Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. apríl 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 24Sas/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100260
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominik Čipka

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100260.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudcom JUDr. Dominikom Čipkom, v právnej veci žalobcu:

A. B., C.: XX.XX.XXXX, trvale bytom: D. XX/XX, XXX XX E. proti žalovanému: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom: 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 3929-2/2024-BA zo dňa 22.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Martin (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) rozhodnutím
č. 6237/2023-MT-DvN zo dňa 19.12.2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že žalobca
podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákonosociálnompoistení“)apodľačl.61NariadeniaEurópskehoparlamentuaRady(ES)č.883/2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj len „Základné nariadenie“) nemá nárok na
dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový orgán verejnej správy po citovaní zákonných ustanovení -
§ 104 ods. 1 a § 104 ods. 6 Zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. Základného nariadenia, čl.

61 ods. 2 Základného nariadenia, a čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenie, čl. 30 Dohody
o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska u Európskej únie a Európskeho
spoločenstva pre atómovú energiu (ďalej len „Dohoda o vystúpení“), čl. 31 Dohody o vystúpení, svoje
rozhodnutie zdôvodnil nasledovne: žalobca bol prvostupňovým orgánom verejnej správy od 02.05.2023
zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, pričom žalobca si v ten istý deň uplatnil nárok
na dávku v nezamestnanosti, ktorá bola dňa 18.05.2023 doručená prvostupňovému orgánu verejnej
správy. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, z

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu
Spojené kráľovstvo. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že v posledných štyroch rokoch
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 02.05.2019 do 01.05.2023
žalobca na území Slovenskej republiky nepreukázal žiadne doby poistenia v nezamestnanosti no
zároveň žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 08.08.2016 do 18.04.2023 na území
iného členského štátu Európskej únie, konkrétne v Spojenom kráľovstve. Na základe vykonaného
dokazovania ohľadne zachovanie pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas

vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu určil prvostupňový orgán verejnej
správy, že žalobca nemá zachované centrum záujmov a bydlisko na Slovensku, pričom podľa čl. 61
a čl. 62 Základného nariadenia je potrebné považovať za štát bydliska žalobcu štát, ktorom vykonával
zárobkovú činnosť. Vzhľadom na to, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku vnezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov
a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte nebolo bydlisko žalobcu na území Slovenskej
republiky, sa na žalobcu nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia a nie je možné použiť

pravidlo sčítanie dôb poistenia v zmysle čl. 61 Základného nariadenia.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že prvostupňové
rozhodnutie považuje za tendenčné voči jeho osobe, pretože jasne preukázal všetky potrebné papiere
na uznanie dávky v nezamestnanosti. Na území Veľkej Británie mu nebolo umožnené požiadať o dávku

v nezamestnanosti z dôvodu straty adresy bydliska na území tohto štátu pre demoláciu bytového domu,
z ktorého sa musel vysťahovať. Za tendenčné považoval aj rozhodnutie ohľadom väzieb žalobcu k
Slovenskej republike, pričom formulár je namierený proti občanom Slovenskej republiky zdržiavajúcim
sa na území iného štátu. Žalobca tvrdí, že jasne preukázal silné väzby k Slovenskej republike,
preukázateľne žije na území Slovenskej republiky so svojou partnerkou v nehnuteľnosti, ktorú vlastní,
za ktorú spláca hypotéku. Na území Slovenskej republiky sa pravidelne vracal 12 až 18 krát ročne za

rodinou a priateľmi, pričom argument prvostupňového orgánu verejnej správy, že nemá zdokladované
cesty návratu na územie Slovenskej republiky považuje za tendenčný, pretože nemožno pri takej
frekvencii ciest za toľké roky zdokladovať všetky cesty. Zároveň čestne prehlásil, že sa pravidelne vracal
naúzemíSlovenskejrepublikypočasjehopracovnéhopobytuvoVeľkejBritánii,pretožejasnepreukázal,
že na území Slovenskej republiky žijú jeho rodičia, sestra, brat, synovec, bratranci a priatelia, ku ktorým

má silné väzby a preukázateľne sa nezdržiaval za celú dobu 2016 - 2023 na území Veľkej Británie.

3. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 3929-2/2024-BA zo dňa 22.02.2024
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že

v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období
doby poistenia v nezamestnanosti na území iných členských štátov Európskej únie, na základe
čoho prvostupňový orgán verejnej správy správne posudzoval, či je možné takéto doby zohľadniť
na účel vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 Základného nariadenia.
Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti

dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté
podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými
právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a)
Základného nariadenia, pričom ide o prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti

ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie
zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa
posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia
všetkých zabezpečených dôkazov a dostupných informácií. Žalovaný uviedol jednotlivé kritériá, na
základe, ktorých došlo k celkovému posúdeniu centra záujmov žalobcu. Išlo o kritérium dĺžky a trvalosti

prítomnosti na území dotknutých členských štátov; situáciu žalobcu vrátane povahy a osobitných
vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva,
trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; rodinného stavu a rodinných väzieb
žalobcu; bytovej situácie žalobcu, najmä toho, či je táto situácia stabilná; členského štátu, ktorý sa
považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Na základe uvedených kritérií žalovaný vyhodnotil

ako rozhodujúcu pracovnú situáciu žalobcu v Spojenom kráľovstve, keď sa žalobca opakovane a
dlhodobo orientoval na prácu v zahraničí, kde bolo aj odvádzané poistné na sociálne poistenie. Žalovaný
zároveň dodal, že žalobcova blízka osoba (exmanželka, teraz priateľka) sa spolu s ním zdržiavala na
území Spojeného kráľovstva. Žalovaný sa pri posúdení uplatneného nároku riadil závermi Rozhodnutia
Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 o rozsahu

pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia, podľa ktorého by nebolo prijateľné, ak by sa príliš
širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Základného nariadenia tak, aby
zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v
členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalovaný ďalej konštatoval, že
v súlade s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2

z 12.06.2009 bola celková dĺžka pobytu v zahraničí u žalobcu takmer 7 rokov, stabilita zamestnanie
na území Spojeného kráľovstva, primeraná bytová situácia, odvodová daňová povinnosť na území
Spojeného kráľovstva vyhodnotenie silnejšie ako ostatné skutočnosti (rodina, deklarované návraty,
vlastníctvo nehnuteľností, finančné produkty), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovanýmal za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve sa žalobca v tomto
čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný a mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane
na území Spojeného kráľovstva, preto tieto skutočnosti preukazujú prenesenie a vytvorenie centra

záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Vzhľadom na
uvedené žalovaný nepovažoval bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte
Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Keďže žalobca nebol bezprostredne pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských
právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného

kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti súlade s čl. 61 Základného
nariadenia. Žalovaný poukázal, že žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti
naúzemíSpojenéhokráľovstva,pričomzdôraznil,ženezamestnanéosoby,ktorédosiahlidobypoistenia
v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení
základného nariadenia a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 ktorým sa
stanovujepostupvykonávaniazákladnéhonariadenia(ďalejlen„Vykonávacienariadenie),právovýberu

členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Koordinačné
predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mali uplatňovať nárok
na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie a v prípade priznania
nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba zmysle čl. 64 Základného nariadenia možnosť
požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej

únie. V prípade, keď si nezamestnaný neuplatní nárok na dávku v nezamestnanosti štáte posledného
zamestnania a požiadal o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle
koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých
v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti a to podľa čl. 65 Základného
nariadenia,vprípadezachovaniapevnýchväziebvčlenskomštáte,vktoromsidotknutáosobauplatňuje

nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný zdôraznil, že otázka bydliska je v týchto prípadoch
zásadná. V prípade žalobcu bolo naposledy preukázateľné platenie poistenia v nezamestnanosti na
území Spojeného kráľovstva. Neuplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v zahraničí nemôže
byť samo osebe dôvodom pre úspešné domáhanie sa vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na
Slovensku, pričom aj samotné koordinačné nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia prisudzujú

zodpovednú za výplatu dávok v nezamestnanosti primárne štátu posledného zamestnania.
Žalovaný sa ďalej vyjadril k pojmu bydlisko, ktoré je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto,
kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase.
Na posúdenie bydliska je dôležitá aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha
vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Žalovaný uviedol, že

pojem trvalý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko v tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018. Žalovaný vyhodnotil,
že počas výkonu zárobkovej činnosti sa žalobca zvyčajne zdržiaval na území Spojeného kráľovstva, na
základe čoho za miesto jeho bydliska považoval Spojené kráľovstvo.
V podanom odvolaní žalobca uviedol skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru svedčia o zachovaní jeho

centra záujmu na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí. K skutočnosti
ohľadom vlastníctva nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že pri hodnotení
bydliska žalobcu bola dôkladne posúdené jeho bytová situácia v Spojenom kráľovstve, kde býval v
prenajatom byte s exmanželkou, a na Slovensku, kde vlastní nehnuteľnosti. Žalovaný uviedol, že
vlastníctvo nehnuteľností na Slovensku svedčí o stabilné bytovej situácii žalobcu na tomto území,

aj keď tieto nehnuteľnosti žalobca využíval na svoje bývanie len počas krátkodobých deklarovaných
návratov na Slovensko. V porovnaní s dlhodobou a opakovanou prítomnosťou žalobcu v zahraničí,
jeho stabilnú pracovnú situáciu v zahraničí, dlhodobou prioritnou orientáciou na zahraničný pracovný
trh či platením daní a odvodov v Spojenom kráľovstve tak vlastníctvo nehnuteľností na Slovensku
nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku. Poukázal pri tom na rozsudok Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022. Podľa žalovaného v prospech
zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky svedčí prítomnosť rodičov, súrodencov
a ostatnej rodiny na území Slovenska. K žalobcom deklarovaným návratom na územie Slovenskej
republiky žalovaný uviedol, že aj keď osoby usadené v zahraničí niekoľko krát do roka navštívia
svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, neznamená to, že nemajú po uplynutí týchto kratších

časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať, preto pravidelne návraty na územie Slovenska
nepreukazujú zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku počas jeho dlhodobej prítomnosti v zahraničí.
Žalovaný v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti posúdil zachovanie jeho väzieb na
území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) Vykonávacieho nariadenia, pričomdospel k záveru, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou, počas výkonu činností zamestnanca
Spojenom kráľovstve, nezachoval.

Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu

4. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal, aby správny súd napadnuté rozhodnutie
a prvostupňové rozhodnutie zrušil. Žalobca uviedol, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný konštatuje,
že žalobca nepreukázal, že v priebehu kalendárneho roka prichádza na území Slovenskej republiky

12 - 18 krát a to v dĺžke od štyroch dní do jedného mesiaca. Ak prvostupňový orgán verejnej správy
má za to, že tvrdenie žalobcu nie je preukázané, mohol ho vyzvať na preukázanie tohto tvrdenia,
prípadne vykonať aj dôkazy, ktoré žalobca ako účastník konania nenavrhol vykonať. Podľa žalobcu bol
k dispozícii dôkazný prostriedok, a to výsluch F. B. ako aj ostatných rodinných príslušníkov žalobcu,
pričom tento dôkaz navrhuje vykonať aj v rámci správneho súdneho konania. Žalobca ďalej uviedol, že
cesta na Slovensko 12 - 18 krát ročne znamená len jedno, že celé ťažisko jeho života spočíva na území

Slovenskej republiky. Nikdy neplánoval žiť mimo územia Slovenskej republiky inak ako dochádzajúce
pracovná sila. Žalobca ďalej uviedol, že si nekúpil nehnuteľnosť vo Veľkej Británii, netrávil tam voľný čas,
neuzavrel tam partnerský zväzok, nesplodil tam dieťa. Tieto skutočnosti sú pre žalobcu rozhodujúce.
Žalobca nikdy neuvažoval o tom, že by k Veľkej Británii mal iný ako pracovný vzťah. K ubytovaniu vo
Veľkej Británii žalobca uviedol, že išlo o ubytovaní nájomné, v celom rozsahu porovnateľné s internátom,

resp. s ubytovňou. Strata ubytovania pre žalobcu znamenala tú skutočnosť, že vo Veľkej Británii
nemôže získať podporu v nezamestnanosti. Podľa žalovaného tak žalobca nemá nárok na podporu
v nezamestnanosti, a to nikde, napriek uzavretým dohodám. Podľa žalobcu tak z postoja žalovaného
vyplýva, že žalobca mal ostať v zahraničí, nie pracovať, len poberať dávku v nezamestnanosti a platiť
si naďalej ubytovanie, pretože pri strate ubytovania končí nárok na výplatu dávky v tejto krajine. Podľa

názoru žalobcu mal podľa uvedeného žalovaný zhodnotiť situáciu žalobcu vo vzťahu k čl. 11 ods. 1
Vykonávacieho nariadenia.

Vyjadrenie žalovaného

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol správnemu súdu, aby správnu žalobu ako nedôvodnú
zamietol podľa § 190 zák. č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Úvodom vyjadrenia
žalovaný zhrnul doterajší priebeh administratívneho konania, citoval § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení, § 104 ods. 6 Zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia, čl. 61 ods.
2 Základného nariadenia, čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, čl. 1 písm. j) Základného

nariadenia a čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Žalovaný poukázal na skutočnosti, na základe
ktorých vyhodnotil, že centrum záujmov žalobcu bolo preukázané na území Spojeného kráľovstva,
pričom zotrval na argumentoch uvedený v napadnutom rozhodnutí. K námietke žalobcu, podľa ktorej
žalovaný konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o jeho návratoch na územie Slovenskej
republiky, keď podľa žalobcu mal žalovaný vykonať dôkazný prostriedok výsluchov jeho priateľky ako

aj rodinných príslušníkov, žalovaný uviedol, že túto námietku považuje za nedôvodnú. Podľa § 227
ods. 3 Zákona o sociálnom poistení je žiadateľ o dávku povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na
vznik, trvanie a zánik nároku na dávku. Zároveň žalovaný poukázal na § 196 ods. 6 prvej vety Zákona
o sociálnom poistení, podľa ktorej je účastník konania povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno, a teda musel preukázať, že podmienky vyžadované

zákonom na vznik nároku na žiadnu dávku spĺňa. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/30/2016 zo dňa 07.11.2017. Aj napriek tomu, že žalobca svoje
pravidelné návraty na Slovensku nepreukázal, bolo pri posudzovaní miesta jeho bydliska na ne
prihliadnuté. Žalovaný uviedol, že keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľko krát do roka navštívia
svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto

kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. Žalovaný mal preukázané, že žalobca
opakovane vykonával zárobkovú činnosť v Spojenom kráľovstve, naposledy po dobu takmer 7 rokov,
preto uvedená skutočnosť nepreukazuje zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku počas jeho dlhodobej
a opakovanej prítomnosti v zahraničí.
Žalovaný prihliadol aj na prítomnosť rodiny žalobcu na území Slovenska, ktorú žalobca uviedol ako

väzbu počas jeho stabilného zamestnania Spojenom kráľovstve. Pobyt rodiny v krajine pôvodu však
nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu v tejto krajine počas výkonu zárobkovej činnosti v inom
členskom štáte Európskej únie. Žalovaný v tomto poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre
koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009. Žalovaný považoval skutočnosti,akými sú celková dĺžka pobytu v Spojenom kráľovstve naposledy takmer 7 rokov, stabilita zamestnanie
na území Spojeného kráľovstva, stabilná a primeraná bytová situácia zahraničí, odvodová a daňová
povinnosť na území Spojeného kráľovstva, na účely určenia miesta bydliska žalobcu ako silnejšie, než

ostatné skutočnosti, akými sú rodinné väzby, deklarované návraty vlastníctvo nehnuteľností a finančné
produkty.
Argumentu žalobcu, podľa ktorého tento nikdy neplánoval žiť mimo územia Slovenska inak ako
dochádzajúceho pracovná sila, žalovaný uviedol, že v zmysle čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia
ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú odseku 1,

nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby.
Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku
1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Žalovaný však uvádza, že bydlisko žalobcu bolo posúdené
na základe objektívnych kritérií podľa čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ktoré viedli k záveru o
vytvorení a prenesení centra záujmu žalobcu na území Spojeného kráľovstva. Zároveň poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018.

K bytovej situácii žalobcu v Spojenom kráľovstve žalovaný uviedol, že zo spisovej dokumentácie
vyplýva, že žalobca býval v Spojenom kráľovstve v prenajatom byte s exmanželkou, súčasnosti s
priateľkou, s ktorou zdieľali spoločnú domácnosť. Žalovaný preto vyhodnotil bytovú situáciu žalobcu
Spojenom kráľovstve za stabilnú, pričom stabilnou bytovou situáciou nemožno rozumieť len vlastníctvo
nehnuteľnosti, v dôsledku čoho pre určenie bydliska nie je určujúce, či osoba býva v nehnuteľnosti,

ktorú vlastní alebo má v nájme. Žalovaný však vzal do úvahy aj to, že bytová situácia žalobcu na
území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti na území Spojeného kráľovstva bola stabilná,
keď býval vo vlastnej nehnuteľnosti. Uvedené však žalovaný vyhodnotil komplexne, s prihliadnutím
na všetky zistené skutočnosti, keď podľa názoru žalovaného bývanie vo vlastnej nehnuteľnosti počas
krátkodobých návratu na Slovensko v porovnaní s ďalšími zistenými skutočnosťami - dlhodobou a

opakovanou prítomnosťou žalobcu zahraničí, stabilnou pracovnou situáciou v zahraničí, dlhodobou a
prioritnou orientáciou na zahraniční pracovný trh a platením daní a odvodov Spojenom kráľovstve, tak
nepreukazujú zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Zo zisteného skutkového stavu žalovaný
nezistil, že by žalobca v posudzovanom období vo vlastnej nehnuteľnosti aj skutočne pravidelne býval,
čo vzhľadom na jeho prácu na území Spojeného kráľovstva ani prakticky nebolo možné.

Žalovaný sa ďalej vyjadril ku skutočnosti, že žalobca si v Spojenom kráľovstve nepožiadal o dávku
v nezamestnanosti. Žalovaný poukázal na zásadu lex loci laboris, podľa ktorej sa má dotknutá
osoba domáhať priznania nároku dávky v nezamestnanosti v členskom štáte svojho posledného
zamestnania, pričom možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte je len
výnimkou. Členský štát posledného zamestnania neskúma centrum záujmov, skúma len splnenie

podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti podľa svojich vnútroštátnych predpisov. Žalovaný
teda uviedol, že neuplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti po ukončení pracovného pomeru v
Spojenom kráľovstve a nesplnenie zákonných podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte
pôvodu nie je možné v žiadnom prípade vyhodnotiť ani ako vyskytnutie sa mimo systému sociálneho
zabezpečenia dotknutých členských štátov. Žalovaný záverom uviedol, že nie je vylúčené, že nárok

nebude dotknutej osobe podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu priznaní, lebo nesplní
určitú nimi stanovenú podmienku. Zároveň dodal, že neuplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti
štáte posledného zamestnania nemôže byť samo osebe dôvodom pre úspešné domáhanie sa vzniku
nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku.

Replika

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v podanej žalobe uviedol všetky relevantné
skutkové okolnosti, pričom podľa jeho názoru žalovaný vo svojom vyjadrení správnej žalobe uvádza viac
javové okolnosti ako reálne skutočnosti. Záverom konštatoval, že ak doplatí na to, že pri strate bývania

nemá nárok na dávky v tom štáte, v ktorom vykonával prácu, nemyslí si, že podobné špekulatívne závery
majú miesto v rozhodovacích procesoch príslušných orgánoch. Záverom zotrval na podanej žalobe v
celom rozsahu.

7. Ďalšie vyjadrenie žalovaného (duplika) nebolo podané.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom8. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj konania žalovaného, ktoré predchádzalo vydanému rozhodnutiu. Správny súd
preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal nielen v rozsahu

a z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu
v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203
ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP.

9. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže účastníci konania nepožiadali

o nariadenie pojednávania a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP.
Správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v zmysle § 190 SSP zamietol.
Rozsudok bol dňa 07.04.2025 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného
vyhotoveniarozsudkubezodôvodnenianaúradnejtabulisúduanawebovejstránkesúdu,pričommiesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené
viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP)

10. Podľa § 2 ods. 1 SSP: v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

11.Podľa§6ods.1SSP:správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

12. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP : správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.

13. Podľa § 199 ods. 3 SSP : ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

14. Podľa § 190 SSP : ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

15. Podľa 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení : poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti,

ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený
v nezamestnanosti najmenej dva roky.

16. Podľa § 105 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení : poistencovi, ktorý splnil podmienky nároku
na dávku v nezamestnanosti, nárok na dávku v nezamestnanosti vzniká odo dňa zaradenia do

evidencie uchádzačov o zamestnanie a zaniká uplynutím podporného obdobia v nezamestnanosti.
Podporné obdobie v nezamestnanosti je šesť mesiacov. Do podporného obdobia v nezamestnanosti
sa nezapočítava obdobie, počas ktorého poistenec nemá nárok na výplatu dávky v nezamestnanosti z
dôvodu uvedeného v § 106.

17. Podľa čl. 1 písm. j) Základného nariadenia : „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

18. Podľa čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia : príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu

zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli

dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.19. Podľa čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia : s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

— doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
— doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
— doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej
zárobkovej činnosti.

20. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia: nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

21. Podľa čl. 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia : Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo

viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
- dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
- situáciu dotknutej osoby vrátane:

o povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
o jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
o vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
o v prípade študentov zdroja ich príjmov;

o jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
o členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1,
nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za
rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä

dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

22. Podľa čl. 30 ods. 1 písm. a) a c) Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a
Severného Írska z Európskej únie a Európskeho spoločenstva pro atómovú energiu (ďalej len „Dohoda
o vystúpení“): táto hlava sa uplatňuje na tieto osoby: občania Únie, ktorí na konci prechodného obdobia

podliehajú právnym predpisom Spojeného kráľovstva, ako aj ich rodinní príslušníci a pozostalí; občania
Únie, ktorí sa na konci prechodného obdobia zdržiavajú v Spojenom kráľovstve a podliehajú právnym
predpisom členského štátu, ako aj ich rodinní príslušníci a pozostalí.

23. Podľa čl. 31 Dohody o vystúpení: Pravidlá a ciele stanovené v článku 48 ZFEÚ, nariadení (ES)

č. 883/2004 a nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 sa uplatňujú na osoby, na
ktoré sa vzťahuje táto hlava. Únia a Spojené kráľovstvo náležite zohľadnia rozhodnutia a odporúčania
Správnejkomisieprekoordináciusystémovsociálnehozabezpečenia,ktorápôsobípriEurópskejkomisii
a bola zriadená na základe nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len „správna komisia“) uvedeného v časti
I prílohy I k tejto dohode.

24. Správny súd uvádza, že podstatou súdneho prieskumu v danej veci je posúdenie, či žalobca pri
uplatnení nároku dávky v nezamestnanosti splnil zákonné podmienky na priznanie uvedenej dávky. Pri
posúdenínárokubolopotrebnéprimárnevychádzaťzvnútroštátnejprávnejúpravy,konkrétnezoZákona
o sociálnom poistení. Zo skutkového stavu bezpochybne vyplýva, že v zmysle Zákona o sociálnom

poistení žalobca nesplnil zákonné doby poistenia nezamestnanosti v Slovenskej republike, keď pred
jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie v posledných štyroch rokoch nebol poistený
v nezamestnanosti najmenej dva roky podľa slovenských právnych predpisov. Na účely ďalšieho
posúdenie vzniku nároku bolo potrebné, aby si správny súd ustálil, či vzhľadom na skutočnosť, že
Spojené kráľovstvo nie je členským štátom Európskej únie, môže byť Spojené kráľovstvo považované za

členskyštátvzmysleZákladnéhoaVykonávaciehonariadenia.Podľavyššiecitovanýchčl.30ods.1ačl.
31 Dohody o vystúpení, sa Základné a Vykonávacie nariadenie uplatňuje aj na osoby, ktoré podliehali
ku dňu vystúpenia Spojeného kráľovstva z Európskej únie právnym predpisom Spojeného kráľovstva.
Na základe uvedeného tak možno považovať Spojené kráľovstvo za členský štát v zmysle Základnéhoa Vykonávacieho nariadenia. Keďže žalobca vykonával prácu v inom členskom štáte, konkrétne
v Spojenom kráľovstve, bolo na mieste posúdenie zohľadnenia dôb poistenia v nezamestnanosti, ktoré
dosiahol podľa právnych predpisov iného členského štátu podľa všeobecného pravidla obsiahnutého

v čl. 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia. Podľa tohto pravidla (čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia) by
žalobcovibolomožnézohľadniťdobypoisteniavnezamestnanostidosiahnutépodľaprávnychpredpisov
členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov, ak
by žalobca ukončil doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Pri tom
nie je sporné, že žalobca dosiahol v posudzovanom období pred zaradením do evidencie uchádzačov

o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve. Na tomto mieste je potrebné
konštatovať, že ani táto podmienka zo strany žalobcu nebola splnená. Výnimka z uvedeného pravidla je
upravená v čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, podľa ktorej by žalobca poberal dávky v súlade
s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa naňho tieto predpisy vzťahovali počas jeho
poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval bydlisko.

25. V zmysle Základného nariadenia je potrebné pojem „bydlisko“ posudzovať objektívne. Tento pojem
nemožno stotožňovať s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa slovenského právneho
poriadku. Z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ak pracovník má stabilné zamestnanie
v určitom členskom štáte, tak sa predpokladá, že tam má aj bydlisko (rozsudok vo veci C-102/91
Koch; rozsudok vo veci 76/76 Di Paulo v. Office National de l´Emploi). Bližší spôsob určenia bydliska

upravuje čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ktoré obsahuje demonštratívny výpočet kritérií
určenia bydliska. Zásadnými kritériami sú najmä, nie však výlučne, dĺžka a trvalosť prítomnosti na území
dotknutýchčlenskýchštátovasituáciadotknutejosoby.Bydliskoosobysatakprimárneurčujenazáklade
uvedených objektívnych kritérií. Ak by však na základe objektívnych kritérií nebolo možné určiť bydlisko
osoby, podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, považuje sa za rozhodujúce kritérium úmysel

tejto osoby, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Subjektívne kritérium sa teda posudzuje len
subsidiárne, ak by posúdením objektívnych kritérií nedošlo k určeniu bydliska. V zmysle č1. 1 písm.
j) Základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Pojem „bydlisko“ je potrebné
chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum
záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn. 1

Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018 konštatoval (v bode 26), že na zachovanie bydliska a centra záujmov
na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len
administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. V bode 30 odôvodnenia tohto rozsudku NS SR
uviedol, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery,
že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie

bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu
rodisku,čirodičom,aniviac,čimenejurčitýplánrazvbudúcnostisaopäťpresťahovaťdokrajinypôvodu,
ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva. „Bydlisko“ predstavuje v zmysle článku
1 písm. j) Základného nariadenia v spojení s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia autonómny pojem
vlastný právu Únie (rozsudok C – 90/97 Swaddling, body 28 a 29), na čo poukázal Najvyšší súd SR

v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/91/2020 zo dňa 30.06.2021. Správny súd poukazuje na to, že ani aktuálna
rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu SR sa od takéhoto záveru neodklonila, teda možno
ju považovať za ustálenú (napr. rozsudok 7Ssk/73/2022 zo dňa 31.05.2023, 7Ssk/169/2022 zo dňa
27.09.2023, 7Ssk/47/2022 zo dňa 26.04.2023) .

26. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že žalobca bezprostredne pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti
v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z tohto dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, v danom prípade v Spojenom
kráľovstve, kde žalobca pracoval, do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods.

1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území
Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

27. V danej veci bolo potrebné posúdiť najmä to, či žalovaný ako aj prvostupňový orgán v dostatočnom
rozsahu vykonali dokazovanie, postupovali v súlade so zákonom, t.j. či ich postupom a rozhodnutím

bol naplnený účel Zákona o sociálnom poistení, či bolo dodržané Základné a Vykonávacie nariadenie.
Podstatnou spornou skutočnosťou, na základe ktorej žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na dávku v
nezamestnanosti, je posúdenie zachovania centra záujmov žalobcu počas jej posledného zamestnania
v Spojenom kráľovstve a záver, že dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojenéhokráľovstva nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl.
61 Základného nariadenia.

28. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyčerpávajúcim spôsobom zhodnotil jednotlivé kritéria, na
základe ktorých bolo posúdené centrum záujmov žalobcu, a teda aj samotné bydlisko žalobcu. Žalovaný
posúdil – i) dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu na území členského štátu, ii) situáciu žalobcu vrátane
povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, iii) rodinný stav

a rodinné väzby žalobcu, iv) bytovú situáciu žalobcu, najmä či je táto situácia stabilná, v) členský štát,
ktorýsapovažujezamiestobydliskažalobcunadaňovéúčely.Správnysúddospelkzáveru,žežalovaný
dostatočne skúmal objektívne kritéria, na základe ktorých mohol určiť centrum záujmov a bydlisko
žalobcu, a teda, že žalobca mal centrum svojich záujmov počas výkonu poslednej pracovnej činnosti
v Spojenom kráľovstve, a teda sa naňho nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia, a teda nie
je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.

29. Žalobca správnu žalobu dôvodil a domáhal sa zrušenia napadnutého a prvostupňového rozhodnutia
tým, že tieto sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zároveň zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

30. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný opakovane v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že
žalobca nepreukázal v administratívnom konaní jeho príchody na územie Slovenskej republiky. K danej
námietke žalobca dodal, že ak mal žalovaný pochybnosti o správnosti danej skutočnosti, mal vykonať
z vlastnej iniciatívy dokazovanie, napríklad výsluch partnerky žalobcu či rodinných príslušníkov žalobcu.
Uvedenú námietku správny súd vyhodnotil ako námietku nerelevantnú. Je pravdou, že žalovaný ako

aj prvostupňový orgán verejnej správy vo svojich rozhodnutia konštatovali, že uvedenú skutočnosť,
že žalobca pravidelne dochádzal na územie Slovenskej republiky, žalobca nepreukázal, avšak ako
žalovaný, tak aj prvostupňový orgán bez ohľadu na nepreukázanie uvedených tvrdení žalobcu tieto
zohľadnili za účelom posúdenie otázky bydliska žalobcu, ktorá bola podstatná pre posúdenie vzniku
nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný a aj prvostupňový orgán verejnej správy sa v dostatočnej

miere zaoberali návratmi žalobcu na územie Slovenskej republiky, aj keď žalobca toto svoje tvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal a zároveň dostatočne odôvodnili, že vo vzťahu k ostatným objektívnym
skutočnostiam (dĺžka pobytu v Spojenom kráľovstve, stabilita zamestnania v Spojenom kráľovstve,
bytová otázka s blízkou osobou v Spojenom kráľovstve) táto skutočnosť nemala takú mieru relevancie,
aby bolo možné konštatovať, že žalobca si zachoval väzby, resp. centrum záujmov na území Slovenskej

republiky. K dôkaznej povinnosti správny súd uvádza, že žalovaný, resp. prvostupňový orgán verejnej
správy má riadne zistiť skutkový stav veci, ale v konečnom dôsledku je to práve žalobca, kto mal
v administratívnom konaní dôkaznú povinnosť podľa § 227 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Správny
súd v tomto poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/30/2016
zo dňa 07.11.2017, z ktorého vyplýva: ... Odvolací súd poukazuje na to, že dôkazné bremeno na

preukázanie skutočností rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku je na poistencovi, v danom prípade
žalobcovi, ktorý si ju uplatnil (§ 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení).“

31. Obsahom ďalšej žalobnej námietky bolo, že celé ťažisko života žalobcu spočíva na území Slovenskej
republiky, ktoré žalobca odvodil od svojich pravidelných návratov na územie Slovenskej republiky, s

ohľadom na zotrvanie na tomto území. O zachovaní ťažiska života majú v prospech žalobcu svedčiť
aj tie skutočnosti, že si v Spojenom kráľovstve nekúpil nehnuteľnosť, neuzavrel tam partnerský zväzok
a ani tam nesplodil dieťa. K otázke ubytovania v Spojenom kráľovstve uviedol, že išlo o nájomné
bývanie, porovnateľné s internátom či ubytovňou. Správny súd posúdením uvedených argumentov
dospel k záveru, že tieto majú subjektívny charakter z hľadiska vnímania „bydliska“ z pohľadu žalobcu.

Podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia sa však subjektívne kritérium určenia bydliska posúdi
subsidiárne, ak by určenie centra záujmov nebolo možné na základe objektívnych kritérií, resp. by
sa dotknuté inštitúcie nevedeli dohodnúť o určení centra záujmov na základe objektívnych kritérií.
Keďže žalobca vyčerpávajúcim spôsobom opísal a zhodnotil jednotlivé objektívne kritéria, pričom
nemožno konštatovať, že by medzi dotknutými inštitúciami neexistovala dohoda o určení centra

záujmov žalobcu, subjektívne kritérium sa neposudzuje, resp. nemá váhu oslabiť závery, ktoré vyplynuli
z posúdenia a vyhodnotenia objektívnych kritérií žalovaným. Správny súd konštatuje, že závery
žalovaného, podľa ktorých si žalobca nezachoval také väzby na území Slovenskej republiky, ktoré
by založili racionálny záver o tom, že si žalobca zachoval bydlisko na území Slovenskej republiky,sú správne. Správnosti uvedeného záveru svedčia tie skutočnosti, že žalobca mal počas rozhodného
obdobia na území Spojeného kráľovstva stabilnú pracovnú situácia, stabilne vyriešené bývanie s blízkou
osobou a zároveň si na území Spojeného kráľovstva plnil daňové povinnosti. Tieto skutočnosti, ktoré

konštatoval v napadnutom rozhodnutí žalovaný, logicky odôvodňujú prenesenie a vytvorenie centra
záujmov žalobcu v Spojenom kráľovstve. Na základe uvedeného preto správny súd považoval túto
námietku na nedôvodnú.

32. Žalobca ďalej uviedol, že tým, že stratil ubytovanie v Spojenom kráľovstve, tak nemohol získať

na jeho území podporu v nezamestnanosti a teda podľa postoja žalovaného nemá nárok na podporu
v nezamestnanosti, a to nikde. Správny súd uvedené tvrdenie žalobcu vyhodnotil ako nepravdivé,
resp. ako také, ktoré nie je relevantné. Skutočnosť, že žalobca nesplnil podmienky na priznanie dávky
v nezamestnanosti v inom členskom štáte automaticky nezakladá dôvodnosť priznania tohto nároku
na území Slovenskej republiky, rovnako tak automaticky nie je daná dôvodnosť vzniku nároku na
dávku nezamestnanosti len z dôvodu straty zamestnania bez splnenia ostatných zákonným podmienok.

Žalovaný správne poukázal na skutočnosť, že žalobca si mal primárne uplatniť dávku v nezamestnanosti
v štáte, v ktorom si plnil svoju poisťovaciu povinnosť a nič žalobcovi nebránilo, aby si žalobca požiadal
o export tejto dávky. Podľa pravidiel EÚ pre koordináciu sociálneho zabezpečenia je poistenec v zásade
povinný požiadať o dávku v nezamestnanosti v krajine, kde naposledy pracoval (podľa zásady lex loci
laboris), a to aj vtedy, keď sa plánuje presťahovať alebo vrátiť do svojej domovskej krajiny. Jednotlivé

členské štáty môžu mať vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú ďalšie podmienky pre pobyt a uplatnenie
nároku na dávku v nezamestnanosti po skončení práce. Súčasťou zásady lex loci laboris je to, že
poistenec musí prijať aj tieto podmienky po skončení práce v krajine, v ktorej odvádzal odvody a zariadiť
si osobné záležitosti tak, aby splnil tieto podmienky, ak chce poberať dávku v nezamestnanosti v tomto
členskom štáte. Neznalosť pravidiel v tomto prípade nemôže byť kompenzovaná požadovaním dávky

v nezamestnanosti v členskom štáte, do ktorého sa poistenec odsťahuje a má úmysel ďalej v ňom žiť a
pracovať, a to ani keď má poistenec občianstvo alebo citový vzťah k tomuto štátu.

33. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom F. B. a rodinných príslušníkov
žalobcu, za účelom preukázania návratov žalobcu na územie Slovenskej republiky, správny súd

nepovažoval za potrebné vykonať navrhovaný dôkaz. Správny súd navrhnutý dôkazný prostriedok
vyhodnotil ako neúčelný, nakoľko zistený skutkový stav vytváral dostatočný rámec pre záver súdu
o zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu
zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 120 SSP správny súd
nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie,

ak to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, alebo ak rozhoduje v konaní podľa § 6 ods.2 písm.
b), e), f), i), j) alebo, ak rozhoduje podľa § 192. Ani jedno z uvedeného sa nevťahuje na prejednávaný
prípad. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým a jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov
verejnej správy a vykonávať dokazovanie, ktoré malo byť vykonané v administratívnom konaní. Záverom
správny súd dodáva, že prípadné skutkové tvrdenia či návrhy na vykonanie dôkazov bol žalobca povinný

predložiť práve v administratívnom konaní, pričom samotný žalovaný či prvostupňový orgán verejnej
správy zohľadnili žalobcom tvrdené návraty na územie Slovenskej republiky, hoci ich žalobca riadne
nepreukázal, k čomu sa bližšie súd vyjadril v ods. 30 tohto rozhodnutia.

34. Správny súd záverom uvádza, že žalovaný a rovnako aj prvostupňový orgán verejnej správy za

účelomposúdeniavznikunárokunadávkuvnezamestnanostižalobcupostupovalivsúladesozákonom,
riadne zistili skutkový stav veci a rozhodnutia náležite odôvodnili. Správny súd nezistil žiaden dôvod
na zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu v zmysle § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.
Správny súd ani nad rámec žalobných bodov (§ 203 ods. 2 SSP) nezistil dôvody, ktoré by odôvodňovali
zrušenie napadnutého rozhodnutia.

35. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu
z účastníkov konania. Keďže správny súd žalobu zamietol, žalobca nemal v konaní ani len čiastočný
úspech, preto mu súd právo na náhradu nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovanému, hoci
bol v konaní úspešný, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže správny súd

nevzhliadol žiadne dôvody odôvodňujúce priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému (§ 168
SSP a contrario).Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods.
3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 440 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom
súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník

konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v
tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol

na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej
sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.