Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 15, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120327542
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6120327542.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: A. B. C., narodená XX.XX.XXXX,
bytom v C., D. XX, zastúpenej JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Čajakova
5, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom Tr. SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie
17.523,44 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 19.
septembra 2024 sp. zn. K2 – 37C/82/2020

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 19. septembra 2024 č.k. K2 – 37C/82/2020-448 tak,
že žalobu z a m i e t a.

Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

. Mestský súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 19. septembra
2024 č.k. K2 – 37C/82/2020-448 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 17.523,44 € s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 17.523,44 € od 02.07.2020 do zaplatenia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a vyslovil, že žalobkyňa má právo proti žalovanému na náhradu trov konania
v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 17.523,44 € s príslušenstvom
na tom skutkovom základe, že podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností – pozemkov zapísaných
na LV č. XXXXX v k.ú. C. - E. ako parcela č. 4010/3 o výmere 183 m2, parc. č. 4297/20 o výmere
80 m2, parc. č. 4300/14 o výmere 272 m2, parc. č. 4304/31 o výmere 2985 m2, parc. č. 4304/33 o
výmere 619 m2, parc. č. 4309/5 o výmere 61 m2, parc. č. 4311/90 o výmere 822 m2, a to vo veľkosti
podielu 1/3 k celku, na ktorých sa nachádza tzv. F. G.. Predmetné nehnuteľnosti - pozemky, žalovaný

užíva od roku 1957, kedy začal na uvedených pozemkoch realizovať výsadbu verejnej zelene, ktorá
skutočnosť podľa žalobkyne vyplýva aj z listu vlastníctva č. XXXXX, kde je stanovený spôsob užívania
pozemku a predovšetkým z listín Magistrátu mesta Košice, ako aj pozvánky zo dňa 18.03.2016, kde
mesto Košice uviedlo, že funkčné využitie parciel (aj ostatných parciel evidovaných v tzv. F. G.) v zmysle
platného Územného plánu hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice, je pre ne definovaná funkcia
verejnej zelene. V zmysle strategického dokumentu mesta Košice - Miestneho územného systému
ekologickejstability(ďalejlenMÚSES),schválenéhomestskýmzastupiteľstvomuznesenímč.811/2013,

je táto lokalita špecifikovaná ako mestské biocentrum regionálneho významu BC-RM. Žalobkyňa tiež
tvrdila, že niekoľkokrát vyzvala žalovaného k vyporiadaniu vzájomných vzťahov, naposledy listom zo dňa
17.05.2018,avšakbezúspešne.Uplatnenápohľadávkavistinepredstavovalapodľaopisurozhodujúcich
skutočností uvedených v žalobe nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 02.07.2018do 01.06.2020. Pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia žalobkyňa vychádzala z všeobecnej
hodnoty nájmu pozemkov, ktorých je podielovou spoluvlastníčkou, vo výške 5,234 €/m2/rok.

3. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 02.10.2023, č. k. K2-37C/82/2020-368 tak, že žalovanému
uložil zaplatiť žalobkyni sumu 17.523,44 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 17.523,44
€ od 02.07.2020 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4.1 Krajský súd v Košiciach, na základe odvolania žalovaného, uznesením zo dňa 21.05.2024, č. k.
6Co/40/2024-420 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, okrem výroku, ktorým bol opravený
výrok I. uznesenia zo dňa 31.01.2023, č. k. 37C/82/2020-279 a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4.2 Odvolací súd vyslovil právny názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak na
zistený skutkový stav aplikoval ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/227/2022 zo dňa 19.10.2023, vydané v konaní, ktorého
podstatou je obdobný stav ako aj právne posúdenie, v ktorom rozhodnutí iný senát Krajského súdu v
Košiciach konštatoval, že pokiaľ zákon č. 66/2009 Z.z. vo svojom § 1 ods. 2 hovorí o tom, že tento zákon
sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahoch k pozemkom, na ktorých je umiestnený
cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkvi, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín,

športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, úpravu o
primeranej aplikácii zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemky podľa označeného § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba
na usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného
vecného bremena aj k pozemkom § 1 ods. 2 citovaného zákona. Niet žiadneho rozumného dôvodu,
prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno

aj k pozemkom vymenovaným v § 1 ods. 2 tohto zákona a prečo by vo vzťahu k nim mal existovať
odlišný režim v porovnaní s pozemkami podľa § 1 ods. 1 tohto zákona. Pokiaľ sám zákonodarca podľa
§ 1 ods. 2 tohto zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený
cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň tých pozemkov, na ktorých sa
nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 tohto zákona, preto niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na

ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba. Odvolací súd dal
do pozornosti, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací v minulom období opakovane v obdobných
veciach týkajúcich sa právnych vzťahov medzi vlastníkmi pozemkov v Košiciach, k.ú. C. - E. v lokalite
tzv. F. G. a mestom Košice [napr. sp. zn. 2Co/205/2021 (44C/44/2020 OS Košice II), 3Co/191/2021
(44C/42/2020 OS Košice II), 6Co/78/2022 (15C/61/2018 OS Košice II), a 2Co/134/2022 (20C/87/2020

OS Košice II)] dospel k záveru (zhodne tak ako právne vzťahy vo väčšine boli posúdené aj súdom prvej
inštancie), že ide zohľadniac pri tom mestom Košice predložené listinné dôkazy, o vzťah medzi mestom
Košice, do vlastníctva ktorého podľa osobitného predpisu zák. č. 138/1991 Zb. prešla verejná zeleň
a vlastníkmi pozemkov pod touto verejnou zeleňou (F. G.) posudzovaný podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č.
66/2009 Z.z., kedy priamo na základe zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo vo verejnom záujme k pozemkom pod

verejnou zeleňou dňom účinnosti tohto zákona v prospech mesta Košice ako vlastníka verejnej zelene
- F. G., právo zodpovedajúce vecnému bremenu a na strane povinného z vecného bremena (vlastníka
pozemku) ide o obmedzenie vo výkone vlastníckeho práva, ktoré je povinný na svojom pozemku vo
verejnom záujme strpieť. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť žalobou
uplatneného nároku, zaoberať sa žalovaným predloženými listinnými dôkazmi, vykonať dokazovanie

uvedenými listinami a venovať náležitú pozornosť spôsobu využitia pozemkov evidovaných na LV č.
XXXXX, k. ú. H., ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a súčasne sú predmetom sporu.

5. Súd prvej inštancie po vrátení veci, po vykonanom dokazovaní viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu právne vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1,2 zák. č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí, § 1

ods. 1, § 2 ods. 1,2, § 4 ods. 1,2 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 66/2009 Z. z.), § 151n ods. 1, § 151o ods.
1, § 128 ods. 2, § 563, § 517 ods. 1 veta prvá, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 3 nar. vl.
č. 87/1995 Z.z..

6.1 Konštatoval nespornosť skutkového stavu ohľadne vlastníctva pozemkov žalobkyňou v žalovanom
období, t. j. od 02.07.2018 do 01.07.2020, ich výmery a skutočnosti, že uvedené pozemky sa nachádzajú
v lokalite tzv. F. G., ktorú územný plán hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice definoval ako verejnúzeleň. Táto lokalita bola v zmysle Miestneho územného systému ekologickej stability (ďalej ako
„MÚSES“) špecifikovaná ako Mestské biocentrum regionálneho významu BC - RM a začlenená do
regionálneho mestského biokoridoru I. J. - F. G. - J. K. L. M. - N. J. - N. K. - G., má vysokú ekologickú

hodnotu, kde na celom jej území, a preto pochopiteľne aj na spornom pozemku, stále platí zákaz stavať
a realizovať zástavbu, nesmú sa tu vykonávať činnosti, ktoré vedú k zníženiu jeho stupňa ekologickej
stability. MÚSES bol schválený uznesením Mestského zastupiteľstva č. 811/13 zo dňa 16.12.2013.
6.2 Zo zhodných tvrdení strán sporu vyplynulo, že predmetné parcely žalovaný dlhodobo (od roku 1957)
využíva, keď na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene označovanej ako „F. G.“.

Správounárodnéhomajetku„F.G.“bolpoverenýZáhradníckyasad.podnikmestaKošíc,ktorýsprávuku
dňu 30.11.1987 odovzdal Záhradníckemu a sad. podniku mesta Košíc - Správa verejnej zelene Košice.
Uvedené vyplynulo z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987.
Ku dňu účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku
preukázal Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, pričom delimitačným protokolom zo dňa
28.06.1991 tento majetok bol odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na

základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa 14.mája 1991 ako rozpočtová
organizáciamesta.Uvedenévyplynulozprotokoluoprechodevlastníctva,majetkovýchprávazáväzkov,
v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 03.05.2004. Súd mal za to, že postupný prevod
F. G. bol z predložených listinných dôkazov dostatočne jasný a zrejmý, a v konaní bol preukázaný
prechodvlastníctvaF.G.namestoKošice.ŽalovanýjednoznačnepreukázalvlastníctvoF.G.,nakoľkouž

minimálne od roku 1987 konal ako vlastník, keď Hospodárskou zmluvou z 10.11.1987 previedol správu
tejto lokality. Z uvedeného vyplýva, že bola splnená podmienka uvedená v ust. § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009
Z.z., a to, že cit. zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých
je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č.
138/1991 Zb..

7. Vzhľadom na neexistenciu zmluvného vzťahu, ktorý by žalovaného oprávňoval nehnuteľnosti v
podielovom spoluvlastníctve žalobkyne užívať, 01.07.2009 v súlade s § 4 ods.1 z. č. 66/2009 Z.z. vzniklo
k predmetným pozemkom v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom
ktorého je držba a užívanie pozemku pod stavbou, resp. verejnou zeleňou žalovaným.

8.1 Pri posúdení charakteru náhrady za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. poukázal
na to, že rozhodovacia prax súdov nebola v tejto otázke vždy jednotná, keď pôvodne sa priznávala
opakovaná náhrada a až následne bolo ustálené, že sa jedná o jednorazovú náhradu.
8.2 V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 194/2018

z 26. augusta 2019, ktoré vychádzalo zo záverov dovolacieho súdu v rozhodnutiach z 24. marca
2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014. Zároveň poukázal na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 8 Cdo 17/2019 z 30. novembra 2020, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj
správnosťou vyriešenia právnej otázky, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno
v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia, vo
výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či
existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za
obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.
vo forme opakujúceho sa plnenia, a z ktorého je zrejmé, že náhrada za zriadenie vecného bremena má

charakter jednorazovej odplaty.

9. Súd prvej inštancie preto riešil otázku temporálnych účinkov rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
8Cdo 17/2019, t. j. či a ako sa nový právny názor najvyššieho súdu ohľadne jednorazovej odplatnosti
náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom uplatní v danom

prípade.

10.1 Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný kladie žalobkyni na ťarchu, že si neuplatnila svoje
právo na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom zriadeným
zákonom č. 66/2009 Z. z. v 3-ročnej premlčacej lehote, plynúcej odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009

Z. z., t. j. od 01.07.2009, čím na ňu prenáša povinnosť predvídať v rozhodnej dobe od 02.07.2017 do
01.07.2020 budúci vývoj judikatúry, ktorá bola prelomená rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo
17/2019 z 30. novembra 2020, pričom žaloba bola podaná na súde dňa 01.07.2020.10.2 Ak by súd aplikoval „nový“ právny názor za tejto situácie, došlo by podľa názoru súdu k popretiu
legitímnych očakávaní žalobkyne, založených na dlhoročnej dovtedajšej ustálenej rozhodovacej praxe
všeobecných súdov, ktoré po dobu cca 10 rokov priznávali náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

zákonným vecným bremenom ako opakované plnenie. Tieto legitímne očakávania žalobkyne mohli trvať
najdlhšiedookamžikuzverejneniarozhodnutiadňa30.11.2020,ažodtohtookamžikudošlokprelomeniu
ustálenej súdnej praxe a posudzovania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zákonným
vecným bremenom zriadeným zákonom č. 66/2009 Z. z. ako jednorazovej.
10.3 Pokiaľ by súd v tomto prípade aplikoval „nový“ právny názor, nedal by žalobkyni šancu, aby

prispôsobilasvojekonanienovémuprávnemunázoru,čímbydošlokneprípustnémuzásahudojejpráva
na prístup k súdu, práva na spravodlivú súdnu ochranu a súd by tiež porušil aj jej legitímne očakávania,
že na jej právnu vec bude aplikovaný právny názor, ktorý bol v čase podania žaloby ustálený dlhoročnou
rozhodovacou praxou súdov.
10.4 Legitímne očakávania žalobkyne ohľadne ustálenej rozhodovacej praxe, ktoré do značnej miery
ospravedlňujú žalobkyňu, že svoj nárok si neuplatnila v trojročnej premlčacej lehote, v danom prípade

podľa názoru súdu prevažujú nad legitímnym očakávaním žalovaného, aby súd aplikoval správny výklad
práva prichádzajúci s novým právnym názorom.
10.5 Žalobkyňa podala žalobu ešte pred vydaním rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo 17/2019,
a preto aplikácia retrospektívneho prístupu by v danom prípade, vzhľadom na legitímne očakávania
žalobkyne, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych

autorít, by bola neprimerane tvrdá. Preto mal súd za to, že za obmedzenie vlastníckeho práva k
pozemkuvecnýmbremenomzriadenýmvprospechžalovanéhozákonomč.66/2009Z.z.patrížalobkyni
primeraná náhrada vo forme opakujúceho sa plnenia. Vzhľadom na uvedené námietku premlčania
vznesenú žalovaným súd posúdil ako nedôvodnú.

11.1 Pri stanovení výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom súd
konštatoval, že rozsah užívania pozemkov žalobkyne z celkovej výmery 5022 m2, vzhľadom na veľkosť
spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, t. j. 1/3 z celku, predstavuje 1674 m2, nebol sporný.
11.2 Súd vychádzal zo všeobecnej hodnoty nájmu vo výške 5,234 €/m2/rok, z ktorej sumy vychádzala
aj žalobkyňa, a poznamenal, že vecné bremeno síce nie je nájomným vzťahom medzi povinným

a oprávneným subjektom, napriek tomu vyčíslením primeranej náhrady sa má kompenzovať ujma
povinného subjektu.
11.3 Žalobkyni tak vzniklo právo na náhradu za obmedzenie jej vlastníckeho práva zákonným vecným
bremenom za užívanie nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č. XXXXX, v katastrálnom území
H., za obdobie od 02.07.2018 do 01.07.2020, t. j. za dva roky, v hodnote 5,234 €/m2/rok, čo predstavuje

pri rozsahu užívania jej podielu 1674 m2, nárok vo výške 17.523,44 € (výška finančnej odplaty za jeden
rok predstavuje 1674 m2 x 5,234 €/m2/rok, t. j. 8.761,72 €, a za dva roky spolu 17.523,44 €). Zároveň
súd priznal žalobkyni aj nárok na príslušenstvo v žalobkyňou uplatnenou rozsahu.

12. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2 CSP a žalobkyni, ktorá mala vo

veci plný úspech, priznal plnú náhradu trov konania.

13.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
žalobkyne v celom rozsahu zamietne.

13.2 Žalovaný citoval z napadnutého rozhodnutia a uviedol, že dané rozhodnutie je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej má náhrada za zákonom
zriadenévecnébremenocharakterjednorazovéhoplnenia.Uviedol,žesanestotožňujesargumentáciou
súdu prvej inštancie ohľadne legitímnych očakávaní vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej praxi v čase
podania žaloby v danej veci a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.

9Co 81/2023 zo dňa 22.05.2024, v ktorom odvolací súd k otázke právnej istoty a legitímnych očakávaní
uviedol: 21. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní prejavujúcich sa
v zásahu do práva na ochranu vlastníctva (majetku), odvolací súd uvádza, že Európsky súd pre ľudské
práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho
očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Judikatúra

nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen
doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená, i keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi
požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, z aplikačnej
praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnostiviazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť vývoj judikatúry
k posudzovanej otázke (porovnaj aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 46/2013, sp. zn. II.
ÚS 346/08). Už v čase podania žaloby bola rozhodovacia prax súdov v otázke posudzovania nároku

na odplatu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. nejednotná a len prevažujúca prax súdov
nižšej inštancie nezakladá nárok na priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena.
Odvolací súd dopĺňa, že k retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadril vo svojich
rozhodnutiach (sp.zn. 8 MCdo/4/2014, 3 Cdo/223/2016, 3 Cdo/198/2017, 9 Cdo/67/2020,
7 Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy,

nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva,
že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo
netvorí, ale iba nachádza (viď NS SR sp.zn. 7 Cdo/77/2020). Obdobne Krajský súd v Košiciach v otázke
legitímnych očakávaní argumentoval aj v rozsudku sp.zn. 6 Co/78/2023 zo dňa 20.06.2023, z ktorého
žalovaný následne citoval body 60. a 61.. Žalovaný sa teda stotožnil s vyššie prezentovaným názorom

Krajského súdu v Košiciach, vyjadreným v citovaných rozhodnutiach a má za to, že súd prvej inštancie
v konaní vec nesprávne právne posúdil.

14. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že predmetom tohto konania nie je
bezdôvodné obohatenie titulom vecného bremena, v dôsledku užívania pozemkov pod stavbami tak,

ako je tomu v spomínanom uznesení NS SR 8 Cdo/17/2019. Lokalita Borovicového hája nikdy nebola
stavbou, žalovaný do dnešného dňa nepredložil žiadne stavebné alebo iné povolenie (kolaudačné
rozhodnutie), v dôsledku ktorého by sa dalo považovať dané územie za stavbu, resp. za park. Podotkla,
že podľa zákona č. 66/2009 Z.z. by malo vzniknúť v prospech žalovaného právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva

uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,
ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Toto sa však na územie Borovicového
hája nevzťahuje, ba priam ho determinuje do iného režimu. Uvedená problematika bola pomerne
podrobne riešená na Okresnom súde Košice II sp.zn. 16C/52/2016, ktoré bolo potvrdené Krajským
súdom v Košiciach sp.zn. 6Co/110/2019. Zastáva preto názor, že na pozemkoch žalobcu, o ktoré ide vo

veci samej, vecné bremeno v prospech žalovaného na základe zákona č. 66/2009 Z.z. nevzniklo. Okrem
toho, podľa protestu prokurátora Pd/83/12 zo dňa 17.10.2013 Mestské zastupiteľstvo Košice uznesením
č. 797/2013 zo dňa 16.12.2013 zrušilo všeobecne záväzné nariadenie č. 2/1991, o zakladaní, údržbe
a ochrane verejnej zelene a došlo k zriadeniu Miestneho územného systému ekologickej stability mesta
Košice.Nášprávnyporiadokanipojemverejnázeleň nepozná,bapriamužzosamotnéhonázvuverejná

zeleň je zrejmé, o aký nezmysel ide, keďže sa nachádza na súkromných pozemkoch, patriacich fyzickým
osobám, čím sa narúša čl. 20 Ústavy SR. Má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny
a navrhla uvedený rozsudok potvrdiť a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania.

15. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému doručené dňa 30.12.2024, ďalšie

vyjadrenia v spore doručené neboli.

16. Odvolací súd pred prejednaním odvolania vyzval žalobkyňu a žalovaného v zmysle ustanovenia §
382 CSP, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 100 ods. 1,2, § 101 Občianskeho zákonníka,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

17. Žalobkyňa sa k výzve odvolacieho súdu nevyjadrila.
18. Žalovaný na základe výzvy odvolacieho súdu zotrval na názore, že vo vzťahu k pozemkom, ktoré
sú predmetom konania vzniklo v zmysle § 4 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. vecné
bremeno, pričom právo na jednorazovú finančnú náhradu za toto vecné bremeno vzniklo vlastníkovi

zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti cit. zákona a ktoré sa premlčuje v zákonom stanovenej
3-ročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula dňa 01.07.2012. Zotrval na vznesenej námietke premlčania
a súhlasil s použitím ust. § 100 ods. 1,2 a § 101 OZ na prejednávanú vec.

19. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobkyni prostredníctvom právneho zástupcu na vedomie zaslané dňa

07.04.2025.

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadeniaodvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

21. V prejednávanom spore neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie,
preto odvolací súd rozsudok zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (§ 388 CSP).

22. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 15.04.2025 o 09.15 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 08.04.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1, 3 CSP.

23. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, h/ CSP, t.j. že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/) a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré

nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP), avšak len
za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady
môžebyťnesprávnerealizovanámanudukčná (poučovacia)povinnosťsúdu,pochybeniavovykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),

porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Preskúmaním napadnutého
rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu.

25. Odvolací súd však dospel k záveru, že v prejednávanej veci bol naplnený odvolací dôvod podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP, lebo súd síce správne aplikoval zák. č. 66/2009 Z.z. na zistený skutkový
stav, avšak ho nesprávne vyložil, ak dospel k právnemu záveru, že za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva prináleží opakovaná náhrada.

26. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bolo nesprávne právne posúdenie priznanej náhrady

za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z., keď súd prvej inštancie priznal
žalobkyni náhradu vo forme opakujúceho plnenia a neposúdil jej nárok ako nárok na jednorazovú
náhradu, pričom vychádzal z princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní.

27. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej

inštancie, v zmysle ktorého žalobou uplatnený nárok je nárokom na náhradu za zákonné vecné bremeno
vzniknuté v prospech žalovaného k pozemkom v spoluvlastníctve žalobkyne podľa zák. 66/2009 Z.z..
Nestotožňuje sa však so záverom súdu o dôvodnosti priznania opakovanej náhrady vychádzajúc
z princípu legitímnych očakávaní, že na jej právnu vec bude aplikovaný právny názor, ktorý bol v čase
podania žaloby ustálený dlhoročnou rozhodovacou praxou súdov.

28. Vzhľadom na súdom prvej inštancie konštatovanú nespornosť skutkového stavu ohľadne vlastníctva
pozemkov žalobkyňou v žalovanom období, t. j. od 02.07.2018 do 01.07.2020, ich výmery, skutočnosti,
že uvedené pozemky sa nachádzajú v lokalite tzv. F. G., ktorú územný plán hospodársko-sídelnej
aglomerácie Košice definoval ako verejnú zeleň, a ktoré žalovaný dlhodobo (od roku 1957) využíva a

ktorých vlastníctvo jednoznačne preukázal, súd dospel k záveru, že bola splnená podmienka uvedená
v ust. § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a to, že cit. zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce podľa
osobitnéhopredpisu,ktorýmjezák.č.138/1991Zb..Vzhľadomnaneexistenciuzmluvnéhovzťahu,ktorý
by žalovaného oprávňoval nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne užívať, 01.07.2009 v

súlade s § 4 ods.1 z. č. 66/2009 Z.z. vzniklo k predmetným pozemkom v prospech žalovaného právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého je držba a užívanie pozemku pod stavbou, resp.
verejnou zeleňou žalovaným.29. Podstatným z hľadiska rozhodnutia v spore zostalo vyriešenie otázky, či žalobkyni patrí za zriadenie
vecného bremena v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. jednorazová alebo opakovaná náhrada za obmedzenie
jej vlastníckeho práva, vzhľadom na to, že v čase podania žaloby na súd bol ustálený dlhoročnou

rozhodovacou praxou súdov názor, že táto náhrada je opakovaná.

30. Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z., samotný
zák. č. 66/2009 Z.z. neobsahuje úpravu priznávania náhrady za zriadenie vecného bremena.

31.Súdnoupraxoubolopostupneustálené,ževlastníkovipozemkupatríopakujúcasa(niejednorazová)
náhrada vo výške obvyklého nájomného. Súdna prax vychádzala z dovtedajšej rozhodovacej činnosti
vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález Ústavného súdu SR PL.ÚS 42/2015 zo dňa
12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS/237/2009 sa ústavný súd priklonil k úvahám o
opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto
ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach a aj okresné súdy v obvode tohto

krajského súdu.

32. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach až na kolégiu dňa 06.04.2022 zaujalo k
otázke náhrady podľa zák. č. 66/2009 Z.z. stanovisko, v zmysle ktorého aj v prípade náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z. patrí jednorazová náhrada a tá patrí len

vlastníkovi pozemku v čase vzniku vecného bremena, pričom vychádzalo v tom čase už z ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

33. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako

judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z

hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017).

34.1 Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke priznávania jednorazovej náhrady za
zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 01.07.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov,

nepredstavujú len rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019
zo dňa 30. novembra 2020, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, ale sú to aj novšie rozhodnutia, ktoré
nadväzujú na závery vyššie uvedených rozhodnutí.
34.2 Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a sp. zn.
8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo/49/2014 zo dňa 14. apríla 2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24. marca 2016,
ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5
zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený
právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zariadenie vecného
bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z..

34.3 Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie
vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí
sp.zn.IV.ÚS539/2020zodňa28.októbra2020,ktorýmústavnýsúdodmietolsťažnosťprotirozhodnutiu
NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne. Aj proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS

SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30. septembra 2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu subsidiarity,
leboovecisťažovateľovprebiehakonaniepredvšeobecnýmisúdmi,spornebolprávoplatnerozhodnutý.
34.4 Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia
prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie
jednorazovejnáhrady;jednásaorozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Cdo171/2021z27.októbra

2021 a sp. zn. 1 Cdo 99/2019 z 26. januára 2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 8 Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej
náhrade vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 2 Cdo/151/2020 zo dňa 31. marca 2022.35.1 Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté
podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných
právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada

vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp.
zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27. apríla 2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014,
3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné vecné bremeno v
zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa § 4
ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku

ku dňu účinnosti tohto zákona. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že náhradu
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do
usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zák. č. 66/2009 Z.z..
35.2 Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 tiež uviedol (viď ods. 20. odôvodnenia), že vecné
bremeno vzniknuté podľa zák. č. 66/2009 Z.z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 cit.

zák. za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová
náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky
tejto náhrady.
35.3 Treba tiež zdôrazniť, že dovolací súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/175/2019
zotrval na názore o jednorazovej náhrade napriek argumentom odvolacieho súdu, ktorý v dovolaním

napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena upraveného zák. č. 182/1993 Z.z. a
zák. č. 66/2009 Z.z., ktorú videl v časovom obmedzení (dočasnosti) vecného bremena vzniknutého
podľa zák. č. 66/2009 Z.z. (do vykonania pozemkových úprav), pričom vecné bremeno vzniknuté
zo zák. č. 182/1993 Z.z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov
vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, teda v tomto zákone nie je

trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené. Z týchto dôvodov odvolací súd v dovolaním
napadnutom rozsudku neaplikoval závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp. zn.
3Cdo/49/2014, vzťahujúce na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z..
Následne odvolací súd s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 4MCdo/2/2014 priznal náhradu vo forme
opakovanej náhrady. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd sa záverom o priznaní opakujúcej sa

náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve
obce alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.z.
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

36. Odvolací súd v tu prejednávanej veci nemá dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe,

ktorá bola vyššie popísaná.

37. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke jednorazovej náhrady za
zriadenie vecného bremena v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z.z., na ktorú odkazuje odvolací súd aj v tu
prejednávanom spore (§ 393 ods. 2 CSP), nie je možné priznanie opakovanej náhrady žalobkyni napriek

tej skutočnosti, že v čase podania žaloby žalobkyňa takéto rozhodnutie legitímne očakávala vzhľadom
na dovtedajšiu rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov.

38. Ako už odvolací súd konštatoval v iných rozhodnutiach riešiacich skutkovo a právne rovnaké
spory, priznanie jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena v zmysle § 4 zák. č. 66/2009

Z.z., vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a nemožno sa preto stotožniť
s argumentáciou žalobkyne, že porušuje princípy právneho štátu a princíp legitímnych očakávaní
žalobkyne.

39.1 Odvolací súd zotrváva na právnom názore, ktorý vyslovil v spore s obdobnou právnou

problematikou (sp. zn. 6Co/78/2023 zo dňa 20.06.2023) a to, že žalobkyňa je zastúpená právnym
zástupcom, ktorému vývin rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v čase od podania žaloby (návrhu
na vydanie platobného rozkazu) dňa 01.07.2020 musel byť zrejmý a samotná skutočnosť, že v čase
podávania návrhu na vydanie platobného rozkazu bola rozhodovacia prax súdov odlišná od stavu v čase
rozhodovania súdu, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na priznanie opakovanej náhrady za zriadenie

vecného bremena.
39.2 Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že k retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací
súd vyjadril vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017,
9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmenyprávnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej
obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový
právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho

prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza (viď NS SR sp. zn. 8Cdo/144/2020 zo dňa 30.05.2022,
zn. 7Cdo/77/2020 zo dňa 24.08.2022, zn. 2Cdo/113/2022 zo dňa 26.09.2024, zn. 1Cdo/2/2023 zo dňa
30.10.2024 a iné).

40. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje aj s právnym názorom iného senátu odvolacieho súdu

vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 9Co/81/2023 zo dňa 22.05.2024, v ktorom k princípu právnej istoty a
legitímnych očakávaní prejavujúcich sa v zásahu do práva ochranu vlastníctva (majetku) odvolací súd
uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka
právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic
proti Francúzsku, č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri
nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I

keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej
správnostisúdnehorozhodnutia,vaplikačnejpraxisúdovjemožná.Sohľadomnaústavnoprávnyprincíp
nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného
právneho názoru môže byť vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (porovnaj aj rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013, sp. zn. II. ÚS 346/08).

41. Odvolací súd napokon dodáva, že súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome
aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor, je vzhľadom na to potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.

42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto ak súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom vo forme opakovanej náhrady, vychádza
jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho názoru.

43. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z rozhodnutí vyšších súdnych autorít od ktorých odvolací súd

nemal dôvod sa odchýliť na skutkový stav v tomto spore prijal odvolací súd záver o nemožnosti priznania
náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov
spôsobom upraveným v zákone č. 66/2009 Z.z..

44. Podľa ust. § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej

( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

45. Podľa ust. § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená

pohľadávka.

46.Podľaust.§101OZ,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčaciadobajetrojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

47. Žalovaný vzniesol vočiuplatnenému nároku námietku premlčania, pričom z obsahu spisu nevyplynuli
žiadne okolnosti, pre ktoré by súd na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadnuť. Zákon pre
náhradu za vecné bremeno neupravuje premlčaciu dobu samostatne, preto sa v preskúmavanej veci
uplatní všeobecná premlčacia doba, vychádzajúc z ust. § 100 ods. 1,2, a § 101 Občianskeho zákonníka.
Pre určenie jej začiatku je rozhodné, kedy bolo možné právo uplatniť prvý raz, teda akonáhle je možné

podať voči žalovanému žalobu. Premlčacia doba začala plynúť 01.07.2009, t. j. odo dňa účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., pričom tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti,
teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve (porovnaj R 1/1998). V kontexte uvedeného
a vychádzajúc z ust. § 101 Občianskeho zákonníka sa právo žalobkyne na zaplatenie náhrady za vecné
bremeno premlčalo najneskôr 01.07.2012, pričom žalobkyňa žalobu podala na súde dňa 01.07.2020.

48. Odvolací súd záverom poznamenáva, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil aj
pri stanovení výšky náhrady, pokiaľ vychádzal zo všeobecnej hodnoty nájmu dotknutých pozemkov.
Odvolací súd uvádza, že žalovaný dotknuté pozemky neužíva bez právneho dôvodu, kedy by mu vzniklobezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájomného, ale právnym dôvodom užívania je zákonné
vecné bremeno. Náhrada za vecné bremeno nie je totožná s výškou obvyklého nájomného a spôsob
výpočtu oboch týchto náhrad je odlišný a stanovený vyhl. MS SR č. 492/2004 Z.z..

49. Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu s poukazom na protest prokurátora uviedla, že danú
lokalitu nemožno označiť ako verejnú zeleň, pričom v dôsledku protestu prokurátora bolo zrušené
uznesenie č. 2/1991 z 19.12.1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, odvolací súd poznamenáva, že
v proteste prokurátora bolo namietané definovanie pojmu verejná zeleň v rámci všeobecne záväzného

nariadenia, pričom však nemožno poprieť fakt, že daná lokalita je zeleňou vo vlastníctve mesta a je
prístupnou verejnosti.

50. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust.
§ 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

51. O nároku na náhradu trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1,2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola po rozhodnutí odvolacieho súdu neúspešná
v celom rozsahu, preto nemá nárok na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie a náhradu trov
odvolacieho konania) voči úspešnému žalovanému, ktorému tento nárok voči neúspešnej žalobkyni
vznikol v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ust. §
251 CSP.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).