Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. február 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201602
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1018201602.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: S.. Z.. P. Š., adresa trvalého pobytu: V.. O. XXXX/XX, XXX XX
Z., dátum narodenia: XX. M. XXXX, právne zastúpený: Advokátskou kanceláriou JUDr. Ivan Syrový,
s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky,sosídlomPribinova2,81272Bratislava,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.
k. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-2S/194/2018-106 zo dňa 17. októbra 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

II. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 17. októbra
2023, č. k. BA-2S/194/2018-106 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), postupom podľa § 190 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol

ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“
alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorým tento podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
73/1998 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) zamietol rozklad žalobcu podaný proti
prvostupňovému rozhodnutiu - Personálnemu rozkazu ministerky vnútra Slovenskej republiky č. 190 zo

dňa 24. júla 2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „personálny rozkaz č. 190“), ktorým bol
žalobca podľa § 40 ods. 6 citovaného zákona vyňatý z činnej zálohy dňom 30. septembra 2018 s tým,
že ustanovenie do funkcie dňom 1. októbra 2018 vykoná prezident Policajného zboru (ďalej aj ako „PZ“)
podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Správny súd v Bratislave preskúmavaným
rozhodnutím zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP
a predloženie návrhu na Ústavný súd SR na preskúmanie súladu § 192 ods. 2 zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky s odôvodnením, že správny súd takýto

návrh nepovažuje za relevantný a dôvodný, keďže predmetom súdneho prieskumu v tu prejednávanej
veci v súdnom konaní nie je ukončenie služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 predmetného zákona,
ale vyňatie z činnej zálohy podľa § 40 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. O náhrade trov konaniarozhodol správny súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak nakoľko vo veci úspešnému žalovanému
žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Vyňatiu žalobcu z činnej zálohy podľa prvostupňového rozhodnutia predchádzal personálny rozkaz
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 198 zo dňa 02. augusta 2017, ktorým bol žalobca zaradený do
činnej zálohy podľa § 41 ods. 1 písm. a) zákona o službe príslušníkov PZ a zároveň bol ustanovený
do funkcie policajného pridelenca v činnej zálohe s miestom výkonu služby na Zastupiteľskom úrade
Slovenskej republiky v Bukurešti v Rumunsku (ďalej aj ako „policajný pridelenec v Bukurešti“) podľa §

33 ods. 1 a § 41 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.

3. O prvostupňovom rozhodnutí (personálnom rozkaze č. 190 o vyňatí z činnej zálohy) bol žalobca
informovanýemailomdňa03.augusta2018anáslednemuboldoručenýosobne(spotvrdenímprevzatia
podpisom žalobcu) dňa 24. septembra 2018. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad
zo dňa 05. augusta 2018 poštou z Bukurešti (dátum odoslania dňa 06. augusta 2018) a následne

aj osobne na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) dňa 26. septembra 2018,
ktorý bol obsahovo totožný s rozkladom zo dňa 05.08.2018. O rozklade rozhodla ministerka vnútra a
na základe návrhu ňou ustanovenej osobitnej (rozkladovej) komisie (§ 244 zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ) vydala napadnuté rozhodnutie zo dňa 23. októbra 2018 (doručené žalobcovi dňa 29.
októbra 2018), ktorým bol rozklad zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené.

4. S prvostupňovým rozhodnutím (personálnym rozkazom č. 190 zo dňa 24. júla 2018 o vyňatí z
činnej zálohy) a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nepriamo súvisí aj administratívne konanie,
ktorého výsledkom bol personálny rozkaz prezidenta PZ č. 91 zo dňa 30. júla 2018 o prepustení žalobcu
zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa § 192 ods. 2 zákona o štátnej službe

príslušníkov PZ. Služobný pomer skončil uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov, t. j. ku dňu 30.
septembra 2018. Proti tomuto personálnemu rozkazu prezidenta PZ č. 91 podal žalobca odvolanie podľa
§ 242 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, o ktorom rozhodla ministerka vnútra rozhodnutím č.
SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa 09. októbra 2018 tak, že odvolanie zamietla a personálny rozkaz č. 91
potvrdila. Správna žaloba, ktorá smerovala proti tomuto rozhodnutiu, bola ako nedôvodná zamietnutá

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020. Kasačná sťažnosť
žalobcu proti uvedenému rozsudku bola Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (ďalej aj ako
„najvyšší správny súd“) zamietnutá rozsudkom sp. zn. 4Sžk/24/2020 zo dňa 27. októbra 2021.

II.

5. Žalobca voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote na Krajský súd v
Bratislave správnu žalobu, doplnenú neskôr podaním zo dňa 23. januára 2019, ktorou sa domáhal
preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného,
ako aj postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP), že je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods.
1 písm. d/ SSP) a že napadnutým rozhodnutím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo
opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP).

6. Správny súd k námietke žalobcu ohľadom absencie dôvodu ukončenia vyslania na výkon štátnej
služby v zahraničí uviedol, že zákon nestanovuje pre personálne rozhodnutia o vyslaní policajta na
plnenie štátnej služby v zahraničí, rovnako ani na rozhodnutia o ukončenie tohto vyslania, žiadne
špecifické podmienky, či okolnosti. Vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí nie je podľa zákona

podmienené kvalitným plnením služobných úloh, disciplinárnou odmenou, či inou skutočnosťou, ktorá by
osvedčovala odborné či osobnostné kvality príslušného policajta. Odôvodnenie personálneho rozkazu
č. 190 (citované v bode 58 preskúmavaného rozhodnutia) nie je v rozpore so všeobecnou požiadavkou
na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 241 ods. 1 až 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ,
pretože obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie a sú z neho jasné úvahy, akými

bol oprávnený orgán vedený pri aplikácii právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Zákon
nestanovuje nad rámec všeobecnej požiadavky na odôvodnenie personálnych rozhodnutí žiadne
osobitné požiadavky zdôvodnenia personálnych rozkazov. V tomto smere poukázal správny súd aj na
odôvodnenie personálneho rozkazu č. 198, ktorým bol žalobca zaradený do činnej zálohy dňom 01.októbra 2017 na výkon funkcie policajného pridelenca v Bukurešti podľa § 33 ods. 1 a § 41 ods. 2 zákona
o službe príslušníkov PZ (bod 60 preskúmavaného rozhodnutia), ktoré hoci neobsahuje žiadne ďalšie
odôvodnenie, táto skutočnosť nespôsobuje neplatnosť tohto personálneho rozkazu. Správny súd tiež

poukázal na to, že pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci orgánu verejnej správy rozhodovanie o
určitých otázkach pri splnení zákonom stanovených podmienok (v danom prípade ukončenie vyslania
na výkon štátnej služby v zahraničí a s tým súvisiace vyňatie z činnej zálohy, resp. podľa § 40 ods. 6 v
spojení s § 41 ods. 1 písm. a/ zákona o službe príslušníkov PZ), t. j. možnosť správnej úvahy, na základe
správneho uváženia, správnemu súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou

úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných
orgánov štátnej moci. Správny súd má za to, že prvostupňový orgán (ministerka vnútra) aplikoval voči
žalobcovi zákonné ustanovenie § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ v súlade so zákonom,
ktorý jej dáva ako oprávnenému orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej
úvahy, či vyjme policajta z činnej zálohy a ukončí jeho vyslanie na výkon služby v zahraničí. Ide o prejav
diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva možnosť voľnej úvahy, či využije túto

možnosť, alebo nie, a je teda iba na jeho výlučnom rozhodnutí, či voči policajtovi, ktorý spĺňa všetky
zákonné podmienky na výkon služby v zahraničí, rozhodne o jeho ponechaní v danej pozícii alebo
nie. V tejto súvislosti správny súd poukázal aj na osobitný charakter Policajného zboru ako jedného
z bezpečnostných zborov, ktorý je hierarchicky a vojensky organizovaný. Ide o špecifický druh štátnej
služby, ktorý osobitne odôvodňuje širšie zákonné medze pri prijímaní personálnych rozhodnutí. Je to

nadriadený, kto je oprávnený posúdiť v rámci personálnych potrieb PZ vhodnosť vyslania konkrétneho
policajta na výkon služby v zahraničí, resp. vyhodnotiť potrebu zmeny osoby, ktorá je vyslaná. Správny
súdpodporneodcitovalajzuzneseniaÚstavnéhosúduSRč.k.II.ÚS515/2016-19zodňa23.júna2016.

7. K námietke žalobcu, že prezident PZ mal rešpektovať druhú vetu personálneho príkazu č. 190, podľa

ktorej ustanovenie do funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ vykoná prezident PZ
dňom 01. októbra 2018, považuje súd za nedôvodnú, keďže každý nadriadený má svoju mieru úvahy v
rámci jemu zverenej právomoci rozhodovať v personálnych otázkach v súlade s potrebami PZ. Prezident
PZ bol oprávnený autonómne rozhodnúť o ďalšom pôsobení žalobcu, pričom toto jeho oprávnenie
zahŕňa aj možnosť prepustenia zo štátnej služby za dodržania zákonných dôvodov. K dodržaniu týchto

zákonných dôvodov v prípade prepustenia žalobcu sa vyjadril Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k.
1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020. Ak prezident PZ vyhodnotil, že najvhodnejšie v tomto prípade
bude prepustenie žalobcu, pokiaľ pri tom neprekročil medze zákona (o čom už rozhodoval Krajský
súd v Bratislave a najvyšší správny súd v inom konaní), nie je podľa názoru správneho súdu daný
priestor posudzovať túto otázku v tomto súdnom konaní. Uvedený postup prezidenta PZ nemá vplyv na

zákonnosť preskúmavaného personálneho rozkazu ministerky vnútra č. 190.

8. Námietku diskriminácie žalobcu z dôvodu veku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Napadnuté
rozhodnutie druhého stupňa jasne pomenúva, že vek nebol dôvodom na vyňatie z činnej zálohy,
čo v spojení s jasným odôvodnením personálneho rozkazu č. 190 nezakladá dôvodnú obavu z

diskriminácie. Správny súd tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, predmetom ktorého
bolo preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu prezidenta PZ č. 91 o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru, ktorý sa vyjadril aj k námietke diskriminácie z dôvodu veku pri tomto prepustení.
Krajský súd konštatoval, že rozhodnutie o prepustení založené na aplikácii ustanovenia § 192 ods.
2 zákona o službe príslušníkov PZ nemôže byť vo vzťahu k žalobcovi diskriminačné, nakoľko sa

v tomto prípade aplikuje výnimka zo zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku v zmysle
antidiskriminačnej legislatívy v prípade ozbrojených bezpečnostných zborov (bližšie body 83 a 94
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 o dňa 11. júna 2020).

9. Rovnako správny súd v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu

ohľadom zneužitia práv zo strany vtedajšieho prezidenta PZ. Uviedol, že orgánom, ktorý rozhodoval
o ukončení vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí a o vyňatí z činnej zálohy bola ministerka
vnútra, ktorá je na to oprávnená v súlade s čl. 8 ods. 4 nariadenia č. 174/2010 a čl. 2 ods. 2
nariadenia č. 55/2003, vydaných ministrom vnútra podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Je
pravdou, že návrh na vyňatie z činnej služby predkladal prezident PZ, no uvedený úkon predstavuje

návrhové oprávnenie, s ktorým sa orgán oprávnený rozhodnúť (pozn. súdu ministerka vnútra) môže
i nemusí stotožniť. Vo vzťahu k posudzovaniu možného vplyvu vtedajšieho prezidenta PZ gen. Mgr.
Milana Lučanského na rozhodnutie ministerky vnútra o vyňatí z činnej zálohy, tento vplyv nebol v
konaní preukázaný žiadnym dôkazom. Na tomto mieste poukazuje správny súd aj na záver Krajskéhosúdu v Bratislave, ktorý pri posudzovaní, či bol gen. Lučanský negatívne zaujatý voči žalobcovi pri
prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, dospel k záveru o nepreukázaní tohto subjektívneho
tvrdenia žalobcu (bod 95 rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11.

júna 2020). Nebolo preto preukázané zneužitie práva zo strany gen. Lučanského pri rozhodovaní o
prepustení žalobcu zo služobného pomeru. Správny súd vyhodnotil obdobne námietku o zneužití práva
pri rozhodovaní ministerky vnútra o vyňatí z činnej zálohy o to viac, že v tomto prípade nerozhodoval
prezident PZ, ktorý podával návrh na prijatie predmetného rozhodnutia o vyňatí z činnej zálohy.

10. K námietkam týkajúcim sa nesprávneho procesného postupu žalovaného spočívajúci v nesprávnosti
doručovania prvostupňového rozhodnutia, správny súd uviedol, že sám druhostupňový orgán sa k tejto
námietke vyčerpávajúco vyjadril, keď uviedol, že „nedostatok napadnutého rozhodnutia spočívajúci
v nesprávnom spôsobe jeho oznámenia odvolateľovi (prostredníctvom emailu dňa 03.08.2018), bol
konvalidovaný dňa 24.09.2018 riadnym oznámením tohto rozhodnutia odvolateľovi v súlade s § 266
ods. 1 zákona“. Správny orgán prvého stupňa si uvedomil možný nedostatok doručenia prvostupňového

rozhodnutia, a preto od dátumu 03. augusta 2018 ani neurčil počítanie lehoty na podanie rozkladu. Túto
lehotu rátal aj správny orgán až od oznámenia rozhodnutia žalobcovi dňa 24. septembra 2018. Z toho
dôvodu nebol žalobca ukrátený na svojich právach spôsobom, ktorý by mohol mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

11. S poukazom na vyššie uvedené dôvody správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol.

III.

Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

12. Proti rozsudku správneho súdu zo dňa 17. októbra 2023, č. k. BA-2S/194/2018-106, podal žalobca
(ďalej aj ako „sťažovateľ“) dňa 20. decembra 2023 kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol, aby Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo aj ako „Najvyšší správny súd SR“)

zmenil napadnuté rozhodnutie správneho súdu tak, že rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018, ako aj personálny rozkaz ministerky
vnútra SR č. 190 zo dňa 24. júla 2018 sa zrušujú a vec sa vracia orgánu prvého stupňa na ďalšie
konanie, pri súčasnom plnom priznaní náhrady trov konania sťažovateľovi. Kasačnú sťažnosť odôvodnil
s?poukazom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP, keď mal za to, že správny súd v konaní a pri rozhodovaní

porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci z viacerých dôvodov.

13. Sťažovateľ predovšetkým vyjadril názor, že rozhodnutie o ukončení jeho vyslania do zahraničia a
následne prepustení bolo iniciované len na základe pokynov vtedajšieho prezidenta PZ gen. Mgr. Milana
Lučanského z dôvodu jeho averzie voči nemu, teda len zo subjektívnych dôvodov. Ďalej vyjadril, že

správnysúdsanesprávnestotožnilsprávnymnázoromžalovaného,keďuviedol,žeprvostupňovýorgán
postupoval voči žalobcovi v súlade so zákonom.

14. Sťažovateľ vyjadril nesúhlas s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia správneho súdu, v
ktorom sa uvádza, že ministerka vnútra SR využila pri vydaní rozhodnutia tzv. diskrečnú právomoc,

t.j., že sa sama rozhodne, či policajta ponechá v danej pozícii alebo nie. Podľa názoru sťažovateľa
sa súd nevysporiadal s tým, na základe akých skutočností dôvod na vyslanie žalobcu v zahraničí
pominul. Podporne poukázal na analógiu s obdobnými prípadmi z rozhodovacej praxe správnych
súdov, konkrétne na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2012 zo dňa 24. apríla 2013,
podľa vybranej citácie ktorého „Rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní z funkcie zástupcu riaditeľa

odboru Železničnej polície Bratislava predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán s
mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, pričom takéto rozhodnutie nemôže byť odôvodnené len
všeobecným poukazom na „dôležitý záujem štátu“ bez toho, aby bol tento konkretizovaný. V opačnom
prípade možno rozhodnutie ministra dopravy považovať za prejav svojvôle, ktorá je v podmienkach
materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná. Na tom nič

nemení ani skutočnosť, že zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov pojem „dôležitý záujem služby“ nedefinuje.“ Rovnako poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/21/2023 zo dňa 20. januára 2014, podľa ktorého “ajprávne neurčitý pojem je ustanovený zákonom a musí mať svoj obsah. Dokonca podľa odvolacieho súdu
treba v odôvodnení rozhodnutia venovať zvýšenú pozornosť práve subsumpcii skutkových okolností
prípadu pod právne neurčitý pojem, ktorý ustanovuje zákon, lebo len tak sa stane odôvodnenie

rozhodnutia presvedčivým.“ Podľa názoru sťažovateľa je potrebné obdobne postupovať aj pri výklade
ustanovenia § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, kedy spojenie „ak sa skončia dôvody“
predstavuje právne neurčitý právny pojem (obdobne ako „dôležitý záujem služby“), ktorý bez náležitého
odôvodnenia v rozhodnutí správneho orgánu dáva tomuto orgánu priestor pre uplatnenie diskrečnej
právomoci, ktorá však nesmie byť svojvoľná. Identicky je tomu aj v prípade prvostupňového rozhodnutia

žalovaného (t.j. personálneho rozkazu ministerky vnútra SR č. 190 zo dňa 24. júla 2018), ako aj
napadnutého rozhodnutia žalovaného (č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018), ktoré sú
podľa sťažovateľa nepreskúmateľné, nakoľko ich odôvodnenie obsahuje len všeobecné a nijako bližšie
nekonkretizovateľné skutočnosti. Pokiaľ bol teda sťažovateľ vyslaný na výkon štátnej služby v zahraničí
s jeho súhlasom a tento nevzal späť, nie je sťažovateľovi zrejmé, aké dôvody pominuli, keď mu bolo
ukončené vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí. Tiež poukázal na svoje posledné služobné

hodnotenie,ktorépodľajehonázorunijakoneodôvodňujerozhodnutieoukončeníjehovyslanianavýkon
štátnej služby v zahraničí.

15. Sťažovateľ, rovnako ako v správnej žalobe, namieta bossing vykonávanú na jeho osobu zo
strany bývalého povereného prezidenta PZ gen. Mgr. Milana Lučanského. Prvostupňové rozhodnutie

žalovaného (personálny rozkaz ministerky vnútra SR č. 190 zo dňa 24. júla 2018) je podľa jeho názoru
zneužitím diskrečnej právomoci a ukážkou jednoznačne vecne nepreskúmateľnej svojvôle štátneho
orgánu. Pokiaľ z ustanovenia § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ vyplýva, že po vyňatí
zo zálohy musí obligatórne nasledovať ustanovenie do funkcie, nadriadený nemá inú možnosť postupu,
ako policajta ustanoviť do príslušnej funkcie, čo sa však v jeho prípade nestalo. Ide jednoznačne o

úmyselné porušenie interného právneho aktu (personálneho rozkazu č. 190 z 24. júla 2018) a porušenie
§ 40 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.

16. Za ďalší dôkaz bossingu a zneužitia diskrečnej právomoci považuje sťažovateľ postup odvolacieho
orgánu na MV SR, ktorý porušil ustanovenia § 243 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ

tým, že sa vôbec nezaoberal v celom rozsahu rozkladom žalobcu, nakoľko nepreskúmal a nevyžiadal
si žiadne podklady, ktoré by mohli preukázať ním namietaný bossing a zneužitie diskrečnej právomoci
za účelom poškodiť osobu žalobcu. Ministerka vnútra SR podľa sťažovateľa svojím jednoznačným
zaujatým postupom voči jeho osobe vôbec nesledovala služobný záujem, ale rozhodla na základe
návrhu vtedajšieho prezidenta PZ gen. Lučanského, ktorého viedli k podaniu uvedeného návrhu na

vyňatie žalobcu z činnej služby osobné záujmy a averzia voči žalobcovi. Podľa sťažovateľa tak došlo
k nezákonnému a neprimeranému uplatňovaniu správnej úvahy. V tejto súvislosti poukázal aj na
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Afs/207/2005.

17. Sťažovateľ sa opakovane vyjadril aj k námietke diskriminácie z dôvodu jeho veku, pričom zdôraznil,

že zneužitie diskrečnej právomoci zo strany ministerky vnútra SR je na tomto mieste zreteľné, nakoľko
po vyňatí z činnej zálohy a následnom prepustení žalobcu (ktorý bol prepustený z dôvodu veku), bol na
jeho miesto policajného pridelenca v Bukurešti ustanovený S.. A.. Š. Š., ktorý v čase ustanovenia do
tejto funkcie mal viac ako 55 rokov.

18. Záverom sťažovateľ namietal rozpor postupu žalovaného voči jeho osobe v súvislosti s čl. 5 Etického
kódexu príslušníka PZ, v zmysle ktorého policajt nezneužíva svoje služobné zaradenie. Tiež namietal,
že v prípade zneužitia diskrečnej právomoci a zneužitia zverenej personálnej právomoci za účelom
dosiahnutia osobných záujmov nemožno hovoriť o konaní v súlade s dobrými mravmi v zmysle § 2a
ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.

19. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril elektronicky podaním zo dňa 12. februára 2024.
S argumentáciou a právnym názorom žalobcu vyjadreným v kasačnej sťažnosti sa nestotožňuje a plne
súhlasí s výrokom napadnutého rozhodnutia. Žalovaný ďalej uviedol, že trvá na svojom písomnom
vyjadrení k podanej žalobe, ktoré bolo zaslané správnemu súdu pod č. p. KM-OPS1-S-22/2020 zo dňa

4. marca 2020. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby kasačný súd napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a kasačnú sťažnosť v zmysle ustanovenia § 461 SSP zamietol.20. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 5. apríla 2024 s výzvou
na písomné vyjadrenie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia.

IV.
Právne posúdenie veci kasačným súdom

21. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola

podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil
pojednávanie, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v
spojení s § 452 ods. 1 SSP a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná.

22. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

24.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

26. Podľa § 139 ods. 2 SSP v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh
administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov

žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a
zainteresovanejverejnosti,posúdeniepodstatnýchskutkovýchtvrdeníaprávnychargumentov,prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti
mu vec na?ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy
vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým
súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018,
ktorým tento podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov PZ zamietol

rozklad žalobcu podaný proti prvostupňovému rozhodnutiu - Personálnemu rozkazu ministerky vnútra
Slovenskej republiky č. 190 zo dňa 24. júla 2018, ktorým bol žalobca podľa § 40 ods. 6 citovaného
zákona vyňatý z činnej zálohy dňom 30. septembra 2018 s tým, že ustanovenie do funkcie dňom
1. októbra 2018 vykoná prezident PZ podľa § 33 ods. 1 zákona o príslušníkov PZ. Správny súd v
Bratislave preskúmavaným rozhodnutím zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa

§ 100 ods. 1 písm. b) SSP a predloženie návrhu na Ústavný súd SR na preskúmanie súladu § 192 ods.
2 zákona o službe príslušníkov PZ s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky s odôvodnením, že
správny súd takýto návrh nepovažuje za relevantný a dôvodný, keďže predmetom súdneho prieskumu
v tu prejednávanej veci v súdnom konaní nie je ukončenie služobného pomeru podľa § 192 ods. 2
predmetného zákona, ale vyňatie z činnej zálohy podľa § 40 zákona o službe príslušníkov PZ.

28. Podľa § 2a ods. 1 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období,
práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej
služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzaniav pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. V súlade
so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a
rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného

alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality
alebo inej protispoločenskej činnosti.

29. Podľa § 2a ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, výkon
práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto

nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého. Policajt nesmie byť v súvislosti s výkonom
štátnejslužbyprenasledovanýaniinakpostihovanýzato,žepodánainéhopolicajtaalebonadriadeného
sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej
protispoločenskej činnosti.

30. Podľa § 40 ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, záloha

je organizačné opatrenie umožňujúce zaradiť policajtov, ktorí z dôvodov určených zákonom nemôžu
dočasne vykonávať doterajšiu funkciu ani inú funkciu, na voľné miesta v tejto zálohe.

31.Podľa§40ods.3zákonaoslužbepríslušníkovPZvzneníplatnomvrozhodnomobdobí,napolicajta,
ktorýbolzaradenýdozálohyvsúvislostisvyslanímdozahraničia,savzťahujúustanoveniatohtozákona,

ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak.

32. Podľa § 40 ods. 5 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, policajt sa
zaradí do zálohy na nevyhnutne potrebný čas, ak ďalej nie je ustanovené inak.

33. Podľa § 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, ak sa
skončia dôvody, pre ktoré bol policajt zaradený do zálohy, vyjme sa zo zálohy a nasledujúcim dňom sa
ustanoví do funkcie alebo vymenuje do funkcie podľa § 33.

34. Podľa § 41 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom

období, do činnej zálohy sa zaradí policajt, ktorý bol s jeho súhlasom vyslaný na výkon štátnej služby
v zahraničí. Pri zaradení do činnej zálohy sa policajt ustanoví do funkcie vyčlenenej pre túto zálohu v
služobnom úrade.

35. Podľa § 243 ods. 3 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, odvolací

orgánpreskúmanapadnutérozhodnutievcelomrozsahu;akjetonevyhnutné,doterajšiekonaniedoplní,
prípadne zistené nedostatky odstráni.

36. Podľa § 266 ods. 1 a 2 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období,
rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Rozhodnutie oznamuje vyhlásením policajtovi ústne oprávnený orgán.

37. Podľa § 266 ods. 3 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období,
rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích
orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich

odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude
zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú
známuadresupolicajtaakodoporučenázásielkasdoručenkouspoznámkou„dovlastnýchrúk“;rovnako
sa doručujú rozhodnutia pozostalým.

38. Podľa § 266 ods. 4 zákona o službe príslušníkov PZ v znení platnom v rozhodnom období, povinnosť
doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne.
Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia.
Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času.

39. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, vychádzal kasačný
súd zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril
aj administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré už poukázal detailne aj správny súd v?texte napadnutého rozsudku. Z?týchto dôvodov ich najvyšší správny súd už v?ďalších konkrétnostiach
neopakuje a súčasne týmto na ne poukazuje.

40. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom konania o kasačnej sťažnosti žalobcu je
rozsudoksprávnehosúdu,ktorýmsúdzamietolsprávnužalobu,ktorousažalobcadomáhalpreskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu, ktorým tento
podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov PZ zamietol rozklad žalobcu
podaný proti prvostupňovému rozhodnutiu - Personálnemu rozkazu ministerky vnútra Slovenskej

republiky, ktorým bol žalobca podľa § 40 ods. 6 citovaného zákona vyňatý z činnej zálohy dňom 30.
septembra 2018 s tým, že ustanovenie do funkcie dňom 1. októbra 2018 vykoná prezident PZ podľa § 33
ods. 1 zákona o príslušníkov PZ. Preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä
z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudkusprávnehosúdu.Prieskumzákonnostirozhodnutísprávnychorgánovspočívavpreskúmaní,či
kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali
príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Aj keď je potrebné
vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 237/2012), neznamená

to, že skutkový stav zistený správnym orgánom z vykonaného dokazovania, správny súd nemôže
právne vyhodnocovať dopĺňajúc pritom argumentáciu na podporu správnosti záverov preskúmavaného
rozhodnutia správneho orgánu.

41. Primárnou úlohou kasačného súdu je v?medziach podanej kasačnej sťažnosti posúdiť, či správny

súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci spočívajúce podľa sťažovateľa v nesprávnej aplikácii § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ.

42. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku

Správneho súdu v?Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho i súdneho spisu
a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito
sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu a na dôvažok dopĺňa nasledujúce.

43. Právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a?nestranný
súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na
spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe

čohosúddospelksvojmurozhodnutiu.Ajkeďniejenevyhnutné,abysasúdvysporiadalsúplnevšetkými
námietkami účastníkov, argumentácia, ktorá bola akceptovaná a mala rozhodujúci vplyv na výsledok
sporu, musí byť zdôvodnená jasne a?nepochybne, pričom zároveň musí súd zrozumiteľne ozrejmiť, z
akého dôvodu na určité návrhy účastníkov neprihliadal, resp. ich hodnotil protikladne s argumentáciou
účastníka konania.

44. Podľa názoru kasačného súdu napadnutý rozsudok je presvedčivo odôvodnený a reaguje na všetky
žalobné námietky žalobcu tak procesného, ako aj hmotnoprávneho charakteru. Do práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a

hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva nepatrí ani právo účastníka konania dožadovať
sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Správny súd

pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval v zmysle zákonných pravidiel a z odôvodnenia
rozsudku je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospel správny súd
k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci aplikoval relevantné
ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku správneho súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnúargumentáciu, v?dostatočnej miere reflektuje na všetky námietky uvádzané žalobcom v žalobe. Správny
súd dostatočne ozrejmil vlastné úvahy pri právnom posúdení veci, pričom zohľadnil aj vyjadrenia oboch
účastníkov konania, či nimi vznesené návrhy. Kasačný súd preto dospel k záveru, že správny súd sa

posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a?vyvodil aj správne skutkové a právne závery, ktoré náležite
odôvodnil.

45. Najvyšší správny súd napriek opakujúcim sa námietkam zo strany žalobcu, poukazuje obdobne, ako
tak urobil už správny súd v?napadnutom rozsudku, že predmetom tohto súdneho prieskumu môže byť

len rozhodnutie žalovaného č. SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018, ktorým tento podľa §
243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov PZ zamietol rozklad žalobcu podaný
proti prvostupňovému rozhodnutiu - Personálnemu rozkazu ministerky vnútra Slovenskej republiky č.
190 zo dňa 24. júla 2018. Preto námietky žalobcu smerujúce proti personálnemu rozkazu Prezidenta PZ
č. 91 zo dňa 30. júla 2018 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ
podľa § 192 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ (ďalej aj ako „personálny rozkaz Prezidenta

PZ č. 91“), ako aj voči rozhodnutiu ministerky vnútra SR č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa 9. októbra
2018, ktorým odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila personálny rozkaz č. 91 (ďalej aj ako „rozhodnutie
o odvolaní voči personálnemu rozkazu č. 91“), zákonnosti oboch týchto rozhodnutí, či vecnej správnosti
a dôvodnosti, ako aj postupu orgánu verejnej správy pred ich vydaním, vyhodnotil rovnako aj najvyšší
správny súd ako irelevantné pre toto konanie. V?tejto časti sa stotožnil s?právnym názorom správneho

súdu, a?preto naňho len poukazuje. Pre úplnosť podporne dodáva, že námietky sťažovateľa ohľadom
personálneho rozkazu Prezidenta PZ č. 91 a rozhodnutia o odvolaní voči personálnemu rozkazu č.
91 nemajú žiadny vplyv na zákonnosť rozhodnutí preskúmavaných správnym súdom v napadnutom
rozsudku a nemôžu byť predmetom posudzovania v tu prejednávanej veci, nakoľko mohli a mali byť
uplatnené len v konaní, ktorého výsledkom bol vyššie uvedený personálny rozkaz Prezidenta PZ č.

91 a následne rozhodnutie o odvolaní voči personálnemu rozkazu č. 91 Kasačný súd iba dodáva, že
správna žaloba, ktorá smerovala proti týmto rozhodnutiam, bola ako nedôvodná zamietnutá rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020 a kasačná sťažnosť žalobcu proti
uvedenému rozsudku bola Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky právoplatne zamietnutá
rozsudkom sp. zn. 4Sžk/24/2020 zo dňa 27. októbra 2021.

46. K sťažovateľovej opakovanej námietke ohľadom absencie dôvodu skončenia vyslania na výkon
štátnej služby v zahraničí a s tým súvisiacej námietky nepreskúmateľnosti personálneho rozkazu
ministerky vnútra Slovenskej republiky č. 190 zo dňa 24. júla 2018, ktorého odôvodnenie podľa
sťažovateľa obsahuje len všeobecné a nijako bližšie nekonkretizovateľné skutočnosti, kasačný súd

v?prvom rade uvádza, že predmet súdneho prieskumu predstavovalo rozhodnutie žalovaného č.
SPOU-PO-PK-87/2018 zo dňa 23. októbra 2018 a?nie výlučne prvostupňové správne rozhodnutie -
personálnyrozkazministerkyvnútraSRč.190z24.júla2018.Keďžeplatívšeobecnépravidloo?jednote
prvostupňového správneho konania a?druhostupňového správneho konania, a?teda, že prvostupňové
a?druhostupňové správne rozhodnutie tvorí jeden celok, pokiaľ by aj prvostupňové správne rozhodnutie

bolo postihnuté vadou nepreskúmateľnosti, či už pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok dôvodov,
je to druhostupňový správny orgán, ktorý takéto pochybenie môže odstrániť. V tu prejednávanej veci, je
však tak z odôvodnenia prvostupňového, ako aj druhostupňového rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu dostatočne zrejmé, že dôvodom rozhodnutia o vyňatí žalobcu z činnej zálohy je ukončenie
vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí. Podľa § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ,

ak sa skončia dôvody, pre ktoré bol policajt zaradený do zálohy, vyjme sa zo zálohy a nasledujúcim dňom
sa ustanoví do funkcie alebo vymenuje do funkcie. Keďže vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí je
samostatným dôvodom na zaradenie do činnej zálohy (§ 41 ods. 1 písm. a/ zákona o službe príslušníkov
PZ), ak tento dôvod zaradenia policajta pominie, je následné rozhodnutie ministra vnútra o vyňatí tohto
policajta z činnej zálohy zákonom predvídateľným následkom a takýto postup ministra vnútra v súlade

so zákonom (§ 40 ods. 6 zákona o službe príslušníkov PZ). Na tomto mieste kasačný súd dodáva,
že práve vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí bolo dôvodom na zaradenie žalobcu do činnej
zálohy v roku 2017 podľa personálneho rozkazu č. 198 zo dňa 2. augusta 2017. Ak teda tento dôvod
pominul a malo sa skončiť vyslanie žalobcu na výkon štátnej služby v zahraničí, pokiaľ ministerka vnútra
prijala rozhodnutie o jeho vyňatí z činnej zálohy z tohto dôvodu, postupovala zákonným spôsobom.

Súhlasne s argumentáciou správneho súdu, kasačný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zákon o
štátnej službe neustanovuje pre personálne rozhodnutia o vyslaní policajta na plnenie štátnej služby v
zahraničí, rovnako ani na rozhodnutia o ukončení tohto vyslania, žiadne materiálne ani iné špecifické
podmienky, či okolnosti. Vyslanie na výkon štátnej služby v zahraničí nie je podľa zákona podmienenékvalitnýmplnenímslužobnýchúloh,disciplinárnouodmenou,čiinouskutočnosťou,ktorábyosvedčovala
odborné či osobnostné kvality príslušného policajta, ale ani inými osobitnými okolnosťami. Najvyšší
správny súd podporne dopĺňa, že ani rozhodnutie ministra vnútra - personálny rozkaz č. 198 zo dňa 2.

augusta 2017 o zaradení žalobcu do činnej zálohy z dôvodu vyslania žalobcu na výkon štátnej služby
v zahraničí na plnenie úloh policajného pridelenca v Bukurešti neobsahoval žiadne ďalšie odôvodnenie
samotného vyslania žalobcu na výkon štátnej služby do zahraničia. Táto skutočnosť bola zákonným
dôvodom samotného rozhodnutia o zaradení žalobcu do činnej zálohy v zmysle zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ, rovnako ako je pominutie takéhoto dôvodu (t.j. ukončenie vyslania na výkon štátnej

služby v zahraničí) zákonným podkladom pre prijatie rozhodnutia o vyňatí príslušníka PZ z činnej
zálohy. Odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia žalovaného v tu prejednávanej veci nad rámec
personálneho rozkazu č. 190 bližšie ozrejmuje skutkové okolnosti, ako aj právne posúdenie prijatia
rozhodnutia o vyňatí žalobcu z činnej zálohy a postupu príslušného žalovaného správneho orgánu. V
tejto súvislosti kasačný súd súhlasne poukazuje na vecnú, ako aj právnu argumentáciu správneho súdu
uvedenú v bodoch 58 až 61 preskúmavaného rozhodnutia, s ktorou sa zhoduje. Na základe uvedeného

je kasačný súd toho názoru, že obidve rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v tu prejednávanej
veci sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené, uvádzajú úvahy, ktorými bol príslušný správny orgán
vedený a nijako nevybočujú zo zákonných ustanovení kladených na tento druh rozhodnutí.

47. Pokiaľ sťažovateľ ďalej a opakovane namieta šikanózne správanie voči jeho osobe zo strany

bývalého povereného prezidenta PZ gen. Mgr. Milana Lučanského, diskrimináciu sťažovateľa z dôvodu
jeho veku, či zneužitie diskrečnej právomoci a porušenie ustanovenia § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe
príslušníkovPZtým,žeprezidentPZnerešpektovaldruhúvetupersonálnehopríkazuč.190,podľaktorej
ustanovenie do funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ vykoná prezident PZ
dňom 1. októbra 2018, nepovažuje súd uvedenú námietku za dôvodnú. Súhlasne s názorom správneho

súdu uvádza, že prezident PZ má v rámci jemu zverenej právomoci svoju mieru úvahy rozhodovať v
personálnych otázkach v súlade s potrebami PZ. Prezident PZ bol oprávnený autonómne rozhodnúť o
ďalšom pôsobení žalobcu, pričom toto jeho oprávnenie zahŕňa aj možnosť prepustenia zo štátnej služby
zadodržaniazákonnýchdôvodov.Kdodržaniutýchtozákonnýchdôvodovvprípadeprepusteniažalobcu
sa vyjadril Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020 a následne

aj najvyšší správny súd v rozsudku sp. zn. 4Sžk/24/2020 zo dňa 27. októbra 2021, ktoré však nie sú
predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní. Kasačný súd súhlasne s názorom správneho súdu preto
vyhodnotil námietku sťažovateľa o zneužití práva bývalého povereného prezidenta PZ gen. Mgr. Milana
Lučanského pri rozhodovaní ministerky vnútra SR o vyňatí žalobcu z činnej zálohy, ako nedôvodnú. O to
viac, že v tomto prípade rozhodovala ministerka vnútra SR a prezident PZ podával iba návrh na prijatie

predmetného rozhodnutia o vyňatí z činnej zálohy. Kasačný súd na dôvažok uvádza, že uvedený postup
prezidenta PZ nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného správneho orgánu
v tu prejednávanej veci. K právnemu posúdeniu námietky diskriminácie sťažovateľa z dôvodu veku sa
vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril správny súd v preskúmavanom rozhodnutí, s argumentáciou ktorého
sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje (pozn. súdu v bodoch 68 až 73 preskúmavaného rozsudku).

48. K námietke sťažovateľa ohľadom nezákonného a neprimeraného uplatňovania správnej úvahy
žalovaného správneho orgánu, kasačný súd súhlasne s názorom správneho súdu uvádza, že pokiaľ
zákonodarca zveruje do právomoci orgánu verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach pri splnení
zákonom stanovených podmienok (v danom prípade ukončenie vyslania na výkon štátnej služby v

zahraničí a s tým súvisiace vyňatie z činnej zálohy, resp. podľa § 40 ods. 6 v spojení s § 41 ods.
1 písm. a/ zákona o službe príslušníkov PZ), t. j. možnosť správnej úvahy na základe správneho
uváženia, správnemu súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal
toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej
moci. Súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v?

otázke naplnenia obsahu právneho pojmu „ak sa skončia dôvody“ uvedeného v § 40 ods. 6 zákona č.
73/1998 Z. z., pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. O to viac,
pokiaľ správne rozhodnutie spĺňa zákonnú podmienku náležitého odôvodnenia rozhodnutia (v danom
prípade rozhodnutia o vyňatí žalobcu z činnej zálohy), ktorým v tu prejednávanej veci bolo jednoznačné
ukončenie vyslania na výkon štátnej služby v zahraničí. Kasačný súd opakovane zdôrazňuje, že zákon

o štátnej službe príslušníkov PZ ďalej nestanovuje ďalšie podmienky pre zdôvodnenie samotného
ukončenia vyslania na výkon štátnej služby.49. Z ustanovenia § 27 ods. 2 SSP vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej správnej úvahy, preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Predmetné posúdenie v?rámci správnej úvahy žalovaného, podľa názoru kasačného súdu nevybočilo
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Sžf/82/2013, ktorý konštatoval: „Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť
správneho rozhodnutia. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci
určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Práve tolerančno-úvahové pásmo

obmedzuje súd pri súdnom prieskume. Na vstup do tohto pásma by mal žalobca jednoznačne
vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho orgánu, pretože pre zrušenie rozhodnutia žalovaného
nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov (bližšie pozri rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 3Sžhuv/5/2008). Z ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky možno rovnako vyvodiť, že rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom
správneho uváženia a preto súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou

nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do právomoci orgánu
exekutívy, ktorá mu neprináleží. Všeobecné súdy musia preskúmať správne uváženie z pohľadu, či
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ak zistia, že je v súlade s pravidlami logického
uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom súdy nemôžu
z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahli do správneho

uváženia príslušného správneho orgánu.“ Najvyšší správny súd zároveň dodáva, že žalobca v?podanej
kasačnej sťažnosti nijak nevyvrátil právne východiská žalovaného, ktoré by preukazovali pri aplikácii
správnej úvahy jeho vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Kasačný súd zhodne s
názorom správneho súdu uvádza, že rozhodnutia žalovaného obsahujú všetky zákonom predpísané
náležitosti a sú v dostatočnom rozsahu odôvodnené tak, ako to ukladá § 241 ods. 3 zákona o štátnej

službe príslušníkov PZ. Žalovaný sa v nich vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami, na ktoré
žalobca poukazoval.

50. Kasačný súd zároveň poukazuje aj na osobitný charakter Policajného zboru, ktorý je hierarchicky a
vojensky organizovaný. Ide o špecifický druh štátnej služby, ktorý osobitne odôvodňuje širšie zákonné

medze pri prijímaní personálnych rozhodnutí. Už iba samotný služobný pomer príslušníkov PZ nevzniká
zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje
od pomeru pracovného, ktorý je typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké
postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru,
služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s tým súvisiacich, ako aj?ďalších prípadov

rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov do vzťahov, ktoré
sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je
charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach
príslušníkov. Rovnako je tomu aj v prípade oprávnenia nadriadeného posúdiť v rámci personálnych
potrieb PZ vhodnosť vyslania konkrétneho policajta na výkon služby v zahraničí, resp. vyhodnotiť

potrebu zmeny osoby, ktorá je vyslaná. Podporne poukazuje kasačný súd v tejto veci aj na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/40/2013 a sp. zn. 10Sžo/334/2015, ako aj už správnym súdom
citované závery z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 515/2016 zo dňa 23.06.2016, v ktorých
súdy pri rozhodovaní o obdobnej personálnej otázke vyzdvihli špecifickosť Policajného zboru a osobitosť
štátno-zamestnaneckého pomeru verejného práva príslušníkov PZ (odlišného od súkromno-právneho

pomeru väčšiny zamestnancov) s ohľadom na oprávnenia nadriadených pracovníkov o.i. posúdiť v
rámci personálnych potrieb PZ vhodnosť vyslania konkrétneho policajta na výkon určenej služby, resp.
vyhodnotiť potrebu personálnej zmeny takejto osoby.

51. Kasačný súd má za to, že správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyhodnotil správne, keď

skonštatoval, že žalovaný vo svojom rozhodnutí aplikoval voči žalobcovi zákonné ustanovenie § 40 ods.
6 zákona o službe príslušníkov PZ v súlade so zákonom, ktorý mu dáva ako oprávnenému orgánu pri
splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či vyjme policajta z činnej zálohy
a ukončí jeho vyslanie na výkon služby v zahraničí. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu
verejnej správy necháva možnosť voľnej úvahy, či využije túto možnosť, alebo nie, a je teda iba na

jeho výlučnom rozhodnutí, či voči policajtovi, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky na výkon služby v
zahraničí, rozhodne o jeho ponechaní v danej pozícii alebo nie. Kasačný súd záverom preto dodáva, že
s poukazom na vyššie uvedený odlišný charakter PZ a úpravu právnych vzťahoch v ňom uvedených,
nejde o zneužitie diskrečnej právomoci žalovaného správneho orgánu, ktorý pri prijatí rozhodnutia ovyňatísťažovateľazčinnejzálohysodôvodnenímukončeniavyslanianavýkonštátnejslužbyvzahraničí
podľa § 40 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených
citovaným zákonom. Pokiaľ sťažovateľ vo svojej námietke poukázal na vybrané rozhodnutia najvyšších

súdnych autorít SR a jedného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, tento dôvod
nepovažuje kasačný súd za naplnený, pretože sťažovateľom uvedené rozhodnutia sa netýkajú totožnej
alebo?obdobnej právnej veci vo svojej podstate, od ktorého by sa v tu preskúmavanej veci správny súd
odklonil.Vychádzajúz inýchskutkovýchaprávnychokolností,ktoréstuprejednávanouvecounesúvisia.
Pojem „dôležitý záujem služby“ a skutkové a právne okolnosti vo veciach poukázaných sťažovateľom,

nesúvisia s vyslaním sťažovateľa na výkon štátnej služby v zahraničí, pominuteľnosť dôvodu ktorého je
zákonným predpokladom pre prijatie rozhodnutie o vyňatí sťažovateľa z činnej zálohy a súčasne jeho
dostatočným a presvedčivým zákonným odôvodnením.

V.
Záver

52.Najvyššísprávnysúddodáva,ževovzťahuksťažovateľomnamietanýmsťažnostnýmbodomnebolo
teda zo strany kasačného súdu zistené, že by správny súd v konaní porušil zákon tým, že rozhodol na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci, čím nebol naplnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa §
440 ods. 1 písm. g) SSP. Z?dôvodov uvedených vyššie kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené

v?kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku. Z?uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako?nedôvodnú
zamietol.

53. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní

úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP). Žalovanému
nárok na náhradu trov konania zo zákona vyplýva len v prípade, ak náhradu dôvodne vynaložených
trov konania možno spravodlivo požadovať, čo podľa najvyššieho správneho súdu v danej veci nebolo
splnené (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP).

54. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta
prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.