Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 3, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 4To/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5623011847
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5623011847.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov
JUDr. Marcely Malatkej a JUDr. Mareka Šenkára, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03. apríla 2025,
o odvolaní obžalovanej A. B. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 3T/45/2023 zo
dňa 11.12.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovanej A. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom, sp. zn. 3T/45/2023 zo dňa 11.12.2024 podľa § 166 Tr. por. pri
nezmenenom výroku o vine a nezmenenom výroku o náhrade škody, uznaných rozsudkom Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3T/45/2023-297 zo dňa 08.04.2024, právoplatným dňa 08.04.2024, na tom
skutkovom základe, že :

v ranných hodinách dňa 22.10.2021 v príbytku bez popisného čísla v mestskej časti C. A. D. A., ktorý
bol súčasťou radu obývaných príbytkov bez prideleného popisného čísla, ktorý sa nachádzal v blízkosti
bytovéhodomuč.1E.C.,vktoromsavtomčasenachádzalimaloletédeti,atomal.D.B.,nar.X.X.XXXX,
mal. F. B. nar. X.X.XXXX a mal. A. B., nar. XX.X.XXXX, spolu s matkou A. B., nar. XX.X.XXXX, ktorý
vykurovala pieckou na tuhé palivo, na ktorej pripravovala aj jedlo, toho dňa v čase o 10.26 hod. A. B.
z príbytku odišla do obchodu a ponechala deti a aj piecku na tuhé palivo bez dozoru, a to na dobu

najmenej pol hodiny, nezabezpečila si ani dohľad nad deťmi, z ktorých najstaršie malo len 3 roky, v
čase jej neprítomnosti v príbytku zo strany susedov, alebo známych, pričom pri odchode z príbytku
zvonku zatarasila dvere dreveným pňom proti otvoreniu dverí zvnútra, čím im znemožnila únik z príbytku
v prípade hroziaceho nebezpečenstva, následne krátko po jej odchode došlo k vznieteniu drevených a
horľavých konštrukcií príbytku v dôsledku nesprávnej inštalácie piecky na tuhé palivo, jej umiestnenia
a zlého technického stavu, následkom požiaru uvedeného príbytku sa požiar rozšíril aj na príbytky bez

popisných čísel, ktoré s ním susedia v tesnej blízkosti, ktorých vlastníkom boli G. H., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom I. XXXX/X D. A. a A. H., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX D. A., pri požiari
došlo aj k úmrtiu mal. D. B., nar. X.X.XXXX, mal. F. B., nar. X.X.XXXX, pričom bezprostredná príčina
ich úmrtia bola akútna otrava oxidom uhoľnatým a k zraneniu mal. A. B., nar. XX.X.XXXX, ktorá utrpela
popáleniny II. stupňa v rozsahu od 31 % do 40 % povrchu tela, popáleniny III. stupňa v rozsahu od 21
% do 30 %, stratu malíčka bez záprstnej kosti, šok ťažkého stupňa a tracheostémiu, uvedené zranenia

si vyžiadajú dobu obmedzenia v obvyklom spôsobe života do 365 dní; obžalovaná A. B. ponechaním
piecky na tuhé palivo bez dozoru porušila povinnosti fyzickej osoby ustanovené v § 13 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 401/2007 Z. z. o technických podmienkach a požiadavkách
na protipožiarnu bezpečnosť pri inštalácii a prevádzkovaní palivového spotrebiča, elektrotepelného
spotrebiča a zariadenia ústredného vykurovania a pri výstavbe a používaní komína a dymovodu a o
lehotách ich čistenia a vykonávania kontrol, a to tým, že pri prevádzkovaní palivového spotrebiča sa

musí vykonávať dozor nad jeho prevádzkou,obžalovanú odsúdil podľa § 206 ods. 3 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, s použitím § 38 ods. 2 Tr.
zák., § 39 ods. 5 Tr. zák., na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov. Podľa
§ 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná A. B. ihneď po jeho vyhlásení priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní, a to proti výroku o treste. Zahlásené odvolanie obžalovaná
zdôvodnila prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 03.02.2025, doručeným Okresnému

súdu Liptovský Mikuláš dňa 04.02.2025, a to nasledovne:

Podľa názoru súčasnej obhajoby obžalovaná vykonala predčasné vyhlásenie o vine. V jej konaní
možno nájsť skôr prvky nedbanlivostného konania a nie priamy úmysel, ako sa to predpokladá
na naplnenie skutkovej podstaty zločinu opustenia dieťaťa. Trvá na vyjadreniach obhajoby zo dňa
05.12.2024 pred hlavným pojednávaním, a to predovšetkým k dôkaznej situácii, ako aj vo vzťahu ku

skutočnostiam, že okresný súd v opakovanom konaní spolu s prokurátorom neprodukovali žiadne nové
dôkazy, ktoré by odôvodňovali uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Vykonané konanie
nereflektuje na odvolacie dôvody prokurátora v odôvodnení odvolania zo dňa 27.06.2024, a teda
zastáva stanovisko, že nedošlo k žiadnemu zvratu v tom smere, že neboli splnené podmienky na
mimoriadnezníženietrestuodňatiaslobody.Okresnáprokuratúrasaabsolútnenaopakovanomhlavnom

pojednávaní nesnažila, aby riadne preukázala všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu tak, ako
ichpopísalavobžalobe,resp.vodôvodneníodvolaniazodňa27.06.2024.Skutkovávetaobžalobynemá
opodstatnenie s výsledkom prípravného konania. Pokiaľ odvolací súd v uznesení zo dňa 24.09.2024
požadoval pri zrušení rozsudku doplniť dokazovanie a pri ďalšom postupe podľa § 12 ods. 12 Tr.
por. vykonať potrebné dokazovanie, obhajoba nie je presvedčená, že dôkazná situácia v tomto smere

bola ustálená tak, aby došlo k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Nemožno súhlasiť
s výrokom rozsudku zo dňa 11.12.2024, ani s jeho odôvodnením, pretože v skúmanom skutku sa jedná
o nešťastnú náhodu, ktorá spôsobila taký následok nedbanlivostného konania, aký je zrejmý z trestného
spisu. Je potrebné zdôrazniť, že na aplikáciu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody
je potrebná mimoriadne zvýšená miera intenzity vplyvu takýchto skutkových okolností prípadu alebo

pomerov v spojitosti s konkrétnym páchateľom. Z vykonaného dokazovania bolo ustálené, že stíhaný
skutok je ojedinelým vybočením z riadneho života, ktorý viedla obžalovaná predtým, ako sa stal stíhaný
skutok. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody preto nemožno odôvodniť závermi, ktoré
sú konštatované na stranách 5 – 7 napadnutého rozsudku, pretože nepodmienečný trest považuje za
neprimeraný.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací krajský súd na základe podaného odvolania
preskúmal zákonnosť výrokov a odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa a správnosť postupu jeho
konania a napadnutý rozsudok zrušil s tým, že potvrdí pôvodné rozhodnutie o podmienečnom treste zo
dňa 08.04.2024 a uložení opatrenia podrobiť sa psychoterapii a účasti na psychologickom poradenstve
s prípadným uložením skúšobnej doby vo väčšom rozsahu, ako v pôvodnom rozhodnutí s kontrolou

probačného a mediačného úradníka. Do úvahy prichádza tiež zmena právnej kvalifikácie postupom
podľa § 322 ods. 3 Tr. por. s použitím analógie práva pri aplikácii § 149 Tr. zák.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovanej písomne nevyjadril.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovanej A. B. sa konalo so súhlasom obžalovanej v jej neprítomnosti
a za prítomnosti obhajcu obžalovanej a prokurátora. Prokurátor v rámci konečného návrhu navrhol
odvolanieobžalovanejzamietnuťakonedôvodnépodľa §319Tr.por.Rozsudokvnapadnutomvýroku
o treste považuje za zákonný a správny. Obhajca na verejnom zasadnutí doplnil dôvody písomného
odvolania obžalovanej, keď uviedol, že naďalej vidí nedbanlivosť v konaní zo strany obžalovanej.

Predchádzajúca obhajoba bola neobvyklá, podľa ich názoru neboli naplnené zákonné znaky skutkovej
podstaty trestného činu opustenia dieťaťa podľa § 206 Tr. zák. a zároveň by chcel dať do pozornosti
krajskému súdu návrhy de lege ferenda vychádzajúce z rozhodovaní Európskych súdov, o čom
predkladá stručný rešerš, ktorý vychádza z programového vyhlásenia vlády. V jeho obsahu poukázal
na skutočnosť, že pri rozhodnutí o výkone, prerušení alebo náhrade trestu bude súd rozhodovať a aj

zohľadňovať vek maloletých detí odsúdených matiek podľa ich veku. Týmto krokom sa deklaruje snaha
priblížiť sa európskym štandardom v oblasti väzenstva a zohľadniť odporúčania Európskeho výboru na
zabránenie neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (výbor CPT). Obhajca obžalovanej v konečnom
návrhu uviedol, že v celom rozsahu trvá na podanom odvolaní a jeho dôvodoch, osobitne na návrhochuvedených v záverečnej časti tohto odôvodnenia odvolania. Žiadal, aby krajský súd vzal do úvahy aj
ľudský faktor v danej trestnej veci, ktorý je takisto rozvedený v podanom odvolaní. Poukázal na to, že
obžalovaná má v starostlivosti ďalšie dieťa vo veku 2 rokov a nie je si istý, či represia splní svoj cieľ aj

s prihliadnutím na potrebu psychiatrického liečenia obžalovanej.

Na úvod krajský súd pripomína, že v prípade aktuálne preskúmavaného rozsudku okresného súdu
sa jedná v poradí o druhý vyhlásený rozsudok. Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom,
sp.zn. 3T/45/2023 zo dňa 08.04.2024, ktorým obžalovanú A. B. uznal vinnou zo zločinu opustenia

dieťaťa podľa § 206 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zák. s použitím § 138 písm.
j) Tr. zák. a odsúdil ju na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého podmienečne
odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jej správaním sa v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods.
2 Tr. zák. súd obžalovanej určil skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm.
j) Tr. zák. súd obžalovanej uložil povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii a zúčastniť
sa na psychologickom poradenstve. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. obžalovaná je povinná strpieť nad

sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom na súde v mieste pobytu obžalovanej
podľa konkrétneho určenia probačného a mediačného úradníka, a to počas plynutia skúšobnej doby
podmienečného odsúdenia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanej povinnosť nahradiť
poškodenej mal. A., nar. XX.X.XXXX v D. A., trvale bytom C. XXXX/XX, D. A., náhradu škody vo výške
22.433,40 Eur. Na podklade odvolania prokurátora Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením,

sp.zn. 4To/3/2024 zo dňa 24.09.2024 rozsudok okresného súdu zrušil z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm.
b), písm. c), písm. d), ods. 2 Tr. por. v časti – vo výroku o treste a vec vrátil podľa § 322 ods. 1 Tr. por.
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Druhýkrát okresný súd vo
veci rozhodol rozsudkom tak, ako je tento špecifikovaný v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia a ktorý
je predmetom prieskumu v tomto trestnom konaní na podklade odvolania podaného obžalovanou (proti

výroku o treste). Na úvod krajský súd primárne konštatuje, že okresný súd v prípade tohto druhého
vo veci vyhláseného rozsudku postupoval plne v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia
krajskéhosúdu,odstránilanapravilodvolacímsúdomvytknutépochybeniaarešpektovalajprávnynázor
vyslovený krajským súdom.

Krajský súd na podklade podaného odvolania, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu
na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutého výroku o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní
prihliadal i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom
na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovanej A. B. bolo

podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom (obžalovanou), proti výroku rozsudku,
proti ktorému je prípustné (odvolanie bolo obžalovanou obmedzené len na výrok o uloženom trestne
odňatia slobody so zaradením do príslušného ústavu na výkon trestu), avšak nie je dôvodné.

Krajský súd už v uznesení, sp.zn. 4To/3/2024 zo dňa 24.09.2024 konštatoval, že po preskúmaní

predloženého spisu primárne zistil, že procesný postup súdu prvého stupňa, ktorý predchádzal
napadnutému výroku o treste, bol vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného
poriadku. S ohľadom k tomu, že obžalovaná A. B. na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa
urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., že je vinná zo spáchania skutku uvedeného
v obžalobe, odvolací súd preskúmal zákonnosť postupu okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o prijatí vyhlásenia obžalovanej. Zistil, že v tomto smere konal súd prvého stupňa správne a neporušil
žiadneprocesnéustanovenie.Obžalovanádalavyhlásením,žejevinnázospáchaniaskutkuuvedeného
v obžalobe, dostatočne najavo, že žiadnym spôsobom nenamieta skutkové a právne závery obžaloby
a takéto vyhlásenie obžalovanej malo svoju oporu v dôkazoch, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu
(obžalovaná A. B. sa k spáchaniu skutku priznala pri prvom výsluchu pred vyšetrovateľom v prípravnom

konaní v procesnom postavení obvinenej a jeho spáchanie úprimne oľutovala), a právna kvalifikácia
skutku zodpovedá protiprávnemu konaniu obžalovanej popísanému v skutku. Vyhlásenie obžalovanej
bolo teda súdom prvého stupňa prijaté v súlade so zákonom a stalo sa nemenným. Zákonným bol potom
ďalší postup súdu prvého stupňa, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny a vykonal len
dokazovanie ohľadne uloženia trestu obžalovanej A. B., ako i dokazovanie vo vzťahu k výroku o náhrade

škody.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovanej vo vzťahu k výroku o treste odňatia slobody so zaradením
do príslušného ústavu na výkon trestu, ktorý obžalovaná napadla podaným odvolaním, odvolacísúd predovšetkým uvádza, že prvostupňový súd v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie a rešpektoval aj právny názor vyslovený krajským súdom v uznesení, sp.zn.
4To/3/2024 zo dňa 24.09.2024. V odôvodnení rozsudku poukázal na konkrétne dôkazy vykonané

ohľadne rozhodnutia o uložení trestu obžalovanej, ako aj na konkrétne skutočnosti z týchto dôkazov
správne zistené a dôležité pre uloženie trestu obžalovanej za spáchanú trestnú činnosť.

Ďalej odvolací súd z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu
obžalovanej správne vychádzal zo zásad pre ukladanie trestov upravených v ustanovení § 34 Tr. zák.,

osobitne v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery
a možnosť nápravy. V tomto smere odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na podrobné a správne
odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v jeho podstate stotožňuje.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené

kritériá z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje
za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu

a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie podstatných odvolacích námietok obžalovanej a jej
obhajcu, majúcich podstatný význam z hľadiska rozhodovania o treste obžalovanej.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.

ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,

§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

V rámci skúmania existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd prvého stupňa u obžalovanej
A. B. správne zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. (obžalovaná sa priznala
kspáchaniutrestnejčinnostiajejspáchanieúprimneoľutovala)apodľa§36písm.j)Tr.zák.(obžalovaná

pred spáchaním žalovaného trestného činu viedla riadny život). Správne u obžalovanej konštatoval, že
neistil žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Tr. zák. Pri pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
vo vzťahu 2:0 potom okresný súd rovnako správne obžalovanej trest ukladal s použitím § 38 ods. 2 Tr.
zák.,účinnéhood06.08.2024.Okresnýsúdďalejpostupovalplnevsúladesozákonom,keďobžalovanej
trestukladalakotrestsamostatný,pričomzažalovanýzločinopusteniadieťaťapodľa§206ods.1,ods.2

písm.a),písm.b),ods.3písm.a)Tr.zák.spoukazomna§138písm.j)Tr.zák.možnouložiťtrestodňatia
slobody vo výmere 7 rokov až 12 rokov. Rovnako správne okresný súd postupoval pri ukladaní trestu
podľa Trestného zákona, účinného od 06.08.2024, keď vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovanej o
vine použil ust. § 39 ods. 5 Tr. zák., podľa ktorého pri vyhlásení o vine na hlavnom pojednávaní môže
súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej

sadzby a pri trestných činoch uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať
rokov. Ak sú pri vyhlásení o vine na hlavnom pojednávaní súčasne splnené podmienky na mimoriadne
zníženie trestu podľa odseku 1 alebo 2, môže súd uložiť trest pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu
podľa odseku 3.

Ajkrajskýsúdsastotožňujesuloženímnepodmienečnéhotrestuodňatiaslobodyobžalovanejvovýmere
4 roky a 8 mesiacov a u obžalovanej nie je na mieste ukladanie podmienečného trestu odňatia slobody,
ako to okresný súd správne uviedol v odôvodnení rozsudku. Uloženie takéhoto druhu trestu obžalovanej
(a to trestu nepodmienečného) je odôvodnené osobou obžalovanej a jej pomermi. V reakcii na odvolaciu
námietku obžalovanej, že dôkazná situácia v danej veci nebola ustálená tak, aby došlo k uloženiu

nepodmienečného trestu odňatia slobody, krajský súd uvádza, že sa s touto nestotožnil. Pomery
páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu
páchateľa ako objekt trestu, a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne
citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako významokolností prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru,
z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ
pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery,

ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav
a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo páchateľky a pod.).
Zapomerypáchateľaodôvodňujúcepostuppodľatohtoustanoveniamožnopovažovaťviacvýznamných
poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností, vážnu chorobu páchateľa, závislosť
mnohopočetnej rodiny páchateľa od jeho zárobku, stav zníženej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný

iný zákonný postup, starostlivosť páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných a pod.

Okresný súd po doplnení dokazovania vychádzajúc z právneho názoru vysloveného krajským súdom
v uznesení, sp.zn. 4To/3/2024 zo dňa 24.09.2024, správne konštatoval, že skutok, ktorého sa
obžalovaná dopustila, je ojedinelým vybočením z jej dovtedy riadne vedeného života. Obžalovaná
nebola doposiaľ súdne postihnutá a ani priestupkovo postihnutá. Krajský súd rovnako ako okresný súd

poukazuje na skutočnosť, že spôsobeným tragickým následkom svojho konania je najviac postihnutá
samotná obžalovaná, ktorá prišla o dve maloleté deti, a jej tretie maloleté dieťa utrpelo závažné zranenia
s celoživotnými následkami. Obžalovaná je v súčasnosti matkou troch maloletých detí, dcéry preživšej
skutok mal. M. P., ďalšej maloletej dcéry F., narodenej v roku 2022 a maloletého syna I., narodeného
v roku 2024, pričom ako vyplýva z vykonaného dokazovania osobnú starostlivosť však vykonáva len

o maloletú dcéru F.. Nad ďalšími dvoma deťmi bola na základe rozhodnutí súdov nariadená náhradná
ústavná starostlivosť a v súčasnosti sú umiestnené v J. A.. Z postoja obžalovanej k žalovanej trestnej
činnosti vyplýva, že napriek skutočnosti, že obžalovaná deklarovala záujem o osobnú starostlivosť
o tieto deti, táto nie je ani objektívne, ani subjektívne možná. Z doplneného dokazovania vyplýva, že
obžalovaná len formálne pred štátnymi orgánmi sociálnej starostlivosti, prípadne pracovníkmi J. A.,

alebo pred súdmi prezentuje záujem o starostlivosť o svoje deti. V uvedenej súvislosti okresný súd
správne konštatoval, že tento záujem nepovažuje za skutočný, pretože ako vyplýva zo správ, svoje
deti obžalovaná osobne nenavštevuje, ak si dohodne návštevu, nepríde na ňu, telefonicky sa s nimi
kontaktuje len sporadicky, posledný telefonický kontakt s mal. A. B. z jej strany prebehol v októbri 2024.
Obžalovaná si dokonca neplní ani vyživovaciu povinnosť na svoje maloleté deti, táto jej bola na mal. A.

B. určená súdom v minimálnej možnej výške rozhodnutím počnúc dňom 04.05.2024, ako konštatovala
sociálna pracovníčka J. A., matka si svoju vyživovaciu povinnosť neplní vôbec (čiastočne ju plní otec
D. B.). Obžalovaná taktiež nemá vytvorené bytové, sociálne, hygienické a ekonomické podmienky pre
osobnú starostlivosť o maloleté deti, ktoré trpia závažnými ochoreniami, respektíve v prípade mal. A. B.
následkami skutku, pre ktorý je stíhaná.

Z listinných dôkazov ďalej vyplýva, že vo vzťahu k mal. A. B. adekvátnej starostlivosti nie je schopný ani
jejbiologickýotecD.B.,tútodokoncavysloveneodmietol.Dieťasauždlhodobonachádzavstarostlivosti
profesionálneho náhradného rodiča, ku ktorému si vytvorilo vzťah, ktorý sa mu venuje a zabezpečuje
potrebnústarostlivosť.Najmladšímaloletýsynobžalovanejsazozdravotnýchdôvodovtaktiežnachádza
v ústavnej starostlivosti a nie je žiadny predpoklad, že by sa jeho závažný zdravotný stav mohol

zmeniť natoľko, že by mohol byť naspäť v osobnej starostlivosti obžalovanej, aj keby si na to vytvorila
podmienky. Lekárske správy skôr svedčia o tom, že nie je ani schopná a spôsobilá sa postarať o dieťa
v takomto ťažkom zdravotnom stave, keďže 14.06.2024 bol prepustený do domácej starostlivosti
a už dňa 17.6.2024 musel byť akútne hospitalizovaný. Neprichádza do úvahy ani starostlivosť otca
o neho, ktorého totožnosť nie je známa a naviac vystupuje agresívne k zdravotníckemu personálu,

ktorý pomáha jeho dieťaťu (podľa lekárskych správ - nie je manžel obžalovanej, pracuje v ČR, prišiel
do nemocnice pod vplyvom omamných látok, agresívny, zavolaná polícia). Čo sa týka maloletej dcéry,
ktorá sa aktuálne nachádza v osobnej starostlivosti obžalovanej a D. B., manžel obžalovanej, voči
nej zapiera svoje otcovstvo, v prípade nemožnosti obžalovanej postarať sa o ňu, podľa vyjadrenia
ÚPSVaR Liptovský Mikuláš prichádza do úvahy náhradná starostlivosť starej matky, prípadne o jej

starostlivosť prejavila záujem profesionálna náhradná matka, ktorá sa už stará o jej sestru, mal. A.
B. a deti by tak mohli vyrastať spolu. Pokiaľ sa týka psychických následkov skutku, ktoré obžalovaná
prezentovala pred súdom, bolo síce preukázané, že po skutku bola počas 3 týždňov hospitalizovaná na
psychiatrickom oddelení z dôvodu kolapsov a samovražedných myšlienok, bola jej predpísaná liečba,
ponúknutá ústavná liečba, ktorú odmietla a bolo jej odporúčané pokračovať v ambulantnej starostlivosti,

avšak ako z jej vyjadrenia na hlavnom pojednávaní vyplýva, obžalovaná po prepustení doužívala v
nemocnici predpísané lieky, ambulantného psychiatra doposiaľ nevyhľadala, ešte len teraz chce ísť ku
psychiatrovi.Krajský súd sa s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nestotožnil s odvolacou námietkou
obžalovanej, že nedošlo po takto doplnenom dokazovaní k žiadnemu zvratu v tom smere, že by neboli
splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody.

K odvolacej námietke obžalovanej, že žalovaný skutok je nedbanlivostným konaním obžalovanej, ktorá
skutočnosť by odôvodňovala právnu kvalifikáciu jej konania podľa ust. § 149 Tr. zák., krajský
súd uvádza, že sa s touto nestotožnil. V uvedenej súvislosti krajský súd poukazuje na nasledovné
skutočnosti.

V súvislosti s vyššie uvedenou právnou kvalifikáciou protiprávneho konania obžalovanej krajský súd
považuje za potrebné na tomto mieste uviesť nasledovné:

Primárnym objektom trestného činu opustenia dieťaťa podľa § 206 Tr. zák. je riadna starostlivosť o dieťa
zo strany osôb, ktorým takúto povinnosť ukladá zákon. Sekundárnym objektom je aj zdravie a život

dieťaťa.

Objektívna stránka spočíva v konaní páchateľa, ktorý opustí dieťa, o ktoré má povinnosť sa starať a ktoré
si nemôže zadovážiť pomoc, a vystaví ho tým nebezpečenstvu smrti alebo ublíženia na zdraví.

Opustením dieťaťa sa rozumie konanie, následkom ktorého je dieťa, neschopné samo si pomôcť,
ponechané svojmu osudu, teda prerušenie starostlivosti o dieťa sa týka takých okolností, keď vzniká
pre dieťa nebezpečenstvo ujmy na zdraví alebo smrti. V dôsledku takéhoto konania je dieťa zanechané
na mieste, kde hrozí nebezpečenstvo ohrozenia života alebo zdravia, na ktorom nájdenie a poskytnutie
starostlivosti treťou osobou je náhodné, o čom je páchateľ uzrozumený. Takúto ochranu má mať

predovšetkým dieťa útleho veku, ktoré nie je schopné vlastnými silami čeliť nepriaznivej situácii, v ktorej
sa ocitlo. Ale môže ísť aj o staršie dieťa, ak pre svoju nesamostatnosť, ako aj podmienky prostredia,
kde ostalo opustené, nie je schopné samo sa vymaniť z hroziaceho nebezpečenstva. Samotná dĺžka
prerušenia starostlivosti o dieťa nemusí byť vždy rozhodujúca pre naplnenie znaku „opustí dieťa, o ktoré
má povinnosť sa starať“. Rozhodujúci je totiž súhrn všetkých relevantných okolností, za akých je dieťa

ponechané bez zodpovedajúcej povinnej starostlivosti. Preto treba zobrať do úvahy vek dieťaťa, stupeň
jeho telesného a duševného rozvoja, povahu prostredia, v ktorom bolo ponechané samé, vrátane
okolností,ktoréznamenaliobjektívnuexistenciunebezpečenstvapreživotazdravieopustenéhodieťaťa.

Opustenie dieťaťa predpokladá situáciu, keď stav nebezpečenstva smrti alebo ublíženia na zdraví (teda

ohrozenia života alebo zdravia) mohol nastať a keď záchrana závisí od náhody.

Naplnenie znakov opustenia dieťaťa sa vzťahuje na okamih zanechania dieťaťa na mieste, kde hrozí
nebezpečenstvo ohrozenia života alebo zdravia.

Subjektom tohto trestného činu môže byť iba osoba, ktorá má povinnosť starať sa o dieťa.

Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje ú m y s e l n é zavinenie (v zmysle § 17 Trestného zákona
treba úmyselné zavinenie, ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti).
V prípade tohto trestného činu sa úmysel vzťahuje na vznik nebezpečenstva ohrozenia života alebo

ublíženia na zdraví.

Podľa § 15 písm. b) Tr. zák., trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ vedel, že svojim konaním
môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (tzv.
nepriamy úmysel).

V danom prípade obžalovaná nepopierala priebeh skutku tak, ako je tento popísaný v skutku výroku
o vine napadnutého rozsudku, ktorú skutočnosť následne potvrdila tak, že urobila na hlavnom
pojednávaní vyhlásenie o vine v zmysle ust. § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., pričom jej vyhlásenie súd
prijal. Konanie obžalovanej v predmetnej veci bolo konaním v nepriamom úmysle, nakoľko obžalovaná

v momente, keď odchádzala v inkriminovaný čas z príbytku, ponechala maloleté deti a aj piecku na tuhé
palivo bez akéhokoľvek dozoru. Naviac pri svojom odchode z príbytku zvonku zatarasila dvere dreveným
pňom proti otvoreniu dverí zvnútra.Ako na to správne poukázal už okresný súd, u obžalovanej vzhľadom na súdom prijaté vyhlásenie
o vine bolo na mieste dôvodné použitie ustanovenia § 39 ods. 5 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, teda
zníženie ukladaného trestu o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby

pro zohľadnení existencie dvoch poľahčujúcich okolností. Je treba uviesť, že základnou podmienkou,
ktorú obžalovaný musí splniť, aby súd mohol uložiť trest znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu, je
uskutočniť vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní. Zároveň však na takýto postup nie je automatický
nárok, pretože súd tak urobiť môže, nie musí. Pri úvahách o druhu trestu a jeho výmere správne okresný
súd zobral do úvahy postoj obžalovanej v priebehu celého trestného konania a prijal záver, že uloženie

trestu odňatia slobody, hoci aj na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere 7
rokov, by bolo pre obžalovanú neprimerané a účel trestu možno u nej dosiahnuť aj trestom kratšieho
trvania. Za postačujúci aj krajský súd považoval trest odňatia slobody vo výmere zníženej pod dolnú
hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, t. j. vo výmere 4 roky a 8 mesiacov.
Zároveň vzhľadom na doplnenie dokazovania okresným súdom v zmysle uznesenia krajského súdu,
sp.zn. 4To/3/2024 zo dňa 24.09.2024 ani krajský súd nezistil také výnimočné okolnosti prípadu alebo

pomery obžalovanej tak, ako to predpokladá ustanovenie § 39 ods. 1 alebo ods. 2 Tr. zák., ktoré
by odôvodňovali ďalšie, teda mimoriadne zníženie trestu. Vzhľadom na zákonom ustanovenú dolnú
hranicutrestnejsadzbyžalovanéhotrestnéhočinu,uloženieiného,nežnepodmienečnéhotrestuodňatia
slobody, nebolo možné.

Okresný súd správne obžalovanú za splnenia zákonných podmienok podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák.
na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,
nakoľko obžalovaná v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebola vo výkone
trestu odňatia slobody, ktorý jej bol uložený za úmyselný trestný čin.

Z vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd odvolanie obžalovanej smerujúce proti výroku o treste
odňatia slobody napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako nedôvodné postupom podľa § 319
Tr. por. zamietol. Obžalovaná v rámci odvolania neuviedla žiadne také právne významné a relevantné
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť vecne správne a zákonné rozhodnutie súdu prvého
stupňa o uložení trestu za spáchanú trestnú činnosť obžalovanej. Obžalovaná súdenú trestnú činnosť

nepochybne spáchala, pričom právnym následkom spáchanej trestnej činnosti je uloženie zákonného
a spravodlivého trestu, ktorý si obžalovaná musí vykonať.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. V ostatnom krajský súd v podrobnostiach odkazuje na

podrobné a správne odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.