13 ods. 1
písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalobcovi neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny, podľa § 13c ods. 1
písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny.
2. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dňa 22.08.2024 požiadal žalobca pred
pracovníkmiOddeleniaazyluPolicajnéhozboruHumennéoudelenieazylualeboposkytnutiedoplnkovej

ochrany na území SR z dôvodu ohrozenia jeho slobody a života. Žalobca pricestoval na územie SR dňa
13.10.2023 na Schengenské turistické vízum Maďarskej republiky.
3. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol so žalobcom vykonaný dňa 05.09.2024 vstupný pohovor,
počas ktorého žalobca uviedol, že v krajine pôvodu sa zúčastňoval protestov na podporu Navaľného.
Jeho skupina Fond boja proti korupcii FBK (ďalej len „FBK“) je považovaná za extrémistickú a za takéto
aktivityhrozípodľatrestnéhozákonaRuskejfederácie(ďalejlen„RF“)článok282.1obmedzenieslobody
na jeden alebo viac rokov. K svojej politickej činnosti žalobca uviedol, že od roku 2010 do roku 2014 bol

členom politickej strany Druhé Rusko, ale nakoľko táto strana podporovala konflikt na Donbase, svoje
členstvo v tejto strane zrušil. Uviedol, že následne už nebol členom žiadnej politickej strany, avšak bol
sympatizantom hnutia Navaľného a zúčastnil sa aj nejakých zhromaždení. Na týchto zhromaždeniach
chodil s transparentami a usmerňoval dav ľudí, ktorým smerom sa má pohybovať. Neskôr sa na týchtozhromaždeniach zúčastňoval aj so svojím synom. Svoju politickú činnosť a účasť na zhromaždeniach
žalobca konkretizoval až do roku 2013, kedy ho volebný štáb Navaľného nominoval do akejsi komisie
pri príležitosti volieb primátora Moskvy. Následne počas kampane Navaľného rozdával na jeho podporu

vMoskvenoviny.Zčasunačassazúčastnilajnejakýchzhromaždení.Vroku2014sazúčastnilviacerých
protestov proti vojne na Ukrajine. V roku 2019 ho na jednom proteste spolu s viacerými účastníkmi
policajti zadržali aj s jeho neplnoletým synom, keď mali na hlavách vyrobené papierové koruny, na
ktorýchbolonapísané„dimon“anadruhej„vovan“,prezývkyD.aE..Počaszadržaniadošloajkfyzickým
útokom zo strany polície. Podľa žalobcových vlastných slov, mal žalobca nejaké modriny, avšak nič

vážne to nebolo. Počas zásahu polície, ako videl, že polícia fyzicky útočí pri zadržiavaní účastníkov
protestu, telefonoval na linku 112, kde sa sťažoval na fyzické útoky policajtov. Na policajnej stanici boli
so synom od seba rozdelení, pričom so synom polícia spísala zápisnicu o svojvoľnom úteku z domu
a zdržiavaní sa mimo domova a so žalobcom zápisnicu o účasti na nepovolenom proteste. Po spísaní
zápisníc v podvečerných hodinách všetkých zadržaných prepustili na slobodu. Ešte v ten istý večer však
žalobcovi volali z polície, aby sa nasledujúci deň dostavil na policajné oddelenie za účelom podania

vysvetlenia k udalostiam, ktoré nahlásil. Na druhý deň sa žalobca dostavil na oddelenie UVD, čo je
inštitút na kontrolu policajtov, kde bol 4 hodiny vypočúvaný pracovníkom operatívy, podľa jeho názoru
príslušníka FSB (Federálna bezpečnostná služba RF). Asi po jednom mesiaci dostal z polície list,
vktorombolouvedené,žepripolicajnomzákrokuneboližiadnepochybenia.Zdôvoduúčastižalobcovho
neplnoletéhosynanaproteste,ktorábolavyhodnotenáakosvojvoľnýútekzdomuazdržiavaniesamimo

domova, polícia taktiež iniciovala konanie na Komisii pre ochranu práv neplnoletých pre oblasť Birľujevo
zapadnoe mesta Moskva. Spolu s manželkou sa žalobca dostavil na komisiu zloženú z policajtov,
sociálnych pracovníkov a členov mestského zastupiteľstva. Rozhodnutie komisie bolo žalobcovi zaslané
listom, v ktorom stálo, že prípad uzatvárajú. Potom, čo mu bol doručený list z polície, že pri policajnom
zásahu policajti nepochybili, sa žalobca rozhodol prostredníctvom svojho právnika obrátiť na Európsky

súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“). Tento súd vydal dňa 25.05.2023 rozsudok,
v ktorom mu priznal odškodnenie vo výške 4 000 Eur. Listom Generálnej prokuratúry RF (ďalej len „GP
RF“) však bol písomne informovaný o tom, že mu žiadne odškodné neprináleží, a preto mu ani nebolo
vyplatené.
4. Ďalej žalobca uviedol, že vyrábal letáky na tému ochrany detí zo strany rodičov, aby neboli povolané

do armády a neboli zapojení do ozbrojeného konfliktu s Ukrajinou. Tieto letáky potom po okolí lepil na
miesta vyhradené pre letáky. Žalobca nadobudol presvedčenie, že to bolo dôvodom, prečo ho v mieste
bydliska hľadali nejakí ľudia, o čom ho telefonicky informovala jeho manželka, ktorá aj dňa 26.08.2024
spísala„Osvedčenieosvedectve“,ktoréžalobcapočaspohovorupredložil.Vtomto„svedectve“popísala
udalosti z 20.10.2023. V ten deň podľa svedectva prišli k dverám ich bytu dvaja neznámi ľudia, ktorí sa

predstavili ako príslušníci polície FSB. Rozhovor sa viedol na chodbe pred bytom. Chceli od nej vedieť,
kde sa nachádza jej manžel. Hovorili niečo o zozname podporovateľov Navaľného FBK. Povedala im,
že manžel sa nenachádza doma, že je asi v byte svojej matky. Predostreli jej požiadavku, aby s nimi
išla na policajnú stanicu a spísala vyhlásenie, že nie sú členmi extrémistických organizácií, neodvádzajú
peniaze ukrajinským ozbrojeným silám, a že sa neangažujú v ničom, čo by poškodilo ich krajinu. Keďže

dostala strach, zavrela pred nimi dvere a hneď volala manželovi s tým, aby sa zo Slovenska nevracal
domov do Ruska, nech sa učí slovenský jazyk a požiada o azyl. Taktiež vo svedectve uviedla, že jej
manžel nechcel požiadať o udelenie azylu, kým ona neodíde z krajiny, nakoľko sa bál, že by ju potom
nepustili z krajiny.
5. V pohovore žalobca taktiež spomenul, že figuruje na zozname prívržencov Navaľného FBK, vedeného

FSB, ktorý stiahol z aplikácie Telegram v roku 2018. K uvedenému doplnil, že táto skupina je v RF
považovaná za extrémistickú, a preto za aktivity v rámci tejto skupiny hrozí podľa trestného zákona RF
článok 282.1 obmedzenie slobody na jeden alebo viac rokov.
6.Nazákladeuvedenýchskutočnostísažalobcaobávaosvojubezpečnosťaodmietasavrátiťdokrajiny
pôvodu. Nevie, čo by mu v prípade návratu do RF mohlo hroziť, no domnieva sa, že by ho mohli uväzniť,

alebo zabiť z dôvodu, že sa zúčastňoval uvedených protestov. Obáva sa tiež toho, že by prišli opäť za
jeho manželkou, alebo by sa mohlo stať, že by ho zadržali rovno na letisku, keby sa vrátil do RF. Iné
obavy a dôvody svojej žiadosti žalobca neuviedol.
7. K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný uviedol, že tento inštitút
je viazaný na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti, uvedenej v § 2 písm. d) zákona o azyle.

Konštatoval, že v súvislosti s posúdením žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu na území SR
nemožno opomenúť skutočnosť, že z krajiny pôvodu žalobca odišiel jednak z dôvodu, že bol prijatý na
štúdium slovenského jazyka na Žilinskej univerzite, ako aj za účelom návštevy syna, ktorého už rok
nevidel, a ktorý od roku 2022 tiež študuje na území SR. Uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé,že po splnení účelu návštevy SR sa mienil vrátiť späť do krajiny pôvodu. Svoj názor však zmenil po
tom, ako sa od manželky dozvedel o nových skutočnostiach, ktoré podstatnou mierou ovplyvnili jeho
rozhodnutie ohľadom návratu do RF. Žalobca do konania doložil ako dôkazný prostriedok „svedectvo“

manželky, podľa ktorého počas jeho neprítomnosti dňa 20.10.2023 navštívili ich byt príslušníci FSB,
ktorí sa dopytovali na žalobcu. Vzhľadom na to, že o tejto návšteve príslušníkov FSB sa žalobca
dozvedel až po odchode z krajiny pôvodu, žalovaný dospel k záveru, že posúdenie tohto dôvodu jeho
žiadosti je potrebné vyhodnocovať ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place“. V nadväznosti na uvedené
žalovaný poukázal na bod 9 platného dokumentu Spoločná pozícia zo 04. marca 1996 stanovená

Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o harmonizovanom uplatňovaní definície termínu
utečenec v článku 1 Konvencie z roku 1951, týkajúceho sa štatútu utečenca, podľa ktorého „Strach
z prenasledovania nemusí nevyhnutne existovať v čase odchodu žiadateľa o azyl z jeho krajiny pôvodu.
Jednotlivec, ktorý nemal žiaden dôvod pre strach z prenasledovania pri svojom odchode z krajiny
pôvodu, sa môže stať utečencom „sur place“. Opodstatnený strach z prenasledovania sa môže zakladať
na skutočnosti, že situácia v jeho krajine pôvodu sa zmenila od jeho odchodu so závažnými dôsledkami

pre neho alebo na jeho vlastné konanie. V každom prípade charakteristiky súvisiace s azylom jednotlivca
by mali byť také, aby úrady v krajine pôvodu vedeli alebo sa mohli dozvedieť o nich predtým, ako sa
strach jednotlivca z prenasledovania môže stať oprávnený. Na druhej strane, ak je zrejmé, že svoje
presvedčenie prejavuje najmä s cieľom vytvorenia nevyhnutných podmienok, za ktorých by mu bol
udelený štatút utečenca, takéto činnosti nemôžu tvoriť dostatočný základ nevyhnutný na udelenie štatútu

utečenca, neovplyvňuje to jeho/jej právo na nenavrátenie do krajiny, v ktorej sú jeho život, fyzická
integrita, prípadne sloboda, v ohrození.“. Žalovaný poznamenal, že tak tomu bolo aj v prípade žalobcu,
kedy sa počas jeho pobytu na území SR telefonicky od svojej manželky dozvedel o tom, že ho v mieste
bydliska hľadali príslušníci FSB. Keďže sa začal obávať o svoju bezpečnosť a aj jeho manželka mu
v telefonáte odporučila, aby sa do RF viac nevracal, učil sa slovenský jazyk a na území SR požiadal

o ochranu, rozhodol sa túto možnosť využiť a požiadať o azyl alebo poskytnutie doplnkovej ochrany
na území SR. Keďže sa jeho situácia v krajine pôvodu zmenila natoľko, že sa tam odmieta vrátiť kvôli
možnému ohrozeniu vlastnej bezpečnosti, teda obavy o svoj život, žalovaný dospel k záveru, že v konaní
je potrebné skúmať mieru opodstatnenosti strachu z prenasledovania, a to v kombinácii subjektívnej aj
objektívnej stránky.

8. Ako žalobca v pohovore uviedol, od roku 2013 bol sympatizantom hnutia Navaľného, ktorý v tom
čase kandidoval na primátora Moskvy. Keď sa Navaľnyj rozhodol kandidovať za prezidenta RF, žalobca
rozdával po uliciach letáky na jeho podporu. Z času na čas sa zúčastnil na nejakých zhromaždeniach,
počasktorýchmávaltransparentamiausmerňovaldavľudí,ktorýmsmeromsamápohybovať.Napríklad
v roku 2014, kedy sa zúčastnil protestu pred ministerstvom obrany RF. Počas jedného nepovoleného

protestu, ktorý sa konal v Moskve dňa 05.05.2018, ho spolu s jeho v tom čase maloletým synom
zadržala polícia. Žalovaný konštatoval, že z udalostí, ktoré nasledovali nemožno vyvodiť, že by došlo
k prenasledovaniu osoby žalobcu z politických dôvodov. Polícia síce pri jeho zaisťovaní na nepovolenej
akcii použila donucovacie prostriedky, mal aj menšie zranenia – podľa žalobcovho vlastného vyjadrenia
nič vážne, avšak následné udalosti podľa názoru žalovaného vylučujú, že by tieto udalosti mali za

následok jeho politické prenasledovanie. V ten istý deň bol po spísaní zápisnice spolu so synom
prepustený. Vzhľadom na to, že žalobca telefonicky počas zadržania kontaktoval políciu a nahlásil
použitie fyzickej sily príslušníkmi polície počas zaisťovania demonštrantov, bol vypovedať na druhý
deň na oddelení UVD – inštitúte na kontrolu policajtov MVD. Dňa 05.10.2018 dostal z UVD vyjadrenie
prešetreniazákrokupolicajtovprizaisťovaníľudípočasnepovolenejakciesvýsledkom,ženebolizistené

žiadne pochybenia. Účasť jeho maloletého syna na proteste polícia po spísaní zápisnice vyhodnotila
ako jeho svojvoľný útek z domu a zdržiavanie sa mimo domova a prípad odstúpila na Komisiu pre
ochranu práv neplnoletých pre oblasť Birľujevo zapadnoe mesta Moskva. Táto komisia po prešetrení
prípadu dňa 03.07.2018 prípad uzavrela. Prípad mal pokračovanie na moskovskom mestskom súde,
ktorý mu za účasť na nepovolenej akcii dňa 20.03.2019 uložil poriadkovú pokutu 15 000 Rubľov (v

tom čase cca 175 Eur). K uvedenému žalovaný považoval za potrebné uviesť, že v prípade účasti
žalobcu na manifestácii išlo o zjavné porušenie zákona, nakoľko sa jednalo o nepovolenú akciu. Preto
aj pokuta vo výške cca 175 Eur bola podľa názoru žalovaného v tomto prípade adekvátna porušeniu
zákona a nemožno ju považovať za trest tak závažného charakteru, že by dosahoval úroveň perzekúcie.
Potvrdzuje to aj skutočnosť, že v danom prípade sa jednalo o ojedinelý trest, ktorý sa viac neopakoval

a žiadnym spôsobom neovplyvňoval ďalší pobyt žalobcu v krajine pôvodu.
9. V súvislosti s vyššie uvedeným konaním ruských štátnych orgánov žalovaný považoval za potrebné
uviesť, že žalobca voči konaniu týchto orgánov podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
sťažnosť na ESĽP v Štrasburgu, ktorý mu v rozsudku z 25.05.2023 priznal odškodnenie vo výške 4 000Eur. Žalobca však žiadne odškodnenie nedostal, o čom ho informovala listom zo dňa 28.06.2023 GP
RF, pričom ako dôvod nevyplatenia odškodného uviedla skutočnosť, že od 16.09.2022 RF prestala byť
zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných hodnôt, a preto ani nie je viazaná

rozsudkami ESĽP. Hoci ESĽP vo svojom rozsudku v prípade žalobcu konštatoval viaceré porušenia
jeho práv (nezákonné pozbavenie slobody, vrátane nezaznamenaného zadržiavania, zadržiavania bez
súdneho príkazu a akéhokoľvek iného právneho základu – zatknutie dňa 05.05.2018, zadržanie na viac
ako 3 hodiny a nestrannosť súdu – neprítomnosť obžalovaného v konaní o správnom delikte), ani túto
skutočnosť nepovažoval žalovaný za akt tak závažného charakteru, že by mu bránil naďalej zotrvať

v krajine pôvodu a prinútil ho k odchodu z RF. Podľa žalovaného tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že
žalobca v krajine pôvodu po incidente s políciou a obdržaní rozsudku ESĽP naďalej zotrval bez toho,
aby jeho bezpečnosť bola nejakým spôsobom ohrozovaná alebo že by mal nejaké ďalšie problémy so
štátnymi orgánmi.
10. Žalobca v pohovore spomenul aj existenciu zoznamu prívržencov FBK vedeného FSB, ktorý
tiež do konania doložil. K tomuto zoznamu žalovaný považoval za potrebné uviesť, že je to 50-

stranový zoznam mien s ich dátumom narodenia, avšak bez bližšieho označenia – hlavička, päta
dokumentu. Tento predložený dokument – zoznam prívržencov podľa názoru žalovaného pôsobí
pochybne a nevierohodne. Podotkol, že žalobca sa o ňom mal dozvedieť už v roku 2018, teda dávno
predtým, kedy opustil RF. FBK bola v júni 2021 v RF označená za extrémistickú a ešte v ten istý rok
zrušená. Podľa dostupných materiálov od tohto dátumu prebiehalo na území RF zatýkanie prívržencov

FBK. Mal za to, že žalobca však nebol z tohto titulu záujmovou osobou pre oficiálne orgány krajiny. A to
ani v prípade legálneho vycestovania z RF v auguste 2023, kedy vycestoval do Vietnamu, kde si na
konzuláte SR chcel vybaviť slovenské vstupné vízum, ani 13.10.2023, kedy opäť legálnym spôsobom
vycestoval z RF do Turecka a následne pricestoval do SR. O tom, že žalobca nebol pre oficiálne orgány
krajiny záujmovou osobou z titulu uvedeného zoznamu prívržencov FBK svedčí podľa žalovaného aj

čistý výpis z registra trestov, ktorý mu bol vydaný Ministerstvom vnútra RF dňa 18.08.2023 a aj vydanie
dvoch cestovných pasov RF dňa 06.04.2022 a 30.08.2023 Ministerstvom vnútra RF. Z uvedeného sa
podľa názoru žalovaného dalo konštatovať, že predložený zoznam nemohol byť zoznamom, ktorý viedla
FSB. Teda ani prezentovaná obava žalobcu o svoju bezpečnosť je neopodstatnená. Žalovaný bol toho
názoru, že túto obavu žalobca nepociťoval ani na území RF, keďže potom, čo sa dozvedel o existencii

tohto zoznamu v roku 2018, viedol až do odchodu z krajiny v roku 2023 bežný život a neobával
sa žiadneho zatknutia, resp. nejakých problémov so štátnymi orgánmi. Žalovaný ďalej uviedol, že
o neopodstatnenosti obavy žalobcu z možných problémov so štátnymi orgánmi svedčí aj skutočnosť,
že tieto sám osobne kontaktoval za účelom nadobudnutia cestovných dokladov, ako aj získania čistého
výpisu registra trestov pred odchodom z krajiny v roku 2023. Konštatoval, že z výpovede žalobcu je

zrejmé, že v krajine pôvodu pred odchodom z krajiny nečelil žiadnej forme prenasledovania tak, ako
ich definuje zákon o azyle v § 2 písm. d). Oficiálne orgány krajiny dokonca prešetrovali žalobcovu
sťažnosť na konanie policajtov počas nepovolenej akcie, pri ktorej bol zadržaný, pričom dostal aj
výsledky prešetrenia jeho sťažnosti a taktiež GP RF mu oznámila a odôvodnila, z akého dôvodu mu
nebude vyplatené odškodnenie z titulu rozsudku ESĽP.

11. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že žalobca mal v úmysle vycestovať z RF už v roku 2022.
Teda v roku, kedy jeho syn vycestoval do SR študovať. V septembri 2022 si podal žiadosť o termín
podania žiadosti o víza na Slovensku na Generálnom konzuláte SR (ďalej len „GK SR“) v Petrohrade.
Dostal termín na júl 2023. V druhom liste z GK SR bolo žalobcovi údajne oznámené, že jeho žiadosť
sa anuluje. Preto v auguste 2023 vycestoval do Vietnamu. Keďže ani vo Vietname sa mu nepodarilo

vybaviť slovenské víza, tak si 09.10.2023 vybavil na Veľvyslanectve Maďarskej republiky schengenské
turistické vízum, na ktoré potom pricestoval na územie SR. Taktiež považoval za potrebné uviesť, že
žalobca v roku 2022 predal byt po svojej matke a z nadobudnutých prostriedkov neskôr financoval kúpu
bytu pre svojho syna v Bratislave.
12. V závere vyhodnotenia sa žalovaný vyjadril aj k opodstatnenosti strachu z prenasledovania, a to

v kombinácii subjektívnej a objektívnej stránky, teda prezentovaným obavám žalobcu z návratu do RF.
Ako žalobca uviedol v pohovore, síce nevie, čo by mu tam mohlo hroziť, no domnieva sa, že by ho
mohli uväzniť alebo zabiť z dôvodu, že sa zúčastňoval spomenutých protestov. Obáva sa, že by prišli
opäť za jeho manželkou alebo by sa mohlo stať, že by ho zadržali rovno na letisku, keby sa vrátil do
RF. Žalovaný uviedol, že žalobca okrem udalostí súvisiacich s jeho účasťou na nepovolenom proteste

v máji 2018, nebol záujmovou osobou pre oficiálne štátne orgány RF. Od tejto doby až do jeho odchodu
z krajiny v roku 2023 nemal na území RF žiadne problémy z titulu jeho účasti na spomínanom proteste.
Podotkol, že ak by mal byť žalobca z tohto titulu uväznený, ruské orgány tak mohli urobiť už v roku 2018,
kedy bol na jednom proteste zadržaný, no tento prípad bol vyriešený v priestupkovom konaní. Podľažalovaného je teda nelogické a vysoko nepravdepodobné, že by žalobca mohol byť po jeho návrate do
RF na letisku zadržaný. Dokumentujú to aj jeho dve legálne vycestovania z RF, ktoré nasledovali dávno
po jeho účasti na protestoch. Uvedené dokumentuje, že v prípade žalobcu sa nepotvrdila objektívna

stránka strachu z prenasledovania. Čo sa týka subjektívnej stránky obavy z prenasledovania, žalovaný
považoval za potrebné uviesť, že táto v prípade žalobcu vychádza iba z „Osvedčenia o svedectve“,
ktoré po svojom príchode na územie SR spísala jeho manželka dňa 26.08.2024. Vzhľadom na to, že
v prípade žalobcu absentuje v konaní prítomnosť objektívneho strachu, je podľa názoru žalovaného
možné uvedené osvedčenie označiť za účelové, s cieľom podporiť žalobcu v jeho azylovom konaní,

a teda nemožno hovoriť ani o prítomnosti subjektívneho strachu z prenasledovania.
13. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel
žalovaný k záveru, že v konaní nebolo objektívne preukázané, že by bol alebo v prípade návratu do
krajiny pôvodu mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za
uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle, a to ani v súvislosti

s prípadným postavením utečenca „sur place“, a preto mu azyl na území SR neudelil.
14. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle
žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že u žalobcu neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na
území SR, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či žalobca spĺňa podmienky pre
poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať

sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom
vážnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f) zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho
výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že v krajine

pôvodu nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie a nebol väznený. Dokumentuje to výpis registra
trestov, ktorý si žalobca vybavil pred svojím odchodom z RF dňa 18.08.2023. Konštatoval, že žalobca
v RF nevykonával žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie
v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Uvedené potvrdzuje ako výpoveď žalobcu, tak aj
bezproblémové vydanie cestovných dokladov na Oddelení pasovej služby Ministerstva vnútra RF z roku

2022 a 2023. Okrem toho žalovaný považoval za potrebné uviesť, že RF síce vo svojom trestnom
zákone trest smrti nezrušila, ale od roku 1996 uvalila na tento druh trestu moratórium a reálne tento
trest nevykonáva. Žalovaný sa ďalej zaoberal tým, či by v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu
mohol byť vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Mal
za to, že ani takáto forma vážneho bezprávia žalobcovi nehrozí, pričom poukázal na žalobcovu výpoveď,

z ktorej je zrejmé, že v minulosti počas zaistenia bol políciou fyzicky napadnutý, ale v danom prípade
išlo, podľa názoru žalovaného, o ojedinelý násilný akt, ktorý sa viac neopakoval a nemal perzekučný
charakter. Od tejto udalosti z roku 2018 žalobca viac nebol zatknutý alebo zadržaný. Pozornosť ruských
štátnych orgánov po udalostiach z roku 2018 nevzbudil, čo podľa názoru žalovaného znamená, že nie je
cieľovou osobou, na ktorú by sa mala sústrediť akákoľvek pozornosť. Zaoberal sa aj tým, či by žalobca

v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo
nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu. Uviedol, že napriek tomu, že RF vojensky napadla Ukrajinu a hrozba konfliktu
v blízkosti ukrajinských hraníc reálne existuje, vo vnútrozemí RF ani na území Moskvy v súčasnej dobe
medzinárodný alebo vnútroštátny ozbrojený konflikt neprebieha. Preto nie je dôvod domnievať sa, že

v prípade návratu žalobcu do RF, by mu reálne hrozilo vážne a individuálne ohrozenie života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojenéhokonfliktu.Nazákladeuvedenéhonepristúpilvžalobcovomprípadekposkytnutiudoplnkovej
ochrany na území SR v zmysle § 13a zákona o azyle.
15. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle

žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 10
zákona o azyle, t. j. udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, nakoľko nemá
na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol po splnení
zákonných podmienok zlúčiť, a preto žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm.
b) neudelil.

16. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a 20 ods.
5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s
poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť. Preto
je posúdenie žiadosti žalobcu z hľadiska § 13b zákona o azyle v jeho prípade irelevantné.II.
Žaloba

17. Správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 24.01.2025 sa žalobca v zákonom
stanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostatočné na riadne posúdenie veci a skutkový
stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore

s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

18. V odôvodnení žaloby žalobca citoval informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou
administratívneho spisu. Uviedol, že citované informácie, zhromaždené práve žalovaným, sa priečia
logike tvrdenia žalovaného, že „FBK bola v júni 2021 v RF označená za extrémistickú a ešte v ten istý rok
zrušená. Podľa dostupných materiálov od toho dátumu prebiehalo po území RF zatýkanie prívržencov

FBK. Menovaný však nebol z tohto titulu záujmovou osobou pre oficiálne orgány krajiny“. V prvom
rade žalobca poukázal na to, že zatýkanie prívržencov FBK nielen „prebiehalo“, ale aj prebieha, čo
paradoxne preukazujú správy zabezpečené práve žalovaným. Ďalej uviedol, že prípady mučenia a zlého
zaobchádzania popísané v citovaných informáciách o krajine pôvodu preukazujú tú skutočnosť, že ich
obeťami sa nestávajú len vysoko profilovaní podporovatelia a blízki spolupracovníci Alexeja Navaľného,

ale aj bežní občania, ktorí obyčajnou aktivitou, ako je napríklad položenie kytice na zem, vyjadria
svoje sympatie k zosnulému opozičnému lídrovi. Ani túto osobu by možno podľa logiky žalovaného
nebolo možné považovať za “záujmovú osobu pre oficiálne orgány krajiny“, avšak obeťou mučenia sa
napriek tomu stala. Žalobca poznamenal, že nie je pre štátne orgány Ruska neznámou osobou, bol
políciouzadržanýprávepozhromaždenínapodporuopozičnéhoprezidentskéhokandidáta,snajväčšou

pravdepodobnosťounaňombolozostranypredstaviteľovštátnejmocispáchanéfyzickénásilie.Uviedol,
že bol jedným zo sťažovateľov proti Rusku pred ESĽP, pričom so svojou sťažnosťou pred súdom uspel.
Tiež bol spolu s jeho manželkou a maloletým synom podrobený šikane zo strany ruského režimu, keď
sa im v dôsledku účasti na zhromaždení opakovane vyhrážali odňatím rodičovských práv k maloletému
synovi. Následne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/17/2016 zo dňa 11.10.2016.

Tvrdil, že sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí uznáva, že ESĽP vo svojom rozsudku zo dňa
23.05.2023 vo veci sťažnosti žalobcu konštatoval viaceré porušenia jeho práv, vrátane nezákonného
pozbaveniaslobody,nezaznamenanéhozadržiavania,zadržiavaniabezsúdnehopríkazuaakéhokoľvek
iného právneho základu, práva na nestranný súd. Žalovanému vytýkal, že ani tieto porušenia základných
ľudských práv žalobcu neposúdil v kontexte informácií o krajine pôvodu, ako aj všeobecne známej

skutočnosti,žeRuskojeagresoromvovojnenaUkrajine,kdevraždícivilistovvrátanedetí,nepriateľskou
krajinou pre západné demokracie a ohrozením pre demokraciu vo svete ako takú. Konštatoval, že
v tomto kontexte treba hľadieť na obavu žalobcu z prenasledovania.

19.ŽalobcapoukázalajnarozsudokKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.8SaZ/3/2017zodňa27.06.2017

týkajúci sa tzv. prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania v krajine pôvodu. Mal za to, že
žalovaný si nesplnil povinnosť prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu, a to ani
v otázke udalosti z 20.10.2023, kedy žalobcu hľadali príslušníci FSB, hovorili o zozname podporovateľov
Navaľného FBK a manželku žalobcu vyzvali, aby s nimi išla na políciu.

20. Odôvodnenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí nie je podľa názoru žalobcu schopné obstáť
v svetle podkladov administratívneho spisu, keďže je s nimi v priamom rozpore. Žalobca mal za to, že
žalovaný na zistený skutkový stav mal aplikovať § 2 písm. d) zákona o azyle a tým, že tak neučinil,
dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Zo zhromaždených podkladov administratívneho
spisu, výpovedí žalobcu a dôkazov, ktoré do konania predložil, má žalobca bez ďalšieho za preukázané,

že má opodstatnenú obavu z prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd v krajine
pôvodu, a že je naplnená hypotéza § 8 zákona o azyle.

21. V súvislosti s reálnou hrozbou vážneho bezprávia žalobca vytýkal žalovanému, že ak by konfrontoval
tvrdenia žalobcu s objektívnymi správami tvoriacimi súčasť administratívneho spisu, je zrejmé, že

záverom jeho správnej úvahy by muselo byť konštatovanie, že žalobca v prípade núteného návratu do
krajiny pôvodu môže byť v súvislosti s trestnými stíhaniami, ktoré sú vedené proti odporcom súčasného
ruského režimu, v policajnej väzbe objektom mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania.
Podotkol, že pôvodcom vážneho bezprávia sa na základe objektívnych správ administratívnom spiseukazuje byť štát, prostredníctvom svojich, najmä policajných, orgánov. Objektívne správy navyše
vylučujú možnosť vnútroštátnej ochrany pred týmto konaním. Konštatoval, že odôvodnenie žalovaného
aj v tejto časti je v absolútnom rozpore s podkladmi administratívneho spisu. Tvrdil, že žalovaný

nezákonne prenáša dôkazné bremeno na žalobcu a ďalej nesprávne právne posúdil reálnu hrozbu
vážneho bezprávia. Podľa názoru žalobcu žalovaný postupoval nepreskúmateľným spôsobom, keď bez
poukazu na zdroje a len na základe jeho subjektívneho názoru vylúčil túto hrozbu, ktorá sa vo svetle
citovaných objektívnych správ ukazuje ako opodstatnená a reálna.

22. Žalobca mal za to, že žalovaný si v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia
povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) nesplnil. Tvrdil, že je to zrejmé zo znenia napadnutého rozhodnutia, kde
samotný žalovaný dáva najavo, že nezistil všetky okolnosti podstatné pre zákonné a správne posúdenie
veci pred jej rozhodnutím. Žalobca poukázal na str. 1 napadnutého rozhodnutia, ktorá podľa jeho
názoru hovorí o nominácii žalobcu do „akejsi“ komisie, na str. 4 napadnutého rozhodnutia, ktorá

hovorí o „nejakých“ zhromaždeniach, ktorých sa žalobca zúčastnil a pomáhal ich organizovať. Z týchto
informácií podľa jeho názoru vyplýva, že žalobca nebol žalovaným vypočutý do tej miery, aby žalovaný
dokázal pochopiť aktivity žalobcu do tej miery, aby dostatočne posúdil opodstatnenosť jeho obavy
z prenasledovania v krajine pôvodu. Konštatoval, že nominácia do volebnej komisie, ako aj účasť
na zhromaždeniach na podporu prenasledovaného lídra ruskej opozície sú však natoľko závažnými

okolnosťami, že nie je možné zákonne rozhodnúť bez toho, aby si žalovaný o týchto aktivitách zistil
viac. Ďalej žalobca uviedol, že z jeho konania po podaní žiadosti o azyl na území SR je pritom zrejmé,
že je osobou spolupracujúcou, ktorá sa svoje tvrdenia snažila podložiť listinnými dôkazmi, a s ktorou
bolo nielen možné, no potrebné vykonať doplňujúci pohovor za účelom objasnenia nejasností na strane
žalovaného. Takisto žalovanému vytýkal, že pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že jeden

z dôkazov predložených žalobcom – zoznam prívržencov Alexeja Navaľného – pôsobí „pochybne
a nevierohodne“, mal s týmto svojím dojmom konfrontovať žalobcu už pred vydaním rozhodnutia.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie v časti
o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie. Žalobca tiež požadoval nariadenie pojednávania.

III.
Vyjadrenie žalovaného

24. Žalovaný sa vyjadril k žalobe žalobcu podaním zo dňa 21.02.2025. K námietke opodstatnenosti
obáv žalobcu z prenasledovania poznamenal, že vzhľadom k tomu, že žalobca neopustil krajinu
pôvodu z dôvodu obavy z prenasledovania, ale, ako sa sám vyjadril, kvôli tomu, že bol prijatý na kurz
slovenského jazyka na Žilinskej univerzite a tiež kvôli stretnutiu so svojím synom, ktorý mal narodeniny

a študuje 2. ročník na fakulte FEI na STU v Bratislave, ako aj kvôli skutočnosti, že o návšteve údajných
príslušníkov FSB sa žalobca dozvedel až po odchode z Ruskej federácie, žalovaný posúdil jeho žiadosť
o udelenie azylu v zmysle žiadateľa, resp. eventuálneho utečenca „sur place“. Uviedol, že pri hodnotení
obavy žalobcu z prenasledovania z prospektívneho hľadiska vychádzal z výpovede žalobcu, ktorý v
dotazníku zo dňa 05.09.2024 uviedol, že o udelenie azylu žiada z dôvodu, že sa zúčastňoval protestov

za Navaľného a jeho skupina FBK je v súčasnosti považovaná za extrémistickú, a preto mu v prípade
návratu do Ruskej federácie hrozí trest odňatia slobody. Ohľadom tejto témy mal žalobca vyrábať a
lepiť letáky, ako aj hovoriť rodičom detí, ktoré doučoval, aby ochraňovali svoje deti pred nástupom
do armády v konflikte s Ukrajinou. Z týchto jeho vyjadrení podľa názoru žalovaného nevyplýva, že
takéto aktivity plánuje vykonávať aj v prípade návratu do RF, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že poslednej

„akcie“ sa zúčastnil 05.05.2018, a preto žalovaný nepovažoval za potrebné konfrontovať žalobcu v tejto
súvislosti a vyhodnotil, že žalobcova obava z prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu
je neopodstatnená. Žalovaný podotkol, že podľa správ o krajine pôvodu masové prenasledovanie
priaznivcov a tých, ktorí mali v minulosti niečo spoločné s aktivitami FBK začalo v roku 2021, potom,
čo bola FBK vyhlásená za extrémistickú organizáciu a bola zrušená, pričom žalobca RF opustil až

13.10.2023. Tvrdenie žalobcu o údajnej návšteve manželky príslušníkmi FSB vyhodnotil ako účelové,
nakoľko je podľa jeho názoru veľmi nepravdepodobné, že by sa návšteva za účelom zadržania žalobcu
z dôvodu napojenia na FBK a podporu Navaľného realizovala až 20.10.2023, pričom už v roku 2018
bol žalobca zadržaný ruskými úradmi z dôvodu účasti na opozičnej manifestácii, za čo mu bolo neskôrpriznané odškodnenie 4 000 Eur. V súvislosti so zoznamom prívržencov Navaľného, na ktorom sa má
nachádzať aj meno žalobcu mal žalovaný za to, že predložená tabuľka s menami bez zdroja a datovania
pôsobí pochybne a nevierohodne. Dodal, že vierohodne nepôsobí ani žalobcovo vyjadrenie o pôvode

zoznamu, keďže podľa neho kanál, z ktorého zoznam stiahol existuje, ale zoznam tam už nie je. Žalobca
o zozname vedel od r. 2018, napriek tomu viedol až do svojho odchodu z Ruskej federácie normálny
život. Poznamenal, že zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že FBK zverejnila 30.05.2012 zoznam prvých
16 sponzorov, neskôr však F. G. navrhol, že mená tých, ktorí finančne podporujú fond sa nebudú
zverejňovať, s výnimkou prípadov, keď o to darcovia sami požiadajú, čo taktiež spochybňuje samotnú

existenciu zoznamu, na ktorý poukazuje žalobca. Žalovaný vyhodnotil obavu žalobcu z prenasledovania
za uplatňovanie politických práv a slobôd v krajine pôvodu za neopodstatnenú aj z dôvodu, že žalobcovi
bol dňa 30.08.2023 vydaný pas, žalobca nemal problém opakovane z RF vycestovať, ani požiadať o
výpis z registra trestov. Problémy s vycestovaním nemala ani jeho manželka.

25. Žalovaný je presvedčený, že prenasledovanie z akéhokoľvek dôvodu podľa zákona o azyle musí

byť podložené komplexnými a konkrétnymi faktickými informáciami a nemôže byť založené len na
všeobecných vyhláseniach o obavách z možného prenasledovania. Prenasledovanie musí mať okrem
tohoindividuálnupovahu,čovprípadežalobcu,nazákladeuvedeného,absentuje.Individuálneokolnosti
a správanie žalobcu podľa názoru žalovaného neindikujú opodstatnenú obavu z prenasledovania podľa
§ 8 zákona o azyle.

26. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa reálnej hrozby vážneho bezprávia žalovaný poukázal
na to, že základnou podmienkou pre poskytnutie doplnkovej ochrany je objektívne preukázanie, že
osoba, ktorá má byť vrátená do krajiny pôvodu, by mohla čeliť minimálne jednému z troch kritérií
vážneho bezprávia. Uviedol, že v rozhodnutí podrobne odôvodnil každé z kritérií vážneho bezprávia.

K uloženiu trestu smrti alebo jeho výkonu mal žalovaný za to, že voči žalobcovi nikdy nebolo v krajine
pôvodu vedené trestné konanie a nebol väznený, čo je podporené výpisom z registra trestov, ktorý
žalobca predložil. Okrem toho považoval za potrebné uviesť, že RF síce vo svojom trestnom zákone
trest smrti nezrušila, ale od roku 1996 uvalila na tento druh trestu moratórium a reálne tento trest
nevykonáva. K mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu žalovaný

uviedol, že v minulosti počas zaistenia bol žalobca políciou fyzicky napadnutý, ale v danom prípade
išlo o ojedinelý násilný akt, ktorý sa viac neopakoval a nemal perzekučný charakter. Po tejto udalosti
z r. 2018 pozornosť ruských štátnych orgánov nevzbudil, a preto podľa žalovaného nie je objektívne
sa domnievať, že v prípade návratu do RF by žalobca mohol čeliť tejto forme vážneho bezprávia. K
vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia

počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu mal žalovaný za to, že napriek tomu,
že RF vojensky napadla Ukrajinu a hrozba konfliktu v blízkosti ukrajinských hraníc reálne existuje, vo
vnútrozemí Ruskej federácie, ani na území Moskvy v súčasnej dobe medzinárodný, ani vnútroštátny
ozbrojený konflikt neprebieha, a preto žalovaný v prípade žalobcu vylúčil aj tretiu formu vážneho
bezprávia.

27. Námietky žalobcu, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci žalovaný považoval za neopodstatnené. Uviedol, že nespochybnil tvrdenia žalobcu o
nominácii do komisie, ani jeho účasť na zhromaždeniach na podporu Navaľného, avšak v kontexte
ostatných okolností, ako sú vyjadrenia žalobcu a správy o krajine pôvodu žalovaný vyhodnotil riziko

prenasledovania žalobcu podľa § 8 zákona o azyle za veľmi nepravdepodobné. Ohľadom zoznamu
prívržencov Navaľného mal žalovaný za to, že jeho existenciu spochybnil sám žalobca, keď uviedol, že
webová stránka, na ktorej zoznam v r. 2018 našiel, stále existuje, ale zoznam tam už nie je. Konštatoval,
že pochybnosti v súvislosti so zoznamom prívržencov prehĺbili aj správy o krajine pôvodu, ktoré hovoria,
že FBK zverejnila 30.05.2012 zoznam prvých 16 sponzorov, neskôr však F. G. navrhol, že mená tých,

ktorí finančne podporujú fond sa nebudú zverejňovať, s výnimkou prípadov, keď o to darcovia sami
požiadajú.

28. Záverom dodal, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné, a preto navrhuje,
aby súd žalobu zamietol.

IV.
Relevantné právne predpisy29. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa
môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných
orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

30. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1
sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

31. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).

32. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).

33. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

34. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

35. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované
konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon

vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

36. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

37. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa

§ 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10.

38. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

39. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

40. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,

rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o
a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl,
alebo
b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c).

41. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie
azylu jednotlivo a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť
subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

42. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia
o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.

43. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza
z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla
poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia,
prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným
právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo

vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej
ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje
sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.

44. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle sa vážnym bezprávím rozumie: 1. uloženie trestu smrti alebo

jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne
a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

45. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení

rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami
bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia.

V.
Posúdenie veci správnym súdom

46. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný

podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti podľa §
206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného,
preskúmal rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti a priebeh administratívneho konania, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri

svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia
rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4
SSP.

47. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-151-18/2024-Ž zo dňa 19.
decembra 2024, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., v ktorom žalovaný žalobcovi
neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a v časti výroku 2., v ktorom žalovaný žalobcovi
neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Žalovaný
vpredmetnomrozhodnutídospelkzáveru,ženebolopreukázané,žebyžalobcabolalebovprípadejeho

návratu do krajiny pôvodu mohol byť prenasledovaný z dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, a to ani v súvislosti s jeho prípadným postavením
utečenca „sur place“.

48. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1.

a 2. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého
rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.49. Správny súd po preskúmaní veci musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného v časti výrokov 1. a 2. vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je
navyše v rozpore s podkladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise, čo sa premietlo do jeho

nedostatočnéhoodôvodneniavktoromabsentujevysporiadaniesaspodstatnýmiskutkovýmitvrdeniami
žalobcu a predloženými dôkazmi.

50. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového
systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba

nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o
žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť.

51. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať
so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti
azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal

preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť
o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným
príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre
niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle.

52. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov
tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom
postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
(ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné

zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným
spôsobom a v jej kontexte.

53. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4
ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej

je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy
obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie
sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené
tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené
príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce

sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické
a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa
prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo
žiadateľpreukázalprimeranýdôvod,prečotakneurobil,ae)bolapreukázanávšeobecnádôveryhodnosť
žiadateľa.

54. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými
dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu v
pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uvedené je odzrkadlené už v ustálenej a notoricky známej
judikatúre kasačného súdu.

55. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán
nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach
žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej
ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne

rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné
následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom
na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).

56. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky
ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající
v pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na
správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelnězjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou
pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“

57. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa,
ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdí okolnosti nasvedčujúce možnému
zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi
žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne
žiadateľ,avšaksprávnyorgánjepovinnýzabezpečiťkžiadostiomedzinárodnúochranuvšetkydostupné

dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej
nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená
to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky
diskvalifikovala.

58. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší
súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval,
že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli
nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je
povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené

nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“

59. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej
rozviedol, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými
dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho

orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí
žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú
dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek
drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine
pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať.

60. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať,
že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s
ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie

dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v
budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v
prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn.
10Sža/12/2016).

61. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých
čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej
ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto, že
existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ.

62. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne
posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného
úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu
žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod
aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať.

63. S ohľadom na vyššie uvedené a za prihliadnutia na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu
dospel správny súd k záveru, že žalovaný načrtnutým spôsobom nepostupoval, keď sa nevysporiadal
so všetkými časťami žalobcovho relatívne rozsiahleho azylového príbehu, ktorý predostrel a podložil ho
listinnými dôkazmi a preto nie je ani správnemu súdu zrejmé, či ho vyhodnotil ako celok vierohodný,

alebo ho žalobca presvedčil iba v časti jeho tvrdení, prípadne vôbec. Posúdenie azylového príbehu
je do vlastného odôvodnenia rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne, a preto aj
právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže byť náležité. Navyše, vyvracanie vybranýchžalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou žalovaného založenou na domnienkach ako
na dokazovaním zistených skutočnostiach.

64. Správny súd v prvom rade konštatuje, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť riadne zistiť
skutkový stav veci, keď opomenul sa hlbšie zaoberať dôkazom predloženým žalobcom, a to
zoznamom prívržencov G. H.. Žalovaný prakticky iba stroho skonštatoval, že taký dôkaz je pochybný
a nevierohodný, pričom žalobcu žiadnym spôsobom s predmetným tvrdením nekonfrontoval. V tejto
súvislosti správny súd poukazuje aj na viaceré tvrdenia žalobcu uvedené v Dotazníku žiadateľa

o udelenie azylu, a to napr.: „Chcem ďalej doplniť, že sesternicin zať pracuje v zložke FSB ako
programátor a odkázal mojej mame, že som na nejakom zozname a aby som nič nerobil a bol ticho.
Ešte chcem spomenúť, že som cez Telegram našiel jeden zoznam ľudí, s telefónnymi číslami, dátumami
narodenia a číslami pasu, ktorý som si stiahol do google drive, je tam asi 3000 záznamov. Mal to
byť zoznam podporovateľov Navaľneho a opozičníkov súčasnej vlády ... .“ Správny súd konštatuje,
že tieto tvrdenia žalobcu a predložené dôkazy neboli žalovaným v napadnutom rozhodnutí žiadnym

spôsobom vyvrátené, pričom ak ich žalovaný chcel vyhodnotiť ako pochybné a nevierohodné, tak mal
najprv so žalobcom k uvedeným skutočnostiam vykonať doplňujúci pohovor. Správny súd považuje
v tejto súvislosti taktiež za potrebné skonštatovať, že to, že FBK zverejnila 30.05.2012 zoznam prvých 16
sponzorov (finančných podporovateľov fondu), ktorý neskôr F. G. navrhol (čiastočne) stiahnuť, žiadnym
spôsobom nespochybňuje existenciu zoznamu, na ktorý poukazuje žalobca.

65. Žalovaný ďalej riadne nezisťoval ani skutočnosti týkajúce sa žalobcových politických aktivít -
žalovaný nemal žiadne doplňujúce otázky k žalobcom tvrdenej skutočnosti, že volebný štáb Navaľného
ho nominoval do volebnej komisie pri príležitosti volieb primátora Moskvy, pričom žalovaný nemal žiadne
doplňujúce otázky ani k tvrdeniam žalobcu, podľa ktorých sa zúčastňoval mnohých zhromaždení na

podporu prenasledovaného opozičného lídra Navaľného. Žalovaný prakticky len stroho konštatoval, že
uvedené tvrdenia žalobcu nespochybňuje, no riziko prenasledovania z nich vyplývajúce považuje za
veľmi nepravdepodobné. Správny súd má v tejto súvislosti za to, že taký nedbalý prístup žalovaného
k dokazovaniu nemožno akceptovať a už vôbec nie je možné akceptovať spomínaný záver žalovaného,
keď sa žalovaný ani neunúval zistiť si o predmetných skutočnostiach viac. Správny súd má za to,

že keďže sa žalovaný týmito skutočnosťami hlbšie nezaoberal, tak nemohol ani riadne posúdiť to, či
u žalobcu reálne existuje opodstatnená obava z prenasledovania, a teda nemohol ani vo veci zákonne
rozhodnúť.

66. Správny súd považuje za potrebné taktiež zdôrazniť, že žalovaný sa prakticky žiadnym spôsobom

nevysporiadal ani s predloženým dôkazom - osvedčením o svedectve manželky žalobcu zo dňa
26.08.2024. Žalovaný uvedený dôkaz vyhodnotil ako účelový, a to bez toho, aby s ním dôsledne
konfrontoval žalobcu a najmä jeho manželku, ktorú mal možnosť vypočuť (manželka žalobcu sa
nachádzala na území Slovenskej republiky, keďže aj jej boli udelené schengenské víza Maďarskou
republikou), no nepochopiteľne to neurobil. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že bude potrebné,

aby žalovaný pred vydaním nového rozhodnutia vo veci uskutočnil doplňujúci výsluch žalobcu a aj jeho
manželky (ak nebude možné manželku žalobcu vypočuť osobne, tak ju bude potrebné konfrontovať
aspoň písomne, prípadne prostredníctvom emailovej komunikácie – na tieto účely si žalovaný zabezpečí
príslušného tlmočníka/prekladateľa) k predmetnému dôkazu, ako aj ku skutočnostiam, ktoré mohli
vyvolať spomínanú udalosť zo dňa 20.10.2023, pričom následne zistené skutočnosti s určitosťou

objasnia celý skutkový stav veci a zrejme vyriešia aj otázku dôveryhodnosti tvrdení žalobcu a jeho
manželky. Žalovaný sa taktiež žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s tvrdením žalobcu, že „Bol
som členom politickej strany Druhé Rusko a preto som bol prenasledovaný.“ – uvedené žalobca
konštatuje v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 22.08.2024. Bude taktiež potrebné, aby žalovaný
dopytovalGenerálnykonzulátSlovenskejrepublikyvPetrohradezaúčelomzisteniaskutočnostíohľadne

žalobcovej žiadosti (víza) zo septembra 2022 (či bola predmetná žiadosť skutočne anulovaná a prečo
– žalovaný uvedené tvrdenia žalobcu nepreveroval).

67. Správny súd v tejto súvislosti poznamenáva, že sám nemôže nahrádzať činnosť správnych orgánov,
a to ani pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu veci.

68. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí taktiež prakticky nezaoberal informáciami o krajine pôvodu
žalobcu, pričom vôbec nekonfrontoval tvrdenia žalobcu (a jeho manželky) so správami o krajine pôvodu
žalobcu (s informáciami týkajúcimi sa politického prostredia v Ruskej federácii) nachádzajúcimi sav administratívnom spise. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať najmä na tieto
citované informácie:
„ľudí,ktorívRuskupokojnevyjadrujúúctuzosnulémuväzňovisvedomiaAlexejoviNavaľnému,svojvoľne

zatýkajú, bijú, súdia a väznia. Amnesty International hovorí, že konanie ruských orgánov po smrti Alexeja
Navaľného predstavuje prenasledovanie a porušovanie práva na slobodu prejavu."
„Ruské orgány sa uchýlili k svojvoľnému zatýkaniu, neprimeranému použitiu sily a nezákonnému
zadržiavaniu ľudí po celej krajine, ktorí smútia za Alexejom Navaľným. Tieto bezohľadné činy sú nielen
šokujúco necitlivé, ale sú aj hrubým porušením práva na slobodu prejavu a pokojné zhromažďovanie. C.

I. údajne mučili a vystavili inému zlému zaobchádzaniu na policajnej stanici v meste Surgut. Karypbajeva
podľa jeho výpovede bili a mierili naňho zbraňou za to, že na zhromaždenie priniesol a položil na zem
kyticu kvetov."
„Ľudskoprávneho aktivistu J. K. odsúdili na 10 dní administratívnej väzby. I. A. D. hospitalizovali s
mŕtvicou po tom, ako ho polícia zatkla, aby mu zabránila usporiadať smútočný obrad za Navaľného. Toto
sú obzvlášť znepokojujúce príklady bezohľadnej nespravodlivosti, ktorej čelia ľudia smútiaci za Alexejom

Navaľným, uznávaným lídrom ruskej opozície. Nejde pritom o ojedinelé prípady, ale o súčasť celoštátnej
kampane na umlčanie disentu a vyvolanie strachu v celom národe."
„Uznanie FBK ruskými orgánmi za extrémistickú organizáciu v roku 2021 bolo zlomovým bodom v
prechode k tomu, že stúpenci masovej legálnej a pokojnej politickej sily boli po prvýkrát označení za
extrémistov... aj skoršie ruské zákony o boji proti extrémizmu a terorizmu prešli výraznými zmenami... O

niečo neskôr bol prijatý zákon špeciálne pre priaznivcov FBK, ktorý spätne zaviedol možnosť trestného
stíhania za účasť na činnosti nadácie. Navyše za činnosti, ktoré sa uskutočnili ešte pred uznaním FBK
za extrémistickú. Objavila sa tzv. Retroaktívna účinnosť zákona, ktorú ústava zakazuje Po likvidácii FBK
a zákaze sídla Alexeja Navaľného bolo masové prenasledovanie nielen priaznivcov, ale dokonca aj tých,
ktorí mali v minulosti niečo spoločné s ich aktivitami, nevyhnutné a tento proces pokračuje..."

Uvedené citované informácie žalovaný vyslovene odignoroval, pričom v odôvodnení napadnutého
rozhodnutiažalovanýdokoncauvádzalrôznezávery(napríklad,žežalobcanebolzáujmovouosoboupre
oficiálne orgány Ruskej federácie), ktoré sú s predmetnými informáciami v zjavnom rozpore. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti má správny súd aj za to, že žalovaný si riadne nesplnil ani povinnosť
prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu. Vyššie uvedené dôvody zakladajú

taktiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v napadnutej časti (teda aj čo sa týka doplnkovej
ochrany).

69. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti správny súd považuje za potrebné taktiež
skonštatovať, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že žalobca nikdy neupútal pozornosť ruských

štátnych orgánov. Z administratívneho, ako aj súdneho spisu je zrejmé, že žalobca už bol v Rusku
zadržaný a následne vypočúvaný políciou (aj so svojim v tom čase maloletým synom), a to po
účasti na nepovolenom opozičnom proteste dňa 05.05.2018 v Moskve – keďže príslušníci polície pri
zaisťovaní demonštrantov používali fyzickú silu (aj bili demonštrantov, žalobca mal len menšie zranenia),
tak žalobca nahlásil toto konanie inštitútu na kontrolu policajtov, kde bol aj následne na druhý deň

vypovedať (dňa 05.10.2018 dostal z inštitútu odpoveď, že pri zákroku policajtov neboli zistené žiadne
pochybenia). Žalobcove konanie bolo prejednávané na moskovskom mestskom súde, ktorý mu za
účasť na nepovolenej akcii uložil poriadkovú pokutu 15.000 rubľov (cca 175 eur). Z dôvodu účasti jeho
maloletého syna na spomínanom nepovolenom proteste bol vypočúvaný spolu s manželkou aj Komisiou
pre ochranu práv neplnoletých pre oblasť Birľujevo zapadnoe mesta Moskva. Z administratívneho,

ako aj súdneho spisu je ďalej taktiež zrejmé, že voči uvedenému konaniu ruských štátnych orgánov
(spomínaným zákrokom polície) podal žalobca sťažnosť na ESĽP, ktorý žalobcovi v rozsudku zo dňa
25.05.2023 priznal odškodnenie vo výške 4.000 eur – žalobca však žiadne odškodnenie nedostal, keďže
ho Generálna prokuratúra Ruskej federácie informovala, že od 16.09.2022 Ruská federácia prestala
byť zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných hodnôt, a preto nie je viazaná

rozsudkami ESĽP. Navyše správny súd poukazuje aj na to, že v Rusku je nainštalovaný systém na
rozpoznávanie tvárí, takže keďže sa žalobca zúčastňoval mnohých opozičných demonštrácií, tak nie
je vylúčené, že upútal pozornosť ruských štátnych orgánov – okrem toho, že sa žalobca zúčastňoval
spomínaných opozičných demonštrácií, tak bol aj oficiálnym členom volebnej komisie pri príležitosti
volieb primátora Moskvy (kde na primátora kandidoval aj opozičný líder Navaľný). Vzhľadom na uvedené

skutočnosti má správny súd za to, že odôvodnenie žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí nie
je schopné obstáť v svetle podkladov administratívneho spisu, keďže je s nimi v priamom rozpore.70. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v rozsahu nedostatočne zisteného
skutkového stavu žalovaným, ako aj toho, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého
rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, za dôvodné. Námietku nesprávneho právneho

posúdenia veci správny súd v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným
posudzovať nemohol. V dôsledku uvedeného správny súd rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti
z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia
žalovanému na ďalšie konanie.

71. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného riadne doplniť dokazovanie (riadne zistiť skutkový
stav veci), a to komplexne v súlade s bodmi 64, 65, 66 a 68 odôvodnenia tohto rozsudku (okrem iného
žalovaný vykoná doplňujúci výsluch nielen žalobcu, ale aj jeho manželky – v prípade potreby aj ich
syna), a následne posúdi dôveryhodnosť žalobcovho azylového príbehu – s prihliadnutím aj na bod
69 odôvodnenia tohto rozsudku. Bude vychádzať z tvrdení žalobcu (aj jeho manželky, prípadne ich
syna) o jeho politických aktivitách a to všetko za kritického zohľadnenia všetkých aktuálnych informácií o

Ruskej federácii o stave ľudských práv a bezpečnostnej a politickej situácie, zameraných na preverenie
prípadného prenasledovania občanov v pozícii aktivistov a podporovateľov bývalej FBK a Navaľného.

72. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s
poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal

právo na ich náhradu v plnom rozsahu.

73. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o

dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).