Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 18, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/55/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021203142
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0021203142.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX,
C. XX, zastúpeného Vašiv & Partners s.r.o., Košice, Murgašova 3, IČO: 47 238 836 proti žalovanej
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o
zaplatenie4315,29eurtitulomnáhradyškody,oodvolanížalobcuažalovanejprotirozsudku5C/70/2021
- 203 z 22.1.2024, Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. do sumy 2.000 eur a v prevyšujúcej časti mení rozsudok vo
výroku I. tak, že žalobu o zaplatenie sumy 1.500 eur zamieta.

II.Žalobcovipriznávaprotižalovanémunáhradutrovkonania(prvoinštančnéhoaodvolacieho)vrozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

- 13 -

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol, že I. žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi 3 500,- eur bezúročne do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. žalobu
v sume 815,29 eur zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 54%.

2.1.V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia peňažnej
náhrady vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú
hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES,
ktorá predstavovala sumu 4 315,29 eur, titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej
únie (ďalej len EÚ), konkrétne z dôvodu práce nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v
čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len Smernica) a § 13 ods.2 OZ.
2.2.Žalovaná sa k žalobe žalobcu písomne vyjadrila, vzniesla námietku nedostatku právomoci
rozhodovania súdu o doplatenie časti žalobcovej mzdy. Namietla, že ak mal žalobca za to, že mu
zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť
svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola
určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu
určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený

smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné
voľno. Ak má žalobca za to, že smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaná namieta
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto jej nie je daná. Žalovaná má za to,
že § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8)plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Žalovaná má za to, že čo sa týka posúdenia, či v
prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné
zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie.

Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo
dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi,
teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval
do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Má za to, že vyjadrenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných)

podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101 OZ. Vzhľadom na to
vzniesli námietku premlčania na všetky nároky, ktoré mali vzniknúť pred dňom, ktorý o tri kalendárne
roky predchádza deň podania žaloby, ktorá bola doručená súdu 14.7.2021. Žalovaná navrhuje, aby súd
žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietol.
2.3.Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že v okolnostiach prípadu nie je medzi stranami
sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, vykonáva stálu štátu službu v

Michalovciach, že žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 resp. 16,5
hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej
pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu
nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú

tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských
zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Rovnako nebol sporný počet odpracovaných hodín,
čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu. Z výplatných pások (č.
l. 43 - 61) a podľa prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí mal súd za osvedčené, že
od februára roku 2018 do januára 2021 odpracoval 1827,40 hodín nad právom únie povolený týždenný

limit služobného času, teda v okolnostiach prípadu žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín
týždenne, a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri
priemernom počte týždňov 52,179 je to 417,4 hodín do roka, a teda za posledné tri roky to predstavuje
1 827,40 odpracovaných hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času.
2.4.Zistenýskutkovýstavsúd(aj)vsúladesustálenoujudikatúrouvobdobnýchveciach(najmärozsudky

KrajskéhosúduvKošiciach6Co2/2019,2CoPr/3/2019,11CoPr/1/2020,11CoPr/4/2020)právneposúdil,
pričom v okolnostiach prípadu súd vychádzal zo súdnej praxe a z názorov (úvah) prezentovaných
Ústavom medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK Bratislava).
2.5.K žalovanou vznesenej námietke nedostatku právomoci rozhodovania súdu, že jedine všeobecný
súd je v zmysle § 3 CSP oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená

škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške. V slovenskom
právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku
144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj
medzinárodnouzmluvoupodľačl.7ods.2,t.j.ZmluvouoEurópskejúnii,ZmluvouozaloženíEurópskeho
spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2 ods.l zákona

č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku
znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce
ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 OSP, ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné
akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to vo svojom § 186 ods.
l CSP. Vychádzajúc z čl. 7 druhá a tretia veta, čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 bod 2, 3,

čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) Smernice, § 85 ods.l,2, § 86 ods.1,2, § 91 ods.1,3, § 92 ods.1,2
§ 97 ods.1 písm. h), § 103 ods. 5, § 122 ods. l,2 z. č. 315/2001 Z. z., rozsudok Súdneho dvora EU (ďalej
len ESD) C - 429/09G. Fuß, C-437/05 J. Vorel, C-397/01,Pfeiffer, § 11, § 13 ods.1,2,3 OZ.
2.6.Za nedôvodnú súd považoval námietku nedostatku právomoci súdu, ako aj námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovanej a za nesprávny považoval aj výklad žalovanej ohľadne pôsobnosti

Smernice, pokiaľ tvrdila, že uvedená Smernica sa na hasičov nevzťahuje. Dospel k záveru, že Smernica
nebola správne prebratá, v dôsledku čoho služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť týždenného
služobného času príslušníkov HaZZ a nepovažuje sa za výkon štátnej služby. Existujúca právna
kvalifikácia služobnej povinnosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá
povahuslužobnéhoplatu.Súdvzalzapreukázanévšetkypodmienkyprevznikzodpovednostičlenského

štátu za vzniknutú škodu a žalobu preto považoval za dôvodnú.
2.7.Súd v prejednávanej veci rozhodol prvý krát rozsudkom z 27.6.2022, tak, že žalobcovi priznal
náhradu vo výške 4 315,29 eur.2.8.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný a Krajský súd v Košiciach uznesením
5Co/254/2022 z 31.10.2023 napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Súd po vrátení veci opätovne dospel k záveru, že žalobcovi nepochybne

vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobca spočíva v porušení jeho základného osobnostného
práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva
na primeranú dobu odpočinku. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré nie raz
vyžadujú aj nasadenie vlastného života; že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť,
venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. vykonávať vykonávanie aktivít, ktoré priamo či nepriamo

súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná
a nenahraditeľná. Odpracované hodiny nad týždenný limit stanovený právom EÚ za obdobie od
1.2.2018 do 31.1.2021 v rozsahu 1827,40 hodín a výška priznanej nemajetkovej ujmy 3 500,-eur nie
je neprimerané, vzhľadom už na predchádzajúce vyššie uvedené úvahy. Práca žalobcu ako hasiča je
nielen náročná a riziková, ale aj vysoko odborná. O to viac sa javí potreba, aby žalobca, ako hasič,
mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie a rodinný život a keďže porušením práv únie

bolo žalobcovi do tejto sféry zasiahnuté, súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v rozsahu 3.500,-
eur. Súd túto sumu považoval za primeranú a preto prevyšujúcu časť nároku žalobcu v sume 815,29
eur aj s poukazom na právny názor vyslovený odvolacím súdom v článku 28. zrušujúceho uznesenia
5Co/254/2022 z 31.10.2023 zamietol.

3.1.Proti vyhovujúcemu (I.) výroku a (III.) výroku rozsudku o trovách konania podala v zákonom
stanovenej lehote (včas) odvolanie žalovaná (č. l. 214 – 223) z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. d),
f) a h) CSP a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
3.2.V dôvodoch odvolania predovšetkým namietala, že súd posudzoval súlad slovenských zákonov

alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so smernicou Európskej
únie, napriek tomu, že takáto činnosť nespadá do jeho právomoci a súd si takúto otázku nemohol
osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by
celkom zjavne presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok
žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd skonštatovať, že došlo k porušeniu

práva Únie, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral Smernicu do
slovenského právneho poriadku. Súd sa však vôbec nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec
patrí posudzovanie takto nastolenej otázky a tak napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti a
neprípustného rozsahu sudcovského aktivizmu. Súd teda nemohol dospieť k záveru, že Smernica bola
do zák. č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne a súd si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú

právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho
sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.
3.3.Zotrvala na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, v súvislosti s ktorou poukázala na
rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácie smernice. Zotrvala na obrane, že Smernica
nebola do zák. č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala (žiadne

ustanovenie zák. č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné s uvedenou Smernicou).
Argumentovala tým, že porušenie Smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení
Smernice, pričom žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom
prípade žalobcu. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu
Smernice na konkrétny pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalobca si uplatňuje v

tomto konaní nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok „skrýva“ za
náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Slovenská republika nie je zamestnávateľom žalobcu a nie
je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii Smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR resp.
HaZZ) rozlišovať. Namietala ďalej nesprávne právne posúdenie pôsobnosti Smernice, ktorá sa podľa jej

názoru na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu. Odcitovala čl. 1 ods. 2, ods.
3, ods. 4 smernice 2003/88/ES a tiež čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS so záverom, že
rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS,
ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Inak povedané, smernica 2003/88/
ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica
2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia
nemohli byť porušené tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca. Z týchto dôvodov podľa názoru žalovanej štátnu
službu príslušníkov HaZZ, vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať podnegatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Rovnako
úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov, týkajúcich sa civilnej
ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného HaZZ bez akýchkoľvek

pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 2
smernice 89/391/EHS. V rozsudku podľa žalovaného absentuje záver o tom, o akých referenčných
obdobiach súd vôbec rozhodoval a ani sám žalobca nedokázal jednoznačne určiť v akých referenčných
obdobiach malo údajne dôjsť k porušeniu jeho práv (teda nie len v koľkomesačných, ale celkom presne
v ktorých). Bez toho, aby sa jednoznačne ustálila otázka trvania referenčných období nie je možné spor

rozhodnúť a to z dôvodu, že ak nevieme o akom konkrétnom referenčnom období hovoríme, nie je
možné určiť, či žalobca mal v tomto období právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48h/
týždeň v rámci referenčného obdobia.
3.4.Po odcitovaní č1. 1 ods.2,3,4, § 12 zák. č. 42/1994 Z.z., § 3 ods. 1 a § 3 ods. 2 zák. č. 315/2001
Z.z. a § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z.z. vyvodila, že HaZZ resp. jeho príslušníci vykonávajú
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany

obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú
činnosti vykonávané príslušníkmi HaZZ pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb
civilnej ochrany, na ktoré sa smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Opätovne zdôraznila, že rozhodnutie
vo veci V- 429/09 G. Fuß sa týka mestského hasiča, a preto z tohto dôvodu nie je možné predmetné
rozhodnutie považovať v prejednávanej veci za smerodajné.

3.5.Okrem toho mala za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
V tejto súvislosti zdôraznila, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti. Rovnako v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej povinnosti je v

mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že
zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. To
znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, preto žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za

takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovenú časť pracovnú odmenu, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby - zásahu bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k
záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu,
sama o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka formy a spôsobu
výpočtu náhrady škody, Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß uviedol veľmi jasne, že: „Smernica

2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.
V prípade neexistencie ustanovení práva únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého
členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá
pracovníkovi,akojeG.Fußvovecisamej,vdôsledkuporušeniaprávnejnormyúnie,musíbyťnahradená
udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá

týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaná mala za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, preukazujúci výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a
predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou
doplatku vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa § 122 ods. 2
písm. a/ zákona č. 315/2001 Z.z.

3.6.Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody a sám veľmi nejasným spôsobom
stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť.
3.7.Zároveň namietala, že priznanie nemajetkovej ujmy je možné iba vtedy, ak bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo
preukázané. V súdnom konaní nebolo ani len na základe výpovede žalobcu či inými dôkaznými

prostriedkami preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný
predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.
3.8.Žalovaná tvrdí, že žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatňovaného nároku, nepreukázal
priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia
Smernice.

3.9.Žalovaná napadla odvolaním aj závislý výrok o trovách konania.4.1.Žalobca odvolaním napadol rozsudok vo výroku III. o trovách konania z odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods.1 písm. h) CSP (č. l. 228 - 229) s poukazom na to, že výsledok tohto konania závisel výlučne
od úvahy súdu, ktorú žalobca nemohol vopred predvídať.

4.2.Výrok III. napadnutého rozsudku žiadal zmeniť tak, že žalobcovi bude priznaná náhrada trov konania
v rozsahu 100%.

5.1.Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej (č. l. 235 – 238) navrhol rozsudok v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

5.2.K odvolacej námietke ohľadne právomoci súdu uviedol, že nesúhlasil s tvrdením žalovanej,
a poukázal na body 13. a 14 odôvodnenia rozhodnutia a rovnako sa stotožnil so závermi súdu vo vzťahu
k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a k pôsobnosti Smernice.
5.3.Nesúhlasí s názorom žalovanej, že v konaní nepreukázal v čom spočíva ujma, lebo riadne tvrdil
a preukázal, že v dôsledku nezarátavania času služobnej pohotovosti do fondu pracovného času
dochádza k prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času.

5.4.Poznamenal, že až zákonom č. 82/2009 Z.z. došlo k zmene § 86 ods. 1 z. č. 315/2001 Z.z. z 1-
ročného obdobia, v ktorom je služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý, na 4-mesačné a zákonom č.
400/2011 Z. z. účinným od 1.1.2012 došlo k zmene zo 4-mesačného na 6-mesačné, pritom Smernica
2003/88/ES je účinná od 2.8.2004. Žalovaná sa pokúša „zhodou 6 mesačných období“ presvedčiť súd
o tom, že doba nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času je zhodná s referenčným obdobím, resp.

je zároveň referenčným obdobím. Uvedené však vyvracia samotná úprava § 86 ods.1 z. č. 315/2001
Z.z. ako aj jej časové zmeny. Žalovanou tvrdené referenčné obdobie v dĺžke 6 mesiacov do zákona
č. 315/2001 Z.z. nikdy transponované nebolo. A pokiaľ si žalovaná účelovo dopomáha k stanoveniu
6-mesačného referenčného obdobia článkom 19 Smernice, ani v prípade tohto článku k transpozícii
nedošlo.

5.5.K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že osvedčil intenzitu zásahu do jeho práva, že jeho právo na
odpočinok je permanentne porušované.

6.Žalovaný v odvolacej replike (245) zotrval na všetkých svojich predchádzajúcich argumentoch
a právnych názoroch.

7.Ďašie podania vo veci neboli.

8.1.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalovanej je potrebné v časti vyhovieť a rovnako dôvodné je odvolanie žalobcu.
8.2.Rozsudok vo výroku I. do sumy 2 000 eur ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP,
lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané

odvolanie. V prevyšujúcej časti odvolací súd zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387
ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho podľa § 388 CSP, zmenil tak,
že žalobu o zaplatenie sumy 1 500 eur zamietol a rovnako zmenil aj závislý výrok o trovách konania a
žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) v rozsahu 100%.
8.3.Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,

pretože proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal a rozsudok
nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

9.Predmetom odvolacieho konania bol vyhovujúci výrok o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
3 500,- eur a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

10.1.Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

10.2.Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody sú v časti naplnené.

11.Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospelv časti o zaplatenie 2 000 eur k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie,
zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a
nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny
podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody
rozsudku v napadnutej časti o zaplatenie 2 000 eur, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

12.Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

13.1.Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých

predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
porušeniaprávaEurópskejúnie,keďčl.6písm.b)Smernicebolnesprávneprebratýdozákona315/2001
Z. z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré
právo mu vyplýva priamo zo Smernice. Porušením práva Európskej únie došlo k zásahu do osobnostnej
sféry žalobcu - konkrétne do jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený o

čas odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním
priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo
vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom. Vzhľadom na následky tohto zásahu v jeho osobnom
i súkromnom živote súd považoval za primeranú nemajetkovú ujmu v rozsahu 2 000,- eur, ktorú aj
odvolací súd považuje za primeranú charakteru zásahu a jeho následkom z dôvodov, ako sú uvedené

v odôvodnení napadnutého rozsudku.
13.2.Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru SD EÚ, ktoré
aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací súd sa s nimi v
plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

14.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd
uvádza nasledovné:

15.1.K námietke žalovanej o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych

predpisov so smernicou odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva EÚ pred vnútroštátnou
normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci svojich právomocí
a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, a pokiaľ táto
interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s

úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy povinný
vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ, a tým je nepochybne daná jeho právomoc
posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ a aj právomoc v prípade zistenia
tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu právu EÚ. Nedôvodná je preto
odvolacia námietka žalovaného o prekročení právomoci súdu, pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či

došlo k prevzatiu Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a či došlo k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje
právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový týždenný pracovný čas.
15.2.Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, a ide o prípady porušenia práva
EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení

vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je
v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry
SD EÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy, b)
porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským štátom

a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.
15.3.Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd.15.4.Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

16.1.Správne sa súd vyporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovaného, keďže Slovenská

republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do
zákona 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas jej
neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ
do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda o
objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa

porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem
nahradiť.
16.2.Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ sú
zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody proti

členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca dôvodne uplatnil nárok
na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej republike ako pasívne
legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

17.1.Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný
čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali
inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje

možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu pracovný čas.
Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
17.2.Z uvedeného vyplýva, že pojem „pracovný čas“ je potrebné interpretovať jednotne na úrovni

celej EÚ, a členské štáty nemajú možnosť meniť jeho obsah prostredníctvom národnej legislatívy v
neprospech pracovníkov. Vnútroštátna úprava síce môže používať rôzne označenia, ako napríklad
„služobný čas“ pre hasičov, avšak tieto pojmy musia byť interpretované v súlade s právom EÚ.
Z uvedeného preto vyplýva, že „služobný čas“ hasičov podľa slovenského vnútroštátneho práva je
potrebné posudzovať ako „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES, tak ako na to správne

poukázal žalovaný.
17.3.Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby, ktorá spadá do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorého dôvodu sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie
zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku

porušenia tohto ustanovenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne posudzoval, či boli naplnené
kumulatívnym spôsobom podmienky pre vyvodenie tejto zodpovednosti, pričom súdu súčasne nemožno
vytýkať, že by jednotlivé predpoklady tejto zodpovednosti posúdil nesprávnym spôsobom.

18.1.Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v danom prípade sú dané v zmysle judikatúry

Európskeho súdneho dvora (rozsudok sp. zn. C - 429/09), podľa ktorého poškodení jednotlivci majú
právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky a to 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
18.2.Vo vzťahu k naplneniu prvej podmienky je možné konštatovať, že táto je v prejednávanom prípade

splnená, pretože Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré súčasne
nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré na strane druhej
priznáva jednotlivcom právo, ktorého sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Podmienka

dostatočne závažného porušenia práva Únie zahŕňa v sebe zjavné a závažné prekročenie hraníc
voľnej úvahy členským štátom, v ktorej súvislosti má byť zohľadnený predovšetkým stupeň jasnosti a
presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva
vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je vzjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom
období nad povolený limit práva EÚ, uvedené je v zjavnom rozpore s právom Únie určujúcim týždenný
limitslužobnejpovinnosti,pretonemožnomaťpochybnostiodostatočnezávažnomporušeníprávaÚnie.

18.3.Vo vzťahu k splneniu podmienky existencie škody odvolací súd uvádza, že z európskej judikatúry
vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná
vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je na vnútroštátnom práve
členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia

a tiež, aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

19.Žalovaná sa neopodstatnene v súvislosti so vznikom tvrdenej škody bránila tým, že žalobca
nepreukázal, že vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby škode, resp. ujme predišiel. Odvolací súd vychádza
jednak z priameho nároku každej dotknutej osoby domáhať sa voči členskému štátu náhrady škody a
jednak z povinnosti každého členského štátu zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Uvedené namietanie

by v praxi znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku porušenia povinnosti
členského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo
možné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu ku svojmu

služobnému úradu, by podľa odvolacieho súdu takáto aktivita navyše bola zrejme kontraproduktívnou.

20.1.Žalovaná sa ďalej v súvislosti so vznikom tvrdenej škody bránila tým, že žalobca mal preukázať,
či v rozhodnom období skutočne pracoval nad tvrdený limit 48 hodinového týždenného pracovného
času, keď bolo potrebné zohľadniť aj nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v období

6 mesiacov.
20.2.Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na túto odvolaciu námietku. Súd konštatoval, že v konaní
nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a
nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného Čl.
6 písm. b) Smernice. K námietke týkajúcej sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasičov

v období 6 mesiacov odvolací súd uvádza, že členské štáty sú povinné rešpektovať a garantovať
priemerný 48 hodinový pracovný čas aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu (porovnaj rozsudok ESD
C-254/2018).
20.3.Pokiaľ odvolateľ namietal, že podstatou sporu nie je to, či žalobca v niektorom týždni prekročil 48
hodinový pracovný čas, ale aký priemerný týždenný pracovný čas dosiahol v konkrétnych referenčných

obdobiach, ako aj, že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času hasičov
v referenčnom období 6 mesiacov, pričom poukázal na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,

aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
aby Slovenská republika uvedené ustanovenie, ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala
do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a
skúmaťvrámcireferenčnéhoobdobia4mesiacov,resp.zasplneniasmernicoustanovenýchpodmienok,
aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v zákone č. 315/2001 Z. z. a ani v

inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články
smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že
by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia
smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný
čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia

služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času
podľa smernice. Vzhľadom na uvedené námietka žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci
referenčného obdobia je neopodstatnená, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s
maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

21.K aplikácii § 13 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza, že
súd prvej inštancie dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú porušením práva EÚ a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveruo naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, pričom v súvislosti s uplatneným
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy súd správne tento posúdil podľa zásad upravených v § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

22.1.Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
22.2.V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

23.1.V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad
upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho
osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej),

ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie
dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.
23.2.Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život,
ako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť

s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že
žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok
zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych
a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti

a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie
ľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší
stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,

t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok“ znamená, že pracovníci majú
pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý
a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia

práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

24.Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že
žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho

základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovanej, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle
uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce

zadosťučineniepodľaods.1§13aženeoprávnenýmzásahombolavznačnejmierezníženádôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.25.Sozreteľomnapovahuosobnostnéhopráva,ktorébolovdanomprípadeporušené(právonaochranu
zdravia)ajehookolnosti,nemožnopodmieňovaťmožnosťuplatneniapeňažnejsatisfakciepožadovaním
následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne

prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené
príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany, a
ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá
bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna
satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1 nejavila
ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo,
t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala
vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý

umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy
podľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v

takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

26.Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice o rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu
do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý
zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v

zmysle judikatúry SD EÚ za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek
hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu
odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane

vysoká. Rozsahu peňažnej náhrady vo výške 2 000,- eur, ktorá je odvodená od charakteru zásahu a
jeho trvania a následku, ktorý ním vznikol, nemožno namietať.

27.1.Prvoinštančný súd pochybil, keď vo svojom rozhodnutí neprihliadal na iné rozhodnutia iných
všeobecných súdov v konaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského

a záchranného zboru proti žalovanej z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovanej predložené
aj v tomto konaní.
27.2.V týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej
transpozície Smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výkon
štátnej služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, a všetky námietky

žalovaného boli posúdené ako nedôvodné. Súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k výške priznanej sumy
nezaložil na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným
kritériám, a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti, preto rozhodnutie
nieje konzistentné s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr.
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019,6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019,

6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 5Co/26/2022, 5Co/64/2022, 5Co/180/2022, 5Co/203/2022, 6Co/60/2022,
6Co/69/2022, 6Co/102/2022 a 6Co/129/2022).
27.3.Žalobca v konaní nepreukázal, aby ujma spôsobená jemu bola za iných podmienok, alebo že
by u neho bol vyvolaný horší (vážnejší) následok ako v citovaných rozhodnutiach. Preto odvolací súd
zastáva názor, že v časti o zaplatenie 1 500 eur prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil.

V záujme predvídateľností rozhodnutí a zachovania princípu spravodlivosti, ktorý spočíva v povinnosti
všeobecných súdov zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho
prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci t.j. aby úzkostné lipnutie na litere zákona
v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany,
odvolací súd považoval za primeranú náhradu sumu 2 000 eur a v prevyšujúcej časti, o zaplatenie 1 500

eur žalobu zamietol.

28.1.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.28.2.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

29.1.Odvolací súd považoval za dôvodné odvolanie žalobcu vo vzťahu k trovám konania.
29.2.Pri rozhodovaní o trovách konania súd nevyhádzal zo skutočnosti, že nemajetková ujma sa z
hľadiskarozhodovaniaotrováchkonaniavyznačujeurčitýmišpecifikami.Pokiaľmajetkovúškodumožno
vyčísliť a objektivizovať, v prípade nemajetkovej ujmy náhrada slúži na primerané odškodnenie zásahu
do objektívne nemerateľných hodnôt, a preto určenie jej výšky spočíva do určitej miery na úvahe súdu.

29.3.Pokiaľ výška plnenia závisí aj na úvahe súdu, nevie žalobca výsledok sporu ovplyvniť, a tak
prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu, nemožno považovať za čiastočný neúspech.
Nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške, preto nepredstavuje čiastočne
procesný neúspech žalobcov, a je dôvodné v rozhodnutí o trovách konania aplikovať § 255 ods.1 CSP
s tým, že pri vyčíslení výšky náhrady sa za hodnotu sporu považuje výška priznaného plnenia.
29.4.Skutočnosť, že súd nepriznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu požadovanej sumy,

nemožno považovať za procesný neúspech žalobcu, a preto odvolací súd priznal žalobcovi podľa vyššie
citovaného § 255 ods.1 CSP voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

30.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1,2 CSP v spojení

s § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP a žalobcovi úspešnému čo do základu nároku, priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

31.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jejzamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.