Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 25. apríl 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 20Saz/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100102
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Roman Die

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0925100102.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudcom Mgr. Romanom Die, v právnej veci žalobcu: A. B. B. C., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iránska islamská republika, v krajine pôvodu posledne trvale bytom A.
D. XXX, B., provincia Mashad, Iránska islamská republika, toho času Pobytový tábor Rohovce, právne
zastúpeného: Slovenská humanitná rada, o. z., Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava,
v konaní o správnej žalobe vo veci azylu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-
PO-120-34/2024-Ž zo dňa 16.12.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správnou žalobou vo veci azylu, doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj ako „správny
súd“) dňa 07.02.2025 sa žalobca domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného ČAS:
MU-PO-120-34/2024-Ž zo dňa 16.12.2024 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), zrušenia tohto
rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

II. Administratívne konanie

2. Žalobca pri hraničnej kontrole na hraničnom priechode Bratislava - Ružinov letisko na vstupe do
Slovenskej republiky dňa 04.07.2024 predložil cestovný pas Brazílskej federatívnej republiky č. C.,
ktorý bol príslušníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava – Ružinov letisko
vyhodnotený ako falošný, na základe čoho boli so žalobcom vykonané procesné úkony. Okrem iného

boli dňa 04.07.2024 so žalobcom za prítomnosti tlmočníka do perzského jazyka spísané zápisnice
o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore a o vyjadrení
účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Žalobca v rámci podania
vysvetlenia uviedol, že pochádza z Iránskej islamskej republiky, z mesta Mashad, pred 9 dňami opustil
domovskú krajinu, pretože bol v ohrození života, keďže konvertoval na kresťanskú vieru a v krajine
pôvodu mu z tohto dôvodu hrozí smrť. Uviedol, že do Turecka odcestoval legálne na svoj cestovný
doklad ale predtým mu jeho mama našla prevádzača s prezývkou Chejam, ktorý mu zabezpečil pravý

brazílsky pas. Mama všetko dohodla s prevádzačom a zaplatila mu za cestu žalobcu až do Anglicka
25 000 Eur. Po tom ako prišiel do Istanbulu bol ubytovaný v časti Taksim a v tom hoteli mu majiteľ hotela
doručil uvedený pas. Záverom na otázku, či chce požiadať o azyl žalobca uviedol: „Áno.“. Na základe
uvedeného žalobca podpísal vyhlásenie zo dňa 04.07.2024, ktorým požiadal o udelenie azylu z dôvodu,že v domovskej krajine konvertoval na kresťanskú vieru, na základe čoho mu v domovskej krajine hrozí
smrť.

3. Za účelom zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu bol so žalobcom dňa 13.08.2024 za prítomnosti
tlmočníka a právnej zástupkyne žalobcu vykonaný vstupný pohovor. V rámci tohto pohovoru žalobca
uviedol, že v domovskej krajine približne do roku 2021/2022 študoval na strednej škole, avšak kvôli
dištančnej forme štúdia štúdium zanechal. V posledných mesiacoch pracoval vo viacerých kaviarňach,
ostatných 8 až 10 mesiacov v kaviarni Café Boom. Počas toho ako pracoval v Café Boom vycestoval

do Turecka za účelom dovozu oblečenia a jeho následného predaja v Iráne. Cesta do Turecka podľa
žalobcutrvalaasitýždeň,asitýždeňsazdržalvTureckuapotomvycestovalnaSlovensko.Počaspobytu
v Turecku mu telefonoval jeho otec s tým, že ho doma hľadali bezpečnostné zložky, kde našli doklady,
v ktorých bolo uvedené, že konvertoval na kresťanstvo. Otec mu odporučil nevracať sa do Iránu, pretože
by mohol mať problémy, ak by tieto problémy nemal, nešiel by na Slovensko. Záujem bezpečnostných
zložiek o jeho osobu žalobca odôvodnil tým, že posledný večer pred odchodom do Turecka chcel ísť

s kamarátmi na večeru a pri ceste autom na večeru jeho kamarát v jeho aute našiel kresťanskú knihu
Angil, na ktorej bolo meno žalobcu a začal sa žalobcu vypytovať na jeho konverziu s tým, že medzi nimi
došlo k hádke. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že kamarát a jeho rodina sú silne veriaci a kamarátov
otec (priezviskom Nagib) pracuje v bezpečnostných zložkách. Nečakal, že sa také niečo môže stať a že
dotyčný kamarát môže takto konať proti nemu. Okrem knihy Angil mal 6 až 7 stránok (kópií) z knihy Angil,

ktoré dostal od kamaráta, ktorý bol jeho kolegom v Café Boom. Kniha Angil je podľa žalobcu o vzniku
sveta a udalostiach po vzniku sveta, najviac ho zaujala časť o stvorení sveta a o tom, že Ježiš mal 12
kamarátov, z ktorých jeden bol proti Ježišovi.

4. Žalobca ďalej uviedol, že vojenskú službu nevykonával, nebol povolaný, keďže mal status študenta

s neukončenou školou a nebol ani členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie ani skupiny.
K rodinnej situácii uviedol, že jeho rodičia spolu nežijú, otec má živnosť, vyrába a predáva oblečenie,
matka robí opatrovateľku, odkedy je žalobca na Slovensku s rodinou nebol v kontakte. K svojim
aktuálnym majetkovým pomerom žalobca uviedol, že mama mu do Turecka poslala nejaké peniaze,
mal asi 100 Eur, žiaden majetok nevlastní, ani vlastniť nemôže, keďže nevykonal vojenskú službu a do

nedávna nebol plnoletý a neplnoletí nemôžu v Iráne nič vlastniť. Žalobca tiež uviedol, že táto žiadosť je
jeho prvou žiadosťou o azyl a nemal problémy pri vybavovaní iránskeho pasu, na ktorý však z Turecka
necestoval, pretože by potreboval víza.

5. K vybaveniu falošného pasu uviedol, že tento mal od jedného človeka z Turecka. Po telefonáte od

otca, zavolal mame, že má problém v Iráne, mama mu prisľúbila pomoc cez kamarátku v Turecku, ktorá
ho navštívila v hoteli kde mu s ďalšími známymi vysvetlili, že z Turecka musí odísť, dali mu kontakt
na osobu, ktorú kontaktoval, vysvetlil jej situáciu a táto osoba mu prisľúbila, že za 25 000 Eur vybaví
falošný pas aj letenku. Žalobca tejto osobe prisľúbil, že tretinu sumy mu dá (dal mu bankomatovú kartu,
na ktorej bola tretina uvedenej sumy) a zvyšok uhradí po príchode do Európy tak, aby kamaráti žalobcu

zaslali potrebnú sumu na kartu ktorú odovzdal. Na ďalší deň šiel s uvedenou osobou na večeru, spravili
fotografie na pas a potom čakal dva až tri dni na vybavenie, následne vycestoval z Turecka. K samotnej
cesteuviedol,žezIránuvycestovalvjúni2024leteckypriamymletomzMashadudoIstanbulu,vTurecku
bol 8 až 10 dní, následne letel priamym letom dňa 04.07.2024 z Istanbulu do Bratislavy, kde bol na letisku
zadržaný políciou. Žalobca uviedol, že jeho cieľom bolo Slovensko, chcel požiadať o azyl v Európe,

dostal sa na Slovensko, tak požiadal o azyl na Slovensku. K rozporu, že pôvodne uviedol, že cieľom jeho
cesty bolo Anglicko uviedol, že to neuviedol, ale že s ním cestovali štyri iránske ženy, ktoré policajtom
na letisku uviedli, že cestujú do Anglicka, on chcel ostať na Slovensku, ale pokiaľ by ho na Slovensku
nechceli a nemohol požiadať o azyl, tak by nemal problém ísť s nimi do Anglicka. Žalobca mal za to,
že policajtom povedal, že je mu jedno kde pôjde, hlavne aby mohol požiadať o azyl a tiež uviedol, že

ambasádu, ani iné úrady nekontaktoval.

6. K trestným konaniam žalobca uviedol, že raz bol týždeň vo väzení po tom čo sa zúčastnil protestu
v meste Mashad a v krátkosti opísal podmienky počas zadržania. Jednalo sa o protest obdobný
protestom, ktoré sa v tom čase (rok 2022) organizovali naprieč celou krajinou po zabití mladého dievčaťa

policajtom. Keďže bol mladistvý a jeho otec dal za neho záruku, bol prepustený a ďalších protestov sa už
nezúčastňoval. Záruka otca mala podľa žalobcu spočívať v tom, že otec presvedčil úrady, že sú veriaca
rodina, nie sú proti režimu a on má preukaz vojnového veterána, čo výrazne zvyšovalo dôveryhodnosť
takejto záruky. Žalobca následne opísal význam tetovaní, ktoré má na tele.7. K samotnej žiadosti o udelenie azylu žalobca uviedol, že Irán pre neho nie je bezpečnou krajinou,
keďže konvertoval na kresťanstvo a z tohto dôvodu mu hrozí doživotie alebo trest smrti. Okrem toho

má záznam z účasti na proteste čo by mu mohlo priťažiť v jeho situácii. V Turecku ostať nechcel,
nakoľko turecký režim pokladal za obdobný režimu v jeho domovskej krajine. V súvislosti s konverziou
na kresťanstvo uviedol, že už ako malý hľadal informácie, pozeral filmy a spoznával pravidlá, avšak
až v dospelosti sa odhodlal k zmene náboženstva. Uviedol, že sa narodil ako moslim, v Iráne nie
je jednoduché zmeniť náboženstvo, nevykonal žiadny fyzický proces, len zhromažďoval informácie

a následne porovnával islam s kresťanstvom, na základe čoho usúdil, že podľa islamu nechce žiť. Ako
ďalší z dôvodov uviedol, že keď mal asi deväť alebo desať rokov, šiel sa s otcom modliť do mešity
a po odchode otca pri následných mládežníckych aktivitách ho vedúci omše sexuálne zneužil, s čím
sa podľa vlastných slov zdôveril prvýkrát v živote z dôvodu, že sa hanbil a potom už žiadnu mešitu
nenavštívil a otcovi ako silne veriacemu klamal, že sa mládežníckych aktivít zúčastňoval napriek tomu,
že to nebola pravda. Postupom času sa otca snažil presvedčiť, aby na jeho účasti na týchto aktivitách

ďalej netrval. Zároveň žalobca uviedol, že v tomto čase (sexuálneho zneužitia) došlo k rozchodu jeho
rodičov a on odišiel s matkou do mesta Kish, kde žili asi štyri roky a následne sa vrátili do Mashadu,
avšak partner žalobcovej matky nebol stotožnený s tým aby žili spoločne a tak sa vrátil žiť k otcovi,
ktorý však už tak netrval na praktizovaní viery ako v minulosti. Žalobca uviedol, že mal málo informácií
o kresťanstve a dosiaľ neabsolvoval žiadny obrad, mal len informáciu, že kresťania oblievajú deti vodou.

Ako výhody kresťanstva uviedol, že to bolo prvé náboženstvo po islame, s ktorým sa stretol s tým,
že ďalšie výhody videl žalobca v slobode, rovnosti žien a mužov a hodnote ľudskej duše, na začiatku
si však neuvedomoval následky aké so sebou konvertovanie prinesie. Poznatky o kresťanstve čerpal
od kamarátov, s ktorými sa stretával pravidelne na bytoch, chodil s nimi na prechádzky a vymieňal
si informácie o kresťanstve. Títo mu najprv neverili, avšak časom si získal ich dôveru aj tým, že sa

pýtal veľa otázok a po tom, čo vedúcemu skupiny vysvetlil svoje postoje voči islamu, tento mu daroval
knihu Angil, kde na prvej strane bolo meno žalobcu a pod ním bolo napísané vitajte v kresťanstve.
Stýmitokamarátmi,ktorímupredstavilikreťanskúvierusastretávalasijedentýždeňaždesaťdní,potom
vycestoval do Turecka kvôli biznisu s oblečením. Kamarátom pred odchodom povedal, že rozmýšľa
nad krstom, po odchode z Iránu sa s nimi však nekontaktoval. Kolegom v práci nepovedal, že ide do

Turecka kvôli biznisu, lebo ľudia v Mashade vedia byť žiarliví a keby vedeli, že má aj iný zdroj príjmu,
dostal by v kaviarni menej zaplatené. Okrem knihy Angil a informácií od spomenutých priateľov nemal
ďalšie informačné zdroje ohľadne kresťanstva. O konverzii informoval blízkych rodinných príslušníkov
až po odchode z Iránu, nikto z nich nevyznáva kresťanskú vieru. Informácie o kresťanskej viere ďalej
nešíril, keďže jednak nemal dosť informácií a je to protizákonné. Ako kresťan sa identifikoval len sedem

až desať dní pred odchodom z Iránu a kresťanskú vieru nijak nepraktizoval, nezúčastňoval sa omší,
ani nebol v žiadnom kostole, zamýšľal však podstúpiť krst, o ktorom ako jedinom vedel ako o procese
spojenom s kresťanstvom. Oficiálne nekonvertoval, čítal len knihu Angil a ďalšie spomenuté papiere,
iné texty nečítal. Najsilnejším dôvodom prečo sa stal kresťanom bolo, že už nechcel byť moslimom.
Na konkrétne otázky o kresťanstve odpovedal, že Boží syn sa volá Ježiš, jeho matka sa volá Mária,

narodil sa v Betleheme pred toľkými rokmi ako sa datuje kalendár, žil asi 30 až 32 rokov, zomrel na hore
Joljota, bol ukrižovaný, tretí deň po smrti začal žiť, čo zistili ľudia, ktorí prišli vyčistiť jeho hrob a tam zistili,
že je prázdny. Nevedel uviesť ako sa volá základná modlitba kresťanov, čo sú božie prikázania, ani
čo sa stane kresťanovi v prípade ich nedodržiavania. V súvislosti s prikázaniami, ktoré majú kresťania
dodržiavať uviedol, že je zakázané klamať, je zakázané mať sex v rámci rodiny a v jeden deň v roku je

zakázané jesť chlieb. Uviedol, že prikázania sa plánuje naučiť a dodržiavať. Nevedel uviesť najvyššieho
predstaviteľa kresťanov, ani sviatky kresťanov okrem Vianoc ako dňa kedy sa narodil Ježiš. Záverom
žalobca uviedol, že kvôli viere nemal problémy so súkromnými osobami, len s režimom.

8. Následne sa dňa 08.10.2024 uskutočnil so žalobcom, za prítomnosti tlmočníka a právnej zástupkyne

žalobcu, doplňujúci pohovor v súvislosti so žiadosťou žalobcu o azyl. V rámci tohto pohovoru žalobca
uviedol, že tetovania na jeho tele nemajú pre neho špecifický význam, len estetický. Uviedol, že do
Turecka vycestoval za účelom investovania, resp. nákupu oblečenia, ktoré chcel predať v Iráne a za
účelom získania informácií o kresťanstve, keďže mal vedomosť o tom, že v Turecku sú kostoly a viacero
Iránčanov, ktorí sú kresťanmi. Nákup oblečenia v Turecku mu odporučil otec, ktorý má v Iráne tri obchody

s oblečením. Chcel nakúpiť oblečenie značiek LC Waki, Zara a Defacto. Oblečenie chcel doniesť so
sebou v lietadle buď naraz 60 až 100 kg oblečenia, alebo postupne s pomocou kamarátov po 20 kg, čo
je limit, ktorý umožňujú letecké spoločnosti zobrať pasažierovi na palubu lietadla. V prípade, že by mu to
nebolo umožnené, chcel časť oblečenia nechať v úložnom priestore na letisku. Ekonomickú výhodnosťtakéhoto postupu bližšie vysvetliť nevedel. Žalobca ďalej uviedol, že v Turecku sa stretol so známymi
kamarátky svojej mamy, ktorí mu poradili kde nakúpi lacné oblečenie. Uviedol tiež, že neabsolvoval
vojenskú službu pretože nemal rád vládu a nebola vojna, nechcelo by sa mu robiť kuchára, či šoféra,

v prípade, že by vojna bola, tak by šiel. Nedostal ani žiadne predvolanie, každý po dovŕšení 18 rokov sa
musí ísť hlásiť sám, ak nie je študentom, tento status on však mal, resp. si ho aj po odchode zo štúdia
umelo udržiaval, preto sa nemusel ísť hlásiť a pomohlo mu to aj pri vybavení iránskeho pasu.

9. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia právny zástupca žalobcu predložil žalovanému písomné

podanie zo dňa 26.11.2024 označené ako „Stanovisko k žiadosti o udelenie azylu“, v ktorom zhrnul
skutkový stav, opísal reálie v krajine pôvodu žalobcu a právny rámec uvedenej veci, do značnej miery
obdobne ako neskôr v podanej správnej žalobe.

III. Napadnuté rozhodnutie

10. Dňa 16.12.2024 vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ktorým žalobcovi neudelil azyl podľa § 13
ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako
„Zákonoazyle“),neposkytoldoplnkovúochranupodľa§13cods.1písm.a/a§20ods.4Zákonaoazyle,
neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 Zákona o azyle a neposkytol
doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 Zákona o azyle.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí úvodom v krátkosti zhrnul skutkový stav a následne odôvodnil
výrok napadnutého rozhodnutia o neudelení azylu. V rámci tohto odôvodnenia uviedol, že skutočnosti
uvádzané žalobcom počas konania objektívne a komplexne vyhodnotil. Zdôraznil, že udelenie azylu je
viazané na prítomnosť prenasledovania a že je najmä na žiadateľovi aby uviedol relevantné okolnosti
na posúdenie jeho žiadosti o azyl. V súvislosti so zadržaním žalobcu po jeho účasti na proteste v roku

2022 žalovaný uviedol, že žalobca v danom prípade porušil zákon, za čo musel niesť následky, avšak
z výpovede žalobcu vyplynulo, že počas zadržania bol v štandardných podmienkach, vo februári 2023
iránska vláda vyhlásila amnestiu v súvislosti s uvedenými protestami, žalobca teda nečelil násilným
formám neľudského zaobchádzania, ktoré by napĺňalo definíciu prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/
Zákona o azyle. V prípade žalobcu šlo o ojedinelý akt, žalobca po prepustení nemal problémy s režimom

a nečelil žiadnym diskriminačným opatreniam, na základe čoho je prenasledovanie žalobcu kvôli účasti
na demonštrácii vylúčené a nemôže byť dôvodom pre udelenie azylu.

11. V súvislosti s náboženskou konverziou, ako ďalším dôvodom žiadosti o udelenie azylu, žalovaný
uviedol, že rozhodovanie v tomto prípade musí vychádzať z pravdivosti a hodnovernosti tvrdení

žiadateľa, ktoré musia byť ucelené, rozumné a nespochybňujúce dôveryhodnosť osoby žiadateľa.
V prípade žalobcu bola však dôveryhodnosť jeho osoby podľa žalovaného významnou mierou
spochybnená. Nedôveryhodnosť osoby žalobcu videl žalovaný jednak v tom, že na Slovensko
pricestoval s falošným pasom a pod falošnou identitou. Za nedôveryhodné žalovaný označil aj žalobcov
opis toho ako sa v priebehu sedem až desať dní stal kresťanom, a to najmä s ohľadom na krátky

časový úsek, za ktorý si mal žalobca vybudovať s kamarátmi takú dôveru, že boli ochotní zdieľať
s ním informácie o kresťanstve, čo sa v iránskych podmienkach nejaví ako štandardné. Uvedené podľa
žalovaného potvrdzovali aj skutočnosti uvádzané žalobcom ohľadne cieľa jeho cesty do Turecka, keďže
o cieli tejto cesty informoval kamarátov rozdielne, čo nepotvrdzuje dôverný vzťah medzi nimi. Žalovaný
mal zato, že vedomosti žalobcu o kresťanstve na základe jeho výpovede sú absolútne nedostatočné

na to, aby žalobca prijal kresťanstvo ako svoju vieru a spravil taký zásadný krok akým je konverzia.
Konverzia na iné náboženstvo je jedno z najzásadnejších životných rozhodnutí, u ktorého je predpoklad,
že toto rozhodnutie daná osoba dokáže zdôvodniť, čo však žalobca podľa žalovaného nedokázal. Slovo
Angil sa podľa žalovaného prekladá ako evanjelium, čo v kontexte kresťanstva znamená Biblia alebo
Nový zákon, žalobca však v rámci svojej výpovede spojil príbeh stvorenia sveta zo Starého zákona

a informáciu o dvanástich apoštoloch z Nového zákona. Žalovaný mal za to, že pokiaľ žalobca žiadnym
spôsobom nepraktizoval kresťanstvo a napriek tomu u neho došlo k vnútornej konverzii, vedel by
uviesť podstatne viac informácií z knihy Angil, ako jeho jediného zdroja informácií o kresťanstve, a tiež
by vedel relevantne popísať dôvody svojej vnútornej konverzie. Žalovaný tiež nevidel vnútornú logiku
v tom, prečo by si niekto do knihy Angil nechal uviesť svoje meno a dobrovoľne sa tak vystavil riziku

komplikácií, ktoré by z toho mohli vyplývať. Žalovaný spochybnil, že by žalobca s tak nízkym levelom
znalostí o kresťanstve mohol byť považovaný za kresťanského konvertitu. Žalobca podľa žalovaného
nedisponoval relevantnými vedomosťami o kresťanstve, ktoré by sa od konvertitu dali očakávať, vedel
len časť základných bežne dostupných informácií štandardne informovanej osoby, čo potvrdzuje jehovýpoveď, v rámci ktorej nevedel uviesť základnú modlitbu kresťanov, hlavného predstaviteľa kresťanov,
božie prikázania, nepoznal inštitút svätej spovede a jeho motiváciou bol len negatívny postoj k islamu.

12. Za nedôveryhodný označil žalovaný aj príbeh žalobcu, podľa ktorého malo dôjsť k jeho sexuálnemu
zneužitiu v čase keď mal približne desať rokov. Žalovaný videl vo výpovedi žalobcu rozpory, neucelenosť
a tendenciu prispôsobovať vývoj príbehu otázkam, ktoré boli žalobcovi kladené. V ďalšom texte
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol ďalšie konkrétne dôvody, na základe ktorých
vyhodnotil túto časť výpovede žalobcu za nedôveryhodnú. Za rovnako nedôveryhodný žalovaný označil

rozpor v tvrdeniach žalobcu, ktorý zároveň tvrdil, že už ako dieťa vyhľadával informácie o kresťanstve
a následne uviedol, že jediným zdrojom informácií o kresťanstve boli pre neho rozhovory s priateľmi
a kniha Angil. Žalovaný vlastnými úvahami spochybnil tiež dôveryhodnosť žalobcom prezentovaného
príbehu o tom ako jeho kamarát pri ceste autom, deň pred odchodom žalobcu do Turecka, objavil
v aute knihu Angil, na základe čoho malo medzi nimi dôjsť k hádke, ktorá mala neskôr viesť k domovej
prehliadke u otca žalobcu, na základe ktorej mal žalobca nachádzajúci sa v tom čase v Turecku prijať

rozhodnutie nevrátiť sa do Iránu. Žalovaný mal za to, že žalobca mal dlhodobo premyslený plán odchodu
z Iránu s cieľom dostať sa do Európy pomocou falošného pasu a s vymysleným príbehom o náboženskej
konverzii.

13. V ďalšom texte napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na základné aspekty vyhodnocovania

dôveryhodnosti s tým, že zásadné logické rozpory v tvrdeniach žalobcu a jeho protirečiace tvrdenia
sú dôvodom, na základe ktorého vyhodnotil osobu žalobcu, ako aj jeho výpoveď ako nedôveryhodnú.
Podľa žalovaného na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných
informácií nebolo objektívne preukázané, že by žalobca bol v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu
prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania

určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie
politických práv a slobôd, a preto žalobcovi azyl v zmysle § 8 Zákona o azyle neudelil.

14. K odôvodneniu výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že trest smrti, ani jeho
výkon žalobcovi nehrozia, a to najmä s ohľadom na to, že príbeh žalobcu o konverzii na kresťanskú

vieru nie je podľa žalovaného dôveryhodný a nemá reálne základy. Ak by aj žalobca bol kresťanským
konvertitom, podľa žalovaného s ohľadom na informácie získané o krajine pôvodu žalobcu, ktoré sú
súčasťou administratívneho spisu, a s ohľadom na žalobcom prezentované tvrdenia, že kresťanstvo
nijak nepraktizoval, ani verejne nešíril, žalobca nie je osobou, o ktorú by sa iránske úrady špeciálne
zaujímali a považovali za hrozbu. Podľa žalovaného informácie o krajine pôvodu žalobcu potvrdzujú, že

ak aj sú kresťanskí konvertiti nejakým spôsobom potrestaní, nie je to spôsobom, ktorý by bolo možné
považovať za prejavy vážneho bezprávia a trest smrti im určite nehrozí. Obdobne žalovaný vyhodnotil
aj otázku mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, a to aj v súvislosti
s účasťou žalobcu na demonštrácii v roku 2022. Žalovaný mal za to, že v súvislosti s účasťou žalobcu na
tejto demonštrácii žalobcovi s ohľadom na časový odstup a pasivitu úradov v tejto veci nehrozí mučenie

alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trest. Žalovaný v tejto časti tiež konštatoval,
že žalobcovi nehrozí ani tretia forma vážneho bezprávia – vážne a individuálne ohrozenie života alebo
nedotknuteľnosť osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu, keďže na základe všeobecne dostupných informácií je zrejmé, že na území Iránu
v súčasnosti neprebieha žiadny ozbrojený konflikt v zmysle jeho definovania medzinárodným právom,

v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniu obyvateľov na základe neselektívneho násilia. Žalovaný
teda uzavrel, že žalobca by v prípade nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu nečelil žiadnej forme
vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ Zákona o azyle, a preto nebol dôvod na poskytnutie doplnkovej
ochrany na území Slovenskej republiky.

15. Vo vzťahu k výrokom o neudelení azylu na účel zlúčenia rodiny a k neposkytnutiu doplnkovej ochrany
na účel zlúčenia rodiny žalovaný uviedol, že v danom prípade u žalobcu neboli splnené podmienky,
keďže žalobca nemá rodinných príslušníkov s udeleným azylom alebo s poskytnutou doplnkovou
ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení podmienok zlúčiť.

16. V záverečnej časti napadnutého rozhodnutia sa žalovaný vyjadril k stanovisku predloženému
právnou zástupkyňou žalobcu.

IV. Správna žaloba17.Žalobcapodanousprávnoužalobouvoveciazyluiniciovalsúdnyprieskumnapadnutéhorozhodnutia
a v podanej správnej žalobe úvodom zhrnul skutkový stav a obsah a dôvody napadnutého rozhodnutia

žalovaného. Ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k výrokom č. 1 a 2 považuje za vecne
a právne nesprávne a nezákonné a správnu žalobu podáva z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. e/ a f/
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“),
teda z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z dôvodu, že skutkový stav veci je
v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu. Žalobca úvodom tejto časti podanej

správnej žaloby citoval ustanovenia § 19a ods. 4 písm. c/ a d/, § 8 a § 2 písm. d/ a f/, § 13a a § 19a
ods. 7 Zákona o azyle. V súvislosti so závermi žalovaného ohľadne účasti žalobcu na demonštrácii
v roku 2022 žalobca uviedol, že jeho výpoveď v tomto smere potvrdzuje jeho dôveryhodnosť a že jeho
náboženská konverzia v spojení s účasťou na uvedenej demonštrácii pre neho môže byť problémom.
Nesúhlasil s tým, že skutočnosť, že cestoval s falošným pasom je indikátorom jeho nedôveryhodnosti,
keďže k cestovaniu s falošným pasom bol donútený okolnosťami. Rovnako nesúhlasil so závermi

žalovaného spochybňujúcimi jeho vzťah s priateľmi, s ktorými sa rozprával o kresťanstve a ktorým
povedal o ceste do Turecka. Žalobca poukázal na to, že v Iráne nie je jednoduché zmeniť náboženstvo
a navštevovať kostol, pre neho ide o proces zmeny medzi človekom a Bohom, ku ktorej dospel na
základe negatívneho obrazu, ktorý mal o islame cez jeho pravidlá, ako aj z dôvodu, že bol ako dieťa
v mešite sexuálne zneužitý. Poukázal na pozitíva kresťanstva, medzi ktoré patrí aj rovnosť žien a tento

svoj názor prezentoval aj prostredníctvom účasti na demonštrácii v roku 2022. Vyjadril nesúhlas so
závermi žalovaného ohľadne toho, že jeho vedomosti o kresťanstve sú na úrovni všeobecného prehľadu
a v tejto súvislosti poukázal na obmedzené možnosti získavania informácií o kresťanstve v podmienkach
v akých žalobca vyrastal. Podľa žalobcu závery žalovaného ohľadne jeho nedostatočných vedomostí
o kresťanstve neobstoja. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 8SaZ/7/2018 zo dňa 23.01.2019, v zmysel ktorého viera je stav a nemožno ju merať odbornými
vedomosťami. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „Súdny dvor“) č.
C-71/11 zo dňa 05.09.2012, v ktorom sa Súdny dvor venoval otázke dôvodu prenasledovania, ktorým
je aj náboženstvo s tým, že musí ísť o závažné porušenie slobody náboženského vyznania postihujúce
dotknutú osobu závažným spôsobom. V ďalšom texte uvedeného rozsudku Súdny dvor tento záver

rozvinul vo vzťahu k prislúchajúcim ustanoveniam smernice.

18. Žalobca v ďalšom texte podanej správnej žaloby uviedol, že žalovaný pri ďalšom pohovore s ním
(s odstupom dvoch mesiacov od prvého pohovoru) nezisťoval do akej miery si žalobca prehĺbil svoje
vedomosti o kresťanstve v čom žalobca videl pochybenie žalovaného vo vzťahu k zisteniu skutkového

stavu žalovaným, ktoré považoval za nedostatočné. Žalobca označil za ničím nepodložené závery
žalovaného, podľa ktorých príbeh žalobcu o jeho sexuálnom zneužití v mešite je nedôveryhodný
z dôvodu jeho logických rozporov. Žalobca reagoval na jednotlivé hodnotenia žalovaného, teda, že
k sexuálnemu zneužitiu malo dôjsť až po tom čo jeho otec odišiel a že aj v podmienkach islamu sú
známe prípady zneužívania detí zo strany duchovných. Za nepodložené označil žalobca aj závery

žalovaného, ktorými spochybňoval dôveryhodnosť žalobcu v súvislosti s informáciami, ktoré žalobca
uvádzal o období kedy sa s matkou a súrodencami po rozchode rodičov odsťahoval z Mashadu
do mesta Kish a následne späť do Mashadu a tiež závery žalovaného o vplyve rodičov na jeho
výchovu. Podľa žalobcu ním uvádzané informácie o hádke s priateľom pre knihu Angil a o večery
s priateľmi pred odchodom do Turecka nezakladajú záver o jeho nedôveryhodnosti. V rámci celej svojej

žalobnej argumentácie žalobca poukazoval na to, že závery žalovaného nie sú v súlade s obsahom
administratívneho spisu.

19. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobca poukázal
na právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/72/2010 zo dňa

14.09.2010. Poukázal tiež na informácie o krajine pôvodu, ktoré do konania zabezpečil žalovaný, podľa
ktorých je zrieknutie sa islamu a konvertovanie na iné náboženstvo v Iráne zakázané, konvertiti sú
zatýkaní a trestne stíhaní, dochádza k fyzickému týraniu kresťanov počas zatýkania a vypočúvania,
kresťania nesmú hlásať svoje náboženstvo iným Iráncom, ani ich pozývať do svojich kostolov, je trestné
mať Bibliu v perzštine, prozelytizácia je v Iráne trestným činom, ktorý sa trestá smrťou, šaría, ako ju

vykladá vláda, považuje konverziu z islamu za odpadlíctvo, zločin, ktorý sa trestá smrťou. Na základe
uvedeného mal žalobca za to, že žalovaný rozhodol v rozpore s administratívnym spisom ak dospel
k záveru, že žalobcovi nehrozí vážne bezprávie.20. Žalobca mal za to, že žalovaný dospel k svojím záverom len na základe vlastných domnienok bez
toho aby tieto mali oporu v administratívnom spise, na základe čoho považoval zistenie skutkového
stavu žalovaným za nedostatočné a v tejto súvislosti poukázal na právne vety z rozsudkov Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/15/2022 zo dňa 28.11.2022 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013. Mal tiež za to, že v danom prípade sa mal
žalovaný zaoberať rizikami vážneho bezprávia, ktoré žalobcovi hrozia v budúcnosti a v tejto súvislosti
poukázal na právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/18/2017
zo dňa 01.02.2018. V súvislosti s posudzovaním dôveryhodnosti žiadateľa o azyl žalobca poukázal

na právne vety z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/15/2008 zo dňa
19.08.2008 a sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013, Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sak/7/2023 zo dňa 14.06.2023, rozsudku európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci T. K. a ďalší v. litva z 22.03.2022, sťažnosť č. 55978/20 a Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky č. k. 6Azs/50/2003-89 zo dňa 24.02.2004. Žalobca poukázal tiež na zásadu „v
prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“, ktorú žalovaný prijatím záverov

v napadnutom rozhodnutí podľa žalobcu porušil. Záverom žalobca uviedol, že žalovaný nevylúčil jeho
budúce prenasledovanie v domovskej krajine a neposkytnutie medzinárodnej ochrany by žalobcu
prinútilo vrátiť sa do krajiny, kde by mohol čeliť prenasledovaniu. Mal za to, že jeho výpoveď bola
konzistentná a žalovaný rozhodol v rozpore s obsahom administratívneho spisu, informáciami o krajine
pôvodu,akoajvrozporesozákladnýmiprincípmiazylovéhokonaniaazároveňnazákladenedostatočne

zisteného skutkového stavu.

V. Vyjadrenia účastníkov konania

21. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.02.2025 v krátkosti zopakoval všetky hlavné

argumenty, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého rozhodnutia a dôvody, ktoré uviedol aj v napadnutom
rozhodnutí s tým, že navrhol správnu žalobu zamietnuť.

22. Žalobca sa po výzve správneho súdu k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

VI. Vyhlásenie rozsudku

23. Keďže účastníci konania zhodne vo svojich písomných podaniach uviedli, že súhlasia s rozhodnutím
vo veci bez nariadenia pojednávania správny súd nezistil žiadny z dôvodov, pre ktorý by bolo v
predmetnej veci nevyhnutné nariadiť pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm. a/ až e/ SSP, rozhodol

v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP) postupom podľa § 137 ods. 4 SSP
verejným vyhlásením rozsudku dňa 25.04.2025, ktorým správnu žalobu zamietol a žalovanému právo
na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
dňa 25.04.2025 bolo zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli správneho súdu v súlade s § 137
ods. 4 SSP dňa 17.04.2025.

VII. Relevantná právna úprava

24. V súvislosti s plnením úloh správneho súdnictva v spojení so súdnym prieskumom predmetnej
správnejžalobypodanejžalobcomsprávnysúdnatomtomiestepoukazujenaprislúchajúceustanovenia

Správneho súdneho poriadku, konkrétne na ustanovenia § 2, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. d/, § 206 a nasl.

25. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

26. Podľa § 2 Zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie
a) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany,
b) azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve
alebo v osobitnom predpise,
c) doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu,

d) prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie
základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným
spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebopsychického násilia vrátane sexuálneho
násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačnéalebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie
k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom
trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej

služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13
ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom,
e) pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré
ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať,
že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred

prenasledovaním alebo vážnym bezprávím,
f) vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské
alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu.

27. Podľa § 8 Zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodovzastávaniaurčitýchpolitickýchnázorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupineavzhľadom
na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd.

28. Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ a b/ Zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

29. Podľa § 13a Zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne

dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

30. Podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a b/ Zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo nespĺňa podmienky podľa § 13b.

31. Podľa § 20 ods. 4 Zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu
a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu
podľa § 15 ods. 3 písm. c).

32. Podľa § 19a ods. 1 Zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a
zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania
o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže

byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa
vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej
jedinýmalebohlavnýmcieľombolovytvorenienevyhnutnýchpodmienoknapožadovaniemedzinárodnej
ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej
si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo.

33.Podľa§19aods.4Zákonaoazyle,ministerstvopriposudzovanídôvodovprenasledovaniavychádza
z toho, že
c) náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického alebo ateistického presvedčenia,
účasť alebo neúčasť na náboženských obradoch, iné náboženské úkony alebo vyjadrenie názorov

alebo formu osobného alebo spoločenského správania založeného na náboženskom presvedčení alebo
prikázaného náboženským presvedčením,
d) politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných
pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto
názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.

VIII. Právne závery správneho súdu34. Správy súd s poukazom na špeciálne ustanovenia správnej žaloby vo veciach azylu, preskúmal
žalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného
a dospel k záveru, že podaná správna žaloba nie je dôvodná na základe čoho ju postupom podľa §

219 SSP zamietol.

35. Dôvodom neudelenia azylu žalobcovi bolo nesplnenie podmienok pre udelenie azylu podľa § 8
Zákona o azyle. Správny súd na tomto mieste považuje za nevyhnutné uviesť, že udelenie azylu je
špecifickým dôvodom pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky a azyl je výnimočný inštitút

konštruovaný primárne za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto má v krajine pôvodu opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na
tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd. Z obsahu napadnutého rozhodnutia mal správny súd
za preukázané, že v zmysle vyššie uvedeného bola hodnotená žiadosť žalobcu o udelenie azylu

žalovaným. Zákon o azyle teda rozlišuje dve situácie, či podmienky, kedy žiadateľ má buď obavy
z prenasledovania v krajine pôvodu alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný. Splnenie druhej
podmienky, že žalobca by bol v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd
nebolo v administratívnom konaní preukázané, čo žalobca v podanej správnej žalobe ani nerozporoval.
Úlohou žalovaného teda bolo vyhodnotiť, či obavy z prenasledovania primárne z náboženských

dôvodov, sekundárne z dôvodov zastávania určitých politických názorov, prezentované žalobcom sú
opodstatnené. Významným je v danom prípade opodstatnenosť týchto obáv, ktorej vyhodnotenie bolo
úlohou žalovaného.

36. Čo možno považovať za prenasledovanie pre potreby rozhodovania o udelení, či neudelení azylu

upravuje Zákon o azyle v ustanovení § 2 písm. d/. Musí ísť o závažné alebo opakované konanie
spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý
postihuje jednotlivca podobným spôsobom a toto konanie spočíva či už v násilí rôzneho druhu,
diskriminačnýchopatreniach,neprimeranomalebodiskriminačnomtrestnomstíhaní,potrestaní,čitreste
a ďalších, viď citované ustanovenia § 2 písm. d/ Zákona o azyle. Ako už bolo uvedené, vyhodnotenie

týchto aspektov bolo úlohou žalovaného.

37. Na tomto mieste považuje správny súd za nevyhnutné uviesť, že konanie o medzinárodnej
ochrane má svoje špecifiká, a to vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Pokiaľ ide o bremeno
tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa a správny orgán.
V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, teda v situácii,
kedy žiadateľ ani správny orgán nie sú schopní preukázať, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie
presvedčivým dôkazom. V týchto prípadoch ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa
a táto sa stáva kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení,

ktorá sú neoddeliteľne spojená s následným vyhodnotením splnenia podmienok na udelenie azylu,
v danom prípade opodstatnenosti obáv z prenasledovania. Keďže žalobca v rámci konania nepredložil
žiadne dôkazy, žalovaný v danom prípade musel vychádzať len z výpovede žalovaného, ktorú
musel vyhodnotiť jednak vo vzťahu k informáciám o krajine pôvodu, ktoré zabezpečil a ktoré sú
v podobe správy o krajine pôvodu súčasťou administratívneho spisu a za druhé vo vzťahu k celkovej

dôveryhodnosti výpovede žalobcu, resp. ním prezentovaného príbehu, ktorý by v prípade záveru o jeho
nedôveryhodnosti zakladal dôvod nesplnenia podmienky, že v prípade žalobcu sa jedná o opodstatnenú
obavu z prenasledovania. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že posudzovanie dôveryhodnosti
žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah žalovaného o
osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti jeho tvrdení v konfrontácii

so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Dôveryhodnosť osoby žiadateľa žalovaný
posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by žiadateľ preukázal
pravdivosť svojich tvrdení o možnom prenasledovaní v krajine pôvodu, v nadväznosti na celkové
správanie žiadateľa v priebehu administratívneho konania. Avšak na preukázaní pravdivosti tvrdení
musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené, sled opísaných

udalostí vlastného konania, či konania úradov v krajine pôvodu by mal dávať logický zmysel, tieto
tvrdenia by nemali protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním žiadateľ
nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby.37. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu dospel k záveru,
že žalovaný v napadnutom rozhodnutí zohľadnil všetky zásadné tvrdenia žalobcu vyplývajúce z jeho
výpovedí a tieto vo vzájomných súvislostiach podrobil určitému testu vierohodnosti v nadväznosti

na očakávanú pravdepodobnosť správania žalobcu v podmienkach, v ktorých sa mohol žalobca
nachádzať v čase jednotlivých čiastkových situácií, ktoré žalobca opisoval pri odpovediach na jednotlivé
otázky zamestnancov správneho orgánu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí podrobne a pomerne
vyčerpávajúcim spôsobom uviedol jednotlivé dôvody, na základe ktorých dospel k svojim záverom
o nedôveryhodnosti tvrdení žalobcu a z toho vyplývajúceho nesplnenia podmienok podľa § 8 Zákona

o azyle. Tieto dôvody sa opierajú o výpovede žalobcu, majú svoju vnútornú logiku a sú podľa správneho
súdu dostatočné na prijatie záverov prezentovaných vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ
teda správny súd konštatoval dostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia opierajúceho sa
zistený skutkový stav, nevyhnutne z toho vyplýva záver, že aj samotný skutkový stav zistený žalovaným
je nevyhnutné hodnotiť ako zistený v dostatočnej miere na správne posúdenie veci. Prirodzene, vždy
existuje priestor na zistenie ďalších a ďalších skutočností, v danom prípade však s ohľadom na charakter

predmetnej právnej veci a určitej miery dôkaznej núdze spôsobenej žalobcom, ktorý dôvodnosť svojej
žiadosti preukazoval len svojimi tvrdeniami, z ktorých väčšina nebola spôsobilá overenia, správny súd
zistenie skutkového stavu žalovaným vyhodnotil ako dostatočné. Správny súd považuje za nevyhnutné
uviesť,žežalobcavrámcisvojejžalobnejargumentáciereagovalnazáveryadôvodyžalovanéhotakmer
výhradne všeobecným spôsobom, prípadne zopakovaním argumentov, ktoré uviedol už v rámci svojich

výpovedí, avšak žiadnym spôsobom, napr. uvedením nových skutočností, prípadne konkretizovaním
už uvedených tvrdení, neposkytol správnemu súdu dôvody spôsobilé privodiť záver o neudržateľnosti,
resp. nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.

38. Pokiaľ žalobca namietal, že závery žalovaného nie sú v súlade s administratívnym spisom, s touto

argumentáciou žalobcu sa nemožno stotožniť, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia opierajúce
sa o výpovede žalobcu vo svojej podstate plne zodpovedá tomu, ako sú výpovede žalobcu zachytené
v zápisniciach nachádzajúcich sa v administratívnom spisu. Pokiaľ žalovaný v rámci odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia na prepojenie svojich záverov, tak aby dávali zmysel vo svojej celistvosti,
uviedol vlastné hodnotenie vierohodnosti tvrdení žalobcu bez toho, aby takéto skutočnosti priamo

vyplývali z obsahu administratívneho spisu, možno takýto postup podľa správneho súdu hodnotiť
s ohľadom na objektívnu neoveriteľnosť väčšej časti tvrdení žalobcu ako prirodzený, bez ktorého by
prísne vzaté nebolo možné žiadosť žalobcu o udelenie azylu s ohľadom na špecifiká predmetnej
veci relevantne vyhodnotiť. S ohľadom na uvedené správny súd vyhodnotil žalobné body ohľadne
nedostatočného zistenia skutkového stavu a rozporu obsahu administratívneho spisu so zisteným

skutkovým stavom ako nedôvodné.

39. Správny súd na podporu svojej argumentácie, v rámci ktorej vyhodnotil napadnuté rozhodnutie
ako zákonné uvádza, že žalobca pri podaní vyjadrenia dňa 04.07.2024 do zápisnice uviedol, že
pred deviatimi dňami opustil domovskú krajinu, pretože bol v ohrození života, nakoľko konvertoval

na kresťanskú vieru a z tohto dôvodu mu v krajine pôvodu hrozí smrť, ďalej uviedol, že do Turecka
odcestoval legálne na svoj cestovný doklad ale predtým mu jeho matka našla prevádzača s prezývkou
Chejam, ktorý mu zabezpečil brazílsky pas, matka s prevádzačom všetko dohodla a zaplatila
prevádzačovi za cestu žalobcu do Anglicka 25 000 Eur. Takto žalobcom uvedené skutočnosti sú
v zásadnom rozpore s jeho tvrdeniami, ktoré uviedol v rámci výpovede dňa 13.08.2024, kedy tvrdil, že

do Turecka vycestoval za účelom nákupu oblečenia, teda nie z dôvodu konvertovania na kresťanstvo
a až v Turecku sa po telefonáte otca mal dozvedieť, že by po návrate do Iránu mohol mať problémy
kvôli ním tvrdenej konverzii na kresťanstvo. Ďalší rozpor vo výpovedi žalobcu možno nájsť v tom,
že vo svojej výpovedi dňa 13.08.2024 už netvrdil, že brazílsky pas vybavovala jeho matka, ale že
sám kontaktoval osobu, ktorá mu tento pas neskôr zabezpečila. Rovnako rozporným v porovnaní

s výpoveďou zo dňa 04.07.2024 je tvrdenie žalobcu zo dňa 13.08.2024 o tom, že prevádzačovi mal
zaplatiť tretinu zo sumy 25 000 Eur a to tým spôsobom, že mu prenechal bankomatovú kartu a zvyšok
mal byť uhradený v spolupráci s kamarátmi žalobcu. To všetko uviedol žalobca dňa 13.08.2024 napriek
tomu, že dňa 04.07.2024 do zápisnice o podaní vysvetlenia uviedol, že prevádzačovi zaplatila 25 000
Eur jeho matka. Rozpornými sú tiež tvrdenia žalobcu zo dňa 13.08.2024, podľa ktorých sa stretol

smatkinýmipriateľmivTureckuapreberalsnimimožnostisvojhovycestovaniazTureckaaonimuajdali
kontakt na prevádzača, avšak vo výpovedi zo dňa 08.10.2024 už uviedol, že s matkinými známymi sa
v Turecku stretol a títo mu odporučili kde by mohol nakúpiť najlacnejšie oblečenie. Na podobné rozpory,
na základe ktorých žalovaný vyhodnotil výpovede žalobcu ako nedôveryhodné, poukazoval žalovanýv napadnutom rozhodnutí, v ktorom prijal záver o tom, že vzhľadom na nedôveryhodnosť výpovede
žalobcu, nemožno žalobcu považovať za kresťanského konvertitu a z tohto dôvodu nie sú ani obavy
žalobcu z prenasledovania kvôli náboženstvu opodstatnené, a to ani v prípade, že by sa preukázalo, že

žalobca je kresťanským konvertitom, a to z dôvodu, že kresťanstvo nepraktizoval verejne ani nijakým
iným spôsobom, na základe ktoré by bolo možné obavy z prenasledovania vyhodnotiť ako opodstatnené
vo vzťahu činnosti iránskych úradov v obdobných prípadoch. Rozpory uvedené správnym súdom závery
žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí podľa správneho súdu len potvrdzujú.

40. Dôvody uvedené žalovaným vo vzťahu k nesplneniu podmienky opodstatnenosti obavy žalobcu
z prenasledovania v súvislosti s dôvodom zastávania určitých politických názorov vo vzťahu k účasti
žalobcu na demonštrácii v roku 2022 správny súd rovnako vyhodnotil ako logické a dostačujúce, keďže
nevidel opodstatnenosť tvrdení žalobcu, prečo by malo žalobcovi hroziť prenasledovanie z uvedeného
dôvodu s odstupom dvoch rokov, ak iránske úrady voči žalobcovi počas týchto dvoch rokov nepodnikli
žiadne represívne kroky.

41. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú rovnako argumentáciu žalobcu vo vzťahu k záverom
žalovaného o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť
subsidiárnu ochranu tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale sú dané
vážne dôvody domnievať sa, že by žiadateľ bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej

hrozbe vážneho bezprávia. Pod vážnym bezprávím sa podľa Zákon o azyle rozumie uloženie trestu
smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym a konkrétnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

sú pri rozhodovaní o poskytnutí, či neposkytnutí doplnkovej ochrany, podobne ako v prípade udelenia,
či neudelenia azylu, do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je nevyhnutné
vychádzať. V konaní nebolo podľa záverov žalovaného a správneho súdu preukázané, že by v krajine
pôvodu žalobcu prebiehal ozbrojený konflikt, na základe čoho tretia z eventualít vážneho bezprávia
v zmysle Zákona o azyle s nebola naplnená. Rovnako tak ďalšie dve eventuality (uloženie trestu smrti

alebo jeho výkon a mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest) vážneho
bezprávia podľa Zákona o azyle podľa žalovaného ako aj správneho súdu neboli naplnené, keďže
tieto závery mali svoj podklad v nepreukázaní skutočnosti, že žalobca je kresťanským konvertitom,
resp. ak by táto skutočnosť aj preukázaná bola, v konaní bolo preukázané, že žalobca kresťanstvo
nepraktizoval verejne ani nijakým iným spôsobom, na základe ktorého by existovali vážne dôvody

domnievať sa, že by žalobca bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, prípadne mučeniu alebo neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Vo vzťahu k záverom žalovaného o neposkytnutí doplnkovej
ochrany správny súd vzhľadom na uvedené uvádza, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí možnosťou
udelenia doplnkovej ochrany po posúdení dôvodov uvádzaných žalobcom dostatočne zaoberal a svoje

závery ohľadne neposkytnutia doplnkovej ochrany v napadnutom rozhodnutí relevantným spôsobom
odôvodnil.

42. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že neidentifikoval ani jeden z dôvodov na
zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 SSP, na základe čoho považoval napadnuté

rozhodnutie za súladné so zákonom a správnu žalobu z tohto dôvodu postupom podľa § 219 SSP ako
nedôvodnú zamietol.

43. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní
ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené

trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok
na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní
alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v
správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,
aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom

rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP

neustanovuje inak.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.