Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6021200442
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6021200442.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD.,
vo veci žalobcu: CHRIEN, spol. s r.o., so sídlom Lieskovská cesta 13, 960 01 Zvolen, IČO: 36 008 338,
právne zastúpený: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36
646 181, proti žalovanému (sťažovateľ): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 101497725/2021 zo 16. augusta 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 75S/67/2021-148 z 26. októbra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.
II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z
pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2018. O výsledku daňovej kontroly bol
vyhotovený dňa 18.11. 2020 protokol, ktorý bol žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole doručený dňa 20.11.2020.
2. Žalobca si v zdaňovacom období máj 2018 uplatnil odpočítanie DPH na základe faktúr vystavených

spoločnosťou EKOLIFE Company, s.r.o. (ďalej aj ako „deklarovaný dodávateľ“), konkrétne na základe
faktúry č. 01180529, zo dňa 29.05.2018 za kuracie prsia Brazil Seara, v sume 92 596,61 eur, základ
dane: 77 163,84 eur, 20% DPH: 15 432,77 eur; faktúry č. 01180522 zo dňa 22.05.2018, za bravčové
karé, bez retiazky, bez kosti, vákuovo balené, v sume 35 435,21 eur, základ dane: 29 529,34 eur, 20%
DPH: 5 905,87 eur; faktúry č. 01180523 zo dňa 23.05.2018, kuracie prsia Brazil Seara, v sume 88 401,46
eur, základ dane: 73 667,88 eur, 20% DPH: 14 733,58 eur (ďalej len „sporné faktúry“).
3. Správca dane na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého zisťoval pôvod tovaru, preveroval

celý obchodný reťazec, pričom zistil, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo v nasledovnom reťazci: Zewill
s.r.o. - EKOLIFE Company, s.r.o. - CHRIEN, spol. s r.o. Správca dane dospel k záveru, že žalobca
neporušil konkrétne ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), ale zistil a má dôkazy (z miestnych zisťovaní, z informácií
z dátového skladu finančnej správy a z registra účtovných závierok, z údajov z analytického systému
kontrolných výkazov) o tom, že zdaniteľné obchody sa neuskutočnili tak, ako je uvedené na sporných
faktúrach. Podľa správcu dane sa žalobca zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu,

t. j. podvodu sa dopustili iné osoby v reťazci spoločností, ktorého súčasťou je aj žalobca. Správca dane
uzavrel, že žalobca nepreukázal a nepredložil žiadne fakty, že si overoval (a akým spôsobom) svojho
deklarovanéhododávateľapoobchodnejstránke,akosizisťovaljehomožnostiaskúsenostiobchodovať
s potravinami, ako zistil, s akým druhom mäsa obchoduje, akých má dodávateľov a či ide o serióznedaňové subjekty, ktoré majú skúsenosti a vedomosti o obchodovaní s potravinami. Podľa správcu dane
žalobca nepreukázal, že využil zákonné možnosti a kontrolný mechanizmus vo vzťahu k deklarovaným
zdaniteľným obchodom, aby sa uistil, že nebude zapojený do podvodného reťazca.

4. Deklarovaný dodávateľ spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. nepredložila správcovi dane
účtovníctvo, teda ani záznamy k DPH, vystavené faktúry a podklady k faktúram, na základe čoho
správca dane nemal možnosť preveriť reálnosť zdaniteľných plnení. Správca dane ale získal iné dôkazy
o tom, že sa žalobca zapojil do konania, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu. Preverovaním
celého obchodného reťazca sa nepodarilo zistiť pôvod tovaru, predmet dane a právo zdaniteľných osôb

nakladať s tovarom ako vlastník. Spoločnosť Zewill s.r.o. si uplatnila odpočítanie dane z dokladov z
ERP od dodávateľov v sume 119 362,82 eur, ktorí sa nezaoberajú obchodovaním s mäsom (Internet
Mall Slovakia s.r.o., Kika Nábytok Slovensko, s.r.o. a OBI Slovakia, s.r.o.). Správca dane preto dospel
k záveru, že žalobca v dobe uzatvárania obchodu mohol a mal vedieť z verejne dostupných informácií,
že sa svojím konaním môže zúčastniť na konaní, ktoré vykáže znaky daňového podvodu.
5. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane vydal rozhodnutie číslo: 100528369/2021

zo 6. apríla 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi postupom podľa § 68 ods.
5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil rozdiel dane v sume 36 072,22 eur
za zdaňovacie obdobie máj 2018.
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom

rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo: 101497725/2021 zo 16. augusta 2021 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že prvostupňové rozhodnutie podľa § 74 ods. 4
Daňového poriadku potvrdil.
7. Žalovaný uviedol, že spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. bola pre žalobcu novým dodávateľom
a napriek tomu sa žalobca nezaujímal, či tento dodávateľ bude schopný tovar dodať. Preverenie

daňového subjektu prostredníctvom portálu finstat nepovažoval žalovaný za dostatočné, nakoľko ho
spravuje súkromná spoločnosť a tieto údaje nemusia byť vždy aktuálne. Žalobca si mohol dodávateľa
preveriť napríklad na internetovej stránke finančnej správy. Z informácií zistených z internetovej
stránky finstat.sk, konkrétne údaje o počte zamestnancov a o zápornej ziskovosti, žalobca podľa
žalovaného mohol a mal vedieť, že sa svojím konaním môže zapojiť do podvodu na DPH, a napriek

tomu neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie
nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Podľa žalovaného sa mala žalobcovi ako podozrivá
javiť skutočnosť, že prostredníctvom e-mailu komunikoval s osobou Z.. S. Z., ktorý nebol konateľom
deklarovaného dodávateľa a žalobca nevedel uviesť žiadne bližšie údaje k tejto osobe, napríklad jej
pobyt a pod. Podľa žalovaného o nedostatočnej opatrnosti žalobcu svedčí aj to, že žalobca nemal

písomné zmluvy, teda uzatváral obchody s novým dodávateľom bez toho, aby dostatočne podrobne
definoval podmienky spolupráce bez zaistenia kontrolných mechanizmov. Ak začína daňový subjekt
spoluprácu s novým obchodným partnerom, mal by si tohto dostatočne preveriť, napríklad zabezpečiť
si akékoľvek dôveryhodné recenzie alebo referencie na budúceho obchodného partnera, oboznámiť sa
s jeho postavením na trhu, s predchádzajúcimi skúsenosťami, bonitou, či plnením daňovým povinností.

Odporúča sa presvedčiť, či vôbec má budúci obchodný partner potrebné personálne a materiálne
vybavenie na dodanie objednávky.
8. Žalovaný poukázal tiež na to, že spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. bola zrušená a vymazaná z
obchodného registra, pričom z uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. 23Cbr/50/2018 zo 7. novembra
2019 vyplýva, že konanie začalo na podnet advokátskej kancelárie z dôvodu, že spoločnosť EKOLIFE

Company, s.r.o. nemala k nehnuteľnosti, kde bolo zapísané sídlo, vlastnícke ani užívacie právo, súd
zistil, že spoločnosť nemá obchodný majetok. Podľa žalovaného je evidentné, že žalobca si nepreveril
sídlo spoločnosti deklarovaného dodávateľa a jej majetok využívaný na podnikanie.
9. Daňový únik žalovaný identifikoval u spoločnosti Zewill s.r.o., ktorá si uplatnila DPH zo
zjednodušených daňových dokladov od spoločností, ktoré sú verejne známe a nevykonávajú obchodnú

činnosť s potravinami, čo znamená, že z týchto zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik, ktorý je
dôsledkom podvodného konania.

II. Konanie na správnom súdu a jeho rozhodnutie

10. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu domáhajúc sa zrušenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci na ďalšie
konanie.11. Žalobca označil rozhodnutia daňových orgánov za nezákonné a nesprávne, keď dospeli k záveru,
že bol účastný na daňovom podvode, na základe subjektívnych domnienok a fabulácií, ktoré nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní a v reálnom skutkovom stave. Namietal, že napadnuté rozhodnutia

daňových orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok relevantných dôvodov, ďalej, že zistenie skutkového stavu bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie vecí, skutkový stav, ktorý vzali za základ napadnutých rozhodnutí
daňové orgány, je v rozpore s obsahom spisu a tiež, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.

12. Namietal závery žalovaného, že neboli priamo porušené konkrétne ustanovenia zákona o DPH,
ale bol identifikovaný podvod na DPH, ktorý je dôsledkom podvodného konania, keď v právnej sfére
neexistuje niečo ako priame alebo nepriame porušenie zákona. Daňový subjekt buď zákon porušil alebo
neporušil, pričom v danom prípade je jasné a nepochybné, že žalobca postupoval podľa zákona o
DPH, ako aj v súlade s ostatnými súvisiacimi právnymi predpismi a žiadnu svoju povinnosť ustanovenú
zákonom neporušil. V protokole, v zápisnici o ústnom pojednávaní a ani v odôvodnení prvostupňového

rozhodnutia správca dane neuviedol žiadne dôkazy a skutočnosti, ktoré by preukazovali závery o
neuskutočnenízdaniteľnéhoobchoduaoneoprávnenomodpočítaníDPH.Správcadanetvrdíexistenciu
dôkazov, ktoré doposiaľ ani žalovaný nekonkretizoval, a tak je jeho tvrdenie len vo všeobecnej rovine, na
základe ktorej nie je rozhodnutie správcu dane a žalovaného možné preskúmať. Ak mal správca dane
na mysli informácie získané z dožiadania Daňového úradu Nitra, ide o skutočnosti, ktoré sú vo vzťahu

k žalobcovi a jeho zákonnému nároku na odpočítanie dane bezpredmetné a navyše ide o informácie,
pri ktorých správca dane neuviedol, v akom období boli Daňovým úradom Nitra získané a k akému
obdobiu sú aktuálne, pretože sám správca dane k spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o., resp. ani k jej
zástupcom, od začiatku daňovej kontroly nevykonal žiadny úkon za účelom dokazovania. Správca dane
tiež poukazoval aj na dôkazy z údajov analytického systému kontroly výkazov, ale nešpecifikoval aké

dôkazy spochybňujúce realizáciu zdaniteľného obchodu získal, pretože z kontrolných výkazov vyplýva,
že spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. obchodovala tak so žalobcom, ako aj so spoločnosťou Zewill
s.r.o.
13. Vyjadril nesúhlas so záverom žalovaného, že spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. bola pre žalobcu
novým dodávateľom a žalobca sa nezaujímal, či mu dodávateľ bude schopný preverovaný tovar

dodať. Podľa žalobcu si žalovaný protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že žalobca sa nezaujímal o
schopnosť dodávateľa tovar dodať a na druhej strane pripustil, že si spoločnosť EKOLIFE Company,
s.r.o. preveroval na finstat.sk, avšak tento spôsob nepovažoval za dostačujúci. Tvrdil, že pri preverovaní
dodávateľa EKOLIFE Company, s.r.o. zistil, že spoločnosť vznikla už 21.01.2002, plnila si svoje daňové
povinnosti a bola plne funkčná 17 rokov, pričom k zrušeniu a výmazu došlo až 2 roky po uskutočnení

obchodu. Žalobca predložil ako dôkaz výpisy z finstat.sk, ktoré preukazujú, že táto spoločnosť bola v
roku 2017 plne funkčná, nemala žiadne dlhy, žiadne nedoplatky. Z predloženej e-mailovej komunikácie
s odkazom na portál finstat.sk vyplýva, že spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. si žalobca v čase
obchodu preveroval a po zhodnotení dostupných informácii dospel k záveru o vhodnosti spoločnosti ako
obchodnéhopartneranadodanietovaru.Žalobcavykonaldostatočnéopatreniaaprivýbereobchodného

partnera postupoval obozretne a starostlivo.
14. Namietal tiež závery žalovaného o tom, že ako podozrivá sa mala javiť skutočnosť, že
prostredníctvom e-mailu komunikoval s osobou Z.. S. Z., ktorý nebol konateľom dodávateľa a žalobca
neuviedol žiadne bližšie informácie k tejto osobe. Tento argument žalobca označil za bezpredmetný.
Podľa žalobcu daňové orgány opomínajú všetky obchodno-právne súvislosti a nemajú vedomosť o

reálnom fungovaní obchodov v praxi. V obchodných vzťahoch môžu za konateľov vystupovať osoby
odlišné od konateľov. Poukázal na § 3 ods. 2 a § 13 a nasl. a § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka s tým,
že s Z.. Z. mal bezproblémovú komunikáciu, objednaný tovar bol žalobcovi reálne dodaný, a teda nemal
dôvod pochybnosť o oprávnení Z.. S. Z. konať a vystupovať za dodávateľa.
15. Nesúhlasil so záverom žalovaného vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch svedka Z.. S. Z., ktorý

zamietol tento návrh s odôvodnením, že sám žalobca musí vedieť preukázať, s ktorými subjektami
realizuje príslušné zdaniteľné plnenia, a teda musí vedieť identifikovať osobu Z.. S. Z.. V tejto súvislosti
žalobca naďalej zotrval na svojom tvrdení, že daňový subjekt z pozície svojho postavenia nie je schopný
poskytnúť správcovi dane bližšiu identifikáciu osoby, avšak možno predpokladať, že práve správca dane
ako štátny orgán disponuje prostriedkami, prostredníctvom ktorých dokáže identifikovať takúto osobu,

napr. jednoducho dopytom Sociálnej poisťovne. Navyše žalobca predložil e-mailovú komunikáciu, z
ktorejmožnozistiťe-mailovúadresu,zktorejZ..Z.komunikovalatátokomunikáciaobsahujeajtelefónne
číslo.16. Namietal, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že v priebehu daňovej
kontroly nebolo zo strany správcu dane možné získať doklady od dodávateľa, preveriť pôvod
nadobudnutého tovaru a skutočnosť, či je preverovaná faktúra v predmetnom účtovníctve dodávateľa.

Nie je zrejmé, aký má táto skutočnosť vplyv na posúdenie oprávnenosti žalobcu na odpočítanie
DPH, keďže túto situáciu nezavinil žalobca, ale sám správca dane svojou nečinnosťou a pasivitou.
Správca dane nevyvinul dostatočné úsilie na vyvodenie zodpovednosti za prípadné porušenie
daňových predpisov u spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o. Žalobca namietal závery žalovaného,
že o podvodnom konaní svedčí aj to, že konanie o zrušení spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o.

začalo na základe podnetu z toho dôvodu, že spoločnosť nemala k nehnuteľnosti, kde bolo zapísané
sídlo, vlastnícke ani užívacie právo. Tieto skutočnosti podľa žalobcu nepreukazujú podvodné konanie
dodávateľa v obchodnom reťazci. To, či spoločnosť mala alebo nemala užívacie právo k nehnuteľnosti
žiadnym spôsobom nesúvisí s obchodom, ktorý bol zrealizovaný v máji 2018.
17. Nesúhlasil so zisteniami správcu dane ohľadne subdodávateľa Zewill s.r.o., ktorý v daňových
výkazoch uviedol a uplatnil si odpočítanie dane vo vzťahu k spoločnostiam, ktoré nevykonávajú

obchodnú činnosť s potravinami, čo má zakladať relevantný dôvod na neuznanie odpočítania DPH s
tým, že uvedené podľa žalobcu nevytvára ani podklad pre záver o jeho účasti na daňovom podvode.
Spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. odviedla v máji 2018 na dani 36 072,22 Eur, ktorú si uplatnil aj
žalobca, čo by malo byť pre správcu dane smerodajné a rozhodujúce. Spoločnosť EKOLIFE Company,
s.r.o. si z faktúr od spoločnosti Zewill s.r.o. uplatnila sumu 133 427,20 Eur, teda získala 97 355

Eur. Ostatné skutočnosti ohľadom toho, čo a koľko si spoločnosti odpočítali na DPH, je pre žalobcu
bezpredmetné. Z výkazov o DPH jasne vyplynulo, kým a komu bol tovar dodaný, predaný a zaplatený.
Nezrovnalosti vo výkazoch EKOLIFE Company, s.r.o. a Zewitl s.r.o. so žalobcom nesúvisia, pretože
nemá a nemôže mať vedomosť o tom, aký tovar a od akého subjektu spoločnosti EKOLIFE Company,
s.r.o. a Zewill s.r.o. nakupovali.

18. Podľa žalobcu správca dane ani v protokole, ani v zápisnici, ani v prvostupňovom rozhodnutí
neuviedol a žalovaný vo svojom rozhodnutí taktiež neuviedol žiadne konkrétne dôkazy a konkrétne
zistenia, z ktorých by vyplýval akýkoľvek záver o daňovom podvode. Dokonca sám správca dane uviedol
ažalovanýtútoskutočnosťpotvrdil,žežalobcaneporušilkonkrétneustanoveniazákonaoDPHanapriek
tomu pripisuje žalobcovi účasť na daňovom podvode. Daňové orgány nepreukázali daňový podvod ani

zo strany spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o. a už vôbec nie zo strany žalobcu. Žalobca doposiaľ
nevie, na základe akých konkrétnych zistení a dôkazov správca dane vyvodzuje záver o nereálnosti
zdaniteľného obchodu, účasti žalobcu na daňovom podvode a následne o neoprávnenom odpočítaní
DPH.
19. Na podporu svojej argumentácie poukázal na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci

C-277/14, v zmysle ktorého je úlohou daňového orgánu, ktorý konštatoval podvod alebo nezrovnalostí,
ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry, aby vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby od
adresáta faktúry vyžadoval overenia, ktoré mu neprináležia, preukázal, že tento adresát vedel alebo
mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ daňového oprávnenia bolo súčasťou podvodu. Daňové
orgány postupujú v rozpore s týmto záverom, pretože obviňujú žalobcu z účasti na umelo vytvorenom

obchodnom reťazci bez preukázania, že k tomuto skutočne došlo, bez preukázania úmyslu žalobcu,
ako aj bez preukázania vedomosti o účasti žalobcu na daňovom podvode, resp. umelom reťazci. Podľa
žalobcu daňové orgány podvod, resp. účasť na umelo vytvorenom reťazci len všeobecne tvrdia, a to bez
akejkoľvek skutkovej a právnej kvalifikácie. Daňové orgány sa vôbec nezaoberali právnymi, obchodnými
a osobnými väzbami medzi zúčastnenými subjektami, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade

spočíva na správcovi dane, ktorý ho neuniesol. Daňové orgány neriešili a netestovali splnenie dvojitej
podmienky podvodného konania a vedomosť, ktorú pre neuznanie odpočtu DPH kumulatívne požaduje
judikatúra. Je povinnosťou správcu dane predložiť dostatočné a objektívne dôkazy preukazujúce
splnenie podmienok a predpokladov pre neuznanie odpočítania dane daňovým subjektom.
20. Namietal tiež (i) nedostatočne vykonané dokazovanie, a to nedostatočné vyhodnotenie e-mailovej

komunikácie zo dňa 15.05.2018, fotodokumentácie skladovaného tovaru, návrhov na výsluch Z.. S.
Z., pani D., P.. S. O., Z. O., zoznamu odberateľov tovaru dodaného EKOLIFE Company, s.r.o.,
preverenie úhrad žalobcu na účet spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o., zaplatenie tovaru, preverenie
pohybu kamiónov a (ii) že prerokovanie pripomienok bolo len formálnym úkonom správcu dane, keď
zamestnanci správcu dane v rámci ústneho pojednávania konaného dňa 23.03.2021 sa žiadnym

spôsobom nevyjadrili k svojmu stanovisku a žalobcovi len predložili písomné vyhotovenie zápisnice s
tým, aby si ju prečítal a k stanovisku sa vyjadril, pričom žalobca požiadal o lehotu na písomné vyjadrenie.
21. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 75S/67/2021-148 z
26. októbra 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátaneprvostupňového rozhodnutia správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Súčasne
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu
100 %.

22. Správny súd poukázal na to, že správca dane dospel k záveru, že žalobca v dobe uzatvárania
obchodu so spoločnosťou EKOLIFE Company, s.r.o. mohol a mal z dostupných zdrojov vedieť, že sa
svojím konaním môže zúčastniť na konaní, ktoré vykazuje znaky daňového podvodu, pričom žalovaný
tento záver správcu dane považoval za správny. Správny súd za dôvodné vo vzťahu k uvedeným
záverom daňových orgánov uznal tie žalobné námietky, v ktorých žalobca namietal, že daňové orgány

neuviedli žiadne konkrétne dôkazy a konkrétne zistenia, z ktorých by vyplýval akýkoľvek záver o
daňovom podvode a ďalej, že daňové orgány nepreukázali daňový podvod zo strany žalobcu, ani jeho
deklarovaného dodávateľa.
23. Uviedol, že pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt bol účastný na podvode vo vzťahu
k DPH alebo o ňom mohol a mal vedieť, bol na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ vytvorený
tzv. „Axel Kittel test“, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z

rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04). Konkrétne ide o tieto kritériá: (i) Vznikol
z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik ?; (ii) Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom
podvodného konania?; (iii) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované
zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené?; (iv) Ak boli posudzované zdaniteľné
obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Ak by

správca dane na všetky uvedené otázky odpovedal kladne, preukázal by, že sa žalobca zúčastnil na
daňovom podvode, v dôsledku čoho by mu mohol byť odmietnutý nárok na odpočet DPH.
24. Správny súd uznal za dôvodné aj nadväzujúce žalobné námietky žalobcu, v ktorých namietal, že
správca dane tvrdil, že vykonal miestne zisťovania, pričom v protokole a ani v zápisnici o ústnom
pojednávaní a ani v rozhodnutí správcu dane nie je nikde uvedené kde, kedy a u akého subjektu malo

byť miestne zisťovanie vykonané, čo bolo predmetom miestneho zisťovania a čo miestnym zisťovaním
správca dane zistil. Taktiež uznal za dôvodné žalobné námietky, v ktorých žalobca namietal, že správca
dane poukazoval na informácie z dátového skladu finančnej správy, avšak tieto informácie neboli v
rozhodnutiach dostatočne identifikované, z rozhodnutí vôbec nie je zrejmé, aké informácie to boli a ako
boli vo vzťahu k nosným záverom rozhodnutí vyhodnotené.

25. Podľa názoru správneho súdu závery daňových orgánov, že (i) spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o.
bola vymazaná z obchodného registra dňa 28.01.2020 a dňa 30.11.2018 jej bola zrušená registrácia na
DPH, (ii) nepodarilo sa získať účtovné doklady spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o., (iii) spoločnosť
Zewill s.r.o. uviedla v kontrolných výkazoch v časti B2 odpočítanie dane 496 eur od dodávateľa T&B,
s.r.o. a v časti B3 - údaje zo všetkých prijatých zjednodušených faktúr podľa § 74 ods. 3 písm. a)

až c) zákona o DPH uviedla plnenia, z ktorých si uplatňuje odpočítanie dane v sume 119 362,82
eur od dodávateľov Internet Mall Slovakia s.r.o., Kika Nábytok Slovensko, s.r.o. a OBI Slovakia s.r.o.,
pričom tieto spoločnosti sa nezaoberajú obchodovaním s mäsom, (iv) nebol zistený pôvod tovaru, (v)
išlo o vzájomné vedomé konanie uvedených daňových subjektov v reťazci s cieľom neoprávnene si
uplatniť nárok na odpočítanie dane s úmyslom zadovážiť si neoprávnený prospech, (vi) žalobca neprijal

všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční,
nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, teda žalobca nebol dostatočne obozretný, nedávajú
vyčerpávajúcu odpoveď na vyššie uvedené kritéria „testu na podvod“, pretože nie je zrejmé, kde a v čom
bolo identifikované podvodné konanie, v čom spočíval daňový únik, či ním bolo postihnuté aj dodanie
tovaru žalobcovi a či žalobca o tom vedel alebo mohol a mal vedieť.

26. Správny súd zopakoval, že z rozhodnutí daňových orgánov vôbec nie je zrejmé, v čom mal spočívať
daňový únik, kde vznikol daňový únik, či tento bol dôslednom podvodného konania, či deklarované
dodanie tovaru bolo spojené s týmto daňovým únikom a potom či žalobca vedel alebo mohol a mal
vedieť o tom, že sa zúčastňuje na podvodnom konaní, pretože v rozhodnutiach absentuje dostatočné
vymedzenie skutkových zistení vyvodených z vykonaných dôkazov a ich následné jednoznačné právne

posúdenie.
27. Správny súd ďalej konštatoval, že nie je možné zodpovedať otázky o tom, či závery daňových
orgánov, týkajúce sa primeranej obozretnosti žalobcu a jeho vedomosti o jeho účasti na podvodnom
konaní, obstoja, a to z dôvodu, že daňové orgány nepostupovali podľa vyššie uvedených kritérií Axel
Kittel testu, keď nebol definovaný daňový únik - nebol dostatočne konkrétne vymedzený skutkovými

okolnosťami. Preto zodpovedanie otázok, či boli dostatočné preverenia, ktoré žalobca vo vzťahu k
deklarovanému dodávateľovi realizoval, bude správca dane opätovne vyhodnocovať v závislosti od
odpovedí na prvé tri otázky v rámci vymedzených kritérií Axel Kittel testu a vo vzťahu k záveru, či žalobca
vedel alebo mal vedieť o účasti na daňovom podvode, bude úlohou daňových orgánov opätovne savysporiadať aj s takými skutočnosťami ako napr. komunikácia žalobcu s deklarovaným dodávateľom
prostredníctvom osoby Z.. S. Z.. K nevyhoveniu návrhu na výsluch Z.. S. Z. správny súd uviedol, že
správca dane nie je povinný zabezpečovať identifikáciu osoby, ktorú žalobca navrhuje vypočuť. Preto

ak žalobca navrhuje vykonanie dôkazu, je jeho povinnosťou predniesť tento návrh tak, aby dôkaz mohol
byť správcom dane realizovaný - vykonaný, ak správca dane rozhodne, že k vykonaniu takéhoto dôkazu
pristúpi.
28. Rovnako z dôvodu absencie zodpovedania otázok Axel Kittel testu sa správny súd nevenoval ani
tým záverom daňových orgánov, ktorými poukazovali na to, že neboli uzatvorené písomné zmluvy, v

ktorých by boli dojednané podmienky spolupráce žalobcu s deklarovaným dodávateľom, nakoľko ich
hodnotenie by bolo predčasné.
29. Správny súd tiež uzavrel, že skutočnosti ako, že (i) nebolo možné získať doklady od dodávateľa a
(ii) nebolo možné preveriť pôvod nadobudnutého tovaru, nie sú samé o sebe dôkazom o podvode a ani
o nedostatočnej obozretnosti zo strany daňového subjektu.
30. K námietke týkajúcej sa nedostatočne vykonaného dokazovania správy súd uviedol, že s návrhmi

žalobcu na vykonanie dôkazov sa bude musieť správca dane opätovne vysporiadať, keďže aj záver
správcu dane o podvode a v tomto prípade dôkaznom bremene správcu dane nemá za následok,
že žalobca by na svoju obranu voči záverom správcu dane nemohol prednášať návrhy na vykonanie
dôkazov.
31. K námietke ohľadne spôsobu prerokovania pripomienok v rámci ústneho pojednávania konaného

dňa 23.03.2021 správny súd uviedol, že samotná skutočnosť, že stanovisko zamestnancov správcu
dane nebolo poskytnuté žalobcovi ústne, ale v písomnej podobe a žalobca mal možnosť sa k
nemu vyjadriť v lehote do 31.03.2021 po oboznámení sa so závermi ústneho pojednávania, nie je
závažným nedostatkom v procesnom postupe, ktorý by mal za následok nezákonnosť preskúmavaných
rozhodnutí, pretože správca dane zaujal k vyjadreniu žalobcu k protokolu stanovisko a žalobca s ním

bol oboznámený.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
32. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440
ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) majúc za to, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci. Navrhol kasačnému súdu zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci
správnemu súdu na ďalšie konanie.
33. Sťažovateľ tvrdil, že bolo povinnosťou daňových orgánov zistiť a popísať okolnosti, ktoré v súhrne
naznačujú existenciu daňového podvodu, teda, že v reťazci chýba daň, iná osoba sa snaží vylákať
daňovú výhodu (odpočet DPH) a chýbajúca daň je následkom cielenej snahy získať neoprávnené

daňové zvýhodnenie. Nebolo nutné, aby daňové orgány preukázali priame prepojenie kontrolovaného
daňového subjektu (žalobcu) so všetkými spoločnosťami v reťazci. Stačilo, že vysvetlili fungovanie
reťazca ako celku, ktorého bol žalobca súčasťou, a jeho rolu v ňom. Nie je potrebné, aby poznali
všetky články reťazca. To často ani nebude objektívne možné, ak sú v reťazci spoločnosti typu missing
trade, ktoré umožnia zastrieť skutočný pôvod tovaru. Judikatúra nevyžaduje, aby bola chýbajúca daň

presne vyčíslená a nutne priradená ku konkrétnemu článku reťazca. Dôvodná domnienka o tom, že bol
spáchaný daňový podvod, vyplýva totiž zo súhrnu okolností a pri reťazcoch s článkom typu missing trade
môže i záver o chýbajúcej dani vyplývať z nepriamych dôkazov (rozsudok PM Trading, body 28 a 35).
34. Sťažovateľ ďalej uviedol, že spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. bola vymazaná z Obchodného
registra dňa 28.01.2020, čím sa nepodarilo získať účtovné doklady, ktoré by potvrdzovali údaje uvedené

vo faktúrach, a na základe ktorých by mal správca dane možnosť preveriť reálnosť zdaniteľných
plnení uskutočnených touto spoločnosťou. Predložené informácie z finstatu.sk o spoločnosti EKOLIFE
Company, s.r.o., vyjadrenia zo dňa 23.12.2020 - údaje o počte zamestnancov a zápornej ziskovosti,
správca dane vyhodnotil ako dôkaz, že žalobca mohol a mal vedieť, že sa svojím konaním môže zapojiť
do podvodu na DPH a neprijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,

že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
35. V súvislosti so spoločnosťou Zewill s.r.o. sťažovateľ uviedol, že táto si uplatnila odpočítanie
na základe zjednodušených faktúr v sume 119 362,82 eur od dodávateľov, ktorí sa nezaoberajú
obchodovaním s mäsom, teda nebol preukázaný pôvod tovaru. V rámci daňovej kontroly bolo vykonané
rozsiahle dokazovanie a prijatý záver, že neboli porušené konkrétne ustanovenia zákona o DPH, ale

bol identifikovaný podvod na DPH, ktorý je dôsledkom podvodného konania, posudzované zdaniteľné
obchody s mäsom boli spojené s podvodom na DPH a žalobca vedel o tom alebo mohol vedieť z verejne
dostupných zdrojov, že zdaniteľné obchody sú spojené s podvodným konaním. V daňovej kontrole bolo
kladne odpovedané na všetky štyri otázky Alex Kittel testu.36. Ohľadom vedomosti žalobcu o zapojení do podvodného konania sťažovateľ uviedol, že v rozhodnutí
správcu dane ako aj žalovaného, bolo dostatočne preukázané, že žalobca si svojho dodávateľa
nepreveril. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že postupoval a konal v dobrej

viere a s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou pri výbere svojich obchodných partnerov. Žalobca
konal len s minimálnou starostlivosťou, jeho konanie vo veci preverenia obchodných partnerov bolo len
formálne.
37. K miestnym zisťovaniam sťažovateľ uviedol, že boli vykonávané v súvislosti s preverovaním iných
daňových subjektov vzhľadom k tomu, že správca dane preveroval niekoľko dodávateľských reťazcov,

keďže daňová kontrola bola vykonávaná za zdaňovacie obdobia apríl 2018 a máj 2018.
38. K identifikácii daňového podvodu sťažovateľ uviedol, že tohto sa dopustili iné osoby v reťazci
spoločností, ktorého súčasťou bol žalobca. Spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o. nepredložila správcovi
dane účtovníctvo a tým neumožnila správcovi dane skontrolovať správnosť odvodu dane. V priebehu
daňovej kontroly nebolo zo strany správcu dane možné získať doklady od dodávateľa, preveriť pôvod
nadobudnutého tovaru, t. j. nebolo možné overiť stav formálny so skutočnou existenciou tovaru.

39. Záverom sťažovateľ skonštatoval, že z kontrolných zistení správcu dane vyplýva, že žalobca síce
splnil formálne požiadavky pre odpočítanie dane z predmetných faktúr podľa § 49 a § 51 zákona o
DPH, ale napriek tomu na základe získaných dôkazov nie je možné priznať právo na odpočítanie
dane na základe sporných faktúr od dodávateľa EKOLIFE Company, s.r.o. z dôvodu, že sa stal
účastníkom daňového podvodu, o ktorom mal, resp. mohol vedieť, a pri ktorom vznikol daňový únik na

predchádzajúcom stupni reťazca.
40. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnému súdu kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietnuť.
41. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
správny súd“ alebo „kasačný súd“) 19. mája 2023 a bola pridelená do senátu 5 S v zložení JUDr.

Petra Príbelská, PhD., JUDr. Anita Filová (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Juraj Vališ, LL. M. Počas
kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu
práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S, ktorý koná v
zložení JUDr. Anita Filová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.

IV. Posúdenie kasačného súdu
42. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

43. Spornými otázkami, k vyriešeniu ktorých bol kasačný súd vyzvaný, boli, (i) či žalovaný a správca
dane riadne odôvodnili a identifikovali všetky podmienky tzv. Axel-Kittel textu a (ii) či na preukázanie
daňového úniku na DPH stačí vysvetlenie fungovania reťazca, ktorého bol kontrolovaný daňový subjekt
súčasťou ako celku.
44. Daňové orgány ako dôvod nepriznania nároku na odpočítanie DPH zo sporných faktúr vystavených

deklarovaným dodávateľom spoločnosťou EKOLIFE Company, s.r.o. v zdaňovacom období máj 2018
identifikovali podvodné konanie na DPH s tým, že žalobca vedel alebo mohol vedieť z verejne
dostupných zdrojov, že zdaniteľné obchody sú spojené s podvodným konaním. Takto vymedzeným
dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie DPH bol správny súd a rovnako aj kasačný súd viazaný.
45. Ako správne uviedol správny súd, pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt bol účastný na

podvode na DPH, sa na účely odmietnutia práva na odpočítanie dane aplikuje takzvaný Axel Kittel test,
ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Axel Kittel, C-439/04 zo 6. júla 2006. Odborná literatúra (napr. RAKOVSKÝ, P.:
Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str.
102) tieto kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane vykonaného

dokazovania kumulatívne kladne zodpovedané v nasledovnom poradí:
· Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?
· Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
· Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené?

· Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol
a mal vedieť daňový subjekt?
46. Rozsiahla judikatúra Súdneho dvora EÚ (viď napríklad rozsudky vo veciach C-354/03, C-355/03 a
C-484/03 Optigen; C-439/04 a C-440/04 Kittel a Recolta Recycling, či C-80/11 a C-142/11 Mahagébena Dávid) ako podvod na DPH označuje situácie, v ktorých jeden z účastníkov reťazca neodvedie daň
a ďalší si ju odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom smernice
Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica 2006/112“).

Daňový únik však môže predstavovať aj situácia, keď subjekty v reťazci vykazujú nízke vlastné daňové
povinnosti, ktoré môžu byť dôsledkom aj fiktívnych obchodov. Nízka vlastná daňová povinnosť však
môže byť aj dôsledkom systému odpočítavania DPH a nie dôsledkom podvodného konania. Na účely
podvodného konania preto musia daňové orgány preukázať a zdôvodniť, kde a ako došlo k daňovému
úniku, a to tým spôsobom, že uvedú a preukážu, kde mala byť daň zaplatená, no nebola, čím prišiel

fiskus o príjem z DPH. Ak ale došlo len k odpočítaniu dane na vstupe, ktorá bola zaplatená na výstupe
dodávateľom (§ 49 a nasl. zákona o DPH), nie je možné hovoriť o tom, že daň mala byť zaplatená, ale
nebola. Na uvedené rozlišovanie správca dane a žalovaný nateraz rezignovali (bližšie pozri rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk 6/2022 z 27. júna 2024, bod 37).
47. Rovnako Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci Global Ink Trade¸ C-537/22 z 11. januára
2024, bod 58 uviedol, že Smernica 2006/112 sa má vykladať v tom zmysle, že: uvedenej daňovej

správe prináleží jednak presne určiť skutočnosti zakladajúce podvod a preukázať podvodné konanie a
jednak preukázať, že zdaniteľná osoba sa aktívne podieľala na tomto podvode alebo že vedela či mala
vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce toto právo bolo súčasťou uvedeného podvodu, čo nevyhnutne
neznamená identifikáciu všetkých subjektov, ktoré sa podieľali na podvode, ako aj ich jednotlivých
konaní.

48. Kasačný súd zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych
podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/zneužitia práva alebo
účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL,
C-281/20 z 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 z 9. decembra
2021, bod 36). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva

na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci
KemwaterProChemies.r.o.,C-154/20z9.decembra2021,bod34),vprípadepreukazovaniadaňového
podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu
takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak, než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 z 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft,

C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).
49. V práve posudzovanej veci daňové orgány prijali záver, že žalobca neporušil konkrétne ustanovenia
zákona o DPH, ale v súvislosti s posudzovanými zdaniteľnými obchodmi s mäsom bol identifikovaný
podvod na DPH a žalobca vedel alebo mohol vedieť z verejne dostupných zdrojov, že zdaniteľné
obchody sú spojené s podvodným konaním (str. 11 napadnutého rozhodnutia). Správca dane z dôvodu

absencie účtovných dokladov deklarovaného dodávateľa žalobcu spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o.
vychádzal z výstupov z analytického systému KV DPH daňových subjektov EKOLIFE Company, s.r.o.
a Zewill s.r.o., pričom vo vzťahu k spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o. zistil, že táto si v kontrolných
výkazoch na DPH v časti B2 uplatnila odpočítanie dane v sume 133 517,80 eur, z toho 133 427,20 eur od
dodávateľa Zewill s.r.o. a 90 eur od dodávateľa CHLADTRANS AZ, s.r.o. Preverovaný tak bol obchodný

reťazec Zewill s.r.o. › EKOLIFE Company, s.r.o. › CHRIEN, spol. s r.o.
50. Kasačný súd sa zhoduje so správnym súdom v tom, že správca dane a žalovaný v predmetnej veci
náležite neidentifikovali daňový únik, ako základný predpoklad pre konštatovanie neprípustnej účasti
žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Z argumentácie správcu dane a
žalovaného vyplýva, že subdodávateľ žalobcu spoločnosť Zewill s.r.o. priznala daňovú povinnosť vo

vzťahu k obchodným prípadom so spoločnosťou EKOLIFE Company, s.r.o. a spoločnosť EKOLIFE
Company, s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi. Preto len samotná skutočnosť, že správca dane a žalovaný
nevedia vystopovať ďalších subdodávateľov mäsa spoločnosti Zewill s.r.o. (ak títo existujú), hoci ide o
relevantnú indíciu daňového úniku, ešte bez ďalšieho nesvedčí záveru, že v predmetnom obchodnom
reťazci prepojenom so žalobcom aj reálne k daňovému úniku došlo. A to osobitne vtedy, ak zo strany

spoločnosti Zewill s.r.o. bola daňová povinnosť v plnom rozsahu priznaná a uhradená do štátneho
rozpočtu, keď riadne priznanie daňovej povinnosti zo strany spoločnosti Zewill s.r.o. správca dane a
žalovaný nateraz nespochybňujú. V tejto súvislosti je ešte potrebné pripomenúť, že správca dane a
následne žalovaný vychádzali z predpokladu, že hmotnoprávne podmienky na priznanie nároku na
odpočítanie DPH zo sporných faktúr boli splnené (správca dane skonštatoval, že žalobca neporušil

konkrétne ustanovenia zákona o DPH).
51. Kasačný súd neopomína argumentáciu správcu dane a žalovaného, že spoločnosť Zewill s.r.o. si
uplatnila odpočítanie dane v časti B2 kontrolných výkazov v sume 496 eur od dodávateľa T&B, s.r.o.,
a v časti B3 kontrolných výkazov uviedla odpočítanie v sume 119 362,82 eur, z toho 57 084,60 eurod dodávateľa Internet Mall Slovakia s.r.o., 23 283,60 eur od dodávateľa Kika Nábytok Slovensko,
s.r.o. a 38 994,62 eur od dodávateľa OBI Slovakia s.r.o. zo zjednodušených daňových dokladov, čím
si mala ponížiť vlastnú daňovú povinnosť vo vzťahu k štátnemu rozpočtu. Pre predmetný prípad je

však podstatné, či išlo o podvodné poníženie daňovej povinnosti (daňový únik) alebo o legitímne a
legálne poníženie daňovej povinnosti o odpočítanie dane z nákupov tovarov, ktoré spoločnosť Zewill
s.r.o. použila na svoju podnikateľskú činnosť a ďalšie zdaniteľné plnenia (§ 49 a nasl. zákona o DPH).
Nie je pritom relevantné, či tieto výdavky súvisia len s nákupom potravín, ale či súvisia s podnikateľskou
činnosťou spoločnosti Zewill s.r.o. ako takou. Na tieto otázky pritom správca dane a žalovaný vo svojich

rozhodnutiach nedávajú odpoveď. Z kontrolných výkazov neanalyzujú, či spoločnosť Zewill s.r.o. mala
okrem spoločnosti EKOLIFE Company, s.r.o. ďalších obchodných partnerov, či uplatnené odpočítania
dane súvisia s tovarmi, ktoré mohli mať prepojenie s podnikateľskou činnosťou spoločnosti Zewill s.r.o.
(nielen však len s dodávkami pre žalobcu) alebo či ide o fiktívne uplatnené náklady (s ohľadom na ich
množstvo, sídlo predmetnej spoločnosti a ďalšie podozrivé okolnosti jej fungovania a pod.). Rovnako
je v tejto súvislosti tiež potrebné sa zamerať na deklarované obchody medzi spoločnosťou EKOLIFE

Company, s.r.o. a spoločnosťou Zewill s.r.o., na základe ktorých si spoločnosť EKOLIFE Company, s.r.o.
uplatnila odpočítanie od DPH a zistené skutočnosti následne vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach.
52. Inými slovami, správny súd náležite identifikoval vadu v rozhodnutiach daňových orgánov
spočívajúcu v tom, že správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach nevysvetľujú, prečo skutočnosti
deklarované spoločnosťou Zewill s.r.o. v častiach B2 a B3 kontrolných výkazov nepredstavujú legitímne

a legálne uplatnenie práva na odpočítanie dane súladné s § 49 a nasl. zákona o DPH v bežnom
podnikaní spoločnosti, ale predstavujú podvodný daňový únik. Teda nevysvetľujú, prečo ich jediným
alebo prevažným účelom malo byť umelé zníženie daňovej povinnosti (v rozpore s § 49 a nasl. zákona o
DPH) na strane spoločnosti Zewill s.r.o. tak, aby daňová povinnosť vyplývajúca z obchodov prepojených
so žalobcom nemusela byť odvedená do štátneho rozpočtu.

53. Bude preto úlohou správcu dane a žalovaného, aby náležite preukázali a odôvodnili existenciu
podvodného daňového úniku v predmetnom prípade. Kasačný súd nespochybňuje, že správca dane a
žalovaný nie sú povinní identifikovať presne a do podrobností situáciu každého subjektu zapojeného
do obchodného reťazca a ani podrobne a bez akýchkoľvek pochybností vymedziť daňový únik (ako
to už uviedol aj Najvyšší správny súd Českej republiky vo veci č. j. 7Afs 305/2020 z 24. novembra

2022, na ktorú poukazoval aj sťažovateľ v kasačnej sťažnosti). Nakoniec takýto prístup v niektorých
(osobitne zložitých daňových podvodných schémach) nemusí byť ani možný. Nič to však nemení na
tom, že daňové orgány musia zistiť a popísať daňový (podvodný) únik tak, aby bolo možné bezpečne
prijať záver o jeho existencii v obchodnom reťazci. V predmetnej veci je však argumentácia správcu
dane a žalovaného vo vzťahu k tvrdenému podvodnému daňovému úniku na strane spoločnosti Zewill,

s.r.o. nateraz vysvetliteľná (vyvrátiteľná) bežnou obchodnou realitou - legálnym uplatňovaním práva
na odpočítanie dane z bežných nákupov vo vzťahu k celej šírke obchodnej činnosti spoločnosti Zewill
s.r.o. Bude preto úlohou správcu dane a žalovaného, aby túto prezumpciu racionálne spochybnili a
vyargumentovali, prečo tomu tak nie je.
54. Sťažovateľ tiež argumentoval, že v práve posudzovanej veci stačilo, že daňové orgány vysvetlili

fungovanie reťazca ako celku, ktorého bol žalobca súčasťou, a jeho rolu v ňom a nebolo potrebné,
aby poznali všetky články reťazca. K tomuto tvrdeniu kasačný súd uvádza, že toto tvrdenie by platilo
za podmienky, že by daňové orgány skutočne riadne vysvetlili fungovanie podvodného reťazca, v
ktorom bol identifikovaný daňový únik a úlohu žalobcu v ňom. Táto argumentácia však v rozhodnutiach
daňových orgánov absentuje, a to práve z dôvodov už uvedených v bodoch 51 a 52 tohto rozsudku.

Z uvedených dôvodov preto kasačný súd sťažnostné námietky smerujúce k tvrdeniu sťažovateľa, že v
práve posudzovanej veci boli riadne zodpovedané všetky otázky tvoriace tzv. Axel Kittel test, vyhodnotil
za nedôvodné.
55. Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k záveru správneho súdu týkajúceho sa miestnych zisťovaní uviedol,
že tieto sa týkali iného zdaňovacieho obdobia a iného dodávateľského reťazca (bod 37 tohto rozsudku),

tak k uvedenému kasačný súd uvádza, že v prípade, ak správca dane vykonáva daňovú kontrolu
viacerých zdaniteľných období, je na účely naplnenia zákonnej požiadavky na zrozumiteľnosť a
určitosť rozhodnutia potrebné, aby správca dane a následne sťažovateľ (žalovaný) uvádzali vo svojich
rozhodnutiach len skutočnosti týkajúce sa relevantného zdaniteľného obdobia.
56. Vyššie uvedené závery kasačného súdu bez ďalšieho neznamenajú, že žalobcovi musí byť v ďalšom

konaní nevyhnutne priznané právo na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Bude však úlohou
správcu dane a žalovaného, aby v predmetnom prípade náležite zistili a odôvodnili, (i) v čom spočíva
daňový únik a jeho podvodný charakter v rámci identifikovaného obchodného reťazca, (ii) či boli
posudzovanézdaniteľnéobchodyžalobcustýmtokonanímspojenéa(iii)čižalobcavčaseuskutočneniazdaniteľných obchodov dodržal primeranú mieru obozretnosti zodpovedného podnikateľa smerujúcu k
tomu, aby nebol účastný na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Svoje závery pritom
v tomto smere musia racionálne a preskúmateľne odôvodniť a tieto musia mať oporu v administratívnom

spise.
57. V ďalšom konaní preto budú daňové orgány postupovať podľa inštrukcií správneho súdu a
kasačného súdu, ktoré uviedol v bodoch 50 až 55 tohto rozsudku a až následne, po kladnom
zodpovedaní a riadnom odôvodnení prvých troch otázok tzv. Axel Kittel testu, sa daňové orgány
budú venovať posudzovaniu ne/dostatočnosti prijatých opatrení zo strany žalobcu, ktoré prijal na účely

predchádzania jeho zapojenia do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom (rozhodnutie
NajvyššiehosprávnehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Sfk/5/2023z28.apríla2024,bod55),ktorých
posudzovanie by v danom štádiu konania, ako správne uviedol správny súd, bolo naozaj predčasné.
V. Záver
58. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho

posúdenia veci a preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
59. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení
s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 2 SSP tak, že v kasačnom konaní úspešnému žalobcovi priznal úplnú
náhradu trov kasačného konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods.

2 SSP).
60. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení
s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.