Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Stk/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5023200031
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5023200031.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej,PhD.ačlenovsenátuJUDr.MariánaTrenčanaaprof.JUDr.JurajaVačoka,PhD.,vprávnej
veci v právnej veci žalobcu: IVOLIS, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 345 080,
právne zastúpeného advokátskou kanceláriou: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO:
36 858 820, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103133291/2022 zo dňa 16.
novembra 2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k.
ZA-32S/7/2023-265 zo dňa 11. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Daňový úrad Trenčín vykonal v obchodnej spoločnosti IVOLIS s. r. o., Palárikova 76, 022 01 Čadca,
IČO: 47 345 080 (ďalej len „žalobca" alebo „účtovná jednotka") kontrolu dodržiavania ustanovení zákona
č. 431/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 341/2002 Z. z." alebo „zákon o
účtovníctve") v súlade s Opatrením MF SR č. 23054/2002-92 v znení neskorších predpisov, ktorým sa

ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnovy pre podnikateľov účtujúcich
v sústave podvojného účtovníctva za účtovné obdobia: od 01.12.2016 do 30.11.2017, od 01.12.2017
do 30.11.2018, od 01.12.2018 do 30.11.2019 a od 01.12.2019 do 30.11.2020. Kontrola bola začatá dňa
17.03.2022. Žalobca bol oboznámený s predbežnými výsledkami kontroly a požiadaný o vyjadrenie k
nim (Zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 28.04.2022), ku ktorým sa vyjadril dňa 06.05.2022.
2. Protokol z kontroly č. 101461206/2022 zo dňa 19.05.2022 bol doručený dňa 31.05.2022
splnomocnenému zástupcovi účtovnej jednotky (V4 Legal, s.r.o., Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina). Dňom

doručenia protokolu bola kontrola ukončená.
3. Daňový úrad Žilina (ďalej len „správca dane"), ktorému bola vec postúpená z dôvodu miestnej
príslušnosti, zaslal účtovnej jednotke Oznámenie o začatí konania vo veci uloženia pokuty č.
101738515/2022 zo dňa 13.06.2022, ktoré bolo doručené zástupcovi žalobcu elektronicky do schránky
na ÚPVS dňa 27.06.2022 a týmto dňom začalo konanie vo veci uloženia pokuty v zmysle ustanovenia
§ 58 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok").

Prvostupňové administratívne rozhodnutie
4. Správca dane rozhodnutím č. 101956106/2022 zo dňa 11.07.2022, podľa § 38 ods. 2 písm. b) bod 1
zákonač.431/2002Z.z.vzneníúčinnomdo31.12.2021nadväzujúcna§39wods.5zákonač.431/2002
Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a nadväzujúc na § 155a ods. 1 a ods. 2 Daňovéhoporiadkuuložilžalobcoviúhrnnúpokutuvovýške9.000,00Eur,zasprávnedeliktypodľa§38ods.1písm.
c) zákona č. 431/2002 Z. z., podľa ktorého sa správneho deliktu dopustí účtovná jednotka, ak neuložila
dokumenty podľa § 23a a § 23b, nezverejnila dokumenty podľa § 23d, alebo nevyhovela výzve podľa §

23b ods. 1 alebo ods. 6 v určenej lehote alebo určenom rozsahu, a to za kontrolované účtovné obdobia
od 01.12.2016 do 30.11.2017, od 01.12.2017 do 30.11.2018 a od 01.12.2019 do 30.11.2020. Konkrétne
išlo o oneskorené uloženie účtovných závierok za vyššie uvedené kontrolované účtovné obdobia do
registra účtovných závierok, čím účtovná jednotka porušila § 23a ods. 3 zákona o účtovníctve tým, že
neuložila závierky v stanovených lehotách.

5. Daňový úrad rozhodol o uložení úhrnnej pokuty za tri správne delikty v zmysle § 155a Daňového
poriadku, do možnej maximálnej sumy 21.971,94 Eur, zohľadňujúc všetky zistené skutočnosti. Za
správny delikt zistený v účtovnom období hospodársky rok od 01.12.2016 do 30.11.2017, v ktorom
účtovná závierka k 30.11.2017 mala byť uložená do registra najneskôr dňa 31.05.2018, ale uložená bola
dňa 02.09.2020, je výška pokuty v intenciách vymedzených zákonom, maximálne do sumy 5.150,38
Eur (2% zo sumy 257.519,00 Eur), za správny delikt zistený v účtovnom období hospodársky rok

od 01.12.2017 do 30.11.2018, v ktorom účtovná závierka k 30.11.2018 mala byť uložená do registra
najneskôr dňa 31.05.2019, ale uložená bola dňa 02.09.2020, je výška pokuty maximálne do sumy
7.878,96 Eur (2% zo sumy 393.948,00 Eur) a za správny delikt zistený v účtovnom období hospodársky
rok od 01.12.2019 do 30.11.2020, v ktorom účtovná závierka k 30.11.2020 mala byť uložená do registra
najneskôr dňa 31.05.2021, ale uložená bola dňa 07.03.2022, je výška pokuty maximálne do sumy

21.971,94 Eur (2% zo sumy 1.098.597,00 Eur). Pokuta v zmysle § 38 ods. 7 zákona o účtovníctve
zohľadňuje mieru zavinenia a trvanie porušení, pričom bola považovaná za primeranú vzhľadom na
závažnosť deliktov. Spoločnosť porušila zákon viacnásobne, čo správca dane pri rozhodovaní bral
do úvahy. Opakované porušovanie povinností prispelo k výške uloženej pokuty. Daňový úrad nezistil
žiadne osobitné okolnosti, ktoré by znížili závažnosť porušenia. Bez poľahčujúcich faktorov nebola

pokuta znížená, pričom daňový úrad jednoznačne pripísal vinu účtovnej jednotke za nedodržanie lehoty
uloženia závierok do registra.
6. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Žilina, v ktorom v zásade namietal,
že uložená pokuta je neprimerane vysoká a nebola dostatočne odôvodnená. Tvrdil, že správca dane
nezohľadnil mieru závažnosti porušenia ani metodológiu výpočtu pokuty. Taktiež namietal, že si splnil

povinnosti dobrovoľne, bez výzvy správcu dane, aj keď s oneskorením, a pokuta vo výške 9.000,00 Eur
je oveľa vyššia ako bežné pokuty za podobné porušenia, ktoré sa pohybujú okolo 30,00 Eur.
Druhostupňové administratívne rozhodnutie
7. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 103133291/2022 zo dňa 16.11.2022 (ďalej len
„rozhodnutie žalovaného") potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Žilina. Odvolacie argumenty ohľadom

nedostatočného odôvodnenia zo strany správcu dane, vrátane námietok o neprimerane vysokej pokute
a diskriminačných motívoch, boli zamietnuté ako neopodstatnené.

II. Konanie na správnom súde
8. Včas podanou správnou žalobou na Krajský súd v Žiline ako správny súd sa žalobca domáhal

zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR a aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane
a vrátenia mu veci na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) SSP, alternatívne žiadal
zmeniť tieto rozhodnutia a uložiť žalobcovi úhrnnú pokutu vo výške 894,67 Eur. Žalobca tiež žiadal
priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zároveň navrhol žalobe priznať odkladný účinok.
9. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon
súdnictva prešiel od 01.06.2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského
súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené
sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 32S/7/2023 viedlo na Správnom

súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA-32S/7/2023.
10. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a
postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná, preto
ju podľa § 190 SSP zamietol.
11. V dôvodoch rozsudku správny súd uviedol, že z administratívneho spisu, vyjadrení žalobcu v

administratívnom konaní, ale aj z obsahu žalobných bodov možno dospieť k záveru, že žalobca
implicitne uznáva spáchanie správneho deliktu, avšak primárne namieta výšku uloženej pokuty. Žalobca
argumentuje, že pokuta je neprimerane vysoká a neodôvodnená. Zároveň poukazuje na fakt, že si svoje
povinnosti splnil dobrovoľne, hoci oneskorene, a že bežné pokuty za podobné porušenia sú výraznenižšie.Týmtospôsobomžalobcanespochybňujesamotnéporušeniezákona,alevýškuaspôsoburčenia
sankcie. Žalobca síce v žalobe uviedol, že žiada zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie
správcu dane aj podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP z dôvodu, že zistenie skutkového stavu nebolo

postačujúce na riadne posúdenie veci, nezodpovedá to však argumentácii žalobcu uvedenej v žalobe, z
ktorejjednoznačnevyplýva,žežalobcavnejnerozporovalzdokumentovanýskutkovýpriebehsprávnych
deliktov.
12. Podľa správneho súdu medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že neuložením účtovných závierok
za kontrolované účtovné obdobia od 01.12.2016 do 30.11.2017, od 01.12.2017 do 30.11.2018 a od

01.12.2019 do 30.11.2020 do registra účtovných závierok v lehote na ich uloženie, žalobca porušil
ustanovenie§23aods.3zákonaoúčtovníctve,čímsadopustilsprávnehodeliktupodľa§38ods.1písm.
c) zákona o účtovníctve. Súdny prieskum rozhodnutia v rozsahu namietanej výšky pokuty je v podstate
kontrolou správnej úvahy administratívneho orgánu, najmä či pri stanovení výšky pokuty postupoval v
súlade so zákonom, teda či je uložená v rámci zákonného rozpätia (§ 38 ods. 2 písm. b) bod 1. zákona
o účtovníctve) a či boli zohľadnené všetky hľadiská, na ktoré bol povinný prihliadať (§ 38 ods. 7 zákona

o účtovníctve). Správny súd pritom nie je oprávnený nahrádzať správnu úvahu orgánu verejnej správy
vlastnou úvahou.
13. K namietanej výške pokuty 9.000,- eur správny súd uviedol, že horná hranica sankčného rozpätia,
t. j. 2% z netto majetku, bola v prípade žalobcu v sume 21.971,94 Eur (2% zo sumy 1.098.597,00 Eur).
Žalobcovi bola uložená úhrnná pokuta podľa § 38 ods. 2 písm. b) bod 1. zákona o účtovníctve v spojení

s § 155a Daňového poriadku, teda podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahovalo na správny delikt s
najvyššou hornou hranicou sadzby pokuty. Správca dane využil inštitút absorpčnej zásady.
14. Daňové orgány podľa správneho súdu správne vyhodnotili závažnosť spáchania správneho deliktu
ako vysokú s poukazom na prevenciu a boj proti nežiaducim rozmáhajúcim sa daňovým podvodom v
podnikateľskom prostredí.

15. Správny súd uviedol, že v predmetnej veci zostavené účtovné závierky nenadväzovali na podané
daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, nakoľko žalobca podal daňové priznania s nulovými
hodnotami. Až podania dodatočných daňových priznaní nadväzovali na zostavené účtovné závierky.
Ani to, že chyby v daňových priznaniach boli napravené, nie je relevantnou skutočnosťou. Podstatným
je, že verejnosť, obchodní partneri a iné subjekty nemali prístup k aktuálnym finančným informáciám o

hospodárení žalobcu. Register účtovných závierok má slúžiť práve na zabezpečenie transparentnosti
a dostupnosti finančných informácií, a preto je oneskorené ukladanie závierok významným porušením
zákona.
16. K času trvania porušenia zákona č. 431/2002 Z. z., za ktoré bola uložená sankcia, žalovaný správne
konštatoval, že trvali dlhšie a týkali sa viacerých účtovných období, teda porušenia možno hodnotiť ako

dlhotrvajúce neplnenie predmetnej povinnosti. Žalobca porušoval zákon opakovane a dlhodobo, pričom
účtovnézávierkyneuložilvčas,t.j.vzákonomstanovenejlehote,niezajedno,alezatriúčtovnéobdobia.
17. Podľa správneho súdu neobstojí ani žalobná námietka o nedostatočnom odôvodnení výšky uloženej
pokuty. Za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve, ktorého sa dopustil žalobca
neuložením účtovných závierok do registra účtovných závierok v lehote na ich uloženie, správca dane

uloží pokutu podľa § 38 ods. 2 písm. b), bod 1. zákona o účtovníctve do 2% z celkovej sumy majetku
vykázanej v súvahe zostavenej za kontrolované účtovné obdobie v ocenení upravenom o položky podľa
§ 26 ods. 3, pričom hornou hranicou je suma 1.000.000 Eur. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí
uviedol, koľko predstavujú 2% z celkovej sumy majetku vykázaného v súvahe zostavenej za každé
z kontrolovaných účtovných období u žalobcu a zistil, že najvyššia suma bola za účtovné obdobie

od 01.12.2019 do 30.11.2020, kde bol v súvahe účtovnej závierky vykázaný majetok netto v sume
1.098.597,00 Eur, z čoho 2% predstavujú 21.971,94 Eur a preto ide o najvyššiu hornú hranicu sadzby
pokuty, pod ktorú mal správca dane určiť výšku ukladanej pokuty žalobcovi.
18. Správca dane za tri správne delikty podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve, ktorých sa
dopustil žalobca v rámci troch účtovných období, uložil žalobcovi úhrnnú pokutu 9.000,00 Eur, čo je

podľa správneho súdu v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o účtovníctve.
19. Správca dane odôvodnil aj použitie absorpčnej zásady. Správny súd k takémuto postupu uviedol,
že správca dane aplikoval zásadu absorpcie podľa § 155a Daňového poriadku, čo znamená, že pokuta
bola uložená za najzávažnejšie porušenie, a nie súhrnne za každé obdobie samostatne. Tým správca
dane zabezpečil, že žalobca nebol pokutovaný za každé porušenie individuálne, čo by mohlo viesť k

vyššej sankcii.
20. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré potvrdil žalovaný napadnutým rozhodnutím,
uviedol, aké následky má neuloženie účtovných závierok do Registra, uviedol, akými úvahami sa pri
ukladaní predmetnej úhrnnej pokuty riadil a že jej úhrada nebude mať pre žalobcu likvidačný charakter.21. Správny súd mal za to, že orgány verejnej správy pri určení výšky pokuty postupovali v súlade s
ustanovením § 38 ods. 7 zákona o účtovníctve, keď pri ukladaní pokuty prihliadli v súlade so zákonnou
dikciou na závažnosť, mieru zavinenia, čas trvania, následky a okolnosti spáchania správneho deliktu,

za ktorých k porušeniu došlo a správny súd nezistil, že by správne orgány vybočili z medzí ustanovených
zákonom.
22. Pokiaľ žalobca namietal neprimeranosť výšky pokuty, z dôvodu že bola podľa neho uložená vo výške
mimo obvyklých pokút ukladaných správcom dane v rokoch 2018, 2019 a 2020 za obdobné porušenia
zákona o účtovníctve, pričom poukázal na priemernú výšku ukladaných pokút v rámci Žilinského

kraja a Trenčianskeho kraja, správny súd k tomu uviedol, že priemerné/štatistické vyhodnotenie pokút
uložených iným daňovým subjektom je pre posúdenie výšky pokuty uloženej žalobcovi bezvýznamné.
Žalobca nezohľadnil, aké konkrétne porušenia boli u týchto iných účtovných jednotiek zistené pri
jednotlivých kontrolách, čo napokon ani nemohol vedieť. Správny súd preto nepovažoval za oprávnenú
požiadavku žalobcu použiť v jeho prípade priemernú výšku pokuty, pretože každá pokuta je individuálna
a závisí od konkrétnych okolností každého prípadu.

23. Ani tvrdenie žalobcu o šikanóznej pokute, výška ktorej mala byť uložená po zistení značného majetku
žalobcu pri daňovej kontrole, pričom zároveň žiadne porušenia daňového subjektu touto kontrolou neboli
zistené, správny súd nepovažoval za relevantné a uviedol, že výška pokuty bola určená na základe
hodnoty majetku vykázaného v súvahe, ako to stanovuje zákon. Tento spôsob výpočtu pokuty nie je
svojvoľný, ale je jednoznačne určený zákonom a jeho cieľom je reflektovať ekonomickú situáciu účtovnej

jednotky, čím sa napĺňa aj represívny účel uloženej sankcie, ktorú má porušovateľ zákona pociťovať aj
ako trest.
24. Pokiaľ žalobca vyčítal žalovanému a správcovi dane, že nebola zohľadnená súčinnosť žalobcu
v rámci miestneho zisťovania a v rámci celého konania, správny súd uviedol, že súčinnosť žalobcu
nie je pre uloženie výšky pokuty rozhodujúca. Žalovaný správne uviedol, že ak zákon č. 431/2002 Z.

z. upravuje ukladanie účtovných závierok do registra v určených lehotách, potom to nie je na báze
dobrovoľnosti účtovnej jednotky, ale je to zákonná povinnosť účtovnej jednotky.
25. K poukazovaniu žalobcu na to, že daňové orgány pri rozhodovaní o výške pokuty neprihliadli na
skutočnosť, že možné oneskorenie vo vzťahu k uloženiu účtovných závierok sa mohlo diať aj v súvislosti
s obdobím pandémie COVID-19, správny súd uviedol, že na uvedené tri účtovné obdobia a splnenie

povinnosti v súvislosti s uložením účtovných závierok do registra účtovných závierok sa predlžovanie
lehôt podľa zákona č. 67/2020 Z. z. vôbec nevzťahovalo.
26. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že v súvislosti s covidovým obdobím vláda schválila návrh ministra
financií a odpustila sankcie za neplnenie daňových povinností, správny súd poukázal na to, že išlo
o odpustenie vyrubenia úroku z omeškania za nezaplatenie dane a o odpustenie uloženia pokuty za

nepodanie daňového priznania, a nie za spáchanie správneho deliktu podľa zákona o účtovníctve.
Odpustenie sankcie sa preto nevzťahuje na úhrnnú sankciu uloženú žalobcovi. Správny súd preto aj
túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.
27. Pokiaľ žalobca poukazoval na výšku sankcie za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona
o účtovníctve, kedy účtovná jednotka vôbec neuloží a neschváli účtovnú závierku s tým, že v takomto

prípade je minimálna výška pokuty 100 Eur a maximálna výška pokuty 10.000 Eur, správny súd uviedol,
že ide len o polemiku žalobcu bez dopadu na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Jednotlivé výšky
pokút za jednotlivé správne delikty sú stanovené zákonodarcom a zohľadňujú v sebe aj závažnosť
toho-ktorého skutku. Ide o skutkovú podstatu odlišného správneho deliktu s úplne odlišnou sankciou
nereflektujúcou na sumu majetku vykázanú kontrolovaným subjektom.

28. K návrhu žalobcu na peňažnú moderáciu žalobcu, ktorú odôvodňoval tým, že v predmetnej veci sa
jedná o neprimerane vysokú pokutu oproti porušeniam, ktoré skutočne nastali a z uvedeného dôvodu
navrhol, aby správny súd v súlade s § 192 SSP na základe výsledkov dokazovania rozsudkom znížil
výšku uloženej pokuty zo sumy 9.000,00 Eur na sumu 894,67 Eur, t. j. na priemernú výšku pokuty,
pretože sú podľa neho splnené všetky podmienky peňažnej moderácie súdom správny súd uviedol,

že správna žaloba žalobcu je žalobou vo veci správneho trestania a pri tomto type správnej žaloby je
zakotvený osobitný moderačný prostriedok - sankčná moderácia (§ 198 SSP). Žalobca jednoznačne
uplatnil návrh na peňažnú moderáciu v zmysle § 192 SSP, ktorá je ale ako moderačný prostriedok
prípustná pri všeobecnej správnej žalobe, a to v prípade ak je žalobca napadnutým rozhodnutím
orgánu verejnej správy zaviazaný ako účastník administratívneho konania na peňažné plnenie alebo na

peňažnú náhradu škody.
29.Správnysúdpretonávrhžalobcunapeňažnúmoderáciu,ktorývkonaníosprávnejžalobevoveciach
správneho trestania nie je prípustný, zamietol.30. Zároveň však uviedol, že moderačnému návrhu by nebolo možné vyhovieť ani v prípade, keby ho
súd podľa obsahu vyhodnotil ako návrh na sankčnú moderáciu v zmysle § 198 SSP, keďže žalobca
nepreukázal, že výška pokuty je neprimeraná povahe skutku (správny súd z dôvodov uvedených vyššie

má za to, že primeranou je) a ani to, že by mala pre žalobcu likvidačný charakter, čo sú alternatívne
dôvody pre sankčnú moderáciu. Ústavný súd ČR v plenárnom náleze zo dňa 13.08.2002, sp. zn. Pl. ÚS
3/02uviedol,ževprípadepodnikajúcichosôbjevylúčenýtakýzásah,vdôsledkuktoréhobybolazničená
ich majetková základňa pre ďalšiu podnikateľskú činnosť. Neprípustné sú teda také pokuty, ktoré majú
likvidačný charakter, pod ktorými ústavný súd rozumie také prípady, v ktorých pokuta natoľko presiahne

možné výnosy z podnikania, že sa podnikateľská činnosť v podstate stane bezúčelnou a bude smerovať
iba k úhrade uloženej pokuty, a to po značné časové obdobie. Žalobca však netvrdil ani neosvedčil, že
by zaplatenie predmetnej úhrnnej pokuty vo výške 9.000,00 Eur malo pre neho likvidačný charakter.
Naopak uvádzal, že zistenie značného majetku pri miestnom zisťovaní bolo dôvodom uloženia podľa
neho neprimerane vysokej pokuty, ktorú označil za šikanóznu. Avšak posudzovanie splnenia zákonných
podmienok pre sankčnú moderáciu a rozhodovanie o nej presahuje rozsah tohto konania pre absenciu

návrhu žalobcu na takýto postup.
31. Správny súd dospel k záveru, že správca dane a žalovaný správne aplikovali ustanovenia zákona
č. 431/2002 Z. z. a zákona č. 563/2009 Z. z., a že ich úvaha pri ukladaní pokuty bola správna, že
výška uloženej pokuty spĺňa kritériá preventívnej aj represívnej funkcie. Žalovaný aj správca dane pri jej
ukladaní nevybočili z medzí a hľadísk zákona a výšku pokuty dostatočne odôvodnili.

32.Správnysúddospelkzáveru,žežalobajenedôvodnáarozhodnutiežalovanéhoakoajprvostupňové
rozhodnutie sú v súlade so zákonom, a preto podľa § 190 SSP žalobu zamietol a zamietol aj žalobcom
alternatívne podaný návrh na moderáciu uloženej sankcie.

III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie žalovaného k nej

A/
33. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť. Správnemu
súdu vytkol vadu nesprávneho právneho posúdenia veci. Správnym orgánom vytkol porušenie práva
účastníka konania na riadne odôvodnenie správneho rozhodnutia, porušenie princípov právneho štátu,
a to predvídateľnosti aplikácie práva, právnej istoty a vylúčenie ľubovôle orgánov verejnej moci.

34. K nesprávnemu právnemu posúdeniu bližšie uviedol, že:
- namieta nesprávne právne posúdenie v súvislosti s určením výšky pokuty, za porušenie povinnosti
podľa § 17 ods. 5 zákona o účtovníctve, čím sa sťažovateľ dopustil správneho deliktu podľa § 38 ods.
1 písm. c) zákona o účtovníctve správneho deliktu, a to nedodržaním ustanovenia § 17, za ktorý mu
správca dane uložil pokutu podľa § 38 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o účtovníctve, a to úhrnnú pokutu

vo výške 9.000,00 EUR;
- sťažovateľ si je vedomý svojho porušenia vo vzťahu k predloženiu účtovných závierok, sťažovateľ
si túto povinnosť dobrovoľne splnil dňa 07.03.2022 (bez výzvy správcu dane), pričom v období od
roku 2020 sa jednalo o tzv. „obdobie pandémie", kedy lehoty na predkladanie účtovných závierok boli
predĺžené;

- správny súd uviedol, že v prípade pokút za porušenie zákona o účtovníctve sa jedná o individuálne
pokuty v závislosti od konkrétnych okolností každého prípadu, a to je dôvod prečo nemožno prihliadnuť
na priemerné výšky pokút a bežnú prax v danej oblasti;
- sťažovateľ rozporuje vyššie uvedené a poukazuje na to, že bežná prax týchto orgánov pri ukladaní
pokút za porušenia zákona o účtovníctve je diametrálne odlišná, nakoľko pokuty sú ukladané v stovkách

euranievtisíckach,čopreukazujekonkrétnymipríkladmizaspáchaniesprávnehodeliktusťažovateľom.
Pokuta za totožný skutok
- aktuálne boli sťažovateľovi doručené dve rozhodnutia, pričom jedno sa týka práve porušenia povinnosti
sťažovateľa za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve, za účtovné obdobie od
01.12.2020 do 30.11.2021 - za nevyhovenie výzve podľa § 23b ods. 1 zákona o účtovníctve na doručenie

účtovnej závierky za účtovné obdobie od 01.12.2020 do 30.11.2021 v určenej lehote, t. j. do 31.05.2022.
Za toto porušenie bola sťažovateľovi rozhodnutím zo dňa 14.08.2024 číslo 102350431/2024 uložená
pokuta vo výške 100,00 EUR. V zmysle odôvodnenia tohto rozhodnutia, sťažovateľ predmetnej výzve
správcu dane zo dňa 20.02.2023 na predloženie účtovnej závierky v termíne do 21.03.2023 nevyhovel.
Sťažovateľ účtovnú závierku uložil do registra účtovných závierok dňa 12.06.2024 (t. j. 2 roky a 12 dní po

termíne). Sankciou za toto neskoré uloženie a zároveň nevyhovenie výzve totožného správcu dane mu
bola pokuta vo výške 100,00 EUR. Pre úplnosť uviedol, že výška majetku sťažovateľa v danom období
bola vo výške 1.237.433,00 EUR;- ako druhé rozhodnutie sťažovateľ predložil rozhodnutie totožného správcu dane v prípade spoločnosti
IVOLIS INVESTMENT, k.s. v ktorej je konateľ sťažovateľa komplementárom a ktorej bolo doručené
rozhodnutie zo dňa 18.09.2024 číslo 102717320/2024, ktorý mu totožný správca dane uložil pokutu vo

výške 20,00 EUR, a to za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve, za účtovné
obdobie od 01.12.2018 do 30.11.2019 - za neuloženie účtovnej závierky do registra účtovných závierok
v lehote ustanovenej v § 23a ods.3 zákona o účtovníctve. V zmysle odôvodnenia rozhodnutia, výzva
v predmetnej veci bola doručená dňa 08.03.2023, lehota na uloženie bola stanovená do 23.03.2023.
Účtovná jednotka výzve vyhovela a uložila účtovnú závierku za predmetné obdobie dňa 17.03.2023.

Lehota na jej uloženie v zmysle zákona o účtovníctve bola do dňa 31.05.2020. K uloženiu účtovnej
závierky došlo cca po 3 rokoch, pričom účtovná závierka bola uložená až na výzvu správcu dane a
pokuta za porušenie bola vo výške 20,00 EUR.

Ukladanie účtovných závierok do registra
- sťažovateľ poukazuje na bežnú prax správcu dane, ako aj na proklientské opatrenia prijaté žalovaným,
ktoré neboli nijako zohľadnené vo vzťahu k výške pokuty vyrubenej sťažovateľovi;
- sťažovateľ poukazuje na skutočnosť že dňa 31.07.2020, nemalo splnenú povinnosť uloženia účtovnej

závierky až 26.726 účtovných jednotiek. „Finančná správa však chce aj v tomto prípade podať pomocnú
ruku. Ak subjekt vykoná nápravu do 30.9.2020, daňový úrad prihliadne na snahu takýchto klientov riadne
si plniť svoje zákonné povinnosti." V zmysle informácie z portálu www.valida.sk povinnosť predložiť
účtovnú závierku za rok 2022 si nesplnilo viac ako 48.513 účtovných jednotiek, čo predstavuje 15% zo
všetkých účtovných jednotiek, ktoré majú túto povinnosť. Zároveň je v predmetnom článku uvedené,

že až 11% spoločností, ktoré vznikli v roku 2022 si nesplnilo svoju povinnosť zverejniť svoju účtovnú
závierku. V predmetnom článku je tiež uvedené, že až 15.272 účtovných jednotiek nepodalo účtovnú
závierku do Registra účtovných závierok nikdy;
- sťažovateľ uviedol, že takúto žiadosť o uloženie účtovnej závierky do Registra účtovných závierok
sťažovateľ zo strany žalovaného neobdržal a svoje povinnosti si splnil dobrovoľne. Zároveň poukázal

na skutočnosť že dňa 31.07.2020, nemalo splnenú povinnosť uloženia účtovnej závierky až 26.726
účtovných jednotiek.
Výška pokuty
- z rozhodnutia totožného správcu dane je zrejmé, že totožný správca dane za správny delikt uvedený
v § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve uložil daňovému subjektu pokutu vo výške 100,00 EUR,

pričom sa jednalo o porušenie povinnosti podľa § 23a ods. 7 Zákona o účtovníctve za účtovné obdobie
roku 2018 a o výsledku kontroly bol vyhotovený protokol;
- ide o bežnú prax tohto správcu dane, kedy za totožné porušenie § 38 ods. 1 písm. c) zákona o
účtovníctve (neuloženie účtovných závierok v zákonom stanovenej lehote) vyrubil daňovému subjektu
pokutu vo výške 100,00 EUR, pričom tomuto porušeniu vždy automaticky predchádza aj porušenie

ustanovenia § 38 ods. 1 písm. i) zákona o účtovníctve (nezostavenie účtovnej závierky), nakoľko v
tomto prípade vždy dôjde automaticky aj k porušeniu § 17 a opačne, nakoľko v prípade, ak nedôjde
k zverejneniu účtovnej závierky tak pravdepodobne z dôvodu, že účtovná závierka nie je zostavená,
a teda keď nie je zostavená nemôže byť ani zverejnená. V prípade, ak účtovná jednotka nezverejní
účtovnú závierku, tak sa vždy zároveň dopustí aj správneho deliktu neuloženia účtovnej závierky do

Registra účtovných závierok;
- skutočnosť, že sa jedná o neprimerane vysokú pokutu vzhľadom na rozhodovaciu prax správcu
dane, ktorá je uložená mimo obvyklej výšky pokút udelených v rámci miestneho zisťovania
sťažovateľ poukazuje na priemerných výškach pokút ukladaných správcami dane v rámci Žilinského a
Trenčianskeho kraja vyrubených v rámci miestneho zisťovania. Od správcov dane ako aj žalovaného

sa sťažovateľ snažil získať konkrétne štatistiky vo vzťahu k výške pokút za porušenie povinností podľa
zákona o účtovníctve, resp. podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve, avšak takáto informácia
mu bola nikdy poskytnutá. Uvedeným zdôvodňuje sťažovateľ aj výčitku zo strany správneho súdu, ktorý
v rozsudku uviedol, že žalobcom uplatnené námietky sú všeobecné a neumožňujú uskutočniť súdny
prieskum napadnutého rozhodnutia;

- sťažovateľ týmto vyzval žalovaného na predloženie štatistík týkajúcich sa výšky pokút za porušenie
predmetných ustanovení zákona o účtovníctva (§ 38 ods. 1 písm. c)), a zároveň aj metodológiu
spôsobu vyrubovania pokút za takéto porušenie. Uvedené preukazuje žiadosťou o informácie spolu
s rozhodnutiami o nesprístupnení informácií sčasti vydané žalovaným zo dňa 22.08.2022 ako ajrozhodnutie o odmietnutí žiadosti o informácie z časti vydané Daňovým úradom Žilina zo dňa
16.08.2022;
- poukazuje na odpoveď Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 07.07.2022 číslo

302962/2022 v ktorej sťažovateľa na otázku: „Koľko bolo vykonaných kontrol / miestnych zisťovaní,
predmetom ktorých bola kontrola účtovníctva v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákon o účtovníctve") za posledné tri roky (2022 - 2020)" v
odpovedi FR SR zo dňa 07.07.2022 informovalo, že: „v roku 2020 bolo vykonaných 326 kontrol a
14 miestnych zisťovaní, pričom priemerná výška uloženej pokuty bola vo výške 3.189,00 EUR (avšak

nebola špecifikovaná priemerná výška pokuty uložená v rámci daňovej kontroly a samostatne v rámci
miestneho zisťovania); v roku 2021 bolo vykonaných 320 kontrol a 16 miestnych zisťovaní, pričom
priemerná výška uloženej pokuty bola vo výške 2.957,00 EUR (avšak nebola špecifikovaná priemerná
výška pokuty uložená v rámci daňovej kontroly a samostatne v rámci miestneho zisťovania); v období
od 01.01.2022 do 31.05.2022 bolo vykonaných 123 daňových kontrol v ktorých bola uložená pokuta v
priemernej výške 2.159,00 EUR";

- sťažovateľ požiadal Daňový úrad Žilina a Daňový úrad Trenčín o odpoveď na otázku: „Koľko bolo
vykonaných kontrol/miestnych zisťovaní, predmetom ktorých bola kontrola účtovníctva v zmysle zákona
č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov za roky (2020 - 2022)" a „Aká bola
priemerná výška pokuty uložená za správny delikt spáchaný". Daňový úrad Trenčín v odpovedi zo dňa
11.07.2022 číslo: 307893/2022 uviedol, že: „bolo vykonaných 87 kontrol" a „priemerná výška pokuty bola

867,42 EUR (uložených 47 pokút v celkovej sume 40.768,42 EUR". Priemerná výška pokuty uložená
Daňovým úradom Trenčín v rámci všetkých kontrol bola vo výške 468,61 EUR (40.768,75 EUR: 87
kontrol = 468,61EUR). Daňový úrad Žilina v odpovedi zo dňa 11.07.2022 číslo: 308027/2022 uviedol, že:
„bolo vykonaných 97 kontrol" a „priemerná výška pokuty uložená za správny delikt spáchaný z dôvodu
porušenia zákona o účtovníctva za posledné tri roky 2020 - 2022 bola v sume 1.348,00 EUR" Zároveň

sťažovateľuviedol,ženakoľkonedisponujeinformáciouocelkovompočtekontrolacelkovejsumepokút,
nevie určiť celkovú výšku pokuty uloženej v rámci všetkých kontrol;
- predmetnú výšku pokuty považuje sťažovateľ za neprimerane vysokú aj s ohľadom na bežnú prax
ostatných daňových subjektov kedy z verejne dostupných zdrojov a z informácií žalovaného je zrejmé,
že totožnú povinnosť za akú je žalobca sankcionovaný neprimerane vysokou pokutou si za rok 2022

nesplnilo takmer 50 tisíc subjektov a za rok 2020, a to k dňu 31.07.2020 bolo takmer 27 tisíc subjektov;
- s ohľadom na tieto skutočnosti, kedy sa jednalo o vyslovene účelovú kontrolu zo strany správcu dane
a keď jediným a výlučným záujmom bol fiškálny záujem štátu. S ohľadom na uvedené má za to, že sa
jedná o neprimerane vysokú pokutu vzhľadom k porušeniam, ktoré nastali ako aj vzhľadom k bežnej
výške pokút za takéto porušenie;

- sťažovateľ aj preto naďalej považuje uloženú pokutu v rámci miestneho zisťovania za neodôvodnene
disproporcionálnu,šikanóznuaneprimeranevysokúoprotiporušeniam,ktoréskutočnenastaliazároveň
jej výšku za nedostatočne zdôvodnenú.
Ustálená judikatúra / princíp právnej istoty
- sťažovateľ dáva do pozornosti právo účastníka konania na riadne odôvodnenie správneho rozhodnutia

a jemu zodpovedajúca povinnosť správneho orgánu sú jedným zo základných princípov právneho štátu
a nástrojom pre zaistenie predvídateľnosti aplikácie práva, právnej istoty a vylúčenie ľubovôle orgánov
verejnej moci;
- sťažovateľ podporne poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej:
„Ústava neustanovuje štátnym orgánom právomoci, ktoré by mohli uplatňovať spôsobom porušujúcim

práva občanov. Keď štátny orgán svojím konaním alebo opomenutím poruší právo alebo slobodu,
ktorú ústava zaručuje občanovi, svoju právomoc neuplatní v súlade s ústavou (II. ÚS 48/97)" a
súčasne: „Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného
práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa
garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý

by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval (II. ÚS 31/04).";
- na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP rozsudok
správneho súdu zrušil a vrátil vec správneho súdu na ďalšie konanie; alternatívne, aby kasačný súd v
prípade,akdospejekzáveru,žežalobounapadnutérozhodnutiežalovanéhoniejevsúladesozákonom,
zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

B/35. Ku kasačnej sťažnosti sa žalovaný písomne vyjadril tak, že navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť
ako nedôvodnú.

IV. Právne názory kasačného súdu
36. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná
včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods.
2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia

pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
37. K jednotlivým kasačným námietkam sťažovateľa uvádza kasačný súd nasledovné: Sťažovateľ síce
vymedzil ako kasačný dôvod nesprávne právne posúdenie v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP, ale
argumentačná línia kasačnej sťažnosti poukazovala na porušenie princípu právnej istoty a legitímneho
očakávania zo strany orgánu verejnej správy. Poukazoval pritom na štatistiky a dva prípady, ktoré sa
ho konkrétne týkajú a majú preukazovať skutočnosť, že správca dane vo väčšine obvykle neukladá

daňovníkom pokutu za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona č. 431/2002 Z. z. v takej výške,
ako bola uložená v tomto prípade sťažovateľovi. Tvrdil, že bežná prax správcu dane pri ukladaní pokút
za porušenia zákona o účtovníctve je diametrálne odlišná, nakoľko pokuty sú ukladané v stovkách eur
a nie v tisíckach, čo preukazuje konkrétnymi príkladmi za spáchanie správneho deliktu sťažovateľom.
38. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že mu boli doručené dve rozhodnutia, pričom jedno sa

týka práve porušenia povinnosti sťažovateľa za správny delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o
účtovníctve, za účtovné obdobie od 01.12.2020 do 30.11.2021 - za nevyhovenie výzve podľa § 23 ods. 1
zákona o účtovníctve na doručenie účtovnej závierky za účtovné obdobie od 01.12.2020 do 30.11.2021
v určenej lehote, t. j. do 31.05.2022. Za toto porušenie mu bola rozhodnutím zo dňa 14.08.2024 číslo
102350431/2024 uložená pokuta vo výške 100,00 EUR. V zmysle odôvodnenia tohto rozhodnutia,

sťažovateľ predmetnej výzve správcu dane zo dňa 20.02.2023 na predloženie účtovnej závierky v
termíne do 21.03.2023 nevyhovel. Sťažovateľ účtovnú závierku uložil do registra účtovných závierok dňa
12.06.2024 (t. j. 2 roky a 12 dní po termíne). Sankciou za toto neskoré uloženie a zároveň nevyhovenie
výzve totožného správcu dane mu bola pokuta vo výške 100,00 EUR. Sťažovateľ ako dôkazy predložil
rozhodnutie zo dňa 14.08.2024 číslo 102350431/2024, výpis z registra Účtovných závierok a Účtovná

závierka.
39. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní kasačný súd uvádza, že
táto námietka vo vzťahu k predloženým rozhodnutiam nie je dôvodná.
40. Sťažovateľom prvé zmienené rozhodnutie sa síce týka sťažovateľa, avšak pokuta vo výške 100,-
Eur mu bola uložená za správny delikt - za nevyhovenie výzve podľa § 23b ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.

z. na doručenie účtovnej závierky za účtovné obdobie 01.12.2020 - 30.11.2021 v určenej lehote, pričom
podľa § 38 ods. 2 písm. e/ zákona č. 431/2002 Z. z., daňový úrad uloží pokutu za správny delikt podľa
odseku 1 písm. c) a k) od 100 eur do 10 000 eur, ak nie je možné zistiť celkovú sumu majetku alebo
účtovná jednotka nevykazuje žiaden majetok.
41. Ani z druhého, sťažovateľom predloženého rozhodnutia správcu dane, ktorým preukazoval

diametrálnu odlišnosť pri ukladaní pokút za porušenia zákona o účtovníctve, nemožno vyvodiť, že by
došloksťažovateľomtvrdenémuporušeniuprincípuprávnejistoty,resp.ľubovôleorgánuverejnejsprávy
pri ukladaní sankcií podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona č. 431/2002 Z. z.
42. Druhé zmienené rozhodnutie sa totiž týka spoločnosti INVOLIS INVESTMENTS, k. s. a nie
sťažovateľa IVOLIS, s.r.o. Sťažovateľ má pravdu v tom, že aj v tomto zmienenom prípade išlo o pokutu

za správny delikt - za neuloženie účtovnej závierky do registra účtovných závierok, čím účtovná jednotka
porušila § 23a ods. 3 zákona o účtovníctve tým, že neuložila závierky v stanovených lehotách, pričom
správca dane uložil účtovnej jednotke pokutu 20 Eur podľa § 38 ods. 2 písm. b) zákona č. 431/2002 Z.
z. za správny delikt podľa odseku 1 písm. b) až f) do 2% z celkovej sumy majetku vykázanej v súvahe
zostavenej za kontrolované účtovné obdobie v ocenení upravenom o položky podľa § 26 ods. 3, najviac

však do 1.000.000,- Eur. Uloženie pokuty vo výške 20,- Eur odôvodnil tým, že v účtovnej závierke za
účtovné obdobie od 01.12.2018 do 30.11.2019 bol v súvahe vykázaný majetok v celkovej sume 30.311,-
Eur, 2% z celkovej sumy sú 606,22 Eur. S prihliadnutím na to, že daňový subjekt účtovnú závierku za
účtovné obdobie od 01.12.2018 do 30.11.2019 podal v lehote určenej vo výzve správcu dane, správca
dane mu uložil pokutu vo výške 20,-Eur.

43. Ako však vyplýva z teraz preskúmavaného rozhodnutia, v tomto prípade správca dane vychádzal
zo súvahy, v ktorej bol vykázaný majetok sťažovateľa - IVOLIS, s.r.o. v uvedenom účtovnom období
(257.519,00 Eur, 393.948,00 Eur a 1.098.597,00 Eur). Výška pokuty v intenciách vymedzených
zákonom, maximálne do sumy 5.150,38 Eur (2% zo sumy 257.519,00 Eur), za správny delikt zistenýv účtovnom období hospodársky rok od 01.12.2017 do 30.11.2018, v ktorom účtovná závierka k
30.11.2018 mala byť uložená do registra najneskôr dňa 31.05.2019, ale uložená bola dňa 02.09.2020,
je výška pokuty maximálne do sumy 7.878,96 Eur (2% zo sumy 393.948,00 Eur) a za správny delikt

zistený v účtovnom období hospodársky rok od 01.12.2019 do 30.11.2020, v ktorom účtovná závierka k
30.11.2020 mala byť uložená do registra najneskôr dňa 31.05.2021, ale uložená bola dňa 07.03.2022,
je výška pokuty maximálne do sumy 21.971,94 Eur (2% zo sumy 1.098.597,00 Eur). Správca dane za
tri správne delikty podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve, ktorých sa dopustil žalobca v rámci
troch účtovných období, uložil žalobcovi úhrnnú pokutu 9.000,00 Eur.

44. Z uvedeného je teda zrejmé, že zo sťažovateľom predložených rozhodnutí správcu dane, ktorými
preukazoval diametrálnu odlišnosť pri ukladaní pokút za porušenia zákona o účtovníctve, nemožno
vyvodiť, že by došlo k sťažovateľom tvrdenému porušeniu princípu právnej istoty, resp. ľubovôle orgánu
verejnej správy pri ukladaní sankcií podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona č. 431/2002 Z. z.
45. Sťažovateľom prvý zmienený prípad sa síce týka sťažovateľa, pokuta vo výške 100,00 Eur mu však
bola uložená podľa § 38 ods. 2 písm. e) zákona č. 431/2002 Z. z., za nevyhovenie výzve podľa § 23b

ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z., pričom podľa uvedeného ustanovenia správca dane uloží pokutu za
správny delikt podľa odseku 1 písm. c) a k) od 100 Eur do 10 000 Eur.
46. V druhom zmienenom prípade sa nejednalo o sťažovateľa, ale iný subjekt, a to INVOLIS
INVESTMENTS, k. s, pričom pri uložení pokuty vo výške 20 Eur podľa § 38 ods. 2 písm. b) zákona č.
431/2002 Z. z. za správny delikt podľa odseku 1 písm. b) až f) do 2% vychádzal správca dane z celkovej

sumymajetkuvykázanejvsúvahezostavenejzakontrolovanéúčtovnéobdobievcelkovejsume30.311,-
Eur. Správca dane tak vychádzal z iného rádovo nižšieho majetku v súvahe ako v prípade sťažovateľa.
47. Preto, pokiaľ sťažovateľ namieta, že práve tieto rozhodnutia majú preukazovať diametrálne odlišnú
prax správcu dane pri ukladaní pokút a namieta neprimerane vysokú pokutu v teraz prejednávanom
prípade, uvedenú námietku s poukazom na odlišné skutkové okolnosti a v prvom prípade aj inú právnu

kvalifikáciu skutku, popísanú vyššie, nemohla obstáť ani námietka porušenia princípu právnej istoty,
resp. legitímneho očakávania.
48. V prejednávanej veci orgány verejnej správy zákon žiadnym spôsobom neporušili, s posúdením
námietok zo strany správneho súdu sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožnil, preto námietku
sťažovateľa o porušení princípu právnej istoty musel vyhodnotiť ako neopodstatnenú.

49.Správnysúddospelksprávnemuzáveru,žesprávcadaneažalovanýsprávneaplikovaliustanovenia
zákona č. 431/2002 Z. z. a zákona č. 563/2009 Z. z., a že ich úvaha pri ukladaní pokuty bola správna,
že výška uloženej pokuty spĺňa kritériá preventívnej aj represívnej funkcie. Žalovaný aj správca dane
pri jej ukladaní nevybočili z medzí a hľadísk zákona a výšku pokuty dostatočne odôvodnili. Správny súd
sa podrobne a preskúmateľným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktorými

brojil proti výške uloženej pokuty uplatnenými v správnej žalobe. Žiadnu z nich nenechal otvorenú, resp.
nezodpovedanú. Kasačný súd sa s vyhodnotením jednotlivých námietok v plnom rozsahu stotožňuje a
v podrobnostiach na tieto správne závery na rozhodnutie správneho súdu odkazuje.
50. Pokiaľ sťažovateľ namietal neprimeranosť výšky pokuty s poukazom na štatistiky a odpovede
Finančného riaditeľstva SR a Daňových úradov Trenčín a Žilina, ktoré majú preukazovať, že za obdobné

porušenia zákona o účtovníctve, sa ukladajú v priemere nižšie pokuty, kasačný súd k uvedenej námietke
uvádza, že štatistické vyhodnotenie pokút uložených iným daňovým subjektom je pre posúdenie výšky
pokuty uloženej sťažovateľovi irelevantné, pretože zo štatistík ani odpovedí dotknutých subjektov
nevyplývajú podrobnosti týkajúce sa konkrétnych porušení daňových subjektov, a nie je ani zrejmé z
akých účtovných podkladov - súvah majetku pri uložení pokút správca dane v tých - ktorých prípadoch

vychádzal. Žalovaný dôvodne poukázal na to, že každá uložená pokuta na základe porušenia zákona
o účtovníctve je uložená konkrétnej účtovnej jednotke, za porušenie konkrétnych ustanovení zákona
č. 431/2002 Z. z., ako aj konkrétnych stanovených výšok (rozpätí) pokuty za jednotlivé porušenia,
každá pokuta je individuálna a závisí od konkrétnych okolností každého prípadu. Kasačný súd preto
nepovažoval uvedenú námietku za dôvodnú. Každá pokuta je individuálna a závisí od konkrétnych

okolností každého prípadu.
51. Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou
kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008,
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania
je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred

nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého
výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009,
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008). S legitímnym očakávaním úzko
súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia aposkytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej
rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym
rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté

obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať.
Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc
(rozsudokEurópskehosúdnehodvora/terazSúdnydvorEurópskejúnie/voveciCrispoltoni,vspojených
veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa 5.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863) (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 02.06.2011, spis. zn. 8Sžo 163/2010).

52. Zároveň podľa kasačného súdu nie je možné akceptovať ani argumentáciu sťažovateľa o porušení
princípu legitímnych očakávaní. Aj pri odvolávaní sa na citovanú judikatúru ÚS SR sťažovateľ si
nepresnezamieňalrozhodovaciupraxsprávnychorgánov(ktorásavzťahujenameritórneposudzovanie
analogických veci) s procesným postupom správcu dane v danom prípade. Daňový subjekt nemôže
legitímne očakávať, že v prípade, že správca dane ukladá „nižšie pokuty" podľa § 38 ods. 2 písm. e)
zákona č. 431/2002 Z. z., resp. „nižšie pokuty" podľa § 38 ods. 2 písm. c) zákona č. 431/2002 Z. z.,

uloží nižšiu pokutu aj jemu, pretože zákon rozpätie v rámci, ktorého sa ukladajú pokuty podľa týchto
dvoch rôznych porušení zákona odlíšil práve odlišným rozpätím za tieto dve rôzne skutkové podstaty
správneho deliktu. Kým podľa § 38 ods. 2 písm. e) zákona č. 431/2002 Z. z., za správny delikt podľa
odseku 1 písm. c) a k) sa ukladá pokuta od 100 Eur do 10 000 Eur , za správny delikt podľa § 38
ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve, ktorého sa dopustil sťažovateľ neuložením účtovných závierok

do registra účtovných závierok v lehote na ich uloženie, správca dane uloží pokutu podľa § 38 ods. 2
písm. b), bod 1. zákona o účtovníctve do 2% z celkovej sumy majetku vykázanej v súvahe zostavenej
za kontrolované účtovné obdobie v ocenení upravenom o položky podľa § 26 ods. 3, pričom hornou
hranicou je suma 1.000.000 Eur.
53. Nemožno odhliadnuť ani od skutočnosti, že konkrétne výška pokuty sa odvíja od celkovej sumy

majetku vykázanej v súvahe zostavenej za kontrolované účtovné obdobie.
54. Z uvedeného vyplýva, že táto argumentácia nemá opodstatnenie pri argumentácii o porušení
princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní.

V. Záver

55. Kasačný súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným správnym
súdom, že správca dane neporušil zákon, ani princíp právnej istoty, či doktrínu o legitímnych
očakávaniach. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky
uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného

dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
56. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167
ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému
náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po
splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych

spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
57. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2
SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
I. Daňový subjekt nemôže legitímne očakávať, že v prípade, že správca dane ukladá „nižšie pokuty“
podľa § 38 ods. 2 písm. e) zákona č. 431/2002 Z. z., resp. „nižšie pokuty“ podľa § 38 ods. 2 písm.

c) zákona č. 431/2002 Z. z., uloží nižšiu pokutu aj jemu, pretože zákon rozpätie v rámci, ktorého sa
ukladajú pokuty podľa týchto dvoch rôznych porušení zákona odlíšil práve odlišným rozpätím za tieto
dve rôzne skutkové podstaty správneho deliktu. Kým podľa § 38 ods. 2 písm. e) zákona č. 431/2002 Z.
z., za správny delikt podľa odseku 1 písm. c) a k) sa ukladá pokuta od 100 Eur do 10.000 Eur, za správny
delikt podľa § 38 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve, správca dane uloží pokutu podľa § 38 ods. 2

písm. b), bod 1. zákona o účtovníctve do 2% z celkovej sumy majetku vykázanej v súvahe zostavenej
za kontrolované účtovné obdobie v ocenení upravenom o položky podľa § 26 ods. 3, pričom hornou
hranicou je suma 1.000.000 Eur.
II. Nemožno odhliadnuť od skutočnosti, že konkrétne výška pokuty sa odvíja od celkovej sumy majetku
vykázanej v súvahe zostavenej za kontrolované účtovné obdobie.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.