Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 1, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6823200454
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6823200454.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom C., D. E. XXX/X, právne zast.: F., B., advokátska kancelária, so sídlom G.
- H. E. I. H., J. E. XXX, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: D. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L.
E. XX, právne zast.: M. N., B. so sídlom M. C., O. E. XXX/XX, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 7.083,34
Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. RA-5C/13/2023 zo
dňa 12. 09. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. RA-5C/13/2023 zo dňa 12. 09. 2024

p o t v r d z u j e.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 7.083,34 Eur titulom náhrady škody, zamietol (výrok I.). O nároku na
náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania

v rozsahu 100 % (výrok II.). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa
27.03.2023 a doplnenou 30.01.2024, domáhal pôvodne od žalovaných v rade 1/ D. K. a žalovaného
v rade 2/ Poľovníckeho spolku G. C., aby sa zdržali akýchkoľvek neoprávnených zásahov do práva
žalobcu na výkon lovu zveri a udelili žalobcovi povolenie na výkon lovu zveri a tým mu umožnili
zúčastňovať sa na výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri Poľovníckeho spolku G. C. a zároveň,
aby mu žalovaní v rade 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nahradili škodu vo výške 5.000,- €. V odôvodnení
žaloby a jej doplnení uviedol, že je riadnym členom Poľovníckeho spolku G. (pôvodne žalovaného v rade

2/) a má splnené všetky povinnosti, ktoré mu z členstva vyplývajú. Poľovnícky spolok G. je neziskovou
organizáciou v zmysle zák. č. 247/2009 Z. z. o poľovníctve (ďalej aj zákon o poľovníctve) a združuje
fyzické osoby - občanov SR, ktorí sú držiteľmi poľovníckych lístkov, za účelom výkonu práva poľovníctva.
V zmysle § 6 Stanov poľovníckeho spolku, má člen právo zúčastňovať sa na výkone práva poľovníctva
a ostatnej činnosti poľovníckeho spolku. Žalobca v súčasnosti nemôže loviť zver, nakoľko mu jeho právo
vyplývajúce z členstva v žalovanom 2/ bolo neoprávnene obmedzené, pretože žalobcovi nebolo vydané
a podpísané povolenie na lov zveri v poľovníckej sezóne 2022. Aby mohol žalobca riadne vykonávať

svoje poľovnícke oprávnenie a v rámci poľovného revíru loviť zver, musí mať pri sebe poľovný lístok,
povolenienalovzveriazbrojnýpreukaz(§53ods.1,2Zákona opoľovníctve).Žalobcaspĺňapodmienky
držaniaplatnéhozbrojnéhopreukazuapoľovnéholístka.Vdoplnenížalobydoručenomsúdu30.01.2024
žalobca zobral žalobu voči žalobcovi v rade 2/ Poľovníckemu spolku G. C., ako aj v časti petitu, ktorousa domáhal, aby sa žalovaní 1/ a 2/ zdržali akýchkoľvek neoprávnených zásahov do práva žalobcu na
výkon lovu zveri a udelili žalobcovi povolenie na výkon lovu zveri a tým mu umožnili zúčastňovať sa na
výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri Poľovníckeho spolku G. C. späť z dôvodu, že Poľovnícky

spolok G. C. bol rozhodnutím Okresného úradu J. B. č. P./XXXXXX-XXX zo dňa 30.02.2022 rozpustený.
Odvolacie konanie, ktoré sa proti tomuto rozhodnutiu viedlo na Okresnom úrade G. G. bolo zastavené z
dôvodu, že odvolatelia zobrali odvolanie späť. Zároveň v doplnení žalobu rozšíril a domáhal sa náhrady
škody aj za päť mesiacov roku 2023 (do zániku poľovníckeho spolku) vo výške 2.083,34 €, spolu
na sumu 7.083,34 €. Uznesením zo dňa 11.03.2024, sp. zn. RA-5C/13/2023, ECLI:SK:OSRS:2024:

6823200454.4 súd konanie voči žalovanému v rade 2/, Poľovníckemu spolku G. C. a v prvej časti petitu,
zastavil. Zároveň pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný (D. K.) je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
7.083,34 €.
Súd prvej inštancie z nesporných tvrdení žalobcu a vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav veci,
ktorý uviedol v bode 17. odôvodnenia rozhodnutia, pričom uviedol, že poľovnícky spolok G. C., bol do
svojho zániku XX.XX.XXXX neziskovou organizáciou s právnou subjektivitou, ktorá združovala občanov

SR, fyzické osoby, ktoré sú držiteľmi poľovných lístkov za účelom výkonu poľovníctva. Žalobca bol
členom Poľovníckeho spolku G. C.. Žalovaný (v rade 1/) bol v roku XXXX a nasledujúcom období
až do zániku poľovníckeho spolku predsedom poľovníckeho spolku G. C.. Pred rokom 2022 bolo
žalobcovi zo strany poľovníckeho spolku automaticky a bez povinnosti splnenia osobitých podmienok
vydávané povolenie na lov zveri. Rozsah povolenia, teda na aký druh zveri, na aké časové obdobie

a na aký počet kusov, žalobca v konaní netvrdil ani nepreukazoval. 01.01.2022 bolo žalobcovi vydané
povolenie na lov zveri č. XXXXXX s platnosťou od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXX na druh zveri jeleň -
IV. U.T. od XX.XX.XXXX - XX.XX.XXXX, jeleň - II.U.T., jelenča od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, diviak
- diviačica - lanštiak-prasa od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Žalobcovi bolo vydaných celkovo šesť
značiek, čo znamená, že mohol uloviť celkovo šesť kusov vyššie uvedenej zveri. Z nesporného tvrdenia

žalobcu vyplynulo, že nakoľko v poľovníckom spolku došlo následne, po vydaní tohto povolenia k zmene
poľovného hospodára, bol žalobca povinný toto povolenie poľovníckemu spolku vrátiť, aby mohlo byť
opatrené podpisom nového poľovného hospodára, čo žalobca aj urobil. Ďalšie povolenie mu zo strany
poľovníckeho spolku vydané nebolo. Z nesporných tvrdení žalobcu mal súd za preukázané, že žalobcovi
nebolo zo strany poľovníckeho spolku doručené žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by mali byť

obmedzované jeho práva vyplývajúce z členstva v poľovníckom spolku, pričom adresa žalobcu bola
žalovanému aj poľovníckemu spolku známa. Žalovaný sa dozvedel, že k prerokovaniu jeho domnelého
porušenia povinností a následnému vydaniu rozhodnutia malo dôjsť počas členskej schôdze spolku,
ktorá sa konala 14.04.2022. Takýto bod však nebol zaradený do programu a na schôdzi nebolo prijaté
rozhodnutie, na základe ktorého by mal byť žalobca obmedzovaný v práve loviť zver. Stav, kedy mu zo

strany poľovníckeho spolku G. nebolo vydané povolenie na lov zveri trval až do zániku poľovníckeho
spolku jeho rozpustením, na základe rozhodnutia Okresného úradu J. B. zo dňa 30.03.2022, č. P./
XXXXXX-XXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24.05.2023. Žalobca nevykonával právo poľovníctva tým,
že by zver lovil v poľovnom revíri G. C. od začiatku roku XXXX až do zániku poľovníckeho spolku. Súd
prvej inštancie vykonal právne posúdenie podľa § 53 ods. 1, 2. 3, 4, § 19 ods. 9, 10, § 26 ods. 1, § 2

písm. i/, q/, § 66 ods. 1, 3, 4 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v rozhodnom období, § 20 ods.1 a 2, § 420 ods. 1, 2, § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pričom v odôvodnení rozhodnutia citoval aj Stanovy poľovníckeho spolku G., a to konkrétne
§ 1 ods. 1, 5, § 4 ods. 1, § 8, § 9 ods. 1, 3, 4, § 10 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 12 a vychádzajúc
zo zisteného skutkového stavu pri právnom posúdení v zmysle vyššie citovaných právnych predpisov

dospel k názoru, že žaloba žalobcu dôvodná nie je. Súd prvej inštancie poukázal na to, že základnými
predpokladmi existencie nároku na náhrady škody sú: a) existencia oprávneného a zodpovedného
subjektu, b) porušenie právnej povinnosti c) existencia (vznik) škody a d) príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Zodpovedným subjektom je v zásade fyzická alebo
právnická osoba, ktorá svojim konaním alebo opomenutím, porušila zákonom alebo zmluvou stanovenú

právnu povinnosť. Tento subjekt má pri splnení ostatných podmienok zodpovednosti za škodu povinnosť
škodu nahradiť. Výnimočne môže zákon za zodpovedný subjekt, teda subjekt povinný škodu nahradiť,
považovať aj inú osobu, než samotného škodcu. Ide o prípady tzv. objektívnej zodpovednosti, napríklad
zodpovednosti za škodu pri prevádzkovej činnosti (§ 420 OZ, § 427 OZ, 433 OZ) alebo o prípady
zodpovednosti za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania. V zásade však

možno konštatovať, že za škodu zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, konaním alebo nekonaním
ktorej došlo k porušeniu právnej povinnosti. To, či k takémuto porušeniu došlo, musí vždy vyplynúť
zo skutkových okolností prípadu a jeho právneho posúdenia, teda zistenia, či určité konanie resp.,
nekonanie (teda opomenutie konať) je upravené právnou normou a ak áno, či je s touto normou vsúlade. Podstata nároku žalobcu, uplatneného v predmetnom konaní spočívala v tom, že sa ako
(bývalý) člen poľovníckeho spolku domáhal pôvodne od žalovaných 1/ a 2/ a to Poľovníckeho spolku
G., C. a predsedu poľovníckeho spolku a neskôr, po zániku poľovníckeho spolku už len od bývalého

predsedu poľovníckeho spolku, náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že od počiatku roku 2022 do
konca mája 2023 nemohol vykonávať právo poľovníctva, spočívajúce v čiastkovom oprávnení zver loviť,
ulovenú zver si privlastňovať a predávať (§ 2 písm. q/ zákona o poľovníctve), a to z dôvodu, že mu nebolo
vydané a podpísané povolenie na lov zveri. Súd mal v konaní preukázané, že žalobca bol v roku XXXX a
v roku XXXX až do zániku Poľovníckeho spolku G. členom poľovníckeho spolku. V tomto období nemal

žalobca odňatý poľovný lístok. Nedopustil sa akéhokoľvek priestupku alebo disciplinárneho previnenia,
ktoré by bolo stíhané Slovenskou poľovníckou komorou. Povolenie na lov zveri je v zmysle § 53 ods. 2
zákona o poľovníctve verejnou listinou, oprávňujúcou jeho držiteľa spolu s ďalšími dokladmi na lov zveri
alebo inú činnosť v poľovnom revíri, podľa zákona o poľovníctve. Každý, kto sa nachádza v poľovnom
revírisozbraňouurčenounalovzveri,musímaťprisebeokremďalšíchzákonompredpísanýchdokladov
aj poľovný lístok a povolenie na lov zveri. Existencia platného povolenia na lov zveri je teda pre osobu,

ktorá chce loviť zver v poľovnom revíri jednou zo základných podmienok, ktoré musia byť splnené
na to, aby mohol toto právo vykonávať. Bez disponovania zákonom predpísanými dokladmi, teda aj
povolenia na lov zveri, zver loviť nemôže. V zmysle § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve, povolenie na
lov zveri vydáva na predpísanom tlačive užívateľ poľovného revíru. Užívateľom poľovného revíru je
v zmysle § 2 písm. x/ zákona o poľovníctve fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá vykonáva

právo poľovníctva v poľovnom revíri. Medzi stranami bolo nesporné, že užívateľom poľovného revíru,
v ktorom sa žalobca domáhal oprávnenia vykonávať právo lovu, bol Poľovnícky spolok G. C.. Ten bol
v zmysle svojich stanov (§1 ods. 1, 5) právnickou osobou, založenou podľa Zákona č. 274/2009 o
poľovníctve s vlastnou právnou subjektivitou. Mal vlastné stanovy, orgány a bol zaevidovaný (až do
jeho rozpustenia) Okresným úradom v J. B.. V zmysle § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve to teda bol

Poľovnícky spolok G. C., kto bol oprávnený vydávať povolenie na lov zveri pre poľovný revír, ktorý
užíval. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že v Poľovníckom spolku G. C., povolenia
na lov zveri fakticky vystavoval, resp. ich vypisoval poľovný hospodár a následne ako boli vystavené,
ich podpisoval predseda spolku a poľovný hospodár. Bez ohľadu na zaužívaný spôsob vydávania
povolení na lov zveri, pre rozhodnutie v danej veci je podstatné, ktorý orgán z právneho hľadiska, bol

oprávnený na vydávanie povolení na lov zveri. Orgánmi poľovníckeho spolku sú v zmysle stanov PS
členská schôdza, výbor a kontrolór. Právomoci jednotlivých orgánov upravujú § 9 ods. 3, 4 (členská
schôdza), §10 (výbor) a 11 (kontrolór). Keďže činnosť poľovníckeho spolku spočívajúca vo vydávaní
povolení na lov zveri výslovne nespadá do právomoci žiadneho orgánu poľovníckeho spolku, výkladom
vymedzenia a rozdelenia právomocí jednotlivých orgánov spolku možno dospieť k jedinému záveru

a to, že vydávanie povolení na lov zveri bolo v kompetencii výboru poľovníckeho spolku. Ten podľa
stanov spravoval záležitosti poľovníckeho spolku v období medzi členskými schôdzami, zabezpečoval
plnenie uznesení členských schôdzí a rozhodoval o všetkých záležitostiach, ktoré nie sú výslovne
vyhradené iným orgánom poľovníckeho spolku. Keďže Poľovnícky spolok G. C. je právnické osoba,
vydaním povolenia na lov zveri, tak ako to má na mysli § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve, je potrebné

rozumieť nielen samotné vypísanie zákonom predpísaného tlačiva, na ktorom sa povolenie vydáva a
jeho následné podpísanie, ale kreovanie vôle poľovníckeho spolku, komu, v akom rozsahu a na aké
obdobie má byť povolenie vydané. Totiž až po vzniku vôle právnickej osoby právom predpokladaným
spôsobom (v danom prípade v súlade so stanovami poľovníckeho spolku), môže dôjsť k jej fyzickému
prejaveniu v zákonom prepísanej forme. Ako súd vyššie uviedol, rozhodovať o tom komu bude vydané

povolenie na lov zveri, bol podľa stanov poľovníckeho združenia oprávnený Výbor PS. Ten tvorilo päť
členov a to predseda, tajomník, poľovný hospodár, finančný hospodár a kynologický a strelecký referent.
Všetci títo, nielen predseda poľovníckeho spolku, boli oprávnení a povinní spolupodieľať sa na kreovaní
vôle poľovníckeho spolku pri vydávaní povolení na lov zveri. Nie je správne pripisovať oprávnenie
vydávať povolenia na lov zveri výlučne predsedovi poľovníckeho spolku. Takéto oprávnenie nemá oporu

v stanovách ako základnom predpise upravujúcom jeho fungovanie. V zmysle § 12 stanov PS, je
predseda spolku jeho štatutárnym orgánom, koná zaň navonok, navonok prejavuje jeho vôľu. On sám
túto vôľu však nekreuje. Žalobca rozhodnutie o (ne)vydaní povolenia nesprávne pripísal žalovanému
ako štatutárnemu orgánu poľovníckeho spolku. Pokiaľ teda žalobca povinnosť žalovaného nahradiť
mu škodu odvíja od porušenia povinnosti vydať žalobcovi povolenie na lov zveri, je potrebné stotožniť

sa argumentáciou žalovaného, že žalovaný takúto povinnosť (ani oprávnenie) nikdy nemal a preto ju
nemohol ani porušiť. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný porušil právnu povinnosť podpísať povolenie
na lov zveri, ktorá vyplýva z § 53 ods. 2 Zákona o poľovníctve. Uviedol, že jeho tvrdenia o tom,
že mu povolenia na lov zveri neboli vydané a že ich žalovaný odmietol podpísať logicky vylučujú.Žalovaný nemohol podpísať (ani odmietnuť podpísať) povolenia, ktoré zo strany užívateľa poľovného
revíru, teda Poľovníckeho spolku G., neboli vydané. Len vydané povolenia, teda tie, o ktorých užívateľ
poľovného revíru rozhodol, že majú byť vydané (ktorej osobe a v akom rozsahu - na aký druh zveri,

počet kusov a na aké obdobie), môžu byť následne podpísané jeho štatutárom. Podľa § 420 ods.
2 OZ, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich
činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto
zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. V
zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít je predpokladom zodpovednosti

právnickej alebo fyzickej osoby namiesto priameho škodcu skutočnosť, že škoda vznikla pri činnosti
vykonávanej v záujme právnickej alebo fyzickej osoby, teda činnosť samotného škodcu spadá pod
činnosť právnickej alebo fyzickej osoby z hľadiska vecného, miestneho alebo časového (porovnaj okrem
iného Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 228/2012, publikovaný v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R128/2014, rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 25. apríla 2012, sp. zn. 30Cdo/476/2011 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.

zn. 28Cdo/2231/2010 zo dňa 30.01.2013). Pre určenie osoby zodpovednej za prípadnú škodu, ktorá
mohla žalobcovi vzniknúť pri ním tvrdenom skutkovou stave, teda tým, že nemohol realizovať právo
lovu vzhľadom na skutočnosť, že mu nebolo vydané povolenie na lov zveri je rozhodujúce, kto mal
podľa zákona oprávnenie (povinnosť) povolenie na lov zveri žalobcovi vydať a či takáto povinnosť, resp.
za akých okolností, prípadne za splnenia akých podmienok táto povinnosť existovala, či došlo k jej

porušeniu a či medzi škodou, vznik ktorej žalobca tvrdí a porušením tejto povinnosti existuje príčinná
súvislosť. Podľa § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve je osobou oprávnenou na vydanie povolenia na lov
zveri užívateľ poľovného revíru, teda v roku XXXX až do XX/XXXX to bol poľovnícky spolok G. C.. Za
prípadnú škodu, ktorá vznikla porušením tejto povinnosti môže zodpovedať len táto právnická osoba a
nie jej štatutárny orgán, teda predseda spolku - žalovaný 1/. Ten za právnickú osobu len navonok koná.

Nemožno ho však stotožňovať so samotnou právnickou osobou, za ktorú koná. Práva a povinnosti z
právnych úkonov, ktoré v mene právnickej osoby síce vykonal jej štatutár nadobúda právnická osoba a
nie jej štatutár, ktorý len navonok prejavuje vôľu právnickej osoby. Taktiež zodpovednosť za škodu, ktorú
spôsobila právnická osoba nemožno pričítať štatutárovi, ktorý vystupoval a konal, resp. v danom prípade
mal podľa žalobcu nekonal, hoci konať mal v mene právnickej osoby. Zodpovednosť žalovaného v rade

1/ za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tým, že mu Poľovnícky spolok G. C. nevydal povolenie na
lov zveri, preto nemôže byť daná. Podľa názoru súdu na základe tvrdení žalobcu nemožno v danom
prípade dospieť ani k záveru, že vôbec došlo k porušeniu právnej povinnosti a to aj zo strany bývalého
Poľovníckeho spolku G. C.. Zo zákona o poľovníctve nevyplývajú žiadne podmienky, za ktorých je
užívateľ poľovného revíru povinný povolenie na lov zveri vydať a žalobca ani žiadne podmienky, za

ktorých sa povolenie vydáva nešpecifikoval, ako ani neuviedol, že on tieto podmienky splnil. Neposkytol
dokonca ani tvrdenie, že každý člen PZ je automaticky oprávnený na vydanie povolenia a v akom
rozsahu. Zo zákona o poľovníctve takýto záver bez ďalšieho nemožno vyvodiť. Zákon o poľovníctve na
žiadnommiesteneuvádza,žepoľovníckezdruženiejepovinnésvojimčlenomautomaticky,lenztituluich
členstva, vydávať povolenia na lov zveri, ani to, v akom rozsahu (na aký druh zveri, na aký počet kusov

daného druhu a na aké časové obdobie). Podľa § 26 ods. 1 zákona o poľovníctve, je užívateľ poľovného
revíru povinný zabezpečiť celoročnú starostlivosť a ochranu zveri a poľovného revíru. Na ten účel je
najmä povinný hospodáriť v poľovnom revíri tak, aby dosiahol a udržiaval normovaný kmeňový stav
zveri, predpísanú vekovú a pohlavnú štruktúru populácií jednotlivých druhov zveri a jej dobrý zdravotný
stav.Podľa§19ods.10 písm.a)zákonaopoľovníctvejepoľovníckyhospodároprávnenýpodpisovaťso

štatutárnym zástupcom užívateľa poľovného revíru písomnosti týkajúce sa poľovníckeho hospodárenia
a povolenia na lov zveri. Systematickým a logickým výkladom týchto ustanovení možnosť dospieť k
záveru, že nie je automatickou povinnosťou užívateľa poľovného revíru vydávať povolenia na lov zveri
a to ani členom poľovného revíru, ale že to, či povolenie bude vydané a v akom rozsahu, na akú zver
a podobne, sa vždy odvíja minimálne od stavu a počtu zveri v poľovnom revíri, prípadne od iných

okolností. Žalobca neuviedol, žiadne tvrdenia o tom, od čoho odvíjal voči poľovnému spolku právny
nárok na vydanie povolenia na lov zveri a ani v akom rozsahu mu mal tento nárok vzniknúť. Len tvrdenie
o tom, že v predchádzajúcich poľovníckych sezónach mu povolenia boli vždy vydávané (pričom však ani
nešpecifikoval v akom rozsahu), nezakladá existenciu jeho právneho nároku na vydanie povolenia aj v
ďalšej poľovníckej sezóne. Súd ďalej poukázal na to, že už vyššie uvedené skutočnosti sú postačujúce

pre právny záver, že žaloba nie je dôvodná; súd považoval však za potrebné sa vysporiadať aj s ďalším
dôvodom, pre ktorý nebolo možné žalobe vyhovieť a tým je nedostatočne tvrdená a preukázaná výška
škody, ktorú si žalobca uplatňuje. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná
škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda, náhrady ktorej sa žalobca v predmetnom prípadedomáha, predstavuje z právneho hľadiska ušlý zisk, teda to, čo žalobcovi ušlo tým, že nemohol (u)loviť
zver. Súd sa aj v tomto ohľade stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že výšku škody nemožno bez
ďalšieho odvodzovať od predpokladaného množstva ulovenej zveri v danom období. Podľa § 66 ods.

1 zákona o poľovníctve, poľovníkovi, ktorý ulovil raticovú zver, patrí poľovnícke právo, ktorým sa na
účely tohto zákona považuje poľovnícka trofej a jedlé vnútornosti, ak ich použitie nie je v rozpore s
osobitným predpisom. Žalobca nesprávne stotožňuje trofej, o ktorej tvrdí, že má na ňu právny nárok, s
ulovenou zverou ako takou. V zmysle § 2 písm. i) zákona o poľovníctve sa totiž poľovníckou trofejou
rozumejú rohy, parohy alebo parôžky raticovej zveri vrátane hlavy oddelenej medzi lebkou a prvým

krčným stavcom, horné a dolné kly diviaka, lebka a koža medveďa, vlka, rysa, mačky divej, líšky,
jazveca, medvedíka čistotného, psíka medvedíkovitého a šakala zlatého, teda nie celá ulovená zver.
Podľa § 66 ods. 3 zákona o poľovníctve ulovená alebo inak usmrtená zver alebo uhynutá zver alebo
jej časti nachádzajúce sa v poľovnom revíri patria užívateľovi poľovného revíru. Ponechanie si ulovenej
zveri alebo diviny z nej bez súhlasu užívateľa poľovného revíru je zakázané (§ 66 ods. 4 zákona o
poľovníctve). Užívateľ má právo, nie povinnosť podľa toho istého zákonného ustanovenia previesť na

inú osobu zver, divinu alebo iné časti zo zveri, ktorú nadobudol podľa odseku 3. V prípade, že sa jedná
o poľovníka, ktorý zver ulovil, sa dané právo nevzťahuje na trofej, ktorá mu už patrí v zmysle § 66 ods.
1 zákona o poľovníctve. Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy nemožno výšku škody žalobcu, ak by
aj všetky ostatné podmienky jej vzniku a zodpovednosti žalovaného za ňu boli splnené, stotožňovať s
hodnotou ulovenej zveri ako celku, keďže na ňu žalobca, aj keby ju ulovil, nemá právny nárok.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca,
pričom odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu. V odvolaní špecifikoval

dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku
(ďalej „CSP“). V konkrétnostiach namietal prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie s poukazom
na to, že súd poskytol sporovým stranám stručné právne posúdenie až na pojednávaní, ktoré sa
konalo dňa 12.09.2024, a to bezprostredne pred vynesením rozsudku a ako dôvod jeho rozhodnutia
zamietnuť žalobu uviedol, že od začatia konania nemá preukázanú pasívnu legitimáciu žalovaného

v konaní. Podľa žalobcu, uvedené právne posúdenie súdu je nesprávne, žalovaný bol pasívne vecne
legitimovaným subjektom v konaní, pričom podľa žalobcu žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako
aj dôkazné bremeno. Z dôvodu opatrnosti vo vzťahu k súdom skonštatovanému nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že otázka posúdenia vecnej legitimácie subjektov je jednou zo
základných právnych otázok, ktoré by mal súd aj bez návrhu preskúmavať a zodpovedať bezodkladne

po iniciovaní súdneho konania. Podľa žalobcu za konformný so zákonom, ako aj so základnými
zásadami civilného sporového procesu, nemožno považovať postup, ak súd sa otázkou pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného zaoberá až v závere konania po vykonaní rozsiahleho dokazovania a tiež bez
akéhokoľvek notifikovania strán sporu o tomto svojom zámere a závere. Žalobca žalobu podal na
súde dňa 27.03.2023. Podľa žalobcu súd mal po prvom preštudovaní obsahu žaloby a uplatneného

nároku žalobcu na tento svoj názor / záver upozorniť a vyzvať ho na predloženie ďalších relevantných
skutočností a dôkazov za účelom preukázania pasívnej legitimácie žalovaného. Súd tak urobil až na
pojednávaní dňa 12.09.2024, teda viac ako 18 mesiacov od podania žaloby na súde a po vykonaní
mnohých procesných úkonov (vrátane pripustenia zmeny žaloby) a vykonaní dokazovania. Ďalej
uviedol, že žalobca podanou žalobou uplatňoval svoje nároky pôvodne aj voči žalovanému v 2/ rade

Poľovníckemu spolku G. C.; z dôvodu, že došlo k rozpusteniu spolku, žalobca zobral žalobu voči
žalovanému v 2/ rade späť, pričom poľovnícky spolok bol rozpustený z dôvodu porušovania zákona, ako
aj vnútorných stanov spolku. V zmysle stanov platných v rozhodnej dobe bol žalovaný, ako predseda,
poverenou osobou na zastupovanie poľovníckeho spolku navonok a mohol tak konať v jej mene.
Dňa 21.10.2022 mali nadobudnúť účinnosť nové stanovy, v zmysle ktorých bola funkcia predsedu

poľovníckeho spolku exaktne charakterizovaná ako „štatutárny orgán poľovníckej organizácie, ktorý
koná v jej mene“. Žalovaný svojim konaním priamo zapríčinil zánik poľovníckeho spolku, čo malo okrem
vzniku zodpovednosti za škodu aj následok, že žalobca sa už na súde nemohol ďalej domáhať svojho
práva na výkon lovu zveri, ako riadneho člena poľovníckeho spolku, a teda nápravy nezákonného
stavu, ktorý nastolil svojou (ne)činnosťou a nerešpektovaním zákona a vnútorných stanov spolku práve

žalovaný. Pasívna legitimácia žalovaného v konaní vyplýva z jeho postavenia ako štatutárneho zástupcu
užívateľa poľovného revíru, na základe ktorého bol povinný vykonávať rôzne činnosti, a to napr. riadenie
a dohliadanie na fungovanie a chod poľovníckeho spolku, vedenie evidencie poľovníckeho spolku,
zastupovanie spolku smerom navonok, a to najmä pri komunikácii s orgánmi záujmovej samosprávyalebo aj inými orgánmi. Medzi základnú náplň jeho funkcie v zmysle zákona o poľovníctve patrí aj
podpisovanie povolenia na lov zveri pre členov poľovníckeho spolku; bez jeho podpisu je povolenie na
lov zveri neplatné, resp. bez jeho podpisu povolenie na lov zveri nie je členom poľovníckeho spolku

vydané a predložené na užívanie. Z dôkazov, ktoré predložil žalobca súdu, je podľa jeho názoru
zrejmé, že riadnemu výkonu tohto práva žalobcu, bránila práve nečinnosť žalovaného a neplnenie si
základných povinností žalovaného ako štatutárneho zástupcu spolku. Týmto (ne)konaním žalovaného
vznikla žalobcovi škoda, ktorú odôvodnil čo do právneho dôvodu a výšky v žalobnom návrhu a ktorú
riadne preukázal predloženými dôkazmi. Poukázal na to, že po začatí konania žalobca zmenil žalobu

v časti náhrady škody, keď namiesto pôvodne uplatňovanej škody vo výške 5.000,- Eur rozšíril žalobu
v časti výšky škody na sumu 7.083,34 Eur, pričom súd tomuto návrhu žalobcu vyhovel, a to bez toho,
aby vyjadril akékoľvek prípadné výhrady k údajnému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
v konaní, resp. bez toho, aby sa pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného v konaní zaoberal. Žalobca
má za to, že práve vyhovením rozšírenia žaloby voči žalovanému, ktorého pasívnu legitimáciu mal
mať už v čase rozhodovania o rozšírení žaloby údajne za nepreukázanú, jeho pasívnu legitimáciu

v konaní verifikoval, nakoľko súd prijal návrh žalobcu a uviedol, že má za to, že sú splnené všetky
atribúty a žaloba sa javí ako dôvodná. Konanie súdu, ktorý na jednej strane zastáva názor, že žalovaný
nemá pasívnu vecnú legitimáciu a na druhej strane voči takémuto subjektu pripustí rozšírenie žaloby,
je zmätočné, spôsobuje tak právnu neistotu žalobcu v konaní a zároveň zakladá predpoklady pre
prekvapivé rozhodnutie súdu a arbitrárnosť takéhoto rozhodnutia.

Žalobca ďalej v odvolaní namietal podľa žalobcu nelogický a zmätočný postup súdu, ktorý najprv pripustil
zmenu výšky uplatňovanej škody a následne uvážil, že škoda sa nestala a aj keby sa stala, nespôsobil
ju žalovaný. Súd na pojednávaní dňa 12.09.2024 uviedol, že mu nie je zrejmá ani výška uplatnenej
škody, ani spôsob, akým žalovaný k výške dospel. Žalobca na dodatočné preukázanie škody, resp.
objasnenie jej výpočtu nebol počas konania zo strany súdu žiadnym spôsobom vyzvaný, preto mal

za to, že sa jedná o skutočnosť, ktorá je súdu zjavná a zrejmá. Po prednesení právneho posúdenia
na pojednávaní dňa 12.09.2024, kedy súd označil vznik škody a výšku vzniknutej škody za spornú,
žalobca požiadal súd o odročenie pojednávania za účelom poskytnutia dodatočného časového priestoru
na doplnenie dokazovania o ďalšie dôkazy preukazujúce výpočet a dôvodnosť uplatnenej škody, ktorej
žiadosti súd nevyhovel. Na pojednávaní navrhol vykonať opätovne dôkaz, a to dožiadanie spoločnosti

L. B., výsluch svedkov – ďalšieho člena poľovníckeho spolku, doplnenie dokazovania o plány lovu
a chovu zveri poľovníckeho spolku za posledné 4 poľovnícke sezóny, ktoré dôkazy považoval za
dôkazy na preukázanie zodpovednosti žalovaného za škodu a preukázanie výšky vzniknutej škody,
ktoré návrhy na doplnenie dokazovania súd zamietol a neuviedol relevantné odôvodnenie tohto svojho
rozhodnutia. Žalobca výšku škody odvodil od priemernej ceny ulovenej zveri za posledné poľovné

sezóny, kedy v tejto cene nezahrnul cenu za lov diviaka a škodnej, ktorý spôsob výpočtu škody bol
nútený použiť z dôvodu, že žalovaný rezignoval na plnenie svojich základných povinností štatutára
poľovníckeho spolku vrátane povinnosti vedenia príslušnej evidencie ulovenej zveri. Nedostatok, resp.
nedostupnosť, relevantnej dokumentácie (dôkazov) pre exaktné určenie výšky škody zapríčinil svojou
nečinnosťou žalovaný a takýto nedostatok nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. Skutočnosť, že žalobca

bol nútený vziať žalobu späť vo vzťahu k samotnému poľovníckemu spolku, takisto priamo príčinne
súvisí s nekonaním žalovaného, ktoré viedlo k rozpusteniu spolku rozhodnutím správneho orgánu, ktorú
skutočnosť nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. Ďalej namietal záver súdu, že za vydanie povoleniek
bol zodpovedný najvyšší orgán poľovníckeho spolku, a to výbor členov a nepodpísanie povolenky
predsedom nemalo za následok spôsobenie žiadnej škody; podľa žalobcu sa jedná o nesprávne

právne posúdenie veci zo strany súdu a toto rozhodnutie nemá oporu či už v zákone alebo stanovách
poľovníckeho spolku. V zmysle § 53 ods. 2 zákona č. 247/2009 Z.z., povolenie na lov zveri podpisujú
štatutárny zástupca užívateľa poľovníckeho revíru a poľovnícky hospodár. Štatutárnym zástupcom
poľovníckeho spolku bol žalovaný. V spolku G. C. (pôvodný žalovaný 2/) povolenky na lov zveri
odovzdával členom poľovníckeho spolku proti podpisu poľovný hospodár, ale až potom, kedy boli riadne

vypísané a podpísané ním a žalovaným, ako predsedom spolku. Situácia, ktorá u žalobcu nastala, kedy
predseda ako štatutárny zástupca bez preukázateľného dôvodu odmietol podpísať povolenku na lov
zveri žalobcovi spôsobila, že žalobca nemohol vykonávať svoje právo poľovať v rámci poľovného revíru
a nemohol tak ani užívať úžitky z poľovačky. Na preukázanie tvrdených skutočností žalobcom navrhol
vypočuť poľovného hospodára, ktorý dôkaz súd nevykonal a neuviedol žiadne relevantné dôkazy, ktoré

ho k odmietnutiu vykonania tohto dôkazu viedli. Namietal záver súdu, že žalobca nemal garantované,
že v prípade, ak by aj v minulých rokoch mal vydané povolenie na lov zveri, mal na vydanie tohto
povolenia automaticky nárok aj nasledujúce roky, keď podľa žalobcu súd túto otázku nesprávne právne
posúdil. Poukázal na to, že oprávnenie žalobcu vykonávať svoje právo poľovať v rámci poľovnéhorevíru nebolo žiadnym rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, resp. spolku, zákonom a / alebo
stanovami spolku obmedzené a očakávanie žalobcu, že mu bude riadne vydaná povolenka na lov
a zároveň umožnený výkon práva lovu bolo plne legitímne a súladné s príslušnými právnymi predpismi.

Nelegitímne a odporujúce zákonu, ako aj stanovám spolku, bolo konanie žalovaného, ktorý napriek
splneniu všetkých zákonných podmienok pre vydanie povolenky žalobcovi túto povolenku žalobcovi bez
akéhokoľvek relevantného dôvodu nevydal a znemožnil tak žalobcovi výkon jeho práva.
K odvolaniu žalobca predložil kópiu dodacieho listu od spoločnosti L. B., B. zo dňa 31.05.2023 tvrdiac,
že žalobcovi až po termíne pojednávania a vyhlásení rozsudku predložil ďalší člen poľovníckeho spolku

kópiu tohto dodacieho listu, z ktorého vyplýva, že žalovaný v čase, kedy žalobca nemohol poľovať,
dodal zver tejto spoločnosti pod svojím menom, majúc za to, že v tomto prípade sa nejedná o novotu
v konaní, poukazujúc na to, že sa nejedná o skutočnosť, ktorú mohol predložiť už v prvoinštančnom
konaní a taktiež sa nejedná o vec, ktorá v prvoinštančnom konaní nebola navrhnutá, resp. tvrdená.
Namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia. Podľa
žalobcu, rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny a nesúci znaky prekvapivého súdneho rozhodnutia.

Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s odvolaním žalobcu v celom rozsahu
nesúhlasí, rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny a zákonný. Ako správne vyslovil okresný

súd, žalovaný D. K. nie je nositeľom žiadnej právnej povinnosti, ktorej splnenia sa žalobca domáha,
v dôsledku čoho u neho v konaní absentuje pasívna procesná legitimácia. Akékoľvek ďalšie výtky
žalobcu proti rozhodnutiu súdu majú preto len akademickú rovinu a sú tým pre odvolanie bezpredmetné.
Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodné zamietol.

4. V dôsledku odvolania podaného žalobcom proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov –
ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne môže doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Na základe podaného odvolania žalobcom, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj

konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní
vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,

pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd pri
rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej
veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie

pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 CSP v spojení s ustanovením § 366
CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní,
odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie nie je
dôvodné a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne pri náležitom zistení skutkového stavu a správnom právnom posúdení veci. Po preskúmaní

veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali
procesných podmienok.8. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia a zároveň
v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného

odvolací súd k najzásadnejším odvolacím námietkam uvádza nasledovné:
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodov, že konajúci
súd predbežné právne posúdenie veci poskytol sporovým stranám až na pojednávaní, ktoré sa konalo
dňa 12.09.2024, a to len bezprostredne pred vynesením rozsudku s tým, že súd nemá preukázanú
pasívnu legitimáciu žalovaného v konaní, pričom podľa žalobcu mal konajúci súd túto otázku aj bez

návrhu preskúmavať a zodpovedať bezodkladne po iniciovaní súdneho konania a pridelení veci na
prejednaniesúdu,apretožalobcanepovažujezakonformnýsozákonomakoajsozákladnýmizásadami
civilného sporového procesu postup súdu, ak konajúci súd sa otázkou pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného zaoberal až v závere konania po vykonaní rozsiahleho dokazovania a bez akéhokoľvek
notifikovania strán sporu o tomto svojom zámere a závere, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia
námietka žalobcu dôvodná nie je. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie (čo nepochybne

vyplýva z obsahu zápisnice aj zo zvukového záznamu z vykonaného pojednávania) vo veci konal aj
rozhodol na jedinom pojednávaní, a to na pojednávaní dňa 12.09.2024. Súd prvej inštancie dôsledne
postupoval podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého po úkonoch podľa ods. 1 (prednesu
podstatného obsahu žaloby a vyjadrení žalovaného) určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami
sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.

Súd následne uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, pričom z obsahu zápisnice vyplýva veľmi
podrobné predbežné právne posúdenie veci vykonané súdom prvej inštancie. Z obsahu zápisnice tiež
vyplýva, že po uvedení predbežného právneho posúdenia uviedla svoj prednes aj právna zástupkyňa
žalobcu a právny zástupca žalovaného. Súd následne vykonal dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov, zároveň súd rozhodol o zamietnutí návrhov na vykonanie ďalšieho dokazovania vo veci, ktoré

boli prednesené zo strany právneho zástupcu žalobcu. Vzhľadom na návrh právnej zástupkyni žalobcu,
ktorá navrhovala odročenie pojednávania z dôvodu, že žalobcovi, resp. jeho právnej zástupkyni, nebolo
do pojednávania zrejmé, ktoré tvrdenia a skutočnosti súd považoval alebo nepovažoval za sporné, ani
nebolo im zrejmé, že súd považuje žalovaného za pasívne vecne nelegitimovaného v tomto konaní,
a preto potrebuje uskutočniť poradu s klientom ohľadom ďalšieho postupu, súd uznesením návrh na

odročenie pojednávania zamietol. Následne súd udelil možnosť právnym zástupcom na záverečné
vyjadrenie k veci; potom súd vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol, keď vo veci vyhlásil
rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda neobstojí odvolacia námietka žalobcu v podanom
odvolaní, že súd postupoval spôsobom, ktorý nie je konformný so zákonom ako aj so základnými

zásadami civilného sporového procesu. Naopak je nutné konštatovať, že súd pri uvádzaní predbežného
právneho posúdenia dôsledne postupoval v súlade s ustanovením § 181 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Z tohto dôvodu preto nemožno ani prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu, že s prihliadnutím
na takýto postup súdu prvej inštancie je rozhodnutie súdu prvej inštancie rozhodnutím prekvapivým.
Odvolací súd zároveň dodáva, že prekvapivosť rozhodnutia nezakladá ani okolnosť, že súd prvej

inštancie, berúc do úvahy dispozíciu s predmetom žaloby (podaním žalobcu, ktorým sa domáhal
pripustenia zmeny žaloby - rozšírenie žaloby v časti výšky uplatneného nároku na náhradu škody
z pôvodnej sumy 5.000,- Eur na sumu 7.083,34 Eur), uznesením zo dňa 11.03.2024 pripustil zmenu
žaloby (uznesenie sp. zn. RA-5C/13/2023 zo dňa 11.03.2024). Takýto postup nemožno považovať za
postup súdu, ktorým by súd sa dopustil nesprávneho procesného postupu alebo, že by týmto konanie

malo inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom nie je pravdivé
tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní, že súd tým, že pripustil rozšírenie žaloby, verifikoval pasívnu
legitimáciu žalovaného v konaní, a že by uviedol, že má za to, že sú splnené všetky atribúty a žaloba
sa javí ako dôvodná, keď z odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 11.03.2024 takýto
záver vôbec nevyplýva. Teda neobstojí ani námietka, že takéto konanie súdu je zmätočné a zakladá

predpoklady pre prekvapivé rozhodnutie súdu a arbitrárnosť rozhodnutia.
Pokiaľ žalobca namietal nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie a podľa žalobcu
žalovaný bol pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní tvrdiac, že žalobca k preukázaniu
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, odvolací
súd uvádza, že ani túto odvolaciu námietku nemožno považovať za dôvodnú, pričom odvolací súd

poukazuje v tomto smere v plnom rozsahu na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, a to konkrétne
v bodoch 50. a 51. odôvodnenia, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje,
pričom odvolací súd ďalej uvádza, že pod vecnou legitimáciou či už aktívnou alebo pasívnou, sa vo
všeobecnosti v civilnom sporovom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán sporu, vyplývajúcez hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá strana sporu, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto
je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti
vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Vecná

legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu, ktoré v konečnom dôsledku
vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
má pasívnu legitimáciu, pričom súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá
je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. V prípade, ak žalobca v konaní nepreukáže, že žalovaný je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, súd žalobu musí zamietnuť so záverom o nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného, pričom súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu pri
správnom právnom posúdení dospel k správnemu názoru, že žalovaný nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, keď práva a povinnosti z právnych úkonov a aj z tvrdeného porušenia právnej povinnosti
(nevydanie povolenia na lov zveri) mohla nadobudnúť pri splnení ďalších zákonných predpokladov
právnická osoba, t.j. bývalý Poľovnícky spolok G. C. a nie štatutárny zástupca, ktorý koná v mene
právnickej osoby, t.j. žalovaný. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie správne dospel k názoru,

že zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tým, že mu Poľovnícky spolok
G. C. nevydal povolenie na lov zveri, nie je daná, a teda žalovaný nie je vo veci, ktorá je predmetom
sporu pasívne legitimovanou stranou sporu, keďže mu nesvedčí hmotnoprávna povinnosť. V tomto
smere odvolací súd poukazuje aj na právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie v bodoch
45. až 48. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožňuje. Odvolací súd teda uzatvára, že s prihliadnutím na predmet žaloby a uplatnený nárok, ktorého
sa žalobca podanou žalobou domáhal voči žalovanému, súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu
zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku.
Odvolací súd uvádza, že tieto vyššie uvedené (zásadné) odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné
a súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného za škodu ,ktorá mala

žalobcovi vzniknúť tým, že mu Poľovnícky spolok G. C. nevydal povolenie na lov zveri, nie je daná,
pričom žalovaný nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaný, pretože mu nesvedčí hmotnoprávna
povinnosť. Z týchto dôvodov, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej z dôvodu
vecnej správnosti postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

9. Odvolací súd zároveň uvádza, že súd prvej inštancie nad rámec potrebného právneho posúdenia sa
v bode 52. odôvodnenia vysporadúval aj s prípadnou existenciou porušenia právnej povinnosti zo strany
bývalého Poľovníckeho spolku G. C., ktoré právne posúdenie však s prihliadnutím na späťvzatie žaloby
žalobcom, berúc do úvahy aj zánik právnej subjektivity tohto spolku, je pre posúdenie predmetu žaloby
vo vzťahu k žalovanému právne bezvýznamné. Rovnako súd prvej inštancie nad rámec potrebného

právneho posúdenia sa v bode 53. odôvodnenia vyjadroval aj k prípadným ďalším dôvodom, pre ktoré
by nebolo možné žalobe vyhovieť, a tým je nedostatočne tvrdená a preukázaná výška škody, keďže je
nepochybné, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného, ako štatutárneho
zástupcu, ktorý konal v mene právnickej osoby – bývalého Poľovníckeho spolku G. C., nie je daná.
Z týchto dôvodov odvolací súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 7Cdo/69/2022 uvádza, že s ďalšími námietkami, resp. argumentami odvolateľa, uvedených
v odvolaní, sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý
súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej veci
rozhodujúci význam (m.m. rozhodnutie ústavného súdu III.ÚS 314/2018).
Záverom odvolací súd vo vzťahu k listine doloženej odvolateľom – žalobcom k podanému odvolaniu,

označený ako Nákupný list zveriny (v spise na č.l. 156) uvádza, že žalobca ako odvolateľ v odvolaní
žiadnym spôsobom dostatočným spôsobom nezdôvodnil a nepreukázal, že by sa malo jednať
o prípustnú novotu v konaní v zmysle § 366 písm. d/ CSP a teda, že by sa jednalo o prostriedky
procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom
prvej inštancie, a ktoré možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol

uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom odvolací súd uvádza, že žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie navrhoval doplniť dokazovanie aj vo vzťahu k spoločnosti L. B., B., G., na
preukázanieokolností,čižalovanýtejtospoločnostiodpredávalzverinu,pričomsúdprvejinštancietakýto
návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Je zrejmé, že súd takýto návrh na doplnenie dokazovania
zamietol po tom, čo vyslovil predbežné právne posúdenie veci, v ktorom uviedol nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie na strane žalovaného. Okrem toho žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by
skutočne existovali okolnosti, pre ktoré by takýto dôkaz – listinu nemohol predložiť v konaní pred súdom
prvej inštancie a zároveň odvolací súd uvádza, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhoduje, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom je zrejmé, že súd dokazovanie v naznačenom smere nevykonalpráve z dôvodu právneho posúdenia, ktoré uviedol aj v predbežnom právnom posúdení na pojednávaní
dňa 12.09.2024. Odvolaciemu súdu však neušlo, že predmetná listina, ktorú doložil žalobca k podanému
odvolaniu, je z obdobia po zániku bývalého Poľovníckeho spolku G. C..

10. Na záver odvolací súd ešte k odvolacej námietke žalobcu, ktorou namietal nepreskúmateľnosť
rozsudku, resp. jeho arbitrárnosť tvrdiac, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa podmienky podľa § 220 ods.
2 CSP, uvádza, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 220
ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné
skutkovétvrdeniaaprávneargumentystrán,ktorévskutočnostipovažujezapreukázané,ktorénie,ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, zároveň uviedol, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie splnil aj svoju povinnosť a dbal,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodnenie rozsudku

súdom prvej inštancie je náležité, podrobné a námietka žalobcu, že z dôvodu absencie náležitého
odôvodnenia je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, nie je dôvodná, preto odvolací súd sa nestotožňuje
ani s tvrdením žalobcu, že z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie by bolo možné považovať
za arbitrárny a nesúci znaky prekvapivého súdneho rozhodnutia. Naopak, súd prvej inštancie venoval
náležitú pozornosť riadnemu odôvodneniu svojho rozhodnutia, uviedol myšlienkovú líniu, na základe

ktorej dospel s prihliadnutím na zistený skutkový stav a súdom označené právne posúdenie k názoru,
že žalobca žalobcu dôvodná nie je, keď dospel k správnemu názoru, že žalovaný, ako štatutárny
zástupca právnickej osoby, nemá pasívnu vecnú legitimáciu a jeho zodpovednosť za škodu, ktorá by
mala žalobcovi vzniknúť tým, že mu Poľovnícky spolok G. C. nevydal povolenie na lov zveri, nie je daná.
Odvolací súd uzatvára, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie celkom jasne a zrozumiteľne

vyplýva, na základe akých dôkazov a akého právneho posúdenia dospel súd k záveru o nedôvodnosti
žaloby. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a na jeho základe dospel aj k vecne správnemu
záveru o nedôvodnosti žaloby vo vzťahu k žalovanému. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny, a to aj vo výroku o nároku na náhradu trov
prvoinštančnéhokonania,ktorýodvolacísúdpreskúmalakovýrokzávislý.Zdôvodu,žežalobcavkonaní

nebol úspešný, úspešnou stranou sporu bol žalovaný, súd prvej inštancie správne pri aplikácii § 255
ods. 1 CSP uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a procesne úspešnej strane

sporu v odvolacom konaní, žalovanému, priznal voči procesne neúspešnému žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
samostatným uznesením súd prvej inštancie.

12. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).