Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 21, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/95/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214010820
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2214010820.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov

JUDr.LadislavaRévesaaMgr.StanislavaKováča(sudcaspravodajca),vtrestnejveciobžalovanejA.B.,
nar. XX.XX.XXXX v B. C., pre zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a)
Trestnéhozákonavzneníúčinnomkudňu11.12.2023,oodvolaníprokurátora,obžalovanejaoprávnenej
osoby proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 1T/224/2014 zo dňa 11.12.2023, na
verejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 21.01.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obžalovaná

A. B., predtým D. C., E. F., nar. XX.XX.XXXX v B. C., hlásený trvalý pobyt G. E. XX/XX, H.,

sa uznáva za vinnú, že

dňa 05. decembra 2012 na presne nezistenom mieste v Dunajskej Strede prostredníctvom
splnomocnenéhozástupcu na základekúpnejzmluvy zodňa05.12.2012,previedla svojunehnuteľnosť
vedenúnalistevlastníctva č.XXXX,vkatastrálnomúzemíB.,obecB.,okresŠaľa,akoparcelač.900/11-
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 685 m2, a parc. č. 900/70- zastavané plochy a nádvoria vo
výmete 175 m2, rodinný dom so súp. č. XXX na parc. č. 900/70, na tretiu osobu, ktorý vklad vlastníckeho
práva bol povolený Správou katastra Šaľa dňa 06.12.2012, napriek tomu, že na základe Notárskych
zápisníc N204/2012, NZ 184/2012 a NZ 205/2012, N 185/2012 sa zaviazala uhradiť pohľadávku svojho

veriteľa, spoločnosti Zámecké vinářství Třebívlice, s.r.o. v celkovej výške 3.974,453,- Kč (158.978,12
eur), pričom žiadny iný majetok nevlastní, čím zmarila uspokojenie pohľadávky veriteľa, spoločnosti
Zámecké vinářství Třebívlice, s.r.o. so sídlom Třebívlice, Mlýnska č. 59, Česká republika, IČO: 272 84
735, čím spôsobila škodu v celkovej výške 3.974.453,- Kč (158.978,12 eur),

teda

zmarila uspokojenie svojho veriteľa tým, že predala čo aj len časť svojho majetku a spôsobila tým väčšiu
škodu,

čím spáchala

úmyselný prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona
účinného od 06.08.2024 (ďalej len „Trestný zákon).Za to jej ukladá

Podľa § 239 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 a § 36 písm. j), písm. p) Trestného zákona

trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu podmienečne odkladá a podľa
§ 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 1 (jeden) rok a 6
(šesť) mesiacov.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností
škodu spôsobenú trestným činom.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku nahradiť poškodenému Zámecké vinařství Třebívlice s.r.o., IČ:
272 84 735, sídlo Mlýnská 59, Třebívlice, Česká republika, škodu vo výške 3 974 453 Kč.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola obžalovaná uznaná vinnou zo spáchania zločinu
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len “TZ“) na tom skutkovom základe, že
dňa 05. decembra 2012 na presne nezistenom mieste v Dunajskej Strede prostredníctvom

splnomocnenéhozástupcu na základekúpnejzmluvy zodňa05.12.2012,previedla svojunehnuteľnosť
vedenúnalistevlastníctva č.XXXX,vkatastrálnomúzemíB.,obecB.,okresŠaľa,akoparcelač.900/11-
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 685 m2, a parc. č. 900/70- zastavané plochy a nádvoria vo
výmete 175 m2, rodinný dom so súp. č. XXX na parc. č. 900/70, na tretiu osobu, ktorý vklad vlastníckeho
práva bol povolený Správou katastra Šaľa dňa 06.12.2012, napriek tomu, že na základe Notárskych

zápisníc N204/2012, NZ 184/2012 a NZ 205/2012, N 185/2012 sa zaviazala uhradiť pohľadávku svojho
veriteľa, spoločnosti Zámecké vinářství Třebívlice, s.r.o. v celkovej výške 3.974,453,- Kč (158.978,12
eur), pričom žiadny iný majetok nevlastní, čím zmarila uspokojenie pohľadávky veriteľa, spoločnosti
Zámecké vinářství Třebívlice, s.r.o. so sídlom Třebívlice, Mlýnska č. 59, Česká republika, IČO: 272 84
735, čím spôsobila škodu v celkovej výške 3.974.453,- Kč (158.978,12 eur).

Za tento skutok jej bol uložený podľa §§ 239 ods. 5, 39 ods. 1, 36 písm. j), 38 ods. 2, ods. 3 TZ
podmienečnýtrestodňatiaslobodyvovýmere2rokysoskúšobnoudobouna3roky,spovinnosťoupodľa
§ 50 ods. 2 TZ nahradiť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností poškodenému Zámecké vinářství
Třebívlice, s.r.o. so sídlom Třebívlice spôsobenú škodu vo výške 158 978,12 €. Zároveň bola podľa §

287 ods. 1 TZ zaviazaná nahradiť poškodenému škodu vo výške 158 978,12 €.

V odôvodnení súd uviedol, že vykonanými dôkazmi mal preukázané, že obžalovaná si bola vedomá
existencie svojho záväzku a napriek tomu konala spôsobom, ktorý znemožnil jeho splatenie. Poukázal
najmä na notárske zápisnice, v ktorých sa obžalovaná zaviazala k úhrade dlhu poškodeného, ako aj

kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť, ktorú uzatvorila krátko po vzniku jej záväzku. Zo znaleckého posudku
mal potvrdené, že výnos z predaja nehnuteľnosti by postačoval na úhradu dlhu, avšak obžalovaná
tieto finančné prostriedky použila na iné účely, čím zmarila uspokojenie pohľadávky veriteľa. Svedkovia,
vrátane notára a bývalého obchodného partnera obžalovanej, potvrdili, že bola riadne poučená o obsahu
uzatvorených zmlúv. Súd preto jej obhajobu, že si nebola vedomá svojich záväzkov alebo že bola

uvedená do omylu, vyhodnotil ako účelovú a nevierohodnú.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali v lehote odvolanie obžalovaná a sestra obžalovanej D. I.
do výroku o vine a o treste, a prokurátor v neprospech obžalovanej do výroku o treste.

Obžalovaná vo svojom odvolaní zo dňa 02.04.2024 uviedla, že prvostupňový súd sa neriadil právnym
názorom a nevykonal dôkazy, ktoré nariadil odvolací súd v uznesení sp. zn 6To/93/2016, ktorým zrušil
prvý odsudzujúci rozsudok zo dňa 18.05.2015. Nerešpektoval právny názor, keď sa nevysporiadal
s výpoveďami svedkov, vrátane svedkov obhajoby, ako i s dôkazmi obhajoby, rovnako ani s rozpormi vo
výpovedi svedka I.. Odmietnutím návrhu na dokazovanie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

i práva na obhajobu.Súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože jej konaním
nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty stíhaného skutku, tobôž úmyselným spôsobom.

Poukazuje na výpoveď svedka J., ktorý potvrdil, že o pohľadávke nevedela, ani o obsahu notárskych
zápisníc. Tieto boli dohodnuté v jej neprítomnosti a až následne bola zavolaná k podpisu. Tieto
podpísala v domnení, že sa jedná o dokumenty ohľadom ukončenia spolupráce s poškodeným, a to pod
časovým tlakom, čo spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Svedok ju tiež ubezpečoval, že pohľadávka
neexistuje. Svedok tiež potvrdil jej tvrdenia o investíciách do projektu poškodeného. Svedok zákazku

zaobstaral, aby bola účtovaná bez DPH cez jeho firmu. Súd svojvoľne vyhodnotil túto výpoveď ako
účelovú, poukazujúc na bývalé spolužitie a spoločné dieťa. Ich vzťah však vôbec nie je dobrý a svedok
nemá dôvod jej pomáhať.

Za nelogické považuje vyhodnotenie výsluchu zástupcu poškodeného, ktorý odporuje podanému
trestnémuoznámeniu,kdenajednejstraneuviedol,žeojejnehnuteľnostiB.sadozvedeldňa02.10.2012

a na druhej, že ho sama mala ubezpečovať o úhrade dlhu, lebo má nehnuteľnosť v B.. Rozporne
vypovedá aj o vzniku pohľadávok, ktoré mali podľa jednej verzie najprv vzniknúť voči spoločnosti
COOLWINE, s.r.o. a následne mala ona pristúpiť k dlhu, podľa druhej verzie mali byť zmluvy najprv
so spoločnosťou HM, s.r.o. Hodonín, následne so spoločnosťou WINECOOLING s.r.o. a potom so
spoločnosťou COOLWINE, s.r.o., a až za týmto mala k dlhu pristúpiť ona a svedok J.. Zo strany súdu

jej nebolo umožnené riadne klásť otázky svedkovi I., pretože tieto boli zamietnuté a potom už nedostala
možnosť sa pýtať.

Znalecký posudok Ing. Tánczosovej má závažné nedostatky. Samotné zadanie je nejednoznačné
a rozporuplné, nemožno nimi preukázať skutkový stav veci, pretože sa zaoberal iba schopnosťou jej

osoby uhradiť pohľadávku a dostatku finančných prostriedkov. Posudok len stroho konštatuje, že mala
finančné prostriedky na uspokojenie pohľadávky, a vôbec sa nezaoberal skutočnosťou, o aké finančné
prostriedky ide, odkiaľ pochádzajú a kto bol ich skutočným vlastníkom. Pri zadaní znaleckého posudku
došlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní aj znalca k porušeniu jej prezumpcie neviny, keď
sa v ňom konštatuje, že páchateľ spôsobil škodu vo výške 3,9 mil. CZK. Znalkyňa konštatovala, že

bola zaviazaná spoločne s ďalšími dvoma povinnými osobami, čo je nesprávne, keďže z notárskych
zápisníc vyplýva, že zaviazané boli celkovo 4 povinné osoby. Znaleckým posudkom nebol preukázaný
úmysel z jej strany nejako poškodiť veriteľa, iba boli zanalyzované pohyby na jej účte. Posudok vôbec
nerieši, či mala ona alebo iný spoludlžník možnosť uspokojiť pohľadávku aj iným spôsobom, alebo iným
spoludlžníkom.

Trestným stíhaním bola porušená zásada subsidiarity trestnej represie a ignorovaný princíp ultima ratio
o prednosti iných právnych odvetví pred trestným právom. Na Okresnom súde Galanta prebieha stále
konanie sp. zn. 15C/396/2013 o určenie neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42 a nasl. Občianskeho
zákonníka, v rámci ktorého sa predbežne posudzuje aj otázka existencie samotnej pohľadávky. Je

jednoznačné, že poškodený si voči jej osobe chráni svoju splatnú pohľadávku prostriedkami civilného
konania. Ak by došlo zo strany civilného súdu k určenou neplatnosti právneho úkonu a zároveň by bola
právoplatne odsúdená, došlo by tým k jej duálnemu postihu.

Zo strany obžaloby doteraz nedošlo k riadnemu a skutočnému preukázaniu existencie pohľadávky, iba

k preukázaniu dvoch notárskych zápisníc. Súd opakovane odmietol návrh na zabezpečenie ďalších
dôkazov k zisteniu pohľadávky poškodeného. Súd sám a svojvoľne posúdil platnosť právneho úkonu –
spísania notárskej zápisnice, čím suploval rozhodovaciu činnosť iného súdu, ktorý o predmetnej otázke
koná.

Prvostupňový súd nesprávne postupoval aj vo vzťahu k posúdeniu ňou tvrdenej existencie jej
pohľadávky voči poškodenému a odmietal za týmto účelom navrhované dôkazy za účelom preukázania
pohľadávky voči K. B., ktorý je konečným užívateľom výhod poškodeného.

Nebolo preukázané ani naplnenie subjektívnej stránky stíhaného trestného činu. Súd odmietol

ňou navrhnutý dôkaz oboznámenia sa so zmluvou s realitnou kanceláriou Remax ako aj
s písomným splnomocnením udeleným menovanej kancelárii. Táto spoločnosť bola poverená predajom
nehnuteľnosti už rok predtým, ako došlo k prevodu vlastníctva. Z jej strany sa teda nejednalo o úmyselzmariť pohľadávku, keďže ten bol prejavený dávno predtým, ako sa mala k nejakej pohľadávke zaviazať.
K prevodu nehnuteľnosti došlo ešte pred dobou splatnosti údajnej pohľadávky.

Má za to, že poškodený nekonal s odbornou starostlivosťou a neposkytol aktívnu súčinnosť potrebnú
hoci aj na čiastočnú úhradu dlhu. Poukazuje na výpoveď spoludlžníka, ktorý poškodenému navrhoval
splácanie v splátkach. Rovnako zabezpečila pristúpenie ďalšej osoby k dlhu spolu so zriadením
záložného práva na nehnuteľnosť, ktorej hodnota podstatne prevyšuje hodnotu údajnej pohľadávky.
Takéto splnenia dlhu poškodený odmietol. Poškodený nevykonal žiadnu relevantnú činnosť smerujúcu

k splneniu pohľadávky, jedine podal trestné oznámenie. pre naplnenie skutkovej podstaty stíhaného
trestného činu je potrebné zmarenie uspokojenia veriteľa. Súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či mohol
byť uspokojený aj z iných zdrojov. Súd neskúmal mieru zavinenia ostatných spoludlžníkov a možnosť
uspokojenia pohľadávky z ich strany. Ak by súd dôkladnejšie skúmal možnosti ostatných spoludlžníkov,
zistil by, že títo boli schopní pohľadávku splatiť. Súd opomenul skúmať, na aký účel boli použité
prostriedky z predaja nehnuteľnosti. Ak by vykonal dokazovanie v tomto smere navrhnuté dokazovanie,

zistil by, že časť financií bola použitá na úhradu projektu beneficienta poškodeného.

Pri výroku o náhrade škody jej nie je jasné, podľa akého kurzu došlo k prepočtu sumy z českej koruny
na euro.

Navrhuje preto napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie,
prípadne jej oslobodenie spod obžaloby.

Sestra obžalovanej D. I. v odvolaní podanom dňa 02.04.2024 uviedla, že dňa 01.09.2008 podpísala
u notára JUDr. Durdíka v Šamoríne zmluvu o pôžičke medzi ňou a D. J. na 3 000 000 Sk na účel kúpy

rodinnéhodomuvB.preD.J.,ktorýjunechcelnapísaťnasvojemeno,pretožebolvrozvodovomkonaní.
Išlo o dom v B. súp. č. XXX. Darovacou zmluvou bol dom prevedený na jej sestru obžalovanú, dôvod
si už nepamätá. Následne po predaji domu v B. sestra kúpila byt na G. E. XX/XX J. H., ktorý bol opäť
zapísaný na jej osobu (D. I.) na žiadosť D. J., pretože mu nesplatila jeho 3 000 000 Sk. Sestra sa teda
nezbavovala svojho majetku, pretože to bol majetok D. J.. K odvolaniu priložila zmluvu o pôžičke od FO,

kúpnu zmluvu na dom v B., darovaciu zmluvu na dom v B. a kúpnu zmluvu na byt H..

Prokurátor odvolanie odôvodnil podaním doručeným dňa 25.03.2024. Nesúhlasí s aplikáciou inštitútu
mimoriadneho zníženia trestu, na čo neboli splnené podmienky uvedené v § 39 ods. 1 TZ. Súd iba
skonštatoval čas vyše 9 rokov, ktorý uplynul od spáchania skutku, na čom nemala obžalovaná podiel,

ani sa nejedná o skutkovo ani právne zložitú vec. Súd detailne nevysvetlil, prečo sa rozhodol pre
mimoriadne zníženie trestu a ktoré konkrétne mimoriadne okolnosti viedli k tomuto rozhodnutiu, čím boli
spôsobené, a z čoho je zrejmé, že na tom nemala obžalovaná vinu. Vzhľadom na výšku spôsobenej
škody považuje za vhodné uloženie skúšobnej doby s probačným dohľadom a povinnosťou nahradiť
v skúšobnej dobe spôsobenú škodu. Treba zohľadniť aj rafinované správanie obžalovanej, ktorá si

zaobstarala inú nehnuteľnosť, ktorú túto formálne kúpila jej sestra a obžalovaná v nej býva a zároveň
má k nej zriadené vecné bremeno – právo doživotného užívania a bývania. Zvláštne sa javí aj jej zmena
priezviska na také, ktoré nemá nič spoločné s predchádzajúcimi. Taktiež dôvod uvádzaný s žiadosti
o jeho zmenu (zdržiavania sa v zahraničí) sa v priebehu konania nepotvrdili. Uložený trest považuje za
neprimerane mierny, nezohľadňujúci spôsob spáchania skutku a jeho následok. Navrhuje uložiť trest vo

výmere 3 roky, so skúšobnou dobou s probačným dohľadom na 3 roky a uloženie povinnosti nahradiť
v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.

Konanie na odvolacom súde

Podľa § 317 TP
(1) Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods.
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

(2) Ak bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a
odvolací súd tento výrok nezrušuje, preskúma v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o
treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.(3) Ak bola odvolaním napadnutá časť rozsudku týkajúca sa len niektorej z viacerých osôb, o ktorých
bolo rozhodnuté tým istým rozsudkom, preskúma odvolací súd podľa odseku 1 len tú časť rozsudku a
predchádzajúceho konania, ktorá sa týka tejto osoby.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti prokurátorky krajskej prokuratúry,
obžalovanej a oprávnenej osoby – sestry obžalovanej. Obžalovaná zotrvala na podanom odvolaní,
oprávnená osoba žiadala obžalovanú oslobodiť a prokurátor svoje odvolanie modifikoval tak, že žiadal
uloženie primeraného peňažného trestu a ostatné odvolania zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd, ako odvolací súd podľa § 315 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
prepisov (ďalej len „TP“), nezistil dôvody na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 TP ani pre
zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3 TP. Následne v zmysle § 317 ods. 1 TP preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku v rozsahu vytýkanom odvolaniami, ako aj v rozsahu
chýb, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 TP.

Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd dospel k zisteniu, že okresný súd na hlavnom
pojednávaní vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre objektívne a zákonné rozhodnutie a
na základe takto vykonaného dokazovania správne dospel k zisteniu, že obžalovaný sa dopustil
protiprávneho konania popísaného v skutkovej časti rozsudku.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní,
ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s TP, na hlavnom pojednávaní vykonal
zákonným spôsobom všetky stranami navrhnuté dôkazy, prípadne rozhodol o ich nevykonaní. Okresný
súd tiež dodržal všetky zákonné ustanovenia, zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného

na obhajobu, následne v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 TP vykonané dôkazy vyhodnotil po
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku skutkovým zisteniam, ktoré
zodpovedajú vykonaným dôkazom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s § 168 ods. 1 TP jasne uviedol, o ktoré

dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky
dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé,
ako sa prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.

Odvolanie obžalovanej

Obžalovaná vo svojom odvolaní uviedla námietky, s ktorými sa už zväčša vysporiadal súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí. Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu

jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k
vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení
obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah

dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku,
ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

Prvostupňový súd sa dôsledne riadil záväznými právnymi názormi a vykonal nariadené dôkazy, ktoré mu

boli uložené uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/93/2015. Súd opätovne vypočul svedka J.
(dňa 07.03.2022) a vypočul svedkov I. (dňa 02.07.2018) a K. L. (dňa 21.05.2018). Rozporom v týchto
výpovediach sa venoval na str. 11 odôvodnenia v poslednom odseku, v ktorom skonštatoval vyvrátenie
výpovede D. J. na základe zvyšných vykonaných dôkazov, ako aj vzhľadom na vzájomný vzťah
obžalovanej a svedka J., ktorý je bývalým partnerom obžalovanej a majú spoločné dieťa. Jeho výpoveď

preto vyhodnotil ako účelovú. Odvolací súd k tomu dodáva, že o priebehu spisovania notárskych
zápisníc vypovedali zhodne svedkovia I. a notár K.. Kým svedka I. ako zástupca poškodeného môže
mať záujem na odsúdení obžalovanej, v prípade notára K. nebola preukázaná žiadna motivácia krivo
vypovedať. Prvostupňový súd taktiež vypočul znalkyňu Ing. Tánczosovú (dňa 22.05.2023) v zmyslepokynov odvolacieho súdu. Okrem toho odvolací súd neuložil súdu prvého stupňa vykonať žiadne
ďalšie konkrétne dôkazy, iba všeobecne skonštatoval, aby dôkladne zvážil vykonanie ďalších dôkazov
navrhnutých obhajobou. Toto aj súd vykonal a dôvody odmietnutia navrhnutých dôkazov uviedol na

str. 13 posledný odsek odôvodnenia, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Dokazovanie smerom
k preukazovaniu pohľadávky poškodenej voči K. B. nesúvisí s týmto konaním, keďže osoba K. B. je iná
ako osoba poškodeného Zámecké vinářství Třebívlice, s.r.o., a preto plnenie pohľadávky jednému z nich
nepredstavuje plnenie pohľadávky aj druhému. Dôkazy navrhnuté vo vzťahu k preukázaniu pohľadávky
poškodenej voči obžalovanému pochádzajú až z roku 2015, teda po dokonaní stíhaného skutku, pričom

sa nejedná o trestný čin pri ktorom je prípustná účinná ľútosť. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje
so spôsobom, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s obranou, že predaj nehnuteľnosti bol realitnou
kanceláriou zahájený pred vznikom pohľadávky. Jednoznačne bolo preukázané, že k jej predaju došlo
až po vzniku pohľadávky, a kedy bola ponúknutá na predaj je právne bezvýznamné. Prejav vôle zbaviť
sa majetku predstavuje až uzavretie kúpnej zmluvy, nie jeho ponúknutie na predaj, pretože ten je možný
uzavrieť iba so súhlasom vlastníka. Rovnako aj vykonanie ostatných navrhnutých dôkazov – výsluch

I. k dlhu vedenom v účtovníctve spoločnosti COOLWINE s.r.o., K. J. k dlhu, ktorého uspokojenie bolo
poškodenému navrhnuté v roku 2015, K. I. a M. B. k ich stretnutiu s obžalovanou v roku 2015 nie sú
pre rozhodnutie vo veci podstatné.

Na základe vykonaného dokazovania súd správne ustálil skutkový priebeh spisovania notárskej

zápisnice, a vysporiadal sa s obhajobou poškodenej, ako uviedol na str. 9 poslednom odseku a nasl.
Krajský súd preto rekapituluje, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že by obžalovaná
pri podpisovaní notárskych zápisníc nekonala v rámci svojej slobodnej vôle. Nakoniec ani z verzie
podpisovania notárskych zápisníc, ktoré podala obžalovaná a svedok J. (a ktoré nemal súd preukázané)
nevyplýva, že by na obžalovanú bolo pôsobené násilím či bola uvádzaná do omylu, teda že nastali

niektoré z dôvodov neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Obžalovanou uvádzaná neurčitá časová tieseň takýmto dôvodom nie je. Ako však už bolo uvedené
vyššie, prvostupňový súd sa riadne vysporiadal s tým, prečo dospel k záveru, že obžalovaná bola
o obsahu notárskej zápisnice riadne poučená a dobrovoľne ju uzavrela. Takýto záver vyplýva z výpovedí
ostatných osôb prítomných pri úkone notára K. a N. I., ale najmä a predovšetkým zo samotného obsahu

notárskych zápisníc. Notárska zápisnica totiž predstavuje verejnú listinu, pri ktorej platí prezumpcia
správnosti, teda že všetko, čo je v notárskej zápisnici uvedené, sa považuje za pravdivé, pokiaľ niekto
nepreukážeopak.Akobolouvedené,výpoveďamiobžalovanejasvedkaJ.nebolvzhľadomnavýpovede
ostatných prítomných osôb preukázaný opak, a notárske zápisnica jasne uvádza, že obžalovaná tieto
dohody splnení pohľadávky so súhlasom k vykonateľnosti notárskeho zápisu uzavrela, schválila a mala

o nej vedomosť od 22.08.2012.

Čo sa týka tvrdeným rozporom medzi výpoveďou svedka I. a zápisnicou o podaní trestného oznámenia,
odvolací súd k tomu uvádza, že zápisnica o trestnom oznámení nebola v konaní vykonaná ako dôkaz,
ani nebolo vykonanie tohto dôkazu žiadnou zo strán navrhnuté. Súd nemôže pri rozhodovaní vo veci

vychádzať z iných dôkazov ako z tých, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní (§ 278 ods. 2 TP).

Odvolací súd súhlasí aj so spôsobom, akým prvostupňový súd pristúpil k vyhodnoteniu znaleckého
posudku podaného Ing. Tánczosovou. Položené otázky smerovali k objasneniu skutočností dôležitých
pre trestné konanie, a to či mala obžalovaná dostatok prostriedkov na úhradu pohľadávky do

dátumu splatnosti, v čase jej splatnosti, a na aký účel boli použité. Otázka možnosti ostatných
spoludlžníkov uspokojiť pohľadávku dlžníka presahuje predmet tohto trestného stíhania. Podľa
predmetných notárskych zápisníc vystupovala jedna osoba na strane oprávneného a tri osoby na strane
povinných, vrátene obžalovanej, ktorí sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.

Ohľadom namietaného porušenia princípu subsidiarity trestného práva odvolací súd uvádza, že stíhaný
skutok možno spáchať len vo vzťahu k existujúcej pohľadávke. V tomto prípade sa jednalo o pohľadávku
zo zmluvy, v zmysle notárskej zápisnice rovno vykonateľnú, bez potreby súdneho rozhodnutia. Ak
tento výkon bol znemožnený predajom majetku povinného, boli tým vyčerpané subsidiárne spôsoby
uspokojenia nároku veriteľa a ostáva už len trestnoprávna represia. Nemožno súhlasiť ani s názorom

obžalovanej o dvojitom postihu v prípade odsúdenia a odporovania právneho úkonu. Kým následkom
odsúdenia je trest za trestnoprávne relevantné konanie páchateľa, následkom odporovania právneho
úkonu je jeho neúčinnosť voči veriteľovi. Uvedené nepredstavuje trestnoprávny postih ani nemácharakter trestnoprávneho postihu, ale uspokojenia pohľadávky, t. j. zaplatenia peňazí, na ktoré má
veriteľ právny nárok.

K preukázaniu existencie pohľadávky sa prvostupňový súd vyjadril na str. 10 druhom a nasl. odseku,
v ktorých zrozumiteľne a jasne uviedol, na základe čoho považoval pohľadávky za preukázané. Súd je
povinný pri vyhodnocovaní dôkazov posudzovať samostatne aj predbežné otázky, medzi ktoré patrí aj
vyhodnocovanie platnosti relevantných právnych úkonov, pričom za týmto účelom nie je ani oprávnený
prerušiť konania a vyčkať na rozhodnutie, v ktorom sa táto otázka rieši (§ 228 TP). Jedinú výnimku

predstavujú predbežné otázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v inom súdnom
konaní, a otázky, o ktorých rozhoduje Súdny dvor EÚ (§ 7 ods. 2, ods. 3 TP). Z uvedeného vyplýva, že
ostatné otázky je súd povinný riešiť.

Vo vzťahu k tvrdeným pohľadávkam voči K. B. a ponuky nehnuteľnosti ešte pred vznikom pohľadávky
sa súd už vyjadril v rámci odmietnutia dôkazov s tým, že tieto údaje sú bez vplyvu na stíhaný skutok.

Aj otázkou trestnej zodpovednosti obžalovanej ako solidárnej dlžníčky sa prvostupňový súd zaoberal
na str. 12 treťom odseku rozsudku, v ktorom uviedol: „K argumentácii obžalovanej, že pohľadávku
poškodeného mohli uhradiť ďalší spoludlžníci, resp. poškodený si pohľadávku mohol uspokojiť od nich
súd uvádza, že obžalovaná sa pohľadávku voči poškodenému, ako to vyplýva z notárskej zápisnice č.

N 204/2012 (NZ 184/2012), notárskej zápisnice č. N 205/2012 (NZ 185/2012), dohody o pristúpení k
záväzkom a o plnení pohľadávok podpísanej dňa 22.08.2012, zaviazala uhradiť spoločne a nerozdielne
s ostatnými spoludlžníkmi, solidárnu formu plnenia pohľadávky obžalovaná nikdy nespochybňovala.
Podľa § 511 Obchodného zákonníka, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému

veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek
z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Právne následky pasívnej solidarity
spočívajú v tom, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka, t. j. od
jedného, niekoľkých, alebo od všetkých, a dlžník je povinný poskytnúť celé plnenie. Ak dlh splní jeden
dlžník, povinnosť ostatných vo vzťahu k veriteľovi zanikne. Z pasívnej solidarity vyplýva regresný vzťah,

t. j. vzťah medzi dlžníkom, ktorý splnil celý záväzok, a ostatnými dlžníkmi. Funkcia pasívnej solidarity
spočíva vo zvýšení vyhliadok veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky.“ Odvolací súd k tomu nemá čo
dodať. Veriteľ je oprávnený si vybrať, od ktorého zo solidárnych dlžníkov bude žiadať splnenie svojej
pohľadávky, a tento je povinný pohľadávku v celom rozsahu splniť. Poškodený navyše uviedol, že
plnenie pýtal od každého dlžníka, a k žiadnemu plneniu nedošlo.

Pri výroku o náhrade škody súhlasí odvolací súd s obžalovanou, že nie je zrejmé, na základe čoho
bola určená jej výška v eurách. V zmysle § 287 ods. 3 TP môže byť tento výrok na návrh poškodeného
vyjadrený aj v cudzej mene, ak to neodporuje okolnostiam prípadu a škoda bola spôsobená v cudzej
mene. Poškodený si nárok na náhradu škody uplatnil v cudzej mene a v cudzej mene bola aj spôsobená,

preto krajský súd rozsudok v tejto časti zrušil a sám rozhodol.

Keď okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 TP, teda že ich hodnotil
na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže

napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku
vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).

Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces

neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 TP, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie

(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).

Inak povedané, proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho

rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,
pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

V súhrne potom možno uzavrieť, že obžalovaná síce popierala spáchanie skutku, no jej obhajoba
bola vyvrátená vykonanými dôkazmi, na ktorú v podrobnostiach odkázal v odôvodnení napadnutého
rozsudku už súd prvého stupňa a s ktorými úvahami z tohto plynúcimi sa odvolací súd pre ich logickosť,
ale aj pre súlad s ustanovením § 2 ods. 12 TP stotožnil.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že rozsudok neobsahuje obžalovanou vytýkané chyby,
ktoré by mali za následok jeho zrušenie, okrem časti určenia náhrady škody, v ktorej časti obžalovanej
vyhovel.

Odvolanie oprávnenej osoby

V podanom odvolaní namieta, že predaná nehnuteľnosť nepatrila obžalovanej. Uvedené nenamieta
ani samotná obžalovaná a navyše aj oprávnená osoba v odvolaní výslovne uviedla, že predmetná
nehnuteľnosť bola obžalovanej ňou darovaná.

K výrokom o vine a treste

Podľa § 2 ods. 1 TZ trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď
bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré

zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) TP odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým
rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) TP rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V čase od vyhlásenia napadnutého rozsudku okresným súdom nadobudol dňa 06.08.2024 účinnosť

zákon č. 40/2024 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskoršíchpredpisovaktorýmsameniaadopĺňajúniektorézákony.Právneposúdeniestíhanéhoskutku
a ukladanie trestu podľa aktuálneho znenia TZ považoval odvolací súd v zmysle § 2 ods. 1 TZ za
priaznivejšie pre páchateľa vzhľadom na zníženie trestnej sadzby.

Uvedené zmeny v TZ predstavujú dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) TP, na ktorý musí odvolací
súd prihliadať a podľa § 321 ods. 1 písm. d) TP zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, pričom
odvolací súd nezistil žiadnu prekážku, pre ktorú by nemohol vo veci sám rozhodnúť.

Na základe skutkového stavu zistený okresným súdom v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie pristúpil

odvolací súd k zmene právnej kvalifikácii, aby zodpovedala aktuálnemu zneniu TZ, priaznivejšiemu
pre páchateľa. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa bol stíhaný skutok kvalifikovaný ako zločin
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) TZ s trestnou sadzou od 3 do
8 rokov. Podľa aktuálneho znenia TZ predstavuje suma 158 978,12 € škodu väčšiu, na základe čohomožno skutok kvalifikovať ako prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm.
a) TZ s trestnou sadzbou do 2 rokov.

V odpise registra trestov nemá obžalovaná žiaden záznam. V evidencii priestupkov má dohromady
4 priestupky, z toho 2 za používanie mobilného telefónu počas vedenia motorového vozidla a 2 za
prekročenie rýchlosti.

Súd mohol obžalovanej uložiť trest v zákonnej sadzbe do 2 rokov. U obžalovanej zistil 2 poľahčujúce

okolnosti – viedla pred spáchaním trestného činu riadny život a spáchala trestný čin, trestné stíhanie
pre ktorý bolo vedené neprimerane dlho, a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Len na súde sa konanie
viedlo od podania obžaloby dňa 29.10.2014, pričom obžalovaná a jej obhajcovia sa riadne zúčastňovali
nariadených termínov hlavného pojednávania.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v súlade v zmysle zásad a kritérií ukladania trestov

a sankcií uvedených ustanoveniach §§ 33a a 34 TZ. Pri ukladaná trestu je potrebné osobu páchateľa
hodnotiť vo všetkých súvislostiach, pričom v rámci hodnotenia osoby páchateľa nemožno obísť ani
možnosť jeho nápravy. Trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu, pričom úmernosť okrem
iného určuje aj pohnútka páchateľa a možnosť jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si
súd vytvára z vlastnej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchania trestného činu a

pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa.

Primeranosť trestu je nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže
nevyhnutým predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii

trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úloha sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené

tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že na dosiahnutie nápravy obžalovanej je
primeraný trest v tretine trestnej sadzby vo výmere 8 mesiacov. Vzhľadom na doterajší život obžalovanej
a charakter jej trestnej činnosti nie je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný a je možné dosiahnuť

jeho účel aj podmienečným odkladom so skúšobnou dobou na 1 rok a 6 mesiacov, v rámci ktorého má
uloženú povinnosť nahradiť podľa svojich schopností spôsobenú škodu.

V rámci adhézneho konania rozhodoval súd o riadne a včas uplatnenom nároku poškodeného na
náhradu spôsobenej škody, ktorú priznal vo výške ako je súčasťou popisu skutku vo výroku rozsudku,

teda v preukázanej výške.

Odvolanie prokurátora

Aj keď súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, nevyhovel návrhu prokurátora na uloženie

peňažného trestu. Obžalovaná je trestne stíhaná práve pre to, že predala majetok čím zmarila
uspokojenie veriteľa. Keď obžalovaná objektívne nemá prostriedky na uspokojenie svojho veriteľa,
nemôže mať prirodzene ani prostriedky na zaplatenie peňažného trestu, ktorý v tých prípadoch v zmysle
§ 57 ods. 1 TZ ani nie je možné uložiť. Keďže žiadny iný alternatívny trest nie je vhodný na dosiahnutie
účelu trestu vzhľadom na osobu obžalovanej a charakter trestnej činnosti, ukladal súd trest odňatia

slobody.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd v rozsudok okresného súdu zmysle podaných
odvolaní zrušil v celom rozsahu (podľa § 321 ods. 1 písm. d/ TP) a rozhodol tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozsudok bol vo všetkých výrokoch prijatý pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.