Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203572
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1112203572.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v právnej veci žalobcu: British Classics s.r.o.,
so sídlom Jaroslavova 3397/8, 851 01 Bratislava - Petržalka, IČO: 35 883 189, právne zastúpeného:
Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava,
IČO: 47 238 232, proti žalovanému: Tatra-Leasing, s.r.o., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06
Bratislava, IČO: 31 326 552, právne zastúpenému: Advokátska kancelária Rieglová & Kadáková s.r.o.,
so sídlom Bajkalská 5/A, 831 04 Bratislava-mestská časť Nové Mesto, IČO: 51 330 091, o zaplatenie
7.008,28 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 14.506,46 eur s príslušenstvom, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-30Cb/29/2012 – 267 zo dňa
12.10.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-30Cb/29/2012 – 267 zo dňa
12.10.2023 v napadnutej časti v zamietajúcom výroku I. v konaní o žalobe, vo vyhovujúcom výroku
II. v konaní o vzájomnej žalobe a v súvisiacom výroku IV. o nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania
p o t v r d z u j e .

II. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievovýrokuI.zamietolžalobu,vovýrokuII.zaviazalžalobcu
zaplatiť žalovanému 14.506,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 20 % ročne zo sumy 14.506,46
eur od 13.02.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III.
konanie o vzájomnej žalobe v časti príslušenstva z istiny 3.015,06 eur zastavil, vo výroku IV. priznal
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak s poukazom
na ustanovenia § 269 ods. 2, § 273 ods. 1, § 344, § 356 ods. 1, ods. 2, § 365 ods. 1, ods. 2, § 369

ods. 1, ods. 2, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 131, §
147 ods. 1, ods. 3, § 144, § 145 ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 96 ods. 1, § 97 ods. 1, ods. 3 zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal
zaplatenia sumy 7.008,28 eur s príslušenstvom z titulu vrátenia zaplatenej akontácie a nákladov za

predmet leasingu vrátane úrokov z omeškania, a to na základe Leasingovej zmluvy č. 11110590
uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 14.07.2011 (ďalej len „leasingová zmluva“). Predmetom
leasingu bolo motorové vozidlo AUDI A6 AVANT ALLROAD, číslo karosérie: A. vo vlastníctve
žalovaného, ktoré bolo dňa 07.11.2011 zaistené Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v BratislaveIII z dôvodu podozrenia, že súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jeho zaistenie bolo
potrebné na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní
alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku s tým, že do podania žaloby vozidlo nebolo vydané

späť. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca od 07.11.2011 nemohol motorové vozidlo užívať v súlade s
leasingovou zmluvou a žalovaný trval na platení leasingových splátok a odmietol žalobcovi zabezpečiť
náhradné motorové vozidlo, žalobca listom zo dňa 09.12.2011 odstúpil od zmluvy pre jej podstatné
porušenie, v dôsledku ktorého došlo ku zmareniu účelu zmluvy a v odstúpení žiadal o vrátenie akontácie
vo výške 7.790,81 eur v lehote 30 dní odo dňa doručenia odstúpenia žalovanému. Žalobca žalobou

uplatnil nárok na vrátenie poskytnutého plnenia predstavujúceho zálohu na nájom (akontáciu) v sume
7.790,81 eur, zníženého o prvé mesačné nájomné v sume 578,08 eur, o prvé mesačné havarijné
poistenie v sume 176,71 eur a o prvé mesačné poistenie povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v sume 27,74 eur, t.j. žalobca sa domáhal vrátenia
sumy 7.008,28 eur. Žalovaný je v omeškaní s vrátením časti zálohy na nájomné od 16.01.2012.

3.Žalovanýnárokuplatnenýžalobouneuznalstým,žeodpoveďouzodňa16.12.2011oznámilžalobcovi,
že neakceptuje právny úkon žalobcu - jednostranné odstúpenie od leasingovej zmluvy, keďže podľa jeho
názoru nedošlo k podstatnému porušeniu leasingovej zmluvy a táto tak zostáva naďalej platná a účinná.
Keďže zo strany žalobcu nedošlo k uhradeniu dvoch leasingových splátok splatných dňa 13.11.2011
a dňa 13.12.2011, žalovaný výpoveďou zo dňa 19.12.2011, doručenou žalobcovi dňa 05.01.2012, dňom

jej doručenia vypovedal leasingovú zmluvu z dôvodu podľa čl. 11 bod 11.2 písm. a) Všeobecných
zmluvných podmienok leasingu (ďalej len „VZP“), čím došlo k zániku leasingovej zmluvy v zmysle bodu
11.2.1. VZP a žalovanému vznikol nárok na úhradu pohľadávky voči žalobcovi vo výške 17.521,52
eur tvorenej položkami špecifikovanými s odkazom na jednotlivé ustanovenia VZP. Žalovaný nárok na
zaplatenie sumy 17.521,52 eur spolu s úrokmi z omeškania v sadzbe 20 % p.a. zo sumy 17.521,52 eur

od 13.02.2012 (7. deň po doručení výzvy na úhradu) do zaplatenia uplatnil voči žalobcovi vzájomnou
žalobou uplatnenou v rámci vyjadrenia k žalobe, doručeného súdu prvej inštancie dňa 06.03.2012,
ktorým navrhol zamietnutie žaloby o zaplatenie 7.008,28 eur a domáhal sa voči žalobcovi zaplatenia
istiny 17.521,52 eur s príslušenstvom. Následne podaním zo dňa 15.10.2015 žalovaný špecifikoval
vzájomnou žalobou uplatnený nárok v celkovej sume 14.506,46 eur pozostávajúcej z nesplateného

kapitálu v sume 9.148,45 eur, z neuhradenej splátky v sume 782,53 eur splatnej dňa 13.11.2011, z
neuhradenej splátky v sume 782,53 eur splatnej dňa 13.12.2011, z poplatku za zaslanie upomienky
v sume 3,98 eur, zo zmluvnej pokuty za neuhradenie splátky v sume 99,58 eur, z poistného v sume
204,45 eur, z nákladov s predčasným ukončením - servis, prevoz vozidla v sume 356,46 eur, z nákladov
s predčasným ukončením - znalecký posudok v sume 54 eur a z odvedenia podielu z výnosu z repredaja

v sume 3.074,48 eur. Žalovaný vo vzťahu k vzájomnej žalobe požiadal súd, aby konanie v časti 3.015,06
eur zastavil na základe čiastočného späťvzatia a žiadal o zmenu petitu vzájomnej žaloby tak, že suma
istiny je 14.506,46 eur.

4. V priebehu konania na pojednávaní dňa 21.09.2015 súd prvej inštancie uznesením konanie v časti

zastavil a pripustil zmenu časti petitu návrhu žalovaného v znení: „(I.) Súd konanie v časti zaplatenia
dlžnej sumy 3.015,06 eur voči žalobcovi zastavuje. (II.) Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu
14.506,46 eura s úrokom z omeškania vo výške 20 % z dlžnej sumy 14.506,46 eura od 13.02.2012 do
zaplatenia a náhradu trov konania ako budú vyčíslené právnym zástupcom žalovaného, a to všetko do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

5.Súdprvejinštancievprejednávanejvecirozhodol(vporadíprvým)rozsudkomč.k.30Cb/29/2012-144
zo dňa 30.11.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 30Cb/29/2012-182 zo dňa 02.10.2019, ktorým
prvým výrokom návrh žalobcu o zaplatenie 7.008,28 eura zamietol v celom rozsahu, druhým výrokom
zaviazal žalobcu na povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 11.431,98 eura s úrokom z omeškania

vo výške 20 % ročne zo sumy 11.431,98 eura od 13.02.2012 do zaplatenia, tretím výrokom návrh
žalovaného vo zvyšku 3.074,48 eura zamietol a štvrtým výrokom rozhodol, že o náhrade trov konania
rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Krajský súd v Bratislave o odvolaní žalobcu rozhodol uznesením sp. zn. 1Cob/32/2020 zo dňa

24.03.2022 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa
21.09.2015 žalovaný po začatí pojednávania vzal vzájomnú žalobu čiastočne späť, pričom z tohto
čiastočného späťvzatia vyplývalo späťvzatie aj prislúchajúceho úroku z omeškania. Súd prvej inštanciena predmetnom pojednávaní dňa 21.09.2015 vyhlásil uznesenie, ktorým konanie v časti zaplatenia
dlžnej sumy 3.015,06 eur voči žalobcovi zastavil a pripustil zmenu petitu vzájomnej žaloby vo vyššie
uvedenom znení (č. l. 106 súdneho spisu). Vyhlásené uznesenie o čiastočnom späťvzatí vzájomnej

žaloby však nebolo písomné vyhotovené, pričom odvolací súd upozornil aj na absenciu rozhodnutia o
zastavení vzájomnej žaloby v časti nesporne späťvzatej časti úroku z omeškania vo výške 20 % ročne zo
sumy 3.015,06 eur od 13.02.2012 do zaplatenia. Napadnutým rozsudkom vyhláseným na pojednávaní
konanom dňa 30.11.2015 súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobe žalobcu rozhodol tak, že zamietol
žalobu žalobcu o zaplatenie 7.008,28 eur v celom rozsahu (vo výroku absentuje výslovné uvedenie

zamietnutia žaloby aj v časti uplatňovaného príslušenstva predstavujúceho úrok z omeškania) a vo
vzťahu k vzájomnej žalobe rozhodol tak, že zaviazal žalobcu na povinnosť zaplatiť žalovanému istinu
11.431,98 eur s úrokom z omeškania vo výške 20 % ročne zo sumy 11.431,98 eur od 13.02.2012 do
zaplatenia a súčasne vzájomnú žalobu žalovaného vo zvyšku 3.074,48 eur zamietol, t.j. aj pri zamietnutí
vzájomnej žaloby v časti istiny 3.074,48 eur absentuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o úroku z
omeškania prislúchajúcom k tejto časti žalovaným uplatňovanej istiny. Odvolací súd preto konštatoval

vady procesných podmienok, na ktoré v zmysle § 380 ods. 2 CSP musel prihliadnuť, aj keď neboli
žiadnoustranousporunapadnutéodvolaním,atokonkrétnevadyvecnýchprocesnýchpodmienok,ktoré
zakladajú vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie
nerozhodol o žalobe a ani o vzájomnej žalobe spôsobom súladným so znením § 96 ods. 1 v spojení s
§ 97 ods. 3 OSP a § 152 ods. 2 veta prvá OSP. Súd prvej inštancie na základe listu Krajského súdu

v Bratislave ako odvolacieho súdu zo dňa 16.11.2017 pod č. k. 1Cob/77/2016-173 písomne vyhotovil
uznesenie zo dňa 21.09.2015 pod č. k. 30Cb/29/2012-174, ktorého výroková časť však nie je súladná
so znením výrokovej časti uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 21.09.2015, keďže
súd prvej inštancie v rozpore s vyhláseným znením uznesenia preformuloval v písomnom vyhotovení
jeho obsah - vo výroku I. zastavil konanie o vzájomnom návrhu žalovaného aj v časti príslušenstva

z istiny 3.015,06 eur a vo výroku II. doplnil slovo „ročne“, čo predstavuje zjavný rozpor s dikciou
ustanovenia § 237 ods. 1 CSP a v nadväznosti na čo odvolací súd ustálil záver o závažnom procesnom
pochybení súdu prvej inštancie. Odvolací súd dospel tiež k záveru o nedostatočnom vysporiadaní sa
so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej a o opodstatnenosti odvolania žalobcu v
časti, ktorou namietal nedostatočné odôvodnenie záveru súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti

právneho úkonu žalobcu predstavujúceho odstúpenie od predmetnej leasingovej zmluvy listom žalobcu
zo dňa 09.12.2011. Súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzal v zásade len zo
skutočnosti, že zmluvný vzťah bol medzi stranami sporu založený inominátnou zmluvou, ktorej obsah
definuje vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán a v podstate len v tomto kontexte súd prvej
inštancie hodnotil jednostranné právne úkony zmluvných strán, a to odstúpenie žalobcu a výpoveď

žalovaného. V napadnutom rozhodnutí úplne absentujú úvahy, z ktorých by bolo zistiteľné, akým
spôsobomsasúdprvejinštancievysporiadalspredmetnýmodstúpenímžalobcuodleasingovejzmluvyv
kontextehmotnoprávnejúpravyobsiahnutejv§344ObZvspojenís§356ods.1,ods.2ObZaakovtejto
súvislosti súd prvej inštancie zistil a vyhodnotil skutkový stav a aké následne v tomto smere ustálil právne
závery. Odvolací súd v tomto smere nepovažoval za dostatočné a náležité odôvodnenie záveru súdu

prvej inštancie, keď súd prvej inštancie stroho odkázal na charakter leasingovej zmluvy ako inominátnej
zmluvy podľa § 269 ods. 2 ObZ a na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky bez bližšieho
zdôvodnenia jej aplikácie na daný konkrétny prípad. Odvolací súd ako nepreskúmateľný a súčasne aj
vecnenesprávnyvyhodnotilizáversúduprvejinštancietýkajúcisapriznaniaúrokuzomeškaniazosumy
11.431,98 eura od dátumu 13.02.2012, ktorý súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zdôvodnil tak,

že„deňomeškaniaurčilžalovanýakodeňvydaniauzneseniakonajúcimsúdomvtejtoprávnejvecipodľa
§ 114 ods. 2 OSP a lehotu do zaplatenia“. Predmetný záver súdu prvej inštancie je jednak v rozpore s
tvrdením žalovaného obsiahnutým v podaní, ktorého súčasťou bola predmetná vzájomná žaloba (č.l. 32
súdneho spisu) a jednak v napadnutom rozsudku absentuje uvedenie dôvodov, na základe ktorých súd
prvej inštancie považoval vydanie uznesenia zo dňa 13.02.2012 pod č. k. 30Cb/29/2012-27, ktorým súd

prvej inštancie uložil žalovanému pod následkom vydania rozsudku pre zmeškanie povinnosť písomne
sa vyjadriť k žalobe žalobcu, za rozhodujúci moment pre ustálenie omeškania žalobcu v súvislosti s
nárokomuplatnenýmzostranyžalovanéhovzájomnoužalobou,pričomodhliadnucodvyššieuvedeného
by takýto postup nezodpovedal ani princípom elementárnej logiky, nakoľko predmetným uznesením
bola procesná povinnosť uložená žalovanému, v prospech ktorého bol úrok z omeškania v konečnom

dôsledku súdom prvej inštancie priznaný.

7. Súd prvej inštancie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že vo výroku III. rozsudku súd konanie o vzájomnej žalobe v časti príslušenstva zistiny 3.015,06 eur zastavil s poukazom na skutočnosť, že súd písomne vyhotovil uznesenie č. k.
30Cb/29/2012-174 zo dňa 21.09.2015, ktorého výroková časť nie je súladná so znením výrokovej
časti uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 21.09.2015, keďže v rozpore s vyhláseným

znením uznesenia preformuloval v písomnom vyhotovení jeho obsah - vo výroku I. zastavil konanie
o vzájomnom návrhu žalovaného aj v časti príslušenstva z istiny 3.015,06 eur. V súvislosti s
preformulovaním písomného vyhotovenia uznesenia č. k. 30Cb/29/2012-174 zo dňa 21.09.2015 v jeho
výroku II., do ktorého súd doplnil slovo „ročne“, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/378/2013 zo dňa 10.07.2013, ktoré bolo publikované v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 64/2013, a v zmysle ktorého: Zo
žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva, že by sa zmenený žalobný návrh (petit) po súhlase súdu so
zmenou odpútal (osamostatnil) od príslušného procesného úkonu (prejavu vôle) navrhovateľa (žalobcu)
a nanovo sa substantivizoval vo výroku uznesenia pripúšťajúceho zmenu. Po pripustení zmeny návrhu
(petitu) konajúci súd aj naďalej zostáva viazaný len zmeneným návrhom (žalobou) v takej podobe,
ako ho procesne predniesol žalobca svojím procesným úkonom (prejavom vôle), nie v tej podobe, v

akej ho súd (podľa okolností nesprávne alebo mylne) reprodukoval v uznesení, ktorým zmenu návrhu
pripustil. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný ako leasingová spoločnosť v
postavení kupujúceho uzatvoril dňa 14.07.2011 Kúpnu zmluvu č. 11110590 podľa § 409 a nasl. ObZ
(ďalej aj „kúpna zmluva“) s predávajúcim, na základe ktorej žalovaný kúpil vozidlo: AUDI A6 AVANT
ALLROAD, VIN: A. (ďalej aj „vozidlo“ alebo „predmet leasingu“) za dohodnutú kúpnu cenu 25.500 eur,

a to za účelom poskytnutia finančného leasingu žalobcovi ako konečnému užívateľovi - prijímateľovi
leasingu. Účastníkom kúpnej zmluvy bol aj žalobca ako konečný užívateľ - prijímateľ leasingu. Predmet
leasingu a jeho dodávateľa si vybral sám žalobca a žalovaný na základe žiadosti žalobcu predmet
leasingu prefinancoval, t. j. odkúpil od predávajúceho za účelom poskytnutia finančného leasingu
na vozidlo žalobcovi. Dňa 14.07.2011 žalovaný ako poskytovateľ leasingu a žalobca ako prijímateľ

leasingu zároveň uzatvorili leasingovú zmluvu, predmetom ktorej bol finančný leasing vozidla. Súd prvej
inštancie poukázal na čl. VII. a čl. V. kúpnej zmluvy. Žalobca prevzal predmet leasingu - vozidlo od
dodávateľa dňa 14.07.2011 v zmysle Protokolu o odovzdaní a prevzatí predmetu leasingu. Pri kúpe
vozidla žalobca predložil žalovanému Osvedčenie o evidencii vozidla, v ktorom bol predávajúci zapísaný
ako vlastník vozidla, ako aj Odborný posudok o kontrole originality vozidla č. SKA 327640 zo dňa

23.02.2011, v ktorom je potvrdený súlad VIN čísla v technickom preukaze (OEV) a skutočného VIN čísla
nachádzajúceho sa na ráme vozidla. Z daných dokladov nevyplývala nijaká blokácia, prípadné pátranie
po vozidle, resp. právna vada vozidla. Pri kúpe vozidla žalovaný nemal žiadnu pochybnosť o vlastníckom
práve predávajúceho k vozidlu a bol presvedčený, že vlastníkom vozidla je predávajúci. Samotný
žalobca uviedol vo vyjadrení zo dňa 08.10.2015, ako aj na pojednávaní dňa 21.09.2015, že vozidlo

prešlo troma testami kontroly originality, a teda vozidlo bolo v poriadku a nevykazovalo žiadne právne
vady. Kúpna zmluva bola zmluvnými stranami uzatvorená podľa § 409 a nasl. ObZ, pričom v zmysle čl.
IX. sa zmluvné strany dohodli, že vzťah z tejto zmluvy sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka
v zmysle § 262 ObZ, a teda ide o obchodno-záväzkový vzťah. Podľa ustanovenia § 446 ObZ kupujúci
nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v

čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je
ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. S poukazom na § 446 ObZ, keďže žalovaný
bol pri nadobúdaní vlastníckeho práva k vozidlu dobromyseľný (v konaní nebol preukázaný opak, pozn.),
nadobudol vlastnícke právo k vozidlu jeho dodaním dňa 14.07.2011, a to aj v prípade, že predávajúci
nebol vlastníkom predávaného vozidla. Pokiaľ ide o spornosť vlastníctva k vozidlu, táto bola iba v rámci

trestného konania medzi žalovaným a spoločnosťou LeasePlan IČO: 63 671 069 („spol. LeasePlan
Česká republika, s.r.o.“), ktorá si taktiež v trestnom konaní uplatnila vlastnícke právo k vozidlu. V čase
odstúpenia od leasingovej zmluvy žalobcom však nebola známa spornosť vlastníctva k vozidlu medzi
žalovaným a spol. LeasePlan Česká republika, s.r.o.; v tom čase bola známa len skutočnosť, že vozidlo
bolo zadržané políciou z dôvodu podozrenia, že súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku,

čo vyplýva aj z odstúpenia žalobcu od leasingovej zmluvy z 09.12.2011, žaloby žalobcu a vzájomnej
žaloby žalovaného. Spor o vlastníctvo k vozidlu v rámci trestného konania vyriešili žalovaný a spol.
LeasePlan Česká republika, s.r.o. z dôvodu hospodárnosti tak, že v marci 2013 uzatvorili Dohodu o
urovnaní, v ktorej spol. LeasePlan Česká republika, s.r.o. uznala výlučné vlastnícke právo žalovaného k
vozidlu. K uzatvoreniu Dohody o urovnaní došlo až potom, ako žalovaný predčasne ukončil leasingovú

zmluvu výpoveďou z dôvodu omeškania žalobcu so zaplatením leasingových splátok. Vychádzajúc z
uvedeného je zrejmé, že žalovaný platne nadobudol vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy a bol
výlučným vlastníkom vozidla v čase uzavretia leasingovej zmluvy, aj v čase odstúpenia žalobcu od
leasingovej zmluvy, a to až do predaja vozidla tretej osobe (spol. VAMAS Plus s.r.o.) na základe kúpnejzmluvy zo dňa 02.04.2014, ktorú žalovaný uzavrel až potom, ako predčasne ukončil leasingovú zmluvu
výpoveďou z dôvodu omeškania žalobcu s platením leasingových splátok. Účel leasingovej zmluvy
preto nemohol byť zmarený z dôvodu, že žalovaný sa nestal, resp. nebol vlastníkom predmetu leasingu

a nemohol tak na žalobcu previesť vlastnícke právo k predmetu leasingu. Žalovaný si riadne splnil
svoje povinnosti z leasingovej zmluvy tým, že vozidlo na žiadosť žalobcu prefinancoval, t. j. kúpil za
účelom poskytnutia leasingu žalobcovi a zabezpečil odovzdanie vozidla predávajúcim priamo žalobcovi
ako prijímateľovi leasingu, čím žalobcovi umožnil trvalé užívanie predmetu leasingu. Predmet leasingu
a jeho dodávateľa si vybral sám žalobca. Povinnosťou žalovaného bolo prefinancovanie žalobcom

zvoleného vozidla formou leasingu. Vychádzajúc z charakteru finančného leasingu a ustanovení
leasingovej zmluvy, akékoľvek škody, vady, ako aj škody spojené s prevádzkou predmetu leasingu
znáša v zmysle leasingovej zmluvy žalobca (čl. III. bod 6.5. VZP). Súd prvej inštancie v uvedenej
súvislosti poukázal najmä na bod 1.2., bod 3.1., bod 6.2., bod 6.5. VZP. V tejto súvislosti súd prvej
inštancii poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/209/2014 zo dňa 03.02.2015,
v ktorom sa uvádza: „Žalobca nemohol odstúpiť od leasingovej zmluvy v zmysle § 356 ObZ, pretože

základný účel po jej uzavretí nebol zmarený. Žalovaný si splnil povinnosť zakúpiť predmet leasingu od
dodávateľa a poskytnúť ho do užívania žalobcovi. Žalovaný nenesie zodpovednosť za to, čo sa stane s
predmetom leasingu potom, ako sa dostal do dispozície žalobcu, a ani nemožnosť užívania predmetu
leasingu počas celej doby nezbavuje žalobcu povinnosti platiť leasingové splátky. V žiadnom prípade
nedošlo k zmareniu základného účelu zmluvy, ktorým treba rozumieť taký účel, dosiahnutie ktorého

bolo jediným dôvodom na uzavretie zmluvy. Pri finančnom leasingu je základným účelom leasingovej
zmluvy poskytnutie finančného plnenia, ktorú povinnosť si leasingový prenajímateľ splnil a na tejto
skutočnosti sa ani po uzavretí leasingovej zmluvy nič nezmenilo.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 32Odo/1127/2006 zo dňa 28.05.2008 „povinnosť vydať vozidlo polícii nemožno
pokladať za skutočnosť, na základe ktorej sa plnenie z leasingovej zmluvy stalo (dodatočne) nemožným,

pretože žalobkyňa ako leasingový prenajímateľ svoju povinnosť zo zmluvy o leasingu splnil obstaraním
a odovzdaním predmetu leasingu žalovanej, ktorá nesie podľa leasingovej zmluvy riziká z užívania
veci. Žalovaná je preto povinná platiť leasingové splátky po dobu trvania leasingu“. Podľa názoru súdu
prvej inštancie sú citované rozhodnutia plne aplikovateľné na rozhodovaný prípad, a preto z ich záverov
vychádzal. Žalovaný nijako neporušil leasingovú zmluvu, naopak svoje povinnosti si z nej riadne splnil.

Žalovaný nenesie žiadnu zodpovednosť a riziko za odňatie predmetu leasingu žalobcovi Políciou SR.
Účelom leasingovej zmluvy nie je priebežné zabezpečovanie možnosti žalobcu fyzicky vozidlo užívať
počas doby trvania leasingu a ani niesť riziká spojené s jeho užívaním. Odobratím vozidla Políciou SR
nedošlo k porušeniu žiadnej zmluvnej povinnosti žalovaného a ani k zmareniu účelu leasingovej zmluvy
a žalobca bol povinný aj po dobu držania vozidla Políciou SR platiť dohodnuté leasingové splátky. K

námietke žalobcu, že žalovaný mal odstúpiť od kúpnej zmluvy v rámci preventívnej povinnosti podľa
ustanovenia § 415 OZ súd prvej inštancie uviedol, že odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo právom, a nie
povinnosťou žalovaného; naviac vlastnícke právo k vozidlu žalovaný nadobudol platne a po prípadnom
odstúpení od kúpnej zmluvy by žalovaný ani nemohol vydať poskytnuté plnenie, t. j. predávajúcemu
vrátiť vozidlo (keďže vozidlo bolo zaistené políciou) a nemohol by teda od predávajúceho žiadať vrátenie

zaplatenej kúpnej ceny. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca nebol oprávnený odstúpiť od leasingovej
zmluvy a jeho odstúpenie zo dňa 09.12.2011 je absolútne neplatným právnym úkonom. Leasingová
zmluva bola platne ukončená až výpoveďou žalovaného zo dňa 19.12.2011, doručenou žalobcovi dňa
05.01.2012, z dôvodu omeškania žalobcu so zaplatením leasingových splátok v súlade s ustanovením
čl. III. bod 11.2. písm. a) VZP. V zmysle ustanovenia čl. III. bod 6.2. VZP bol žalobca povinný naďalej

platiť dohodnuté leasingové splátky aj v prípade nemožnosti užívania predmetu leasingu z dôvodu jeho
zaistenia políciou. Podľa čl. III. bod 11.5. VZP v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy sa
zaplatené leasingové plátky nevracajú. Nároky žalovaného ako poskytovateľa leasingu voči žalobcovi
ako prijímateľovi leasingu z predčasného ukončenia leasingovej zmluvy sa stali splatnými momentom
predčasnéhoukončenialeasingovejzmluvy,t.j.vdanomprípadedňomdoručeniavýpovede05.01.2012.

Žalovaný vyzval žalobcu výzvou na úhradu pohľadávky z predčasne ukončenej leasingovej zmluvy
zo dňa 02.02.2012 v celkovej výške 17.521,52 eur („výzva“) v lehote 7 dní od doručenia, následne z
dôvodu predaja predmetu leasingu poníženej na sumu 14.506,46 eur pozostávajúcu z nárokov bližšie
špecifikovaných v podaní žalovaného zo dňa 13.10.2015 (bod 8.2 odôvodnenia rozsudku). S poukazom
na dôvody uvedené vyššie súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (výrok I.);

vzájomnej žalobe žalovaného naopak vyhovel, t. j. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu
14.506,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 20 % ročne zo sumy 14.506,46 eur od 13.02.2012
do zaplatenia (výrok II.), a to v zmysle čl. III. bod 12.1. leasingovej zmluvy a čl. III. bod 14.3. leasingovejzmluvy, podľa ktorého písomnosti doručované poštou sa považujú za doručené tretí deň po ich odoslaní
(č. l. 223 spisu - zásielka bola uložená na pošte 09.02.2012).

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v konaní. Keďže žalovaný bol vo veci v celom rozsahu
úspešný, súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca vo výroku I., II. a IV., a to podľa §

365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.008,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne
z dlžnej sumy od 16.01.2011 až do zaplatenia, a do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia, vzájomnú žalobu žalovaného zamietne a zaviaže žalovaného voči žalobcovi na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca poukázal na čl. III. bod 1.2. VZP v spojitosti s § 324 ods. 1, ods.
2, § 325, § 345 ods. 1, ods. 2, § 356 ods. 1, § 365 ObZ. Z opísaného skutkové stavu je podľa odvolateľa

jednoznačné, že účelom zmluvy bolo trvalé užívanie motorového vozidla a jeho následné nadobudnutie
do vlastníctva, čo bolo vzhľadom na zaistenie morového vozidla políciou zmarené. Žalovaný ako
leasingový prenajímateľ, si nesplnil svoj záväzok riadne a včas, nakoľko neodovzdal žalobcovi ako
leasingovému nájomcovi, motorové vozidlo, ktoré by mohol v súlade so zmluvou trvalo užívať a následne
získať do vlastníctva. Na tejto skutočnosti nič nemení to, že zásadná právna vada predmetu leasingu,

že ide o kradnuté motorové vozidlo, bola žalovanému aj žalobcovi známa až odňatím motorového
vozidla policajným zborom. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že odovzdaním vozidla si
svoju povinnosť splnil, a to bez ohľadu, či vozidlo malo vady, ktoré pri preberaní vozidla neboli známe.
Nesplnenie povinnosti odovzdať predmet leasingu riadne a včas je podstatným porušením zmluvy,
najmä vtedy ak je na základe orgánu verejnej moci zrejmé, že už túto povinnosť ani nebude možné

splniť. Prípadné vydanie vozidla žalovaným žalobcovi po vrátení vozidla policajným zborom a vyjasnení
vlastníctva žalovaného k vozidlu, by už nebolo plnením riadne a včas, s ohľadom na nedodržanie
zmluvného záväzku čo do času a technického stavu vozidla. Odňatím predmetu leasingu políciou, došlo
k porušeniu zmluvných povinností leasingového poskytovateľa umožniť za úhradu trvalé užívanie určitej
veci vo vlastníctve leasingovej spoločnosti a po riadnom ukončení leasingovej zmluvy previesť predmet

leasingudovlastníctvaprijímateľaleasingu.Jednásaoporušeniezmluvypodstatné,nakoľkoleasingový
poskytovateľ musel pri uzatváraní zmluvy rozumne predvídať, že leasingový nájomca nemôže mať
záujem na plnení povinností z leasingovej zmluvy, predovšetkým povinnosti platiť leasingové splátky, ak
mu bude predmet leasingu odňatý políciou z dôvodov, ktoré nastali pred uzatvorením leasingovej zmluvy
azaktorénenesiežiadnuzodpovednosťatakétorizikonasebavzmluveanineprevzal.Stav,ktorýnastal

po odobratí predmetu leasingu políciou, je možné tiež kvalifikovať ako následnú nemožnosť leasingovej
zmluvy na strane prenajímateľa. Uvedený názor je možné vyvodiť aj z ustanovenia leasingovej zmluvy
čl. III. bod 5.3.. Stav, ktorý nastal po zistení, že sa jedná o kradnuté vozidlo bolo možné riešiť iba tak,
aby nevznikla účastníkom leasingovej zmluvy škoda, odstúpením od kúpnej zmluvy od predávajúceho,
ktorý predal leasingovej spoločnosti kradnuté motorové vozidlo. Žalobca ako leasingový nájomca,

poskytol plnú súčinnosť leasingovému prenajímateľovi, keď ho ihneď po odobratí vozidla oboznámil s
touto skutočnosťou. Žalobca oprávnene očakával, že žalovaný vykoná v rámci preventívnej povinnosti
zakotvenej v § 415 OZ svoje výlučné právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy a tak zabráni vzniku
škody. Žalovaný si však túto povinnosť zanedbal a od kúpnej zmluvy neodstúpil. Žalobca s ohľadom
na skutkovú situáciu odstúpil od leasingovej zmluvy platne. Záver súdu prvej inštancie v bode 20.

odôvodnenia napadnutého rozsudku je preto v rozpore so zákonom, ako aj s obsahom a účelom zmluvy.
Vo vzťahu k judikátom uvedeným v bode 18. a 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že ak
sa v konkrétnych prejednávaných veciach poskytovateľ leasingu zaviazal obstarať a odovzdať predmet
leasingu, nie je možné tieto judikáty aplikovať na prejednávanú vec, nakoľko podľa leasingovej zmluvy
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným sa žalovaný nezaviazal iba predmet leasingu odovzdať, ale

sa zaviazal umožniť jeho trvalé užívanie. Obrana žalovaného, ale aj záver súdu prvej inštancie, že
žalovaný si svoju povinnosť odovzdať automobil do užívania, splnil prostredníctvom predchádzajúceho
majiteľa a prevzatím vozidla prechádza na žalobcu ako leasingového nájomcu zodpovednosť za škodu,
dokonca aj zodpovednosť za vady plnenia žalovaného ako leasingového prenajímateľa, je právne
neakceptovateľný. Žalovaný by sa takto chápanou zodpovednosťou za škodu dohodnutou v zmluve

vlastne vopred zbavil zodpovednosti za to, či bude plniť, či bude plniť riadne a včas. Odobratie vozidla
políciou a následná nemožnosť užívania vozidla je výlučne dôsledkom vadného plnenia zo strany
žalovaného. Následne odvolateľ upozornil na § 2 písm. f) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/94/95, z ktorého citoval. Podľa odvolateľav prípade leasingovej zmluvy sa jedná o zmluvu o nájme s následným predajom. Finančný leasing
predstavuje prenájom vecí (automobilov, zariadení atď.) za stanovené splátky, ktoré sa po určitom čase
môžu stať majetkom nájomcu za symbolickú zostatkovú cenu. Leasing teda umožňuje leasingovému

nájomcovi užívať predmet leasingu bez nutnosti potrebnej sumy peňazí na zaplatenie celej kúpnej ceny.
Zákon definuje leasingovú zmluvu ako zmluvu o nájme s následným predajom, teda sa jedná o zmluvu,
ktorá v sebe zahŕňa prvky nájomnej zmluvy v zmysle § 630 a nasl. ObZ a zmluvy o budúcej kúpe
prenajatej veci. V prípade, ak sú niektoré ustanovenia zmluvy nejasné, je preto potrebné vychádzať
z platnej právnej úpravy a aplikovať tie ustanovenia zákona, ktoré sú pre danú situáciu najbližšie.

Leasingová zmluva nerieši situáciu odňatia vozidla orgánom verejnej moci (políciou) na základe príčiny,
ktorá existovala už pred uzatvorením leasingovej zmluvy. Súd prvej inštancie sa nezaoberal a teda ani
neodôvodnil, prečo sa uspokojil iba skonštatovaním neplatnosti na základe záveru, že prevzatie vozidla
políciou nie je dôvodom na odstúpenie od zmluvy, toto podrobnejšie nevysvetlil, ani nepoukázal na
prípadné ustanovenia zákonov, na základe ktorých k tomuto záveru dospel. Žiadnu pozornosť nevenoval
rozhodujúcej skutočnosti, a to že žalovaný síce odovzdal vozidlo do užívania, ale nie riadne a včas, tak

aby následne z dôvodu, ktorý existoval už pri odovzdaní, nedošlo k zmareniu možnosti plnenia zmluvy
spočívajúcom v možnosti užívať vozidlo a získať ho do vlastníctva. S rozhodujúcou skutočnosťou,
že žalovaný odovzdal vozidlo, ktoré bolo kradnuté v čase pred uzatvorením zmluvy a teda v čase
jeho prevzatia žalovaným trpelo skrytou právnou vadou, ktorá znemožnila naplnenie účelu zmluvy, sa
súd prvej inštancie v rozsudku nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa v rozsudku odvolal na judikatúru

Najvyššieho súdu ČR, bez toho, aby bližšie skúmal, prečo a za akých podmienok bolo vozidlo v prípade
tohto rozsudku políciou odňaté, či bolo vozidlo použité na trestnú činnosť leasingovým prenajímateľom
a pod. Rovnako súd prvej inštancie neskúmal, či v danom prípade sa jednalo o zhodné zmluvné
dojednania a rovnakú právnu situáciu. Právna úprava finančného leasingu v Českej a Slovenskej
republike je zásadne odlišná v tom, že finančný leasing je v Slovenskej republike definovaný ako nájom

motorového vozidla s následným predajom na rozdiel od Českej republiky, kde súdy finančný leasing
nepovažujúzanájomnývzťah.JudikatúraNajvyššiehosúduČRvychádzazčeskéhoprávnehoporiadku,
ktorá je rozdielna od právnej úpravy finančného prenájmu (leasingu) v Slovenskej republike. Odvolateľ
poukázal na rozdielnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutia sp. zn.
1Cdo/94/95, z ktorého vychádza celý rad ďalších rozsudkov, ktorý zmluvu o operatívnom leasingu

označil za zmluvu o nájme s následným predajom. Rovnako významnou skutočnosťou je, že rozsudky
Najvyššieho súdu ČR zdôrazňujú, že každý jednotlivý prípad je potrebné posudzovať dôsledne osobitne
podľa obsahu zmluvy, ktorá bola uzatvorená. Leasingový nájomca nesie riziko z užívania leasingu
výlučne v rozsahu dohodnutom v leasingovej zmluve. Dňom uzatvorenia leasingovej zmluvy prešlo
na leasingového nájomcu riziko nebezpečenstva škôd na predmete leasingu a škôd spojených s jeho

prevádzkou. Z citovaných ustanovení všeobecných podmienok leasingu je celkom zrejmé, že leasingový
nájomca preberá riziko škody za obdobie, v ktorom má predmet leasingu vo svojej faktickej dispozícii. Z
obsahu leasingovej zmluvy nie je možné vyvodiť záver, že leasingový nájomca preberá riziko vád, ktoré
(osobitne právnych vád) na predmete leasingu, ktoré mu pri uzatvorení a prevzatí predmetu leasingu
neboli známe a ktoré vznikli pred uzatvorením zmluvy. Podľa názoru odvolateľa leasingová zmluva

prevzatie takýchto rizík vylúčila tým, že leasingový prenajímateľ si ako vlastník predmetu leasingu z
prenesených kompetencií vlastníka výslovne vylúčil možnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy. Leasingová
zmluva neobsahuje ustanovenia, ktoré by riešili situáciu, že po uzatvorení leasingovej zmluvy a prevzatí
vozidla príde k odňatiu predmetu leasingu na základe skutočnosti, že sa jedná o kradnuté vozidlo, avšak
kradnuté už pred uzatvorením leasingovej zmluvy. Odňatím vozidla zo strany polície došlo k zmareniu

základného účelu, ktorý bol v nej výslovne uvedený, a to umožniť za úhradu trvalé užívanie určitej veci vo
vlastníctveleasingovejspoločnostiaporiadnomukončeníleasingovejzmluvypreviesťpredmetleasingu
do vlastníctva prijímateľa leasingu, tak ako to vyplýva z čl. III. bod 1.2. VZP. Jedná sa o porušenie
zmluvy podstatné, nakoľko leasingový poskytovateľ musel pri uzatváraní zmluvy rozumne predvídať,
že leasingový nájomca nemôže mať záujem na plnení povinností z leasingovej zmluvy, predovšetkým

povinnosti platiť leasingové splátky, ak mu bude predmet leasingu odňatý políciou z dôvodov, ktoré
nastali pred uzatvorením leasingovej zmluvy a za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť a takéto riziko na
seba v zmluve ani neprevzal. Uvedený názor je možné vyvodiť aj z ustanovenia leasingovej zmluvy čl.
III. bod 5.3., v zmysle ktorého poskytovateľ leasingu postúpil všetky práva, všetky zákonné a zmluvné
nároky z vád predmetu leasingu voči dodávateľovi, výrobcovi, prepravcom dopravcom, s výnimkou

práva odstúpiť od kúpnej zmluvy alebo inej zmluvy. Odvolateľ preto nesúhlasil so záverom súdu prvej
inštancie o absolútnej neplatnosti odstúpenia od zmluvy žalobcu, keď dospel k záveru, že výpoveď zo
strany žalovaného je platným právnym úkonom, nakoľko mal za preukázané, že žalobca je v omeškaní
s plnení leasingových splátok voči poskytovateľovi leasingu. Nakoľko však bolo po mesiaci užívaniemotorového vozidla zmarené policajným orgánom, bolo preukázané, že záväzok odovzdať vozidlo do
užívania nebolo splnené riadne, nemohol žalovaný požadovať od žalobcu, aby si on svoj záväzok plnil,
keď žalovaný ako leasingový prenajímateľ si svoj záväzok riadne nesplnil (§ 325 ObZ). Rozhodnutie

súdu prvej inštancie o tom, že výpoveď leasingovej zmluvy zo strany žalovaného ako leasingového
prenajímateľa zo dňa 19.12.2011, doručenou žalobcovi dňa 05.01.2012 je platná, je preto nezákonné.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že vozidlo, ako aj jeho dodávateľa, si vybral sám
žalobca a žalovaný mu na základe jeho žiadosti tento konkrétny ním individuálne zvolený predmet

leasingu prefinancoval, t. j. kúpil ho na základe kúpnej zmluvy za účelom poskytnutia finančného
leasingu žalobcovi ako konečnému užívateľovi - prijímateľovi leasingu. Účastníkom kúpnej zmluvy bol
aj žalobca ako konečný užívateľ - prijímateľ leasingu. V tejto spojitosti upozornil žalovaný na čl. VII.
a V. kúpnej zmluvy. Žalobca osobne prevzal predmet leasingu od dodávateľa dňa 14.07.2011 v zmysle
Protokolu o odovzdaní a prevzatí predmetu leasingu. Pri kúpe vozidla neexistovala žiadna pochybnosť
o vlastníckom práve predávajúceho a žalovaný dobromyseľne, teda platne nadobudol vlastnícke právo

k predmetu leasingu. Žalovaný sa nedostal do omeškania s plnením svojich povinností z leasingovej
zmluvy, ale naopak svoje povinnosti z leasingovej zmluvy si riadne splnil, t. j. poskytol finančné plnenie,
keď uhradil kúpnu cenu a predmet leasingu odovzdal žalobcovi do užívania, pričom následne žalovaný
nijakým spôsobom nezasahoval žalobcovi do užívania vozidla. Predmetom leasingovej zmluvy bolo
poskytnutie finančného, nie operatívneho leasingu. Zásadný rozdiel medzi finančným a operatívnym

leasingom je, že v prípade finančného leasingu ide o poskytnutie finančnej služby, t. j. prostriedkov
na úhradu kúpnej ceny predmetu leasingu individuálne nájdeného a zvoleného samotným žiadateľom,
leasingovým nájomcom s tým, že po splatení leasingu (všetkých leasingových splátok s príslušenstvom
a prípadnou odkupnou cenou leasingu na konci) nadobudne leasingový nájomca vlastnícke právo.
V prípade operatívneho leasingu ide o nájom druhovo učenej veci podľa kritérií nájomcu (napr. druh

model farba, výbava motorového vozidla) bez povinnosti previesť po riadnom skončení vlastnícke právo
na nájomcu. Rozdiel medzi finančným leasingom ako prevažne finančným produktom – finančnou
službou a operatívnym leasingom ako nájmom druhovo určenej veci je rozhodujúci pre posúdenie
zodpovednosti za vady, nebezpečenstvo škody a škody spojené s prevádzkou predmetu financovania.
V prípade operatívneho leasingu ako nájmu druhovo určenej veci znáša zodpovednosť za vady a škody

predmetu nájmu prenajímateľ, naproti čomu v prípade finančného leasingu individuálne leasingovým
nájomcom vybratej a určenej veci znáša zodpovednosť za vady a nebezpečenstvo škody predmetu
financovania leasingový nájomca, čo vyplýva z povahy leasingovej zmluvy ako inominátnej zmluvy s
prevažujúcim obsahom - poskytnutie finančnej služby. Leasingová spoločnosť poskytuje žiadateľovi
prefinancovanie ním vybratého predmetu financovania - finančné prostriedky na úhradu kúpnej ceny

tohto ním zvoleného predmetu financovania, ku ktorému po splatení takto poskytnutých finančných
prostriedkov s príslušenstvom nadobúda vlastnícke právo. Leasingová spoločnosť znáša kreditné a
kurzové riziko, a žiadateľ znáša riziko prípadných vád a škôd ním zvoleného predmetu financovania.
Žalobca teda nesprávne poukazuje na rozhodnutie týkajúce sa zmluvy o operatívnom leasingu a
nesprávne argumentuje povahou leasingovej zmluvy ako zmluvy o nájme s následným predajom, ktorá

v sebe zahŕňa prvky nájomnej zmluvy v zmysle § 630 ObZ a zmluvy o budúcej kúpe prenajatej veci.
Z povahy finančného leasingu a v konkrétnom prípade aj obsahu leasingovej zmluvy uzavretej ako
nepomenovanej zmluvy podľa § 269 ods. 2 v spojení s § 262 ObZ je zrejmé, že akúkoľvek škodu, vady,
ako aj škody spojené s prevádzkou predmetu leasingu znáša v zmysle leasingovej zmluvy žalobca,
čo súd prvej inštancie správne konštatoval v rozsudku. Uvedené vyplýva aj z ustanovení čl. III. bod

1.2. bod 3.1, bod 6.2, bod 6.5. VZP. Výskyt akýchkoľvek vád predmetu leasingu je rizikom prijímateľa
leasingu. Judikatúra súdov k finančnému leasingu zhodne konštatuje, že účel leasingovej zmluvy bol
naplnený poskytnutím finančnej služby, t. j. kúpy predmetu leasingu od jeho dodávateľa a jeho následné
poskytnutie do užívania leasingovému nájomcovi, čo potvrdzujú aj nasledovné konkrétne rozhodnutia,
na ktoré sa odvoláva aj súd prvej inštancie - rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/209/2014,

ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 1127/2006. Súd prvej inštancie teda správne
vyhodnotil, že žalovaný nijako neporušil leasingovú zmluvu, naopak svoje povinnosti si z nej riadne
splnil. Žalovaný nenesie žiadnu zodpovednosť a riziko za odňatie predmetu leasingu žalobcovi políciou.
Účelom leasingovej zmluvy nie je priebežné zabezpečovanie možnosti žalobcu fyzicky vozidlo užívať
počas doby trvania leasingu a ani niesť riziká spojené s jeho užívaním. Odobratím vozidla políciou SR

nedošlo k porušeniu žiadnej zmluvnej povinnosti žalovaného a ani k zmareniu účelu leasingovej zmluvy
ažalobcabolpovinnýajpodobudržaniavozidlapolíciouplatiťdohodnutéleasingovésplátky.Knámietke
žalobcu, že žalovaný mal odstúpiť od kúpnej zmluvy v rámci preventívnej povinnosti podľa § 415 OZ súd
prvejinštanciesprávneuviedol,žeodstúpenieodkúpnejzmluvyjeprávom,niepovinnosťoužalovaného,naviac vlastnícke právo k vozidlu žalovaný nadobudol platne. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru o neplatnosti odstúpenia žalobcu od leasingovej zmluvy. Zároveň
súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že leasingová zmluva bola platne ukončená až výpoveďou

žalovaného zo dňa 19.12.2011, doručenou žalobcovi dňa 05.01.2012, z dôvodu omeškania žalobcu so
zaplatením leasingových splátok v súlade s čl. III bod 11.2. písm. a) VZP. V zmysle čl. III. bod 6.2. VZP bol
žalobca povinný naďalej platiť dohodnuté leasingové splátky aj v prípade nemožnosti užívania predmetu
leasingu z dôvodu jeho zaistenia políciou.

11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania
a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého
po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

12. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Podľa § 269 ods. 2 prvej vety ObZ účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená
ako typ zmluvy.

16. Podľa § 273 ods. 1 ObZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné

podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné
podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

17. Podľa § 344 ObZ od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento
alebo iný zákon.

18. Podľa § 356 ods. 1 ObZ, ak sa po uzavretí zmluvy zmarí jej základný účel, ktorý bol v nej výslovne
vyjadrený, v dôsledku podstatnej zmeny okolností, za ktorých sa zmluva uzavrela, môže strana dotknutá
zmarením účelu zmluvy od nej odstúpiť.

19. Podľa § 356 ods. 2 ObZ za zmenu okolností podľa odseku 1 sa nepovažuje zmena majetkových
pomerov niektorej strany a zmena hospodárskej alebo trhovej situácie.

20. Podľa § 365 ods. 1 ObZ dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby
poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

21. Podľa § 365 ods. 2 ObZ dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak
nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia
plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota
splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa

poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo
do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.22. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú
správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného

skutkového stavu vyvodil správne právne závery a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP podrobne a dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom
ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku, keď
skonštatoval, že výpoveď leasingovej zmluvy zo strany žalovaného ako leasingového prenajímateľa zo

dňa 19.12.2011, doručená žalobcovi dňa 05.01.2012, je platná, naproti čomu je odstúpenie žalobcu
od leasingovej zmluvy zo dňa 09.12.2011 absolútne neplatným právnym úkonom. Súd prvej inštancie
sa v podstatnom rozsahu dostatočne zaoberal aj procesným útokom žalobcu, keď s poukazom na
čl. III. bod 1.2, bod 3.1., bod 6.2. a bod 6.5. leasingovej zmluvy (VZP) uzavrel, že žalobca bol
povinný, napriek nemožnosti užívania vozidla z dôvodu jeho zaistenia políciou, platiť leasingové splátky.
Predmetný záver bol podporený úvahou súdu prvej inštancie, že účelom leasingovej zmluvy nebolo

priebežné zabezpečenie možnosti žalobcu fyzicky vozidlo užívať počas doby trvania leasingu a ani
niesť riziká spojené s jeho užívaním. Súd prvej inštancie sa v tomto smere zaoberal účelom leasingovej
zmluvy, pričom s ohľadom na čl. III. bod 6.5. VZP a charakter finančného leasingu, ním považoval
prefinancovanie, teda kúpu predmetu leasingu a zabezpečenie odovzdania vozidla leasingovému
nájomcovi. V nadväznosti na uvedené sa preto súd prvej inštancie správne vysporiadal s argumentáciou

žalobcu, keď uzavrel, že nemohlo dôjsť k zmareniu účelu leasingovej zmluvy, keďže si žalovaný riadne
plnil povinnosti leasingového prenajímateľa, ako aj s ohľadom na to, že žalovaný ako dobromyseľný
nadobúdateľ sa stal vlastníkom predmetu leasingu podľa § 446 ObZ dňom jeho dodania 14.07.2011
v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy.

23. Odvolací súd konštatuje, že konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou
kontradiktórnosti civilného procesu, pričom nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali
za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa
mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením

v plnej miere stotožnil. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, súd dopĺňa
nasledovné dôvody v kontexte odvolacích dôvodov.

24. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v intenciách
predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu záver o absolútnej neplatnosti právneho

úkonu žalobcu predstavujúceho odstúpenie od predmetnej leasingovej zmluvy listom žalobcu zo dňa
09.12.2011riadnevysvetlil.Súdprvejinštanciesariadnevysporiadalspredmetnýmodstúpenímžalobcu
od leasingovej zmluvy v kontexte hmotnoprávnej úpravy obsiahnutej v § 344 ObZ v spojení s § 356 ods.
1, ods. 2 ObZ, keď uzavrel, že žalovaný sa stal vlastníkom predmetu leasingu jeho kúpou v zmysle §
446 ObZ, z čoho vyplýva, že nemohlo dôjsť k zmareniu účelu zmluvy tým, že by nemohol následne

na žalobcu previesť vlastnícke právo k predmetu leasingu. Na základe uvedeného je aj nedôvodná
námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s tým, že predmet leasingu
trpel skrytou právnou vadou, ktorá znemožnila naplnenie účelu zmluvy. Súd prvej inštancie v tomto
smere zreteľne vysvetlil, na základe akých skutočností bol žalovaný v čase uzatvárania kúpnej zmluvy
dobromyseľným nadobúdateľom motorového vozidla, v dôsledku čoho nadobudol vlastnícke právo aj od

nevlastníka predmetu kúpy. Zároveň súd prvej inštancie na základe ustáleného skutkového stavu, teda
obsahu čl. III bod 1.2., bod 3.1., bod 6.2., bod 6.5. VZP a s ohľadom na charakter finančného leasingu,
ktorý z obsahu leasingovej zmluvy vyplýva, správne uzavrel, že účel leasingovej zmluvy bol naplnený
už tým, že žalovaný predmet leasingu na základe výberu žalobcu prefinancoval, t. j. kúpil a zabezpečil
jeho odovzdanie žalobcovi, čím mu umožnil trvalé užívanie predmetu leasingu.

25. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že leasingová zmluva má charakter
zmluvy o finančnom leasingu, ktorá skutočnosť vyplýva zo znenia a obsahu zmluvy. Charakter
znenia a obsahu zmluvy nemožno hodnotiť ako tzv. operatívny leasing, na ktorý sa odvolával
žalobca aj citáciou rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/94/95. Finančný leasing, ktorý

je inominátnym kontraktom podľa § 269 ods. 2 ObZ, je záväzkovým vzťahom, ktorého podstatou je
záväzok poskytovateľa leasingu (prenajímateľa) odovzdať príjemcovi leasingu (nájomcovi) na určitú
dobu do užívania vec, či inú majetkovú hodnotu, ktorú prenajímateľ obvykle za tým účelom zaobstará
do svojho vlastníctva na základe dopytu a podľa výberu nájomcu (jeho individuálnych želaní) azáväzok nájomcu zaplatiť náklady spojené so zaobstaraním leasingu prostredníctvom leasingových
splátok. Nájomca má obvykle právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za cenu,
ktorá býva označovaná ako zostatková, či zvyšková alebo vyjadruje rozdiel medzi cenou predmetu

leasingu, resp. nákladmi spojenými so zaobstaraním predmetu leasingu na začiatku a celkovou výškou
tej časti leasingových splátok, ktorými je zaobstaracia cena predmetu leasingu splatená. Zmyslom
tohto špecifického súkromnoprávneho inštitútu je tak zabezpečiť za odplatu financovanie veci pre
nájomcu, ktorý sa k nej správa od okamžiku jeho prevzatia ako k veci vlastnej so všetkými rizikami
na strane nájomcu (obvykle nesie riziká spojené s predmetom leasingu i náklady spojené s jeho

prevádzkou, údržbou a opravami) a nie s rizikami na strane vlastníka, ako je tomu v zmluvách o nájme.
Leasingový prenajímateľ síce zostáva po celú dobu trvania leasingu vlastníkom predmetu leasingu,
avšak práva a povinnosti súvisiace s vlastníctvom predmetu leasingu (s výnimkou práva vec scudziť
alebo zaťažiť právom tretej osoby) patria nájomcovi. V rámci finančného leasingu je na nájomcu
prenášaná zodpovednosť za predmet leasingu i nebezpečenstvá a riziká s ním spojené, čím sa finančný
leasing typovo odlišuje od bežného nájmu, ale aj operatívneho leasingu, ktorý obsahuje viac prvkov

nájomnej zmluvy (a preto nemožno finančný leasing porovnávať s ustanoveniami o nájomnej zmluve).
Leasingová zmluva (napriek určitej podobnosti) sa od nájomnej zmluvy výrazne odlišuje. Táto odlišnosť
spočíva v tom, že leasingová spoločnosť nekupuje predmet leasingu preto, aby ho niekedy (t. j. potom,
ako ho prestane používať leasingový nájomca) reálne užívala, ale kupuje ho preto, aby ho užíval iba
leasingový nájomca. Zásadný rozdiel medzi nájmom a leasingom však spočíva v motíve prenajímateľa.

Z pohľadu prenajímateľa je leasing nástroj na prefinancovanie toho, aby nevlastník mohol užívať
cudziu vec, kým nájom je z pohľadu prenajímateľa nástroj, aby vlastník získal výnos z veci, pre ktorú
aktuálne nemá iné využitie. Rovnako tak, je potrebné si uvedomiť rozdielnosť operatívneho leasingu, pri
ktorom nájomca nemá záujem nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu leasingu, zmluva neupravuje
prednostné právo nájomcu na odkúpenie veci, čo má za následok, že pri operatívnom leasingu nájomné

v plnom rozsahu nepokryje nadobúdaciu cenu leasingu. Na druhej strane nebezpečenstvá a riziká
v prípade operatívneho leasingu ako nájmu druhovo určenej veci znáša leasingový prenajímateľ.

26. Za daného stavu sú potom v predmetnej veci určujúce tie skutočnosti, ktoré vyplynuli z uzavretej
zmluvy a VZP ako čl. III leasingovej zmluvy. V tomto smere sa odvolateľ najmä v dôsledku nesprávneho

výkladu čl. III bod 1.2. VZP domnieval, že účelom leasingovej zmluvy je zabezpečiť mu trvalé
užívanie predmetu leasingu, avšak opomenul, že z citovaného ustanovenia len vyplýva, že leasingový
prenajímateľ mu má toto trvalé užívanie umožniť, čo je zabezpečené práve odovzdaním a financovaním
predmetu motorového vozidla. Akékoľvek riziká a vady predmetu leasingu prechádzajú na leasingového
nájomcu momentom prevzatia vozidla, čo okrem citovaného ustanovenia, výslovne stanovuje čl. III bod

3.1., bod 6.2., bod 6.5. VZP.

27. Ak odvolateľ namietal, že záväzok odovzdať motorové vozidlo do užívania nebolo splnené riadne
s ohľadom na zmarenie policajným orgánom v zmysle § 325 ObZ, je potrebné v zhode so súdom prvej
inštancie skonštatovať (bod 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že leasingový prenajímateľ si

svoju povinnosť prefinancovať predmet leasingu, ale aj jeho odovzdanie splnil tým, že motorové vozidlo
bolo predávajúcim v zmysle kúpnej zmluvy odovzdané priamo žalobcovi ako prijímateľovi leasingu.

28. Nedôvodná je aj námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie sa odvolal na judikatúru Najvyššieho
súdu ČR bez toho, aby bližšie skúmal podmienky odňatia vozidla políciou v Českej republike, ako aj

českýprávnyporiadok,sohľadomnaodlišnújudikatúruvSlovenskejrepublike(sp.zn.1Cdo/94/95).Súd
prvej inštancie svoje vysvetlenie podstaty a účelu finančného leasingu, ako aj jednotlivých ustanovení
leasingovej zmluvy vysvetlil v kontexte skutkových okolností konkrétneho prípadu, pričom na závery
citovaných rozhodnutí poukázal na podporu týchto tvrdení, ktoré predovšetkým vychádzali práve
z popísaných konkrétnych okolností a nie z citovanej judikatúry. Ak teda súd prvej inštancie podporne

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1127/2006, podľa ktorého leasingový
prenajímateľ povinnosť zo zmluvy o leasingu splnil obstaraním a odovzdaním predmetu leasingu
nájomcovi, ktoré nesie riziká z užívania veci a z tohto dôvodu nemožno považovať povinnosť odovzdať
vozidlo polícii za skutočnosť, na základe ktorej sa plnenie z leasingovej zmluvy stalo nemožným, ide
o záver, ktorý je v súlade s už predtým vyslovenými závermi súdu prvej inštancie v bode 15., 16., ale aj v

bode 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nebolo v tomto smere pre preskúmateľnosť tohto záveru
potrebné, aby súd prvej inštancie skutkovo a právne detailne rozoberal citované rozhodnutie. V tomto
smere považuje za potrebné odvolací súd podotknúť, že nie je zmyslom a účelom v rámci citácie záverov
z iných rozhodnutí, a to ani českých, skutkovo a právne rozoberať iné obdobné rozhodnutia, ak ichzávery v zásade nevylučujú odlišnosti toho-ktorého prípadu (ako to napr. bolo pri žalobcom citovanom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/94/95, ktorý sa zaoberal operatívnym leasingom). Len
pre doplnenie odvolací súd poznamenáva, že túto skutkovú a právne zásadnú odlišnosť nepopísal

k citovanému rozhodnutiu ani odvolateľ, namietal len, že sa týmto rozhodnutím podrobnejšie nezaoberal
súd prvej inštancie, ktorý však túto citáciu opieral o skutkové a právne závery danej veci.

29. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa § 387 ods.

1, 2 CSP odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

31. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť
právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d), e) CSP).