Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119213451
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Šašinková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1119213451.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov

senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu J.R. Steindorfer - doprava
a obchod, spol. s r.o., Ul. Rázusa 2892/42, 955 01 Topoľčany, IČO: 31 428 592, právne zast. Beňo &
partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250
029, proti žalovaným 1/ Műller Transporte, s.r.o., Rybničná 40, 835 54 Bratislava, IČO: 35 932 813,
právne zast. Havlát & Partners - advokátska kancelária, s. r. o., Rudnayovo nám. 1, 811 01 Bratislava,
IČO: 55 474 853 a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816
23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 74.587,70 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/126/2019-367 zo dňa 3.11.2022 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 26Cb/126/2019-367 zo dňa
3.11.2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému 1/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

III. Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol, druhým výrokom

žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tretím výrokom
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou z 19.
septembra 2019 domáhal, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu sumu 74.587,70
Eur s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil žalobca tým, že dňa 19. septembra 2016 došlo v meste
Feldkirchen v Rakúsku k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k zrážke nákladného automobilu žalobcu s

EČV: T.-XXXDF s nákladným automobilom žalovaného 1/ EČV: D.-XXXGM. K dopravnej nehode došlo
takým spôsobom, že vodič nákladného motorového vozidla EČV: D.-XXXGM Q. Z. bez brzdenia narazil
do nákladného motorového vozidla žalobcu. Proti vodičovi nákladného motorového vozidla žalobcu
bolo vedené trestné konanie, avšak bol zbavený obvinení, keďže bolo preukázané, že vznik nehody
zavinil výlučne Q. Z.. Žalobca uviedol, že na jeho nákladnom vozidle vznikla po odpočítaní havarijnej
poistky škoda vo výške 13.335,73 Eur, z ktorej žalovaný 2/ prostredníctvom likvidačného zástupcu v
Rakúsku uhradil žalobcovi sumu 12.445,52 Eur, neuhradená zostala čiastka 890,21 Eur. Na návese

žalobcu vznikla po odpočítaní havarijnej poistky škoda v sume 7.724,84 Eur, z ktorej po čiastočnej platbe
žalovaného 2/ v sume 4.496,40 Eur ostala neuhradená čiastka 3.228,44 Eur. Zo strany poisťovne bola
uplatnená neoprávnene spoluúčasť vo výške 2.000,-Eur. Žalobca si uplatňuje žalobou náhradu ušlého
zisku v sume 28.232,75 Eur, ktorý vypočítal tým spôsobom, že priemerná denná sadzba za prepravupredstavuje sumu 595,-Eur s tým, že doba od nehody po prehliadku a predloženie posudku a ďalej
doba trvania objednania nového vozidla predstavovala prestoj cca 150 dní, pričom žalobca uviedol, že je
ochotný akceptovať najmenšiu primeranú náhradu za dobu prestoja v rozsahu 73 dní a dennú sadzbu za

prepravu vo výške 386,75 Eur. Žalobca uviedol, že likvidácia dopravnej nehody si vyžiadala minimálne
15 ciest z Topoľčian do Grazu, pričom žalobcovi vznikli nevyhnutné výdavky vo výške 34.236,30 Eur.
Zároveň žalobca uviedol, že pre uplatnenie svojich nárokov vyhľadal právnu pomoc, a náklady s tým
spojené dosiahli 6.000,-Eur.

3. Žalovaný 1/ navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca vo vzťahu k uplatneným nárokom
označil určité dôkazy, ktoré majú preukazovať ich dôvodnosť a výšky, tieto však neboli zo strany žalobcu
predložené, pričom doplnil, že žalobca doposiaľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný 1/
zároveň vzniesol námietku premlčania, keďže k dopravnej nehode došlo dňa 19. septembra 2016 a
v tento deň sa žalobca dozvedel o vzniku škody, ako aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Zároveň v
duplike uviedol, že poškodený môže uplatniť svoje právo na náhradu škody najneskôr v posledný deň

trojročnej objektívnej premlčacej lehoty, avšak len za predpokladu, že tak urobil ešte v rámci plynutia
jeho dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Ak už v čase uplatnenia práva zo strany poškodeného
ktorákoľvek z týchto lehôt už uplynula, nemôže ho úspešne uplatniť na súde.

4. Žalovaný 2/navrhol podanú žalobu zamietnuť, pričom vzniesol námietku premlčania, keď poukázal

na to, že už listom z 9. marca 2017 si žalobca u neho uplatnil nárok na náhradu škody vo výške
85.588,52 Eur, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 19. septembra 2019, t. j. po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej lehoty.

5. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že žalobca si listom z 9. marca

2017 uplatnil u likvidačného zástupcu žalovaného 2/ v Rakúsku (Wiener Städtische Versicherung AG)
v súvislosti s dopravnou nehodou z 19. septembra 2016 nárok na náhradu škody v celkovej sume
85.588,52 Eur, ktorá mala pozostávať zo škody na ťahači EČV: T.-XXXDF v sume 13.335,73 Eur, zo
škodynanáveseEČV:T.-XXXYFvsume7.724,84Eur,ušléhoziskuvsume28.232,75,Eur,výdavkového
paušálu v sume 165,-Eur, cestovných výdavkov spojených s cestovnými výdavkami na trase Topoľčany

- Graz (15 ciest) vyplývajúcich z faktúry č. FV 19/2016 v sume 34.236,30 Eur, náhrady mzdy zraneného
vodiča v sume 421,60 Eur a nemocničných výdavkov na Slovensku v sume 1.472,30 Eur. E-mailom z
21. marca 2017 pre zamestnankyňu žalovaného 2/ špecifikoval žalobca uplatnený nárok a následne v
e-mailovej správe z 1. júna 2018 uviedol podrobný rozpis realizovaných úkonov. Listom z 20. novembra
2018 si žalobca opätovne uplatnil u likvidačného zástupcu žalovaného 2/ v Rakúsku (Wiener Städtische

Versicherung AG) nárok na náhradu škody v celkovej výške 88.385,05 Eur. Rozsudkom Krajinského
súdu pre trestné veci v Grazi z 30. novembra 2017, č. 232 Hv 7/17s bol vodič žalobcu Q. J. oslobodený
spod obžaloby.

6. Súd prvej inštancie poukázal v rozhodnutí o. i. na ust. § 15 ods.1, ods. 2 zák. č. 381/2001Z.z. o PZP, §

427 ods.1, § 428, § 431, § 100 ods.1, § 106 ods.1 OZ a skonštatoval, že pri určení rozhodného práva je
potrebné vychádzať zo znenia ustanovenia článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II (ktoré ustanovuje pravidlá
určenia rozhodného práva odlišne ako odsek 1 predmetného článku, a preto má odsek 2 aplikačnú
prednosť), keďže obvyklý pobyt (t. j. sídlo) žalobcu ako poškodeného a žalovaného 1/, ktorého žalobca
označil ako zodpovedný subjekt za vzniknutú škodu, sa nachádza na území Slovenskej republiky, čo

znamená, že rozhodným právom pre rozhodovaný spor je slovenské právo. Preto je na rozhodnutie o
podanej žalobe nevyhnutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (na rozhodnutie o žalobe
voči žalovanému 1/) a zákona č. 381/2001 o PZP (na rozhodnutie o žalobe voči žalovanému 2/).

7. Pokiaľ ide o premlčanie nároku žalobcu voči žalovanému 1/ na náhradu škody spôsobenej

prevádzkou dopravného prostriedku (podľa § 427 a nasl. Obč. zák.), súd prvej inštancie uviedol, že je
potrebné na premlčanie aplikovať ustanovenie § 106 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák..Vo vzťahu k premlčaniu
nároku žalobcu voči žalovanému 2/ ako poisťovateľovi žalovaného 1/ je potrebné vychádzať aj z
ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 o PZP, ktoré v normatívnej poznámke 22 odkazuje na
ustanovenie § 106 Obč. zák.. K premlčaniu nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi dochádza

podľa názoru súdu tým istým okamihom, ako je to v prípade zodpovedného subjektu /napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2022, sp. zn. 4Obdo/9/2021/. Pri premlčaní práva
na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok
subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie askončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej
premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa skončí plynutie
jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia doba.

Objektívna premlčacia doba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna
premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci
z dvoch zložiek: 1. kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť
poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť,
vyčísliť na súde žalobou (okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom

nemusí kryť okamihom škodnej udalosti, resp. protiprávnym konaním) a 2. kedy sa poškodený dozvie
o tom kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí
zásada, že lehota sa zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr, ako lehota s
objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. To znamená, že ak subjektívna
doba uplynie v rámci behu objektívnej doby, právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby a na ďalšie
plynutie objektívnej doby sa už neprihliada; prípadne, ak subjektívna lehota síce začne plynúť v rámci

objektívnej doby, avšak uplynie až po uplynutí objektívnej doby, v takom prípade sa právo premlčí
uplynutím objektívnej doby a napokon, ak začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej
doby, právo sa premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto
prípade právny význam.

8. Podľa súdu prvej inštancie žalovaní 1/ a 2/ uplatnili námietku premlčania dôvodne, pričom trojročná
objektívnalehotazačalaplynúťdňa19.septembra2016,kedydošlokdopravnejnehode(akpoškodeniu
ťahača a návesu žalobcu). Žaloba bola podaná na súd dňa 19. septembra 2019, čiže v posledný deň
trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Pre rozhodnutie v spore je tak významné posúdenie, kedy
začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota. Podľa názoru súdu je týmto dňom najneskôr

dátum 9. marec 2017, kedy si žalobca uplatnil u poisťovateľa (t. j. žalovaného 2/) žalovaného 1/, resp.
u jeho likvidačného zástupcu v Rakúsku (u spoločnosti Wiener Städtische Versicherung AG) nárok na
náhradu škody. Najneskôr v tento deň žalobca nepochybne vedel o škode /ťahač aj náves boli vyradené
z evidencie pre ich totálne poškodenie už v januári 2017, ušlý zisk požadoval žalobca za 73 dní od vzniku
nehody t. j. za obdobie od 20. septembra 2016 do 2. decembra 2016/ a vedel aj o cestovných výdavkoch

vynaložených na opakované cesty na trase Topoľčany - Graz a aj o tom, kto za škodu zodpovedá, t. j.
žalovaný 1/, keďže prevádzkou jeho motorového vozidla došlo k vzniku škody na strane žalobcu.

9. Konajúci súd nevylúčil, že vedomosť o tom, že za škodu zodpovedá žalovaný 1/, mohol
nadobudnúť žalobca už pred 9. marcom 2017, avšak predmetný dátum považuje z predložených listín

za jednoznačne určiteľný. Už zo záverečnej správy o nehode zo 16. decembra 2016 vypracovanej
Krajinským policajným riaditeľstvom Štajersko musel žalobca nadobudnúť vedomosť, že vodič
motorového vozidla Scania, EČV: D.-XXXGM patriaceho žalovanému 1/, Q. Z., narazil do návesu EČV:
T. a ťahača Volvo, EČV: T.-XXXDF prevádzkovaným žalobcom s vodičom Q. J., v dôsledku čoho
bol následne ťahač Volvo, EČV: T.-XXXDF vymrštený na nákladné vozidlo idúce pred ním a teda z

predmetnej správy musel žalobca nadobudnúť vedomosť o zodpovednom subjekte, ktorým je žalovaný
1/. Rovnako súd poukázal na žalobcom predloženú e-mailovú komunikáciu medzi ním a žalovaným 2/,
z ktorej vyplýva, že už počas mesiaca január 2017 po preskúmaní poškodených motorových vozidiel
žalobcu technikmi získal vedomosť o mechanizme vzniku poškodení, ku ktorým došlo v dôsledku nárazu
zozadu vysokou rýchlosťou idúceho motorového vozidla žalovaného 1/ EČV: D.-XXXGM. Najneskôr dňa

9. marca 2017 tak začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa ustanovenia
§ 106ods.1 Obč. zák. /vo vzťahu k žalovanému 2/ v spojení s ustanovením § 15 ods. 2 zákona č.
381/2001Z.z.oPZP/,ktoráuplynuladňa9.marca2019.Keďžežalobavpredmetnejvecibolapodanána
súde až dňa 19. septembra 2019, bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehoty. Z tohto dôvodu došlo k premlčaniu všetkých čiastkových nárokov náhradu škody

voči žalovaným 1/ a 2/ najneskôr k 10. marcu 2019. Keďže žalovaní 1/ a 2/ v konaní dôvodne
uplatnili námietku premlčania, nemohol súd žalobcovi premlčané právo priznať s poukazom na znenie
ustanovenia § 100 ods.1 posledná veta Obč. zák..

10. Súd prvej inštancie k argumentácii žalobcu, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota mohla

začať plynúť až po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol jeho zamestnanec oslobodený spod obžaloby
uviedol, že argumentáciu považuje za nedôvodnú a nestotožňuje sa s ňou. Predmetom konania je nárok
žalobcu na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku, kedy je zodpovednosť
prevádzkovateľa dopravného prostriedku objektívna. Pre rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku jeirelevantné, či vodič žalobcu zavinene porušil alebo neporušil právne povinnosti, čo bolo predmetom
trestného konania. Je tak zrejmé, že ani prípadné odsúdenie vodiča žalobcu v trestnom konaní by
nemalo vplyv na vznik nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovaným, preukázanie porušenia

povinností vodiča žalobcu by malo nanajvýš vplyv na prípadnú spoluzodpovednosť žalobcu a na rozsah
vysporiadaniasamedzižalobcomažalovaným1/akoprevádzkovateľmidopravnýchprostriedkov/podľa
§ 431 Obč. zák./. Keďže nárok žalobcu je premlčaný, súd sa nezaoberal otázkou, či je nárok žalobcu
na náhradu škody dôvodný, resp. v akom rozsahu je dôvodný, keďže by to bolo nehospodárne a pre
rozhodnutie súdu o podanej žalobe nadbytočné. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia

§ 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému 1/, ktorý mal vo veci plný
úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % .V konaní plne úspešnému
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu v konaní preukázateľne žiadne trovy
nevznikli.

11. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/

C.s.p. a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,
prípadne, aby vo veci sám rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. V odvolaní uviedol, že
súd prvej inštancie sa nezaoberal dôvodnosťou nároku, ale žalobu zamietol výlučne z dôvodu zániku
jeho vymáhateľnosti pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby. Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci
je potrebné sa predovšetkým zamyslieť na samotným zmyslom premlčania a zmyslom subjektívnej

premlčacej lehoty. Právo sa má pred súdom uplatniť, kým je ešte „čerstvé“, kým sú dostupné dôkazy o
jeho existencii, prípadne, kým existujú dôkazy, ktoré ho vyvracajú. V tom tkvie zmysel premlčania. Na
to nadväzuje zmysel subjektívnej premlčacej doby pri nezmluvných pohľadávkach na náhradu škody
a na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tieto nároky sa na rozdiel od zmluvných nárokov premlčujú
aj subjektívne. Prevažujúca judikatúra je zároveň zhodná v tom, že lehota začína plynúť nie vtedy,

keď si náležitosti poškodený zistí, ale vtedy, keď si ich zistiť môže. Otázka, či subjektívna premlčacia
doba poškodenému plynie bez ohľadu na prebiehajúce trestné konanie, nie je judikatúrou nijako zhodne
ustálená. Pokiaľ ide o dopravné nehody, v praxi môžu nastať dve situácie: a/prebieha trestné stíhanie
voči škodcovi, b/prebieha trestné stíhanie voči poškodenému. V prvom prípade premlčacia lehota na
náhradu škody spočíva. V prípade odsúdenia škodcu a nepriznaní náhrady škody v trestnom konaní,

má poškodený právo vymáhať nárok v civilnom konaní, pričom ak žalobu podá v primeranej lehoty,
dĺžka trestného konania sa do premlčacej doby nezapočítava. V druhom prípade, ktorý sa týka aj
prejednávanej veci, je situácia pre poškodeného ešte obtiažnejšia. Tu nielenže sa ohľadom zavinenia
vedie trestné konanie, ale trestné konanie sa vedie dokonca voči samotnému poškodenému. Ako si
za týchto okolností môže byť poškodený istý osobou škodcu? On sám sa môže domnievať, že škodu

nezavinil on, ale naopak ten, kto v trestnom konaní vystupuje ako poškodený, ale nemá absolútne žiadnu
možnosť toto svoje tvrdenie pred civilným súdom dokázať. Súd je rozhodnutím o vine viazaný a pokiaľ
toto rozhodnutie súčasne tvorí základ civilného nároku, je výsledok trestného konania prejudicálnou
otázkou. Uplatnenie práva pred rozhodnutím trestného súdu by teda neznamenalo „uplatnenie práva
včas“, ale uplatnenie práva predčasne. Aj v danom prípade, ak by žalobca podal žalobu hoci hneď dňa

9.3.2017, súd by konanie prerušil do skočenia trestného konania, teda najneskôr do dňa 23.3.2018.
Podanie žaloby pred 23.3.2018 nemalo z pohľadu žalobcu žiadny procesnoprávny, hmotnoprávny ani
hospodárny zmysel. Až dňa 23.3.2018 mohol žalobca bezpečne vedieť, že nehodu nezavinil jeho vodič
a že teda zodpovednými za vznik škody je prevádzkovateľ iného vozidla.

12. K záveru súdu prvej inštancie v bode 18.1 rozsudku žalobca uviedol, že tento názor nie je
podľa žalobcu správny. Vodič žalovaného bol v trestnom konaní obvinený z toho, že viedol vozidlo
neprimerane rýchlo vzhľadom na vonkajšie podmienky. Ak by sa mu toto trestnoprávne preukázalo,
znamenalo by to súčasne, že náhlym zastavením vozidla vytvoril za ním idúcim vodičom náhlu prekážku,
ktorú žiadny účastník cestnej premávky nie je povinný predvídať. Nárok voči prevádzkovateľovi za

ním idúceho vozidla by si v prípade odsúdenia vodiča, nemohol žalobca v žiadnom prípade úspešne
uplatňovať. Preto bol výsledok trestného konania prejudiciálnou otázkou aj pre tento právny vzťah. A
práve výzva žalobcu na plnenie zaslaná zástupcovi žalovaného 2/ dňa 9.3.2017 ukazuje pravdivosť
vyššie uvedeného. Žalovaný 2/ na túto výzvu nereagoval a všetko čiastkové plnenie poskytol žalobcovi
až po rozhodnutí trestného súdu. Teda aj samotný žalovaný 2/ čakal na výsledok trestného konania

s vyhliadkou, že nebude musieť plniť vôbec. Žalobca má za to, že aj premlčanie podlieha korelatívnu
dobrých mravov a nemôže byť uplatnené v rozpore s nimi. V danom prípade je však poskytnutie súdnej
ochrany žalovaným, ktorí sami čakali na výsledok trestného konania a následne namietli premlčanie
civilného práva, neoprávneným poskytnutím súdnej ochrany z dôvodu rozporu námietky premlčania sdobrými mravmi a to aj v prípade, ak by sa toto právo vôbec premlčalo. Na základe uvedeného žalobca
žiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho petitu.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý považuje napadnutý rozsudok za správny ako po
vecnej,takajformálnejstránke.Čosatýkažalobcomuplatnenýchdôvodovodvolania,nieježalovanému
1/ celkom dobre zrejmé, čím má byť naplnený odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
f) C.s.p., keďže žalobca nijakým spôsobom nepoukázal, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam mal
súd v konaní dôjsť, keďže celé odvolanie sa zakladá len na údajnom nesprávnom právnom posúdení

premlčania. Rovnako čo sa týka odvolacieho petitu, je z pohľadu žalovaného 1/ vylúčené, aby odvolací
súd rozhodol vo veci samej tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, nakoľko vo veci neprebehlo
dokazovanie vo veci samej práve z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Pokiaľ ide o plynutie
subjektívnej premlčacej lehoty, žalovaný 1/ uviedol, že súd správne dospel k záveru, že najneskôr dňa
9.3.2017 musel mať žalobca dostatočné informácie na nadobudnutie vedomosti o tom, kto za škodu
zodpovedá, ako aj o tom, v akej je táto škoda výške, keďže práve listom z 9.3.2017 si u likvidačného

zástupcu žalovaného 2/ v Rakúsku uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou
zavinenou vodičom žalovaného 1/, a to vo výške, ktorá prevyšuje výšku škody uplatnenej v tomto konaní.
Je teda zrejmé, že napriek tomu, že v danom čase ešte nedošlo k ukončeniu trestných konaní v súvislosti
s dopravnou nehodou, žalobca najneskôr v tomto okamihu sa minimálne dôvodne domnieval, resp. mal
vedomosť o konkrétnej výške spôsobenej škody ako aj o tom, kto za jej vznik zodpovedá, inak by takýto

list likvidačnému zástupcovi žalovaného 2/ nezasielal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca
tak musel urobiť celkom zjavne v súlade so zásadou vigilintibus iura, teda napriek tomu, že neskončili
trestné konania v záujme ochrany svojich práv tento nárok uplatnil. Je potom nepochopiteľné, ak mu
uplatnený domnelý nárok nebol v celosti nahradený, prečo tak neurobil aj podaním žaloby na súde už v
danej dobe alebo minimálne po oslobodení vodiča žalobcu z pod obžaloby po 23.3.2018, kedy už bolo aj

potvrdené, že vinníkom nehody nebol vodič žalobcu a stále plynula jeho subjektívna premlčacia lehota.
Napriek tomu je však s poukazom na záverečnú správu z dopravnej nehody z18.12.2016 rozhodujúce,
že skutkové okolnosti týkajúce sa toho, kto za škodu zodpovedá, neboli už ani záverom roku 2016
sporné. Navyše následne už najneskôr v januári 2017 žalobca vedel už aj to, že na jeho vozidla vznikla
totálna škoda, nakoľko toto bolo vyradené z evidencie, pričom ostatné uplatnené škody mu mali vzniknúť

ešte v priebehu roku 2016 (ušlý zisk, cestovné výdavky). Žalovaný 1/ je presvedčený, že žalobca o
škode a o tom, kto za ňu zodpovedá musel vedieť už skôr ako 9.3.2017, a to už najneskôr pri vydaní
záverečnej správy z dopravnej nehody zo dňa 16.12.2016, poprípade v januári 2017, keď sa dozvedel
o totálnej škode na motorovom vozidle.

14. Žalovaný 1/ poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej platí, že podmienka „keď sa
poškodený dozvie o škode“ je splnená už vtedy, keď má poškodený vedomosť o výške spôsobenej
škody aspoň odhadom s tým, že táto môže byť aj neskôr v rámci konania špecifikovaná na základe
konkrétnych dokladov Teda zistenie konečnej výšky škody nie je podmienkou pre začatie plynutia
premlčacejdoby/RozsudokNajvyššiehosúduČRsp.zn.25Cdo721/2005/.Rovnakotakustálenásúdna

prax dáva odpoveď aj na to, čo sa má na mysli pod spojením „kto za ňu zodpovedá“, keď v tomto
smere je jasne judikované, že súdy nemusia čakať na výsledok trestného konania a rovnako tak na tento
nemusí čakať ani žalobca. Stačí, ak poškodený má dostatok informácií o skutkových okolnostiach, na
základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, kto za škodu zodpovedá /R 16/2014/, k čomu
v predmetnom prípade došlo najneskôr vydaním záverečnej správy o dopravnej nehode vydanej dňa

18.12.2016 Krajinským policajným riaditeľstvom v Štajersku.

15. Vo vzťahu k dôvodom odvolania uvádzaným žalobcom žalovaný 1/ tiež uviedol, že nie je
celkom zrejmé, prečo žalobca cituje ustanovenie § 398 Obch. zák., nakoľko predmetné ustanovenie
nie je aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko tu nejde o škodu spôsobenú porušením

povinnosti vyplývajúcej zo zmluvného obchodnoprávneho vzťahu, ale ide výlučne o občianskoprávnu
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.

16. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že by nemalo byť judikatúrou ustálené, či subjektívna lehota plynie bez
ohľadu na prebiehajúce trestné konanie, žalovaný 1/ uviedol, že žalobca toto svoje tvrdenie nepodporuje

žiadnou rozdielnou rozhodovacou praxou súdov. Práve naopak, žalovaný 1/ poukazoval práve na
publikované rozhodnutie R 16/2014, ktoré sa považuje z dôvodu publikovania v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí NS SR za ustálenú rozhodovaciu prax, v ktorom súd jasne stanovil, že výsledok trestného
konania nie je rozhodujúci pre subjektívnu vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedáa táto naopak začína plynúť už v okamihu, keď poškodený môže disponovať informáciami o tom, kto
by za škodu zodpovedať mohol. Čo sa týka judikatúry, na ktorú žalobca poukazuje a ktorá pojednáva
o spočívaní plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k nároku na náhradu škody, ktorú žalobca uplatnil

v priebehu trestného konania, v tomto smere žalovaný 1/ nerozporuje, že takáto premlčacia lehota
spočíva. Avšak žalobca si svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému 1/ v trestnom konaní neuplatnil,
preto tieto rozhodnutia nie sú na danú situáciu aplikovateľné. V prípade, ak sa vedie v súvislosti so
spôsobenou škodou aj určité trestné konanie, je výlučne na rozhodnutí poškodeného, či si svoj nárok na
náhradu škody uplatní len v trestnom konaní alebo len v civilnom konaní po skončení trestného konania

alebo si tieto nároky uplatní paralelne v oboch konaniach súčasne a spravidla, požiada o prerušenie
civilného konania do skončenia konania trestného. Žalobca si však ani jednu z uvedených možností
v predmetnom prípade nevybral, kedy ani neuplatnil svoj nárok v trestnom konaní, ani neuplatnil včas
svoj nárok v konaní civilnom, a to napriek tomu, že už 9.3.2017 svojím listom u likvidačného zástupcu
žalovaného 2/ v Rakúsku uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou, teda už
v danom čase vedel o škode aj o tom, kto za ňu zodpovedá, no napriek tomu, že k poskytnutiu

zodpovedajúcej náhrady nedošlo, neuplatnil z nepochopiteľných dôvodov tento svoj nárok v civilnom
konaní.

17. Podľa žalovaného 1/ nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu, že by sa nemohol svojej škody domáhať v
civilnom konaní z dôvodu, že aj voči nemu ako poškodenému bolo vedené trestné konanie a preto nemal

ako dokazovať, kto je skutočným škodcom. Žalobca mohol v civilnom konaní preukazovať svoju nevinu a
teda zodpovednosť iného subjektu rovnako, ako to robil a nakoniec sa mu aj podarilo v trestnom konaní.
Ak zo záverečnej správy z dopravnej nehody z 18.12.2016 vyplývalo, kto a akým spôsobom zavinil
dopravnúnehodu,potomišloužlenvýlučneovecdokazovaniaaoto,žežalobcamalkdispozíciidôkazy,
ktorými mohol aj v civilnom konaní preukázať kto je škodcom a kto zodpovedá za škodu. Žalovaný 1/

zdôraznil, že ak už žalobca mal 23.3.2018 vedomosť o tom, že jeho vodič nie je za dopravnú nehodu
zodpovedný, predtým uplatnil svoju škodu u žalovaného 2/ (resp. jeho likvidačného zástupcu v Rakúsku)
v marci 2017 a zo záverečnej správy z dopravnej nehody z 18.12.2016 vyplývalo, že zodpovedným za
dopravnú nehodu je práve vodič žalovaného 1/, potom nie je celkom zrejmé, prečo žalobca v súlade so
zásadou vigilintibus iura neuplatnil svoj nárok žalobou voči žalovaným už v marci 2018 (po oslobodení

vodiča žalobcu z pod obžaloby), kedy by bol stále uplatnený v dvojročnej premlčacej lehote, ale urobil
tak až 3 roky od dopravnej nehody. Bol to jedine žalobca, kto sám svojou pasivitou vo vzťahu k ochrane
svojich vlastných práv ako jediný zavinil premlčanie jeho nároku a aj na základe uvedeného považuje
žalovaný 1/ vznesenú námietku rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi za absolútne
scestnú, absurdnú a nedôvodnú. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému

1/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

18. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný 2/, podľa ktorého je rozhodnutie súdu prvej inštancie
vecne správne a odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obzvlášť presvedčivé. Žalovaný 2/ vzniesol
námietku premlčania . Žalobca si listom zo dňa 9. 3. 2017 uplatnil u žalovaného 2/ prostredníctvom

jeho likvidačného správcu nárok na náhradu škody, nakoľko žalobca podal žalobu na súd po uplynutí
dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, nemožno mu premlčané právo /nárok/ priznať. Z uvedeného
považuje žalovaný 2/ odvolanie žalobcu za nedôvodné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

19. K vyjadrenia žalovaných 1/ a 2/ sa následne vyjadril žalobca, ktorý poukázal na skutočnosť, že
všetky subjekty vystupujúce či už na strane žalobcu alebo žalovaných vystupujú v právnych vzťahoch
v postavení podnikateľských subjektov. Z uvedeného dôvodu sa na tieto právne vzťahy budú prvotne
aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka ako osobitného právneho predpisu, pričom v
prípade, ak Obchodný zákonník špeciálnu právnu úpravu určitých otázok neobsahuje, tak aj príslušné

ustanovenia Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu. Obchodný zákonník
obsahuje špeciálnu právnu úpravu otázky týkajúcej sa dĺžky subjektívnej premlčacej doby. Podľa § 397
Obch. zák. je premlčacia doba štyri roky. Zároveň Obchodný zákonník obsahuje aj špeciálnu právnu
úpravu začiatku plynutia premlčacej doby pri práve na náhradu škody, ktorá je upravená v § 398
Obch. zák.. Zatiaľ čo podľa obchodno-právnej úpravy je postačujúce aby sa poškodený mohol o škode

dozvedieť, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, podľa občianskoprávnej úpravy je potrebné, aby mal
poškodený faktickú vedomosť o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. Takýto sprísnený režim začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa obchodno-právnej úpravy sa prejavil aj v jej dĺžke, ktorá je
oproti občiansko-právnej úprave o 2 roky dlhšia, ako aj v úprave objektívnej premlčacej doby, ktorá jeza každých okolností, nie len v prípade úmyselného zavinenia, 10 ročná. Žalobca má za to, že na daný
prípad je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka a to 4 ročnú premlčaciu
dobu, ktorá začína plynúť odo dňa kedy sa poškodený mohol s najväčšou pravdepodobnosťou o

škode dozvedieť, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá. V takomto prípade by bolo možné povedať, že
žalobca predpokladal, no s určitosťou nevedel povedať kto je skutočným škodcom ku dňu uvedenému v
rozhodnutí, t. j. 9.3.2017. Nakoľko však v prípade tohto „sprísneného“ režimu je subjektívna premlčacia
lehote 4-ročná, je zrejmé, že k jej uplynutiu by tak došlo najskôr dňa 9. marca 2021. Žalobca má za to,
že ani v jednom ani v druhom prípade, teda bez ohľadu na to, či by sa postupovalo podľa občiansko-

právneho, či obchodno-právneho režimu, nemohlo k premlčaniu žalobcovho práva dôjsť.

20. K vyjadreniu žalobcu zaslal vyjadrenie žalovaný1/, ktorý nesúhlasí s argumentáciu žalobcu. Podľa
žalovaného 1/ medzi žalovaným 1/ a žalobcom ani žalovaným 2/ neexistuje obchodný záväzkový vzťah,
ktorý by napĺňal definíciu ustanovenia § 261 ods.1 Obch. zák. a ani nedošlo k porušeniu povinnosti
stanovenej Obchodným zákonníkom (teda nedošlo k vzniku mimozmluvného obchodnoprávneho

záväzkového vzťahu). Preto je z jeho pohľadu vylúčené, aby sa vôbec uvažovalo o aplikácii
Obchodného zákonníka, pretože došlo jednoznačne k založeniu občianskoprávnej zodpovednosti za
škodu naplnením skutkovej podstaty osobitného druhu zodpovednosti podľa § 427 ods. 1 Obč. zák..
Žalovaný 1/ podotkol, že absentuje aj akákoľvek vôľa subjektov na vstup do právneho vzťahu z
titulu ich podnikateľskej činnosti a zároveň škodová udalosť nevznikla porušením povinností určených

Obchodným zákonníkom, ale keď už, tak porušením občianskoprávnej povinnosti predchádzať škodám
v zmysle § 415 Obč. zák.. Nehovoriac o tom, že v tomto prípade došlo k porušeniu prevenčnej
povinnosti fyzickou osobou, vodičom žalovaného 1/. Skutočnosť, že zákon v tomto prípade zakladá
zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku, ktorý často býva práve podnikateľom, nemôže
spôsobiť svojvoľný vznik obchodnoprávneho vzťahu. S poukazom na vyššie uvedené závery ako aj

ustálenúsúdnupraxžalovaný1/uviedol,žezodpovednosťžalovaného1/zaškoduspôsobenúžalobcovi
sa v tomto prípade riadi výlučne ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi zodpovednosť za
spôsobenú škodu, vrátane ustanovení o premlčaní, teda súd správne posudzoval premlčanie nároku
žalobcu v nadväznosti na vznesenú námietku premlčania v súlade s ustanovením § 106 Obč. zák.
upravujúcim 2 ročnú subjektívnu premlčaciu lehotu.

21. Žalovaný 1/ poukázal na ust. § 366 Obch. zák. /novoty v odvolacom konaní/, pričom má za to,
že žalobcovi nič nebránilo, aby tento prostriedok procesnej obrany /aplikácia Obchodného zákonníka/
použil už na súde prvej inštancie, no neurobil tak. Preto má žalovaný 1/ za to, že táto jeho námietka
je absolútne irelevantná s ohľadom na štádium tohto konania a súd by na tento prostriedok procesnej

obrany žalobcu z dôvodu rozporu s ustanovením § 366 C.s.p. nemal vôbec prihliadať.

22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219

ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 18.3.2025. Po oboznámení
sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaných, odvolací
súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

23. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

24. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

25. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Obč. zák., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

26. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Obč. zák., právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil,

svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.
Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisového materiálu konštatuje, že nárok žalobcu bol v čase
podania návrhu na súd premlčaný a je preto potrebné vychádzať z ust. §106 Obch. zák.. Žalobca v
odvolaní o.i. argumentoval, že premlčacia doba začala v danom prípade plynúť až po rozhodnutí súdu v

trestnom konaní, v ktorom bol jeho vodič oslobodený spod obžaloby. Pričom podľa žalobcu by uplatnenie
práva pred rozhodnutím trestného súdu znamenalo uplatnenie práva predčasne. Až 23.3.2018 mohol
žalobca bezpečne vedieť, že nehodu nezavinil jeho vodič a že teda zodpovedným za vznik škody je
prevádzkovateľ iného vozidla.

28. Odvolací súd sa s argumentáciu žalobcu nestotožnil. Z ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001

Z.z. o PZP a § 106 ods. 1 Obč. zák. je zrejmé, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď budú kumulatívne splnené dve podmienky, a to vedomosť poškodeného o škode a o tom,
kto za škodu zodpovedá. (Petruľák, M., Šulíková, M. Poistné zmluvy. Praha: C. H. Beck, 2012, 392 s.).
Odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca sa najneskôr 9.3. 2017, kedy
si uplatnil u poisťovateľa žalovaného 1/, resp. u jeho likvidačného zástupcu v Rakúsku (u spoločnosti

Wiener Städtische Versicherung AG) nárok na náhradu škody dozvedel o škode a aj o tom, kto za
škodu zodpovedá, t. j. žalovaný 1/, keďže prevádzkou jeho motorového vozidla došlo k vzniku škody na
strane žalobcu. Pokiaľ by žalobca túto vedomosť nemal, nárok na náhradu škody by si u poisťovateľa
t.j. žalovaného 2/ neuplatnil. Najneskôr 9.3.2017 teda začala plynúť žalobcovi dvojročná subjektívna
premlčacia lehota podľa ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. v spojení s ust. § 15 ods.2 zákona č. 381/2001 Z.z. o

PZP /vo vzťahu k žalovanému 2//, ktorá uplynula dňa 9.3.2019. Žalobca podal predmetnú žalobu na súd
dňa 19. 9. 2019 , t.j. po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, preto
súd prvej inštancie správne žalobu zamietol z dôvodu jej premlčania. Z uvedeným sa v plnom rozsahu
stotožňuje aj odvolací súd.

29. K odvolacej námietke žalobcu, že až po rozhodnutí súdu v trestnom konaní, t.j. 23.3.2018
mohol žalobca bezpečne vedieť, že nehodu nezavinil jeho vodič a mohol si uplatniť svoj nárok na
súde, odvolací súd uvádza, že sa s uvedeným tvrdením nestotožňuje. Tak, ako uviedol aj súd prvej
inštancie v bode 18.1 napadnutého rozsudku, zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku
je objektívna. Pre rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku je irelevantné, či vodič žalobcu zavinene

porušil alebo neporušil právne povinnosti, čo bolo predmetom trestného konania. Odvolací súd
tu poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/82/2009 zo dňa 28. 5. 2010/R 16/2014/, podľa
ktorého: „Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods.1Občianskeho zákonníka),
v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si
môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu

zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná
istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti.“ Podľa cit rozhodnutia výsledok
trestného konania nie je rozhodujúci pre subjektívnu vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu
zodpovedá a táto naopak začína plynúť už v okamihu, keď poškodený môže disponovať informáciami o
tom, kto by za škodu zodpovedať mohol. Odvolací súd totožne so súdom prvej inštancie zastáva názor,

že trestné konanie, ktoré bolo vedené proti vodičovi žalobcu, nemalo žiadny vplyv na začatie plynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty vo vzťahu k jeho nároku na náhradu škody voči žalovaným 1/ a
2/, ale naopak určujúcim bolo len to, kedy sa žalobca v dostatočnom rozsahu potrebnom pre uplatnenie
nároku dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

30. K námietke žalobcu, že aj premlčanie podlieha korelatívnu dobrých mravov a nemôže byť uplatnené
v rozpore s nimi, odvolací súd uvádza, že postup súdu podľa ustanovenia § 3 ods.1Obč. zák. má
miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom
zneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči
ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane

tvrdým postihom v porovnaní s charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo
včas neuplatnil (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/41/2012). V prípade odopretia práva vzniesť námietku
premlčania ide o natoľko významný zásah do právnej istoty strany, ktorá námietku premlčania vzniesla,
že okolnosti, za ktorých bola vznesená prekročili rámec dobrých mravov natoľko intenzívne, že tentozásah možno považovať za odôvodnený. Použitie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku
premlčania je tak možné len vo výnimočných prípadoch a predstavuje krajné riešenie za účelom
zaistenia väzby medzi normami písaného práva a základnými morálnymi hodnotami v spoločnosti

(uznesenie NS SR sp.zn. 5Obdo/51/2017 zo dňa 15.5.2018).

31. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných
dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému

trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba
a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká
povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba
nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Vznesenie námietky premlčania v zásade
prestavuje výkon práva v súlade so zákonom, pretože inštitút premlčania je zákonným inštitútom,
ktorý prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch a je aplikovateľný voči ktorémukoľvek právu

podliehajúcemu premlčaniu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sám žalobca konal v rozpore so
základnou zásadou „práva patria bdelým“, keď si včas neuplatnil svoj nárok na súde, ale „čakal“ na
rozhodnutie súdu v trestnom konaní, pričom toto konanie, ako už bolo uvedené, nie je rozhodujúce
pre vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ by
žalobca podal žalobu na súd po skončení trestného konania, t.j. dňa 23.3. 2018, kedy bolo potvrdené,

že vinníkom nehody nie je vodič žalobcu, žaloba by bola podaná v zákonom stanovenej lehote,
pretože subjektívna premlčacia lehota uplynula dňa 9.3.2019. Keďže sám žalobca svojím vlastným
konaním zavinil márne uplynutie premlčacej doby na podanie žaloby, odvolací súd má za to, že
v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky pre použitie korektívu dobrých mravov na vznesenú
námietku premlčania /aplikácia ust. § 3 ods. 1 Obč. zák./.

32. K tvrdeniu žalobcu vo vyjadrení zo dňa 23.1.2023 , že na prejednávanú vec vo vzťahu k námietke
premlčania žalovaných 1/ a 2/ je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní,
odvolací súd uvádza, že žalobcovi nič nebránilo, aby tento prostriedok procesnej obrany použil v
konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je

prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok .Vzhľadom k tomu, že žalobca až v rámci
odvolacieho konania vzniesol tento argument, odvolací súd s poukazom na ust. § 366 C.s.p/ novoty v
odvolacom konaní/ neprihliadol na takto uplatnený prostriedok procesnej obrany, nakoľko neboli splnené
podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia. Na záver je však nutné poznamenať, že v prejedávanej
veci sa nejedná o obchodný záväzkový vzťah, ktorý by napĺňal definíciu ustanovenia § 261 ods.1 Obch.

zák., napriek tomu, že tak žalobca ako aj žalovaní 1/ a 2/ sú podnikateľské subjekty. V prejednávanej
veci ani nedošlo k porušeniu povinnosti stanovenej Obchodným zákonníkom (teda nedošlo k vzniku
mimozmluvného obchodnoprávneho záväzkového vzťahu). Preto je aplikácia Obchodného zákonníka
vo vzťahu k premlčaniu vylúčená. Vzhľadom na dôvodnosť uplatnenej námietky premlčania zo strany
žalovaných, súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobcom uplatnený nárok zamietol.

33. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

34. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. §

387 ods.1, 2 C.s.p. potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému 1/ priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní úspešný.

Žalovanému 2/ napriek jeho úspechu v odvolacom konaní nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.36. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).