Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoCsp/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202657
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6923202657.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpený Remedium Legal, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. X. XXXXXXX XXXX, bytom C.
XXX, 2/ D. B., nar. XX. XXXX XXXX, bytom C. XXX, 3/ E. B., nar. XX. XXXX XXXX, bytom C. XXX, 4/ A.

B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, zastúpená zákonnou zástupkyňou: žalovanou 1/, všetci zastúpení
JUDr. Mgr. Viktorom Balákom, advokátom, so sídlom Rimavská Sobota, Povstania 15, o zaplatenie
11 200,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.
k. 10Csp/47/2023-181 zo dňa 21. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 10Csp/47/2023-181 zo dňa 21. novembra 2023 z r
u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej
inštancie“) výrokom I. žalobu žalobcu voči žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ zamietol a výrokom II. rozhodol,
že žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ plnú náhradu trov konania, výška ktorých bude
vyčíslená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
1.1Vodôvodnenírozsudkusúdprvejinštanciekonštatoval,žežalobcasažaloboudomáhalodžalovanej

1/ zaplatenia sumy 5 264,- eur s úrokom z omeškania, od žalovaného 2/ zaplatenia sumy 1 979,04
eur s úrokom z omeškania, od žalovaného 3/ zaplatenia sumy 1 979,04 eur s úrokom z omeškania, od
žalovanej 4/ zaplatenia sumy 1 979,04 eur s úrokom z omeškania. Nárok žalobcu predstavuje úver po
mimoriadnom zosplatnení z titulu zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu: Slovenská
sporiteľňa a. s. (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „banka“) s právnym predchodcom žalovaných: D. B.,
nar. XX. XXXXX XXXX, zomr. XX. XXXX XXXX (ďalej len „pôvodný dlžník“ alebo „poručiteľ“).

1.2 Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že pôvodný dlžník uzavrel dňa 22. decembra
2016 s pôvodným veriteľom zmluvu o úvere, na základe ktorej bol pôvodnému dlžníkovi poskytnutý úver
vovýške 23000,-eur,ktorýmalsplácaťvsplátkach vždypo368,67eurmesačne20.deňvkalendárnom
mesiaci. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22. júna 2021 (ďalej len „zmluva o postúpení
pohľadávky“), pôvodný veriteľ postúpil žalovanú pohľadávku na žalobcu. Z dedičského spisu Okresného
súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3D/669/2019 súd prvej inštancie zistil, že v dedičskom konaní po

pôvodnom dlžníkovi bola nesprávne uvedená (sčítaná) všeobecná hodnota dedičstva, ktorá správne
predstavuje výšku 18 601,19 eur. K uvedenej hodnote súd prvej inštancie pričítal hodnotu majetku
pôvodnéhodlžníkazistenúvdodatočnomkonaníodedičstve,atedasúdprvejinštancieurčil,žekonečná
suma všeobecnej ceny majetku pôvodného dlžníka, resp. poručiteľa bola 19 349,26 eur. Z uvedených
hodnôt potom súd prvej inštancie vypočítal, že v zmysle § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka pomer
nadobudnutého dedičstva žalovanej 1/ k celkovej hodnote dedičstva predstavuje 48,32 % (9 349,26 eur /

19 349,26 eur) a podiel žalovaných 2/ až 4/ každý po 17,23 % (3 333,33 eur / 19 349,26 eur). Z výzvy
pôvodného veriteľa zo dňa 3. februára 2021 adresovanej každému žalovanému vyplýva, že všetcižalovaní boli rovnako vyzvaní na zaplatenie sumy 4 313,51 eur s tým, že boli upozornení na možnosť
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (ďalej len „výzva pred zosplatnením“). Z oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo dňa 11. marca 2021 vyplýva, že pôvodný veriteľ oznámil všetkým žalovaným,

že pre prípad porušenia bodu 8.1 písm. a/ produktových obchodných podmienok – omeškanie dlžníka so
splácaním pohľadávky banky o viac ako 3 mesiace, banka ku dňu 10. marca 2021 vyhlásila mimoriadnu
splatnosť pohľadávky, ktorá činí 19 936,77 eur (ďalej len „oznámenie o mimoriadnom zosplatnení
úveru“).Zvýzvy pôvodnéhoveriteľazodňa26.marca2021adresovanejkaždémužalovanému vyplýva,
že banka vyzvala rovnako všetkých žalovaných na zaplatenie sumy 19 995,69 eur s poučením, že

ak dlh neuhradia, banka je oprávnená postúpiť pohľadávku tretej osobe (ďalej len „výzva banky pred
postúpením“). Z oznámenia pôvodného veriteľa zo dňa 29. júna 2021 vyplýva, že každému žalovanému
bolo oznámené, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22. júna 2021 pôvodný veriteľ
postúpil pohľadávku na žalobcu (ďalej len „oznámenie o postúpení“).
1.3 Žalobca do súdneho spisu doložil doručenky, podacie hárky s vytlačenými doručenkami, ktoré
podľa názoru súdu preukazovali doručenie listín žalovaným (výzva pred zosplatnením, oznámenie

o mimoriadnom zosplatnení úveru, výzva banky pred postúpením, oznámenie o postúpení pohľadávky).
S poukazom na ust. § 45 Občianskeho zákonníka mal súd prvej inštancie za to, že žalobca preukázal
týmito dôkazmi, že riadne zaslal žalovaným všetky relevantné listiny, ktoré sa dostali do dispozičnej sféry
žalovaným, ktorí mali objektívnu možnosť sa s nimi oboznámiť, preto námietky žalovaných, že im nebolo
nič doručené, boli podľa súdu prvej inštancie účelové a právne irelevantné. Táto skutočnosť s ohľadom

riadneho doručenia listín však v konečnom dôsledku nič nemení na tom, že súd prvej inštancie mal za
to, že žalobca v konaní nie je aktívne vecne legitimovaný.
1.4 V rámci dedičského konania bola uplatnená zo strany pôvodného veriteľa pohľadávka voči
žalovaným 1/ až 4/ ako dedičom pôvodného dlžníka vo výške 18 167,03 eur. Súd prvej inštancie na
tomto mieste podotkol, že v čase uplatnenia pohľadávky zo strany pôvodného veriteľa, v dedičskom

konaní ešte nebola zo strany pôvodného veriteľa vyhlásená mimoriadna splatnosť celého úveru, takže
pohľadávka nemohla v tom čase predstavovať predmetnú sumu, teda žalovaní už v tomto okamihu
dostali od pôvodného veriteľa prvotnú nesprávnu informáciu o tom, aká je výška dlhu, za ktorú by mali
v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka zodpovedať.
1.5 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmysle § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka pomer

nadobudnutého dedičstva žalovanej 1/ k celkovej hodnote dedičstva predstavuje 48,32 % (9 349,26
eur / 19 349,26 eur) a podiel žalovaných 2/ až 4/ každý po 17,23 % (3 333,33 eur / 19 349,26 eur).
V roku 2021, teda dva roky po ukončení dedičského konania po pôvodnom dlžníkovi, pôvodný veriteľ
pristúpil k realizácii viacerých krokov, ktoré mali viesť k mimoriadnemu zosplatneniu úveru a následne
k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že úkony pôvodného veriteľa boli

zmätočné, nejasné, neurčité, urobené v rozpore so zákonom, nereflektovali zákonnú úpravu uvedenú
v § 37, § 39, § 53 ods. 9, § 470, § 524, § 525, § 565 Občianskeho zákona, a taktiež v § 17 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a nedošlo tak k platnému zosplatneniu úveru ani k platnému
postúpeniu pohľadávky, žaloba ako nedôvodná bola teda zamietnutá, nakoľko žalobca v konaní nie je
aktívne vecne legitimovaný.

1.6 Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalovaných, že postupca nedôvodne vyzýval výzvou
pred zosplatnením každého dediča (žalovaného) osobitne na úhradu dlžnej sumy 4 313,51 eur, pretože
ani jeden z dedičov (žalovaných) nedlžil pôvodnému veriteľovi túto sumu, lebo podľa § 470 ods. 2
Občianskeho zákonníka podiel žalovanej 1/ na dlhu poručiteľa bol iba vo výške 48,32 %, čo z tejto
sumy zodpovedá sume 2 084,29 eur, podiel žalovaných 2/ až 4/ na dlhu poručiteľa bol iba vo výške

17,23 %, čo zodpovedá sume 743,22 eur na každého osobitne. Z citovaného ustanovenia vyplýva,
že za poručiteľove dlhy dedičia nezodpovedajú solidárne, tzn. spoločne a nerozdielne. Zodpovednosť
dedičov je totiž delená, pričom každý z nich zodpovedá za dlhy len v rozsahu ceny svojho dedičského
podielu k cene celého dedičstva. Z uvedeného dôvodu sa pohľadávky veriteľov takpovediac „rozkladajú“
na jednotlivých dedičov, a to podľa počtu dedičov a ceny každého jednotlivého dedičského podielu.

Predmetná výzva teda nereflektovala zákonnú úpravu, bola v rozpore s jasným ustanovením zákona,
a to § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ide o zmätočnú a nesprávnu výzvu, ktorá nemohla viesť k
zosplatneniu pohľadávky. Právny úkon, ktorým teda veriteľ vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy je
neplatný, pretože bol urobený v rozpore so zákonom.
1.7 Súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný veriteľ ani nemohol mimoriadne zosplatniť úver pre absenciu

dohody, ktorá by mu to umožňovala. Súd prvej inštancie mal za to, že ustanovenie čl. II bodu 7.
zmluvy o úvere nie je možné považovať za dohodu v súlade so spotrebiteľskou právnou úpravou, keďže
takáto dohoda umožňuje vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru kedykoľvek po omeškaní so splatením
splátky, t. j. v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Takáto úprava predstavujeodchýlenie sa od zákona v neprospech spotrebiteľa, čo je zakázané podľa ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pretože znižuje jeho ochranu v podobe práva byť upozornený na možnosť
zosplatnenia celého dlhu. Zároveň dojednanie o možnosti mimoriadneho zosplatnenia úveru podľa bodu

8.1 písm. a/, tzv. produktových obchodných podmienkach neboli ani pôvodným dlžníkom, ani žalovanými
nikdy podpísané, nie je to teda dohoda. Súd prvej inštancie skonštatoval neexistenciu platnej dohody
umožňujúcej pôvodnému veriteľovi vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
1.8 Za zmätočné a nejasné považoval súd prvej inštancie aj oznámenie o mimoriadnom zosplatnení
úveru, pretože pôvodný veriteľ všetkým žalovaným zasielal identické oznámenie, v ktorom všetkých

žalovanýchvyzvalnazaplatenierovnakejsumy19936,77eur,čojeopäťvrozporesozákonnouúpravou
uvedenou v § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní obsahu tohto oznámenia súd prvej
inštancie tiež skonštatoval, že tento právny úkon je aj neurčitý, pretože v ňom nie je riadne špecifikovaná
omeškaná splátka, pre ktorú sa veriteľ rozhodol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru tak, aby bolo
možné preveriť zákonnosť postupu právneho predchodcu žalobcu, ktorý mal predchádzať vyhláseniu
splatnosti celého úveru. S poukazom na ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka je neurčitý

právny úkon neplatný. Právny úkon, akým je zosplatnenie celého dlhu by mal obsahovať dôležitý údaj, a
to identifikáciu tej nezaplatenej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie
celéhodlhu.Právnyúkon,ktorýmveriteľzosplatnilcelýdlhjenaúkorurčitostinejasný,vyvolávaotázniky,
zároveň bol urobený v rozpore so zákonom (§ 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka), preto ho považoval
súd prvej inštancie za neplatný pre jeho neurčitosť a rozpor so zákonom.

1.9 Súd prvej inštancie zastal názor, podľa ktorého nedošlo k splneniu zákonných predpokladov
pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, a keďže do času postúpenia pohľadávky nenastal ani
konečným termín splatnosti úveru (ten mal nastať až v roku 2025), došlo k postúpeniu pohľadávky
vrozporesust.§17ods.1Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,zdôvoduktoréhosapovažujepostúpenie
pohľadávky za neplatné, z čoho potom vyplýva, že žalobca v konaní nedisponuje aktívnou vecnou

legitimáciou, v dôsledku čoho súd prvej inštancie žalobu zamietol.
1.10 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným,
ktorí boli v konaní plne úspešní, priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, s tým, že o
výške trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca (ďalej aj len ako „odvolateľ“) prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, pričom uviedol, že
rozsudok napáda v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
a žalobe vyhovel, alternatívne rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2.1 Žalobca v odvolaní rozporoval záver súdu prvej inštancie, ktorý považoval výzvy pred zosplatnením
a oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru za zmätočné, resp. v rozpore so zákonom a tvrdil,
že žalovaní boli všetci účastníci dedičského konania a z tohto dôvodu museli takisto vedieť, že
za poručiteľove dlhy zodpovedajú podľa pomeru nadobudnutého dedičstva, čo je priamo uvedené
aj v Občianskom zákonníku, pričom neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje. Z tohto dôvodu mu

nebolo vôbec zrejmé, prečo by mali byť úkony: výzva pred zosplatnením a oznámenie o mimoriadnom
zosplatnení úveru považované za zmätočné a mylné, keď v nej pôvodný veriteľ uviedol celú dlžnú
sumu. Žalovaným predsa nič nebránilo, aby sa o tej ktorej konkrétnej výške dlžnej sumy konkrétneho
žalovanéhoinformovali,atopredpodanímžaloby,prípadnepojejpodaní.Žalovanívšaksvojoupasivitou
len preukázali, že dlh, ktorý po pôvodnom dlžníkovi zdedili nemali úmysel uhrádzať, v opačnom prípade

by predsa vyvinuli aktivitu na možné riešenie. Žalovaní takisto neuhrádzali ani len mesačné splátky
pred samotným zosplatnením úveru. Žalovaní by svoj dlh neuhradili ani v tom prípade, keby vo výzve
pred zosplatnením a v oznámení o mimoriadnom zosplatnení bola uvedená dlžná suma podľa podielov
nadobudnutého dedičstva ku tomu ktorému konkrétnemu žalovanému.
2.2 Žalobca nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého súd považoval

právny úkon, t. j. oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru za neurčitý a z tohto dôvodu aj za
neplatný podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko v oznámení pôvodný veriteľ riadne
nešpecifikoval splátku, pre ktorú sa veriteľ rozhodol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, čo žalobca
odôvodnil tvrdením, že takáto povinnosť pre veriteľa nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Žalobca
v tomto smere zdôraznil, že určenie, pre ktorú splátku si veriteľ uplatňuje predčasné zosplatnenie dlhu,

je právnym posúdením, t. j. výhradne na posúdení súdu a on ako žalobca nemá povinnosť vec právne
kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť (čo aj urobil). Žalobca v závere uviedol, že úver bol platne
mimoriadnezosplatnení,atovsúladesust.§565vspojenís§53ods.9Občianskehozákonníka,apretopovažoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v aspekte posúdenia absencie aktívnej vecnej legitimácie
za nesprávne.
2.3 V odvolaní žalobca rozporoval aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého súd posúdil mimoriadne

zosplatnenie úveru za neplatné pre absenciu platnej dohody o možnosti úver mimoriadne zosplatniť.
K tejto námietke žalobca uviedol, že žiadna norma spotrebiteľského práva nevyžaduje, aby bola
spotrebiteľská zmluva vyhotovená ako jediný dokument, resp. aby každá časť dokumentu bola osobitne
podpísaná. Žalobca zastal názor, podľa ktorého pôvodný veriteľ s pôvodným dlžníkom uzavrel platnú
dohodu o práve veriteľa úver mimoriadne zosplatniť.

2.4 Žalobca, reflektujúc na bod 7. a 8. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v odvolaní uviedol,
že v dôsledku zmeny pomeru nadobudnutého dedičstva navrhuje zmenu petitu žaloby v znení, podľa
ktorého má súd rozhodnúť tak, že žalovaný 1/ je povinný do 3 dní od doručenia rozsudku zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 5.411,84 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy
5 411,84 eur od 23. júna 2021 do zaplatenia. Žalovaný 2/ je povinný do 3 dní od doručenia rozsudku
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 929,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo

sumy 1 929,76 € od 23. júna 2021 do zaplatenia. Žalovaný 3/ je povinný do 3 dní od doručenia rozsudku
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 929,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne
zo sumy 1 929,76 eur od 23. júna 2021 do zaplatenia. Žalovaný 4/ je povinný do 3 dní od doručenia
rozsudkov zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 929,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00
% ročne zo sumy 1 929,76 eur od 23. júna 2021 do zaplatenia.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaní, ktorí uviedli,
že s argumentami žalobcu v odvolaní sa nestotožňujú a nad rámec dôvodov uvedených v odôvodnení
rozsudku súdom prvej inštancie, s ktorými sa stotožnili dodali, že pôvodný veriteľ zosplatnil úver
neplatne, t. j. v rozpore s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka.

4. K vyjadreniu žalovaných sa žalobca už nevyjadril, i napriek tomu, že mu na to bol vytvorený procesný
priestor.

5. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.

z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podanévčas,oprávnenoustranou,(§359,§362ods.1CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“
rozsudok okresného súdu vo výroku I. a v závislom výroku II. podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak:
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno

napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7. Odvolací súd na úvod konštatuje, že podstatou sporu medzi stranami je otázka, či došlo k platnému

mimoriadnemu zosplatneniu úveru, ako podmienky platnosti postúpenia žalovanej pohľadávky
z pôvodného veriteľa na žalobcu, od vyriešenia ktorej závisí posúdenie aktívnej vecnej legitimácie
v spore. Zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi stranami nebolo
sporné, že pôvodný veriteľ poskytol pôvodnému dlžníkovi úver vo výške 23 000,- eur, ktorý bol pôvodný
dlžník povinný splácať v mesačných splátkach vo výške 368,67 eur, splatnými 20. dňa príslušného

mesiaca. Z obsahu súdneho spisu ďalej vyplýva, že pôvodný veriteľ si pohľadávku z titulu zmluvy o úvere
riadne prihlásil do dedičského konania po pôvodnom dlžníkovi. Po skončení dedičského konania po
pôvodnom dlžníkovi pôvodný veriteľ vyzval žalovaných identickou výzvou pred zosplatnením úveru zo
dňa 3. februára 2021 (č. l. 66 až 69) na zaplatenie omeškaného dlhu, ktorý ku dňu vyhotovenia tejto
výzvy predstavoval sumu 4 315,- eur, s upozornením na možnosť mimoriadne úver zosplatniť. Uvedená

výzva pred zosplatnením bola žalovaným doručená dňa 8. februára 2021, čo vyplýva z výstupov
z informačného systému Slovenskej pošty, a.s. ako poskytovateľa univerzálnej poštovej služby v podobe
„Sledovania zásielok“ (ďalej len „výsledok sledovania zásielok“), pozri čl. 141a, 141b, 142a, 142b.
Následne pôvodný veriteľ identickým oznámením o mimoriadnom zosplatnení úveru zo dňa 11. marca2021 (č. l. 33 až 36) úver mimoriadne zosplatnil, a ktorý vyčíslil na sumu 19 936,77 eur. Predmetné
oznámenie bolo žalovaným doručené dňa 17. marca 2021, čo vyplýva z výsledku sledovania zásielok (č.
l. 37a, 37b, 38a, 38b). Následne pôvodný veriteľ identickou výzvou pred postúpením zo dňa 26. marca

2021 (č. l. 62 až 65) vyzval žalovaných na zaplatenie dlhu vo výške 19 995,69 eur, s poučením o riziku
možnosti pohľadávku postúpiť tretej osobe. Predmetná výzva bola žalovaným doručená dňa 31. marca
2021, čo vyplýva z výsledku sledovania zásielok (č. l. 144b, 145a, 145b, 146). Predmetom žaloby je
nárok žalobcu na zaplatenie nesplatenej časti úveru po mimoriadnom zosplatnení.

8. Žalobca svoju procesnú obranu v odvolaní založil na týchto zásadných argumentoch. V prvom
rade namietol nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, ktorým posúdil výzvu pred zosplatnením
a oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru za neplatné pre rozpor s ust. § 470 ods. 2 v spojení
s ust. § 39, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V druhom rade rozporoval záver súdu prvej inštancie
oabsenciiplatnejdohodyomožnostiúvermimoriadnezosplatniť.Vposlednomradetvrdil,žeúverplatne
zosplatnil v súlade s ust. § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

9. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta najmä nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie dospieť k nesprávnemu záveru
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore. K uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolací
súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v spore. Záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie si prejudiciálne odvodil od neplatnosti postúpenia
pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, a to pre nedodržanie kogentného ustanovenia §
17 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý platnosť právneho úkonu – postúpenia pohľadávky

podmieňujepožiadavkou,abysapostupovalacelápohľadávkapokonečnomtermínesplatnostialebopo
„mimoriadnom“ zosplatnení. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná pohľadávka nebola v čase
postúpenia na žalobcu splatná, pretože nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu úveru. Tento
záver si súd prvej inštancie odôvodnil troma argumentačnými líniami. Prvotná argumentácia spočívala
v posúdení výzvy pred zosplatnením a oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru za absolútne

neplatné právne úkony pre rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Druhotná argumentácia bola
založená na konštatovaní, že medzi pôvodným veriteľom a pôvodným dlžníkom, resp. žalovanými, nie je
dojednanáplatnádohodaomožnostiúvermimoriadnezosplatniť(§565 Občianskehozákonníka).Tretia
argumentácia vychádzala z neplatnosti právneho úkonu – oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že v ňom nebola riadne špecifikovaná splátka, pre

ktorú došlo k zosplatneniu úveru.

11. V prvom rade súd prvej inštancie posúdil mimoriadne zosplatnenie úveru, ako základnú podmienku
platnosti postúpenia pohľadávky, za neplatné, a to v dôsledku neplatnosti právnych úkonov – výzvy pred
zosplatnením (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) a oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru (§

565 Občianskeho zákonníka) podľa § 39 v spojení s § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
11.1 Žalobca v podanom odvolaní namietol záver súdu prvej inštancie, ktorý posúdil výzvu pred
zosplatnenímaoznámenieomimoriadnomzosplatneníúveruzaabsolútneneplatnéprávneúkonypodľa
§ 39 v spojení s § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie záver o neplatnosti výzvy
pred zosplatnením odôvodnil tvrdením, že pôvodný veriteľ predmetnou výzvou vyzval každého dediča

osobitne na úhradu dlžnej sumy 4 313,51 eur, avšak žiaden z dedičov nedlžil predmetnú sumu, pretože
žalovaná 1/ v zmysle § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovedala za dlh poručiteľa v rozsahu
48,32 %, čo predstavuje sumu 2 084,29 eur, žalovaný 2/ až 4/ zodpovedali za dlh v rozsahu 17,23
%, čo predstavuje sumu 743,22 eur. Výzva pred zosplatnením tak nereflektovala na zákonnú úpravu
v zmysle § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho ju súd prvej inštancie posúdil ako

absolútne neplatnú (§ 39 Občianskeho zákonníka). Rovnakou argumentačnou líniou posúdil súd prvej
inštancie za absolútne neplatné aj oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru, ktoré (v identickej
podobe) pôvodný veriteľ zaslal žalovaným, a v ktorom žalovaných vyzval na zaplatenie zosplatneného
dlhu vo výške 19 936,77 eur.11.2 Odvolací súd hodnotí predmetnú odvolaciu námietku žalobcu ako dôvodnú a uvádza k nej, že
podľa zákonnej reglementácie dedičského konania zodpovedá dedič za pasíva dedičstva iba do výšky
nadobudnutého dedičstva. Predmetom zodpovednosti dedičov sú len tie povinnosti, ktoré vznikli do

okamihu poručiteľovej smrti, a ktoré smrťou nezanikli. Zodpovednosť dedičov je delená, pričom každý
z dedičov zodpovedná za uvedené náklady a dlhy len v rozsahu hodnoty svojho dedičského podielu k
hodnote celého dedičstva. Pohľadávka prípadných veriteľov sa takto rozkladá na jednotlivých dedičov
podľa počtu dedičov a hodnoty každého jednotlivého dedičského podielu. Ide tak o vyjadrenie deleného
záväzku. Je však potrebné zdôrazniť, že pohľadávka veriteľa, v rozsahu v ako presahuje zodpovednosť

dediča podľa § 470 Občianskeho zákonníka, nezaniká (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1M Obdo V 8/2007 zo dňa 28. januára 2008). Účelom § 470 Občianskeho
zákonníka bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prijať právny režim, ktorým by sa docielilo
naplnenie zásady, podľa ktorej „nemá byť dedenie pre dediča majetkovým rizikom“. Nadväzujúc na
uvedené, je možné skonštatovať, že ustanovenie § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny inštitút
prijatý na ochranu dedičov, ktorý bráni tomu, aby súd zaviazal (v rámci súdneho konania) dediča na

plnenie dlhu po poručiteľovi nad zákonnom limitovaný rozsah (§ 470 Občianskeho zákonníka). Odvolací
súd, poukazujúc na skutočnosť, že pohľadávka veriteľa nad rozsah zodpovednosti dediča podľa § 470
Občianskeho zákonníka nezaniká, dodáva, že účinky tejto zákonnej limitácie sa tak „zákonite“ prejavujú
až v rámci súdneho konania. V súvislosti s týmto tvrdením je potrebné poznamenať, že súčasne žiadne
zákonné ustanovenie Občianskeho zákonníka a ani osobitného právneho predpisu nepodmieňuje

platnosť právnych úkonov veriteľa, v rámci realizácie jeho práv zo záväzkovo-právneho vzťahu v štádiu
predsúdneho konania, povinnosťou „reflektovať“ na ustanovenie § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Za aplikácie formálnej logiky možno stanoviť, že k určitému právu musí korelatívne existovať určitá
povinnosť. V konkrétnosti prejednávanej veci sa týmto právom rozumie „právo dediča liberovať sa od
povinnosti platiť nad rozsah zodpovednosti v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka“. K tomuto právu

dediča prislúcha (implicitne) povinnosť veriteľa strpieť výkon tohto práva a znášať stav nevymožiteľnosti
svojho nároku prevyšujúceho rozsah zodpovednosti dediča v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka.
Zákon tak jednoznačne chráni dedičov pred povinnosťou platiť veriteľovi nad rozsah ich zodpovednosti
a veriteľovi bráni vymôcť svoj nárok nad rozsah tejto zodpovednosti dedičov a ukladá mu povinnosť
strpieť stav nevymožiteľnosti svojho nároku. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákon v otázke

zodpovednosti dedičov (§ 470 Občianskeho zákonníka) explicitne ani implicitne pre veriteľa neukladá
žiadnu ďalšiu povinnosť nad rámec tej, ktorá sa korelatívne z tejto povahy práva, resp. z limitovanej
zodpovednosti dedičov vykazuje. Argumentačne tak možno z vyššie prezentovaných úvah, za použitia
„argumentum a contrario“ dôkazu o opaku, konštatovať, že ak zákon (§ 470 Občianskeho zákonníka)
nekonštituuje ďalšie právo dedičov v aspekte ich limitovanej zodpovednosti podľa § 470 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka, než je vyjadrené vyššie. Z uvedených čiastkových záverov sa podľa názoru
odvolacieho súdu vytvoril dostatočný argumentačný základ pre záver, podľa ktorého nie je možné
podmieniť platnosť jednostranných právnych úkonov, ktorými pôvodný veriteľ žalovaných, ako dedičov,
žiadal o zaplatenie neuhradenej pohľadávky, povinnosťou tohto veriteľa v týchto úkonoch vnútorne
diferencovať skladbu dlhu v aspekte § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka, osobitne vo vzťahu ku

každému dedičovi. Podľa názoru odvolacieho súdu tak premisa, z ktorej súd prvej inštancie v rámci
posudzovania (ne)platnosti právnych úkonov vychádzal, vybočuje zo zákonných limitov ustanovenia §
470 ods. 2 Občianskeho zákonníka (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 796/2016 zo dňa 22. júna 2017). Argumentácia súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu spočívala v neprípustnom extenzívnom výklade predmetného ustanovenia (§ 470 ods. 2), ktorým

súd konštituoval pre osobu veriteľa povinnosti zo zákona preň nevyplývajúce, a ktorých nedodržanie
sankcionoval (absolútnou) neplatnosťou jednostranných (adresných) právnych úkonov. Odvolací súd
v tomto smere ešte poznamenáva, že zákon u veriteľa neprezumuje povinnosť prispôsobovať realizáciu
jednostranných právnych úkonov kritériám ustanovenia § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka pod
sankciou absolútnej neplatnosti. Sankcia veriteľa za nerešpektovanie ustanovenia § 470 ods. 2

Občianskeho zákonníka sa môže nanajvýš prejaviť až v súdnom konaní, v rámci ktorého súd veriteľovi
časť žalovaného nároku, prevyšujúceho rozsah zodpovednosti dedičov, zamietne. Inak je tomu pri
nahliadaní na postavenie dedičov, ktorých ochrana (dedičských) práv v zmysle § 470 Občianskeho
zákonníka je vo všeobecnosti determinovaná zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ – bdelým patrí
právo. Uvedená zásada v pohľade na prejednávanú vec poskytuje podľa názoru odvolacieho súdu

priestor pre formuláciu, podľa ktorej, ak by žalovaní ako dedičia konali aspoň v minimálnej miere
obozretnosti podľa predmetnej zásady a na výzvu pôvodného veriteľa uhradili len na nich pripadajúcu
časť dlhu, docielila by sa tak zákonnom predpokladaná konzumácia práv a povinností z titulu zmluvy
o úvere, rešpektujúc zároveň zákonne i morálne limity (§ 470 Občianskeho zákonníka). Nemožno satak stotožniť ani s argumentačnou líniou súdu prvej inštancie, na základe ktorej súd preklopil bremeno
plynúce z nerešpektovania tejto zásady „bdelým patrí právo“ na veriteľa, a to ani s akcentom na
skutočnosť, že pôvodný veriteľ mal o dedičskom konaní vedomosť, pretože dané bremeno, v zmysle

predmetnej zásady, primárne viazne na strane subjektov, u ktorých zákon prezumuje pozitívne právne
účinky, ergo u dedičov poručiteľa. Na uvedenom náhľade nič nemení ani spotrebiteľská povaha sporu,
nakoľko zákon aj pri sporoch s ochranou slabšej strany rešpektuje všeobecné pravidlo, podľa ktorého
každý nesie zodpovednosť za bránenie svojich práv, pokiaľ zákon neustanovuje výnimky z tejto zásady
(napr. pri námietke premlčania v spotrebiteľských sporoch a pod.). Odvolací súd tak po zohľadnení

vyššie nastolených úvah a záverov konštatuje, že súd prvej inštancie otázku (ne)platnosti výzvy pred
zosplatnením a oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru nesprávne právne posúdil.

12. V druhom rade súd prvej inštancie posúdil mimoriadne zosplatnenie úveru, ako základnú podmienku
platnosti postúpenia pohľadávky, za neplatné, a to v dôsledku absencie platnej dohody o možnosti úver
mimoriadne zosplatniť.

12.1 Žalobca v podanom odvolaní uvedený záver súdu prvej inštancie namietol a tvrdil, že medzi
pôvodným veriteľom a pôvodným dlžníkom bola dohoda o možnosti úver mimoriadne zosplatniť (§
565 Občianskeho zákonníka) dojednaná platne. Súd prvej inštancie namietaný záver založil na dvoch
premisách. Primárne súd prvej inštancie posúdil ustanovenie čl. II bodu 7 zmluvy o úvere za neplatné
zmluvné dojednanie (podľa § 54 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), nakoľko dospel

k záveru, že takáto dohoda umožňuje vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru kedykoľvek po omeškaní
so splatením splátky, t. j. v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. S uvedeným
záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje a uvádza, že záver súdu prvej inštancie,
ktorým posúdil zmluvné ustanovenie čl. II. bod 7 zmluvy o úvere za absolútne neplatné, je založený na
neprípustnom formalistickom výklade, ktorý nesleduje ústavnoprávnu požiadavku „preferencie výkladu

právneho úkonu v prospech jeho platnosti“. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí
sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 1. apríla 2015 uviedol, že preferencia výkladu uchovávajúceho právny
úkon v platnosti kladie vysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa
právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého
právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy skutočne

vedie k neplatnosti právneho úkonu a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej
normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu. Prehnané formalistické požiadavky všeobecného
súdu na formuláciu zmluvných dojednaní sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri
hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva
vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti zmluvných ustanovení (prípadne iných dôvodov neplatnosti),

ale v poskytnutí súdnej ochrany zmluvným stranám. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že zo
zmluvy o úvere (čl. II bod 7.) vyplýva dohoda zmluvných strán o možnosti úver mimoriadne zosplatniť
v prípade, že dlžník úver riadne a včas nespláca (ďalej len „dohoda o možnosti úver zosplatniť“). Z čl.
III. bod 4. zmluvy o úvere ďalej vyplýva, že na právne vzťahy výslovne neupravené touto zmluvou
sa budú riadiť POP, VOP a právnymi predpismi Slovenskej republiky. Bod 8.1 písm. a/ (prvá veta)

Produktových obchodných podmienok obsahovo nadväzuje na dohodu o možnosti úver zosplatniť,
keď k posudzovanému účelu najbližšie charakterizuje pojem porušenie povinnosti „splácať riadne
a včas“, a to ako: „Za prípad porušenia sa považuje: omeškanie dlžníka so splácaním pohľadávky
banky o viac ako tri mesiace“. Vychádzajúc zo systematického a logického výkladu vyššie uvedených
zmluvných ustanovení, nie je možné dôjsť k záveru, že by obsah, resp. účel dohody o možnosti

úver zosplatniť odporoval kogentným ustanoveniam zákona (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).
Už pri striktne formálnom výklade predmetných ustanovení zmluvy o úvere možno dospieť nanajvýš
k záveru, že dohoda o možnosti úver zosplatniť obsahovo nereflektuje na osobitnú povinnosť veriteľa
pred zosplatnením úveru realizovať samostatnú výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
čo je však konvalidované všeobecnou „blanketnou“ klauzulou (čl. III. bod 4. zmluvy o úvere) a povahou

kogentných ustanovení zákona, ale v žiadnom prípade nemožno dospieť k záveru, že je s predmetným
ustanovením (§ 53 ods. 9) v gramatickom či obsahovom rozpore. Z vyššie uvedených dôvodov tak
považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie, vychádzajúci z absencie platnej dohody o možnosti
úver zosplatniť, za nesprávny a odvolaciu námietku žalobcu v tomto smere za dôvodnú. Odvolací súd
dodáva, že nakoľko bola už prvá premisa súdu prvej inštancie o absencii platnej dohody o možnosti

úver zosplatniť nesprávna, a vo vzťahu ktorej má druhá premisa len eventuálnu povahu, t. j. jej právna
relevancia prichádza do úvahy len ak je správny záver súdu vyjadrený v prvej premise, sa odvolací
súd ďalej s otázkou dodržania písomnej formy dohody v zmysle bodu 8.1 Produktových obchodných
podmienok nezaoberal.13. V treťom rade súd prvej inštancie posúdil mimoriadne zosplatnenie úveru, ako základnú podmienku
platnosti postúpenia pohľadávky, za neplatné, a to v dôsledku neplatnosti právneho úkonu – oznámenia

o mimoriadnom zosplatnení podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že v predmetom
oznámení pôvodný veriteľ nešpecifikoval splátku, pre ktorú úver zosplatnil.
13.1 Žalobca v podanom odvolaní uvedený záver súdu prvej inštancie namietol a tvrdil, že určenie pre
ktorú splátku veriteľ úver zosplatnil je otázkou právnou, čo znamená, že veriteľ nie je povinný v tomto
zmysle vec právne kvalifikovať. Uvedenú námietku hodnotí odvolací súd ako dôvodnú a uvádza k nej, že

v aspekte posúdenia platnosti mimoriadneho zosplatnenia úveru v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565
Občianskeho zákonníka je súd povinný vychádzať zo zisteného skutkové stavu a po právnej stránke
si ustáliť, pre ktorú splátku mohlo dôjsť k platnému zosplatneniu úveru. V záujme zachovania právnej
istoty a rešpektovania zásady „iura novit curia“ je vo všeobecnosti povinnosťou žalobcu v aspekte
unesenia bremena tvrdenia a bremena dôkazu formovať svoj procesný útok v kvalite, ktorá po skutkovej
stránke umožní súdu zistiť, či a kedy bola dlžníkovi doručená výzva v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka a oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka
a rozsah omeškania dlžníka so splácaním konkrétnych splátok úveru. Otázka, či došlo k dodržaniu
kogentných ustanovení v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, je už otázkou
právnou. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má súd preukázaný časový okamih účinnosti oznámenia
o mimoriadnom zosplatnení úveru (§ 565 Občianskeho zákonníka) ako adresného jednostranného

právneho úkonu, je povinný posúdiť, či k tomuto dňu bol dlžník v omeškaní s niektorou splátkou dlhšie
akotrimesiace,čikudňuzosplatneniaboldlžníkupozornenýnievlehotekratšejako15dnínauplatnenie
tohto práva (§ 53 ods. 9 „in fine“ Občianskeho zákonníka) a či došlo k zosplatneniu úveru najneskôr do
splatnosti najbližšej splátky (§ 565 „in fine“ Občianskeho zákonníka).
13.2 Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami nebolo sporné,

že pôvodný veriteľ poskytol pôvodnému dlžníkovi úver vo výške 23 000,- eur, ktorý bol pôvodný dlžník
povinný splácať v mesačných splátkach vo výške 368,67 eur, splatnými 20. dňa príslušného mesiaca.
Z výsledkov dokazovania bolo zrejmé, že žalovaní boli ku dňu vyhotovenia výzvy pred zosplatnením (3.
februára 2021) v omeškaní so splácaním dlhu v sume 4 313,51 eur. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že
žalovaní boli minimálne v omeškaní so zaplatením splátok splatných (20. februára 2021, 20. januára

2021, 20. decembra 2020, 20. novembra 2020). Pôvodný veriteľ účinne úver zosplatnil k 17. marcu
2021, pretože oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru svojou povahou predstavuje jednostranný
adresný právny úkon, ktorý vo všeobecnosti viaže svoje právne účinky k okamihu účinného doručenia
adresátovi, resp. doručenia do dispozičnej sféry adresáta. Z výsledkov dokazovania je zrejmé, že
(identické) oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru zo dňa 11. marca 2021 bolo žalovaným

doručené dňa 17. marca 2021, čo bolo preukázané z výsledku sledovania zásielok (č. l. 37a, 37b, 38a,
38b). Za situácie, že pôvodný veriteľ úver zosplatnil k 17. marcu 2021, t. j. dňom účinného doručenia
oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru žalovaným, je zrejmé, s poukazom na zákonnú úpravu
(§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka), že pôvodný veriteľ úver mimoriadne zosplatnil
pre splátku splatnú dňa 20. novembra 2020, (s ktorou boli žalovaní ku dňu zosplatnenia v omeškaní

dlhšie ako tri mesiace). Žalovaní boli zároveň riadne poučení v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka na základe výzvy pred zosplatnením zo dňa 3. februára 2021, doručenej žalovaným dňa 8.
februára 2021 (vid výsledok sledovania zásielok čl. 141a, 141b, 142a, 142b), pričom je potrebné dodať,
že v zmysle aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie sp.
zn. 4Cdo/231/2021 zo dňa 26. januára 2023) je prípustné, resp. sa predpokladá, že predmetná výzva by

mala byť doručovaná a lehota 15 dní by mala začať plynúť (resp. aj uplynúť) ešte pred uplynutím troch
mesiacov od omeškania so splátkou, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru (t. j. tá splátka, ktorá naplnila
podmienku trojmesačného omeškania). Ak teda pôvodný veriteľ úver mimoriadne zosplatnil k 17. marcu
2021, urobil tak pre splátku splatnú dňa 20. novembra 2020 a súčasne tak urobil do splatnosti najbližšej
splátky, ktorou je v danom prípade splátka splatná dňa 20. marca 2021 (t. j. splátka, ktorá nasleduje

po uplynutí troch mesiacov od omeškania s úhradou splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu). V zmysle
vyššie uvedeného tak podľa názoru odvolacieho súdu banka úver mimoriadne zosplatnila v lehotách
podľa ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka.
13.3 Odvolací súd ďalej konštatuje, že súčasná právna úprava neustanovuje vo vzťahu k oznámeniu
o mimoriadnom zosplatnení úveru (§ 565 Občianskeho zákonníka) žiadne osobitné obligatórne

náležitosti, absenciu ktorých by zákon sankcionoval absolútnou neplatnosť tohto úkonu. V tejto rovine
odvolací súd odkazuje na podporu svojho záveru aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30. januára 2024, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky
k spornej otázke jednoznačne uviedol, že „dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovalidovolatelia,žešpecifikáciasplátky,prektorúdochádzakzosplatneniu,bymalabyťpodmienkouplatnosti
predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku)
zákon veriteľovi neukladá. Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním

nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov,
ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho
zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase
zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“ (bod 31.). Aj s prihliadnutím na vyššie vymedzenú premisu,
ktorú odvolací súd zastáva v rámci posudzovania otázky platnosti mimoriadneho zosplatnenia úveru

v spotrebiteľských vzťahoch, t. j .v aspekte zásady „iura novit curia“, odvolací súd konštatuje, že záver
súdu prvej inštancie, ktorým podmienil platnosť úkonu – oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru
požiadavkou „skutkovej“ špecifikácie splátky, je založený na nesprávnom právnom posúdení a v postupe
súdu prvej inštancie, ktorým došlo zároveň k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

14. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v konaní sa uplatňuje pohľadávka banky, ktorá bola postúpená

tretej osobe, resp. žalobcovi. Ide o skutočnosť, ktorá podmieňuje záver o existencii aktívnej vecnej
legitimácie v spore. Aktívnou vecnou legitimáciou sa pritom rozumie také hmotnoprávne postavenie,
z ktorého vyplýva žalobcovi ním tvrdené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej - existencie tvrdeného
práva na strane žalobcu, alebo pasívnej - existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je

imanentnou súčasťou súdneho konania a súd je povinný skúmať ju z úradnej povinnosti v ktoromkoľvek
štádiu konania (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009,
sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27. októbra 2021). Súd prvej inštancie sa tak v tomto ohľade správne v
konaní zameral predovšetkým na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, najmä s ohľadom na
spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami sporu, v nadväznosti na potrebu poskytnutia

osobitnej ochrany spotrebiteľovi v spore s dodávateľom a súd prvej inštancie správne zameral pozornosť
na vysporiadanie sa s otázkou platnosti postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, na základe
ktorej by súd mohol konštatovať, že žalobca je skutočným nositeľom práva, ktorého sa v spore
voči žalovaným, ako spotrebiteľovi, domáha. V spotrebiteľských vzťahoch pri konštatovaní platnosti či
neplatnosti postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa na ďalší subjekt, je nutné okrem všeobecných

ustanovení § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka zohľadniť aj osobitnú právnu úpravu, ktorá na daný
právny vzťah dopadá.

15. Jednu z osobitných právnych úprav dotýkajúc sa postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského vzťahu
predstavuje Zákon o bankách. Predmetná právna úprava pre platné postúpenie pohľadávky banky

vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
(osobitná písomná výzva banky klientovi a relevantná doba omeškania dlžníka aj napriek písomnej
výzve banky). Uvedené podmienky sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky
v zmysle hmotného práva a musia byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky
postúpenia stanovuje priamo Zákon o bankách a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom

ochrany bankového tajomstva (uvedenú skutočnosť odvolací súd konštatuje len pre úplnosť a vzhľadom
na označenie 14. časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ako OCHRANA KLIENTOV A BANKOVÉ
TAJOMSTVO, v ktorej je obsiahnuté aj zákonného ustanovenia § 92 ods. 8), ide o zákonné podmienky
postúpenia pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len administratívne
povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale priamo stanovuje hmotnoprávne podmienky

platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o „lex specialis“ vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávok (§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Takémuto záveru nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky pohľadávku postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti Zákona o bankách, ktorej
nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len

ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje osobitné
podmienky, za ktorých môže banka, a to aj bez súhlasu klienta postúpiť pohľadávku na inú osobu, čo
výkladom „a contrario“ znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka
platne postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Odvolací súd v súvislosti s takýmto záverom
poznamenáva, že takýto výklad predmetného zákonného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách

zodpovedájudikatúreNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorýprávezaúčelomzjednoteniavýkladu
tohto ustanovenia v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018 jednoznačne konštatoval,
že „ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva,aletiežprávklientavsúvislostispostúpenímpohľadávky.Postúpeniepohľadávky,kuktorémudošlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ Zhodne aj vo svojom ďalšom rozhodnutí
sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 16. júla 2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právnu vetu:
„Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu)

so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje
prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej
veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých
môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia
ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok

neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)“.

16. V posudzovanej veci žalobca preukazoval splnenie zákonnej podmienky podľa ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách výzvou pred postúpením zo dňa 26. marca 2021 (č. l. 62 až 65), ktorou vyzval
žalovaných na zaplatenie dlhu vo výške 19 995,69 eur, s poučením o riziku možnosti pohľadávku
postúpiť tretej osobe. Predmetná (identická) výzva bola žalovaným doručená dňa 31. marca 2021, čo

vyplýva z výsledku sledovania zásielok (č. l. 144b, 145a, 145b, 146). Žalobca aj vo vyjadrení zo dňa
4. októbra 2023 (č. l. 136) uvádza, že splnenie zákonnej podmienky platnosti postúpenia žalovanej
pohľadávky podľa § 92 ods. 8 predmetného zákona preukazuje na základe výzvy pred postúpením
zo dňa 26. marca 2021. Odvolací súd poznamenáva, že nakoľko súd prvej inštancie žalobu zamietol
pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, avšak z iného právneho dôvodu, t. j. pre rozpor s ust. § 17

Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý sa ukázal ako nesprávny, absentovala tak zo strany súdu prvej
inštancie prieskumná činnosť v rozsahu zistenia naplnenia zákonných podmienok pre platné postúpenie
bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Nakoľko však došlo zo strany odvolacieho
súdu k zrušeniu rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
bude v ďalšom konaní povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať naplnenie uvedenej podmienky podľa

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách. Odvolací súd v tomto smere akcentuje aj na potrebu zistenia, či od
okamihu doručenia výzvy banky podľa § 92 ods. 8 predmetného zákona, do času postúpenia žalovanej
pohľadávky, uplynula lehota 90 dní.

17. Na záver odvolací súd uvádza, že žalobca v podanom odvolaní reflektoval na záver súdu prvej

inštancie, na základe ktorého súd korigoval výšku všeobecnej ceny majetku poručiteľa, s dopadom
na rozsah zodpovednosti žalovaných podľa § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca reflektujúc
na túto skutočnosť navrhol (v odvolaní) zmenu petitu žaloby v znení, aby súd vydal rozsudok, ktorým
rozhodne, že „žalovaný 1/ je povinný do 3 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
5.411,84 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5 411,84 eur od 23. júna 2021

do zaplatenia. Žalovaný 2/ je povinný do 3 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
1 929,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 929,76 € od 23. júna 2021
do zaplatenia. Žalovaný 3/ je povinný do 3 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1
929,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 929,76 eur od 23. júna 2021
do zaplatenia. Žalovaný 4/ je povinný do 3 dní od doručenia rozsudkov zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

1 929,76 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 929,76 eur od 23. júna
2021 do zaplatenia“. K uvedenému návrhu žalobcu odvolací súd uvádza, že naprieč civilným konaním
platí zásada neformálnosti právnych úkonov, v zmysle ktorej je súd povinný posudzovať právne úkony
strán sporu podľa ich obsahu. Vychádzajúc z tejto zásady došlo zo strany žalobcu v rámci odvolacieho
konania k návrhu na zmenu petitu žaloby, v zmysle ktorého si voči žalovanej 1/ uplatňuje nárok na

zaplatenie sumy vyššej, než akú žiadal priznať v pôvodnej žalobe. Opačne je tomu u žalovaných 2/ až
4/, vo vzťahu ktorým si v zmysle návrhu na zmenu petitu žaloby žiada žalobca zaplatiť sumu nižšiu, než
akú žiadal priznať v pôvodnej žalobe. Podľa Civilného sporového poriadku sa zmenou žaloby rozumie
návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo uplatňuje iné právo. Rovnako sa zmenou žaloby
rozumie aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich tvrdení v žalobe. Výkladom „a contrario“

je tak možné skonštatovať, že zmenou žaloby nemožno rozumieť zúženie uplatneného práva pred
súdom. Inštitút späťvzatia žaloby naopak reflektuje na procesnú situáciu, v rámci ktorej je zámerom
žalobcu dosiahnuť zúženie uplatneného práva oproti pôvodne žalovanému rozsahu. Vychádzajúc z tejto
diferenciácie je potrebné posudzovať aj „návrh žalobcu na zmenu petitu žaloby“. Odvolací súd v tomto
smere poznamenáva, že nakoľko došlo zo strany odvolacieho súdu k zrušeniu rozsudku a vrátenia veci

súdu prvej inštancie, je potrebné, rešpektujúc základné zásady civilného procesu, aby o „návrhu žalobcu
na zmenu petitu žaloby“, rozhodol v ďalšom konaní súd prvej inštancie v zmysle príslušných procesných
noriem Civilného sporového poriadku.18. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedených úvah a záverov konštatuje, že právne závery,
na základe ktorých súd prvej inštancie dospel v merite veci k záveru o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie, t. j. pre neplatnosť postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu rozporu s ust. § 17

Zákona o spotrebiteľských úveroch, sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci, a preto,
po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a zvážení všetkých relevantných skutočností, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v závislom výroku II. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie je vyjadreným právnym názorom odvolacieho
súdu viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

19. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).