Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 16, 2023

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 45C/63/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202309
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Vícenová

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2023:1722202309.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok, v konaní pred sudkyňou Mgr. Luciou Vícenovou v právnej veci žalobcu: N.. K.

I., R.. XX.XX.XXXX, T. D. D. XXXX/XX, N., zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka,
CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava o náhradu
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 500,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšku z a m i e t a .

III. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% zo
sumy mu priznanej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 22.12.2022 domáhal, aby súd žalovaného
zaviazal uhradiť mu sumu vo výške 5.000,- eur a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100%.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej
republiky s miestom výkonu štátnej služby v Pezinku a okolí. Voči žalovanému si uplatňuje nárok ako

náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie z dôvodu, že do
právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej únie č.
2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako
„Smernica“), v dôsledku čoho vzniká žalobcovi škoda. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka
Hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých
nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn
takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalobca poukázal

na úniovú úpravu pracovného času zamestnancov obsiahnutú v Smernici, ktorej základným cieľom
je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a
týždennéhočasuodpočinku,primeranýchprestávokvpráciakoajstanovenímmaximálnehotýždenného
pracovného času. Smernica stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín (čl. 6 písm. b) Smernice). Napriek tomu, že príloha č. 4 k
zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) uvádza, že do jej znenia bola prebratá Smernica, znenie

jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie uvedeného zákona
nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom a
záchrannom zbore odlišuje od ust. § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj„Zákonník práce“), ktorý Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ zohľadňuje.
Zákonníkpráce,všaknaprávnukvalifikáciupohotovostipríslušníkovHasičskéhozborunemožnopoužiť.
Žalobca v jeho žalobe tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti

Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za porušenie jeho práva garantovaného čl.
6 písm. b) Smernice, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje právo opieral o judikatúru
Súdneho dvora EÚ, najmä o rozsudok vo veci G. Fuß (C-429/09), pričom mal za to, že v jeho prípade
došloksplneniutrochpodmienokzaloženiazodpovednostiSlovenskejrepublikyzaporušeniejehopráva
podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Žalobca mal za to, že v jeho prípade treba za primeraný odpočinok

v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej
dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného
úniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry
fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a
tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Analýza slovenského právneho poriadku podľa
žalobcu potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu

škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcom a ani pravidlá použitím ktorých by sa dalo
dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Žalobca mal za to, že v jeho prípade vychádzajúc z povahy škody,
ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného pracovného času), ako aj z
podmienok jeho uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možné použiť pravidlá týkajúce sa

náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11 až 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj
účelomnajbližšieknáhradeškodyžalobcuvdôsledkuporušeniajehoúniovéhopráva.Žalobcasiuplatnil
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom
uviedol, že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe vlastnej úvahy

pri zohľadnení všetkých okolností prípadu a do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej
náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

3. Dňa 05.04.2023 doručil žalobca súdu podanie označené ako „Doplnenie žaloby“, ktorým doplnil svoju
žalobu o konkrétne kalendárne týždne v rozhodnom období (od 22.12.2019 do 21.12.2022), v ktorých

došlo k prekročeniu maximálneho prípustného týždenného času, vrátane súčtu odpracovaných hodín s
osobitným označením času služobnej pohotovosti s fyzickou prítomnosťou na pracovisku.

4. Dňa 14.06.2023 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k žalobe, v ktorom žiadal, aby súd konanie z
procesných dôvodov zastavil a v prípade, že sa nestotožní s procesnými námietkami žalovaného, tak

žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Žalovaný v prvom rade namietol nedostatok právomoci slovenských súdov predmetnú vec prejednať
a rozhodnúť, nakoľko mal za to, že do kompetencie vnútroštátnych súdov nepatrí posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území
Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie.

Žalovaný uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej
únie k jeho ujme, nakoľko došlo k nesprávnemu prebratiu Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. Žalovaný mal za to, že Smernicu nemožno aplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko
Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Z toho dôvodu mal žalovaný za to, že Smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, ako to
tvrdí žalobca. Žalovaný mal za to, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v
rámci ktorej vykonávajú zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie
pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšeniabezpečnostiaochranyzdraviapracovníkovpripráci,naktorúSmernicavčl.1ods.3odkazuje,

nakoľko úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, keďže okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj
úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych
činností.
Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko žalobca nezažaloval svojho

zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Podľa žalovaného mal žalobca, ak mal za to,
že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, svojho nadriadeného na túto
skutočnosť upozorniť a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, na ktoré sa odvoláva v žalobe.Podľa žalovaného boli žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vyplatené príslušné
zložkypríjmuresp.poskytnuténáhradnévoľno.Podľažalovanéhoniejeprípustné,abysazodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom

konkrétneho zamestnanca.
Žalovaný uviedol, že Smernica bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného
Zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore. Žalovaný mal za to, že z hľadiska maximálneho
priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia bola Smernica
transponovaná správne. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že jednotlivé ustanovenia Zákona o

Hasičskom a záchrannom zbore (najmä ust. § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2, 3 a § 92 ods. 1) definujú
služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR ako časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj
nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej
služby podľa rozvrhu služobného času. Zo Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore jasne vyplýva, že
okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj

služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a štátna služba nadčas podľa § 92 Zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore. Ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel

medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr.
aj vo výške peňažnej náhrady za časť tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Ust. § 92 ods.
1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore len vystihuje časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej

služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámci služobného času. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase pritom podporuje aj Kolektívna zmluva
vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019-2020, 2021 a 2022,
na ustanovenia ktorých žalovaný odkázal a mal za to, že jednak ustanovenia Zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru SR plne transponovali čl. 2 ods. 1 Smernice.
Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice žalovaný uviedol, že podľa Smernice priemerný pracovný
čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný
čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou
zmluvou. Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do

úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely
ustanovenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok
17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie
referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je to v kolektívnej zmluve uvedené, tak na celých
12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným

pracovníkom sa poskytne rovnocenný pracovný čas odpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde
to z objektívnych dôvodov nie je možné, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana.
Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom
služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (ust. § 85), pričom podľa ust. § 91
ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu

nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Žalovaný dal súdu do
pozornosti, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom pri takto určenom
pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. V

zmysle kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom,výkonštátnejslužbymajúvrámci12hodinovéhoriadnehoslužobnéhočasualebomajúslužobný
čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní
7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na

obdobie 6 mesiacov. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že napriek tomu, že vnútroštátne právo
neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín,
v príslušných ustanoveniach Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a Kolektívnych zmluvách súdostatočne ustanovené počty hodín služobného času hasičov, a preto mal žalovaný za to, že Smernica
bola pokiaľ ide o čl. 6 Smernice transponovaná správne.
Smernica podľa žalovaného umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6

Smernice za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov,
pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, ako je to v tomto prípade, keď sa jedná o
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný poukázal na to, že žalobca neosvedčil, žeby
mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť ním
uplatnenáškoda,ktorámumalavzniknúťtým,ževykonávalnariadenúslužobnúpohotovosť,zaktorúbol

žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný dal do pozornosti, že počas tejto služobnej
pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť
pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade
žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto nariadenej služobnej pohotovosti
majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR v mieste vykonávania štátnej služby určený
resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ im vytvára podmienky vhodné

na odpočinok. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a mimo času
skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca nemusí byť
bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Podľa žalovaného žalobca nijakým
spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú
mu mal žalovaný spôsobiť. Žalobca podľa žalovaného neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda

mu bola spôsobená. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený
najneskôr3dnipredzačiatkomnasledujúcehokalendárnehomesiacaažalobcapočassvojhopôsobenia
v Hasičskom a záchrannom zbore SR nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času, čo podľa
žalovaného znamená, že s rozvrhom pracovného času prejavil súhlas konkludentne tak, že konal
podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a

služobný úrad nemal pochybnosť o tom, že s takýmto rozvrhnutím pracovného času súhlasí. Žalobca
nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Podľa
žalovaného pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR vyplývajú viaceré výhody z oblasti
sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti.
Podľa žalovaného žalobca opomenul uviesť, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný

čas 48 hodín, avšak tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce
4 mesiace. Taktiež navrhol zobrať do úvahy a zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského
a záchranného zboru. Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne
dlhým pracovným časom a nedostatočným odpočinkom práve vyššie spomínanými zákonnými úpravami
vyplývajúcimi z osobitného prepisu o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy, ktoré majú za

následok, že nie je prekračovaný stanovený maximálny pracovný čas určený v Smernici. Z plánovacích
plachiet vyplýva, že ak by sme zvolili napr. rok 2022 a prepočítali čas strávený v práci (24 hodín v každom
služobnom dni) a 4 mesačné referenčné obdobie pre výpočet skutočného času, ktorý žalobca strávil na
pracovisku, dospeli by sme k záveru, že žalobca:
- v období 1/2022 - 4/2022 t.j. spolu 120 dní, čo je 17,14 týždňa žalobca mohol

odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 823 hodín. V tomto období bol
žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 775,5 hodín, čo je o 47,5
hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou;
- v období 5/2022 - 8/2022 t.j. spolu 123 dní, čo je 17,57 týždňa žalobca mohol
odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 843 hodín. V tomto období bol žalobca v práci

(výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 728 hodín, čo je o 115 hodín menej ako maximálny čas
ustanovený smernicou v uvedenom referenčnom období;
- v období 9/2022 - 12/2022 t.j. spolu 122 dní, čo je 17,43 týždňa žalobca mohol
odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 837:00 hodín. V tomto období bol
žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 731,5 hodín, čo je o 105,5

hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou.
Podľa uvedených výpočtov aj po započítaní pohotovosti na pracovisku do maximálneho týždenného
pracovného času žalobca pracoval v prvom referenčnom období v priemere 45 hodín týždenne, v
druhom referenčnom období v priemere 41 hodín týždenne a v treťom referenčnom období v priemere
42 hodín týždenne (smernica umožňuje odpracovať 48 hodín týždenne).

Smernica určuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín. Článok 2 ods. 1 Smernice definuje pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. Žalovaný uviedol, že na účely Smernice trebado maximálneho času ustanoveného smernicou započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je
na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho času pre účely dodržiavania
maximálneho týždenného času určeného Smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá

náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo
je na rekondičnom pobyte, pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa
ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno takto strávený
čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času.
Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.

8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Prešove, č. k. 15Co/6/2023-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný taktiež poukázal na to, že žalobca
pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby
príslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozboruSRaboloboznámenýsplánovanýmrozvrhomslužobného
času a so všetkými internými predpismi a kolektívnymi zmluvami.
Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje považoval žalovaný za zjavne neprimeranú, a to

najmä s ohľadom na porovnanie tejto výšky s výškami náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia.
Žalovaný mal za to, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady. Vzhľadom na to,
že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade
individuálne.

Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky,
kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný mal za to, že žalobca, ako ani
jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť
zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd

podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná
náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto
satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch

(t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie
závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný mal za to, že tabuľky priložené
k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na
zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený,

označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku
konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne
neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.

5. Dňa 17.07.2023 doručil žalobca súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného, v ktorom k námietke

žalovaného týkajúcej sa vecnej pôsobnosti Smernice uviedol, že významom a výkladom čl. 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých
je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. Žalobca poukázal na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci Pffeifer (C-397/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04), R.

Matzak (C-518/15). Žalobca nesúhlasil s tým, žeby sa Smernica nevzťahovala na protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR.
K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že
žalovaným je Slovenská republika, ktorá je po vstupe do Európskej únie zodpovedná za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. Za Slovenskú republiku

pritom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský
a záchranný zbor SR.
Žalobca mal za to, že výklad žalovaného o tom, akým spôsobom bola Smernica do slovenského
právneho poriadku transponovaná nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len formálny a
nedosahuje sa ním požadovaný výsledok, t. j. zabezpečenie 48-hodinového priemerného služobného

času pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Žalovaný svoje tvrdenie o správnej
transpozícii Smernice opiera podľa žalobcu iba o formálne premietnutie požiadaviek jej čl. 2 ods. 1 do
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, má za to, že ustanovenia tohto zákona a kolektívnych zmlúv
plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice, avšak praktickým dôsledkom aplikácie Zákona o Hasičskoma záchrannom zbore je podľa žalobcu výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový pracovný čas pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR.
Žalobca ďalej uviedol, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby sa nepovažuje za súčasť

týždenného služobného času, nie je považovaná za výkon štátnej služby, nakoľko odráža len stav
pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, ak k nej bude privolaný.
Smernica však podľa žalobcu neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a
časom odpočinku ako Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore vo forme služobnej pohotovosti hasiča
na pracovisku. Ustanoveniam Smernice by podľa žalobcu bolo možné vyhovieť len, ak by sa pracovná

pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času. Ustanovenia Zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore sú tak podľa žalobcu aj v rozpore s definíciou pracovného času podľa čl.
2 ods. 1 Smernice. Žalobca mal teda za to, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za
súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje
dovolený limit 48 hodín týždenne.
Aj pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice mal žalobca za to, že žalovaný len popísal, akým

spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice premietli do Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a
keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6
Smernice správne“. Žalobca mal za to, že žalovaný sa podrobne zaoberal vo svojom vyjadrení zákonnou
úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia, avšak nereagoval na kľúčový problém, t. j. či
aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný

čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Podľa žalobcu tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu
k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných
období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Na základe
uvedeného, ak štát nie je schopný zabezpečiť 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci
stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou v čl. 6 písm. b) Smernice.

Žalobca mal pritom za to, že Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré
by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených
šesťmesačných referenčných období. Žalobca mal za to, že Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore
nesprávne transponoval Smernicu, nakoľko za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje
ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice. Súčet „riadnej“

služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného pracovného
času požadovaného čl. 6 písm. b) Smernice. Porušenie uvedených ustanovení Smernice tak podľa
žalobcu zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu spôsobenú porušením úniového práva,
ktorú si žalobca v predmetnom konaní uplatnil.
Žalobca uviedol, že náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom porušením ich práva

musí byť primeraná vzniknutej škode a je na vnútroštátnom súde dotknutého členského štátu, aby pri
rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm.
b) Smernice v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a aby definoval pravidlá týkajúce sa výpočtu tejto

náhrady. Pod škodou treba pritom podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ rozumieť škodu, ktorá vznikla
žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b) Smernice rešpektovaný.
Dlhodobé nerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa môže
prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ich ochrane práva na

zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Žalobca ďalej
uviedol, že v dobe, v ktorej je ako hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku
nad 48 hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojím časom, venovať sa sebe,
rodine,oddychovať,regenerovaťsvojesilyatď.,t.j.nemôževyužívaťtentočaspresebaareálnenapĺňať
právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Žalobca mal za to, že iba dodržiavanie denného a

týždenného odpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia zamestnancov.
Podľa žalobcu v slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca
náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá,
použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Žalobca odvolávajúc sa na povahu
škody, ktorá má nemajetkovú povahu ako aj na podmienky jej uplatnenia mal za to, že v slovenskom

právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa
ust.§11-13Občianskehozákonníka,ktoréupravujúobsahomaúčelomnajbližšieustanoveniaknáhrade
škody žalobcu v dôsledku porušenia úniového práva. Žalobca mal za to, že túto škodu je možné nahradiť
v peniazoch. Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnostifyzickej osoby podľa Občianskeho zákonníka sú zásadne identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime
úniovej zodpovednosti, keďže sa rovnako predpokladá, že existuje zásah objektívne spôsobilý vyvolať
nemajetkovú ujmu, ide o zásah, ktorý je neoprávnený a existuje príčinná súvislosť medzi uvedenými

podmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa aj požiadavky zásad úniového
práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity,
nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady
nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom. Súd priznáva
náhradu nemajetkovej ujmy podľa vlastnej úvahy zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu.

Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že tabuľky priložené v prílohe žaloby nie je možné
považovať za dôkaz, nakoľko táto evidencia obsahuje tak plánované hodiny ako aj skutočne
odpracované hodiny bez času služobnej pohotovosti. Výpis dochádzkového systému SAP prestal
byť podľa žalobcu plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď
nadriadený skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti)
potvrdil do evidencie systému SAP. Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom

potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť
námietky žalovaného. Práve na základe údajov zo softvéru SAP sa u príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru SR vypočítava každý mesiac ich služobný príjem.
K argumentom žalovaného, ktoré sa opierali o rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 žalobca uviedol, že predmetom tohto konania bol síce obdobný

nárok ako nárok uplatnený žalobcom, ale petit žaloby bol rozdielny, keď si subjekt vystupujúci ako
žalobca v konaní pred Okresným súdom Stará Ľubovňa stanovil formu a rozsah náhrady škody presným
výpočtom, ktorý v súdnom spore spôsoboval problém, nakoľko žalovaný tomto spore tvrdil, že ide o
mzdový nárok. Žalobca v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Pezinok pritom stanovil formu a
spôsob náhrady škody paušálnou sumou bez konkrétneho výpočtu.

Argument žalovaného, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a
nepožiadal ho o náhradu škody, t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody, je podľa
žalobcu v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Žalobca mal za to, že v jeho prípade boli splnené podmienky na to, aby sa domáhal peňažnej satisfakcie,
nakoľko táto prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka nejavila ako postačujúca. Podľa žalobcu žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov neprichádzajú do úvahy vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah, ktorým je štát. Rovnako podľa žalobcu neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia. Zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej
osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ktorý žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval
za zjavne neprimeranú s ohľadom na výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
poukázal žalobca na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu (Krajského súdu Banská Bystrica)
a na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobnej veci právoplatne priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike za porušenie práva EÚ vo výške od 2.500,00 eur do

4.759,99 eur.
Žalobca sa nestotožnil s výpočtami žalovaného, na základe ktorých spochybnil skutočnosť, či v
referenčnom období došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času. Žalovaný na str.
10 svojho vyjadrenia uvádza, že obdobie nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času je 6 mesiacov
a to s poukazom na ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., v ostatných súdnych konaniach považuje

toto obdobie za referenčné obdobie no následne prepočítava maximálny týždenný pracovný čas na
referenčné obdobie 4 mesiacov. Nie je teda zrejmé, ktoré referenčné obdobie žalovaný berie do úvahy,
ktorým je potrebné sa v konaní zaoberať a prečo neprepočítal celé žalované obdobie ale len rok 2022.
K samotnému výpočtu žalobca uviedol, že tento nerešpektuje znenie Smernice 2003/88/ES a to najmä
jej článkov 6 písm. b), 7 a 16 písm. b). Predložený výpočet nezohľadňuje tzv. neutrálne obdobia a

obdobia,ktorésadomaximálnehotýždennéhopracovnéhočasunezapočítavajú.Žalovanýmpredložený
výpočet je len strohým štatistickým prepočtom. Konkrétne je možné uviesť, že v mesiacoch 5/22 - 8/22
vzal žalovaný v úvahu 4 mesačné referenčné obdobie, v ktorom mu vyšlo 123 dní v ktorých žalobca
odpracoval 728 hodín. 123 dní delene 7 (počet dní v týždni) je 17,57 týždňa. 728 hodín delene 17,57
je 41,43 hodín týždenne. Ako vyplýva z uvedené prepočtu tento nezohľadňuje napr. 2 dni služobného

voľna v mesiaci 5/22, 2 dni dovolenky v mesiaci 6/22, 1 deň dovolenky v mesiaci 7/22, 4 dni dovolenky
a jeden deň služobného voľna v mesiaci 8/22, ktoré sú tzv. neutrálnym obdobím. Uvedené pochybenia
majú zásadný vplyv na správnosť výpočtov maximálneho týždenného pracovného času. Popísané
nesprávnosti sú v každom z výpočtov predloženým žalovaným. Žalobca poukázal na to, že Súdny dvorvo svojej judikatúre zdôraznil, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti ustanovení
smernice o pracovnom čase tým, že nárok pracovníka na týždenný pracovný čas v maximálnej dĺžke
48 hodín, ako ho stanovuje článok 6 ods. 2 tejto smernice, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho

nejakým spôsobom obmedzia (Rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01, bod 99; rozsudok
vo veci C-243/09, bod 52; rozsudok vo veci C-429/09, bod 34). Pokiaľ ide o referenčné obdobie použité
na výpočet priemerného týždenného pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že „[…]
Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa
nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne; […]“. To znamená, že neexistenciu práce počas

tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny
týždenný pracovný čas.

6. Dňa 10.11.2023 žalobca predložil súdu výpočet priemerného týždenného pracovného času
vypracovaný v súlade s čl. 6 Smernice.

7. Súd sa pred nariadením pojednávania vo veci samej vysporiadal s otázkou, či sú splnené procesné
podmienky, za ktorých môže v predmetnej veci konať a rozhodnúť, a to aj s ohľadom na námietky
vznesené v priebehu sporu žalovaným.

8. Žalovaný vo svojich vyjadreniach vzniesol námietku právomoci tunajšieho súdu predmetný spor

prejednať a rozhodnúť a z toho dôvodu navrhoval, aby súd konanie zastavil. Podľa ust. § 3 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „Civilný sporový poriadok“) súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány. Žalobca svoj nárok na náhradu škody uplatnenej v predmetnom konaní
odvodzuje od toho, že mu škoda vznikla v dôsledku porušenia práva Únie. Tento spor je pritom potrebné

zaradiťmedzisúkromnoprávnespory,ktorépodľacit.ust.§3Civilnéhosporovéhoporiadkuprejednávajú
a rozhodujú vnútroštátne súdy. Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (porovnaj napr. rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle) vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy. Jedine všeobecný súd je oprávnený a zároveň aj povinný rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi

spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie resp. jeho nerešpektovaním a zároveň
aj o tom, v akej výške dotknutá škoda vznikla. Z toho dôvodu súd vyhodnotil námietku žalovaného ako
nedôvodnú.

9.Súdvovecinariadilpojednávanienadeň16.11.2023,naktoromžalobcaajžalovanýzotrvalinasvojich

doterajších vyjadreniach. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi
tvoriacimi obsah spisu, a to najmä tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu za obdobie 10/2019 - 10/2022
a ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom, pričom zistil nasledovný skutkový stav vo veci:

10. Žalobca bol počas celého rozhodného obdobia príslušníkom Hasičského a záchranného zboru

Slovenskej republiky na pracovisku Pezinok. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým
spôsobom, že žalobcovu 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová
služobná pohotovosť, ktorú trávi žalobca na pracovisku. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že v Hasičskom
a záchrannom zbore Slovenskej republiky pôsobí od roku 2009 na pozícií technik/strojník, teda jeho
hlavnou úlohou je dopraviť kolegov na miesto zásahu bezpečne a včas, čo pokladal za pomerne

zodpovednú funkciu. Žalobca bude mať 50 rokov, s čím súvisí, že potrebuje viac regenerácie po práci
ako v čase, keď do zboru nastúpil. Práca sa odzrkadľuje na jeho fyzickom zdraví. Práca spočíva v tom,
že 16 hodín pracujú a 8 hodín majú odpočinok (na pracovisku v odpočinkovej miestnosti). V rámci tých
16 hodín sa starajú o techniku, zariaďujú veci okolo budovy, zdokonaľujú sa v rôznych činnostiach, čo je
ich povinnosťou a teda samozrejme pokiaľ nie sú na výjazde. Po práci nasledujú 2 dni na regeneráciu,

ktoré sa snaží žalobca využiť, aby vyšiel zo stresu z práce, ktorého intenzita závisí od výjazdu, atď.
Častokrát však mávajú cvičenia, zastupujú kolegov, ktorí sú na PN, preto čas na regeneráciu nie je
dostatočný. Dostávajú síce náhradné voľno, ktoré však niekedy ani nie je priestor vyčerpať. Nočná
pohotovosť(8hodín)sanezarátavadofondupracovnéhočasu.Počas2dnínaregeneráciujestanovený
rozsah povinného odpočinku, a to 8 hodín, po ktorých žalobcu zase môžu povolať do práce. Žalobcovi

sa stalo, že počas tých 2 dní na regeneráciu bol povolaný do práce, mal nariadené školenie, výcvik.
Žalobca nepovažoval tých 48 hodín pre odpočinok za dostačujúci. Rozvrh pracovného času má vplyv
na žalobcov rodinný život, vzťah s rodinou, s priateľmi, teda celkovo na súkromný život. Žalobca pracuje
častokrát aj soboty, nedele, ostatní pracujú spravidla od pondelka do piatku, následne sa teda nevediaprispôsobiť tak, aby spolu mohli tráviť čas, zladia sa tak maximálne raz za mesiac. Napríklad syn pláva,
máva súťaže, žalobca sa mu však nemôže venovať koľko by chcel. Musí osloviť cudzích ľudí, ktorí ho
napríklad na súťaž dopravia, nemôže tam byť s ním. Nemôže ho sledovať ako napreduje. Syn má 14

rokov. Čo sa týka fyzickej stránky, tá je zatiaľ našťastie v poriadku, vážny úraz doposiaľ nemal. Fyzické
problémy nepociťuje, je to tak, že fyzicky musia byť 100% fit, s tým, že musia zvyšovať svoju fyzickú
kondíciu, čo sa dá aj v práci. Problémom je skôr psychická stránka, stresový faktor v rámci práce je
dosť vysoký, v rámci tých 8 hodín si môžu síce odpočinúť, ale nie je to kvalitný odpočinok. Človek je
ako keby „na strunkách, v napätí“, kedykoľvek sa môže pustiť siréna a do minúty musia byť

pripravení na výjazd. Teda po psychickej stránke je to určite vyčerpávajúce. V rámci pracovnej
pohotovosti (8h) nemôžu spať, môžu si sadnúť, počúvať hudbu, prípadne čítať, nie však ľahnúť si a spať.
Na stanici sa nachádza oddychová miestnosť. Za posledný mesiac mali asi tri výjazdy počas pracovnej
pohotovosti (8h). Žalobca chodí na pravidelné povinné lekárske prehliadky, ktoré musia všetci vojaci,
policajti, hasiči absolvovať raz do roka a s výsledkom, že je spôsobilý. Žalobca má možnosť absolvovať
pracovnú rehabilitáciu v kúpeľoch. Žalobca nemá žiadne iné zamestnanie, nepodniká.

11. Služobná pohotovosť je určovaná počas nočných hodín. Počas pracovnej pohotovosti majú
príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR na pracovisku možnosť si oddýchnuť v určenej
miestnosti s viacerými lôžkami. V prípade, ak je počas pracovnej pohotovosti vyhlásený poplach,
musia byť pripravení do minúty opustiť požiarnu zbrojnicu za účelom zásahu. V prípade vyhlásenia

poplachu sa mení služobná pohotovosť na službu nadčas. Po takto určenej službe vrátane služobnej
pohotovosti v celkovom trvaní 24 hodín majú mať príslušníci Hasičského a záchranného zboru 2 dni
voľna. Bezprostredne po tom, ako strávia na pracovisku 24 hodín by mali mať garantované voľno v
trvaní 8 hodín a následne môžu byť opätovne zavolaní do služby resp. im môžu byť nariadené školenia,
cvičenia a pod. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že takýto spôsob rozvrhnutia pracovného času má na

neho vplyv v tom zmysle, že nemá dostatočný čas na regeneráciu a na rodinu. Je ženatý a má 14-
ročného syna. Kvôli pracovnému času je ťažké, aby si ako rodina niečo spoločne naplánovali. Sám seba
hodnotil ako fyzicky v poriadku, ale pozoroval určitý vplyv na jeho psychiku z pohľadu stresu. Žalobca
nepovažoval čas, ktorý má k dispozícii na regeneráciu za dostatočný.

12. Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti
u žalobcu nebol medzi stranami sporný. Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu mal súd preukázané,
že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 1/2020, 2/2020,
5/2020, 6/2020, 7/2020, 9/2020, 10/2020, 1/2021, 4/2021, 6/2021, 7/2021, 9/2021, 1/2022, 3/2022,
4/2022, 7/2022 a 9/2022. V ostatných obdobiach žalobcov priemerný týždenný služobný čas neprekročil

limit 48 hodín. Berúc do úvahy 4-mesačné referenčné obdobie, došlo k prekročeniu týždenného
maximálneho pracovného času 5x (obdobie od 5/2020 do 8/2020, obdobie od 9/2020 do 12/2020,
obdobie od 1/2021 do 4/2021, obdobie od 5/2021 do 8/2021, obdobie od 1/2022 do 4/2022). Berúc do
úvahy 6-mesačné referenčné obdobie, došlo k prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času
3x (obdobie od 1/2020 do 6/2020, obdobie od 1/2021 do 6/2021, obdobie od 1/2022 do 6/2022). Čo

sa týka výpočtov žalovaného súd sa stotožnil s názorom žalobcu o ich nesprávnosti, keď nerešpektujú
znenie Smernice 2003/88/ES a to najmä jej článkov 6 písm. b), 7 a 16 písm. b), keďže nezohľadňujú tzv.
neutrálne obdobia a obdobia, ktoré sa do maximálneho týždenného pracovného času nezapočítavajú.
Žalovaným predložený výpočet nezohľadňuje dni služobného voľna a dni čerpania dovolenky, ktoré
sú tzv. neutrálnym obdobím, čo má zásadný vplyv na správnosť výpočtov maximálneho týždenného

pracovného času. Pokiaľ ide o referenčné obdobie použité na výpočet priemerného týždenného
pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že „[…] Doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne; […]“. Z toho vyplýva, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na
kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas.

13. Podľa čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR (ďalej aj ako „Ústava SR“) Slovenská republika
môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku
úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi

Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná
zákonom alebonariadenímvládypodľačl.120 ods. 2.14. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

16. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo.

17. Podľa bodu 5 Preambuly Smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom

spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

18. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

19. Podľa čl. 2 ods. 2 písm. a) Smernice táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.

20. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

21. Podľa čl. 2 Smernice na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2.„čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

22. Podľa čl. 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi,
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

23. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť: pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

24. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

25. Podľa § 85 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníka je 40 hodín

týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa.26. Podľa § 86 ods. 1, 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v

jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.

27. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný úrad určuje príslušníkovi

služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

28.Podľa§92ods.2písm.a)ZákonaoHasičskomazáchrannomzborenazabezpečenienevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

29.Podľa§103ods.5ZákonaoHasičskomazáchrannomzborepríslušníkovivrozsahuazapodmienok
ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

30. Podľa § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

31. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa §
92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada
a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

32. Podľa § 122 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore náhrada za služobnú pohotovosť
podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

33. Súd mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná legitimácia

v spore, nakoľko, ako bude odôvodnené nižšie, čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi,
a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice
priamo proti členskému štátu. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V súlade s
ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi
porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia
založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa

práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby za
škodu spôsobenú jednotlivcovi zodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát. V
danom prípade si žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči
Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto a za akých

okolností zodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že
nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť
v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu
úniového práva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11
písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v

znení neskorších predpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj
správa a riadenie Hasičského záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku
žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú.34. Žalovaný sa ďalej v priebehu konania bránil tým, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný
čas hasičov, nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu, sú z pôsobnosti Smernice vyňatí.
K uvedenej argumentácii žalovaného súd uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je

potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v
rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo
sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže
sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,

v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22
ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také
činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (porovnaj body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z
25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle). Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že je možné
Smernicu aplikovať aj na skutkový stav v predmetnom spore.

35. Ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy Slovenskej
republiky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj v právnom
poriadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5
Ústavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti a tiež na

zásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu aj v prípade
chybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť ustanovení
komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil prvýkrát
Súdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol, že priama
aplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť

plne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia
účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom
práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú
účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na
každý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu

členského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti
práva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení
Zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti
každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom
na to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na

území každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych
legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako
vyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný
v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom,
pričommusíprípadneneaplikovaťakékoľvekvnútroštátneustanovenieprávnehopredpisu,ktoréjesním

v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok
je priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok nariadenia
pod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciu
jednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom
a ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva

priamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia
bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu
do stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne. (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
Van Duyn proti Home Office). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje
jednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ.

36. V danom konkrétnom prípade si žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škodu od tej skutočnosti,
že Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm.
b) Smernice, resp. že Smernica nebola to slovenského právneho poriadku transponovaná správne,
ktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych

právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok
požadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich
záväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol
stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že
do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného dokazovania,
oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice s

relevantnými ustanoveniami Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dospel k záveru, že Smernica
nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek

čas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore rovnako priamo nedefinuje,
že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa Zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného
času príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto
právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný
sa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo

len do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ale tieto môžu byť transponované aj do iných
podzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazoval na Kolektívne zmluvy vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019-2020, 2021 a 2022. Zákon
o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského
a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl.

6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za
súčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi
Zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica v
kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu
príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady

ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa nesmú týkať
maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba žalobcu
nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru
podľa Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa
jej článku 17. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné, že v priebehu konania bolo

preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho poriadku
transponovaná, žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému stavu, kedy jeho
služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z toho dôvodu
nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže
sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre zamestnancov

zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa
nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.

37. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko mal za to, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza

na jeho strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do jeho práva na zdravie, fyzickú
a morálnu integritu a práva na odpočinok.

38. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku
zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej

praxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za
porušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 1.)
cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť
dostatočne závažné a 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama
príčinná súvislosť (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt

Halle, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené
aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice,
ale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu,
ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt
prijal. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá

k dispozícii žiadne exkuplačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci
v mene členského štátu škodu spôsobil.39. Zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy
bolopriznaťjednotlivcovipráva,pričomvkonkrétnostiideoprávozamestnancavEÚ,abyjehopriemerný
týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia

čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava
do týždenného pracovného času, čo má za následok, že žalobca v niektorých obdobiach pracoval
dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku
trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim
faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej

službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť
fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby
mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby
prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva
výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi (porovnaj Rozsudok Súdneho dvora EÚ
C-14/04 vo veci Dellas). Súd mal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil na pracovisku aj nad

rozsah určených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť
prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania
zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný
čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice
tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom

svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší
ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b)
Smernice (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci Pfeiffer). Vzhľadom na to, že súd mal
v predmetnom konaní preukázané, a to jednak tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu ako aj z výsluchu
žalobcu, že žalobca trávi na pracovisku po skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín ešte čas pracovnej

pohotovosti, počas ktorej musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (na mieste výkonu
práce), ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami Smernice považovať za pracovný čas žalobcu, že
právažalobcusúsodkazomnačl.2ačl.6písm.b)Smerniceporušované.Nauvedenomničnemenífakt,
že žalobcovi je poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1 Zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore a ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu žalobcu ako

aj v jeho písomných podaniach poukazoval, že žalobca má možnosť si počas pracovnej pohotovosti
oddýchnuť, resp. že o rozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, resp.
či na porušovanie jeho práv nadriadeného upozorňoval. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané,
že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo
domáhať sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody

vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

40. Súd mal za to, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je potrebné
považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je
zabezpečiťochranuzdraviaabezpečnostipriorganizáciipracovnéhočasu,akoajvzhľadomnato,žeide

o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie
práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

41. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje

ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z
judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom
porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv
poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom

treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať
prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez
úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý
pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok
založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné

chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na
zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť
upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky
znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedenýchzásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením
normy EÚ. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej
ujmy. Nakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia

pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ,
mal súd za to, že povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového
práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity,
nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady
nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom.

42. Vznik ujmy pritom žalobca odvodzoval od toho, že žalobcovi tým, že pracoval nad maximálny
týždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv,
a to najmä práva na zdravie, práva na fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok, pričom mal za to,
že v danom prípade je primerané, aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur.
Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval

na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmy obetiam trestných činov.

43. Súd po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami daného
prípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené

ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi
nahradenávpeniazoch,nakoľkonahradenievzniknutejujmyinýmspôsobompredpokladanýmzákonom
nepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na
okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu,
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt
zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho
dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.
Práve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej

ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní
rozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe
vykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a
doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva
na voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho
prípadu. (porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5Cdo 126/2007).

44. Súd pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal predovšetkým z tabuľkového prehľadu

služiebžalobcuazvýsluchužalobcuuskutočnenéhonapojednávaníkonanompredtunajšímsúdomdňa
16.11.2023. Z tabuliek predložených žalobcom súd vyvodil, že pri určovaní pracovnej pohotovosti spolu
s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu opakovane k prekročeniu maximálneho
limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období. Žalobca tak
prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu svojich osobných, rodinných,

priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku.
Žalobca počas hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na svojom pracovisku, čo spôsobuje,
že je oddelený od svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení ani fakt, že nemusí byť
aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych.
Žalobca počas celej doby, kedy je prítomný na pracovisku počas služobnej pohotovosti, musí byť podľa

svojej výpovede pripravený do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že bude vyhlásený poplach, ktorá
okolnosť do značnej miery znižuje možnosť dostatočného a kvalitného odpočinku žalobcu. Na dôvažok
prostredie, ktoré je pre žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kedy je v jednej miestnosti
umiestnenýchviaceropostelíresp.sažalobcazdržiavavmiestnostismonitormiavýpočtovoutechnikou,
nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom domácom prostredí. V

prípade žalobcu súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že žalobca je manžel, ktorý má maloleté dieťa,
ktorému sa nemá možnosť v dostatočnej miere venovať. Medzi ním a jeho manželkou dochádza k
nezhodám vyplývajúcim z toho, že možnosť organizovania ich spoločného voľného času je obmedzená.
Ako vypovedal, odpočinok, ktorý ma k dispozícii nepovažuje za dostatočný. Práve právo na odpočinokje potrebné v prípade žalobcu považovať za významné, a to najmä s ohľadom na to, že žalobca plní
v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba, aby žalobca ako
hasič mal dostatok času na odpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z hlavných cieľov

Smernice. Tým, že žalobca vykonáva svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá práca vyžaduje,
aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho
práva na súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život. V prípade žalobcu mal súd
za to, že zásah do osobnostných práv žalobcu v danom prípade vykazuje strednú mieru závažnosti
zásahu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca netrpí žiadnym vážnym ochorením v

dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a jeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku
tohto porušenia práva negovaný v značnej miere. V súlade s vyššie uvedeným súd po vykonanom
dokazovaní považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo
výške 2.500,- eur, zohľadňujúc pri tom aj rozhodnutia slovenských súdov v obdobných súdnych sporoch.
K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s odkazom
na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov súd uvádza, že toto porovnanie nie je

dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové okolnosti, pričom súdom priznaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady v prípadoch, na ktoré žalovaný v rámci svojich
vyjadrení poukazoval.

45. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na

vznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva
EÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a
článku 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva
na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času
a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život.

46. V súlade so všetkým vyššie uvedeným, v priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že
z Prílohy č. 4 Zákona o Hasičskom zbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transponovaná Smernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny

rozsah pracovného času zamestnancovi pracujúcich na území Európskej únie, čím vznikla na strane
žalobcu ujma, ktorú je za splnenia vyššie popísaných podmienok, povinný mu nahradiť žalovaný. Súd
po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti daného konkrétneho prípadu dospel
k záveru, že je primerané, aby žalovaný žalobcovi nahradil nemajetkovú ujmu v peniazoch, a preto
zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500,- eur. V rozsahu prevyšujúcom súdom

priznanú sumu 2.500,- eur, súd žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol.

47. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

48. Súd priznal žalobcovi v súlade s ust. § 255 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov
konania vo výške 100%, zo súdom priznanej sumy 2.500,- eur, nakoľko výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe súdu. Žalobcu podľa názoru súdu nie je možné zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý závisel na úvahe súdu a procesný úspech

je potrebné posudzovať len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. O výške náhrady trov
konaniarozhodnepodľaust.§262ods.2Civilnéhosporovéhoporiadkupoprávoplatnostitohtorozsudku
vyšší súdny úradník samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie písomne v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na

Okresnom súde Pezinok.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania

na trovy toho, kto podanie urobil.Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.