Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8518202031
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8518202031.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. U., narodeného XX. V. XXXX, Z. H., O. XXXX/XX,
právne zastúpeného advokátom JUDr. Patrikom Kovalčíkom, Stará Ľubovňa, Námestie sv. Mikuláša 20,
proti žalovanej UNIQA pojišťovna, a.s., IČO: 49240480, Praha 6, Evropská 810/136, Česká republika,
konajúca prostredníctvom organizačnej zložky UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného
členského štátu, IČO: 53812948, Bratislava, Krasovského 3986/15, právne zastúpenej advokátskou

kanceláriou PRK Partners s.r.o., Bratislava, Suché Mýto 1, o zaplatenie 5.125,72 eura s prísl., vedenom
na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod č.k. 1Csp/91/2018-281, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 30. novembra 2023 č. k. 12CoCsp/27/2023-335, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 17. februára 2023 č.k.
1Csp/91/2018-281žalobuzamietol(výrokI.)ažalovanejpriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu
100% (výrok II.).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") uznesením zo dňa 23. septembra 2021

č.k. 19CoCsp/12/2021-217 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo 17. septembra 2020 č. k.
1Csp/91/2018-172,ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej
zaplatenia sumy 5.125,72 eura z titulu nevyplateného poistného plnenia, a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia uviedol, že nemôže ostať
bez náležitého zhodnotenia to, že žalobca cez sociálne siete inzeroval prepravu na trase Slovensko -
Holandsko hoci tvrdil, že túto inzerciu realizoval v prospech tretej osoby a napriek námietke žalovanej

túto osobu nekonkretizoval, preto považoval odvolací súd dané tvrdenie za nepreukázané. Preukázané
však bolo jednoznačne to, že takúto prepravu inzeroval. Žalobca podľa odvolacieho súdu nepreukázal
anisvojetvrdenie,žezakrátkudobu,čiuž38dnínajazdil18.217kilometrov,resp.zadobu21dnínajazdil
10.882 kilometrov využívajúc auto na súkromné účely. Vychádzajúc z uvedeného vyjadril odvolací
súd značné pochybnosti o tvrdení žalobcu, že auto nevyužíval na prepravu za úplatu, ale na osobnú
potrebu. Tvrdenie žalobcu, že tak veľa kilometrov prejazdil na osobnú potrebu označil krajský súd za viac

než pochybné. Vzhľadom na stav vykonaného dokazovania (inzercia žalobcu, množstvo najazdených
kilometrov) a na skutočnosť, že žalobca od roku 2015 má vydanú koncesiu na taxislužbu bez toho,
aby náležite preukázal, že toto auto nepoužíval na prepravu osôb ako taxislužba, považoval odvolací
súd za dosť neuveriteľné. Odvolací súd tiež poukázal na to, že rozhodnutie Okresného úradu Prešov,
odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len „okresný úrad") zo dňa 19. septembra
2018, na ktorom je právoplatnosť vyznačená rovnakého dňa 19. septembra 2018, by nemohla byť

vyznačená, ak by o uvedenom rozhodnutí nebol žalobca informovaný, nakoľko v zmysle jeho poučenia
bolo možné podať proti nemu odvolanie, čo podporuje veľké pochybnosti o charaktere využívania auta.Ak právoplatnosť bola správne vyznačená, musel sa žalobca vzdať práva na odvolanie proti uvedenému
rozhodnutiu, inak právoplatnosť tohto rozhodnutia by bola nesprávne vyznačená, lebo by mohlo toto
rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť až po márnom uplynutí 15 dňovej lehoty na podanie odvolania

odo dňa jeho doručenia žalobcovi. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie
námietky žalovanej ako dôvodné so záverom, že ak žalobca podnikal v oblasti taxislužby neoprávnene,
nie je v možnostiach žalovanej predložiť o tom dôkazy iné, ako ňou boli v konaní produkované a je práve
na žalobcovi, aby vyvrátil všetky tieto pochybnosti.

3. Po zrušení a vrátení veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie a vykonal dokazovanie, z ktorého
ustálil skutkový stav a v odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe prvotných zistení - skutočností
uvádzaných žalobcom a údajov vyplývajúcich z poistnej zmluvy a teda, že zmluvu uzatváral žalobca
ako fyzická osoba a vozidlo malo byť používané na súkromné účely, mal za to, že uvedený zmluvný
vzťah je potrebné posudzovať ako vzťah spotrebiteľský, v rámci ktorého žalobca vystupuje ako fyzická
osoba - spotrebiteľ. Jednou z podstatných otázok v danom konaní bola otázka, či žalobca po uzavretí

poistnej zmluvy dňa 15. augusta 2018, resp. v čase škodovej udalosti (dopravnej nehody dňa 24.
septembra 2018) skutočne užíval poistené motorové vozidla len na súkromné účely alebo ho používal aj
na podnikanie, resp. na prepravu cudzích osôb za odplatu. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané,
že žalobca v období od roku 2015 do času vzniku škodovej udalosti, inzeroval pod svojim menom
na sociálnych sieťach prepravu na trase Slovensko - Holandsko (Slováci a Česi v Holandsku a J.)

a ako kontakt uvádzal telefónne číslo jeho mobilného telefónu. Z inzerátu zo dňa 29. augusta 2018
vyplýva, že žalobca predmetné inzeroval aj počas platnosti poistnej zmluvy (ide o inzeráty pridané v
dňoch 24. augusta 2018 a 29. augusta 2018). Uvedené žalobca nerozporoval, tvrdil však, že inzerátmi
zabezpečoval záujemcov pre inú osobu, ktorú spočiatku neoznačil, no po zrušení rozsudku súdu
prvej inštancie odvolacím súdom oznámil súdu, že touto osobou je S. W.. Žalobca predložil aj čestné

prehlásenie S. W., že v roku 2018 požiadal žalobcu o inzerciu na uvedených platformách z dôvodu,
že v tom čase nemal ako prevádzkovateľ dostatočnú klientelu. Súd prvej inštancie tomuto dôkazu
nepriznal relevanciu a uviedol, že takýto postup získavania zákazníkov by bol neefektívny pre obe
zúčastnené strany a pre záujemcov o dopravu skôr odradzujúci. Žalobca na pojednávaní uviedol, že
celú firmu odovzdal S. W., ktorý v danej činnosti podniká ďalej a že mu odovzdal aj telefónne číslo,

na ktorom dovtedy komunikoval žalobca. Súd prvej inštancie prehlásenie S. W. označil za účelové s
cieľom napomôcť žalobcovi. Žalobca dané tvrdenia okrem uvedeného prehlásenia nepodporil žiadnym
iným hodnoverným dôkazom. V spojitosti s výpoveďou svedkyne (manželky žalobcu) M. U., ktorá mala
podporiť tvrdenie žalobcu o realizovaní dovolenky po Európe, súd prvej inštancie poukázal na značné
rozpory medzi výpoveďou svedkyne a výpoveďou žalobcu. Svedkyňa neoznačila ani jedno mesto či

krajinu v zhode s výpoveďou žalobcu, výpovede sa rozchádzali aj v počte týchto ciest, ako aj v tom, že
žalobca tvrdil, že dovolenku absolvovali sami dvaja, zatiaľ čo svedkyňa uviedla, že niektorých ciest sa
zúčastnila aj ich dcéra. V čestnom vyhlásení svedkyňa prehlásila, že túto dovolenku po Európe a rôzne
cesty v septembri 2018 mala absolvovať s manželom a s deťmi. Súd prvej inštancie uviedol, že tieto
rozpory znižujú hodnovernosť tohto dôkazu do takej miery, že výpoveď a čestné vyhlásenie svedkyne

označil za účelové, v snahe napomôcť žalobcovi. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že v danom čase
realizoval s rodinou cestu po Európe a rôzne výlety, ako aj zdravotné vyšetrenia, súd prvej inštancie
poznamenal, že sa javí priam až neuveriteľné, že by žalobca a ani svedkyňa vo vzťahu k týmto cestám
nedisponovali žiadnym záznamom o ich absolvovaní (napr. fotografie, videá, faktúry, potvrdenia o
platbách, lekárske správy). Žalobca nepredložil žiaden takýto dôkaz, ktorý by podporil jeho tvrdenia o

skutočnom absolvovaní týchto ciest, čo podľa súdu prvej inštancie spochybňuje hodnovernosť tvrdenia
žalobcu do tej miery, že je konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by v období september 2018, vykonal
tieto ním uvádzané jazdy poisteným vozidlom do zahraničia na súkromné účely. Súd prvej inštancie
poukázal aj na to, že žalobca má už od roku 2015 vydanú koncesiu na taxislužbu a dňa 03. septembra
2018 požiadal o zmenu koncesie, vo vzťahu k motorovému vozidlu. Na rozhodnutí okresného úradu

zo dňa 19. septembra 2018 je vyznačená právoplatnosť rovnakým dňom ako je deň vyhotovenia, t.j.
19. septembra 2018, je teda zrejmé, že žalobca musel mať o tomto rozhodnutí vedomosť, nakoľko
rozhodnutie by nemohlo nadobudnúť právoplatnosť tým istým dňom ako bolo vyhotovené, ak by sa
žalobca nebol vzdal práva podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu. Inými slovami povedané, žalobca
samuselvzdaťprávapodaťodvolanieprotiuvedenémurozhodnutiu,tedamuseldisponovaťinformáciou

o jeho vydaní. V tejto súvislosti zdôraznil, že zmena koncesie, týkajúca sa vozidla taxislužby bola
zaevidovaná v systéme M. taktiež už od toho istého dňa, t.j. od 19. septembra 2018. K tvrdeniu žalobcu,
že nevykonával činnosť taxislužby, resp. prepravu osôb za odplatu súd prvej inštancie uviedol, že
by bolo nelogické, aby žalobca požadoval zmenu vozidla pre výkon taxislužby pre udelenú koncesiu(zmenu vozidla), ak by túto činnosť aj skutočne nevykonával. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v uvedenom
období nemal živnostenské oprávnenie a bol vedený na úrade práce, uvedená námietka je irelevantná
a zavádzajúca, pretože v inkriminovanom období taxislužba nebola živnosťou a na jej výkon nebolo

potrebné živnostenské oprávnenie, ale len koncesia, ktorou žalobca disponoval od roku 2015.
3.1. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca používal predmetné auto aj
na iné ako súkromné účely a teda, že žalobcovi už nemožno v tomto konaní naďalej poskytovať ochranu
ako spotrebiteľovi - slabšej strane sporu, nakoľko ponúkaním služieb v oblasti prepravy osôb na trase
Slovensko-Holandskoanáslednourealizácioutýchtoslužieb,sažalobcadostávadopozíciedodávateľa

služieb, preto stráca svoje doterajšie postavenie spotrebiteľa - fyzickej osoby, ktorým sa prezentoval pri
uzatváraní poistnej zmluvy. Na danom základe súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalobca porušil
podmienky uvedené vo Všeobecných poistných podmienkach pre poistenie G. - XXXX/X (ďalej len
„VOP"), a to podmienku v zmysle ktorej poistník/poistený je povinný používať vozidlo výlučne na účely
stanovené výrobcom a dohodnuté v poistnej zmluve. Keďže z poistnej zmluvy vyplýva, že vozidlo malo
byť užívané len na súkromné účely a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca využíval

predmetné auto aj na iné účely, nezodpovedajúce spôsobu užívania predmetného motorového vozidla
podľauzavretejpoistnejzmluvy,žalovanánebolapovinnáposkytnúťžalobcovipoistnéplneniezozmluvy
o havarijnom poistení k poškodenému motorovému vozidlu. Žalobca nedodržal aj ďalšiu podmienku,
keď bezodkladne neoznámil žalovanej zmenu rizika, preto žalovaná bola oprávnená odmietnuť poistné
plnenie. Súd prvej inštancie označil námietku žalobcu o nepodpísaní VOP za neopodstatnenú, keďže

v danom prípade poistná zmluva obsahuje inkorporačnú klauzulu, podľa ktorej poistník prevzal, bol
oboznámený a súhlasí so znením VOP, ktoré upravujú poistenie a sú súčasťou tohto návrhu. Žalobca
uvedenú zmluvu vlastnoručne podpísal a na pojednávaní, že podpis na poistnej zmluve je jeho a že
uvedenú listinu si prevzal. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovi porušením povinností nevzniklo
právo na poistné plnenie od žalovanej, preto nárok žalobcu považoval za neopodstatnený a jeho žalobu

zamietol.
3.2. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP") tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 30. novembra 2023 č. k. 12CoCsp/27/2023-335 rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I) a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania (výrok II.).
4.1. Odvolací súd konštatoval, že žalobca v odvolaní v podstate zopakoval svoju prvoinštančnú
argumentáciu a prezentuje posudzovaný súdny spor cez prizmu ním opakovane prezentovaného

právneho názoru na vec. Odvolací súd uviedol, že žalobca v odvolacom konaní nevzniesol takmer
žiadne nové námietky, s ktorými by sa už súd prvej inštancie nevyporiadal a opätovné zdôvodnenie
ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len opakovaním už
vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie v odôvodnení
napádaného rozhodnutia. Žalobca v odvolaní namietal, že celé odôvodnenie rozsudku súdu prvej

inštancie je len kópiou názorov vyslovených odvolacím súdom a vyvrátených domnienok žalovanej
s absenciou vlastnej úvahy súdu prvej inštancie a vyhodnotením všetkých dôkazov, ktoré predložil v
priebehu konania. S danou námietkou odvolací súd nesúhlasil a poukázal na body 56. až 59. a 61.
odôvodnenia rozsudku, v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočne vyporiadal s dôkazmi predloženými
žalobcom v priebehu konania, jasne a zreteľne uviedol na základe akých skutočností a dôvodov

nepriznal relevanciu žalobcom predloženým čestným vyhláseniam, taktiež sa dostatočne vyporiadal
aj s počtom najazdených kilometrov a otázkou právoplatnosti rozhodnutia o zmene koncesie na
prevádzkovanie taxislužby. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie vyčerpávajúco a podrobne
odôvodnil svoje rozhodnutie, dostatočne sa vyporiadal s námietkami sporových strán a tiež dôkazmi,
ktoré predložili v priebehu konania. Z uvedených dôvodov odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil

odvolací súd za nedôvodné.
4.2. Odvolacím námietkam žalobcu, ktorými namietal nesprávne hodnotenie dôkazov súdom prvej
inštancie odvolací súd nepriznal relevanciu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 192 až § 194 CSP. Odvolacím dôvodom podľa týchtozákonných ustanovení totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej
inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými

závermi. Odvolací súd uviedol, že polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho
záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalobcom, pričom žalobcom namietaná nesprávnosť
vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie
vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že
súd prvej inštancie správne vyhodnotil predložené dôkazy a vec aj správne právne posúdil.

4.3. Odvolací súd uviedol, že žalobca v podanom odvolaní v podstate len polemizoval s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie a opakovane poukázal na skutočnosť, že jeho rozhodnutie je založené
len na domnienkach žalovanej, ktoré nepreukázala, s čím odvolací súd nesúhlasil. V predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu bolo poukázané na to, že nebolo v možnostiach žalovanej
predložiť iné dôkazy, ako ňou boli v konaní produkované, preto bolo práve na žalobcovi, aby vyvrátil
všetky tieto pochybnosti. V spojitosti s uvedeným odvolací súd uviedol, že ak strana ponúkne súdu

tvrdenie a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
presúva na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o
spornej skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Z uvedeného
dôvodutakdošlokpresunutiudôkaznéhobremenanažalobcu,ktorýtakmalvpriebehuprvoinštančného
konania príležitosť ponúknuť iný obraz o žalovanou tvrdených skutočnostiach, ktoré mali relevanciu

v spore. Súd prvej inštancie vyhodnotil tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom na podporu jeho
tvrdení a dospel k záveru, že tieto hodnoverne nepreukázali žalobcove tvrdenia, s čím sa odvolací
súd stotožnil. Odvolací súd dodal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
nemožno podľa jeho názoru dospieť k záveru o vyhodnotení dôkazov bez vlastného názoru, keďže
z odôvodnenia rozsudku jasne vyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru o znížení

hodnovernostičestnýchvyhláseníS.W.amanželkyžalobcu,atedaprečotietodôkazynebolispôsobilév
konečnom dôsledku dospieť k záveru o unesení preneseného dôkazného bremena žalobcom. Napokon
žalobca označil za neštandardné a odvážne tvrdenia súdu prvej inštancie v bode 57. odôvodnenia
poukazujúc na nevedomosť súdu o zdravotnom stave svedkyne, k čomu odvolací súd uviedol, že na
túto skutočnosť žalobca nepoukazoval v doterajšom priebehu konania, preto súd prvej inštancie nemal

dôvod sa zaoberať prípadnou otázkou zdravotného stavu svedkyne pri hodnotení dôkazov. Odvolací
súd vyhodnotil dané odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné.
4.4. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa právoplatnosti o zmene koncesie
a využívania vozidla na súkromné účely, keďže žalobca v podanom odvolaní opätovne iba polemizoval s
rozhodnutím súdu prvej inštancie, nepreukázal žiadne dôkazy a nepoukázal na žiadne pochybenia súdu

prvej inštancie, ktoré by boli spôsobilé dospieť k opačnému záveru. Pokiaľ ide o charakter predmetného
sporu, súd prvej inštancie taktiež podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne a presvedčivo v bode 62.
rozsudku zdôvodnil, prečo spočiatku považoval predmetný spor za spotrebiteľský a z akých dôvodov
mal za to, že ďalej už nemožno predmetný spor považovať za spotrebiteľský a žalobcovi tak priznať
postavenie spotrebiteľa. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd, keďže po zrušení a vrátení

veci súdu prvej inštancie vyplynulo z ďalšieho dokazovania, že žalobca nevyužíval auto, ktoré bolo
predmetom poistenia len na súkromné účely. Z uvedeného dôvodu mal odvolací súd za neopodstatnené
aj tie odvolacie námietky, ktorými žalobca namietal porušenie jeho práv ako spotrebiteľa. Rovnako za
nedôvodnú označil odvolací súd aj námietku žalobcu, ktorou v závere svojho odvolania namietal, že
nemohol navrhnúť doplnenie dokazovania vo vzťahu k zníženiu poistného plnenia, pretože mal stále za

to, že predmetný spor má spotrebiteľský charakter. V tomto smere odvolací súd poukázal na to, že aj
keby mal predmetný spor spotrebiteľský charakter, uvedené by žalobcu ako spotrebiteľa nezbavovalo
navrhnúť dôkazy svedčiace v jeho prospech, o to viac, že v priebehu konania bol zastúpený advokátom.
Z uvedených dôvodov aj tieto námietky žalobcu označil odvolací súd za nedôvodné a účelové.
4.5.Odvolacísúdskonštatoval,žežalobcavpriebehuodvolaciehokonanianepreukázaltakénedostatky

a pochybenia v postupe súdu prvej inštancie, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozsudku.
4.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcov v plnom rozsahu.

5. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ") podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP. Dovolateľ zároveň v zmysle § 444 CSP navrhol
odklad právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu. Dovolateľ poukázal na uznesenieodvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil posúdenie a vyhodnotenie charakteru poistnej zmluvy
uzatvorenej medzi stranami sporu súdom prvej inštancie ako spotrebiteľského. Podľa názoru dovolateľa
súd prvej inštancie po vrátení veci zmenil charakter sporu bez náležitého zistenia, vyhodnotenia dôkazov

a bez ďalšieho vlastného názoru opierajúc sa len o vyjadrenia žalovanej založeného na domnienkach
a tiež na domnienkach vlastných súdu prvej inštancie. Dovolateľ má za to, že uvedené nemohol v
konaní ani namietať, prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania v tomto smere, pretože mal stále za
to, že spor medzi účastníkmi má charakter spotrebiteľský, pričom vychádzal z predbežného právneho
posúdenia, ako aj z uznesenia odvolacieho súdu. Dovolateľ uviedol, že súd prvej inštancie charakter

sporu zmenil až v rámci krátkeho oboznámenia odôvodnenia po vyhlásení rozsudku prvej inštancie
zo dňa 17. februára 2023 sp. zn. 1Csp/91/2018. Pokiaľ ide o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
dovolateľ ho vo výrokovej časti považuje za nesprávny a nemôže sa stotožniť s jeho odôvodnením.
Podľa názoru dovolateľa súd rovnako ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd iba zhrnul vyjadrenia
žalovanej k odvolaniu a tiež písomné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ uviedol, že
súd prvej inštancie a odvolací súd bez dôkazu vyslovili názor, že dovolateľ (žalobca) poskytoval služby

za odplatu, teda taxi službu. Takéto závery bez jediného svedka, jedinej listiny preukazujúcej existenciu
veci sú podľa mienky dovolateľa vážnym porušením práv žalobcu zo strany súdu. Dovolateľ uviedol,
že súdy nevzali do úvahy obsah listiny Okresného úradu Prešov zo dňa 13. mája 2020 a jeho prílohu
(ďalej len „listina OÚ). Súdy vo svojich rozhodnutiach poukázali iba na dátum právoplatnosti listiny OÚ
a skutočnosť, že sa dovolateľ musel vzdať práva podať odvolanie. Bez ohľadu na to, že dovolateľ v

predošlých podaniach poukázal na možnú chybu v písaní pri dátume právoplatnosti, nepochybne je
dôležitý pre rozhodnutie vo veci obsah listiny OÚ a tiež dátum kedy si žalobca prevzal koncesiu, a to
dňa 28. septembra 2018, teda dátum kedy žalobca mal skutočne dispozičné právo s koncesiou pre
konkrétne motorové vozidlo a mohol nahlásiť zmenu žalovanému. Súd prvej inštancie a odvolací súd
v rozhodnutiach nesprávne posudzujú obdobie koncesie a využívania vozidla od roku 2015, pretože

vozilo ktoré je predmetom poistnej zmluvy a tej zmluvy, z ktorej vyplýva nárok uplatňovaný v tomto
konaní, zakúpil žalobca až v roku 2018 na presne špecifikovaný účel v poistnej zmluve, a to súkromný.
Fyzická, či právnická osoba môžu mať vydanú koncesnú listinu, avšak vlastniť môžu viacero vozidiel,
na ktoré koncesná listina platná nemusí byť. Dovolateľ dodal, že súdy nevzali do úvahy ani to, že pre
platnosť koncesie na konkrétne vozidlo musí byť kumulatívne splnená aj podmienka uvedená v listine

OÚ zo dňa 13. 05. 2020 v bode 4 písm. c). Tieto skutočnosti obhliadajúci technik po škodovej udalosti
žalovanej nikdy nepotvrdil a odporúčal opravu vozidla. Ďalej dovolateľ poukázal na to, že odvolací súd
sa vôbec nezaoberal tým, čo dovolateľ uviedol už v odvolaní a síce, že cit.: „zmena koncesie nie je
zmena rizika podľa čl. 7 bod 1 písm. d. Všeobecných poistných podmienok (ďalej len „VPP"), a že
riziko v zmysle poistnej zmluvy ktorá je obsahom spisu v tomto spore je dopravná nehoda, škoda

na vozidle, opakovane uvedieme nie zmena koncesie, alebo získanie koncesie" a tiež že „nevieme
a nemôžeme posúdiť kedy si mal žalobca splniť oznamovaciu povinnosť vzhľadom na definovanie
lehoty vo VPP." Rovnako sa podľa dovolateľa súdy nezaoberali ani tým, či žalovaný na základe čl. 7
bod 1 písm. d. a l/ (pozn. bez ohľadu na charakter sporu) je oprávnený odmietnuť plnenie, či nie je
oprávnený len znížiť plnenie, napr. o čiastku, ktorú by žalobca zaplatil na poistnom za rovnaký predmet

poistnej zmluvy, avšak už nie ako spotrebiteľ, ale už ako podnikateľ. Dovolateľ uvedené v konaní ani
nemohol namietať, prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania v tomto smere, pretože stále mal za to,
vzhľadom na predbežné právne posúdenie, nepochybne aj uznesenie odvolacieho súdu, že spor medzi
účastníkmi tohto konania má charakter spotrebiteľský. Ak súd prvej inštancie zmenil v tomto smere
názor (na posudzovanie žalobcu) tak mal podľa dovolateľa poskytnúť následne nové právne posúdenie

a aj priestor na doplnenie dokazovanie, no súd prvej inštancie neuviedol nové právne posúdenie a ani
neposkytol stranám priestor na doplnenie dokazovania. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozsudok odvolacieho súdu
zmenil a sám vo veci rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 5.125,72 eura spolu
s úrokom s omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.125,72 eura od 18. októbra 2018 do zaplatenia,

žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%, žalobcovi priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100% a žalobcovi priznáva nárok
na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

6. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že pokiaľ dovolateľ nesúhlasí so skutkovými závermi, ku

ktorým dospel súd prvej inštancie a odvolací súd a má za to, že k nim dospeli bez dôkazov, žalovaná je
toho názoru, že súd prvej inštancie sa veľmi precíznym spôsobom vysporiadal s jednotlivými dôkazmi,
hodnotiac ich najprv jednotlivo a následne vo vzájomných súvislostiach. Odkazujúc na odbornú literatúru
a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná uviedla, že dovolací súd nie je oprávnenýpreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, keďže v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie. Podľa žalovanej dovolateľ dovolaním sleduje, aby dovolací súd vykonal revíziu
skutkových záverov súdov nižších inštancií, čo však v dovolacom prieskume napadnutého rozhodnutie

nie je prípustné. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je žalovaná toho názoru, že
dovolateľ neuviedol taký nesprávny procesný postup súdu, ktorý mu znemožnil uskutočňovať procesné
právavtakejmiere,žedošlokporušeniujehoprávanaspravodlivýproces,dovolanietakniejeprípustné.
Žalovanejniejezrejmé,akýkonkrétnypostupodvolaciehosúdupovažujedovolateľzanesprávnyaktorý
by predstavoval zásah do práva na spravodlivý proces. V otázke posúdenia charakteru sporu súdmi

nižšej inštancie žalovaná uviedla, že dovolateľ nepodal dovolanie z dôvodov podľa § 421 CSP a preto
nepovažuje za účelné sa vyjadrovať k otázkam údajného nesprávneho právneho posúdenia veci, aj
keď má za to, že všetky právne otázky boli zo strany súdov posúdené správne. Žalovaná dovolaciemu
súdu navrhla, aby dovolanie odmietol (alternatívne, aby dovolanie zamietol) a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre
uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, pričom dospel k záveru, že dovolanie dovolateľa je

prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f) CSP) aj dôvodné.

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho

konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

10. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu

do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní
pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou

súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením práva

na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

12. V podmienkach dovolacieho konania je už vyabstrahovaný vzťah medzi povinnosťou strany v spore
uviesť právne relevantnú argumentáciu a povinnosť dovolacieho súdu na túto argumentáciu reagovať, a
to jednak v § 431 ods. 2 CSP (resp. aj v § 432 ods. 2 CSP), ktorý vymedzuje povinnosť dovolateľa uviesť,
v čom spočíva vada zmätočnosti (resp. aj nesprávnosť právneho posúdenia) a jednak v § 440 CSP,podľa ktorého je dovolací súd viazaný námietkami, ako ich prezentoval v dovolaní samotný dovolateľ
(m. m. I. ÚS 147/2024). Zákonnom určená viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi pritom
nie je samoúčelná, ale sleduje dôsledné zachovávanie dispozičného princípu, princípu právnej istoty

a procesnej zodpovednosti strán za ochranu svojich práv (I. ÚS 633/2024). Dovolateľ dovolaním
namieta (i) nesprávne hodnotenie dôkazov vedúce k nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdov
nižšej inštancie, (ii) nestotožňuje s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu, ktorý súd sa nedostatočne
vysporiadal s jeho argumentáciou preukazujúcou a odôvodňujúcou ním uplatnený nárok, ergo odvolacie
rozhodnutie je podľa jeho názoru nepreskúmateľné a (iii) absenciu predbežného právneho posúdenia s

následkom prekvapivosti napadnutého rozsudku.

13. Dovolateľ namietal, že súdy nevzali do úvahy obsah listiny Okresného úradu Prešov zo dňa 13. mája
2020 a jeho prílohu (na č. l. 141), že vo svojich rozhodnutiach poukázali iba na dátum právoplatnosti
listiny OÚ a skutočnosť, že sa musel vzdať práva podať odvolanie. Bez ohľadu na to, že v predošlých
podaniachpoukázalnamožnúchybuvpísanípridátumeprávoplatnosti,podľadovolateľajenepochybne

dôležitý pre rozhodnutie vo veci obsah listiny OÚ a tiež dátum kedy si žalobca prevzal koncesiu,
a to dňa 28. septembra 2018, teda dátum kedy mal skutočne dispozičné právo s koncesiou pre
konkrétne motorové vozidlo a mohol nahlásiť zmenu žalovanému. Súd prvej inštancie a odvolací súd
v rozhodnutiach podľa dovolateľa nesprávne posudzujú obdobie koncesie a využívania vozidla od roku
2015, pretože vozilo ktoré je predmetom poistnej zmluvy a tej zmluvy, z ktorej vyplýva nárok uplatňovaný

v tomto konaní, zakúpil žalobca až v roku 2018 na presne špecifikovaný účel v poistnej zmluve, a to
súkromný. Dovolateľ dodal, že súdy nevzali do úvahy ani to, že pre platnosť koncesie na konkrétne
vozidlo musí byť kumulatívne splnená aj podmienka uvedená v listine OÚ zo dňa 13. 05. 2020 v bode
4 písm. c). Tieto skutočnosti obhliadajúci technik po škodovej udalosti žalovanej nikdy nepotvrdil a
odporúčal opravu vozidla. Dovolateľ tak namietal neúplné a nesprávne vyhodnotenie dôkazov.

14. V danej súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných
oprávnení účastníka konania, resp. strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1998, R 125/1999, R 42/1993,

1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011,
6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý
dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné,
neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Pričom za porušenie práva na spravodlivý proces nemožno považovať

ani iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na
dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Preto podľa názoru dovolacieho súdu, nie je
bez ďalšieho dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nedostatočné
zistenie, resp. ustálenie skutkového stavu či nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, prípadne len
tých, na ktoré sporová strana upriamila pozornosť počas konania alebo nesprávne či iné vyhodnotenie

niektorého dôkazu, z čoho vychádzala i námietka žalobcu z predchádzajúceho bodu. tak obstáť nemôže.
A pokiaľ sa dovolateľ staval proti nevzatiu súdmi do úvahy obsah listiny Okresného úradu Prešov zo
dňa 13. mája 2020 a jeho prílohu (na č. l. 141), túto námietku dovolateľ uplatnil až v dovolacom konaní,
čím v podstate znemožnil odvolaciemu súdu sa ňou reálne zaoberať.

15. Dovolateľ tiež namietal, že „súd prvej inštancie a odvolací súd bez dôkazu vyslovili názor, že
žalobca poskytoval služby za „odplatu", teda taxi službu: Prvoinštančný súd v ods. 59 Rozsudku
1Csp/91/2018 bez akýchkoľvek dôkazov, priamych či nepriamych jednoducho uzavrel, citujeme: „...je
potrebné konštatovať, že uvedené motorové vozidlo žalobca využíval nielen na súkromné účely, ako
je uvedené v poistnej zmluve, ale aj na iný účel, t. j. prepravu osôb za úplatu." Odvolací súd v ods. 7

Rozsudkom 12CoCsp/27/2023 - 335 uzavrel, citujeme: „...nakoľko ponúkaním služieb v oblasti prepravy
osôb na trase Slovensko - Holandsko a následnou realizáciou týchto služieb, sa žalobca dostáva
do pozície dodávateľa služieb, preto stráca svoje doterajšie postavenie spotrebiteľa - fyzickej osoby,
ktorým sa prezentoval pri uzatváraní poistnej." Súdy nemôžu svojvoľne bez dôkazov konštatovať a ani
uzavrieť, že šlo „o prepravu osôb za úplatu", alebo že keď žalobca službu ponúkal tak aj skutočne

službu realizoval. Takéto závery bez jediného svedka, jedinej listiny preukazujúcej existenciu veci
sú vážnym porušením práv žalobcu zo strany súdu. Ak by žalobca, žalovaný alebo ktokoľvek iný
inzeroval, inak ponúkal napríklad predaj motorového vozidla, nemôžeme predsa náležite po zistení
trebárs zmeny v osobe vodiča uzavrieť, že sa zmenil skutočný vlastník motorového vozidla a došlo ajk jeho skutočnému predaju, keď nemáme v rukách kúpnopredajnú zmluvu alebo technický preukaz.
Obdobne je to nepochybne s preukázaním či služby realizované boli alebo nie /pozn. listinné dôkazy,
doklady o úhradách, svedecké výpovede a iné/." Dovolateľ teda namietal, že súd prvej inštancie a

odvolací súd bez vykonania dôkazov dospel ku skutkovým záverom preukazujúcim, že v danom prípade
išlo o prepravu osôb za úplatu.

16. V odôvodnení rozsudku odvolací súd v bode 21. konštatoval, že „V predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu bolo poukázané na to, že nebolo v možnostiach žalovanej predložiť

iné dôkazy, ako ňou boli v konaní produkované, preto bolo práve na žalobcovi, aby vyvrátil všetky
tieto pochybnosti. V prípade, ak teda sporová strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí
vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu, ktorú
následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ je
to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Z uvedeného dôvodu tak došlo k presunutiu
dôkazného bremena na žalobcu, ktorý tak mal v priebehu prvoinštančného konania príležitosť ponúknuť

iný obraz o žalovanou tvrdených skutočnostiach, ktoré mali relevanciu v spore. Súd prvej inštancie
vyhodnotil tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom na podporu jeho tvrdení a dospel k záveru, že
tieto hodnoverne nepreukázali žalobcove tvrdenia, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd len dopĺňa, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie nemožno podľa jeho názoru dospieť k záveru o vyhodnotení dôkazov bez

vlastného názoru, keďže z odôvodnenia rozsudku jasne vyplýva, na základe akých skutočností dospel k
záveru o znížení hodnovernosti čestných vyhlásení S. W. a manželky žalobcu, a teda prečo tieto dôkazy
neboli spôsobilé v konečnom dôsledku dospieť k záveru o unesení preneseného dôkazného bremena
žalobcom. Napokon žalobca označil za neštandardné a odvážne tvrdenia súdu v bode 57. odôvodnenia
poukazujúc na nevedomosť súdu o zdravotnom stave svedkyne, k čomu je potrebné uviesť, že na

túto skutočnosť žalobca nepoukazoval v doterajšom priebehu konania, preto súd prvej inštancie nemal
dôvod sa zaoberať prípadnou otázkou zdravotného stavu svedkyne pri hodnotení dôkazov. Z uvedených
dôvodov tieto odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.".

17. V zmysle judikatúry najvyššieho súdu platí, že pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie

podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu,
ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ
je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného bremena fakticky
znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej okolnosti, ktorá
má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní posudzuje kvalitu a

rozsah tvrdení a dôkazov ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom
hodnotenie dôkazov je zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP) (2Cdo/344/2020).

18. K námietke dovolateľa, ktorou namietal že súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd svojvoľne a
bez dôkazov dospeli k skutkovému záveru, že dovolateľ realizoval prepravu osôb za úplatu, vzhľadom

na uvedené najvyšší súd konštatuje, že sa stotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu a je toho
názoru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vyporiadal s dôkazmi, ktoré
žalobca predložil - najmä pokiaľ ide o to, že dostatočne zreteľne uviedol na základe akých skutočností a
dôvodov nepriznal relevanciu čestným vyhláseniam a dostatočne sa vyporiadal aj s počtom najazdených
kilometrov. Najvyšší súd pri hodnotení uvedených dôkazov odvolacím súdom (resp. súdom prvej

inštancie) neidentifikuje porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 10 CSP) a ani svojvoľnosť
pri prijatí skutkového záveru, že v danom prípade išlo o prepravu osôb za úplatu.

19. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom

konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami,

na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). Vrámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,
avšak ako to vyplýva aj z predchádzajúceho bodu, tieto vady žalobca kvalifikovane nenamietal.

20. Právo na spravodlivý proces je jasne koncipované ako samostatné subjektívne verejné právo

každého jednotlivca voči štátu (súdu) ako povinnému subjektu na poskytnutie náležitej právnej ochrany v
takom procese, ktorý maximálne garantuje spravodlivý výsledok (nie však priaznivý výsledok). Definovať
toto základné právo je veľmi zložité, lebo je jedným zo základných stavebných pilierov právneho štátu
(čl. 1 ods. 1 ústavy) a spravodlivej spoločnosti.

21. Porušením základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

či čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení chýba určitá časť skutočností,
ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr - pokiaľ ich strana sporu namietala, ale krajský
súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by
napr. dostatočným spôsobom odôvodnil ich irelevantnosť; pokiaľ krajský súd takto v prejednávanej veci
postupoval,dopustilsaokreminéhoajsvojvôle,zakázanejvčl.2ods.2ústavy.Obdobneakovskutkovej

oblasti, i v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú podobné
následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodovania, čo je však v rozpore nielen s
požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež i zásadami spravodlivého procesu.

22. Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia

§ 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/7/2019) alebo
prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe
zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola sporovej strane odňatá možnosť právne a skutkovo
argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako

významná pre jeho rozhodnutie.

23. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so

všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

24. Dovolateľ dovolaním namietal aj to, že súd prvej inštancie a odvolací súd v rozhodnutiach opomenuli
a vôbec sa nezaoberali jeho argumentáciou, ktorou poukázal na to, že cit.: „zmena koncesie nie je

zmena rizika podľa čl. 7 bod 1 písm. d. Všeobecných poistných podmienok (ďalej len „VPP"), a že riziko
v zmysle poistnej zmluvy ktorá je obsahom spisu v tomto spore je dopravná nehoda, škoda na vozidle,
opakovane uvedieme nie zmena koncesie, alebo získanie koncesie a tiež že, nevieme a nemôžeme
posúdiť kedy si mal žalobca splniť oznamovaciu povinnosť vzhľadom na definovanie lehoty vo VPP."
Rovnako sa podľa dovolateľa súd prvej inštancie a odvolací súd nezaoberali ani tým, či žalovaný na

základe čl. 7 bod 1 písm. d. a l/ (pozn. bez ohľadu na charakter sporu) je oprávnený odmietnuť plnenie,
či nie je oprávnený len znížiť plnenie, napr. o čiastku, ktorú by žalobca zaplatil na poistnom za rovnaký
predmet poistnej zmluvy, avšak už nie ako spotrebiteľ, ale už ako podnikateľ.25. Najvyšší súd konštatuje, že z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že ak všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaujme k podstatným
argumentom oboch procesných strán dostatočné stanovisko, je toto odôvodnenie nedostatočné,

nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu pritom
skutočne vyplýva, že odvolací súd k argumentácii žalobu podľa predchádzajúceho bodu predostretej
ním v rámci odvolania voči rozsudku súdu prvej inštancie svoje stanovisko nezaujal, čo podnieťuje
záver, že odvolací súd danú argumentáciu považoval za nepodstatnú. Avšak aj pre prípad naozajstnej
nepodstatnosti námietky strany v opravnom prostriedku by zrejme nemala chýbať argumentácia

spôsobilá presvedčiť, prečo to je tak v danej situácii. Pokiaľ takáto argumentácia chýba a námietka je
skutočne nepodstatná, t.j. nespôsobilá ovplyvniť výsledok rozhodnutia, chýbajúca argumentácia má za
následok tzv. inú procesnú vadu, ktorej intenzita ale nie je spôsobilá založiť (až) porušenie práva na
spravodlivý súdny proces, pričom práve o takúto situáciu ide i v danom prípade a to z nasledujúcich
dôvodov.

26. Najvyšší súd z obsahu spisového materiálu zistil, že uvedenú argumentáciu žalobca uplatnil až
v rámci odvolania voči rozsudku súdu prvej inštancie. Uvedené námietky tak predstavujú tzv. novoty
v odvolacom konaní, na ktoré mohol odvolací súd prihliadnuť a vziať ich pri prejednávaní podaného
odvolania do úvahy len za predpokladu naplnenia niektorého z taxatívne vymedzených dôvodov podľa
§ 366 CSP, čo ale nebol daný prípad.

27. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). V
sporovom konaní sa uplatňuje zásada koncentrácie konania, ktorá znamená, že prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany sú koncentrované vo fáze konania pred súdom prvej inštancie,

ktoré s odvolacím konaním predstavuje jeden celok. V materiálnom zmysle zákonná koncentrácia
konania znamená, že vyhlásenie dokazovania za skončené pred súdom prvej inštancie predstavuje
moment v dokazovaní, po ktorom už na účely ďalšieho čiže odvolacieho konania nebudú v zásade nové
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany prípustné. Zákonná koncentrácia konania
je totožná s princípom neúplnej apelácie, ktorý platí pre odvolacie sporové konanie.

28. Na druhej strane, odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať
na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak
sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka
z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo
obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie (I. ÚS 10/2017). Zároveň z
povahy predmetných ustanovení vyplýva, že ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody podľa §

365 ods. 1 písm. b), e) až h) CSP, právo na uvedenie prípadných novôt bude podmienené nezavinením
doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Bolo preto úlohou samotného žalobcu v postavení
odvolateľa v odvolaní dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej
obrany, ktoré uvádzal „až teraz", nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Tento
predpoklad ale dovolateľ úspešne nesplnil, preto odvolací súd na jeho námietky prihliadať ani nemohol.

29. Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd konštatuje, že na námietky dovolateľa, ktorými namietal, že sa
odvolací súd s jeho argumentáciou nezaoberal a vo svojom rozhodnutí nevyporiadal, neprihliadol.

30. Dovolateľ namietal aj to, že sa súd prvej inštancie a odvolací súd nezaoberali ani tým, či žalovaný na

základe čl. 7 bod 1 písm. d. a l/ (pozn. bez ohľadu na charakter sporu) je oprávnený odmietnuť plnenie,
či nie je oprávnený len znížiť plnenie, napr. o čiastku, ktorú by žalobca zaplatil na poistnom za rovnaký
predmet poistnej zmluvy, avšak už nie ako spotrebiteľ, ale už ako podnikateľ. Dovolateľ v tejto súvislosti
zdôraznil,žeuvedenévkonaníaninemoholnamietať,prípadnenavrhnúťdoplneniedokazovaniavtomto
smere,pretožestálemalzato,vzhľadomnapredbežnéprávneposúdenie,akoajuznesenieodvolacieho

súduzodňa23.septembra2021č.k.19CoCsp/12/2021-217,žespormedziúčastníkmitohtokonaniamá
charakter spotrebiteľský. V súvislosti s charakterom sporu dovolateľ uviedol, že „po zmene charakteru
sporu až vydaním druhého rozhodnutia v prvej inštancii vznikol priestor na ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli a mohli byť uplatnené z jednej či druhejsporovej strany práve v konaní. Je mimo profesionality tvrdiť, že žalobca bol zastúpený advokátom,
a teda mohol navrhovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany už v konaní na súde prvej
inštancie. Takéto tvrdenie odvolacieho súdu /pozn. zrejme vyčítané z vyjadrenia žalovanej/ je nelogické

a nesprávne vzhľadom na súdom prvej inštancie uplatnený § 181 ods. 2 CSP /pozn. ešte pred vrátením
vecinasúdprvejinštancie/,spoukazomajnakoncentráciukonania,nestrannosť,zásadurovnostioboch
strán, či v neposlednom rade počet dôkazov predložených žalobcom voči počtu dôkazov predložených
žalovaným."

31. Najvyšší súd konštatuje, že v bode 25. odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa
zo dňa 17. septembra 2020 č. k. 1Csp/91/2018 - 172 je uvedené, že: „Prvoinštančný súd posúdil
uvedený zmluvný vzťah, založený poistnou zmluvou, ako vzťah spotrebiteľský a z tohto dôvodu
skúmal dodržanie povinností žalobcu ako dodávateľa z pohľadu ochrany spotrebiteľa." S uvedeným
vymedzením charakteru sporu súdom prvej inštancie sa stotožnil odvolací súd v bode 21. odôvodnenia
rozsudku zo dňa 23. septembra 2021 č. k. 19CoCsp/12/2021 - 217. Po zrušení a vrátení veci dovolacím

súdom súd prvej inštancie v bode 62. odôvodnenia uviedol nasledovné: „... keď v konaní nebolo
preukázané, že by žalobca využíval auto T. W. na účely uvedené v poistnej zmluve, t.j. len na súkromné
účely, ale na základe reťazca všetkých vo veci vykonaných dôkazov je možné vyvodiť záver, že žalobca
používal predmetné auto aj na iné ako súkromné účely, žalobcovi už nemožno v tomto konaní naďalej
poskytovať ochranu ako spotrebiteľovi - slabšej strane sporu, nakoľko ponúkaním služieb v oblasti

prepravy osôb na trase Slovensko - Holandsko a následnou realizáciou týchto služieb, sa žalobca
dostáva do pozície dodávateľa služieb, a preto stráca svoje doterajšie postavenie spotrebiteľa - fyzickej
osoby, ktorým sa prezentoval pri uzatváraní poistnej zmluvy." Odvolací súd sa s týmto stotožnil a dodal
v bode 23. odôvodnenia rozsudku, že „s týmto záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, keďže po zrušení
a vrátení veci súdu prvej inštancie vyplynulo z ďalšieho dokazovania, že žalobca nevyužíval auto,

ktoré bolo predmetom poistenia len na súkromné účely. Z uvedeného dôvodu sú tak neopodstatnené
aj tie odvolacie námietky, ktorými žalobca namietal porušenie jeho práv ako spotrebiteľa. Obdobne
za nedôvodnú možno označiť aj námietku žalobcu, ktorou v závere svojho odvolania namietal, že
nemohol navrhnúť doplnenie dokazovania vo vzťahu k zníženiu poistného plnenia, pretože mal stále za
to, že predmetný spor má spotrebiteľský charakter. Tu odvolací súd poukazuje na to, že aj keby mal

predmetný spor spotrebiteľský charakter, uvedené by žalobcu ako spotrebiteľa nezbavovalo navrhnúť
dôkazy svedčiace v jeho prospech, a to aj o to viac, že v priebehu konania bol zastúpený advokátom. Z
uvedených dôvodov preto aj tieto námietky žalobcu možno označiť za nedôvodné a účelové." Dovolateľ
tak namietal absenciu polemiky v rámci predbežného právneho posúdenia o otázke zmeny charakteru
sporu (či je spotrebiteľský alebo nie) čo mu malo zabrániť v možnosti uplatňovať ďalšie prostriedky

procesnej obrany a procesného útoku. K uvedenej námietke dodal, že „je mimo profesionality tvrdiť, že
žalobca bol zastúpený advokátom, a teda mohol navrhovať prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany už v konaní na súde prvej inštancie. Takéto tvrdenie odvolacieho súdu /pozn. zrejme vyčítané
z vyjadrenia žalovanej/ je nelogické a nesprávne vzhľadom na súdom prvej inštancie uplatnený § 181
ods. 2 CSP /pozn. ešte pred vrátením veci na súd prvej inštancie/, s poukazom aj na koncentráciu

konania, nestrannosť, zásadu rovnosti oboch strán, či v neposlednom rade počet dôkazov predložených
žalobcom voči počtu dôkazov predložených žalovaným."

32. Najvyšší súd v otázke inštitútu predbežného právneho posúdenia a jeho významu pre konanie
poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej predbežné právne

posúdenie ako osobitý komunikačný nástroj materiálneho vedenia sporu prispieva nielen k efektivite
konania, ale aj k predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a v konečnom dôsledku k naplneniu základných
práv strán sporu. Svoje miesto má predovšetkým na začiatku konania, no jeho aplikáciu nemožno vylúčiť
ani v neskoršom štádiu konania, odvolacie konanie nevynímajúc (§ 378 ods. 1 v spojení s § 181 ods.
2 CSP). Pri zopakovaní dokazovania by aj odvolací súd mal dať stranám najavo, akú skutkovú otázku

a z akého dôvodu rieši. To však môže vyplynúť aj z jeho postupu, ktorý nadväzuje na úkony strán tak,
ako tomu bolo v spore sťažovateľa, ktorý mal aj v konaní o odvolaní dostatočný priestor na to, aby
identifikoval a reagoval na rozhodujúcu a skutkovo spornú okolnosť (III. ÚS 205/2022).

33. Najvyšší súd konštatuje, že zo spisového materiálu je zrejmé, že v otázke posúdenia charakteru

sporu, resp. pred zmenou posúdenia charakteru sporu súdom prvej inštancie po zrušení a vrátení veci
dovolacím súdom, neprebehla v konaní právna polemika v rámci predbežného právneho posúdenia.
Najvyšší súd uvádza, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán
na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu,aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie
tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa
pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo

právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej
procesných práv (1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020).

34. Najvyšší súd v danom prípade akcentuje, že aj keď sa voči charakteru sporu ako spotrebiteľským,
tak ako ho vymedzil súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17. septembra 2020 č. k. 1Csp/91/2018,

odvolací súd v rozsudku zo dňa 23. septembra 2021 č. k. 19CoCsp/12/2021 - 217 výslovne nevymedzil,
a nedošlo ani k explicitnej právnej polemike o charaktere daného sporu, z rozsudku odvolacieho súdu je
bezpečne zrejmé, že otázka, či dovolateľ využíval motorové vozidlo ako spotrebiteľ (t. j. výlučne pre na
súkromnéúčely)alebohovskutočnostivyužívalnaprepravuosôbzaúplatuvrámcipodnikaniabolaužv
tejto fáze sporu vysoko spornou. V odôvodnení predmetného rozsudku odvolací súd uviedol, že žalobca
nepreukázal ani svoje tvrdenie, že za krátku dobu, či už 38 dní najazdil 18.217 kilometrov, resp. za dobu

21 dní najazdil 10.882 kilometrov využívajúc auto na súkromné účely. Vychádzajúc z uvedeného vyjadril
odvolací súd značné pochybnosti o tvrdení žalobcu, že auto nevyužíval na prepravu za úplatu, ale na
osobnú potrebu. Tvrdenie žalobcu, že tak veľa kilometrov prejazdil na osobnú potrebu označil krajský
súd za viac než pochybné. Vzhľadom na stav vykonaného dokazovania (inzercia žalobcu, množstvo
najazdených kilometrov) a na skutočnosť, že žalobca od roku 2015 má vydanú koncesiu na taxislužbu

bez toho, aby náležite preukázal, že toto auto nepoužíval na prepravu osôb ako taxislužba, považoval
odvolacísúdzaneuveriteľné.Odvolacísúdtiežpoukázalnato,žerozhodnutieOkresnéhoúraduPrešov,
odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len „okresný úrad") zo dňa 19. septembra 2018,
na ktorom je právoplatnosť vyznačená rovnakého dňa 19. septembra 2018, by nemohla byť vyznačená,
ak by o uvedenom rozhodnutí nebol žalobca informovaný, nakoľko v zmysle jeho poučenia bolo možné

podať proti nemu odvolanie, čo podporuje veľké pochybnosti o charaktere využívania auta. Z uvedeného
potom vyplýva vytvorenie priestoru pre žalobcu bez problémov abstrahovať vysokú spornosť otázky
charakteru predmetného sporu ako ne/spotrebiteľského, pričom bolo procesnou zodpovednosťou práve
žalobcu, aby v tomto smere uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, t. j. aby vyvrátil závažné
pochybnosti o tom, že motorové vozidlo využíval výlučne na súkromné účely, a nie na podnikanie.

35. Sumarizujúc vyššie uvedené potom neobstojí kritika dovolateľa, že nižšie súdy porušili právo na
predvídateľnosť rozhodnutia, či zákaz svojvoľného postupu súdu.

36. Dovolateľ v dovolaní tiež navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 444 CSP odložil právoplatnosť a

vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že sa posúdením
tohto návrhu dovolateľa zaoberal, no v danom prípade dôvody na odklad právoplatnosti a vykonateľnosti
nevzhliadol a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný
postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m.
IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

37. Najvyšší súd má za to, že procesný postup nižších súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a
zásad CSP, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Uvedeným postupom preto
nedošlo k založeniu namietaných vád podľa § 420 písm. f) CSP a dovolateľ neopodstatnene namieta
vady, ktorými malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

38. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

39. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.