Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 16, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121550779
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6121550779.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej

a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu:
Poľnohospodárska spoločnosť, a.s., IČO: 45 939 292, so sídlom Š. Moysesa 427/81, 965 01 Žiar
nad Hronom, zast. Legal s.r.o., IČO: 47 248 726, so sídlom Vajanského 384/12, 966 22 Lutila, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E. F., zastúpený: JUDr. Eva
Považanová, advokátka, so sídlom Jiráskova 400/21, 965 01 Žiar nad Hronom, o zaplatenie 7.002,86
EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom zo dňa 06. októbra 2023, č. k. 24C/6/2022 – 257, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.501,43 EUR s úrokmi z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.756,43 EUR od 31.12.2021 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.745,-
EUR od 07.10.2023 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Banská
Bystricavrámciupomínaciehokonaniasapôvodnedomáhal,abysúdzaviazalžalovanéhonazaplatenie
sumy 3.512,86 EUR s príslušenstvom. Po pripustení zmeny žaloby uzneseniami Okresného súdu Žiar
nad Hronom zo dňa 18.08.2022 a zo dňa 06.10.2023 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 7.002,86 EUR s príslušenstvom.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na liste LV č.
XXXX kat. úz. D. E. F. ako pozemok parcely registra G. B. H. XXX/X - orná pôda o výmere 10.234 m2.
Žalobca sa stal výlučným vlastníkom tohto pozemku dňa 13.10.2020. Žalovaný je výlučným vlastníkom
nehnuteľnostizapísanejnaLVč.XXXXkat.úz.D.E.F.akostavba-rodinnýdomsúpisnéčísloXXX(ďalej
len „rodinný dom“) na parcele registra I. B. H. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 81 m2.
Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k rodinnému domu postupne, a to dňa 12.07.2017 spoluvlastnícky
podiel 7/24, dňa 14.02.2018 spoluvlastnícky podiel 1/6, dňa 10.02.2021 spoluvlastnícky podiel 5/12 a

dňa 16.08.2021 spoluvlastnícky podiel 1/8. Žalovaný užíva časť pozemku parcely registra G. B. H. XXX/
X vo vlastníctve žalobcu ako to vyplýva z geometrického plánu č. XXXXXXXX - XX/XXXX (ďalej len
„geometrický plán“). Rozsah užívania predmetného pozemku žalovaným bol vymedzený dielmi 1, 3, 4
a 7 geometrického plánu v celkovej výmere 1.039 m2, z ktorých časť je zastavaná rodinným domoma časť tvorí dvor a záhradu. Žalovaný užíva časť pozemku vo vlastníctve žalobcu bez právneho titulu,
čím sa mal na jeho úkor bezdôvodne obohacovať. Za účelom zistenia výšky bezdôvodného obohatenia
nechal žalobca vypracovať znalecké posudky.

4. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že
žaloba je čiastočne dôvodná. Stotožnil sa s právnym posúdením uplatneného nároku z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že v konaní nebolo sporné, že časť predmetného pozemku
užíva žalovaný a to podľa jeho vlastných vyjadrení ako zastavanú plochu, na ktorej stojí rodinný

dom vo vlastníctve žalovaného a ďalej aj oplotený dvor a záhradu priľahlé k tomuto rodinnému domu
a to na účely bývania seba a svojej rodiny. V konaní bola sporná najmä otázka právneho titulu,
na základe ktorého žalovaný časť pozemkov užíva. Žalovaný tvrdil, že k predmetnej užívanej časti
pozemku mal on, resp. ešte jeho právni predchodcovia nadobudnúť vydržaním právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktoré ho na takéto bezplatné užívanie oprávňuje. Z vykonaného dokazovania mal
prvoinštančný súd preukázané, že žalobca bol v rozhodnom - žalovanom období výlučným vlastníkom

predmetného pozemku. Uviedol, že žalovaný si vo svojich vyjadreniach v priebehu konania sám
odporoval, keď na jednej strane tvrdil, resp. z predložených dôkazov sa snažil vyvodiť, že nielen
stavbu predmetného rodinného domu, ale aj pozemok pod ním a priľahlé pozemky tvoriace dvor a
záhradu, malo vo vlastníctve roľnícke družstvo, resp. jeho právny nástupca Poľnohospodárske družstvo
Žiar nad Hronom (ďalej len „PD ŽH“), ktoré ich nakoniec spolu s rodinným domom predalo právnym

predchodcom žalovaného (J. B. s manželkou A.). Na druhej strane žalovaný zároveň tvrdil, že družstvo
nebolo vlastníkom, ale len užívateľom predmetných pozemkov, a že toto užívacie právo previedlo na
právnych predchodcov žalovaného v súvislosti s predajom rodinného domu a žalovaný, resp. jeho
právni predchodcovia v konečnom dôsledku nadobudli užívacie právo k zastavanému a oplotenému
pozemku vydržaním ako právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Okresný súd z vykonaných dôkazov

nemal preukázané, že by roľnícke družstvo, resp. PD ŽH boli niekedy vlastníkom pozemkov, tvoriacich
predmetnú plochu, ktorú v súčasnosti užíva žalovaný. Z predloženého výpisu z evidenčného listu č.
X katastrálne územie D. E. F. (zachytávajúceho stav pred rokom 1993, odkedy sa evidenčné listy
neaktualizujú) vyplýva, že JRD ČSSR Žiar nad Hronom bol užívateľom pozemku č. XXXX vo výmere
1.219 m2, resp. PD ŽH bolo držiteľom alebo inou oprávnenú osobou pozemku parcely registra I. B.

H. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 599 m2. Z uvedeného dokladu vlastnícke právo
družstva k spornému pozemku nevyplývalo. Konštatoval, že právne predpisy z obdobia predošlého
spoločenského zriadenia na území Slovenskej republiky zakotvovali pre socialistické poľnohospodárske
organizácie inštitút práva užívania pôdy na zabezpečenie výroby, ktoré bolo bezodplatné a oprávňovalo
poľnohospodársku organizáciu, aby hospodárila s pôdou a iným poľnohospodárskym majetkom v

rovnakom rozsahu, akoby bola vlastníkom a využívala ju na plnenie úloh, ktoré boli predmetom jej
činnosti. Poľnohospodárska organizácia mohla v zmysle zákona aj zriaďovať na týchto pozemkoch
stavbypotrebnéprejejčinnosť(porovnaj§1a2zákonačíslo123/1975zbierky).Okresnýsúduviedol,že
pokiaľ družstvo (alebo akýkoľvek iný právny subjekt) užíval vec (vrátane, napríklad pozemku) na základe
konkrétne identifikovateľného právneho titulu odlišného od vlastníckeho práva, nejednalo sa o držbu, ale

o detenciu, ktorá síce tiež znamená ovládanie (užívanie) cudzej veci, avšak bez úmyslu nakladať s ňou
ako vlastnou. Ak teda družstvo na základe v minulosti platnej právnej úpravy aj malo právo užívať sporný
pozemok, bolo to práve na základe príslušného zákonného inštitútu. Aj samotný zákon č. 123/1975
Zb. pri inštitúte práva užívania pôdy na zabezpečenie výroby výslovne uvádzal, že poľnohospodárska
organizácia má právo hospodáriť s pôdou v rovnakom rozsahu ako by bola vlastníkom, teda priamo

zákon konštatoval v takýchto prípadoch, že organizácia vlastníkom pozemku nie je a zveroval jej len
užívacie práva. Z uvedeného tak vyplynulo, že družstvo bolo len detentorom príslušného pozemku
a nikdy nebolo jeho držiteľom, a preto nikdy nemohlo byť ani držiteľom oprávneným. Pokiaľ chýbala
oprávnená držba, bolo vylúčené plynutie vydržacej doby. Počas konania nebol produkovaný žiaden
dôkaz, z ktorého by vyplývalo vlastnícke právo družstva k príslušným pozemkom, ktoré sú dnes

evidované ako súčasť parcely registra G. B. H. XXX/X v rozsahu, ktorý užíva žalovaný. K tejto procesnej
obrane žalovaného konštatoval, že nebolo možné odvodzovať právny titul pre prípadné vydržanie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu od predošlého práva družstevného užívania. Jednak tento
užívací právny inštitút bez náhrady zanikol ešte predtým, než PD ŽH predalo rodinný dom právnym
predchodcom žalovaného a jednak aj preto, že PD ŽH nebolo oprávneným držiteľom, ale len detentorom

pozemkov, čo vylučovalo beh vydržacej doby.

5. V konaní nebolo sporné, že rodinný dom roľnícke družstvo vybudovalo v súlade s vtedy platnou
právnou úpravou a vlastnilo. Následne sa stal jeho vlastníkom právny nástupca – PD ŽH. Jednalo sa odvojdom súpisné číslo XXX, ktorý užívali na základe dohody s družstvom na bývanie jeho zamestnanci,
a to konkrétne jednu časť užívali právni predchodcovia žalovaného pán J. B. s manželkou a druhú časť
užívali právni predchodcovia svedkyne pani K. B.. V rámci tohto procesu sa chronologicky najskôr dali

zamerať pozemky, na ktorých jednotlivé časti tohto dvojdomu stáli, a to geometrickým plánom číslo
XXXXXXXX - XX/XX zo dňa 27.06.1995. Bolo zistené, že v tom čase bola touto časťou domu zastavaná
plocha o výmere 98 m2, ktorá bola v geometrickom pláne vyznačené ako parcela č. XXXX/X. Z hľadiska
právneho stavu v tom čase uvedená zastavaná plocha bola súčasťou parcely PK č. XXX, vedenej ako
roľa o výmere 10.991 m2, pričom z geometrického plánu nevyplývalo, kto bol vlastníkom tohto pozemku

(po odčlenení novom zameraní k parciel mal vlastník zvyšku pôvodnej parcely zostať „doterajší“ bez
toho, aby to geometrický plán akokoľvek identifikoval). Z hľadiska stavu podľa súboru popisných
informáciíKNbolavtomčaseplochazastavanárodinnýmdomomsúčasťouparcelyB.H.XXXX,vedenej
ako zastavaná plocha o výmere 1.219 m2, pričom z geometrického plánu opäť nevyplývalo, kto bol
vlastníkom tohto pozemku. Z predloženého výpisu z evidenčného listu číslo 2 vyplynulo, že JRD ČSSR
Žiar nad Hronom bolo len užívateľom pozemku č. XXXX o výmere 1219 m2, a nie jeho vlastníkom. Ani

z geometrického plánu z roku 1995 nebolo možné nijako vyvodiť, žeby PD ŽH bolo okrem rodinného
domu aj vlastníkom pozemku pod ním a priľahlých pozemkov. Pri novovzniknutých pozemkoch č. XXXX/
X a XXXX/X geometrický plán síce predpokladal, že by sa ich vlastníkom malo stať PD ŽH, avšak
nevyplývalo z neho na základe akého právneho úkonu, respektíve právnej skutočnosti by k tomu malo
dôjsť. Geometrický plán pritom sám o sebe nie je titulom, ktorým by mohlo dôjsť k nadobudnutiu alebo

k zmene vlastníckeho práva a je len podkladom pre ďalšie právne úkony. Mal preukázané, že dňa
06.10.1995 mesto D. E. F. pridelilo stavbe rodinného domu na C. L. H. XX, XX postavenej na pozemku
parcela č. XXXX/X, XXXX/X súpisné číslo XXX (v oznámení bolo vynechané voľné miesto a vlastník
pozemkov nebol uvedený). Na základe žiadosti PD ŽH bol rodinný dom súpisné číslo XXX, respektíve
jeho jednotlivé časti postavené na parcelách identifikovaný geometrickým plánom zo dňa 27.06.1995

zapísané do katastra nehnuteľností. Znaleckým posudkom č. 41/4 zo dňa 13.06.1996 bol predmetný
rodinný dom, konkrétne jeho časť užívaná J. B. ocenený vo výške 114.200,- Sk. Z posudku jednoznačne
vyplýva, že predmetom ohodnotenia neboli žiadne pozemky. Kúpnou zmluvou zo dňa 30.07.1996 PD
ŽH predalo právnym predchodcom žalovaného (J. B. a jeho manželke A.) rodinný dom za kúpnu cenu
18.800,- Sk. Rovnako ani z obsahu tejto kúpnej zmluvy nevyplynulo, žeby predmetom prevodu bol

akýkoľvek pozemok. Taktiež zo žiadnej z predložených zmlúv (darovacích, resp. kúpnych), ktorými
žalovaný postupne nadobúdal spoluvlastnícke podiely k rodinnému domu nevyplývalo, žeby predmetom
prevodu bol akýkoľvek pozemok. Okresný súd konštatoval, že v danom prípade tak nebolo možné
hovoriť o dobromyseľnosti, či u žalovaného, alebo jeho právnych predchodcov vo vzťahu k užívaniu
pozemku pod rodinným domom, ako aj okolitých pozemkov tvoriacich dvor a záhradu. Uviedol, že

vzhľadom na zásadu ignorantia iuris non excusat sa nemožno dobromyseľnosti vo vzťahu k užívaniu
pozemkov dovolávať ani s poukazom na to, že ich v minulosti užívalo družstvo, ktoré ale na to malo
konkrétny titul v podobe základných inštitútov, ktorý však zanikol v dôsledku zmeny právnej úpravy,
reagujúcej na zmenu spoločenského zriadenia, a to niekoľko rokov predtým, ako PD ŽH rodinný dom
predávalo právnym predchodcom žalovaného. Dobromyseľnosť, resp. oprávnenosť držby práva ako

nevyhnutná podmienka pre vydržanie nemohla byť splnená len tým, že ten, kto právo vykonáva, v tomto
výkone nebol nikým rušený, a to bez ohľadu na dĺžku doby. Posúdenie oprávnenosti držby nemôže
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale tento by musel byť schopný označiť
konkrétny právny dôvod, hoci aj len domnelý, na základe ktorého mohol objektívne (v ospravedlniteľnom
omyle) mať za to, že právo vykonáva oprávnenie. Žalovaný žiadny takýto, a ani len pútavými titul

neoznačil. Právo užívať pozemky nevyplynulo zo žiadnej z predložených zmlúv a pokiaľ v minulosti
toto právo vyplývalo zo zákona, zaniklo zmenou právnej úpravy a družstvo ho nemohlo previesť na inú
osobu. Za takejto situácie na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nepostačoval jeho
nerušený výkon, pokiaľ chýbala objektívne posudzovaná oprávnenosť držby práva.

6. Okresný súd mal preukázané, že žalovaný skutočne v žalovanom období užíval časť pozemku parcely
registra G. B. H. XXX/X a to bez toho, aby existoval na takéto užívanie právny titul t.j. užíval predmetnú
časť pozemku bez právneho dôvodu. Pokiaľ sa jednalo o rozsah a spôsob tohto užívania, žalovaný
potvrdil, že predmetnú plochu užíval na bývanie, ako dvor a záhradu pre potreby seba a svojej rodiny. Pri
stanovení konkrétnej výmery súd prvej inštancie vychádzal predloženého geometrického plánu zo dňa

09.09.2021. Mal preukázané, že tento geometrický plán zameral existujúci stav, pričom počas celého
žalovaného obdobia bol oplotený a užívaný žalovaným. Súd prvej inštancie vypočítal výšku náhrady
za užívanie jednotlivých plôch samostatne (pozemok zastavaný pod rodinným domom o výmere 135
m2 s prihliadnutím na postupné zvyšovanie spoluvlastníckeho podielu žalovaného, pozemok využívanýako dvor o výmere 491 m2 a pozemok využívaný ako záhrada o výmere 413 m2). Zistil, že súčet
náhrad za obdobie rokov 2020 a 2021 predstavovalo sumu 3.534,11 EUR a za rok 2022 sumu 3.490,37
EUR. Žalobca si v zmysle poslednej zmeny žaloby, ktorú súd pripustil uznesením zo dňa 06.10.2023

uplatnil za obdobie rokov 2020 a 2021 náhradu vo výške 3.512,86 EUR s príslušenstvom a za rok
2022 vo výške 3.490 EUR s príslušenstvom spolu 7002,86 eur. Okresný súd tak pre základ určenia
výškypriznanéhonárokuvzalžalobcomuplatnenésumy,pričomsaeštezaoberalnámietkoužalovaného
týkajúcu sa výkonu práv žalobcom v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka.
Prvoinštančný súd sa v tomto smere čiastočne stotožnil s argumentáciou žalovaného a výkon práva

žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške považoval čiastočne za rozporný s
dobrými mravmi. Primárne bolo preukázané, že žalobca skutočne kúpil predmetný pozemok, ktorého
časť využíva žalovaný za kúpnu cenu 0,20 EUR/m2. Kúpe pozemku predchádzala jeho obhliadka, na
základe, ktorej bol žalobca oboznámený so skutočným stavom kupovaného pozemku, a preto mu bolo
známe,žejehočasťjeužívanážalovanýmakovlastníkomrodinnéhodomu,ktorýzároveňužívaoplotený
dvor a záhradu pri tomto dome. Žalobca následne hneď od prvého dňa odkedy sa stal vlastníkom

predmetného pozemku (od 13.10.2020) si podanou žalobou uplatnil od žalovaného nárok na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniazaužívaniečastipozemku,čomupredchádzalaponúkanapredajpredmetnej
časti pozemku žalovanému. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že prvá časť žalovaným užívanej plochy
pozemku parcela registra G. B. H. XXX/X mala všeobecnú hodnotu 50,34 EUR/m2 a druhá časť
všeobecnú hodnotu 29,69 EUR/ m2. V čase kúpy pozemku žalobcom bola jeho hodnota minimálne v

časti užívanej žalovaným 150 až 250 násobne vyššia, než cena ktorú žalobca zaplatil predchádzajúcej
vlastníčke. Okresný súd uviedol, že nebolo jeho úlohou zaoberať sa dôvodmi a okolnosťami, ktoré viedli
k dohodnutiu uvedenej kúpnej ceny medzi žalobcom a predchádzajúcou vlastníčkou pozemku, avšak s
poukazom na následné správanie a prístup žalobcu súd zastal názor, že uplatnená výška bezdôvodného
obohatenia ako náhrady za užívanie časti jeho pozemku zo strany žalovaného dosahuje intenzitu ich

rozporu s pravidlami slušnosti poctivého konania. Na druhej strane v rámci komplexného posúdenia
okolností súd vzal do úvahy aj správanie a prístup samotného žalovaného. Bolo totiž pravdou, že
žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia predmetnú časť pozemku užívali dlhodobo od kúpy rodinného
domu, pričom ako vyplynulo z dokazovania neoprávňoval ich na to žiadny právny titul a bolo možné od
nich spravodlivo požadovať, aby sa v rámci obvyklej opatrnosti vysporiadali právne vzťahy v užívaní

pozemku, čo však žalovaný, ale ani jeho právni predchodcovia neučinili. Žalovaný vzťahy k pozemku
začal riešiť až v roku 2021, kedy si dal vypracovať geometrický plán. Taktiež pri štátnom stavebnom
dohľade bolo zistené, že napriek uvedeným nevysporiadaným vzťahom k pozemku aj samotný žalovaný
počnúc rokom 2017 vykonal rekonštrukciu rodinného domu, pri ktorej došlo aj k zväčšeniu zastavanej
plochy, a to bez splnenia zákonných povinností vyplývajúcich zo stavebnej legislatívy. Pokiaľ by teda

mala byť žaloba zamietnutá pre výkon práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi v celom rozsahu,
nezodpovedalo by to spravodlivému usporiadaniu vzájomných vzťahov a legitimizovalo by to konanie,
resp. skôr opomenutie konania žalovaného smerujúce k vysporiadaniu právnych vzťahov k pozemku.
Takéto vysporiadanie pritom bolo potrebné aj od žalovaného spravodlivo požadovať, nakoľko nebolo
možné, aby aktuálny stav užívania pozemku žalobcom bez právneho dôvodu mal trvať na neobmedzený

čas. Súd po zohľadnení skutkových okolností dospel k záveru, že spravodlivému usporiadaniu vzťahov
medzi stranami zodpovedá priznanie uplatneného nároku v rozsahu 50 %. Okresný súd tak priznal
žalobcovi nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním časti pozemku parcely
registra G. B. H. XXX/X v kat. úz. v rozhodnom období žalovaným v celkovej výške 3.501,43 EUR.
Zároveň mu priznal aj nárok na príslušenstvo v podobe zákonného úroku z omeškania a v prevyšujúcej

časti uplatnený nárok ako nedôvodný zamietol.

7. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhované dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu
žalobcu a svedka p. M., nakoľko uvedené dokazovanie by nebolo spôsobilé nijako ovplyvniť meritórne
rozhodnutie vo veci a takéto dokazovanie považoval za nadbytočné s poukazom na ostatné vykonané

dôkazy. Rovnako nebol ani dôvod ex offo prerušiť konanie v prejednávanej veci do rozhodnutia vo veci
vedenej na Okresnom súde pod sp. zn. 23C/71/2023. Otázkou existencie vecného bremena sa súd
prejudiciálne zaoberal v prejednávanej veci, pričom vykonal navrhnuté dokazovanie so záverom svojho
rozhodnutia, že existencia vecného bremena v prospech žalovaného nebola preukázaná.

8. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) na základe zásady úspechu. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 50 %
uplatneného nároku a neúspešný v rozsahu 50 %. Nakoľko obe strany boli v konaní úspešné v rovnakom
rozsahu, súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žiaden z nich.9. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ale aj žalovaný.

10. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu v rozsahu výroku, ktorým súd prvej
inštancie čiastočne vyhovel žalobe a zaviazal ho k povinnosti zaplatenia sumy 3.501,43 EUR
s príslušenstvom (prvý výrok), ale aj do závislého výroku o trovách konania (tretí výrok). Žiadal, aby
odvolací súd zmenil prvý výrok rozsudku okresného súdu a žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov
konania vo výške 100% alebo rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutom rozsahu zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

11. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku v zmysle § 220 ods. 2 až 4 CSP. Mal za to, že bolo
povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, pretože ide o právo účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

účastníka. Porušením uvedeného práva sa okrem upretie práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
zvoleným spôsobom a odňal možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov.
Poukázal na to, že žalobca nadobudol vlastníctvo k predmetnému pozemku dňa 13.10.2020, v
čase kedy žalovaný bol ešte podielovým spoluvlastníkom rodinného domu. Napriek tomu žalobca

nepožadoval v súdnom konaní vydanie bezdôvodného obohatenia od spoluvlastníkov t.j. od N. B. a
A. B. mladšieho. Vytýkal prvoinštančného súdu, že v spore nevypočul štatutárneho zástupcu žalobcu.
Rovnako namietal aj nevykonanie dôkazu, a to výsluchu svedka pána M., ktorý bol opatrovníkom N.
B. (predchádzajúcej vlastníčky pozemkov), ktorého žiadal vypočuť k okolnostiam uzatvorenia kúpnej
zmluvy zo dňa 02.10.2020, ktorú uzatvorila so žalobcom. Nestotožnil sa s tvrdením súdu prvej inštancie,

že z doložených listín nebolo zrejmé komu v danom období prislúchalo právo užívania pozemkov. Podľa
názoru žalovaného doložené listiny, ako aj samotná kúpna zmluva z 30.07.1996 boli dôkazom toho,
že rodinný dom nebol stavbou na cudzom pozemku postavenou žalovaným. Predmetný rodinný dom
v roku 1951 postavilo družstvo a vstúpilo aj do užívania zastavaného a priľahlého pozemku (právo
družstevného užívania pôdy). Tieto pozemky družstvo prenechalo bezodplatne do užívania kupujúcim,

ktorí ich v dobrej viere užívali ako vlastné. Dobromyseľnosť kupujúcich mala okrem iného za dôsledok
začatie plynutia vydržacej doby pre vznik vecného bremena výkonom práva (vydržaním) za podmienok
upravených v § 134 v spojení s § 151n a § 151o Občianskeho zákonníka. Desaťročná vydržacia doba
uplynula v roku 2006. Žalovaný tak nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nepreukázal ani
domnelý (putatívny) právny dôvod, žeby mal nárok na užívanie sporných pozemkov. Už v roku 2017,

keď sa stal spoluvlastníkom rodinného domu mal snahu odstrániť havarijný stav domu a pozemkov,
ktoré rodina B. roky užívali. Predpokladal, že pozemky sú, resp. boli riešené PD ŽH už v minulosti, napr.
prevodom do osobného užívania vlastníkom domu. Keď zistil, že je na určitej časti pozemku vedená
iná vlastníčka (N. B.) oslovil ju s úmyslom usporiadania pomerov vzájomnou dohodou, pretože ani táto
vlastníčka jeho, ani právnych predchodcov nikdy nekontaktovala a rovnako sa nedomáhala žiadnych

kompenzácií. Žalovaný nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu, že v danom prípade nemohlo dôjsť
k nadobudnutiu vecného bremena k užívaným pozemkom z dôvodu, že družstvo v minulosti bolo len
ich detentorom. Považoval za nesporné, že družstvo malo k sporným pozemkom v minulosti právo
družstevného užívania pôdy, ktorá skutočnosť ho oprávňovala nakladať s ňou ako s vlastnou, t.j. užívať
ju na poľnohospodárske účely a okrem iného ju aj zastavať účelovými stavbami.

12. Vo vzťahu k znaleckému posudku číslo 37/2021 z 22.10.2021 tento neobsahoval geometrický plán,
ktorý by bližšie špecifikoval nároky žalobcu a až následne bol doplnený o geometrický plán, ktorý dal
vypracovať žalovaný. Uviedol, že doplnenie č. 1 znaleckého posudku č. 37/2021 mu nebolo doručené
a znalecký posudok č. 5/2023 mal mu byť doručený až na pojednávaní dňa 06.10.2023. Považoval

za logické, že s takým rozsiahlym dokumentom sa nemohol oboznámiť počas konania vo veci samej,
pričom s prejednaním veci súhlasil len z dôvodu hospodárnosti konania, za účelom vypočutia svedkyne,
ktorá sa na pojednávanie dostavila. Pre žalovaného bolo zarážajúce, že súd pripustil na pojednávaní
zmenu žaloby a vo veci rozhodol. V podanom odvolaní žalovaný namietal plnom rozsahu aj znalecký
posudok č. 5/2023. V uvedenom znaleckom posudku znalec vychádzal z ceny pozemkov vygenerovaný

geometrickým plánom žalovaného, kde sú posudzované už ako stavebné pozemky zaradené v registri
nehnuteľnosti ako parcely registra I. B.. Určenú cenu považoval za neakceptovateľnú a podľa názoru
žalovanéhozostranyžalobcusajednaloozneužitievýkonuvlastníckehoprávavovzťahukžalovanému,
keď žalobca kúpil predmetné pozemky za 0,20 EUR/ m2 ako ornú pôdu a požaduje plnenie za pozemkystavebné. Taktiež poukázal na to, že susediaci pozemok obhospodarujú záhradkári, pričom žalobca
od týchto užívateľov (záhradkárov) nepožaduje vydanie bezdôvodného obohatenia. Nestotožnil so
záverom, že sa mal bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu od 13.10.2020, kedy žalobca nadobudol do

vlastníctva predmetný pozemok. Žalovaný nadobudol predmetný rodinný dom do vlastníctva v značne
zanedbanom a havarijnom stave a v rovnakom stave boli aj pozemky. Tento stav odstránil a to tým, že
stavbu a pozemky udržiava a obnovil oplotenie, čím značne zhodnotil predmetné nehnuteľnosti. Žalobca
zneužil aj geometrický plán žalovaného, ktorý si tento dal vypracovať pre svoju osobnú potrebu. Mal za
to, že žalobca od žalovaného nemohol spravodlivo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia, keď

podaním žaloby a správaním sa voči nemu sa on sám obohacuje na jeho účet. Napriek tomu, že okresný
súd čiastočne akceptoval obranu žalovaného, že na strane žalobcu sa jedná o zneužitie výkonu práva
voči žalovanému, a preto žalobu v časti zamietol, avšak ostatné tvrdenia a doložené listiny si súd vyložil
nesprávne a ďalšie navrhnuté dokazovanie v tejto veci odmietol vykonať.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol aby odvolací súd odvolanie žalovaného

zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s námietkou žalovaného,
že konaním súdu prvej inštancie došlo k porušeniu základného práva žalovaného na spravodlivý proces.
Z vyjadrenia vyplýva, že žalobca poprel väčšinu tvrdení, ktoré uvádzal v odvolaní žalovaný. Vo vzťahu
k znaleckému posudku č. 5/2023 poukázal na to, že počas trvania konania na súde prvej inštancie
žalovaný voči tomuto znaleckému posudku nevzniesol žiadnu námietku, a ani nijako hodnoverne

nespochybnil jeho závery. Uvedené platí aj o všetkých znaleckých posudkov predložený v konaní.

14. Žalovaný v odvolacej republike zotrval na podanom odvolaní ako aj na svojom odvolacom návrhu.
Nepredpokladal, žeby sa žalobca stotožnil s jeho odvolacou argumentáciou. Uviedol, že od roku 1996
od pôvodných vlastníkov rodinného domu, ani od ich dedičov nikto nepožadoval žiadne plnenie za

užívanie pozemkov. Tvrdil, že N. B., ktorá pozemky predala žalobcovi nemala vedomosť, či sa niečo na
týchto pozemkoch nachádza, alebo či ich niekto konkrétny aj užíva. Dozvedela sa to až keď ju oslovil
žalovaný v čase, kedy si on sám dal vypracovať geometrický plán za účelom usporiadania vlastníctva k
pozemkom. V tom čase však už nebola schopná s ním jednať a bol odkázaný na jej opatrovníka panna
M.. Medzičasom však pozemky predala a o tejto skutočnosti nemal vedomosť ani pán M.. Z tohto dôvodu

považoval za nutné vypočutie tohto svedka.

15. V odvolacej duplike žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu a zároveň v plnej miere zotrval aj
na svojich doterajších tvrdeniach obsiahnutých vo vyjadrení k odvolaniu ako aj prezentovaných počas
konania. Súd prvej inštancie vykonal dôkazy označené žalovaným (geometrický plán, evidenčný list

číslo 2) a z ich obsahu ustálil právny stav. Skutočnosť, že od žalovaného a jeho právnych predchodcov
nikto nepožadoval plnenie v súvislosti s užívaním pozemkov bolo pre posúdenie veci bez právneho
významu. Žalovaný mal možnosť oboznámiť sa so znaleckým posudkom ako aj s jeho doplnením, avšak
nevzniesol voči jeho obsahom žiadne námietky.

16. Proti rozsudku okresného súdu v rozsahu, čo do výrokov ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol (druhý výrok) a závislého výroku o trovách konaniach (tretí výrok) podal odvolanie aj žalobca.
Žiadal, aby odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalobcu a v odvolaním napadnutom rozsahu
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvedené

malo spočívať v nesprávnom vyhodnotení konania žalobcu ako konania v rozpore s dobrými mravmi,
pokiaľ si tento začal uplatňovať nároky z titulu vlastníctva predmetného pozemku od prvého dňa
kedy predmetnú nehnuteľnosť vlastnil. Stav, kedy žalobca výhodne kúpil predmetný pozemok nebolo
podľa neho správne, ani spravodlivé spájať s uplatneným nárokom. Konanie žalobcu pri nadobúdaní
vlastníckeho práva predmetnému pozemku totiž žiadnym spôsobom neovplyvnil právne postavenie

žalovaného, a nijakým spôsobom nezmenilo rozsah jeho zákonných povinností. Žalobca sa voči
žalovanému nezachoval nekorektne ani v rozpore s dobrými mravmi. Naopak ešte predtým, než uplatnil
právo na súde sa snažil so žalovaným dlhodobo dospieť k dohode. Podľa názoru žalobcu pokiaľ súd
po zohľadnení uvedených skutkových okolností veci dospel k záveru, že spravodlivému usporiadaniu
vzťahov medzi stranami zodpovedá priznanie uplatneného nároku v rozsahu 50 %, neprihliadol na

nesúvislosť kúpy (žalobcom) a užívania (žalovaným) ani rozsah konania žalovaného v rozpore s dobrými
mravmi, ktorý vedel, že nevlastní predmetný pozemok v rozsahu, v ktorom ho bezdôvodne užíva.
Rovnako mal vedieť, že ani jeho právny predchodca nemal žiadne užívacie právo k pozemku, ktorý
bezdôvodne užíva. Na úkor právnej predchodkyne žalobcu ako aj vlastníka susediacich pozemkov savedome bezdôvodne obohacoval najneskôr od roku 2017. Všetky stavebné úpravy, prístavby a ploty
realizoval s vedomím, že koná na cudzích pozemkoch bez súhlasu ich vlastníkov a náležitých povolení.
Na nehnuteľnostiach bezdôvodne skladuje a skladoval stavebný odpad a za celé trvanie vlastníckeho

práva k rodinnému domu neponúkol vlastníkovi pozemkov akúkoľvek relevantnú ponuku. Mal za to, že
takéto rozhodnutie sankcionuje žalobcu za skutočnosť, že nadobudol vlastnícke právo k predmetným
pozemkom výhodne a zároveň zvýhodňuje žalovaného, ktorý ich bezdôvodne užíva. Vytýkal súdu, že
žalobu v príslušnom rozsahu zamietol, pričom nerozlišoval časové obdobia, za ktoré si uplatňoval nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia.

17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa nestotožnil s názorom žalobcu, že rozsudok okresného
súdu, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania
nepriznal bol nesprávny. Námietku žalobcu, že súd prvej inštancie neprihliadol na konanie žalovaného,
ktorý mal konať v rozpore s dobrými mravmi považoval za účelovú a smerujúcu k obhajobe konania
samotného žalobcu. Žalobca nepredložil žalovanému žiadny návrh zmluvy, ktorá by mala riešiť situáciu

okolo ním užívaných pozemkov. Rodinný dom nadobudol do vlastníctva v dobrej viere, že všetko opraví,
zhodnotí a pokojne v dome dožije. Argumentáciu žalobcu pokladal za účelovú. Žiadal rozsudok v
odvolaním napadnutom rozsahu zo strany žalobcu potvrdiť a priznať náhradu trov.

18. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a svojom odvolacom návrhu. Svoje

tvrdenia, ktorými poukazoval na konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi nepovažoval za
účelové a tieto riadne preukázal, a to príslušnými závermi vyplývajúcimi z vykonaného štátneho
stavebného dohľadu. Popis skutkového stavu a najmä úkonov, ktoré vykonal žalovaný neobsahovali
argumentáciu, ktorá by spochybnila tvrdenie žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Skutočnosť,
že nikto nepožadoval od žalovaného a jeho právnych predchodcov plnenie v súvislosti s užívaním

pozemkov bolo pre posúdenie veci bez právneho významu.

19. V odvolacej duplike žalovaný považoval tvrdenia žalobcu obsiahnuté v jeho odvolacej replike za
účelové a nepravdivé. Z dôvodu hospodárnosti konania odkázal na svoju argumentáciu a skutočnosti
uvedené v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1, 2 CSP), prejednal nielen odvolanie žalovaného, ale aj odvolanie
žalobcu, a to bez nariadenia pojednávania (a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom v odvolaní napadnutom rozsahu zo strany žalovaného (prvý výrok rozsudku), ako aj

v rozsahu podaného odvolania žalobcom (druhý výrok rozsudku) a závislého výroku o trovách konania
potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

21. Podľa § 387 ods. 1 civilné sporový poriadok odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 CSP ak sa odvolací súd celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na Skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Nakoľko odvolanie proti rozsudku okresného súdu podal žalobca, ale aj žalovaný odvolací súd sa

zaoberal samostatne najprv odvolaním podaným zo strany žalovaným, ktoré odvolanie bolo podané skôr
a následne aj odvolaním žalobcu, a to v rozsahu nimi napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu.

23. Žalovaný v úvode svojho odvolania namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu,
ktoré malo mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces.

24. Odvolací súd poukazuje v prvom rade na to, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces
je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní
pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky (viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva
na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa stranám konaniaznemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia
spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

25. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo
veci (pozri nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na
spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia alebo prekvapivosťou
rozhodnutia vtedy, keď súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového

stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu
k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi
závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.). Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili
svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu

a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek
je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v.
Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

26. Taktiež, podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (napr.
I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j.

jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (napr. I. ÚS
243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Rovnako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých

svojich rozhodnutiach, pod vplyvom judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky, zaujal
stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a
právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto
práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkov. V konaní pred súdom prvej inštancie je žiadúce, aby prvoinštančný súd svoje
rozhodnutie výstižne, úplne a presvedčivo odôvodnil. Vyžaduje sa, aby okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, pričom jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený predovšetkým poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal

27. Preskúmaním odvolaním napadnutého rozsudku v rozsahu podaného odvolania zo strany
žalovaného má odvolací súd za to, že v danom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
by okresný súd svoje rozhodnutie nedostatočne alebo nepresvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorým by
porušil jeho právo na spravodlivý proces. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne

popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní. Vysvetlil ako
skutkové tvrdenia a právne argumenty sporových strán posúdil, z ktorých dôkazov vychádzal, a ako
ich vyhodnotil, pričom citoval príslušné ustanovenia zákonov, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodili
svoje právne závery. Zároveň aj keď zamietol návrh žalovaného na doplnenie dokazovania uviedol,prečo nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že po
vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodná, avšak pri priznaní nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia sa stotožnil s námietkou žalovaného týkajúcej sa výkonu práv zo strany
žalobcu v rozpore s dobými mravmi, a preto uplatnený nárok priznal žalobcovi, avšak len vo výške
50%. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozpísal svoje myšlienkové pochody,
pričom vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu pre rozhodnutie. K námietke žalovaného
o nevykonaní ním navrhnutého dokazovania – výsluchom svedkov (štatutárneho orgánu žalobcu, a p.

M.) odvolací súd poukazuje na § 185 ods. 1 CSP podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (viď §
191 ods. 1 CSP). Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Obdo/46/2017 a sp. zn. 4Obdo/41/2017, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „súd v konaní nie je
viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán.“ Odvolací súd preto uvádza, že
pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal v priebehu konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné
dôkazy, tak nie je jeho povinnosťou vykonať všetky dôkazy, ale iba tie, ktoré sú rozhodujúce na zistenie
skutkovéhostavunazistenierozhodujúcichskutočností,premeritórnerozhodnutie.Žalovanýpredmetný

návrh na vykonanie dokazovania navrhol až na treťom pojednávaní, ktoré sa vo veci uskutočnilo, pričom
mal dostatok času s ohľadom na skutkový stav takýto návrh podať už skôr. Rovnako ako bolo už
uvedené, súd v spore rozhoduje o tom, ktorý z dôkazov vykoná, a ktorý nie. V danej veci mal súd
prvej inštancie dostatočne zistený skutkový stav k tomu, aby mohol o nároku na žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobcu žalovaným rozhodnúť, a preto

by vykonanie žalovaným navrhnutého dokazovania viedlo len k nariadeniu ďalšieho pojednávania, čo
by bolo v rozpore aj so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania v zmysle čl. 17 CSP.

28. Ďalšia námietka žalovaného, ktorá sa týkala správania žalobcu, ktorý nepožadoval vydanie
bezdôvodného obohatenia od iných subjektov, je irelevantná k predmetnému sporu. Je len vecou

vlastníka (v tomto prípade žalobcu) voči komu si svoje nároky uplatní a voči komu nie. Súd takéto
správanie žalobcu ako vlastníka nemôže nijako vyhodnocovať vo vzťahu k predmetnému sporu.

29. Žalovaný sa taktiež nestotožnil s posúdením veci prvoinštančný súdom vo vzťahu k vydržaniu
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Odvolací súd sa v tomto smere plne stotožňuje s

odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, ktorý sa v konaní dôkladne zaoberal uvedenou námietkou
žalovaného ( viď ods. 36 až 46 odôvodnenia). Odvolací súd poukazuje na to, že počas minulého
režimu (obdobie socializmu) v Československu bola poľnohospodárska pôda často zlučovaná do
jednotných roľníckych družstiev (JRD) alebo spravovaná štátnymi majetkami. Tieto subjekty pôdu
užívali, avšak túto nevlastnili, čo znamenalo, že neboli vlastníkmi ale užívateľmi (detentorom). Tento

stav mal zásadný vplyv na možnosť vydržania vlastníckeho práva k bývalej poľnohospodárskej pôde.
Podľa § 134 Občianskeho zákonníka je jednou z podmienok vydržania dobromyseľnosť držiteľa, teda
presvedčenie, že mu vec patrí. V období socializmu však právny rámec neumožňoval nadobudnutie
vlastníctva k poľnohospodárskej pôde vydržaním, najmä z dôvodu neexistencie súkromného vlastníctva
a nemožnosti byť dobromyseľným držiteľom. Napríklad § 101 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho

zákonníka z roku 1950 uvádzal, že socialistické vlastníctvo má buď formu štátneho vlastníctva, alebo
formu vlastníctva družstevného, čo zvýhodňovalo právny režim socialistického vlastníctva. Aj judikatúra
najvyššieho súdu zdôrazňuje, že dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná objektívne. Držiteľ
by pri zachovaní náležitej opatrnosti nemohol mať pochybnosti o svojom vlastníctve. V období, keď
súkromné vlastníctvo poľnohospodárskej pôdy prakticky neexistovala, bolo objektívne nemožné byť v

dobrej viere, že držiteľ je vlastníkom. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že nemohli byť splnené zákonné
podmienky pre vydržanie predmetných pozemkov, najmä pokiaľ ide o dobromyseľnosť držby. V období
socializmu boli právne predpisy nastavené tak, že preferovali štátne a družstevné vlastníctvo. Uvedené
znamenalo,žekebyjednotlivciužívalipoľnohospodárskupôdudlhodobo,nemohlinadobudnúťdosvojho
vlastníctva vydržaním, pretože právny systém to neumožňoval.

30. V danom prípade nebolo sporné to, že rodinný dom bol postavený ešte v roku 1951 podľa v tom čase
platných právnych predpisov družstvom. Predmetná stavba bola postavená na pozemkoch, ktoré malo
poľnohospodárskedružstvovužívaní,pričomzabezpečovalotýmlenbývaniepresvojichzamestnancov,ako istý druh pracovnoprávneho benefitu. Rovnako nebolo sporné ani to, že stavba rodinného domu
bola a je legálnou stavbou, ktorú na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.07.1996 nadobudli do svojho
bezpodielového spoluvlastníctva manželia J. a A. B.. Z obsahu predmetnej kúpnej zmluvy, ako aj

následných záväzkových vzťahov (darovacích zmlúv a kúpnych zmlúv) jednoznačne vyplynulo, že
predmetom prevodu na žalobcu bola vždy výlučne len stavba rodinného domu a nie pozemok pod
stavbou tohto rodinného domu, ani priľahlé pozemky, ktoré v súčasnosti tvoria dvor a záhradu, a ktoré
užíva výlučne žalovaný. Je tak zrejmé, že právni predchodcovia žalovaného, ale aj žalovaný užívali
predmetné pozemky, avšak nikdy tieto nemohli nadobudnúť do svojho vlastníctva, nakoľko nebol daný

žiaden právny titul, a to ani domnelý na základe ktorého by sa mohli stať vlastníkmi týchto pozemkov.
Samotné subjektívne presvedčenie žalovaného nie je dostačujúce k prijatiu záveru, že on, resp. jeho
právni predchodcovia boli dobromyseľní a mohli vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo
vzťahu k týmto pozemkom. Uvedenému rozporuje aj to, že samotný žalovaný si uvedomoval, že nemá
vysporiadané vlastnícke právo k pozemkom pod rodinným domom, ale aj k priľahlým pozemkom, ktoré
užíva, a preto si dal vypracovať geometrický plán a tieto pozemky zamerať. Žalovaný sa pokúšak

o vysporiadanie týchto pozemkov od predchádzajúcej vlastníčky, ktorá však tieto predala žalobcovi.
Rovnako v konaní bolo preukázané, že predmetný rodinný dom bol postavený ako dvojdom, pričom
druhú časť rodinného domu užíva svedkyňa p. B.. Z jej výpovede vyplynulo, že rovnako ako právni
predchodcovia žalovaného, tak aj jej rodičia boli zamestnancami poľnohospodárskeho družstva, a
rovnako dostali do užívania druhú časť tohto dvojdomu. Jej rodičia odkúpili svoju časť domu v roku

1997, kedy PD ŽH odpredávalo tieto nehnuteľnosti. Rovnako však ako aj v prípade žalovaného nemali
vysporiadané pozemky pod stavbou rodinného domu súpisné č. 119/89, a preto tieto pozemky si odkúpili
v rozsahu v akom ich užívali jej rodičia od mesta D. E. F. niekedy ešte v roku 2008. Uvedené tak
svedčí o tom, že ani vlastníci vedľajšieho rodinného domu neboli vlastníkmi pozemkov pod stavbou ich
rodinnéhodomuapriľahlýchpozemkov,atietoimnebolianipredanézostranyPDŽH,apretosarozhodli

tieto odkúpiť v rozsahu ako ich užívali od predchádzajúceho vlastníka, pričom právni predchodcovia
žalovaného, ale ani samotný žalovaný tak neučinil.

31. Žalovaný považoval za zarážajúce, že súd pripustil zmenu žaloby. Odvolací súd poukazuje na to,
že o zmene žaloby rozhoduje výlučné súd na návrh žalobcu ako pána sporu (dominus litis). Zmenou

žaloby je aj rozšírenie uplatneného práva (kvantitatívna zmena), t. j. keď žalobca požaduje viac ako
žiadal pôvodne v podanej žalobe. Súd nepripustí zmenu žaloby len vtedy, ak by výsledok doterajšieho
konania nemohol byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe alebo ak by o zmenenej žalobe bol
vecne alebo kauzálne príslušný iný súd. V danom prípade žalobca kvantitatívne rozšíril svoj návrh
na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za ďalšie obdobie (rok 2022), pričom ako dôkaz predložil aj

znalecký posudok č. 5/2023, ktorým preukazoval výšku obvyklého nájmu za pozemky v danom období.
Okresný súd rozhodol o zmene žalobu v súlade s § 142 ods. 1 CSP, keďže návrh na zmenu bol súdu
prvej inštancie doručený mimo pojednávania dňa 04.10.2023, a preto správne o tomto návrhu rozhodol
bezprostredne na nasledujúcom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 06.10.2023. Okresný súd tak
postupoval procesne správne, keď návrh na zmenu žaloby pripustil.

32. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj závery znaleckých posudkov, z ktorých súd prvej inštancie
vychádzal pri určení výšky bezdôvodného obohatenia. V spore boli predložená dva znalecké posudky,
a to znalecký posudok č. 37/2021 v znení jeho doplnenia č. 1 zo dňa 03.04.2022 a znalecký posudok
č. 5/2023 zo dňa 02.10.2023. Predmetom obidvoch znaleckých posudkov bolo určenie výšky obvyklého

nájmu za dané obdobie. Odvolací súd konštatuje, že na tieto skutkové tvrdenia nemôže prihliadať, a to
s odkazom na § 383 a § 384 CSP. Odvolací súd môže podľa § 384 ods. 3 CSP doplniť dokazovanie
za podmienok uvedených v § 366 CSP, pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Aj počas
odvolacieho konania je povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré
doteraz neboli použité, avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo

nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v
konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie
nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie
prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej

inštancie. V predmetnej veci však procesná obrana žalovaného spočívajúca v skutkových tvrdeniach
o nesprávnosti záverov žalobcom predložených znaleckých posudkov nepredstavuje tzv. novoty v
odvolacom konaní. Žalovaný v odvolaní ani netvrdil, a ani nepreukázal žiadny takýto dôvod prípustnosti
použitej novoty. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému nič nebránilo v tom, aby tieto skutkovétvrdenia ako prostriedok jeho procesnej obrany uplatnil už počas konania pred súdom prvej inštancie.
Takéto námietky v odvolacom konaní ako novoty považuje odvolací súd za neprípustné rovnako ako
aj tvrdenia o nákladoch na starostlivosť a udržiavanie pozemkov, ktoré žalovaný mal vynaložiť, avšak

ani nepreukázal ich výšku.

33. K ďalšej námietke žalovaného, že doplnenie č. 1 k posudku číslo 37/2021 mu nebolo doručené
a znalecký posudok č. 5/2023 mu mal byť doručený až na pojednávaní dňa 06.10.2023 odvolací
súd uvádza, že ani tieto námietky žalovaného neboli dôvodné. Vo vzťahu k tvrdeniu o nedoručení

doplnenia č. 1 k znaleckému posudku odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenie nie je pravdivé.
Dňa 12.05.2022 sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie, na ktorom sa súd dopytoval strán, či si
navzájom preposielali listiny, ktoré boli doručované aj súdu (t. j. aj predmetné doplnenie č. 1), pričom
právna zástupkyňa žalovaného uviedla: „Áno, lenže ja som ono nejak sme sa minuli hej? Ja som
najprv posielala vyjadrenie súdu a až potom som sa dostala k tomu, čo posielali právny zástupca.....
Bolo mi to doručené.“ (poznámka: uvedené nie je síce zaprotokolované v zápisnici z pojednávania,

pričom tieto skutočnosti vyplýva zo zvukovej nahrávky z pojednávania zo dňa 12.05.2022, ktorá tvorí
súčasť spisu). Následne súd vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k tomu čo tými podaniami sledovali
a zároveň im aj umožnil vyjadriť sa k podaniu druhej strany. Je tak zrejmé, že predmetné doplnenie
bolo žalovanému doručené, a ten mal možnosť aj priamo na pojednávaní sa k nemu vyjadriť. Z
obsahu spisu taktiež vyplýva, že znalecký posudok číslo 5/2023 bol právnej zástupkyni žalovaného

doručený nielen e-mailom od právneho zástupcu žalobcu dňa 04.10.2023, ale aj zo strany súdu, o čom
svedčí doručenka na č. l. 193 spisu. Tvrdenie žalovaného, že predmetný znalecký posudok mu bol
doručený až na pojednávaní nie je správny, nakoľko na pojednávaní mu bol predložený originál tohto
znaleckého posudku, pričom žalovaný týmto znaleckým posudkom disponoval už pred pojednávaním
dňa 06.10.2023, a teda mal možnosť sa oboznámiť s jeho obsahom. Napriek tomu bola právna

zástupkyňa žalovaného na pojednávaní vyzvaná, či súhlasí tým, aby sa vo veci pojednávalo, pričom
uviedla, že súhlasí aby súd vo veci pojednával. Tvrdenie, že tak učinila iba z dôvodu, aby bola v konaní
vypočutá navrhnutá svedkyňa bolo bezdôvodné. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaný mal dostatok
času na to, aby sa oboznámil s obsahom znaleckého posudku, pričom je potrebné si uvedomiť, že
sporové konanie je vedené aj zásadou ústnosti a priamosti, a teda strany sporu majú v konaní pred

súdom možnosť reagovať na akékoľvek vyjadrenia a podania strán aj počas pojednávania. Odvolací súd
taktiež poukazuje na to, že samotná právna zástupkyňa žalovaného až na predmetnom pojednávaní
predložila taktiež znalecký posudok, s ktorým sa súd oboznámil až na tomto pojednávaní a s jeho
obsahom oboznámil aj samotného žalobcu, ktorý mal taktiež možnosť reagovať na tento znalecký
posudok priamo na pojednávaní.

34. S ohľadom na vyššie uvedené je odvolací súd toho názoru, že nebol daný žiaden z odvolacích
dôvodov uplatnených žalovaným, ktoré by odôvodňovali nesprávnosť rozsudku okresného súdu v ním
odvolaním napadnutom rozsahu.

35. Z odvolania žalobcu vyplýva, že tento sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý jeho
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol s odôvodnením, že výkon práv z jeho strany je v rozpore s dobrými
mravmi. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s prijatým záverom prvoinštančného súdu. Odvolací
súd konštatuje, že v súvislosti s kolektívom dobrých mravov je podstatné to, či vlastník pozemku v
čase nadobudnutia pozemku vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je zastavaný stavbou. Ak vlastník

pozemku v čase jeho nadobudnutia vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je zastavaný stavbou, táto
okolnosť by nemala ostať bez následkov ani vo vzťahu k posudzovaniu jeho nároku z hľadiska súladu,
respektíve rozporu s dobrými mravmi. Z rozhodovacej činnosti súdov nie je nič neobvyklé, že v prípade,
ak si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku, na ktorom
je zriadená stavba, ktorá plní verejne prospešný účel tak v takomto prípade súdy žalobu zamietajú

pre rozpor s dobrými mravmi. V danom prípade je síce pravdou, že stavba rodinného domu neslúži
verejnému účelu, avšak žalobcovi v čase kúpy pozemku bolo zrejmé, že na predmetnom pozemku sa
nachádza stavba rodinného domu, ktorú spoločne s priľahlými pozemkami slúžiacimi ako dvor a záhrada
využíva na účely svojho bývania a svojej rodiny už dlhodobo práve žalovaný. Nemožno opomenúť
ani to, že žalobcovi bola zrejmá aj snaha žalovaného predmetné pozemky vysporiadať už s bývalou

vlastníčkou týchto pozemkov N. B.. Taktiež je zrejmé, že žalobca pre účely výpočtu obvyklého nájmu za
užívanie pozemkov využil geometrický plán, ktorý dal vyhotoviť práve žalovaný za účelom vyporiadania
pozemkov, ktoré užíva. V konaní bolo rovnako zistené a to aj s ohľadom na predložené znalecké
posudky, že žalobca evidentne nadobudol pozemok od N. B. ako bývalej vlastníčky za nepatrnú cenuich skutočnej hodnoty, pričom od žalovaného hneď po nadobudnutí vlastníctva žiadal niekoľko násobne
vyššiu odplatu. Na tieto skutočnosti nebolo možné preto neprihliadať s ohľadom na vznesenú námietku
žalovaného o výkone práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a tieto súd prvej inštancie aj správne

zohľadnil, keď takéto konanie žalobcu v danom prípade vyhodnotil ako výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi. Okresný súd pritom neopomenul ani samotné správanie, konanie, či aj opomenutie konania
zo strany žalovaného a spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov, a preto nárok žalobcu krátil
o 50% zo žalovanej sumy za celé ním uplatnené obdobie. Z uvedeného dôvodu, tak nebolo potrebné
skúmať jednotlivo obdobia, tak ako to namietal žalobca v podanom odvolaní.

36. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd
prvej inštancie a odôvodnenia jeho rozsudku a po vyhodnotení odvolaní poddaných stranami sporu ako
nedôvodných (nakoľko nebol daný žiaden z odvolacích dôvodov nimi uvádzaných a rozhodnutie súdu
prvej inštancie netrpelo procesnými vadami) a rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny (prvý a druhý výrok rozsudku), a to aj v závislom výroku o

trovách konania (tretí výrok rozsudku). Súd prvej inštancie posúdil vec právne správne. Podľa názoru
odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie je aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený a spĺňa
všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa správne a náležite vysporiadal so všetkými
podstatnými otázkami a námietkami strán sporu, ktoré zohľadnil vo svojom rozhodnutí.

37. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii § 255 ods. 1, 2 CSP,
keď tieto nepriznal žiadnej zo strán sporu nakoľko každá z nich mala úspech v rozsahu 50%.

38.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1CSP(ustanoveniaotrovách
konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na § 255 ods. 1,

2 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci; Ak mala strana vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo). Odvolanie podal žalobca aj žalovaný, pričom ani jedna zo
strán sporu nebola v odvolacom konaní úspešná, keďže ich odvolania neboli dôvodné. Každá zo strán
by tak mala nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči druhej strane, avšak takéto rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu trov odvolacieho konania by bolo zbytočné, keďže strany by si navzájom
hradili tie isté trovy odvolacieho konania, a preto odvolací súd žiadnej zo strán sporu právo na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

39. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.