Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 2, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/72/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122208253
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5122208253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyne spravodajkyne), v sporovej
veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XXXX, XXX XX C. D. E., právne zastúpeného:
Advokátska kancelária BURIK s.r.o., Námestie S.H. Vajanského 2, 036 01 Martin, IČO: 52 804 364,
proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23
Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpenému: JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská 55, 831
04 Bratislava, IČO: 42 174 856, o náhradu nemajetkovej ujmy 50.000,- Eur, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/80/2022-202 z 19. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .
II. Vo výroku II. zostáva rozsudok prvej inštancie nedotknutý.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
15.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 15.000,- Eur odo dňa 07.01.2022

do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku žalobu zamietol
(výrok II.). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
2.
Súd prvej inštancie mal na základe dokazovania zistený nasledovný skutkový stav:
Podľa trestného rozkazu OS Žilina sp. zn. 36T/31/2021 zo dňa 9.8.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 26.08.2021 bol obvinený C. F. uznaný za vinného, že dňa 25.11.2020 v čase asi o 15:00 hod.
viedol osobné motorové vozidlo zn Ford Ranger, ev. č. C. XXXXX, v Kysuckom Novom Meste po ul.

Clementisovej pri supermarkete Coop Jednota, pričom počas cúvania s vozidlom nedostatočne sledoval
situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho v strede vozovky pravou zadnou časťou vozidla narazil do
cyklistu G. B., ktorý cez cestu priečne na bicykli prechádzal v smere od supermarketu, pričom v dôsledku
nárazu spadol na zem, pričom G. B. pri dopravnej nehode utrpel zranenia – pomliaždenie a odreninu
hlavy v oblasti záhlavia vpravo, zlomeninu lebky v oblasti spánkovej kosti, subdurálne krvácanie
v spánkovej oblasti, kontúzie mozgu (pomliaždenie mozgu) v oblasti pravého i ľavého čelového laloka
a v oblasti spánkového laloka vpravo a subarachnoidálne krvácanie (krvácanie pod pavúčnicu) v oblasti

oboch čelových lalokov a v oblasti spánkového laloka vpravo, ktorým dňa XX.XX.XXXX o 04:30 hod.
KNsP Čadca podľahol, pričom C. F. svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods 1 písm. e), § 22 ods.
2 Zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čím spáchal prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 píms. a) Tr. zák. (s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák.) a za tobol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky so skúšobnou dobou vo výmere 2 roky a trest
zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 3 roky a poškodená E. G. B. bola podľa §
288 ods. 1 Tr. por. odkázaná s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Podľa oznámenia o poistnom plnení zo dňa 29.12.2021 žalovaný dňa 28.12.2021 ukončil šetrenie
poistnej udalosti a poistné plnenie poukázal v sume 896,13 Eur s tým, že ide o uplatnenie pohrebných
nákladov.

Žalovaný listom zo dňa 07.01.2022 zástupcovi žalobcu adresoval vyrozumenie ku škodovej udalosti
zpoistnejzmluvykvýzveopoistnéplnenienanemajetkovúujmuvovýške50.000,-Eur,vktoromuviedol,
že nárok vysporiada až na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu.

Podľa úmrtného listu G. B. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Okresný súd Žilina vydal dňa 09.08.2021
„Oznámenie o zmene právnej kvalifikácie“, ktorým oznámil, že vzhľadom na závery znaleckého posudku

znalcov MUDr. Jaroslav Ivan a MUDr. Lívia Jančiová č. 20/2021 zo dňa 02.07.2021 (podanom v trestnom
v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 36T/31/2021), z ktorých vyplýva, že smrť G. B.
nastala v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami utrpenými pri dopravnej nehode dňa 25.11.2020 sa
skutok uvedený v obžalobe (doposiaľ právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák.) bude ďalej sa právne kvalifikovať ako

prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák..

Konštatujúc danosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý je synom usmrteného G. B., s poukazom
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/95/2017 zo dňa 29.10.2018 uviedol, že pasívna vecná
legitimácia žalovaného vyplynula z ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z., keďže C. F. mal

uzatvorené povinné zmluvné poistenie u žalovaného (číslo poistnej zmluvy 6590422736) a poisťovňa aj
v časti plnila a zaplatila pohrebné náklady v sume 896,13 Eur.

Vychádzajúc z viazanosti trestným rozkazom Okresného súdu Žilina sp. zn. 36T/31/2021 zo
dňa 09.08.2021 (v zmysle § 193 CSP), poukázal aj na to, že v skutkovom vymedzení je

jednoznačne konštatované, že G. B. bol zranený pri dopravnej nehode dňa 25.11.2020 a utrpel tam
konštatované zranenia,ktorýmdňaXX.XX.XXXXpodľahol,čímobvinenýspáchalprečinusmrtenia,lebo
z nedbanlivosti spôsobil smrť. Na základe skutkového vymedzenia v trestnom rozkaze konštatoval, že je
tu daná príčinná súvislosť medzi konaním C. F. dňa 25.11.2020, ktorým spôsobil dopravnú nehodu a pri
ktorej G. B. utrpel zranenia s následnou smrťou aj keď táto bola s odstupom niekoľkých mesiacov dňa

XX.XX.XXXX. Príčinná súvislosť bola nesporne preukázaná aj predloženým znaleckým posudkom č.
20/2021 a jednoznačne vyplynula aj z vykonaného dokazovania, a to z výsluchu MUDr. Jaroslava Ivana
na pojednávaní 17.01.2024, ktorý zotrval na záveroch podaného znaleckého posudku a jednoznačne
sa vyjadroval k tej skutočnosti, že príčinou smrti G. B. bol úraz, ktorý utrpel pri inkriminovanej dopravnej
nehode. Zo žiadneho dôkazu zároveň nevyplynulo spoluzavinenie poškodeného G. B., na ktoré by bolo

potrebné prihliadať v konaní, alebo iná skutočnosť, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s jeho smrťou.

V súdenej veci sa žalobca domáhal nemajetkovej ujmy z dôvodu úmrtia svojho otca G. B. v dôsledku
dopravnej nehody zo dňa 25.11.2020. Tým, že otec žalobcu zomrel, došlo k zásahu do osobnostných
práv žalobcu najzávažnejšej intenzity s nenapraviteľným následkom. Pri určovaní výšky súd vychádzal

z toho, že žalobca smrťou svojho otca prežíval a prežíva nielen pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku,
ale nenávratným spôsobom stratil aj možnosť viesť so svojím otcom súkromný a rodinný život. Ako
vyplynulo z vykonaného dokazovania napriek tomu, že žalobca nežil v spoločnej domácnosti s otcom
a mal už utvorenú vlastnú rodinu, tak naďalej so svojím otcom mal veľmi blízky vzťah s existujúcimi
dobrými citovými sociálnymi väzbami a tieto skutočnosti boli potvrdené výpoveďou samotného žalobcu

a svedkyne H. B. - manželky žalobcu. Na základe týchto výpovedí bolo zrejmé, že vzťahy medzi
žalobcom a jeho otcom počas celej doby boli veľmi blízke, títo sa stretávali, trávili veľa spoločných chvíľ,
mali spoločné záujmy a žalobca bol na svojho otca veľmi citovo naviazaný.

Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že je potrebné zohľadňovať aj rozhodovaciu činnosť v porovnateľných

veciach a tak prihliadal na obdobné prípady priznávania náhrady nemajetkovej ujmy pri strate otca
(rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16C/627/2015-83 zo dňa 22.04.2016 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/214/2016 z 12.04.2017, kde plnoletým deťom bola
priznaná suma v rozsahu 9.000,- Eur, 5.000,- Eur a 4.000,- Eur; rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.42C/37/2017-86 zo dňa 27.03.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/184/2019
zo dňa 27.05.2020 v spojení s uznesením NS SR sp. zn. 7Cdo/162/2021 zo dňa 27.10.2021, kde
bola priznaná suma 7.500,- Eur plnoletému a maloletému dieťaťu, pričom títo s poškodeným dlhodobo

nebývali v spoločnej domácnosti a stretávali sa s ním v obmedzenom rozsahu; rozsudok Okresného
súdu Bratislava I. sp. zn. 16C/53/2019, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 8Co/38/2021 zo dňa 25.01.2022, bola priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom 2/,
3/ každému v sume 20.000,- Eur ako synom nebohého).

Pri určovaní výšky náhrady vychádzal jednak z citovaných rozhodnutí súdov, ale zohľadňoval aj čas
vydania týchto rozhodnutí a meniacu sa hospodársku, spoločenskú situáciu a narastajúcu infláciu
a zároveň aj prihliadal na okolnosti prejednávanej veci. Za podstatné považoval na jednej strane blízky
príbuzenský vzťah žalobcu a nebohého otca ako i skutočnosť, že títo ako vyplynulo z dokazovania mali
veľmiblízkycitovývzťah.Zároveňzobraldoúvahyajto,žežalobcapodobuvyše20rokovnežilsosvojím
otcom v spoločnej domácnosti a počas tejto doby žije so svojou manželkou a deťmi a má vytvorenú

samostatnú rodinu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel k záveru, že výška primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy u žalobcu je suma 15.000,- Eur a v tejto časti súd žalobe vyhovel a vo zvyšku bola žaloba ako
nedôvodná zamietnutá.
Nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, ktorými odôvodňoval výšku nemajetkovej ujmy 50.000,- Eur

s poukazom na čistý zisk žalovaného za roky 2020, 2021 ako i limit poistného krytia v zmysle ustanovení
zákona č. 381/2001 Z.z., majúc za to, že suma 50.000,- Eur je len malým nepatrným zlomkom
z minimálneho poistného krytia. Vychádzal z toho, že zo žiadneho zákonného ustanovenia a ani
z ustálenej súdnej praxe nevyplýva tá skutočnosť, že pri uplatnení priameho nároku voči poisťovni má
súd prihliadať na zisk poisťovne tak, ako žiadal žalobca.

Zároveň nezohľadnil ani argumentáciu žalovaného o nutnosti aplikácie zákona č. 274/2017 Z.z.
o obetiach trestných činov, najmä tretej časti týkajúcej sa odškodňovania obetí násilných trestných
činov (rozsah odškodnenia podľa § 12 tohto zákona), dôvodiac, že nie sú splnené žiadne zákonné
predpoklady,abypriurčovanívýškynemajetkovejujmysúdpostupovalvzmyslecitovanéhoustanovenia
a obmedzil výšku tak, ako to je pri odškodňovaní obetí, keď bola trestným činom spôsobená smrť.

Taktiež nevzhliadol potrebu prihliadať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2012 zo
dňa 30.09.2013, na ktoré poukazoval žalovaný, nakoľko predmetom konania v označenej veci bola
náhrada nemajetkovej ujmy uplatnená pri zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.

Vychádzajúc z uvedeného žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.000,- Eur spolu aj
s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vládneho nariadenia č. 87/1995
Z.z. vo výške 5 % ročne z tejto sumy, a to odo dňa 07.01.2022, kedy sa preukázateľne žalovaný dostal do
omeškania (t.j. keď žalobcovi oznámil, že neuznáva plnenie nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Eur).

Vo zvyšnej časti o zaplatenie 35.000,- Eur žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Keďže žalobca mal úspech, čo do základu uplatňovaného nároku a súčasne výška plnenia vyplývala
výlučne z úvahy súdu, považoval žalobcu za plne procesne úspešného podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal
mu náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %.

3.
Proti tomuto rozsudku, čo do výrokov I. a III., v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný
z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov celého
konania.

Odôvodneniu napadnutého rozhodnutia vytýkal jeho arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a
nepresvedčivosť, majúc za to, že konajúci súd nedokázal vyporiadať so všetkými jeho námietkami,
a to najmä s námietkou absencie preukázania základných predpokladov vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, nedostatočnom preukázaní citových väzieb, ako aj nedostatočnom zohľadnení
priebehu dopravnej nehody a neprimeranej výšky priznaného nároku, ako aj nezohľadnenia iných foriem

zadosťučinenia v zmysle civilných predpisov.
Mal za to, že z vykonaného dokazovania vyplynuli dôvody na zníženie náhrady, ku ktorej konajúci súd
nechcel pristúpiť a riadil sa skôr etickými princípmi na úkor právneho hodnotenia veci, čím zásadne
narušil rovnosť strán a právo na spravodlivý proces.Argumentoval, že hoci je nepochybné, že došlo v určitom rozsahu k zásahu do osobnostných práv
žalobcu, najmä práva na rodinný život, tak nemožno opomenúť, že uplatnený nárok sa rieši v sporovom
konaní, v ktorom nie je postačujúce tvrdiť, ale musí sa aj preukázať, že neoprávnený zásah nastal

a v akom rozsahu. Taktiež, nie je možné prijať automaticky záver o dôvodnosti podanej žaloby z
titulu rodinných väzieb. Mal zato, že žalobcom produkované tvrdenia sú všeobecnej povahy, či už do
charakteristiky intenzity vzájomných vzťahov alebo do tvrdenej následnej ujmy. Žalobca je síce potomok
nebohého, ale už úplne samostatný s vlastným životom a rodinou, pričom nebohý mal nový rodinný
život so svojou druhou manželkou a vzťah žalobcu s nebohým táto skutočnosť ovplyvnila, aj keď ešte

ostali v kontakte.
Konajúci súd v napádanom rozsudku nezohľadnil to, že žalovaným je len poisťovateľ, ktorý nie je
spôsobilý poskytnúť iné formy satisfakcie, ktoré predpokladá § 13 Občianskeho zákonníka. Namietal, že
vyjadrenia žalobcu evokujú finančnú motiváciu uplatnenia nároku a skutočnosť, že nežaluje aj pôvodcu
zásahu potláča samotnú satisfakčnú funkciu tohto inštitútu.
Súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dôsledne

neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality a nedostatočne zohľadnil jednotlivé kritéria, ktoré
sú rozhodné pre jej priznanie. V predmetnej právnej veci konajúci súd pri stanovení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadal resp. iba čiastočne prihliadal k judikatórne vymedzeným
kritériám. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s jeho argumentáciou o tom, že je potrebné
prihliadať na majetkové pomery pôvodcu zásahu, a nie jeho ako poisťovateľa (ako ekonomicky silný

subjekt). Namietal, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať takúto výšku výlučne s
odkazom na uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Na margo uvedeného poukázal na svoje regresné
právo (ako poisťovateľa) voči pôvodcovi zásahu v prípade porušenia povinností vyplývajúcich zo
zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla (ďalej aj len „zákon č. 381/2001 Z.z.“), kedy v konečnom dôsledku bude povinný na

úhradu samotný pôvodca zásahu.
Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s jeho argumentáciou o tom, že za určité zadosťučinenie
žalobcovi je nutné považovať aj uloženie trestu v trestnom konaní. K tomu, aby nárok na relutárnu
náhradu nemajetkovej ujmy bol vôbec súdom priznaný, musí tento dospieť k záveru, že morálne
zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce. Konkrétne formy zadosťučinenia (odsúdenie pôvodcu

zásahu v trestnom konaní, ospravedlnenie, prejav ľútosti a pod.) a ich dopady do sféry pozostalých
je treba zohľadniť i pri určení výšky škody. Súd podporne neprihliadal aj na kvantifikáciu iných foriem
odškodnenia. Súdy jednoznačne považujú aj odsúdenie pôvodcu zásahu za formu satisfakcie, ktorá sa
musí prejaviť na priznanej nemajetkovej ujme, resp. jej nepriznaní ako doplnku poskytnutej satisfakcie,
v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/441/2016 zo dňa

28.06.2017.
Podľa jeho názoru, keďže v slovenskom právnom poriadku nie je zákonom upravené právo pozostalých
na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade smrti blízkej osoby, je potrebné zohľadňovať existujúcu právnu
úpravu pokrývajúcu otázku, ktorá je predmetnému nároku čo možno najpodobnejšia, a to zákon č.
274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov (ďalej aj ako „zákon č. 274/2017 Z.z.“), v zmysle ktorého podľa

§ 12 ods. 2 prvá veta: „Ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má
nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy
mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného
činu.“Nakoľkoksmrtinebohéhodošlovroku2020,kedyminimálnamzdapredstavovalasumu580,-Eur,
tak, ak by k úmrtiu nebohého došlo v dôsledku trestného činu, nárok žalobcu by predstavoval sumu

14.500,- Eur. V zmysle § 13 zákona č. 274/2017 Z.z. „Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa
tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.“ V tomto kontexte poukázal na to, že na
Okresnom súde Žilina sa pod sp. zn. 17C/36/2022 paralelne s predmetným konaním viedlo aj konanie
o nároku druhej manželky nebohého a nevlastných súrodencov žalobcu, v dôsledku čoho by nárok

všetkých žalobcov (z konania sp. zn. 17C/36/2022 spoločne s nárokom žalobcu v predmetnom konaní)
nemal bez náležitého odôvodnenia presiahnuť súhrnne nárok vo výške 29.000,- Eur z titulu jednej a tej
istej udalosti. Žalobcovia si neuplatnili svoj nárok voči osobe, ktorá zásah spôsobila v súvislosti s čím
poukázal na § 14 zákona č. 274/2017 Z.z.: „Odškodnenie vypočítané podľa § 12 a 13 možno primerane
znížiť, ak obeť násilného trestného činu spoluzavinila ujmu na zdraví alebo neuplatnila svoje práva tak,

aby odškodnenie získala od páchateľa trestného činu, ktorým jej bola spôsobená ujma na zdraví.“ Mal
za to, že uvedený spôsob určovania výšky nemajetkovej ujmy je súdnou praxou aprobovaný, pričom
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/121/2022 zo dňa 15.06.2023, podľa ktorého
mábyťzákonč.215/2006Z.z.oodškodňovaníosôbpoškodenýchnásilnýmitrestnýmičinmipovažovanýza„vodítko“preurčenievýškynáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch.ObdobnékonštatovalajNajvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení 6MCdo/15/2012 zo dňa 30.09.2013 (týkajúci sa zodpovednosti
za škodu a nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom – poznámka odvolacieho súdu).
Vyššie uvedené korešponduje aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej
náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy
Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem

toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade
musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky
súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí
byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná
obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez

existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za
telesné zranenia alebo násilné činy (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Taktiež namietal právny základ na uplatnenie príslušenstva spočívajúceho v úroku z omeškania,
v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 185/2011
(R 45/2000), podľa ktorého „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na

základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty
splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“ Prvostupňový súd v rozpore so zákonom neuviedol aké
skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
4.

Žalobcavosvojomvyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedol,žesúdprvejinštanciejasneazrozumiteľne
uviedol kritériá, ktorými sa riadil, a vyhodnotil aj to, že hoc v spoločnej domácnosti s otcom nežili, naďalej
mal s otcom blízky vzťah, ktorý bol preukázaný jednak jeho výpoveďou, a jednak aj výpoveďou jeho
manželky, ktoré neboli relevantne spochybnené. Z výpovedí vyplynulo, že sa s otcom často stretávali,
mali veľmi blízky vzťah, trávili veľa spoločných chvíľ a bol na otca citovo naviazaný. Postoj žalovaného,

ktorý bagatelizuje vzniknutú ujmu, považuje za dehonestujúci, keď napr. počas pojednávania ho jej
právny zástupca „skúšal“, či vie kedy má otec narodeniny, meniny, pýtal sa na darčeky na Vianoce
a podobne (viď. zápisnica z pojednávania zo dňa 26.07.2023). Predčasne prišiel o svojho otca, s ktorým
sa už nikdy nestretne, stratil milovaného človeka, s ktorým mal skvelý vzťah a bol obratý o možnosť
tráviť s ním ďalší čas. S otcom mali veľa spoločných záujmov, neustále sa stretávali, niekedy raz za

týždeň, niekedy takmer každý deň, chodievali spolu na hory; bývali od seba cca 2 kilometre. Ich vzťah
bol výnimočným aj z toho dôvodu, že bol jediným potomkom z prvého manželstva (z troch), ktorý po
rozvode zostal s otcom, pričom jeho dvaja súrodenci zostali s mamou a zanevreli na neho. Otec bol
zdravý, nepožíval alkohol, nefajčil, bol vo veľmi dobrej fyzickej kondícii a jeho otec (žalobcov starký) sa
dožil 92 rokov - teda bol predpoklad, že jeho otec bude ešte mnoho rokov oporou pre ich rodinu. Jeho

otec bol dobrým človekom, vedel vždy podať pomocnú ruku a mal s jeho rodinou (s jeho manželkou
a 11 ročným synom) vynikajúci vzťah. Otec mu veľmi chýba a dodnes, takmer každý týždeň, chodieva
na cintorín porozprávať sa s ním.
Súd v bode 36. odôvodnenia svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v danom prípade je už z objektívneho
hľadiska strata jedného z členov rodiny celkom nenapraviteľnou ujmou a náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch je primeraným prostriedkom obrany proti takémuto neoprávnenému zásahu, z čoho vyplýva,
že formy satisfakcie vyhodnocoval.

Hodnota straty rodinného života ako i hodnota ľudského života nie je vyčísliteľná peniazmi a v zmysle
rozhodovacej praxe, morálne zadosťučinenie ako postačujúca satisfakcia v týchto prípadoch vôbec

neprichádza do úvahy. V zmysle ustálenej praxe zároveň platí, že pri úmrtí blízkeho príbuzného žiadne
zadosťučinenie nemôže odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter (obdobne rozhodnutie
Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6C/6/2014 zo dňa 09.04.2019 /výnimočne podrobné rozhodnutie/ v
spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/207/2019 zo dňa 25.02.2020 v spojení
s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/215/2020 zo dňa 31.01.2022). Pokiaľ žalovaný

odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, toto rozhodnutie možno považovať za ojedinelý exces
z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.Pokiaľ žalovaný (prvýkrát až teraz) uvádza, že on má voči pôvodcovi zásahu regresné právo v zmysle
zák. č. 381/2001 Z.z., toto nie je pravdou, keďže nie sú splnené podmienky podľa § 12 uvedeného
zákona a tieto skutočnosti neboli dokazované a zo strany žalovaného tvrdené.

Čo sa týka výšky morálnej satisfakcie v žalobe (v bode 17.), odkázal na prax, z ktorej vychádza, nakoľko
v prípadoch relutárnych náhrad sa používa princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy
porovnávajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch. (obdobne nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015) Strata blízkeho je objektívne závažná, bolestivá a

nezvratná. V tejto súvislosti už v replike zo dňa argumentoval aj tým, že nezanedbateľným kritériom je
aj inflácia oproti času uvádzaných rozhodnutí, ktorej výška je dostupná z verejne prístupných databáz.
Výška inflácie bola v roku 2022 (oproti roku 2021) vo výške 12,8 % a v roku 2023 (oproti roku 2022) vo
výške 10,5%, a teda v zásade existoval počas dvoch rokov nárast o 23,3 %. Úvaha súdu prvej inštancie
bola pre neho po oboznámení sa s rozhodnutím dostatočne zrozumiteľná na to, aby odvolanie vo veci
nepodal.

Skutočnosť, že sa má viesť aj iné konanie o nároku manželky a jeho nevlastných súrodencov pod
sp. zn. 17C/36/2022, je celkom neopodstatnenou námietkou, pretože dané konanie sa netýka jeho
individuálneho prípadu.

Pokiaľ žalovaný osobitne poukazuje na to, že by mal byť reflektovaný zákon č. 274/2017 Z.z., v zásade
sa domáha použitia analógie legis, ktorá sa však nesmie používať „bezbreho“, resp. „len tak, kedy sa
to hodí“. Keďže podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, „výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo“, tak súd
nemôže použiť úvahu, pri ktorej by uviedol, že pri rozhodovaní o výške vychádzal, nad rámec daného

ustanovenia, ešte aj „z iného zákona“. Takáto úvaha by bola v rozpore s právnou úpravou. Ustanovenie
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebol žiadnou novelou rozšírený o nové kritérium „zohľadnenia
výšky náhrady podľa iného zákona (osobitného predpisu)“. V súlade s § 1, § 9 a § 21 ods. 1 zák. č.
274/2017 Z.z. tento zákon upravuje podporu obetí trestných činov a ich odškodňovanie zo strany štátu.
Limitácia odškodnenia je teda stanovená výlučne pre prípad, v ktorom odškodnenie vypláca štát, pričom

štát neposkytuje toto odškodnenie ako pôvodca zásahu, ale ako prejav solidarity s obeťou („podporu
obetí“). V poskytnutom rozsahu prechádza právo na vymáhanie odškodnenia voči páchateľovi na štát,
ale vo zvyšnom rozsahu má obeť samostatné právo domáhať sa voči páchateľovi svojich nárokov, a to
aj nad rámec odškodnenia poskytnutého štátom. Jedná sa teda o celkom inú problematiku a celkom iný
režim odškodňovania, ktoré nemôžu byť pri aplikácií § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka použité

ani analogicky.

Argument žalovaného s odkazom na judikatúru ESĽP vo vzťahu k otázke, že pri odškodnení je potrebné
reflektovať aj výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, je potrebné vyhodnotiť ako všeobecný, a žalovaným nie sú vyvodzované akékoľvek dopady jeho

argumentácie na tento prípad. Predsa výška náhrady za telesné zranenia je objektívne určovaná ako
náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá sa priznáva v závislosti od bodového
ohodnotenia, ktoré sa často krát priznáva v niekoľkých desiatkach tisícov EUR.
Pokiaľ žalovaný odkazoval na povinnosť prihliadať na spoluzavinenie poškodeného, v tomto prípade
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že za nehodu mohol výlučne poistenec žalovaného, pričom

príčinnou súvislosťou sa súd podrobne zaoberal.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, na ktoré sa žalovaný odvolával, sa týkalo
náhrady nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969 Zb. spôsobenej pri výkone verejnej moci a bolo
rozhodované počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Nielenže sa opäť týka aplikácie iného
predpisu, ale vo veci rozhodovania náhrady nemajetkovej ujmy voči štátu bolo uvedené rozhodnutie

prekonané, a to napr. rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.02.2020,
v ktorom je podstatný bod 24. v ktorom sa uvádza najmä: „...rozhodnutie, ktorým sa priznáva
táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje
existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich (väzobného
stíhania, oslobodzujúceho rozsudku a ich príčinnú súvislosť so vznikom nemajetkovej ujmy vzniknutej

obmedzením na osobnej slobode jednotlivca). Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia
nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť
dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že
k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej vrozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor dovolacieho súdu je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou
bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak,

že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.“ Názor, podľa ktorého by nebolo možné priznať úrok
z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy, je celkom nesprávny. Nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je nesporne nárokom (pohľadávkou) majetkovej povahy, pričom ujma vzniká už pri
neoprávnenom zásahu, a teda je záväzkom vznikajúcim z deliktuálneho konania pôvodcu zásahu.
Rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má preto deklaratórny charakter, keďže
je ním deklarovaný zásah do osobnostných práv, ku ktorému došlo v minulosti (vo vzťahu k nároku
plynie aj premlčacia doba). Akceptácia názoru, podľa ktorého by malo rozhodnutie konštitutívne účinky,
a teda by nárok vznikal až jeho priznaním súdom (podporne by úrok z omeškania prináležal až od

omeškania s plnením vykonateľného rozhodnutia - k čomu by bol nutné podávať ďalšiu žalobu), by viedla
okrem množeniu sporov aj k ďalším dôsledkom, ktoré by sa len ťažko dali zrozumiteľne vysvetliť. Záver
podľa ktorého by rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy malo konštitutívny charakter by v konečnom
dôsledku ani nemotivoval osoby, ktoré sa dopustili protiprávneho zásahu do práva poškodeného k
náprave nimi spôsobenej ujmy a znamenal by, že poškodená osoba ani nemá očakávať možnosť

dobrovoľného plnenia zo strany pôvodcu zásahu. Vykladať zákon týmto spôsobom by bolo v zjavnom
rozpore so zásadou účinnej ochrany základných práv, do ktorej sa samozrejme premieta aj plynutie času
v tom smere, že ochrana musí byť poskytnutá v čo najkratšej dobe, inak by stratila svoju preventívno-
sankčnú funkciu. Zároveň by sa odopretím úrokov z omeškania stal inštitút náhrady nemajetkovej ujmy
„bezzubým“, pretože by umožňoval povinnému, aby sa bez akejkoľvek sankcie vyhýbal plneniu.

V tomto prípade zároveň pristupuje do veci aj lex specialis, a to zákon č. 381/2001 Z.z., na ktorý
odkazuje aj žalovaný. S poukazom na § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. je poisťovateľ povinný v
zákonnej lehote poskytnúť plnenie a ak ho neposkytne, tak podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z.
platí, že „ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky

z omeškania podľa osobitného predpisu.“. Ak by teda existovala akákoľvek pochybnosť o možnosti
priznania úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy, poisťovateľovi táto povinnosť vyplýva
priamo z osobitného zákona. Uvedené sa teda dá prirovnať k situácii podobnej v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.02.2020, keď povinnosť hradiť (aj) úroky z omeškania bola
vyslovená podporne aj s odkazom na osobitný predpis - zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

5.
Žalovaný nevyužil právo reagovať na vyjadrenie žalobcu replikou.

6.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana
proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej
časti, vo výroku I. a vo výroku III. o trovách konania, v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu

prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
7.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností
zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia

rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť
týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na
zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími
dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).
8.

Odvolateľ koncentroval svoju odvolaciu argumentáciu jednak na nesplnenie základných predpokladov
vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a jednak na samotnú výšku súdom priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, majúc za to, že táto by mala byť limitovaná a pohybovať sa v mantinelochobdobnej právnej úpravy, a to zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. Taktiež namietal aj
existenciu práva na úroky z omeškania z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
9.

Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za
život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, t.j. ujmy ktorú utrpela osoba, ktorá mala
s nebohou osobou vzťah vykazujúci dobre vyvinuté sociálne citové väzby a iné medziľudské väzby,
ktoré sú charakteristické pre vzťahy osôb blízkych s tým, že nenávratnou deštrukciou týchto väzieb
v dôsledku smrti nebohej osoby došlo k strate, ktorá bola prekonávaná s výraznými a pretrvávajúcimi

ťažkosťami. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za samotný neoprávnený zásah
- „usmrtenie“ (resp. automatickou paušálnou náhradou pre pozostalých v tom zmysle, že vzniknutý
neoprávnený zásah musí byť automaticky spojený s verdiktom súdu o priznaní takejto náhrady), ale je
náhradou za ujmu, ktorá vznikla pozostalému v dôsledku smrti jemu blízkej osoby a na jej priznanie
je potrebné zistiť, či v dôsledku straty blízkej osoby k ujme takej intenzity, ktorá má byť zmiernená (aj)
finančnými prostriedkami, skutočne došlo.

10.
Pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musí súd prihliadnuť na:
a) závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušenia práva došlo, a to k naplneniu
požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu,

b) na požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.
Preto určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je:
1/ atribút primeranosti (tento atribút je rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol
dosiahnutý účel kompenzácie) a
2/ proporcionalita, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a

pôsobiť na škodcu likvidačne.
Pre rozhodovanie je však vždy dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra súdov
v tejto oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady
nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy musia preto súdy starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu.
11.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného vzhľadom k tomu, že právna úprava pri rozhodovaní o výške relutárnej
náhrady neposkytuje súdu expressis verbis formulované kritéria pre jej vyčíslenie, je nutné prihliadať
na kritériá, ktoré pre jej určenie možno vydedukovať z rozhodnutí tuzemských súdov a ktoré boli

zosumarizované v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14. Jedná sa o kritériá,
na ktoré je možné a zároveň nutné prihliadať, a to tak na strane poškodeného (pozostalej osoby), ako
i na strane pôvodcu zásahu (osoby zodpovednej, škodcu).

12.

Na strane poškodeného (pozostalej osoby) je významná najmä

- intenzita a kvalita jeho vzťahu s usmrteným: Pre určenie výšky tejto relutárnej náhrady je kvalita
i charakter vzájomného vzťahu medzi pozostalou osobou a usmrtenou osobou kľúčová. Vzájomný vzťah
je významný preto, že strata milovanej osoby zasiahne pozostalého neporovnateľne citlivejšie ako strata

príbuzného, ku ktorému má vzťah neutrálny, či dokonca negatívny. Psychická bolesť zo straty veľmi
blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, pociťovaná i fyzicky, obmedzujúca ostatné aktivity
pozostalého, mnohokrát prerastajúca až do duševného ochorenia;
- vek usmrteného a vek pozostalých: Zohľadnenie veku usmrtenej osoby má zas diferencovať medzi
jednotlivými prípadmi straty blízkej osoby, nakoľko inak je prežívaná strata dieťaťa jeho rodičmi, inak

strata rodiča jeho maloletými deťmi, inak strata rodiča jeho plnoletými deťmi, a inak strata osoby
dôchodkového veku jej vnúčatami. I keď strata rodiča predstavuje ujmu v každom veku, bude mať iný
dopad na dieťa útleho veku, ktoré si stratu nie je schopné plne uvedomiť a iný dopad na dieťa školského
veku, ktoré je na rodičovi citovo a existenčne závislé a iný dopad bude mať na dospelého jedinca, ktorý
už nežije v spoločnej domácnosti s usmrtenými rodičmi a má svoju rodinu. Dôsledky pre maloleté dieťa

vo veku, kedy zjavne potrebuje pre svoj zdravý vývoj oboch rodičov, sú neporovnateľné s dôsledkami na
právach dospelého. Dôležitú úlohu hrá aj pocit zodpovednosti rodiča za svoje deti. Stratu blízkej osoby
v žiadnom z prípadov nemožno zľahčovať, ale len zvýrazniť osobitne závažný dopad straty v niektorých
situáciách;- existenčná a hmotná závislosť pozostalého na usmrtenej osobe: Niet tiež pochýb o tom, že strata
osoby, na ktorej je pozostalý existenčne a hmotne závislý, sa negatívne prejaví (nielen, ale) aj vo sfére

osobnostného prežívania;

- prípadné poskytnutie inej satisfakcie (ako napr. ospravedlnenie škodcu, správny postih škodcu, či jeho
trestné odsúdenie), ktorá však obvykle sama osebe nie je dostačujúca, avšak jej poskytnutie môže mať
vplyv na zníženie peňažnej náhrady;

- prítomnosť pozostalej osoby pri škodovej udalosti: Na strane pozostalej osoby je možné tiež zohľadniť,
či bola očitým svedkom udalosti, pri ktorej bola jej blízka osoba usmrtená a či bola s jej následkami
bezprostredne konfrontovaná.

13.

Na strane osoby zodpovednej (pôvodcu zásahu, škodcu) je nutné prihliadať na

- celkový postoj zodpovednej osoby k škodovej udalosti (napr. prejavená ľútosť, ospravedlnenie
adresované pozostalým, dobrovoľná náhrada škody pozostalým): Postoj škodcu môže podstatným
spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými, ústretové správanie, ospravedlnenie alebo prejavená

ľútosť škodcu môžu zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či
vyjadrená bezcitnosť môže ujmu pozostalých osôb ešte prehĺbiť. Vo vzťahu k ospravedlneniu škodcu
adresovanému pozostalým, odvolací súd vo všeobecnosti podotýka, že ide minimálne o elementárnu
slušnosť a prejavenie ľudskosti a empatie, avšak vzhľadom na následok, ktorým je usmrtenie blízkej
osoby, nemožno satisfakciu spočívajúcu v ospravedlnení a vyjadrení ľútosti považovať za dostačujúcu

na zmiernenie nemajetkovej ujmy;

- dopad škodovej udalosti na duševnú sféru zodpovednej fyzickej osoby;

- formu a mieru zavinenia zodpovednej osoby

- v neposlednom rade i existenciu a mieru spoluzavinenia usmrtenej osoby na škodovej udalosti;

- majetkové pomery pôvodcu zásahu: V obmedzenom rozsahu treba prihliadať i na majetkové
pomery pôvodcu zásahu, ktoré sú významné len z toho hľadiska, aby bola daná možnosť reálneho

uspokojenia priznaných nárokov a aj v tom zmysle, aby uložená povinnosť nahradiť spôsobenú škodu
nemala pre škodcu doživotné likvidačné následky a jeho majetkovou likvidáciou neznemožňovala
mu viesť znesiteľný a ľudsky dôstojný život. Majetkové pomery osoby zodpovednej nie sú totiž
rozhodujúcim hľadiskom pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy a tvoria len jednu z viacerých
vyššie spomínaných okolností, na ktoré súd pri rozhodovaní prihliada. V záujme komplexnejšieho

hodnotenia odvolací súd dodáva, že skúmanie a posúdenie pomerov osoby, ktorá je povinná nahradiť
nemajetkovú ujmu, je v zásade akceptovateľné, ale nemôže byť smerodajným kritériom. Vo svojich
dôsledkoch (ad absurdum) by takýto prístup totiž mohol viesť k neprípustnému záveru, že pokiaľ
občianskoprávna sankcia za zásah do osobnostného práva zaťažuje majetnejší subjekt, je na mieste
túto určiť vo vyššej sume. Zatiaľ čo v prípade subjektu s nízkym rozsahom majetkových hodnôt je na

mieste určiť skôr len symbolickú náhradu.
14.
Súd musí pri určení výšky relutárnej satisfakcie prihliadať predovšetkým na satisfakčnú funkciu
priznávanej peňažnej sumy, ktorej cieľom je zabezpečiť zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie
nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Narušenie blízkych rodinných vzťahov potom najmä v

prípade, ak k nemu dôjde nečakane v dôsledku neočakávanej tragickej udalosti, vyvolá nielen zásah
do telesnej integrity jedinca priamo zasiahnutého takouto udalosťou, ale aj do integrity jeho blízkych
osôb. Akákoľvek peňažná kvantifikácia duševných útrap je spojená s problémom, že pri nej nie je možné
vychádzať z objektívne merateľných výsledkov.
15.

Súd zdôrazňuje, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je žiadnym „aktom odplaty“, ktorý by mal byť
prostriedkom na odstránenie subjektívneho pocitu krivdy, či nespravodlivosti. V neposlednom rade
len pre úplnosť negatívneho vymedzenia účelu náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, ženáhrada nemajetkovej ujmy nie je ani prostriedkom na zveľadenie majetku pozostalých (ich profitovanie
zo smrti rodinných príslušníkov).
16.

Námietku žalovaného o nedostatočnom preukázaní citovaných väzieb medzi žalobcom a jeho nebohým
otcom vrátane nepreukázania toho, že neoprávnený zásah nastal a v akom rozsahu, vyhodnotil odvolací
súd ako vágnu a neopodstatnenú. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akým spôsobom by si preukázanie
citových väzieb predstavoval žalovaný, resp. za akých okolností a kritérií by považoval preukázanie
citových väzieb za dostatočné. Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd i námietku žalovaného,

že žalobcom produkované tvrdenia sú všeobecnej povahy /tak do charakteristiky intenzity vzájomných
vzťahov ako i do tvrdenej následnej ujmy/. Táto námietka vyznieva paradoxne v tom ohľade, že každý
vzťah má nejaký kvalitatívny rozmer a je konkretizovaný znakmi, podľa ktorých ho možno definovať,
takže je takmer isté a očakávateľné, že väčšina ľudí bude svoj vzťah s osobou, ktorú považujú za blízku,
astratutejtoblízkejosobypopisovaťveľmipodobneažidenticky,čímtentopopisnevyhnutnenadobudne
známky „všeobecnosti“.

17.
Relevanciu nemožno pripísať ani ďalšej vágnej námietke o nedostatočnom zohľadnení priebehu
dopravnej nehody, nakoľko súd prvej inštancie vychádzal z tých skutkových zistení, ktoré boli
preukázané v trestnom konaní.

18.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/441/2016 zo
dňa 28.06.2017, nosnou myšlienkou tohto rozhodnutia je, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy nie
je ďalšie „potrestanie“ (už v trestnom konaní potrestaného) pôvodcu zásahu (resp. také potrestanie,
ktoré poškodený bude subjektívne považovať za dostatočné). S touto myšlienkou sa odvolací súd

stotožňuje. Ani predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/441/2016 nie je založené na
tom, že odsúdenie pôvodcu zásahu je dostatočnou satisfakciou, ktorá by vylučovala priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
19.
Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom, aby jej výška

odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. V nadväznosti na uvedené odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie dáva do pozornosti rozhodnutie ESĽP vo veci Kontrová c/a Slovenská
republika aj v súvislosti s odôvodnením priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. ESĽP v danej
otázke v bode 72 svojho rozhodnutia konštatoval „len“: „Súd sa domnieva, že sťažovateľka určite utrpela
nemajetkovú ujmu. Uskutočniac odhad na spravodlivom základe, priznáva jej z tohto titulu 25.000 Eur“.

Hoci je zrejmé, že funkcia i pozícia ESĽP je výrazne odlišná od statusu vnútroštátnych všeobecných
súdov, aj z citovanej formulácie je zrejmé, že voľnú úvahu ohľadne výšky nemajetkovej ujmy v prípade
zásahu do práva na rodinný život je len veľmi ťažko zdôvodňovať konkrétnejšími východiskami a
závermi, než „odhadom na spravodlivom základe“.
20.

Odvolací súd poukazuje aj na aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR:
Rozhodnutím sp. zn. 7Cdo/87/2023 zo dňa 27.09.2023 bolo odmietnuté dovolanie proti potvrdzujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci priznania náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- Eur
a 17.500,- Eur v prospech pozostalých rodičov a v sume 10.000,-Eur v prospech pozostalej sestry.
K nehodovej udalosti došlo v roku 2014. Preskúmavané rozhodnutie krajského súdu spomína „nízky

vek zomrelej“.
V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/23/2022 zo dňa 27.04.2023 Najvyšší súd SR zamietol dovolanie proti
výroku odvolacieho rozhodnutia týkajúceho sa ustálenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy na sumu
30.000,- Eur pre pozostalú manželku a na sumu 20.000,-Eur pre každú z troch pozostalých maloletých
dcér (ktoré boli v „útlom veku“). K nehode došlo v roku 2016, usmrtený mal 37 rokov.

Uznesením sp. zn. 6Cdo/25/2021 zo dňa 26.04.2023 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu vo veci určenia náhrady
nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých rodičov a sestry v sume 25.000,- Eur pre každého z nich;
k dopravnej nehode došlo v roku 2016, usmrtený bol dospelý.
Z rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/52/2022 zo dňa 28.02.2023 vyplýva odmietnutie dovolania vo veci, v ktorej

odvolací súd potvrdil závery okresného súdu aj ohľadom výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej
matke zomrelej vo výške 14.000,- Eur, starej matke vo výške 5.000,- Eur a bratovi zomrelej vo výške
7.000,- Eur; k nehode došlo v roku 2015.Uznesením sp. zn. 6Cdo/16/2022 zo dňa 28.02.2023 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu, ktorý ustálil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých
rodičov po 24-ročnom synovi na sumu 10.000,- Eur pre každého z nich; k nehode došlo v roku 2016.

21.
Pri svojom rozhodovaní odvolací súd prihliadal aj na rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.
17C/36/2022-163 zo dňa 19.04.2023 potvrdený rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. 9Co/125/2023 zo
dňa 30.01.2024, ktorým bola manželke nebohého priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
25.000,- Eur, plnoletému 23-ročnému synovi nebohého, ktorý s nebohým nežil v spoločnej domácnosti

(býval sám v podnájme), náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- Eur a dcére nebohého, ktorá
mala v čase smrti svojho otca 15 rokov (t.j. bola maloletá a výživou odkázaná i na osobu nebohého otca),
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- Eur. Komparáciou výšky priznaných náhrad nemajetkovej
ujmy odvolací súd dospel k záveru, že súdom prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v sume 15.000,- Eur dospelému žalobcovi, ktorý bol taktiež synom nebohého a v čase jeho úmrtia mal
43 rokov, nijakým spôsobom nevybočuje z medzí primeranosti.

22.
Na základe vyššie spomínaných kritérií a vyslovených úvah odvolací súd dospel k záveru, že súdom
prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy napĺňa všetky atribúty adekvátnosti a nevybočuje
z medzí, ktoré možno definovať ako zodpovedajúce rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít.
23.

Názor žalovaného, podľa ktorého sa má pri určovaní výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
zohľadňovať aj právna úprava odškodňovania obetí trestných činov (zákon č. 274/2017 Z.z.) nemá
oporu v zákone a je v rozpore s konštantnou judikatúrou reprezentovanou Najvyšším súdom SR
vrozsudkusp.zn.7Cdo/103/2023z26.08.2024(Rc69/2024),podľaktorého„Priurčovanívýškynáhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nie je dôvodné túto náhradu obmedziť

najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č. 215/2006 Z.z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov).“
24.
Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi spolu s náhradou nemajetkovej ujmy priznal aj

úroky z omeškania.
Za významný v tomto smere považuje odvolací súd nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS
443/2022-43 z 11.05.2023, v ktorom ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti posudzoval
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/339/2021 z 31.01.2022. Podľa sťažovateľky sa
najvyšší súd v tomto uznesení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a bolo jeho povinnosťou

predložiť vec na posúdenie veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP na zaujatie zjednocujúceho
stanoviska v otázke existencie nároku na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady nemajetkovej
ujmy. Ústavný súd v tomto náleze identifikoval jednotlivé relevantné rozhodnutia najvyššieho súdu
(1Co/15/97 z 24.06.1998, 2Cdo/48/2010 z 21.12.2010, 6Cdo/185/2011 zo 14.03.2012, 7Cdo/253/2013 z
10.12.2014, 7Cdo/100/2017 zo 17.10.2018, 4Cdo/48/2017 z 30.07.2019, 4Cdo/257/2019 z 26.02.2020,

7Cdo/243/2019 z 28.10.2020 a ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie 7Cdo/339/2021 z
31.01.2022) a dospel k týmto záverom: Posledné rozhodnutie najvyššieho súdu, podľa ktorého je štát
v omeškaní s náhradou nemajetkovej ujmy až v prípade, ak neplní podľa súdneho rozhodnutia, ktorým
je nemajetková ujma priznaná, bolo rozhodnutie č. k. 7Cdo/100/2017 - a aj to bolo neskôr zrušené.
Odhliadnuc však od tohto rozhodnutia, je posledné rozhodnutie z tohto "tábora" rozhodnutie č. k.

6Cdo/185/2011.Vuzneseníč.k.4Cdo/257/2019najvyššísúdpoukázalnanoveluzákonačíslo514/2003
Z.z. - zákon číslo 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktorým bol s účinnosťou od 01. januára 2013 § 16 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z.z. zmenený tak, že
podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Je tak zrejmé, že najvyšší súd po tomto uznesení
už nenasledoval len právny názor v ňom prezentovaný, ale aj zmenu právnych predpisov, pretože po
01. januári 2013 bola (s výnimkou už spomínaného neskôr zrušeného uznesenia č.k. 7Cdo/100/2017)

judikatúra najvyššieho súdu k posudzovanej otázke konštantná (ustálená).
25.
Ústavný súd SR v rámci poznámky v tomto náleze III. ÚS 443/2022-43 uviedol nasledovné: „Aj keď
sa nález ústavného súdu len okrajovo dotkol úrokov z omeškania z náhrady za nemajetkovú ujmu, dása povedať, že sa v tomto smere stotožnil s názorom najvyššieho súdu. Aj podľa nás sa musí zásadne
zmeniť prístup všeobecných súdov k zhodnoteniu plynutia času v neprospech škodcu tak, ako je to v
ostatnýchzáväzkovoprávnychvzťahoch.Náhradanemajetkovejujmypoškodenémubudetotižefektívne

chrániťjehozákladnéprávopodľačlánku46ods.3ústavylenvtedy,akmubudetátonáhradaposkytnutá
v čo najkratšom čase po jej vzniku. Čím viac sa bude tento okamih poskytnutia náhrady vzďaľovať od
okamihu jej vzniku, tým viac bude poškodený pociťovať túto ujmu ako nespravodlivú a zároveň bude
nadobúdať oprávnené presvedčenie, že súdy chránia štát, ktorý protiprávne zasahuje do jeho súkromia.
Odopretím úrokov z omeškania od vzniku nároku sa inštitút náhrady nemajetkovej ujmy poškodenému

stáva "bezzubým ", lebo umožňuje povinnému škodcovi, aby sa úspešne, bez akejkoľvek sankcie,
vyhýbal splneniu si svojej povinnosti podobne, ako v tejto veci. Omeškanie škodcu splnením povinnosti
nahradiť ujmu, znižuje mieru kompenzačnej funkcie odškodnenia. Neskoré plnenie nepredstavuje ani
plnú náhradu, a preto je potrebné ju vyvážiť priznaním úrokov z omeškania konania.“

26.

Odvolací súd v súvislosti s touto poznámkou má za to, že závery Ústavného súdu SR boli čiastočne
inšpirované aj závermi Ústavného súdu ČR vyslovenými v jeho náleze II. ÚS 2149/17 z 10. decembra
2019 (bod 55 odôvodnenie tohto nálezu).

27.

Ústavný súd sa zaoberal obdobnou otázkou aj vo svojom ďalšom náleze II. ÚS 236/2023 z 05. decembra
2023, v ktorom odkázal na závery nálezu III. ÚS 443/2022 (viď bod 25 a 26 odôvodnenia tohto nálezu)
a konštatoval, že od prijatia rozhodnutia najvyššieho súdu č.k. 4Cdo/257/2019 26. februára 2020 sa
najvyšší súd od vlastnej rozhodovacej praxe neodchýlil a rozhodoval v súlade s touto rozhodovacou
praxou.

28.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd akcentuje, že rozhodnutie o nárokoch na náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalým je deklaratórnej a nie konštitutívnej povahy. Konštitutívne rozhodnutia
predstavujú výnimku a môžu byť vydané iba v prípadoch kedy zákon súdu výslovne priznáva

oprávnenie založiť právny pomer (práva a povinnosti) medzi stranami. Rovnako odborná literatúra
uvádza že rozlišovanie medzi konštitutívnym a deklaratórnym rozhodnutím nemôže byť posudzované
z hľadiska vytvorenia vzťahu procesného, ale výlučne len z hľadiska práva hmotného, teda či okrem
procesného vzťahu vytvára aj novú situáciu v oblasti hmotného práva, t.j. zmenu, zrušenie alebo vznik
hmotnoprávneho vzťahu (Winterová, A. Civilný právo procesní, 4. aktualizované vydanie, Praha, Linde

2006, strana 294). Okrem toho pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
vychádzať z princípu jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku, ktorý so sebou prináša povinnosť
rovnakého pohľadu na porovnateľné právne inštitúty, ktoré môžu byť upravené aj v rozdielnych právnych
predpisoch či dokonca odvetviach. Najvyšší súd SR vo vyššie označených rozhodnutiach v duchu tohto
princípu vyložil aj inštitút náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých.

29.
V súdenej veci je predmetom nároku náhrada nemajetkovej ujmy žalobcu ako pozostalého, ktorá mu
bola spôsobená protiprávnym konaním, usmrtením blízkej osoby - otca pri dopravnej nehode. Tento
inštitút je odvodzovaný z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianského zákonníka, avšak tak ako to konštatoval

aj Najvyšší súd SR (sp. zn. 7Cdo/75/2017), je to škoda, t.j. majetkový nárok - nárok na peňažné plnenie,
ktorým má byť reparovaná nemajetková ujma, je to následok zodpovednosti za delikt, povinnosť plniť
vzniká z deliktu samotného a nie až konštitutívnym rozhodnutím, ktorý záver vyplýva aj zo všeobecnej
úpravy Občianskeho zákonníka (§ 13 ods. 2 v spojení s § 488, § 489, § 492, § 517 ods. 1 a 2, § 559
ods. 2 a § 563). Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania žalobcovi vzniká odo dňa nasledujúceho po

dni, čo povinného vyzval na plnenie, ak tak neurobil, tak odo dňa nasledujúceho po dni kedy mu bola
doručená žaloba.

30.
Na záver odvolací súd zdôrazňuje, že len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo

prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do
práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberala riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné
hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.
31.
V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia sp. zn. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 342/2010) odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na to, že
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

32.
Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov a úvah, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdil. Zároveň potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok III.), ktorý plne zodpovedá vzájomnému procesnému úspechu strán v
konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

33.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. (o čiastočnom zamietnutí žaloby), ktorý odvolaním
napadnutý nebol, ponechal nedotknutý.

34.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na
ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania
úspech nemal.

35.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

36.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)