Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/107/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624201437
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624201437.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu A. B.,
narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpeného JUDr.
Ondrejom Szilágyim, advokátom, so sídlom Dr. Vodu 2, 984 01 Lučenec, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71
Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.671,83 Eur, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/16/2024-108 zo 6. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.671,83 Eur v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Žalovanej tiež uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o určení ich výšky (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej mu porušením komunitárneho práva žalovanou Slovenskou
republikou, ktorá podľa neho nesprávne implementovala do vnútroštátneho právneho poriadku smernicu
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „Smernica č. 2003/88/ES“, resp. „Smernica“). V dôsledku toho mu čas
výkonu služobnej pohotovosti nebol služobným úradom započítavaný do jeho služobného času hasiča
vykonávajúceho štátnu službu na Hasičskej stanici E. a to viedlo k tomu, že fakticky mal v období marca

2021 až februára 2024 priemerný týždenný služobný (pracovný) čas 51,61 hodín, ktorý tak prekročil
maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín určený článkom 6 písm. b) Smernice.

3. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca mal v žalovanom období od marca 2021 do februára 2024
ako príslušník hasičského a záchranného zboru (ďalej len „HaZZ“) v služobnom pomere služobný
čas rozvrhnutý nerovnomerne. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť, ktorá bola
odmeňovaná ako práca nadčas a jej trvanie sa započítavalo do fondu pracovného času a na neaktívnu

časť, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala. V pláne služieb sa evidujú hodiny služobnej
činnosti a osobitne aj hodiny služobnej pohotovosti. Žalovaná žalobcom predložené plány služieb ani
výplatné pásky nespochybňovala, preto tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované
obdobie považoval súd prvej inštancie za nesporné skutkové tvrdenia a teda v žalovanom obdobížalobca odpracoval spolu 2175,76 hodín služobnej pohotovosti (z toho 2082,94 hodín určenej a 92,82
hodín nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného)
času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v žalovanom období predstavoval 51,61 hodín týždenne.

4. Súd prvej inštancie konštatoval svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie sporu poukazujúc na to,
žesporonáhraduškodyspôsobenejjednotlivcoviporušenímprávaEurópskejúnie(ďalejaj,,právoÚnie“
alebo ,,úniové právo“) v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku je možné zaradiť pod súkromnoprávny spor, o ktorom v zmysle ustanovenia § 3 ods.

1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) rozhoduje súd, pričom aj z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len ,,SDEÚ“) vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Konštatoval tiež, že
je miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie sporu (§ 19 písm. b) CSP), pretože škoda vznikla
žalobcovi v mieste výkonu štátnej služby, ktoré patrí do jeho územnej pôsobnosti.

5. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol, že Slovenská republika
je v zmysle čl. 29 Smernice zodpovedná za jej správnu transpozíciu. Nakoľko žalobca sa žalobou
domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme, z titulu porušenia úniového práva členským
štátom (Slovenskou republikou), žalovaná Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán
štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, teda

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.

6. Ďalej poukázal na to, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno

podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci E., body 33 až 35).
Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou

(C-429/09 vo veci E., C-52/04 vo veci F. G. E. H.). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné
započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi
vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej
len „Zákon o HaZZ“), nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) Smernice.

7. K námietke žalovanej o správnej transpozícii Smernice súd prvej inštancie uviedol, že len navonok
sa javí úprava v zmysle Zákona o HaZZ ako súladná so Smernicou, nakoľko podľa prílohy č. 4 bod
5. Zákona o HaZZ bola Smernica do jeho znenia prebratá. S poukazom na ust. § 193, § 85 ods. 2,
§ 86 ods. 1 a 2, § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ súd prvej inštancie konštatoval, že zákon oddeľuje

vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v
rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje
na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide
o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času
hasiča. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas

ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti
v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je
akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o HaZZ tak
jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej

služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca
po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v spornom období priemerne viac ako
48 hodín týždenne. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby
priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku

alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna
úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného
času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. V tejto súvislosti potom súd prvej inštancie skonštatoval, žeSlovenská republika ako členský štát v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov,
neprijaladoposiaľopatrenianevyhnutnénazabezpečeniepožiadavky,abybolslužobnýčaspríslušníkov
hasičského a záchranného zboru definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice

a aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená
článkom 6 písm. b) Smernice. Pokiaľ ide o polemiku ohľadne referenčného obdobia použitého na
výpočet priemerného týždenného pracovného času, v článku 16 Smernice sa stanovuje, že „doby
platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú
alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“. Súd prvej inštancie poukázal na výkladové oznámenia

Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (Korigendum k oznámeniu Komisie), v zmysle ktorého „neexistenciu práce počas
tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny
týždenný pracovný čas“. Z toho súd prvej inštancie dovodil, že nie je správny názor, ktorý odpočítava od
služobnéhočasunárokynazákonompriznanúriadnudovolenkualebodobupracovnejneschopnosti.Na
okraj poznamenal, že to by nevyhnutne znamenalo, že žiadny z príslušníkov by nečerpal tieto zákonné

nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a práceneschopnosť by boli automaticky odpočítavané od
služobnéhočasu,čojevrozporenielensúčelomacieľomSmernice,aleajvrozpores§97ods.1zákona
o HaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného
voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v
štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Súd prvej inštancie

zdôraznil, že záväzok garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b)
Smernice (bez ohľadu na jeho dĺžku) platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu. Pokiaľ
ide o dĺžku referenčného obdobia, súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 86 ods. 1 Zákona o
HaZZ (ako aj článku 19 v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) a čl. 16 písm. b) Smernice, podľa ktorého
je referenčné obdobie 6 mesiacov, pričom sa v tomto smere stotožnil s názorom žalovanej, že referenčné

obdobie treba počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok.

8. Súd prvej inštancie potom konštatoval, že z listinných dôkazov predložených žalobcom (výplatné
pásky, plán služieb) vyplýva, že v období marec 2021 - august 2021 dosahoval žalobcov priemerný
týždenný pracovný čas 48,08 hodín (1263,99 hodín : 26,29 týždňov). Za obdobie september 2021

- február 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,39 hodín (1328,95 hodín : 25,86
týždňov). Za obdobie marec 2022 - august 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,11
hodín (1370,10 hodín : 26,29 týždňov). Za obdobie september 2022 - február 2023 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 51,26 hodín (1325,65 hodín : 25,86 týždňov). Za obdobie marec 2023
- august 2023 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,19 hodín (1372,15 hodín : 26,29

týždňov). Za obdobie september 2023 - február 2024 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas
53,46 hodín (1389,86 hodín : 26 týždňov). Keďže žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom
(namietallen,žetietosaméosebeniesúspôsobilébyťdôkazompreukazujúcimzásahdoprávžalobcu),
anivýpočetčasuslužobnejpohotovosti,uvedenésúdprvejinštanciepovažovalzanespornéavychádzal
z takéhoto určenia. Z uvedeného výpočtu je zrejmé, že priemerný 48-hodinový týždenný pracovný čas

bol u žalobcu prekročený v každom z referenčných období (03/2021 až 08/2021, 09/2021 až 02/2022,
03/2022 až 08/2022, 09/2022 až 02/2023, 03/2023 až 08/2023, 09/2023 až 02/2024). V žalovanom
období od marca 2021 do februára 2024 žalobca odpracoval spolu 2175,76 hodín služobnej pohotovosti,
ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný
čas v žalovanom období predstavoval podľa výpočtu súdu 51,42 hodín týždenne.

9. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že zo žaloby je nepochybne zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že u neho došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie
zo strany žalovanej k vzniku škody v dôsledku zásahu do práva na ochranu zdravia a do práva na
súkromie a rodinný život. Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti nestotožnil ani s námietkou žalovanej

o uplatnení (skrytého) mzdového nároku zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie následne skúmal
predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva Únie, ktoré
vyplývajú z judikatúry SDEÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením
práva Únie, ak : 1/ porušená norma Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členské štáty, 2/ porušenie práva Únie je dostatočne závažné, 3/ medzi

porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,
že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. K prvej podmienke súd prvej inštancie
zopakoval, že čl. 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas
vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín a toto ustanovenie má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcompráva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Článok 6 písm. b) Smernice
nebol do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý správne, pretože umožňuje, aby priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v

rozporesčlánkom2ods.1Smernicežalobcovinezapočítavačasslužobnejpohotovosti,pričomvkonaní
bolo preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované obdobie
opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48
hodín. Súd prvej inštancie považoval porušenie čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi za
dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú

hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú
úvahu;súčasneideoporušenieprávaÚnie,ktoréjevrozporesjudikatúrouSDEÚ.Zasplnenúpovažoval
súd prvej inštancie aj podmienku príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a
vznikom ujmy u jednotlivca, pričom v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovanej
došlo u žalobcu k vzniku škody v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo zabezpečenie potreby odpočinku, aby

pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe,
spolupracovníkom alebo iným osobám a práva na súkromie a rodinný život. K argumentácii žalovanej,
že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv súd prvej inštancie uviedol,
že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09 a C-445/06),
z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť

systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné
ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by
ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne
zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie a ktoré

im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho
vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať.
Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli
preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) Smernice teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za
týchto podmienok preto nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla
škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) Smernice, aby na
účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi.

10. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k názoru, že podmienky na priznanie náhrady
nemajetkovejujmyžalobcovibolisplnené.Smernicaneobsahuježiadneustanoveniaoprávenanáhradu
škody v prípade jej porušenia, pričom náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Únie
musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Keďže právny

poriadok Slovenskej republiky neobsahuje výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody
proti štátu spôsobenej porušením práva Únie, súd prvej inštancie posudzoval uplatnený nárok žalobcu
analogicky podľa zásad uvedených v ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Na základe
vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu,
pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice v

žalovanom období od marca 2021 do februára 2024 odpracoval 2175,76 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)
času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za celé obdobie predstavoval podľa výpočtov
súdu 51,42 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín
predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila. Bol

preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne do jeho práva na ochranu zdravia a súčasne do
jeho práva na súkromie a rodinný život, pretože musel v skutočnosti odpracovať viac, ako bol povinný
podľa Smernice, na úkor svojej rodiny musel tráviť čas v práci a v dôsledku toho prichádzal o čas, ktorý
by chcel a mohol venovať svojim najbližším, najmä snúbenici, záľubám, či iným aktivitám nesúvisiacim
s pracovnou činnosťou, ktoré by prispeli k jeho relaxácii a psychickej i fyzickej regenerácii. Pri určovaní

výšky nemajetkovej ujmy prihliadol súd prvej inštancie aj na dlhodobé trvanie takéhoto protiprávneho
stavu.Zuvedenéhopodľasúduprvejinštancienepochybnevyplynulo,žežalobcajeobjektívneoddelený
od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho
možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, jeprakticky vylúčená a právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované. Tiež
poukázal na to, že vzhľadom na povahu osobnostných práv, ktoré boli v tomto prípade porušené
(právo na ochranu zdravia, právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podmieňovať uplatnenie

peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne následky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 OZ sú uvedené len
príkladmo a právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Súd prvej
inštancie zdôraznil, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenejpodľapočtuhodínslužobnejpohotovosti,ktoréreálneodslúžilaktorémunebolizapočítanédo

služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad
48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú
mu priznáva Zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu
pri výpočte náhrady škody súd prvej inštancie považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k
zásahu došlo, ako aj k následnom na jeho živote, a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z
ktorého vychádzal žalobca. Počas trojročného obdobia, ktorého sa tento spor týka, žalobca odpracoval

2175,76 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje
nemajetkovú ujmu v sume 2,61 Eur za hodinu (5.671,83 Eur delené 2175,76 hodín), ktorú musel v rámci
služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine,
svojim koníčkom, či odpočinku. Preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel a priznal náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 5.671,83 Eur. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262

ods. 1 CSP. Žalobca mal v spore plný úspech, preto má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

11. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. d), f), h) CSP. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu

zamietne v celom rozsahu.

12. Namietala, že nebola preukázaná nesprávna transpozícia Smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky a dodala, že súd musí skúmať samotné porušenie čl. 6 písm. b) Smernice, pričom
skutočnosť, že by došlo k nesprávnej transpozícii Smernice nemôže zakladať automaticky domnienku,

že žalobca pracoval v čase výkonu svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín. Je preto povinnosťou
žalobcu preukázať porušenie namietaného článku Smernice vo vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol
byť v predmetnom konaní úspešný.

13. K výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu žalovaná uviedla, že súd prvej

inštancie v bodoch 61. až 67. odôvodnenia rozsudku pristúpil k výpočtu údajných odpracovaných hodín
žalobcu, ktoré spriemeroval do referenčných 6-mesačných období, s čím sa nemožno stotožniť. Súd sa
nesprávne vysporiadal s otázkou fondu pracovného času, pretože je zrejmé, že fond pracovného času
v sebe zahŕňa nielen pracovný čas ale i čas odpočinku. V zmysle Zákona o HaZZ totiž čas pracovného
voľna, dovolenka a pod. nie je výkonom štátnej služby, pričom fond pracovného času je veličina, ktoré

neodzrkadľuje rozsah skutočne odpracovaných hodín. Žalovaná preto vykonala prepočet služobného
času žalobcu a tvrdila, že do práva žalobcu zasiahnuté nebolo, keď podľa jej prepočtov v jednotlivých
referenčných obdobiach priemerný týždenný služobný čas nepresahoval 48 hodín. Takýto prepočet
nemožno považovať za novotu, pretože vyplýva z plánu služieb žalobcu, ktorý predložil žalobca už v
žalobe a teda ide len o interpretáciu predloženého dôkazu.

14. Žalovaná tiež namietala, že spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže byť vo forme matematickej
rovnice. Namietla, že súd vychádzal z ustanovení o mzdových nárokoch príslušníkov hasičského a
záchranného zboru v dôsledku čoho konal v rozpore s § 216 CSP. Žalobca si vypočítal nemajetkovú
ujmu spôsobom výpočtu finančnej škody, teda medzi týmito pojmami nerozlišuje. Žalovaná tak bola

názoru, že rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej pohotovosti nie je možné považovať za spôsobilé
na vypočítanie nemajetkovej ujmy, pričom okrem Krajského súdu v Banskej Bystrici, sa už súdy
nestotožňujú so spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy formou matematickej rovnice. Podľa žalovanej
nemá predmetný spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy oporu v zákone. Žalovaná tiež tvrdila, že z bodov
84. a nasl. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej

ujmy vychádzal z celkového počtu určenej služobnej pohotovosti a absolútne ignoroval skutočnosti,
ktoré si v bodoch 62. až 67. vypočítal, a teda skutočnosti, že ktoré zo všetkých hodín určenej služobnej
pohotovosti boli hodinami nad rámec 48 hodín a ktoré nie.15. Žalovaná namietala aj skutočnosť, že žalobca sa nedostavil na pojednávanie dňa 10. 07. 2024,
ktorého sa zúčastnil iba jeho právny zástupca. Výšku nemajetkovej ujmy považovala za neprimeranú,
a to aj s porovnaním s výškou náhrad, ktorá sa priznáva obetiam trestných činov. Tvrdila, že žalobca

neodôvodnil výšku ujmy, pretože neuviedol v čom spočíval neoprávnený zásah. Žalobca nepreukázal
zásah do súkromného, rodinného života, pričom podaná žaloba nerieši právny stav do budúcnosti.
Poznamenala, že skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by chcel, a to rodine či
voľnočasovým aktivitám, ktoré však nijako nepopísal, nie je argumentom utrpenej ujmy. Požadovaná
výška nemajetkovej ujmy je vysoká a nezohľadňuje obvyklú výšku priznávanú súdmi vo výške 1.500,-

až 2.500,- Eur poukazujúc na rad rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach a niektorých okresných súdov.

16. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3

CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

18. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

20. Odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje ako v rovine
skutkových zistení, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, tak aj v rovine právneho posúdenia,
ktoré považuje odvolací súd za správne. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v podanom odvolaní
neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom

skúmaniaprvoinštančnéhosúduasktorýmibysaprvoinštančnýsúdprirozhodnutíaprijehoodôvodnení
náležite a dostatočne nevysporiadal. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, ktoré je zrozumiteľné a presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava
so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia
uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd jasne a preskúmateľne vysvetlil, prečo

považoval žalobcom podanú žalobu za dôvodnú. Súd prvej inštancie teda nezanedbal ani svoju
povinnosť primerane sa vysporiadať s relevantnými námietkami žalovanej. Právom sporovej strany totiž
nie je dostať odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce jej (subjektívnym) predstavám. Do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
či navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako tak nie je nutné, aby na každý (aj na pre rozhodnutie

bezvýznamný) argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd prvej
inštancie tieto princípy plne rešpektoval.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387

ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza:

22. Ohľadne námietky o nesprávne transponovanej Smernici sa odvolací súd stotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie (bod 57. až 59. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a dodáva, že podľa čl. 29
Smernice táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaná ako členský štát Európskej

únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie
všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade
že štát túto povinnosť nesplní, je štát, teda žalovaná zodpovedná aj za nesprávnu aplikáciu Smernice,
pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci

správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný
plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor Európskej únie podal (viď rozsudok C-261/2021
zo dňa 7. júla 2022). Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymisúdmi. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že Smernica sa má uplatniť aj na činnosti hasičského
zboru. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná

každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci E. body 33. až 35.). Členské
štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie
z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01

bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny dvor Európskej únie judikoval, a to opakovane, že čas
pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08
bod 27.). Súdny dvor Európskej únie osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej
pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas
služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť,

že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 Zákona o HaZZ
nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b) Smernice. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a
režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto

pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce
nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti
pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

23. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie rozlišoval medzi služobným časom hasiča a
výkonom služby. Súd prvej inštancie uzavrel, že v prípade služobnej pohotovosti ide v oboch prípadoch
o výkon štátnej služby hasiča, avšak služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času.
Poukazujúc na čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice súd prvej inštancie prijal záver, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o HaZZ je

tak jednoznačne v rozpore so Smernicou, pretože so služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje
čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené, ako správne podotkol súd prvej inštancie, možno dovodiť
z ust. § 122 ods. 3 Zákona o HaZZ, z ktorého vyplýva, že ak počas trvania služobnej pohotovosti
dôjde k výkonu štátnej služby (k výjazdu), až takéto vykonanie je štátnou službou. Základ pre záver
o nesprávne transponovanej Smernici vyplynul aj z výsledkov dokazovania, podľa ktorého žalobca

po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v žalovanom období priemerne viac
ako 48 hodín týždenne. Odvolací súd osobitne k námietke o tzv. neutralizácii niektorých dní (napr.
dovolenky a práceneschopnosti) pre potreby určenia rozsahu primeraného týždenného pracovného
času v zmysle Smernice, poukazuje na bod 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd
prvej inštancie dostatočne a správne ozrejmil, že v zmysle čl. 16 Smernice sa dni, v ktorých fakticky

nedochádzakvýkonupráce(služby),t.j.(dovolenka,PN),preuplatneniečl.6(maximálnehotýždenného
pracovného času), nevylučujú. To potom znamená, že ak súd prvej inštancie pre posúdenie toho, či
dochádzakporušeniečl.6písm.b)Smernicevychádzalzpodstatyinštitútuslužobnéhočasu,odktorého
neodpočítaval časy dovolenky či práceneschopnosti, postupoval v zákonných limitoch, s poukazom na
ust. § 97 ods. 1 Zákona o HaZZ v znení neskorších predpisov.

24. Odvolací súd tiež zdôrazňuje skutočnosť, že žalovaná v prvoinštančnom konaní nespochybnila
žalobcom predložené plány služieb a výplatné pásky (keďže iba namietala, že tieto samé o sebe nie
sú spôsobilé byť dôkazom preukazujúcim zásah do práv žalobcu), preto správne súd prvej inštancie
vychádzal v otázke rozsahu prítomnosti žalobcu na pracovisku v žalovanom období z nespornosti

žalobcom tvrdených skutočností. Bolo tak preukázané, že od marca 2021 do februára 2024 žalobca
odpracovalspolu2175,76hodínslužobnejpohotovosti(určenejinariadenej),ktorémunebolizapočítané
do pracovného času. Súd prvej inštancie potom správne z listinných dôkazov a výpočtu mal za
preukázané, že v každom referenčnom období (03/2021 až 08/2021, 09/2021 až 02/2022, 03/2022 až08/2022,09/2022až02/2023,03/2023až08/2023,09/2023až02/2024)presahovalpriemernýtýždenný
služobný (pracovný) čas žalobcu 48 hodín, a že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v žalovanom
období predstavoval 51,42 hodín (bod 61. až 68. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd

konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym záverom o
presahu maximálneho týždenného (služobného) pracovného času žalobcu v jednotlivých referenčných
obdobiach v rámci žalovaného obdobia. Z vyššie uvedených dôvodov tak odvolaciu námietku žalobcu
o nesprávnom výpočte pracovného času a nepreukázaní prekročenia týždenného pracovného času v
referenčných obdobiach považuje odvolací súd za nedôvodnú.

25. Žalovaná namietala, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Odvolací súd
uvádza, že zo žaloby, ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že
žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u neho došlo v príčinnej

súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovanej k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), v dôsledku
zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia
maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia Smernice zabezpečenie potreby
odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo

dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok
19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice a
musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám,
ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil od počtu
hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času. Žalobca

si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne,
pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu
priznáva Zákon o HaZZ pri nariadenej služobnej povinnosti v § 122 ods. 2 písm. a).

26. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti

žalovanej za škodu spôsobenú porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú
porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo
právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne

závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná
súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s
názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovanej
za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza,
že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas,

vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku
6 písm. b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď
do pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej

pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi,
ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu, že za žalované obdobie, ktoré je predmetom sporu,
a to tri roky spätne pred podaním žaloby na súd dňa 18. 03. 2024, opakovane dochádzalo k tomu, že
priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín, na čo poukázal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva únie dostatočne

závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej
únie (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie

členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo
strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho
práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na
súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovaťviac ako bol povinný v zmysle Smernice, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť
čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp.
iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu. S ohľadom na povahu škody nie je

pre vec relevantné, o aké konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva
únie ukrátený, pretože tieto sa z logiky veci - s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života -
nedajú absolútne konkretizovať. Dôležitým je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi
bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a
rodinný život. V tomto smere neobstojí preto ani námietka žalovanej, že v konaní nedošlo k vypočutiu

žalobcu, keď zároveň absencia tohto dôkazu nezakladá skutkový deficit pre prijatý právny záver súdom
prvej inštancie.

27. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovanej, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na

zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými

ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu,
že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto

slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv
voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec
tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany
zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho

zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania;
vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má

základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho,
aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto za týchto podmienok správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno považovať za
primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby

na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

28. Odvolací súd uvádza, že Smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade
jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ) porušením práva

únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca.
Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo
stanovené,čisanáhradaškodymusíposkytnúťvoformeudeleniadodatočnéhonáhradnéhovoľnaalebo
vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu

spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že
vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia
podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). Odvolacia námietka žalovanej, že žalobca nepreukázal
spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v období od marca

2021 do februára 2024 odpracoval spolu 2175,73 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu v rozpore
s čl. 2 ods. 1 Smernice neboli započítané do pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo u
žalobcukprekračovaniulimitu48-hodinovéhotýždennéhoslužobnéhoodpracovanéhočasu.Žalobcanapreukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa,
ktoré žalovaná relevantným spôsobom nespochybnila a nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie.

29. Žalovaná v odvolaní namietala aj spôsob, akým žalobca vyčíslil nemajetkovú ujmu. Odvolací súd
aj túto námietku považuje za nedôvodnú a uvádza k nej, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
náhradynemajetkovejujmyvsume5.671,83Eur,ktorúvyčíslilakosúčetodpracovanýchhodínslužobnej
povinnosti za žalované obdobie a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť
podľa § 122 ods. 1 Zákona o HaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2

písm. a) cit. zákona, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca na základe listinných dôkazov
preukázal, tak ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v
rozpore s právom Európskej únie prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných,
rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo
forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a
ktoré mu neboli započítané do služobného času (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 Smernice), nedomáhal sa

nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Z
konania pred súdom prvej inštancie, ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že
žalovaný nerozporoval dôkazy predložené žalobcom ani výpočet času služobnej pohotovosti a správne
preto súd prvej inštancie dospel k záveru o prekročení maximálneho týždenného pracovného času
(nad 48 h) v žalovanom období. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovanej dodáva, že

základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti k okolnostiam
a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby s tým, že neexistuje paušálny
vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (ktorá nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto
sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu.
V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho limitu

týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli zahrnuté
hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Za posudzovaného stavu je
tak podľa názoru odvolacieho súdu spôsob výpočtu ujmy žalobcom logicky a zákonne udržateľný,
ktorý priamo a primerane reflektuje na nezákonnosť zásahu do jeho práv. Je len logickým vyústením
úvah žalobcu, keď ním vyčíslená výška ujmy predstavuje cca 2,61 Eur za každú hodinu odpracovanej

služobnej pohotovosti (či už určenej alebo nariadenej), ktorá v rozpore s právom únie nebola zahrnutá
do služobného času, a ktorú tak mohol žalobca venovať rozvoju rodinného či sociálneho života. S
prihliadnutím aj na povahu zásahu do práva žalobcu, ako významného sociálneho práva únie, je možné
výšku ujmy vyčíslenú žalobcom považovať za dostatočnú a primeranú, v súlade s judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie a zohľadňujúc aj dlhodobé obdobie trvania uvedeného protiprávneho stavu.

30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice
neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na
odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo
dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje

nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, a to aj v porovnaní s
rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach (porovnaj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp.
zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24. januára 2023, sp. zn.
14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024), pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom

služobnej pohotovosti (pozri bod 84. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

31. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovanej, že v súdenej veci neboli splnené podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
z dôvodu, že žalobca sa mal domáhať upustenia od takéhoto zásahu od svojho zamestnávateľa,

s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd prvej inštancie
so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na
ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k záveru, že
v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. na priznanie

zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaná ako členský štát Európskej
únie neprijala opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice a zároveň zasituácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný záver,
že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako

berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby

fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc
do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto
zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietala žalovaná
v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v
prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje

náhrady priznané obetiam trestných činov. K námietke žalovanej o tom, že výška nemajetkovej ujmy by
nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v
predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne
reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je

aj v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS273/2021).Odvolacísúdpovažujevýškunemajetkovejujmyprimeranú
kzávažnostinezákonnéhozásahu,spočívajúcvobmedzenížalobcuslobodnenakladaťsvoľnýmčasom
a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy
primeranú k okolnostiam za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci

ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Zároveň neobstojí ani argumentácia žalovanej, že súd
prvej inštancie prekročil žalobný návrh, keď vychádzal z ustanovení o mzdových nárokoch, pričom s
touto námietkou sa odvolací súd vysporiadal už v bode 25. a nasl. odôvodnenia tohto rozsudku.

32. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolacie námietky žalovanej nepovažoval za dôvodné dodávajúc,

že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej uvedenými v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre
rozhodnutie nemali právny význam.

33. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie

rozhodol správne aj v časti trov konania pri správnej aplikácii § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže
žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto trov bude určená osobitným
uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaná nebola úspešná, celý procesný úspech tak prináleží
žalobcovi.Odvolacísúdpretouložilžalovanejakoprocesneneúspešnejstranesporupovinnosťnahradiť
žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.