Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823219105
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823219105.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu:
A. A., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom A. B. XX, C., občan SR, právne zastúpený: Advokátska
kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., so sídlom G. Švéniho 6, Prievidza, IČO: 50 595 652 proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava,
IČO: 00 151 866, o určenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 18C/8/2024-224 zo dňa 26. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3.500 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej
časti zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % z priznanej sumy.

1.2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy
vo výške 6.855,16 EUR s príslušenstvom z dôvodu, že bol dlhodobo nútený pracovať ako hasičský
záchranár špecialista nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ,
smernice 2003/88/ES. Nemajetkovú ujmu žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú
ujmu za čas pracovného pokoja určil ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy

zodpovedajúcej 15 % náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac.

1.3.Žalovanýnamietaldôvodnosťžalobcovhonárokuaneprimeranosťuplatňovanejvýškynemajetkovej
ujmy. Mal za to, že žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku podľa zákona č. 514/2003,
a to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a že
v zmysle uvedeného zákona neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovaného
smernica 2003/88/EHS nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností,

nakoľko sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Mal za to, že nie je vo veci pasívne vecne
legitimovaný. Pokiaľ mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu pohotovosť
nebola určovaná. Takisto žalovaný namietal premlčanie nároku. Minimálne požiadavky bezpečnostia ochrany zdravia, rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne
transponované do zákona
č.315/2001Z.z.Žalobcaneprekročilsmernicouurčenýmaximálnyrozsahtýždennéhoslužobnéhočasu.

Poukázal na to, že žalobca ani neuviedol, aká konkrétna škoda mu bola spôsobená s tým, že neboli
splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Tabuľku priloženú ako prílohu
k žalobe nemožno podľa žalovanej považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy,
nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí ako špekulatívny. Výška
nemajetkovej ujmy je neprimeraná,

a to aj s porovnaním výškou náhrad, ktoré sú priznávané obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Vo vzťahu k úroku z omeškania poukázal
na to, že v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia
súdu.

1.4. Súd prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania vec právne posúdil podľa

čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 10 ods. 2 Listiny základných
slobôd, čl. 19 ods. 2, čl. 36 ods. 1 písm. c/, d/, čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, bodu 5, čl. 1 ods. 1
až 3, čl. 2 ods. 1, 2, 3, 5, čl. 6 písm. a), b), čl. 16, čl. 17 ods. 1, 5 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, § 85 ods.
1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1, 4, § 97 ods. 1 písm. h/, § 103 ods. 1, 2, 5, §116 ods.

1,2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1,2, § 101, § 853 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy.

1.5. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je hasičom vo
funkcii technik - špecialista Hasičskej stanice so sídlom v Prievidzi, oddelenia prevádzkovo-technického
Okresného riaditeľstva HaZZ v Prievidzi. Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a
záchranného zboru v Trenčíne zo dňa 22.02.2022 bol žalobca preradený trvale na funkciu technik
- špecialista Hasičskej stanice so sídlom v Prievidzi oddelenia prevádzkovo-technického Okresného

riaditeľstva HaZZ v Prievidzi Krajského riaditeľstva HaZZ v Trenčíne. Takisto nebolo sporné, že
služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne a to podľa § 86 zákona o
HaZZ a to tým spôsobom, že týždenný pracovný čas sa skladá zo 17 hodín pracovných zmien (výkon
služby), po ktorých nasleduje určená 7 hodinová služobná pohotovosť, spojená s nevyhnutnou fyzickou
prítomnosťou príslušníka HaZZ na pracovisku. Žalobca do práce chodí každý tretí deň, nastupuje ráno

o 7:00 hod., končí o 7:00 hod. nasledujúci pracovný deň s tým, že služobná pohotovosť mu nastupuje
od 22:30 hod. do 6:00 hod. nasledujúceho dňa. Od roku 2022 pracuje na pozícii hasič - záchranár
špecialista protiplynovej ochrany, on je hlavný špecialista v tomto zameraní a pracujú s ním v jeho
zameraní ešte ďalší dvaja príslušníci HaZZ. Od roku 2008 pracuje v nastavenom režime: 24-hodinová
služba, po ktorej nasleduje 48-hodinový odpočinok, pričom sa doposiaľ menil len pomer pracovného

času a služobnej pohotovosti, ktorý môže byť v pomere 17 hodín pracovného času a 7 hodín služobnej
pohotovosti ( tento režim má jeho stanica), prípadne v režime 16 hodín pracovného času a 8 hodín
služobnej pohotovosti. Pracovná zmena mu začína každý tretí deň vždy o 7:00 hod. ráno a trvá do
7:00 hodiny nasledujúceho dňa, kedy od 22:30 hod. do 6.00 hod. je časom služobnej pohotovosti, od
6:00 hod. do 7.00 hod. odovzdávajú službu nastupujúcej ďalšej zmene. Žalobca pred súdom tvrdil,

že riešením z tejto situácie neúmerného pracovného zaťaženia by bolo prijať ešte jednu zmenu na
jeho hasičskú stanicu. Tvrdil, že ak nesplní počet pracovných hodín v rámci referenčného obdobia
( spravidla 6 mesiacov), musí si chýbajúce hodiny (5-6 hodín v rámci tohto obdobia) aj napriek tomu, že
má odslúžených cca 220 hodín v mesiaci, odpracovať, aby naplnil počet hodín referenčného obdobia.
Tieto skutkové tvrdenia žalobcu, ním uvádzané na pojednávaní, žalovaný účinne nepoprel. Rovnako

neboli účinne popreté ani tvrdenia žalobcu, že negatívne dôsledky neoprávneného zaťaženia v práci sú
tie, že nemá čas na rodinu, na priateľov, ani záľuby, ani tvrdenie zástupcu žalobcu, že toto zaťaženie
mohlo mať vplyv na schopnosť žalobcu splodiť prirodzenou cestou dieťa. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP (1)
Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. (2) Ak strana
poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia

o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Porušenie povinnosti tvrdenia
sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu majúcu za následok procesnú sankciu vo forme
buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (odsek 1), alebo vo forme neúčinnosti
nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (odsek 2). Na odvrátenie fikcie nespornostiskutkových tvrdení protistrany postačuje ich generálne popretie, kedy strana uvedie vlastné tvrdenia
o skutkových okolnostiach, k čomu v danom prípade vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam žalobcu zo
strany žalovaného nedošlo. Medzi stranami bolo sporné, či je Okresný súd Prievidza miestne príslušný

pre daný spor, či má žalovaný pasívnu vecnú legitimáciu, či je nárok premlčaný, či sú a majú byť
splnené podmienky podľa zák. č. 514/2003 Z. z., či sa predmetná Smernica č. 2003/88/ES vzťahuje
na príslušníkov HaZZ zboru, či táto smernica bola riadne transponovaná do právneho poriadku SR,
či žalovaný prekročil smernicou určený maximálny týždenný služobný čas, resp. či u žalobcu došlo
k porušeniu úniového práva žalovaným v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do

slovenského právneho poriadku, konkrétne či sa do zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom
a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom
týždennom pracovnom čase pre hasičov, či sa do rozsahu pracovného času má zaradiť
u príslušníka HaZZ aj stav pracovnej pohotovosti, či ide o mzdový nárok, či je žaloba dostatočne
konkrétna, či žalobca uniesol dôkazné bremeno tvrdenia, aká škoda mu bola spôsobená, či preukázal
existenciu závažnej ujmy, či preukázal zásah do súkromného, rodinného života, príp. odraz v

nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania, spornou bola aj výška žiadanej nemajetkovej ujmy.

1.6. Vo vzťahu k žalovaným namietanej nepríslušnosti konajúceho súdu poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.01.2024, č. k. 7NcC/35/2023 - 169 v tejto veci, ktorým krajský

súd vyslovil, že nesúhlas Mestského súdu Bratislava IV s postúpením veci je dôvodný a na konanie vo
veci je miestne príslušný Okresný súd Prievidza.

1.7. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie konštatoval, že žalovaným je štát - Slovenská
republika, za ktorú v zmysle § 135 ods.1 CSP koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj

„MV SR“), a to s poukazom na § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Za žalovaný štát v tomto spore koná
MV SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom MV SR bolo tiež
aj garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore. Tiež s odkazom na judikatúru Súdneho dvora absolútna objektívna

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je daná bez ohľadu na to, ktorý
verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť.

1.8. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobca sa domáha nároku za časové obdobie od 07/2020 do 06/2023,

pričom k podaniu žaloby došlo až v 08/2023, teda viac ako 3 roky od momentu, kedy údajne malo dôjsť
k zásahu do žalobcových práv, preto je podľa §101 Občianskeho zákonníka nárok v časti premlčaný, je
pravdou, že žalobca si v danom konaní uplatňuje právo formou nemajetkovej ujmy, pričom nemajetková
ujma vyjadrená v peniazoch podlieha všeobecnému princípu premlčania. Žaloba bola na súd podaná
08.08.2023 a teda je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do

jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 08.08.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd v konaní
skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v rozhodnom období, ktoré bolo po 08.08.2020.

1.9. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že nie sú splnené podmienky § 15 a § 16 zák. č. 514/2003
Z. z. uviedol, že žalobou uplatnený nárok je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na

náhradu škody z porušenia práva Európskej únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení
právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito
ustanoveniamisú ustanovenia§11-§13Občianskehozákonníka,upravujúcenemajetkovúujmu,ktorej
náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Samotný právny základ žalovaného nároku však stále spočíva
resp. má svoj titul v nároku na náhradu škody

z porušenia práva Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 - 13 OZ sa tu používajú „len“ analogicky z
dôvodu absencie právnej úpravy nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového
práva zo strany štátu.

1.10. Smernica v kapitole 5 čl. 17 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť

vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na
všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Podľa kapitoly 5
čl. 17 sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú
povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo siho vopred môžu určiť sami pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku
6 v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Súd prvej
inštancie mal za to, že štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v rámci plnenia

úloh zboru podľa zákona o HaZZ mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa článku 17. Nie
je zanedbateľná ani tá skutočnosť, že
v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z.
o HaZZ je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11.2002. Súd
ďalej poukazuje na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-397/01 Pfeiffer (bod 53, 55), v ktorom SD EÚ ustálil

že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby
v obvyklých podmienkach. Na základe uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná
činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES. Z ustanovení Zákona
o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za
súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza
k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava, čo je v rozpore s právom Európskej únie.

Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby.
Z § 86 zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje
medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste
vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu
služobnejpohotovostiv§103zákona,keďzavýkonslužobnejpohotovostipatrímimoslužobnéhopríjmu

osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa
určuje ako percento z časti služobného príjmu. Podľa Smernice 2003/88/ES je však pracovný čas aj čas
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku.
Zákon o HaZZ tak umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do
služobného času

a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú
v článku 6 písm. b) Smernice. Z čoho jednoznačne vyplýva záver, že smernica nebola do právneho
poriadku SR riadne transponovaná.

1.11. Žalovaný ďalej tvrdil, že pre zhodnotenie oprávnenosti nároku žalobcu v zmysle čl. 6 písm. b)

Smernicejepotrebnévypočítaťpriemernýpracovnýčasžalobcuvsledovanýchreferenčnýchobdobiach.
Odchýlne možno referenčné obdobie v určitých prípadoch predĺžiť
v súlade s čl. 19 Smernice a s poukazom na § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Žalobca podľa žalovaného neprekročil smernicou určený maximálny limit

týždenného služobného času ani v jednom sledovanom období. Z výplatných pások vyplýva, že mu bol
riadne a včas poukázaný služobný príjem za výkon štátnej služby. Na základe vyhodnotenia výpisov z
dochádzkového systému (ods. 62 odôvodnenia napadnutého rozsudku) súd prvej inštancie konštatoval
evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým právom stanoveného 48-hodinového týždenného
pracovného času v nadpolovičnej väčšine mesiacov, čo vyplýva aj z dôkazu predloženého žalovaným

na č. l. 162 (výpočet). Aj z výsluchu žalobcu vyplynulo, že zamestnávateľ žalobcovi nezapočítal do fondu
pracovného času všetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti
strávenej žalobcom na pracovisku.

1.12. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné

veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava
právne predpisy Únie. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú
smernicu, takéto odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať
práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje
kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou

poškodenej strane. Pri dokazovaní zodpovednosti členského štátu pochybenie z jeho strany nemusí byť
preukázateľné. Je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice
2003/88/ES má priamy účinok.
V predmetnej veci nepochybne existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti riadne
transponovať smernicu a škodou spôsobenou žalobcovi. Je zrejmé, že existuje priama príčinná súvislosť

medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES)
a vzniknutou škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok,
ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný.
Súdny dvor EÚ (ESD) vo svojom rozsudku C-429/09 z 25.11.2010/Fuß uviedol, že pracovný čas,zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pracovnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky
prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2002/88/ES (bod 55
rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-427/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti

lekárov na pracovisku Súdny dvor taktiež uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva
v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle Smernice 93/104/
ES nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti.
Vo veci, týkajúcej sa pracovného posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov ESD C-397/01

Pheiffer uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu
maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa ESD je rozhodujúcim faktorom
pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe,
ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na
mieste určenom zamestnávateľom a byť k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice2003/88 má priamy účinok,

keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Na
základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že odpracované hodiny pracovnej pohotovosti zo
strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku a k plnej
dispozícii svojho zamestnávateľa, aby v prípade potreby vedel okamžite poskytnúť primerané služby
treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované hodiny pracovného času žalobcu vrátane

odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu spolu prekročiť Smernicou
2003/88/ES stanovený limit maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Na základe
uvedeného potom nezapočítavaním služobnej pohotovosti do fondu pracovného času dochádza zjavne
k rozporu vnútroštátnej právnej úpravy Zákona o HaZZ s článkom 2 ods. 1 Smernice, nakoľko služobná
pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas a odpracované hodiny služobnej pohotovosti nie sú

hasičom započítavané do pracovného času. Na okraj súd poznamenal, že skutočnosť, že žalobca založil
odôvodnenienímžiadanejvýškypeňažnejnáhradynemajetkovejujmynadanomspôsobevýpočtu,ktorý
si sám stanovil, neznamená, že si uplatnil mzdový nárok, hoci svoj výpočet odvodzoval z konkrétnych
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. Vykonaným dokazovaním nebolo pochýb o tom, že žaloba o
zaplatenie sumy 6.855,16 EUR

s príslušenstvom je podaná titulom náhrady škody za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou z
dôvodu nesprávneho prebratia Smernice do slovenského právneho poriadku, žalobca pritom priamo
v žalobe tvrdil, že do Zákona o HaZZ sa v dôsledku nesprávneho prebratia smernice nepremietlo
ustanovenie jej čl. 6 písm. b) o 48-hodinovej týždennej pracovnej dobe, čím došlo k porušeniu úniového
práva žalobcu. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku toho utrpel.

1.13. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca preukázal závažný zásah do jeho súkromného aj
rodinného života v súvislosti s výkonom svojho povolania, keď nemohol tráviť čas s dcérou, s manželkou
(s ktorou nemohol byť ani v čase, kedy opakovane o dieťa prišla, čo si on dodnes vyčíta), zasahuje
mu to do súkromia aj tým, že sa musí kontrolovať prakticky neustále a teda aj počas nariadeného

odpočinku a voľne, aby napr. nepožil alkoholické nápoje, čím musí byť prakticky neustále pripravený
dostaviť sa na zavolanie v prípade potreby na pracovisko. Rozhodovacia činnosť súdov (prvej aj druhej
inštancie) je v jednotlivých prípadoch, čo do vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná. Sú rozhodnutia, ktoré
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie
je započítaná do pracovného času, ako aj rozhodnutia, ktoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín

pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola
v rozhodnom období nad rozsah 48 hodín. Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na
základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa
nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v
týždni. V tomto kontexte poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných veciach (ods. 70). Súd pri úvahách

o tom, či je v danom prípade namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj
na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13
ods. 2 OZ. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu, ktorý
však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne
pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť každého konkrétneho prípadu a

vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha (z Uznesenia
NS SR z 30.04.2008, sp. zn. 5Cdo 126/2007). V súdenej veci žalobca v žalovanom a nepremlčanom
období, t. j. od 08/2020 do 06/2023, celkom v rámci služobnej pohotovosti odpracoval 1971,90 hodín,
čo v prepočte k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy 3.500,- EUR predstavuje sumu 1,77EUR náhrady spôsobenej ujmy na takto odslúženú hodinu služobnej pohotovosti. Túto sumu možno
z hľadiska elementárnej spravodlivosti považovať za minimálnu mieru odškodnenia ujmy, ktorá bola
žalobcovi spôsobená. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval

všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka HaZZ v zmysle zák. č.
315/2001Z.z., bol riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnou zmluvou a mal na
skutočnosť, že zamestnávateľ mu určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit upozorniť svojho
zamestnávateľaažiadať,abymutátonebolaurčovanásúduvádza,ženebolospornýmtvrdeniežalobcu,
že sa na svojho nadriadeného aj skutočne obrátil, že žiadal

o nápravu, avšak neúspešne. Naviac ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ takúto požiadavku ani
nepredpokladá. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß ( hasič) dospel k záveru, že nemožno
považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie
náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou
efektivity (body 76 až 87 rozsudku SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu

žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao"dodržiavanienoriem
úniového práva", by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie
na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky
z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 rozsudku SD EÚ

vo veci C- 429/09 Fuß).

1.14. Na základe vykonaného dokazovania a vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený
nárok žalobcu na náhradu škody je, čo do základu, plne dôvodný. Dokazovaním bolo preukázané,
že služobný čas hasičov a teda aj žalobcu je rozvrhnutý na 24-hodinové pracovné zmeny, ktoré

sú formálne rozdelené na výkon služby a služobnú pohotovosť, kedy služobná pohotovosť nie je
započítavaná do fondu pracovného času, čo sa formálne javí, že jeho služobný (pracovný) čas
nepresahuje 48 hodín týždenne. Dôvodom je, že vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej
pohotovosti. Nezapočítavanie služobnej pohotovosti do fondu pracovného času sa potom nevyhnutne

premieta do skutočnosti, že formálne síce odpracuje priemerne menej než 48 hodín týždenne, avšak v
skutočnosti jeho priemerný týždenný pracovný čas úplne pravidelne presahuje maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice. Uvedeným dlhodobo zaužívaným
mechanizmom potom dochádza k rozporu vnútroštátnej právnej úpravy Zákona o HaZZ s článkom 2
ods. 1 Smernice. Porušenie uvedených ustanovení tak zakladá zodpovednosť žalovaného za škodu

spôsobenú porušením úniového práva žalobcu. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku,
žalobou uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z
porušenia práva Únie jednotlivcovi potrebné posudzovať analogicky podľa
§ 11 - § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj
v peniazoch. Peňažné zadosťučinenie súd žalobcovi priznal, pretože mal za to, že v tomto konkrétnom

prípade nie je morálne zadosťučinenie postačujúce a bolo preukázané, že neoprávneným zásahom
skutočne došlo k zásahu do jeho práv v značnej intenzite. Niet pochýb o tom, že počas pracovnej
pohotovostižalobcunapracoviskutentonemôževoľnedisponovaťsosvojimčasom,nemôžepracovisko
opustiť, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t. j. nemôže využívať tento čas
pre seba a tým reálne napĺňať úniovým právom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú

regeneráciu, teda právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov ( od roku 2008)
porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj
nasadenie vlastného života. Žalobca je príslušníkom HaZZ, vykonáva náročnú prácu tak po stránke
fyzickej aj psychickej a jeho práca, ako vyškoleného, odborne zdatného špecializovaného príslušníka
zborujeprecelúspoločnosťnepochybneprínosom.VdôsledkuporušovaniaprávaEÚnastranežalobcu

nebol vytváraný dostatočný priestor na jeho odpočinok, oddych, záľuby, možnosť byť svojej manželke v
náročných životných a partnerských situáciách oporou a stáť po jej boku bezprostredne v období, kedy
to najviac potrebovala, bol ukrátený o možnosť byť nápomocný svojim rodinným príslušníkom pri riešení
situácie ohľadom jeho závislej matky, mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp.
rodinnévzťahyavenovaťsasvojímzáľubám,najmäšportuaturistike,vzáujmezlepšeniakvalityživotaa

zdravia. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z výpovede žalobcu vyplýva, že aj
naďalej dochádza. V prejednávanom prípade sa síce nejedná o vedúceho zamestnanca, ale o zaradenie
žalobcu ako technika - špecialistu pre protiplynovú službu, má teda na starosti prostriedky určené na
dýchanie a dekontamináciu, daná stanica v Prievidzi má celkom troch takýchto príslušníkov s toutošpecializáciou ( on je hlavný špecialista), čoho dôsledkom je, že je častejšie odvolávaný aj z domáceho
odpočinku do služby a taktiež si nemôže čerpať dovolenku podľa predstáv či aktuálne vzniknutej potreby.
Za negatívny zásah do súkromia, práva na zdravie a na odpočinok je tak satisfakčnou suma priznanej

nemajetkovej ujmy 3.500,- EUR. Súd po zohľadnení všetkých okolností súdeného prípadu, vzhľadom
na závažnosť následku
a rozhodovaciu prax súdov takto priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú
a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. V prevyšujúcej časti nároku
vrátane príslušenstva žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd dospel k záveru, že u žalobcu nedošlo k

takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, ktoré by
odôvodňovalo priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššom resp. ním žiadanom rozsahu.

1.15.Čosatýkauplatnenýchúrokovzomeškania,súdprvejinštancietietožalobcovinepriznal.Vprípade
nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu,
a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti

(rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011).

1.16. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň

časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu,
súd považoval žalobcu vo veci za v plnom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 % úspešného, avšak iba z
prisúdenej sumy, t. j. sumy 3.500,- EUR. Preto súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

2. Proti výroku II. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobcovi prizná finančnú kompenzáciu nemajetkovej ujmy vo výške
6.855,16 EUR spolu s úrokom z omeškania od 05.08.2023 do zaplatenia. Uplatnil odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Nesúhlasil so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že

z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv
žalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Poukázal na
to, že v jeho prípade situácia trvá dlhé roky. Nemá dostatok času, aby sa mohol venovať rodine. Má
jedno dieťa, o druhé sa
s manželkou pokúšajú, zároveň sa musí postarať a jeho matku, ktorá potrebuje pomoc. Manželka a

dcéra trpia zdravotnými problémami - manželka imunitného systému a dcéra gastroenterologickými
problémami. Čas, ktorý stratil tým, že boli spolu menej ako mohli byť, je neprimerané kompenzovať
len čiastkou 3.500 EUR. V prípade, ak by mu bola priznaná požadovaná kompenzácia, naplánoval by
si aspoň dvojtýždenný pobyt s rodinou. Priznaná nemajetková ujma nekoreluje ani s jeho osobitnou
zodpovednosťou za bezpečnosť a zdravie jeho kolegov. Väčšina rozhodnutí, na ktoré poukázal súd prvej

inštancie sú staršie prípady
a 3.500 EUR v roku 2019 alebo 2022 malo vyššiu hodnotu ako 2.000 EUR v roku 2024. Poukázal
na rozhodnutie odvolacieho súdu pod sp. zn. 13Co/7/2022, keď v skutkovo a právne zhodných
prípadochbolapriznanákompenzácianemajetkovejujmyvovýške6.506,40EUR.Ďalejnamietalprávne
posúdenie súdu prvej inštancie týkajúce sa nepriznania úroku z omeškania, pretože existujú aj iné

rozhodnutia ako napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/278/2012,
6Co/3/2022, v ktorých bol priznaný úrok z omeškania. Rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/185/2011 nie je možné
aplikovať na jeho prípad, nakoľko ide o úplne iné skutkové a právne okolnosti. Žalovaný je štátny
suverén, disponuje všetkými materiálnymi, mocenskými atribútmi, ktoré tvoria štát. Štát je viazaný
medzinárodnými záväzkami, legislatívou Európskej únie, ktoré dávajú štátu vodítko ako postupovať voči

svojim občanom, zamestnancom. Neobstojí tvrdenie, že žalovaný
onemajetkovejujmenevedel,nemoholpredpokladať,ževznikla,nevedelodhadnúťjejvýšku,potreboval
počkať ako rozhodne súd, myslel si, že žalobcovi kompenzácia nepatrí. Zo subjektívneho hľadiska
zástupcovia štátu vedeli o existencii množstva súdnych sporov týkajúcich sa skutkovo a právne
zhodných prípadov a vedeli o jednoznačnom rozhodovaní súdov a neúspechu žalovaného v týchto

sporoch. Žalovanému zaslal pred súdnym konaním predžalobnú výzvu a navrhol mimosúdne riešenie.
Žalovaný nielenže výzvu ignoroval, naopak uviedol, aby sa žalobca domáhal svojho nároku cestou súdu.
V danom prípade z objektívneho aj subjektívneho hľadiska žalovaný mal všetky relevantné informácie
a dôkazy, aby vzniku súdneho sporu ako aj vzniku jeho záväzku predišiel.3. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s výrokom II. rozsudku ako vecne správnym a náležite
odôvodneným. Nesúhlasil s podaným odvolaním, nakoľko je zmätočné, nelogické a nekonzistentné.

Poukázal na svoje odvolanie zo dňa 13.12.2024, ktorého obsahu sa plne pridržiava. Zdôraznil, že
článok 6 písm. b) smernice priznáva sociálne právo pracovníkom, ale to neznamená, že článok bol
porušenývovzťahukukaždémupríslušníkoviHaZZavovzťahukukaždejhodineslužobnejpohotovosti.
Súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu
bolo protiprávne, bolo by objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a zároveň

by existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne
spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby
a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. V konaní nesie žalobca bremeno tvrdenia, že žalovaný spôsobil
žalobcovi škodu, zasiahol do jeho osobnosti a tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
jeho právach. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024.
Žalovaný má naďalej za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k nemajetkovej ujme, jej

výške a príčinnej súvislosti. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol, alebo aby rozhodol
v zmysle petitu odvolania žalovaného.

4.1. Proti rozsudku do výrokov I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol.

Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), a h) CSP. Podľa žalovaného došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorého absencia vedie
k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a k porušeniu práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces.

4.2. Namietal, že skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do
právneho poriadku, nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice. Povinnosťou súdu
bolo skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok. Nemožno
súhlasiť s názorom, že by nesprávnosť, neúplnosť transpozície smernice do právneho poriadku

Slovenskej republiky zakladala odôvodnenosť uplatneného nároku a protiprávne konanie žalovaného.
Samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže totiž nikdy zakladať nárok na náhradu
škody fyzickej osobe. Je to z dôvodu, že jedine Európska komisia môže podniknúť právne kroky voči
členskému štátu, ktorý netransponuje smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku. Osvojiť si otázku
správnej či nesprávnej transpozície akejkoľvek smernice môže iba EK a nie vnútroštátny súd. Súd prvej

inštancie mal skúmať, či a aký mala nesprávna transpozícia smernice dopad na žalobcu. Poukázal na
rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024
a Mestského súdu Košice sp. zn. 77C/17/2023 zo dňa 12.09.2024.

4.3. Poukázal na text žaloby, z ktorej vyvodil, že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie nezohľadnil žalovanou špecifikované zákonné
kritériá, splnenie ktorých tento lex specialis expressis verbis vyžaduje na to, aby bolo možné nárok
na náhradu škody a/alebo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy subsumovať pod literu predmetného
zákona. Žalovaný vzniesol námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu
škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že dotknutá osoba sa môže domáhať svojich
práv na vecne a miestne príslušnom súde až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody s
orgánom oprávneným konať v mene štátu. Ďalej poukázal na § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vymedzujúci
rozsah zodpovednosti s tým, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci:

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným
postupom. Ak sa teda žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom
v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES z 4. novembra 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/
ES“), bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to
príslušným orgánom konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právnehoúkonu je v prípadoch žalôb na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou z prvoradých a
nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde.
V danej veci nebol žiadnym orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup v súvislosti s transpozíciou

uvedenej Smernice. Okrem toho žalobca doposiaľ neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby v úradnom
postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii Smernice a
kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný. Nebol naplnený prvý predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu. Medzi stranami je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky
služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Z uvedeného je

zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde.
Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne
vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným
zákonom. Nebol tak naplnený ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Napokon
podľa žalovaného nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, keď medzi
neexistujúcim nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii

Smernice a neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná
súvislosť.

4.4. Ďalej žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou súdu opísanou v bode 63 napadnutého
rozsudku, týkajúcej sa výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu. Predpokladá ideálny

stav, kedy by žalobca neochorel, nečerpal dovolenku, ČR, voľno za sviatok, či iný druh voľna. Takáto
argumentácia súdu je potom chybná, pretože žalobca nepreukázal, že by takto pracoval aj v skutočnosti.
Z tohto dôvodu má za to, že porušenie smernice nebolo zo strany žalobcu preukázané. Súd prvej
inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s otázkou fondu pracovného času. Smernica 2003/88/ES jasne
vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie

je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho
nerozlišovala. Práve naopak Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný
časnaodpočinokazároveňstanovujehranicumaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu.
V zmysle uvedeného nemožno vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu
z fondu pracovného času. S poukazom na to, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje

transpozíciu čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 17 ods. 3 písm. b) bod III) čl. 19 a smernice, mal za to, že
pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas
v referenčnom období šiestich mesiacov. Smernica v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť
pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica
ustanovuje, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z

určitých ustanovení. Ustanovenie čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) Smernice povoľuje, aby sa členské štáty
odchýlili od ustanovenia článku 16 Smernice.
S poukazom na § 1 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je namieste konštatovať, že ochrana života a
zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia jednoznačne vyžaduje nepretržitú prevádzku
každej hasičskej stanice. Výklad, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, by mohol spôsobiť nemožnosť

zabezpečiť nepretržitú prevádzku, čo by mohlo spôsobiť mimoriadne
a rozsiahle škody. Poukázal na 3 dôvody, pre ktoré má za to, že referenčné obdobie 6 mesiacov
je aplikovateľné v prípade príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike. Samotná smernica prezumuje
potrebu zabezpečenia pružnosti niektorých jej ustanovení. V zmysle čl. 17 jedným z nich aj čl. 16,
teda pružnosť referenčného obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemerný týždenný pracovný čas

pracovníka, ktorý je stanovený v zmysle článku 16 na obdobie štyroch mesiacov. Následne čl. 17
explicitne ustanovuje, že v prípade protipožiarnych služieb je možné sa od tohto čl. 16 odchýliť, pričom
v čl. 19 ustanovuje referenčné obdobie šiestich mesiacov,
v prípade, ak je to ustanovené v kolektívnej zmluve, tak až obdobie dvanástich mesiacov. Nakoľko
kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ žiadne takéto ustanovenie neobsahuje, mal

za to, že referenčným obdobím pre protipožiarne služby je obdobie šiestich mesiacov. K rovnakému
záveru možno dospieť aj pri skúmaní § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. V neposlednom rade je
namieste prihliadnuť na skutočnú prax, ako sa služby príslušníkom HaZZ plánujú. V prípade príslušníkov
HaZZ sa služby plánujú vopred, na obdobie šiestich mesiacov. Je pravdou, že následne sa každý
mesiac dielčie upravuje pred jeho začiatkom, avšak plán služieb, ktorý bol vopred naplánovaný, sa

nemení, iba sa upravuje s ohľadom na vzniknutú situáciu v tom - ktorom mesiaci. So skutočnosťou,
že referenčné obdobie je šesť mesiacov sa stotožnil aj Mestský súd Bratislava IV. napríklad v rozsudku
sp. zn. B1-7C/28/2023.4.5. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca vo svojich výpočtoch priemerného týždenného služobného času
vychádzal z celého fondu pracovného času, teda aj zo dňa a času odpočinku (dovolenka vo sviatok bez
odpočtu, voľno za prácu vo sviatok, dodatková dovolenka, riadna ročná dovolenka, voľno z kolektívnej

zmluvy). Z § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by sa časy tam uvedené považovali
za pracovný, respektíve služobný čas. Tieto časy sa iba posudzujú ako výkon štátnej služby z dôvodu,
že sa zapisujú do plachty služieb, ktorá je na konci mesiaca odoslané na mzdové oddelenie a je z nej
tvorená výplatná páska.
Čl. 2 smernice 2003/88/ES rozlišuje medzi pracovným časom a časom odpočinku. Časom odpočinku je

akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Ide o veľmi širokú definíciu, pričom smernica explicitne
reštriktívne upravuje iba pojem pracovný čas. Z judikatúry súdneho dvora možno abstrahovať 3
podmienky pre pojem pracovného času: pracovník pracuje, vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti,
je k dispozícii zamestnávateľovi. Vo vzťahu
k ods. 65 napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalovaný do svojich tabuliek zahrnul aj nočné
pohotovosti, nakoľko žalobcovi za účelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátaval celé

24 hodinové smeny. Preto sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
v žalovaným predloženej tabuľke výpočtu priemerného týždenného pracovného času
v sledovaných referenčných obdobiach nie je započítavaný údaj o pohotovosti žalobcu ako príslušníka
HaZZ. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto súvislosti vychádza z nesprávneho
posúdenia veci, respektíve dôkazu. Z predloženej tabuľky vyplýva, že do práva žalobcu nebolo

zasiahnuté ani v jednom referenčnom období.

4.6. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalobcu mal za to, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného,
rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom
zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by

odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch môže súd priznať len ako sekundárnu kompenzáciu, ak by iná náprava nebola možná, vždy
len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
čo v prípade žalobcu preukázané nebolo. Žalobca vidí problém vo svojom nedostatočnom finančnom
ohodnotení počas služobnej pohotovosti. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať

v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné
hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne takmer vylúčené, aby sa tento
čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou.
Súčasne poukázal na to, že žalobca sa nedomáha toho, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do
jeho práva ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať

toľko času, koľko by si predstavoval, rodine, priateľom alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie
je argumentom utrpenej ujmy
v dôsledku nesprávneho prebratia smernice; medzi uvedeným neexistuje priama
a bezprostredná príčinná súvislosť. Navyše žalobca nikde neuviedol, že by na priateľov, rodinu a
voľnočasové aktivity priestor vôbec nemal alebo že by mu žalovaný v tejto činnosti bránil. Nepreukázal,

že by jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine, priateľom, voľnočasovým aktivitám
venuje menej. Súd prvej inštancie sa tvrdeniam žalobcu v tomto smere bližšie nezaoberal a tento
súvis neskúmal, čo považuje za vadu konania. V tomto smere namietal nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s niekoľkými námietkami
žalovaného, vôbec neodôvodňuje, prečo na prepočty žalovaného vôbec neprihliadol a žiadnym

spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s otázkou pracovného času
vo vzťahu k času odpočinku v zmysle čl. 2 smernice ani s otázkou referenčných období. Poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2021 zo dňa 31.01.2023, rozsudok Krajského súdu
v Bratislave
sp. zn. 6Co/14/2013 zo dňa 23.11.2014. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce

v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície
smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková
ujma,naktorejreparáciujepotrebnépriznaťajnáhraduvpeniazoch.Podpornepoukázalajnauznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/285/2018 zo dňa 15.08.2018 a sp. zn. IV. ÚS 271/2018 zo dňa
19.04.2018.DaldopozornostinálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS424/2012zodňa06.11.2014,ktorý

pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu. Nesúhlasil ani s
výškou priznanej nemajetkovej ujmy, suma priznaná v tomto konaní je premrštená, nezohľadňuje rozsah
porušenia smernice ani vzniknutú ujmu žalobcu a vyplýva iba z tvrdení žalobcu bez dôkazov. Poukázalna najnovšie rozsudky v obdobných veciach, ktorými nebola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch (rozsudok Okresného súdu Trnava
sp. zn. 22C/30/2024 zo dňa 07.11.2024, sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024, rozsudok Mestského

súdu Košice sp. zn. 77C/17/2023 zo dňa 12.09.2024, rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn.
4Cos/1/2023 zo dňa 26.08.2024, sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa 28.10.2024 a ďalšie. Navrhol, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne.
5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) pričom
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387
ods. 1, 2 CSP.

7. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil

procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

8. Čo sa týka žalovaným namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore

o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku
podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť

odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať
podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci D. E. v. Holandsko
z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces. (rozhodnutie
sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009

ÚstavnýsúdSRuviedol,že všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (nález

sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). Súd prvej inštancie v ods. 1 až 4 napadnutého rozsudku
uviedol, čoho sa v konaní žalobca domáha a základnú procesnú obranu žalovaného v konaní, v ods. 6
až 12 napadnutého rozsudku podrobne popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a aké skutkové okolnosti
z nich zistil. V ods. 14 až 51 uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a v ods. 52 až
83savyčerpávajúcimspôsobomvysporiadalsovšetkýmipodstatnýmiskutkovýmitvrdeniamiaprávnymi

argumentami strán, ktoré jasne a zreteľne špecifikoval, uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako
na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú
odvolaciu námietku žalovaného ohľadne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

9. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním strán sporu

dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvejinštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne

odkazuje v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného dodáva nasledovné:

10.1. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovaného, odvolací súd uvádza, že predmetom
prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku

odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm.
b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

10.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku (ods. 65) správne poukázal na rozsudok
Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice,
ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol
ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny,

pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

10.3. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou

na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach

konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas
nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia.

10.4. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky
výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka
nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť
a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho

parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
(bod6prílohyč.4).Zpredmetnýchustanovenízákonaalenevyplýva,žebyslužobnápohotovosťhasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti
spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval,
že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba

definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie
životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje
„pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je
pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý

čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu
kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor
v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu,
pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru
povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.

Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských
štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovaniepotvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať
rôzne
v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo

sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže
je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá
členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v
súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej
sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k

tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol,
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

10.5. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.

služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné
zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok
stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy

na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc
z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)

cit. Smernice.

10.6. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla

2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na
všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/
EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2
ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria
všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby,

vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl. neuplatňuje sa
uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom
sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku
Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ Smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia

pracovníkov pri práci) vykladať zužujúco. Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne
fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je
typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej
ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu

ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci
C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3
smerniceRady2003/88/ESoniektorýchaspektochorganizáciepracovnéhočasusamajúvykladaťvtom
zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba,

o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod
2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné
v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci
k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov,

ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti
a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej
situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v
tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvompododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany
bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu

pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a
bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval
všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje.
Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti

pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku
tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne
z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo
odôvodňuje výnimku
z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia
účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa

v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto
smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily
v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené

príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom
na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

10.7. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať
a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a

správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto
právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie,
ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho
dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva
Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej

judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom,
a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný
orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom
porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na

ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú
právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je

priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

10.8. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škodu je
nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore
jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu
štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii
príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade

použiť len analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval
podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu
hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohtonároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe
vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti)
anesmúbyťtakejpovahy,abyvpraxiznemožnilialebonadmernesťažilizískanienáhradyškody(zásada

efektivity). V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o
nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku (analogicky ako je to pri nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia,
nesprávneho úradného postupu a podobne podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Na druhej strane ale
nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom

postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom nemusí poškodený pre uplatnenie svojho práva na náhradu škody na súde takýmto
prostriedkom disponovať
a otázku, či k nesprávnemu úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu
škody sám konajúci súd. Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom
žalovaného, takúto podmienku uplatnenia nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné

podľa odvolacieho súdu analogicky zo zákona č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom
prípade by to bolo v rozpore so zásadou efektivity, keď je zrejmé, že proti žalovanému sú na súdoch
Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi Hasičského
a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice v
desiatkach až stovkách prípadov a žalovaný podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu žalovanému

nároku dobrovoľne nevyhovel.

10.9.1. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval
v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na

náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

10.9.2. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v

danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto

smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo
akémukoľvek obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred
vnútroštátnymisúdmi.Vprejednávanomsporenebolosporné,žežalobcovisúrozvrhovanéslužbytakým

spôsobom, že na 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade,
že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná
pohotovosť na prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín.
Súd prvej inštancie vychádzal z výpisov z dochádzkového systému, podľa ktorých sa 24-hodinová

pracovná zmena žalobcu
v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia skladala z riadneho pracovného času
a z pracovnej pohotovosti, pričom v mesiaci 07/2020 mu bolo z reálne odpracovaných (odslúžených)
hodín 231,50 do fondu pracovného času započítaných 175,50 hodín, v mesiaci 08/2020 z 260,67
hodín bolo započítaných 199 hodín, 09/2020 odpracoval 240 hodín, započítaných 170 hodín, 10/2020

219 hodín, z toho započítaných 170, 11/2020 odpracovaných 210 hodín, započítaných 168, 12/2020
odpracovaných 218 hodín, započítaných 176, 1/2021 odpracovaných 250 hodín, započítaných 187,
2/2021 odpracovaných 207, započítaných 153, 03/2021 odpracovaných 240 z toho započítaných
170, 04/2021 odpracovaných 229,97 z toho započítaných 170, 05/2021 odpracovaných 189,60 z
toho započítaných 154,60, 06/2021 odpracovaných 211,90 z toho započítaných 166,40, 07/2021

odpracovaných 213,45 z toho započítaných 153, 08/2021 odpracovaných 228,50 z toho započítaných
186,50, 09/2021 odpracovaných 201,50 z toho započítaných 176,50, 10/2021 odpracovaných 221,75
z toho započítaných 166,40, 11/2021 odpracovaných 239,15 z toho započítaných 170,12/2021
odpracovaných 201,68 z toho započítaných 153,1/2022 odpracovaných 247 z toho započítaných168,02/2022 odpracovaných 224 z toho započítaných 160,03/2022 odpracovaných 268,50 z toho
započítaných 188,50,04/2022 odpracovaných 221 z toho započítaných 165,05/2022 odpracovaných
202 z toho započítaných 170,06/2022 odpracovaných 215,50 z toho započítaných 151,50,07/2022

odpracovaných 240 z toho započítaných 176,08/2022 odpracovaných 246,35 z toho započítaných
168, 09/2022 odpracovaných 184 z toho započítaných 144,10/2022 odpracovaných 225,67 z toho
započítaných 169,67,11/2022 odpracovaných 208 z toho započítaných 144,12/2022 odpracovaných 240
z toho započítaných 160,1/2023 odpracovaných 232 z toho započítaných 160,2/2023 odpracovaných
205 z toho započítaných 149, 03/2023 odpracovaných 210,73

z toho započítaných 176,04/2023 odpracovaných 227,43 z toho započítaných 172, 05/2023
odpracovaných 207,18 z toho započítaných 166,06/2023 odpracovaných 231,94 z toho započítaných
169,50 a správne ustálil, že ide o evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým právom
stanoveného 48-hodinového týždenného pracovného času v nadpolovičnej väčšine mesiacov V tomto
smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 03. októbra 2000 Simap (C-303/98,
Zb. s. I-7963), uznesenie zo dňa 03. júla 2001, CIG

(C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok zo dňa 09. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s.
I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej
úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v
článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor v už citovanom rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo
veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali
pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka,
súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek

rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej
hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice
2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice
stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

10.9.3. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie
práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym

orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú
dobu odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

10.9.4. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú
je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na

právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej

(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných
práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli
podľa záverov súdu prvej inštancie,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne vznikla nemajetková ujma.
K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity je potrebné odkázať na

opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad

to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez

právneho významu. Je potrebné vziať na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste
určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že
nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na
oddych resp. spánok, musí byť plne
k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť

organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je
permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj
odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo

súvisia
s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná
a nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,
regeneráciu, súkromie, rodinný život.

10.10. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice
potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú
z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení. Z Európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených

jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady. najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13

Občianskeho zákonníka). Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).

10.11. K výhradám žalovaného ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné
uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú uvedené len príkladmo a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné
prostriedky ochrany. Ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým

na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou
a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba
má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1

nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu
došlo,t.j.,žežalovanýakočlenskýštátÚnieneprijalopatrenianevyhnutnénazabezpečeniepožiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal
vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý
umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak,

že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od
neoprávnenéhozásahu,akoajžalobanaodstránenietrvajúcichnásledkov,niejenamiestevzhľadomna
subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádzado úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolaniedifamujúcichvýrokovapodobne.Uvedenéprostriedkynápravypodľa§13ods.1Občianskeho
zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna

prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. V tomto konkrétnom prípade
odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú výšku peňažnej náhrady považuje za primeranú, a to
vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku, subjekt zodpovedný za zásah do osobnostných práv
žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania zásahu a aj s prihliadnutím na skutočnosť, že súdom prvej inštancie
priznaná satisfakcia 3.500,- EUR za žalobou vymedzené obdobie 08/2020 do 06/2023, počas ktorého

žalobca v rámci služobnej pohotovosti odpracoval 1.971,90 hodín, predstavuje sumu 1,77 EUR za
odslúženú hodinu pracovnej pohotovosti. Súd je pri posudzovaní výšky viazaný právnym predpisom len
v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie
normy Európskej únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa
záveru odvolacieho súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady. Odvolací
súd považuje výšku nemajetkovej ujmy za primeranú k závažnosti nezákonného zásahu, spočívajúc v

obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako
považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo,
spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.
Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov
v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi

hasičského a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia.

10.12. Odvolací súd záverom podotýka, že ustálená rozhodovacia prax v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP je
vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.

Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali
a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho

súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov prvej inštancie alebo
odvolacích súdov v obdobných veciach pod tento pojem nespadajú.

11.1. Žalobca sa odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že

žalobcovi namiesto 3.500 EUR prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
6.855,16 EUR.

11.2. Otázka, aká má byť výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá od výsledku
posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú

nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení
a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane
v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané, závery
súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré

v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.

11.3. Odvolací súd vo vzťahu k výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy uvádza, že súd prvej
inštancie túto odôvodnil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, na individuálne
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj s prihliadnutím na peňažné náhrady, ktoré

boli hasičom ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach. Závery súdu prvej
inštancieoprimeranostifinančnejnáhradyvovýške3.500EURzhrnutévods.82napadnutéhorozsudku
sú aj podľa názoru odvolacieho súdu správne
a priznaná výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
založil na právom predvídaných okolnostiach a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa

podmienku primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú
k závažnosti nezákonného zásahu spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne nakladať
s voľným časom a organizovať rodinný a sociálny život a rovnako považuje odvolací súd výšku
nemajetkovej ujmy primeranú vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Rozhodnutiesúdu prvej inštancie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch
z posledného obdobia (porovnaj napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/62/2024
zo dňa 06.11.2024, sp. zn. 8Co/20/2025 zo dňa 26.03.2025, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 20Co/33/2024 zo dňa 24.10.2024). Naopak, kritériu primeranosti podľa záverov odvolacieho súdu
nemohla podľa princípu proporcionality zodpovedať čiastka, ktorú žalobca v spore uplatnil. Je pritom
povinnosťou žalobcu popísať a preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na
finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške.

11.4. Z týchto dôvodov mal odvolací súd námietku žalobcu o priznaní neprimerane nízkej náhrade
nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie za nedôvodnú.

12.1.Predmetomodvolaciehokonaniavymedzenýmžalobcomjeajotázkanárokunaúrokyzomeškania
zo sumy priznanej titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

12.2. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to do sféry
jeho osobnostnej integrity, teda osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré sú vymedzené najmä v § 11
Občianskeho zákonníka. Jedná sa o ujmu imateriálnu, ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza
primeraným zadosťučinením formou konštatovania porušenia práva a len ak samotné konštatovanie
porušenia práva je nedostačujúce, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch. Povinnosť zaplatiť

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník môže
dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je majetkovou
pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom pod sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom R 45/2000 judikoval,
že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho

rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník

dostáva do omeškania. Na toto rozhodnutie nadväzujú ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, pod sp. zn.
6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018.

12.3. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by bol dôvod sa
odchýliť od popísanej ustálenej súdnej praxe najvyššej súdnej autority (čl. 2

ods. 2 CSP), a preto konštatuje, že súd prvej inštancie nepochybil, ak žalobcovi nepriznal nárok na úroky
z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/278/2012, dovolací súd sa v predmetnom rozhodnutí, týkajúcom sa
sporu z porušenia autorského práva, otázkou (ne)priznania úrokov z omeškania zo sumy náhrady
nemajetkovej ujmy nezaoberal.

13. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
vo výrokoch I. a II. ako vecne správny potvrdil. Rovnako odvolací súd potvrdil aj rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania, keď v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza zo správneho právneho posúdenia podľa § 255

ods. 1, § 262 ods. 2 CSP.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní, predmetom ktorého bolo odvolanie
žalobcu i odvolanie žalovaného do merita veci, nemala úspech žiadna strana

sporu, preto odvolací súd rozhodol, že žalobca ani žalovaný nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule
(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).