Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3721201450
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3721201450.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov 1/ A. B., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, 2/ D. A. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, X/ E. B., narodeného XX.XX.XXXX,
bytom C. - F. XX, 4/ C. B., narodeného XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 5/ D. E. G., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom B., H. X, právne zastúpených JUDr. Janou Veľas Hlucháňovou, advokátkou so sídlom Bytča,
Červeňanského540,protižalovaným1/C.I.,narodenejXX.XX.XXXX,bytomH.XXX,právnezastúpenej
JUDr. Róbert Fatura, advokát, s. r. o., so sídlom Považská Bystrica, Centrum 18/23, IČO: 46 528 644,
2/ Generali Česká pojišťovna a.s. so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, Praha 1, IČ: 45 272 956,

konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z
iného členského štátu, so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 54 228 573, právne zastúpenej
JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom Martin, Pavla Mudroňa 26, o náhradu nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. marca 2024,
č.k. PB-13C/25/2021-303, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti – výrokoch I., II., III., IV., V. a v závislom výroku VII.
p o t v r d z u j e .

Žalobcovia m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť –
výrokom I. zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 3.500,- eur, výrokom II. žalobkyni 2/ sumu 3.000,- eur, výrokom
III. žalobcovi 3/ sumu 3.000,- eur, výrokom IV. žalobcovi 4/ sumu 3.000,- eur, výrokom V. žalobkyni 5/
sumu 3.000,- eur, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého žalovaného, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom VI. vo zvyšku žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol výrokom VII. tak, že žalobcovia majú voči žalovanej 1/ a žalovanej

2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania sú žalovaná 1/ a
žalovaná 2/ povinné zaplatiť žalobcom do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania,
ktoré po právoplatnosti rozhodnutia vydá súdny úradník, pričom plnením jednej zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhej žalovanej. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods.
1, 2, 4, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. (ďalej len „PZP“), § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 15 Obč.
zák. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru o zodpovednosti žalovanej 1/ za
nemajetkovú ujmu žalobcov 1/ - 5/. Konštatoval, že tým, že žalovaná 1/ sa dostatočne nevenovala

vedeniu vozidla, nesledovala situáciu v cestnej premávke a nejazdila primeranou rýchlosťou, aby bola
schopná zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, porušila § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods.
1 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Toto porušenie právnej povinnosti malo za následok smrť E.
B., keď žalovaná 1/ prešla pravou časťou svojho osobného motorového vozidla po ešte živom chodcoviE. B., ktorý zostal ležať na ceste po predchádzajúcej dopravnej nehode. Zavineným usmrtením E.
B. tak žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do osobnostných práv žalobcov 1/ až 5/ ako pozostalých
rodinných príslušníkov, najmä do ich práva na osobný a rodinný život a do ich práva na súkromie.

V uvedenej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009. Súd prvej
inštancie konštatoval, že pasívna legitimácia žalovanej 2/ bola daná v zmysle § 4 ods. 2 písm. a)
v spojitosti s § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Mal za to, že je potrebné vychádzať z už v
súčasnosti ustálenej judikatúry (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 695/2017
z 5. decembra 2018, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2017, sp. zn. 6

MCdo 1/2016). Mal za to, že vzhľadom na uvedené sa tak žalobcovia 1/ až 5/ dôvodne domáhali
náhrady nemajetkovej ujmy voči obom žalovaným. Konštatoval, že pri posudzovaní kritérií a okolností
pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdov, je potrebné vychádzať ako z okolností na strane
žalobcov, tak aj z okolností na strane žalovaného. Zároveň je potrebné zohľadniť aj spoluzavinenie
(ak nastalo) primárne poškodenej osoby, v ktorej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/139/2011. Súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo že

žalobkyňa 1/ bola manželka E. B., mala s ním vytvorený dobrý vzťah, tolerovali sa a odpúšťali si
navzájom. Boli manželia 38 rokov, pričom spolu vychovali štyri deti. Ona chodila do práce a manžel
sa staral o dom a záhradu, chodieval na nákup a vybavoval všetky veci okolo domu. Ona pracovala
na tri zmeny. Spoločne s E. B. žila, hospodárila a zdieľala svoj voľný čas (keď bola na dôchodku, tak
sa starali spoločne o vnúčatá). Strata manžela ju ochudobnila o ďalší spoločný život a zanechala na

nej psychické rany. Ďalej z dokazovania vyplynulo, že momentálne žalobkyňa 1/ žije so synom a jeho
priateľkou, ktorí bývajú v samostatnej časti domu a majú vlastný vchod. Čo sa týka odbornej pomoci,
tak žalobkyňa 1/ na pojednávaní uviedla, že žiadnu nevyhľadala, ale mala zvýšený krvný tlak, na ktorý
užívala Neurol. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa názoru súdu v dôsledku konania žalovanej 1/
prišla žalobkyňa 1/ o životnú oporu v podobe manžela, ktorý pre ňu predstavoval stabilitu rodinného

a domáceho prostredia. Na druhej strane, keďže žalobkyňa 1/pracovala v trojzmennej prevádzke ako
sama uviedla, tak intenzita vzťahu medzi žalobkyňou 1/ a jej manželom sa súdu zdala ako otázna. Súd
prvej inštancie pri výške nemajetkovej ujmy u žalobkyne 1/ prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Suma uplatnená podanou žalobou zo strany žalobkyne 1/
vo výške 30.000,- eur sa súdu prvej inštancie javila ako neprimeraná. Súd prvej inštancie prihliadal pri

tomto svojom názore na: 1. vek nebohého v čase nehody 61 rokov, t. j. vo veku, kedy si mohol a podľa
výpovede žalobkyne 1/ aj podal návrh na predčasný dôchodok, pričom bol na čiastočnom invalidnom
dôchodku, t. j. je predpoklad, že rodinu a tobôž nie žalobkyňu 1/ (ktorá podľa vlastných slov brigádovala v
Nemecku) už finančne nejako významne nepodporoval a teda v ich vzťahu nešlo o existenčnú závislosť
primárnej a sekundárnej obete; zároveň je podľa názoru súdu prvej inštancie rozdiel, keď sa manželia

v dôsledku takejto nehody odlúčia a sú mladí a majú pred sebou 40-50 rokov spoločného života, ako
keď sa takáto udalosť stane v dôchodkovom veku oboch manželov, 2. v čase nehody bola žalobkyňa
1/ odcestovaná, t. j. nebola prítomná pri nehodovom deji a teda nezažila traumu, napr. ako jej deti z
oživovania nebohého, 3. vzhľadom na to, že žalobkyňa pracovala počas života v trojzmennej prevádzke
a následne brigádovala v zahraničí je možné predpokladať, že vzťah medzi ňou a nebohým nebol taký

citovo intenzívny ako nebohého s jeho deťmi, ktoré s ním boli v kontakte každý deň, 4. zdravotný stav
oboch manželov podľa slov žalobkyne 1/ bol dobrý, takže ani jeden z nich nebol zdravotne odkázaný na
druhého. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy mal súd prvej inštancie za to, že je nutné použiť princíp
primeranosti aj takým spôsobom, že súd porovná čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch.
Súd prvej inštancie aj v tejto veci porovnal sumy nemajetkovej ujmy priznaných v iných konaniach

a zistil, že napr. rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 37C/178/2009 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 11Co/90/2010 súd priznal rodičom plnoletej dcéry nemajetkovú ujmu
každému v sume 15.000,- eur, Okresný súd Prievidza rozsudkom, sp. zn.18C/381/2015 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/322/2017 priznal rodičom každému po 15.000,-
eur a mladšiemu bratovi 10.000,- eur, Okresný súd Trenčín rozsudkom sp. zn. 24C/129/2016 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/56/2022 priznal snúbenici zosnulého nemajetkovú
ujmu4.000,-eur,KrajskýsúdvTrnaverozsudkomsp.zn.23Co/156/2016priznalpozostalémumanželovi
10.000,- eur a pozostalým deťom 8.000,- eur, Najvyšší súd Slovenskej Republiky priznal rozsudkom sp.
zn. 1Cdo/113/2022 pozostalým deťom 8.000,- eur. Po zhodnotení všetkých vyššie uvedených kritérií
dospel k záveru, že spravodlivému usporiadaniu zodpovedá náhrada nemajetkovej ujmy v prospech

žalobkyne 1/ ako pozostalej manželke vo výške 10.000,- eur, a to ako základ pred zhodnotením
spoluzavinenia zo strany primárne poškodeného. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že pri výške náhrady
nemajetkovej ujmy bolo nutné skúmať aj okolnosti na strane žalovaného - miera jeho zavinenia a
spoluzavinenia na usmrtení osoby, postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a ďalšie) adopad udalosti do sféry žalovaného. S ohľadom na záver trestného konania mal za zrejmé, že zavinenie
žalovanej 1/ je dané. Žalovaná 1/ bola aj trestnoprávne postihnutá a je zodpovedná aj civilnoprávne.
Konštatoval,žeouvedenomnietpochýbaanisporumedzistranami.Čosatýkaľútostiaospravedlnenia,

mal za to, že žalovaná 1/ tak učinila, a to na prvom pojednávaní, na ktorom bola osobne prítomná. To,
že žalovaná 1/ nebola prítomná na pohrebe nebohého sa súdu prvej inštancie javilo ako prirodzené
s tým, že jej prítomnosť by vyvolávala len ďalšie negatívne emócie vzhľadom na zavinenie. Zároveň
súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že žalovaná 1/ si bola plne vedomá svojho činu, čo
vyplýva aj z uzatvorenej dohody o vine a treste v trestnom konaní. Pre toto konanie najvýznamnejším

však bolo posúdiť mieru spoluzavinenia samotného E. B.. Z vykonaného dokazovania z trestného
konania vyplynulo, že E. B. viedol bicykel pod vplyvom alkoholu, pričom bol absolútne nespôsobilý
správne a bezpečne viesť bicykel v cestnej premávke. Bicykel bol neosvetlený a bez reflexných prvkov.
E. B. bol oblečený v tmavom oblečení a takisto bez akýchkoľvek reflexných prvkov. Pri odbočovaní
sa nepresvedčil, či tak môže bezpečne urobiť a vošiel do jazdnej dráhy prichádzajúcemu osobnému
motorovému vozidlu Škoda Fabia, čím E. B. vytvoril náhlu a nepredvídateľnú prekážku v koridore jazdy

vozidla Škoda Fabia, v dôsledku čoho došlo k stretu vozidla s ním a k jeho zraneniu. Následne zostal
ležaťnaceste,čímbolavytvorenáneosvetlenáaťažkospozorovateľnáprekážkavjazdežalovanej1/.Je
tak zrejmé a s týmto výsledkom skončilo aj trestné konanie, že E. B. v úplnosti zavinil dopravnú nehodu,
v dôsledku ktorej došlo k jeho zrazeniu osobným motorovým vozidlom Škoda Fabia. Zároveň však E.
B. svojím konaním spoluzavinil aj druhú dopravnú nehodu, v ktorej dôsledku bol prejdený osobným

motorovým vozidlom žalovanej 1/. Aj na druhú nehodu totiž malo vplyv, že E. B. vstúpil na pozemnú
komunikáciu v nevhodnom oblečení a pod vplyvom alkoholu v takej miere, ktorá ho činila absolútne
nespôsobilým v cestnej premávke. Hoci už bol v čase druhej dopravnej nehody len ležiacim, vždy bol
neosvetlený a bez akýchkoľvek reflexných prvkov v čase zníženej viditeľnosti - stmievania sa. Keďže k
druhej nehode došlo v krátkom časovom okamihu po prvej nehode, na mieste panoval zmätok a miesto

nehody nebolo riadne označené. Ako uviedla samotná žalovaná 1/ prítomnosť iných áut a iných osôb
rozptýlila jej pozornosť. Žalovaná 1/ nemohla s ohľadom na okolnosti dospieť hneď k jednoznačnému
záveru,žetátoprítomnosťáutaosôbjedôsledkomdopravnejnehodyaženavozovkevjejjazdnejdráhe
leží zranený človek. Uvedené tak podľa názoru súdu znižuje (nie však vylučuje) mieru zodpovednosti
žalovanej 1/. Vzhľadom na všetky uvedené argumenty, súd prvej inštancie prihliadol na spoluzavinenie

primárne poškodeného a náhradu nemajetkovej ujmy znížil o 50 % (t. j. 5.000,- eur) a teda priznal
žalobkyni 1/ po odpočítaní sumy priznanej v prvom rozsudku súdu prvej inštancie (1.500,- eur) sumu
vo výške 3.500,- eur. Pokiaľ sa týka žalobcov 2/ až 5/ detí E. B., súd prvej inštancie mal na základe
výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že mali s ním vytvorený živý a veľmi blízky vzťah,
ktorý vyplýval z ich blízkeho rodinného puta. Žalobkyňa 2/ žila v blízkosti E. B. (v jednej obci) a takmer

denne sa stretávali. Žalobca 3/ býval s E. B. v jednej domácnosti a žalobca 4/ mal dom postavený
na tom istom dvore ako E. B.. Žalobcovia 2/ až 4/ tak E. B. denne stretávali, vzájomne si pomáhali
pri vykonávaní denných úloh a potrieb, spoločne trávili sviatky a výročia blízkych a aj iné spoločné
voľné chvíle. Boli si oporou a zdieľali svoje radosti a problémy. Žalobkyňa 5/, aj keď sa odsťahovala
z rodnej obce, udržiavala s E. B. veľmi čulý vzťah. Pravidelne sa domov vracala, aj niekoľkokrát do

mesiaca. V čase svojej materskej dovolenky trávila čiastočne čas v domácnosti E. B.. Zhrnujúc vyššie
uvedené súd prvej inštancie ustálil, že vzťahy medzi žalobcami 2/ až 5/ a E. B. boli veľmi vrúcne. Čo
sa týka hmotnej závislosti nejakej osoby na E. B., táto nebola zistená. Aj keď výpovede žalobcov 2/
až 5/ naznačili, že im v minulosti finančne pomáhal, v čase nehody, vzhľadom na ich vek a schopnosť
samostatne sa živiť, už títo neboli hmotne naviazaní na E. B.. Zásah bol tak predovšetkým imateriálny.

Súd prvej inštancie pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy u žalobcov 2/ až 5/ prihliadol k takým istým
skutočnostiam ako u žalobkyne 1/. Nevidel potrebu detailne rozberať každý jeden vzťah žalobca (2/
až 5/) - nebohý, pretože v konaní sa preukázalo, že všetky deti mali so svojím otcom veľmi dobrý
vzťah, pravidelne sa navštevovali a ani u jedného dieťaťa nebola zistená odcudzenosť od svojho otca.
Po zhodnotení všetkých vyššie uvedených kritérií, ako aj spomenujú judikatúru dospel k záveru, že

spravodlivému usporiadaniu zodpovedá náhrada nemajetkovej ujmy v prospech každého zo žalobcov
2/ až 5/ ako pozostalým deťom vo výške 8.000,- eur, a to ako základ pred zhodnotením spoluzavinenia
zo strany primárne poškodeného. S prihliadnutím ale na už spomenuté spoluzavinenie E. B., ktoré bolo
výrazného rozsahu a ďalšie okolnosti, ktoré znižujú mieru zodpovednosti žalovanej 1/, mal za to, že je
potrebné aj výrazne znížiť výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, tak ako učinil u žalobkyni 1/, t. j.

o 50 % (na sumu 4.000,- eur). S ohľadom na výsledky dokazovania, intenzitu vzťahov žalobcov 2/ až 5/
s E. B. a jeho spoluzavinenie a zásahu do osobnostných práv žalobcov 2/ až 5/, súd prvej inštancie ustáli,
že primeraná náhrada nemajetkovej ujmy po odpočítaní sumy priznanej v prvom rozsudku súdu prvej
inštancie (1.000,- eur) je 3.000,- eur. Súd tak zohľadnil významnosť manželského puta, ktoré prevyšujeaj rodičovské puto. Skutočnosť, že sú žalovanými dva subjekty a každý na základe iného právneho
základu, súd prvej inštancie zohľadnil tak, že povinnosť platiť uložil obom žalovaným s tým, že plnením
jedného zo žalovaných dochádza v rozsahu plnenia k zániku povinnosti druhého žalovaného. Keďže

súd prvej inštancie určil podľa vyššie spomenutých kritérií náhradu za nemajetkovú ujmu u každého
žalobcu vo výške, ktorá zodpovedá podľa jeho názoru spravodlivému usporiadaniu, vo zvyšku žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Konštatoval, že v danom prípade sa za
plne úspešných považujú žalobcovia 1/ až 5/, keďže im bola priznaná žiadaná náhrada nemajetkovej
ujmy. Aj keď táto bola priznaná v nižšej ako požadovanej výške, je daný ich plný úspech v konaní, keďže

posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od súdneho posúdenia.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené, podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaná 1/. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu vo zvyšku zamietne. Mala za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím uplatnila odvolací dôvod v zmysle ust.

§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Mala za to, že nesprávne určil spoluzavinenie poškodeného vo výške 50
%. Dôvodila, že miera zavinenia žalovanou 1/ bola premietnutá aj do uloženého trestu v trestnom
konaní, kedy jej bol uložený peňažný trest vo výške 500,- eur bez uloženia zákazu činnosti viesť
motorové vozidlo, z čoho vyplýva, že miera zavinenia bola u žalovanej 1/ nepatrná. Poukazovala
na to, že z vykonaného dokazovania a najmä znaleckého posudku vyplynulo, že bol to práve E.

B., kto spôsobil a zvinil kolíznu situáciu, v dôsledku ktorej ho následne žalovaná 1/ zrazila. E. B.
svojím konaním viacnásobne porušil pravidlá cestnej premávky, spôsobil dopravnú nehodu, kedy vošiel
do dráhy prichádzajúcemu osobnému vozidlu Škoda Fabia, v dôsledku čoho došlo k stretu vozidla a
poškodeného. Následne poškodený zostal ležať v protismere a vytvoril prekážku v jazde žalovanej 1/
a tým spoluzavinil aj dopravnú nehodu medzi ním a žalovanou 1/, hoci už len ako ležiaca osoba, no

neosvetlený a bez akýchkoľvek reflexných prvkov. E. B. porušil svoju prevenčnú povinnosť a nepočínal
si opatrne a v rozpore s pravidlami cestnej premávky, keď pod vplyvom alkoholu neosvetlený bez
reflexných prvkov za zníženej viditeľnosti išiel na bicykli po ceste. Taktiež považoval za nutné dodať, že
žalobkyňa 2/, u ktorej bol E. B. na návšteve, pred jazdou na bicykli ponúkla svojho otca pivom, čo je
alkoholický nápoj a nezabránila mu v ďalšej jazde na bicykli. Uvedené vyplýva zo zápisnice o výsluchu

svedka – poškodeného zo dňa 14.03.2019. Zodpovednosť za zavinenie žalovanej 1/ sa znížila, nie však
vylúčila, čo bolo reflektované a zohľadnené aj v trestnom konaní pri ukladaní trestu. Mala za to, že súd
nesprávne určil mieru spoluzavinenia E. B. s tým, že táto nie je vo výške 50 %, ale až vo výške 90 %,
a to v nadväznosti na viacnásobné porušenie pravidiel cestnej premávky a vytvorenie kolíznej situácie.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to vo výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené a v závislom
výroku o trovách konania, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaná 2/. Navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h/, f/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery).
Súdu prvej inštancie vytýkala, že nedostatočne posúdil mieru spoluzavinenia poškodeného E. B. na

dopravnej nehode a na jej následkoch a táto sa premietla do určenia konečnej výšky nemajetkovej
ujmy v nesprávnej výške. Súdom priznanú náhradu nemajetkových ujm tak považuje za neprimeranú.
Trvala na tom, že v danom prípade išlo o súhrn neštandardných a mimoriadnych okolností nehodového
deja, ktoré boli v nepomerne výraznejšej miere presahujúcej obvyklú mieru spoluzavinenia chodcov/
cyklistov pri dopravných nehodách spôsobené práve poškodeným E. B.. Považovala za dôležité, že to

bolokonanievýlučnepoškodeného,sktorýmibolispojené(užpriprvejzrážke)jehomimoriadnezávažné
poranenia životne dôležitých orgánov (išlo o závažné poranenia hlavy a trupu, mozgu, pľúc, praskliny
lebky, poranenia ďalších vnútorných orgánov a zakrvácanie do telesných dutín, zlomenina krčnej
chrbtice), ktoré boli posudzujúcimi lekármi v rámci trestného konania vyhodnotené ako ťažké zranenia,
vážne ohrozujúce život, ktoré všeobecne môžu viesť k smrti. Na týchto následkoch nemala žalovaná 1/

žiadnypodiel.Užsamotnátátookolnosť(výlučnézavinenievôbecvznikuceléhonehodovéhodeja)bysa
mala podľa jej presvedčenia prejaviť v ustálení väčšieho percentuálneho podielu na zavinení dopravnej
nehody v neprospech poškodeného. To, že nehodový dej mal svoj následný priebeh, keď v konečnom
dôsledku sa na ňom podieľala aj žalovaná 1/, nemá žiadny vplyv na to, že nebyť prvotného protiprávneho
konania poškodeného, k dopravnej nehode a teda ani k smrti poškodeného by nebolo došlo. Z hľadiska

príčin bolo nesprávne konanie poškodeného prvotnou a rozhodujúcou príčinou celého nehodového deja
a jeho všetkých následkov. Zároveň bolo v konaní preukázané, že správanie poškodeného v cestnej
premávkebolovysokonezodpovedné.Tentosapohybovalnabicyklimimoobcebezriadnehoreflexného
označenia v čase zníženej viditeľnosti a bez ochrannej prilby, teda bez bezpečnostných prvkov, ktorémajú nepochybne význam nielen pri prevencii, ale aj znížení rizika vzniku vážnych poranení. Nemenej
významné je, že poškodený sa pohyboval v cestnej premávke na bicykli v stave akútnej intoxikácie
alkoholom, ktorý znalci zhodnotili ako stav úplne vylučujúci jeho schopnosť byť účastníkom cestnej

premávky.Aniskutočnosť,žepoškodenýostalležaťnavozovkepopredchádzajúcejzrážkeneoznačený,
nemožno pričítať na ťarchu žalovanej 1/, ale poškodenému, keďže tento stav bol následkom výlučne
ním zavinenej prvej zrážky a žalovaná 1/ na tejto situácii neniesla žiadne zavinenie. Mala za to, že
miera spoluzavinenia poškodeného mala byť určená vo výške podstatne presahujúcej 50 %, pretože
súdom určená miera spoluzavinenia by zodpovedala približne rovnakému charakteru porušení právnych

povinností zo strany poškodeného, ako aj žalovanej 1/. Nesúhlasila ani s výrokom o trovách konania.
Dôvodila, že žalobcovia boli v časti základu uplatneného nároku neúspešní, preto ich neúspech nie je
možné subsumovať pod východiská obsiahnuté v predchádzajúcej procesnej úprave v zmysle § 146
ods. 3 OSP. Nesúhlasila teda s názorom súdu prvej inštancie, že neúspech žalobcov závisel (len) od
posúdenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, a preto je potrebné ich považovať za plne úspešných
podľa § 255 ods. 1 CSP. Zastávala názor, že už len samotné zistenie spoluzavinenia malo za následok

čiastočný neúspech žalobcov v konaní. Pri súdom zistenej miere spoluzavinenia bolo správne v otázke
náhrady trov konania rozhodnúť podľa § 255 ods. 1 CSP (podľa pomeru úspechu) alebo § 255 ods. 2
CSP (vyslovením, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo), prípadne osobitosti
prejednávanej veci by zakladali dôvody pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v zmysle ust.
§ 257 CSP.

4. K podaným odvolaniam sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil. Mali za to, že podané odvolania sú úplne nedôvodné a nie je naplnený
žiaden z odvolacích dôvodov, na ktoré poukazujú. Zastávali názor, že napadnutý rozsudok je podrobne,
precízne a presvedčivo odôvodnený a podľa názoru žalobcov je právne posúdenie veci súdom

prvej inštancie správne. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k náležitým
skutkovým zisteniam, mieru spoluzavinenia primárne poškodeného a žalovanej 1/ vyhodnotil správne
vzhľadom na závažné porušenia povinností vodiča zo strany žalovanej 1/.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaných odvolaní podľa § 379 a

§ 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej
časti – vo výrokoch I., II., III., IV., V. a v závislom výroku VII. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správne potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej – zamietajúcej časti (výrok VI.) nepreskúmaval,
keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.

6. Žalované v odvolaniach proti rozsudku súdu prvej inštancie uplatnili dôvody na odvolanie uvedené
v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie).

7. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie

rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a odvolateľ ich existenciu ani netvrdil.

8. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal ťažiskovými odvolacími námietkami žalovaných vo svetle nimi
produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne
skutkové a právne závery na ktorých je založené rozhodnutie v jeho odvolaním dotknutej - vyhovujúcej

časti).

9. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal doúvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

10. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

11. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené,

bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver
o miere spoluzavinenia poškodeného E. B., ktorá bola namietaná žalovanými 1/, 2/ a ktorá podľa ich

názoru mala byť určená vo výške presahujúcej 50 % súdom určenej miery spoluzavinenia. Žalovanými
produkované odvolacie námietky v tomto smere sú prakticky totožné s námietkami, ktoré žalované 1/,
2/ prezentovali už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne
vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne
odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

12. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa
28.06.2019, č. k. 35T/46/2019 - 247, bola schválená dohoda o vine a treste zo dňa 28.05.2019
uzatvorená medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina a obvinenou žalovanou 1/ tak, že táto

je vinná, že dňa 30.10.2018 o 17.05 hodine viedla osobné motorové vozidlo zn. Chevrolet Spark,
ev. č. H. po ceste 1/61 v smere z B. na H. B., pričom v 178,300 v kat. obce C. - F. sa dostatočne
nevenovalavedeniuvozidla,nesledovalasituáciuvcestnejpremávkeanejazdilaprimeranourýchlosťou,
aby bola schopná zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, v dôsledku čoho v jej jazdnom
pruhu prešla pravou časťou vozidla po ešte živom chodcovi E. B., ktorý zostal ležať na ceste po

predchádzajúcej dopravnej nehode, kedy bol zrazený iným vozidlom ako cyklista, pričom pri prejdení
vozidlom zn. Chevrolet Spark utrpel zranenia, ktorým na mieste podľahol, pričom vodička žalovaná 1/
svojim konaním porušila § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, teda
inému z nedbanlivosti spôsobila smrť závažnejším spôsobom konania, čím spáchala prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Za uvedené bola odsúdená na peňažný trest vo

výmere 500,- eur a náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 týždne. Predmetný trestný rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 28.06.2019.

13. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná 1/ ako vodička spôsobila z nedbanlivosti dopravnú nehodu,
následkom ktorej manžel a otec žalobcov zahynul, ktorým výrokom rozhodnutia je súd v tomto konaní

viazaný (§ 193 CSP). Tým bola preukázaná zodpovednosť žalovanej 1/ za neoprávnený zásah do práv
na ochranu osobnosti žalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou ich
blízkehopríbuznéhonatrvalonarušený.Protiprávnymkonanímžalovanej1/došloknezvratnejdeštrukcii
medziľudských väzieb tvoriacich rámec súkromného života žalobcov. V konaní bolo jednoznačne
preukázané, že medzi nebohým E. B. a žalobcami boli vytvorené vzájomné sociálne, morálne, citové

a kultúrne vzťahy v rámci ich súkromného rodinného života, s ktorými sa dôsledne zaoberal súd prvej
inštancie aj vzhľadom na intenzitu vzťahov medzi jednotlivými žalobcami a E. B., ako aj vzhľadom na
ich príbuzenské pomery (manžel, otec). Žalobcovia sa oprávnene domáhali práva na ochranu osobnosti
v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák., pretože morálna satisfakcia v zmysle § 13 ods. 1 OZ nie je v danom
prípade postačujúca. Po správnom vyhodnotení závažnosti vzniknutej ujmy žalobcov, ktorú mal súd

prvej inštancie preukázanú predovšetkým s prihliadnutím na príbuzenský vzťah žalobcov ako najbližších
rodinnýchpríslušníkovnebohého,uktorýchbolaprítomnosťnajintenzívnejšíchinterpersonálnychväzieb
na výsostne emocionálnom základe nespochybniteľná, podľa voľnej úvahy správne ustálil aj výškupriznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcom a následne od nej odpočítal spoluzavinenie
poškodeného.

14. Jedinou odvolacou námietkou žalovaných 1/, 2/ je práve stanovenie miery spoluzavinenia nebohého
E. B. vo výške 50 % a žalovanej 1/ 50%, s ktorou otázkou sa ale súd prvej inštancie v dostatočnej miere
vysporiadal, a to v bodoch 39 až 40 napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie tak v preskúmavanom
prípade pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka správne prihliadal k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo, nielen k podielu

žalovanej 1/, ale i k podielu nebohého na priebehu dopravnej nehody a jej následku. Vzal do úvahy
pomer spoluzavinenia nebohého E. B. k pomeru spoluzavinenia žalovanej 1/ ako vodičky. Pokiaľ
žalovaná 1/ namietala, že jej miera spoluzavinenia bola premietnutá do uloženého trestu v trestnom
konaní, odvolací súd, tak ako je uvedené vyššie, konštatuje, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa
osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal; nie je viazaný odôvodnením rozhodnutia a v občianskom

súdnom konaní – t.j. aj v danej veci o náhradu nemajetkovej ujmy vykonáva súd (zásadne na návrh
strán sporu) vlastné dokazovanie, ktoré je oprávnený hodnotiť nezávisle od výsledkov trestného alebo
priestupkového konania. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že E. B. svojím konaním pri prvom
nehodovom deji viacnásobne porušil pravidlá cestnej premávky a prvý nehodový dej mal svoj následný
priebeh, na ktorom sa už podieľala žalovaná 1/. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že žalovaná 1/

ako vodička porušila dôležitú povinnosť uloženú jej zákonom o cestnej premávke, keď sa dostatočne
nevenovalavedeniuvozidla,nesledovalasituáciuvcestnejpremávkeanejazdilaprimeranourýchlosťou,
aby bola schopná zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, čím porušila § 4 ods. 1 písm. c/, §
16ods.1zák.č.8/2009Z.z.ocestnejpremávke.Žalovaná1/právezdôvodu,žedostatočnenesledovala
situáciu na ceste a neprispôsobila tomu rýchlosť vozidla, podieľala sa na následnom nehodovom deji.

I napriek tomu, že videla auto s blikajúcimi smerovkami v protismere, mávajúce osoby, adekvátne
predvídavo nereagovala, situáciu podcenila, rýchlosť vozidla neprispôsobila. Po posúdení skutkového
stavu veci súd prvej inštancie dospel pritom správne k záveru, že k následnej nehode došlo v dôsledku
aj spoluzavinenia primárne poškodeného. Spoluzavinenie nebohého E. B. súd prvej inštancie správne
posúdil v spojitosti s prvou dopravnou nehodou, ktorej dopady mali vplyv na druhú nehodu, keď nebohý,

hoci bol v čase druhej dopravnej nehody už ležiacim, vždy bol neosvetlený a bez akýchkoľvek reflexných
prvkov v čase zníženej viditeľnosti. Na mieste dopravnej nehody panoval zmätok, miesto nehody nebolo
riadne označené. Podľa názoru odvolacieho súdu na základe takto zisteného skutkového stavu súd
prvej inštancie nepochybil, keď určil mieru spoluzavinenia E. B. v rozsahu 50 %, s ktorou sa stotožňuje
i odvolací súd. Odvolacie námietky žalovaných vo vzťahu k posúdeniu tejto otázky súdom prvej inštancie

považuje odvolací súd za neopodstatnené. V tomto rozsahu súd prvej inštancie správne krátil priznané
sumy náhrady nemajetkovej ujmy (priznané prvým rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj odvolaním
napadnutým druhým rozsudkom súdu prvej inštancie). Odvolací súd priznané náhrady nemajetkovej
ujmy považuje za spravodlivé a primerané závažnosti spôsobenej ujmy, neodstrániteľnosti následkov,
aj okolnostiam porušenia osobnostných práv žalobcov chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, ktorá môže primerane zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu a zároveň zohľadňuje tiež súdmi
obvykle určovanú výšku peňažného zadosťučinenia nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch, tak ako
na tieto poukázal aj súd prvej inštancie.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými súd prvej inštancie žalobe vyhovel, je tak v jeho

výrokoch vecne správny, preto bolo potrebné tento podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Žalované v odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
k zmene napadnutého rozhodnutia a s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal.

16. Pokiaľ odvolanie smerovalo aj do výroku o trovách konania, odvolací súd konštatuje, že je potrebné

stotožniť sa s argumentáciou súdu, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých
výška plnenia závisí od úvahy súdu. V tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nejde o procesne
neúspešných žalobcov, ak im bola priznaná aspoň časť žalobného nároku; nemožno ich ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa

považuje rozhodnutie, že do práv žalobcov bolo zasiahnuté, výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná
a nadväzujúca (viď tiež Veľký komentár k CSP, Števček. Ficová. Baricová. Mesiarkinová. Bajánková.
Tomašovič a kol., str. 926). Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom je potrebné
priznať podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy. Pri uplatnenínároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný v návrhu na začatie konania uviesť jeho
požadovanú výšku, avšak z povahy tohto nároku vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé
vždy od úvahy súdu, a preto v prípade úspešnosti takejto žaloby v hlavnom predmete konania, nutné je

priznať náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP.

17. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil aj vo výroku o trovách
konania.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a
§ 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní,
a preto im v zmysle § 255 ods. 1 CSP patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).