Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/73/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5823200378
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5823200378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, právne zastúpeného Mgr. Igorom Paliderom, advokátom, so sídlom
Klinec II č. 215/29, Zubrohlava, IČO: 37 801 635, proti žalovanej: E. F., B. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. XXX, právne zastúpenej spoločnosťou LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Kálov 653/23-2, Žilina, IČO: 47 253 096, o určenie vlastníckeho práva k pozemku a o vzájomnej žalobe
o odstránenie betónového plota, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k.
13C/16/2023-188

zo dňa 05. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdzuje.
Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti CKN parc. č. 9815/5 – zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 7 m2 vytvorenej Geometrickým plánom
č. 3C/2/2020-19/2020 vyhotoveným H. A. D. dňa 10.08.2020, úradne overeným Okresným úradom
Námestovo, katastrálny odbor dňa 30.10.2020, z pôvodnej CKN parc. č. 9815 – zastavaná plocha

a nádvorie o výmere 417 m2 zapísanej na LV č. XXX, k. ú. C. D. s tým, že Geometrický plán
č. 3C/2/2020-19/2020 vyhotovený H. A. D. dňa 10.08.2020, úradne overený Okresným úradom
Námestovo, katastrálny odbor dňa 30.10.2020, sa stal súčasťou tohto rozsudku (výrok I. napadnutého
rozsudku), vzájomnú žalobu žalovanej zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku) a žalobcovi priznal
proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III. napadnutého rozsudku).
1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie mal za preukázané a medzi
stranami nesporné, že žalovaná je evidovaná ako výlučná vlastníčka pozemku parcela č. 9815

zapísaného na LV č. XXX, k. ú. C. D., a taktiež, že časť predmetného pozemku a to v šírke cca 30 cm
a dĺžke cca 22 m je zastavaná plotom žalobcu, ktorý je vlastníkom susediacej parcely č. 10031/4. Za
spornýnepovažovalaninadobúdacítitul,nazákladektoréhoobesporovéhostranynadobudlivlastníctvo
k pozemkom, pričom poukázal na to, že v obidvoch prípadoch to bolo na základe darovacích zmlúv
spísaných formou notárskej zápisnice s tým, že žalobca nadobudol svoj pozemok darovaním v roku
1999 a žalovaná v roku 1974. Za spornú vyhodnotil skutočnosť, či žalobca mohol nadobudnúť spornú
časť pozemku, označenú v geometrickom pláne ako parc. č. 9815/5, vydržaním.

1.2 Primárne sa zaoberal otázkou danosti naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom
určení v kontexte ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom danosť
naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vzhliadol v tom, že otázka vlastníctva
pozemku označeného ako parc. č. 9815/5 môže byť (vzhľadom na súčasný zápis vlastníctva v katastrinehnuteľností v prospech žalovanej) vyriešená len rozhodnutím súdu, čím dôjde ak k zosúladeniu
právneho a skutočného stavu v katastri nehnuteľností.

1.3 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplynulo, že žalovaná počas celého konania namietala
absenciu nadobúdacieho titulu, od ktorého by žalobca mohol odôvodňovať vlastnícke právo k pozemku
parcela č. 9815/5, poukazujúc pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020
z 27.04.2021, ktorý sa vyjadril v otázke prelomenia zásady „nemo plus iuris“ a s tým súvisiaceho
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka

na základe dobrej viery nadobúdateľa. Zdôraznil, že v posudzovanej veci žalobca neodvodzoval
vlastnícke právo od absolútne neplatného právneho úkonu ale od darovacej zmluvy z roku 1999,
v zmysle ktorej nadobudol okrem iného vlastníctvo k parcele č. 1031/4 (poznámka odvolacieho
súdu: z kontextu odôvodnia vyplýva, že správne malo byť uvedené „č. 10031/4“) zapísanej na LV
č. XXXX. Uznal, že predmetom darovacej zmluvy nebola aj sporná novovytvorená parcela, avšak
z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nadobudol pozemky oplotené a ich súčasťou

bola aj táto sporná parcela. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že žalobca nepostavil nový plot na
starých základoch a pri jeho stavbe sa posunul do jej dvora, čo spôsobilo stav, kedy sporná parcela
č. 9815/5 tvorí súčasť oploteného pozemku žalobcu, poukázal na to, že uvedenú skutočnosť začala
žalovaná namietať až na pojednávaní, a preto sa jednalo o novú skutočnosť, na ktorú by súd vzhľadom
na koncentráciu konania neprihliadal. Napriek uvedenému (nad rámec predchádzajúceho záveru)

konštatoval, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti, t.j. že by žalobca
nerešpektoval hranicu pôvodného plota a túto posunul do pozemku parcela č. 9815, ktorý je v jej
vlastníctve. Výpovede žalovanej ako aj výpovede svedkov považoval súd prvej inštancie za účelové a
to aj s poukazom na predchádzajúce písomné vyjadrenia žalovanej, kedy neuviedla tieto pre ňu veľmi
podstatné skutočnosti spochybňujúce dobromyseľnosť žalobcu. V danej súvislosti poukázal na to, že

žalovaná sa na pojednávaní nevedela vyjadriť, kde presne stál pôvodný plot, napriek tomu, že si bola
istá, že nový plot nestál na základoch pôvodného plota. Vychádzal z toho, že aj vedomosti svedka G.
ohľadne toho, že bol plot posunutý, resp. že by žalovaná alebo jej rodinní príslušníci vyzývali žalobcu na
odstránenie plota, boli len sprostredkované a tento sám uviedol, že počul, ako sa o tom doma rozprávajú,
resp. že prišiel ďalší švagor, ktorý ich na posun plota upozornil, avšak sám súdu nevedel uviesť hranicu

pôvodného plota. Súd prvej inštancie súčasne nevzhliadol dôvodnosť ani v tvrdení žalovanej, že žalobca
vykonal všetky úkony k tomu, aby nebolo možné preukázať, kde stál pôvodný plot, nakoľko žalobca
postavil nový plot v roku 2008, teda v čase, kedy už bola pokročilejšia technika a žalovanej nič nebránilo
zaobstarať fotografiu, resp. iný dôkaz, ktorým by preukázala svoje tvrdenia. Na základe uvedeného
dospel súd prvej inštancie k záveru, že ak žalovaná alebo jej manžel, ako to tvrdí, namietali, že žalobca

postavil plot na jej pozemku, čo im podľa ich tvrdení žalobca aj potvrdil, mohli o uvedenom prinajmenšom
spísať nejaký záznam, resp. sa dožadovať nápravy na správnom orgáne alebo na polícii. Z dôvodu, že
žalovaná nepredložila v spore žiadny dôkaz o tom, že starý plot stál na inom mieste ako súčasný plot
žalobcu, dospel súd prvej inštancie k záveru, že uvedené námietky žalovanej zostali iba v rovine tvrdení.
1.4 Vyhodnotiac uvedené sa súd prvej inštancie zaoberal splnením podmienok na nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním zo strany žalobcu. Vychádzal z toho, že žalobca počas celého konania
tvrdil, že nemal dôvod pochybovať o vlastníckom práve k spornému pozemku, pretože tento nadobudol
voplotenomstaveakosúčasťparcelyč.10031/4odprávnychpredchodcov,ktoríboliakovlastníciriadne
evidovaní v katastri nehnuteľností, ako aj z toho, že od uzatvorenia darovacej zmluvy v roku 1999 a
ani predtým žalovaná nenamietala vlastnícke právo žalobcu k spornému pozemku, ktorý bol pôvodne

oplotený dreveným plotom postaveným v roku 1974 právnymi predchodcami strán sporu a následne v
roku 2008 rekonštruovaný žalobcom.
1.5 Dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal dobromyseľnosť a oprávnenosť držby počas
zákonom stanovenej 10 ročnej vydržacej doby, keďže tento sa uchopil držby sporného pozemku
27.04.1999 na základe darovacej zmluvy s tým, že v konaní nebolo preukázané prerušenie tejto doby až

do roku 2018, kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu parcelu. Potom vychádzal z premisy,
že prelomiť ochranu dobrej viery nadobúdateľa možno len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Riadiac
sa uvedenými východiskami potom posudzoval otázku dobromyseľnej držby žalobcu, pričom dospel
k záveru, že vzhľadom na pomer výmery zdedenej a domnelej parcely, ktorá má v reálnom stave

šírku 30 cm a dĺžku 22 m, a ktorá výmera navyše predstavovala ucelený celok s parcelou č. 1031/4
(poznámka odvolacieho súdu: z obsahu spisu vyplýva, že správne malo byť uvedené „č. 10031/4“)
nadobudnutou na základe darovacej zmluvy, bola držba žalobcu oprávnená a jednalo sa v danom
prípadeoospravedlniteľnýomyl.Vdanejsúvislostisúdprvejinštanciepoukázalnato,žepriposudzovaníoprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje, pričom ide o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré
sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci.

V danej súvislosti poukázal na závery súdnej praxe vzťahujúce sa na prípady, keď niekto nadobudne
vlastnícke právo k pozemku, respektíve jeho časti a súčasne sa uchopí držby časti alebo celého
susedného pozemku. Uzavrel, že v takom prípade právnym titulom držby je nadobúdací titul ku skutočne
vlastneným pozemkom, v danom prípade darovacia zmluva, a i keď ide o tzv. putatívny titul, takýto titul
je postačujúci. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/299/2021

zo dňa 29.05.2023 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/4663/2010. Súčasne poukázal
na to, že súdu boli predložené dva znalecké posudky, kedy znalecký posudok predložený žalobcom
konštatoval chybné meranie H. I. pri vyhotovení Geometrického plánu č. 400/98 a znalecký posudok
predložený žalovanou, v ktorom tento uviedol, že predmetný geometrický plán je správny a vlastnícka
hranica medzi pozemkami parc. č. 9815 a 10031/4 je znázornená totožne ako v Geometrickom pláne
J. J. č. 17/2018. Z uvedeného ustálil, ani znalci, ktorí sú osobami vykonávajúcimi znaleckú činnosť na

základe odborných vedomostí, sa nevedeli zjednotiť na závere, či došlo, resp. nedošlo k posunu spornej
parcely v neprospech žalobcu (poznámka odvolacieho súdu: z kontextu vyplýva, že správne malo byť
uvedené „žalovanej“), keďže pri vyhotovení znaleckých posudkov využili rozdielnu metodiku, a preto
podľa súdu prvej inštancie nemožno žalobcovi vyčítať, že nezistil rozdiel medzi výmerou oploteného
pozemku a výmerou zapísanou v katastri nehnuteľností.

1.6 Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z toho, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná od
27.04.1999, kedy sa žalobca na základe darovacej zmluvy uchopil držby aj sporného pozemku, t.j.
parcely č. 9815/5, u žalobcu namietala, že táto časť pozemku je jej výlučným vlastníctvom a uvedenú
skutočnosť nemal preukázanú ani následne po postavení plota v roku 2008, nakoľko z výpovede
žalovanej a ani svedkov nevyplynulo, že by títo namietali, že žalobcom postavený plot je na ich pozemku.

V danej súvislosti konštatoval, že žalovaná uviedla, že sa žalobcu opýtala, načo robí nový plot, keď je
tam ten starý a svedok F. sa zase opýtal, či to má žalobca postavené dobre a či má geometrický plán,
avšak súčasne uviedol, že mu žalobca povedal, že staval na starých základoch. Ďalej poukázal na to,
že z výpovede svedkov vyplynula aj tá skutočnosť, že na odstránenie plota začali žalobcu vyzývať až po
tom,akosestražalovanejdalavroku2018vyhotoviťgeometrickýplántýkajúcisasusediacehopozemku,

a preto pokiaľ by aj tvrdenia žalovanej boli pravdivé, podľa súdu prvej inštancie nelogicky vyznieva
tolerovanie daného stavu až do roku 2018. Z uvedeného vyvodil, že v prípade, ak by geometrický plán
vypracovaný nebol, obe sporové strany by naďalej užívali svoje pozemky v stave, v akom ich užívajú
desaťročie, napriek tomu, že tento stav nie je v súlade so stavom katastrálnym.
1.7 Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca splnil zákonom stanovené

predpoklady vydržania, čím sa stal vlastníkom parcely č. 9815/5 vytvorenej Geometrickým plánom č.
3C/2/2020-19/2020 zo dňa 10.08.2020, a preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel.
1.8 Súd prvej inštancie, vychádzajúc z toho, že žalobca nadobudol pozemok parcela č. 9815/5
vydržaním, posúdil vzájomnú žalobu žalovanej ako nedôvodnú, a túto zamietol z dôvodu, že žalovaná
stratila vlastnícke právo k spornej časti pozemku, čím nie je v konaní aktívne vecne legitimovaná na

podanie žaloby o odstránenie stavby v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd
prvej inštancie vyslovil pochybnosti, či by samotné odstránenie betónového plota bolo vzhľadom na
okolnosti danej veci, ako aj hodnotu plota, účelné.
1.9 Súd prvej inštancie ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania neakceptoval, pričom poukázal na to,
že pokiaľ išlo o návrh žalobcu na vypočutie svedkov, tak uvedení svedkovia predložili v konaní čestné

prehlásenie,vktoromsavyjadrovaliprávekužívaniuspornéhopozemkužalobcom,apretopodľanázoru
súdu prvej inštancie, by do konania nepriniesli nové skutočnosti a to aj s poukazom na protichodné
tvrdenia strán sporu a vypočutých svedkov.
Pokiaľ ide o návrh žalovanej predvolať na pojednávanie geodetku H. I., súd prvej inštancie poukázal
na to, že znalkyňa vyhotovovala geometrický plán v roku 1998, a preto považoval za takmer

nepredstaviteľné, aby si táto pamätala okolnosti súvisiace s meraním pozemku žalobcu, najmä kde stál
pôvodný plot a ako tento vyzeral, a preto považoval takéto dokazovanie za neúčelné, nakoľko by súd len
samotnú výpoveď znalkyne nemohol bez ďalších dôkazov považovať, vzhľadom na uplynutie času od
vyhotovenia geometrického plánu (t.j. 26 rokov), za hodnovernú. Pokiaľ ide o nevykonanie dokazovania
výsluchom svedka A. C. a pani J., súd tieto dôkazy nevykonal z dôvodu, že výpoveď A. C. by opätovne

zostala len v rovine tvrdení, ktoré by žalobca poprel a pani J. by sa mala vyjadrovať k veciam, ktoré sa
stali tesne pred podaním žaloby, resp. po podaní žaloby, t.j. po tom, ako žalobcovi uplynula 10 ročná
vydržacia doba, ktorá začala plynúť v roku 1999. Vo vzťahu k návrhu na vykonanie obhliadky na mieste
samom, súd prvej inštancie poukázal na to, že mal k dispozícii dostatok fotografií na to, aby si moholurobiť predstavu o tom, kde sa sporný pozemok nachádza ako aj to, kde je postavený plot. Vzhľadom
na predmet sporu a námietky žalovanej, že nový plot nestojí na základoch starého plota, kedy sama
žalovaná nevedela uviesť, kde sa starý plot nachádzal, dospel k záveru, že nie je potrebné, aby bola

vykonaná obhliadka na mieste samom, keďže by sa predmetnou obhliadkou, vzhľadom na skutočnosť,
že bol nový plot postavený v roku 2008, nič nedocielilo.
1.10 O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný, pretože
súd prvej inštancie žalobe vyhovel a vzájomnú žalobu zamietol, priznal voči neúspešnej žalovanej právo
na plnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným

uznesením.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to v celom rozsahu, podala žalovaná odvolanie z dôvodov
prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP (t.j. že neboli splnené procesné podmienky), z dôvodu
prezumovaného § 365 ods. 1 písm. b) CSP (t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces), z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. d) CSP (t.j. že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci), z dôvodu prezumovaného § 365
ods. 1 písm. e) CSP (t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností), z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), z dôvodu

prezumovaného § 365 ods. 1 písm. g) CSP (t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného úkonu, ktoré neboli uplatnené),
ako aj z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
2.1

Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie závažným spôsobom porušil viaceré základné princípy
sporového konania, jej procesné práva a nereflektoval na ňou predložené dôkazy, a to najmä svedecké
výpovede a Znalecký posudok č. 10/2013 (poznámka odvolacieho súdu: zo súdneho spisu vyplýva, že
správne malo byť uvedené „Znalecký posudok č. 10/2023“) vypracovaný H. K. L. a tým v konečnom
dôsledku vydal také rozhodnutie, ktoré nezohľadňuje skutočný skutkový ani právny stav. V odvolaní

zopakovala, že zo záverov znaleckého posudku H. L. jednoznačne vyplýva, že demarkačná línia medzi
pozemkami zapísanými v katastri nehnuteľností pod číslami C 9815 a C 10031/4 korešponduje s
vyobrazením uvedeným v geometrických plánoch č. 17/2018, a tieto plány, pochádzajúce od J. J. a
H. F. L., potvrdzujú, že tvrdenia žalobcu neobstoja. Uviedla, že z uvedeného posudku tiež vyplýva, že
vlastnícke hranice pozemku CKN parcela č. 9815, ktorý je v jej vlastníctve, susediaceho s pozemkom

žalobcu, označeným ako CKN parcela č. 10031/4, sú presne definované a zaznamenané v katastrálnej
mape a obidva spomínané geometrické plány, ktoré sú súčasťou posudku pod prílohovými číslami 6 a 7,
svedčia o nezvratnosti zistení. Zdôraznila, že v predmetnom spore sa jedná o pozemky v CKN, ktorých
hranice, rozloha a vlastníctvo sú podľa zákona o katastri nehnuteľností záväzné, pričom žalobca a ani
jeho právni predchodcovia nikdy nezískali do vlastníctva časť pozemku CKN parcela č. 9815, ktorá je

od roku 1974 v jej výhradnom vlastníctve a zodpovedá pozemku CKN parcela č. 9815/5. Na základe
uvedenéhozastávanázor,žeztohtodôvodunemohližalobcaanijehoprávnipredchodcovianadobudnúť
parcelu CKN č. 9815/5, ktorá je súčasťou pozemku parcela CKN č. 9815 v jej vlastníctve. Zdôraznila,
že predmetný pozemok parcela č. 9815/5 nie je zahrnutý v osvedčení o držbe a ani v geometrickom
pláne, ktorý bol základom pre osvedčenie, na základe ktorého právni predchodcovia žalobcu nadobudli

pozemok parcela CKN č. 10031/4 (vrátane častí 2 a 3 Geometrického plánu č. G-400/98) o výmere 603
m2 a pozemok parcela CKN č. 10031/3 o rozlohe 43 m2 (časť 1 GP č. G-400/98), celkovo 646 m2, ktoré
následne darovali žalobcovi.
2.2
Podľa žalovanej sa prvostupňový súd nedostatočne vysporiadal s ňou predloženým a podľa jej názoru

s veľmi podstatným dôkazom, a to znaleckým posudkom H. L.. Vzhľadom na to, že ona žalobcovi ani
jeho právnym predchodcom nikdy nepredala ani inak nescudzila časť jej parcely CKN č. 9815, a to časť
zodpovedajúcu parcele CKN č. 9815/5, má za to, že plot žalobcu na jej pozemku CKN parcela č. 9815
predstavuje neoprávnenú zástavbu a z uvedeného dôvodu bola nútená (neúspešne) iniciovať vzájomný
návrh, aby súd nariadil žalobcovi odstrániť z jej pozemku, označeného ako CKN parcela č. 9815,

konkrétne z časti zastavaná plocha a nádvorie o výmere 417 m2, zaregistrovanej na liste vlastníctva
č. XXX k. ú. C. D., betónový plot s dĺžkou 22,55 metra. Podľa jej názoru, argumentácia žalobcu, že
pri získavaní pozemkov podľa Darovacej zmluvy V 478/99, ktorá sa týkala pozemkov parcela CKN č.
10031/3 a parcela č. 10031/4, t.j. že si údajne nevšimol skutočnú rozlohu a hranice získaných pozemkov,je neakceptovateľná a prvostupňový súd ju nemôže osvojiť, nakoľko nevyvrátiteľným faktom zostáva,
že objektom darovacej zmluvy boli pozemky v CKN stave s rozlohami a hranicami presne definovanými
v Geometrickom pláne č. G-400/98, tak ako ich žalobca získal od svojich právnych predchodcov, a preto

podľa nej nie je možné len stroho akceptovať názor, že žalobca kúpil to, čo je oplotené, napriek tomu,
že oplotenie bolo postavené nesprávne.
2.3
Žalovaná mala za to, že pozemky v CKN stave sú právne záväzné a majú garantované hranice a
rozlohu, čo je záväzné pre všetky orgány verejnej moci, a tieto pozemky sú základom pre vytváranie

užívateľských operátov. V nadväznosti na to uviedla, že právni predchodcovia žalobcu získali sporné
nehnuteľnosti na základe osvedčenia o držbe podľa Zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva N 10/99,
NZ 12/99, a tieto pozemky, vytvorené podľa geometrického plánu a zaručujúce ich hranice, boli následne
darované žalobcovi, a teda právni predchodcovia nemohli nadobudnúť pozemky s inou rozlohou
alebo inými hranicami, než sú uvedené v GP č. G-400/98. V nadväznosti na uvedené zdôraznila, že
následne ani ako nevlastníci novovytvorenej CKN parcely č. 9815/5 ju nemohli previesť na žalobcu,

pričom bolo žalobcovou povinnosťou overiť si správnosť hraníc jeho pozemkov. V uvedenom potom
vzhliadla dôvod, že zo strany súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V kontexte
uvedeného upriamila pozornosť súdu na judikatúru v právnych veciach, podľa ktorej Najvyšší súd
SR svojimi viacerými rozhodnutiami [napr. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015),
5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010, 2Cdo/207/2005, či 6MCdo/5/2010] sa

priklonil k názoru, že do podmienok oprávnenej držby, resp. dobromyseľného držiteľa je potrebné
zahrnúť aj povinnosť držiteľa dodržať právny titul potrebný pre nadobudnutie vlastníckeho práva.
2.4
Podľa žalovanej, ak si žalobca svoju povinnosť nesplnil a hranice pozemku neskontroloval, nemôže to
následne zakladať jeho dobromyseľnosť, že mu pozemok patrí celý, tak ako je oplotený, a ona nemôže

na pasivitu a nečinnosť žalobcu doplatiť tým, že rozhodnutím súdu príde o časť svojej nehnuteľnosti,
a to navyše, keď v konaní pred súdom svedeckými výpoveďami (jej manžel a svedok G.) údajnú
dobromyseľnosť žalobcu vylúčila. Má za to, že v tejto časti došlo zo strany okresného súdu na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
2.5

Namietala, že žalobca nepriniesol žiadny dôkaz o nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemku CKN
parcela č. 9815/5, pričom vlastnícke hranice CKN parcely 9815 v jej vlastníctve s pozemkom žalobcu
prebiehajú presne podľa záznamov v katastrálnej mape a ide o pozemky v CKN, pričom ani žalobca a
ani jeho právni predchodcovia nikdy nezískali
do vlastníctva časť jej CKN parcely č. 9815, ktorá by zodpovedala CKN parcele č. 9815/5. Má za to, že

rozsah plochy, či už ide o 7 m2 alebo akúkoľvek inú výmeru, je v danom prípade bezpredmetný, nakoľko
rozhodujúci je priebeh vlastníckej hranice medzi CKN parcelami č. 10031/4 a CKN parcelou č. 9815,
ktorý je nesporný a vyznačený v katastrálnej mape. V tejto súvislosti opätovne poukázala na to, že ona si
v záujme objasnenia priebehu vlastníckej hranice medzi parcelami 10031/4 a CKN parcely č. 9815 dala
vypracovať znalecký posudok u H. L., ktorého závermi sa súd prvej inštancie zaoberal nedostatočne.

2.6
Mala za to, že v prípade, ak žalobca tvrdí, že na pozemku parcela CKN č. 9815 sa nachádza jeho plot,
tak tento plot bol postavený na jej pozemku neoprávnene, a preto dôvodne vyzvala súd, aby nariadil
žalobcovi odstrániť tento nelegálny plot, čím sa zabezpečí náprava neoprávnenej zástavby a obnovenie

spravodlivého stavu v súlade s právnymi predpismi a faktickými dôkazmi predloženými v prejednávanej
veci.
2.7
Súčasne poukázala na to, že ona si po doručení prvostupňového rozhodnutia dala preveriť geometrické
plány, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, pričom autorizovaný geodet, H. M. N. vo svojej analýze

načrtol viacero možných nezrovnalostí, resp. otázok a problémov, ktorými by sa podľa jej názoru
mal súd zaoberať. Upriamila pozornosť na to, že ona už v priebehu súdneho pojednávania
upozornila na skutočnosť, že konštrukcia plotu na predmetnej parcele bola realizovaná žalobcom bez
predchádzajúceho súhlasu a konzultácie, a že žalobca jej nepredložil žiadnu formálnu žiadosť o súhlas
so stavbou oplotenia s tým, že sa na ňu obrátil s požiadavkou na odstránenie prístreškov, ktoré mu

prekážali v jeho zámeroch, čo ona splnila. Pokiaľ ide o pôvodné drevené oplotenie, mala za to, že
toto bolo vybudované v spolupráci s jej otcom a žalobca toto oplotenie demoloval v rámci príprav
na konštrukciu nového plotu a v bezprostrednej blízkosti pôvodného plotu sa nachádzal aj významný
jaseň, ktorý žalobca neoprávnene poškodil. Žalovaná ďalej uviedla, že ona vyjadrila nevedomosťohľadom motívov žalobcu pre výstavbu nového plota, najmä vzhľadom na existenciu predchádzajúceho
drevenéhooplotenia,ktorébolorobustnejšieaširšieshrúbkoucca20cmaširokýmidoskami,pritomtoto
drevené oplotenie bolo situované na ich pozemku a jeho demoláciou sa žalobca neoprávnene rozšíril

na jej pozemok, kde následne realizoval výstavbu nového plota. Opätovne zdôraznila, že nové oplotenie
nebolo umiestnené na základoch pôvodného plotu a vyslovila námietky voči jeho výstavbe, poukazujúc
na jeho zbytočnosť vzhľadom na existenciu dreveného oplotenia. Uviedla, že v čase realizácie plota
bola doma s deťmi vzhľadom na zdravotný stav jej manžela, ktorý prekonával infarkt a po návrate z
nemocnice jej manžel konfrontoval žalobcu s otázkou, ako mohol postaviť plot na ich pozemku a ich syn

dokonca žalobcovi hrozil použitím bagra na demontáž nelegálne postaveného plotu. Je presvedčená,
že všetky uvedené závery súdu prvej inštancie sú v rozpore s tvrdením, že žalobca mohol sporných 7
m2 nadobudnúť vydržaním.
2.8
Žalovaná súčasne namietala, že súd prvej inštancie v priebehu konania opomínal predbežné právne
posúdenie veci, pričom zdôraznila, že strany sporu majú právo sa k predbežnému právnemu posúdeniu

súdu vyjadriť, resp. tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na
ich preukázanie dôkazy, avšak má za to, že toto právo súd prvej inštancie svojím postupom stranám
znemožnil, keď dôkazom absencie akéhokoľvek právneho posúdenia veci je zápisnica z pojednávania,
v ktorej sa uvedené predbežné právne posúdenie zo strany súdu nenachádza. V danej súvislosti
poukázala na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/42/2010 zo dňa

17.10.2011, ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Čepek v. Česká republika, no.
9815/10, zo dňa 05.09.2013.
2.9
Žalovanátaktiežnamietalanepreskúmateľnosťrozsudkusúduprvejinštancie,keďmázato,žesúdprvej
inštancie sa nevysporiadal so všetkými argumentami a nevyjadril sa k všetkým podstatným námietkam

a tvrdeniam uplatneným v jej písomných vyjadreniach. V danej súvislosti poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/8/98 z 24. marca 1998, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci H c/a Belgicko z roku 1987 (A-127, § 53) a rozhodnutie Ústavného súdu I. ÚS 236/06,
ako aj závery právnej vedy na tieto rozhodnutia odkazujúce. Má za to, že podstatné závery súdu
prvej inštancie nie sú v odôvodnení rozsudku relevantným spôsobom odôvodnené, čo podľa jej názoru

zakladá nepreskúmateľnosť, ako aj arbitrárnosť, nakoľko súd prvej inštancie sa k viacerým argumentom
(špecifikovaným v bode III. odvolania) vyjadril len rámcovo, prípadne vôbec a bez toho, aby si na
základe hlbšieho právneho rozboru vytvoril na uvádzané podstatné skutočnosti vlastný právny názor.
V uvedenom potom žalobca (poznámka odvolacieho súdu: správne má byť uvedené „žalovaná“) zastáva
názor, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný.

2.10
Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 388
CSP zmenil tak, že návrh žalobcu zamietne, alebo rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389
CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne navrhla, aby
jej boli priznané trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3.Žalobcavovyjadreníkodvolaniuuviedol,žerozsudoksúduprvejinštanciepovažujezavecnesprávny,
zákonný ako aj presvedčivo odôvodnený, keď mal za to, že súd prvej inštancie sa v konaní vysporiadal
so všetkými podstatnými argumentmi žalovanej. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namieta, že nepreukázal
splnenie podmienok vydržania, a teda že súd mal žalobu zamietnuť, má žalobca za to, že on už
v žalobnom návrhu presne uviedol, že sa považuje za vlastníka sporného pozemku a skutkovo vymedzil,

že sporný pozemok parcela CKN č. 9815/5 má už niekoľko desaťročí v reálnej držbe a užívaní a vo
vzťahu k tejto držbe sa žalovaná nikdy nesťažovala o nedorozumeniach ohľadne oplotenia a podobne.

3.1 Mal za to, že on v konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že vždy vystupoval ako oprávnený
držiteľ sporného pozemku vrátane na ňom postaveného plota a žalovaná v súdnom konaní naopak

nepreukázala žiadnym dôkazom, že by mohol mať odôvodnené pochybnosti, že tomu tak nie je. Podľa
neho preukázal, že ohľadne sporného pozemku a oplotenia medzi ním, jeho predchodcami a inými
osobami nikdy neprebiehali žiadne sporové či iné konania a naproti tomu, že žalovaná nepreukázala
žiadnym dôkazom, že rekonštrukciou a opravou starého oplotenia došlo k zmenám v jeho osadení
oproti pôvodnému oploteniu. Podľa neho celý priebeh spoločnej hranice z pohľadu od hlavnej cesty

vykazuje, že pozemok CKN parcela č. 9815/5, ktorého sa týka toto konanie, je v rovnej línii a nadväzuje
na pozemok CKN 9811/5, ktorý bol tiež predmetom súdneho konania vo veci sp. zn. 3C/2/2020 pred
Okresným súdom Námestovo a Krajským súdom v Žiline sp. zn. 10Co/19/2022, pričom obidva súdyprávoplatne určili, že mu vlastnícky patrí, nakoľko aj v tejto časti bolo v katastri nesprávne evidované
vlastníctvo pozemku v podobnej šírke na príbuznú súčasnej žalovanej A. G., C. D. XXX.
3.2 V tejto súvislosti poukázal na to, že aj v prejednávanom prípade, keďže ide o bezprostredne na

seba nadväzujúce pozemky v rovnej línii prebiehajúceho oplotenia, by bolo v rozpore s princípom
právnej istoty definovanom v čl. 2 bod 2 Základných princípov CSP, aby podľa predstavy žalovanej malo
vzniknúť rozdielne vlastníctvo k chybne evidovaným pozemkom v katastri nehnuteľností pre nepresnosť
geodetického zamerania z roku 1998.
3.3 Vo vzťahu k argumentácii žalovanej uvedenej v odvolaní, že ide o pozemky v CKN stave, ktorých

hranice, rozloha a vlastníctvo sú v katastri nehnuteľnosti záväzné, žalobca zdôraznil, že žalovaná do
roku 2018 nikdy neriešila geodetické zameranie svojho pozemku a tento jej bol úradne odovzdaný k
výstavbe jej rodinného domu v roku 1974 len v stave podľa identifikácie parciel a z uvedeného je logické,
že žalovaná prevzala a akceptovala svoj pozemok v hraniciach jestvujúceho oplotenia, pričom výmera
jej pozemku v tomto prípade nebola záväzná, ak tento nebol predmetom geodetického zamerania. Podľa
žalobcu tvrdenie žalovanej, že on a ani jeho právni predchodcovia nikdy nemohli nadobúdať sporný

pozemok od nej, nie je relevantný, nakoľko žalovaná sporný pozemok podľa žalobcu ani nikdy riadne
nemohla nadobúdať z dôvodu, že tento vždy tvoril súčasť jeho oploteného pozemku a zápis vlastníctva
žalovanej k tomuto pozemku v katastri v roku 2019 nastal geodetickou nepresnosťou, ktorú skutočnosť
zistil až v roku 2019.
3.4 Žalobca má za to, že on v konaní presvedčivo preukázal, že v roku 2008 vykonal rekonštrukciu

oplotenia tak, že nový plot postavil presne na hranici starého oplotenia a neposúval sa ani do pozemku
žalovanej ani do svojho pozemku. Plot postavil
v náklade približne 100.000,- SK a nikdy by si nedovolil vsúvať sa mimo pôvodného oplotenia s tým,
že do roku 2019 žalovaná nenamietala nič voči umiestneniu oplotenia a spory začali až po zistení
geodetickej nepresnosti. Uviedol, že žalovaná nevedela presvedčivo vysvetliť, prečo schválila realizáciu

výstavby nového oplotenia, a prečo odstránila po výzve žalobcu drevené prístrešky a nič k tomu úradne
nenamietala od roku 2008 s tým, že súčasne pripustila, že na sporný pozemok a do dvora žalobcu
za postavené oplotenie ani nevstupovala. Súčasne upriamil pozornosť na to, že manžel žalovanej
pripustil, že nový plot je postavený na starých plotoch a neskôr tvrdil, že plot je posunutý, a teda
podľa žalobcu ide zjavne o rozporuplnú výpoveď, ktorá aj s prihliadnutím na akceptovanie postaveného

oplotenia žalovanou skôr nasvedčuje záveru, že žalovaná voči tomuto oploteniu nič doteraz nemala.
Podľa žalobcu dôkazné bremeno o tvrdení, že on mal v roku 2008 posunúť plot za hranicu pôvodného
plota z roku 1970, zaťažovalo žalovanú a táto v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno.
3.5 Podľa žalobcu, on poukazom na staré stavebné povolenie z 18.12.1974 na stavbu rodinného
domu vydané žalovanej a následné povolenie užívať rodinný dom z 01.09.1976, preukázal, že stavba

rodinného domu žalovanej je postavená podľa projektu a vyhovuje podmienkam uvedeným v stavebnom
povolení,t.j.žesúčasnýodstup1mstavbyrodinnéhodomužalovanejodoplotenianaspornompozemku
presne súhlasí s tým, čo je zadefinované v stavebnom povolení a užívacom povolení na výstavbu
rodinného domu žalovanej.
3.6 Vo vzťahu k spochybňovanej dobromyseľnosti žalobcu a vydržaniu sporného pozemku žalobca

uviedol, že on a ani jeho právni predchodcovia nikdy nepodpisovali a ani fyzicky v čase vyhotovenia
Geometrického plánu č. 400/98 nevideli a nepodpisovali záznam podrobného merania z roku 1998
geodetickej kancelárie – H. F. L. a z Geometrického plánu 400/98 vyplýva, že hranice boli v prírode
označené – plotom a železnými rúrkami a uvedený popis hranice takto zodpovedal presnej skutočnosti v
teréne. Podľa žalobcu je zásadné, že po vyhotovení Geometrického plánu 400/98 ako aj Geometrického

plánu 46156704-17/2018 nikto z geodetov nevyznačil v teréne žiadne nové hraničné body, ale vždy
odkazoval na pôvodné označenie rešpektovaných susedných hraníc pozemkov žalobcu
a žalovanej. Zdôraznil, že v uvedených geometrických plánoch je takto v časti označenia nové hranice
odkaz na to, že ich tvoria kolíky, múry, plot, teda pôvodné hraničné body medzi jeho pozemkom a
pozemkom žalovanej.

3.7 Žalobca súčasne považoval návrh žalovanej na odstránenie oplotenia postaveného pred viac ako
pätnástimi rokmi za zjavné zneužitie práva v zmysle čl. 5 základných princípov CSP, keď podľa jeho
názoru jednoznačne preukázal, že súčasné oplotenie stojí presne na pôvodnom oplotení a zdôraznil,
že novým oplotením sa on ani nemohol posunúť v smere do pozemku žalovanej, ako sa táto pokúšala
tvrdiť, nakoľko by musel odstrániť, či odkopať potrubie dažďovej kanalizácie z budovy školy, ktoré sa

nachádzalo a stále sa nachádza medzi múrom rodinného domu žalovanej a plotom. V tejto súvislosti
zopakoval, že v konaní bolo preukázané, že pôvodné oplotenie sporného pozemku bolo postavené v
roku1970právnymipredchodcamiúčastníkovaohľadnesprávnostijehoosadenianebolimedzisusedmi
žiadne pochybnosti. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej, že v bezprostrednej blízkosti pôvodného plotasa nachádzal „významný jaseň“, pričom jeho zvyšok – peň sa dodnes nachádza na pozemku parc.
CKN č. 9811/1 a plot je situovaný na parc. č. 10031/4, žalobca uviedol, že tak pôvodný plot ako aj
novopostavený plot vždy viedol popred jaseň, ktorého peň a korene sa odstrániť nedali. Podľa jeho

názoru táto skutočnosť vyvracia zmienky žalovanej o tom, že on mal posúvať v roku 2008 plot v smere
do jej pozemku.
3.8 Súčasne sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie má byť
prekvapivým rozhodnutím a že má trpieť nepreskúmateľnosťou, keď podľa jeho názoru sa súd prvej
inštancie náležite vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a celú

vec aj správne právne vyhodnotil, keď žalobe vyhovel.
3.9 Vo vzťahu k predloženiu písomnosti označenej ako „Analýza geometrických plánov zrýchlená k.
ú. C. D.“ vypracovanej H. M. N. z 28.02.2024 žalobca namietal, že uvedený dôkaz bol oneskorene
uplatnený a navyše nespochybňuje dôvodnosť žaloby. Zdôraznil, že uvedený geodet nebol na mieste
samom, nevykonal žiadne kontrolné merania, ale len sa všeobecne vyjadril ku geometrickým plánom,
ktoré súviseli

so sporným pozemkom, pričom však nezaujal žiadne jednoznačné stanovisko, ktoré by bolo spôsobilé
spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie, ktorý v celom rozsahu vyhovel žalobe.
3.10 Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil a zaviazal žalovanú k náhrade trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaná v odvolacej replike v celom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní a má za to, že
vyjadrenie žalobcu, resp. argumenty žalobcu vo vyjadrení k jej odvolaniu zo dňa 27.02.2024 nevyvrátili
dôvodnosť jej odvolania. S poukazom na ust. § 7 písm. a), b), c) zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych práv a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej
aj „Katastrálny zákon“) má za to, že žalobca nijako nespochybnil hodnovernosť a záväznosť údajov

katastra nehnuteľností, tak ako sú evidované Okresným úradom Námestovo, katastrálnym odborom
a taktiež v žiadnom prípade nepreukázal, že by k spornému pozemku parcela č. 9815/5 nadobudol
vlastnícke právo vydržaním, a preto nemohol byť dobromyseľný, že mu sporná plocha patrí. Na základe
uvedeného žalovaná zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

5. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku
súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t.j. žalovanou, keďže súd žalobe
v celom rozsahu vyhovel a vzájomnú žalobu žalovanej zamietol a to včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357
písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP,
viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385
ods. 1 CSP a contrario v spojení
s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch I., II. ako aj

v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.
7. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že žalovaná v odvolaní bližšie nevymedzila subsumpciu
odvolacích dôvodov pod dôvody prezumované v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP, keď
ňou uvádzané odvolacie dôvody (podľa ich obsahu) možno subsumovať pod písmená b), d), f), h) a g)

predmetného ustanovenia.
7.1
Pokiaľ žalovaná poukazovala na existenciu odvolacích dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. a)
CSP, prípadne § 365 ods. 1 písm. e) CSP, odvolací súd poukazuje na to, že tieto odvolacie dôvody bližšie
v odvolaní nijakým spôsobom nevymedzila, keď jednak nevymedzila dôvody, v čom vzhliada dôvody pre

nenaplnenie procesných podmienok konania a súčasne v odvolaní nijakým spôsobom nekonkretizovala,
ktoré dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností súd prvej inštancie v konaní nevykonal. Z uvedených
dôvodov sa potom odvolací súd uvedenými odvolacími dôvodmi ďalej ani nezaoberal.

8. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný

odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inakmohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia
zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.

9.Žalovanávodvolanínamietalaarbitrárnosťaneodôvodnenosťrozhodnutiasúduprvejinštancie,včom
vzhliadala porušenie jej práva na spravodlivý proces, pričom súčasne poukazovala na to, že uvedené
rozhodnutie vzhľadom na absentujúce predbežné právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie
je rozhodnutím prekvapivým.

9.1
Vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke odvolací súd východiskovo poukazuje
na to, že právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v siedmom oddiele
v Druhej hlave (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ustáleným východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov verejnej moci SR príslušných na poskytovanie jeho ochrany a tým aj
ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Priestor pre ňu vytvára čl. 46 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Aplikačným ústavnoprávnym limitom je čl. 51 odsek
1 Ústavy SR, podľa ktorého sa možno domáhať práv podľa čl. 46 Ústavy SR len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (porovnaj napríklad I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Základné
právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 odsek 1 Ústavy SR zaručuje každému právo na prístup

k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia pred nezávislým a nestranným súdom, t.j. právo na
spravodlivý proces (napríklad IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti
opakovane zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy SR nemožno interpretovať ako
právo na to, aby bol účastník konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom

konanínemožnoautomatickypovažovaťzaporušeniezákladnéhopráva.Základnéprávonaspravodlivý
proces tvorí jeden z významných princípov právneho štátu. Toto právo je subjektívnym verejným právom
každého účastníka právom upraveného konania voči štátu (jeho orgánov), ktorého podstata spočíva
v tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok konania.
9.2

Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a – ako to potvrdzuje
aj judikatúra Ústavného súdu SR – patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov,
ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý
a nestranný súd) alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť
súdneho rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné

právo na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným pravidlom pre všetky procesné
poriadky ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať
a používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade
s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia
a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie

spravodlivosti tak, ako je to vyjadrené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
9.3
Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry

ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, a aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie významný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, číslo 303-A, strana 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, číslo 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
9.4
Rovnako sa Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v Náleze
III. ÚS 119/03-13. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý procesje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

9.5
Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je
povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery,
ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach,

potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220
CSP, je nepreskúmateľné.

9.6

Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj

právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, treba
preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, alebo
ak v ňom absentuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne

ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie
ako celok je nepresvedčivé (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2019 sp. zn.
6Cdo/98/2017).
9.7
Odvolaciu námietku žalovanej o nedostatočnom odôvodnení, nepreskúmateľnosti ako aj arbitrárnosti

rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že podľa názoru žalovanej sa súd prvej inštancie k viacerým
argumentom (špecifikovaným v bode III. odvolania žalovanej) vyjadril len rámcovo, prípadne vôbec,
odvolací súd vyhodnotil v kontexte vyššie vyslovených premís ako nedôvodnú. Odvolací súd má za
to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho

odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane,
aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na
spravodlivý proces, podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad nešlo, nakoľko
súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery,
z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno in

globopovažovaťzarozpornéspožiadavkouvyplývajúcouzprávanaspravodlivýproces,keďžejezneho
zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal, ako aj to, o z akých
ustanovení právnych predpisov jeho rozhodnutie vychádzalo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním
interpretované. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

10. Pokiaľ žalovaná súčasne namietala prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu
absencie právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie, keď poukázala na to, že dôkazom
toho je zápisnica z pojednávania, v ktorej sa toto predbežné právne posúdenie zo strany súdu prvej
inštancie nenachádza, odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú, pričom poukazuje na

stranu 6 zápisnice o pojednávaní súdu prvej inštancie zo dňa 05. januára 2024, z ktorej jednoznačne
vyplýva, že „podľa § 181 ods. 2 CSP sudkyňa uviedla, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné,
čo je nesporné a predbežné právne posúdenie veci“. Odvolací súd súčasne za účelom zistenia obsahu
predbežného právneho posúdenia veci sa oboznámil s audiozáznamom z predmetného pojednávania,
pričom je zrejmé, že v rámci časovej stopy od 57 minút 49 sekúnd až 1 hodina 1 minúta a 16 sekúnd

bolo zo strany súdu vykonané upovedomenie v zmysle § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
10.1
Navyše odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry vyšších súdnych
autorít absencia predbežného právneho posúdenia nezakladá dôvod porušenia práva stranysporu na spravodlivý proces. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Cdo/214/2021 zo dňa
24.03.2023 vyplýva, že „...Najvyšší súd už viac krát uviedol, že cieľom ustanovenia § 181 ods.
2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu

sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu.
Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv
(1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020, 7Cdo/45/2020, 7Cdo/111/2020, 9Cdo/139/2021, 9Cdo/317/2021)
a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Z judikatúry ústavného súdu (sp.
zn. IV.ÚS/16/2012) tiež vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa

ustanovenia § 118 ods. 2 OSP (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor
týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. ... Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych
záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu
výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“
dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom účastník konania (teraz

strana sporu) v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať (ne)správnosť „nového“ právneho
názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011, 7Cdo/102/2011, 2Cdo/ 226/2011).“.
10.2
Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval uvedenú odvolaciu námietku ako nedôvodnú.
11. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa:

12. Žalovaná v odvolaní primárne namietala závery súdu o splnení podmienok na vydržanie pozemku
novovytvorená parcela CKN č. 9815/5 z dôvodu absencie právneho titulu žalobcu pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k tomuto pozemku, pričom zdôrazňovala, že v predmetnom spore sa jedná
o pozemky v CKN stave, ktorých hranice, rozloha a vlastníctvo sú podľa Katastrálneho zákona záväzné
s tým, že žalobca ani jeho právni predchodcovia nikdy nezískali do vlastníctva časť pozemku parcela

CKN č. 9815, ktorá je od roku 1974 v jej výhradnom vlastníctve a zodpovedá pozemku parcela CKN
č. 9815/5. V tejto súvislosti poukázala na to, že právni predchodcovia žalobcu získali pozemok parcela
CKN č. 10031/4 (vrátane častí 2 a 3 Geometrického plánu č. G-400/98) o výmere 603 m2 a pozemok
CKN č. 10031/3 o rozlohe 43 m2 (časť 1 Geometrického plánu č. G-400/98) celkovo 646 m2, ktoré
následne darovali žalobcovi, pričom v osvedčení o držbe, na základe ktorej bolo osvedčené vlastníctvo

právnych predchodcov žalobcu, ani v geometrickom pláne, ktorý bol podkladom pre osvedčenie o držbe,
nie je zahrnutý pozemok CKN parcela č. 9815/5.
12.1
Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd primárne poukazuje na to, že oprávnená držba sa nemusí
nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, ak je daný domnelý právny dôvod (titulus

putativus). Ide teda o to, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto
právny titul patrí. Takýmto právnym titulom môže byť aj titul nadobudnutia pozemku susediaceho (zo
zmluvy, zo zákona) s pozemkom, ku ktorému má byť vlastníctvo vydržané. Odvolací súd (v zhode
so závermi vyšších súdnych autorít; porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/150/2014) poukazuje na to, že ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti sa uchopí držby časti parcely,

ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tento časti, keď
jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti držby držiteľa je v takom prípade aj pomer plochy
nadobúdaného a skutočne držaného pozemku. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje, že spôsobilým
predmetom vydržania vlastníckeho práva je aj pozemok, ktorý je časťou inej parcely. Predmetom
vydržania, ako špecifického spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva, môže byť aj spoluvlastnícky

podiel na veci, ktorý je tiež predmetom občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (k tomu porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/27/2005).
12.2
S poukazom na uvedené, v zhode so závermi súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na body
33. a 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru,

že žalobca preukázal dobromyseľnosť a oprávnenosť držby počas zákonom stanovenej desaťročnej
vydržacej doby, nakoľko sa uchopil držby sporného pozemku dňa 27.04.1999 na základe darovacej
zmluvy a súd prvej inštancie nemal v spore preukázané prerušenie plynutia tejto doby až do roku
2018, kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu parcelu. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že žalobca nadobudol sporný pozemok v oplotenom stave ako súčasť pozemku

parcela CKN č. 10031/4 od svojich právnych predchodcov, ktorí boli ako vlastníci riadne evidovaní
v katastri nehnuteľností. V nadväznosti na uvedené upriamuje pozornosť na jedno z rozlišujúcich
kritérií oprávnenej a neoprávnenej držby a to, že posúdenie toho, či držiteľ (v posudzovanom prípade
žalobca) je/bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzaťlen z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa a táto dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj
z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu, na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že

užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pritom oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne
opierať o existujúci právny dôvod a stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide
o to, aby držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti, bol dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).
12.3

V prejednávanom spore, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie, bola týmto putatívnym titulom
darovacia zmluva spísaná vo forme Notárskej zápisnice N44/99, Nz 35/99 zo dňa 27.04.1999, na
základe ktorej nadobudol žalobca od svojich rodičov A. B. G. a A. B. pozemok parcela CKN č. 10031/4
o výmere 603 m2 v obci C. D. a to v oplotenom stave, pričom sporná časť pozemku bola oplotená
v rámci plochy tvorenej pozemkami, ktoré bol darované žalobcovi jeho právnymi predchodcami. V zhode
so závermi súdu prvej inštancie odvolací súd má za to, že vzhľadom na pomer výmery zdedenej

a domnelej parcely, ktorá má v reálnom stave šírku cca 30 cm a dĺžku (o niečo väčšiu ako) 22 m, ktorá
výmera navyše predstavovala ucelený celok s pozemkom parcela CKN č. 10031/4, bola držba žalobcu
oprávnená a tento konal v ospravedlniteľnom skutkovom omyle. V konkrétnostiach prejednávaného
sporu súd prvej inštancie správne poukazoval aj na to, že v spore boli predložené dva znalecké
posudky, kedy znalecký posudok predložený žalobcom konštatoval chybné meranie H. I. pri vyhotovení

Geometrického plánu č. 400/98 a znalecký posudok predložený žalovanou uviedol, že je predmetný
geometrický plán správny a vlastnícka hranica medzi pozemkami CKN č. 9815 a 10031/4 je znázornená
totožne ako v Geometrickom pláne J. J. č. 17/2018, z čoho vyvodil, že ani znalci, ktorí sú osobami
vykonávajúcimi znaleckú činnosť na základe odborných vedomostí, sa nevedeli zjednotiť v závere, či
došlo, resp. nedošlo k posunu spornej parcely v neprospech žalovanej, keďže pri vyhotovení znaleckých

posudkov využili rozdielnu metodiku. Z uvedeného možno vyvodiť, že nevedomosť žalobcu o užívaní
časti susediaceho pozemku nebola založená na skutočnostiach pre neho zjavne rozpoznateľných, ktoré
by boli spôsobilé vzbudiť pochybnosti o dobromyseľnosti držby.
12.4
V kontexte vyššie uvedených záverov neobstojí námietka žalovanej, že súd prvej inštancie sa

nevysporiadal s ňou predloženým dôkazom a to Znaleckým posudkom
H. L. č. 10/2023, keď rozhodnou pre posúdenie dobromyseľnosti žalobcu, ako podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému pozemku vydržaním, bolo to, či žalobca konal
v ospravedlniteľnom omyle, t.j. v presvedčení že sporný pozemok mu patrí, a teda závery vyplývajúce
zpredmetnéhoznaleckéhoposudkunemôžumaťskutkovúaniprávnurelevanciu,nakoľkoibakonštatujú

objektívny stav zamerania spornej hranice pozemkov.
13. Pokiaľ žalovaná poukazovala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR [4Cdo/283/2009
(R73/2015),4Cdo/361/2012(R74/2015),5Cdo/49/2010,3Cdo/97/2009,3MCdo/7/2010,3MCdo/8/2010,
2Cdo/207/2005 a 6MCdo/5/2010], odvolací súd má za to, že odkaz na uvedené rozhodnutia je
vzhľadom na odlišné právne a skutkové východiská, ktoré boli posudzované Najvyšším súdom SR

v predmetných konaniach (v porovnaní s posudzovanou vecou), nenáležitý, pričom obdobnou skutkovou
situáciou ako v prejednávanom spore sa Najvyšší súd SR zaoberal v uznesení sp. zn. 4Cdo/150/2014
zo dňa 22.6.2016. V prejednávanej veci (tak ako je už vyššie uvedené) nebolo sporné, že žalobca
držbuspornéhopozemkuodvodzovalodvlastníctvasusediacehopozemku,ktorýnadobudolna základe
platného právneho titulu, a to darovacej zmluvy a oprávnenosť držby odvodzoval od presvedčenia

(animuspossidendi),žemuspornýpozemokpatrí,konkrétne,žespornýpozemoktvorísúčasťpozemku,
ktorý mu bol darovaný jeho rodičmi.
13.1
Bez ohľadu na vyššie uvedené, okrajovo však odvolací súd vo vzťahu k predmetnému odkazu na
judikatúru Najvyššieho súdu SR poukazuje na (aktuálny) rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024, ktorou sa Najvyšší súd SR odklonil od judikatúry, na ktorú
poukazovala žalovaná, pričom poukázal na to, že „... Judikatórna línia reprezentovaná rozhodnutiami
R73/2015 a R74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale tiež v rozpore
so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť
a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené

právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane
rigidná. Preto sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam (bod 12.3 až 12.3.3), ktoré
fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru (bod 12.1.), vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia
§ 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpokladpre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel
vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným
držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve)

so stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že ani v minulosti
(podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby. Nedostatok
právneho titulu (napríklad ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže
zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným
z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. ... Spravidla je preto

rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“. Aj v kontexte predmetnej aktuálne
sa vyvíjajúcej judikatúry Najvyššieho súdu SR je potom záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok
vydržaniaspornéhopozemkuzdôvodu,žepredmetnýpozemoknadobudolnazákladedarovacejzmluvy
a to ako pozemok, ktorý bol oplotený spolu so susediacim v darovacej zmluve priamo uvádzaným
pozemkom parcela CKN č. 10031/4 v ospravedlniteľnom skutkovom omyle správny, nakoľko v konaní

neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali objektívne presvedčenie žalobcu o tom,
že nadobudol sporný pozemok poctivým spôsobom, pričom za poctivý spôsob nadobudnutia práva
možno považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi a konkrétne okolnosti
nenasvedčujú, že došlo k zneužitiu inštitútu vydržania.
14. Pokiaľ žalovaná v odvolaní zopakovala svoju skutkovú argumentáciu, že nové oplotenie nebolo

umiestnené na základoch pôvodného plotu a že voči výstavbe nového plotu vyslovila námietky
poukazujúc na jeho zbytočnosť vzhľadom na existenciu (pôvodného) oplotenia, odvolací súd poukazuje
závery vyslovené bodoch 32. až 35. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom
rozsahu stotožňuje, keď súd prvej inštancie sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril k uvedenej obrane
žalovanej a túto vyhodnotil ako nedôvodnú (v spore žalovanou nepreukázanú). Možno sa stotožniť

s tým, že žalovaná by v prípade výstavby oplotenia na inom mieste (a to neprospech nej) vyvinula
aktivitu k odstráneniu tohto stavu už skôr, keď relevantným spôsobom nevysvetlila, čo ju malo viesť
k tomu, že s touto (napriek tomu, že o stavbe nového plota vedela už pred jeho samotnou výstavbou,
príp. počas výstavby) „vyčkávala“ až do času kedy bol vyhotovený geometrický plán na susediacu
parcelu. Navyše pri výstavbe plotu (síce nie priamo účasťou pri výstavbe), ale určite nepriamo asistovala

tým, že vyhovela požiadavke žalobcu na odstránenie prístreškov, ktoré mali žalobcovi brániť v jeho
zámeroch. Nie bez významu je skutočnosť, že argumentáciu o zmene situovania nového plotu použila
až na pojednávaní a dovtedy (tak ako to vyplýva aj z jej podania 19.05.2023) argumentovala nesprávne
„stanovenou“ hranicou medzi pozemkami, ktorú „nesprávnosť“ preukazovala predložením znaleckého
posudku, ktorý si dala na účely konania vypracovať. V týchto súvislostiach odvolací súd vyhodnotil

uvedenú obranu žalovanej ako nepreukázanú a do určitej miery aj ako účelovú, nakoľko aj v odvolaní
žalovaná argumentuje tým, že podľa nej nie je možné len stroho akceptovať názor, že žalobca kúpil
to, čo je oplotené, napriek tomu, že oplotenie bolo postavené nesprávne, z čo evokuje záver, že sama
žalovaná pripúšťa chybu už pri stavbe pôvodného oplotenia zo 70-tych rokov minulého storočia avšak na
druhej strane argumentuje tým, že k tejto nesprávnosti malo dôjsť pri výstavbe nového plotu.

15. Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní súdu predložila listinu označenú ako „Analýza geometrických
plánov (zrýchlená) k. ú. C. D.“ vypracovaná H. M. N., autorizovaným geodetom a kartografom dňa
28.02.2024, odvolací súd poukazuje na ust. § 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno

v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná
v odvolaní neuvádza žiadny z dôvodov, pre ktorý by bolo možné pripustiť predmetnú písomnosť ako

prostriedok procesnej obrany žalovanej v odvolacom konaní, keď odvolací súd súčasne nevzhliada
žiadny dôvod, pre ktorý by došlo k naplneniu ust. § 366 Civilného sporového poriadku a vo vzťahu
k dôvodu prezumovaného
§ 366 písm. d) CSP osobitne uvádza, že nevzhliada žiadny dôvod, pre ktorý by uvedený listinný dôkaz
žalovaná nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

16. Vo vzťahu k odvolaniu voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou súd prvej inštancie
vzájomnú žalobu žalovanej zamietol, odvolací súd poukazuje na to, že uvedená námietka je založená
výlučne na argumentácii žalovanej, že predmetný plot, ktorého odstránenia sa vzájomnou žalobou
žalovaná domáhala, bol postavený na jej pozemku neoprávnene, a preto sa domáhala, aby súd nariadilžalobcovi odstrániť tento nelegálny plot (čím sa podľa nej mala zabezpečiť náprava neoprávnenej
zástavby a obnovenie spravodlivého stavu v súlade s právnymi predpismi a faktickými dôkazmi
predloženými v prejednávanej veci). V zhode so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode

40. odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval odvolací súd odvolanie žalovanej v tejto časti za
nedôvodné, nakoľko uvedené odvolanie je založené na základnom predpoklade, t.j. že predmetný plot je
postavený na pozemku vo vlastníctve žalovanej, pričom však v konaní bolo preukázané, že predmetný
pozemok nadobudol žalobca na základe vydržania.
17. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne

správny potvrdil.
18. Odvolací súd zároveň potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu
trov konania (výrok III.), ktorý vykazuje vecnú správnosť, nakoľko žalobca bol v konaní v celom
rozsahu úspešný, keď žalovaná svoje námietky voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov konania (výrok III. napadnutého rozsudku) vyvodzovala výlučne z dôvodnosti jej odvolania
voči výrokom vo veci samej (výroku I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie), ohľadne ktorých nebola

v odvolacom konaní úspešná.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný (nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie bol v celom rozsahu potvrdený), nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej, ktorá v odvolacom konaní nemala úspech ani len čiastočný a to

v rozsahu 100 %. O konkrétnej výške trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP
súd prvej inštancie.
20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].
V Žiline dňa 31. marca 2025.
JUDr. Vladimír Topoľančík
predseda senátuJUDr. Eva Malíková

člen senátu

(zdôvodučerpaniadovolenkyJUDr.EvaMalíkovánemohlapísomnévyhotovenierozhodnutiapodpísať/
§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)

JUDr. Roman Tichý

člen senátu

I..
· O. O. G.

· N. O. G. K. N. C. G.

· B. N. P. XX.XX.XXXX, B.. G. A. E.