Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 14Sas/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200262
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Stankociová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:2017200262.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci

žalobkyne: A. A. B., narodená XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpená advokátskou
kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej
žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z
3. júla 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta (ďalej len „pobočka žalovanej“) rozhodnutím č. XXX-
XXXXXXXXXX-XXXX/XX zo 4. januára 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že
žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len „SZČO“) nezaniklo povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia pobočka žalovanej poukazujúc na § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení účinnom do 31. júla 2006, na § 21 ods. 1
v znení účinnom od 1. augusta 2005 do 31. decembra 2007 a na § 21 ods. 4 v znení účinnom do 31. júla

2006 uviedla, že podľa údajov, ktoré poskytla Slovenská lekárska komora v elektronickej forme zistila, že
žalobkyňa mala aj po 28. februári 2006 platnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A,
ktorá zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Pobočka žalovanej preto následne skúmala
príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2004, pričom na základe údajov
Daňového riaditeľstva SR zistila, že žalobkyňa dosiahla príjem vyšší ako bola zákonom stanovená
hranica 78 000 SKK (2 589,13 EUR), v dôsledku čoho došla k záveru, že žalobkyni dňa 28. februára
2006 nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc, že
dňa 28. februára 2006 oznámila pobočke žalovanej skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, pričom podľa jej názoru pobočka
žalovanej po preskúmaní všetkých skutočností rozhodla o zániku povinného nemocenského a
povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise. Poukázala na to, že jej nebolo doručené
písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení a preto mala za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom
rozsahu a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tejto súvislosti s poukazom § 222 ods. 3 a 4

zákona č. 461/2003 Z. z. skonštatovala, že vzťahom na skutočnosť, že od právoplatnosti rozhodnutia
o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako
jeden rok, pobočka žalovanej nemôže v danej veci nariadiť obnovu konania. Rovnako namietala, že
ju pobočka žalovanej neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jejpríležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a
uplatniť svoje návrhy. Poukázala na to, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho
zariadenia vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti, na čo jej bolo ku

dňu 28. februára 2006 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, a rovnako jej
bolo zrušené IČO, DIČ pre SZČO, od tohto dátumu nevykazovala príjem ako SZČO, pretože jej správca
dane zrušil registráciu pre daň z príjmu, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jej zrušil kód
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a bez tohto kódu nemohla vykonávať žiadnu administratívnu
činnosť, ani predpisovať žiadne recepty a zdravotnícke poukazy ako fyzická osoba, pričom od 1.

marca 2006 pracuje ako lekár poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ORTOPÉDIA NZZ s.r.o. s použitím
licencie L1C.
4. Záverom označila postup pobočky žalovanej, ktorým aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z.
formálne bez toho, aby skúmala z materiálnej stránky t.j., či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú
činnosť a či aplikácia zákona nemôže mať absurdné dôsledky za nesprávny.
5. Žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX z 3. júla 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)

odvolanie žalobkyne zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia
s odkazom na ustanovenia § 3 písm. a) druhý bod zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.
decembra 2010, § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31.
decembra 2010, § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005 do
31. decembra 2007, § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. júla 2007,

§ 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, §
138 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007 a
§ 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 poukázala na to, že
Sociálna poisťovňa prijala dňa 28. februára 2006 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom
žalobkyňa uviedla ako dátum zániku poistenia 28. február 2006. Súčasne poukázala na to, že Trnavský

samosprávny kraj rozhodnutím č. TA/2006/118 (právoplatné 12. januára 2006) ku dňu 28. februára 2006
zrušil rozhodnutie č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 vydané Krajským úradom v Trnave o povolení
poskytovať zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia ďalej, že
Slovenskálekárskakomoravydalaúčastníčkekonanialicenciuč.L1A/TT/0068/05navýkonsamostatnej
zdravotníckej praxe s účinnosťou odo dňa 8. apríla 2005 a súčasne, že príjem účastníčky konania

z podnikania vykonávaného na základné iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných
predpisov bol za rok 2004 vo výške 1 397 728 SKK t.j. vyšší ako zákonom stanovená suma pre rok
2004. Vychádzajúc z uvedených skutočností zastala právny názor, že v prípadoch, ak samostatne
zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne
využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti vyšší,

ako je zákonom ustanovená hranica, samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne
poistenie vzniká, resp. trvá. Poukázala na to, že v Slovenskej republike platí nevyvrátiteľná právna
domnienka o znalosti právnych predpisov, v zmysle ktorej sa predpokladá, že odvádzateľ poistného
pozná svoje povinnosti ustanovené zákonom v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k procesných
námietkam dôvodila, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky žalovanej, je začaté

odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníčke konania prvý úkon (§ 185 ods. 4
zákona), pričom zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto za prvý úkon je možné považovať aj
doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Tento svoj názor podoprela aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011. Poukázala ďalej na to, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie

je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania,
ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému
zisteniu skutočného stavu veci dodajúc, že organizačná zložka je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy
a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho súčasne vyplýva, že je vecou organizačnej zložky, či určitú

skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy.
Záverom žalovaná uviedla, že v predmetnej veci nebolo zatiaľ rozhodnuté na základe právoplatného
rozhodnutia, nakoľko Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného
sociálnehopoisteniavspornýchprípadoch,t.j.keďodvádzateľpoistnéhonepodáRegistračnýlistfyzickej
osoby, resp. ho podá nesprávne vyplnený. Z uvedeného dôvodu preto zastala názor, že v predmetnej

veci nemohla byť nariadená obnova konania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mala za to, že
pobočka žalovanej vo veci nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia účastníčky konania rozhodla správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov.II. Správna žaloba
6. Voči napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu, namietajúc jeho nezákonnosť z
dôvodu nesprávneho posúdenia veci ako aj z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu

ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej
na ďalšie konanie.
7. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 28. februáru 2006 zrušila povolenie na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie

jej zaniklo je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu
dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie IČO. Uviedla, že si nebola
vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením
zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že predmetnú licenciu nikdy
nevyužívala a to ani pred 28. februárom 2006 ani potom a v súvislosti s predmetnou licenciou nemala
nikdy žiaden príjem. Ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od 1. marca

2006 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť ORTOPÉDIA NZZ, s.r.o., so
sídlom Nezábudkova 3092/12, Galanta, pričom sama je zamestnancom tejto spoločnosti a od 1. marca
2006 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej
obchodnej spoločnosti.
8. Žalobkyňa mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona č.

461/2003Z.z.beztoho,abyskúmala,čiskutočnevykonávasamostatnúzárobkovúčinnosťačiaplikácia
zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala
žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila
odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti, v
ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať

činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru
poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017.
9. Žalobkyňa ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. poukazovala na to, že
nie všetky rozhodnutia žalovanej musia mať písomnú formu, pričom zo zákona č. 461/2003 Z. z.
vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a

zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku
povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila žalovanej všetko
potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO
k 28. februáru 2006, mala za to, že žalovaná rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia
a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že jej podaniu sa vyhovelo v

plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tiež uviedla,
že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, žalovaná nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku
týchto poistení.
10. Žalobkyňa taktiež namietala, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe

ktorého právneho predpisu pobočka žalovanej rozhodla tak, ako je uvedené, nakoľko vo výroku
rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac, že z odôvodnenia
rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje žalovanú zmeniť predchádzajúce rozhodnutie
o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac
ako jedného roka, pričom tento nedostatok rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím

žalovanej.
11. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“)
žalobkyňa namietala, že žalovaná ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a
neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu

rozhodnutia a uplatniť jej návrhy.
III. Vyjadrenia žalovanej a replika žalobkyne
12. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31. decembra 2010 bola skutočnosťou
rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej
činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu [§ 5 písm.

c)], čo znamená, že ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu má status SZČO a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa
osobitného predpisu aj vykonáva. Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO
na účely sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnejstarostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), ktorý
upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého

zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom
vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného
podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na
základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia
podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti

podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby
podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa považuje
nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe (L1A). Žalovaná, vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z., poukázala na to,
že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať
zdravotnícke povolanie [§ 3 ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v

zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom
zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa §
6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003
Z. z.“).
13. Žalovaná opakovane dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako

samostatne zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra
2010 nie je právne významné či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva,
právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej
zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení
účinnom do 31. decembra 2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická

osoba na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie
osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznila
aj tú skutočnosť, že je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych
právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch,
ako napríklad pri posudzovaní právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

14. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho
poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho
vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods.
1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho
roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu

súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo
činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu
vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. odkazuje
na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného

predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.
z. nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého
oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázala na
to, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem 1 397 728 SKK a preto jej vzniklo od 1. júla 2005 do 30.
júna 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.

15. Poukázala na to, že žalobkyňa bola držiteľkou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 28. februári 2006, kedy jej bolo
Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia
a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010
nezaniklo dňom 28. februára 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V

tejto súvislosti tiež poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto
nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona č.
461/2003 Z. z. súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú
viacerým sociálnym poisteniam.

16. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho
zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce
a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nejodchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016.
17. Žalovaná taktiež nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení

vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z. z. majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie
vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne.
Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade,
ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia

deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto prípade
sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva, že o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných
prípadoch. Ozrejmila, že žalobkyňa dňa 28. februára 2006 predložila Sociálnej poisťovni Registračný list
FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 28. februára 2006, avšak podaný
Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského poistenia a

povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má len deklaratórne
účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených
zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, pričom tento svoj záver podporila
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017. V súvislosti
s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaná poukázala na to, že

žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľom licencie L1A/TT/0068/05, ktorá sa považuje
za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že podľa § 227
ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na
vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná poukázala tiež na to, že skutočnosť,
že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až dňa 7. apríla 2016, pričom dňa 4. januára 2017

rozhodla o sociálnom poistení žalobkyni ako o spornom prípade. V tejto súvislosti zdôraznila, že zákon
o sociálnom poistení jej neukladá lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poisteniavspornýchprípadochapretonebolaaaninemohlabyťzostranysociálnejpoisťovnenariadená
obnova konania (do 4. januára 2017 neexistovalo právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho
poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby).

18. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté,
nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach
sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré
možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky žalovanej, pričom
konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti

poukázala aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší
súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné
za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a
dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákona č. 461/2003 Z. z. ustanovuje
špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie

všeobecného predpisu o správnom konaní.
19. Záverom vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 uviedla,
že proti tomuto podala kasačnú sťažnosť a súčasne poukázala na rozhodnutia správnych súdov (napr.
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017, sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája
2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a sp. zn. 5Sa/7/2017 obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jej právny
záver, že nie je rozhodujúce na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a
inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom
kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.
20. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala argumentáciu, podľa

ktorej na to, aby mohla byť považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou
na sociálnom poistení nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
a to dosahovanie príjmu z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je
potrebné mať na zreteli účel zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže
na kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý jej z

licencie L1A neplynul, nakoľko túto licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala
bez ďalšieho účasť na povinnom sociálnom poistení.
IV. Ďalší priebeh konania pred krajským a kasačným súdom21. O žalobe rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) dňa 24. septembra 2018 rozsudkom
č. k. 46Sa/23/2017-79, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
Krajský súd konštatoval, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila a podstatne porušila ustanovenia

o konaní, pričom uviedol, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku a zániku povinného
nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o sociálnom poistení,
avšak v danom konkrétnom prípade správny súd majúc za to, že posudzovaná situácia nie je zákonom
č. 461/2003 Z. z. explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne zvažujúc aj dopad daného
rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom poistení predstavuje. Krajský

súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobkyňa skutočne nevykonávala zárobkovú činnosť
na základe licencie L1A, teda ňou nedosahovala príjem, ktorý podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení uzavrel, že v danom prípade verejný záujem nie
je dotknutý.
22. Voči uvedenému rozsudku podala žalovaná kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky dňa 27. júna 2022 sp. zn. 9Sžsk/8/2019 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení konštatoval, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým
sporné, či žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe ne/zaniklo povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006. Kasačný súd túto spornú otázku považoval
za zásadnú, a preto predovšetkým na ňu zameral svoju pozornosť. Hneď vzápätí poukázal na zmenu
rozhodovacej praxe čo do posudzovania statusu lekára ako SZČO v prípade, ak je držiteľom licencie

L1A. Rozsudok veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019 bol totiž prekonaný rozsudkom veľkého
senátu v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 (ktorý prešiel aj testom ústavnosti), ktorý poskytol
odpoveď na nastolenú otázku tak, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako
samostatnéoprávnenienavýkonzdravotníckehopovolaniapodľa§3ods.4písm.c)zákonač.578/2004
Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti

podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z.
z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu
na účely zákona č. 461/2003 Z. z.. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu
lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou
možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby

držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z.. Vec bola preto vrátená krajskému
súdu na nové konanie, zohľadňujúc uvedený právny názor.
23. Krajský súd opätovne pristúpil k posúdeniu žaloby žalobkyne a rozsudkom z 12. augusta 2022 sp.
zn. 20Sa/22/2022-144 zrušil napadnuté rozhodnutie konštatujúc, že kasačný súd vo svojom rozhodnutí

nezaujal stanovisko k nedostatku rozhodnutia správneho orgánu konštatovanému v odôvodnení
zrušeného rozsudku - k prekvapivosti rozhodnutia správneho orgánu, t.j. k jeho nepredvídateľnosti,
nevyplývajúcej v tomto prípade z rozporu rozhodnutia s doterajšou rozhodovacou praxou správneho
orgánu, ale zo skutočnosti, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí takmer 11 rokov po podaní odhlášky
zpoisteniaapribezproblémovostiprávnehovzťahumedzižalovanouažalobkyňoupočastohtoobdobia.

Z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov nie je zrejmé, či za existencie určitých skutkových
okolností (zrejme najmä podanie odhlášky z poistenia k určitému dňu a zistení týkajúcich sa nezrušenia
licencie L1A) bolo zákonnou povinnosťou rozhodnutie vo veci nezániku poistenia vydať alebo ide
o iniciatívu poisťovne smerujúcu k dosiahnutiu určitého legitímneho cieľa, prípadne, či išlo o formu
opravy pochybenia v evidencii poisťovne, ktorá na základe odhlášky žalobkyne ukončenie jej poistenia

zaevidovala, či má rozhodnutie slúžiť ako podklad pre dovyrubenie poistného alebo pre niečo iné. Bez
tohto vysvetlenia nie je možné posudzovať, či rozhodnutie o nezániku poistenia (bez stanovenia podľa
názoru žalovaného správneho dátumu jeho zániku) vôbec splnilo svoj účel a nie je iba výsledkom
svojvôle správneho orgánu.
24. Aj voči tomuto rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší

správny súd Slovenskej republiky dňa 31. januára 2024 rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Ssk/14/2023
tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Vodôvodneníkonštatoval,že„...kasačnýsúdužvpredošlomzrušujúcomrozsudkusp.zn.9Sžsk/8/2019
zo dňa 29.06.2022 vyriešil všetky podstatné hmotnoprávne a procesnoprávne otázky v tu prejednávanej
veci a od tohto riešenia nemá dôvod sa odchyľovať ani v tomto rozsudku. S odkazom na rozsudok

Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2019 už uzavrel, že licenciu
L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho
povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na
vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra2010, na základe ktorého je lekár - jej držiteľ považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu.
Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A. Ak taký lekár
v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej

činnosti (v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne
zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej
statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.. V nadväznosti
na uvedené kasačný súd v rozsudku zo dňa 29.06.2022 konštatoval, že Sociálna poisťovňa v oboch
stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako SZČO

nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie 28.02.2006.
28. Vo vzťahu k nedostatkom, ktoré žalovanej vytýka správny súd v tu preskúmavanom rozsudku
zo dňa 12.08.2022, kasačný súd konštatuje, že rozhodnutie pobočky žalovanej je síce stručné,
ale obsahuje všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmuje dôvod, na základe ktorého žalobkyni
nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28.02.2006 (držba
licencieapríjemvrozhodnomobdobí).Rozhodovanieotejtootázkejevyhradenénedávkovémukonaniu

podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom cit. zákon ukladá pobočke Sociálnej poisťovni
(§ 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý cit. zákona) povinnosť rozhodnúť v prípadoch, ktoré sú sporné, čo
bol aj prípad žalobkyne. Napriek tomu, že žalobkyňa podala odhlášku ku dňu 28.02.2006, aj naďalej
bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0068/05, o čom pobočka
žalovanej nemala vedomosť. Pobočka vlastným šetrením, na základe údajov Slovenskej lekárskej

komory zo dňa 08.04.2016 a na základe údajov Finančnej správy o príjmoch žalobkyne za rok 2004,
dospela k záveru o spornosti zániku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ku dňu 28.02.2006, t.
j. ku dňu tvrdenom žalobkyňou v podanej odhláške doručenej Sociálnej poisťovni dňa 28.02.2006. Na
základe takto zisteného skutkového stavu pobočka žalovanej ešte vyzvala žalobkyňu na splnenie
ohlasovacej povinnosti a až po odmietnutí zo strany žalobkyne vydala prvostupňové rozhodnutie zo

dňa 04.01.2017. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnila skutkové
zistenia pobočky žalovanej (držba licencie L1A aj po 28.02.2006 a relevantná výška príjmu za rok
2004) a neuviedla ani iné relevantné pripomienky, dospela žalovaná k správnemu záveru o zákonnosti
prvostupňového rozhodnutia, pričom tento svoj záver riadne odôvodnila a ozrejmila dôvody, pre ktoré
prvostupňový správny orgán rozhodoval o tejto veci ako o spornej, dôvody pre ktoré rozhodoval s takým

časovým odstupom, pričom identifikovala i porušenie povinnosti vyplývajúcej žalobkyni z § 227 ods. 2
písm. a) zákona o sociálnom poistení.
29.Kasačnýsúdkonštatuje,že§228ods.3zákonaosociálnompoistenívzneníúčinnomdo31.10.2010
ukladal SZČO povinnosť prihlásiť sa na nemocenské a dôchodkové poistenie do ôsmich dní od vzniku
týchto poistení a odhlásiť sa z nich do ôsmich dní od ich zániku. Len samotné podanie prihlášky či

odhlášky nemožno chápať ako vydanie rozhodnutia o skutočnostiach v nej uvedených, ani na základe
jej podania nevzniká povinnosť žalovanej vydať rozhodnutie vyznačením v spise. Prihláška a odhláška
boli teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu
- podľa jeho názoru - vzniklo alebo zaniklo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v nich akceptovať,
to však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o vzniku či zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná

považovala údaje v Registračnom liste fyzickej osoby alebo ich účinky za sporné, mohla v nedávkovom
konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o vzniku alebo zániku povinného
poistenia inak, než v nich bolo uvedené. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že
by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní prihlášky alebo odhlášky.
Kasačný súd dodáva, že žalobkyňa pri podaní odhlášky ku dňu 28.02.2006 (a ani dodatočne) nesplnila

svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 227 ods. 2 písm. a) cit. zákona preukázať skutočnosti rozhodujúce
pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho poistenia a teda sama prispela k tomu, že
Sociálna poisťovňa vo veci jej povinného poistenia ako SZČO mohla rozhodnúť až so značným časovým
odstupom.
30. Z obsahu odôvodnení rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a sťažovateľky kasačný

súd vyvodil záver, že obe rozhodnutia vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci,
ktorý je dokladovaný dôkazmi zabezpečenými vlastným šetrením správneho orgánu a dôkazmi
poskytnutými na základe spolupráce s inými subjektami (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Slovenská lekárska komora), tvoriacimi obsah administratívneho spisu. Je nutné zároveň dodať, že
preskúmavané rozhodnutie žalovanej postačujúcim spôsobom vysvetľuje všetky podstatné skutočnosti

a dáva odpovede na nastolené právne i skutkové otázky vrátane odvolacích námietok a z hľadiska jeho
komplexného posúdenia je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé.
31. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na to, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej
poisťovne, i rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Rozhodnutie žalovanej teda môže byť v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne

odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia
jeden argumentačný celok (obdobne rozsudok sp. zn. 9Sžsk/117/2018). V predmetnej veci boli stručné
argumenty pobočky postačujúco rozvedené a vysvetlené napadnutým rozhodnutím žalovanej a spolu
tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie o ich presvedčivosti, argumentačnej
dostatočnosti a zákonnosti. S prihliadnutím na tento záver je potom potrebné nazerať aj na nedostatky

vytýkané sťažovateľke správnym súdom. Sťažovateľka v preskúmavanom rozhodnutí ozrejmila všetky
podstatné skutočnosti a vyjadrila sa k podstatným odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd
považuje za postačujúce.
32. Okrem toho kasačný súd zdôrazňuje, že vada nepreskúmateľnosti v zmysle § 191 ods. 1 písm.
d) SSP znamená, že preskúmavané rozhodnutie nie je možné podrobiť meritórnemu prieskumu práve
vzhľadom na to, že súdy sa nemajú čoho „zachytiť“, keďže podstatné dôvody v ňom absentujú.

V danom prípade však kasačný súd v skoršom zrušujúcom rozsudku meritórne vyhodnotil odôvodnenie
preskúmaného rozhodnutia a podrobne vysvetlil právny názor vo veci samej vzťahujúci sa na
zistený skutkový stav. Už len samotná táto skutočnosť mala viesť správny súd k úsudku, že
odôvodnenie preskúmaného rozhodnutia netrpí vadami tohto druhu a je riadne preskúmateľné. Pokiaľ
správnemusúduvodôvodnenípreskúmavanéhorozhodnutiachýbalovysvetlenie,prečodošlokvydaniu

rozhodnutia až po viac ako 10 rokoch od odhlášky, odpoveď na túto otázku v ňom bola uvedená. Pokiaľ
správnemu súdu chýbali odpovede na ďalšie (podružné) otázky, napr. hľadanie „skutočného“ dôvodu
jeho vydania, tieto neboli pre právne posúdenie veci nosné a preto nedošlo k porušeniu zákona, keď
neboli zo strany žalovanej vyhodnotené. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že nie je povinnosťou
súdu ani správneho orgánu odpovedať na všetky nastolené otázky, ale je jeho povinnosťou odpovedať

na podstatné otázky, čo v danom prípade bolo nepochybne splnené.“
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom ku dňu rozhodovania,
konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.
júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

25. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol
zriadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že
správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 zároveň uvádza: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy

vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon
súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých
veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.
26. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná

krajským súdom pod pridelenou spisovou značkou 20Sa/22/2022 (predtým aj 46Sa/23/2027). Od 1.
júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“).
Vec bola náhodným výberom po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 20Sa/22/2022-144 z 12.
augusta 2022 pridelená samosudcovi do oddelenia 14Sa, ktorý o nej konal pod novou spisovou značkou
14Sas/11/2024. V zmysle Dodatku č. 6 k Rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024

bola vec následne pridelená zákonnej sudkyni do oddelenia 16Sa, ktorá o veci konala a rozhodla pod
naposledy pridelenou spisovou značkou.
27. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o správnej žalobe
fyzickej osoby v sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými
bodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie

žalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom
súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP) dospel k záveru, že
správna žaloba nie je dôvodná.
28. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 27. marca 2025, nakoľko boli splnené

podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania
nepožiadal. Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Oznámenie
o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu.29. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej, ktorým zamietla
odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým pobočka žalovanej rozhodla, že
žalobkyni nezaniklo dňa 28. februára 2006 povinné nemocenské a povinné starobné dôchodkové

poistenie ako SZČO.
30. Správny súd konštatuje, že ku dňu jeho rozhodovania sa jedná v poradí o tretie rozhodnutie vo
veci posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd je viazaný právnym názorom
vysloveným kasačným súdom tak v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/8/2019 z 27. júna 2022 ako aj v rozsudku sp.
zn. 7Ssk/14/2023 z 31. januára 2024. Kasačný súd pritom dospel k výslovnému záväznému právnemu

názoruvovšetkýchotázkach,ktorévrámcipodanýchnámietokpostaviladocentrapozornostižalobkyňa
v podanej správnej žalobe. V prvom rade išlo o nesprávne ustálenie jej statusu ako samostatne
zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, a porušenie procesných ustanovení vo vzťahu
k vydaniu napadnutého rozhodnutia po viac ako roku od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného
nemocenského a dôchodkového poistenia. Podľa názoru žalobkyne jej zároveň bolo odopreté právo
oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a možnosti sa ku nim vyjadriť resp. podať návrhy. Správnemu

súdu preto nezostalo nič iné, iba na tento poukázať a rozhodnúť v jeho intenciách. Pre predídenie
skresleniu záverov kasačného súdu niektoré nižšie uvádza v citácii.
31. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam kasačný súd v bode 35 rozsudku sp. zn. 9Sžsk/8/2019 z 27. júna
2022 konštatoval, že skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia
č. TA/2006/118 Trnavského samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni ku dňu 28. februára 2006 zrušil

povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia, bola i naďalej držiteľom
licencie číslo: L1A/TT/0068/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 08. apríla 2005 na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe a za predchádzajúce obdobie vykazovala príjem. Následne čo do
právneho posúdenia kasačný súd konštatoval, že žalovaná v oboch stupňoch rozhodla v súlade so
zákonom č. 461/2003Z.z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe

nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006, keďže
v intenciách rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.
novembra 2020 v spojení s rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľ licencie L1A mala
postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.,
keď v prípade žalobkyne ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia

na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľa
tejto licencie, ktorá jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú
starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste.
Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľ tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu
nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č.

461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní,
resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Kasačný súd sa v bode 36 rozsudku sp. zn. 9Sžsk/8/2019 z 27.
júna 2022 nestotožnil ani s námietkou žalobkyne o porušení procesných ustanovení, keď jej žalovaná
neumožnila v konaní, ktoré sa načína z jej vlastného podnetu, oboznámiť sa s podkladmi a vyjadriť
sa k nim. V danej veci sa jedná o nedávkové konanie, ktoré sa v súlade s § 184 ods. 8 zákona č.

461/2003 Z. z. začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne,
ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa § 185 ods. 4 citovaného zákona začaté odo dňa,
keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.
Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné

považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými
podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení
ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá
Správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho

zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. (bližšie pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011).
32. V poradí druhom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/14/2023
z 31. januára 2024 sa kasačný súd vysporiadal aj s konštatovanou nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia, ktorú nevzhliadol a uviedol, že hoci je napadnuté rozhodnutie stručné, obsahuje všetky

zákonom ustanovené náležitosti a riadne ozrejmuje podstatnú otázku a to, prečo žalobkyni povinné
nemocenské a povinné starobné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 28. februára 2006. Zároveň
potvrdil skôr konštatovaný záver, že obe rozhodnutia žalovanej vychádzajú zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu. V bode 28 a 29 predmetného rozsudku kasačný súd zhrnul, že „... Napriek tomu, žežalobkyňa podala odhlášku ku dňu 28.02.2006, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe L1A/TT/0068/05, o čom pobočka žalovanej nemala vedomosť. Pobočka vlastným
šetrením, na základe údajov Slovenskej lekárskej komory zo dňa 08.04.2016 a na základe údajov

Finančnej správy o príjmoch žalobkyne za rok 2004, dospela k záveru o spornosti zániku povinného
sociálneho poistenia žalobkyne ku dňu 28.02.2006, t. j. ku dňu tvrdenom žalobkyňou v podanej odhláške
doručenej Sociálnej poisťovni dňa 28.02.2006. Na základe takto zisteného skutkového stavu pobočka
žalovanej ešte vyzvala žalobkyňu na splnenie ohlasovacej povinnosti a až po odmietnutí zo strany
žalobkyne vydala prvostupňové rozhodnutie zo dňa 04.01.2017. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní

žiadnym spôsobom nespochybnila skutkové zistenia pobočky žalovanej (držba licencie L1A aj po
28.02.2006 a relevantná výška príjmu za rok 2004) a neuviedla ani iné relevantné pripomienky, dospela
žalovaná k správnemu záveru o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, pričom tento svoj záver riadne
odôvodnila a ozrejmila dôvody, pre ktoré prvostupňový správny orgán rozhodoval o tejto veci ako o
spornej, dôvody pre ktoré rozhodoval s takým časovým odstupom, pričom identifikovala i porušenie
povinnosti vyplývajúcej žalobkyni z § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení.

29.Kasačnýsúdkonštatuje,že§228ods.3zákonaosociálnompoistenívzneníúčinnomdo31.10.2010
ukladal SZČO povinnosť prihlásiť sa na nemocenské a dôchodkové poistenie do ôsmich dní od vzniku
týchto poistení a odhlásiť sa z nich do ôsmich dní od ich zániku. Len samotné podanie prihlášky či
odhlášky nemožno chápať ako vydanie rozhodnutia o skutočnostiach v nej uvedených, ani na základe
jej podania nevzniká povinnosť žalovanej vydať rozhodnutie vyznačením v spise. Prihláška a odhláška

boli teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu
- podľa jeho názoru - vzniklo alebo zaniklo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v nich akceptovať,
to však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o vzniku či zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná
považovala údaje v Registračnom liste fyzickej osoby alebo ich účinky za sporné, mohla v nedávkovom
konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o vzniku alebo zániku povinného

poistenia inak, než v nich bolo uvedené. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že
by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní prihlášky alebo odhlášky.
Kasačný súd dodáva, že žalobkyňa pri podaní odhlášky ku dňu 28.02.2006 (a ani dodatočne) nesplnila
svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 227 ods. 2 písm. a) cit. zákona preukázať skutočnosti rozhodujúce
pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho poistenia a teda sama prispela k tomu, že

Sociálna poisťovňa vo veci jej povinného poistenia ako SZČO mohla rozhodnúť až so značným časovým
odstupom.“
33. Správny súd uvádza, že právny názor kasačného súdu treba vnímať ako názor na aplikáciu práva
hmotného i procesného na rovnaký skutkový stav. Ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu,
je krajský súd resp. správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu ako pri posudzovaní

otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov. To však samozrejme platí, pokiaľ
nedošlo po zrušení veci v správnom súdnom konaní či v administratívnom konaní k zmene skutkových
okolností, ktoré sú odlišné od pôvodných výsledkov dokazovania. Ak dôjde v ďalšom konaní k zmene
skutkového základu veci, z ktorého vychádzal kasačný súd, nemôže sa záväznosť jeho právneho názoru
uplatniť. Odklon od záväzného právneho názoru kasačného súdu nemožno vylúčiť ani v dôsledku

judikatórnych zmien. Svoj odlišný právny názor musí však správny súd podoprieť komplexnou,
racionálnou a transparentnou konkurujúcou argumentáciou (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho
správneho súdu ČR, sp. zn. 1As 6/2011).
34. Ako už správny súd uviedol skôr, keďže kasačný súd záväzne a vyčerpávajúco vyriešil všetky
podstatné hmotnoprávne ako i procesnoprávne otázky napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd

nezistil dôvod, prečo by sa od takto vyjadreného právneho názoru, ktorý vyvracia dôvodnosť námietok
žalobkyne, mal odchýliť (v konaní nevyšiel najavo iný skutkový základ a v poradí druhé rozhodnutie
veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2019 nebolo doposiaľ prekonané),
správnu žalobu zamietol postupom podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP.
35. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni podľa

§ 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanej podľa
§ 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť na podáva naSprávnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní

alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.
V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej

pomoci.