Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 15, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoCsp/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124361430
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124361430.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A., B., so
sídlom C. D. E. A. XXXX/XX, XXX XX F., G. H., IČO: XX XXX XXX, zastúpený: I. J. K., advokátka so
sídlom A. X/X, XXX XX F., proti žalovanému: L. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. N. XXX/XX, XXX XX
A., o zaplatenie 450,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 13Csp/38/2024 zo dňa 24. 10. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Csp/38/2024 zo dňa 24. 10. 2024
p o t v r d z u j e .

II. Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia
450,- Eur s príslušenstvom voči žalovanému, zamietol (výrok I.). O nároku na náhradu trov konania
rozhodol tak, že žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Súd rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 450,- Eur spolu s úrokom
zomeškaniavovýške5%ročneod07.09.2021dozaplatenianazákladesmlouvyozápůjčceč.XXXXXX
zo dňa 08.08.2021, uzavretej podľa § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. (Občanský zákonník) a zákona

č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru s poukazom na to, že v žalobe žalobca uviedol, že žalovaný sa
prostredníctvom webovej stránky O. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,-
Eur.
Súd prvej inštancie vo veci vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania dňa 24.10.2024 postupom
v zmysle § 219 ods. 3 CSP, pri aplikácii ustanovenia § 297 písm. b/ CSP (Civilný súdny poriadok).
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav, pričom uviedol, že dňa
08.08.2021 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom - spotrebiteľom uzatvorená

prostredníctvom internetovej stránky O. prevádzkovanej žalobcom smlouva o úvěru č. XXXXXX (ďalej
„zmluva“) v českom jazyku. V zmluve sa uvádza, že je uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb.
Občanský zákonník v znení neskorších predpisov a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru.
Podľa zmluvy (čl. I, III) sa veriteľ na základe žiadosti spotrebiteľa zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi
peňažné prostriedky ako bezúčelový úver vo výške 450,- Eur, a to poštovou poukážkou na adresu
trvalého pobytu dlžníka, ktorý sa zaviazal úver vrátiť (splatiť) a zaplatiť odmenu za poskytnutie úveru
vo výške 128,- Eur, t. j. zaplatiť celkovú čiastku 578,- Eur do 05.09.2021 na niektorý z účtov veriteľa

vedený v slovenských bankách špecifikovaných v čl. III zmluvy. V zmluve je uvedená RPMN 2 513,26
%, doba trvania spotrebiteľského úveru 28 dní. Podľa čl. II ods. 2 veta druhá zmluvy okamihom, v
ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy, sa zmluva stáva platnou a účinnou
a všetky podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi stranami odsúhlasené. Podľa čl. V zmluvyspotrebiteľ súhlasí s obsahom zmluvy, bol pred uzatvorením zmluvy oboznámený s VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Zmluvu podpísali
strany elektronicky dňa 08.08.2021 o 21:45 hod.. Podľa bodu 4 VPPÚ na úpravu vzťahov neupravených

zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky. Žalobca v žalobe
uviedol, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky O. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie
úveru vo výške 450,- Eur. Žalovaný toto tvrdenie nepoprel, preto ho súd považoval za nesporné v
zmysle § 151 CSP. Výzvou zo dňa 03.06.2024 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne vyzval
žalovaného na úhradu pohľadávky zo zmluvy o úvere vo výške 860,75 Eur a trov právneho zastúpenia

v sume 108,66 Eur v lehote do 17.06.2024. Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, kedy a v akej
výške žalovanému peňažné prostriedky poskytol. Súdu je z jeho činnosti (§ 186 ods. 1 CSP) známe,
že Národná banka Slovenska upozornila na činnosť žalobcu tlačovou správou zo dňa 09.08.2018 v tom
zmysle, že spoločnosť ponúka spotrebiteľom peňažné prostriedky prostredníctvom internetovej stránky
O., ktorá je v slovenskom jazyku. V upozornení sa uvádza, že NBS žalovanému žiadne povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej

republiky neudelila. Spoločnosť je prevádzkovateľom aj ďalších internetových stránok s doménou .sk
(napr. O., O., O.), ktorých prostredníctvom v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch /§ 20 ods.
1, § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z./ poskytuje spotrebiteľské úvery na území SR bez povolenia
NBS. Na stránke NBS „subjekty.nbs.sk“ súd zistil, že žalobca tam nefiguruje, t.j. nemá povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek na území SR. V konaní bolo nesporné,

že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom - spotrebiteľom bola dňa 08.08.2021
prostredníctvom diaľkovej komunikácie elektronicky uzatvorená smlouva o úvěru, ktorá je vzhľadom na
povahu zmluvných strán nesporne zmluvou spotrebiteľskou. Súd konštatoval, že v zmysle nariadenia
Rím I ani v spotrebiteľských sporoch nie je voľba práva vylúčená, ak je urobená výslovne alebo jasne
preukázaná ustanoveniami zmluvy (čl. 6 ods. 3 nariadenia), a súčasne za predpokladu, že táto voľba

nezbaví ochrany spotrebiteľa podľa noriem právneho poriadku, ktorý by bol určený podľa čl. 6 ods. 1
nariadenia Rím I. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.07.2016 vo veci C-191/15 (P. Q. J.
R. S. T. B., článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných
obchodných podmienok spotrebiteľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa na zmluvu

uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom vzťahuje právo členského štátu,
v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí
dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe
článku 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 má takisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú imperatívne
normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť

vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti. V danom prípade bola voľba českého
práva zakomponovaná do čl. 4 VPPÚ v znení „na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ
sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky“ plus v záhlaví zmluvy sa uvádza, že je
uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském
úvěru ve znění pozdějších předpisů. Žalobca v konaní nijako nepreukázal, že by voľba českého práva

bola predmetom predzmluvného jednania medzi stranami sporu, táto je zakomponovaná do zmluvy,
resp. všeobecných podmienok pripravených veriteľom, teda nebola individuálne dojednaná, keďže
žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť túto voľbu. V súlade so záverom rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-191/15 mal súd za to, že žalovaný bol uvedený do omylu, pretože formulácia bodu
4 VPPÚ je nastavená tak, že na právny vzťah sa bude vzťahovať právny poriadok ČR, ale žalovaný

nebol poučený, že ochranu mu poskytujú aj imperatívne normy právneho poriadku SR, kde má svoje
bydlisko (napr. § 53 a nasl. OZ). Podľa bodu 25 všeobecnej časti nariadenia Rím I, spotrebiteľov by
mali chrániť také pravidlá krajiny ich obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou za
predpokladu, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v tejto krajine, kde podnikateľ vykonáva svoju
obchodnú alebo podnikateľskú činnosť. Mala by sa zaručiť rovnaká ochrana, ak podnikateľ vykonáva

svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine, v ktorej má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt, ale
zároveň akýmkoľvek spôsobom smeruje svoju činnosť do tejto krajiny alebo do niekoľkých krajín vrátane
tejto krajiny a zmluva je uzavretá ako výsledok tejto činnosti. Keďže voľba práva tak ako bola určená
sporovými stranami zbavuje žalovaného ako spotrebiteľa ochrany podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky, je neplatná, preto je potrebné určiť rozhodné právo v súlade s čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím

I. (rovnako rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoCsp/5/2024 zo dňa 17.07.2024), v zmysle
ktorého, zmluva uzatvorená medzi spotrebiteľom a podnikateľom sa spravuje právnym poriadkom
krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo
podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smerujetakú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto
činnosti. V konaní nebolo sporné, že vzťah medzi stranami je spotrebiteľský, pričom obvyklý pobyt
žalovaného - spotrebiteľa je na území SR. Taktiež je nepochybné, že žalobca so sídlom v Českej

republike vyvíja svoju obchodnú činnosť na územie Slovenskej republike, keďže poskytuje pôžičky v
meneEuroprostredníctvominternetovýchstránoksdoménousk,vedenýchvslovenskomjazyku,pričom
žalobca má aj založené účty v slovenských bankách pre bezhotovostné splácanie splátok pôžičiek,
teda evidentne jeho cieľom je poskytovať pôžičky spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území SR. Je
preto bezpredmetné, že zmluvná dokumentácia je v českom jazyku, nakoľko je zrejmé, že žalobca sa

orientuje aj na slovenský trh, čím je splnená aj druhá podmienka potrebná pre určenie rozhodného práva
Slovenskej republiky v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I. Podľa čl. 9 ods. 2 nariadania Rím I. žiadne
ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku štátu
konajúceho súdu. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd v danej veci určil ako rozhodné právo, právo
Slovenskej republiky. V konaní bolo nesporné, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu je spotrebiteľský,
ktorého predmetom bol záväzok žalobcu ako veriteľa poskytnúť žalovanému úver vo výške 450,- Eur s

lehotou splatnosti 28 dní s tým, že okamihom, kedy veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa zmluvy,
sa zmluva stáva platnou a účinnou (čl. II ods. 2 veta druhá). Nejedná sa teda o spotrebiteľský úver podľa
zákona č. 129/2010 Z. z., vzhľadom na dohodnutú lehotu splatnosti nepresahujúcu 3 mesiace (§ 1 ods.
3 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Žalobca má postavenie tzv. iného veriteľa podľa § 2 písm. c) zákona
č. 129/2010 Z. z. a v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. sa na predmetnú zmluvu vzťahujú

taxatívne vymenované ustanovenia tohto zákona. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ
môže poskytovať úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované
inými veriteľmi spotrebiteľom, ak má povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery podľa § 20 ods. 1 písm.
a/. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky,
ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. V konaní bolo nesporné, že

žalobca ako iný veriteľ nedisponuje povolením NBS na poskytovanie úverov na území SR v zmysle § 24
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., nevystupuje ani v zozname veriteľov, dokonca NBS vydala upozornenie,
že poskytuje pôžičky a úvery bez povolenia NSB. Ustanovenie § 24b ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. obsahuje zákaz pre kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia NBS alebo nad
rozsah povolenia. Vzhľadom na uvedené súd v súlade s § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. považuje

smlouvu o úvěru č. XXXXXX za absolútne neplatný právny úkon. Vzhľadom na vyhodnotenie zmluvy
ako neplatného právneho úkonu by sa žalobca mohol voči žalovanému domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 457 OZ, t.j. vrátenia toho, čo žalovaný podľa zmluvy dostal. Žalobca však
nepreukázal, že by žalovanému nejaké peňažné plnenie poskytol, teda ani to, že by sa žalovaný na jeho
úkor bezdôvodne obohatil. V súvislosti s poskytnutím úveru vo výške 450,- Eur žalovanému predložil

len zmluvu zo dňa 08.08.2021, v ktorej sa výslovne uvádza spôsob čerpanie „poštovní poukázkou na
adresu trvalého pobytu dlužníka“. Poukázanie peňažných prostriedkov žalovanému týmto spôsobom
žalobca netvrdil ani nepreukázal, preto mu nárok na žalovanú istinu od žalovaného nevznikol.
Súd prvej inštancie ďalej pre úplnosť uviedol, že ak by žalobca poskytnutie peňažných prostriedkov
žalovanému v spore preukázal (čo sa nestalo), žalobu by zamietol z dôvodu premlčania nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1, 2 OZ, na ktoré súd prihliada ex offo v
zmysle § 54a OZ. Podľa § 54a OZ nemožno vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy.
V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 343/2018 Z. z., ktorým bol Občiansky zákonník doplnený
o predmetné ustanovenie, sa vymáhaním premlčaného práva rozumie súdne konanie, exekučné
konanie a rozhodcovské konanie. Bezdôvodné obohatenie sa môže premlčať v dvojročnej subjektívnej

premlčacej dobe (§ 107 ods. 1 OZ), ako aj v trojročnej objektívnej premlčacej dobe (§ 107 ods. 2 OZ).
Platí, že subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby a uplynie najneskôr
s ňou. Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká od samého
vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho
úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané

bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Súd mal za to, že objektívna aj subjektívna premlčacia lehota
začala v tomto prípade plynúť v deň uzatvorenia zmluvy, t. j. 08.08.2021. Žalobca (aj so zreteľom na
vydané upozornenie NSB zo dňa 09.08.2018) už v čase uzatvorenia zmluvy musel vedieť, že nespĺňa
podmienku udeleného povolenia NBS na území SR, preto k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo, a
už v tom čase vedel údaje žalovaného, ktorému (údajne) prostriedky poskytol. Nakoľko žaloba bola

doručená na súd dňa 14.08.2024, stalo sa tak po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby (uplynula
dňa 08.08.2024), aj 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby (uplynula dňa 08.08.2023). K ich predĺženiu
nedošlo v zmysle § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z.z., keďže ich koniec neuplynul v čase predpokladanom
týmito ustanoveniami, t.j. podľa § 1 písm. a/ od 27.03.2020 do 30.04.2020 a v zmysle § 8 v časeod 19.01.2021 do 28.02.2021 (rovnako napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoCsp/19/2022 z 30.06.2022).
Vec právne posúdil podľa čl. 6 ods. 1, 2, 3, 9 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.

593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rim I), § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods.
1, 2, § 54a, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/ zákona č. 266/2005
Z.z., § 1 ods. 2, 3 písm. l/, § 2 písm. a/, c/, § 24 ods. 1, § 11 ods. 3, § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z..
O trovách konania súd rozhodol pri aplikácii § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, pričom s poukazom na
to, že žalovanému, ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu, hoci mal nárok na náhradu trov konania

voči žalobcovi, tieto žalovanému nepriznal, nakoľko mu preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie
žalobca. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.
V konkrétnostiach namietal aplikáciu § 297 písm. b/ CSP súdom prvej inštancie, keď súd rozhodol vo
veci bez nariadenia pojednávania s poukazom na to, že jednou z podmienok aplikácie § 297 písm. b/

CSP je skutočnosť, že v príslušnom spore ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci. Podľa
názoru žalobcu v predmetnej právnej veci nejde o otázku jednoduchého právneho posúdenia, nakoľko
rozhodujúcou otázkou je, či žalobca ako český právny subjekt so sídlom v Českej republike, podnikajúci
na základe povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov, udeleného Českou národnou bankou,
potrebuje k poskytovaniu spotrebiteľských úverov, prostredníctvom svojej webovej stránky, slovenským

spotrebiteľov aj povolenie Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Na
zodpovedanie tejto otázky je potrebné posúdiť primárne právo EÚ a judikatúru Súdneho dvora EÚ,
čo vylučuje existenciu jednoduchého právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu, ak súd prvej inštancie
prejednal vec v rozpore s § 297 CSP bez nariadenia pojednávania, porušil právo žalobcu na spravodlivý
proces, čím je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ in eventum d/ CSP. Ďalej

namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku s poukazom, že hoci odôvodnenie rozsudku v celku
nemožno považovať za nedostatočné, predsa sa súd nevysporiadal s aplikáciou rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci (C-630/17 S. A. P. H. zo dňa 14.02.2019), ktorým argumentoval žalobca k aplikácii
rozhodnutia SD EÚ sa súd vôbec nevyjadril a dostačujúcim nie je na rozsudok Krajského súdu Bratislava
sp. zn. 2CoCsp/5/2024 zo dňa 17.07.2024. Žiadne zo súdnych rozhodnutí, na ktoré odkazuje súd

prvej inštancie v bode 38. odôvodnenia, neobsahuje vysporiadanie sa s aplikáciou rozhodnutia SD
EÚ. Súd prvej inštancie opomenul precedenčnú záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora a povinnosť sa
s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ vysporiadať, čím porušil právo žalovaného na spravodlivé
súdne konanie. Tým je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ in eventum d/ CSP. Ďalej
namietal nesprávne a nezákonné zistenie skutkového stavu veci, v konkrétnostiach namietal, že súd

prvej inštancie na jednej strane uviedol, že žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný sa prostredníctvom
webovej stránky registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 450,- Eur. Žalovaný toto
tvrdenie nepoprel, preto ho súd považoval za nesporné v zmysle § 151 CSP. Na druhej strane, súd
v rozsudku uviedol, že výzvou zo dňa 03.06.2024 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne vyzval
žalovaného na úhradu pohľadávky zo zmluvy o úvere vo výške 860,75 Eur a trov právneho zastúpenia

v sume 108,66 Eur v lehote do 17.06.2024. Uviedol tiež, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal
kedy a v akej výške žalovanému peňažné prostriedky poskytol. Súd teda s poukazom na § 151 ods. 1
CSP na jednej strane považoval za nesporné skutkové tvrdenie žalobcu, čo do požiadania žalovaného
o poskytnutie úveru zo strany žalobcu, no na druhej strane za tej istej procesnej pasivity žalovaného
vytkol žalobcovi nepreukázanie poskytnutia úveru žalovanému. Podľa žalobcu, súd bol povinný aj

v tomto prípade aplikovať ustanovenie § 151 ods. 1 CSP a považovať za nesporné poskytnutie úveru
žalobcom žalovanému, čo však neučinil a konal v rozpore s § 151 ods. 1 CSP. Tým je naplnený odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ in eventum d/, f/ a h/ CSP. Vo vzťahu k absencii povolenia
na poskytovanie spotrebiteľských úverov uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca podliehal
v čase uzavretia zmluvy dohľadu Českej národnej banky, lebo je nositeľom povolenia na poskytovanie

spotrebiteľských úverov udeleného Českou národnou bankou. Žalobca je subjekt založený, vzniknutý
a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, vykonáva svoju činnosť na základe riadneho
povolenia Českej národnej banky od 28.08.2015, ako tzv. nebankový poskytovateľ spotrebiteľského
úveru. Udelenie poverenia zo strany NBS nebolo potrebné a výklad o potrebe povolenia zo strany NBS
by bol v rozpore so zásadou slobody poskytovania služieb, ktorá zásada je nosným pilierom práva

EÚ a tvorí súčasť jeho primárneho práva, ktoré má aplikačnú prednosť pred vnútroštátnym právom.
Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 s tým, že v otázke rozhodujúcej spor
v predmetnej veci je „šité na mieru“, v ktorom rozhodnutí Súdny dvor EÚ uviedol, že článok 56 ZFEÚ
sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej,ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách,
ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom
členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu

na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia,
a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. (N./17 S.
A. vs. H. B.. B. T. zo dňa 14.02.2019). Z dôvodu, že súd prvej inštancie prijal záver o absolútnej
neplatnostizmluvyoúvereignorujúcrozhodnutieSDEÚvoveciC-630/17posúdilvecprávnenesprávne,
čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. V prípade žalobcu je potrebné

vychádzať zo všeobecných zásad zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ, kde v čl. 56 sa členským
štátom Európskej únie zakazuje obmedzovať voľné poskytovanie služieb spoločnosťami „usídlenými
v krajine Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi sú osoby, ktorým sú tieto služby určené.“ Pokiaľ
ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby hostiteľská krajina nediskriminovala
spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. Smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS

(ďalej len „Smernica“) výslovne referuje na slobodu poskytovania služieb a cezhraničné aktivity. Podľa
žalobcu, aj z týchto dôvodov zmluva nemohla byť súdom vyhodnotená ako neplatná. Z článku 56
Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva zákaz obmedzovania slobody poskytovania služieb v rámci
spoločenstva v prípade, že poskytovateľ služby pochádza z inej členskej krajiny ako odberateľ služby.
Poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-76/90 A. B., v ktorom rozhodnutí je vyjadrený zákaz

diskriminácie a obmedzení pri poskytovaní cezhraničných služieb. K výkonu dohľadu nad činnosťou
spoločnosti usídlenej na svojom území a jej činnosti vykonávanej na území iného členského štátu sa
vyjadril SD EÚ v rozhodnutí Cassis de Dijon, v ktorom rozhodnutí v zásade sa vyjadril, že domovská
krajina nielen vydáva oprávnenie na vykonávanie činnosti spoločnosti usídlenej na svojom území, ale
dohliada i na jej všetky aktivity v rátane tých, ktoré sú vykonávané na území iného členského štátu EÚ.

Vo veci C–384/93 S. U., odsek 48, Európsky súdny dvor k námietkam dotknutej spoločnosti týkajúcim sa
porušenia jej práva na slobodné poskytovanie služieb v rámci spoločného trhu EÚ uviedol, že domovský
štát je najlepšie situovaný na to, aby reguloval jej praktiky. Aj keby si prijímajúci štát želal zastaviť
tieto praktiky alebo ich vykonávanie podrobiť určitým podmienkam, nemôže to učiniť bez spolupráce
s príslušnými orgánmi prvého štátu (t.j. domovského). Ak žiadne z týchto troch rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (resp. ESD) súd prvej inštancie v rozsudku nezohľadnil, ignoroval precedenčnú záväznosť
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Podľa recitálu č. 6 Smernice v súlade so zmluvou vnútorný trh zahŕňa
priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb a sloboda usadiť sa.
Rozvoj transparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v oblasti bez vnútorných hraníc má zásadný
význam pre podporu rozvoja cezhraničných aktivít. Zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného

pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému
poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia
udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia
zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda pohybu služieb ako jedno zo základných
práv založených primárnym právom Európskej únie. Súd prvej inštancie teda bol prednostne povinný

urobiť si jasný názor o výklade práva Európskej únie, no aj v tomto smere zlyhal. Právo spotrebiteľských
úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej
republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie
spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý
naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani organizačnú zložku. Ak mal

súd prvej inštancie pochybnosti o použití komunitárneho práva, mal možnosť obrátiť sa na Súdny dvor
EÚ so žiadosťou o výklad formou položenie prejudiciálnej otázky. Odvolací súd, na rozdiel od súdu
prvej inštancie, už túto možnosť nemá, pretože má povinnosť sa obrátiť na Súdny dvor EÚ a ak si túto
povinnosťnesplní,dochádzakporušeniuzákladnéhoprávanazákonnéhosudcu.Vprípadepochybností
o aplikácii záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 S. A. vs. H. B.. B. T. zo dňa

14.02.2019 sa má obrátiť na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o zodpovedanie prejudiciálnej otázky,
- či zodpovedá právu na slobodné poskytovanie služieb požadovanie povolenia na poskytovanie
spotrebiteľských úverov členským štátom, v ktorom nemá poskytovateľ spotrebiteľských úverov svoje
sídlo, ak však tento poskytovateľ má povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v svojom
domovskom štáte a

- či je zmluva o úvere uzavretá medzi poskytovateľom spotrebiteľského úveru s povolením na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v jeho domovskom štáte so spotrebiteľom v inom členskom
štáte neplatná len z dôvodu, že poskytovateľ spotrebiteľských úverov nemá povolenie na poskytovanie
spotrebiteľských úverov aj v štáte obvyklého pobytu spotrebiteľa. Keď súd prvej inštancie konštatovalabsolútnu neplatnosť zmluvy len na základe skutočnosti, že žalobca nemá v Slovenskej republike
udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a naviac konal v priamom rozpore
s primárnym právom EÚ, a to jednou z jeho základných slobôd – slobodou voľného pohybu služieb, je

tým naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ in eventum d/ a h/ CSP.
Namietal nesprávny záver súdu prvej inštancie v otázke určenia počiatku premlčacej doby (§ 107 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka). Z hľadiska počiatku objektívnej premlčacej doby súd nevedel určiť presný
dátum poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanému. Súd vychádzal z akejsi nepodloženej hypotézy
spočívajúcej v tom, že žalobca musel vedieť v čase uzavretia zmluvy o existencii upozornenia zo strany

NBS na to, že žalobca nemá udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov zo strany
NBS bez toho, že by túto vedomosť doložil relevantným dôkazom. Ide tu o arbitrárny dohad súdu prvej
inštancie, nespĺňajúci dôsledné zistenie skutkového stavu veci. Súd dospel k nesprávnemu právnemu
záveru o počítaní premlčacej doby, keď zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy.
Poukázal na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorého vyplýva povinnosť spotrebiteľa
vydať bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy, ak súd prvej inštancie počítal

začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v rozpore s § 11 ods. 3 citovaného zákona. Súd
prvej inštancie tým teda vec nesprávne skutkovo a právne posúdil. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobcu vyhovel, alebo rozsudok súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania podaného žalobcom proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako
súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku – ďalej len „CSP“), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade

s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Na základe podaného odvolania žalobcu, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj

konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej, na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní
vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2

CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods.
2 CSP. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nežiadal
ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné
skutočnosti, ktoré by nemohol bez svojej viny prezentovať v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto

prirozhodovaníovecivychádzalzosúdomprvejinštanciezistenéhoskutkovéhostavu,pričomvsúdenej
veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie
pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366
CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní,
odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné

a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne pri
náležitom zistení skutkového stavu a správnom právnom posúdení veci. Po preskúmaní veci nezistil
odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných
podmienok.

6. Odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného k najzásadnejším
odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné:
Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie tým, že vec prejednal bez nariadenia pojednávania
v rozpore s ustanovením § 297 písm. b/ CSP, porušil tým právo žalobcu na spravodlivý proces,

keď mal za to, že v spore sa nejednalo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, nakoľko
v spore rozhodujúcou otázkou je, či žalobca ako český právny subjekt so sídlom v Českej republike
podnikajúci na základe povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov udeleného Českou národnou
bankou, potrebuje k poskytovaniu spotrebiteľských úverov prostredníctvom svojej webovej stránkyslovenským spotrebiteľom aj povolenie Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských
úverov s poukazom na to, že na zodpovedanie tejto otázky je potrebné posúdiť primárne právo EÚ
ajudikatúruSúdnehodvoraEÚ,čovylučujeexistenciujednoduchéhoprávnehoposúdeniaveci,odvolací

súd uvádza, že súd v bode 46. poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov, keď uviedol, že za
nedôvodnú vyhodnotili odvolacie súdy námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov aj na území SR
stačí, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou. V konkrétnostiach
poukázal na rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoCsp/5/2024 zo dňa 17.07.2024, pričom
odvolací súd zároveň uvádza, že k rovnakému záveru dospel aj Krajský súd Banská Bystrica, ktorý je

príslušný na prejednanie odvolania podaného stranami sporu proti rozhodnutiam súdov prvej inštancie
patriacich do obvodu Krajského súdu Banská Bystrica vrátane Okresného súdu Banská Bystrica, a to
napr. v konaniach sp. zn. 11CoCsp/19/2021, 13CoCsp/6/2023, 15CoCsp/43/2021, 15CoCsp/41/2024,
16CoCsp/12/2023, 16CoCsp/35/2023, 17CoCsp/29/2024, 41CoCsp/20/2021, 41CoCsp/51/2021,
41CoCsp/13/2022. Keďže predmetná otázka bola opakovane vyriešená odvolacími súdmi, potom jej
vyriešenie súdom prvej inštancie aj vo vzťahu k posúdeniu otázky, či túto okolnosť možno považovať za

otázku týkajúcu sa jednoduchého právneho posúdenia veci, je potrebné dospieť k záveru, že jedná sa
o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, a preto tým, že súd na prejednanie sporu nenariadil
pojednávanie nedopustil sa porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces.
Vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozsudku, odvolací súd preskúmaním
odôvodnenia rozhodnutia dospel k názoru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustanovením

§ 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení riadne uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil s poukazom na to, že žalovaný sa vo
veci nevyjadril. Súd vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, ako
vec právne posúdil. Zároveň odkázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax. Preskúmaním odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd nedospel k názoru, že by súd nedbal na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Odvolací súd teda ani túto odvolaciu námietku žalobcu nepovažoval za
dôvodnú. Pokiaľ žalobca namietal nesprávne a nezákonné zistenie skutkového stavu veci, s poukazom
na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP namietajúc, že žalovaný v konaní nenamietal nepreukázanie
poskytnutia úveru žalovanému, a preto súd mal aj vo vzťahu k tomuto skutkovému tvrdeniu aplikovať

ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, odvolací súd uvádza, že základnou povinnosťou žalobcu v civilnom
sporovom konaní je opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú žalobou uplatňovaný nárok
a zároveň je žalobca zaťažený nielen bremenom tvrdenia, ale pre úspech žaloby v konaní je nutné uniesť
i bremeno dôkazu. Žalobca v konaní je povinný súdu predložiť, resp. aspoň označiť všetky dôkazy,
ktorými by preukázal tvrdené skutočnosti, a to čo do právneho dôvodu, ale i výšky, pokiaľ sa jedná

o konanie o žalobe na plnenie. V súdenej veci žalobca v žalobe tvrdil, že so žalovaným uzatvoril zmluvu
o úvere, pričom túto skutočnosť, a to uzavretie zmluvy o úvere aj preukazoval dôkazom – Zmluvou
o úvere č. 613588 zo dňa 08.08.2021 spolu so všeobecnými podmienkami, z obsahu ktorej zmluvy
vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na poskytnutí jednorazového bezúčelného nezáväzného úveru
s istinou 450,- Eur s dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru (odmeny) 128,- Eur s uvedením dňa

splatnosti05.09.2021,strvanímspotrebiteľskéhoúveru28dnístým,žecelkovávýškaúverupredstavuje
450,- Eur, celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť predstavuje 578,- Eur, ročná percentuálna
sadzba nákladov 2513,26 %, ktorý úver má spotrebiteľ zaplatiť jednorazovo, bezhotovostne na účty
uvedené v zmluve, pričom zo zmluvy (bod II.) vyplýva, okrem iného, že okamžikom v ktorom veriteľ
poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy sa zmluva stáva platnou a účinnou a všetky podmienky

tejto zmluvy sa považujú za obidvomi stranami odsúhlasené. V zmluve v bode III., okrem iného, bol
dohodnutý spôsob čerpania úveru poštovou poukážkou na adresu trvalého pobytu dlžníka. Samotné
poskytnutie finančných prostriedkov však žalobca spolu s podanou žalobou, a ani následne v priebehu
konania žiadnym spôsobom nepreukázal, na túto skutočnosť ani nenavrhol vykonať dôkaz, pričom
v žalobe neuviedol ani skutkové tvrdenia, či a v akej výške bola istina úveru žalovanému skutočne

poukázaná. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie ho zaťažil povinnosťou
dokazovať nespornú skutočnosť i s prihliadnutím na postoj žalovaného, ktorý v konaní zostal nečinný,
nevyužil žiadne zo svojich procesných oprávnení a nepoužil ani žiadne prostriedky procesnej obrany,
aj v dôsledku uvedeného pasívneho postoja žalovaného sa za nespornú skutočnosť považovala len
tá skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o úvere s celkovou výškou

úveru 450,- Eur. V konaní zo strany žalobcu však nebolo ani tvrdené, a ani preukázané, či k poskytnutiu
finančných prostriedkov skutočne došlo, v akej výške a kedy. Uvedené žalobca netvrdil, a preto v tejto
časti, teda v časti poskytnutia finančných prostriedkov, čo do dôvodu a výšky, ako aj času plnenia,
nemožno prijať záver, že uvedená skutočnosť bola žalovaným nerozporovaná, a teda sa považovala zanespornú. Berúc do úvahy znenie a obsah ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, nie je možné zjednodušene
dospieť k záveru, že konajúci súd je povinný priznať akýkoľvek žalobou uplatňovaný nárok v prípade
pasivity žalovanej strany. Súd skúma skutkové tvrdenia uvádzané žalobcom a podporené dôkazmi,

ako súčasť vecného posúdenia dôvodnosti žaloby, a preto nemožno poskytnúť súdnu ochranu nároku,
u ktorého, tak ako v súdenej veci, reálne poskytnutý úver nie je žalobcom preukázaný a ani tvrdený.
Žalobca opomenul, že podmienkou toho, aby určité skutkové tvrdenia mohli byť posudzované ako
sporné alebo nesporné a popreté alebo nepopreté, je najskôr samotná existencia týchto tvrdení. Len
skutkové tvrdenia existujúce v rozsahu dostačujúcom pre právnu kvalifikáciu nároku môžu byť následne

hodnotené ako sporné alebo nesporné, popreté alebo nepopreté. Nedostatok základných skutkových
tvrdenínemožnokonvalidovaťdomnienkouonepopretískutkovýchtvrdení,nakoľkopredmetomkonania
môže byť len jednoznačne špecifikovaný nárok a až ten môže byť prípadne nepopretý. Odvolací
súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 246/2019, ktorý
konštatoval, že „Pasivita protistrany (v tomto prípade žalovanej) nemôže mať za následok (aplikáciou
§ 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu „priznať akýkoľvek uplatnený nárok“ (citované

z napadnutého rozsudku krajského súdu). Vzhľadom na uvádzané a berúc do úvahy podstatnú
skutočnosť zanedbania procesnej povinnosti sťažovateľky tvrdiť, je už na prvý pohľad zjavné, že
aplikácia § 151 ods. 1 a 2 bola v okolnostiach prejednávanej veci nepodstatná. Prejavuje sa tu už
zmienenákoreláciabremenatvrdeniaabremenapopretiatvrdeniaprotistranou.Všeobecnýsúdnemôže
vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak

žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový
význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP – procesné povinnosti
a procesné bremená)“. S prihliadnutím na vyššie uvedené, v okolnostiach predmetnej veci je bez
právnej relevancie, že žalovaný skutkové tvrdenia nepoprel, keďže tieto neboli žalobcom vymedzené
v kvalifikovanom rozsahu. Samotné uzatvorenie zmluvy o úvere nemožno bez ďalšieho stotožňovať

s reálnym poskytnutím peňažných prostriedkov zo strany veriteľa v určenej výške dlžníkovi. Skutočnosť
poskytnutia peňažných prostriedkov v určitej konkrétnej výške je v konaní pred súdom potrebné jednak
tvrdiť a tiež aj preukázať, čo žalobca nesplnil. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu názoru,
keď na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že poukázanie peňažných prostriedkov poštovou
poukážkou na adresu trvalého pobytu dlžníka, teda žalovanému, žalobca netvrdil a ani nepreukázal,

a preto mu nárok na žalovanú istinu od žalovaného nevznikol.
Vo vzťahu k absencii povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov Národnou bankou Slovenska
za situácie, že žalobca disponuje povolením Českej národnej banky na poskytovanie alebo
sprostredkovanie spotrebiteľských úverov, ako tzv. nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru,
namietajúc vyslovený právny názor súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval absolútnu neplatnosť

zmluvy na základe skutočnosti, že žalobca nemá v Slovenskej republiky udelené povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov, uvádza k argumentácii žalobcu týkajúcej sa vyžadovania
povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie úverov a pôžičiek, ktorú považuje za rozpornú
s právom Európskej únie, konkrétne s čl. 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“)
a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, keďže podľa žalobcu je postačujúce, že žalobca

disponuje povolením na poskytovanie úverov, udelené Českou národnou bankou, odvolací súd uvádza,
že v zmluve o úvere, súčasťou ktorej sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, je uvedené, že na
vzťahy neupravené zmluvou ani všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru sa použijú ustanovenia
právneho poriadku Českej republiky. Pri voľbe rozhodného práva stranami sporu umožňuje Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady ES č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej „Rím I“)

aj v spotrebiteľských zmluvách v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá, musí byť naplnená
aj podmienky vyplývajúca z vety druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods. 2), a to, že pri dohode o rozhodnom
práve nesmie byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa
nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom
(podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I). Takýmto právom, by podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I bola

právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda žalovaného, za predpokladu, že podnikateľ,
v súdenej veci žalobca, vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého
pobytu spotrebiteľa (písm. a/) alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo
niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti (písm. b/). V súdenej veci
takúto ochranu spotrebiteľovi poskytuje ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého,

ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom,
uzatvorená zmluva je neplatná. Nie je sporné, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov
je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice, pričom harmonizácia sa prejavuje v tom,
že aj v zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v § 9 stanovené, že nebankový poskytovateľspotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na
základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila
Česká národná banka a v § 135 ods. 1 cit. zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinnosti

poskytovateľa stanovených týmto zákonom a Nariadením komisie o prenesenej právomoci (EÚ) č.
1125/2014 vykonáva Česká národní banka, avšak je potrebné vziať na zreteľ, že zákon č. 257/2016
Sb. je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej
republiky, preto tento právny predpis a Česká národná banka neposkytuje právnu ochranu spotrebiteľov

s bydliskom či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky, spočívajúcu v prípadných sankciách
za porušenie predmetných ustanovením zákona č. 257/2016 Sb.. Odvolací súd uvádza, že každá
smernica sa usiluje o dosiahnutie určitého výsledku / cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii
smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky
dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku. Z čl. 20 smernice vyplýva, že
členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom

nezávislým od finančných inštitúcií, alebo aby boli regulovaní. Na území SR takýmto orgánom dohľadu
je Národná banka Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek
spotrebiteľov. Z čl. 23 smernice vyplýva povinnosť členských štátov stanoviť pravidlá o sankciách za
porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijať všetky nutné opatrenia,
aby členské štáty zabezpečili ich vykonávanie, pričom ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané

a odrádzajúce. Z dôvodu, že zákona č. 129/2010 Z.z. predstavuje úplnú transpozíciu Smernice
EurópskehoparlamentuaRadyč.2008/48/ESozmluváchospotrebiteľskomúvereaozrušeníSmernice
č. Rady 89/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 smernice sa do
právneho poriadku Slovenskej republiky – do zákona č. 129/2010 Z.z. premietlo v ustanovení § 20 vo
vzťahu k veriteľom tak, že veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe

povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľov
tak, že iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským
úveromaktorésúposkytovanéinýmiveriteľmispotrebiteľom,lennazákladepovoleniapreinéhoveriteľa
udeleného Národnou bankou Slovenska. Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie § 11 ods. 3 veta
prvá zákona č. 129/2010 Z.z. (v tomto ustanovení je transponovaný čl. 23 smernice), ktoré ustanovenie

rieši absolútnu neplatnosť zmluvy v prípade, že ak na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré
by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie a ktorej ochrany
by bola žalovaná, ako spotrebiteľka s bydliskom na území SR zbavená v prípade jeho neaplikácie,
a ktoré teda poskytuje spotrebiteľovi s bydliskom, resp. obvyklým pobytom na území SR, právnu
ochranu,ktorúmunemôžeposkytnúťprávnyporiadokČeskejrepubliky.Cieľsmernicebynebolnaplnený

v prípade, ak by na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť
podliehala udeleniu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej
banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom
v inom členskom štáte, by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu
spotrebiteľa nepodliehala, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak

ostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou. Odvolací súd poukazuje na rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/102/2022 zo dňa 31.10.2023 v inej právnej veci žalobcu
s obdobným skutkovým a právnym základom, v ktorom odvolací súd dospel k záveru, že nemožno
považovať za dôvodnú námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov a pôžičiek aj na území SR stačí,
že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou. Ustanovenie o udelení

povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a vyžadovanie takéhoto povolenia
nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať
služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, a to bez
ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu
z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Súd prvej

inštancie preto správne vyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná a takýto záver nie
je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom štáte. Rovnaký
názor zaujal aj Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 17CoCsp/29/2023, 17CoCsp/2/2025.
Odvolací súd ďalej uvádza, že ide o kogentnú právnu úpravu vyplývajúcu z transpozície smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, od ktorej sa nemožno odchýliť a prostredníctvom ktorej je

zabezpečený dohľad a kontrola nad finančným trhom na území SR. Táto právna úprava sa vzťahuje
na všetky subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery, iné úvery či pôžičky bez ohľadu na to, či ide
o slovenského alebo zahraničného veriteľa, resp. iného veriteľa, nepôsobí diskriminačne, a teda nemôže
ísť o obmedzovanie poskytovania služieb v rámci voľného pohybu služieb, t.j. o rozpor s právomEurópskej únie. Žalobca, ktorý je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2 písm. c/ zákona č. 129/2010
Z.z. je oprávnený v tomto smere podnikať na území SR len za predpokladu udeleného platného
povolenia Národnou bankou Slovenska. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na rozsudok Súdneho

dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019, bez zohľadnenia skutkového stavu, ktorý predchádzal
právnemu záveru Súdneho dvora EÚ a ktorý podľa žalobcu má podporovať názor žalobcu o tom, že
dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery
Národnou bankou Slovenska, nakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb,
zakotvené v čl. 56 ZFEÚ; z uvedeného rozsudku v tomto konaní nemožno vychádzať, a to vzhľadom

na odlišné skutkové základy. Je potrebné poukázať na to, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho
súdu (chorvátskeho súdu) sa týkala Zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 14.07.2017 a tento ustanovujúc v § 10, že zmluvy o úvere s medzinárodným
prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona medzi
dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzavretia. Zmluva, ktorá bola
predmetom konania na chorvátskom vnútroštátnom súde, bola uzatvorená dňa 05.01.2007 a bola na

základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Prvou
otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, či sa články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im
odporuje právna úprava členského štátu o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že
zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského
štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia

vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú
absolútne neplatné odo dňa svojho uzavretia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím
účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor EÚ v bode 73. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že Zákon
o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na
dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je

všeobecnéaautomatické,stanovujeneplatnosťvšetkýchzmlúvoúveresmedzinárodnýmprvkom,ktoré
boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Berúc do úvahy
vyššie uvedené, Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal v bode 75. odôvodnenia rozhodnutia tak, že
čl. 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu o akú ide vo veci
samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto

zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom
v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského
štátunaúčelyvykonávaniaichčinnostinajehoúzemí,súabsolútneneplatnéododňauzatvorenia,atoaj
vtedy,akboliuzatvorenéprednadobudnutímúčinnostiuvedenejprávnejnormy.Vtomtosúdnomkonaní,
však nemožno konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z.z. pôsobil retroaktívne a ustanovenie § 11 ods.

3 tohto zákona, ktorý zakotvuje neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia, bolo upravené
v našom právnom poriadku už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere medzi žalobcom a žalovaným, a to tak
vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike ako aj k veriteľom so sídlom v inom členskom
štáte EÚ, teda aj Českej republike. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že z rozhodnutí Súdneho dvora
EÚ, na ktoré žalobca poukázal, nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp.

že by išlo o skutkovo obdobné prípady ako je tomu v súdenej veci. V rozsudku C-120/78 sa riešila iná
otázka, a to, či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny
obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť
pred požiadavkami voľného obehu tovaru, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že neexistuje
žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh

v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov, a prečo by sa na ne nemal
vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit
stanovený vnútroštátnym predpisom. Rozhodnutie vo veci C-76/90 sa týkalo poskytovania patentovej
obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava prekročila to,
čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť musia

mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Pokiaľ žalobca
poukazoval na rozhodnutie vo veci C-384/93, uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako
„cold calling“ – telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy
samotný členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez
predchádzajúceho súhlasu členského štátu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský

štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj
keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“, alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie
je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými
úradmi tohto štátu. S prihliadnutím na vyššie uvedené, preto nemožno prisvedčiť okolnosti, že by súdprvej inštancie ignoroval precedenčnú záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, t.j. že by rozsudok
súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je predmet
tohto súdneho sporu. Keďže odvolací súd nevidí rozpor záverov súdu prvej inštancie s rozhodnutiami

Súdneho dvora EÚ, z tohto dôvodu prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ nepredkladá. Berúc do
úvahy už vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere, vychádzajúc pritom z ustanovení § 11 ods. 3
v spojení s ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. a zároveň, berúc do úvahy zistený skutkový
stav, dospel k správnemu názoru, že keďže žalobca netvrdil a ani nepreukázal poskytnutie finančných

prostriedkov žalovanému, ktorých sa predmetnou žalobou domáhal voči žalovanému, nárok na žalovanú
istinu mu od žalovaného nevznikol, a preto súd správne žalobu žalobcu z týchto dôvodov zamietol.
Zároveň súd prvej inštancie správne vyhodnotil zmluvu ako neplatný právny úkon s poukazom na to,
že žalobca by sa mohol voči žalovanému domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457
Občianskeho zákonníka, t.j. vrátenia toho čo žalovaný podľa zmluvy dostal, avšak žalobca nepreukázal,
že by žalovanému nejaké peňažné plnenie poskytol, a teda ani nepreukázal, že by sa žalovaný na úkor

žalobcu bezdôvodne obohatil, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby.
Pokiaľ súd sa v bode 48. odôvodnenia zaoberal aj otázkou premlčania uplatneného nároku, túto
otázku posudzoval súd nadbytočne, pričom aj z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že posúdenie otázky
premlčania uplatneného nároku uviedol len doplňujúco. Pokiaľ teda žalobca v podanom odvolaní
vo vzťahu k premlčaniu namietal nesprávny záver súdu, čo do určenia počiatku plynutia premlčacej

doby, odvolací súd sa touto odvolacou námietkou nezaoberal, pretože táto odvolacia námietka nemá
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu, keďže žaloba žalobcu nebola súdom prvej
inštancie zamietnutá z dôvodu premlčania uplatneného nároku, ale z dôvodu, že žalobca samotný
základ nároku v konaní pred súdom nepreukázal. Odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní, a to s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05. Z týchto dôvodov preto nebolo potrebné, a to ani súdom prvej inštancie, sa
zaoberať otázkou premlčania uplatneného nároku, keďže samotný základ nároku v konaní preukázaný

nebol. Teda aj odvolacia námietka vo vzťahu k posúdeniu premlčania uplatneného nároku nemá
rozhodujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvej inštancie nad rámec potrebného právneho
posúdenia sa v bode 48. odôvodnenia vysporadúval s otázkou prípadného premlčania nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom žalobca

v podanom odvolaní namietal aj správnosť právneho posúdenia otázky premlčania uplatneného nároku.
Keďže je zrejmé, že súd prvej inštancie však žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní
netvrdil a ani nepreukázal poskytnutie (teda poukázanie) peňažných prostriedkov na základe zmluvy
uzavretej stranami sporu a z tohto dôvodu preto žalovaný nárok zamietol, odvolací súd z týchto
dôvodov s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/69/2022

uvádza, že s ďalšími námietkami, resp. argumentami odvolateľa uvedených v odvolaní, týkajúcich
sa správnosti posúdenia premlčania uplatneného nároku, sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie
v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre
spravodlivé rozhodnutie v predmetnej veci rozhodujúci význam (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu SR
III.ÚS 314/2018).

7. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, keď z dôvodu neunesenia bremena
tvrdenia a dôkazného bremena žalobcom žalobu ako nedôvodnú zamietol, a preto z dôvodu vecnej
správnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho meritórnom výroku I. potvrdil ako vecne
správny.

Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd aj výrok II. o trovách konania, ktorým súd žalovanému náhradu
trov konania nepriznal pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP s konštatovaním, že žalovanému,
ako úspešnej strane sporu v celom rozsahu, náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko mu
preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli. Z dôvodu vecnej správnosti, odvolací súd potvrdil i závislý
výrok o trovách konania.

8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní, ktoré inicioval žalobca, žalobca úspešný nebol.
Procesne úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorý sa však k odvolaniu žalobcunevyjadril, v súvislosti s odvolacím konaním mu teda ani žiadne trovy konania nevznikli. Odvolací súd
preto žalovanému, hoci procesne úspešnej strane sporu v odvolacom konaní, právo na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

9. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).