Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122207642
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3122207642.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, v konaní o zaplatenie 3.177,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. novembra 2024, č.k. 11Csp/42/2022-76,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol
a výrokom II. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovanému nepriznal náhradu
trov konania voči žalobcovi.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
vo výške 3.177,08 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 3.011,35 eur od 26.10.2022
do zaplatenia a na náhrady trov konania dôvodiac, že pohľadávku voči žalovanému nadobudol na

základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.10.2022, uzavretej medzi D., E. ako postupcom
a žalobcom. Postupca (právny predchodca žalobcu) a žalovaný uzatvorili dňa 21.08.2017 Zmluvu
o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 3017544620 (ďalej len „Zmluva“),
ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov (ďalej len „VOP“).
Na základe uvedenej zmluvy postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 3.750,- eur.
Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky
pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo VOP. Podľa žalobcu

zmluva obsahovala všetky znaky a spĺňala všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere. Žalovaný neplnil
v stanovených termínoch splátky dlhu, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy, následkom čoho
právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 29.11.2019 a vyzval žalovaného
na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky
sumu vo výške 3.177,08 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 3.011,35 eur, z riadneho úroku vo
výške 138,26 eur, z úroku z omeškania vo výške 5,35 eur a z poplatkov vo výške 22,12 eur v súlade s
prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky

uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu
ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaný po postúpení pohľadávky do dnešného dňa nevykonal žiadnu
úhradu. Žalobca sa domáhal úrokov z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 OZ od nasledujúceho dňa po
dni účinnosti postúpenia pohľadávky, t.j. 26.10.2022.3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že pôvodný žalobca (spoločnosť D., E.)
so žalovaným ako dlžníkom uzatvoril dňa 21.08.2017 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru

s poistením pre fyzické osoby č. 3017544620, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý bezúčelový
spotrebiteľský úver vo výške 3.750,- eur, ktorý bol žalovanému poskytnutý za dohodnutú ročnú pevnú
úrokovú sadzbu 11,90%. Žalovaný mal poskytnutý úver uhradiť v 84 mesačných splátkach po 66,33
eur k 20. dňu v mesiaci. V zmluve bola uvedená RPMN 14,22%, priemerná RPMN 12,57% a celková
čiastka spojená s úverom 5.646,72 eur, poplatok za úver bol v sume 75,- eur. Žalovaný na úver zaplatil

sumu 1.998,10 eur. Dňa 30.10.2019 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlžných
splátok vo vzťahu k trom úverom, ktoré v liste identifikoval údajom a ku každému bola uvedená suma,
s ktorou bol žalovaný v omeškaní. Vo vzťahu k predmetnému sporu bola uvedená suma 223,56 eur
(identifikačný údaj LD1723300450), pričom právny predchodca žalobcu uviedol, že banka eviduje voči
žalovanému k 29.10.2019 pohľadávky v omeškaní a vyzýva žalovaného ako dlžníka na ich úhradu do
5 kalendárnych dní. Dňa 29.11.2019, t.j. po predchádzajúcej výzve a upozornení na možnosť žiadať

celý dlh v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy a nerešpektovania
výzvy, žalobca vyzval žalovaného k okamžitej úhrade celého úveru vo výške 3.166,77 eur. Vzťah
medzi stranami sporu posúdil ako spotrebiteľský, prednostne naň aplikujúc normy spotrebiteľského
práva. Dospel k záveru, že predmetná zmluva bola uzavretá v predpísanej forme a obsahuje všetky
podstatné náležitosti tak, ako to predpokladá zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu jej uzavretia.

Súd prvej inštancie skúmal, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z D. C. E. na žalobcu, tzv.
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie žaloby. Z ustanovenia § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010
Z. z. vyplýva, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, ktorú má voči spotrebiteľovi len ak sú kumulatívne
splnené zákonom stanovené podmienky, a to, že postupník je veriteľom v zmysle § 20 ods. 1 písm.
a) zák. č. 129/2010 Z. z., bankou, zahraničnou bankou, alebo pobočkou zahraničnej banky a že sa

postupuje pohľadávka po termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá
sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Nesporné bolo, že žalobca
je veriteľom v zmysle § 20 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z.. Zmluvné strany si dohodli konečnú
splatnosť úveru 84 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, resp. v deň, určený v zmysle
čl. III. bod 7 Zmluvy. Vzhľadom k tomu, že k postúpeniu pohľadávky žalovaného medzi veriteľom a

žalobcom malo dôjsť zmluvou zo dňa 25.10.2022, teda ešte pred uplynutím konečnej splatnosti úveru,
splnenie podmienky, v zmysle ktorej predmetom postúpenia môže byť pohľadávka po konečnom termíne
splatnostispotrebiteľskéhoúveru,nemalsúdprvejinštancievkonaní zapreukázanú.Žalobcavšaktvrdil
zosplatnenie úveru zo strany D. C., E. čo by v prípade, ak by toto zosplatnenie bolo platné, umožňovalo
banke svoju splatnú pohľadávku postúpiť na žalobcu, nakoľko by bola splnená aj druhá podmienka

stanovená v § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., a síce, že by sa jednalo o pohľadávku, ktorá sa stala
splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Preto súd prvej inštancie v ďalšom
posudzoval, či došlo k zosplatneniu úveru v súlade so zákonom. V zmysle ustanovenia 7 ods.1 zák.
č. 129/2010 Z.z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 zák. č. 129/2010 Z.z. nie
je oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, pričom v ust.

§ 11 ods. 2 s hrubým porušením povinností veriteľa podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. sa spája
následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7
ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o
spotrebiteľoch na účely posudzovania jeho schopnosti splácania úveru. Na preukázanie splnenia vyššie

uvedenej povinnosti pôvodným veriteľom mal súd prvej inštancie z predložených listinných dôkazov za
preukázané, že veriteľ vôbec nezisťoval od žalovaného údaje o jeho pomeroch, stave, v zmluve nie
sú uvedené vôbec žiadne údaje o majetkových, zárobkových, či sociálnych pomeroch žalovaného a
hoci súd vyzval žalobcu na preukázanie podmienok za ktorých bol úver poskytnutý (teda aj splnenia
podmienok podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.), žalobca nepreukázal, že by vôbec akékoľvek

údaje o sociálnej, či ekonomickej situácii žalovaného vyžadoval a ak ich k dispozícii vôbec mal (čo
nebolo preukázané), že ich aj nejakým konkrétnym spôsobom verifikoval. Vzhľadom na (ne)konanie
veriteľa s odbornou starostlivosťou, nebolo možné vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru od žalovaného, ktorý sa zároveň nestal splatným celkom, ani v dôsledku uplynutia konečnej
splatnosti úveru, pretože táto neuplynula ku dňu podania žaloby, ani ku dňu vyhlásenia rozsudku, a táto

nastane až v roku 2025. Súd prvej inštancie naviac dospel k záveru, že právnym predchodcom žalobcu
nedošlo k zosplatneniu úveru zákonným spôsobom pre neurčitosť tohto právneho úkonu (37 OZ) z
dôvodu chýbajúcej identifikácie nezaplatenej splátky, pre ktorú sa právny predchodca žalobcu rozhodol
zosplatniť úver a s ktorou bol žalovaný v omeškaní. V prejednávanom prípade mal súd prvej inštancieza preukázané, že právny predchodca žalobcu vo výzve na zaplatenie uviedol žalovanému sumárne
vo vzťahu k uplatnenému úveru dlh 223,56 eur, ktorú sumu dlhoval žalovaný ku dňu 29.10.2019.
Právny úkon, akým je zosplatnenie celého peňažného dlhu pre nezaplatenie splátky, musí obsahovať

identifikáciu tej splátky pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak
právny úkon zosplatnenia neobsahuje konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh
zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý, nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu
zákonom stanovenej minimálnej lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o
tom, kedy začala plynúť trojročná premlčacia doba upravená v ust. § 103 vety druhej OZ. Spôsob, akým

právny predchodca žalobcu postupoval, je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 OZ a odporuje zákonu,
preto je neplatný. Žalobca nepreukázal, že postupca v lehote nie kratšej ako 15 dní doručil žalovanému
upozornenie ohľadom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, ktoré by spĺňalo podmienky aké vyžaduje od
dodávateľa Občiansky zákonník, nakoľko vo výzve pred zosplatnením ale i v oznámení o mimoriadnej
splatnosti absentoval údaj o konkrétnej splátke, kvôli nezaplateniu ktorej došlo k zosplatneniu. Takýto
úver však v zmysle § 17 zák. č. 129/2010 Z.z. nemohol byť predmetom postúpenia na tretiu osobu,

zmluva o postúpení pohľadávky nebola platná a žalobca sa v dôsledku tohto úkonu, od ktorého
odvodzoval v spore svoju aktívnu vecnú legitimáciu, nestal veriteľom žalovanej pohľadávky.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 39, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2,
3 a 9, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 , § 7 ods.1, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a

2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 92 ods.8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom
k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu by v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania
prináležal žalovanému. Nakoľko však žalovanému zo spisu žiadne trovy konania nevplynuli (nevykonal
žiaden procesný úkon), súd prvej inštancie rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania žalovanému

nepriznal.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonnom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že vyhovie
žalobe, prípadne navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods.1 písm. b/,
g/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie), v konkrétnosti namietal, že konajúci súd v danom prípade rozhodol s nariadením

pojednávania, pričom pred nariadením pojednávania došlo za nezmenených skutkových (a
rovnako právnych) okolností k vyhoveniu žalobe a to totožným súdom, vydaním platobného
rozkazu Okresného súdu Trenčín, č. k. 11Csp/42/2022-37 zo dňa 13.01.2022, k zrušeniu ktorého
došlo len z dôvodu, že platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk. K tvrdeniu
súdu, že žalobca sa k bonite napriek výzve súdu vôbec nevyjadril, žalobca uviedol, že žiadna výzva

súdu prvej inštancie na zdokladovanie bonity žalobcovi doručená nebola. Ak súd prvej inštancie
subsumoval svoju žiadosť o zdokladovanie bonity v rámci výzvy súdu, v ktorej žalobcu vyzval, aby
opísal rozhodujúce skutočnosti ohľadom poskytnutia úveru; kedy došlo k poskytnutiu úveru, v akom
rozsahu a za akých podmienok bol úver poskytnutý, všetko v lehote 14 dní, žalobca takto učinenú
výzvu v rámci predvolania na pojednávanie považoval za nezrozumiteľnú a neurčitú. Nebolo zrejmé,

prečo súd prvej inštancie, ak mal pochybnosti v tejto otázke, nevyzval na konkrétnu skutočnosť, resp.
odkázal na konkrétny paragraf, ktorý žiada ozrejmiť. Žalobca zastáva názor, že ak súd prvej
inštancie mal vedomosť o vyjadrení žalobcu v tejto veci a podľa obsahu mohol a mal vidieť, že
žalobca sa k bonite nevyjadril (lebo bol v legitímnom presvedčení, že toto súd od neho nežiadal),
potom nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie nevyzval žalobcu (znovu) špecificky na zdokladovanie

tejto otázky, ktorú vnímal za spornú. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nepostupoval procesne
správne, ak žalobcu nevyzval na doplnenie/opravu žaloby pod hrozbou odmietnutia (§ 129 CSP), ani
na späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby (§ 138 CSP) ani na doplnenie skutkových tvrdení ohľadom
súdom identifikovanej nezrovnalosti (§ 150 ods. 2 CSP), keďže vyzýval na úplne iné skutočnosti, než
pre ktoré napokon žalobu zamietol. Súd prvej inštancie teda nevytvoril žalobcovi procesný priestor

v otázke, ktorú sám vyhodnotil ako dôležitú a ktorá viedla k zamietnutiu žaloby. Nakoniec vyzval žalobcu
na zodpovedanie niečoho, čo však v konečnom dôsledku bolo pri rozhodnutí vo veci bezpredmetné.
Súd prvej inštancie dospel k arbitrárnemu, nepreskúmateľnému rozhodnutiu prostredníctvom ktorého
sa podľa jeho názoru dopustil nesprávneho procesného postupu. V súvislosti s vyššie uvedenýmpoukazuje na rozhodnutia iných súdom (na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/224/2021 zo dňa 30.11.2022, nález Ústavného súdu SR zo dňa 22. júna 2017 sp. zn. II. ÚS
796/2016-65, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoCsp/28/2023 zo dňa 30.05.2024, uznesenie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7CoCsp/30/2023 zo dňa 30.05.2024). Žalobca nesúhlasí ani
s právnym posúdením súdu prvej inštancie v otázke skúmania bonity spotrebiteľa. Odkázal na právne
závery Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.10.2022, v zmysle ktorého
súd nemôže ani v spotrebiteľských veciach nahrádzať chýbajúce skutkové tvrdenia. Ak teda žalobca
tvrdí, že on, resp. jeho právny predchodca konkrétnym spôsobom preskúmal bonitu klienta a nedôjde

k ich účinnému popretiu druhou stranou (§ 151 CSP), súd by nemal o tom požadovať dôkazy. Otázka
skúmania bonity je podľa názoru žalobcu otázkou skutkovou.Žalovaný predmetné skutkové tvrdenie
žalobcu absolútne a žiadnym spôsobom nepoprel, pričom v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP je vylúčený
akýkoľvek iný výklad ako ten, že skutkové tvrdenia žalobcu je potrebné považovať za nesporné. Nebolo
preto v konaní sporným, že žalobca resp. jeho právny predchodca si splnil svoju zákonnú povinnosť
tak, ako to predpokladá zásada racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, podľa ktorej

platí prezumpcia, že účastníci zmluvného vzťahu konali v súlade so zákonom, ak nie je dokázaný opak.
Zároveň žalobca dáva do pozornosti, že proces overovania schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý
úver prebieha vo väčšine prípadov v automatickom režime bez osobného vstupu zamestnanca banky.
Znenie § 7 ods. 20 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z.z., kde je stanovený spôsob výpočtu limitu sa uvádza,
že v rámci výpočtu sa zohľadňujú; peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. V tomto smere

poukazuje na obdobné prípady riešenia spornej otázky skutkových tvrdení nepopretých protistranou,
nespornosti žalobcových tvrdení v zmysle § 151 ods. 1 CSP v uznesení Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 9CoCsp/45/2022 zo dňa 10.11.2022. Žalobca zároveň doručil v odvolacom konaní dokument
preukazujúci splnenie povinností zo strany postupcu, a to osvedčenie verifikovania bonity a možnosti
splácania úveru, pričom tento dôkaz nepovažuje za neprípustnú novotu podľa § 366 psím. d/ CSP,

nakoľko skúmanie bonity nebolo v predmetnom konaní žiadnym spôsobom sporné a súd žalobcu
na preukázanie čohokoľvek v tejto súvislosti nevyzýval. Z uvedeného dokumentu je pritom zrejmé,
že postupca mal zhromaždených dostatok informácii o svojom klientovi, najmä výšku čistého príjmu
905,76 eur a finančných záväzkov 374,85 eur, ku ktorým bolo nutné prirátať splátku novo poskytnutého
úveru vo výške 66,33 eur. Po prirátaní životného minima za rok 2017 na jednu jednotlivca v sume

199,48 eur, ktorá sa priráta na stranu výdavkov je zrejmé, že dlžníkovi zostala po odpočítaní všetkých
výdavkov z príjmu fin. rezerva v rozsahu 265,10 eur (905,76 – 374,85 – 66,33 – 199,48). Vzhľadom
na uvedené bolo zrejmé, že postup veriteľa s odbornou starostlivosť bol v danom prípade nesporne
zachovaný. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého je
potrebné vo výzvach, resp. v zosplatnení uvádzať (špecifikovať), s ktorou konkrétnou splátkou sa dostal

žalovaný do omeškania, inak je takýto jednostranný právny úkon nezrozumiteľný a neurčitý, nakoľko
to nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Je toho názoru, že veriteľ nie je povinný (a dokonca
OZ takúto podmienku v žiadnom jeho ustanovení neustanovuje) uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú
veriteľ pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru, pričom na posudzovanie platnosti vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti nemá žiadny vplyv, aby veriteľ uviedol, pre ktorú splátku podľa jeho právneho názoru k

vyhláseniu splatnosti došlo, nakoľko platí zásada iura novit curia, podľa ktorej súd pozná právo a len
súd je splnomocnený vykladať a aplikovať právne predpisy v civilnom konaní. Podstatnou právnou
skutočnosťou v čase vyhlásenia splatnosti je výlučne to, či veriteľ mal splnené podmienky pre vyhlásenie
splatnosti podľa oboch dotknutých ust. § 53 ods. 9 OZ ako aj § 565 OZ, pričom v tomto konkrétnom
prípade nebolo sporné, že tieto podmienky splnené boli. Určenie rozhodnej splátky je totiž výsostne

právnou otázkou a závisí od právneho posúdenia súdu, pričom žalobca nemá povinnosť vec právne
kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť, čo napokon aj bezpochyby urobil. V tomto smere poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009.
Predmetnú problematiku posudzoval dovolací súd pri riešení právnej otázky premlčania, výsledkom
čoho bol aj judikát publikovaný pod č. R29/2023, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. novembra

2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020, kedy nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj náležitosti jednotlivých
výziev (ak posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby), pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon
veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej výzve. V danom prípade, ak postupca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 29.11.2019, toto svoje právo uplatnil v súlade
s ust. § 565 Občianskeho zákonníka a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (R7/2023) pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.08.2019 (t. j. splátky, ktorá
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie
mohol ako jedinej vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade
s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3mesiace, pričom spotrebiteľ (žalovaný) bol nesporne na toto oprávnenie veriteľa upozornený (podaním
zo dňa 30.10.2019). K otázke výkladu, či skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej došlo
k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ je náležitosťou takéhoto právneho

úkonu, ktorej prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť tohto právneho úkonu, zaujal stanovisko
dovolací súd aj v inom rozhodnutí (teda nielen sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024) a to v uznesení
NajvyššiehosúduSRsp.zn.1Cdo/123/2022zodňa30.01.2024.Kpredmetnejprávnejotázkeneurčitosti
a nezrozumiteľnosti podania pre neuvedenie splátky (tzv. nekvalifikovaná výzva), a teda ku klasifikácii
ako neplatného právneho úkonu v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ, žalobca poukazuje aj na aktuálnu

rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít, ktoré dospeli k diametrálne odlišným právnym záverom,
a to na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5CoCsp/12/2023 zo dňa 30.08.2024, uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 26CoCsp/6/2024 zo dňa 28.03.2024, rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 27CoCsp/1/2024 zo dňa 30.01.2024, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
27.06.2024 sp. zn. 5CoCsp/6/2024, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27CoCsp/13/2024
zo dňa 31.05.2024, rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.02.2024 sp. zn. 6CoCsp/16/2023,

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/7/2023 zo dňa 24.10.2023, uznesenie
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12CoCsp/39/2022 zo dňa 31.08.2023, uznesenie Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 11CoCsp/9/2021 zo dňa 21.09.2022, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6CoCsp/53/2021 zo dňa 18.01.2022, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoCsp/1/2022 zo
dňa 30.03.2023, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/15/2024 zo dňa 05.08.2024,

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoCsp/15/2023 zo dňa 31.07.2024. Žalobca
na základe vyššie citovaných rozhodnutí považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za
nekonzistentné s rozhodovacou praxou ostatných odvolacích súdov, prikláňajúce sa k ojedinelým
rozhodnutiam, a teda aj za nepredvídateľné, čo zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
Pokiaľ by zákonodarca vyžadoval presnú špecifikáciu splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu vo

výzve podľa § 565 OZ, uvedené by uviedol expressis verbis v tomto zákonnom ustanovení. Žalobca
analogicky poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/154/2022 zo
dňa 27.02.2024. Povinnosť veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť zo spotrebiteľskej zmluvy pre jedinú
omeškanú splátku, ktorú je povinný veriteľ určiť v právnom úkone (či už upozornení alebo samotnom
zosplatnení) je naviac v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ z 09.11.2023 (C-598/21). Ak by aj

veriteľ „určil“ v podaní, ktorým si právo na vyhlásenie splatnosti splátok uplatňuje, nesplnenú splátku,
pre ktorú toto právo podľa jeho názoru uplatňuje a toto jeho právne posúdenie by sa nezhodovalo
s posúdením tejto právnej otázky súdom, nespôsobovalo by to automaticky neplatnosť uvedeného
právneho úkonu, a preto je absurdné, aby súd za tohto stavu „vytvoril“ takúto náležitosť uvedeného
právneho úkonu, navyše za situácie, kedy zákonodarca takúto náležitosť nevyžaduje. Žalobca zároveň

poukazuje na skutočnosť, že predmetné znenie ust. § 53 ods. 9 OZ bolo s účinnosťou od 01.11.2024
novelizované,čímzákonodarcaskonečnouplatnosťouvyriešilpredmetnúproblematikutak,žeanipoich
novelizácii nebude „obligatórnou“ náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia,
ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie bude uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní.
Rovnako z obsahu zosplatnenia je zrejmá vôľa veriteľa, aby nastala splatnosť celej pohľadávky z dôvodu

porušenia povinností na strane dlžníka; nedodržania jeho platobnej disciplíny. Z obsahu týchto úkonov
je teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmá vôľa konajúcej osoby, čo vylučuje možné právne posúdenie
uvedených právnych úkonov ako neurčitých. Podľa názoru žalobcu z odôvodnenia napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie absentuje vysvetlenie, v čom identifikoval neurčitosť právnych úkonov,
t. j. ako konkrétne sa pri absencii určenia splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie (za dodržania podmienok

podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ) v uvedených právnych úkonoch prejavil vnútorný rozpor takýchto
úkonov. Na základe uvedeného žalobca považuje za preukázané, že došlo k platnému vyhláseniu
splatnosti úveru a následnému platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, t. j. žalobca je aktívne
vecne legitimovaný na podanie žaloby.

6. Žalovaný nevyužil svoje právo sa písomne vyjadriť k podanému odvolaniu.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením

dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP

(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v celom rozsahu nevyhovel žalobe, prostredníctvom ktorej sa
žalobca ako tvrdený právny nástupca pôvodného veriteľa (D. C. E.) domáhal zo strany žalovaného

ako dlžníka peňažného plnenia na pohľadávku vo výške 3.177,08 eur s prísl. a náhrady trov konania zo
spotrebiteľskéhoúveru.Súdprvejinštanciezmluvuoúvereposúdilakospotrebiteľskúpoukazomna§52
Občianskeho zákonníka, na ktorú sa vzťahujú tiež ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon
č. 129/2010 Z.z.“). Dôvodom zamietnutia žaloby bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcom o
danosti jeho aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie nároku a to v dôsledku porušenia povinnosti

žalobcu ako veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, predpísanej ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.
spočívajúcej v obligatórnom posudzovaní schopnosti (bonity) žalovaného splácať úver v rámci štádia,
ktoré vyústilo do uzavretia zmluvy o úvere, ako zásadnej podmienky pre záver o platnom postúpení
pohľadávky zo spotrebiteľského úveru založeného platnou zmluvou o postúpení uzatvorenej medzi
postupcom a žalobcom a v súvislosti s tým tiež danosti vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu.

V posudzovanej veci naviac pôvodný veriteľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných podmienok pre
platné zosplatnenie úveru podľa ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s ust. § 565 OZ pre neurčitosť právneho
úkonu výzvy pred zosplatnením a oznámenia o mimoriadnej splatnosti z dôvodu absencie konkrétnej
splátky, kvôli nezaplateniu ktorej došlo k zosplateniu úveru. V nadväznosti na to napriek plnému úspechu
žalovanéhotomutoprávonanáhradutrovkonaniavzniknutýchpredsúdomprvejinštancievočižalobcovi

nepriznal, keďže mu trovy v konaní nevznikli (§ 255 ods.1 CSP).

10. Odvolateľ (žalobca) namieta nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie tvrdiac, že toto je
založené na nesprávnych skutkových a z toho plynúcich právnych záveroch vzťahujúcim sa k
ťažiskovo posudzovanej otázke, a to zákonnej povinnosti žalobcu danej v ust. § 7 ods.1 zák. č.

129/2010 Z.z. (povinnosť dodávateľa skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu klienta pred uzatvorením
spotrebiteľskej zmluvy) vo väzbe na súdom vyvodený následok vyplývajúci z ust. § 11 ods. 2 zák. č.
129/2010 Z.z., v kompilácii s odňatím mu možnosti konať pred súdom o tejto otázke (tiež produkovať
dôkazy na preukázanie splnenia tejto povinnosti), dokladá listinné dôkazy, ktoré považuje ako novoty
za prípustné, tiež namieta záver o neplatnom zosplatnení úveru v zmysle § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ

pre neurčitosť právneho úkonu z dôvodu absencie konkrétnej splátky vo výzve pred zosplatnením, ako
aj v oznámení o mimoriadnej splatnosti úveru, ktorý je podľa žalobcu v rozpore s právnym názorom
najvyššej súdnej autority v skutkovo a právne obdobnej otázke zosplatnenia úveru, čím uplatňuje
naplnenie odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, g/, f/ a h/ CSP ( porušenie práva
na spravodlivý proces, dotváranie skutkového stavu novotami, nesprávne skutkové a právne závery na

ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie).

11. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci porušení zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie
sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní. Jeho
naplnenie je jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia.

13. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal doúvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

14. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného

právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

15. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného
skutkového stavu vyvodil správne skutkové a právne závery o neunesení dôkazného bremena žalobcom
o ním tvrdenej skutočnosti, že je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu z ktorého vyvodzuje danosť žalobou
uplatneného nároku a to pre nenaplnenie zákonných predpokladov odôvodňujúcich záver o platnom

postúpení pohľadávky voči žalovanému z postupcu na žalobcu v dôsledku zistenia porušenia povinnosti
odbornej starostlivosti v otázke skúmania bonity žalovaného pred uzatvorením zmluvy o úvere danej ust.
§ 7 zák. č. 129/2010 Z.z. (žalobca opak nepreukázal, ani v rámci konania pred súdom prvej inštancie
netvrdil), čo neumožňovalo veriteľovi úver zosplatniť (§ 11 ods. 2 veta prvá cit. zákona) a pokiaľ napriek
tomu takto postupoval, diskvalifikoval zmluvu o postúpení pohľadávky zo záveru o jej platnosti, čo

nemohlo indikovať k inému, ako v neprospech žalobcu vyznievajúcemu rozhodnutiu. Svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie založil tiež nad rámec uvedeného na správnom závere o nesplnení zákonných
predpokladov pre zosplatnenie úveru právnym predchodcom žalobcu aj pre neurčitosť právnych úkonov
z dôvodu absencie údaju o konkrétnej splátke, pre nezaplatenie ktorej právny predchodca žalobcu
zosplatnil úver. Rovnako správne je jeho rozhodnutie tiež v časti trov konania, keď napriek plnému

úspechu žalovaného, tomuto právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní mu trovy
nevznikli (§ 255 ods. 1 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade
s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku v rozsahu v ňom uvedených záverov, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§
387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach na tieto poukazuje, aby nadbytočne neopakoval pre strany

známe fakty posudzovanej veci spolu so správnou citáciou jednotlivých ustanovení právnych predpisov,
ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní s následkom
potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolacím súdom zároveň neboli teda ani z hľadiska
namietaných vád odôvodnenia, či odvolateľom tvrdeného iného nesprávneho procesného postupu
(odňatia mu možnosti konať pred súdom s ktorým sa odvolací súd bude v podrobnostiach zaoberať

v ďalšej časti tohto rozhodnutia) zistené také vady, ktoré by boli spôsobilé diskvalifikovať napadnuté
rozhodnutie z jeho potvrdenia odvolacím súdom.

16. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a vo vzťahu k
odvolacím námietkam žalobcu uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:

17. V posudzovanej veci z obsahu spisového materiálu a vykonaného dokazovania vyplýva, F. D. C. E.
ako veriteľ uzatvorila so žalovaným dňa 21.8.2017 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského
úveru s poistením pre fyzické osoby č. 3017544620, na základe ktorej poskytla žalovanému bezúčelový
spotrebiteľský úver vo výške 3.750,- eur s uvedením výšky pevnej úrokovej sadzby 11,90 % ročne,

RPMN 14,22 %, priemernej RPMN 12,57 %, výšky odplaty 14,30 %, termínu splatnosti splátok 20. dňa
príslušného mesiaca, počtu splátok 84, výšky mesačnej splátky 66,33 eur, vrátane uvedenia doplnkovej
služby za poistenie pre prípad smrti a úplnej invalidity s uvedením výšky mesačného poistného 1,26
eur a poplatku za úver 75,- eur. Výška celkovej čiastky, ktorú musí dlžník zaplatiť je 5.646,72 eur.
Súčasťou zmluvy podľa článku III. bodu 8, bol aj splátkový kalendár s označením poradového čísla

splátky, výšky splátky, vrátane jej rozlíšenia na splátku istiny a splátku úroku, zostatkovú istinu úveru.
Podľa článku VI. bodu 1 Zmluvy, veriteľ má právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. má právo
požadovať splatenie pohľadávky veriteľa a dlžník je povinný pohľadávku veriteľa zaplatiť aj pred dňom
konečnej splatnosti, ak je dlžník v omeškaní so splatením pohľadávky veriteľa, alebo jej akejkoľvek častipo dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný na úver zaplatil 1.998,10 eur.
Veriteľ žalobcu (D. C. E.) listom zo dňa 29.11.2019 označeným ako Oznámenie o vyhlásení splatnosti
a výzva na zaplatenie, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky

zo zmluvy o úvere ku dňu 28.11.2019 vo výške 3.166,77 eur a to bezodkladne po doručení oznámenia.
Oznámeniu o vyhlásení splatnosti predchádzalo upozornenie na omeškanie a možnosť predčasného
zosplatnenia listom označeným ako Výzvy pred mimoriadnou splatnosťou zo dňa 30.10.2019. V ďalšom
následnom období došlo medzi veriteľom a žalobcom k podpísaniu zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 25.10.2022, ktorou banka ako veriteľ mala postúpiť pohľadávku voči žalovanému z predmetného

úveru na žalobcu.

18. Predmetom konania je teda pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru, ktorá mala byť bankou
postúpená po jej zosplatnení na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.10.
2022. V takomto prípade teda aktívna vecná legitimácia žalobcu súvisí so splnením podmienok určených
zákonom pre platné zosplatnenie úveru a následné platné postúpenie pohľadávky.

19. Nemožno pochybovať (a správne to posúdil tiež súd prvej inštancie a v odvolaní to nespochybňuje
ani žalobca), o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu v zmysle ustanovení § 52 a nasl.
OZ, založeného medzi stranami sporu zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorý podlieha normám
spotrebiteľského práva, tiež zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 21.08.2017. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter
právneho vzťahu, v ktorom má pôvod v konaní uplatňovaný nárok žalobcu voči žalovanému, súd
prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom, vychádzajúc z princípu ochrany spotrebiteľa v
spotrebiteľskom právnom vzťahu, posúdiac správne, že naň dopadajú normy spotrebiteľského práva,
podrobil ex offo prieskumu obsah zmluvy o tomto úvere z hľadiska toho, či obsahovala zákonné

náležitosti, tiež opodstatnene skúmal, či postupom právneho predchodcu žalobcu pred uzatvorením
zmluvy nedošlo k hrubému porušeniu jeho povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou a skúmať
bonitu žalovaného, keďže zistenia v tomto smere ovplyvňujú záver o ne(platnosti) zosplatnenia úveru a
priamo súvisia s danosťou vecnej aktívnej legitimácie žalobcu.

20. V čase uzatvorenia zmluvy platila právna úprava zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a súd prvej inštancie zo správne aplikovaných ustanovení označeného právneho predpisu
platných a účinných ku dňu uzatvorenia dotknutej zmluvy aj vychádzal.

21. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (21.08.2017)
veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou tejto zmluvy, spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

22. Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (21.08.2017) ak
veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa
§ 7 ods. 1, sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7

ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

23. So zreteľom na znenie ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia

zmluvy (21.80.2017) nemožno pochybovať, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta (v
štádiu pred uzatvorením zmluvy) povinný brať na zreteľ tak existujúcu situáciu klienta (najmä jeho príjmy
a výdavky), ako aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy
s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je tak v zmysle
reálneho naplnenia tejto povinnosti potrebné klásť na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa

a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z v tom čase existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Účelom ani
zmyslom tejto povinnosti samozrejme nie je nadobudnutie stopercentnej istoty o splatení úveru, keďženie je možné s istotou vylúčiť situácie, že spotrebiteľ príkladmo dostane výpoveď z pracovného pomeru,
dlhodobo ochorie, či nastanú iné, na jeho situáciu negatívne dopadajúce skutočnosti. Zákonodarca
zavedením tejto povinnosti sledoval efektívne zamedzenie predlžovania spotrebiteľov, ktorí nie sú

schopní v čase uzatvorenia zmluvy a reálne ani vo svetle svojich v tom čase existujúcich pomerov
do budúcnosti svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona vyplýva, že tieto informácie si má
veriteľ zabezpečiť sám (avšak tiež v spolupráci so žiadateľom o úver). Jeho povinnosťou je takto
získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť, prípadne s odbornou starostlivosťou rozhodnúť, ktoré z
nich je nevyhnutné ďalej tiež aj overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch

a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
Spotrebiteľa síce zaťažuje povinnosť poskytnúť veriteľovi (avšak len na jeho žiadosť), presné a
pravdivé údaje, čo však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyžiadať si
od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver je tak stav (zistenie veriteľa), keď tomuto v závislosti na frekvencii splácania

zostane v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške, čo vyžaduje zo strany
dodávateľa zanalyzovanie tak príjmov, ako aj výdavkov u konkrétneho žiadateľa o úver. Samostatné
analyzovanie príjmov bez analýzy výdavkov, či naopak, nie je logicky spôsobilé k reálnemu posúdeniu
úverovej schopnosti (bonity) spotrebiteľa, ako žiadateľa o úver. Dôsledkom podcenenia skúmania bonity

veriteľom nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie mu ochrany pre prípad zistenia, že tento hrubou
nedbanlivosťou porušil svoju zákonnú povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa
a to prostredníctvom uplatnenia sankcií voči veriteľovi uvedených v ust. § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (21.08.2017) o.i. aj v podobe nemožnosti vyžadovať
po spotrebiteľovi jednorazové splatenie poskytnutého úveru, inak povedané nemožnosti voči nemu úver

zosplatniť.

24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, bolo teda nielen opodstatnené, ale priamo neopomenuteľné zo
strany súdu vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity žalovaného zo strany žalobcu a
splnenie tejto povinnosti vo svetle ust. § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 a následne výsledky

zistení vyhodnotiť, keďže ide o jednu zo zákonných podmienok, ktorej splnenie pred uzatvorením zmluvy
vyžaduje právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákon
o spotrebiteľských úveroch a ďalšie) o to viac s ohľadom na predmet žaloby, ktorú povinnosť si súd
prvej inštancie splnil a vo výsledku teoretické východiská na okolnosti posudzovanej veci aj správne
interpretoval.

25. Povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať, či veriteľ konal pred poskytnutím spotrebiteľského
úveru s odbornou starostlivosťou, ako aj to, že dôkazné bremeno v konaní o splnení povinnosti
konať s odbornou starostlivosťou zaťažuje výlučne veriteľa a nikdy nie spotrebiteľa, vyplýva z niekoľkých
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie SD EÚ C-679/18, SD EÚ C-449/13, SD EÚ C-377/14

a ďalšie). Súdny dvor EÚ dospel k záveru, podľa ktorého o.i. článok 8 Smernice Európskeho parlamentu
aRady2008/48/ES z23.apríla2008ozmluváchospotrebiteľskomúvereaozrušeníSmernice
rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica...“) sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladá
povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto Smernice,
podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky,

ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa článku 23.

26. Ako súd prvej inštancie správne uviedol, pre tohto veriteľa boli vo vzťahu k
posudzovaniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver stanovené konkrétne povinnosti,

ukazovatele na výpočet schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, čo vyplýva z § 7 ods. 19
- 21 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (21.08.2017), pričom za hrubé
porušenie povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek
údajovopríjmoch,výdavkocharodinnomstavespotrebiteľa,alebobezprihliadnutianaúdajezpríslušnej
databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a aj

porušenie ustanovení § 7 ods. 19 - 42 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy. Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.27. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca splnenie tejto svojej
povinnosti v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ani len netvrdil a z obsahu listín, ktoré do
doby rozhodnutia predložil žiadna činnosť veriteľa v tomto smere ani nevyplynula. Nedôvodne žalobca v

odvolaní argumentuje, že vo vzťahu k tejto problematike (uneseniu dôkazného bremena v tejto otázke)
mu bolo znemožnené realizovať jeho procesné oprávnenia (uplatnený odvolací dôvod uvedený v ust. §
365 ods. 1 písm. b/ CSP), že počas celého konania boli všetky skutočnosti zo strany žalobcu nesporné
a preto nemal dôvod predvídať, že sa súd nespornosťami nároku čo do právneho dôvodu a výšky
bude zaoberať. V súvislosti s tým je potrebné v prvom rade zdôrazniť princípy a zásady, na ktorých

spočíva civilné sporové konanie. Články 8 a 9 CSP sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového
konania a prejednacieho princípu (zásady formálnej pravdy). Rovnako tieto princípy súvisia so zásadou
tzv. rovnosti zbraní a s princípom dispozičným. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré
sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie
svojich tvrdení. Každá procesná strana je povinná označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a

podľa pokynov súdu. Taktiež strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi
protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. Strany majú povinnosť
pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť
tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou
strany sporu. Žalobca napriek tomu, že svoj nárok odvodzuje tiež od zosplatnenia úveru pôvodným

veriteľom, ktorá možnosť je o.i. viazaná aj na splnenie povinnosti veriteľa uvedenej v ust. § 7 ods. 1
pri elementárnej opatrnosti mal produkovať tvrdenia a dôkazy o jej splnení, pretože legitímne nemohol
očakávať, že súd jej (ne)splnenie so zreteľom na normy spotrebiteľského práva odignoruje, čo sa
však nestalo. Keďže takéto tvrdenia neprodukoval, nemožno ani pri nečinnosti žalovaného uzavrieť,
že záver o jej splnení bol výsledkom zhodných skutkových tvrdení. Pokiaľ by sa bol žalobca, či jeho

zástupca zúčastnil pojednávania, ktoré súd prvej inštancie vo veci nariadil (ospravedlnil sa a súhlasil s
prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti), bol by v rámci predbežného právneho posúdenia
daného súdom na pojednávaní zistil, že súd prvej inštancie túto otázku rieši, prostredníctvom čoho
mal možnosť aj v reakcii na to realizovať svoje procesné oprávnenia. Svojou nečinnosťou sa však o
túto možnosť pripravil, čo rozhodne nemôže ísť na ťarchu procesného postupu súdu prvej inštancie

a neobstojí ani jeho tvrdenie, že predmetný procesný postup súdu prvej inštancie bol prekvapivý s
poukazom na predtým vydaný platobný rozkaz na základe tohto istého skutkového stavu. Naviac
súd prvej inštancie aj vyzval dňa 06.06.2024 žalobcu s odkazom na § 132 ods.2 CSP na doplnenie
a opísanie rozhodujúcich skutočností a skutkových tvrdení ohľadom poskytnutia úveru; kedy došlo
k poskytnutiu úveru, v akom rozsahu a za akých podmienok, čo subsumuje aj postup podľa dotknutého

ustanovenia, ktoré skutočnosti však žalobca napriek výzve v uvedenom smere nedoplnil. Z dostupných
skutočností sa teda naozaj javí (opak žalobca nepreukázal), že veriteľ nezisťoval od žalovaného
informácie o jeho príjme (či bol žalovaný v čase posudzovania bonity zamestnaný), o jeho osobných
pomeroch (rodinnom a ekonomickom stave), nehovoriac o absencii prehľadu výdavkov žalovaného na
jeho základné životné potreby (ich zisťovanie, bez výsledkov analýzy konkrétnych výdavkov na bývanie,

stravu,dopravu,energie, domácnosť,čiďalšiežalobcavkonanínepreukázal),tiež omožnomúverovom
zaťažení s ich následným vyhodnotením za účelom zistenia, aké náklady sumárne musí vynakladať v
priemere za mesiac, čím sa diskvalifikoval reálne z možnosti seriózne bonitu žalovaného analyzovať
a následne vyhodnotiť s cieľom získať objektívny obraz o finančnej situácii žalovaného potrebnej pre
posúdenie schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy. Za súčasného konštatovania, že v čase pred

uzatvorením zmluvy nedisponoval žalobca údajmi o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave žalovaného
bez nahliadnutia do všetkých jemu dostupných databáz či registrov (overenie úverovej zaťaženosti z
úverového registra, výstupu overenia pracovného pomeru zo Sociálnej poisťovne a pod.), takýto postup
veriteľa nemožno považovať za skutočné (seriózne) overovanie bonity žalovaného, teda také, ktoré
by sa vyznačovalo odbornou starostlivosťou. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, vychádzajúc

z jeho znenia, skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, teda vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti
dodávateľa, pri ktorom sa nemožno uspokojiť s formalistickým prístupom spočívajúcim v dopyte na
spotrebiteľa o výške jeho príjmu (dokonca bez vyžiadania si od neho túto skutočnosť preukazujúcej
istiny - potvrdenia o príjme), bez preukázania získavania informácií o relevantných skutočnostiach tiež
z iných dostupných zdrojov a bez následného aktívneho získavania potrebných informácií zo strany

dodávateľa a ich následnej analýzy a vyhodnotenia, ktorú reálnu činnosť žalobca nepreukázal a ktoré
z hľadiska svojho zmyslu a účelu predpokladá splnenie si povinnosti danej mu ust. § 7 ods. 1 zák. č.
129/2010 Z.z. (takéto doklady nie sú súčasťou spisového materiálu). Žalobca tvrdí, že nemal vedomosť
o spornosti tejto otázky, súd ho v tejto otázke nevyzval na doplnenie skutkových tvrdení ohľadom súdomidentifikovanej nezrovnalosti, ktorú vyhodnotil ako dôležitú a ktorá viedla k zamietnutiu žaloby, avšak
ani v rámci odvolacieho konania nevyužil udržateľne priestor na produkovanie spôsobilých dôkazov v
tomto smere.

28. Pokiaľ odvolateľ (aj to až) v priebehu odvolacieho konania v rámci podaného odvolania doložil (aj
to len) internú listinu naviac datovanú dňom 04.11.2022 označenú ako Osvedčenie verifikovania bonity
a možnosti splácania úveru, v tejto sa len uvádza (bez doloženia potrebných dôkazov), že mal overiť
informácie o čistom príjme klienta vo výške 905,76 eur, získať informácie o existujúcich záväzkoch

(výškeoverovanýchsplátokklientaniejevšakzrejméodkiaľmalibyťzískané)vovýške374,18eur,výške
novej posudzovanej splátky úveru (66,33 eur), súčet celkových plátok klienta vo výške 441,18 eur
a rodinný stav, absentuje analýza výdavkov, konkrétnosti o osobnom stave, počte a výške vyživovacích
povinností, čo zostalo nevyplnené, absentujú výstupy z potrebných registrov. Nad rámec toho, že ide
jednoznačne o tzv. nespôsobilú novotu v odvolacom konaní z hľadiska predpokladov daných ust. §
366 CSP pre jej pripustenie, tak ani uvedený dôkaz žalobcu nenasvedčuje v prospech

toho, že veriteľ disponoval potrebnými informáciami v rozhodnom období, tzn. V čase pred uzavretím
zmluvy a vzhľadom na datovanie „tabuľky“ zo dňa 04.11.2022 je zrejmé, že bola vypracovaná až počas
tohto konania (bez pripojenia výstupov z ktorých tabuľka čerpá), čo zásadne spochybňuje hodnovernosť
údajov v nej zodpovedajúcich času poskytnutia úveru (bez ohľadu na to, či bol vygenerovaný systémom
v daný deň). Pokiaľ by totiž bol žalobca skúmal bonitu s odbornou starostlivosťou v rozhodnom období,

uvedenou listinou by v tom čase disponoval a mohol ju zabezpečiť a predložiť súdu prvej inštancie ako
dôkaz (ktorú v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nielen nepredkladal, ale sa na túto ani
neodvolával v súvislosti so splnením zákonných podmienok pre platné predčasné zosplatnenie).

29. V posudzovanej veci so zreteľom na zostávajúcu ťažiskovú odvolaciu námietku žalobcu bolo

potrebné zaoberať sa právnou otázkou, či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v ust.
§ 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ v podaní, ktorým upozorňuje na možné uplatnenie tohto práva v súlade
s ust. § 53 ods. 9 OZ uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku hodlá pristúpiť, resp. pristúpil k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti pohľadávky a zároveň, či s poukazom na znenie § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ je
skutkovévymedzeniesplátky(vovýzvepodľa§53ods.9OZavovýzve,resp.voznámení uplatňujúcom

právo na vyhlásenie splatnosti podľa § 565 OZ) náležitosťou týchto právnych úkonov, keďže prípadné
neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť uplatnenia práva podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ.

30. V priebehu konania medzi stranami nebolo sporným, že z dôvodu omeškania so splácaním úveru
zaslal právny predchodca žalobcu výzvu z 30.10.2019, v ktorej ho upozornil na možnosť predčasného

zosplatnenia úveru vzhľadom na to, že ku dňu 29.10.2019 je s pohľadávkou k predmetnému úveru
223,56 eur v omeškaní a vyzval dlžníka na úhradu do 5 kalendárnych dní. Žalovaný dlžnú sumu
neuhradil, právny predchodca žalobcu preto listom z 29.11.2019 oznámil žalovanému vyhlásenie
splatnostipôžičky/úveruč.3017544620avyzvalhonazaplateniesumy3.166,77eur.Súdprvejinštancie
uzavrel, že právnym predchodcom žalobcu nedošlo k zosplatneniu úveru zákonným spôsobom pre jeho

neurčitosť tohto právneho úkonu podľa § 37 OZ, a to z dôvodu chýbajúcej identifikácie nezaplatenej
splátky vo výzve pred zosplatnením, ale i v oznámení o mimoriadnej splatnosti, a preto je neplatné.

31. Podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy k 21.08.2017, ak
ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo

podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

32. Podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o
zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutí

určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

33. Pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie

tohto práva (citovaný § 53 ods. 9). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení
dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok,
že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky, a že upozornil dlžníka (vpostavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia
práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote
pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného

upozornenia je uplatnenie neúčinné (pozri Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax, Eurounion,
máj 2015, komentár k § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).

34. Z hľadiska vzťahu medzi „trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce
spomína § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, zákonodarca výslovne neupravuje, či môžu plynúť

súbežne alebo či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej
doby. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové
vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže
tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní
s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení

dlžníka.

35. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne; inak je neplatný.

36. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

37. Podľa ust. § 92 ods. 8, veta prvá Zákona o bankách (zákona č. 483/2001 Z. z.), ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie

pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Pokiaľ ide o postúpenie
pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy, nevyhnutná je aj aplikácia ustanovenia § 17 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého je možné postúpiť pohľadávku z
veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na iného veriteľa oprávneného poskytovať úvery,
a to na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska (písm. a/) za súčasného splnenia

ďalšej podmienky, ktorou je postúpenie pohľadávky po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávky,
ktorá sa stala splatnou (písm. b/).

38. Pre konštatovanie platného postúpenia pohľadávky banky na iný, hoci aj nebankový subjekt, je v
prípade práv vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy nevyhnutné splniť podmienky vyplývajúce jednak

z ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 OZ, ako aj z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

39. Vychádzajúc z daných teoretických východísk, ako i zo znenia na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení vyplýva, že zákon prísne stanovuje kritéria, za akých podmienok môže prísť k vyhláseniu

predčasnej splatnosti úveru, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Tvrdenie žalobcu,
že povinnosť veriteľa uvádzať (špecifikovať) vo výzvach, resp. v zosplatnení, s ktorou konkrétnou
splátkou sa dostal žalovaný do omeškania a v súvislosti s ktorou zvažuje uplatniť právo zosplatniť
úver mu neukladá žiadny právny predpis, resp. takúto podmienku Občiansky zákonník v žiadnom
jeho ustanovení neustanovuje, nemá oporu v uplatnenom práve veriteľa na vyhlásenie predčasnej

splatnosti úveru. Vychádzajúc z podmienok definovaných v ust. 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ odvolací
súd uvádza, že aj keď vymedzenie konkrétnej splátky pre omeškanie dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje
uplatnenie práva zosplatniť úver ako náležitosť výzvy na zaplatenie alebo oznámenia o vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 OZ expressis verbis,
nemožno však opomenúť všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch podľa

§ 37 Občianskeho zákonníka; právny úkon sa musí urobiť určito, inak je neplatný. Výzva prezumovaná
§ 53 ods. 9 OZ je jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne
obsahovať (identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní,
a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Ide o bezpodmienečnú náležitosťtakejtovýzvy,ktorávyplývazpredmetnéhoupozornenia(výzvy),ktorejúčelomjeinformovaťspotrebiteľa
o tom, s ktorou splátkou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou zamýšľa uplatniť
svoje právo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

40. V prejednávanej veci odvolací súd poukázal na to, že pre rozhodnutie v tejto veci ťažiskovú
problematiku týkajúcu sa splnenia podmienok vyplývajúcich z § 53 ods. 9 a § 565 OZ v spotrebiteľských
vzťahoch, kde predmetom posúdenia súdu bola (ne) platnosť písomných podaní (úkonov) veriteľa
(právneho predchodcu žalobcu), riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa

25. januára 2024, ktorý jednoznačne určil, že „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu
úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto
zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý
dlh.“

41. Podobne Najvyšší súd SR v neskoršom uznesení sp.zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26. júna 2024
zotrval na svojich skôr vyslovených záveroch, pričom svoju argumentáciu doplnil, keď konštatoval,
že ... „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s
ustanovením § 565 Občianskeho zákonník a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon
zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v

lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu
identifikácie prvého dňa plynutiapremlčacejdoby,aleiprepotrebuvedomostidlžníkaotom,zaplatením
akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021).
Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a

dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy
by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť
zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže
byť poškodený.“

42. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa 25. septembra 2024 sumarizoval v danej veci
(spoukazomnavyššieuvedenéskoršierozhodnutia),ženapadnutýmrozhodnutímnedošlokodklonuod
vyššie spomínanej ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pri riešení (ne)platnosti úkonov
veriteľa realizovaných v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ, predostierajúc, že „Neuvedenie konkrétnej
splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho
zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej
medzi právnou predchodkyňou žalobkyne G. G. E. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v
zmysle§39vspojenís§525ods.2Občianskehozákonníkazdôvodunesplneniazákonnýchpodmienok
postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá

veta zákona o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne v spore.“

43. Vzhľadom na skutočnosť, že právna otázka nastolená žalobcom bola dovolacím súdom vyriešená,
a to tak, že pre platné predčasné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ a tým aj platné

postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v zmysle týchto ustanovení sa od žalobcu resp. právneho predchodcu
žalobcu vyžaduje vymedzenie konkrétnej náležitosti výzvy podľa § 53 ods.9 OZ v podobe identifikácie
splátky,sktorouježalovanývomeškaníaprektorúsplátkužalobcamalvúmyslepožadovaťmimoriadne
zosplatnenie úveru, odvolací súd sa so zreteľom na tento právny názor dovolacieho súdu nemá dôvod

od neho odchýliť, keďže ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Odvolací súd preto
vychádzajúc zo zhrnutých významných právnych hľadísk Najvyššieho súdu SR, vzťahujúcich sa na
daný prípad, prehodnotil svoju doterajšiu rozhodovaciu prax v skutkovo podobných veciach, na ktoré
v konečnom dôsledku žalobca v odvolaní poukázal (príkladmo rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 27CoCsp/1/2024 zo dňa 30.01.2024, uznesenie sp.zn. 27CoCsp/13/2024 zo dňa 31.05.2024,

uznesenie sp.zn. 5CoCsp/6/2024 zo dňa 27.06.2024 a rozhodnutie sp.zn. 6CoCsp/16/2023 zo dňa
27.02.2024).44. Keďže teda v danej veci existovala dohoda podľa § 565 OZ, kedy veriteľ – právny predchodca
žalobcu bol oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru za dohodnutých podmienok v prípade, ak bol
dlžník v omeškaní viac ako tri mesiace so zaplatením splátky a banka ho upozornila na uplatnenie tohto

práva v lehote nie kratšej ako 15 dní, musí právny úkon, ktorý zosplatnenie vyvolal obsahovať aj údaj o
identifikácii splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Zároveň
sa od žalobcu resp. právneho predchodcu žalobcu vyžaduje vymedzenie konkrétnej náležitosti už vo
výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v podobe identifikácie splátky, s ktorou je žalovaný
v omeškaní a pre ktorú splátku mal žalobca v úmysle požadovať mimoriadne zosplatnenie úveru.

45. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že uvedené skutkové tvrdenia
ohľadom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré by spĺňali podmienky vyžadované Občianskym
zákonníkom(vpodobeuvedeniakonkrétnejomeškanejsplátky) zobsahuprávnychúkonovnevyplynuli.
V predmetnej veci za výzvu podľa § 53 ods. 9 OZ, ktorá by spĺňala vyššie uvedené náležitosti, t.j.
špecifikáciu splátky s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá

predchádzala zosplatneniu ku dňu 29.11.2019, nemožno považovať výzvu označenú ako „Výzva pred
mimoriadnou splatnosťou “ zo dňa 30.10.2019. Z konštrukcie predmetného upozornenia, resp. výzvy je
možné vyvodiť závery o tom, že právny predchodca žalobcu upozornením, resp. vo výzve uviedol, že
eviduje ku dňu 29.10.2019 pohľadávky banky, s ktorými je v omeškaní, ktoré v liste identifikoval údajom
a ku každému produktu bola uvedená omeškaná suma. Vo vzťahu k predmetnému spotrebiteľskému

bola uvedená suma 223,56 eur (identifikačný údaj LD1723300450) a vyzval žalovaného ako dlžníka
na úhradu bezodkladne, najneskôr do 5 kalendárnych dní. Zároveň upozornil žalovaného, že ak
pohľadávku v omeškaní v stanovenom termíne neuhradí, pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úverových produktov. Uvedenie splátky úveru a v akej výške, pre ktorú sa žalovaný dostal do omeškania
a ktorá mimoriadnu splatnosť vyvolala, v znení výzvy absentovalo. Taktiež zosplatnenie úveru

právnym predchodcom žalobcu listom označeným ako „Oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na
zaplatenie„ zo dňa 29.11.2019, neobsahovalo uvedenie splátky, pre ktorú právny predchodca žalobcu
pristúpil k zosplatneniu úveru. Oznámenie o vyhlásení splatnosti úveru zo strany právneho predchodcu
žalobcu obsahovalo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a výzvu k okamžitej úhrade celého
úveru vo výške 3.166,77 eur. Pokiaľ odvolateľ (aj to až) v priebehu odvolacieho konania v

rámci podaného odvolania upresnil skutkové tvrdenie o tom, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru došlo pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.08.2019 (ktoré však v súvislosti so splnením
zákonným podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v priebehu konania pred súdom
prvej inštancie takto neprodukoval), ide jednoznačne o tzv. novotu v odvolacom konaní (nové
skutkové tvrdenie), nespôsobilé v jeho svetle preskúmavať vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia,

ktorádiskvalifikáciatejtonovotyzodvolaciehoprieskumujedanátým,žežalobcanielennepreukázal,ale
ani netvrdil naplnenie zákonných predpokladov daných ust. § 366 CSP pre jeho pripustenie. Naviac toto
jeho skutkové tvrdenie zo žiadneho právneho úkonu (výzvy alebo zosplatnenia ) právneho predchodcu
žalobcu nevyplýva.

46. V tomto smere má odvolací súd potrebu upriamiť pozornosť na problematické postavenie
zosplatnenia ako inštitútu záväzkového práva, ktoré má totiž vážne následky pre strany úverového
vzťahu, v podobe straty výhody splátok spojenej s predčasným zosplatnením pohľadávky ako celku.
So zosplatnením je spojená aj otázka uplatniteľnosti pohľadávky na súde a tomu zodpovedajúcimi
prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, ktorú môžu strany sporu v konaní pred súdom

využiť; vrátane možnej námietky premlčania, či tvrdenie, že pre splátku, pre ktorú veriteľ pristúpil k
zosplatneniu úveru neboli splnené zákonom predpokladané podmienky. Uvedenie konkrétnej splátky,
pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, vyplýva z požiadavky ochrany
spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ dlh mieni zosplatniť už vo
výzve na zaplatenie podľa § 53 ods.9 OZ, resp. v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru

totiž spotrebiteľovi predstavuje notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť
spotrebiteľovi "dozvedieť sa" o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru, a tento následok odvrátiť. Práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou,
ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie "iba" výšky dlhu, s ktorým
je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ z takto vyjadreného

údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného
zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v
konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje právo
pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Navyše je potrebné poukázať na to, že veriteľoviv spotrebiteľských sporoch vzniká právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru iba v prípade, ak
je dlžník v omeškaní s niektorou splátkou aspoň tri mesiace a súčasne upozorní dlžníka – spotrebiteľa
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Táto 15-dňová lehota (na upozornenie a

uplatnenie tohto práva) musí uplynúť do splatnosti splátky, ktorá sa stane najskôr splatnou po uplynutí
troch mesiacov od splatnosti splátky, ktorá zakladá právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.
Právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené omeškaním s úhradou splátky (s ktorou je
spotrebiteľ v omeškaní aspoň tri mesiace) potom môže veriteľ uplatniť výlučne do splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky (v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí troch mesiacov od

omeškania so zaplatením splátky zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na zosplatnenie na
základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zaniká. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že aj
z právneho úkonu veriteľa podľa ust. § 565 OZ by malo byť zrejmé naplnenie podmienok podľa tohto
ustanoveniaasúčasneustanovenia§53ods.9OZ.Odvolacísúdzastávanázor,žeopačnáinterpretácia
by znamenala, že každý veriteľ by si mohol určovať dodatočne, na základe akej nesplatenej splátky
vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru a tak si zabezpečiť právnu istotu na úkor spotrebiteľa v podobe

modifikovania skutkového stavu tak, aby podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti boli splnené
a tým by zároveň došlo k upravovaniu si začiatku plynutia premlčacej doby, čo je však z hľadiska
spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami, ako ani vo svetle ochrany práv spotrebiteľa bez
jeho relevantnej obrany neudržateľným.

7. Pokiaľ žalobca upriamil pozornosť odvolacieho súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.januára 2024, k tomu sa žiada uviesť, že ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít nie je jediné rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktorý právny názor
v ňom vyjadrený neskoršia súdna prax najvyššieho súdu nenadviazala. Ustálená rozhodovacia prax
najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu,

ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017),
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/4/2023 zo dňa 11. decembra 2024). Predmetné
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje žalobca je svojím nastoleným záverom pri riešení

(ne)platnostiprávnychúkonovojedinelýmnarozdiel od vyššiecitovaných rozhodnutídovolaciehosúdu
(napr. sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.júna 2024, 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.januára 2024, 6Cdo/15/2023
zo dňa 25. septembra 2024), ktoré sa zjednotili v otázke konkretizovania splátky už vo výzve podľa §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré závery sú pre odvolací súd určujúce. Rovnako daný prípad
nemožno posudzovať v intenciách záverov plynúcich z odvolateľom citovaného uznesenia Najvyššieho

súdu SR zo dňa 29.novembra 2022 sp.zn. 7Cdo/268/2020, publikovaného pod č. R 29/2023, nakoľko
dané rozhodnutie nerieši otázku náležitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ, ale právnu otázku premlčania.

48. Pokiaľ bola v spore konštatovaná nezákonnosť predčasného zosplatnenia celého úveru, bol potom
aj správny záver súdu prvej inštancie, že neboli tým naplnené zákonné predpoklady platného postúpenia

pohľadávky vyplývajúce z ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z., pretože v konkrétnom
prípade sa nepostupovala pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru a nebola
postupovaná pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, pretože nedošlo k platnému a zákonnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v dôsledku
nesplnenia všetkých predpokladov pre zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ

a pre nesplnenia si povinností veriteľa vyplývajúcich z ustanovenia § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., z
čoho vyplynula zákonná sankcia podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z..

49. Odvolací súd potom považuje za správny záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie súčasného
žalobcu, na ktorého platným a zákonným spôsobom nebolo prevedené právo, ktorého sa v spore voči

žalovanému domáha a nemožno mu tak priznať ani len čiastočné plnenie voči žalovanému.

50. Možno potom zhrnúť, že správny bol záver súdu prvej inštancie, ktorý založil svoje rozhodnutie
na závere, že súčasný žalobca nie je v danom spore vecne aktívne legitimovaným a nositeľom právz predmetnej pohľadávky, pretože zmluva o postúpení pohľadávky nebola platná, z ktorého dôvodu
správne aj súd prvej inštancie žalobu zamietol.

51. Odvolacie námietky žalobcu tak neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

52. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej je
vecne správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia aj v časti o náhrade trov konania, podľa

§ 387 ods. 1 CSP toto v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

53. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že i keď žalovaný ako úspešná strana sporu v odvolacom konaní má
voči žalobcovi v zásade nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tomuto trovy v odvolacom
konaní nevznikli, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).