Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/147/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122292261
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6122292261.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu A. B., nar. X.X.XXXX
bývajúceho v C. D. E. F. G. XXXX/X zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Cverčkom, so sídlom
advokátskej kancelárie v Košiciach na Čajakovej ulici č.5 proti žalovanému Mestu Košice, IČO: 00 691
135, so sídlom v Košiciach na Triede SNP č. 48/A o zaplatenie 11.160,31 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-11C/32/2022-331 zo dňa 27.5.2024
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č.k. K2-11C/32/2022 - 331 zo dňa 27.5.2024 vo

výroku II. o zamietnutí žaloby a vo výroku III. o náhrade trov konania.

II. O d m i e t a odvolanie proti výroku I. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

III. N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) zhora označeným rozsudkom výrokom I.
zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce
a vyššie územné celky, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka (OZ), § 255 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že žalovaný v konaní preukázal, že lokalita Borovicový háj mala charakter verejnej
zelene už pred rokom 1990. Z listín tvoriacich obsah súdneho spisu vyplýva, že sporné parcely žalovaný
dlhodobo využíva už od roku 1957, kedy na týchto pozemkoch začal realizovať výstavbu verejnej

zelene označovanej ako „Borovicový háj“. Správou národného majetku „Borovicový háj„ bol poverený
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice (ZaSPMK), ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal
Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košice - Správa verejnej zelene Košice. Uvedené
vyplynulo z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987. Ku dňu
účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku preukázal
ZaSPMK, pričom Delimitačným protokolom zo dňa 28.6.1991 tento majetok bol odovzdaný Správe
mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v

Košiciach č. 7/B zo dňa 14.5.1991 ako rozpočtová organizácia mesta. Uvedené vyplynulo z Protokolu
o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo
dňa 3.5.2004. Konštatoval, že bola splnená podmienka uvedená v ust. § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. a
to, že cit. zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejnázeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák.č. 138/1991
Zb. Pokiaľ bolo žalobcom namietané, že uvedenú lokalitu nemožno označiť ako verejná zeleň, pričom v
dôsledkuprotestuprokurátorabolozrušenéuznesenieč.2/1991zodňa19.12.1991ozakladaní,údržbe

a ochrane zelene, súd prvej inštancie poznamenal, že nemožno poprieť fakt, že daná lokalita je zeleňou
vovlastníctvemestaajeprístupnouverejnosti.Poukázalnato,žepojemverejnázeleňšpecifikujezák.č.
543/2002Z.z.oochraneprírodyakrajinyvust.§47ods.5nasledovne:„ust.ods.4písm.a/sanepoužije,
ak drevina rastie na území s druhým alebo tretím stupňom ochrany na cintorínoch, zastavanom území
obce,namiestachvoľneprístupnýchverejnosti(ďalejlen„verejnázeleň„)alebonaornejpôdeakosolitér,

stromoradie, skupina stromov alebo súčasť terasy alebo medze „z čoho možno vyvodiť, že daná lokalita
spĺňa charakter verejnej zelene. Zdôraznil, že charakter zelene a miesta voľne prístupného verejnosti
ohľadne danej lokality vyplýva aj z dokumentu MUSES z roku 2013, ktorý bol schválený uznesením
XXII. rokovania Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo dňa 16. 12. 2013 pod č. 811. Dokumentácia
predloženého MUSES predstavuje aktualizáciu MUSES mesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním
vyčlenených biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z aktualizovaných RUSES mesta Košice z rokov

2006 a 2010 (MUSES rok 2013). Z MUSES vyplynulo, že už od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka
nad Popradskou ulicou považovaná za biocentrum na mestskej regionálnej úrovni a zároveň súčasť
biokoridoru mestského regionálneho významu (BK-R /M/), Čičkovský potok - BC - R (M) Borovicový lesík
nad Popradskou ulicou - BC-R/M/), park na Žriedlovej ulici - BC R/M/), mestský park - Mlynský náhon
- Hornád. Z uvedeného vyplýva, že aj keď VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane

zelene, ktoré definovalo pojem verejná zeleň bolo v dôsledku protestu prokurátora zrušené, nemalo
to vplyv na zmenu charakteru danej lokality ako verejnej zelene a nakoľko táto verejná zeleň prešla
do vlastníctva mesta podľa osobitného predpisu, boli splnené podmienky pre aplikáciu zák. č. 66/2009
Z. z. na prejednávaný prípad. Uviedol, že z uvedeného vyplýva, že v prípade sporných pozemkov ide
o nehnuteľnosti, na ktorých sa nachádza verejná zeleň a preto je potrebné na právne vzťahy z toho

vyplývajúce aplikovať ust. zák. č. 66/2009 Z. z., čo v konečnom dôsledku znamená, že k pozemkom,
ktoré boli v spoluvlastníctve žalobcu, vzniklo zo zákona č. 66/2009 Z. z. vecné bremeno v prospech
žalovaného, ktoré mu zakladá právny titul k ich užívaniu. Keďže žalobca požadoval od žalovaného
finančnú náhradu za vecné bremeno zriadené zák. č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia,
súd prvej inštancie riešil otázku, či v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníctva podľa zák. č.

66/2009 patrí žalobcom jednorazová náhrada alebo opakujúca sa náhrada. Uviedol, že cieľom zák. č.
66/2009 Z. z. je vysporiadať doteraz nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré
boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy. Zároveň sa upravuje
spôsob usporiadania týchto pozemkov. Nesporne z neho vyplýva, že ním upravené vecné bremeno
je dočasným, nie definitívnym riešením do času, kedy vlastník stavby vyrieši stav buď zámennou

zmluvou alebo pozemkovými úpravami. Zákon č. 66/2009 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku
pod stavbou v podobe náhradného pozemku však podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie
zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka
stavby vhodného na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov
k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou

požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho
potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k
pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav alebo
formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorým je to, že a/
v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod

stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej
náhrady požiada vlastník pozemku. Zák. č. 66/2009 Z. z. nerieši otázku finančnej náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva, avšak vývoj rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít dospel k
záveru, že v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z. z. patrí
jednorazová náhrada. Následne pri priznaní jednorazovej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva posudzoval žalovaným vznesenú námietku premlčania. Poukázal na to, že v súdnom konaní
môže vlastník pozemku nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona
podľa zák. č. 66/2009 Z. z. úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej trojročnej premlčacej dobe, ktorá
začína plynúť od účinnosti tohto zákona, t. j. od 1. 9. 2009 ( do 1. 9. 2012 ). Konštatoval, že právny
predchodca žalobcu si uplatnil nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobou

doručenounasúddňa20.04.2022,tedapouplynutístanovenejtrojročnejpremlčacejlehoty,pretožalobu
z dôvodu premlčania zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP
a žalovanému, ktorý bol síce v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu
žiadne preukázateľné trovy účelne vynaložené nevznikli.3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca podľa § 365 ods. 1 písm.
b), d), e), f) a h) CSP, ako aj podľa § 366 písm. c) CSP. Nie je mu zrejmé, na základe akých skutočností

dospel súd prvej inštancie k tomu, že od roku 1957 začal žalovaný realizovať výstavbu verejnej zelene.
Veď do roku 1989 boli sporné pozemky lesom, čo vyplýva z rozhodnutia Ministerstva lesného a vodného
hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987. Zdôraznil, že Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc
nikdy nemal v správe Borovicový háj. Z rozhodnutia Ministerstva lesného a vodného hospodárstva
SSR zo dňa 21.1.1987 vyplýva, že Borovicový háj mali v správe Východoslovenské štátne lesy, š.p.

Z uvedeného rozhodnutia je teda zrejmé, že len do roku 1989 bol Borovicový háj lesom. Z prílohy
č. 1 v 7 kolónke uvedeného rozhodnutia vyplýva, že prevod správy na žiadateľa, t.j. na Záhradnícky
a sadovnícky podnik mesta Košíc sa má uskutočniť na základe HZ č. ..... uviesť v časti C – EL bod
5. Z toho je zrejmé, že Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc nikdy nenadobudol do správy
Borovicový háj. Zdôraznil, že žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, že príslušná hospodárska zmluva
na žiadateľa Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc bola niekedy uzavretá. Následne potom

ani Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc nemohol odovzdať správu Borovicového hája na
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc – Správa verejnej zelene na základe hospodárskej
zmluvy zo dňa 10.11.1987 s prevodom správy ku dňu 30.11.1987, nakoľko to nikdy do svojej správy
nenadobudol. Uviedol, že žiadna hospodárska zmluva medzi Východoslovenskými štátnymi lesmi, š.p. a
Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Košíc neexistuje, čo vyplýva aj z prázdneho vyznačenia

– v prílohe č. 1 rozhodnutia Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987,
kde chýba číslo hospodárskej zmluvy. Keďže ZaSPMK nikdy nenadobudol do svojej správy Borovicový
háj, nemohol ani previesť správu na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc – Správa verejnej
zelene, nakoľko nikto nemôže na iného previesť viac práva, ako má sám, a teda sú všetky nasledovné
právne úkony absolútne neplatné. Taktiež to vyplýva aj z vtedy platného a účinného hospodárskeho

zákonníka a dočasnej správe. Poukázal na to, že počnúc rokom 1987 sa riešilo využitie Borovicového
hája na obvodový park, avšak výsadbu realizovali (pred rokom 1964) Východoslovenské štátne lesy,
š.p. ako les a nie verejnú zeleň, ktorú náš právny poriadok ani nepoznal nielen pred rokom 1989, ale
ani po ňom. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu prvej inštancie o správe národného majetku, ktorým bol
poverenýZaSPMK.Poukázalajnato,žeskoršímirozhodnutiamibolosúdnoupraxoupostupneustálené,

že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada. Vychádzalo sa z rozhodovacej
činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález Ústavného súdu SR PL ÚS 42/2015 zo
dňa 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 237/2009 sa Ústavný súd priklonil k úvahám
o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto
ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach. Pripustil, že aktuálna súdna prax

najvyšších súdnych autorít priznáva náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. vo forme
jednorazovej náhrady. Napriek takémuto vývoju rozhodovacej praxe zastáva názor, že je nevyhnutné
súbežne rešpektovať aj zásadu právnej istoty. Domnieva sa, že otázku o precedenčnej záväznosti
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je potrebné posudzovať v kontexte s otázkou, resp. so zreteľom
na požiadavku zachovania princípu legitímnych očakávaní a právnej istoty, keďže v preskúmavanej

veci v čase začatia konania prevládal v rozhodovacej činnosti súdov právny názor, že odplata za
zákonné vecné bremeno zriadené podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. má charakter opakujúceho sa
plnenia. Má za to, že do úvahy pripadá pôsobenie aplikácie nového právneho názoru na právne
skutočnosti vzniknuté až po vydaní „ prelomového“ rozhodnutia (tzv. prospektívne pôsobenie), ktoré
je však využívané zriedka a spravidla vo vertikálnych vzťahoch medzi jednotlivcom a štátom. Takýto

postup použil rozšírený senát Najvyššieho správneho súdu ČR napr. v rozhodnutí týkajúcom sa
určenia začiatku plynutia subjektívnej lehoty pre podanie na ochranu pred nezákonným zásahom
správneho orgánu, v ktorom okrem iného uviedol, že „ ak dôjde v dôsledku zjednocovania činnosti
rozšíreného senátu k judikatórnemu odklonu nemožno novo prijatý názor zásadne aplikovať spätne, ak
by v dôsledku tejto zmeny účastníci konania, resp. súkromné subjekty konajúce v dôvere v existujúcu

judikatúru stratili prístup na súd“. Ďalej uviedol, že ďalšiu možnú alternatívu predstavuje tzv. obmedzená
retrospektivita, pri ktorej sa nový právny názor vzťahuje: 1) na kauzu, ktorá dala súdu možnosť prijať
nový výklady; 2) na všetky právne vzťahy vzniknuté po dni vyhlásenia nového právneho názoru
(prospektívny prvok); 3) na staršie prípady-avšak za podmienky, že žaloba bola podaná najneskôr v deň
vynesenia nového právneho posúdenia (obmedzený retrospektívny prvok). Spôsoby uplatnenia tohto

prístupu je možné vysledovať, napr. v judikatúre Súdneho dvora EÚ; možnosť jeho použitia v minulosti
prijal aj Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 3403/11 zo dňa 8.8.2013. Poukázal na to, že súdy do
roku 2020 dlhodobo a konštantne zastávali názor, že odplata za zákonné vecné bremeno zriadené
podľa § 4 zákona č. 66/2009 má charakter opakujúceho sa plnenia. Dňa 30.11.2020 bolo vydanérozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp., zn. 8Cdo/17/2019, v ktorom tento vyslovil právny názor, že právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák.
č. 66/2009 Z.z. vzniká jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti

zákona č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009) a teda, že nemá charakter opakovaného plnenia. Najvyšší súd SR
následne obrat v judikatúre potvrdil v uznesení sp. zn. 1Cdo/171/2021 z 27.10.2021, ktoré odkazuje
v tejto otázke na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019. Z tohto myšlienkového
konštruktu ďalej vyplýva, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom
zriadeným zák. č. 66/2009 Z. z. sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101

OZ plynúcej od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009). Poukázal na nález Ústavného súdu ČR
sp. zn. IV. ÚS 334/2011, v ktorom dospel k záveru, že všeobecné súdy, ktoré pri posudzovaní otázky
premlčanianezohľadnilipriaplikáciinovejjudikatúrytieždobrúvieruaprávnuistotusťažovateľky,porušili
zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a zákona v materiálnom zmysle ako jeden so základných
princípovprávnehoštátu.Dodáva,ževtýchprípadochišloožalobypodanépredvydaním„prelomového“
rozsudku Najvyššieho súdu ČR. Má za to, že priama aplikácia záverov Najvyššieho súdu SR sp. zn.

8Cdo/17/2019ohľadomcharakteruodplaty(náhrady)prizriadenívecnéhobremenapodľa§4ods.1zák.
č. 66/2009 Z.z. a dňa vzniku tohto nároku (ku dňu účinnosti citovaného zákona) má vplyv na posúdenie
premlčateľnosti tohto práva, čo v danom prípade znamená, že začiatok plynutia premlčacej doby by mal
byť spojený s dňom účinnosti cit. zákona (1.7.2009). Premlčacia doba tak márne uplynula v čase, keď
ustálená prax súdov presadzovala názor o opakovanom charaktere tejto náhrady priznávanej spätne za

obdobie troch rokov pred podaním žaloby. Keďže premlčacie lehoty predstavujú zásah do základného
práva na prístup k súdu potencionálnych žalobcov, je nutné pri ich použití v jednotlivých prípadoch
skúmať, či limitácia neredukuje dané právo neproporcionálnym spôsobom porušujúcim jeho podstatu.
Pri posudzovaní je nutné zohľadniť aj predvídateľnosť samotného použitia premlčacích lehôt. Podľa
jeho názoru, ak nebola premlčacia lehota jasne určená zákonom ani ustálenou rozhodovacou praxou

súdov,vokamihuvznikuudalosti,ktorájeprejejplynutierozhodná,nemôžepremlčacialehotazpodstaty
veci začať bez ďalšieho plynúť. Súd preto nemôže pričítať na ťarchu žalobcu to, že neuplatnil svoje
právo na náhradu na súde do troch rokov od rozhodnej udalosti (účinnosti právneho predpisu), a tým
na neho prenášať povinnosť predvídať budúci vývoj judikatúry, ktorá sa začala meniť až 30.11.2020.
Uvedeným postupom by bolo popreté legitímne očakávanie žalobcu založené na dovtedajšej ustálenej

rozhodovacej praxi všeobecných súdov, ktoré mohlo trvať najdlhšie do okamihu vydania predmetného
rozhodnutia Najvyššieho súdu, od ktorého okamihu by bolo postavené na isto, že sa právo na náhradu
sa zriadenie vecného bremena premlčuje v trojročnej premlčacej lehote počítanej od účinnosti zákona
č. 66/2009 Z.z. Zdôraznil, že v prípade posudzovanej zmeny judikatúry je zásadné, že jej pôsobením
je reálne dotknutá možnosť jednotlivcov domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv na súde;

na tom nič nemení, že v danom prípade ide o vzťah súkromno-právny. Ak by súdy nedali žalobcovi
šancu, aby prispôsobil svoje správanie novo publikovanému názoru, zasiahli by tým neprípustne do
jeho práva na prístup k súdu a porušili jeho legitímne očakávania. Aplikácia čisto retrospektívneho
prístupu by v danom prípad vzhľadom na legitímne očakávanie žalobcu v ustálenú judikatúru bola
neprimerane tvrdá. Zároveň poukázal aj na prejudicialitu súdneho rozhodnutia, ktorá znamená, že súd

nemôže ako predbežnú otázku znova riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom
spore účastníkov, preto nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo
nesprávne právne posúdil. Zo zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť
právneho rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej nové právne posudzovanie
v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd

môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 228 CSP). Pokiaľ
súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný
hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s judikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje
záväzné súdne konanie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada

právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti
právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability, práva a právnych vzťahov ako aj do
riadneho výkonu spravodlivosti (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2010). Na
základe uvedeného dospel k záveru, že na jeho pozemkoch, o ktoré ide vo veci samej, vecné bremeno
v prospech žalovaného na základe zák. č. 66/2009 Z.z. nevzniklo a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie
a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP, či podľa §
366 písm. c) CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t.j. súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(f)arozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

7. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd uvádza, že obsah práva
na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým
právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo
na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o

procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k
nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo
na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového
práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v

zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa
nejavíakospravodlivé.Konkrétnepochybeniesúdupretomusíbyťhodnotenévkontexteceléhokonania
zohľadňujúc možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, jeho následky a pod.

8. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne
realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako
aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom

dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný v prípade, ak súd zamietne návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je
prípustné,pretožetakýmtopostupomčiužsťažujedôkaznúpozíciustranysporu,čomôženespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena, alebo sa neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej
miery zistenia skutkového stavu.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré

boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.11. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného

práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,

v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je naplnený.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej

inštancie, v zmysle ktorého žalobou uplatnený nárok je nárokom na náhradu za zákonné vecné bremeno
vzniknuté v prospech žalovaného k pozemkom v spoluvlastníctve žalobcu podľa zák. 66/2009 Z.z. a
so záverom o premlčaní žalobou uplatneného nároku z dôvodov, ako sú tieto uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku.

14. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
pozemkov uvedených v bode 1 rozsudku súdu prvej inštancie žalovaným za obdobie od 5.5.2021 do
25.1.2022, t.j. za obdobie predchádzajúce odkúpeniu týchto pozemkov mestom Košice.

15. Medzi stranami sporu nebol sporný skutkový stav ohľadne spoluvlastníctva pozemkov žalobcu, ich

výmery a skutočnosti, že patria do lokality „Borovicový háj“.

16. Sporným v konaní bol charakter danej lokality, keďže žalobca sa nestotožnil so zadefinovaným
funkčným využitím tohto územia ako verejnej zelene, ale tvrdil, že Borovicový háj je územie, ktoré
obhospodarovali Východoslovenské štátne lesy, š.p., ktorý zalesňoval územie, teda ide o les a právny

predchodca žalovaného - ZaSPMK nikdy nenadobudol do správy Borovicový háj. Spornou medzi
stranami bola aj aplikácia § 1 ods. 2 v spojení s § 4 ods.1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z. a v nadväznosti na
to otázka premlčania žalobou uplatneného nároku.

17. Odvolací súd pripúšťa, že Borovicový háj bol lesom. Uvedená skutočnosť vyplýva zo žiadosti

z 31.10.1984, ktorou ZaSPMK žiadal Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva SSR o zmenu
kultúry z lesa na obvodový park, ale aj zo žiadosti o trvalé vyňatie lesných pozemkov z pôdneho fondu.
Vyňatie daného pozemku z kultúry lesa teda bolo riešené a aj keď rozhodnutie o tom k dispozícii nie
je, nasvedčuje tomu ďalšie nakladanie s uvedeným pozemkom. Rozhodnutím Obvodného národného
výboru Košice II, odbor výstavby ÚPaA z 15.3.1985 bolo vydané rozhodnutie o využití územia v

lokalite „Borovicový háj“. Dôkazom vysporiadania pozemku, ako aj skutočnosti, že sa podľa uvedeného
rozhodnutia postupovalo, bola hospodárska zmluva z 10.11.1987, ktorou došlo k prevodu správy
nehnuteľností „Borovicový háj“ s výmerou 11,4245 ha. Správou národného majetku „Borovicový háj“ bol
poverený štátny podnik ZaSPMK, ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal ZaSPMK - Správa verejnej
zeleneKošice.Zmluvabolauzatvorenávsúlades§347Hospodárskehozákonníkabezodplatneapodľa

bodu 9 tejto zmluvy bol aj vykonaný zápis v evidencii nehnuteľností.

18. Je pravdou, že žalovaný vzhľadom na časový odstup niektoré relevantné doklady nevie dohľadať.
Taktiež je pravdou, že počas socialistického zriadenia v našej krajine mal štát dominantné postavenie.
Napriektomualeštátneorgányaštátneorganizácievrátaneštátnychpodnikovnemohlikonaťsvojvoľne,

platné zákony dodržiavať museli. Preto, ak štátny podnik ZaSPMK vykonával správu Borovicového
hája, musel mať na to oprávnenie, nemohol správu vykonávať bez „súhlasu“ Ministerstva lesného a
vodného hospodárstva SSR. S tým, že ZaSPMK vykonáva správu Borovicového hája boli oboznámené
všetky kompetentné orgány štátu aj mesta, nenamietali túto skutočnosť, riadili sa tým a pri ďalších
rozhodnutiach z toho aj vychádzali. Preto má odvolací súd za to, že štátny podnik ZaSPMK bol

oprávnený vykonávať správu Borovicového hája. Ani žalobca opak žiadnym dôkazom nepreukázal. A
vzhľadom na to, že ide o stavbu (komplex verejnej zelene, chodníkov, miestnych komunikácií a prvkov
charakteristickýchpreoddychovúzónu-lavičkyaodpočívadlá-skutočnosťznámazčinnostisúduriadne
a dlhodobo užívanú ako verejná zeleň, možno usudzovať, že stavba bola povolená. Žalobca neuviedolžiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod domnievať sa, že na túto stavbu nebolo vydané
stavebné povolenie, resp. kolaudačné rozhodnutie, alebo že by vznikla a užíva sa bez potrebných
povolení.

19. Odvolací súd dodáva, že zákon č. 66/2009 Z.z. v § 1 stanovuje na aplikáciu tohto zákona len
dve podmienky: 1/ musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného
celku a zároveň 2/ stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných
predpisov (napr. zák. 138/1991 Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú v danom

ustanovení stanovené, teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu či
kolaudačného rozhodnutia (obdobne rozsudok KS Žilina sp. zn. 30S/54/2016 zo dňa 13.6.2017, sp.zn.
5Co/92/2019 zo dňa 26.11.2019). Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke vzťahy
práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli,
pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).

20. Pre právne posúdenie, či ide o stavbu a o akú stavbu, sú podstatné kritériá uvedené v zákone
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), a to, čo je stavbou,
vymedzuje § 43a stavebného zákona.

21. Plochy zelene môžu byť považované za samostatnú stavbu, v niektorých prípadoch prináležia k

inej stavbe a niekde existujú nezávisle od stavieb a ani nie sú považované za stavbu. Areály cintorínov,
kryté i nekryté športové areály (vrátane plôch zelene), ale i samotné plochy zelene (ako sady, parky) sú
tiež stavbami a pozemky pod nimi sú už zahrnuté v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.; napriek tomu ich
zákonodarca osobitne vyňal a uviedol v § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z., a to vrátane verejnej zelene.
Podľa názoru súdu ide o logické odčlenenie, resp. rozdelenie stavieb, a to vyplývajúce už zo samotných

podmienok zhotovenia, funkčnosti, životnosti, udržiavania. Pri verejnej zeleni (sadoch, parkoch) ide vo
svojej podstate o plochy zelene s rôznymi prvkami, napr. parkovej architektúry, prenosným zariadením,
chodníkmi, fontánami atď. Na účely stavebného zákona (§ 139a ods. 9) je zeleň definovaná ako
vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdĺž líniových stavieb v ostatnej
krajine. Plochy zelene je možné zistiť napr. zo záväznej časti územného plánu obce, v ktorom sú

vymedzené aj funkcie tejto zelene, napr. verejne prístupné záhrady, sady, parky, aleje s relaxačnou
funkciou, sprievodná zeleň pozemných komunikácií s izolačnou a ochrannou funkciou atď.

22. Ako už bolo uvedené, z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a zo zhodných tvrdení strán sporu
vyplynulo, že predmetné parcely žalovaný dlhodobo (od roku 1957) využíva, keď na týchto pozemkoch

začal realizovať výsadbu verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj“.

23. Ku dňu účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku
preukázal ZaSPMK, pričom delimitačným protokolom z 28.06.1991 tento majetok bol odovzdaný Správe
mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe uznesenia mestského zastupiteľstva v

Košiciachč.7/Bzo6/1991akorozpočtováorganizáciamesta;uvedenévyplynulozprotokoluoprechode
vlastníctva, majetkových práv a záväzkov v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí z 3.5.2004.

24. Z uvedeného vyplýva, že bola splnená podmienka uvedená v § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z.,
teda že cit. zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je

verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č.
138/1991 Zb. Zároveň odvolací súd konštatuje, že Krajský súd v Košiciach sa už otázkou posúdenia
vzniku vecného bremena vo vzťahu k pozemkom nachádzajúcim sa v Borovicovom háji zaoberal, napr.
v spore sp. zn. 6Co/78/2022 (rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 22.decembra 2021 sp. zn.
15C/61/2018), na tam vyslovených právnych záveroch zotrváva a nemá dôvod na zmenu právneho

názoru, nakoľko vychádzal z rovnakej skutkovej a právnej argumentácie žalovaného. Odvolací súd v
rozsudku zo dňa 13. septembra 2022 sp.zn. 6Co/78/2022, kde predmetom konania bola náhrada za
užívanie pozemkov, na ktorých sa nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou uzavrel, že vo
vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (Borovicový háj), vzniklo zákonné vecné
bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení s ust. § 1 ods. 2 cit. zákona, keďže v

konaní bol preukázaný prechod tohto Borovicového hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu
príslušným delimitačným protokolom. Uzavrel teda, že po splnení zákonných podmienok vzniká vecné
bremeno do konečného usporiadania vlastníckych vzťahov aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza
verejná zeleň s poukazom na § 1 ods. 2 cit. zákona. Vychádzal z úvahy, že charakter zelene a miestavoľne prístupného verejnosti ohľadne danej lokality vyplýva aj z dokumentu Miestny územný systém
ekologickejstabilitymestaKošice(ďalejMÚSES).Miestnyúzemnýsystémekologickejstability(MÚSES)
z r. 2013, ktorý bol schválený uznesením z XXII. rokovania Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo dňa

16.12.2013 pod č. 811 (čl. 332), patrí medzi dokumentáciu ochrany prírody a krajiny. Pre územie Košíc
bol územný systém ekologickej stability na miestnej úrovni po prvýkrát spracovaný ako Lokálny územný
systém ekologickej stability mesta Košice (LÚSES) v roku 1992 a na základe spracovaných analýz bolo v
rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 59 lokálnych biocentier a 135 lokálnych biokoridorov. V roku 2006
bol spracovaný Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES) a v ňom bolo v

rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 11 biocentier mestskej regionálnej úrovne, 36 biocentier miestnej
úrovne, 3 biokoridory mestskej regionálnej úrovne, 118 biokoridorov miestnej úrovne a 44 interakčných
prvkov. Prvý Regionálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (RÚSES) bol spracovaný
v roku 1995 a dokumentácia tohto RÚSES bola s malými úpravami prevzatá aj do Územného plánu
veľkého územného celku Košického kraja (ÚPN VÚC), spracovaného v roku 1998 (zmeny a doplnky
roku 2004, 2009). RÚSES mesta Košice bol aktualizovaný, súbežne s aktualizáciou LÚSES v roku

2006 a samostatne v roku 2010. Dokumentácia predloženého MÚSES predstavuje aktualizáciu MÚSES
mesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním vyčlenených biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z
aktualizovaných RÚSES mesta Košice z rokov 2006 a 2010 (MÚSES, r. 2013). Z MÚSES vyplynulo,
že už od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ulicou považovaná za biocentrum
(str. 88) na mestskej regionálnej úrovni (BC-R (M) str.101 a zároveň súčasť biokoridoru mestského

regionálneho významu (BK-R (M) Čičkovský potok - BC-R(M) Borovicový lesík nad Popradskou ul.
- BC-R(M) Park na Žriedlovej ul. - BC_R(M) Mestský park - Mlynský náhon - Hornád (str. 113). Z
uvedeného vyplýva, že aj keď VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, ktoré
definovalopojemverejnázeleň,bolovdôsledkuprotestuprokurátorazrušené,nemalotovplyvnazmenu
charakteru danej lokality ako verejnej zelene, a nakoľko táto verejná zeleň prešla do vlastníctva mesta

podľa osobitného predpisu, boli splnené podmienky pre aplikáciu zák. č. 66/2009 Z.z. na prejednávaný
prípad.

25. Aj judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že „právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege

jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže
byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.1 zák. č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j., ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,

vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“.

26. Záver žalobcu, že nie je rozumne možné vzťahovať § 4 ods. 1 zák. 66/2009 Z.z. v časti vzniku
vecného bremena ex lege na objekt kategórie „verejná zeleň“ a že opatrenia uvedené v § 4 ods. 1 cit.

zák. nemožno vôbec ex lege aplikovať primerane na objekty spadajúce pod kategóriu verejnej zelene
podľa § 1 ods. 2 cit. zák. alebo v prípade, aby bolo možné aplikovať § 4 ods. 1 na objekty kategórie
verejná zeleň, je nutné, aby tomu predchádzal zápis príslušného práva obce (mesta) zodpovedajúceho
vecnému bremenu v katastri nehnuteľností, nemožno prijať. Odvolací súd má za to, že takýto názor
je diskriminujúci pre všetkých ostatných vlastníkov, ktorých vlastnícke právo je obmedzené zákonným

vecným bremenom, či už na základe zák. č. 66/2009 Z. z. alebo zák. č. 182/1993 Z. z., prípadne iných
zákonov.

27. Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 5Co/227/2022 zo dňa 19.10.2023 vyslovil právny názor,
že: „16. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou, ktorou odvolateľka vyslovila názor o tom,

že pokiaľ predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, potom vecné bremeno
žalovanému nikdy nevzniklo a ani vzniknúť nemohlo. 17. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ zákon
č. 66/2009 Z.z. vo svojom § 1 ods. 2 hovorí o tom, že tento zákon sa primerane vzťahuje aj na
usporiadanie vlastníckych vzťahoch k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov
vo vlastníctve cirkvi, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná

zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, úpravu o primeranej aplikácii zákona č.
66/2009 Z.z. na pozemky podľa označeného § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych
vzťahov k týmto pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k
pozemkom § 1 ods. 2 citovaného zákona. 18. Usporiadaním vlastníckych vzťahov podľa § 2 zákona č.66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou
alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania
vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods.

1 a ods. 2 tohto zákona tak, že k nim zriadil podľa § 4 tohto zákona vecné bremeno. Niet žiadneho
rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť
zákonné vecné bremeno aj k pozemkom vymenovaným v § 1 ods. 2 tohto zákona a prečo by vo vzťahu
k ním mal existovať odlišný režim v porovnaní s pozemkami podľa § 1 ods. 1 tohto zákona. Pokiaľ sám
zákonodarca podľa § 1 ods. 2 tohto zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých

je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň tých pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 tohto zákona, preto niet dôvodu pre iný režim
pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.
Odvolací súd preto s predmetnou argumentáciou odvolateľov nesúhlasí“.

28. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje s vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu

síce v inej právnej veci, podstatou ktorého je však obdobný skutkový stav, ako aj právne posúdenie.
Odkazuje aj na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach v skutkovo a právne obdobných veciach
napr.: sp. zn. 6Co/78/2022, 6Co/80/2023, 6Co/40/2024 a 6Co/85/2024, od ktorých nemá dôvod odkloniť
sa ani v tu prejednávanom spore.

29. Aj podľa názoru vec prejednávajúceho senátu primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na
pozemky podľa § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom,
keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2
cit. zákona. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je poskytnutie
náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v

konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov
však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 cit. zákona tak,
že k nim zriadil v zmysle § 4 cit. zákona vecné bremeno.

30. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov

nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. a
prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona.

31. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na
ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov,

na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda niet dôvodu pre iný režim
pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.
Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných
zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zákona.

32. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. V súlade s čl.
20 ods. 4 ústavy upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva Občiansky zákonník
v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel
nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.

33. Odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019
a sp. zn. 8 Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 01.07.2009, pričom sa
premlčuje v lehote 3 rokov. Tieto rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo

dňa 14.04.2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7 Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2016, ktoré sa týkali priznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a
použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. 66/2009
Z.z. Aj podľa § 4 ods.1 zák. č. 66/2009 Z. z. takisto zo zákona vzniká aj vlastníkovi pozemku povinnosť

strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to do vykonania pozemkových úprav v
príslušnom katastrálnom území. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené
vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 1.7.2009 do 1.7.2012.34. Napadnuté rozhodnutie je plne v súlade s rozhodovacou praxou všeobecných súdov a neexistuje
žiaden relevantný dôvod sa od nej odkloniť. Odvolací súd je toho názoru, že ani samotná skutočnosť,

že súdy v skorších rozsudkoch povahu uplatneného nároku titulom toho istého hmotnoprávneho
vzťahu posúdil ako opakovanú náhradu za obmedzenie žalobcu zákonným vecným bremenom, nemôže
zakladať legitímne očakávania žalobcu na rozhodnutie aj v tejto jeho veci rovnakým spôsobom za
situácie, že rozhodovacia prax súdov prvej inštancie aj odvolacích súdov v tejto otázke sledujúc určujúcu
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít sa medzičasom zásadne zmenila, naviac rozhodnutia tak

prvoinštančných, ako ani odvolacích súdov ani netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít, ktorá pre formovanie súdnej judikatúry je určujúca. Za najvyššie súdne autority treba považovať
Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR, ESĽP či Súdny dvor EÚ.

35. Odvolací súd dodáva, že ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani požiadavka
právnej istoty a ani ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unedic

proti Francúzsku č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť totiž bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri
nezmenenej právnej úprave, táto bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená.
I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej
správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov táto je možná. S ohľadom na ústavnoprávny
princíp nezávislosti sudcu, ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom

odlišného právneho názoru môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (pozri napr. rozhodnutia
ústavného súdu vo veciach III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008).

36. Otázka charakteru peňažnej náhrady za zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadené vecné bremeno v
rozhodnom čase rozhodovania odvolacieho súdu v súdenej veci je ustálená (aj) zhora zmienenými

konštantnými rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít ako náhrada jednorazová, na ktorej uplatnenie
v konaní pred súdom plynula trojročná premlčacia doba od 1.7.2009. Pretože v danom prípade žaloba
na peňažné plnenie na súde bola uplatnená až 20.4.2022 a žalovaný sa v konaní premlčania dovolal,
nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať, preto žalobu žalobcu z dôvodu premlčania zamietol.
Začiatok plynutia trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 OZ, keďže v ďalších ustanoveniach tohto

hmotnoprávneho predpisu nie je ustanovené inak, plynie odo dňa, keď právo sa mohlo vykonať po prvý
raz.

37. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie nemá inú vadu, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, pričom jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, preto napadnutý
rozsudok vo výroku II. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP

sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

38. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o náhrade trov konania sporových strán, preto
odvolací súd potvrdil rozsudok aj vo výroku III. o trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

39. O odmietnutí odvolania proti výroku I. rozsudku, ktorým súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania, rozhodol odvolací súd podľa ust. § 386 písm. d) CSP.

40. Podľa § 386 písm. d) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363, ak

pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

41. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

42. Podľa § 373 ods. 1 CSP, ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve
odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania.
Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.43. V posudzovanom prípade žalobca podal odvolanie proti celému rozsudku, teda aj proti výroku I.,
ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania, avšak v odvolaní neuviedol žiaden

dôvod, pre ktorý odvolanie podáva aj proti tomuto výroku. Každé odvolanie pritom musí v zmysle § 363
CSP spĺňať určité zákonné náležitosti. V prípade, že odvolanie neobsahuje niektorú zo všeobecných
náležitostí podania, súd prvej inštancie vyzve odvolateľa na doplnenie chýbajúcej náležitosti, ak je táto
vada odstrániteľná. Súd však v súlade s § 373 ods. 1 veta druhá CSP nevyzýva na doplnenie odvolacích
dôvodov. Keďže odvolanie proti výroku I. po uplynutí odvolacej lehoty neobsahovalo riadne vymedzený

odvolací dôvod a tento nemožno z obsahu odvolania vyvodiť, odvolací súd bez ďalšieho odvolanie podľa
ust. § 386 písm. d) CSP odmietol. Odvolací súd záverom dodáva, že žalobca navrhol konanie prerušiť do
rozhodnutia Ústavného súdu SR o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 4 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 66/2009
Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky s Ústavou SR. Ústavný súd SR uznesením zo dňa
13.12.2023 sp. zn. PL. ÚS 18/2023-17 návrh na začatie konania odmietol, čo súd prvej inštancie v bode

15. odôvodnenia riadne uviedol.

44. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd

stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).