Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123297862
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123297862.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam

Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu Dobré
kamenárstvo s.r.o., so sídlom Kollárova 85, 036 01 Martin, IČO: 52 888 762, v konaní zast. JUDr. Gabriel
Szabó, advokát, so sídlom kancelárie Kostolné námestie č. 32, 946 03 Kolárovo, IČO: 42 200 598 proti
žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., podnikajúci pod obchodným
menom Peter Siráň KAM-STAV, miesto podnikania K letisku 11064/4, 036 01 Martin, IČO : 41 529 952,
v konaní zast. AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M.R. Štefánika 25, 036 01 Martin, IČO: 50
711 776, o zaplatenie 1.200,- Eur, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina sp. zn.

56Cb/13/2023-116 zo dňa 5. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 56Cb/13/2023-116 zo dňa 5. decembra 2023 p o t v r
d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. rozhodol,
že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa od žalovaného domáhal
zaplatenia sumy 1.200,- Eur s tým, že uzatvoril so žalovaným dňa 29.04.2020 Zmluvu o budúcej zmluve,
v zmysle ktorej odkúpi od žalovaného 105 urnových boxov v urnovej stene na cintoríne v Banskej
Bystrici, časť Radvaň. V zmysle článku V. bod 1 Zmluvy je žalovaný povinný zdržať sa ponúkania na
predaj a predávať urnové boxy, ktoré ostali vo vlastníctve žalovaného do doby, kým všetky urnové boxy
predá žalobca. V prípade porušenia tejto povinnosti má žalovaný v zmysle článku V. bod 5 Zmluvy

zaplatiť zmluvnú pokutu 600,- Eur za predaj/ponúkanie na predaj každého jedného urnového boxu.
Žalovaný porušil túto zmluvnú povinnosť a predal v roku 2022 dva urnové boxy tretím osobám. Žalobca
vystavil faktúru vo výške 1.200,- Eur, t.j. 600,- Eur za každý jeden urnový box, ktorý žalovaný predal
tretím osobám. Z pripojenej fotky, ktorá bola vyhotovená krátko pred podaním žalobného návrhu je
zrejmé, že žalovaný nielenže predal dva boxy, ale možno predal aj ďalšie dva, za ktoré si žalobca zatiaľ
zmluvnúpokutunevyúčtoval.Zpripojenejfotkyjetiežzrejmé,žežalovanýinzerujeurnovéboxyvrozpore
s dojednanou zmluvou.

3. Žalovaný sa proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní bránil tým, že žalobca
argumentuje Zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020, táto však v prílohách absentuje. Žalovaný
nevie posúdiť, z akého dokumentu vyplýva tvrdenie žalobcu, že „v zmysle ktorej odkúpi od žalovaného105 urnových miest“. Ak existuje nejaký dokument, ktorý tento pojem, resp. ujednanie obsahuje, treba
dokument podrobiť analýze jeho platnosti. Podľa zákona má zmluva o budúcej zmluve obsahovať päť
podstatných náležitostí a obligatórny údaj o identifikovaní obdobia, dokedy bude uzavretá riadna zmluva,

v popísanom skutkovom vymedzení žalobného návrhu uvedený nie je. Nemôže vzniknúť právny nárok
na sankciu z neplatného dokumentu. Z opatrnosti poukázal i na to, že žalobca ničím nedokázal tvrdenie,
či inzercia spôsobuje záver, že žalovaný odpredáva urnové miesta. Tiež zdôraznil, že žalovaný nemá
vedomosť, že by Zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020 podpísal.

4. Žalobca následne v konaní doložil Zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020 s tým, že je podpísaná
osobne žalovaným a bola podpísaná priamo pred konateľom žalobcu, pričom administratívnou chybou
pripodanínávrhupredložilzmluvu,kdeposlednástranač.4bolaomylomprefotenázozmluvyopôžičke.
K celej tejto veci došlo tak, že žalovaný mu ponúkol odpredaj urnových boxov, ktoré staval na cintoríne
v Banskej Bystrici, ale nakoľko žalobca ešte nemal IČ DPH, tak realizoval tento obchod na základe
zmluvy o pôžičke z titulu, že žalovaný tie peniaze súrne potreboval a tieto peniaze boli žalobcom

zaplatené. Po podpise zmluvy o pôžičke následne bola podpísaná aj zmluva o budúcej zmluve, kde
už bolo konštatované v článku IV. bod 3, že budúci kupujúci sa stáva výlučným vlastníkom 105 boxov
momentom pripísania prvej časti kúpnej ceny na bankový účet budúceho predávajúceho a na základe
tohto sa stal žalobca vlastníkom týchto urnových miest. Potom nastal problém, že žalovaný si dal
vyplatiť prvú čas kúpnej ceny vo výške 40.000,- Eur na svoj osobný bankový účet a faktúru vystavil

až s dátumom vystavenia 01.12.2020. Po realizovaní tohto obchodu sa stalo, že žalovaný začal stavať
druhú urnovú stenu a v tejto ponúkal na predaj urny v inzertnom časopise Brezniansko-Bystricko a na
základe tohto porušil ustanovenia zmluvy neponúkať urnové boxy do doby, dokým všetky urnové boxy
žalobca nepredá. Po predbežnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie žalobca doložil Zmluvu
o pôžičke zo dňa 10.02.2020 a poukázal aj na to, že podkladom návrhu, ktorým upomínacie konanie

v tejto veci začalo, bola faktúra č. 1020220014 zo dňa 13.12.2022 na sumu 1.200,- Eur a v tejto
už bola tá zmluva zo dňa 10.02.2020 spomenutá. Žalobca nesúhlasil, že Zmluva o budúcej zmluve
môže byť posudzovaná ako neplatná, nakoľko je z nej jasné a zrejmé kto ju uzatvára, aký je predmet
tejto zmluvy a aká je jej cena a už aj pri komentároch k Obchodnému zákonníku je rozdiel, či je
zmluva uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka a podmienka § 50a

Občianskeho zákonníka v podstate súdy ju neakceptujú. V záverečnej reči žalobca poukázal na to,
že hlavným podkladom podania žaloby v tejto veci je faktúra č. 1020220014, kde v popise faktúry
je uvedené, že žalobca fakturuje žalovanému na základe porušenia zmluvnej povinnosti zo zmlúv
uzatvorených dňa 10.02.2020 a dňa 29.04.2020 a následne je logické, že žalobca mal úmysel k návrhu
doložiť aj fotokópiu Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020. Žalobca si teda v zmysle uvedenej faktúry

uplatnil zmluvnú pokutu v tomto konaní podľa obsahu popisu faktúry č. 1020220014 zo dňa 13.12.2022,
t.j. podľa zmluvy zo dňa 10.02.2020 a zmluvy zo dňa 29.04.2020. Žalobca preto rozširuje návrh o to,
že si opiera nárok v konaní aj na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020. Žalobca poukázal na
preferenciu výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti a z predložených zmlúv je nepochybné,
že predmetom obidvoch zmlúv je urnová stena a predmetom obidvoch zmlúv je aj zmluvná pokuta za

predčasný predaj urnových boxov žalovaným. Súčasne tiež platí, že aj v prípade určitých pochybností
a určitosti obsahu či predmetu právneho úkonu tento bude neplatný len vtedy, ak tieto nedostatky
nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel. Poukázal tiež na to, že zmluva o budúcej
kúpnej zmluve sa uzatvára v tom prípade, ak napríklad predmet zmluvy ešte nie je postavený, v dobe
uzatvárania zmluvy zo dňa 10.02.2020 a zo dňa 29.04.2020 už bol predmet zmlúv urnové boxy reálne

postavenýapodľalogickéhoobsahuzmluvyzodňa29.04.2020takideokúpnuzmluvu,kdejevyslovená
vôľa strán, že žalovaný niečo predáva a kupujúci niečo už v tomto okamihu kupuje. Ak si žalobca
a žalovaný v článku IV. bod 3 Zmluvy zo dňa 29.04.2020 určili ich jasnú zrejmú vôľu, že zaplatením prvej
časti kúpnej ceny, t.j. 40.000,- Eur sa stáva hneď žalobca výlučným vlastníkom 105 boxov, tak sa podľa
obsahu právneho úkonu jedná jednoznačne o kúpu 105 urnových boxov, a teda zmluva o budúcej kúpnej

zmluve, aj keď sa tak v hlavičke nazýva, podľa obsahu je kúpna zmluva, čo v podstate korešponduje
aj s vôľou strán.

5. Žalovaný ďalej v konaní poukázal na to, že uzavretý právny úkon Zmluvy o budúcej zmluve zo
dňa 29.04.2020 nie je určitý. Nie je nikde v zmluve vymedzené, ktoré boxy sú predmetom predaja

a ktoré zostávajú vo vlastníctve žalovaného. Poukázal na to, že Zmluva o pôžičke zo dňa 10.02.2020
je pre konanie právne irelevantná vzhľadom na žalobcom zvolený postup popísania skutkového stavu
v pôvodnom podaní návrhu na súd. Podľa žalovaného nie je možné extenzívne vykladať obsah nejakéhodokumentu len preto, že strany si neurčia a nesplnia zákonnú povinnosť vymedzenia platnosti právneho
úkonu.

6. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 05.12.2023 nepripustil zmenu žaloby v znení:
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.200,- Eur ako zmluvnú pokutu titulom porušenia
ustanovení Zmluvy o pôžičke zo dňa 20.02.2020 uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným
ako dlžníkom, a to s odôvodnením, že výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom na konanie
o takto zmenenej žalobe a v štádiu záverečných rečí nie je priestor na zmenu žaloby.

7. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že pri rozhodovaní vychádzal z obsahu
žalobného návrhu, ktorý žalobca podal v rámci upomínacieho konania a ktorým si uplatnil nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty podľa Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020, keď aj pri prvom
prednese zástupcu žalobcu v súdenej veci tento výslovne uviedol, že si uplatňuje nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty vyplývajúci zo zmluvy zo dňa 29.04.2020. Žalobca začal meniť svoje skutkové tvrdenia

ohľadomuplatnenéhonárokuažpopredbežnomprávnomposúdenívecisúdomprvejinštancieavrámci
záverečných prednesov urobil návrh na zmenu žaloby, ktorý súd prvej inštancie nepripustil najmä
s ohľadom na štádium konania, ako aj na skutočnosť, že výsledky konania nemohli byť podkladom
na konanie o zmenenej žalobe. Súd prvej inštancie pritom poukázal aj na to, že kým podľa Zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve je dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v článku V. bod 5 a zmluvná

pokutaboladojednanávovýške600,-Eurzajednotamuvedenéporušeniepredmetnejzmluvy,vZmluve
o pôžičke zo dňa 10.02.2020 bola v článku III. bod 6 uvedená zmluvná pokuta vo výške 500,- Eur za
jednoporušeniezmluvnýchpovinností.Podľafaktúryč.1020220014bolažalovanémufakturovanásuma
1.200,- Eur za predaj 2 ks predaných urnových boxov, teda 600,- Eur za jedno porušenie zmluvných
povinností. Vzhľadom k uvedenému podľa súdu prvej inštancie neobstojí argumentácia žalobcu, že

predmetnou faktúrou bolo účtované jednak porušenie zmluvných povinností podľa Zmluvy o pôžičke zo
dňa 10.02.2020 ako aj podľa Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020, nakoľko sú to dva rôzne
právne úkony – dve zmluvy, teda dva rôzne právne tituly. Súd prvej inštancie mal preto za to, že žalobca
svoje tvrdenie, že faktúrou č. 1020220014 bola fakturovaná zmluvná pokuta aj zo Zmluvy o pôžičke zo
dňa 10.02.2020 neuniesol, a teda nepreukázal.

8. Podľa súdu prvej inštancie išlo len o účelové tvrdenie žalobcu, keď argumentoval, že došlo
k administratívnej chybe, keď bola do súdneho spisu doložená zmluva tak, že jej poslednú stranu
tvorila posledná strana zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020. Rovnako išlo o účelové tvrdenie,
že došlo k nesprávnemu naskenovaniu zmlúv a že žalobca mal v úmysle doložiť do spisu aj Zmluvu

o pôžičke zo dňa 10.02.2020, ako aj Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 29.04.2020. Žalobca už
v čase podania žalobného návrhu v rámci upomínacieho konania musel dobre vedieť, z akého titulu
si chce uplatniť svoj nárok a keby si ho chcel uplatniť tak, ako to začal tvrdiť najmä v záverečnej reči,
v zmysle Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020, uviedol by to v návrhu a rovnako aj vo svojom vyjadrení
k odporu a následne aj vo svojom prvom prednese na pojednávaní, keď sa ho na to súd prvej inštancie

výslovne dotazoval. Súd prvej inštancie preto uplatnil zásadu sudcovskej koncentrácie konania pokiaľ
išlo o Zmluvu o pôžičke zo dňa 10.02.2020, keďže nešlo o novú skutočnosť a žalobca ju mohol uplatniť
už skôr.

9. Súd prvej inštancie poukázal i na to, že podľa výpovede žalobcu, ako aj žalovaného, žalobca poskytol

žalovanému pôžičku vo výške 40.000,- Eur v zmysle Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020, hoci podľa jej
písomného znenia mal poskytnúť až 60.000,- Eur a podľa výpovede žalobcu, žalovaného, ako aj svedka,
táto pôžička bola zo strany žalovaného žalobcovi vrátená vzájomným zápočtom, ktorý bol realizovaný
v decembri 2020, čím k tomuto dátumu zanikol hlavný záväzok zo zmluvy o pôžičke, a teda zanikol aj
záväzok akcesorický – dojednanie o zmluvnej pokute, pretože tento trval iba do doby vrátenia pôžičky

a vzhľadom k uvedenému v roku 2022 už nemohlo dôjsť k vzniku nároku na zmluvnú pokutu v dôsledku
porušenia zmluvných povinností uvedených v tejto zmluve o pôžičke. Nakoľko súd prvej inštancie nemal
preukázané, že si žalobca žalobným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty aj zo Zmluvy
o pôžičke zo dňa 10.02.2020 a nakoľko zmenu žaloby ohľadom uvedeného nepripustil, zaoberal sa ďalej
problematikou uplatneného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty zo Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa

29.04.2020.

10. Súd prvej inštancie s poukazom na § 261 ods. 1, § 263 ods. 1 a § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka
vyhodnotil, že Zmluva o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 29.04.2020 neobsahuje lehotu, dokedy mábyť budúca zmluva uzavretá, čo je podstatnou náležitosťou zmluvy o budúcej zmluve, a teda podľa §
39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou
žalobcu, že v záujme zachovania platnosti tejto zmluvy by ju mal posudzovať ako kúpnu zmluvu, nakoľko

výslovne z obsahu zmluvy vyplýva, že budúci predávajúci bude predávať budúcemu kupujúcemu, t.j.
bude predávať v budúcnosti obojstrannú urnovú stenu za podmienok dohodnutých v budúcej kúpnej
zmluve a bude predávať budúcemu kupujúcemu kúpnou zmluvou. Tiež nie je uvedená kúpna cena, ale
budúca kúpna cena. Podľa súdu prvej inštancie tak z obsahu zmluvy nie je možné vyvodiť, že zmluvné
strany mali v úmysle (podľa ich vôle) uzavrieť touto zmluvou rovno kúpnu zmluvu, a teda že by sa mala

táto zmluva vykladať ako kúpna zmluva. Súd prvej inštancie zároveň poukázal, že zmluva s ohľadom
na predmet kúpy nie je dostatočne určitá, keď nie je zrejmé, ktorých konkrétne 105 urnových boxov zo
120 by sa mal predaj týkať, a teda ak by aj úmyslom strán bolo uzavrieť kúpnu zmluvu, táto by bola
absolútne neplatná pre jej neurčitosť, pokiaľ ide o predmet kúpy.

11. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na zákonnú písomnú formu zmluvy o budúcej zmluve, pričom

žalovaný od začiatku spochybňoval svoj podpis na zmluve. Podľa súdu prvej inštancie v tomto prípade
nesie dôkazné bremeno žalobca, ktorý musí preukázať, že uvedenú zmluvu podpísal žalovaný. Žalobca
však neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že by žalovaný uvedenú zmluvu skutočne podpísal. Aj keď
žalobca pri výsluchu tvrdil, že žalovaný pred ním podpísal uvedenú zmluvu, súd prvej inštancie túto
výpoveď nepovažoval za hodnovernú, aj s ohľadom na podpis žalovaného na tejto zmluve, ktorý sa

nezhoduje s podpisom na zmluve na č.l. 6 - 9 súdneho spisu, kde posledná strana tejto zmluvy – č.l. 9
súdneho spisu je pôvodne zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020, ktorú podľa výpovede žalovaného
sám vlastnoručne žalovaný podpísal. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že nie je možné preukázať
negatívnu skutočnosť, a teda v tomto prípade nenesie dôkazné bremeno žalovaný, že zmluvu o budúcej
kúpnej zmluve nepodpísal, ale naopak nesie dôkazné bremeno žalobca, ktorý musí preukázať, že

túto zmluvu žalovaný vlastnoručne podpísal. Pokiaľ žalobca navrhol na preukázanie tejto skutočnosti
znalecké dokazovanie, súd prvej inštancie uplatnil zásadu sudcovskej koncentrácie, nakoľko žalobca
mohol uplatniť tento dôkaz už skôr a zároveň súd prvej inštancie tento dôkaz zamietol, nakoľko ma za
to, že s ohľadom na hodnotu predmetu konania by bolo znalecké dokazovanie nehospodárne. Keďže
nebolo preukázané, že by žalovaný uvedenú zmluvu podpísal, nie je zachovaná písomná forma zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve, a preto je táto zmluva neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor
s § 289 ods. 2 v spojení s § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka.

12. Súd prvej inštancie pre úplnosť veci poukázal i na to, že ak by mala byť Zmluva o uzavretí budúcej
kúpnej zmluvy uzavretá podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, s čím sa ale súd prvej inštancie

nestotožnil, i pri takejto zmluve sa musia dohodnúť zmluvné strany na dobe, do ktorej uzavrú riadnu
zmluvu.

13. Súd prvej inštancie vzhľadom k uvedenému uzavrel, že nakoľko Zmluva o budúcej kúpnej zmluve je
absolútne neplatným právnym úkonom, z takéhoto právneho úkonu nevznikajú žiadne právne následku,

žiadne práva a povinnosti, a teda je neplatné aj dojednanie o zmluvnej pokute, a teda žalobca nemá
voči žalovanému nárok na jej zaplatenie a súd ju žalobcovi nemôže priznať. Ak zmluvnou pokutou
zabezpečený záväzok nevznikol, z dôvodu neplatnosti zmluvy, dohoda o zmluvnej pokute sa stáva
bezpredmetnou, keďže k splneniu odkladacej podmienky, od ktorej závisel vznik záväzku zaplatiť
zmluvnú pokutu, už nemôže dôjsť. Súd prvej inštancie poukázal zároveň i na skutočnosť, že podmienkou

platného uzavretia dohody o zmluvnej pokute je jej písomná forma a vzhľadom na skutočnosť, že nebolo
preukázané, že by Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve podpísal žalovaný, nie je táto podmienka splnená
a teda aj samotné dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné.

14. Súd prvej inštancie na záver poukázal i na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané ani samotné

porušenie zmluvnej povinnosti, v dôsledku ktorej mal žalobcovi vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty, keď z výpovede žalobcu nebola táto skutočnosť preukázaná žiadnym spôsobom, uviedol len, že
má o tejto skutočnosti fotodokumentáciu, avšak túto nepredložil a fotografiu, ktorú doložil, táto uvedené
nepreukazuje a nie je z nej zrejmé, či hrobové miesta boli predané a kedy tieto mali byť predané a ani
nie je zrejmé, o ktorú urnovú stenu ide.

15. Súd prvej inštancie úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v plnom rozsahu.16. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil a žalobe vyhovel.

17. Žalobca v odvolaní uviedol, že si v rámci tohto konania uplatňoval nárok z nezaplatenej faktúry č.
1020220014 zo dňa 13.12.2022. Žalovaný na pojednávaní nespochybnil, že mu bola faktúra doručená.
Z textu faktúry je zrejmé, že žalobca si uplatňuje zaplatenie zmluvnej pokuty z dvoch právnych úkonov,

a to zo zmluvy zo dňa 10.02.2020 a zo zmluvy zo dňa 29.04.2020. Súd prvej inštancie dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď sa v priebehu konania zaoberal len prílohou návrhu žalobcu, t.j.
chybne naskenovanou zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 10.02.2020, ale už sa nezaoberal samotným
textom faktúry. Aj keď neskôr súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj už správne naskenovanou
Zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020, no aj tak opätovne sa nezaoberal samotným textom
faktúry, ktorý je v tomto prípade základ pre uplatnenie si nároku žalobcu. Súd prvej inštancie mal za

to, že žalobca svoje tvrdenie, že faktúrou bola fakturovaná zmluvná pokuta zo Zmluvy o pôžičke zo
dňa 10.02.2020 neuniesol, a teda nepreukázal. Toto skutkové zistenie súdu prvej inštancie je taktiež
nesprávne, veď predsa vo faktúre je jasne a zrejmé v texte napísané a časovo určené, na základe akých
právnych úkonov zmluvných strán si žalobca uplatňuje nárok.

18. Podľa žalobcu súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, keď nepripustil dôkaz
aj argumentáciou so Zmluvou o pôžičke zo dňa 10.02.2020. Nie je pravdou, že v žalobnom návrhu
zmluva o pôžičke nie je spomínaná, nakoľko je priamo uvedená v texte faktúry, ktorá bola hlavný podklad
žalobného návrhu a s ktorým sa súd prvej inštancie ako dôkazom oboznámil. Teda zmluvou o pôžičke
bolo argumentované žalobcom už pred uplatnením sudcovskej koncentrácie.

19. Podľa žalobcu pokiaľ súd prvej inštancie v rámci predbežnej otázky vyhodnotil Zmluvu o budúcej
kúpnejzmluvezodňa29.04.2020akoabsolútneneplatnú,následnevyhodnotilnesprávneajskutočnosť,
že by mohlo ísť podľa obsahu o kúpnu zmluvu. Žalobca s poukazom na § 124 ods. 1 CSP konštatoval, že
každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Vyhodnotenie súdu prvej inštancie, že keď by sa mala

podľa obsahu zmluva posudzovať ako kúpna, tak nie je s ohľadom na predmet kúpy dostatočne určitá, je
fakticky nesprávne, nakoľko už v článku I. bod 1 zmluvy je uvedené, že žalovaný vybudoval obojstrannú
urnovú stenu, teda stena bola v čase podpisu Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020 a zmluvy s názvom
Zmluva o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020 už reálne hotová/vybudovaná a mohla tak byť predmetom
kúpy a predaja v čase podpise zmlúv, teda nebolo potrebné čakať do budúcnosti na vybudovanie steny

žalovaným, čo je jeden zo základných predpokladov pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve, že na
vybudovanie predmetu kúpy je potrebné čakať. Vybudovaná urnová stena mala celkovo 120 boxov,
pričom v čase podpísania obidvoch zmlúv bolo už 15 týchto urnových boxov predaných žalovaným
tretím subjektom, preto mohol žalovaný predať žalobcovi už len 105 zvyšných urnových boxov. Otázku
určitosti predmetu kúpy súd prvej inštancie skúmal nedostatočne, nezisťoval, či bolo možné určiť 105

urnových boxov, aby teda mohol zmluvu s názvom zmluva o budúcej kúpnej zmluve posudzovať podľa
obsahu ako kúpnu zmluvu. Už v článku III. bod 1 zmluvy o budúcej kúpnej zmluve je uvedené, že
žalovaný je povinný už teraz pri podpise tejto zmluvy odovzdať žalobcovi všetky nákresy a projektovú
dokumentáciu, k čomu reálne aj došlo, pričom k takýmto odovzdaniam dochádza pri kúpnych zmluvách,
súd prvej inštancie aj túto otázku už ďalej neskúmal, a preto nesprávne vyhodnotil, že nešlo o kúpnu

zmluvu. Pre posúdenie, či sa jedná o kúpnu zmluvu, je dôležitý článok IV. bod 3 Zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve, pričom medzi stranami je nesporné, že žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 40.000,-
Eur v zmysle Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020 a podľa výpovede žalobcu, žalovaného aj svedka,
táto pôžička bola vrátená zo strany žalovaného žalobcovi zápočtom realizovaným v decembri 2020.
V článku IV. bod 3 zmluvy o pôžičke je uvedené, že veriteľ sa stáva dočasným výlučným vlastníkom

105 boxov. Teda už aj podľa tohto článku zmluvy o pôžičke došlo k prechodu vlastníckych práv k 105
boxomzožalovanéhonažalobcu,tedapodľaobsahuprávnehoúkonudošlokuzatvoreniukúpnejzmluvy
zaplatenímužprvejčastipôžičkyvovýške40.000,-Euržalobcom,tedaužvmomentepodpísaniazmluvy
o pôžičke došlo ku kúpno-predajnému vzťahu a aj k písomnému dohodnutiu platnej zmluvnej pokuty
podľačlánkuIII.bod5vovýške500,-Eur.Súdprvejinštancienesprávnevyhodnotil,žekeďnastalprevod

vlastníckych práv k urnovým boxom, tak zanikol aj akcesorický záväzok o zmluvnej pokute. Zmluvná
pokuta bola dohodnutá písomne a sa podľa vôle strán dohadovala do budúcna, no súd prvej inštancie sa
už nezaoberal dôkazmi produkovanými žalobcom (inzercia žalovaného ako ponuka na predaj urnových
boxov v žalobcom ďalšej postavenej urnovej stene na tom istom cintoríne).20. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne zistil aj skutkový stav a bez akýchkoľvek dôkazov
produkovaných žalovaným uveril, že podpis žalovaného na Zmluve o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020

nie je žalovaného. Tiež nesprávne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že to žalobca má dokazovať, že na
zmluve o budúcej zmluve je podpis žalovaného, pričom toto tvrdenie súdu prvej inštancie je v rozpore s
§ 150 ods. 1, 2 CSP. Súd prvej inštancie tým, že jednoducho len uveril tvrdeniu žalovaného, že podpis
nie je žalovaného, zavádza dosť nebezpečný precedens, kde jednoducho môže hociktorý žalovaný
tvrdiť, že podpis na zmluve, ktorá mu nevyhovuje, nie je jeho podpisom. Súd prvej inštancie mal práve

žiadať od žalovaného, aby produkoval dôkaz, ktorý by preukázal tvrdenia žalovaného, že podpis na
zmluve nie je jeho. Súd prvej inštancie nadužíval sudcovskú koncentráciu, keď po predbežnom posúdení
sporu žalobca zistil tento názor súdu prvej inštancie, tak navrhol znalecké dokazovanie vo veci podpisu
žalovaného. Súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď nenariadil znalecké dokazovanie vzhľadom
na hodnotu sporu, nakoľko súd by cena znaleckého dokazovania nijako nezaťažila.

21. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj úmysel žalovaného (poznámka odvolacieho
súdu: správne malo byť „žalobcu“) doložiť k faktúre v podanom návrhu aj Zmluvu o pôžičke zo dňa
10.02.2020 aj Zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020. Hlavným podkladom podania žalobcu
bola faktúra, kde v popise faktúry je uvedená zmluva z 10.02.2020 a zmluva z 29.04.2020. Je teda
podľa obsahu a popisu predmetu faktúry, že žalobca fakturuje na základe dvoch zmlúv a následne

je logické, že žalobca mal úmysel k návrhu doložiť aj fotokópiu zmluvy uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným dňa 10.02.2020 a aj zmluvy uzatvorenej dňa 29.04.2020. V elektronickom podaní žalobcu
však administratívnou chybou boli doložené prvé tri strany zmluvy o budúcej zmluve a štvrtá strana
zmluvy o pôžičke. Žalobca si teda v zmysle uvedenej faktúry uplatňuje zmluvnú pokutu v tomto konaní
podľa obsahu popisu faktúry č. 1020220014 zo dňa 13.12.2022, t.j. podľa zmluvy zo dňa 10.02.2020

a zmluvy zo dňa 29.04.2020. Podľa žalobcu súd prvej inštancie rozhodol aj v rozpore s nálezom
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015, podľa ktorého súd by mal vykladať
právny úkon v prospech jeho platnosti. Súd prvej inštancie tak poprel nielen jazykové vyjadrenie
zmluvy, ale aj zhodne prejavenú vôľu a zhodný úmysel obidvoch strán zmluvy dokonca v obidvoch
zmluvách. Z predložených je nepochybné, že predmetom zmlúv je už dokončená zmluvná stena aj

zmluvná pokuta za predčasný predaj urnových boxov žalovaným. Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou
a nie zásadou. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické, to však
nezbavuje všeobecné súdy urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže
javiť zložité. Jasné vnútorné určenie za ponuku na predaj a predaj urnových boxov žalovaným, skôr ako
105 urnových boxov predá žalobca, je zrejmé aj z výpovede E. B. na pojednávaní dňa 21.11.2023, aj zo

zmluvy zo dňa 10.02.2020, aj zo zmluvy zo dňa 29.04.2020. Súčasne tiež platí, že aj v prípade určitých
pochybností o určitosti obsahu, či predmetu právneho úkonu, tento bude neplatným len vtedy, ak tieto
nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel. Ak totiž tieto nedostatky možno
takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý
vedie k platnosti právneho úkonu a nie naopak. Súd prvej inštancie sa zameral na jedinú skutočnosť,

že v zmluve o budúcej zmluve nie je uvedený dátum uzatvorenia riadnej kúpnej zmluvy, ale už
nedostatočne posúdil, či môže byť zmluva podľa obsahu, zaplatenia kúpnej ceny zmluvnými stranami
a stavu vyhodnotenia predmetu zmluvy považovaná za kúpnu zmluvu.

22. Súd prvej inštancie dňa 08.04.2024 doručoval žalovanému odvolanie žalobcu a vyzval ho, aby sa

k odvolaniu vyjadril v lehote 10 dní. Písomnosti boli dňa 23.04.2024 doručené do elektronickej schránky
zástupcu žalovaného (§ 92 ods. 2 a § 110 ods. 2 CSP a § 12 ods. 1 písm. e) zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii), žalovaný sa vo veci nevyjadril.

23. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom

odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd
pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 27.02.2025,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).

24. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.25. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca v konaní ako dôkaz označil a predložil
zmluvu o budúcej kúpnej zmluve uzavretú podľa § 289 a nasl. Obchodného zákonníka medzi žalovaným
akobudúcimpredávajúcimažalobcomakobudúcimkupujúcim.PredmetzmluvybolvčlánkuI.upravený

tak, že budúci predávajúci na základe Zmluvy č. 1/2019 o realizácii obojstrannej urnovej steny zo
dňa 04.11.2019, ktorá bola uzatvorená medzi majiteľom cintorína a budúcim predávajúcim vybudoval
obojstrannú urnovú stenu a budúci predávajúci prehlasuje, že nadobudol vlastníctvo k obojstrannej
urnovej stene na cintorínskej ulici v Banskej Bystrici – Radvani, na parcele č. 2931/1 k.ú. E. a
budúci predávajúci bude predávať budúcemu kupujúcemu obojstrannú urnovú stenu za podmienok

dohodnutých v budúcej kúpnej zmluve, v tejto zmluve. Článok II. upravoval budúcu kúpnu cenu, článok
III. nákresy a dokumentáciu predmetu zmluvy, článok IV. skutkový a právny stav, článok V. ostatné
dojednania a článok VI. Záverečné ustanovenia.

26. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona
alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, §

273 ods. 1, § 276 až 289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods.
4, § 324, 340a, 340b, 341, 365,369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459,
477, 478, § 479 ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655
ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods. 1 a 2, § 711,
720, 725, 729, 743 a 771c.

27. Podľa § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka strany sa nemôžu odchýliť od základných ustanovení
uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú
formu právneho úkonu.

28. Podľa § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa zaväzuje jedna
alebo obe zmluvné strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je určený
aspoň všeobecným spôsobom.

29. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

30. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov tvrdených a
obsahovovymedzenýchžalobcomvpodanomodvolaníadospelkzáveru,žesúdprvejinštancievykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav obstojí a nie sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku a súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil, keď žalobu zamietol a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil
porušenie práva na spravodlivý proces, nezistil inú vadu konania a ex offo nezistil ani vady týkajúce sa
procesných podmienok.

31. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na
zdôraznenie správnosti a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu dopĺňa ďalšie
dôvody, pričom vyhodnocuje iba tie námietky a argumenty, ktoré majú význam pre rozhodnutie (napr.
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).

32. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces,
keď nepripustil dôkaz aj argumentáciu so Zmluvou o pôžičke zo dňa 10.02.2020, keďže nie je pravda,
že v žalobcovom návrhu Zmluva o pôžičke nie je spomínaná, nakoľko je priamo uvedená v texte faktúry
č. 1020220014 zo dňa 13.12.2022 a súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

keď sa nezaoberal samotným textom faktúry č. 1020220014 zo dňa 13.12.2022, keďže z textu faktúry
je zrejmé, že žalobca si uplatňuje zaplatenie zmluvnej pokuty z dvoch právnych úkonov, a to zo
zmluvy zo dňa 10.02.2020 a zo zmluvy zo dňa 29.04.2020 a následne bolo logické, že žalobca mal
úmysel k návrhu doložiť aj zmluvu uzatvorenú dňa 10.02.2020 a aj zmluvu uzatvorenú dňa 29.04.2020
a len administratívnou chybou žalobcu boli k návrhu pripojené prvé tri strany zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve a štvrtá strana zmluvy o pôžičke, odvolací súd udáva, že toto súdne konanie začalo
návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným žalobcom v upomínacom konaní dňa 18.04.2023.
Upomínacie konanie je alternatívnym spôsobom uplatňovania peňažných nárokov k postupu podľa
Civilného sporového poriadku. Príslušnosť súdu, postup súdu a postup strán sporu v upomínacomkonaní upravuje zákon č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní. Upomínacie konanie začína výlučne na
základe návrhu na vydanie platobného rozkazu podaného elektronickými prostriedkami prostredníctvom
na to určeného elektronického formulára (§ 4 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z.). Hoci pre upomínacie

konanie zákonodarca prijal samostatnú právnu úpravu, podľa § 15 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z.
z. zároveň platí, že ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije
Civilný sporový poriadok okrem § 126. Zákon o upomínacom konaní neustanovuje inak, a preto aj pre
upomínacie konanie v zmysle § 132 ods. 1 CSP platí, že v návrhu žalobca musí uviesť pravdivé a úplné
opísanierozhodujúcichskutočnostíaoznačeniedôkazovnaichpreukázanie,čomuzodpovedáajurčený

formulár návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, ktorý ako náležitosť vyžaduje
i Opis skutočností, z ktorých vyplýva uplatňovaný peňažný nárok a vyžaduje i označenie Príloh, t.j.
listinných dôkazov a v zmysle § 132 ods. 2 CSP platí, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy.

33. Žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní ako opis skutočností,

z ktorých vyplýva uplatňovaný peňažný nárok, uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa
29.04.2020 Zmluvu o budúcej zmluve, v zmysle ktorej odkúpi od žalovaného 105 urnových boxov
v urnovej stene na cintoríne v Banskej Bystrici, časť Radvaň. V zmysle článku V. bod 1 Zmluvy je
žalovaný povinný zdržať sa ponúkania na predaj a predávať urnové boxy, ktoré ostali vo vlastníctve
žalovaného do doby, kým všetky urnové boxy predá žalobca. V prípade porušenia tejto povinnosti má

žalovaný v zmysle článku V. bod 5 Zmluvy zaplatiť zmluvnú pokutu 600,- Eur za predaj/ponúkanie na
predaj každého jedného urnového boxu. Žalovaný porušil túto zmluvnú povinnosť a predal v roku 2022
dva urnové boxy tretím osobám. Žalobca vystavil faktúru vo výške 1.200,- Eur, t.j. 600,- Eur za každý
jeden urnový box, ktorý žalovaný predal tretím osobám. Z pripojenej fotky, ktorá bola vyhotovená krátko
pred podaním žalobného návrhu je zrejmé, že žalovaný nielenže predal dva boxy, ale možno predal

aj ďalšie dva, za ktoré si žalobca zatiaľ zmluvnú pokutu nevyúčtoval. Z pripojenej fotky je tiež zrejmé,
že žalovaný inzeruje urnové boxy v rozpore s dojednanou zmluvou. Pri takomto opise rozhodujúcich
skutočností, odvolací súd musí konštatovať, že v návrhu, ktorého podaním v upomínacom konaní toto
súdne konania začalo, žalobca neuviedol žiadne také tvrdenia, z ktorých by bolo možné usudzovať,
že žalobcom uplatňovaný peňažný nárok na zaplatenie sumy 1.200,- Eur má vyplývať zo záväzkového

vzťahu strán založeného Zmluvou o pôžičke zo dňa 10.02.2020.

34. Pokiaľ žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu ako prílohu označil a k návrhu predložil
faktúru č. 1020220014 zo dňa 13.12.2022, táto síce bola listinným dôkazom žalobcu, čo však
neznamená, že text uvedený vo faktúre č. 1020220014 zo dňa 13.12.2022 predstavoval žalobcom

uvádzaný opis rozhodujúcich skutočnosti, resp. skutočností, z ktorých vyplýval žalobcom uplatňovaný
peňažný nárok. Označením a predložením dôkazov si strana sporu plní svoju dôkaznú povinnosť. Od
dôkaznej povinnosti je potrebné odlišovať povinnosť tvrdenia, t.j. povinnosť strany označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci. V prípade žaloby, resp. návrhu na vydanie platobného rozkazu,
pritom práve žalobcom uvedené pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností predstavuje

samotný základ uplatneného nároku žalobcu. Za skutočnosti, z ktorých vyplýva žalobcom uplatňovaný
nárok, sa považujú údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade
má byť súdnym rozhodnutím rozhodnuté. Tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného
nároku žalobcu, musia byť jednoznačné a konkrétne, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom
a najmä, tieto tvrdenia musia byť uvedené samotným žalobcom, nepostačuje, ak sú určité skutočnosti,

či informácie obsiahnuté v žalobcom označených a predložených dôkazoch. Predmet konania totiž
žalobca nevymedzuje dôkazmi, ale svojimi skutkovými tvrdeniami, t.j. uvedením takých skutočností,
ktorými opíše skutok (skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj peňažný nárok v takom rozsahu,
ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. V súdenej veci preto základom pre uplatnenie nároku
žalobcu neboli skutočnosti uvedené vo faktúre č. 1020220014 zo dňa 13.12.2022, ale výlučne tvrdenia

uvedené samotným žalobcom ako opis skutočností, z ktorých vyplýva uplatňovaný peňažný nárok.
Žalobca však pri opise skutočností, z ktorých vyplýva uplatňovaný peňažný nárok, v návrhu na vydanie
platobného rozkazu neuviedol žiadne tvrdenia o tom, že uplatňovaný peňažný nárok má vyplývať zo
Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020, resp. aj zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020. Tvrdenia o tom,
že uplatňovaný peňažný nárok má vyplývať zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020 žalobca prípadne

neuviedol ani vo vyjadrení k podanému odporu žalovaného. Zhodne so súdom prvej inštancie preto aj
odvolací súd uzatvára, že tvrdenia o Zmluve o pôžičke zo dňa 10.02.2020, uviedol žalobca prvýkrát až
na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 21.11.2023.35. Dôkazy strana označuje a predkladá na podporu svojich tvrdení. Dokazovanie teda má preukázať
to, čo strany tvrdili a nie zisťovať to, čo strany netvrdili a najmä dokazovanie v sporovom konaní nemá
slúžiť na to, aby si sám súd z dôkazov strany vyvodzoval a zisťoval rozhodujúce skutočnosti. V súlade

s princípom kontradiktórnosti konania a zásadou rovnosti strán sporu preto nebolo povinnosťou, ale
ani právom súdu prvej inštancie, aby si z faktúry č. 1020220014 zisťoval a vyvodzoval iné skutočnosti
a tvrdenia ako uvádzal samotný žalobca, resp. zisťoval a vyvodzoval skutočnosti nad rámec tvrdení
žalobcu. Taktiež, ak by aj žalobca bol k návrhu na vydanie platobného rozkazu ako dôkaz pripojil Zmluvu
o pôžičke zo dňa 10.02.2020, keďže v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne posúdil

jeho úmysel doložiť k faktúre v podanom návrhu obidve zmluvy, nič by to nemenilo na skutočnosti,
že v návrhu na vydanie platobného rozkazu neuviedol žalobca žiadne tvrdenia o Zmluve o pôžičke
zo dňa 10.02.2020. Navyše, samotný žalobca (zástupca) na výslovnú otázku súdu prvej inštancie na
pojednávaní konanom dňa 21.11.2023 uviedol, že si uplatňuje nárok zo Zmluvy o budúcej zmluve zo
dňa 29.04.2020, kde zmluvná pokuta bola dohodnutá v článku V. bod 1 až 5.

36. Pre úplnosť veci poukazuje odvolací súd i na to, že ak by aj bol žalobca priamo vo svojich tvrdeniach
uviedol popis obsahu faktúry č. 1020220014, faktúra je len účtovný, resp. daňový doklad, ktorý sám
osebeniejedôkazompreukazujúcimexistenciu,vznik,podmienky,trvanie,zmenualebozánikprávneho
vzťahu,apretoivtomtokontextebolonadbytočnévyhodnocovanieakonštatovaniesúduprvejinštancie,
či žalobca preukázal, že faktúrou č. 2020220014 fakturoval aj zmluvnú pokutu podľa zmluvy o pôžičke.

37. Pokiaľ potom súd prvej inštancie na dôkaz Zmluvou o pôžičke zo dňa 10.02.2020, predloženou
žalobcom na prvom pojednávaní vo veci samej dňa 21.11.2023, aplikáciou sudcovskej koncentrácie
konania neprihliadal a pokiaľ súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 1.200,- Eur ako zmluvnú pokutu titulom porušenia ustanovení Zmluvy o pôžičke

zo dňa 10.02.2020, ktorú zmenu žaloby navrhol žalobca na druhom pojednávaní vo veci samej dňa
05.12.2023 v rámci záverečnej reči, žalobca síce v odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý
proces nepripustením dôkazu aj argumentácie so Zmluvou o pôžičke zo dňa 10.02.2020, avšak žalobca
v odvolacej argumentácii žiadnym spôsobom nedôvodil, prečo tým malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu
na spravodlivý proces. Na tomto mieste preto odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp.
doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími
dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie považuje za
nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa

§ 363 CSP. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ
len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne upravených v § 365 ods. 1 CSP, ale povinnosť
uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj
obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty o tom, ktoré zistenia, závery a postupy
súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo sú nesprávne, keď názor, že za obsahové vymedzenie

odvolania zodpovedá odvolateľ, bol vyslovený aj v rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023). Odvolaciemu súdu
preto nesvedčala povinnosť, ale ani právo, odvolaciu argumentáciu žalobcu dotvárať a vyvodzovať
si alebo zisťovať si konkrétne dôvody nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože takýto
postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s princípom kontradiktórnosti civilného sporového konania a

odporoval by princípu rovnosti strán deklarovanému v čl. 6 CSP.

38. Pre úplnosť veci však odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 140 ods. 2 CSP platí,
že zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe,
a ak žalobca až v ďalšom priebehu konania na súde prvej inštancie začal tvrdiť, že nárok na zmluvnú

pokutu by mu patril aj podľa Zmluvy o pôžičke zo dňa 10.02.2020, jednoznačne šlo o doplnenie, resp.
podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností pre uplatnenie splnenia požadovanej peňažnej povinnosti
od žalovaného. Navyše, žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby až v záverečnej reči na pojednávaní
konanom dňa 05.12.2023 a v tomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje, že záverečná reč, tak ako
to vyplýva zo zákonnej úpravy ustanovenia § 182 CSP, slúži na to, aby strany zhrnuli svoje návrhy

a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Záverečná reč teda predstavuje sumarizáciu
skutkových a právnych tvrdení strán sporu v priebehu celého konania pred ukončením pojednávania, na
ktorom má byť vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, resp. ktoré má byť odročené za účelom vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej. Inštitút záverečnej reči preto nie je náhradou opomenutia alebo procesnejpasivity strán sporu, ale má slúžiť k zhrnutiu veci po skutkovej a právnej stránke a nie k uplatňovaniu
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré mali a mohli byť realizované stranami sporu
v predchádzajúcich skorších fázach konania a súdneho pojednávania a už vôbec nemá slúžiť k tomu,

aby žalobca navrhoval zmenu žaloby.

39. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ustálenou
požiadavkou preferencie výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti a tiež nedostatočne posúdil,
či Zmluva o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 29.04.2020 podľa obsahu nie je považovaná za kúpnu

zmluvu, odvolací súd predovšetkým udáva, že žalobca síce v odvolaní súdu prvej inštancie vyčíta,
že sa zameral na jedinú skutočnosť, a to že v Zmluve o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 29.04.2020
nie je uvedený dátum uzatvorenia riadnej kúpnej zmluvy, avšak k takémuto záveru súd prvej inštancie
nedospel, ale súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že stranami uzavretá zmluva nespĺňa
požiadavkukogentnéhozákonnéhoustanoveniapodľa§289ods.1vspojenís§263ods.1Obchodného
zákonníka, a teda že v zmluve strany neuviedli, v akej „určenej dobe“ budúcu zmluvu uzavrú a s týmto

zistením a záverom súdu prvej inštancie odvolací súd súhlasí. Hoci k základným princípom obchodných
záväzkových vzťahov patrí princíp zmluvnej voľnosti vyplývajúcej z autonómie vôle zmluvných strán,
tento je limitovaný ustanovením § 263 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie taxatívne určuje
zákonné ustanovenia, od ktorých sa strany nemôžu odchýliť alebo ich vylúčiť a tiež určuje, že strany
sa nemôžu odchýliť ani od základných ustanovení uvedených pre jednotlivé zmluvné typy upravené

Obchodným zákonníkom a od ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú formu právneho úkonu. Pretože
v zmysle § 263 Obchodného zákonníka je ustanovenie § 289 Obchodného zákonníka, ktoré definuje
zmluvu o budúcej zmluve, ustanovením kogentným, znamená to, že v zmluve, ktorú stranu uzavrú
ako zmluvu o budúcej zmluve musia tiež určiť dobu, v ktorej budúcu zmluvu uzavrú. V konkrétnych
okolnostiach súdenej veci nebolo sporné, že ani v jednom ustanovení Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve

zodňa29.04.2020stranyneuviedli,t.j.neurčilidobu,vktorejbudúcuzmluvukúpnuuzavrú.Odvolaciemu
súdujeznámaustálenározhodovaciapraxÚstavnéhosúduSRuprednostňujúcavýkladprávnehoúkonu
v prospech zachovania jeho platnosti (napr. sp. zn. I. ÚS 243/2007, sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Odvolací súd
však zdôrazňuje, že aj táto zásada je limitovaná dôvodmi neplatnosti právneho úkonu. Pokiaľ v právnom
úkone absentujú jeho obsahové náležitosti, potom tento nedostatok nie je možné odstrániť aplikáciou

výkladových pravidiel. Použitie výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka totiž pripadá
do úvahy v prípade pochybností, o obsahu právnych úkonov, avšak ani použitie výkladových pravidiel
nemôže doplniť chýbajúce náležitosti právneho úkonu. Aplikačná prax je tiež jednotná v tom, že ak je
v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby
súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha

(napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/66/2002).

40. Pretože pri nesplnení zákonných atribútov zmluvy o budúcej zmluve v konkrétnych okolnostiach
súdenej veci ani výkladovými pravidlami prejavu vôle nebolo možné doplniť chýbajúcu dohodu
zmluvných strán o tom v akej „určenej dobe“ budúcu kúpnu zmluvu uzavrú, zhodne so súdom prvej

inštancie aj odvolací súd vyhodnocuje, že Zmluva o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 29.04.2020 odporuje
kogentnému zákonnému ustanoveniu § 289 Obchodného zákonníka, a preto ak súd prvej inštancie s
poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka dospel k záveru o absolútnej neplatnosti Zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve zo dňa 29.04.2020, nešlo len o zameranie sa súdu prvej inštancie na jedinú skutočnosť,
tak ako v odvolaní stroho konštatoval žalobca, ale šlo o základný argumentačný dôvod pre prijatie záveru

o absolútnej neplatnosti Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 29.04.2020 a hoci šlo o záver pre
vec rozhodujúci, žalobca ho v odvolaní ako nesprávny neuviedol a ani ho odvolacou argumentáciou
nerozporoval.

41. Pokiaľ potom žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vyčítal, že nesprávne vyhodnotil skutočnosť,

že zmluva označená ako Zmluva o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 29.04.2020 by mohla podľa obsahu
byť kúpnou zmluvou, odvolací súd udáva, že v zmysle § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka síce
platí, že ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň
odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby, čo však neznamená, že v prípade,
ak súd v súdnom konaní dospeje k záveru o absolútnej neplatnosti záväzkového vzťahu strán sporu

založeného zmluvou, že by súd ex offo mal vyhodnocovať, či takýto záväzkový vzťah nemá náležitosti
iného právneho úkonu. Je vždy na stranách záväzkového vzťahu, aby sa odvolali na to, že z okolností je
zrejmé, že vyjadruje ich vôľu ako iný právny úkon. Pre dovolanie sa platnosti iného právneho úkonu sa
však vyžaduje, aby z okolností bolo zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Dovolanie sa náležitostiiného právneho úkonu teda nie je možné usúdiť z jeho obsahu, ale musí znamenať vyjadrenie vôle
konajúcejosoby,atedavprípadedvojstrannéhoprávnehoúkonusubjektujednejajdruhejstrany,apreto
bolo potrebné, aby sa na kúpnu zmluvu dovolával nielen žalobca, ale aj žalovaný. Pretože žalovaný sa

na kúpnu zmluvu neodvolával, nebola daná zákonná možnosť, aby Zmluva o budúcej kúpnej zmluve zo
dňa 29.04.2020 bola súdmi posudzovaná ako zmluva kúpna.

42. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie bez akýchkoľvek dôkazov uveril žalovanému,
že podpis žalovaného na Zmluve o budúcej zmluve zo dňa 29.04.2020 nie je podpisom žalovaného,

odvolací súd udáva, že v civilnom sporovom konaní všeobecne platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou
žalovaného (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2016 zo dňa 11.04.2017), avšak
existuje z tohto pravidla výnimka, a to tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno
od strany spravodlivo žiadať, aby preukázala reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 zo dňa 31.05.2010). V súdenej veci žalobca

tvrdenie, že medzi stranami bola dňa 29.04.2020 v písomnej forme uzatvorená Zmluva o budúcej kúpnej
zmluve, ako dôkazom podoprel konštatovanou zmluvou, pričom žalovaný na svoju obranu uvádzal,
že podpis za budúceho predávajúceho nie je podpis žalovaného. V konaní teda nešlo o situáciu, že
by žalobca na svoje tvrdenie o uzavretí zmluvného vzťahu medzi stranami sporu predložil zmluvu,
ktorá by podpis žalovaného neobsahovala, ale žalobca predložil zmluvu, o ktorej žalovaný tvrdil, že

tam nachádzajúci sa podpis za budúceho predávajúceho nie je podpisom žalovaného. V konkrétnych
okolnostiach súdenej veci preto nešlo o preukázanie reálne neexistujúcej právnej skutočnosti, ale šlo
o preukázanie toho, že podpis, ktorý sa za budúceho predávajúceho na predmetnej zmluve nachádza,
nie je podpisom žalovaného a v tomto kontexte nedošlo k preneseniu dôkazného bremena na žalobcu,
aby preukázal, že podpis za budúceho predávajúceho je podpisom žalobcu, ale zostala zachovaná

dôkazná povinnosť žalovaného, že podpis nie je jeho podpisom. Vzhľadom na ostatnú odvolaciu
argumentáciu žalobcu však ani toto pochybenie súdu prvej inštancie nebolo spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej.

43. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. aj proti závislému

výroku II. o náhrade trov konania, avšak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo
v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, a teda žalobca osobitne
neumožnil odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu závislého výroku II.. V
zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne aj bez
návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, čo však neznamená, že v prípade odvolania podaného

odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania, by odvolací súd mal správnosť rozhodnutia
o trovách konania vyhodnocovať ex offo, resp. bez odvolacej argumentácie odvolateľa, ale aj pri
posudzovaní správnosti závislého výroku je odvolací súd viazaný a limitovaný tvrdeniami a argumentmi
uvedenými odvolateľom.

44. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania žalobcu dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o
náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne
správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

46. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).