Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/62/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200412
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5020200412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca
spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Bosákova, s. r. o., so sídlom Marhuľová 14305/22,
Bratislava, IČO: 50 242 890, zastúpeného JUDr. Ľubicou Masárovou, PhD., advokátkou so sídlom
Landererova 6, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101335744/2020
z 18. augusta 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
30S/159/2020-138 z 15. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Žilina (ďalej „správca dane“) rozhodnutím č. 100776967/2020 zo 16. apríla 2020
podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel

dane v sume 8.000,- eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2018
(ďalej „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Správca dane uzavrel, že nebolo preukázané, že došlo k dodaniu služieb tak, ako je uvedené na
faktúre, že došlo zo strany deklarovaného dodávateľa, spoločnosti biGG & Co s. r. o., k dodaniu služieb
podľa § 9 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej „zákon o DPH“) a vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH. Nebolo podľa neho

preukázané, že faktúru vyhotovila osoba povinná vyhotoviť faktúru v zmysle § 72 ods. 1 zákona o DPH,
nebola preukázaná správnosť obsahu faktúry v zmysle § 74 ods. 1 zákona o DPH a nebolo potvrdené
dodanie deklarovaných služieb spoločnosťou uvedenou na faktúre.

3. Správca dane vyšiel zo zistení, že žalobca si v zdaňovacom období máj 2018 uplatnil nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 201850017 z 30. mája 2018 v celkovej sume 48.000,- eur,
z toho DPH v sume 8.000,- eur, vystavenej spoločnosťou biGG & Co s. r. o. Predmetom fakturácie

boli „služby na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017“. K dodávateľskej faktúre bola
predložená zmluva z 11. decembra 2017, uzatvorená medzi objednávateľom (žalobcom) a dodávateľom
Bigg & Coo s. r. o. (názov spoločnosti bol v zmluve uvedený práve takto). Dodávateľa pri uzatvorení
zmluvy zastupoval a zmluvu podpísal konateľ Dmitri Cohen. Podľa dokumentov, predložených kukontrole, na pozemkoch parc. č. XXXX/X a XXXX/XX v k. ú. O. bola plánovaná výstavba polyfunkčného
objektu Bosákova.

4. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že:
- na faktúre neboli špecifikované konkrétne služby;
- faktúra bola uhradená dňa 14. júna 2018 bezhotovostným prevodom na účet;
- z kontrolného výkazu daňového subjektu biGG & Co s. r. o. vyplynulo, že odberateľská faktúra, ktorá
mala byť vystavená pre žalobcu, nebola uvedená v kontrolnom výkaze, t. j. daň na výstupe nebola

priznaná;
- pozemky boli predané v kontrolovanom zdaňovacom období spoločnosti TENIS Martin s. r. o. na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 21. mája 2018;
- boli zistené rozpory v predmete fakturácie, kde faktúra č. 201850017 zo dňa 30. mája 2018, ktorú zaslal
daňový subjekt správcovi dane, nebola identická s faktúrou predloženou pri začatí daňovej kontroly
(pečiatka a podpis neboli totožné, bol uvedený aj iný popis plnenia);

- nebolo uvedené a preukázané, ktoré konkrétne osoby a aké konkrétne činnosti za spoločnosť biGG
& Co s. r. o. vykonávali;
- nebolo uvedené a preukázané, ktoré konkrétne osoby za spoločnosť biGG & Co s. r. o. vypracovali
dokumenty: Dopravno-kapacitné posúdenie križovatiek Polyfunkčný dom Bosákova (dopravná štúdia),
Svetlotechnický posudok, Štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova,

Štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova - upravená verzia;
-nebolojednoznačnepreukázané,ktorékonkrétneslužbyuvedenévzmluvebolivskutočnostivykonané
a boli predmetom fakturácie;
- predložené štúdie nepreukazovali, že boli vypracované spoločnosťou biGG & Co s. r. o.;
- zistené skutočnosti o spoločnosti biGG & Co s. r. o., zakladali vážne pochybnosti o tom, že deklarované

služby boli reálne uskutočnené, resp. že boli uskutočnené platiteľom biGG & Co s. r. o., uvedeným na
faktúre(žiadneskúsenostikonateľavuvedenejoblastipodnikania,tentodaňovýsubjektnemalvykonanú
činnosť zapísanú ako predmet podnikania v Obchodnom registri SR, absencia personálneho substrátu).

5. Správca dane spochybnil vypracovanie štúdií spoločnosťou biGG & Co s. r. o., spochybnil aj

vypracovanie štúdií subdodávateľom spoločnosti biGG & Co s. r. o., nakoľko z kontrolného výkazu bolo
zistené, že jediným dodávateľom spoločnosti biGG & Co s. r. o. bola spoločnosť IIN Capital, s. r. o., ktorá
nemala v predmete činnosti žiadnu z uvedených odborných činností. Z údajov informačného systému
ISFS - SD bolo zistené, že spol. IIN Capital, s. r. o. nemala zamestnancov, neplnila si povinnosti a
nepredkladala doklady k daňovým konaniam, od zdaňovacieho obdobia september 2018 nepodávala

daňové priznania, nereagovala na výzvy správcu dane (daňovému subjektu bola zrušená registrácia pre
DPH z úradnej moci ku dňu 31. augusta 2019).

6. Správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané uskutočnenie deklarovaných služieb (technická
pomoc, poradenstvo a konzultácie, konzultácie s dotknutými orgánmi štátnej správy a samosprávy)

spoločnosťou biGG & Co s. r. o. Žalobca nekonkretizoval ani nepreukázal, aké služby „technickej pomoci
k vydaniu územného rozhodnutia“ boli poskytnuté spoločnosťou biGG & Co s. r. o. Všetky vyjadrenia
žalobcu boli všeobecné opisy, opakovane bolo vymenovávané, aké všetky doklady sú všeobecne
potrebné v konaniach o vydanie územného rozhodnutia.

7. Dôkazy k deklarovaným službám - technická pomoc, poradenstvo a konzultácie, konzultácie s
dotknutými orgánmi štátnej správy a samosprávy, neboli predložené. Neboli predložené žiadne dôkazy
ako napr. mailová alebo písomná komunikácia, z ktorej by bolo zrejmé, že daňový subjekt komunikoval
vo veci projektu s konateľom - Dmitrim Cohenom.

8. Správca dane spochybnil vierohodnosť všetkých štúdií predložených žalobcom, pričom konštatoval,
že dopravno-kapacitná štúdia križovatiek bola len upravenou kópiou staršej štúdie vypracovanej inou
spoločnosťou pre odlišný projekt, pričom boli len zmenené titulné a záverečné strany, a drobne upravený
obsah, čo potvrdzovalo fiktívnosť a nereálnosť poskytnutých služieb. Podobne správca dane vyhodnotil
aj „Svetlotechnický posudok č. 1564“, ktorý sa podľa zistení jednoznačne netýkal deklarovaného

projektu Bytový dom Bosákova, ale projektu Fuxova, pričom žalobca nevysvetlil tieto rozpory a sám
pripustil zníženie hodnoty štúdie. Rovnako boli spochybnené aj štúdie realizovateľnosti investičného
zámeru „Polyfunkčný dom Bosákova“, ktoré správca dane označil za z veľkej časti doslovné kópie
inej dokumentácie, pričom ich cena bola neprimerane nadhodnotená a ekonomicky neopodstatnená.Žalobca uvedené skutočnosti nijakým spôsobom nevyvrátil, čím podľa správcu dane potvrdil dôvodnosť
záverov o fiktívnosti deklarovaných služieb a nevierohodnosti spoločnosti biGG & Co s. r. o. a osôb,
ktoré mali uvedené štúdie spracovať.

9. V priebehu daňovej kontroly bolo zistené, že daňový subjekt biGG & Co s. r. o bol dlhodobo
nekontaktný, minimálne od októbra 2018 bolo na sídlo spoločnosti zaslaných niekoľko desiatok zásielok,
pričom boli všetky nedoručené. Dlhodobo nekontaktný bol aj konateľ spoločnosti Dmitri Cohen na adrese
v Rakúsku, ktorú mal uvedenú v Obchodnom registri - na túto adresu boli zasielané viaceré zásielky

(bez úspechu) minimálne od februára 2019. Správca dane napriek tomu mal v priebehu daňovej kontroly
záujemojehovypočutie,malvšakinformácie,žeDmitriCohenjenaadresetrvaléhopobytunekontaktný,
a preto nemal správca dane možnosť doručiť svedkovi predvolanie. Správca dane nemal ani možnosť
predviesť tohto svedka políciou. Správca dane nepožiadal rakúske daňové orgány o jeho vypočutie,
ale požiadal ich o zistenie adresy trvalého, alebo prechodného pobytu osoby Dmitri Cohen v Rakúsku,
aby mohol úspešne doručiť predvolanie na výsluch svedka a zrealizovať výsluch svedka v mieste sídla

spoločnosti, v ktorej je Dmitri Cohen konateľom.

10. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101335744/2020 z 18. augusta 2020 (ďalej
„preskúmavané rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

11. Obdobne ako správca dane považoval za nepreukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie DPH. Okrem iného uviedol, že nebolo preukázané, aké konkrétne činnosti boli spoločnosťou
biGG & Co s. r. o. vykonané. Navyše dospel aj k záveru, že nebolo preukázané použitie prijatého plnenia
na účely žalobcovho podnikania podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.

II. Konanie pred správnym súdom

12. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej žiadal zrušiť obe
rozhodnutia a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie.

13. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „správny súd“) žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) zamietol rozsudkom č. k. 30S/159/2020-138 z 15. marca 2023 (ďalej
„napadnutý rozsudok“).

14. Na úvod správny súd poukázal na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu, podľa ktorej

dôkazné bremeno primárne zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí spoľahlivo preukázať, že splnil
zákonné podmienky pre vznik tohto práva. Ak správca dane vykonanými dôkazmi spochybní existenciu
alebo vierohodnosť predložených dokladov, neprechádza tým na neho dôkazná povinnosť preukázať
neexistenciu zdaniteľného plnenia; dôkazné bremeno stále ostáva na daňovom subjekte, ktorý je
povinný vzniknuté pochybnosti odstrániť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Daňové konanie totiž nie

je konaním vyhľadávacím, a preto daňový subjekt ako podnikateľ má povinnosť konať na vlastnú
zodpovednosť, zhromažďovať dostatočné dôkazy v čase realizácie obchodu a predchádzať tak
pochybnostiam o uskutočnení plnenia. Správny súd zdôraznil, že daňové orgány majú pritom povinnosť
určiť jasné pravidlá dokazovania a vyvodiť zo získaných dôkazov logické a presvedčivé závery, pričom
konštatoval, že daňové orgány uvedené požiadavky splnili.

15. Podľa správneho súdu správca dane v súlade so zákonom spochybnil realizáciu dodávky služieb
žalobcovi označeným dodávateľom, pričom obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu za takejto situácie
bolo pochybnosti správcu dane spoľahlivo vyvrátiť, čo sa žalobcovi však nepodarilo. Správny súd
poukázal na § 24 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva dôkazná povinnosť žalobcu ako

daňovéhosubjektu.Zustálenejjudikatúrypodľasúduplynie,žepokiaľžalobcatvrdildodaniekonkrétnym
dodávateľom, ťažilo ho k tomuto tvrdeniu dôkazné bremeno a pri neunesení tohto dôkazného bremena
zostalo toto tvrdenie iba nepreukázaným tvrdením žalobcu.

16. Správny súd uviedol, že dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnom uskutočnení deklarovaných

služieb žalobca v priebehu vyrubovacieho konania nevyvrátil a ani nepreukázal, že by služby (technická
pomoc, poradenstvo, konzultácie s orgánmi štátnej správy a samosprávy) boli spoločnosťou biGG &
Co s. r. o. skutočne realizované. Okrem predloženia štyroch štúdií žalobca neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti a dôkazy, ktoré by mali dokazovať, že uvedené služby boli poskytnuté v deklarovanomrozsahu. Žalobcom predložené vyjadrenia boli všeobecné a nekonkrétne, pričom absentovali akékoľvek
relevantné dôkazy (napr. e-mailová či písomná komunikácia) potvrdzujúce, že konateľ dodávateľa
Dmitri Cohen skutočne riešil otázky projektu Polyfunkčného objektu Bosákova s príslušnými inštitúciami

alebo samotným žalobcom. Predložené štúdie boli správcom dane spoľahlivo označené za plagiáty
dokumentov vytvorených inými subjektmi, pričom žalobca si na ich základe opakovane uplatňoval
odpočet DPH v inom zdaňovacom období na identických skutkových základoch. Navyše správny súd
konštatoval neštandardnosť výberu dodávateľskej spoločnosti bez skúseností na slovenskom trhu, ktorá
bola založená až po príprave zmluvy, čo bolo v zjavnom rozpore so štandardným podnikateľským

postupom, a tiež upozornil na neprimeranosť výšky odplaty 108.000,- eur vzhľadom na deklarované
verbálne konzultácie, ktoré žalobca prijal ako dostatočné plnenie bez akýchkoľvek dôkazov.

17. Správny súd uviedol, že jedinú relevantnú žalobnú námietku žalobcu, podľa ktorej mal žalovaný
rozhodnutie založiť na rozdielnom právnom posúdení splnenia podmienky podľa § 49 ods. 2 zákona o
DPH (o nepreukázaní použitia plnení), nepovažoval za dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Zdôraznil, že uvedené konštatovanie žalovaného reagovalo iba na odvolaciu námietku žalobcu v
odvolacom konaní, pričom nijako nespochybňovalo ani nenegovalo závery správcu dane. Podľa
správneho súdu bolo z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zrejmé, že žalovaný v celom rozsahu
podporil záver správcu dane o tom, že žalobca nevyvrátil dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnom
dodaní služieb zo strany spoločnosti biGG & Co s. r. o. Samotné konštatovanie o porušení § 49

ods. 2 zákona o DPH podľa správneho súdu nespôsobilo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ani
prvostupňového rozhodnutia a ani nemalo potenciál zvrátiť závery o nesplnení základných predpokladov
na uznanie práva žalobcu na odpočet DPH.

18. Správny súd ďalej poukázal na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej právo na

odpočítanie DPH nevzniká automaticky zo zákona, ale jeho uplatnenie je podmienené splnením
formálnych aj materiálnych požiadaviek, ktoré musí preukázať daňový subjekt. V prípade, ak je daňovým
subjektom preukázané uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného plnenia, orgán finančnej správy môže
odmietnuť odpočet dane iba za predpokladu, že preukáže existenciu podvodu alebo zneužitia práva.
Avšak pokiaľ samotné uskutočnenie plnenia deklarované daňovým subjektom preukázané nie je, ako

tomu bolo aj v posudzovanej veci, otázka preukazovania daňového podvodu alebo zneužitia práva je
bezpredmetná. V tomto prípade tak správca dane ani žalovaný neboli povinní preukazovať okolnosti
spojené s daňovým podvodom, pretože už základná hmotnoprávna podmienka pre vznik práva na
odpočet DPH nebola žalobcom splnená.

19. Vo vzťahu k žalobcom uvádzanému rozsudku Súdneho dvora EÚ C-110/94 INZO správny súd
uviedol, že tento rozsudok sa týka odlišnej skutkovej situácie, konkrétne práva na odpočet DPH v
prípravnej fáze podnikania, keď ešte daňový subjekt neuskutočnil zdaniteľné obchody. Preto tento
rozsudoknebolomožnéaplikovaťnasituáciužalobcu,ktorýužvprípravnejfázepodnikanianebol.Pokiaľ
ide o uznesenie Súdneho dvora EÚ C-446/15, správny súd poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho

dvora, podľa ktorej právo na odpočítanie DPH predpokladá preukázanie splnenia tak materiálnych ako
aj formálnych náležitostí, pričom žalobca nesprávne tvrdil, že správca dane môže neuznať odpočet
iba v prípade, ak preukáže podvod či zneužitie práva. V prejednávanej veci bolo dôvodom neuznania
nároku žalobcu práve to, že nebolo preukázané samotné dodanie deklarovaných služieb dodávateľom
uvedeným na faktúre, teda nebol naplnený základný hmotnoprávny predpoklad pre vznik práva na

odpočet. Preto ďalšie úvahy žalobcu o prenose dôkazného bremena na správcu dane v prípade
daňového podvodu neboli podľa názoru správneho súdu relevantné.

20. Správny súd na záver uviedol, že ďalšie žalobné námietky považoval za vágne, nakoľko
len „odmietali“ tvrdenia žalovaného bez relevantnej argumentácie, namietali rozpor so zistenými

skutočnosťami, či zákonom, alebo porušenie práva bez toho, aby konkretizovali, v čom mali
spočívať. Takto vágne koncipované žalobné body (argumentácia z hľadiska hmotného práva) boli len
všeobecnými námietkami, ktoré neobsahovali žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne
knapadnutémurozhodnutiužalovaného,čirozhodnutiuprvostupňovéhosprávnehoorgánuakdôvodom
týchto rozhodnutí.

III. Kasačná sťažnosť21. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) zastúpený advokátkou v zákonnej
lehote kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, teda že
správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k poručeniu práva na spravodlivý proces, a rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie,
sťažovateľovi prizná náhradu trov konania pred správnym súdom i trov kasačného konania. Alternatívne
navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu, a vec vrátil Správnemu súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a zaviazal správny súd rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov
kasačného konania.

22. Sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces tým, že daňové orgány odmietli
vykonať výsluch pána I. E., ktorý mal sprostredkovať kontakt s konateľom dodávateľa - pánom Dmitrim
Cohenom.Výsluchommalobyťpreukázané,akokspoluprácimedzisťažovateľomadodávateľomdošlo.

Ďalej malo byť výpoveďou vyvrátené spochybnenie odbornej spôsobilosti konateľa Dmitriho Cohena
na zabezpečenie dodaných podkladov a vypracovanie štúdií realizovateľnosti projektu. Sťažovateľ
poukázal na to, že správny súd sa v tejto časti stotožnil s argumentáciou daňových orgánov, že
svedok iba sprostredkoval spoluprácu, a teda sa k samotnému poskytnutiu služieb nevedel vyjadriť, hoci
sťažovateľ uviedol v žalobe, že nikdy nenavrhoval výsluch svedka k samotnej realizácii plnenia.

23. Správny súd podľa sťažovateľa nedostatočne odôvodnil odmietnutie vykonania výsluchu svedka
pána I. E. a vopred prezumoval, čo by svedok vypovedal a uviedol k osobe konateľa Dmitriho Cohena,
teda že skutočnosti uvedené vo výpovedi by neboli pre dokazovanie významné, čo bolo údajne v rozpore
s právom na spravodlivý proces.

24. Sťažovateľ ďalej poukázal na absenciu odôvodnenia k námietke sťažovateľa vo veci nemožnosti
kladenia otázok svedkovi T., o ktorého vyjadrenia daňové orgány opierali spochybnenie jedného z
predložených podkladov sťažovateľom a absenciu odôvodnenia vo vzťahu k námietke nepodstatnosti
argumentácie daňových orgánov o odbornej spôsobilosti Dmitriho Cohena vyplývajúcej z výpovedí

svedkov.

25. Sťažovateľ ďalej poukazoval na to, že nespochybňuje oprávnenie súdu hodnotiť dôkazy a ich
relevanciu, avšak v situácii, keď unesenie dôkazného bremena kladie na ťarchu sťažovateľa, je zásadné
náležité odôvodnenie, ktorým prisvedčil žalovanému vo vzťahu k odopretiu vykonania navrhovaných

dôkazov, a musí sa rešpektovať zásada rovnosti zbraní, právo na obhajobu a zákaz svojvôle. Podľa
sťažovateľa bolo v rozpore s konštantnou judikatúrou, keď správny súd „špekuloval“, čo by navrhovaný
svedok vypovedal vo vzťahu k odbornosti a skúsenostiam konateľa dodávateľa. Taktiež malo byť v
rozpore s právom na spravodlivý proces stotožnenie sa správneho súdu s tvrdením žalovaného o
nedodaní deklarovaných podkladov dodávateľom z dôvodu nedostatku potrebných zamestnancov a

odbornej spôsobilosti na ich vypracovanie.

26. V rozpore so spravodlivým procesom bolo podľa sťažovateľa prezumovanie, že výsluch samotného
konateľa dodávateľa by nebol významným dôkazom, ktorý by mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie
alebo napadnutý rozsudok. Okrem toho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný v časti, kde sa

správny súd stotožnil s odôvodnením daňových orgánov s nevykonaním výsluchu a odôvodnením,
že si sťažovateľ nezabezpečil svedka na výsluch bez uvedenia akéhokoľvek zákonného ustanovenia,
z ktorého takáto povinnosť sťažovateľa vyplýva. Mimo to bola požiadavka na schopnosť poskytnutia
kontaktu na osobu konateľa dodávateľa aj s časovým odstupom po realizácii dodávok v absolútnom
rozpore s objektívnymi možnosťami daňového subjektu, v rozpore s princípom proporcionality a v

rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

27. Podľa sťažovateľa nesplnilo rozhodnutie správneho súdu požiadavku náležitého odôvodnenia
rozhodnutia aj z dôvodu nevysporiadania sa s námietkou porušenia práv sťažovateľa na obhajobu
pri obchádzaní jeho práva klásť svedkom otázky spôsobom, že výsluch správca dane zastieral

požadovaním zákonom nepredpokladaného vyjadrenia k listinám, ktoré osoba predložila na základe
uloženej jej edičnej povinnosti podľa § 26 ods. 7 daňového poriadku, ktoré boli následne využité na
spochybnenie kvality dodaných odborných podkladov dodávateľom. Okrem toho bolo podľa sťažovateľa
v rozpore s právom na náležité odôvodnenie rozhodnutie aj to, že správny súd opakovane prisvedčilžalovanému o neodbornej spôsobilosti osoby na dodanie obstaraných podkladov, pričom opomenul
námietkusťažovateľaotom,ženebolopotrebné,abypodkladyvypracovalavýlučneautorizovanáosoba.

28. Sťažovateľ poukazoval na to, že medzi ním a žalovaným nebola sporná druhá podmienka na
odpočítanie dane, t. j. že predmetné plnenie fakticky existovalo a nešlo o fiktívne plnenia (materiálna
existencia plnenia). Daňové orgány opakovane uvádzali, že spochybňovali dodanie služby osobou
uvedenou na faktúre, t. j. deklarovaným dodávateľom. Nerozporovali samotnú materiálnu existenciu
plnenia. To podľa sťažovateľa potvrdzovala aj žalobná námietka, podľa ktorej žalovaný v napadnutom

rozhodnutí tvrdil, že sťažovateľ nesplnil ani tretiu hmotnoprávnu podmienku, ktorou je použitie plnenia
v rámci ekonomickej činnosti sťažovateľa. Žalovaný by podľa sťažovateľa určite neposudzoval splnenie
podmienkypoužitiaplnenianaekonomickúčinnosťsťažovateľa,akbyspochybňovalsamotnúexistenciu
plnenia, pretože v takom prípade by posudzovanie tretej podmienky ani neprichádzalo do úvahy.

29. Správny súd podľa sťažovateľa pri právnom posúdení splnenia hmotnoprávnych podmienok

rozporne najskôr splnenie podmienky materiálnej existencie plnenia uznal, a na inom mieste svojho
odôvodnenia (v bode 19) v rozpore s tým, ako aj v rozpore s posúdením daňových orgánov tvrdil,
že nebola splnená ani táto hmotnoprávna podmienka, čím došlo k vzniku vnútorne rozporného a
zmätočného rozhodnutia, ktoré nespĺňalo požiadavku zrozumiteľnosti, určitosti a logického odôvodnenia
z pohľadu splnenia tejto hmotnoprávnej podmienky.

30. Sťažovateľ ďalej upriamil pozornosť na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 17, kde podľa
neho všetky 4 predložené štúdie správny súd označil za „preukázateľné plagiáty“ iných štúdií, pričom
v prípade štúdií realizovateľnosti absolútne nezdôvodnil, prečo ich časť venovanú prieskumu trhu,
finančnej a SWOT analýze považoval za plagiát, ani z ktorého dokumentu mali byť prevzaté, a zároveň

sa nevysporiadal ani s námietkou, že práve táto časť štúdie realizovateľnosti bola nosnou časťou
pre posúdenie investičnej realizovateľnosti a rentability zamýšľaného projektu. Samotné akceptovanie
správneho súdu, ktorý vo vzťahu k týmto štúdiám iba poukazoval na počet strán prevzatých z iných
dokumentov a počet strán s originálnym obsahom, bol podľa sťažovateľa hrubo zavádzajúci.

31. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne odmietol aplikáciu judikatúry Súdneho dvora
EÚ, ktorá podľa jeho názoru bola relevantná pre posúdenie dôkazného bremena pri spochybňovaní
dodávateľa uvedeného na faktúrach, ako aj pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie DPH. Podľa sťažovateľa súd nesprávne vyložil význam statusu osoby deklarovaného
dodávateľa, keďže tento bol registrovaným platiteľom dane, pričom argumenty správcu dane, a

nedostatočné personálne či materiálne vybavenie dodávateľa, resp. jeho následná nekontaktnosť,
nemohli byť jediným dôvodom na zamietnutie práva na odpočítanie DPH. Poukázal pritom na
rozhodnutia SD EÚ vo veciach Kemwater ProChemie (C-154/20) a Vikingo (C-610/19), podľa
ktorých nemôže byť právo na odpočet zamietnuté iba z dôvodu formálnych nedostatkov faktúr alebo
nedostatočného vybavenia dodávateľa, ak sa zároveň nepreukáže aktívna účasť sťažovateľa na

podvode, resp. že tento o možnom podvode vedel alebo mal vedieť. V tejto súvislosti namietal aj
to, že správny súd nesprávne aplikoval staršiu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá už podľa neho
nezodpovedá aktuálnemu záväznému výkladu SD EÚ.

32. Podľa sťažovateľa nebolo udržateľné ani vyhodnotenie žalobnej námietky sťažovateľa, podľa

ktorej došlo k hrubému porušeniu práva na spravodlivý proces v dôsledku prekvapivého rozhodnutia
žalovaného, ktorý ignoroval vyhodnotenie predložených dôkazov k splneniu tretej hmotnoprávnej
podmienky na odpočet DPH, najmä za situácie, keď prvostupňový orgán tieto dôkazy nijako
nespochybnil. Podľa názoru súdu bola uvedená námietka relevantná, avšak nepovažoval ju za dôvod
na zrušenie rozhodnutia žalovaného iba preto, že v danom prípade údajne nemala potenciál zvrátiť

rozhodnutie žalovaného.

33. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd tým, že sa nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa
nesúladu právneho posúdenia tretej hmotnoprávnej podmienky s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, taktiež
porušil jeho právo na spravodlivý proces.

34. Na záver sťažovateľ uviedol, že jeho právne posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok na
uplatnenie práva na odpočítanie dane bolo v súlade s aktuálnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ,
ktorá je záväzná ako pre daňové orgány, tak aj pre vnútroštátne súdy. Poukázal na to, že žalovanýnemohol toto posúdenie ignorovať len preto, že jeho rozhodnutie nebolo založené na účasti sťažovateľa
na daňovom podvode. Podľa neho ani správny súd nemohol bez ďalšieho odmietnuť relevanciu
uvádzanej judikatúry SD EÚ tým, že by ju vyhlásil za neprípustnú a namiesto toho sa odvolával

na už prekonané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých má dôkazné bremeno výlučne
daňový subjekt. Sťažovateľ zdôraznil, že otázka personálnych a materiálnych nedostatkov na strane
dodávateľa nemohla byť jediným dôvodom odmietnutia odpočtu dane, pokiaľ sa zároveň nepreukázalo,
že sťažovateľ vedel alebo mal vedieť o možnom daňovom podvode. Táto zásadná otázka, pri ktorej by
dôkazné bremeno niesli práve daňové orgány, však ostala podľa sťažovateľa zo strany správcu dane

aj súdu úplne opomenutá.

IV. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti

35. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že skutkový stav, jeho vyhodnotenie a aplikáciu
príslušných právnych predpisov už uviedol v preskúmavanom rozhodnutí, následne vo vyjadrení k

žalobe.

36. Tvrdil, že vo veci bolo rozhodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi a správny súd aplikoval
a vykladal ustanovenia príslušných právnych predpisov správne a dospel k správnemu rozhodnutiu
vo veci. Keďže sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vzniesol námietky, ktoré boli predmetom žaloby a

odvolacieho konania, žalovaný sa k ním opätovne už nevyjadril. Navrhol, aby kasačný súd potvrdil
napadnutý rozsudok a sťažovateľovi sa náhrada trov konania nepriznala.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

37. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky ako súdu
príslušnému na konanie a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti. Kasačný súd preskúmal rozsudok
správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP)
po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, §

443 ods. 2 písm. a/ SSP v relevantnom znení), že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť
prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná, preto ju zamietol.
Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia.

38. Úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia
žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení rozsudku napadnutého
kasačnou sťažnosťou. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd obmedzuje na overenie, či
správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému
dokazovaniu), a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k

vyvodeným právnym záverom.

39. Kasačný súd posudzoval námietku o splnení hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na
odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona o DPH.
Právo na odpočítanie DPH je podmienené splnením formálnych ako aj hmotnoprávnych požiadaviek.

Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane vyplývajúcimi z čl. 168 a nasl. smernice Rady
2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006,
s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) sú: že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom)
je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) plnenie fakticky
existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je

príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ kumulatívne splnenie
vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je preukázané, pričom dôkazné
bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie
dane môže byť nepriznané.

40. Kasačný súd v zhode so správnym súdom i žalovaným dospel k záveru, že skutkové zistenia správcu
dane odôvodňujú záver, že splnenie týchto hmotnoprávnych podmienok v posudzovanom prípade
preukázané nebolo.41. Z preskúmavaného rozhodnutia zrozumiteľne plynie, že na základe skutkových zistení žalovaný
zásadne spochybnil jednak obsah predložených štúdií a z toho vyvodzoval, že v podstate žiadne
fakturované služby neboli poskytnuté. Kasačný súd neidentifikoval také vyjadrenie finančných orgánov,

kde by uviedli, že služby boli reálne vykonané; naopak, systematicky vysvetľovali, prečo ich považujú
za fiktívne, i keď tieto závery viazali na (ne)realizáciu týchto služieb práve označeným dodávateľom.
Rozhodujúci záver žalovaného o nepriznaní práva na odpočítanie dane bol postavený práve na
tom, že nedošlo k dodaniu služieb spoločnosťou biGG & Co s. r. o (ako platiteľom dane). Podľa
kasačného súdu nie je nesprávne, že žalovaný tieto svoje závery formuloval z toho (zúženého) pohľadu,

teda že nebolo preukázané, že deklarovaný dodávateľ (ako jediný platiteľ dane, ktorého sťažovateľ
v tejto súvislosti spomenul) poskytol služby, ktoré fakturoval. Na nepriznanie práva na odpočítanie
dane nemusia byť detailne zistené a popísané všetky skutočnosti, ale len tie, ktoré sú potrebné pre
vyrubenie dane. A v tomto prípade aj podložený záver o nedodaní služieb platiteľom dane postačil na
nepriznanie práva na odpočítanie dane. Správny súd nepochybil, keď na žalobné námietky reagoval
tým, že sa stotožnil so závermi žalovaného (najmä body 16, 17 napadnutého rozsudku) o nepreukázaní

dodania služieb spoločnosťou biGG & Co s. r. o. Uvádzanie okolností týkajúcich sa deklarovaného
dodávateľa (vrátane neodvedenia dane z tohto obchodu, nepodávania daňových priznaní, chýbajúci
predmet činnosti v obchodnom registri) slúžili len na podporu a kontext týchto ostatných pochybností,
a nepriznanie dane nebolo postavené výlučne na nezrovnalostiach u dodávateľa. Nie je celkom jasné,
prečo by mal podľa sťažovateľa žalovaný osobitne ešte preukazovať či posudzovať, či boli sťažovateľovi

poskytnuté nejakou treťou osobou služby, keď celá argumentácia sťažovateľa smerovala len k tvrdeniam
o poskytnutí fakturovaných služieb práve označenou spoločnosťou. Na preverenie týchto tvrdení za
zamerali finančné orgány a v konečnom dôsledku i správny súd. Kasačný súd uznáva, že keby bolo
preukázané dodanie služieb inou osobou v postavení platiteľa dane, v zmysle záverov rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie s. r. o. by musel žalovaný takéto

zistenia zohľadniť pri posudzovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ale ani
zo spisu ani z podaní sťažovateľa nevyplynulo takéto zistenie ani tvrdenie.

42. Tvrdené služby (sťažovateľom predložené štúdie) neboli v zmluve z 11. decembra 2017 jednoznačne
špecifikované. Predmetom tejto zmluvy predloženej sťažovateľom mala byť technická pomoc k vydaniu

územného rozhodnutia. Na faktúre č. 201850017 z 30. mája 2018 je služba označená „Na základe
Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19. 12. 2017 Vám fakturujeme nasledovné“, potom je uvedený
„Počet m. j. 1,00“. Bez jasne špecifikovaných parametrov plnenia vo faktúre a zároveň v zmluve,
na ktorú faktúra (i to nepresne, kvôli zmätkom v dátumoch) odkazovala, je obťažné len na základe
listín objektívne potvrdiť, či boli, resp. mohli byť fakturované služby reálne dodané. Takáto nejasnosť

je nielen formálnou vadou (ktorá by, sama o sebe nemusela byť za každých okolností prekážkou
odpočítania dane) faktúry, ktorá bráni efektívnej kontrole zo strany príslušných orgánov, ale zakladá
jednu z pochybností o uskutočnení sporného zdaniteľného plnenia; a túto pochybnosť aj finančné orgány
označili.

43. Okrem toho je samotná predložená zmluva zaťažená nemalými pochybnosťami o jej skutočnom
uzavretí. V deklarovanom čase jej podpisu totiž dodávateľ právne neexistoval, keďže do Obchodného
registra bol zapísaný až dňa 16. decembra 2017 pod názvom Velpro, s. r. o., so sídlom Štefana Moyzesa
1355, 965 01 Žiar nad Hronom. K zmene názvu spoločnosti a sídla došlo až k dátumu 27. marca
2018. V čase uzatvorenia zmluvy tak neexistoval právny subjekt s názvom Bigg & Coo, s. r. o., pričom

jedinou konateľkou (následne) zapísanej spoločnosti bola Agnesa Szendreiová, a Dmitri Cohen sa stal
konateľom až následne dňa 13. februára 2018. Tieto skutočnosti spochybňujú autentickosť uvedenej
zmluvy a účasť Dmitriho Cohena na jej uzavretí v čase, keď ešte nemal žiadnu funkciu v spoločnosti.
Sťažovateľ v daňovej kontrole tvrdil, že išlo len o chybu v písaní, a v zmluve, ktorú uzatvárali po prevode
obchodnej spoločnosti na pána Cohena, zabudli zmeniť dátum. Kasačný súd nemôže vylúčiť, že tomu

tak byť mohlo. Nevysvetľuje to však, prečo aj faktúra odkazuje na chybný dátum zmluvy, konkrétne
19. 12. 2017. Tiež táto verzia udalostí nedáva odpoveď na to, prečo na faktúre nebolo uvedené, aké
konkrétne služby boli predmetom fakturácie.

44. Sťažovateľ nepreukázal pôvod predmetných štúdií ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy,

ktoré by umožnili jednoznačne identifikovať ich autora (titulná strana s názvom spoločnosti nestačí)
alebo preukázať ich originálny charakter. Vzhľadom na tieto okolnosti a absenciu dôveryhodného
preukázania zdroja, z ktorého tieto dokumenty pochádzajú (absencia odbornosti, nevyvrátenie
dôvodných pochybností o originalite štúdií), vznikajú oprávnené pochybnosti o ich skutočnom účele.Predložené štúdie sa tak javia len ako simulované, resp. formálne vytvorené dokumenty bez reálneho
hospodárskeho významu, ktorých jediným účelom bolo navonok predstierať ich využitie v rámci
ekonomickej činnosti sťažovateľa. Tomu nasvedčujú aj zistenia správcu dane, ktorý identifikoval zdroje,

ktorých plagiátmi sú predložené listiny. Z toho nevyhnutne vyplynuli uvádzané pochybnosti o ich
vypracovaní deklarovaným dodávateľom.

45. Sťažovateľ taktiež nepreukázal žiadne potvrdenie, listiny alebo elektronické stopy, ktoré by
dokladovali prevzatie deklarovaných služieb (dokumentov), resp. akúkoľvek aktívnu účasť konateľa

Dmitri Cohena alebo jeho spoločnosti na realizácii projektu. Sťažovateľ nepredložil ani e-mailovú
komunikáciu, SMS správy, výpisy hovorov, či iné relevantné dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť reálne
poskytnutie deklarovaných služieb. Pri takomto rozsahu tvrdených prác a fakturácie by bolo pri bežnom
chode vecí očakávateľné, že práve takéto záznamy bude mať sťažovateľ k dispozícii. Práve pri
vyššie spomenutých početných pochybnostiach a nezrovnalostiach by sa od sťažovateľa očakávalo,
že jednoznačnými dôkazmi presne preukáže, za aké služby mu bolo fakturované, ako k plneniu prišlo.

Namiesto toho sťažovateľ produkoval len neurčité, resp. neoveriteľné príbehy, ktoré však nerozptýlili
podstatné pochybnosti o reálnosti plnenia dodávateľa.

46. Sťažovateľ činí sporným aj to, či obstojí záver žalovaného, že nepredložil presvedčivé dôkazy o
tom, že tvrdené služby boli skutočne využité na ekonomický účel jeho podnikateľskej činnosti. Bol na

to pritom vyzývaný už správcom dane v priebehu daňovej kontroly (výzvou z 26. júna 2019, č. l. 24
administratívneho spisu); záver žalovaného o nepreukázaní ani len použitia plnení na svoju ekonomickú
činnosť preto podľa kasačného súdu nemohol byť pre neho celkom prekvapivý, ako tvrdil v správnom
súdnom konaní. Tento záver žalovaného však nebol ani pre správny súd rozhodujúci, keď správny
súd akceptoval už závery o nepreukázaní skutočného dodania služieb (označeným) platiteľom dane, a

kasačný súd s ním tiež súhlasí. Uvedenie tohto (pridruženého) dôvodu nepriznania práva na odpočítanie
danežalovanýmnespôsobilozmätočnosťrozhodnutia,aninenegovalozáveryvovzťahukspochybneniu
splnenia ostatných hmotnoprávnych podmienok. Preto sa tejto argumentačnej línii kasačný súd ďalej
nevenoval.

47. Pochybnosti o reálnosti tvrdených služieb a predložených faktúr ďalej posilnilo zistenie, že faktúry s
rovnakým číslom neboli identické (faktúra predložená pri začatí daňovej kontroly bola odlišná), pričom
nesúlad bol nielen v pečiatke a podpisoch, ale aj v texte fakturácie, resp. to, na základe akej zmluvy
bolo fakturované.

48. Pokiaľ ide o nevykonaný výsluchy svedka I. E., kasačný súd súhlasí so správnym súdom, že takýto
výsluch by ťažko mohol viesť k zásadnej zmene zisteného skutkového stavu, pretože od pána E., ktorý
mal zoznámiť konateľov dotknutých spoločností, nebolo prečo očakávať, že bude potvrdzovať ešte aj
reálne dodanie a obsah deklarovaných služieb. Výpoveď, ktorá by len formálne potvrdila prvotný kontakt
medzi subjektmi, nemá významnú dôkaznú relevanciu vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti reálneho a

ekonomicky účelného plnenia. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdí, že účelom výsluchu bolo preukázať
iba to, že došlo k uvedenej spolupráci a vyvrátiť pochybnosti o odbornej spôsobilosti Dmitriho Cohena.
Kasačný súd však rovnako nevidí potenciál, ako by tieto zistenia podstatným spôsobom vyvrátili kľúčové
pochybnosti o dodaní služieb. Nedostatok odbornej spôsobilosti (resp. oprávnenia) bol len podporným
argumentom a nejaký (minimálne fakturačný) kontakt pána Cohena so sťažovateľom v podstate nebol

spochybňovaný.

49. K neuskutočnenej výpovedi konateľa Dmitriho Cohena kasačný súd uvádza, že správca dane
vykonal viaceré kroky na zaistenie výpovede tohto svedka. Žiadna zásielka správcu dane nebola
konateľovi Dmitrimu Cohenovi úspešne doručená. Ďalej sa správca dane snažil zistiť jeho trvalý pobyt

prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií (s odpoveďou, že nebol v tom čase registrovaný
na žiadnej adrese v Rakúsku). Správca dane nemal možnosť predviesť svedka políciou, keď jeho
pobyt na Slovensku nebol známy. Na základe toho je zrejmé, že správca dane postupoval v súlade so
zákonom pri snahe o vypočutie svedka konateľa Dmitri Cohena a nedošlo v tomto smere k porušeniu
práv sťažovateľa. Hoci by výsluch pána Cohena mohol posilniť dôkaznú pozíciu sťažovateľa, nemôže s

úspechom vyčítať správcovi dane, že sa nepokúsil ho vypočuť.

50. Námietky sťažovateľa voči tvrdenej nezákonnej svedeckej výpovedi T. kasačný súd nepovažuje za
dôvodné, nakoľko ani podľa kasačného súdu nešlo o výpoveď svedka podľa § 24 ods. 4 daňovéhoporiadku, ale o vydanie písomností, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní podľa § 26 ods. 7
daňového poriadku. Správca dane žiadal v zmysle výzvy o zaslanie konkrétnych dokumentov a ich
upresnenie. Vypočutie pána A. navrhol sťažovateľ až v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,

pričom ani neuviedol, čo chcel týmto úkonom preukazovať. Z oboch rozhodnutí finančných orgánov
vyplývajú pritom zrozumiteľne zistenia a úvahy spojené s podkladmi obstaranými od pána A. (ktorý
ani nevystupoval v role samostatnej fyzickej osoby, ale reprezentoval spol. 3S-Projekt, s. r. o., ktorá
bola autorom svetlotechnického posudku z r. 2014). Správca dane identifikoval skopírované state
jednoduchým porovnaním dokumentov, na to nebol potrebný výsluch pána Straňáka, a dosiaľ nie je

zrejmé, čo by podľa sťažovateľa mala táto výpoveď bližšie ozrejmiť.

51. K otázke aplikácie judikatúry Súdneho dvora EÚ Najvyšší správny súd uvádza, že rozhodnutia
vo veciach Vikingo (C-610/19) a Kemwater ProChemie (C-154/20) skutočne stanovujú, že samotné
formálne nedostatky faktúr alebo nedostatočné vybavenie dodávateľa nie sú automaticky dôvodom
na odmietnutie práva na odpočet DPH. V tomto prípade však išlo o zásadné obsahové nedostatky,

chýbajúcu preukázateľnosť plnení (a podľa názoru žalovaného aj absenciu ich ekonomického využitia),
čo prekračuje rámec formálnych nedostatkov, a tak bolo aj preskúmavané rozhodnutie odôvodnené.
To, že ostatné pochybnosti boli (vo vzájomnej súvislosti) posilnené aj zistením týchto formálnych
pochybností k faktúre a zmluve, a tiež zistením neobvyklého postupu pri tvrdenom výbere dodávateľa
(ktorého odbornosť vo vzťahu k všetkým štúdiám z ničoho neplynula), neznamená, že by boli výlučne

tieto zistenia dôvodom nepriznania práva na odpočet dane.

52. V tomto smere kasačný súd tiež poukazuje na to, čo správny súd naznačil aj v bode 17
odôvodnenia napadnutého rozsudku, a síce, že štúdie ekonomickej realizovateľnosti a prieskum trhu,
pri ktorých sťažovateľ tvrdí, že (v niektorých častiach) nejde určite o plagiáty, nemajú zrejmý súvis

s faktúrou za „služby na základe zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19. 12. 2017“. Nepodložené
deklarácie sťažovateľa, ako sa ústne modifikovala pôvodná zmluva, v kontexte ostatných zistení, nie sú
presvedčivé. Zároveň preto ani tieto štúdie bez ďalších detailných vysvetlení a potvrdení, napríklad zo
strany pána Cohena, nevysvetľujú, ako súvisia so zmluvne objednanými službami, ako boli oceňované,
aniejerovnakozrejmé,ktoichvypracoval.Správnysúdpoukazovalnaneprimeranosťodplatyzaúdajné

analýzy, pričom zo zmluvy, na ktorú faktúra odkazuje, vyplýva, že suma 108.000,- eur (fakturovaná
spolu za rovnaké služby za máj a jún 2018) sa mala týkať všetkých tak dohodnutých zmluvných plnení;
podstatná časť z nich sa aj podľa vyjadrení sťažovateľa neuskutočnila. Na základe toho pretrváva aj
podľa kasačného súdu dôvodná pochybnosť o tom, že deklarovaným dodávateľom, teda osobou v
postavení platiteľa dane, boli poskytnuté fakturované služby. Hoci v rámci fantázie je možné si predstaviť

mnohé, v okolnostiach veci je ťažko uveriteľné, že si sťažovateľ zmluvne dohodol rozsiahlu technickú
pomoc, obdržal 4 štúdie, ktorých podstatná časť bola plagiátom skorších projektov, a potom napriek
nerealizovaniu veľkej časti dohodnutej technickej pomoci zaplatil celú dohodnutú sumu; pritom okrem
jednej zmätočne datovanej zmluvy a faktúr, ktoré sú veľmi všeobecné, mu z celej spolupráce nezostali
žiadne ďalšie dôkazy a komunikácia. Práve do tohto kontextu potom zapadá aj absencia potvrdenia

o odbornej spôsobilosti (neznámeho) spracovateľa štúdií. Pri nepreukázaní bližších podrobností je tak
zrozumiteľné, prečo je celé tvrdené plnenie od biGG & Co s. r. o. považované za nepreukázané.

53. Kasačný súd tak ani jeden zo sťažnostných bodov neposúdil ako spôsobilý privodiť zrušenie
napadnutého rozsudku. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

54. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý
v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a
žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

55. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.