Rozsudok – Abstraktná kontrola v… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/152/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122343399
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6122343399.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu A. B. nar. XX.XX.XXXX
bývajúceho v C. D. E. F. G. XX zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Cverčkom so sídlom
advokátskej kancelárie v Košiciach na Čajakovej ulici č.5 proti žalovanému Mestu Košice, IČO: 00 691
135,sosídlomvKošiciachnaTriedeSNPč.48/Aozaplatenie26.414,22Eurspríslušenstvomoodvolaní
žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-26C/39/2022 - 372 zo dňa 28.6.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č.k. K2-26C/39/2022 - 372 zo dňa 28.6.2024.

II. N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) zhora označeným rozsudkom výrokom I. žalobu
zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v plnom
rozsahu.

2. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
naobceavyššieúzemnécelky,čl.20ods.1,4ÚstavySR,§101,128ods.2,§151nods.1,§151oods.1,

2,3Občianskehozákonníka(OZ),§255ods.1,§262ods.1,2CSPadospelkzáveru,žespornéparcely
žalovaný dlhodobo využíva už od roku 1957, kedy na týchto pozemkoch začal realizovať výstavbu
verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj“. Správou národného majetku „Borovicový háj„ bol
poverený Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice (ZaSPMK), ktorý správu ku dňu 30.11.1987
odovzdal Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košice - Správa verejnej zelene Košice.
Uvedené vyplynulo z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987.
Ku dňu účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku

preukázal ZaSPMK, pričom Delimitačným protokolom zo dňa 28.6.1991 tento majetok bol odovzdaný
SprávemestskejzelenevKošiciach,ktorábolazriadenánazákladeuzneseniaMestskéhozastupiteľstva
v Košiciach č. 7/B zo dňa 14.5.1991 ako rozpočtová organizácia mesta. Uvedené vyplynulo z Protokolu
o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
zo dňa 3.5.2004. Konštatoval, že bola splnená podmienka uvedená v ust. § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009
Z. z. a to, že cit. zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých
je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák.

č. 138/1991 Zb. Pokiaľ bolo žalobcom namietané, že uvedenú lokalitu nemožno označiť ako verejná
zeleň, pričom v dôsledku protestu prokurátora bolo zrušené uznesenie č. 2/1991 zo dňa 19. 12. 1991 o
zakladaní, údržbe a ochrane zelene, súd prvej inštancie poznamenal, že nemožno poprieť fakt, že daná
lokalita je zeleňou vo vlastníctve mesta a je prístupnou verejnosti. Poukázal na to, že pojem verejnázeleň špecifikuje zák. č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v ust. § 47 ods. 5 nasledovne:
„ust. ods. 4 písm. a/ sa nepoužije, ak drevina rastie na území s druhým alebo tretím stupňom ochrany
na cintorínoch, zastavanom území obce, na miestach voľne prístupných verejnosti (ďalej len „verejná

zeleň„) alebo na ornej pôde ako solitér, stromoradie, skupina stromov alebo súčasť terasy alebo medze
„, z čoho možno vyvodiť, že daná lokalita spĺňa charakter verejnej zelene. Zdôraznil, že charakter
zelene a miesta voľne prístupného verejnosti ohľadne danej lokality vyplýva aj z dokumentu MUSES
z roku 2013, ktorý bol schválený uznesením XXII. rokovania Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo
dňa 16. 12. 2013 pod č. 811. Dokumentácia predloženého MUSES predstavuje aktualizáciu MUSES

mesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním vyčlenených biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z
aktualizovaných RUSES mesta Košice z rokov 2006 a 2010 (MUSES rok 2013). Z MUSES vyplynulo,
že už od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ulicou považovaná za biocentrum
na mestskej regionálnej úrovni a zároveň súčasť biokoridoru mestského regionálneho významu (BK-
R /M/), Čičkovský potok - BC - R (M) Borovicový lesík nad Popradskou ulicou - BC-R/M/), park na
Žriedlovej ulici - BC R/M/), mestský park - Mlynský náhon - Hornád. Z uvedeného vyplýva, že aj keď VZN

mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, ktoré definovalo pojem verejná zeleň
bolo v dôsledku protestu prokurátora zrušené, nemalo to vplyv na zmenu charakteru danej lokality ako
verejnej zelene a nakoľko táto verejná zeleň prešla do vlastníctva mesta podľa osobitného predpisu,
boli splnené podmienky pre aplikáciu zák. č. 66/2009 Z. z. na prejednávaný prípad. Uviedol, že z
uvedeného vyplýva, že v prípade sporných pozemkov ide o nehnuteľnosti, na ktorých sa nachádza

verejná zeleň a preto je potrebné na právne vzťahy z toho vyplývajúce aplikovať ust. zák. č. 66/2009
Z. z., čo v konečnom dôsledku znamená, že k pozemkom, ktoré boli v spoluvlastníctve žalobcu, vzniklo
zo zákona č. 66/2009 Z. z. vecné bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá právny titul k ich
užívaniu. Keďže žalobca požadoval od žalovaného finančnú náhradu za vecné bremeno zriadené zák.
č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia, súd prvej inštancie riešil otázku, či v prípade náhrady

za nútené obmedzenie vlastníctva podľa zák. č. 66/2009 patrí žalobcom jednorazová náhrada alebo
opakujúca sa náhrada. Uviedol, že cieľom zák. č. 66/2009 Z. z. je vysporiadať doteraz nevysporiadané
vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v
rámci reformy verejnej správy. Zároveň sa upravuje spôsob usporiadania týchto pozemkov. Nesporne z
neho vyplýva, že ním upravené vecné bremeno je dočasným, nie definitívnym riešením do času, kedy

vlastník stavby vyrieši stav buď zámennou zmluvou alebo pozemkovými úpravami. Zákon č. 66/2009 Z.
z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku však podmienil
ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia
pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby vhodného na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu
je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových

úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy
sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v
obvode úprav alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok,
ktorým je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide

o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie
formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku. Zák. č. 66/2009 Z. z. nerieši otázku finančnej
náhradyzanútenéobmedzenievlastníckehopráva,avšakvývojrozhodovacejpraxenajvyššíchsúdnych
autorít dospel k záveru, že v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák.
č. 66/2009 Z. z. patrí jednorazová náhrada. Následne pri priznaní jednorazovej náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva posudzoval žalovaným vznesenú námietku premlčania. Poukázal na
to, že v súdnom konaní môže vlastník pozemku nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva na základe zákona podľa zák. č. 66/2009 Z. z. úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej
trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona, t. j. od 1. 9. 2009 ( do 1. 9.
2012 ). Konštatoval, že právny predchodca žalobcu si uplatnil nárok na náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva žalobou doručenou na súd dňa 5.9.2022, teda po uplynutí stanovenej trojročnej
premlčacej lehoty, preto žalobu z dôvodu premlčania zamietol. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol síce v konaní úspešný, nárok na náhradu
trov konania nepriznal, keďže mu žiadne preukázateľné trovy účelne vynaložené nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca podľa § 365 ods. 1
písm. b), d), e), f) a h) CSP, ako aj podľa § 366 písm. c) CSP. Nie je mu zrejmé, na základe akých
skutočností dospel súd prvej inštancie k tomu, že od roku 1957 začal žalovaný realizovať výstavbu
verejnej zelene. Veď do roku 1989 boli sporné pozemky lesom, čo vyplýva z rozhodnutia Ministerstvalesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987. Zdôraznil, že ZaSPMK nikdy nemal v správe
Borovicový háj. Z rozhodnutia Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987
vyplýva, že Borovicový háj mali v správe Východoslovenské štátne lesy, š.p. Z uvedeného rozhodnutia

je teda zrejmé, že len do roku 1989 bol Borovicový háj lesom. Z prílohy č. 1 v 7 kolónke uvedeného
rozhodnutia vyplýva, že prevod správy na žiadateľa, t.j. na ZaSPMK sa má uskutočniť na základe HZ
č. ..... uviesť v časti C – EL bod 5. Z toho je zrejmé, že ZaSPMK nikdy nenadobudol do správy Borovicový
háj. Zdôraznil, že žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, že príslušná hospodárska zmluva na žiadateľa
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc bola niekedy uzavretá. Následne potom ani ZaSPMK

nemohol odovzdať správu Borovicového hája na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc –
Správa verejnej zelene na základe hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987 s prevodom správy ku dňu
30.11.1987, nakoľko to nikdy do svojej správy nenadobudol. Uviedol, že žiadna hospodárska zmluva
medzi Východoslovenskými štátnymi lesmi, š.p. a Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Košíc
neexistuje, čo vyplýva aj z prázdneho vyznačenia – v prílohe č. 1 rozhodnutia Ministerstva lesného
a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987, kde chýba číslo hospodárskej zmluvy. Keďže ZaSPMK

nikdy nenadobudol do svojej správy Borovicový háj, nemohol ani previesť správu na Záhradnícky
a sadovnícky podnik mesta Košíc – Správa verejnej zelene, nakoľko nikto nemôže na iného previesť
viac práva, ako má sám, a teda sú všetky nasledovné právne úkony absolútne neplatné. Taktiež to
vyplýva aj z vtedy platného a účinného hospodárskeho zákonníka a dočasnej správe. Poukázal na to, že
počnúc rokom 1987 sa riešilo využitie Borovicového hája na obvodový park, avšak výsadbu realizovali

(pred rokom 1964) Východoslovenské štátne lesy, š.p. ako les a nie verejnú zeleň, ktorú náš právny
poriadok ani nepoznal nielen pred rokom 1989, ale ani po ňom. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu prvej
inštancie o správe národného majetku, ktorým bol poverený ZaSPMK. Poukázal aj na to, že skoršími
rozhodnutiami bolo súdnou praxou postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie
jednorazová) náhrada. Vychádzalo sa z rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom

bol nález Ústavného súdu SR PL ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS
237/2009 sa Ústavný súd priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania
núteného obmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach.
Pripustil, že aktuálna súdna prax najvyšších súdnych autorít priznáva náhrady za vecné bremeno
podľa zák. č. 66/2009 Z.z. vo forme jednorazovej náhrady. Napriek takémuto vývoju rozhodovacej

praxe zastáva názor, že je nevyhnutné súbežne rešpektovať aj zásadu právnej istoty. Domnieva sa, že
otázku o precedenčnej záväznosti rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je potrebné posudzovať v kontexte
s otázkou, resp. so zreteľom na požiadavku zachovania princípu legitímnych očakávaní a právnej
istoty, keďže v preskúmavanej veci v čase začatia konania prevládal v rozhodovacej činnosti súdov
právny názor, že odplata za zákonné vecné bremeno zriadené podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. má

charakter opakujúceho sa plnenia. Má za to, že do úvahy pripadá pôsobenie aplikácie nového právneho
názoru na právne skutočnosti vzniknuté až po vydaní „ prelomového“ rozhodnutia (tzv. prospektívne
pôsobenie), ktoré je však využívané zriedka a spravidla vo vertikálnych vzťahoch medzi jednotlivcom
a štátom. Takýto postup použil rozšírený senát Najvyššieho správneho súdu ČR napr. v rozhodnutí
týkajúcom sa určenia začiatku plynutia subjektívnej lehoty pre podanie na ochranu pred nezákonným

zásahom správneho orgánu, v ktorom okrem iného uviedol, že „ ak dôjde v dôsledku zjednocovania
činnosti rozšíreného senátu k judikatórnemu odklonu nemožno novo prijatý názor zásadne aplikovať
spätne, ak by v dôsledku tejto zmeny účastníci konania, resp. súkromné subjekty konajúce v dôvere
v existujúcu judikatúru stratili prístup na súd“. Ďalej uviedol, že ďalšiu možnú alternatívu predstavuje
tzv. obmedzená retrospektivita, pri ktorej sa nový právny názor vzťahuje: 1) na kauzu, ktorá dala

súdu možnosť prijať nový výklady; 2) na všetky právne vzťahy vzniknuté po dni vyhlásenia nového
právnehonázoru(prospektívnyprvok);3)nastaršieprípady-avšakzapodmienky,žežalobabolapodaná
najneskôr v deň vynesenia nového právneho posúdenia (obmedzený retrospektívny prvok). Spôsoby
uplatnenia tohto prístupu je možné vysledovať, napr. v judikatúre Súdneho dvora EÚ; možnosť jeho
použitia v minulosti prijal aj Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 3403/11 zo dňa 8.8.2013. Poukázal na

to, že súdy do roku 2020 dlhodobo a konštantne zastávali názor, že odplata za zákonné vecné bremeno
zriadené podľa § 4 zákona č. 66/2009 má charakter opakujúceho sa plnenia. Dňa 30.11.2020 bolo
vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp., zn. 8Cdo/17/2019, v ktorom tento vyslovil právny názor,
že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zák. č. 66/2009 Z.z. vzniká jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti

zákona č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009) a teda, že nemá charakter opakovaného plnenia. Najvyšší súd SR
následne obrat v judikatúre potvrdil v uznesení sp. zn. 1Cdo/171/2021 z 27.10.2021, ktoré odkazuje
v tejto otázke na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019. Z tohto myšlienkového
konštruktu ďalej vyplýva, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenomzriadeným zák. č. 66/2009 Z. z. sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
OZ plynúcej od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009). Poukázal na nález Ústavného súdu ČR
sp. zn. IV. ÚS 334/2011, v ktorom dospel k záveru, že všeobecné súdy, ktoré pri posudzovaní otázky

premlčanianezohľadnilipriaplikáciinovejjudikatúrytieždobrúvieruaprávnuistotusťažovateľky,porušili
zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a zákona v materiálnom zmysle ako jeden so základných
princípovprávnehoštátu.Dodáva,ževtýchprípadochišloožalobypodanépredvydaním„prelomového“
rozsudku Najvyššieho súdu ČR. Má za to, že priama aplikácia záverov Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Cdo/17/2019ohľadomcharakteruodplaty(náhrady)prizriadenívecnéhobremenapodľa§4ods.1zák.

č. 66/2009 Z.z. a dňa vzniku tohto nároku (ku dňu účinnosti citovaného zákona) má vplyv na posúdenie
premlčateľnosti tohto práva, čo v danom prípade znamená, že začiatok plynutia premlčacej doby by mal
byť spojený s dňom účinnosti cit. zákona (1.7.2009). Premlčacia doba tak márne uplynula v čase, keď
ustálená prax súdov presadzovala názor o opakovanom charaktere tejto náhrady priznávanej spätne za
obdobie troch rokov pred podaním žaloby. Keďže premlčacie lehoty predstavujú zásah do základného
práva na prístup k súdu potencionálnych žalobcov, je nutné pri ich použití v jednotlivých prípadoch

skúmať, či limitácia neredukuje dané právo neproporcionálnym spôsobom porušujúcim jeho podstatu.
Pri posudzovaní je nutné zohľadniť aj predvídateľnosť samotného použitia premlčacích lehôt. Podľa
jeho názoru, ak nebola premlčacia lehota jasne určená zákonom ani ustálenou rozhodovacou praxou
súdov,vokamihuvznikuudalosti,ktorájeprejejplynutierozhodná,nemôžepremlčacialehotazpodstaty
veci začať bez ďalšieho plynúť. Súd preto nemôže pričítať na ťarchu žalobcu to, že neuplatnil svoje

právo na náhradu na súde do troch rokov od rozhodnej udalosti (účinnosti právneho predpisu), a tým
na neho prenášať povinnosť predvídať budúci vývoj judikatúry, ktorá sa začala meniť až 30.11.2020.
Uvedeným postupom by bolo popreté legitímne očakávanie žalobcu založené na dovtedajšej ustálenej
rozhodovacej praxi všeobecných súdov, ktoré mohlo trvať najdlhšie do okamihu vydania predmetného
rozhodnutia Najvyššieho súdu, od ktorého okamihu by bolo postavené na isto, že sa právo na náhradu

sa zriadenie vecného bremena premlčuje v trojročnej premlčacej lehote počítanej od účinnosti zákona
č. 66/2009 Z.z. Zdôraznil, že v prípade posudzovanej zmeny judikatúry je zásadné, že jej pôsobením
je reálne dotknutá možnosť jednotlivcov domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv na súde;
na tom nič nemení, že v danom prípade ide o vzťah súkromno-právny. Ak by súdy nedali žalobcovi
šancu, aby prispôsobil svoje správanie novo publikovanému názoru, zasiahli by tým neprípustne do

jeho práva na prístup k súdu a porušili jeho legitímne očakávania. Aplikácia čisto retrospektívneho
prístupu by v danom prípad vzhľadom na legitímne očakávanie žalobcu v ustálenú judikatúru bola
neprimerane tvrdá. Zároveň poukázal aj na prejudicialitu súdneho rozhodnutia, ktorá znamená, že súd
nemôže ako predbežnú otázku znova riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom
spore účastníkov, preto nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo

nesprávne právne posúdil. Zo zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť
právneho rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej nové právne posudzovanie
v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd
môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 228 CSP). Pokiaľ
súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný

hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s judikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje
záväzné súdne konanie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti
právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability, práva a právnych vzťahov ako aj do

riadneho výkonu spravodlivosti (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2010). Na
základe uvedeného dospel k záveru, že na jeho pozemkoch, o ktoré ide vo veci samej, vecné bremeno
v prospech žalovaného na základe zák. č. 66/2009 Z.z. nevzniklo a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie
a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP, či podľa §
366 písm. c) CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.6. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t.j. súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(f)arozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

7. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd uvádza, že obsah práva
na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým
právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo
na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o
procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k
nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo

na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového
práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa

nejavíakospravodlivé.Konkrétnepochybeniesúdupretomusíbyťhodnotenévkontexteceléhokonania
zohľadňujúc možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, jeho následky a pod.

8. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,

že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne
realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako
aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),

porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný v prípade, ak súd zamietne návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je

prípustné,pretožetakýmtopostupomčiužsťažujedôkaznúpozíciustranysporu,čomôženespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena, alebo sa neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej
miery zistenia skutkového stavu.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda

nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je naplnený.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej
inštancie, v zmysle ktorého žalobou uplatnený nárok je nárokom na náhradu za zákonné vecné bremeno
vzniknuté v prospech žalovaného k pozemkom v spoluvlastníctve žalobcu podľa zák. 66/2009 Z.z. a

so záverom o premlčaní žalobou uplatneného nároku z dôvodov, ako sú tieto uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku.

14. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
pozemkov uvedených v bode 1 rozsudku súdu prvej inštancie žalovaným za obdobie od 24.4.2022 do
zaplatenia.

15. Medzi stranami sporu nebol sporný skutkový stav ohľadne spoluvlastníctva pozemkov žalobcu, ich
výmery a skutočnosti, že patria do lokality „Borovicový háj“.

16. Sporným v konaní bol charakter danej lokality, keďže žalobca sa nestotožnil so zadefinovaným

funkčným využitím tohto územia ako verejnej zelene, ale tvrdil, že Borovicový háj je územie, ktoré
obhospodarovali Východoslovenské štátne lesy, š.p., ktorý zalesňoval územie, teda ide o les a právny
predchodcažalovaného-ZSPMKnikdynenadobudoldosprávyBorovicovýháj.Spornoumedzistranami
bola aj aplikácia § 1 ods. 2 v spojení s § 4 ods.1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z. a v nadväznosti na to otázka
premlčania žalobou uplatneného nároku.

17. Odvolací súd pripúšťa, že Borovicový háj bol lesom. Uvedená skutočnosť vyplýva zo žiadosti z
31.10.1984, ktorou ZaSPMK žiadal Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva SSR o zmenu kultúry
z lesa na obvodový park, ale aj zo žiadosti o trvalé vyňatie lesných pozemkov z pôdneho fondu.
Vyňatie daného pozemku z kultúry lesa teda bolo riešené a aj keď rozhodnutie o tom k dispozícii nie

je, nasvedčuje tomu ďalšie nakladanie s uvedeným pozemkom. Rozhodnutím Obvodného národného
výboru Košice II, odbor výstavby ÚPaA z 15.3.1985 bolo vydané rozhodnutie o využití územia v
lokalite „Borovicový háj“. Dôkazom vysporiadania pozemku, ako aj skutočnosti, že sa podľa uvedeného
rozhodnutia postupovalo, bola hospodárska zmluva z 10.11.1987, ktorou došlo k prevodu správy
nehnuteľností „Borovicový háj“ s výmerou 11,4245 ha. Správou národného majetku „Borovicový háj“ bol

poverený štátny podnik ZaSPMK, ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal ZaSPMK - Správa verejnej
zeleneKošice.Zmluvabolauzatvorenávsúlades§347Hospodárskehozákonníkabezodplatneapodľa
bodu 9 tejto zmluvy bol aj vykonaný zápis v evidencii nehnuteľností.

18. Je pravdou, že žalovaný vzhľadom na časový odstup niektoré relevantné doklady nevie dohľadať.

Taktiež je pravdou, že počas socialistického zriadenia v našej krajine mal štát dominantné postavenie.
Napriektomualeštátneorgányaštátneorganizácievrátaneštátnychpodnikovnemohlikonaťsvojvoľne,
platné zákony dodržiavať museli. Preto, ak štátny podnik ZaSPMK vykonával správu Borovicového
hája, musel mať na to oprávnenie, nemohol správu vykonávať bez „súhlasu“ Ministerstva lesného a
vodného hospodárstva SSR. S tým, že ZaSPMK vykonáva správu Borovicového hája boli oboznámené

všetky kompetentné orgány štátu aj mesta, nenamietali túto skutočnosť, riadili sa tým a pri ďalších
rozhodnutiach z toho aj vychádzali. Preto má odvolací súd za to, že štátny podnik Záhradnícky
a sadovnícky podnik mesta Košíc bol oprávnený vykonávať správu Borovicového hája. Ani žalobca opak
žiadnym dôkazom nepreukázal. A vzhľadom na to, že ide o stavbu (komplex verejnej zelene, chodníkov,
miestnych komunikácií a prvkov charakteristických pre oddychovú zónu - lavičky a odpočívadlá -

skutočnosť známa z činnosti súdu) riadne a dlhodobo užívanú ako verejná zeleň, možno usudzovať, že
stavba bola povolená. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod domnievať
sa, že na túto stavbu nebolo vydané stavebné povolenie, resp. kolaudačné rozhodnutie, alebo že by
vznikla a užíva sa bez potrebných povolení.

19. Odvolací súd dodáva, že zákon č. 66/2009 Z.z. v § 1 stanovuje na aplikáciu tohto zákona len
dve podmienky: 1/ musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného
celku a zároveň 2/ stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných
predpisov (napr. zák. 138/1991 Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú v danomustanovení stanovené, teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu či
kolaudačného rozhodnutia (obdobne rozsudok KS Žilina sp. zn. 30S/54/2016 zo dňa 13.6.2017, sp.zn.
5Co/92/2019 zo dňa 26.11.2019). Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke vzťahy

práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli,
pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).

20. Pre právne posúdenie, či ide o stavbu a o akú stavbu, sú podstatné kritériá uvedené v zákone
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), a to, čo je stavbou,

vymedzuje § 43a stavebného zákona.

21. Plochy zelene môžu byť považované za samostatnú stavbu, v niektorých prípadoch prináležia k inej
stavbe a niekde existujú nezávisle od stavieb a ani nie sú považované za stavbu. Areály cintorínov, kryté
i nekryté športové areály (vrátane plôch zelene), ale i samotné plochy zelene (ako sady, parky) sú tiež
stavbami a pozemky pod nimi sú už zahrnuté v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.; napriek tomu ich

zákonodarca osobitne vyňal a uviedol v § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z., a to vrátane verejnej zelene.
Podľa názoru súdu ide o logické odčlenenie, resp. rozdelenie stavieb, a to vyplývajúce už zo samotných
podmienok zhotovenia, funkčnosti, životnosti, udržiavania. Pri verejnej zeleni (sadoch, parkoch) ide vo
svojej podstate o plochy zelene s rôznymi prvkami napr. parkovej architektúry, prenosným zariadením,
chodníkmi, fontánami atď. Na účely stavebného zákona (§ 139a ods. 9) je zeleň definovaná ako

vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdĺž líniových stavieb v ostatnej
krajine. Plochy zelene je možné zistiť napr. zo záväznej časti územného plánu obce, v ktorom sú
vymedzené aj funkcie tejto zelene, napr. verejne prístupné záhrady, sady, parky, aleje s relaxačnou
funkciou, sprievodná zeleň pozemných komunikácií s izolačnou a ochrannou funkciou atď.

22. Ako už bolo uvedené, z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a zo zhodných tvrdení strán sporu
vyplynulo, že predmetné parcely žalovaný dlhodobo (od roku 1957) využíva, keď na týchto pozemkoch
začal realizovať výsadbu verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj“.

23. Ku dňu účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku

preukázal štátny podnik ZaSPMK, pričom delimitačným protokolom z 28.06.1991 tento majetok bol
odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe uznesenia mestského
zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo 6/1991 ako rozpočtová organizácia mesta; uvedené vyplynulo z
protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí z 3.5.2004.

24. Z uvedeného vyplýva, že bola splnená podmienka uvedená v § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z.,
teda že cit. zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je
verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č.
138/1991 Zb. Zároveň odvolací súd konštatuje, že Krajský súd v Košiciach sa už otázkou posúdenia

vzniku vecného bremena vo vzťahu k pozemkom nachádzajúcim sa v Borovicovom háji zaoberal napr.
v spore sp. zn. 6Co/78/2022 (rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 22.decembra 2021 sp. zn.
15C/61/2018), na tam vyslovených právnych záveroch zotrváva a nemá dôvod na zmenu právneho
názoru, nakoľko vychádzal z rovnakej skutkovej a právnej argumentácie žalovaného. Odvolací súd v
rozsudku zo dňa 13. septembra 2022 sp.zn. 6Co/78/2022, kde predmetom konania bola náhrada za

užívanie pozemkov, na ktorých sa nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou uzavrel, že vo
vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (Borovicový háj), vzniklo zákonné vecné
bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení s ust. § 1 ods. 2 cit. zákona, keďže v
konaní bol preukázaný prechod tohto Borovicového hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu
príslušným delimitačným protokolom. Uzavrel teda, že po splnení zákonných podmienok vzniká vecné

bremeno do konečného usporiadania vlastníckych vzťahov aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza
verejná zeleň s poukazom na § 1 ods. 2 cit. zákona. Vychádzal z úvahy, že charakter zelene a miesta
voľne prístupného verejnosti ohľadne danej lokality vyplýva aj z dokumentu Miestny územný systém
ekologickejstabilitymestaKošice(ďalejMÚSES).Miestnyúzemnýsystémekologickejstability(MÚSES)
z r. 2013, ktorý bol schválený uznesením z XXII. rokovania Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo dňa

16.12.2013 pod č. 811 (čl. 332), patrí medzi dokumentáciu ochrany prírody a krajiny. Pre územie Košíc
bol územný systém ekologickej stability na miestnej úrovni po prvýkrát spracovaný ako Lokálny územný
systém ekologickej stability mesta Košice (LÚSES) v roku 1992 a na základe spracovaných analýz bolo v
rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 59 lokálnych biocentier a 135 lokálnych biokoridorov. V roku 2006bol spracovaný Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES) a v ňom bolo v
rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 11 biocentier mestskej regionálnej úrovne, 36 biocentier miestnej
úrovne, 3 biokoridory mestskej regionálnej úrovne, 118 biokoridorov miestnej úrovne a 44 interakčných

prvkov. Prvý Regionálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (RÚSES) bol spracovaný
v roku 1995 a dokumentácia tohto RÚSES bola s malými úpravami prevzatá aj do Územného plánu
veľkého územného celku Košického kraja (ÚPN VÚC), spracovaného v roku 1998 (zmeny a doplnky
roku 2004, 2009). RÚSES mesta Košice bol aktualizovaný, súbežne s aktualizáciou LÚSES v roku
2006 a samostatne v roku 2010. Dokumentácia predloženého MÚSES predstavuje aktualizáciu MÚSES

mesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním vyčlenených biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z
aktualizovaných RÚSES mesta Košice z rokov 2006 a 2010 (MÚSES, r. 2013). Z MÚSES vyplynulo,
že už od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ulicou považovaná za biocentrum
(str. 88) na mestskej regionálnej úrovni (BC-R (M) str.101 a zároveň súčasť biokoridoru mestského
regionálneho významu (BK-R (M) Čičkovský potok - BC-R(M) Borovicový lesík nad Popradskou ul.
- BC-R(M) Park na Žriedlovej ul. - BC_R(M) Mestský park - Mlynský náhon - Hornád (str. 113). Z

uvedeného vyplýva, že aj keď VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, ktoré
definovalopojemverejnázeleň,bolovdôsledkuprotestuprokurátorazrušené,nemalotovplyvnazmenu
charakteru danej lokality ako verejnej zelene, a nakoľko táto verejná zeleň prešla do vlastníctva mesta
podľa osobitného predpisu, boli splnené podmienky pre aplikáciu zák. č. 66/2009 Z.z. na prejednávaný
prípad.

25. Aj judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že „právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže
byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.1 zák. č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne

(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j., ide o obmedzenia vlastníckeho práva
založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“.

26. Záver žalobcu, že nie je rozumne možné vzťahovať § 4 ods. 1 zák. 66/2009 Z.z. v časti vzniku
vecného bremena ex lege na objekt kategórie „verejná zeleň“ a že opatrenia uvedené v § 4 ods. 1 cit.
zák. nemožno vôbec ex lege aplikovať primerane na objekty spadajúce pod kategóriu verejnej zelene
podľa § 1 ods. 2 cit. zák. alebo v prípade, aby bolo možné aplikovať § 4 ods. 1 na objekty kategórie

verejná zeleň, je nutné, aby tomu predchádzal zápis príslušného práva obce (mesta) zodpovedajúceho
vecnému bremenu v katastri nehnuteľností, nemožno prijať. Odvolací súd má za to, že takýto názor
je diskriminujúci pre všetkých ostatných vlastníkov, ktorých vlastnícke právo je obmedzené zákonným
vecným bremenom, či už na základe zák. č. 66/2009 Z. z. alebo zák. č. 182/1993 Z. z., prípadne iných
zákonov.

27. Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 5Co/227/2022 zo dňa 19.10.2023 vyslovil právny názor,
že: „ 16. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou, ktorou odvolateľka vyslovila názor o tom,
že pokiaľ predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, potom vecné bremeno
žalovanému nikdy nevzniklo a ani vzniknúť nemohlo. 17. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ zákon

č. 66/2009 Z.z. vo svojom § 1 ods. 2 hovorí o tom, že tento zákon sa primerane vzťahuje aj na
usporiadanie vlastníckych vzťahoch k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov
vo vlastníctve cirkvi, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná
zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, úpravu o primeranej aplikácii zákona č.
66/2009 Z.z. na pozemky podľa označeného § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych

vzťahov k týmto pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k
pozemkom § 1 ods. 2 citovaného zákona. 18. Usporiadaním vlastníckych vzťahov podľa § 2 zákona č.
66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou
alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania
vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods.

1 a ods. 2 tohto zákona tak, že k nim zriadil podľa § 4 tohto zákona vecné bremeno. Niet žiadneho
rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť
zákonné vecné bremeno aj k pozemkom vymenovaným v § 1 ods. 2 tohto zákona a prečo by vo vzťahu
k ním mal existovať odlišný režim v porovnaní s pozemkami podľa § 1 ods. 1 tohto zákona. Pokiaľ sámzákonodarca podľa § 1 ods. 2 tohto zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých
je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň tých pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 tohto zákona, preto niet dôvodu pre iný režim

pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.
Odvolací súd preto s predmetnou argumentáciou odvolateľov nesúhlasí“.

28. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje s vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu
síce v inej právnej veci, podstatou ktorého je však obdobný skutkový stav, ako aj právne posúdenie.

Odkazuje aj na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach v skutkovo a právne obdobných veciach
napr.: sp. zn. 6Co/78/2022, 6Co/80/2023, 6Co/40/2024 a 6Co/85/2024, od ktorých nemá dôvod odkloniť
sa ani v tu prejednávanom spore.

29. Aj podľa názoru vec prejednávajúceho senátu primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na
pozemky podľa § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom,

keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2
cit. zákona. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je poskytnutie
náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v
konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov
však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 cit. zákona tak,

že k nim zriadil v zmysle § 4 cit. zákona vecné bremeno.

30. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov
nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. a
prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona.

31. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na
ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda niet dôvodu pre iný režim
pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.

Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných
zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zákona.

32. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. V súlade s čl.
20 ods. 4 ústavy upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva Občiansky zákonník

v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel
nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.

33. Odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019
a sp. zn. 8 Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho

práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 01.07.2009, pričom sa
premlčuje v lehote 3 rokov. Tieto rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo
dňa 14.04.2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7 Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2016, ktoré sa týkali priznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. 182/1993 Z.z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a
použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. 66/2009
Z.z. Aj podľa § 4 ods.1 zák. č. 66/2009 Z. z. takisto zo zákona vzniká aj vlastníkovi pozemku povinnosť
strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to do vykonania pozemkových úprav v
príslušnom katastrálnom území. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené

vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 1.7.2009 do 1.7.2012.

34. Napadnuté rozhodnutie je plne v súlade s rozhodovacou praxou všeobecných súdov a neexistuje
žiaden relevantný dôvod sa od nej odkloniť. Odvolací súd je toho názoru, že ani samotná skutočnosť,

že súdy v skorších rozsudkoch povahu uplatneného nároku titulom toho istého hmotnoprávneho
vzťahu posúdil ako opakovanú náhradu za obmedzenie žalobcu zákonným vecným bremenom, nemôže
zakladať legitímne očakávania žalobcu na rozhodnutie aj v tejto jeho veci rovnakým spôsobom za
situácie, že rozhodovacia prax súdov prvej inštancie aj odvolacích súdov v tejto otázke sledujúc určujúcurozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít sa medzičasom zásadne zmenila, naviac rozhodnutia tak
prvoinštančných, ako ani odvolacích súdov ani netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít, ktorá pre formovanie súdnej judikatúry je určujúca. Za najvyššie súdne autority treba považovať

Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR, ESĽP či Súdny dvor EÚ.

35. Odvolací súd dodáva, že ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani požiadavka právnej
istoty a ani ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unedic proti
Francúzsku č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť totiž bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri

nezmenenej právnej úprave, táto bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená.
I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej
správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov táto je možná. S ohľadom na ústavnoprávny
princíp nezávislosti sudcu, ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom
odlišného právneho názoru môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (pozri napr. rozhodnutia
ústavného súdu vo veciach III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008).

36. Otázka charakteru peňažnej náhrady za zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadené vecné bremeno v
rozhodnom čase rozhodovania odvolacieho súdu v súdenej veci je ustálená (aj) zhora zmienenými
konštantnými rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít ako náhrada jednorazová, na ktorej uplatnenie
v konaní pred súdom plynula trojročná premlčacia doba od 1.7.2009. Pretože v danom prípade žaloba

na peňažné plnenie na súde bola uplatnená až 20.4.2022 a žalovaný sa v konaní premlčania dovolal,
nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať, preto žalobu žalobcu z dôvodu premlčania zamietol.
Začiatok plynutia trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 OZ, keďže v ďalších ustanoveniach tohto
hmotnoprávneho predpisu nie je ustanovené inak, plynie odo dňa, keď právo sa mohlo vykonať po prvý
raz.

37. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie nemá inú vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, pričom jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, preto napadnutý
rozsudok vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP
sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

38.Vecnesprávnerozhodolsúdprvejinštancieajonáhradetrovkonaniasporovýchstrán,pretoodvolací
súd potvrdil rozsudok aj vo výroku II. o trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

39. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s

ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd
stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).